Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. december 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/214/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201354
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ina Šingliarová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201354.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov

senátu doc. JUDr. Mateja Horvata, PhD. a JUDr. Petry Šuttovej, LL.M., v právnej veci žalobcu: Omega
Holding, a. s., so sídlom Čulenova 5, 811 09 Bratislava, IČO: 46 098 992, právne zastúpeného: BEDNÁR
& Partners, s. r. o., so sídlom Špitálska 10, 811 08 Bratislava, IČO: 46 817 701, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499
500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101125722/2020 zo dňa 06. júla 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani
z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie október 2018. Z daňovej
kontroly zameranej na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) bol vyhotovený protokol č. 100098875/2020

dňa 10.01.2020 (ďalej len „protokol“). Výzva na vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam uvedeným
v protokole č. 100100864/2020 zo dňa 10.01.2020 (ďalej len „výzva zo dňa 10.01.2020“) spolu s
protokolom bola žalobcom prevzatá dňa 07.02.2020, avšak podľa § 31 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o
správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len ,,Daňový poriadok“) bola písomnosť žalobcovi doručená dňa 06.02.2020. Termín na podanie
vyjadrenia bol do dňa 27.02.2020. Žalobca v zákonom stanovenej lehote nepodal žiadne vyjadrenie.
Dňa 28.02.2020 žalobca podal prostredníctvom elektronickej podateľne FR SR vyjadrenie k protokolu z

daňovej kontroly DPH za mesiac október 2018 pod č. 1000098875/2020 zo dňa 10.01.2020, evidované
pod č. 6/01839336/2020, ktoré bolo podané jeden deň po lehote. O uvedenom správca dane spísal
podľa § 68 ods. 2 písm. c) úradný záznam č. 100585221/2020 zo dňa 03.03.2020.

2. Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal správca dane rozhodnutie č. 100587234/2020 zo dňa
03.03.2025 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil
žalobcovi rozdiel dane v sume 1.436.676,24 eur na DPH za zdaňovacie obdobie október 2018. Daň

vyrubenádaňovýmpriznanímdoručenýmdňa26.11.2018predstavovalasumu2.970,80eur,daňzistená
správcom dane vo vyrubovacom konaní sumu 1.439.647,04 eur a rozdiel na úhradu sumu 1.436.676,24
eur.3. V kontrolovanom zdaňovacom období si žalobca v daňovom priznaní uplatnil nárok na odpočítanie
dane v sume 1.088.960,01 eur z faktúry č. 3110201801 zo dňa 31.10.2018 za technológie od spoločnosti
AKROM, s. r. o., IČO: 47 387 521 (ďalej len „AKROM“) a nárok na odpočítanie dane v sume 345.371,00

eur z faktúry č. 31101801 zo dňa 31.10.2018 od spoločnosti Fairfield Company, s. r. o., IČO: 50
901 605 (ďalej len „Fairfield“) za dodanie časti technologickej linky (ďalej aj „deklarovaní dodávatelia“).
Technológie, ktoré mali byť nakúpené od uvedených spoločností, mali byť dodané spoločnosti Distrib
Capital, s. r. o., IČO: 36 705 691 (ďalej len „Distrib“ alebo „odberateľ“) na základe faktúry č. 20181002 v
celkovej sume 8.629.455,18 eur, z toho DPH 1.438.242,53 eur. Ku všetkým vyššie uvedeným faktúram

predložil žalobca dobropisy, a to k faktúre č. 3110201801 od AKROM dobropis č. 3011201801 zo dňa
30.11.2018, k faktúre č. 31101801 od Fairfield dobropis č. 30111801 zo dňa 30.11.2018 a k faktúre č.
20181002, vystavenej žalobcom spoločnosti Distrib, dobropisy č. 3-11-2018 a č. 4-11-2018, a to vo výške
celkových fakturovaných súm.

4. Na základe preverovania dospel správca dane k záveru, že žalobca porušil § 49 ods. 1 a

ods. 2 zákona o DPH. Podľa správcu dane žalobca neuniesol dôkazné bremeno (§ 24 Daňového
poriadku) argumentujúc tým, že nepredložil správcovi dane dôkazy vierohodne preukazujúce, že došlo
k zdaniteľnému plneniu a že kontrolovanému daňovému subjektu skutočne vzniklo právo odpočítania si
danepodľa§51vnadväznostina§49ods.1a2zákonaoDPH.Skutočnosť,žežalobcaakoplatiteľdane
má vo svojej účtovnej evidencii faktúry vystavené deklarovanými dodávateľmi, ešte nie je dôkazom, že

predmet fakturácie bude slúžiť na dodávky tovarov a služieb ako platiteľovi. V dôvodoch prvostupňového
rozhodnutia správca dane zdôraznil, že odpočítanie dane je viazané na kumulatívne splnenie všetkých
stanovených podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Dodanie tovaru
a služieb, na základe ktorých vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu.
Platiteľ dane je zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare/službe vznikla

daňová povinnosť, nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj obsahovej. Predložením
faktúry, jej zaúčtovaním a zápisom do záznamov DPH ešte nie je splnená požiadavka preukaznosti, ale
len formálna stránka účtovnej operácie. Listinné dôkazy a ústne tvrdenia v konaní nie sú bez ďalšieho
preukázania reálneho uskutočnenia zdaniteľného obchodu dôkazom o tom, že zdaniteľný obchod bol
uskutočnený. Každý, kto vystaví faktúru, resp. doklad, na ktorom je uvedená daň, je povinný túto daň

odviesť. V prípade zistených nezrovnalostí, resp. zrušenia celkovej dodávky zákon daňovému subjektu
umožňuje podať opravné, resp. dodatočné daňové priznanie, v ktorom si zistenú chybu (nezrovnalosť)
daňový subjekt opraví. Keďže k uvedenému zisteniu žalobca dospel v novembri 2018, mal tak učiniť
hneď ako obdržal predmetné dobropisy. Žalobca uvedené nespravil a dodatočné daňové priznanie
podal za október 2018 v júni 2019. Správca dane ho označil za neplatné, neprihliadal naň a prihliadal

na prvotne podané riadne daňové priznanie argumentujúc tým, že dodatočné daňové priznanie za
obdobie 10/2018 nebolo podané v súlade so zákonom. Daňová kontrola za obdobie október 2018 začala
užalobcudňa06.02.2019adodatočnédaňovépriznaniemoholdaňovýsubjektpodaťvlehote15dníodo
dňa doručenia oznámenia o začatí daňovej kontroly. Žalobca tak neučinil. Správca dane zdôrazňoval aj
to, že faktúra je z hľadiska nároku na odpočítanie dane použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že v nej

uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Povinnosť preukázať, či uvedené prijaté zdaniteľné obchody boli
reálne uskutočnené deklarovanými dodávateľmi, bola na žalobcovi. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje
odpočítanie dane z prijatej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli skutočne v
deklarovanom rozsahu a deklarovaným dodávateľom aj uskutočnené. Predloženie faktúr vystavených
podľa § 71 zákona o DPH je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane, tieto faktúry

však musia byť odrazom reálneho obchodu, ktorý v prípade vzniku pochybností preukazuje platiteľ -
kontrolovanýdaňovýsubjekt.Správcadaneniejepovinnýdokazovaťneexistenciuzdaniteľnéhoplnenia,
pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Správca dane mal za
to, že vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenia žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach
súvisiacich s uvedenými zdaniteľnými plneniami a žalobca tieto tvrdenia dostatočne nevyvrátil.

5. Pokiaľ ide o priebeh daňového konania, správca dane zaslal žalobcovi výzvu č. 100606094/2019 zo
dňa 11.03.2019, ktorou ho vyzval na predloženie všetkých dokladov k daňovej kontrole. Zásielka sa
vrátila správcovi dane ako neprevzatá v odbernej lehote. Správca dane preto opakovane vyzval žalobcu
na predloženie dokladov za kontrolované zdaňovacie obdobie výzvou č. 101063609/2019 zo dňa

07.05.2019, ktorú žalobca prevzal dňa 16.08.2019. Žalobca na výzvu správcu dane nereagoval, preto
správca dane zaslal predsedovi predstavenstva žalobcu, A. B. C., predvolanie na ústne pojednávanie
č. 101617616/2019 zo dňa 03.07.2019, v ktorom ho vyzval na predloženie dokladov za zdaňovacie
obdobie október 2018. Dňa 26.07.2019 sa k správcovi dane dostavil Mgr. Haviar, ktorý do zápisnice oústnom pojednávaní (ďalej len „ZÚP“) č. 101815957/2019/9106402/Kis okrem iného uviedol, že budova
s adresou sídla žalobcu je zbúraná, preto má žalobca P.O.BOX na pošte. Podľa vyjadrenia A. C. na
výkon svojej činnosti nepotrebuje reálne žiadne priestory. Mgr. Haviar do ZÚP uviedol, že najväčším

odberateľom žalobcu bola v zdaňovacom období október 2018 spoločnosť Distrib, dodávateľmi bol
AKROM,ktorýzabezpečovalvarnúlinkuaFairfield,ktorýzabezpečovalplničku.Predmetomodpočítania
dane v uvedenom zdaňovacom období malo byť nadobudnutie technologickej linky na varenie piva pre
pivovar Karpat. Spoločnosť Distrib požiadala o príspevok z eurofondov, ktorý dostali, a vyhlásili verejné
obstarávanie s názvom „Implementácia inovatívnych výrobných postupov v prevádzke Pivovar Karpat

a výrobných postupov na výrobu inovatívnych prírodných produktov“. Na základe možnosti získania
finančných prostriedkov na realizáciu projektu mala spoločnosť Distrib možnosť požiadať o zálohovú
platbu vo výške 90 % objemu zákazky, preto spoločnosť Distrib požiadala žalobcu o vystavenie faktúry
vo výške 90 % z celkového objemu zákazky. (Faktúra žalobcu č. 20181002 pre spoločnosť Distrib
nebola vystavená na 90 % z celkového objemu zákazky, ale za dodanie častí technologickej linky, nie na
zálohovú platbu). Po vystavení a predložení uvedených dokladov bolo podľa vyjadrenia A. C. zistené,

že Distrib nemá nárok na prijatie zálohovej platby, pretože možnosť čerpania zálohových platieb nemá
uvedené v zmluve. Po tejto skutočnosti boli faktúry dobropisované v novembri 2018. Podľa vyjadrenia A.
C. žalobca nemal a ani nemá zamestnancov a mimo svojho sídla nemá žiadne priestory na podnikanie.
K dodatočnému priznaniu, podanému až počas daňovej kontroly, Mgr. Haviar uviedol, že sa na uvedené
zabudlo.

