Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sžfk/10/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201134
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1019201134.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána

Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej
veci žalobcu (v konaní sťažovateľ): A.En. Slovensko, s.r.o., so sídlom Dúbravca 5, 036 01 Martin,
IČO: 36 399 604, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Škubla & Partneri s.r.o., Digital Park II,
Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, proti žalovaným: 1/ Úrad pre vybrané hospodárske
subjekty, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 1/ č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019
a 2/ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 2/ č.
102057560/2019 zo dňa 02.09.2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave, č. k. 1S/179/2019 z 2. júla 2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1019201134.3, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej aj ako „správca odvodu“ alebo „žalovaný 1“) na základe
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) a podľa ustanovenia § 9 ods. 5 zákona

č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o odvode“), vydal dňa 19.07.2019 rozhodnutie č. 101768068/2019
(ďalej aj ako „rozhodnutie 1“), ktorým na základe vykonania zúčtovania odvodov určil regulovanej osobe
- obchodnej spoločnosti A.En. Slovensko s.r.o., Dúbravca 5, 036 01 Martin, IČO: 36 399 604, nedoplatok
zo zúčtovania osobitných odvodov vo výške 701.222,40 eur za odvodové obdobia patriace do účtovného
obdobia od 01.01.2017 do 31.12.2017.
2. Voči tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal námietku v súlade s ustanovením § 8 ods. 6 zákona o

odvode, smerujúcu proti základu osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach, výške
odvodu a výške zúčtovania odvodov. Namietal, že výsledok hospodárenia pred zdanením v sume
10.319.149,01eurboltvorenývýsledkomhospodáreniazhospodárskejčinnostipredzdanenímvovýške
157.711,25 eura a výsledkom hospodárenia z finančnej činnosti pred zdanením vo výške 10.161.437,76
eur. Uviedol, že výsledok hospodárenia z finančnej činnosti predstavuje v najvýznamnejšej miere
účtovný zisk z vnútropodnikovej reorganizácie regulovanej osoby, nepeňažných vkladov obchodných
podielov a akcií v pôvodných cenách, ktoré boli uskutočnené v decembri 2017. Poukázal na to, že

dotknutý výsledok hospodárenia predstavoval len jednorazovú účtovnú operáciu z činnosti nepatriacej
do regulovanej činnosti regulovanej osoby, ktorá neviedla k jej finančnému obohateniu a išlo iba o jej
vnútropodnikovú reorganizáciu, preto výsledok hospodárenia pred zdanením za rok 2017 pozostáva
v prevažnej miere zo zisku z činností nepatriacich do regulovanej činnosti. Namietal preto, že základosobitného odvodu a samotná jeho výška určená rozhodnutím správcu odvodu nemá byť vypočítaná z
výsledku hospodárenia, ktorý nie je dosiahnutý z výnosov z regulovanej činnosti.
3. Po postúpení námietky voči napadnutému rozhodnutiu 1 na prejednanie Finančnému riaditeľstvu

Slovenskej republiky (ďalej aj ako „žalovaný 2“) toto rozhodnutím č. 102057560/2019 zo dňa 02.09.2019
(ďalej aj ako „rozhodnutie 2“) námietku zamietlo dôvodiac, že pri zúčtovaní odvodov správca odvodu
vychádzalzustanovenia§5zákonaoodvode,ato:zozákladuodvodu,ktorýpredstavujesumuvýsledku
hospodárenia vykázaného regulovanou osobou na r. 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej
osoby, pričom táto suma výsledku hospodárenia sa považuje za základ odvodu. Žalovaný 2 uviedol, že

pri aplikácii ustanovenia § 5 zákona o odvode je od začiatku účinnosti tohto zákona, t. j. od 01.09.2012,
aj podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu základom odvodu podľa ustanovenia § 5 ods. 3 tohto zákona
výsledok hospodárenia pred zdanením uvedený na r. 100 daňového priznania alebo podľa ustanovenia
§ 5 ods. 4 tohto zákona výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa medzinárodných
účtovných noriem upravený podľa osobitného predpisu [§ 17 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2013 Z. z.
o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“)]. Zdôraznil, že onen

zákon neumožňuje už žiadnu následnú úpravu výsledku hospodárenia, ktorý je základom odvodu na
účelyuplatneniatohtozákona,atobezohľadunaskutočnosť,akúfinančnútransakciuregulovanáosoba
vykonala, a ktorej výsledok sa zahŕňa z hľadiska účtovníctva do výsledku hospodárenia. Konštatoval, že
ani nie je oprávnený posudzovať vznik transakcie, z ktorej vznikol regulovanej osobe rozdiel ako výnos
zahrnutý do výsledku hospodárenia vykázaný na r. 100 daňového priznania. Tento je síce základom

odvodu, ale z daňového hľadiska sa podľa ustanovenia § 17d zákona o dani z príjmov nezahŕňa do
základu dane, a preto bol následne tento výnos dosiahnutý z finančnej činnosti v daňovom priznaní z
výsledku hospodárenia odpočítaný. Zdôraznil, že osobitný odvod je považovaný za platbu, ktorá je po
zaplatení daňovým výdavkom a zahŕňa sa do základu dane na účely zákona o dani z príjmov, t. j. znižuje
základ dane a daň z príjmov na úhradu.

4. Žalovaný 2 dospel k záveru, že správca odvodu pri zúčtovaní odvodov za rozhodné obdobia patriace
do účtovného obdobia od 01.01.2017 do 31.12.2017 postupoval v súlade so základnými zásadami
správy daní, najmä so zásadou zákonnosti podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle
ktorej postupoval podľa platného zákona o odvode, ktorého zákonnosť nebola žiadnym zákonným
spôsobomspochybnená.Chránilpritomzáujmyštátuadbalnazachovávanieprávaprávomchránených

záujmov regulovanej osoby s tým, že bola zároveň zabezpečená rovnosť regulovanej osoby v skutkovo
zhodných prípadoch podľa zásady rovnosti ustanovenej v ustanovení § 3 ods. 9 Daňového poriadku.

II. Konanie pred správnym súdom

5. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“, „krajský súd“) uznesením č. k. 1S/179/2019-171
zo dňa 11.06.2020 spojil na spoločné konanie veci - konanie vedené na správnom súde pod sp. zn.
1S/179/2019 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia 1 a konanie vedené na správnom súde pod
sp. zn. 6S/204/2019 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia 2 s tým, že predmetné konania boli
ďalej vedené pod sp. zn. 1S/179/2019. Žalobca sa vzhľadom na špecifickosť právnej úpravy odvodu

domáhal preskúmania rozhodnutia 1 ako prvostupňového rozhodnutia, voči ktorému nie je možné podať
riadny opravný prostriedok s derogačným účinkom, ale len námietku, ktorá však nie je plnohodnotným
opravným prostriedkom, keďže nemá odkladný účinok a možno ju podať len z taxatívne uvedených
dôvodov (môže smerovať len proti základu odvodu, výške odvodu alebo výške zúčtovania odvodu).
6. Žalobca identifikoval ako kľúčovú spornú otázku, či je vôbec možné uplatňovať odvod a odvodzovať

jeho výšku od celkového výsledku hospodárenia dosiahnutého regulovanou osobou (čomu by
nasvedčoval doslovný výklad zákona o odvode), alebo len z výsledku hospodárenia dosiahnutého
výkonom regulovanej činnosti (čomu by nasvedčoval teleologický, systematický, no predovšetkým euro-
konformný a ústavno-konformný výklad tohto zákona). V správnej žalobe poukazoval na konania o
určení osobitného odvodu voči regulovaným subjektom eustream, a.s. a Slovenské elektrárne, a.s.,

pričom namietal, že po skutkovej aj právnej stránke má ísť o podobnú situáciu, kde žalovaný počítal
odvod aj z výsledku hospodárenia nevzniknutého regulovanou činnosťou, ale vytvoreného vkladom
majetku a záväzkov súvisiacich s prepravou zemného plynu tvoriacich samostatnú časť podniku
Slovenský plynárenský priemysel, a.s. vloženého do podniku eustream, a.s. (konanie eustream).
Zdôraznil,žeišlotedaonepeňažnývkladrovnakoakovprípadetuposudzovanejtransakcie,realizovaný

rozpustením rezerv vytvorených z výnosov dosiahnutých ešte pred účinnosťou zákona o odvode, teda z
činnosti, ktorá nebola v danom čase činnosťou regulovanej osoby Slovenské elektrárne, a.s., (konanie
Slovenské elektrárne), a preto zastával názor, že rozhodnutia súdov v týchto konaniach majú preto pre
posúdenie tejto žaloby mimoriadny význam.7. Uviedol, že z konania eustream aj z konania Slovenské elektrárne jednoznačne vyplýva, že nielen zo
strany krajského súdu, ale aj zo strany Najvyššieho súdu SR boli v rozhodnutiach sp. zn. 1Sžfk/43/2017
(Slovenské elektrárne) a sp. zn. 5Sžf/1/2019 (eustream) formulované závažné pochybnosti o ústavnej

konformite a predovšetkým euro-konformite odvodu. Podľa žalobcu tieto pochybnosti viedli Najvyšší
súd SR do iniciovania konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ (C-376/18), ktorého
predmetom bolo aj vyriešenie otázky, či zákon o odvode (resp. jeho aplikácia) nie je v rozpore s tzv.
Treťou elektroenergetickou smernicou, pričom výsledok tohto konania mal byť dôležitý pre právne
posúdenie tejto veci.

8. Žalobca uviedol, že prevádzané obchodné podiely a akcie, ktoré predstavovali nepeňažné vklady, boli
v čase nepeňažného vkladu evidované v účtovníctve sťažovateľa v ich (nižšej) účtovnej hodnote, než
bola ich (vyššia) uznaná hodnota určená znaleckým posudkom v čase prevodu (reálna hodnota), a preto
bol povinný zaúčtovať kladný rozdiel medzi reálnou hodnotou obchodných podielov a akcií započítanou
na vklad a ich účtovnou hodnotou ako výnos, čím účtovne došlo k nárastu výsledku hospodárenia, ktorý
však nevznikol dodávkou (predajom) elektriny, teda regulovanou činnosťou žalobcu.

