Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, December 16, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-5S/253/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201547
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Kúdelčíková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201547.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: LUKRA
Slovakia,s.r.o.,sosídlomMostová2,81102Bratislava,IČO:35865946,právnezastúpený:JURANOVA
| law firm, s. r. o., so sídlom Harmónia 3732, 900 01 Modra, IČO: 55 716 245, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102174034/2019 zo dňa 17.09.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 102174034/2019 zo dňa 17.09.2019 z r u š u j e a vec v r
a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie august
2012. O výsledku tejto daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol z daňovej kontroly č.

9104408/5/4790349/2013/BieM zo dňa 24.10.2013 (ďalej len „protokol z daňovej kontroly“). Protokol
z daňovej kontroly a výzva na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným boli doručené žalobcovi, ktorý
sa k týmto zisteniam vyjadril podaním zo dňa 12.11.2013.

2. Správca dane rozhodnutím č. 104392775/2016;9104408/BieM zo dňa 01.12.2016 podľa § 68 ods. 6
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane v sume 73 875,91

eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012 a priznal nadmerný odpočet na dani
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012 v sume 85 483,09 eur. O podanom odvolaní
žalobcu proti tomuto rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100438064/2017
zo dňa 10.03.2017 tak, že toto rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie
konanie, a to z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu.

3. Správca dane po zrušení svojho v poradí prvého rozhodnutia v predmetnej právnej veci a vrátení veci

na ďalšie konanie rozhodnutím č. 101075793/2018;9104408/BieM zo dňa 31.05.2018 podľa § 68 ods.
6 daňového poriadku priznal žalobcovi nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie august 2012 v sume 85 483,09 eur. O podanom odvolaní žalobcu proti tomuto rozhodnutiu
správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101876462/2018 zo dňa 24.09.2018 tak, že totorozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že správca
dane po vykonaných úkonoch vo vyrubovacom konaní nevyhodnotil všetky dôkazy a neoboznámil
žalobcu so všetkými skutočnosťami do zápisnice o ústnom pojednávaní. Žalovaný tiež konštatoval, že

rozhodnutie správcu dane nebolo riadne odôvodnené, a preto bolo nepreskúmateľné. Pri faktúrach,
z ktorých nebolo priznané právo na odpočítanie dane, neboli uvedené všetky konkrétne zistenia, ktoré
viedli k nepriznaniu dane a nepotvrdili skutočnosti uvedené na dokladoch, ktoré predložil žalobca,
a z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočet na dani z pridanej hodnoty.

4. Správca dane po zrušení svojho v poradí druhého rozhodnutia v predmetnej právnej veci a vrátení
veci na ďalšie konanie rozhodnutím č. 101294552/2019;9104408/BieM zo dňa 29.05.2018 (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane v sume
73 875,91 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012. Správca dane zároveň
priznal žalobcovi nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012
v sume 85 483,09 eur a znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

august 2012 zo sumy 159 359,00 eur na sumu 85 483,09 eur. V odôvodnení tohto rozhodnutia správca
dane konštatoval, že svojím šetrením spochybnil dodanie tovaru žalobcovi zo strany dodávateľskej
spoločnosti SPROGI s.r.o. Pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty bolo potrebné preukázať, že
fakturovaný tovar bol fyzicky dodaný, a to práve tým dodávateľom, ktorý faktúry aj vystavil. Ak zdaniteľné
plneniepodľafaktúrynebolouskutočnenédodávateľomnanejuvedeným,potomlenformálnaexistencia

faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nebolo predpokladom pre
odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia
správcadanetaktiežkonštatoval,žepoopätovnompreverenípredloženýchfaktúrvrámcivyrubovacieho
konania usúdil, že na základe faktúry č. 12000385 od dodávateľa SPROGI s.r.o. sa dodanie tovaru

uskutočnilo.

5. O podanom odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 102174034/2019 zo dňa 17.09.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové
rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaný konštatoval, že prvostupňové

rozhodnutie bolo riadne odôvodnené s uvedením všetkých skutočností, ktoré boli podkladom na jeho
vydanie. Prvostupňové rozhodnutie obsahovalo vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu ako
aj aj úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov. Správca dane v rámci kontroly postupoval v zmysle
platných právnych predpisov, posudzoval dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov. Správca

dane teda hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Prvostupňové
rozhodnutie bolo riadne odôvodnené a preskúmateľné. Porušenie základných zásad správy daní
zistené nebolo. Skutočnosť, že na základe zistených dôkazov nebola žalobcovi priznaná uplatnená daň
z pridanej hodnoty, nebolo porušením § 3 daňového poriadku zo strany správcu dane. Správca dane

pri vyrubení dane nevychádzal z pochybností, ale zo zistených skutočností a dôkazov, pričom žalobca
mal vedomosť o dôvodoch nepriznania dane už v priebehu daňovej kontroly. Žalobca tak mal dostatok
času a možností svoje tvrdenia uvedené v dokladoch riadne preukázať. Správca dane v danom prípade
žiadal od žalobcu predložiť a preukázať dôkazy o zdaniteľných obchodoch, ktoré deklaroval svojím
dodávateľom. Žalobca bol povinný splniť si svoju dôkaznú povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 45 a § 24

daňového poriadku. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať vecne to, čo tvrdil na dokladoch. Vykonanými
šetreniami neboli potvrdené platiteľom deklarované zdaniteľné obchody. Správca dane vykonal všetky
úkony zákonným spôsobom.

II.

