Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. december 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 6Sf/91/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100877
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Kochan Morová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100877.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan

MorovejačlenovsenátuMgr.AndrejaMaukšaaJUDr.AlenyMajerovej,vovecižalobcu:DOXX-Stravné
lístky, spol. s r.o., Kálov 356, 010 01 Žilina, IČO: 36 391 000, zast.: Nomus s.r.o., Havlíčkova 16, 811 04
Bratislava, IČO: 54 489 750, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63,
974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102186001/2024 zo dňa
05. 08. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu zamieta.

II. Žalobcovi ani žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie

1.1 Daňový úrad Žilina (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej
hodnoty (ďalej aj len „DPH“) za zdaňovacie obdobia január až december 2016. Správca dane preveroval
nárok žalobcu na odpočítanie DPH v zdaňovacom období december 2016 (okrem iného) z faktúry
od dodávateľa TALUX, s.r.o., Bratislavská 613/13, 010 01 Žilina, IČO: 36 441 821 (ďalej len „TALUX“)
č. 20163481 zo dňa 30. 12. 2016 v sume 1 195,00 eur (z toho DPH 199,17 eur) za čistiace a upratovacie

práce v priestoroch pobočiek za mesiac 12/2016 a z faktúry od dodávateľa Inštitút vzdelávania a
starostlivosti, s. r. o. /skrátene IVAS/, Hálková 2968/22, 010 01 Žilina, IČO: 36 441 406 (ďalej len „IVAS“)
č.20160194zodňa31.12.2016vsume13260,00eur(ztohoDPH2210,00eur)zaservisakonzultačné
služby v oblasti IT za mesiac 12/2016. Na základe výsledkov daňovej kontroly uvedených v protokole
č. 100072551/2019 zo dňa 07. 01. 2019 a výsledkov vyrubovacieho konania vydal správca dane
rozhodnutie č. 100611238/2019 zo dňa 12. 03. 2019, ktoré žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č.
102200258/2019 zo dňa 19. 09. 2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

1.2 Správca dane následne vydal rozhodnutie č. 100856852/2020 zo dňa 06. 05. 2020, ktorým žalobcovi
vyrubil rozdiel dane v sume 2 409,17 eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2016, nakoľko mu
neuznal odpočítanie DPH z vyššie uvedených preverovaných dodávateľských faktúr od dodávateľov
TALUX a IVAS z dôvodu, že žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania DPH z týchto faktúr. Žalobca
porušil § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) vo väzbe na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), pretože nebol preukázaný
vznik daňovej povinnosti u spoločností TALUX a IVAS uvedených na predmetných dodávateľských

faktúrach. Rozhodnutie správcu dane zo dňa 06. 05. 2020 žalovaný rozhodnutím č. 101742552/2020 zo
dňa 13. 11. 2020 potvrdil. Uvedené rozhodnutie žalovaného žalobca napadol správnou žalobou podanou
na Krajský súd v Žiline ako správny súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 30S/30/2021 zo dňa 20. 02. 2023
(ďalej aj len „Rozsudok“) zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 13. 11. 2020 a rozhodnutie správcu danezo dňa 06. 05. 2020 a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline v odsekoch
40. až 42. odôvodnenia Rozsudku vo vzťahu k žalobcom uplatnenému odpočtu DPH z faktúry od
dodávateľa IVAS uviedol, že žalovaný nesprávne vyhodnocuje skutočnosť dodania služby v nadväznosti

na nemožnosť dodania služby deklarovaným dodávateľom na faktúre z dôvodu nepreukázania dodania
fakturovaných plnení v reťazci. V ďalšom konaní správca dane musí prijať jednoznačný záver, či žalobca
splnil všetky podmienky podľa zákona o DPH a preukázal reálnu existenciu plnenia. V prípade, že
sa preukáže existencia služieb, v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“)
správca dane môže zamietnuť priznanie práva na odpočítanie DPH z dôvodu podvodného konania len

za predpokladu, že preukáže, že sa daňový subjekt vedome podieľal na podvodnom konaní, resp. že
z dôvodu zanedbania jeho povinností - primeranej ostražitosti (due diligence) mohol, resp. mal vedieť,
že sa na podvodnom konaní podieľa. Krajský súd v Žiline v odsekoch 26. a 27. odôvodnenia Rozsudku
vo vzťahu k žalobcom uplatnenému odpočtu DPH z faktúry od dodávateľa TALUX uviedol, že závery
správnych orgánov sú ucelené, koherentné, vnútorne bezrozporné. Je nepochybné, že medzi faktúrou
a dodaným plnením neexistoval súlad, v konkrétnom prípade nedošlo zo strany spoločnosti TALUX

k dodaniu plnenia uvedeného v predmetnej faktúre. Plnenie, z ktorého si žalobca uplatnil právo na
odpočítanie DPH, sa od fakturovaného plnenia odlišovalo nielen miestom plnenia, ale aj samotným
rozsahom.

2.1 Správca dane následne opätovne vyhodnotil všetky zistené skutočnosti a dôkazy získané v priebehu

daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a dňa 27. 03. 2024 vydal rozhodnutie č. 100992381/2024
(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.
o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil
rozdiel dane v sume 2 409,17 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2016.
2.2 Správca dane v kontrolovanom zdaňovacom období žalobcovi nepriznal nárok na odpočítanie DPH

v celkovej sume 199,17 eur z dodávateľskej faktúry od dodávateľa TALUX z rovnakých dôvodov, ako
bolo uvedené v rozhodnutí správcu dane zo dňa 06. 05. 2020 (t. j. žalobca si nesplnil svoju dôkaznú
povinnosť a nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle §
49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH, keď nepreukázal reálne dodanie služieb fakturovaných
dodávateľom TALUX), keďže Krajský súd v Žiline sa v tejto časti stotožnil s právnym názorom správcu

dane a žalovaného. Správca dane žalobcovi nepriznal ani nárok na odpočítanie DPH v celkovej sume
2 210,00 eur z dodávateľskej faktúry od dodávateľa IVAS z dôvodu, že žalobca sa stal jedným z
článkov obchodného reťazca, v ktorom došlo k nedovolenému úniku (podvodu) na DPH, o ktorom
mohol mať vedomosť, ak by prijal všetky opatrenia, ktoré bolo možné od neho v rozumnej miere
očakávať. Správca dane uzavrel, že z posudzovaných zdaniteľných obchodov vznikol daňový únik

u subdodávateľských spoločností (na stupni NBTEL, s.r.o. › BETAMAK s.r.o.), ktorý bol dôsledkom
podvodného konania, pretože daňový subjekt BETAMAK s.r.o. si uplatnil odpočítanie DPH z prijatých
plnení od dodávateľa NBTEL, s.r.o., avšak dodávateľ NBTEL, s.r.o. tieto plnenia voči odberateľovi
BETAMAK s.r.o. nepriznal. Posudzované zdaniteľné obchody žalobcu boli spojené s týmto podvodom
na DPH. Žalobca o podvodnom konaní mal a mohol vedieť - nepostupoval primerane obozretne, keď

nezveril zabezpečenie, resp. priamo vykonávanie odborných činností svojmu zamestnancovi A. B. C.,
ktorého pracovnou náplňou ako IT manažéra bolo zabezpečenie chodu IT infraštruktúry, ale inému
subjektu, ktorý na to využíval ďalších subdodávateľov, o ktorých mal navyše konateľ žalobcu vedomosť.
Naopak, o týchto subdodávateľoch nemal vedomosť IT manažér A. C., ktorý im mal prideľovať prístupy.
Navyše vzdialená správa mala byť vykonávaná tak, aby o tom nevedeli zamestnanci žalobcu, a teda

logicky ani A. C., čo je tiež samo osebe neobvyklé.

3.1 Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 102186001/2024 zo dňa 05. 08. 2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že
prvostupňové rozhodnutie potvrdil, keďže nezistil dôvodnosť odvolacích námietok žalobcu.

3.2 Žalovaný vo vzťahu k preverovanej dodávateľskej faktúre vystavenej spoločnosťou IVAS uviedol,
že správca dane na základe vykonaného dokazovania identifikoval obchodný (fakturačný) reťazec
spoločností (NBTEL, s.r.o. › BETAMAK s.r.o. › IVAS › žalobca), na ktorého konci sa nachádzal žalobca.
Spoločnosť IVAS si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnila odpočítanie dane od spoločnosti
BETAMAK s.r.o. Spoločnosť BETAMAK s.r.o. deklarovala daň z dodania tovarov a služieb v sume

24 186,60 eur (základ dane v sume 120 933,00 eur), pričom si za rovnaké zdaňovacie obdobie uplatnila
odpočítanie dane iba od spoločnosti NBTEL s. r. o. v sume 23 631,76 eur (základ dane 118 158,80
eur). Spoločnosť NBTEL, s.r.o. tieto plnenia voči spoločnosti BETAMAK s.r.o. nepriznala. Bolo zistené,
že spoločnosť BETAMAK s.r.o. si odpočítala daň od spoločnosti NBTEL, s.r.o., ktorá nepriznala daň zdodania tovarov a služieb v uvedenom období 12/2016, čím vznikol daňový únik. Tým je preukázaná
prvá podmienka Axel Kittel testu daňového podvodu. Pokiaľ ide o druhú podmienku Axel Kittel testu, je
identifikovaných viacero okolností, ktoré nasvedčujú spáchaniu daňového podvodu: nepriznanie dane

u spoločnosti nachádzajúcej sa na začiatku reťazca; meniaci sa dodávatelia spoločnosti BETAMAK,
s.r.o., ktorí rovnako ako spoločnosť NBTEL s.r.o. nepriznali dodania pre spoločnosť BETAMAK s.r.o.;
zánik spoločnosti BETAMAK s.r.o.; spoločnosť BETAMAK s.r.o. si daňovú povinnosť, ktorá jej vznikla z
plnenífakturovanýchprespoločnosťIVAS,znižovalavzdaňovacomobdobídecember2016odpočítaním
dane z faktúr iba od spoločnosti NBTEL, s.r.o., ktorá daň z predmetných plnení nepriznala. Uvedené

dôkazy a indície sú vo svojej spojitosti dostatočné pre prijatie záveru, že daňový únik v predmetnom
prípade nebol len dôsledkom náhodného neodvedenia dane, ale dôsledkom cielenej snahy o získanie
daňového zvýhodnenia. Existenciu daňového podvodu je možné preukazovať aj okolnosťami, ktoré
nastali ex post, teda po uskutočnení zdaniteľného obchodu. Pokiaľ ide o tretiu podmienku Axel Kittel
testu, či boli posudzované zdaniteľné obchody žalobcu spojené s podvodným konaním, na uvedenú
otázku je potrebné tiež zodpovedať kladne, keďže v posudzovanom prípade k neodvedeniu dane došlo

vo vzťahu medzi spoločnosťou NBTEL, s.r.o. a spoločnosťou BETAMAK s.r.o., pričom žalobca si z
plnení, ktoré mu následne fakturoval IVAS, uplatnil odpočítanie dane.
3.3 Pokiaľ ide o štvrtú podmienku Axel Kittel testu, konanie žalobcu bolo neopatrné a neobozretné, čo
vyplýva z nasledujúcich skutočností. Spoločnosť IVAS (ktorá vznikla dňa 22. 03. 2006) si počítačové
služby ako predmet činnosti zapísala do Obchodného registra dňa 03. 03. 2009. Zmluva o dielo