9. Krajský súd správnu žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Mal za to, že vychádzajúc z dikcie
zákona o odvode sa kategória osobitného odvodu nepovažuje za daňovú kategóriu z dôvodu, že odvod
nemožno považovať za daň, pričom odkazujúc na súvisiace ustanovenia zákona o odvode a zákona o
dani z príjmov podotkol, že tento je zahrňovaný do základu dane, t. j. má charakter daňového výdavku.
10. V odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na spomenuté rozhodnutie Súdneho dvora EÚ

(ďalej aj „SD EÚ“ alebo „Súdny dvor“) C-376/18 zo dňa 12.12.2019, z ktorého vyplýva, že tzv. Tretia
elektroenergetická smernica sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave,
ktorá zavádza osobitný odvod z výnosov z činností vykonávaných tak na vnútroštátnej úrovni, ako aj v
zahraničí, zaťažujúci podniky vykonávajúce činnosť na základe oprávnenia vydaného orgánom verejnej
moci v rôznych oblastiach regulovaných činností, a to vrátane podnikov, ktoré sú držiteľmi povolenia na

dodávku elektriny vydaného príslušným vnútroštátnym regulačným orgánom.
11. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutia 1 a 2 sú v rozpore so Smernicou Rady 2009/133/
ES z 19. októbra 2009 o spoločnom systéme zdaňovania, uplatniteľnom pri zlučovaní, rozdeľovaní,
čiastočnom rozdeľovaní, prevode aktív a výmene akcií spoločností rôznych členských štátov a pri
premiestnenísídlaSEaleboSCEmedzičlenskýmištátmi(ďalej„Smernicaodaňovejneutralite“)uviedol,

že pravidlá EÚ sú stanovené vo vzťahu k priamym daniam, pričom tieto sa týkajú predchádzania
daňovým únikom a dvojitému zdaneniu. Iné opatrenia v oblasti verejných financií sú ponechané do
výhradnej právomoci členských štátov, čo je aj prípad osobitného odvodu, najmä preto, že jeho účelom
nie je predchádzanie daňovým únikom a dvojitému zdaneniu, ale konsolidácia verejných financií.
Pokiaľ ide o pravidlá komunitárneho práva, ide o články 65, 110 - 113 Zmluvy o fungovaní EÚ,

ktoré obsahujú obmedzujúce daňové ustanovenia pre členské štáty z hľadiska ukladania daní. Preto
spôsob implementácie Smernice o daňovej neutralite v Slovenskej republike podľa názoru správneho
súdu neodôvodňuje záver, že by sa mala aplikovať aj na vnútroštátne transakcie, keďže zákonodarca
ustanovenia smernice na vnútroštátne situácie vo svojom právnom poriadku neupravil.
12. Krajský súd dodal, že v danom prípade ani nie je splnená spôsobilosť predmetných ustanovení

dotknutej smernice pre uplatnenie priameho účinku. V zmysle judikatúry Súdneho dvora platí, že
smernice môžu mať priamy účinok, ktorým však môže disponovať len ustanovenie obsahujúce jasne a
jednoznačne vymedzenú povinnosť alebo nárok, nepodmienené voľnou úvahou vnútroštátneho orgánu,
ktorého uplatnenie nezávisí od prijatia iného opatrenia či už na komunitárnej alebo na vnútroštátnej
úrovni. Správny súd poukázal na to, že cieľom osobitného odvodu nie je regulácia súťaže na vnútornom

trhu a v rámci toho hospodárskej činnosti subjektov poskytujúcich elektronické služby a ovplyvňovanie
podmienok tejto činnosti. Zavedením osobitného odvodu sa neobmedzuje vstup ďalších potenciálnych
subjektov na tento regulovaný trh. Na základe uvedeného podľa krajského súdu nie je možné prijať
záver, že zákon o odvode by sa mal aj vo vzťahu k vnútroštátnym transakciám vykladať podľa Smernice
o daňovej neutralite.

13. K námietke absencie euro-konformného výkladu zákona o odvode správny súd uviedol, že zásada
konformného výkladu vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom
zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby
dospeli k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom právnej úpravy EÚ (napr. rozsudok zo dňa 05.09.2012,
Lopes Da Silva Jorge, C-42/11, body 55 a 56). Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

zdôraznil, že z požiadavky jednotného uplatňovania práva EÚ vyplýva, že znenie ustanovenia práva
EÚ, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a
rozsah pôsobnosti, v zásade vyžaduje v celej EÚ autonómny a jednotný výklad. Porušenie práva EÚ jedostatočne závažné vtedy, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (Tomášová, rozsudok
zo dňa 28.07.2016, C-168/15).
14. Správny súd v nadväznosti na uvedené konštatoval, že orgán verejnej správy nie je oprávnený

posudzovať právny dôvod transakcie, z ktorej vznikol regulovanej osobe rozdiel ako výnos zahrnutý do
výsledku hospodárenia vykázaný na r. 100 daňového priznania, ktorý je základom odvodu, ale ktorý sa
z daňového hľadiska podľa ustanovenia § 17d zákona o dani z príjmov nezahŕňa do základu dane a
je daňovým výdavkom.
15. K námietke rozporu napadnutých rozhodnutí 1 a 2 s Daňovým poriadkom a zákonom o odvode

správny súd objasnil, že správca dane vykonal dokazovanie vyhľadávacou činnosťou podľa ustanovenia
§ 24 Daňového poriadku za účelom zistenia skutkového stavu a vykázaného výsledku hospodárenia na
r. 100 daňového priznania, ako aj vyhľadávacou činnosťou podľa ustanovenia § 38 Daňového poriadku
v nadväznosti na ustanovenie § 12 ods. 1 zákona o odvode aj bez priamej súčinnosti žalobcu ako
daňového subjektu, zhromaždil pritom zistené informácie ako dôkazy a následne posúdil z účtovného
a daňového hľadiska transakcie nepeňažných vkladov do dcérskych spoločností žalobcu. Krajský súd

nevzhliadol dôvodnosť uvedenej námietky.
16. K námietke žalobcu, že žalovaný 1 vychádzal z daňového priznania k dani z príjmov právnickej
osoby za rok 2017 podaného dňa 28.03.2018, ktorého prílohou bola účtovná závierka a ktoré bolo
podané 15 mesiacov, a nie jeden mesiac pred mesiacom, v ktorom žalovaný 1 vydal rozhodnutie 1, a
teda že bolo vydané po zákonnej lehote, správny súd uvádza, že v konaní mal preukázané, že žalobca

podal dňa 04.07.2019 druhé dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2017,
kde uviedol pôvodnú sumu výsledku hospodárenia, aká bola uvedená v pôvodnom daňovom priznaní
bez podania novej účtovnej závierky a že zaslal žalovanému 1 oznámenie regulovanej osoby podľa
ustanovenia § 8 ods. 3 zákona o odvode, kde uviedol za rok 2017 požadované údaje podľa predtlače
na tlačive. Ďalej mal krajský súd v konaní preukázané, že žalobca si svoju povinnosť podať oznámenie

na zúčtovanie odvodov podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o odvode nesplnil, t. j. v lehote na
predloženie účtovnej závierky nepredložil správcovi odvodu písomné oznámenie na zúčtovanie odvodov
a učinil tak až dňa 27.06.2019. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný 1 ako správca odvodu v roku 2018
nemohol vykonať zúčtovanie odvodov a vykonal ho až dňa 04.07.2019, teda až po tom, čo žalobca
dňa 27.06.2019 podal predmetné oznámenie podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z.

z., ktoré bolo podkladom na vydanie rozhodnutia o zúčtovaní odvodov za odvodové obdobie 2017.
Krajský súd v tejto súvislosti konštatoval, že ustanovenie § 9 ods. 5 určuje lehotu na vydanie rozhodnutia
o výsledku zúčtovania odvodov za príslušné odvodové obdobie, pričom podkladom na vykonanie
zúčtovania odvodov je účtovná závierka a oznámenie, ktoré regulovaná osoba podáva spolu s účtovnou
závierkou. Správny súd dospel k názoru, že žalovaný 1 vydal rozhodnutie 1 o zúčtovaní odvodov dňa

19.07.2019 v súlade s ustanovením § 9 ods. 5 zákona o odvode, a to do konca kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mu bolo predložené oznámenie na zúčtovanie odvodov, aj keď bez
podania novej účtovnej závierky. Správny súd sa v tomto ohľade stotožnil s názorom žalovaného č. 1, že
zákon o odvode neobsahuje ustanovenie o neprípustnosti vydania rozhodnutia po uplynutí lehoty podľa
ustanovenia § 9 ods. 5 onoho zákona. Správny súd preto uvedenú námietku žalobcu nepovažoval za

dôvodnú.
III. Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov
17. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodov
podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie veci) a § 440 ods. 1 písm. h) SSP (odklon
od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu) a navrhol v zmysle § 462 ods. 1 SSP, aby kasačný

súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň pre prípad, ak
by bol kasačný súd toho názoru, že kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok daný priamo podľa § 446
ods. 2 písm. a) SSP, navrhol, aby jej kasačný súd tento odkladný účinok priznal podľa § 447 SSP, keďže
v opačnom prípade by sťažovateľovi hrozila závažná ujma a priznanie tohto odkladného účinku nie je
v rozpore s verejným záujmom.

A/
18. Kasačný súd rekapituluje sťažnostné body:
- kasačný súd v rozsudku sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.7.2019 (ďalej aj ako „rozsudok eustream“)
konštatoval, že odvod má charakter dane z príjmu a pri jeho aplikácii aj na transakcie, akými sú

nepeňažné vklady, dochádza podľa sťažovateľa k rozporu odvodu so Smernicou o daňovej neutralite,
keďže podľa tejto smernice [čl. 2 písm. d), čl. 3 písm. c), čl. 4 ods. 1 a čl. 9] výsledok hospodárenia
dosiahnutý prevodom nepeňažných vkladov nemôže viesť k ich zdaneniu daňou z príjmu ani obdobným
daňovým opatrením s rovnakými následkami, ako má daň z príjmu,- uvedený rozsudok kasačného súdu však krajský súd podľa sťažovateľa nezohľadnil a stotožnil sa
s argumentáciou žalovaných, ktorá však bola práve rozsudkom eustream prekonaná. Krajský súd sa
v rozsudku opieral aj o rozsudok kasačného súdu sp. zn. 1Sžfk/43/2017 z 25.2.2020 (ďalej aj ako

„rozsudok Slovenské elektrárne“), ktorý sa však otázkou rozporu Smernice o daňovej neutralite s
odvodom vôbec nezaoberal, keďže nebola na tam posudzovaný prípad aplikovateľná a ani sťažovateľ
sa jej aplikácie v danom konaní nedomáhal (išlo o aplikáciu odvodu na rozpustenie rezerv spoločnosti,
čo nespadá pod úpravu smernice o daňovej neutralite). Tým sa podľa sťažovateľa dopustil nesprávneho
právneho posúdenia a súčasne sa odklonil od ustálenej súdnej praxe kasačného súdu,

- sťažovateľ ustúpil od tvrdenia (žalobnej námietky) o rozpore napadnutých rozhodnutí s Treťou
elektroenergetickou smernicou a Treťou plynárenskou smernicou vzhľadom na to, že tieto dve smernice
majú rovnaký základ (sú súčasťou tzv. Tretieho energetického balíka EÚ) a SD EÚ rozsudkom C-376/18
z 12.12.2019 rozhodol, že slovenská vnútroštátna právna úprava odvodu nie je v rozpore s Treťou
elektroenergetickou smernicou; tým pádom nie je v rozpore ani s Treťou plynárenskou smernicou,
- podľa sťažovateľa krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že napadnuté

rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom o odvode (§ 9 ods. 5) a subsidiárne s Daňovým poriadkom
(§ 24), hoci zistené skutočnosti (znenie napadnutých rozhodnutí a podklady, na základe ktorých boli tieto
rozhodnutia založené), nepredstavujú naplnenie hypotézy daných právnych noriem. Navyše správny
súd odmietol aplikáciu ďalších ustanovení Daňového poriadku, a to § 3 ods. 1, § 3 ods. 6, § 63 ods. 5,
- sťažovateľ uviedol, že prevádzané obchodné podiely a akcie, ktoré predstavovali nepeňažné vklady,

boli v čase nepeňažného vkladu evidované v účtovníctve sťažovateľa v ich (nižšej) účtovnej hodnote,
než bola ich (vyššia) reálna hodnota určená znaleckým posudkom v čase prevodu. Bol preto povinný
zaúčtovať kladný rozdiel medzi reálnou hodnotou obchodných podielov a akcií započítanou na vklad
a ich účtovnou hodnotou ako výnos, čím účtovne došlo k nárastu výsledku hospodárenia, ktorý však
nevznikol regulovanou činnosťou sťažovateľa. Nakoľko nepeňažné vklady boli uskutočnené z hľadiska

dane z príjmov v pôvodných cenách, takýto výnos z dôvodu rozdielu medzi hodnotou nepeňažného
vkladu, započítanou na vklad spoločníka a hodnotou nepeňažného vkladu v účtovníctve vkladateľa -
sťažovateľa sa nezahrnul do základu dane. To znamená, že výnos z nepeňažného vkladu predstavoval
nezdaniteľný výnos podľa § 17d ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov. Podľa sťažovateľa je však aj
odvod daňovým opatrením a má charakter dane z príjmu, no napriek tomu, že transakcia (resp. výnos