Žaloba

6. Žalobca sa žalobou zo dňa 15.11.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave toho istého dňa,
domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
(ďalej spolu len „rozhodnutie finančných orgánov“), ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie ako

aj priznania práva na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

7. Rozhodnutie finančných orgánov vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože
napadnuté rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí zákonnej lehoty na vyrubenie dane podľa § 69daňového poriadku. Inými slovami, napadnuté rozhodnutie trpelo závažnou procesnou vadou konania
spočívajúcou vo vydaní tohto rozhodnutia po uplynutí 5-ročnej lehoty na vyrubenie dane podľa
§ 69 daňového poriadku. Skutočnosť, že preklúzia práva vyrubiť daň znamenala úplnú prekážku

v pokračovaní daňového konania, vrátane odvolacieho konania u žalovaného, podporovala aj ustálená
správna súdna prax (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/2/2012 zo dňa
19.09.2012, sp. zn. 4Sžf/2/2012 zo dňa 26.06.2012, sp. zn. 4Sžf/5/2012 zo dňa 26.06.2012, sp. zn.
2Sžf/58/2011 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. 8Sžf/15/2015 zo dňa 23.02.2017). Právo finančných orgánov
vyrubiť daň, resp. rozdiel dane uplynulo dňa 16.07.2019. Keďže napadnuté rozhodnutie bolo vydané až

po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane, resp. rozdielu dane podľa § 69 daňového poriadku,
napadnuté rozhodnutie bolo potrebné považovať za nezákonné.

8. V konaní pred finančnými orgánmi došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred
nimi, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. V predmetnom
konaní totiž došlo k účelovému prerušeniu vyrubovacieho konania a vykonaniu medzinárodnej výmeny

daňových informácií bez opory v dovtedy vykonanom dokazovaní. V kontexte tohto nedôvodného
prerušenia vyrubovacieho konania došlo k preklúzii práva vyrubiť daň už dňa 31.12.2018.

9. Nezákonnosť rozhodnutia finančných orgánov spočívala aj v ich nezrozumiteľnosti a nedostatku
v nich uvedených dôvodov. Napadnuté rozhodnutie bolo nezrozumiteľné, pretože žalovaný sa v ňom

nevysporiadal s namietanými vadami prvostupňového rozhodnutia.

10. Rozhodnutie finančných orgánov vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže
finančnéorgányzaťažiližalobcudôkaznýmbremenomnadmierudovolenúzákonom.Obsahdôkazného
bremena daňového subjektu nebolo možné ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie

akýchkoľvek skutočností, vrátane takých, na preukázanie ktorých neexistovala zákonná povinnosť,
resp. ktorých preukázaním boli zaťažené iné subjekty. V rozhodnutí finančných orgánov chýbalo
presné vymedzenie skutočností, ktoré bol povinný preukazovať žalobca, a teda vymedzenie okruhu
dôkazov, ktorými žalobca musel podľa finančných orgánov disponovať. Od týchto skutočností bolo
potrebné odlišovať skutočnosti, ktorých preukázanie síce nebolo zákonnou povinnosťou žalobcu ako

kontrolovaného daňového subjektu, ale na ich preukázanie alebo nepreukázanie zo strany žalobcu bolo
možné prihliadať pri vyhodnotení všetkých dôkazov v ich vzájomných súvislostiach. V zmysle správnej
súdnej praxe na žalobcovi ako daňovom subjekte neležalo dôkazné bremeno v absolútnom rozsahu.
Finančné orgány pochybili, ak pričítali žalobcovi existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré
netvorili jeho dôkazné bremeno, ale tvorili dôkazné bremeno iného subjektu, resp. dôkazné bremeno

finančných orgánov.

11. Finančné orgány upriamovali pozornosť na dodávateľa žalobcu, a to spoločnosť SPROGI s.r.o.,
pričompoukazovalinaskutočnosti,ktorésvedčiliotom,žeideoproblematickýdaňovýsubjekt.Finančné
orgány však vo svojom rozhodnutí neuviedli presvedčivé a konkrétne úvahy o tom, ako tieto skutočnosti

zaťažovali žalobcu, v akej miere a z akých konkrétnych dôvodov bolo možné pričítať na vrub žalobcu,
že si zvolil tohto dodávateľa tovaru.

12. Nezákonnosť rozhodnutia finančných orgánov spočívala aj v tom, že toto rozhodnutie viedlo
k dvojitému zdaneniu, a teda k porušeniu neutrality dane z pridanej hodnoty. S touto skutočnosťou sa

finančné orgány vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadali. Z ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho
dvora Európskej únie pritom vyplývalo, že právo zdaniteľných osôb odpočítať daň z pridanej hodnoty,
ktorú mali zaplatiť, resp. daň z pridanej hodnoty už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo
služieb, ktoré prijali, predstavovalo základnú zásadu spoločného systému dane z pridanej hodnoty.

13. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na povinnosť žalobcu preveriť si svojho obchodného
partnera, na zásady obchodného styku a s tým súvisiacu povinnosť konateľa žalobcu vedieť
vysvetliť a zdôvodniť uskutočnené daňové transakcie. S týmto konštatovaním žalovaného sa žalobca
nestotožnil. Žalobca dôkladne preukázal v daňovom konaní uskutočnenie všetkých zdaniteľných
obchodov a preukázal svoj nárok na odpočítanie dane faktúrami od spoločnosti SPROGI s.r.o.