uzatvorená medzi žalobcom a spoločnosťou IVAS, ktorej predmetom činnosti sú konzultačné služby v
oblasti IT, vzdialená správa počítačových sietí, systémová údržba software, správa poštových serverov,
zabezpečovanie ochrany dát, kontrola nad starostlivosťou o aplikačný software a inštalácia a správa
dátových skladov, bola podpísaná už dňa 02. 01. 2009. Žalobca uzavrel predmetnú zmluvu o dielo
aj dohodu o poskytovaní činností nad rámec predmetnej zmluvy so spoločnosťou IVAS v čase,

keď spoločnosť IVAS nemala potrebnú činnosť zapísanú v predmete činnosti. V prípade činností
dohodnutých v predmetnej zmluve o dielo, ako aj v prípade činností dohodnutých nad rámec uvedenej
zmluvy o dielo (aktualizácia operačných systémov, kontrola a údržba kabeláže, kontrola komunikácie
internetovej siete Linux, profylaktika počítačov, upgrade antivírus a Firefox) išlo o značne odborné
činnosti. Spoločnosť IVAS v roku 2009 nedisponovala kapacitami na výkon takejto činnosti a ako vyplýva

z postupu spoločnosti IVAS, tieto kapacity nemala vybudované ani v rokoch 2015, 2016 a 2017. Z
vyjadreniažalobcuzodňa05.11.2018vyplynulo,žepredmetnázmluvaodielobolauzatvorenázdôvodu
zabezpečenia bezpečnosti a ochrany IT štruktúry spoločnosti. Išlo o veľmi citlivú záležitosť, preto bolo
v predmetnej zmluve o dielo uvedené, že dielo primárne vykoná zhotoviteľ s odbornou starostlivosťou;
tretie osoby si mohol iba prizvať na spoluprácu. Spoločnosť IVAS však takto nepostupovala a v rokoch

2015 až 2017 prenášala realizáciu celého diela na tretie osoby. Pán C. (vtedajší konateľ žalobcu) mal
vedomosť o tom, že dielo budú realizovať tretie osoby, pričom sa nepreukázalo, že si uvedené osoby
preveril pred tým, ako im dal prístupy v súvislosti s dodaním IT služieb. V prípade tretích osôb išlo
o neznáme spoločnosti v oblasti poskytovania IT služieb, pričom činnosť nerealizovali a jej realizáciu
preniesli na ďalšie spoločnosti, ktoré taktiež neboli známe v oblasti poskytovania IT služieb (napr. v

januári 2016 spoločnosť BETAMAK s.r.o. preniesla realizáciu diela na spoločnosť ČEKOSTAV, s. r. o.,
Bratislava, v apríli 2016 na spoločnosť Podháj s.r.o. Dolný Kubín, v septembri 2016 na spoločnosť
PHARMADATE s.r.o. Ružomberok, v decembri 2016 na spoločnosť NBTEL s.r.o. Ružomberok). Vyššie
uvedený postup žalobcu bol neopatrný a neobozretný, a to najmä poskytnutie prístupov do svojho
informačného systému za účelom dodania IT služieb neznámym spoločnostiam bez patričného overenia

osôb, ktoré budú dodávať predmetné plnenia. V súvislosti s dodanými IT službami neobvykle vyznieva
skutočnosť, že dodávky predmetných IT služieb od tretích osôb sa dodávateľskou spoločnosťou IVAS
ani nekontrolovali. Taktiež je neobvyklé, že o poskytnutí prístupov do informačného systému žalobcu
nevedel ani IT manažér žalobcu A. B. C., ktorý v rokoch 2015 až 2017 mal na starosti zabezpečenie
bezproblémového chodu IT infraštruktúry, do ktorej patrí aj podpora užívateľov, výmena komponentov pri

jednotlivých počítačoch, komunikácia s dodávateľmi, hardware, software, počítače, tlačiarne, operačné
systémy. Podľa vyjadrenia A. C. prístup mala iba spoločnosť KODAS, FG, Feliss, FANDS a majiteľ
spoločnosti; A. B. C. deklarovanému dodávateľovi IVAS prístup neposkytol. A. B. C. uviedol, že nepozná
ani spoločnosti, ktoré vystupovali ako subdodávatelia, t. j. ani spoločnosť BETAMAK s.r.o.; taktiež
nepozná osoby A. D., E., pána E. D. a ani pani F. D.. Žalobca tieto skutočnosti síce vysvetľuje tým,

že konateľ C. požadoval, aby boli predmetné dodávky utajené, resp. aby o týchto službách nevedel
nikto zo zamestnancov, čo sa však javí veľmi neštandardné a nezodpovedajúce bežnej praxi, nakoľko
A. C. v rámci svojej pracovnej náplne poskytoval aj prístupy potrebné na vzdialený servis v oblasti
IT. S poukazom na uvedené sa javí neobvyklé, že iní dodávatelia IT služieb KODAS, FG, FELISS,FANDSnevykonávalislužbyvutajenomrežimeaA.C.otýchtospoločnostiachvedel,alesubdodávatelia
oslovení dodávateľom IVAS mali služby vykonávať tak, aby o tom nevedel nikto zo zamestnancov
žalobcu.

3.4 Ohľadom dodávateľa TALUX žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 10 – 11) uviedol,
že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v rokoch 2015 až 2017 spoločnosť TALUX nevykonávala
upratovacie a čistiace práce pre žalobcu na jeho pobočkách v Trnave, Nitre, Trenčíne, Košiciach a
Prešove, ale vykonávala čistiace a upratovacie práce na adrese G. XXX, H., kde sa nachádza centrála
žalobcu a jeho pobočka v Žiline. Faktúra predstavuje formálnu deklaráciu dodaného plnenia, v tomto

prípade však zo strany spoločnosti TALUX nedošlo k dodaniu plnenia uvedeného v predmete faktúry.
Plnenie, na ktoré poukázal žalobca, sa od fakturovaného plnenia odlišovalo nielen miestom plnenia,
ale aj samotným rozsahom. Údaj o rozsahu poskytnutého plnenia sa na faktúre uvádza ako 1 súbor. V
prípade čistiacich a upratovacích prác sa jedná o nejasný údaj. Vychádzalo sa preto zo zmluvy o dielo
zo dňa 31. 03. 2009 a jej dodatku č. 1, na ktorú faktúra odkazuje. V zmluve o dielo zo dňa 31. 03. 2009
vrátane dodatku č. 1 sa uvádza, že cena za plnenie v sume 995,83 eur (bez DPH)/mesiac zahŕňa bežné

upratovanie kancelárskych priestorov pobočiek 5 x v týždni/1 hod. Upratovanie sa týkalo 5-tich pobočiek
s tým, že na jednej pobočke sa mali realizovať čistiace a upratovacie práce v rozsahu 5 hodín/týždeň,
čo znamenalo, že spoločnosť TALUX mala v zmysle predmetnej zmluvy o dielo realizovať čistiace práce
v celkovom rozsahu 25 hodín týždenne (počet pobočiek x počet hodín do týždňa na jednu pobočku =
5 x 5 = 25). Ako vyplýva z predložených pracovných listov a výpovede pani I. F., upratovanie sa na

centrále žalobcu a jeho pobočky v Žiline realizovalo denne od 7,00 hod. do 11,00 hod., čo je do týždňa
iba 20 hodín. Základnou hmotnoprávnou podmienkou, ktorej splnenie je potrebné pre uznanie nároku
na odpočítanie DPH, je materiálna existencia fakturovaného plnenia, ktorá sa v predmetnom konaní
nepreukázala. Žalovaný, s poukazom na závery uvedené v odsekoch 26. a 27. Rozsudku Krajského
súdu v Žiline, potvrdil správnosť postupu správcu dane, keď z predmetného fakturovaného plnenia

neuznal žalobcovi nárok na odpočítanie DPH z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 zákona o DPH.

Správna žaloba a vyjadrenia účastníkov

4. Správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia

a vrátenia veci na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), f) a g) SSP. Podľa
názoru žalobcu žalovaný a správca dane nesprávne právne posúdili vec, keď deklarovali účasť žalobcu
na obchodnom reťazci s podvodným konaním, o ktorom mal a mohol vedieť, v dôsledku čoho odňali
žalobcovi právo na odpočet DPH. Len skutočnosti uvedené v bode 20. žaloby samé o sebe nemôžu
zakladať objektívne preukázanie možnej vedomosti o účasti na daňovom podvode. Orgány finančnej

správy v rozpore s § 3 daňového poriadku nezohľadnili dôkazy predložené žalobcom, neprihliadali
na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Dôkazná povinnosť správcu dane nespočíva vo vyvolaní
formálnej pochybnosti (ako to urobil aj žalovaný na str. 21 napadnutého rozhodnutia), ale je povinnosťou
správcu dane zistiť a preveriť všetky podstatné skutočnosti kontrolovanej daňovej veci. Keďže tak
správca dane neučinil, bolo povinnosťou žalovaného s uvedenou vadou sa zákonným spôsobom

vysporiadať, a nielen účelovo deklarovať údajné preukázanie účasti žalobcu na daňovom podvode na
základe svojvoľných záverov nemajúcich oporu vo vykonanom dokazovaní.

5. Stručná aplikácia Axel Kittel testu v napadnutom rozhodnutí, bez reálneho preukázania uvádzaných
záverov, ktoré aj v zmysle judikatúry SD EÚ majú byť podmienkou pri jeho aplikácii, sama o sebe

nepostačuje na vyvodenie záveru o účasti žalobcu na daňovom podvode, resp. o možnej vedomosti
o obchodnom reťazci s podvodným konaním. V kontexte preukázania možnej vedomosti o účasti
žalobcu na daňovom podvode je neprípustné, aby sa právne vyhodnocovanie skutočností žalovaným
uskutočnilo výhradne vo sfére tretích subjektov, bez náležitého a odôvodneného preukázania vzájomnej
spojitosti uvádzaných záverov vo vzťahu k žalobcovi v pozícií daňového subjektu. Postup žalovaného

je v rozpore so zákonom aj s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, na ktorú už žalobca
poukázal v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Záver žalovaného a správcu dane o účasti
žalobcu v obchodnom reťazci s podvodným konaním nemožno založiť len na nešpecifikovaných
zisteniach a zovšeobecneniach formujúcich domnienku, ale na základe objektívnych skutočností, jasne
preukazujúcich, že zdaniteľná osoba, ktorej bol poskytnutý tovar či služba zakladajúca právo na

odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto
služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa
alebo iného hospodárskeho subjektu. Bolo povinnosťou daňových orgánov, spočívajúcou v dôkaznom
bremene, na podklade vykonaného dokazovania vyvodiť jasné a zrozumiteľné právne závery o týchskutočnostiach, ktoré v konkrétne uvedených prípadoch zreteľne preukazujú nedbanlivosť žalobcu.
Orgány finančnej správy takto nepostupovali.