z nej) nepodliehala dani z príjmu, na účely odvodu sa ju žalovaný 1 rozhodol de facto zdaniť,
- Najvyšší súd SR rozhodol rozsudkom v konaní eustream tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil
a súčasne uznal, že odvod zaťažujúci výnosy z neregulovaných činností je v rozpore s právom EÚ -
konkrétne so smernicou o daňovej neutralite a Treťou plynárenskou smernicou. Rozsudok Slovenské
elektrárne sa k Smernici o daňovej neutralite nijako nevyjadril, a teda ani nenegoval závery o jej výklade

vyslovené v rozsudku eustream. Tento je jediným rozsudkom kasačného súdu vo veci výkladu Smernice
o daňovej neutralite vo vzťahu k odvodu, pričom v ňom formulovaný výklad smernice nebol nikdy
negovaný ani zmenený. Jeho odôvodnenie pritom konštatuje porušenie Smernice o daňovej neutralite
vyrubením odvodu pri nepeňažnom vklade (ako je tomu aj v prípade sťažovateľa),
- napriek tomu však krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že Smernica o daňovej neutralite

v prípade sťažovateľa porušená nebola a stotožnil sa tak s argumentáciou žalovaných, hoci ide o tú
istú argumentáciu, ktorú použili už v konaní eustream a túto argumentáciu už odmietol nielen krajský
súd, ale následne aj Najvyšší súd SR. Krajský súd sa pritom v prípade sťažovateľa postavil k Smernici o
daňovej neutralite tak, akoby jej výklad poskytnutý kasačným súdom v konaní eustream ani neexistoval,
resp. akoby tento výklad sám kasačný súd v konaní Slovenské elektrárne zmenil, čo však nezodpovedá

reálnemu stavu,
- ak by sa teda chcel kasačný súd odchýliť od svojho dovtedajšieho výkladu Smernice o daňovej
neutralite, musel by tak v rozsudku Slovenské elektrárne spraviť explicitne, pričom dôvody takéhoto
odchýlenia by museli byť preskúmateľné, a len o takúto explicitnú odchýlku by krajský súd mohol oprieť
svoje rozhodnutie vo veci sťažovateľa o súlade odvodu so smernicou o daňovej neutralite (resp. o

nemožnosti aplikácie tejto smernice na prípad sťažovateľa). Žiadnu takúto explicitnú odchýlku však
nevykonalaanivykonaťnemohol,keďžeSmernicaodaňovejneutralitenebolavdanomrozsudkuanilen
posudzovaná.Tým,žekrajskýsúdodmietolaplikovaťSmernicuodaňovejneutraliteatosodôvodnením,
že svoje závery o aplikácii práva EÚ prehodnotil aj Najvyšší súd SR v konaní Slovenské elektrárne, len
preukázal, že rozsudok v konaní Slovenské elektrárne prebral krajský súd mechanicky,

- SD EÚ aj Najvyšší súd SR v konaní Slovenské elektrárne a osobitne v konaní eustream potvrdili, že
odvod je daňovou právnou úpravou - svojou povahou ide o daň z príjmu (alebo ako povedal SD EÚ, ide
o „daňové opatrenie“). Tým, že krajský súd odmietol rešpektovať právne posúdenie odvodu vo vzťahuk Smernici o daňovej neutralite tak, ako to vykonal Najvyšší súd SR v rozsudku eustream, dopustil sa
nielen nesprávneho právneho posúdenia veci, ale odklonil sa aj od ustálenej praxe kasačného súdu,
- v zmysle Smernice o daňovej neutralite nemôže odvodu podliehať žiadny prevod aktív (definovaných

v tejto smernici) bez ohľadu na to, či pri prevode aktív (nepeňažnom vklade) plní obchodná spoločnosť
svoju povinnosť alebo realizuje svoje právo. Smernica o daňovej neutralite (ani § 17d zákona o dani
z príjmov) neurčuje ako podmienku, že daňová neutralita musí byť zachovaná len v spojitosti s iným
predpisom EÚ (napr. s Treťou plynárenskou smernicou) pri realizácii nejakej povinnosti, ale aj keď
spoločnosť realizuje svoje právo prevodu aktív. Inak povedané, výkon práva a plnenie povinnosti

nepodliehajú odlišnému právnemu režimu zdaňovania a nemalo by žiadny právny základ (právny
titul) také konanie a rozhodnutie, kde nepeňažný vklad realizovaný ako právo by podliehal zdaneniu
odvodom, ale nepeňažný vklad ako plnenie povinnosti by už takémuto zdaneniu nepodliehalo,
- zmätočné je podľa sťažovateľa tvrdenie krajského súdu, že „Iné opatrenia [než opatrenia týkajúce sa
predchádzania daňovým únikom a dvojitému zdaneniu], ktoré sa týkajú verejných financií sú ponechané
dovýhradnejprávomocičlenskýchštátov,čojeajprípadosobitnéhoodvodunajmäpreto,žejehoúčelom

nie je predchádzanie daňovým únikom a dvojitému zdaneniu, ale konsolidácia verejných financií.“ A
contrario z uvedeného tvrdenia krajského súdu totiž podľa sťažovateľa vyplýva, že len ak by účelom
právnej úpravy odvodu bolo zamedzenie dvojitému zdaneniu (príp. daňovým únikom), tak by bola možná
aplikácia práva EÚ, ak ale umožňuje dvojité zdanenie, tak už právu EÚ nepodlieha,
- nie je pravdou, že by Smernica o daňovej neutralite neobsahovala nijaký výslovný odkaz na slovenské

vnútroštátne právo - práve naopak, táto smernica veľmi explicitne ustanovuje, že sa vzťahuje na prípady
slovenskej dane z príjmov právnických osôb a akejkoľvek inej dane, ktorá môže nahradiť uvedenú daň
[viď príloha 1 časť B a čl. 3 písm. c) smernice]. A takouto inou daňou s rovnakým účinkom ako daň z
príjmu je aj odvod,
- právny záver o tom, že Smernica o daňovej neutralite sa môže aplikovať aj na vnútroštátne transakcie,

vyplýva nielen z judikatúry, na ktorú poukázal už krajský súd v konaní eustream (rozsudok SD EÚ zo
dňa 17. júla 1997 vo veci C-28/95, z 15. januára 2012 vo veci C-43/00, z 10. novembra 2011 vo veci
C-126/10), ale napr. aj z rozhodnutí vydaných po tomto rozsudku [viď napr. SD EÚ v rozsudku AQ a DN
(C-662/18 a C-672/18 z 18.9.2019)]. Uvedená judikatúra SD EÚ je plne aplikovateľná aj na transakciu z
roku 2017, resp. na prípad sťažovateľa. Túto judikatúru SD EÚ však krajský súd v napadnutom rozsudku

úplneignoroval,keďvsúvislostisúdajnounemožnosťouaplikácieSmerniceodaňovejneutraliteuviedol,
že: „správny súd zastáva názor, že nie je možné prijať záver, že zákon č. 235/2012 Z. z. [t. j. Zákon
o odvode] by sa mal aj vo vzťahu k vnútroštátnym transakciám vykladať podľa Smernice o daňovej
neutralite.“
- zákon o odvode vykazuje pri doslovnom gramatickom výklade viaceré znaky neústavnosti a ak sa

tieto dajú prekonať výkladom, tak je zjavné, že krajský súd (v správnom súdnom konaní) ústavno-
konformne, teda podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (ako aj čl. 3 CSP a § 5 ods. 1 SSP), nepostupoval. Ak
by tak učinil, nemohol by dôjsť k inému záveru než takému, že odvod je možné aplikovať nanajvýš na
výsledok hospodárenia z regulovanej činnosti, a nie z celej činnosti regulovanej osoby, ktorá vykonáva
aj neregulované činnosti, teda aj z výnosov dosiahnutých precenením nepeňažných vkladov, ktoré

nepodliehajú ani dani z príjmu. Uvedené vyplýva v prvom rade z účelu zákona (teleos a ratio legis). Už
dôvodová správa k § 1 zákona uvádza, že „Navrhovaným ustanovením sa upravuje predmet úpravy
zákona, ktorým je povinnosť platenia osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach
regulovanou osobou“,
- sťažovateľ prízvukuje, že je v zásadnom rozpore s princípom spravodlivosti, ak by mal žalobca,

ktorý dosiahol výsledok hospodárenia z regulovanej činnosti v sume 157.711,25 EUR, zaplatiť odvod
(de facto daň z príjmu) v sume 701.222,40 EUR. Len jednoduchou aplikáciou zdravého rozumu je
zrejmé, že takýto výpočet odvodu by bol absurdný, nespravodlivý a rovná sa vyvlastneniu v rozpore
s čl. 20 ods. 4 ústavy SR, pretože zbavuje sťažovateľa celého výsledku hospodárenia dosiahnutého
regulovanoučinnosťou(odvodjedokoncapribližne4,4-krátvyššíakodosiahnutývýsledokhospodárenia

z regulovanej činnosti),
- prípadné vyrubenie odvodu aj z výsledku hospodárenia dosiahnutého z neregulovanej činnosti by
bolo v rozpore so všeobecnými ústavnými princípmi (ukladanie daní a poplatkov zasahuje do ústavou
garantovaných práv - vlastníckeho práva a práva na podnikanie), najmä s princípom proporcionality.
Proporcionalita vyžaduje, aby cieľ sledovaný legislatívnym opatrením bol legitímny a aby takýto cieľ bol

dosiahnutý legitímnym prostriedkom, ktorý musí byť vhodný, nevyhnutný a primeraný,
- sťažovateľ nútený platiť odvod aj v súvislosti s činnosťami, ktoré nie sú regulovanými činnosťami
(ekonomicky tak ide o dodatočnú daň z príjmu), nemá rovnaké postavenie pred zákonom v porovnaní s
osobami, ktoré nie sú regulovanými osobami a pritom vykonávajú rovnakú činnosť, t. j. tiež uskutočňujúnepeňažné vklady. Neregulovaná činnosť, ktorou je uskutočnenie nepeňažného vkladu, ktorá je daňovo
neutrálna, pre regulované osoby v skutočnosti daňovo neutrálna nie je, pretože podlieha odvodu. Možno
tak hovoriť o porušení princípu rovnosti, ako aj zákazu diskriminácie z pohľadu ústavného práva na

podnikanie a práva vlastniť majetok,
- žalovaní síce chránili záujem štátu na získaní finančných prostriedkov v podobe výberu odvodu,
avšak hrubo porušili zásadu zákonnosti tým, že vôbec nedbali na povinnosť zachovania práv žalobcu,
resp. porušili povinnosť zachovávať práva a oprávnené záujmy žalobcu a postupovať zákonne (teda aj
zohľadnením relevantných prepisov práva EÚ a Ústavy SR). Krajský súd však tento argument v podstate

odmietol s tým, že odvod sa jednoducho platí z riadku č. 100 daňového priznania, na ktorom sa uvádza
celkový výsledok hospodárenia pred zdanením,
- keďže žalovaní v rozhodnutí použili len izolovanú aplikáciu vnútroštátneho zákonného práva (bez
zohľadnenia potreby euro-konformného a ústavno-konformného výkladu), ich rozhodnutia sú (z hľadiska
absencie euro-konformných a ústavno-konformných kritérií posúdenia veci) nepreskúmateľné. Tým
sa oba subjekty dopustili porušenia § 63 ods. 5 Daňového poriadku, podľa ktorého je základnou

povinnosťou správneho orgánu vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia so všetkými podstatnými
skutočnosťami, ktoré majú význam pre rozhodnutie a na tom založiť výrok rozhodnutia tak, aby
rozhodnutie bolo pre účastníka konania zrozumiteľné a presvedčivé,
- rozhodnutie žalovaného 1 tiež podľa sťažovateľa porušuje § 9 ods. 5 zákona o odvode, podľa
ktorého platí, že „o výsledku zúčtovania odvodov správca odvodu vydá do konca kalendárneho mesiaca

nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mu bola predložená účtovná závierka a oznámenie podľa odseku 1,
rozhodnutie o zúčtovaní odvodov, v ktorom uvedie výšku preplatku zo zúčtovania odvodov alebo výšku
nedoplatku zo zúčtovania odvodov.“ To znamená, že na to, aby správca odvodu mohol vydať zákonné
rozhodnutie o zúčtovaní odvodu a aby bola naplnená dikcia (hypotéza) ustanovenia § 9 ods. 5 zákona
o odvode, musel by v rozhodnutí 1 vychádzať z:

(i) účtovnej závierky, ktorá mu bola doručená najneskôr mesiac pred vydaním rozhodnutia (účtovná
závierka sa podáva v rovnakej lehote ako daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby) a (ii)
oznámenia podaného sťažovateľom podľa § 9 ods. 1 zákona o odvode. Ako však vyplýva z odôvodnenia
rozhodnutia 1 (v ktorom je uvedené, aké dôkazy bral správca dane pri vydaní rozhodnutia do úvahy),
správca odvodu pri vydaní rozhodnutia vychádzal z:

(i) daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2017 podaného dňa 28.3.2018, teda z
daňového priznania (ktorého prílohou bola aj účtovná závierka), ktoré bolo podané 15 mesiacov, a nie
jeden mesiac pred mesiacom, v ktorom správca odvodu vydal rozhodnutie 1 a
(ii) oznámenia regulovanej osoby podľa § 8 ods. 3, a nie z oznámenia podľa § 9 ods. 1 zákona o odvode.
Správca odvodu pri vydaní rozhodnutia č. 1 teda vôbec nevychádzal z tých listinných dôkazov, ktoré

musia byť podkladom pre vydanie zákonného rozhodnutia,
- podľa sťažovateľa zákon neumožňuje vydať rozhodnutie o zúčtovaní odvodu po uplynutí zákonnej
lehoty - ukladá povinnosť vydať rozhodnutie v zákonnej lehote a po uplynutí tejto lehoty neustanovuje,
že povinnosť sa mení na možnosť. Zákonným obligatórnym podkladom pre vydanie rozhodnutia o
zúčtovaní odvodu je: (i) účtovná závierka, ktorá bola správcovi odvodu doručená najneskôr mesiac pred

vydaním rozhodnutia a (ii) oznámenie podané regulovanou osobou podľa § 9 ods. 1 zákona. Ako potvrdil
aj krajský súd, ani jedna z týchto podmienok nebola splnená, v čom však nevidel porušenie § 9 ods. 5
zákonaoodvode.Pokiaľideopovinnosťpredloženiaúčtovnejzávierky,taktábolapredložená28.3.2018
spolu s daňovým priznaním, pričom rozhodnutie 1 odkazuje práve na daňové priznanie z 28.3.2018,
nie na dodatočné daňové priznanie z 4.7.2019, na ktoré odkázal krajský súd; a platí to, čo je uvedené

v rozhodnutí 1, lebo z toho správca odvodu vychádzal. Preto je podľa sťažovateľa irelevantné, aké
ďalšie úkony vykonal či nevykonal a či podal dodatočné alebo opravné daňové priznanie. Navyše, pre
vydanie rozhodnutia ani nie je relevantné, či bolo alebo nebolo podané daňové priznanie, ale to, či bola
podaná účtovná závierka. To koniec koncov potvrdil aj samotný krajský súd („podkladom na vykonanie
zúčtovania odvodov je účtovná závierka“) a napriek tomu konštatoval, že žalovaný 1 vydal zákonné

rozhodnutie „aj keď bez podania novej účtovnej závierky“,
-krajskýsúdtedapodľasťažovateľavecnesprávneprávneposúdil,keďuzavrel,žezákonnérozhodnutie
je možné vydať aj bez podania účtovnej závierky, hoci § 9 ods. 5 splnenie tejto podmienky vyžaduje,
a navyše sám svojvoľne uzavrel, že rozhodnutie vychádzalo z dodatočného daňového priznania, čo je
v explicitnom rozpore so znením rozhodnutia 1, kde sa jasne uvádza, že sa vychádzalo z pôvodného

daňového priznania starého 15 mesiacov. Obdobná je situácia, aj pokiaľ ide o druhú podmienku na
vydanie zákonného rozhodnutia, ktorou je oznámenie podané regulovanou osobou podľa § 9 ods. 1
zákona o odvode. Z takéhoto oznámenia však rozhodnutie 1 nevychádzalo, ale ako explicitne uvádza,
vychádzalo z oznámenia podľa § 8 ods. 3 zákona o odvode. Rozhodnutie teda opätovne nerešpektovalodikciu § 9 ods. 5 onoho zákona. To však krajský súd znova nevidel ako problematické (cit. „žalobca dňa
27.06.2019 podal predmetné oznámenie podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z., ktoré
bolo podkladom na vydanie rozhodnutia o zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia 2017“).

B/
19. Žalovaní 1 a 2 vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zhodne uvádzajú, že rozsudok eustream,
na ktorý sťažovateľ odkazuje pripodobňujúc charakter skutkových okolností uvedeného konania k tu
prejednávanej veci, je výsledkom zmeny právneho hodnotenia skutkového stavu po zrušení pôvodného

rozsudku Najvyššieho súdu SR nálezom Ústavného súdu SR. Podľa názoru žalovaných išlo o
protichodné právne hodnotenie nezmeneného skutkového stavu. Pôvodný rozsudok Najvyššieho súdu
SR s argumentáciou vo vzťahu k odvodu kopírujúcou aktuálne napadnutý rozsudok totiž Ústavný súd
SR zrušil len z procesných dôvodov (nedoručenie vyjadrenia žalovaných žalobcovi). Žalovaní zastávajú
názor, že ak Najvyšší súd SR pri rozhodovaní vo veci po zrušení pôvodného rozsudku dospel k
presvedčeniu, že k posúdeniu skutkového stavu je potrebné pristupovať viac eurokonformne, s ohľadom

na európsku judikatúru týkajúcu sa daní, odvodov, ako aj daňovej neutrality, mal sa obrátiť na Súdny
dvor EÚ s položením prejudiciálnej otázky ohľadne aplikácie práva EÚ na v tom čase súdenú vec.
Pokiaľ ide o priamu aplikáciu Smernice o daňovej neutralite na prípad prevodu aktív do dcérskych
spoločností, žalovaní zhodne poukazujú na skutočnosť, že článok 4 smernice jednoznačne neurčuje,
ktoré účtovné položky nemajú byť zarátané do základu pre výpočet dane a teda zaťažené daňou.

Uvedené podľa žalovaných zakladá nesplnenie hneď prvej podmienky uplatnenia priameho účinku
smernice ako aktu EÚ. Odlišný prístup v novom rozsudku eustream zaujal Najvyšší súd SR aj k otázke
procesu harmonizácie, keď oblasť priamych daní zahrnul do spoločnej právomoci štátov EÚ. Pokiaľ ide o
vyhodnotenie sťažovateľových žalobných námietok, žalovaní sa v plnom rozsahu stotožňujú s obsahom
napadnutého rozsudku a navrhujú kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

20. Žalovaný 1 pritom nad rámec už uvedeného vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti odmietol
názorsťažovateľa,žezákonoosobitnomodvodesamávovzťahukvnútroštátnymtransakciámvykladať
podľa Smernice o daňovej neutralite. Má za to, že sťažovateľ pri realizácii transakcií nedostatočne
posúdil ich vplyv z hľadiska účtovníctva na výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný na r.
100 daňového priznania práve v súvislosti s osobitným odvodom. Skutočnosť, že záporný goodwill

(rozdiel medzi účtovnou a reálnou hodnotou nepeňažných vkladov) sa nezahrňuje do základu dane
na účely výpočtu dane z príjmov, už sama osebe odráža uplatnenie smernice s cieľom zabrániť
dvojitému zdaneniu pri prevode aktív na inú spoločnosť. Žalovaný 1 zároveň vyjadruje presvedčenie, že
v danom prípade išlo o jednorazovú a účelovú účtovnú operáciu, ktorej výsledkom bolo zvýšenie sumy
položky výsledku hospodárenia pred zdanením, ktorá sa následne účtovným spôsobom preúčtováva

(vo všeobecnosti) na účet nerozdeleného zisku určeného na rozdelenie vo forme podielov na zisku
spoločníkom alebo na krytie straty z minulých rokov.
21. K námietke ohľadne vydania rozhodnutia 1 po zákonnej lehote uviedol, že zákon o odvode
neupravuje lehotu, v ktorej má správca odvodu vykonať zúčtovanie. Zároveň upozorňuje na skutočnosť,
že sťažovateľ si odporuje, keď tvrdí, že z § 9 ods. 5 zákona o odvode nevyplýva, že správca odvodu

môževydaťrozhodnutieovyrubeníodvodunazákladeinýchpodkladovakopodkladovpredpokladaných
v § 9 ods. 5 zákona a súčasne namieta, že správca odvodu nevyužil žiadny z inštitútov, ktoré mu
ponúkaDaňovýporiadokanamiestotohovydaljednoduchorozhodnutie.Sťažovateľompoužitáanalógia
konania o zúčtovaní k daňovej kontrole, čo sa týka následkov nedodržania lehoty na ich vykonanie,
podľa žalovaného 1 neobstojí, nakoľko následky nedodržania lehoty na vyrubenie dane podľa Daňového

poriadku sú diametrálne odlišné ako pri nedodržaní lehoty na výkon daňovej kontroly. Žalovaný 1 má
za to, že kasačný súd môže o kasačnej sťažnosti sťažovateľa rozhodnúť tak, ako tento žiada (teda
inak ako potvrdením rozsudku krajského súdu ako vecne správneho) len v tom prípade, ak by prerušil
konanie a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku vo veci súladu zákona o osobitnom odvode
so Smernicou o daňovej neutralite; a ten by následne rozhodol o jeho nesúlade.

22. Sťažovateľ v dvoch samostatných replikách k vyjadreniam žalovaných obdobne uviedol, že účelom
konania o tejto kasačnej sťažnosti nie je porovnávanie zrušeného a právoplatného rozsudku, resp.
poskytovanie dodatočnej satisfakcie (akéhosi faktického opravného prostriedku) žalovanému 2 po
tom, čo Ústavný súd SR odmietol jeho ústavnú sťažnosť a takéto porovnanie nevykonal. Žalovaní
sa domáhajú preskúmania prvého a druhého rozsudku eustream, za účelom údajného zachovania

princípu právnej istoty, avšak práve takýmto prieskumom by sa princíp právnej istoty narúšal, keďže by
bola uprednostňovaná už odmietnutá právna argumentácia (obsiahnutá v zrušenom rozhodnutí) pred
argumentáciou obsiahnutou v právoplatnom rozhodnutí. To, že Ústavný súd SR nekonštatoval nutnosť
zmeny právneho názoru Najvyššieho súdu SR na aplikáciu práva EÚ, podľa sťažovateľa neznamená, žesa stotožnil s tým, že odvod nie je daňovou úpravou, na ktorú sa právo EÚ neaplikuje. To je pritom úplne
pochopiteľné, keďže Ústavný súd SR sa riadi zásadou minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných
súdov a jeho úlohou nie je poskytovanie výkladu „obyčajného“ (t. j. nie ústavného) práva. Ani v konaní

eustream nebol Ústavný súd SR postavený pred hmotnoprávnu otázku súladu odvodu s právom EÚ,
ale pred otázku dodržania práva účastníkov konania na súdnu ochranu. Z ničoho teda nevyplýva, že by
Ústavný súd SR mal na aplikáciu práva EÚ iný názor, ako vyslovil Najvyšší súd SR v druhom rozsudku
eustream, alebo že by sa stotožňoval s nemožnosťou aplikácie práva EÚ uvedenou v prvom (zrušenom)
rozsudku eustream. K potrebe položenia prejudiciálnej otázky uviedol, že argumentácia žalovaných je

len všeobecná a nie je zrejmé, či navrhuje predloženie tejto otázky vo veci sťažovateľa alebo nie a ani
prejudiciálnu otázku nijako neformuluje. Zdôraznil zároveň, že od vydania druhého rozsudku eustream
sa pritom nezmenila ani Smernica o daňovej neutralite a ani zákon o odvode, pričom konanie eustream
a konanie vo veci sťažovateľa sú skutkovo a právne podobné a v mnohých aspektoch dokonca totožné.
Medzičasom bol navyše vydaný rozsudok SD EÚ z 12.12.2019, ktorý závery Najvyššieho súdu SR
v druhom rozsudku eustream nijako nespochybnil, ale ich (v časti) potvrdil, keď uviedol, že zákon o

odvode je daňovým opatrením štátu. Za týchto okolností (a s ohľadom na princíp právnej istoty) sa potom
nejaví právne správne, aby sa Najvyšší súd SR obracal na SD EÚ s prejudiciálnou otázkou vo veci
sťažovateľa po tom, ako túto otázku (otázku výkladu Smernice o daňovej neutralite) v konaní eustream
už právoplatne vyriešil a časť jeho argumentácie (o tom, či odvod možno považovať za priamu daň v
zmysle práva EÚ) dodatočne potvrdil aj SD EÚ.