Navyše, žalobca preukázal počas daňového konania aj ďalšími dôkazmi (napr. svedeckými výpoveďami
prepravcov, šoférov, či ďalších subjektov) reálne uskutočnenie finančnými orgánmi namietaných
daňových transakcií.14. Spoločnosť SPROGI s.r.o. potvrdila dodanie tovaru žalobcovi spolu s prepravcami (ich šoférmi), čo
bolo podložené celou listinnou dokumentáciou a taktiež svedeckými výpoveďami, ktoré však príslušné
finančné orgány v daňovom konaní riadne nevyhodnotili. Z rozhodnutia finančných orgánov bolo zrejmé,

že nespochybňovali existenciu tovaru ako takého, a že finančné orgány nevyvracali ani to, že by ho
žalobcanedodalsvojimzákazníkom.Finančnéorgányspochybňovalidodanietovaružalobcovizostrany
spoločnosti SPROGI s.r.o. Uvedený postup finančných orgánov bol formalistický a závažným spôsobom
porušoval zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty.

III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe

15. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 09.01.2020 navrhol žalobu zamietnuť konštatujúc, že zotrváva
v celom rozsahu na svojom stanovisku uvedenom v napadnutom rozhodnutí.

16. Daňová kontrola začala dňa 21.11.2012 a bola ukončená dňa 31.10.2013 doručením protokolu
z daňovej kontroly žalobcovi. Správca dane prerušil vyrubovacie konanie odo dňa 09.11.2017, a to
z dôvodu podania množstva žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, do dňa 25.05.2018, keď
bola doručená posledná odpoveď. Prerušenie vyrubovacieho konania trvalo 197 dní. Prvostupňové
rozhodnutie bolo vydané dňa 29.05.2019. Zánik práva podľa § 69 daňového poriadku nastal

dňa 16.07.2019. Správca dane doručil žalovanému predkladaciu správu dňa 24.07.2019. Žalovaný
vydal napadnuté rozhodnutie dňa 17.09.2019, pričom toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa
19.09.2019.

17. K zániku práva vyrubiť daň, resp. rozdiel dane značnou mierou prispel žalobca, resp. jeho

splnomocnený zástupca (ďalej len „zástupca žalobcu“), ktorý dohodol so správcom dane dňa 10.11.2015
pri nahliadnutí do spisu ústne pojednávanie vo veci na deň 27.11.2015. Dňa 24.11.2015 potom ale
telefonicky kontaktoval správcu dane a uviedol, že sa dňa 27.11.2015 nedostaví na pojednávanie,
pretože sa stále spracováva prehľad transakcií a ozve sa v 50. týždni, t.j. od 07.12.2015. Dňa 10.12.2015
zástupca žalobcu kontaktoval správcu dane, že sa nedostaví na pojednávanie, pretože sa stále

spracúvajú a hľadajú podporné dokumenty. Zástupca žalobcu zároveň navrhol termín pojednávania na
deň 13.01.2016. V tento deň sa zástupca žalobcu dostavil na pojednávanie a predložil správcovi dane
spárovanie faktúr, vážnych lístkov na obilie a prepravcov s navrhnutým riešením pre správcu dane.
Zástupca žalobcu však žiadne jednoznačné dôkazy nepredložil.

18. V predmetnej právnej veci nebolo sporné, že doručenie protokolu z daňovej kontroly dňa 31.10.2023
bolo považované podľa § 69 ods. 3 daňového poriadku za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo
rozdielu dane alebo na uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov. Príslušný odkaz vo
vysvetlivkách uvádzal aj zákon o dani z pridanej hodnoty. Keďže preklúzia znamenala zánik práva
v celosti, teda zánik práva vyrubiť daň, ale aj práva na uplatnenie dane, v danom prípade žalobcovi

zaniklo právo na určený rozdiel dane v sume 73 875,91 eur, čo bola výška nepriznaného nadmerného
odpočtu.

19. Správca dane už v priebehu daňovej kontroly preveril dopravcov, ktorí mali vykonať prepravu obilia
pre žalobcu, ako aj daňové subjekty, z ktorých skladov malo byť obilie od spoločnosti SPROGI s.r.o.

nakladanéprežalobcu.Ajnapriektomužalobcapožadovalznovapreveriťtieistésubjekty,čomusprávca
dane vyhovel vo vyrubovacom konaní, ale nové dôkazy nezískal. Po vrátení veci žalovaným správca
dane vo vyrubovacom konaní vydal výzvu na preukázanie dôkazov do 15 dní od jej prevzatia. Výzva bola
žalobcovi doručená dňa 13.07.2017. Zástupca žalobcu požiadal o predĺženie lehoty do dňa 28.09.2017
a v tento deň bolo doručené elektronicky podanie k výzve.

20.Knámietkeoúčelovomprerušenívyrubovaciehokonaniazdôvoduvydaniažiadostíomedzinárodnej
výmene daňových informácií bolo potrebné uviesť, že žalovaný vo svojom rozhodnutí v predmetnej
právnej veci uložil správcovi dane po vrátení veci na ďalšie konanie preveriť všetky jednotlivé zdaniteľné
obchody s poľnohospodárskymi komoditami. Žalobca totiž deklaroval v daňovom priznaní k dani

z pridanej hodnoty množstvo zdaniteľných obchodov s oslobodením od dane.

21. Nepriznaním odpočtu dane z pridanej hodnoty žalobcovi nebola porušená zásada neutrality dane
z pridanej hodnoty. To, že sa žalobca nestotožnil s konštatovaním žalovaného, že bolo na daňovomsubjekte, s kým uzatvorí obchody a či si preverí svojho obchodného partnera, bol jeho subjektívny
názor, ktorý bol v rozpore s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky prezentovaným
v rozhodnutiach, na ktoré poukázal žalovaný.