6. Žalobca namietal, že jeho možná vedomosť o účasti na daňovom podvode nemôže byť
preukázaná nezrovnalosťou medzi predmetom činnosti a predmetom zmluvy o dielo, ako na to na
str. 21 napadnutého rozhodnutia poukazuje žalovaný. Žalovaný záverom vyhodnocuje skutkový stav
nepravdivo a priamo v neprospech žalobcu ako daňového subjektu vo vzťahu k vedomostnému testu,
ignorujúc tak autonómiu vôle účastníkov obchodnoprávnych vzťahov, pričom pochybnosti žalovaného o

výbere obchodného partnera nemôžu mať dôkaznú hodnotu a preukazovať vedomosť žalobcu o účasti
na obchodnom reťazci s podvodným konaním. To, že „A. B. C. uviedol, že nepozná ani spoločnosti,
ktoré vystupovali ako subdodávatelia, t. j. ani spoločnosť BETAMAK s.r.o. Taktiež nepozná osoby A.
D., E., pána E. D. a ani pani F. D.“ vyhodnotil žalovaný jednostranne a v neprospech žalobcu, keď
uviedol, že sa uvedené „javí veľmi neštandardné a nezodpovedajúce bežnej praxi, nakoľko A. C. v rámci
svojej pracovnej náplne poskytoval aj prístupy potrebné na vzdialený servis v oblasti IT“. Z vykonaného

dokazovania bola utajenosť predmetných služieb dodávky jednoznačne potvrdená, pričom subjektívny
názor žalovaného o obvyklosti či neobvyklosti konania žalobcu nemá preukazujúci charakter vo vzťahu k
vedomostnému testu a nemôže mať väčšiu výpovednú hodnotu, ako len tú, že prideľovanie pracovných
úloh a zverejňovanie informácií o detailoch obchodných záväzkov je výlučnou právomocou žalobcu v
pozícií zamestnávateľa. Ani pochybnosť formulovaná žalovaným na str. 22 napadnutého rozhodnutia

o tom, že subdodávatelia oslovení dodávateľom IVAS mali služby vykonávať v utajenom režime, ale
iní dodávatelia nevykonávali služby v utajenom režime, nemá výpovednú ani dôkaznú hodnotu vo
vzťahu k vedomostnej sfére žalobcu. V súlade s judikatúrou SD EÚ, ak sa preukáže, že vo veci
samej došlo k dodaniu tovaru, nemožno považovať skutočnosť, že sa reťazec transakcií vedúcich k
týmto dodaniam z ekonomického hľadiska nejaví ako racionálny alebo primerane odôvodnený, alebo

skutočnosť, že si niektorý z účastníkov tohto reťazca nesplnil svoje daňové povinnosti, za také, že sú
samy o sebe daňovým podvodom. Žalobca poukázal na závery vyslovené v rozsudkoch Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NSS SR“) sp. zn. 3 Sžfk 15/2020 z 30. 06. 2022 a sp. zn.
1Sžfk/16/2020 z 24. 08. 2022, aj v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“)
sp. zn. IV. ÚS 86/2022, zo dňa 15. 02. 2022.

7. K obchodnoprávnemu vzťahu so spoločnosťou IVAS žalobca uviedol, že v rámci autonómie vôle
aplikujúcej sa v súkromnoprávnych vzťahoch je výber konkrétneho účastníka zmluvného vzťahu
výhradnou dispozíciou subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Predmetná zmluva o dielo bola medzi
žalobcom a spoločnosťou IVAS dohodnutá ešte bývalým majiteľom a konateľom žalobcu, pánom

C., a konateľom spoločnosti IVAS, pánom A. I. D., E.. Ako vyplýva z výpovede A. I. D., uvedený
záväzkový vzťah predstavuje niekoľkoročnú obchodnú spoluprácu. Žalobca už počas daňového konania
uviedol, že obchodné vzťahy medzi žalobcom a spoločnosťou IVAS sa začali v auguste 2008, t. j. pred
kontrolovaným obdobím a uzatvorenie viacerých obchodných záväzkov a transakcií, špecificky 182
záväzkov a transakcií v celkovej hodnote 2 665 996,87 eur, svedčí o stabilite a legitímnom úmysle

oboch strán spolupracovať, a nie o vytváraní obchodného reťazca, v ktorom došlo k narušeniu
neutrality DPH. Svedok A. I. D. sa v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 102026810/2018 zo dňa
11.10.2018vyjadril,žepredmetomfakturovanéhoITservisuboliskôrkonzultácie,akočonapraviť,resp.
zmeniť v počítačoch. Nehľadiac na špecifiká náročnosti a odbornosti poskytovaných služieb, žalobca
nadväzujúc na autonómiu vôle súkromnoprávnych vzťahov uzatvára, že nie je neobvyklým postupom

v obchodnoprávnych vzťahoch v prípade nedostatku materiálno-technickej či personálnej vybavenosti
zabezpečiť splnenie záväzkov prostredníctvom ďalších subjektov. Podľa judikatúry SD EÚ sú zdaniteľné
osobyoprávnenézvoliťsitakúorganizačnúštruktúruatakýspôsobuskutočňovaniaplnení,aképovažujú
za najvhodnejšie pre svoju hospodársku činnosť a na účely obmedzenia svojich daňových nákladov
(rozsudok vo veci WebMindLicenses, C-419/14, bod 42.).

8. Podľa ustálenej judikatúry SD EÚ zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia
základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, a je povinnosťou daňových úradov z právneho hľadiska
dostatočne preukázať, že nastali objektívne skutočnosti, na základe ktorých je možné domnievať sa, že
sazdaniteľnáosobadopustilapodvodualeboževedelaalebomalavedieť,žekonanie,naktoréodkazuje

na podporu svojho práva na odpočítanie, je súčasťou takéhoto podvodu. Žalobca sa nestotožňuje
so závermi žalovaného a popiera, že bol účastníkom daňového úniku, ktorý vznikol v predmetnom
obchodnom reťazci v dôsledku podvodného konania, a o uvedenej skutočnosti nemohol mať vedomosť.
Záver o vedomosti žalobcu o podvodnom konaní je nepodložený a formalisticky založený len nakonštatácii žalovaného o tom, že žalobca pri preverovaní svojho obchodného partnera nepostupoval
s náležitou opatrnosťou a starostlivosťou. Skutočnosť, že zosnulý pán C. mal vedomosť o tom, že
dielo budú realizovať tretie osoby, pričom sa nepreukázalo, že uvedené osoby preveril predtým, ako

im dal prístupy v súvislosti s dodaním IT služieb, nemožno bezdôvodne pripisovať na ťarchu žalobcu
a týmto postupom deklarovať nedodržanie náležitej obozretnosti na strane žalobcu. Nemožno zaťažiť
daňový subjekt, ktorý nadobudne tovar alebo službu v dobrej viere od svojho dodávateľa a za dodaný
tovar alebo službu riadne zaplatí a splní si všetky svoje účtovné a daňové povinnosti, aby v súvislosti
s každou transakciou de facto i de iure kontroloval celý dodávateľský reťazec a splnenie povinností

tretích subjektov, s ktorými nie je v žiadnom priamom vzťahu (subdodávatelia), keď daňový subjekt
nemá objektívnu možnosť v takom rozsahu „skontrolovať“ ani len svojho dodávateľa, nieto ešte jeho
subdodávateľov. Nie je možné na úkor žalobcu v postavení daňového subjektu pričítať okolnosti, ktoré
nastali ex post u tretích daňových subjektov a takto následne žalobcovi vyčítať nedostatok obozretnosti
či nedostatok odbornej starostlivosti Rovnako na ťarchu žalobcu nemôže byť pričítané ani konanie či
nekonanie iných tretích daňových subjektov, keďže daňový subjekt toto konanie či nekonanie osôb, s

ktorými žalobca nebol v obchodno-právnom vzťahu, nemá možnosť ovplyvniť. Nedodržanie odbornej
starostlivosti žalobcom nebolo preukázané. Žalobca poukázal na závery vyplývajúce z rozsudkov SD
EÚ vo veciach Aquila Part Prod Com, C-512/21, bod 52; Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, bod
60 a 61; Paper Consult, C-101/16, bod 51; C - 285/11 Bonik; C-18/13 Maks Pen; C-354/03 Optigen Ltd;
C-353/03 Fulcrum Electronics Ltd; C-484/03 Bond House Systems Ltd.

9. Žalobca dôvodil, že orgány finančnej správy na neho nezákonne preniesli dôkazné bremeno vo
vzťahu k tretím subjektom (subdodávateľom spoločnosti IVAS) a vedomosti o účasti na daňovom
podvode, ktoré majú znášať orgány finančnej správy. Napadnuté rozhodnutie sa opiera o skutočnosti
na strane tretích subjektov, ktoré žalobca nemal ako a ani nemohol (objektívne) ovplyvniť, napr. ako

skutočnosť, že daňový subjekt BETAMAK si uplatnil odpočítanie DPH z prijatých plnení od dodávateľa
NBTEL, avšak dodávateľ NBTEL tieto plnenia voči odberateľovi BETAMAK nepriznal. Žalovaný aj
správca dane nesprávne interpretovali § 24 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého nemožno vyvodiť
dôkaznébremenožalobcuajvovzťahukprávnymvzťahomainýmskutočnostiamnastranedodávateľov
či subdodávateľov, s ktorými žalobca nikdy neuzatvoril záväzkový vzťah a o ktorých existencii sa

dozvedel až v rámci skutočností mu predostretých správcom dane počas daňovej kontroly. Žalobca
nemá ani nemôže mať žiadnu zákonnú povinnosť dokazovať to, čo má v prvom rade dokazovať
samotný tretí daňovník (platca DPH), lebo žalobca ako daňový subjekt má povinnosť tvrdenia a dôkaznú
povinnosť iba vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré sám tvrdí, ktoré dal do svojho priznania DPH
za príslušné zdaňovacie obdobie a nie vo vzťahu k tým skutočnostiam a tým tvrdeniam, ktoré sa

týkajú položiek či údajov daných či nedaných do priznania DPH, či daných či nedaných do kontrolného
výkazu zo strany iného tretieho nekontaktného a nespolupracujúceho daňovníka, čo je podstatou tzv.
negatívnej dôkaznej teórie. Skutočnosti týkajúce sa vedenia účtovníctva a s tým súvisiacich úkonov
tretích daňových subjektov daňovník nemá žiadnym spôsobom možnosť ani schopnosť ovplyvňovať a
sú vecou uvedených tretích spoločností a príslušného správcu dane. Túto vadu konania neodstránil

ani žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Skutočnosti vyplývajúce z predošlého konania ako tie, že
niektorý z dodávateľov v reťazci v čase daňovej kontroly je nekontaktný, nevypovedal, bol jeho obchodný
podiel prevedený na inú spoločnosť, došlo k zmene jeho konateľa, neviedol riadne účtovníctvo, či
nepodal daňové priznanie, nemôžu byť automaticky bez ďalšieho vyhodnotené v neprospech iného
daňového subjektu. Za tejto situácie, keď žalobca ako daňový subjekt predložil dostatočné dôkazy za