IV. Prejudiciálne konanie
23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej len „kasačný súd“) uznesením
sp. zn. 5Sžfk/10/2021 z 29. februára 2024 prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky vo veci výkladu čl. 4 ods. 1 v spojení s článkom
9 v tomto znení, cit.:

1. Másačlánok4ods.1vspojenísčlánkom9Smernice2009/133/ES(pozn.kasačnéhosúdu:Smernica
o daňovej neutralite) vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore taká vnútroštátna právna úprava
(zákonoosobitnomodvode),ktorázaťažujeosobitnýmodvodomajkapitálovýziskvzniknutýztransakcie
(prevodu aktív) medzi spoločnosťami so sídlom v Slovenskej republike?
2. Možno sa dovolávať účinku článku 4 ods. 1 v spojení s článkom 9 Smernice 2009/133/ES

spočívajúceho v nezdaňovaní kapitálových ziskov z prevodu aktív vypočítaných ako rozdiel medzi
reálnou hodnotou prevedených aktív a pasív a ich hodnotou na daňové účely aj v prípade vnútroštátnej
transakcie realizovanej medzi spoločnosťami so sídlom v tom istom členskom štáte, ak vnútroštátna
právna úprava kapitálový zisk vzniknutý z takejto transakcie zaťažuje plnením, ktoré má účinky zdanenia
(rozumej osobitný odvod)?

24.UznesenímvoveciC-201/24zodňa28.apríla2025SúdnydvorEÚ(ďalejajako„uznesenieSúdneho
dvora EÚ“ alebo „dotknuté uznesenie“) rozhodol o návrhu kasačného súdu na začatie prejudiciálneho
konania tak, že Súdny dvor EÚ zjavne nemá právomoc odpovedať na otázky, ktoré položil Najvyšší
správny súd SR dotknutým uznesením.
25. Úvodom odôvodnenia svojho rozhodnutia zdôraznil, že podľa článku 1 písm. a) smernice 2009/133

sa táto uplatňuje, okrem iného, na prevody aktív len vtedy, ak sa na nich zúčastňujú spoločnosti z dvoch
alebo viacerých členských štátov. V dôsledku toho transakcia prevodu aktív dotknutá vo veci samej
nepatrí priamo do pôsobnosti smernice 2009/133.
26. Súdny dvor EÚ akcentoval, že síce má právomoc rozhodovať o návrhoch na začatie prejudiciálneho
konania týkajúcich sa ustanovení práva Únie v situáciách, v ktorých sa skutkový stav nachádzal

mimo rozsahu priamej pôsobnosti tohto práva, avšak len v prípadoch, ak sa ustanovenia práva Únie
stali uplatniteľné z dôvodu odkazu uvedeného na ne vo vnútroštátnom práve. V týchto prípadoch, v
ktorých, aj napriek tomu, že všetky okolnosti veci samej nepatria do priamej pôsobnosti práva Únie,
sa ustanovenia stali uplatniteľné prostredníctvom vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prispôsobil
riešenia čisto vnútroštátnych situácií riešeniam upraveným právom Únie (rozsudok z 29. júla 2024,

LivaNova, C-713/22, EU:C:2024:642, bod 42).
27. Výklad ustanovení práva Únie Súdnym dvorom v čisto vnútroštátnych situáciách je tak odôvodnený
tým, že tieto ustanovenia sú na základe vnútroštátneho práva uplatniteľné na takéto situácie priamo a
nepodmienene, aby sa zabezpečila rovnosť zaobchádzania s vnútroštátnymi situáciami a so situáciami
upravenými právom Únie (rozsudok z 29. júla 2024, LivaNova, C-713/22, EU:C:2024:642, bod 43).

28. Súdny dvor podotkol, že ak sa naň vnútroštátny súd obráti v súvislosti so situáciou, ktorá nepatrí
do priamej pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor nemôže usudzovať, že návrh na začatie prejudiciálneho
konania týkajúci sa výkladu ustanovení tohto práva je pre vnútroštátny súd nevyhnutný na to, aby
mohol prijať rozhodnutie vo veci samej, pokiaľ vnútroštátny súd neuvedie aj iné skutočnosti ako to,že sporná vnútroštátna právna úprava sa bez rozdielu uplatňuje na situácie upravené predmetnými
ustanoveniami práva Únie a na čisto vnútroštátne situácie. Pripomenul, že na tento účel vnútroštátnemu
súdu prináleží, aby v súlade s článkom 94 rokovacieho poriadku ozrejmil, akú súvislosť má spor, ktorý

prejednáva, napriek jeho čisto vnútroštátnej povahe, s ustanoveniami práva Únie, na základe ktorej je
výklad požadovaný v prejudiciálnom konaní nevyhnutný na vyriešenie tohto sporu.
29. V prejednávanej veci vnútroštátny súd podľa Súdneho dvora neuvádza, že na základe
vnútroštátneho práva by sa mali ustanovenia Smernice o daňovej neutralite priamo a nepodmienene
uplatňovať na vnútroštátne situácie, najmä prostredníctvom ustanovení, ktorými bola prebratá táto

smernica, pokiaľ ide o osobitný odvod. Návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa jeho názoru
neobsahuje nič o úmysle slovenského zákonodarcu rozšíriť v tejto súvislosti pravidlá vyplývajúce zo
smernice aj na vnútroštátne situácie.
30. Súdny dvor konštatoval, že rozsah a význam súvislosti medzi osobitným odvodom a daňou z príjmu
predstavujúotázkuvnútroštátnehopráva,ktoréSúdnemudvoruneprislúchavykladať.Poukázalnato,že
finančná správa a slovenská vláda vo svojich písomných pripomienkach spochybnili existenciu a povahu

takejto súvislosti. Súdny dvor uzavrel, že úmysly slovenského zákonodarcu pri prijímaní osobitného
odvodu nemôže vyvodzovať z rozhodnutí, ktoré prijal v oblasti dane z príjmu.

V. Pokračovanie v kasačnom konaní

31. Vzhľadom na skutočnosť, že Súdny dvor uznesením vo veci C-201/24 dňa 28. apríla 2025 rozhodol
o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a teda odpadol dôvod, pre ktorý bolo konanie o kasačnej
sťažnosti žalobcu prerušené, kasačný súd postupom podľa § 100 ods. 3 v spojení s § 452 ods. 1
SSP uznesením zo dňa 12.05.2025 rozhodol o pokračovaní v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa,
podanej proti rozsudku správneho súdu.

32. Súčasne s uvedeným kasačný súd zaslal žalobcovi a žalovaným predmetné uznesenie Súdneho
dvora v prejednávanej veci s možnosťou sa k jeho obsahu vyjadriť v lehote 20 dní od doručenia.
33. Žalovaný 2/ vo vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom uvedeným v dotknutom
uznesení Súdneho dvora EÚ a nepovažuje za potrebné podať nový návrh na začatie prejudiciálneho
konania Súdnemu dvoru EÚ.

34. Žalobca vo vyjadrení navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor EÚ s novým, doplneným
návrhomnaprejudiciálnuotázkureflektujúcimnajmä:(i.)systematickýateleologickývýkladslovenského
práva, ktorý potvrdzuje účelovú previazanosť medzi Smernicou o daňovej neutralite a zákonom o
osobitnom odvode, (ii.) skutočnosť, že predmetné reorganizácie medzi slovenskými spoločnosťami boli
realizované v rámci nadnárodnej skupiny A.En., čo zakladá poľa žalobcu cezhraničný prvok. Navrhol

zohľadniť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré výslovne umožnili výklad Smernice o daňovej neutralite
aj vo vzťahu k čisto vnútroštátnym operáciám, najmä ak vnútroštátne právo už pôvodne obsahovalo
úpravu súladnú so smernicou a táto úprava bola po nadobudnutí účinnosti Smernice o daňovej neutralite
ponechanáalebopotvrdenábezzmeny.Alternatívne,akkasačnýsúdnedospejekzáveru,žejepotrebné
znovu položiť doplnenú prejudiciálnu otázku, navrhol, aby využil svoju právomoc podľa článku 125

Ústavy SR a predložil návrh Ústavnému súdu SR na posúdenie ústavnosti (súladu s čl. 12 ods. 1, 13, 20,
35 a 59 Ústavy) aplikácie zákona o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach (obzvlášť
ust. § 5 ods. 1 až 4 tohto zákona) v predmetnej situácii. V danom prípade ide podľa žalobcu o opatrenie
daňovej povahy (priama daň), ktorého dôsledky dopadajú výlučne na subjekty vykonávajúce regulovanú
činnosť, avšak zároveň zasahujú aj ich neregulovanú (napr. finančnú) činnosť - a to výberom osobitného

odvodu s charakterom dane len na základe ich právneho postavenia bez ohľadu na predmetnú činnosť.
Takýto režim nie je univerzálne uplatňovaný na všetky daňové subjekty, a preto podľa žalobcu zakladá
rozpor s princípom rovnosti a zákazu diskriminácie podľa článkov 12 a 13 Ústavy SR.
VI. Právne posúdenie veci kasačným súdom
35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal napadnutý rozsudok v

medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP)
a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac
§ 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že
kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol týmto rozsudkom, ktorý po

predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 27. novembra 2025.
36. Ťažisko sťažnostných bodov tvoria námietky vytýkajúce, že krajský súd aj vo veci konajúce orgány
opomenuli zohľadniť a aplikovať ústavno-konformný a euro-konformný výklad aplikovanej právnej
úpravy, keď sa stotožnili so záverom o povinnosti sťažovateľa uhradiť osobitný odvod aj zo ziskunedosiahnutého regulovanou činnosťou, ale vzniknutého výlučne v dôsledku realizácie jednorazovej
účtovnej operácie (prevodu nepeňažných vkladov).
37.Kasačnýsúdsohľadomnacharaktervkonaníkonštantnekolujúcichnámietokpretoprimárneskúmal

vzájomný vzťah zákona o osobitnom odvode a preberaných aktov Európskej únie. Nakoľko z dikcie
zákona o osobitnom odvode, z dôvodovej správy a z doložky zlučiteľnosti s právom Európskej únie
vyplýva, že ide o právnu úpravu dočasného charakteru na zabezpečenie konsolidácie verejných financií
a na posilnenie aktívnej úlohy štátu v rozvoji hospodárstva, ktorá problematika nie je upravená v práve
Európskej únie, kasačný súd skúmal charakter odvodu a spôsob jeho určenia plynúce z osobitného