IV.
Replika žalobcu

22. Žalobca v replike zo dňa 29.01.2020 zotrval na žalobnej argumentácii.

23. Žalobca si právo na nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty uplatnil riadne podľa zákona
o dani z pridanej hodnoty podaním daňového priznania v lehote, resp. podaním dodatočného daňového
priznania v roku 2012. Vôbec preto nemohla byť reč o tom, že by právo na nadmerný odpočet na dani
z pridanej hodnoty neuplatnil v prekluzívnej lehote. Tvrdenia žalovaného v tomto smere nemali žiadnu
oporu v zákone a boli nesprávne.

24. S tvrdeniami žalovaného, že žalobca prispel k preklúzii práva vyrubiť daň, resp. rozdiel dane
tým, že navrhol odloženie ústneho pojednávania pôvodne dohodnutého so správcom dane na deň
27.11.2015 alebo keď požiadal o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia, nebolo možné súhlasiť. Bolo
potrebné dôrazne odmietnuť aj tvrdenie žalovaného, že by žalobca počas vyrubovacieho konania umelo

a neúčelne naťahoval čas. Naopak, k preklúzii práva vyrubiť daň došlo neefektívnym vedením daňového
a vyrubovacieho konania zo strany finančných orgánov.

25. S účinnosťou odo dňa 01.01.2018 bolo trvanie vyrubovacieho konania časovo limitované na
3 mesiace. Uvedenú lehotu by finančné orgány v danom posudzovanom prípade mnohonásobne

prekročili, a to ešte pred namietaným prerušením konania. Vyrubovacie konanie začalo dňa 01.11.2013
a prvé rozhodnutie vo veci správca dane vydal až dňa 01.12.2016, t.j. po viac ako troch rokoch od
začiatku vyrubovacieho konania. K prerušeniu vyrubovacieho konania pristúpil správca dane až dňa
09.11.2017,t.j.poštyrochrokochodzačatiavyrubovaciehokonania.Ktakdlhémutrvaniuvyrubovacieho
konania došlo len z dôvodov na strane finančných orgánov, a to najmä z dôvodov neefektívneho

a nezákonného postupu správcu dane, keď žalovaný musel až dva razy zrušiť rozhodnutie správcu dane
a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uvedená extrémna dĺžka vyrubovacieho konania dokresľuje extrémnu
neefektívnosť správcu dane pri vedení predmetného konania.

26.Žalobcaviacerýmipodaniamivysvetlilapreukázalpriebehzdaniteľnýchobchodovsdodávateľom,t.j.

spoločnosťou SPROGI s.r.o. Žalobca svedeckými výpoveďami prepravcov preukázal prepravu tovaru,
predložil celkový prehľad a detailnú evidenciu dodávateľských faktúr od spoločnosti SPROGI s.r.o. spolu
so spárovanými prepravnými faktúrami, vážnymi lístkami z nakladania a vykladania tovaru, výdajkami
a ďalšími informáciami. Žalobca preto dostatočne uniesol vlastné dôkazné bremeno k uskutočneniu
zdaniteľných obchodov, voči ktorým namietali finančné orgány.

27. Žalovaný možnosť podať dupliku k replike žalobcu nevyužil.

V.
Konanie na správnom súde

28. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal
s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny
súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave,

Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom
práce správneho súdu bola vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/253/2019
v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená

pod sp. zn. BA-5S/253/2019.

29. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojenís § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane
konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že
žaloba je dôvodná. O žalobe správny súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, keď síce žalobca

žiadal na prejednanie veci nariadiť pojednávanie, avšak následne podaním zo dňa 22.01.2021 súhlasil
s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne
päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke správneho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený
dňa 16.12.2025.

VI.
Relevantné právne predpisy

30. Podľa § 63 ods. 9 daňového poriadku, doručené rozhodnutie, proti ktorému nemožno podať
odvolanie, je právoplatné.

31. Podľa § 68 ods. 4 daňového poriadku, daň je vyrubená
a) rozhodnutím správcu dane,
b) podaním daňového priznania vrátane dodatočného daňového priznania alebo
c) zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie.

32. Podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov
po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo
v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom
daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Ak ide o daňový

subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí
siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto
daňová strata vykázaná.

33. Podľa § 69 ods. 2 daňového poriadku, ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na

vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú
lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený.
Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov možno
najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo
v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom

daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.

VII.
Právne posúdenie veci správnym súdom

34. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie finančných orgánov vo
veci odpočtu na dani z pridanej hodnoty. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú
žalobu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či finančné orgány pri vydaní tohto rozhodnutia
a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi
a ustálenou súdnou praxou.

35. Keďže v preskúmavanej právnej veci má (vzhľadom na žalobné námietky) zásadný význam otázka
preklúzie práva vyrubiť daň, resp. rozdiel dane (ďalej len „právo vyrubiť daň“), správny súd prvotne
pripomína, že preklúzia je právny inštitút, ktorý je upravený naprieč rôznymi odvetviami právneho
poriadku. Tento právny inštitút sa tradične vyskytuje v súkromnom práve, ale tiež aj vo verejnom práve,

pričom jeho hlavným účelom je v prvom rade zabezpečenie právnej istoty a sekundárne tiež ochrana
povinného subjektu. Predmetom preklúzie môže byť tak majetkové právo ako aj možnosť vykonať
procesný úkon. Zo širokého zastúpenia preklúzie v rôznych právnych odvetviach vyplývajú obsahové
rozdiely, avšak aj napriek určitým rozdielom možno určiť základné znaky, ktoré sú pre preklúziu spoločné
a bez ktorých by o preklúzii nebolo možné vôbec hovoriť. Medzi tieto znaky možno zaradiť samotnú

konštrukciu preklúzie, ktorá je založená na dvoch právnych skutočnostiach, a to na uplynutí doby
a neuplatnení práva v tejto dobe. Dôsledkom preklúzie je zánik samotného práva. S takto závažným
dôsledkompreklúziejepotomspojenápovinnosťorgánuverejnejsprávyprihliadaťnapreklúziuzúradnej
povinnosti.36. Právny inštitút preklúzie je upravený aj v oblasti daňového práva vo vzťahu k právu vyrubiť daň,
keď daňový poriadok stanovuje lehotu na vyrubenie dane, ktorá má charakter prekluzívnej lehoty.