účelom preukázania reálneho uskutočnenia zdaniteľných plnení, bol prvostupňový orgán a následne
aj žalovaný povinný k týmto dôkazom prihliadnuť, vyvodiť z nich príslušné skutkové závery a až tak
pristúpiť k vyhodnoteniu splnenia podmienok pre odpočítanie DPH žalobcom. Žalobcovi nemôže byť
na ťarchu, že neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď v rozsahu, ktorý možno rozumne vyžadovať,
predložil všetky relevantné a potrebné listinné dôkazy a označil relevantných svedkov. V tejto súvislosti

žalobca poukázal na nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 259/2022-37 z 12. 10. 2022. Žalobca rozporoval, že
napadnuté rozhodnutie aj prvostupňové rozhodnutie sa zakladá na neunesení dôkazného bremena vo
vzťahu k dobromyseľnosti, odbornej starostlivosti, obozretnosti a opatrnosti, ktoré viedli správcu dane
a žalovaného k extenzívnemu a ústavne nonkonformnému prenosu dôkazného bremena na žalobcu,
o preukázaní skutočností na strane tretích subjektov a vyvrátení domnienok a účelne vyvolaných

pochybností na strane orgánov finančnej správy, a to napriek povinnosti orgánov finančnej správy zistiť
skutkový stav presne a úplne. Postup žalovaného, ktorý svoje závery vedúce k odňatiu práva žalobcu na
odpočet DPH založil na skutočnostiach spočívajúcich v porušení povinností na strane tretích subjektov,
ľubovoľne hodnotil dôkazy, formálne spochybnil dôkazy predložené žalobcom preukazujúcich jehodobromyseľnosť a odbornú starostlivosť, nemohol viesť k správnemu právnemu posúdeniu veci. Pokiaľ
mali orgány finančnej správy pochybnosti o dôkaznej hodnote žalobcom predložených a označených
dôkazov, došlo k presunu dôkazného bremena na správcu dane v tom smere, že bolo jeho povinnosťou

preukázať dôkazmi existenciu takých skutočností, ktoré vierohodnosť, preukázateľnosť, správnosť či
úplnosť účtovníctva, evidencie či iných záznamov úplne vyvracajú. Orgány finančnej správy postupovali
v rozpore so smernicou Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
(článkom 167, článkom 168 písm. a), článkom 178 písm. a), článkom 220 ods. 1 a článkom 226), keď
zamietli žalobcovi právo na odpočet DPH bez toho, aby objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo

mal vedieť, že plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany
osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.

10. Podľa názoru žalobcu napadnuté i prvostupňové rozhodnutie trpia nepreskúmateľnosťou. Žalovaný
sa dostatočne nevysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu a porušil zásady daňového poriadku,
dokazovania a materiálnych náležitostí odôvodnenia rozhodnutia. Požiadavku určitosti, zrozumiteľnosti

a preskúmateľnosti rozhodnutia podľa § 63 daňového poriadku by spĺňalo také rozhodnutie, v ktorom
by zo strany odvolacieho orgánu boli uvedené skutočnosti, na základe ktorých je možné posúdiť,
z akého dôvodu považoval zistený skutkový stav za dostatočný, hoci jednotlivé dôkazy vykonané v
konaní boli navzájom protichodné a súčasne odmietol vykonať ďalšie žalobcom navrhnuté dôkazy. Z
hľadiska právneho posúdenia veci žalovaným napadnuté rozhodnutie vypĺňajú len všeobecné odkazy

na judikatúru a rozhodnutie sa obmedzuje len na formálnu aplikáciu tzv. Axel Kittel testu za účelom
strojeného naplnenia judikatórnych požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutia o odmietnutí práva na
odpočet DPH. V napadnutom i prvostupňovom rozhodnutí absentujú riadne podložené závery, z ktorých
by zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti vo vzťahu k žalobcovi boli rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci a
akými úvahami sa žalovaný a aj správca dane pri ich vyhodnotení riadili. Žalovaný a rovnako aj správca

dane v odôvodnení rozhodnutí predovšetkým pochybili pri preukázaní skutočností, že sa žalobca
vedome podieľal na podvodnom konaní, resp. že z dôvodu zanedbania jeho povinností - primeranej
ostražitosti (due diligence) mohol, resp. mal vedieť, že sa na podvodnom konaní podieľa, pričom
povinnosť preukázania tejto skutočnosti im uložil vo svojom Rozsudku Krajský súd v Žiline. Formálne
podradenie takejto konštatácie pod štvrtú otázku Axel Kittel testu nenapĺňa obsahovú požiadavku

preukázaniakladnýchodpovedívsúladesjudikatúrou,ktorúžalovanývnapadnutomrozhodnutíuvádza.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí len formálne odkazuje na prevzatie dôkazného bremena správcom
dane a preukázanie, že došlo k daňovému podvodu, a vo zvyšnej časti len deklaruje pochybnosti
na strane žalobcu (neobvyklosti obchodného vzťahu z pohľadu správcu dane), v dôsledku ktorých
prichádza k nepodloženému záveru o neunesení dôkazného bremena a zároveň tieto pochybnosti

žalovaného a správcu dane smerujú k dodávateľovi žalobcu a tiež jeho subdodávateľom. Žalovaný
opomenul, že ak správca dane prijme záver o účasti žalobcu na daňovom podvode, je nevyhnuté,
aby jednoznačne identifikoval subjekt, u ktorého malo dôjsť k daňovému úniku, ktorý je súčasťou
podvodu na DPH, vyhodnotil a jednoznačne uviedol, v čom spočíval daňový podvod, ako aj poukázal na
objektívne skutočnosti a dôkazy, na základe ktorých žalobca mohol alebo mal vedieť, že sa zúčastňuje

na plnení poznačenom daňovým podvodom. Napadnuté ani prvostupňové rozhodnutie sa v odôvodnení
nijako relevantne nevyrovnáva s dôkazmi a argumentáciou žalobcu ohľadom preukázania dostatočnej
obozretnostiadobromyseľnosti.Napadnutérozhodnutiejelenkonštatáciouvopredindikovanéhozáveru
správcu dane o údajnej vedome nedbanlivostnej účasti žalobcu na daňovom podvode.

11. Orgány finančnej správy porušili § 63 ods. 5 daňového poriadku, keďže odôvodnenie napadnutého
aj prvostupňového rozhodnutia je všeobecné, bez nadväznosti na konkrétne zdaňovacie obdobie.
Správca dane ani žalovaný nešpecifikovali jednotlivé skutočnosti a dôkazy na konkrétne zdaňovacie
obdobie, ale popisným všeobecným spôsobom vypracovali odôvodnenie, ktoré následne paušálne
použili na odôvodnenie ďalších rozhodnutí v jednotlivých kontrolovaných zdaňovacích obdobiach rokov

2015, 2016 a 2017. Odôvodnenia neobsahujú konkrétne úvahy správcu dane a žalovaného, ktoré ich
viedli k tomu, aby rozhodli tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutí. Najmä odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia je formalistické, nedáva odpovede na žalobcom vymedzené zásadné otázky
v rámci jeho odvolacej argumentácie a táto vada je zosilnená tým, že žalovaný sa absolútne svojvoľne
rozhodol odignorovať rozhodnutia a právne závery najvyšších súdnych autorít, ktoré svedčali odvolacej

argumentácii žalobcu a podporovali ju v plnom rozsahu.

12.Žalobcauviedol,ževpredmetnejvecibolnedostatočneaneúplnezistenýskutkovýstavveciazávery
prijaté na základe nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu boli bez odôvodnenia konkrétnychzáverov vo vzťahu k žalobcovi premietnuté do napadnutého a prvostupňového rozhodnutia; tento postup
je nezákonný a nezlučiteľný s právom na spravodlivý proces. Správca dane založil svoje prvostupňové
rozhodnutie na domnienke o nedbanlivostnej účasti žalobcu na obchodnom reťazci s podvodným

konaním, ale tento záver je v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívneho spisu.
Žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil a sám len formalisticky prijal záver o možnej vedomosti
žalobcu o účasti na daňovom podvode.

13. Pri aplikácii Axel Kittel testu žalovaný uvádza, že vo vzťahu k prvej podmienke má existenciu

daňového úniku za preukázanú odkazujúc na subdodávateľský reťazec. Uvedené je podľa názoru
žalobcu v rozpore s obsahom daňového spisu, keďže z neho preukázateľne vyplýva, že žalobca si
svoje právo na odpočet DPH uplatňoval v súlade s § 49 a nasl. zákona o DPH. Žalovaný sa nijako
nevysporiadal s tým, na základe akých konkrétnych skutočností a dôkazov má za preukázaný opak,
a taktiež pochybil, keď odpočet DPH subsumoval pod daňový únik na strane žalobcu napriek tomu,
že z dôkazov v podobe faktúr, vyjadrení a výpovedí svedkov, vyplýva opak. Uvedené platí aj vo

vzťahu k záverom na str. 20 napadnutého rozhodnutia v nadväznosti na druhú podmienku Axel Kittel
testu. Žalovaný, porušujúc povinnosť náležitého odôvodnenia rozhodnutia, konštatuje, že uskutočnené
transakcienezodpovedajúbežnýmobchodnýmpodmienkamsodkazomnafakturácietretíchsubjektova
dodávateľa žalobcu, pričom nijako nepoukazuje na to, akým spôsobom a na podklade akých skutočností
má za preukázané, že konanie žalobcu nezodpovedá bežným obchodným podmienkam. Žalobca v

tomto kontexte vidí zrejmý rozpor so skutkovým stavom vyplývajúcim z daňového spisu, predovšetkým
s poukazom na fakt, že dlhotrvajúci niekoľkoročný obchodný vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľom
z podstaty veci preukazuje bežný obchodný vzťah indikujúci pravý opak. Aj vyhodnotenie tretej a štvrtej
podmienky Axel Kittel testu je formalistické a v rozpore s administratívnym spisom. Údajné podvodné
konanie, ktoré sa snažil žalovaný aj správca dane bez bližšieho vytvoriť, je hypotetické, pričom ani jeden

bod testu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Z rozhodnutí SD EÚ vyplýva, že nestačí, aby vo
vzťahu k zainteresovaným podnikateľským subjektom správca dane preukázal ekonomicky „neobvyklý“
reťazec, ale musí sa u každého zúčastneného preukázať aj vedomosť o podvodnom konaní v rámci
daného reťazca, k čomu nedošlo.

14. Žalobca namietal aj podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktorého
sa orgány finančnej správy dopustili tým, že nekonali v súlade so základnými zásadami daňového
konania, keď jednostranným spôsobom vyhodnotili dôkazy výlučne v neprospech žalobcu (aj keď
sa týkali tretích subjektov, ktoré neboli obchodnými partnermi žalobcu), nebrali do úvahy žalobcom
predložené relevantné dôkazy a vyjadrenia a počas daňovej kontroly pri získavaní rozhodujúcich

skutočností postupovali bez akejkoľvek súčinnosti so žalobcom a svoje zistenia prezentované vo
svojich rozhodnutiach založili izolovane iba na predpokladoch, domnienkach či dokonca fabuláciách o
nedbanlivostnej účasti žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom podvodným konaním.