6.KeďžesprávcadanevykonávalvspoločnostiFairfielddaňovúkontroluzazdaňovacieobdobieoktóber
2018, nahliadol do spisu tejto spoločnosti, súčasťou ktorého je aj ZÚP č. 102667825/2019/9106403/
Fog zo dňa 19.11.2019, spísaná s konateľom spoločnosti, pánom D. D.. Z uvedenej ZÚP vyplýva, že
spoločnosť Fairfield mala nakúpiť technológie na stáčanie piva od spoločnosti Zewill, s. r. o., ktoré mala

dodať žalobcovi. Nákup technológií mal konateľ Fairfield dojednávať s pánom E. F., ktorý vystupoval
ako konateľ spoločnosti Zewill, s. r. o. Dodanie technológií sa podľa vyjadrenia pána D. neuskutočnilo,
technológia nebola spoločnosťou Zewill, s. r. o., dodaná a za faktúry, vystavené touto spoločnosťou v
mesiacoch október a november 2018, nebolo zaplatené. Daňový úrad Nitra preveroval dodanie tovaru
spoločnosťou Zewill, s. r. o. prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Z odpovede

daňovej správy v Grécku vyplýva, že pán E. F. nemá vedomosť o tom, že by bol konateľom akejkoľvek
spoločnosti so sídlom v SR alebo v Grécku. Okrem toho pán F. poukázal na to, že jeho prvé meno je
E. a nie Giorgos, ako je nesprávne uvedené vo výpise z Obchodného registra SR spoločnosti Zewill, s.
r. o. Z uvedeného je zrejmé, že pán D. nemohol jednať s konateľom spoločnosti Zewill, s. r. o., pretože
pán F. nebol nikdy konateľom tejto spoločnosti. Preverovaním údajov z daňových priznaní Fairfield

za zdaňovacie obdobia október a november 2018 v systéme finančnej správy sa zistilo, že Fairfield
v daňových priznaniach za uvedené zdaňovacie obdobia neuviedla ani fakturovanú sumu, ani sumu
uvedenú v dobropise.

7. Správca dane preveroval dodanie technológií žalobcovi od AKROM a vyzýval ho na predloženie

dokladov preukazujúcich túto skutočnosť, ale AKROM so správcom dane nekomunikoval, na výzvu
správcu dane nereagoval a žiadne doklady nepredložil, čím nebolo preukázané dodanie fakturovaného
tovaru žalobcovi, vystavenie faktúry za dodanie tovaru a ani vystavenie dobropisu. Ani preverovaním
údajov z daňových priznaní za zdaňovacie obdobia október a november 2018 v systéme finančnej
správy sa nepotvrdilo, že spoločnosť AKROM faktúru č. 3110201801 zo dňa 31.10. 2018 a dobropis

č. 3011201801 zo dňa 30.11.2018 vystavila. Sumy, uvedené na týchto dokladoch, nie sú uvedené v
daňových priznaniach spoločnosti AKROM.

8. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101125722/2020 zo dňa 06.07.2020 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane

podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. Podľa žalovaného sa správca dane v odôvodnení
prvostupňového rozhodnutia vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami, ktoré majú
význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov, a vo vydanom rozhodnutí uviedol zákonné
ustanovenia, na základe ktorých dospel k správnemu právnemu záveru. Zároveň dodržal zásadu
ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t. j. hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu.

Konštatujúc, že správca dane v rámci daňovej kontroly podrobne preskúmal všetky predložené doklady,
dôsledne preveril skutočnosti v nich uvádzané a dodržal všetky zásady daňového konania upravené
v Daňovom poriadku, žalovaný prijal záver, že žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane od
deklarovaných dodávateľov za deklarované dodanie. Skonštatoval, že v tomto prípade išlo len oumelo vytvorený reťazec s cieľom fakturovať dodanie tovaru, ktorý nikdy nebol dodaný, čím došlo zo
strany daňových subjektov, ktoré sa mali na obchodnej transakcii zúčastniť, k nedodržaniu zákona
o DPH a ku kráteniu štátneho rozpočtu. Žalovaný argumentoval tým, že podmienky uvedené v § 49

ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich
bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to
zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti
platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil (rozsudok Najvyššieho

súduSRsp.zn.5Sžf/63/2011).Žalobcapredložilfaktúry,zktorýchbolidodávateliapovinnídaňzpridanej
hodnoty v nich uvedenú priznať a odviesť do štátneho rozpočtu, ale samotné faktúry možno považovať
za dôkaz iba v prípade, ak bolo zdaniteľné plnenie v nich uvedené, reálne uskutočnené. Žalovaný
poukázal na skutočnosť, že v tomto prípade bola spochybnená reálnosť nákupu a predaja tovaru, ktorý
mal byť predmetom zdaniteľných obchodov medzi platiteľmi dane. Mal za to, že takýto obchod, o ktorom
svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania.

Poukazujúc na rozsudky Súdneho dvora EÚ uviedol, že nárok na odpočet dane na vstupe u prijatého
tovaru alebo prijatých službách vzniká iba v situácii, ak sú tieto prijaté plnenia súčasťou nákladov na
uskutočnené plnenia, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane na vstupe. Moment vzniku práva na
odpočítanie dane je spojený so vznikom daňovej povinnosti. Ak nedôjde k vzniku daňovej povinnosti
podľa § 19 zákona o DPH, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Deň, kedy vznikne právo

na odpočet dane, je totožný s dňom, kedy vznikla daňová povinnosť (daňová povinnosť vzniká dňom
dodania tovaru alebo dňom poskytnutia služby alebo, ak bola prijatá platba vopred, daňová povinnosť
vzniká dňom prijatia platby). Právo na odpočet sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej
uvedenia na faktúre, teda právo na odpočet dane nevzniká tým, že daň je uvedená na faktúre.

9. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil, že vystavenie faktúr a dobropisov dodávateľmi
technológií nebolo šetrením správcu dane preukázané. Ani doklady, ktoré daňový subjekt predložil
správcovi dane a jednotlivé položky evidencie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október
2018, nesúhlasili s údajmi uvedenými v riadnom daňovom priznaní podanom žalobcom. V § 25 zákona
o DPH sú presne definované podmienky, za ktorých môžu daňové subjekty vykonať opravu základu

dane. Opravu základu dane a dane vykonáva daňový subjekt, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie. V
tomto prípade k zdaniteľnému plneniu nedošlo, takže faktúry od deklarovaných dodávateľov a dobropisy
nemali byť vystavené.

10. K odvolacej námietke žalobcu, že deklarovaní dodávatelia vystavili dobropisy k pôvodným

faktúram, žalovaný uviedol, že táto skutočnosť sa šetrením správcu dane nepotvrdila. Správca dane
preveroval dodanie technológií AKROM žalobcovi a vyzýval túto spoločnosť na predloženie dokladov,
preukazujúcich túto skutočnosť, ale spoločnosť AKROM so správcom dane nekomunikovala, na výzvu
správcu dane nereagovala a žiadne doklady nepredložila, čím nebolo preukázané, že fakturovaný tovar
(ne)bol žalobcovi dodaný a že uvedená spoločnosť faktúru za dodanie tovarov a dobropis skutočne

vystavila. Ani preverovaním údajov z daňových priznaní za zdaňovacie obdobia október a november
2018 v systéme finančnej správy sa nepotvrdilo, že spoločnosť AKROM faktúru č. 3110201801 zo
dňa 31.10. 2018 a dobropis č. 3011201801 zo dňa 30.11.2018 vystavila. Sumy, uvedené na týchto
dokladoch, nie sú uvedené v daňových priznaniach spoločnosti AKROM. Žalovaný neakceptoval ani
námietky žalobcu týkajúce sa faktúry a dobropisu, ktoré mal vystaviť G.. Šetrením správcu dane bolo

jednoznačne preukázané, že spoločnosť Fairfield technologickú linku nedodala, a faktúru a dobropis
nevystavila. Podľa vyjadrenia pána D. technologickú linku mala spoločnosti Fairfield dodať spoločnosť
Zewill, s. r. o. O dodaní technologickej linky mal rokovať s konateľom spoločnosti Zewill, s. r. o., pánom
E. F.. Preverovaním tejto transakcie prostredníctvom žiadosti o MVI sa preukázalo, že pán E. F. nemá
žiadnu vedomosť o tom, že je konateľom spoločnosti Zewill, s. r. o. a ďalších spoločností so sídlom

na Slovensku, a nemá vedomosť ani o obchodných aktivitách spoločností, kde mal figurovať ako ich
konateľ. Faktúru a dobropis, ktorými preukazoval konateľ spoločnosti Fairfield dodanie technologickej
linkyspoločnosťouZewills.r.o.,pánE.F.nevystavil.ZuvedenýchdôvodovspoločnosťFairfieldnemohla
dodať a fakturovať dodanie technologickej linky ani vystaviť dobropis za jej nedodanie. Preverovaním
údajov z daňových priznaní spoločnosti Fairfield za zdaňovacie obdobia október a november 2018 v

systéme finančnej správy sa zistilo, že spoločnosť v daňových priznaniach za uvedené zdaňovacie
obdobia neuviedla ani fakturovanú sumu, ani sumu uvedenú v dobropise. Ako zavádzajúce označil
žalovaný tvrdenie žalobcu, že všetky daňové subjekty zúčastnené v dodávateľskom reťazci vystavené
faktúry a príslušné daňové doklady riadne zaúčtovali v jednotlivých mesiacoch za príslušné zdaňovacieobdobie a v priebehu vykonaných kontrol potvrdili ich vierohodnosť. K argumentu žalobcu, že všetky
potrebné doklady zaúčtovali, ale nestihli ich administratívne spracovať, žalovaný uviedol, že v kontexte
zistení správcu dane a získaných dôkazov neobstojí a nie je možné ho akceptovať.