Zmyslom jasného stanovenia lehoty na vyrubenie dane, ktorá má charakter prekluzívnej lehoty, je jednak
zabezpečenie právnej istoty na strane daňových subjektov ako aj na strane finančných orgánov, jednak
vytvorenie stimulu pre včasné usporiadanie právnych vzťahov oboch strán. Predmetná lehota zároveň
predstavuje určitú bariéru pre eventuálne svojvoľné zásahy do právnej sféry daňových subjektov, ku
ktorým by pri jej absencii mohlo dochádzať. V nadväznosti na predmetnú lehotu možno konštatovať,

že obe strany by mali mať objektívne daný a jednoznačne definovaný časový priestor, v ktorom môžu
vzájomne vysporiadať právne vzťahy plynúce z daňových povinností. Dĺžka tejto lehoty by potom
mala byť vyvážená tak, aby zohľadňovala komplikovanosť a náročnosť danej matérie, ale zároveň
nepredstavovala nedôvodný zásah do právnej istoty zúčastnených strán, ktoré v tejto súvislosti postihuje
povinnosť preukazovať svoje tvrdenia.

37. V nadväznosti na lehotu na vyrubenie dane správny súd pripomína, že táto lehota je zachovaná,
ak finančné orgány v jej rámci právoplatne rozhodnú o vyrubení dane. Je pravdou, že daňový poriadok
v § 69 ods. 1 neustanovuje, že rozhodnutie o vyrubení dane musí v lehote stanovenej v tejto právnej
norme nadobudnúť právoplatnosť. Na druhej strane právoplatnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy,
a teda aj finančného orgánu, je taká vlastnosť rozhodnutia, v dôsledku ktorej sa výrok o práve

alebo povinnosti stáva záväzným, to znamená nenapadnuteľným riadnymi opravnými prostriedkami zo
strany účastníka konania. Z procesného hľadiska je až v tomto momente ukončený postup finančného
orgánu pri vyrubení dane. U právoplatného rozhodnutia je už možné nepochybne vychádzať z toho,
že daň bola vyrubená. V tejto súvislosti možno spomenúť, že konanie vo veci vyrubenia dane je
založenénaprincípedvojinštančnostikonania,pričomrozhodnutiesprávcudaneaprípadnérozhodnutie

žalovaného tvorí jeden celok. Takisto možno uviesť, že ak bolo vydané a daňovému subjektu oznámené
rozhodnutie správcu dane, proti ktorému je odvolanie prípustné a daňový subjekt sa odvolania proti
nemu nevzdal, nemožno toto rozhodnutie posudzovať tak, že ním bola daň vyrubená, pretože až do
vybavenia prípadného odvolania podaného daňovým subjektom sa odkladá právoplatnosť príslušného
rozhodnutia, pričom je zrejmé, že rozhodnutie žalovaného o odvolaní môže viesť k inému výsledku, ako

tomu bolo v prípade rozhodnutia správcu dane. Správny súd na podporu záveru, že lehota na vyrubenie
dane, resp. rozdielu dane je zachovaná, ak finančné orgány v jej rámci právoplatne rozhodnú o vyrubení
dane, resp. rozdielu dane, poukazuje na analogický záver prezentovaný v rámci českej správnej súdnej
praxe (napr. uznesenie českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 9Afs/86/2007 zo dňa 23.10.2007).
Správny súd napokon poznamenáva, že aj podľa slovenskej správnej súdnej praxe (vzťahujúcej sa

síce k problematike správneho trestania) je prekluzívna lehota zachovaná, ak je v rámci nej zo strany
orgánu verejnej správy právoplatne rozhodnuté (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Asan/2/2019 zo dňa 20.05.2020, ods. 42 a tam uvedené ďalšie súdne rozhodnutia).

38. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné posúdiť aj preskúmavanú právnu vec venujúc

osobitnú pozornosť namietanej preklúzii práva finančných orgánov vyrubiť žalobcovi daň a majúc na
pamäti, že v prípade dôvodnosti tejto námietky stráca opodstatnenie vysporiadanie sa s ostatnými
námietkami žalobcu, keďže vysporiadanie sa s ostatnými námietkami žalobcu by nemohlo nič zmeniť
na závere o dôvodnosti žaloby.

39. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že daňová kontrola začala dňa 21.11.2012 a bola
ukončená doručením protokolu z daňovej kontroly žalobcovi dňa 31.10.2013, a že teda vyrubovacie
konanie začalo dňa 01.11.2013. Správny súd z administratívneho spisu ďalej zistil, že vyrubovacie
konanie bolo prerušené odo dňa 09.11.2017 do dňa 25.05.2018. Správny súd z administratívneho spisu
napokon tiež zistil, že s prihliadnutím k dobe prerušenia vyrubovacieho konania lehota na vyrubenie

dane žalobcovi zo strany finančných orgánov uplynula dňa 16.07.2019.