15. Ďalej žalobca namietol, že orgány finančnej správy porušili § 61 ods. 1 písm. a) daňového

poriadku. Správca dane bol povinný ex offo prerušiť prebiehajúce vyrubovacie konanie, keďže boli
začaté konania na Najvyššom správnom súde SR vedené pod sp. zn.: 2Sfk/84/2022, 1Sfk/100/2022,
2Sfk/112/2022, 4Sfk/100/2022, 1Sfk/101/2022, 2Sfk/84/2022, 5Sfk/112/2022, 5Sfk/84/2022, ktorých
predmetom prieskumu boli rozhodnutia žalovaného o skutkovo totožných faktúrach, predmetoch plnenia
aj o skutkovo totožnom obchodnom reťazci s podvodným konaním, v ktorom došlo k narušeniu neutrality

DPH, pričom tieto konania možno za daných okolností subsumovať pod tzv. konania o predbežnej
otázke, ako to predpokladá uvedené ustanovenie.

16. Žalovaný navrhol správnu žalobu zamietnuť. Vo vyjadrení k žalobe argumentoval obdobne ako
v napadnutom rozhodnutí. K námietke žalobcu ohľadom neprerušenia odvolacieho konania žalovaným

z titulu vedenia kasačných konaní na NSS SR žalovaný uviedol, že v rámci druhého odvolacieho
konania rozhodol vo veci odvolaní žalobcu proti rozhodnutiam správcu dane na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia rokov 2015, 2016 a 2017 tak, že rozhodnutia správcu dane potvrdil.
Žalobca podal proti týmto rozhodnutiam žalovaného 34 správnych žalôb. V 26 prípadoch Krajský súd
v Žiline zrušil rozhodnutie žalovaného z dôvodu procesných pochybení (nekompletnosť predloženého

administratívneho spisu, informácie získané z Obchodného registra SR a Informačného systému
Finančnej správy,...), ktoré mali za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Proti týmto
rozsudkom podal žalovaný kasačné sťažnosti. V 8 prípadoch Krajský súd v Žiline zrušil rozhodnutie
žalovaného a rozhodnutie správcu dane z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (porušeniehmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie DPH, resp. podvodné konanie). Proti
týmto 8 rozsudkom žalovaný nepodal kasačné sťažnosti a uvedené rozsudky sa stali právoplatnými.
Správca dane vo svojich 8 rozhodnutiach (vydaných v rámci tretieho vyrubovacieho konania), ktoré

mali väzbu na predmetných 8 rozsudkov Krajského súdu v Žiline, premietol závery z týchto rozsudkov
do svojich rozhodnutí. Uvedené sa vzťahuje aj na DPH za zdaňovacie obdobie 12/2016. Preto nebolo
potrebné prerušovať odvolacie konanie (DPH za zdaňovacie obdobie 12/2016).

17. Žalobca v replike zopakoval podstatu svojej skutkovej a právnej argumentácie uvedenej v správnej

žalobe. Namietol, že nezákonnosť napadnutého rozhodnutia aprobujúceho prvostupňové rozhodnutie
spočíva okrem iného v tej skutočnosti, že prvostupňové rozhodnutie je protikladné s právnym názorom
vysloveným Krajským súdom v Žiline v Rozsudku, podľa ktorého „v ďalšom konaní musí správca prijať
jednoznačnýzáver,čidošlokporušeniuzákonač.222/2004Z.z.alebodošlokdaňovémupodvodualebo
zneužitiu práva a dostatočne odôvodní svoje rozhodnutie. Ak žalobca splnil všetky podmienky v zákone
č. 222/2004 Z.z. a preukázal reálnu existenciu plnenia, avšak správca dane preukázateľne zistil, že

dodanie IT služieb je spojené s daňovým podvodom, o ktorom daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť,
potom dôvodom pre neuznanie práva žalobcu na odpočítanie DPH nie je porušenie § 49 ods. 1 zákona č.
222/2004 Z.z., ale účasť na daňovom podvode.“ Napriek záväznému názoru súdu žalovaný napadnutým
rozhodnutímpotvrdilprvostupňovérozhodnutie,napodkladektoréhobolžalobcoviarbitrárnezamietnutý
nárok na odpočet DPH s lakonickým poukazom na možnú vedomosť žalobcu o účasti na daňovom

podvode.

18. Žalovaný dupliku nepodal.

Posúdenie veci správnym súdom

19. Správny súd preskúmal zákonnosť správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného aj
prvostupňového rozhodnutia správcu dane, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, v rozsahu
a z dôvodov správnej žaloby (§ 134 SSP), bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa
17. 12. 2025, keďže účastníci konania nariadenie pojednávania nežiadali, ani správny súd nevzhliadol

žiaden dôvod na nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP.

20. Správny súd vo všeobecnosti uvádza, že odpočítanie DPH môže byť obmedzené v prípadoch, ak
1) zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, ak 2) došlo k daňovému
podvodu alebo 3) k zneužitiu práva. V zmysle ustanovení zákona o DPH, smernice Rady 2006/112/ES

z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ako aj v zmysle judikatórnych záverov
Súdneho dvora Európskej únie, hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane, resp. pre uznanie
odpočtu dane z pridanej hodnoty sú: a) tovar alebo služby, na ktorých sa zakladá právo na odpočítanie
dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (status dodávateľa), b) predmetné
plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (tzv. materiálna existencia plnenia), c) zdaniteľná

osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení.

21. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že orgány finančnej správy vo vzťahu k preverovanej
dodávateľskej faktúre od spoločnosti IVAS nespochybnili dodanie fakturovaných IT služieb žalobcovi,
skutočnosť, že služby boli dodané iným platiteľom DPH, že žalobca tieto služby použil na účely

svojich vlastných zdaniteľných plnení, ani neuviedli, že by žalobca nepredložil požadované doklady
na preukázanie deklarovaných obchodov, ktorých predmetom bolo dodanie predmetných IT služieb.
Prvostupňové ani napadnuté rozhodnutie nie je založené na nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre
odpočet DPH v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH, ale na tom, že posudzované zdaniteľné obchody
žalobcu boli spojené s podvodným konaním, o ktorom žalobca mohol vedieť, ak by bol primerane

obozretný. Vo vzťahu k preverovanej dodávateľskej faktúre od spoločnosti TALUX orgány finančnej
správy dospeli k záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH (§ 49 ods. 1 a §
49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH), keďže nebolo preukázané reálne dodanie upratovacích služieb
fakturovaných žalobcovi.

22. Odmietnutie odpočtu DPH z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok a z dôvodu účasti
na podvodnom reťazci sú dva zásadne odlišné dôvody, ktoré nie je možné kumulovať, pretože sa
vzájomne vylučujú. Pri preukazovaní zapojenia do podvodného reťazca sa spravidla vychádza z
premisy, že hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH sú splnené. Inštitút daňového podvodu nie jeexplicitne upravený v ustanoveniach zákona o DPH, ale vyplýva z iného prameňa práva - judikatúry
Súdneho dvora EÚ, vykladajúcej smernicu Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty. Žalobca vo svojej žalobe nerozlišuje medzi jednotlivými dôvodmi nepriznania odpočtu DPH vo

vzťahu ku konkrétnym dodávateľským faktúram a opakovane formuluje žalobné námietky tak, akoby mu
orgány finančnej správy nepriznali odpočet DPH len z dôvodu, že bol zistený daňový podvod, čo však
nekorešponduje s dôvodom nepriznania odpočtu DPH z dodávateľskej faktúry vystavenej spoločnosťou
TALUX. Takto formulovaným námietkam vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na odpočet
DPH z dodávateľskej faktúry vystavenej spoločnosťou TALUX nemožno priznať úspech. Správny súd

konštatuje, že žalobca k orgánmi finančnej správy vysloveným záverom o nesplnení hmotnoprávnych
podmienok pre odpočet DPH vo vzťahu k dodávateľskej faktúre vystavenej spoločnosťou TALUX
neprodukoval žiadne konkrétne žalobné námietky. Ako už bolo vyššie konštatované, žalobné námietky
týkajúce sa faktúry od dodávateľa TALUX, napádajúce závery daňových orgánov o možnej vedomosti
žalobcu o podvodnom konaní a jeho neobozretnosti, nemajú žiadnu relevanciu, preto im správny súd
nebude venovať bližšiu pozornosť. Správny súd v ďalšom odôvodnení tohto rozhodnutia bude reagovať

na tieto námietky vo vzťahu k dodávateľskej faktúre od spoločnosti IVAS, keďže práve vo vzťahu k tejto
faktúre bol daňovými orgánmi identifikovaný daňový podvod, na ktorom sa z dôvodu neobozretnosti
zúčastnil žalobca.

23. Pokiaľ bolo v daňovom konaní preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok pre priznanie

odpočtu DPH, správca dane bol v prípade ďalších pochybností povinný skúmať, či došlo k daňovému
podvodu. Judikatúra Súdneho dvora EÚ (viď napríklad rozsudky vo veciach C-354/03, C-355/03 a C-
484/03 Optigen; C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, či C-80/11 a C-142/11 Mahagében
a Dávid) ako podvod na DPH označuje situácie, v ktorých jeden z účastníkov reťazca neodvedie daň
a ďalší si ju odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom smernice

Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, pričom uskutočnené transakcie
nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam. Daňové orgány pri posudzovaní jednotlivých
prípadov musia zrozumiteľne a presne popísať všetky skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že došlo
k podvodnému konaniu daňového subjektu. Pokiaľ správca dane preukáže objektívne skutočnosti o
tom, že daňový podvod nastal, pristúpi k skúmaniu subjektívnej stránky účasti tohto daňového subjektu

na podvode. Pri posudzovaní subjektívnej stránky správca dane vyhodnotí aj to, či daňový subjekt
prijal primerané opatrenia na to, aby zaistil, že jeho plnenie nebude súčasťou podvodného reťazca.
V tejto súvislosti dáva správny súd do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp.
zn. 10Sžfk/26/2021 zo dňa 28. 04. 2023 (63/2023 ZNSS), sp. zn. 6Sžfk/76/2020 z 26. 10. 2022, sp.
zn. 5Sžfk/17/2021 zo dňa 18. 12. 2023, v ktorých sú podrobne rozobraté podmienky posudzovania

daňového podvodu podľa tzv. Axel Kittel testu.

24. Pri dôkaznom bremene je v daňovom konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými situáciami
(i) preukazovaním materiálnych podmienok odpočtu DPH a (ii) preukazovaním daňového podvodu alebo
zneužitia práva ako dôvodu na neuznanie uplatneného odpočtu. Kým pri preukazovaní materiálnych

podmienok odpočtu DPH primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte, pri preukazovaní
daňového podvodu leží na správcovi dane. V uvedenom prípade (vo vzťahu k dodávateľskej faktúre od
spoločnosti IVAS) bol žalobcovi odopretý odpočet dane práve z dôvodu, že došlo k daňovému podvodu,
o ktorom mal a mohol žalobca vedieť, ak by splnil svoju prevenčnú povinnosť s cieľom uistiť sa, že sa
prijatím plnení nezúčastňuje na konaní poznačenom daňovým podvodom.