zákona z komplexného pohľadu a v súvislostiach s relevantnou vnútroštátnou aj európskou legislatívou.
Mal pritom na zreteli, že aj keď zákon o osobitnom odvode nie je harmonizačným právnym predpisom,
zároveň platí, že žiadna vnútroštátna úprava nesmie byť v rozpore s právom EÚ.
38. Kasačný súd vychádza z premisy, že úniové právo v členských štátoch musí byť aplikované a
interpretované jednotne, berúc do úvahy kontext a cieľ právnej úpravy. Ak je vnútroštátna norma v
rozpore s európskou normou, prednosť má európska norma. Pri výklade úniového práva je potrebné

prihliadaťnajehoznenie,kontext,význam,povahuaciele,ktorétátoprávnanormasleduje.Vnútroštátny
orgán aplikácie práva sa má vždy usilovať o euro-konformný výklad vnútroštátneho práva, t. j. o výklad v
súlade s komunitárnym a úniovým právom a priamu aplikáciu práva EÚ namiesto vnútroštátneho práva
má využiť len v prípade, ak euro-konformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný.
39. Koncept daňovej neutrality podnikových kombinácií (zlúčenie, splynutie, rozdelenie, kúpa, výmena

podniku alebo vklad podniku) na úrovni EÚ podrobne upravuje Smernica o daňovej neutralite. Touto
sú členské štáty EÚ viazané, pokiaľ ide o právnu úpravu situácií, keď sa na podnikovej kombinácii
zúčastňujú spoločnosti z dvoch alebo viacerých členských štátov EÚ. V zmysle bodu 2 preambuly
tejto smernice je nevyhnutné vo vzťahu k podnikovým kombináciám stanoviť „daňové pravidlá, ktoré
budú neutrálne z hľadiska hospodárskej súťaže, aby sa podniky mohli prispôsobiť požiadavkám

vnútorného trhu, zvýšiť ich produktivitu a zlepšiť konkurencieschopnosť na medzinárodnej úrovni“.
Cieľom harmonizačnej úpravy bola v zmysle bodu 5 recitálu Smernice o daňovej neutralite snaha vyhnúť
sa ukladaniu daní v súvislosti so zlučovaním, rozdeľovaním, čiastočným rozdeľovaním, prevodom
majetku alebo výmenou akcií pri súčasnej ochrane finančných záujmov členského štátu prevádzajúcej
alebo prijímajúcej spoločnosti.

40. Z uvedeného podľa kasačného súdu celkom jasne vyplýva, že cieľom Smernice o daňovej neutralite
je zabrániť dvojitému zdaneniu v prípade, ak je v rámci podnikovej kombinácie zakomponovaný
cezhraničnýprvok,vychádzajúcpritomzodlišnostídaňovýchpredpisovvjednotlivýchčlenskýchštátoch,
ako aj rozmanitosti daňových inštitútov. Smernica teda sleduje odstránenie prekážok vyplývajúcich z
rozdielov v daňových pravidlách medzi jednotlivými členskými štátmi.

41. Právna úprava podnikových kombinácií v základnom systematickom usporiadaní ustanovení bola
v slovenskej vnútroštátnej úprave prvotne zavedená v roku 2009 novelizáciou zákona o dani z príjmov
účinnou od 01.01.2010. Dôvodová správa k návrhu tejto novely obsahovala pritom slovné spojenie,
z ktorého bol implicitne odvoditeľný zámer tvorcu právneho predpisu, cit.: „Predkladaný návrh zákona
vychádza z programového vyhlásenia vlády, ktorého cieľom je udržanie efektívneho, jednoduchého a

neutrálneho daňového systému v oblasti dane z príjmov.“
42. Zákon o dani z príjmov však už pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie rešpektoval
za určitých okolností daňovú neutralitu negatívneho goodwillu (resp. badwillu) a zákonodarca preto
v záujme harmonizácie zákona o dani z príjmov so Smernicou o daňovej neutralite nemusel prijať
legislatívne zmeny. Aj pred implementáciou pôvodnej Smernice o daňovej neutralite (Smernica 90/434/

EHS) tak na Slovensku existovala právna úprava, v zmysle ktorej vklady do obchodných spoločností
neboli zaťažené daňou z príjmu, a teda výhody daňovej neutrality Slovenská republika plne poskytovala
a poskytuje aj vnútroštátnym transakciám, pričom tieto výhody zostali zachované aj po implementácii
Smerníc o daňovej neutralite. Už táto skutočnosť sama osebe odráža uplatnenie smernice vo
vnútroštátnom právnom poriadku s cieľom zabrániť dvojitému zdaneniu pri prevode aktív na inú

spoločnosť.
43. V posudzovanej veci nebolo sporu o tom, že sťažovateľ uskutočnil čisto vnútroštátnu podnikovú
operáciu bez účasti zahraničných subjektov či prítomnosti zahraničného prvku. V dôsledku jej realizácie
vznikol z účtovného hľadiska rozdiel, ktorý sa premietol do hospodárskeho výsledku na riadku č. 100
daňového priznania a ktorý bol v tom čase smerodajným pre správcu odvodu na výpočet odvodu

regulovanej osoby.
44. Súdny dvor vo vyššie spomínanom rozsudku z 12. decembra 2019, vo veci Slovenské elektrárne,
C-376/18, ECLI:EU:C:2019:1068, vykladal čl. 3 ods. 1 až 3 a 10 Smernice o daňovej neutralite (2009/72/
ES), pričom dospel k záveru korešpondujúcemu s tvrdeniami sťažovateľa, že osobitný odvod zavedenýtýmtozákonommápovahuvšeobecnéhodaňovéhoopatrenia,akonkrétnejšie,priamejdanezcelkových
výnosov podnikov pôsobiacich v hospodárskych odvetviach, na ktoré sa tento odvod vzťahuje. Súdny
dvor skonštatoval, že tento odvod (i.) v súlade s dôvodovou správou k zákonu o odvode sleduje

rozpočtový cieľ zamedzenia zhoršovania deficitu verejných financií a boja proti hospodárskej kríze, (ii.)
uplatňuje sa na podniky pôsobiace v oblasti regulovaných činností, teda nielen na podniky v odvetví
energetiky, ale aj v početných ďalších odvetviach hospodárstva, a (iii.) neuplatňuje sa na samotnú
dodávku elektriny, ale zaťažuje celkový výsledok hospodárenia dotknutého regulovaného subjektu.
45. Článok 4 ods. 1 Smernice o daňovej neutralite stanovuje, že zlúčenie, rozdelenie alebo čiastočné

rozdelenie nevedie k zdaneniu kapitálových ziskov vypočítaných ako rozdiel medzi reálnou hodnotou
prevedených aktív a pasív a ich hodnotou na daňové účely. Podľa článku 9 Smernice o zlučovaní
články 4, 5 a 6 sa uplatnia na prevod aktív. Ak teda možno osobitný odvod v zmysle rozhodovacej
praxe Súdneho dvora považovať za formu priamej dane, resp. daňovú kategóriu, základnou otázkou
(nadväzujúc i na sťažovateľom predostretú argumentáciu) v súdenej veci potom je, či je v súlade s
cieľmi, ktoré sleduje Smernica o daňovej neutralite, aby regulovaná osoba podľa zákona o osobitnom

odvode bola zaťažovaná týmto odvodom, aj pokiaľ ide o časť hospodárskeho výsledku vo forme výnosu
dosiahnutého z „neregulovanej“ činnosti - v posudzovanom prípade ide o kapitálový zisk vzniknutý v
dôsledku transakcie v podobe prevodu aktív do dcérskych spoločností, spĺňajúcej podmienky a definičné
znaky prevodu aktív tak, ako ich definuje čl. 2 písm. d) Smernice o daňovej neutralite.
46. Sťažovateľ má za to, že na danú vec je potrebné aplikovať euro-konformný výklad tak, ako učinil

Najvyšší súd SR v konaní eustream. Kasačný súd v súvislosti s uvedeným objasňuje, že euro-konformný
výklad sa uplatňuje, ak (i) existuje norma európskeho práva a neexistuje vnútroštátna norma členského
štátu EÚ, ktorá by bola v rozpore s touto európskou normou, (ii) ak neexistuje žiadna vnútroštátna
právna norma, (iii) ak existuje norma európskeho práva a zároveň vnútroštátna norma členského štátu
EÚ, ktorá je obsahovo rozporná s európskou normou. Sťažovateľ svojou argumentáciou zrejme mienil

poukázať na možnosť aplikácie euro-konformného výkladu z dôvodu existencie situácie podľa bodu (iii),
vychádzajúczozáverovSDEÚpredostretýchvuzneseníC-201/24z28.apríla2025.Tujevšakpotrebné
zdôrazniť, že ak SD EÚ v minulosti judikoval, že osobitný odvod je daňovým opatrením a možno ho
svojou povahou pripodobniť k dani z príjmu, tomu nemožno rozumieť tak, že by zákonodarca dal aj v
zákone o odvode jasný a bezpodmienečný odkaz na Smernicu o daňovej neutralite, ktorá by sa tak mala

automaticky aplikovať aj na vnútroštátne transakcie daňového subjektu vyúsťujúce do signifikantného
zvýšenia hospodárskeho výsledku evidovaného na riadku č. 100 daňového priznania. Takéto prepojenie
smernice a zákona o odvode a k tomu smerujúci úmysel zákonodarcu sa totiž nedá rozumne vyvodiť
len z charakteru osobitného odvodu posudzujúc ho komparáciou s účinkami priamych daní. Ak si teda
zákonodarca výslovne (odkazom na smernicu) nevymienil postupovať z hľadiska zaťaženia tohto druhu

transakcie osobitným odvodom rovnakým spôsobom, ako to ustanovil v zákone o dani z príjmov (§
17d ods. 1), potom absentuje potom jasný a bezpodmienečný odkaz na aplikáciu Smernice o daňovej
neutralite, ktorý je v zmysle záverov SD EÚ potrebný pre jej aplikovateľnosť na posudzovanú situáciu.
47. Kasačný súd ozrejmil Súdnemu dvoru v zdôvodnení prejudiciálnych otázok všetky skutkové a právne
okolnostiposudzovanéhoprípaduaichprepojenienaprávoEÚ,ktorýmisámdisponoval,atoajvosvetle

existujúcej relevantnej judikatúry. Pokiaľ Súdny dvor po preskúmaní prejudiciálnych otázok nevzhliadol
v danej veci presah na európske právo a z tohto dôvodu konštatoval nedostatok právomoci odpovedať
na položené otázky, je nutné dospieť k záveru, že vec nepatrí do pôsobnosti práva EÚ. Kasačný súd
zdôrazňuje, že niet ďalších relevantných informácií, ktoré by Súdnemu dvoru mohol predostrieť (mimo
už vyčerpávajúceho opisu skutkových okolností a súvisiacich možných prepojení osobitného odvodu

so systémom priamych daní). Takéto ďalšie smerodajné skutočnosti s potenciálom rozumne vysvetliť
pôsobnosť smernice na prejednávaný prípad a eventuálne tak zvýšiť šance na rozhodnutie SD EÚ v
prospech pôsobnosti práva EÚ v súvislosti so súdenou vecou neuviedol ani sám sťažovateľ vo vyjadrení
k uzneseniu Súdneho dvora. Kasačný súd je jednoznačne toho názoru, že aj keď Súdny dvor v danej
veci rozhodol uznesením konštatujúc nedostatok právomoci, dal v odôvodnení uznesenia odpoveď na

kľúčovú otázku, či je existujúce okolnostiach prípadu možné na vyššie opísané vnútroštátne transakcie
aplikovať ustanovenia Smernice o daňovej neutralite.
48. Kasačnému súdu z odôvodnenia uznesenia SD EÚ vydaného v súvislosti s tu položenými
prejudiciálnymi otázkami vyplýva, že Súdny dvor nemá v zásade právomoc odpovedať na položenú
prejudiciálnu otázku, pokiaľ je zjavné, že ustanovenie práva Únie (pozn. kasačného súdu: v tomto

prípade čl. 4 ods. 1 v spojení s článkom 9 Smernice o daňovej neutralite), ktoré má Súdny dvor
vyložiť, nemožno v danom prípade použiť (pozri aj rozsudok Caixa d'Estalvis i Pensions de Barcelona,
C-139/12, EU:C:2014:174, bod 41). Súdny dvor má však právomoc rozhodnúť o návrhoch na začatie
prejudiciálneho konania týkajúcich sa ustanovení práva Únie v situáciách, keď sa skutkový stav v konanívo veci samej nachádza mimo rozsahu pôsobnosti práva Únie (pozn. ako je tomu v tu posudzovanej
veci), avšak vnútroštátne právo odkazuje na obsah uvedených ustanovení práva Únie s cieľom stanoviť
pravidlá uplatniteľné na výlučne vnútroštátnu situáciu dotknutého členského štátu (najmä rozsudky