11. K odvolacej námietke žalobcu, že (i) nestíhal okamžite všetky doklady administratívne spracovávať,
že (ii) môže do 12 mesiacov vykonať opravu (zosúladenie) účtovných dokladov a účtovných operácií
v súlade s reálnym stavom, že (iii) postup správcu dane, ktorý vyhodnotil dodatočné daňové priznanie
za neplatné, je neefektívny, žalovaný uviedol, že správca dane postupoval v zmysle platných právnych

predpisov a jeho konanie nepovažuje za neefektívne. Argumentoval tým, že žalobca mal dostatočný
časový priestor na vysporiadanie daňových povinností k DPH za zdaňovacie obdobie október 2018,
keďže podľa dokladov, ktoré predkladal k daňovej kontrole, mal mať vedomosť o tom, či sa transakcia
uskutočnila alebo nie. Konanie žalobcu považoval žalovaný za účelové s cieľom uplatniť si odpočítanie
dane v rozpore so zákonom o DPH a ukrátiť tak štátny rozpočet SR. Poukazujúc na § 25 ods. 1 písm. a) a
§ 25 ods. 3 zákona o DPH žalovaný uzavrel, že v tomto prípade sa jednak nepotvrdilo, že bol fakturovaný

tovardodaný,ajednaksanepotvrdilo,žebydodávateliavystavilidobropisy,ktorýmižalobcapreukazoval
nedodanie fakturovaného tovaru. Žalobca podal dodatočné daňové priznanie za október 2018 až v júni
2019, teda v čase, kedy už bola začatá daňová kontrola. Daňová kontrola bola začatá dňom uvedeným
v oznámení o daňovej kontrole č. 100091797/2019 zo dňa 09.01.2019, t. j. dňa 06.02.2019. Uvedené
oznámenie žalobca prevzal dňa 04.02.2019. Z § 16 ods. 9 Daňového poriadku vyplýva, že dodatočné

daňové priznanie nemožno podať za zdaňovacie obdobie, za ktoré sa vykonáva daňová kontrola, po
uplynutí 15 dní odo dňa spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo doručenia oznámenia o
daňovej kontrole. Správca dane z uvedeného dôvodu dodatočné daňové priznanie, podané žalobcom,
neakceptoval.

12. K odvolacej námietke, že ak správca dane neuznal odpočítanie dane z faktúr od deklarovaných
dodávateľov ani dobropisy a dodatočné daňové priznanie, mal neuznať aj jeho vystavenú faktúru č.
20180102 zo dňa 30.10.2018 voči odberateľovi Distrib, žalovaný uviedol, že správca dane posúdil tieto
skutočnosti v súlade so zákonom. Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre
alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň. Ustanovenie § 69 ods. 5 zákona o

DPH je implementáciou článku 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty, v ktorom sa uvádza, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na
faktúre. Povinnosť zaplatiť daň vyplynula žalobcovi aj z dôvodu, že vystavil faktúru spoločnosti Distrib
bez toho, že by reálne došlo k zdaniteľnému plneniu. Žalobca vedel, že k dodaniu technologickej linky
reálne nemohlo dôjsť, napriek tomu vystavil Distrib faktúru za dodanie technologickej linky. Faktúry za

dodanie technológií boli vystavované deklarovanými dodávateľmi a žalobcom v dňoch 30.10.2018 a
31.10.2018, pričom k reálnemu dodaniu tovaru nedošlo.

13. Žalovaný nesúhlasil ani s tou odvolacou námietkou žalobcu, že všetky daňové subjekty v
dostatočnom časovom predstihu urobili všetky úkony na to, aby úplne zabránili nebezpečenstvu straty

daňových príjmov. Žalovaný súhlasil s postupom správcu dane, pričom mal za to, že správca dane
uplatnil § 69 ods. 5 zákona o DPH oprávnene.

II.
Žaloba

14. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného a následne jeho zrušenia ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane, vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania.

15. Považujúc rozhodnutia daňových orgánov za vecne nesprávne a nezákonné žalobca namietal, že
v konaní bol nesprávne a neúplne zistený skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov prijaté
nesprávne skutkové zistenia. Úvodom správnej žaloby žalovanému vytkol, že napadnuté rozhodnutie
obsahuje len pomerne široký opis skutkového stavu, opis zistení prvostupňového orgánu a samotné
odôvodnenie rozhodnutia je len zopakovaním zákonných ustanovení v súvislosti so zdanením žalobcu.

Ďalej uviedol, že podstatná časť ceny technológie bola financovaná zo strany Slovenskej inovačnej
a energetickej agentúry (ďalej len „SIEA“) a že všetky subjekty zúčastnené na dodávkach technológie
boli odkázané na jej konanie a požiadavky. Dôvodom, pre ktorý bola v mesiaci od október 2018
vystavovaná ostrá faktúra, boli požiadavky SIEA, ktorej pre uvoľnenie platby nepostačovala zálohováfaktúra. Keďže sa očakávalo uvoľnenie platby v krátkom čase, došlo k vystaveniu ostrej faktúry, ktorá ale
následne, keďže k platbe neprišlo, musela byť dobropisovaná. Správca dane disponoval informáciou,
že v mesiaci október 2018 nedošlo k fyzickému dodaniu technológie, a že k tomuto došlo až v decembri

2018,keďžeSIEAplatbuuvoľnilaažvmesiacidecember2018.SIEAvšakpožiadalaopredloženiefaktúr
vystavených po dodaní, t. j. tieto museli byť opätovne vyhotovené za december 2018, t. j. októbrové sa
nemohli uplatniť. Keďže zo strany kupujúceho Distrib nedošlo ani k čiastočnej úhrade faktúr súvisiacich
s dodávkami technologickej linky, ktoré bolo zapríčinené tým, že uvoľnenie prostriedkov zo strany SEIA
neprišlo v pôvodne očakávanom termíne, bolo potrebné účtovníctvo zosúladiť so skutočným stavom

(kedy technológia nebola dodaná). Vzniknutý stav sa riešil tým spôsobom, že sa dobropisovali faktúry.
Zo strany žalobcu to tak znamenalo, že prijal faktúru od Fairfield a AKROM a vystavil faktúru na Distrib a
keď k úhrade kúpnej ceny nedošlo, prijal dobropis zo strany Fairfield a AKROM a vystavil dobropis voči
Distrib. Tento značne neštandardný spôsob účtovania jedného obchodu pritom vyplýval len z dôvodu
podmienok stanovených zo strany SEIA pre uvoľnenie plnenia. Vyššie opísané konanie bolo jediný
možný a zákonný spôsob vysporiadania sa so vzniknutou situáciou, keďže v celom reťazci dodávateľov

nedošlo k dodaniu tovaru a za uvedený tovar zo strany kupujúcich nebolo zaplatené. Uvedeným
spôsobom došlo k účtovnému zosúladeniu evidencie so skutočným stavom. Nešlo o žiadne fingovanie
obchodu, ani nejaké iné podvodné konanie. Slovenskej republike nebola uvedeným konaním spôsobená
škoda. Podľa informácií, ktoré boli žalobcovi zo strany zúčastnených subjektov poskytnuté, všetky
spoločnosti podieľajúce sa na uvedenom obchode, vyššie uvedené faktúry a príslušné daňové doklady

riadne zaúčtovali. V priebehu vykonaných kontrol sa potvrdilo, že k dodaniu tovaru nedošlo, nevznikol
preto nárok ma zaplatenie dane. Žalobca pripustil, že niektoré dobropisy boli zaúčtované dodatočným
daňovým priznaním, podané po zákonnej lehote, čo ich nevylučuje ako dôkaz, a taktiež z logiky a
následnosti krokov pri riešení predmetného obchodného prípadu nemá vplyv na následok, ktorý môže
byť len dobropisovanie predmetných dodávateľských faktúr a výsledok je nulový stav, ako keby faktúry

nikdy neboli vystavené. Preto nie je možné hovoriť o žiadnej škode na strane štátu. Priznaním daňových
povinností za december 2018 boli všetky daňové povinnosti uhradené. Požadovaním úhrady daňových
povinností z tohto istého obchodu aj za mesiac október 2018 by tak došlo k dupľovanému zdaneniu. Na
vyrubenie dane je rozhodujúce posledné podané opravné alebo dodatočné daňové priznanie, pričom
na predchádzajúce podané daňové priznanie sa neprihliada.

16. Podľa žalobcu žalovaný skonštatoval, že žalobca je povinný uhradiť vyrubený rozdiel dane, bez
akéhokoľvek relevantného odôvodnenia a označenia dôkazov, a to napriek tomu, že žalobca poukazoval
naneuskutočneniezdaniteľnéhoplnenia(nevykonanieobchoduvmesiacioktóber2018,aleažvmesiaci
december 2018). Všetky okolnosti ako aj celý obchodný prípad bol vysvetlený správcovi dane, pričom

neuskutočnenie zdaniteľného plnenia bolo preukázané aj v konaní, čo skonštatovali daňové orgány v
odôvodneniach svojich rozhodnutí.

17. Vo vzťahu k argumentu správcu dane, že nezistil zaúčtovanie dobropisov u spoločnosti AKROM,
žalobca namietal, že správca dane neuvádza, za aké obdobie kontroloval podania daňových priznaní.

Keďže k zaúčtovaniu dobropisov došlo až po októbri 2018, je podľa žalobcu potrebné skontrolovať
najmenej nasledujúcich 12 mesiacov s tým, že je tiež pritom možné, že opravné daňové priznanie
spoločnosti AKROM príslušný správca dane neuznal z dôvodu prebiehajúcej kontroly, a preto ho
správca dane považuje za nepodané. Je preto potrebné uvedené preukázať iným spôsobom (napr.
vyžiadaním dokladov zo strany danej spoločnosti). V tomto bode tiež daňovým orgánom vytkol, že

v ich rozhodnutiach neboli nijak zohľadnené skutočnosti, že za predmetný tovar nebolo zaplatené a že
k obchodu v mesiaci október 2018 nedošlo.