25. Najvyšší správny súd SR v rozhodnutí sp. zn. 10Sžfk/26/2021 zo dňa 28. 04. 2023, ktoré bolo
uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR č. 4/2023 pod č. 63/2023,
uviedol: „25. Pre posúdenie skutočnosti, či daňový subjekt bol účastný na podvode na DPH na účely
rozhodnutia o pripustení uplatnenia práva na odpočítanie dane sa aplikuje tzv. Axel Kittel test, ktorý je

vyabstrahovanímkritériízrozsudkuSúdnehodvoraEÚvoveciAxelKittel(C-439/04).Odbornáliteratúra
(napr. Rakovský, P. Daňový podvod a zneužitie práva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C.
H. Beck, 2021, s. 102) tieto kritériá konštruuje do štyroch otázok, ktoré si vo svojej rozhodovacej
činnosti osvojil aj Najvyšší správny súd SR (viď napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
6Sžfk/52/2020 zo dňa 26. 05. 2022):

1. Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik?
2. Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?
3. Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody
daňového subjektu s týmto konaním spojené?4. Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol
a mal vedieť daňový subjekt?“

26. Ako bolo naznačené vyššie, dôkazné bremeno pri preukazovaní účasti na daňovom podvode
(vykonanie vyššie opísaného Axel Kittel testu) zaťažuje správcu dane. Úlohou správcu dane je
teda pri odmietnutí odpočtu DPH z dôvodu účasti daňového subjektu na daňovom podvode kladne
zodpovedať vyššie uvedené otázky a aj ich preukázať. Pokiaľ ide o prvú podmienku Axel Kittel
testu - existenciu daňového úniku, resp. „chýbajúcej dane“, správny súd dal za pravdu orgánom

finančnej správy v tom, že v prejednávanej veci bolo splnenie tejto podmienky dostatočne preukázané a
identifikované už v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane a následne jasne popísané aj žalovaným
v napadnutom rozhodnutí (odsek 3.2. tohto rozsudku). Správca dane vykonaným dokazovaním
identifikoval obchodný reťazec NBTEL, s.r.o. › BETAMAK s.r.o. › IVAS › žalobca, pričom k daňovému
úniku došlo u subdodávateľskej spoločnosti BETAMAK s.r.o., ktorá si odpočítala daň od spoločnosti
NBTEL, s.r.o., ktorá nepriznala daň z dodania tovarov a služieb v kontrolovanom zdaňovacom období

12/2016, čím vznikol daňový únik. Spoločnosť BETAMAK s.r.o. si daňovú povinnosť, ktorá jej vznikla z
plnenífakturovanýchprespoločnosťIVAS,znižovalavzdaňovacomobdobídecember2016odpočítaním
dane z faktúr iba od spoločnosti NBTEL, s.r.o., ktorá daň z predmetných plnení nepriznala.

27. Podľa druhej podmienky Axel Kittel testu musí byť daňový únik dôsledkom podvodného konania,

teda neodvedenie dane nemôže byť len náhodné, ale musí byť uskutočnené za účelom získania
daňovéhozvýhodneniavrozporesúčelomsmerniceRady2006/112/ES,pričomuskutočnenétransakcie
nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam. Daňový podvod je teda judikatúrou definovaný
ako situácia, v ktorej jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice
vybranú DPH a ďalší subjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového zvýhodnenia.

Narušenie daňovej neutrality v podobe daňového úniku musí byť dôsledkom cielenej snahy za účelom
dosiahnutia neoprávneného daňového zvýhodnenia. Pre posúdenie nároku na odpočítanie dane je
kľúčové zhodnotiť všetky významné okolnosti spornej transakcie, pričom podľa judikatúry za znaky
svedčiace o existencii daňového podvodu možno považovať napríklad existenciu sídla na virtuálnej
adrese, nezverejňovanie účtovných závierok, absenciu písomnej zmluvy pri rozsiahlom obchode,

podozrivo nízke marže, neobvyklé ceny, neštandardnú formu úhrady vysokej kúpnej ceny v hotovosti,
neštandardné časové okolnosti transakcie, obchodovanie s rizikovou komoditou, jednorazové obchody,
sporné oprávnenie štatutárneho orgánu resp. splnomocnenej osoby subjektu zúčastneného na
transakcii. Daňové orgány v preskúmavaných rozhodnutiach identifikovali objektívne okolnosti, ktoré
nasvedčujú spáchaniu daňového podvodu a zhrnutie najpodstatnejších z týchto okolností je uvedené

v odseku 3.2. tohto rozsudku. Orgány finančnej správy identifikovali viacero okolností, ktoré nasvedčujú
spáchaniu daňového podvodu: nepriznanie dane u spoločnosti nachádzajúcej sa na začiatku reťazca;
meniaci sa dodávatelia spoločnosti BETAMAK, s.r.o., ktorí rovnako ako spoločnosť NBTEL s.r.o.
nepriznali dodania pre spoločnosť BETAMAK s.r.o.; zánik spoločnosti BETAMAK s.r.o.; spoločnosť
BETAMAK s.r.o. si daňovú povinnosť, ktorá jej vznikla z plnení fakturovaných pre spoločnosť IVAS,

znižovala v zdaňovacom období december 2016 odpočítaním dane z faktúr iba od spoločnosti NBTEL,
s.r.o., ktorá daň z predmetných plnení nepriznala. Správny súd sériu v preskúmavaných rozhodnutiach
uvedených dôkazov a indícií považuje vo svojej spojitosti za dostatočnú pre prijatie záveru, že
daňový únik v predmetnom prípade vo vzťahu k preverovaným obchodom s dodávateľom IVAS nebol
len dôsledkom náhodného neodvedenia dane, ale dôsledkom cielenej snahy o získanie daňového

zvýhodnenia. V zistenom obchodnom reťazci nebola daň z predmetných obchodov reálne nikým
odvedená do štátneho rozpočtu a odpočet tejto neodvedenej dane si nárokuje práve žalobca.

28. Pokiaľ ide o tretiu podmienku Axel Kittel testu, teda či bol posudzovaný zdaniteľný obchod daňového
subjektu s podvodným konaním spojený, uvedenú otázku je potrebné zodpovedať takisto kladne.

V posudzovanom prípade došlo k neodvedeniu dane u subdodávateľa žalobcu (vo vzťahu medzi
spoločnosťou NBTEL, s.r.o. a spoločnosťou BETAMAK s.r.o.) a uplatneniu nároku na odpočet samotným
žalobcom z plnení, ktoré mu následne fakturoval IVAS.

29. Podľa štvrtej podmienky Axel Kittel testu sa vyžaduje zavinenie daňového subjektu. Splnenie

subjektívnej stránky opäť preukazuje správca dane, a to prostredníctvom objektívnych okolností. V
zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ sa môže daňový subjekt z daňového podvodu „vyviniť“ a nestratiť
tak nárok na odpočítanie dane, ak preukáže (tu znáša dôkazné bremeno daňový subjekt) dostatočnú
obozretnosť a dobromyseľnosť. Súdny dvor EÚ už viackrát rozhodol, že správny orgán nemôžezdaniteľnej osobe uložiť povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej
dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré prináležia tomuto orgánu (viď rozsudky
Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, bod 65, a Stroj trans, C-642/11, bod 50). Naopak, nie je

v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne
požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode
(viď rozsudky Teleos a i., C-409/04, body 65 a 68, ako aj Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11,
bod 54).

30. Správny súd sa stotožňuje so záverom daňových orgánov, že objektívne zistené okolnosti (zhrnuté
v napadnutom rozhodnutí na str. 21 - 22) jednoznačne nasvedčovali podozrivosti transakcií, pre
ktoré mohol mať žalobca vedomosť o daňovom podvode vo vzťahu k dodávateľovi IVAS, ako aj
nedostatočnej obozretnosti žalobcu, aby svojej účasti na daňovom podvode zabránil. Za kľúčové
považoval správny súd (rovnako ako orgány finančnej správy) nasledovné skutočnosti. Spoločnosť
IVAS dňa 02. 01. 2009, t. j. v čase uzatvorenia zmluvy o dielo so žalobcom (predmetom ktorej sú

konzultačné služby v oblasti IT, vzdialená správa počítačových sietí, systémová údržba software, správa
poštových serverov, zabezpečovanie ochrany dát, kontrola nad starostlivosťou o aplikačný software
a inštalácia a správa dátových skladov) ani v čase uzatvorenia dohody so žalobcom o poskytovaní
činností nad rámec predmetnej zmluvy (aktualizácia operačných systémov, kontrola a údržba kabeláže,
kontrola komunikácie internetovej siete Linux, profylaktika počítačov, upgrade antivírus a Firefox)

nemala v Obchodnom registri SR ako predmet činnosti zapísané počítačové služby, hoci podľa
predmetu zmluvy o dielo i dohody išlo o odborné činnosti v oblasti IT. Spoločnosť IVAS v roku
2009 nedisponovala kapacitami na výkon takejto činnosti a tieto kapacity nemala vybudované ani v
roku 2016. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 05. 11. 2018 vyplynulo, že predmetná zmluva o dielo bola
uzatvorená z dôvodu zabezpečenia bezpečnosti a ochrany IT štruktúry spoločnosti, teda išlo o citlivú

záležitosť. Preto bolo v predmetnej zmluve o dielo uvedené, že dielo primárne vykoná zhotoviteľ (IVAS)
s odbornou starostlivosťou a tretie osoby si mohol iba prizvať na spoluprácu. Spoločnosť IVAS však
takto nepostupovala a v rokoch 2015 až 2017 prenášala realizáciu celého diela na tretie osoby. Dodávky
predmetných IT služieb od tretích osôb sa dodávateľskou spoločnosťou IVAS ani nekontrolovali. Pán
C. (vtedajší konateľ žalobcu) mal vedomosť o tom, že dielo budú realizovať tretie osoby, pričom sa

nepreukázalo, že si uvedené osoby preveril pred tým, ako im dal prístupy v súvislosti s dodaním
IT služieb, hoci tieto tretie osoby (subdodávatelia) boli neznáme spoločnosti v oblasti poskytovania
IT služieb, pričom ani tieto spoločnosti (v danom prípade BETAMAK, s.r.o.) činnosť nerealizovali a
jej realizáciu preniesli na ďalšie spoločnosti, ktoré taktiež neboli známe v oblasti poskytovania IT
služieb (napr. v januári 2016 spoločnosť BETAMAK s.r.o. preniesla realizáciu diela na spoločnosť

ČEKOSTAV, s. r. o., Bratislava, v apríli 2016 na spoločnosť Podháj s.r.o. Dolný Kubín, v septembri
2016 na spoločnosť PHARMADATE s.r.o. Ružomberok, v decembri 2016 na spoločnosť NBTEL s.r.o.
Ružomberok). Žalobca tak poskytol prístup do svojho informačného systému za účelom dodania
IT služieb neznámym spoločnostiam bez overenia osôb, ktoré budú dodávať predmetné plnenia. O
poskytnutí prístupov do informačného systému žalobcu nevedel ani IT manažér žalobcu A. B. C., ktorý

v rokoch 2015 až 2017 mal na starosti zabezpečenie bezproblémového chodu IT infraštruktúry, do
ktorej patrí aj podpora užívateľov, výmena komponentov pri jednotlivých počítačoch, komunikácia s
dodávateľmi, hardware, software, počítače, tlačiarne, operačné systémy. Podľa vyjadrenia A. C. prístup
mala iba spoločnosť KODAS, FG, Feliss, FANDS a majiteľ spoločnosti; A. B. C. spoločnosti IVAS
prístup neposkytol a nepoznal ani spoločnosti, ktoré vystupovali ako subdodávatelia, t. j. ani spoločnosť

BETAMAK s.r.o.; taktiež nepoznal osoby A. D., E., pána E. D. ani pani F. D.. Bývalý konateľ žalobcu pán
C. požadoval (bez bližšieho ozrejmenia), aby boli predmetné dodávky IT služieb utajené, resp. aby o
týchto službách nevedel nikto zo zamestnancov, hoci A. C. v rámci svojej pracovnej náplne štandardne
poskytoval aj prístupy potrebné na vzdialený servis v oblasti IT a iní dodávatelia IT služieb (KODAS,
FG, FELISS, FANDS) nevykonávali služby v utajenom režime a A. C. o týchto spoločnostiach vedel.