40. Správny súd zo súdneho spisu zistil, že samotný žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že zánik
práva vyrubiť daň podľa § 69 daňového poriadku nastal dňa 16.07.2019, a že napadnuté rozhodnutie
bolo vydané dňa 17.09.2019. Žalovaný si teda bol vedomý toho, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané

po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane žalobcovi.41. Sumarizujúc uvedené, medzi žalobcom na jednej strane a žalovaným na druhej strane nebolo
sporné, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane
žalobcovi.

42. Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že žalovaný na preklúziu práva vyrubiť žalobcovi daň neprihliadol,
keďže žalobcovi určil rozdiel dane a znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty. V nadväznosti
na túto skutočnosť správny súd pripúšťa, že pri celkom výnimočných okolnostiach možno aprobovať
postup finančných orgánov, v rámci ktorého tie neprihliadnu na preklúzia práva vyrubiť daňovému

subjektu daň. Finančné orgány však v takom prípade musia vo svojom rozhodnutí explicitne,
zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vysvetliť dôvody, kvôli ktorým neprihliadli na preklúziu práva
vyrubiť daňovému subjektu daň, pričom finančnými orgánmi uvádzané dôvody samozrejme musia mať
oporu v administratívnom spise a musia predstavovať celkom výnimočné okolnosti. Túto povinnosť
majú finančné orgány aj vtedy, ak daňový subjekt preklúziu práva vyrubiť mu daň výslovne nenamieta,
keďže na preklúziu predmetného práva musia prihliadať z úradnej povinnosti. Pokiaľ finančné

orgány neprihliadnutie na preklúziu práva vyrubiť daňovému subjektu daň vo svojom rozhodnutí
explicitne, zrozumiteľne a dostatočnom rozsahu neodôvodnia, ich rozhodnutie je potom v tomto smere
nepreskúmateľné.

43. Z napadnutého rozhodnutia správny súd zistil, že žalovaný v ňom neprihliadnutie na preklúziu

práva vyrubiť žalobcovi daň vôbec neodôvodňoval. Ak žalovaný neprihliadol na preklúziu práva vyrubiť
žalobcovi daň bez toho, aby náležite odôvodnil túto skutočnosť, vychádzal pri svojom rozhodovaní
z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorého dôsledkom je nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia.

44. Správny súd pre úplnosť poznamenáva, že v čase podania odvolania žalobcu proti prvostupňovému
rozhodnutiu lehota na vyrubenie dane ešte neuplynula. Odvolanie žalobcu proti prvostupňovému
rozhodnutiu bolo správcovi dane doručené dňa 28.06.2019. Lehota na vyrubenie dane žalobcovi
uplynula dňa 16.07.2019. Žalobca teda v odvolaní nemal dôvod namietať preklúziu práva vyrubiť mu
daň. Keďže žalovaný mal na preklúziu práva vyrubiť daň prihliadať z úradnej povinnosti, žalobca ani

nebol povinný dodatočne v rámci odvolacieho konania namietať preklúziu práva vyrubiť mu daň.

45. Žalovaný v zásade až vo vyjadrení k žalobe poukázal na okolnosti, ktoré ho (zrejme) viedli
k neprihliadnutiu na preklúziu práva vyrubiť žalobcovi daň (pričom vo vyjadrení k žalobe samotný
žalovaný uviedol, že zánik práva podľa § 69 daňového poriadku nastal dňa 16.07.2019, a že napadnuté

rozhodnutie vydal dňa 17.09.2019). V tejto súvislosti správny súd pripomína, že nedostatky odôvodnenia
rozhodnutia orgánu verejnej správy nie je možné zhojiť doplnením dôvodov, či zrozumiteľnejším
formulovaním dôvodov predmetného rozhodnutia v správnom súdnom konaní. Pre správny súd
posudzujúci zákonnosť rozhodnutia
orgánu verejnej správy je právne relevantná len argumentácia uvedená v rozhodnutí orgánu verejnej

správy(porovnajnapr.rozsudokNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.5Svk/24/2023
zo dňa 14.12.2023, ods. 32). Inými slovami, písomné vyjadrenie orgánu verejnej správy ako žalovaného
v správnom súdnom konaní nenahrádza odôvodnenie jeho rozhodnutia vo veci (porovnaj napr. rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžk/9/2017 zo dňa 30.05.2018, ods. 32). Nedostatky
odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy teda nie je možné konvalidovať vyjadreniami orgánu

verejnej správy ako žalovaného v správnom súdnom konaní (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/5/2017 zo dňa 22.05.2017).

46. Napriek skutočnosti, že správny súd pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
zásadne vychádza z obsahu preskúmavaného rozhodnutia, považuje za vhodné (na účely ďalšieho

konania žalovaného v predmetnej právnej veci) zaujať stanovisko k okolnostiam, ktoré žalovaný vo
vyjadrení k žalobe uviedol ako okolnosti odôvodňujúce neprihliadnutie na preklúziu práva vyrubiť
žalobcovi daň.