18. V II. časti správnej žaloby žalobca poukázal na zachovanie zásady neutrality a odvolával sa na § 48
ods. 5 Daňového poriadku. Podľa žalobcu mal správca dane akceptovať reálny stav alebo mal neuznať

faktúry na vstupe, ale zároveň aj na výstupe z dôvodu neuskutočnenia predmetného obchodu. Mal za
to, že nemožno akceptovať faktúru na výstupe a zároveň neakceptovať faktúru na vstupe pri tom istom
tovarovom predmete fakturácie. Ďalej správcovi dane vytkol, že sa zameral len na skutočnosti, ktorými
boli preukázané práva na uplatnenie odpočtu, hoci predmetom kontroly bola celá DPH za október 2018.
Súčasťou daňového priznania, ktoré žalobca predložil za kontrolované daňové obdobie boli tak doklady

preukazujúcenároknaodpočet,akoajdoklady,ktorépreukazovalivýškudaneasprávcadanejepovinný
ich skúmať. Nemožno sa v toto prípade odvolávať len na § 69 ods. 5 zákona o DPH, pretože uvedené
by viedlo k nespravodlivosti a k šikanóznemu zneužívaniu práva zo strany finančnej správy. Ak správca
dane dospeje k záveru, že obchod neprebehol, tak to malo mať vplyv aj na obchod na výstupe. Ak tovar,ktorý bol predmetom účtovných dokladov, neprešiel, znamená to, že nemohol byť ďalej kontrolovaným
subjektom prevedený, a preto ani doklady, ktorými bola výška dane určená, nemôžu zakladať povinnosť
na určenie výšky dane. Správca dane musí tiež zohľadniť skutočnosť, že k úhrade daňových povinností

z toho istého obchodu došlo o 2 mesiace neskôr, po tom, ako bol obchod skutočne vykonaný. Daň je
tak vyrubená nesprávne.

19. V III. časti správnej žaloby žalobca namietal formálne nedostatky daňového konania. V tomto bode
správcovi dane vytkol, že neakceptoval vyjadrenie žalobcu k protokolu k daňovej kontrole, ktoré boli

podané oneskorene, tzn. po lehote stanovenej v protokole. Ďalej daňovým orgánom vytkol, že mali
informáciu o tom, že protokol neobdržal z dôvodu pochybenia na strane Slovenskej pošty. Ako je zrejmé
zo strany 5 a 6 napadnutého rozhodnutia, Slovenská pošta na výzvu správcu dane priznala pochybenie
v doručovaní zásielky - protokolu, kedy nedodržala úložnú lehotu. Žalobca z tohto dôvodu, nie z vlastnej
viny, prišiel o možnosť vyjadriť sa k protokolu z daňovej kontroly.

20. Podaním zo dňa 02.10.2020, doručeným správnemu súdu dňa 05.10.2020, žalobca opravil chyby
v písaní správnej žaloby podanej dňa 25.09.2020 a správnu žalobu doplnil o údaj, že správca dane
disponoval informáciou, že dodávka bola uskutočnená v mesiaci november 2018. Prvá reálna dodávka
časti technológie nastala v mesiaci november 2018 (30.11.2018) na základe faktúry č. 20181101 zo dňa
30.11.2018 a dodacieho listu č. 20181101 zo dňa 30.11.2018. V mesiaci december 2018 došlo následne

aj k úhrade faktúr medzi dodávateľmi.

III.
Vyjadrenie žalovaného

21. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že námietky žalobcu sú podobné ako námietky uvedené
v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane. Podľa žalovaného žalobca k žalobe
nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by spochybnili závery daňových orgánov a zotrval na svojich
vyjadreniach, ktoré uviedol v napadnutom rozhodnutí. Navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

22. Žalovaný tvrdil, že žalobca v žalobe zavádza, keď tvrdí, že všetky daňové subjekty, zúčastnené v
dodávateľskom reťazci, vystavené faktúry a príslušné daňové doklady riadne zaúčtovali v jednotlivých
mesiacoch za príslušné zdaňovacie obdobie a v priebehu vykonaných kontrol potvrdili ich vierohodnosť.
Ani argument žalobcu, že všetky potrebné doklady zaúčtovali, ale nestihli ich administratívne spracovať,

podľa žalovaného neobstojí a nie je možné ho akceptovať. V tomto prípade fakturovaný tovar nebol
dodaný a ani sa nepotvrdilo, že by dodávatelia dobropisy k pôvodným faktúram vystavili. Následne
žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca podal dodatočné daňové priznanie za október 2018
až v júni 2019, teda v čase, kedy už bola začatá a vykonávaná daňová kontrola. Podľa žalovaného
mal žalobca dostatočný časový priestor na vysporiadanie daňových povinností k DPH za zdaňovacie

obdobie október 2018, keďže podľa dokladov, ktoré predkladal k daňovej kontrole, mal mať vedomosť
o tom, či sa transakcia uskutočnila alebo nie, resp. o tom, že dobropisy už mali dodávatelia vystaviť,
aj keď sa v konečnom dôsledku dodanie tovaru ani vystavenie dobropisov zo strany dodávateľov
nepotvrdilo. Okrem toho žalobca bol povinný postupovať podľa § 25 a § 53 zákona o DPH, kde je
jasne definovaný postup platiteľov dane pri oprave základu dane a dane. Žalovaný zastával názor,

že ak by sa neuskutočnila daňová kontrola za zdaňovacie obdobie október 2018, žalobca by opravu
základu dane a dane nevykonal. Ak žalobca tvrdí, že nápravu vykonal v zdaňovacom období december
2018, kedy skutočne došlo k dodaniu tovaru, nepodával by dodatočné daňové priznanie. Z daňového
priznania za zdaňovacie obdobie december 2018 nevyplýva, že k dodaniu technologickej linky došlo,
a že žalobca vykonal nápravu, ako tvrdí, pretože výška sumy základu dane a dane, uvedená v tomto

daňovompriznaní,nezodpovedáhodnotetechnologickejlinky,ktorábolavyčíslenánafaktúrevystavenej
spoločnosti Distrib v októbri 2018. Rovnako ani dobropisy, ktoré mali deklarovaní dodávatelia vystaviť
žalobcovi, a dobropisy, ktoré mal vystaviť žalobca spoločnosti Distrib v novembri 2018, nie sú zahrnuté
do daňového priznania za zdaňovacie obdobie november ani december 2018.

23. K námietke žalobcu, že ak správca dane neuznal odpočítanie dane z faktúr od deklarovaných
dodávateľov ani dobropisy a dodatočné daňové priznanie, mal neuznať aj jeho vystavenú faktúru č.
20180102 zo dňa 30.10.2018 voči odberateľovi Distrib, žalovaný uviedol, že správca dane vychádzal z
§ 69 ods. 5 zákona o DPH. DPH platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Žalobca, napriektomu, že mal vedomosť o tom, že reálne sa zdaniteľné plnenie neuskutočnilo, tovar od dodávateľov
nenadobudol, k dodaniu technologickej linky reálne nemohlo dôjsť, faktúry odberateľovi vystavil už v
dňoch 30.10. a 31.10.2018. Podľa žalovaného v tomto prípade neobstojí argument žalobcu o dodržaní

zásady neutrality, pričom zdôraznil, že nešlo o tzv. „zálohové faktúry“, ale o faktúry za dodanie častí
komponentov technologickej linky. Následne žalovaný poukázal na skutočnosť, že v tomto prípade
bola spochybnená reálnosť nákupu a predaja tovaru, ktorý mal byť predmetom zdaniteľných obchodov
medzi platiteľmi dane. Takýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje
reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania a dalo by sa hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva

vyplývajúceho zo zásady neutrality dane. Vystavenie faktúr a dobropisov dodávateľmi technológií nebolo
šetrením správcu dane preukázané. Ani doklady, ktoré žalobca predložil správcovi dane a jednotlivé
položky evidencie DPH za zdaňovacie obdobie október 2018 nesúhlasili s údajmi uvedenými v riadnom
daňovom priznaní žalobcu. V § 25 a v § 53 ods. 1 zákona o DPH sú presne definované podmienky, za
ktorých môžu daňové subjekty vykonať opravu základu dane a dane. V tomto prípade k zdaniteľnému
plneniu nedošlo, takže faktúry od deklarovaných dodávateľov a dobropisy nemali byť vystavené.