Nemožno sa stotožniť so žalobcom, že vyššie popísané skutočnosti sú len domnienkami a špekuláciami
orgánov finančnej správy, nakoľko tieto skutočnosti vyplývajú z rozsiahleho dokazovania vykonaného
správcom dane v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, dôkazy z ktorého sa nachádzajú
v administratívnom spise.

31. V tejto súvislosti je nutné reagovať na žalobné námietky, v ktorých žalobca spochybňoval jednotlivé
daňovými orgánmi popísané okolnosti, ktoré podľa nich mali vzbudiť žalobcovu pochybnosť o obchodnej
spolupráci s dodávateľom IVAS. Je pravdou, že žiadna z okolností popísaných daňovými orgánmi
by sama osebe nebola spôsobilá dôvodne vzbudiť pozornosť žalobcu, avšak popísané skutočnostiv súhrne takúto pochybnosť u žalobcu vyvolať mali, ak by postupoval obozretne. Nemožno sa stotožniť
s tvrdením žalobcu, že spolupráca s dodávateľom IVAS nevykazovala žiadne podozrivé skutočnosti
(informácie). Podľa názoru správneho súdu obozretný podnikateľ starostlivo zvažuje všetky zistené

informácie o svojich obchodných partneroch vo vzájomných súvislostiach. Nezvyčajne vyznieva, že
bývalý konateľ žalobcu pán C. sám nadviazal a realizoval spoluprácu s dodávateľom IVAS v utajenom
režime (bez toho, aby o tom vedel IT zamestnanec pán C., ktorý mal v podstate všetky zazmluvnené
činnosti v náplni práce), mal vedomosť o subdodávateľských spoločnostiach a poskytol im vzdialený
prístup do informačného systému žalobcu (čo je citlivá oblasť fungovania spoločnosti) bez toho, aby

išlo o spoločnosti známe v oblasti poskytovania IT služieb. Dodávateľ IVAS v čase začatia spolupráce
v roku 2009 nemal počítačové služby ani zapísané v predmete činnosti v Obchodnom registri SR, teda
nešlo o známeho a skúseného dodávateľa IT služieb. Dodávateľ IVAS v čase nadviazania spolupráce so
žalobcom v roku 2009 ani v roku 2016 nemal sám kapacity na to, aby IT služby v zmysle zmluvy o dielo
adohodysožalobcomsámzabezpečil.Žalobcaneosvedčilžiadneprijatéopatrenianazabráneniesvojej
účasti na daňovom podvode, pokiaľ nejaké vykonal. Žalobca v tomto smere neprodukoval ani žiadne

tvrdenia, len jednotlivo spochybňoval správcom dane a žalovaným uvádzané skutočnosti, ktoré podľa
orgánov finančnej správy mali vyvolať ostražitosť žalobcu vo vzťahu k jeho priamemu dodávateľovi
IVAS. Skutočnosť, že žalobca s dodávateľom IVAS obchodoval od roku 2009 sama osebe nevylučuje,
že v obchodnom reťazci spoločností, ktoré dodávali žalobcovi IT služby, došlo k podvodnému konaniu.
Podľanázorusprávnehosúduužvtomtoodsekuuvedenéskutočnostibolispôsobilévzbudiťuprimerane

ostražitého podnikateľa pochybnosti o obchodnej spolupráci s jeho dodávateľom. Orgány finančnej
správy v rámci subjektívneho testu daňového podvodu žalobcovi nepričítali okolnosti, ktoré nebolo
možné zistiť počas spolupráce s jeho priamym dodávateľom IVAS, predchádzajúcej kontrolovanému
zdaňovaciemu obdobiu. Nepožadovali od žalobcu, aby si preveril skutočnosti týkajúce sa tretích osôb
(subdodávateľov), ako mylne namietal žalobca (skutočnosti vyplývajúce z účtovných a daňových

dokladov dodávateľa IVAS a subdodávateľov a skutočnosti ex post daňové orgány uvádzali vo vzťahu
k objektívnemu testu daňového podvodu, nie vo vzťahu k subjektívnemu testu). Poukazovali na
skutočnosti existujúce v relevantnom čase, ktorým žalobca nevenoval dostatočnú pozornosť.

32. Vychádzajúc z vyššie uvedených objektívnych skutočností identifikovaných v preskúmavaných

rozhodnutiach, ktoré mali dôvodne vzbudiť pozornosť žalobcu počas obchodnej spolupráce
s dodávateľom IVAS, sa ako nekonkrétne, formálne a bezobsažné javia žalobcom tvrdené
skutočnosti o autonómii vôle účastníkov obchodnoprávnych vzťahov; obvyklosti zabezpečenia splnenia
záväzkov prostredníctvom ďalších subjektov v prípade nedostatku materiálno-technickej či personálnej
vybavenosti; kompetencii daňového subjektu ako zamestnávateľa rozhodovať o pracovnej náplni

jednotlivých zamestnancov a o jeho slobodnej vôli dojednať plnenie služieb v utajenom režime;
nemožnosti orgánov finančnej správy pričítať na ťarchu daňového subjektu to, že sa reťazec transakcií
vedúcich k preverovaným dodaniam z ekonomického hľadiska nejaví ako racionálny alebo primerane
odôvodnený. Správca dane vytýkal žalobcovi neopatrnosť vo vzťahu ku konkrétnym skutočnostiam,
o ktorých mal žalobca preukázateľne vedomosť, avšak žalobca neposkytol v priebehu daňového

konania dôkazy a vysvetlenia, ktoré by podporovali žalobcove tvrdenia o jeho dostatočnej obozretnosti
a o štandardnosti preverovaných obchodných transakcií s dodávateľom IVAS. Nemožno dať za pravdu
žalobcovi, že samotná dlhoročná spolupráca s dodávateľom IVAS mala byť dostatočným opatrením
na zabránenie účasti žalobcu na daňovom podvode. Len tvrdenie žalobcu, že nevedel o podvodnom
reťazci,niejespôsobilévyvrátiťsprávcomdaneidentifikovanéapreukázanéskutočnosti,ktoréžalobcovi

boli známe a ktoré mali vyvolať vyššiu mieru jeho opatrnosti pri realizácii obchodnej spolupráce
s dodávateľom IVAS a s jeho subdodávateľmi, o ktorých mal žalobca (prostredníctvom bývalého
konateľa pána C.) vedomosť.

33. Správny súd konštatuje, že v predmetnom prípade orgány finančnej správy uniesli dôkazné bremeno

a splnenie podmienok tzv. Axel Kittel testu preukázali. Vo svojich rozhodnutiach identifikovali také
zistenia a dôkazy, ktoré vo svojom súhrne v dostatočnej miere odôvodňujú záver, že daňový podvod
bol spáchaný, aj že žalobca o ňom mal a mohol vedieť. Naopak, žalobca nepreukázal, že prijal také
opatrenia na predchádzanie svojej účasti na daňovom podvode, aby svoj nárok na odpočítanie DPH
nestratil.

34. Žalobca formuloval aj námietky týkajúce sa porušenia predpisov o konaní pred orgánmi finančnej
správy, ktorého sa mali dopustiť tým, že nekonali v súlade so základnými zásadami daňového konania,
keď jednostranným spôsobom vyhodnotili dôkazy výlučne v neprospech žalobcu (aj keď sa týkalitretích subjektov, ktoré neboli obchodnými partnermi žalobcu), nebrali do úvahy žalobcom predložené
relevantné dôkazy a vyjadrenia a počas daňovej kontroly, pri získavaní rozhodujúcich skutočností
postupovali bez akejkoľvek súčinnosti so žalobcom a zistenia prezentované vo svojich rozhodnutiach

založili izolovane iba na predpokladoch, domnienkach či dokonca fabuláciách o nedbanlivostnej účasti
žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom podvodným konaním. Správny súd uvedeným žalobným
námietkamnemoholpriznaťúspech.Žalobcanekonkretizoval,ktorédôkazypodľanehoorgányfinančnej
správy účelovo vyhodnotili v jeho neprospech a aké skutočnosti týmito dôkazmi podľa neho boli
preukázané; nekonkretizoval dôkazy ním predložené resp. označené, s ktorými sa orgány finančnej

správy nezaoberali. Pokiaľ žalobca tvrdil, že dôkazy vykonané v konaní boli navzájom protichodné
a správca dane odmietol vykonať ďalšie žalobcom navrhnuté dôkazy, toto svoje tvrdenie nijako bližšie
neozrejmil, keďže v tomto žalobnom bode neuvádza, ktoré dôkazy boli vo vzájomnom rozpore alebo
prípadne, ktoré dôkazy nezohľadnené žalovaným svedčili v prospech žalobcu a správny súd takúto
vadu v postupe správcu dane ani žalovaného nevzhliadol. Správny súd nezistil, že by orgány finančnej
správy dôkazy hodnotili výlučne v neprospech žalobcu, ani že by dôkazy predložené (označené)

žalobcom ignorovali, ani že by žalobcovi na ťarchu pričítali skutočnosti zistené ohľadne tretích subjektov.
Skutočnosti týkajúce sa vzťahu medzi dodávateľom IVAS a subdodávateľmi boli orgánmi finančnej
správy použité v rámci objektívneho testu daňového podvodu, za účelom zodpovedania prvej až
tretej otázky Axel Kittel testu, avšak neboli použité v rámci subjektívneho testu daňového podvodu,
teda za účelom zodpovedania štvrtej otázky Axel Kittel testu. Z administratívneho spisu je zrejmé, že

správca dane dodržal zásadu súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, keď konateľ žalobcu
bol vyslúchnutý, žalobca bol oboznamovaný so zistenými skutočnosťami s poskytnutím možnosti sa
k nim vyjadriť, pričom správca dane ani žalovaný nenechali vyjadrenia žalobcu bez ich vyhodnotenia.
Vzhľadom na nekonkrétnosť tohto žalobného bodu správny súd nemal možnosť bližšie naň reagovať.
Ako už bolo uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozsudku, orgány finančnej správy vo vzťahu

k dodávateľskej faktúre od IVAS formulovali jasné a objektívne skutočnosti nasvedčujúce tomu, že
žalobca nebol primerane obozretný pri spolupráci s dodávateľom IVAS a jeho subdodávateľmi, o ktorých
mal vedomosť. Vo vzťahu k dodávateľskej faktúre od spoločnosti TALUX orgány finančnej správy jasne
formulovali relevantné pochybnosti, z ktorých vyvodili udržateľný záver, že fakturované upratovacie
služby v kontrolovanom zdaňovacom období žalobcovi neboli dodané. Žalovaný sa v napadnutom

rozhodnutí vysporiadal s dôkazmi predloženými žalobcom a vysvetlil, prečo nepreukazujú dodanie
fakturovaných služieb žalobcovi. Ani v jednom prípade nešlo len o domnienky orgánov finančnej
správy, ale o skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane v dostatočnom
rozsahu.Žalobcakonkrétnezáveryžalovanéhonerozporuje,lenprezentujevlastnéhodnoteniedôkazov,
z ktorého podľa neho vyplýva záver o splnení podmienok na odpočítanie DPH. Nemožno sa teda

stotožniť s tvrdením žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave orgánmi finančnej správy
ani o tom, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore
s administratívnymi spismi.