Poseidon Chartering, C-3/04, EU:C:2006:176, bod 15; ETI a i., C-280/06, EU:C:2007:775, body 22 a
26; Salahadin Abdulla a i., C-175/08, C-176/08, C-178/08 a C-179/08, EU:C:2010:105, bod 48; Cicala,
EU:C:2011:868, bod 17; Nolan, C-583/10, EU:C:2012:638, bod 45, ako aj Romeo, EU:C:2013:718, bod
21). V zákone o osobitnom odvode však takýto odkaz, resp. prepojenie na obsah Smernice o daňovej
neutralite absentuje, keďže zákonodarca transponoval ustanovenia smernice len do znenia zákona o

dani z príjmov (viď. https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/NIM/?uri=CELEX:32009L0133).
49. Ak teda Najvyšší súd SR v konaní eustream formuloval potrebu euro-konformného výkladu v prípade
zaťaženia odvodom v súvislosti s vnútroštátnou transakciou obdobného charakteru a aj ho na danú
vec aplikoval, učinil tak podľa názoru kasačného súdu bez dostatočných argumentačných podkladov,
najmä sa však napriek spornosti otázky aplikácie Smernice o daňovej neutralite neobrátil na Súdny
dvor s prejudiciálnou otázkou. Interpretujúc závery Súdneho dvora vyslovené v prejudiciálnom konaní

iniciovanom v tu prejednávanej veci kasačný súd konštatuje, že nemohol nasledovať závery rozsudku
eustream, pretože určenie odvodu je podľa uznesenia Súdneho dvora v okolnostiach prípadu mimo
pôsobnosti práva EÚ a teda neaplikovanie vnútroštátnej právnej úpravy odvodu s poukazom na jej
(neexistujúci) rozpor so Smernicou o daňovej neutralite by bolo po právnej stránke nesprávne.
50. Za daných okolností nie sú splnené ani podmienky pre postúpenie veci veľkému senátu kasačného

súdu pre odklon od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaní eustream, keďže závery kasačného
súdu majú preukázateľnú oporu v záveroch Súdneho dvora konštatujúcich neexistenciu presahu
sťažovateľovi určeného odvodu na európske právo. V takejto situácii by ani veľký senát, ktorého úlohou
je v podstate autorizovať zmeny v judikatúre, nemal o čom rozhodovať, pretože v otázkach aplikácie
a interpretácie práva EÚ je Súdny dvor vyššou autoritou a jeho rozhodnutia sú záväzné pre všetky

vnútroštátne súdne formácie. S ohľadom na faktické rozhodnutie Súdneho dvora o neaplikovateľnosti
Smernice o daňovej neutralite je potrebné hľadieť na rozsudok eustream v otázke euro-konformného
výkladu zákona o odvode ako na rozhodnutie zbavené normatívnych účinkov a preto nebolo nutné
aktivovať na prelomenie jeho záverov veľký senát [porovnaj uznesenia rozšíreného senátu Najvyššieho
správneho súdu ČR zo dňa 11.1.2006, čj. 2 Afs 66/2004-53, č. 1833/2009 Sb., zo dňa 8.7.2008, čj. 9

Afs 59/2007-56, č. 1723/2008 Sb., zhodne nález Ústavného súdu ČR zo dňa 14.3.2016, sp. zn. I. ÚS
2866/15 (N 41/80 SbNU 501), bod 19]. Z uvedených dôvodov si kasačný súd nemohol osvojiť argumenty
uvedené v rozsudku eustream, a preto sa od jeho záverov v kľúčovej otázke odchýlil.
51. Zároveň je potrebné vyzdvihnúť, že hoci Najvyšší súd SR v konaní eustream konštatoval, že osobitný
odvod ako daňové opatrenie spadá do vecného rozsahu Smernice o daňovej neutralite, dostatočne

neobjasnil, do akej miery bolo smerodajné, že v posudzovanej veci išlo o vnútroštátnu transakciu, keď
Smernica o daňovej neutralite sa vzťahuje len na prípady tam vymenovaných transakcií s prítomnosťou
cezhraničného prvku. Osvojil si preto podľa názoru tu konajúceho senátu predčasný a nedostatočne
podložený záver, že osobitný odvod možno automaticky považovať za daňovú kategóriu, ktorá môže
byť posudzovaná podľa Smernice o daňovej neutralite. Nezaoberal sa však tým, akú váhu zohrala pri

posúdení veci skutočnosť, že išlo o čisto vnútroštátnu situáciu.
52. Kasačný súd si je samozrejme vedomý skutočnosti, že Súdny dvor v minulosti opakovane judikoval,
že i v prípadoch, kedy všetky okolnosti veci samej sú mimo priameho rozsahu pôsobnosti práva Únie,
ustanovenia tohto práva sa môžu stať uplatniteľnými prostredníctvom vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá
k riešeniu situácií za okolností obmedzujúcich sa len na vnútroštátnu sféru jedného členského štátu

pristupuje rovnako ako právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. októbra 1990, Dzodzi, C-297/88
a C-197/89, EU:C:1990:360, body 36, 37 a 41; zo 17. júla 1997, Leur-Bloem, C-28/95, EU:C:1997:369,
body 27 a 32, ako aj zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., C-32/11, EU:C:2013:160, bod
20). Slovenský zákonodarca však pri prijatí zákona o odvode neprejavil zámer, aby sa pri určovaní
odvodu zo zisku vzniknutého v dôsledku prevodu aktív postupovalo rovnako ako pri jeho (ne)zdaňovaní

z hľadiska dane z príjmu. Tento úmysel nemožno dotvárať len z tvrdenia, že z hľadiska povahy a
dôsledkov existuje súvislosť medzi osobitným odvodom a daňou z príjmu, najmä keď sú ciele i adresáti
týchto opatrení rozdielne/i. Úmysly slovenského zákonodarcu pri prijímaní osobitného odvodu teda nie
je možné vyvodzovať z rozhodnutí, ktoré prijal v oblasti dane z príjmu.
53. Ako už bolo uvedené, vnútroštátny zákonodarca sa môže pri riešeniach, ktoré prináša pre čisto

vnútroštátne situácie, prispôsobiť riešeniam upraveným právom Únie. Členský štát však nemá povinnosť
pri preberaní smernice (vo všeobecnosti) do vnútroštátneho práva túto rozšíriť mimo rozsahu jej
pôsobnosti (t. j. aj na čisto vnútroštátne situácie bez cezhraničného prvku), naopak disponuje voľnosťou
vo výbere spôsobu regulácie takejto situácie. Vychádzajúc z odôvodnenia dotknutého uzneseniaSúdneho dvora možno uzavrieť, že aj keď je osobitný odvod kategóriou priamej dane, tento fakt
sám osebe nezakladá prepojenie právnej úpravy dane z príjmov a osobitného odvodu, ani vzťah
špeciality medzi reguláciami týchto daňových opatrení (lex specialis - lex generalis). Právna úprava

osobitného odvodu ako taká nezakladá bezpodmienečný a jasný odkaz na ustanovenia Smernice o
daňovej neutralite, ktorý by spôsoboval možnosť aplikácie ustanovení smernice aj na vyrubenie odvodu
z posudzovanej vnútroštátnej transakcie realizovanej sťažovateľom. Ustanovenia Smernice o daňovej
neutralite neboli Slovenskou republikou prebraté do zákona o osobitnom odvode. Kasačný súd rozumie
myšlienkovým operáciám sťažovateľa pri snahe o identifikáciu možného presahu skutkových okolností

vykonanej transakcie na ustanovenia Smernice o daňovej neutralite, smerodajným a kľúčovým je však
v tomto prípade úmysel zákonodarcu pri prijímaní zákona o osobitnom odvode zaťažovať ním (bez
rozdielu) celkový výsledok hospodárenia regulovaného subjektu, čo potvrdil aj SD EÚ vo veci Slovenské
elektrárne (C-376/18). Každá účtovná jednotka má pritom v súlade so zásadou opatrnosti povinnosť
vyhodnotiť budúce (predpokladané) riziká a straty, ktoré sa týkajú jej majetku a záväzkov, a ktoré sú
jej známe v danom účtovnom období. Tu je potrebné podotknúť, že realizácia nepeňažných vkladov

nevyvolala u sťažovateľa povinnosť platiť verejné platby (dane alebo iné verejné platby), ktoré by v čase
realizácie tohto prevodu aktív neboli predvídateľné.
54. Sťažovateľ namieta, že krajský súd nezohľadnil pri formulovaní záverov rozhodnutie SD EÚ,
ktoré hovorí o tom, že osobitný odvod má charakter dane. Je pravdou, že krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku (bod 193) nesprávne a rozporne s európskou judikatúrou konštatoval, že odvod

nie je daňou ani daňovým opatrením; v kontexte okolností posudzovanej veci však dospel k správnemu
právnemu záveru o tom, že zákon o odvode nemožno vo vzťahu k vnútroštátnym transakciám vykladať
podľa Smernice o daňovej neutralite.
55. Ak v prejednávanej veci rezonovala aj otázka možného vertikálneho priameho účinku smernice na
tento prípad, kasačný súd len v krátkosti na tomto mieste pripomenie, že neboli (kumulatívne) splnené

podmienky na využitie tejto doktríny v praxi. K tým v zmysle judikatúry SD EÚ patria: (i) jasný, presný
a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (ii) nepodmienený záväzok, (iii) uplynutie lehoty na
transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku, (iv) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť
jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). V danom prípade je už sprvu zjavné, že minimálne
podmienka (iii) nie je v posudzovanej veci daná. Ako už bolo spomenuté vyššie v odôvodnení tohto

rozsudku, v zákone o dani z príjmov bola úprava nezdaňovania zisku spoločnosti vzniknutého z prevodu
aktív prítomná už pred vstupom Slovenskej republiky do EÚ (t. j. existovala aj bez potreby samotnej
transpozície smernice a bez súvisu so smernicou).
56. Kasačný súd uvádza, že z vyššie uvedených dôvodov odpadá dôvod zaoberať sa námietkami
sťažovateľa týkajúcimi sa odklonu krajského súdu pri rozhodovaní predmetnej veci od záverov rozsudku

eustream, keďže tieto boli prekonané záväzným právnym názorom Súdneho dvora vysloveným v
prejudiciálnom konaní.
57. Kasačný súd sa však v danej súvislosti podrobnejšie zaoberal tvrdením sťažovateľa, že krajský súd
Smernicu o daňovej neutralite odmietol aplikovať s odôvodnením, že svoje závery o aplikácii práva EÚ
prehodnotil aj Najvyšší súd SR v konaní Slovenské elektrárne, čím sa mal bezdôvodne odkloniť od

záverov rozhodnutia eustream. K tomu kasačný súd uvádza, že rozsudok vo veci Slovenské elektrárne
sa síce nevenoval špecificky otázke aplikovateľnosti ustanovení Smernice o daňovej neutralite na prípad
určenia odvodu zo zisku z prevodu aktív spoločnosti, ale tematizoval otázku, v akom rozsahu zaťažuje
osobitný odvod výsledok hospodárenia regulovanej osoby. Sťažovateľ si však protirečí, keď na jednej
strane tvrdí, že rozsudok vo veci Slovenské elektrárne sa nemal vôbec zohľadňovať, nakoľko išlo o

rozpustenie rezerv, a teda účtovne odlišnú operáciu než v tu prejednávanej veci, na druhej strane však
argumentuje, že ak by sa chcel Najvyšší súd SR odchýliť od záverov rozsudku eustream, musel by tak
urobiť priamo v rozsudku vo veci Slovenské elektrárne, o ktorom však konštantne tvrdí, že pre výklad
Smernice o daňovej neutralite nebol vôbec relevantným.
58. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa kasačného súdu vyplýva záver, že krajský súd nemá

dôvod byť viazaný rozsudkom eustream v tu prejednávanej veci, pretože po jeho vydaní došlo v
konaní Slovenské elektrárne (v rámci prejudiciálneho konania) k ustáleniu otázky, v akom rozsahu
osobitný odvod zaťažuje výsledok hospodárenia regulovanej osoby. Záver o tom, že osobitnému odvodu
podlieha celkový výsledok hospodárenia, vrátane výnosov dosiahnutých z „neregulovanej“ činnosti, tak
vo výsledku len podporil krajským súdom vyslovené závery v tu prejednávanej veci.