24. Podľa žalovaného obe rozhodnutia daňových orgánov boli vydané v súlade s § 63 Daňového
poriadku a obsahujú všetky náležitosti definované v § 63 ods. 3 a 5 Daňového poriadku. K žalobcom
rozsiahlo opísanému obchodnému prípadu žalovaný uviedol, že takéto konanie žalobcu možno
vyhodnotiť ako obchádzanie zákona o DPH s cieľom získať daňovú výhodu. K tvrdeniu žalobcu, že k

fyzickému dodaniu technológie došlo až v decembri 2018, žalovaný uviedol, že šetrením správcu dane
a preverovaním dodania technológie v spoločnostiach, ktoré ju mali žalobcovi dodať, sa táto skutočnosť
nepotvrdila. Rovnako to nevyplýva ani z daňových priznaní za zdaňovacie obdobia október, november
a december 2018, podaných žalobcom a dodávateľmi. K tvrdeniu žalobcu, že v čase vystavenia faktúr
bol zámer a predpoklad, že predmetné faktúry budú uhradené v celom reťazci dodávateľov a predmet

fakturácie a dodania bude riadne dodaný, k čomu nedošlo, preto bolo potrebné účtovníctvo zosúladiť
so skutočným stavom, žalovaný uvádza, že napriek tomuto konštatovaniu žalobca v účtovníctve a v
evidencii DPH tieto kroky nevykonal a nemal právo uplatniť si DPH a nárokovať si ju zo štátneho
rozpočtu. K tvrdeniu žalobcu, že deklarovaní dodávatelia vystavili dobropisy, čím sa riešil vzniknutý
stav, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie žalobcu sa nezakladá na pravde, pretože uvedené spoločnosti

dobropisy nevystavili ani neuviedli v daňových priznaniach. V tomto bode žalovaný dodal, že ak boli
dobropisy vystavené v novembri 2018, mal žalobca postupovať podľa § 53 zákona o DPH a vykonať
opravu základu dane a dane, čo nevykonal. K tvrdeniu žalobcu, že podľa informácií, ktoré mu boli zo
strany zúčastnených subjektov poskytnuté, všetky spoločnosti, podieľajúce sa na uvedenom obchode,
faktúry a príslušné daňové doklady riadne zaúčtovali, žalovaný uviedol, že žalobca si mal svojich

dodávateľov overiť a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/66/2011. Žalovaný
zdôrazňoval, že základným pravidlom podnikania je zaujímať sa o svojho obchodného partnera a
mať vedomosť o obchodnej transakcii, ktorej je daňový subjekt súčasťou. K námietkam žalobcu, že
skutočnosť - neuskutočnenie zdaniteľného plnenia bola preukázaná aj v konaní, žalovaný uviedol, že
túto skutočnosť nespochybňuje, avšak v tomto prípade došlo ku kráteniu dane tým, že žalobca neuviedol

údaje v daňových priznaniach podľa reálneho stavu, ku ktorému malo dôjsť pri realizácii obchodnej
transakcie, čo samozrejme vedie k spochybneniu deklarovaných transakcií aj vzhľadom na výsledky
preverovania zdaniteľného plnenia u dodávateľov. Žalovaný znovu zdôraznil, že dodatočné daňové
priznanie podal žalobca až počas daňovej kontroly, t. j. v júni 2019, čiže takmer 3/4, resp. 1/2 roka po
tom, ako malo dôjsť k zrušeniu celej transakcie, resp. k dodaniu tovaru. Takto podané dodatočné daňové

priznaniesprávcadanevnadväznostina§16ods.9Daňovéhoporiadkunemoholuznať.Spoukazomna
§ 19 ods. 1 zákona o DPH skonštatoval, že žalobca sa nestal vlastníkom tovaru, pretože k jeho dodaniu
nedošlo a k dodaniu tovaru spoločnosti Distrib preto nemohlo dôjsť, takže žalobca nemal vystaviť faktúru
za dodanie častí technológie, resp. vystavovať dobropis, rovnako ako dodávatelia žalobcu.

25. K námietkam žalobcu uvedeným v II. časti žaloby žalovaný uviedol, že zásada neutrality patrí k
základným princípom spoločného systému dane z pridanej hodnoty, ale žalovaný zároveň poukazuje
na povinnosť platiteľov dodržiavať všetky povinnosti vyplývajúce zo zákona o DPH, do ktorého boli
implementované jednotlivé články Šiestej smernice EÚ, resp. smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty upravujúce fungovanie dane z pridanej hodnoty v rámci EÚ. Žalovaný

v tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3Sžf/111/2015 a judikatúru Súdneho
dvoraEÚtýkajúcusazneužívajúcehokonaniaplatiteľovdane.Ďalejuviedol,žesprávcadanepridaňovej
kontrole dôsledne preveroval, či došlo k zdaniteľnému plneniu uvedenému na faktúrach, či boli reálne
vystavené dobropisy a či si žalobca splnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o DPH, t. j. či vykonalopravu základu dane a dane. Keďže doklady predložené žalobcom neodrážali skutočnosť, správca
dane postupoval pri neuznaní odpočtu dane a pri vyrubení dane podľa platných právnych predpisov a v
žiadnomprípadeniejemožnétvrdiť,žeišloobezdôvodnéobohatenienastraneštátu.Podľažalovaného

správca dane určil žalobcovi rozdiel dane správne a žalobca nepreukázal, že k úhrade daňových
povinností z toho istého obchodu došlo o 2 mesiace neskôr, ako bol obchod skutočne vykonaný.

26. K námietkam uvedeným v časti III. žaloby žalovaný uviedol, že správca dane dostal vyjadrenie
k protokolu po termíne určenom vo výzve na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole a

argumenty uvedené vo vyjadrení žalobcu neobsahovali žiadne nové skutočnosti, ktoré by spochybnili
závery správcu dane uvedené v protokole a v prvostupňovom rozhodnutí. Pri doručovaní výzvy zo dňa
10.01.2020 pochybila pošta, čo vyplýva z vyjadrenia Slovenskej pošty zo dňa 26.02.2020. Ako vyplýva
z § 31 ods. 3 Daňového poriadku, ak si právnická osoba nevyzdvihne písomnosť do 15 dní od jej
uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa právnická osoba o uložení
nedozvedela. Zásielka bola uložená dňa 22.01.2020, na obálke bolo uvedená poznámka „uložiť 15 dní“,

ale pošta umožnila žalobcovi prevziať zásielku v 16. deň od jej uloženia. Žalobca zásielku prevzal dňa
07.02.2020, ale podľa § 31 ods. 3 Daňového poriadku bola doručená dňa 06.02.2020, z čoho vyplýva,
že 15 pracovných dní na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole uplynulo dňa 27.02.2020. Túto
lehotu žalobca nedodržal, takže správca dane na vyjadrenie žalobcu, podané po lehote, neprihliadal.

IV.
Replika a duplika

27.Navyjadreniežalovanéhoreagovalžalobcareplikou,pričomzotrvalnasvojichžalobnýchnámietkach
a uviedol, že sleduje to, aby sa daňové orgány riadne zaoberali jeho podaniami v daňovom konaní

a prihliadali na ne. Tým, že žalovaný neuznal vyjadrenie žalobcu v daňovom konaní, znemožnil
žalobcovi uplatnenie práva na „rovnosť zbraní“. Žalobca sa pri dodržaní lehoty na podanie vyjadrenia
spravoval poučením v doručenej výzve žalovaného. Nemohol mať informáciu o tom, že pošta zásielku
doručovala v rozpore so svojimi povinnosťami. Chyby na strane doručovateľa nemôžu byť na úkor
žalobcu, ale žalovaného. Napriek vedomosti o uvedenom žalovaný chybu vlastného doručovateľa pridal

na stranu žalobcu a neprihliadal na jeho vyjadrenie. Uvedené malo následne vplyv na celé daňové
konanie, kedy sa žalovaný nezaoberal vyjadrením žalobcu a neprihliadal naň, a teda nepreskúmal
ním uvádzané skutočnosti, sa následne prejavilo v napadnutom rozhodnutí. Týmto konaním boli
porušené práva žalobcu na spravodlivý proces daňového konania, neboli vykonané ním navrhované
dôkazy a bolo mu podstatným spôsobom znemožnené uplatňovať svoje práva. V tejto súvislosti

žalobca navrhol vypočuť pána H. A. I., konateľa spoločnosti, ktorá externe vedie účtovníctvo pre
žalobcu. Ďalej žalobca poznamenal, že v administratívnom spise nie je jediná zmienka o akomkoľvek
dožiadaní a spolupráci tak, ako to tvrdí žalovaný. Takéto úkony pritom musia byť obsahom spisovej
dokumentácie, tá ich ale neobsahuje, a je preto otázne, či vôbec, a ak, z akých pohnútok a na aký
účel bolo dožiadanie realizované. Opätovne ide o podstatnú procesnú chybu na strane žalovaného.

V tejto súvislosti žalobca navrhol vypočutie svedka - pána D. D., konateľa spoločnosti Fairfield. Vo
vzťahu k odvráteniu pochybností o účtovaní dodávok žalobca predložil dokumentáciu od deklarovaných
dodávateľov ohľadom účtovania v mesiacoch september a november 2018 (faktúry, dobropisy a dodacie
listy), z ktorej podľa názoru žalobcu vyplýva, že tvrdenia žalovaného sú zavádzajúce. Mal za to, že z
uvedených dokumentov je zrejmé, že deklarovaní dodávatelia postupovali rovnakým spôsobom, a to, že

tovar nebol nakoniec v mesiaci október 2018 dodaný, a že k dodávke došlo v mesiaci november 2018.
Zároveň k replike predložil i výpis z bankového účtu, v zmysle ktorého v mesiaci november 2018 došlo
k úhrade kúpnej ceny za dodanú linku. Nie je preto možné mať pochybnosti o tom, že tovar bol v mesiaci
november 2018 dodaný. Za základný problém pri nesprávnom určení dane žalovaným označil žalobca
striktný výklad § 69 ods. 5 zákona o DPH žalovaným.

28. Žalovaný svoje právo podať dupliku nevyužil.

V.
Konanie na správnom súde

29. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) bol, okrem iného, zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý začal
svoju činnosť dňa 01.06.2023. Podľa § 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. ak § 4 ods. 1 neustanovujeinak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých
veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave,
Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z daného dôvodu

predmetná právna vec, pôvodne vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6S/214/2020,
je na základe uvedenej zmeny právnej úpravy vedená na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn.
BA-6S/214/2020.

30. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie

vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“), preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím správcu dane, vrátane konania, ktoré im prechádzalo a dospel k záveru, že správna žaloba
žalobcu nie je dôvodná. Správny súd rozhodol o žalobe bez nariadenia pojednávania dňa 12.12.2025,
keďže boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP. Účastníci konania o
nariadenie pojednávania vo veci nežiadali. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli v súlade

s lehotou uvedenou v § 137 ods. 4 SSP oznámené na úradnej tabuli správneho súdu a súčasne zadané
na zverejnenie na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR.

VI.
Relevantná právna úprava

31. Podľa § 19 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

32. Podľa § 25 ods. 1 zákona o DPH základ dane pri dodaní tovaru alebo služby a pri nadobudnutí

tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa opraví a) pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky
tovaru alebo služby a pri úplnom alebo čiastočnom vrátení dodávky tovaru, b) pri znížení ceny tovaru
alebo služby po vzniku daňovej povinnosti, c) pri zvýšení ceny tovaru alebo služby.