35. Žalobca namietal, že splnil všetky zákonné podmienky pre priznanie nároku na odpočítanie dane,

predložil všetky relevantné a potrebné listinné dôkazy a označil relevantných svedkov, čím preukázal
reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení. Správny súd sa s uvedeným nedostatočne konkrétnym
tvrdením žalobcu nestotožnil. Pokiaľ ide o dodávateľskú faktúru od spoločnosti IVAS, správca dane ani
žalovaný nespochybnil reálne uskutočnenie fakturovaných obchodov, ale žalobcovi nepriznal nárok na
odpočet DPH z dôvodu, že sa stal súčasťou reťazca obchodných spoločností poznačeného daňovým

podvodom. Pokiaľ ide o dodávateľskú faktúru od spoločnosti TALUX, orgány finančnej správy dospeli na
základe vykonaného dokazovania k jednoznačne formulovanému a udržateľnému záveru, že žalobca
nepreukázal reálne dodanie fakturovaných upratovacích služieb, pričom žalobca nijako neozrejmil, ktoré
dôkazy podľa neho vyvracajú závery orgánov finančnej správy a prečo.

36. Žalobca dôvodil, že orgány finančnej správy na neho nezákonne preniesli dôkazné bremeno vo
vzťahu k tretím subjektom (subdodávateľom spoločnosti IVAS) a vedomosti o účasti na daňovom
podvode, ktoré majú znášať orgány finančnej správy. Správny súd tento žalobný bod nepovažuje
za dôvodný. V prípade účasti na daňovom podvode je dôkazné bremeno len na správcovi dane, pričom
daňový subjekt je oprávnený navrhovať správcovi dane ďalšie dôkazné prostriedky na preukázanie,

že sa nezúčastnil podvodného konania spojeného s daňovým únikom, prípadne že o tom nevedel;
predkladanie takýchto dôkazných prostriedkov je však jeho oprávnením, nie povinnosťou. Správca
dane v priebehu daňového konania vykonal rozsiahle dokazovanie, vrátane dôkazov predložených
a označených žalobcom. Žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno len vo vzťahu k preukázaniu reálnehouskutočnenia deklarovaných obchodov, čo orgány finančnej správy vyhodnotili ako preukázané. Ďalej
správca dane vykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy a neprenášal dôkazné bremeno na žalobcu
ohľadne preukazovania jeho (ne)účasti na daňovom podvode, ani vo vzťahu k skutočnostiam týkajúcim

sa tretích osôb zúčastnených v obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Správca dane
mohol dospieť k záveru, že došlo k daňovému úniku spojenému s podvodným konaním až vtedy,
keď si obstaral potrebné množstvo dôkazov, po preverení celého fakturačného reťazca a až potom,
čo mal preukázané, že reálne k žalobcom deklarovaným zdaniteľným obchodom došlo. Pokiaľ ide
o preverovaný zdaniteľný obchod s dodávateľom TALUX, správca dane nezaťažil žalobcu dôkazným

bremenom nad rozsah ustanovený v § 24 ods. 1 daňového poriadku, keďže od žalobcu žiadal preukázať
len to, že fakturované služby mu boli reálne dodané, čo však žalobca nepreukázal.

37. Žalobca v ďalšom žalobnom bode namieta nepreskúmateľnosť prvostupňového a napadnutého
rozhodnutia, pretože správca dane a žalovaný sa dostatočne nevysporiadali s jeho námietkami,
odôvodnenie napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia je všeobecné, bez nadväznosti na konkrétne

zdaňovacie obdobie. Správny súd považuje tento žalobný bod za nedostatočne konkrétny, nakoľko
žalobca neuvádza, ktoré skutočnosti neboli správcom dane a žalovaným riadne vyhodnotené, s akou
argumentáciou žalobcu sa správca dane, resp. žalovaný v odôvodneniach preskúmavaných rozhodnutí
nevysporiadali, prípadne, ktoré konkrétne úvahy žalovaného ku ktorým skutočnostiam alebo právnym
otázkam nie sú dostatočné. Správny súd odkazuje na predchádzajúce odseky tohto rozsudku,

kde uviedol, ako sa žalovaný vysporiadal s jednotlivými skutočnosťami zistenými v priebehu
administratívneho konania a ako vec právne posúdil, kde v podrobnostiach vysvetlil, prečo žalobcovi
nepriznal nárok na odpočítanie DPH. Pokiaľ žalobca vytýka žalovanému, že napadnuté rozhodnutie
má obsahovo rovnaké odôvodnenie ako iné rozhodnutia žalovaného vydané vo vzťahu k žalobcovi
a týkajúce sa iných zdaňovacích období, takáto námietka sama osebe nie je spôsobilá privodiť

zrušenie napadnutého rozhodnutia. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí jasne uviedol, a to vo väzbe
na kontrolované zdaňovacie obdobie december 2016, ktoré skutočnosti vyplynuli z vykonaného
dokazovania aj ako boli vyhodnotené. To, že aj v iných zdaňovacích obdobiach boli zistené rovnaké
skutočnosti a tieto boli žalovaným rovnako vyhodnotené, nemožno považovať za vadu napadnutého
rozhodnutia, ale za postup žalovaného v súlade s § 3 ods. 9 daňového poriadku. Preto takto

formulovanému žalobného bodu nemôže správny súd priznať úspech. Navyše je nutné podotknúť, že
žalobca vo svojej správnej žalobe nedostatočne rozlišuje daňovými orgánmi v jednotlivých zdaňovacích
obdobiach zistené skutočnosti, keď svoje žalobné námietky uvádza všeobecne, bez ich bližšieho
ozrejmenia.

38. Žalobca namieta porušenie § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku dôvodiac, že správca dane
neprerušil daňové konanie z dôvodu prebiehajúcich konaní vedených na Najvyššom správnom súde SR,
ktorých predmetom prieskumu boli rozhodnutia žalovaného o skutkovo totožných plneniach. Správny
súd uvádza, že v zmysle § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku správca dane preruší daňové
konanie, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke. Predbežnú otázku upravuje

§ 22 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého, ak sa pri správe daní vyskytne otázka, o ktorej už
právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je správca dane takýmto rozhodnutím viazaný, inak si môže
o takejto otázke urobiť úsudok alebo dať inému príslušnému orgánu podnet na začatie konania s
výnimkou otázky, či bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo otázky osobného stavu fyzickej osoby. Za
predbežnú otázku tak možno považovať otázku potrebnú pre rozhodnutie v konkrétnej daňovej veci, o

ktorej je oprávnený rozhodnúť iný orgán. Za takúto predbežnú otázku nemožno považovať rozhodnutie
správneho súdu, ktorý preskúmava zákonnosť rozhodnutia daňových orgánov o vyrubení dane za iné
zdaňovacie obdobia, hoci by sa v rámci neho posudzoval rovnaký druh plnenia na základe totožnej
zmluvy. Rozhodnutie správcu dane totiž nevychádza zo záverov zistených v iných daňových konaniach
týkajúcich sa iných zdaňovacích období a správca dane by ani v prípade existencie takéhoto súdneho

rozhodnutia ním nebol viazaný. Preto správca nebol povinný prerušiť konanie z dôvodu prebiehajúcich
konaní na Najvyššom správnom súde SR, keďže tieto nepredstavovali predbežnú otázku pre jeho
rozhodnutie v zmysle daňového poriadku a tým pádom nedošlo k porušeniu ustanovení o konaní pred
správcom dane a žalovaným, ktoré by spôsobovali nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

39. Vo vzťahu k viacerým všeobecne uplatneným žalobným námietkam správny súd ešte uvádza,
že súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah
súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti
(s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Správny súd nie je oprávnený za žalobcuvšeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia konkretizovať podľa zistení z
obsahu administratívneho spisu a napadnutých rozhodnutí, ani žalobné dôvody nezákonnosti podľa
týchto zistení dopĺňať. Z toho plynie, že všeobecne uplatnené námietky nezákonnosti v rámci žalobných

bodov neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pretože
práve rozsahom a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený (§ 134 ods. 1
SSP).Žalobcavoviacerýchžalobnýchbodochsvojejsprávnejžalobypredložilvšeobecnékonštatovania
a vlastné názory týkajúce sa niektorých záverov žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
čo bez vyjadrenia jasného súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia (teda k

otázke v čom sa žalovaný mýlil a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom
rozhodnutí), vo svojej podstate nie je ničím iným len vyjadrením nesúhlasu s hodnotením žalovaného.
Samotný fakt, že tieto závery nie sú v súlade s jeho názormi, však nepreukazuje ich nezákonnosť.
Konštatovania a názory žalobcu na nastolené otázky sú len vyjadrením všeobecného nesúhlasu
s posúdením, aké žalovaný vykonal v napadnutom rozhodnutí, resp. nepodloženými tvrdeniami.
Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia bez právneho významu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu,

resp. bez navrhnutia dôkazu, ktorý by ho preukázal, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
orgánu verejnej správy nemôže zakladať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Takto uplatnené
žalobné dôvody neumožňovali súdny prieskum zákonnosti, pretože žalobné námietky sú nekonkrétne
a všeobecné.

40. Vo vzťahu k námietkam vzneseným žalobcom v replike (zhrnutým v odseku 17. tohto rozsudku)
správny súd konštatuje, že takáto argumentácia nebola súčasťou správnych žalôb a bola žalobcom
prezentovaná až po uplynutí lehoty na doplnenie a rozšírenie žalobných bodov (§ 183 SSP v spojení
s § 181 ods. 1 SSP), ktorá uplynula dňa 22. 10. 2024, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi
doručené dňa 22. 08. 2024 a žalobca podal repliku až dňa 23. 01. 2025. Preto sa neskoro uplatnenými

námietkami žalobcu správny súd nezaoberal.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, ako aj postupu orgánov verejnej
správy, ktorý predchádzal ich vydaniu, z dôvodov uplatnených v správnej žalobe dospel k záveru, že

správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol podľa § 190 SSP.

42. Správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol
úspešný, nepriznal právo na náhradu trov konania. Zároveň správny súd nezistil, že by boli splnené
podmienkynapriznanieprávananáhradutrovkonaniažalovanémupodľa§168SSP,pretomunepriznal

právo na náhradu trov konania.

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
4. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je potrebné podať na Správny súd v Banskej
Bystrici v lehote 1 mesiac od doručenia rozsudku. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je

určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.