59. Žalobnú námietku, ktorú sťažovateľ v tom istom rozsahu predostrel aj v kasačnom konaní a s ktorou
sa krajský súd vysporiadal spôsobom popísaným v bode 16 tohto odôvodnenia, nebude kasačný súd
vzhľadom na komplexnosť jej obsahu na tomto mieste reprodukovať a obmedzí sa len na konštatovanie
stručných dôvodov správnosti jej vyhodnotenia zo strany krajského súdu. Kasačný súd sa stotožňujeso záverom, že ak oznámenie na zúčtovanie odvodov za zdaňovacie obdobie roku 2017 nepredložil
sťažovateľ v lehote na predloženie účtovnej závierky (t. j. v roku 2018), ale učinil tak až po podaní
dodatočného daňového priznania za rok 2017 - t. j. v júni 2019, správca odvodu ani nemohol vykonať

zúčtovanie tak ako predpokladá ustanovenia § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode, a vykonal ho
preto v tesnej časovej nadväznosti dňa 04.07.2019. Správca odvodu dôvodne pristúpil k zúčtovaniu až v
momente, keď disponoval všetkými na to nevyhnutnými podkladmi a dokladmi, a to v záujme správneho
vyčíslenia odvodu. Kasačný súd uvedený postup preto nepovažuje za nezákonný či priečiaci sa účelu
ustanovení zákona o odvode.

60. Podľa ustanovenia § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode v znení účinnom k 04.07.2019 o
výsledku zúčtovania odvodov správca odvodu vydá do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
mesiaci, v ktorom mu bola predložená účtovná závierka a oznámenie podľa odseku 1, rozhodnutie o
zúčtovaní odvodov, v ktorom uvedie výšku preplatku zo zúčtovania odvodov alebo výšku nedoplatku zo
zúčtovania odvodov. Interpretujúc znenie citovaného ustanovenia, na rozhodnutie o zúčtovaní odvodov
musí správca dane disponovať jednak účtovnou závierkou za rozhodné zdaňovacie obdobie, ako

aj písomným oznámením regulovanej osoby na zúčtovanie odvodov. Až vtedy môže kvalifikovane v
stanovenej lehote rozhodnúť. Kasačný súd zhodne so správnym súdom konštatuje, že správca odvodu
vykonal zúčtovanie včas (04.07.2019), teda do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci,
v ktorom sťažovateľ k už existujúcej účtovnej závierke doplnil aj druhý nevyhnutný podklad - a to
oznámenie podľa § 9 ods. 1 zákona o osobitnom odvode. Ak sťažovateľ namieta, že správca odvodu

mohol rozhodnúť o zúčtovaní odvodu už v roku 2018, pretože výsledok hospodárenia na riadku č.
100 sa podaním dodatočného daňového priznania oproti riadnemu daňovému priznaniu nezmenil a
podmienkou zúčtovania je predloženie účtovnej závierky za rozhodné zdaňovacie obdobie (ktorá bola
už v roku 2018 naplnená), kasačný súd uzatvára, že skoršiemu rozhodnutiu správcu odvodu bránila
absencia oznámenia sťažovateľa na zúčtovanie odvodov. Naviac aj keby kasačný súd mal pripustiť,

že správca odvodu rozhodol po lehote stanovenej v § 9 ods. 5 onoho zákona, takéto rozhodnutie
by nemohol považovať len z tohto dôvodu za nezákonné, nakoľko zákon neobsahuje ustanovenia o
právnych následkoch nedodržania tejto lehoty, napr. vo forme preklúzie oprávnenia vydať rozhodnutie
po jej uplynutí.
61. Ak sťažovateľ v tejto súvislosti zároveň namieta, že podkladom pre rozhodnutie správcu odvodu bolo

oznámenie regulovanej osoby podľa § 8 ods. 3, a nie oznámenie podľa § 9 ods. 1 zákona o odvode,
kasačný súd pripomína, že ide o druhovo identické oznámenia regulovanej osoby, avšak oznámenie
podľa § 8 ods. 3 je oznámením reflektujúcim skutočnosti, ktoré nastali dodatočne a ktoré vyvolali zmenu
sumy základu odvodu. Hoci v posudzovanej veci podaním dodatočného daňového priznania nedošlo u
sťažovateľa k zmene základu odvodu, nemožno vyhodnotenie dotknutého oznámenia správcom odvodu

ako oznámenia podľa § 8 ods. 3 považovať za zásadnú vadu, keďže v konečnom dôsledku došlo k
matematicky správnemu vyčísleniu odvodu, čo v zásade nenamietal ani sám sťažovateľ. Kasačný súd
preto námietky sťažovateľa tohto druhu vyhodnotil ako nedôvodné.
62. Za relevantné nepovažuje kasačný súd ani námietky ohľadne absencie ústavno-konformného
výkladu relevantnej zákonnej úpravy pri rozhodovaní krajského súdu, keď tento nezohľadnil, že

zaťažovanie celkového hospodárskeho výsledku sťažovateľa ako regulovanej osoby je v rozpore s jeho
základnými ústavnými právami. Kasačný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že Súdny dvor v rozsudku
vo veci Slovenské elektrárne (C-376/18) celkom jasne konštatoval, že osobitný odvod sa neuplatňuje
na samotnú dodávku elektriny (príp. inej komodity podľa typu regulovanej osoby), ale zaťažuje celkový
výsledok hospodárenia dotknutého regulovaného subjektu.

63. Kasačný súd nevzhliadol dôvod obrátiť sa na Ústavný súd SR s návrhom na posúdenie ústavnosti
(súladu s čl. 12 ods. 1, 13, 20, 35 a 59 Ústavy) aplikácie zákona o osobitnom odvode z podnikania v
regulovaných odvetviach. Pripomína, že v tomto kontexte je potrebné nazerať na osobitný odvod ako
na daňové opatrenie dočasného charakteru s cieľom zabezpečiť konsolidáciu verejných financií, a nie
ako na opatrenie zakladajúce neodôvodnené rozdiely v porovnaní s osobami, ktoré nie sú regulovanými

osobami a pritom vykonávajú rovnakú činnosť (uskutočňujú nepeňažné vklady). Kasačný súd preto
pri hodnotení argumentov sťažovateľa na predloženie návrhu Ústavnému súdu SR prihliadol nielen
k záverom Súdneho dvora, ale aj k zdôvodneniu zákonodarcu, prečo bol prijatý zákon o osobitnom
odvode. Z dôvodovej správy vyplýva, že uvedený návrh bol predkladaný Národnej rade Slovenskej
republiky ako jedno z opatrení na spravodlivé a ekonomicky efektívne rozdelenie bremena vplyvu

ekonomickej a hospodárskej krízy a za účelom zamedziť zhoršeniu deficitu verejných financií a jeho
udržanie v predpísanom limite pod 3% HDP ustanovené Európskou komisiou a aby do ozdravenia
verejných financií boli zapojené a prispeli aj spoločnosti, ktoré pôsobia v regulovaných odvetviach.64. O návrhu na odkladný účinok kasačnej sťažnosti kasačný súd nerozhodoval, nakoľko mal za to, že
v uvedenom prípade nastúpil automaticky ex lege. Podľa ustanovenia § 446 ods. 2 písm. a) SSP má
kasačná sťažnosť odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej

vydanému v konaní o správnej žalobe alebo žalobe proti inému zásahu, ak žalovaným orgánom verejnej
správy je správca dane alebo orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku
podanom proti rozhodnutiu alebo opatreniu správcu dane. V posudzovanej veci sú žalovanými orgány
verejnej správy v pozícii správcu odvodu. Hoci zákon pamätá v danej súvislosti len na prípady, kedy
je žalovaným správca dane, resp. orgán rozhodujúci o riadnom opravnom prostriedku voči rozhodnutiu

správcu dane, poukazujúc najmä na charakter osobitného odvodu (daňové opatrenie s účinkami priamej
dane) možno podľa kasačného súdu analogicky vztiahnuť odkladný účinok kasačnej sťažnosti aj na
prípady,kedyžalovanýorgánvystupujevpozíciisprávcuodvodu(resp.orgánurozhodujúcehooriadnom
opravnom prostriedku voči rozhodnutiu správcu odvodu).
65. S poukazom na vyššie uvedené a po zistení, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne
také relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil vecnú správnosť rozsudku krajského súdu, Najvyšší

správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
66. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods.
1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania
prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených
podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd

účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
67. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).
Ak Súdny dvor EÚ v minulosti judikoval, že osobitný odvod podľa zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom
odvode z podnikania v regulovaných odvetviach je daňovým opatrením a možno ho svojou povahou

pripodobniť k dani z príjmu, tomu nemožno rozumieť tak, že by zákonodarca dal v tomto zákone
jasný a bezpodmienečný odkaz na Smernicu o daňovej neutralite (Smernica Rady 2009/133/ES z 19.
októbra 2009 o spoločnom systéme zdaňovania, uplatniteľnom pri zlučovaní, rozdeľovaní, čiastočnom
rozdeľovaní, prevode aktív a výmene akcií spoločností rôznych členských štátov a pri premiestnení
sídla SE alebo SCE medzi členskými štátmi), ktorá by sa tak mala automaticky aplikovať aj na

vnútroštátne transakcie daňového subjektu vyúsťujúce do signifikantného zvýšenia hospodárskeho
výsledku evidovaného na riadku č. 100 daňového priznania. Takéto prepojenie smernice a zákona
o odvode a k tomu smerujúci úmysel zákonodarcu sa totiž nedá rozumne vyvodiť len z charakteru
osobitného odvodu posudzujúc ho komparáciou s účinkami priamych daní. Ak si teda zákonodarca
výslovne (odkazom na smernicu) nevymienil postupovať z hľadiska zaťaženia tohto druhu transakcie

osobitným odvodom rovnakým spôsobom, ako to ustanovil v zákone o dani z príjmov (§ 17d ods. 1),
potom absentuje potom jasný a bezpodmienečný odkaz na aplikáciu Smernice o daňovej neutrality, ktorý
je v zmysle záverov Súdneho dvora EÚ potrebný pre jej aplikovateľnosť na posudzovanú situáciu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.