33. Podľa § 53 ods. 1 zákona o DPH ak po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom platiteľ uplatnil

odpočítanie dane, nastane skutočnosť podľa § 25 ods. 1, ktorá má za následok zníženie základu dane,
je platiteľ, ktorý odpočítal daň, povinný opraviť odpočítanú daň. Oprava odpočítanej dane sa vykoná v
tom zdaňovacom období, v ktorom platiteľ dostal doklad o oprave základu dane. Ak platiteľ doklad o
oprave základu dane nedostane do 30 dní odo dňa, keď nastala skutočnosť podľa § 25 ods. 1, ktorá má
za následok zníženie základu dane, opraví odpočítanú daň v zdaňovacom období, v ktorom uplynulo

30 dní odo dňa, keď nastala skutočnosť podľa § 25 ods. 1; ak sa oprava odpočítanej dane vzťahuje
na nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu alebo dodanie tovaru alebo služby, keď je
povinný platiť daň príjemca plnenia, platiteľ súčasne opraví aj základ dane a daň podľa § 25

34. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v

deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

35. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

36. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť,akpriodpočítanídanepodľa§49ods.2písm.a)máfaktúruodplatiteľavyhotovenúpodľa§71.

37. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný
platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

38. Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o
predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

39. Podľa § 31 ods. 3 Daňového poriadku písomnosti, ktoré sú určené do vlastných rúk právnickej osobe,
je oprávnená prijímať osoba, ktorá je oprávnená konať v mene právnickej osoby, alebo osoba, ktorá
je ňou poverená na prijímanie takýchto písomností. Ak nebola v mieste doručenia osoba oprávnenáprijímať písomnosti zastihnutá, upovedomí ju doručovateľ vhodným spôsobom, že písomnosť príde
doručiť znovu v určený deň a hodinu. Ak bude nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ
písomnosť na pošte a právnickú osobu o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne

právnická osoba písomnosť do 15 dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň
doručenia, i keď sa právnická osoba o uložení nedozvedela

40. Podľa § 31 ods. 5 Daňového poriadku ak si adresát vyhradí doručovanie zásielok do poštového
priečinku alebo ak si adresát na základe dohody preberá zásielky na pošte a nemá pridelený priečinok,

dátum príchodu zásielky sa považuje za dátum jej uloženia. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do
15 dní od jej uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o
uložení nedozvedel.

41. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných

podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,
ktoré je povinný viesť.

42. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

43. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať

skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

44. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

VII.
Právne posúdenie veci správnym súdom

45. Predmetom súdneho prieskumu zákonnosti v tomto konaní sú rozhodnutia daňových orgánov
o vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie október 2018. Na
základe vykonaného dokazovania dospeli daňové orgány k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie
podmienok vzniku nároku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 v spojení s § 51 ods. 1 zákona

oDPHnazákladefaktúroddeklarovanýchdodávateľovzadeklarovanédodanieplnenia.Daňovéorgány
zastávali názor, že v danom prípade išlo len o umelo vytvorený reťazec s cieľom fakturovať dodanie
tovaru, ktorý v kontrolovanom zdaňovacom období október 2018 nebol dodaný, čím nevznikla daňová
povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Daňové orgány svoje rozhodnutia založili na spochybnení
reálnosti nákupu a predaja tovaru (podmienka materiálnej existencie plnenia, pozn. správneho súdu),

ktorý mal byť predmetom zdaniteľných obchodov medzi platiteľmi dane, majúc za to, že takýto obchod, o
ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov predložených žalobcom, nevystihuje reálnu podstatu
a ekonomický účel podnikania. Súčasne mali za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno podľa § 24
Daňového poriadku.

46. Kľúčovou právnou otázkou v predmetnej veci je, či daňové orgány vec náležite posúdili z hľadiska
zisteného dôvodu pre neuznanie daňových oprávnení a či v tomto kontexte správne a úplne zistili
skutkový stav veci.

47. V súvislosti s nastolenou právnou otázkou správny súd uvádza, že Najvyšší správny súd Slovenskej

republiky(ďalejlen„NSS“)akovrcholnýsúdnyorgánvoveciachsprávnehosúdnictvavosvojejjudikatúre
(napr. rozhodnutia vo veci sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, sp. zn. 3Sfk/59/2022 zo dňa
26.04.2023, sp. zn. 6Sžfk/6/2021 zo dňa 30.11.2022) štandardne poukazuje na skutočnosť, že nárok na
odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (žalobcovi - osobe registrovanej pre DPH) za predpokladukumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm.
a) smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú.
V. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej len „Smernica 2006/112/ ES“) a jej transpozície do právneho poriadku

Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom
plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že
predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3)
že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie
uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je

na osobe, ktorá si právo na odpočítanie DPH uplatňuje (žalobcovi), právo na odpočítanie DPH môže
byť odopreté.

48. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH. Platiteľ
dane (žalobca) si môže podľa zákona o DPH odpočítať daň:
- dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),

- daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (§ 19 ods. 1 zákona o DPH),
- daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z
tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH),
- zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1

písm. a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane
(obdobne rozsudok NSS sp. zn. 1Sžfk/85/2021 zo dňa 28.09.2023).

49. Z § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 zákona o DPH vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za
akýchsižalobcamôžeodpočítaťDPH,pričomzákladnoupodmienkouje,abyišlootovary(aleboslužby),

ktoré mu boli skutočne dodané osobou registrovanou pre DPH (t. j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia
poskytnutého iným platiteľom dane). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej
osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú
zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre

nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov
na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení,
či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad.

50. Správny súd, viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a skôr než pristúpil
k vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného v rozsahu žalobcom uplatnených
žalobných bodov, zaoberal sa procesnými námietkami žalobcu, keďže ich posúdenie je predpokladom
pre vecné posúdenie zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia.

51. Úvodom správnej žaloby žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie obsahuje len pomerne široký
opis skutkového stavu, opis zistení prvostupňového orgánu a samotné odôvodnenie je len zopakovaním
zákonnýchustanovenívsúvislostisozdanenímžalobcu.Ktýmtotvrdeniamžalobcusprávnysúduvádza,
že sa nezakladajú na pravde, keďže nezodpovedajú reálnemu stavu a napadnutému rozhodnutiu po
obsahovej stránke. Napadnuté rozhodnutie je plne v súlade s § 63 Daňového poriadku, pričom obsahuje

všetky náležitosti definované v § 63 ods. 3 a 5 Daňového poriadku, nevynímajúc vyčerpávajúce a
náležité odôvodnenie, ktoré obsahuje úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov vo veci a ktorými
sa pri prijatí svojich záverov riadili. Rovnako tak je v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvedené
aj zdôvodnenie rozhodnutia v kontexte rozhodujúcich ustanovení právnych predpisov (Daňového
poriadku a zákona o DPH), ktoré sú v ňom uvedené. Námietke žalobcu, ktorou sa zjavne domáhal

vyslovenia nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného, preto nemožno priznať relevanciu. Správny
súd konštatuje, že rozhodnutia daňových orgánov sú zrozumiteľné, pričom z ich odôvodnení sú zrejmé
skutkové okolnosti vyplývajúce z administratívneho spisu ako aj dôkazy, ktoré správca dane či žalovaný
vzali do úvahy, ako i tá skutočnosť, akým spôsobom tieto vyhodnotili.

52. V časti III. správnej žaloby žalobca namietal formálne nedostatky daňového konania, konkrétne to,
že správca dane neakceptoval jeho vyjadrenie k protokolu a vyhodnotil ho ako podané oneskorene. V
rámci tejto námietky žalobca tiež namietal, že protokol neobdržal a nie z vlastnej viny prišiel o možnosť
vyjadriť sa k nemu. V replike uvedenú námietku precizoval a neuznanie vyjadrenia vytkol i žalovanémus tým, že došlo k znemožneniu uplatnenia práva na „rovnosť zbraní“. Mal za to, že chyby na strane
doručovateľa nemôžu byť na úkor žalobcu, ale žalovaného. Uvedenú námietku správny súd hodnotí ako
nedôvodnú, a to z nasledujúcich dôvodov. Z obsahu administratívneho spisu bezrozporne vyplýva, že

protokol spolu s výzvou zo dňa 10.01.2020 bol žalobcovi doručovaný správcom dane prostredníctvom
poštového podniku. Pri doručovaní výzvy zo dňa 10.01.2020 pochybila pošta, čo vyplýva z vyjadrenia
Slovenskejpoštyzodňa26.02.2020,aleizvyjadrenísamotnýchdaňovýchorgánov.Predmetnázásielka
bola uložená dňa 22.01.2020, s úložnou lehotou 15 dní, čo je zrejmé z doručenky (nachádzajúcej sa
v administratívnom spise), avšak pošta (chybne) umožnila žalobcovi, ktorý mal vyhradené doručovanie

zásielok do poštového priečinku, prevziať zásielku po uplynutí úložnej lehoty - v 16. deň od jej uloženia.
Uvedenú skutočnosť preukazuje odpoveď Slovenskej pošty vo veci požiadavky o poskytnutie informácií
správcu dane zo dňa 26.02.2020 (na č. l. 18 administratívneho spisu), kde je, o. i., konštatované, že
dispozičná služba „Uložiť 15 dní“ nebola dodržaná a dňa 07.02.2020 zásielka bola dodaná – prevzatá
žalobcom. Je zrejmé, že protokol bol fakticky žalobcovi doručený a mal možnosť sa s jeho obsahom
oboznámiť. V tomto bode správny súd poukazuje na znenie § 31 ods. 3 Daňového poriadku, podľa

ktorého, ak si právnická osoba nevyzdvihne písomnosť do 15 dní od jej uloženia (prejednávaný prípad),
považujesaposlednýdeňtejtolehotyzadeňdoručenia,ikeďsaprávnickáosobaouloženínedozvedela.
To znamená, že keďže si žalobca, ktorý mal zásielku uloženú vo svojom poštovom priečinku, túto
nevyzdvihol počas úložnej doby (15 dní od jej uloženia, pozri doručenka), posledný deň tejto lehoty
sa považuje za deň doručenia zásielky, t. j. v danom prípade deň 06.02.2020 (§ 31 ods. 5 Daňového

poriadku). Správny súd má z odpovede Slovenskej pošty nachádzajúcej sa v administratívnom spise
za preukázané, že žalobcovi, ktorý mal zriadený poštový priečinok na pošte, bol príchod zásielky a jej
uloženie do zriadeného poštového priečinku oznámené.