47. Námietka žalovaného, že uplynutie zákonnej lehoty na vyrubenie dane značnou mierou zavinil

žalobca, keďže jeho právny zástupca dohodol dňa 10.11.2015 so správcom dane ústne pojednávanie vo
veci na deň 27.11.2015, pričom z dôvodov na strane právneho zástupcu žalobcu sa ústne pojednávanie
nakoniec uskutočnilo až dňa 13.01.2016, nebola dôvodná. V danom prípade totiž ide o obdobie približne
dvochmesiacov,pričomfinančnéorgánymalinavyrubeniedane5rokov,t.j.60mesiacov,vrámciktorýchmohli žalobcovi vyrubiť daň. Správny súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že daňové konanie je jedným
z typov správneho konania a rozhodujúcu úlohu v rámci správneho konania má orgán verejnej správy,
ktorýkonanievedie,rozhodujevňomanesiezaňtiežzodpovednosť.Vočidaňovýmsubjektomvystupuje

príslušný orgán verejnej správy vo vrchnostenskom, t.j. mocenskom, postavení, a teda jednostranne
rozhodujeoichprávachapovinnostiach.Musípritommaťnazreteli,žedaňovýsubjektdisponujeprávom
na správne zistenie a stanovenie dane, a to po dobu plynutia lehoty na jej vyrubenie. Zákonná úprava
za týmto účelom vybavila príslušný orgán verejnej správy celým radom prostriedkov umožňujúcich
zabezpečenie riadneho a rýchleho priebehu správneho konania. Je potom vecou príslušného orgánu

verejnej správy, aby vykonal všetky potrebné úkony k včasnému skončeniu predmetného správneho
konania.

48. Správny súd úkony a postup žalobcu v správnom konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie
finančných orgánov, t.j. v správnom konaní, v ktorom bolo vydané prvostupňové rozhodnutie
a napadnuté rozhodnutie, nepovažoval za také, v dôsledku ktorých by bolo možné konštatovať, že

žalobca značnou mierou zavinil uplynutie zákonnej lehoty na vyrubenie dane. V tejto súvislosti správny
súd opätovne pripomína, že finančné orgány mali k dispozícii 5 rokov, t.j. 60 mesiacov, v rámci ktorých
mohližalobcovivyrubiťdaň.Akajžalobcavpriebehuvyrubovaciehokonanianavrholvykonaniedôkazov
alebo predložil určité dôkazy, uvedená doba piatich rokov, t.j. 60 mesiacov, bola dostatočne dlhé na to,
aby finančné orgány náležite zistili skutkový stav a vo veci riadne rozhodli, keď okolnosti relevantné pre

ich rozhodnutie finančné orgány zisťovali, resp. preverovali aj v rámci daňovej kontroly. Bez povšimnutia
pritom pri posudzovaní dôvodov uplynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane žalobcovi nemohla
zostať skutočnosť, že rozhodnutie správcu dane v preskúmavanej právnej veci bolo dva razy zrušené
žalovaným s tým, že vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie.

49. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietol, že preklúzia znamená zánik práva v celosti, teda
zánik práva vyrubiť daň, ale aj práva na uplatnenie dane, a že teda žalobcovi zaniklo právo na určený
rozdiel dane, táto námietka žalovaného nebola dôvodná. Žalobca si totiž právo na nadmerný odpočet
na dani z pridanej hodnoty uplatnil riadne v súlade so zákonom o dani z pridanej hodnoty podaním
daňového priznania, resp. podaním dodatočného daňového priznania v roku 2012, ako to dôvodne

uviedol v replike. Správny súd ostatne pripomína, že daňová kontrola v preskúmavanej právnej veci
bola vykonaná „na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti“, ako
to vyplýva z poverenia na výkon daňovej kontroly zo dňa 09.11.2012, a teda zjavne v nadväznosti na
žalobcom uplatnené právo na nadmerný odpočet na danie z pridanej hodnoty.

50. Sumarizujúc uvedené, ak žalovaný napadnutým rozhodnutím vydaným po uplynutí prekluzívnej
lehoty na vyrubenie dane žalobcovi potvrdil prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby vo svojom
rozhodnutí explicitne, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vysvetlil dôvody, kvôli ktorým neprihliadol
na preklúziu práva na vyrubenie dane žalobcovi, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, ktorá skutočnosť sama bez ďalšieho zakladá dôvod na zrušenie tohto rozhodnutia.

51. Aj keď vyššie uvedená vada napadnutého rozhodnutia sama bez ďalšieho zakladá dôvod na
zrušenie tohto rozhodnutia, správny súd považuje za vhodné vyjadriť sa aj k žalobným námietkam,
v rámci ktorých žalobca tvrdil, že počas daňového konania preukázal reálne uskutočnenie finančnými
orgánmi namietaných („rozporovaných“) daňových transakcií, a k žalobným námietkam týkajúcim

sa vyhodnotenia dôkazov zo strany finančných orgánov. V nadväznosti na tieto žalobné námietky
potom správny súd prvotne uvádza, že rozhodnutia finančných orgánov nasvedčujú tomu, že finančné
orgány na základe vykonaného dokazovania nepriznali žalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty z predmetných faktúr z dôvodu nepreukázania nadobudnutia obilia od dodávateľa uvedeného
na faktúrach, a to od spoločnosti SPROGI s.r.o. V tejto súvislosti možno spomenúť, že žalovaný

v napadnutom rozhodnutí výslovne uviedol, že „správca dane platiteľovi nepriznal právo na odpočítanie
DPH z uvedených faktúr z dôvodu nepreukázania nadobudnutia obilia od dodávateľa uvedeného na
faktúrach, spoločnosti SPROGI s.r.o. ...“ (str. 6), a že „z predložených dokladov vyplýva, že platiteľ
žiadnymspôsobomnepreukázaltvrdenéskutočnosti,žeobiliemudodalaspoločnosťSPROGIs.r.o.“(str.
9). V tejto súvislosti možno ďalej spomenúť vyjadrenie správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí, podľa

ktorého „pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty je potrebné preukázať, že fakturovaný tovar
bol fyzicky dodaný a to práve tým dodávateľom, ktorý faktúry aj vystavil“ (str. 22). Finančné orgány teda
dôvodili, že musí byť nesporne preukázané, že preverované zdaniteľné plnenia boli poskytnuté práve
tým dodávateľom, ktorý bol na faktúrach ako dodávateľ označený. Pre úplnosť správny súd poukazujeaj na vyjadrenie žalovaného k žalobe, v ktorom žalovaný uviedol, že „žalobca neuniesol svoje dôkazné
bremeno, ktoré mu vyplýva z § 45 ods. 2 a § 24 daňového poriadku, pretože nepreukázal obsahovo,
že mu predmet dane dodal deklarovaný dodávateľ uvedený na faktúrach, z ktorých si uplatnil právo na

odpočítanie dane“ (str. 6 vyjadrenia žalovaného k žalobe).