53. Ďalej správny súd konštatuje, že vo výzve zo dňa 10.01.2020 bola žalobcovi uložená lehota 15

pracovných dní na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Vyjadrenie k protokolu z daňovej
kontroly DPH za mesiac október 2018 pod č.: 1000098875/2020 zo dňa 10.01.2020, evidované pod
č. 6/01839336/2020, bolo žalobcom podané dňa 28.02.2020, t. j. jeden deň po lehote. O uvedenom
správca dane spísal podľa § 68 ods. 2 písm. c) úradný záznam č. 100585221/2020 zo dňa 03.03.2020.
Hoci žalobca zásielku reálne prevzal (až) dňa 07.02.2020, podľa § 31 ods. 3 Daňového poriadku bola

doručená dňa 06.02.2020, z čoho vyplýva, že 15 pracovných dní na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným
v protokole uplynulo dňa 27.02.2020. Žalobca v zákonom stanovenej lehote vyjadrenie nepodal. Na
oneskorene podané vyjadrenie správca dane neprihliada. Správny súd v tomto bode poznamenáva, že
v danom prípade bol rozhodujúci deň uplynutia 15-dňovej úložnej lehoty a nie deň faktického prevzatia
zásielky žalobcom. Pošta nemôže „predĺžiť“ úložnú lehotu svojou chybou, ani zmeniť okamih, keď podľa

zákonanastávafikciadoručenia.Dlhšiareálnaúložnádobanežzákonnánemeníokamih,vktorompodľa
zákona nastane fikcia doručenia. Inými slovami, zákonné následky fikcie doručenia nemožno vylúčiť
alebo pozmeniť tým, že poštový podnik adresátovi umožní vyzdvihnúť písomnosť v dlhšej než zákonnej
úložnej lehote. Len čo bola písomnosť riadne doručená raz (v danom prípade fikciou), je jej následné
doručovanie a aj dodanie adresátovi (žalobcovi) fyzickým prevzatím – bez právnych účinkov. Keďže s

doručovaním písomností v daňovom konaní sú spájané významné účinky na samotnú daňovú kontrolu
alebo následné vyrubovacie konanie, je nevyhnutné, aby spôsob doručenia vyplýval priamo zo zákona
(k čomu v danom prípade došlo; išlo o doručovanie podľa § 31 ods. 3 v spojení s ods. 5 Daňového
poriadku), a teda bol žalobcom ako kontrolovaným daňovým subjektom predvídateľný a nemohol byť
podľa potreby správcom dane ovplyvňovaný.

54. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia pritom vyplýva, že správca dane sa s vyjadrením
žalobcu zo dňa 28.02.2020 k zisteniam uvedeným v protokole zaoberal a zaujal k nemu stanovisko,
podľa ktorého „...nakoľko kontrolovaný daňový subjekt neuviedol žiadne nové skutočnosti, nepredložil
žiadne nové doklady ani iné podklady uvedené vyjadrenie nemá vplyv na zistenia správcu dane.“ S

uvedeným stanoviskom správcu dane sa správny súd stotožňuje. V kontexte podstaty súdenej veci
správny súd v tomto bode upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že z vyjadrenia žalobcu zo dňa
28.02.2020kzisteniamuvedenýmvprotokolejenavyšezrejmé,žežalobca(už)vtomtoštádiudaňového
konania sám deklaroval, že predmetný obchod, na ktorý boli vystavené faktúry, nebol v kontrolovanom
zdaňovacom období zrealizovaný a že tovar nebol dodaný, a teda že podmienka materiálnej existencie

plnenia nebola splnená.

55. Vo vzťahu k hmotnoprávnym námietkam žalobcu správny súd uvádza, že predloženie formálnej
faktúry nezakladá právo na odpočítanie dane (samotné predloženie faktúry nepostačuje), keďžepovinnosťou daňových orgánov je zisťovať reálnosť zdaniteľného plnenia (existencia materiálnej
podstaty deklarovaného plnenia - dodávky tovaru – časti technologickej linky a technológie v súdenej
veci) ako jednej zo zákonných podmienok, ktorá však preukázaná nebola. Žalobca okrem formálnych

dokladov (predovšetkým faktúr, dobropisov a kúpnej zmluvy s odberateľom Distrib) neposkytol žiadne
dôkazy svedčiace o dodaní deklarovaného zdaniteľného plnenia v kontrovanom zdaňovacom období,
resp. o jeho dodaní v inom zdaňovacom období, čo však nie je predmetom posúdenia v súdenej veci,
kde sa posudzuje oprávnenosť nároku na odpočítanie DPH v zdaňovacom období október 2018, a v
rámci daňového konania tak neuniesol svoje dôkazné bremeno. Navyše nielen v samotnej žalobe, ale

už v priebehu daňového konania (pozri vyjadrenie žalobcu zo dňa 28.02.2020 k zisteniam uvedeným
v protokole) explicitne uvádzal a trval na tom, že v zdaňovacom období október 2018 k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia nedošlo. Existencia materiálneho plnenia je hmotnoprávnou podmienkou pre
uznanie práva na odpočítanie dane, ktorej splnenie musí daňový subjekt (žalobca) daňovým orgánom
preukázať, aby si mohol toto právo úspešne uplatniť.

56. Na základe dokazovania vykonaného daňovými orgánmi má správny súd za preukázané,
že vystavenie faktúr a dobropisov deklarovanými dodávateľmi nebolo šetrením správcu dane v
kontrolovanom zdaňovacom období preukázané. Žalobca v žalobe bližšie nešpecifikoval, ktoré (iné)
skutkové zistenia by mali byť nesprávne, prípadne neúplné. Zo šetrenia vykonaného správcom dane
(okrem iného) bezrozporne vyplýva, že: (i) konateľ Fairfield (pán D.) dodanie technológii nepotvrdil (do

ZÚP zo dňa 19.11.2019 uviedol, že sa neuskutočnilo), (ii) údajný konateľ subdodávateľa dodávateľa
Fairfield nikdy nebol konateľom spoločnosti Zewill, s. r. o., (iii) Fairfield v daňových priznaniach za
10/2018a11/2018neuviedlaanifakturovanúsumu,anisumuuvedenúvdobropise,(iv)dodávateľAkrom
so správcom dane nekomunikoval a na výzvy nereagoval, (v) sumy uvedené na žalobcom predložených
dokladoch nie sú uvedené v daňovým priznaniach Akrom. Ani doklady, ktoré žalobca predložil správcovi

dane a jednotlivé položky evidencie DPH za zdaňovacie obdobie október 2018, nesúhlasili s údajmi
uvedenýmivriadnomdaňovompriznanížalobcu.Skutočnosť,žekdodaniutovaruvzdaňovacomobdobí
október 2018 nedošlo, pritom potvrdzuje i samotný žalobca. Inými slovami, v dôvodoch správnej žaloby
žalobca nebrojil proti tej skutočnosti, že neuskutočnenie zdaniteľného plnenia bolo v daňovom konaní
preukázané. Keďže k dodaniu zdaniteľného plnenia od deklarovaných dodávateľov žalobcovi nedošlo,

s poukazom na § 19 ods. 1 zákona o DPH správny súd konštatuje, že žalobca sa nestal vlastníkom
tovaru, ktorý bol predmetom obchodu, pretože k deklarovanému dodaniu zdaniteľného plnenia žalobcovi
v zdaňovacom období október 2018 nedošlo. Z tohto dôvodu k následnému dodaniu tovaru spoločnosti
Distrib ako odberateľovi taktiež nemohlo dôjsť.

57. Pokiaľ ide o daňovú povinnosť na výstupe, správny súd v zhode s názorom daňových orgánov
poukazuje na znenie § 69 ods. 5 zákona o DPH a zdôrazňuje, že každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre
alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná túto daň zaplatiť. Žalobcom prezentovaný názor tak nemá
oporu v zákone o DPH. Z tohto dôvodu hodnotí správny súd ako nedôvodnú argumentáciu žalobcu o
nemožnosti aplikácie § 69 ods. 5 zákona DPH v danom prípade a o tom, že ak obchod neprebehol,

tak to malo mať vplyv aj na obchod na výstupe. K tvrdeniu žalobcu, že k úhrade daňových povinností
došlo o 2 mesiace neskôr po tom, ako bol obchod skutočne vykonaný, správny súd uvádza, že žalobca
tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal, a to v rozpore s § 5 ods. 9 SSP. Nie je úlohou
správneho súdu za žalobcu vyhľadávať dôkazy svedčiace o pravdivosti jeho tvrdení, najmä, keď tieto
nevyplývajú z administratívneho spisu. Navyše nie je úlohou daňových orgánov viesť dokazovanie

dovtedy, kým sa spoľahlivo nepreukáže pravdivosť tvrdení kontrolovaného daňového subjektu. Daňové
konanie nie je konaním vyhľadávacím. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie, pričom jeho úlohou
je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre právne určenie dane. Správny súd zastáva názor, že v danom
prípade došlo k náležitému zisteniu skutkového stavu zo strany daňových orgánov, pričom správca
dane dôvodne pri preverovaní žalobcom predložených formálnych písomných dokladoch preukázateľne

spochybnil ich vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť, a preto správny súd konštatuje, že správca dane
splnil svoju dôkaznú povinnosť a bolo opäť len na žalobcovi, aby predložením alebo navrhnutím
ďalších dôkazov vyvrátil toto spochybnenie. V prejednávanej veci bola správcom dane pri sporných
faktúrachoddeklarovanýchdodávateľovspochybnenáhmotnoprávnapodmienkanaodpočítaniedanez
pridanej hodnoty - existencia plnenia v rámci konkrétneho vzťahu medzi žalobcom a ním deklarovanými

dodávateľmi. Nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,
iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.
V tomto bode správny súd zdôrazňuje, že je potrebné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom
konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vediedokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový
stav. Daňový subjekt ako účastník daňového konania je povinný preukazovať skutočnosti podľa § 24
ods. 1 Daňového poriadku a vierohodnosť, správnosť a úplnosť záznamov a evidencií, ktoré je povinný

viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania deklarovaného plnenia deklarovaným spôsobom
a deklarovanými dodávateľmi (pre uznanie uplatneného práva na odpočítanie dane), k čomu v danom
prípade nedošlo, keďže žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam,
toto neuniesol.