52. Pokiaľ finančné orgány vo svojom rozhodnutí dôvodili, že musí byť nesporne preukázané, že
preverované zdaniteľné plnenia boli poskytnuté práve tým dodávateľom, ktorý bol na faktúrach ako
dodávateľ označený, správny súd poukazuje na záver Súdneho dvora Európskej únie prezentovaný

v rozhodnutí vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 09.12.2021, podľa ktorého
hmotnoprávnou podmienkou odpočtu dane z pridanej hodnoty nie je stotožnenie skutočného dodávateľa
so subjektom uvedeným na faktúre, ale status dodávateľa, ktorý musí byť zdaniteľnou osobou.
Nedodržanie formálnych podmienok môže mať za následok nepriznanie odpočtu dane z pridanej
hodnoty, ak porušenie takýchto formálnych požiadaviek znemožňuje predloženie jasného dôkazu o tom,
že hmotnoprávne požiadavky boli splnené.

53. V nadväznosti na konštatovanie finančných orgánov, že musí byť nesporne preukázané, že
preverované zdaniteľné plnenia boli poskytnuté práve tým dodávateľom, ktorý bol na faktúrach ako
dodávateľ označený, správny súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že v zmysle aktuálnej rozhodovacej
praxe Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozhodnutie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19

zo dňa 03.09.2020) nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že daňový subjekt nevie
preukázať, že tovar dodal ním deklarovaný dodávateľ. Hmotnoprávne podmienky, ktorým podlieha právo
na odpočítanie dane sú splnené len vtedy, ak sa reálne uskutočnilo dodanie tovaru alebo poskytnutie
služieb, na ktoré sa vzťahuje faktúra. Z uvedeného rovnako vyplýva, že vznik daňovej povinnosti sa
viaže k dodaniu tovaru alebo služby, ale bez toho, aby dodávateľ bol bližšie konkretizovaný. Podľa

Súdneho dvora Európskej únie skutočnosť, že dotknutý tovar nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru,
ani jej subdodávateľ, nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo,
a ani k tomu, aby mohlo byť odopreté právo na odpočítanie dane. Z rozhodnutia teda nevyplýva,
že hmotnoprávnou podmienkou na uplatnenie práva na odpočet dane je to, že tovar alebo služby
musia byť dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach a uvedenému dodávateľovi vznikla aj daňová

povinnosť. Hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane je to, že daňový
subjekt disponuje materiálnou existenciou plnenia, na ktoré sa vzťahuje faktúra a predloží doklady a
dôkazy, že v danom prípade tovar, na základe ktorého vzniklo právo na odpočítanie dane, použil pre
potreby svojich vlastných zdaniteľných transakcií. Právo na odpočítanie dane možno zamietnuť len
vtedy, ak by porušenie formálnych požiadaviek viedlo k nemožnosti predložiť jasný dôkaz o tom, že

hmotnoprávne podmienky boli splnené alebo sa preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo
zneužívajúcim spôsobom (obdobne napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Sfk/52/2021 zo dňa 15.11.2022).

54. Samotná skutočnosť, že plnenie nebolo skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach

alebo jeho subdodávateľom, teda nepostačuje na nepriznanie práva na odpočet dane z pridanej
hodnoty. Ako to už bolo uvedené, právo na odpočet dane z pridanej hodnoty možno odoprieť v prípade
porušenia formálnych požiadaviek vtedy, ak by porušenie formálnych požiadaviek viedlo k nemožnosti
predložiť jasný dôkaz o tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené alebo sa preukáže, že toto
právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Týmto smerom ale finančné orgány svoju

argumentáciu v odôvodnení svojho rozhodnutia neviedli. V tomto smere je tak rozhodnutie finančných
orgánov nepreskúmateľné, avšak správny súd vzhľadom na vyššie uvedenú vadu nesprávneho
právneho posúdenia vec nevzhliadol v tejto okolnosti ďalší dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

55. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže žalovaný napadnutým rozhodnutím vydaným po
uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane žalobcovi potvrdil prvostupňové rozhodnutie bez toho,
aby vo svojom rozhodnutí explicitne, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vysvetlil dôvody, kvôli
ktorým neprihliadol na preklúziu práva na vyrubenie dane žalobcovi, a preto ho postupom podľa § 191
ods. 1 písm. c) SSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

56. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku a
s poukazom na jeho odôvodnenie bude jeho úlohou opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti
prvostupňovému rozhodnutiu. Žalovaný pritom bude dbať na náležité odôvodnenie svojho rozhodnutiatak, aby bolo preskúmateľné, a to tak z hľadiska jeho zrozumiteľnosti ako aj z hľadiska dostatočnosti
dôvodov.

57. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému
žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej
výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

58. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd
v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie
lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom
konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum
právnej pomoci.