58. Pokiaľ ide o námietky, ktorých podstata spočívala v namietaní nesprávneho rozloženia dôkazného
bremena, správny súd konštatuje, že tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Daňové orgány na podklade
zistení od deklarovaných dodávateľov žalobcu spochybnili reálnu existenciu tovaru, ako aj reálne
poskytnutie služieb, čím v zásade spochybnili splnenie druhej podmienky pre odpočet DPH, ktorou je
materiálna existencia fakturovaného plnenia, teda faktická existencia predmetného plnenia. K otázke
rozloženia dôkazného bremena správny súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu prax NSS (napr.

rozsudky vo veciach sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30.04.2019,
sp. zn. 5Sfk/8/2022 zo dňa 27.09.2023 ). S poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku správny
súd uvádza, že dôkazné bremeno na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne
zaťažuje práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje, a to z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti
práva na odpočet dane. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke

(vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v
prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný.

59. Správny súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že ním uvádzaný „značne neštandardný spôsob

účtovania jedného obchodu“ bol jediný možný a zákonný spôsob vysporiadania sa so vzniknutou
situáciou. Ako správne poznamenal aj žalovaný, v § 25 a v § 53 ods. 1 zákona o DPH sú presne
definované podmienky, za ktorých môžu daňové subjekty vykonať opravu základu dane a dane. V
prípade zrušenia celkovej dodávky tovaru zákon daňovému subjektu umožňuje podať opravné, resp.
dodatočné daňové priznanie. Žalobca podal dodatočné daňové priznanie za kontrolované zdaňovacie

obdobie október 2018 (až) dňa 16.06.2019, hoci tak mal učiniť bezodkladne po tom, ako chyby/
nezrovnalosti v obchode zistil. Žalobca tak neučinil, dodatočné daňové priznanie za október 2018
nepodal v súlade so zákonom o DPH, a preto je neplatné (nebolo možné naň v daňovom konaní
prihliadať). Obrana žalobcu, že „na uvedené sa zabudlo“ (vyjadrenie konateľa žalobcu zo ZÚP) ako
i argumenty žalobcu, že „nestíhalo sa skorej“, sú právne irelevantné. Daňová kontrola za kontrolované

zdaňovacie obdobie október 2018 sa u žalobcu začala dňa 06.02.2019. Podľa § 16 ods. 9 Daňového
poriadku dodatočné daňové priznanie nemožno podať za zdaňovacie obdobie, za ktoré sa vykonáva
daňovákontrola,pouplynutí15dníododňaspísaniazápisniceozačatídaňovejkontrolyalebodoručenia
oznámenia o daňovej kontrole. Pokiaľ daňové orgány z daného dôvodu neakceptovali dodatočné
daňové priznanie, ich postup bol vecne správny a zákonný. Podľa názoru správneho súdu mal žalobca

dostatočný časový priestor na prípadnú opravu základu dane, keďže v rozhodnom čase vedel, že
obchod nebol v októbri 2018 uskutočnený. V prejednávanej veci bolo potrebné, aby žalobca postupoval
zákonným postupom podľa daňovo-účtovných predpisov, a tak zosúladil deklarované transakcie so
zákonom. Pre úplnosť správny súd poznamenáva, že v súdenej veci k zdaniteľnému plneniu nedošlo,
a preto faktúry od deklarovaných dodávateľov a dobropisy ani nemali byť vystavené. Na zdôraznenie

správnosti tohto záveru správny súd poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „NS“) vo veciach sp. zn. 5Sžf/44/2010 zo dňa 24.02.2011, 8Sžf/40/2010 zo dňa 04.08.2011,
6Sžf/45/2010 zo dňa 28.09.2011, kedy mal NS za preukázané, že žalobca z vystavených faktúr odviedol
daň a v prípadoch, ktorých rozhodujúcou skutočnosťou bola skutočnosť, že žalobca fakturovaný tovar
odberateľovi vôbec nedodal, a preto „nebol možný postup opravy základu dane podľa § 25 ods. 1 a 3

zákona o DPH. Postup opravy základu dane je v zmysle citovaných ustanovení možný len v prípade
dodania tovaru pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky, pri úplnom alebo čiastočnom vrátení
dodávky. Žalobca mal preto postupovať podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní a základ dane znížiť
na základe dodatočného daňového priznania“ (rozsudok NS sp. zn. 5Sžf/44/2010 zo dňa 24.02.2011,
8Sžf/40/2010 zo dňa 04.08.2011, 6Sžf/45/2010 zo dňa 28.09.2011. Podľa názoru správneho súdu §

53 ods. 1 zákona o DPH určuje platiteľovi dane, ktorý odpočítal daň na základe vystavenej faktúry (na
základe ktorej bol uskutočnený zdaniteľný obchod), opraviť odpočítanú daň, ak bola vykonaná oprava
základu dane podľa § 25 zákona o DPH, ak obdrží dobropis. Opravu odpočítanej dane vykoná platiteľ v
tom zdaňovacom období, v ktorom dostal doklad o oprave základu dane. Tieto ustanovenia úzko súvisias § 49 zákona o DPH, ktorý upravuje právo odpočítať daň z tovaru a služby, ktoré platiteľ použije na účel
svojho podnikania. Žalobca teda mal podať včas dodatočné daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu
október 2018, v ktorom pôvodné faktúry vyhotovil, priznal a odviedol daň, pretože nešlo o opravu základu

dane podľa § 25 zákona o DPH, ale o storno faktúr. Inými slovami, tovar nebol žalobcovi v októbri 2018
dodaný a ani žalobcom zaplatený - k uskutočneniu obchodu v októbri 2018 nedošlo, hoci faktúry žalobcu
boli vystavené v októbri 2018. Ich vystavenie je však bezpredmetné, keďže daňová povinnosť podľa §
19 zákona o DPH nevznikla. Pôvodné faktúry bolo možné „vynulovať“ vystavením storno faktúr (opravné
faktúry podľa § 71 ods. 2 zákona o DPH). Oprava základu dane podľa § 25 zákona o DPH tzv. dobropis

sa primárne používa vtedy, keď ak sa obchod už stal, ale následne sa zmenili podmienky. V súdenej veci
k dodaniu plnenia v kontrolovanom zdaňovacom období vôbec nedošlo, preto ide o nápravu nesprávne
vystaveného dokladu k neexistujúcemu plneniu.

60. Správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že argumentácia žalobcu uplatnená v
správnej žalobe nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť preskúmavaných rozhodnutí daňových

orgánov. Zistenia správcu dane dôvodne vyústili do pochybností, ktoré možno považovať za relevantné
a na podklade ktorých možno prijať záver o nepreukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie dane zo strany žalobcu. Následne bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu pochybnosti správcu
dane vyvrátiť a relevantne preukázať, že k dodaniu deklarovaného zdaniteľného plnenia v zdaňovacom
období október 2018, v ktorom si uplatnil nárok na odpočítanie dane zo sporných faktúr, skutočne došlo,

čo sa však nestalo. Daňové orgány pri daňovej kontrole dôsledne preverovali, či došlo k zdaniteľnému
plneniuuvedenémunafaktúrach,čibolireálnevystavenédobropisyačisižalobcasplnilsvojepovinnosti
vyplývajúce zo zákona o DPH, t. j. či vykonal opravu základu dane a dane. Tvrdenie žalobcu, že
deklarovaní dodávatelia vystavili dobropisy, bolo dokazovaním vykonaným správcom dane vyvrátené.
Dobropisy nevystavili ani neuviedli v daňových priznaniach. Keďže žalobcom predložené formálne

doklady neodrážali skutočnosť, správca dane postupoval pri neuznaní odpočítania dane z faktúr a pri
vyrubení dane žalobcovi podľa platných daňovoprávnych predpisov. Podľa názoru správneho súdu
daňové orgány určili žalobcovi rozdiel dane na DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie správne
a odôvodnene. Rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie správcu dane dávajú jasne
a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Správny súd nezistil žiadne

skutočnosti, ktoré by umožňovali prijať záver o tom, že práva a oprávnené záujmy žalobcu ako
kontrolovaného daňového subjektu boli postupom a rozhodnutiami daňových orgánov porušené.

61. Záverom správny súd poznamenáva, že sa nezaoberal námietkami žalobcu uplatnenými v
replike k vyjadreniu žalovaného, konkrétne s návrhom žalobcu na vypočutie svedkov. Vznášanie

nových námietok po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie správnej žaloby predstavuje porušenie
v správnom súdnictve platiacej prísnej koncentračnej zásady. V zmysle koncentračnej zásady je
uvádzanie skutkových okolností a právneho posúdenia veci a označovanie dôkazných návrhov v zásade
obmedzené, až na výnimky stanovené zákonom (SSP) v § 134 ods. 2, resp. § 195, t. j. len do uplynutia
lehoty na podanie žaloby. Preto pokiaľ žalobca po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby túto rozšíril

o ďalšie námietky vrátane návrhu na vykonanie dokazovania, na obsah týchto námietok a návrhov
správny súd s poukazom na koncentračnú zásadu neprihliadal.

62. Na základe vyššie uvedených dôvodov, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných
námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby, a preto ju podľa § 190

SSP zamietol.

63. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak,
že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od
žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.

64. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote v lehote 30 dní (§ 493e SSP v spojení s
§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP účinnom do 30. júna 2023) od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave.
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods.
1 SSP zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ
aleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe

podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.