Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sfk/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2022200267
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:2022200267.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Benczovej a zo sudcov JUDr. Zuzany Šabovej, PhD a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci
žalobcu: X-NET spol. s r. o., Tomášikova 64, Bratislava, IČO: 31 399 835, právne zastúpený: ARDEN
LEGAL & TAX s. r. o., Jelačičova 8, Bratislava proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 101921031/2022 zo dňa 7. júla 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku
Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-14S/121/2022-202 zo dňa 26. júla 2023, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn.

TT-14S/121/2022-202 zo dňa 26. júla 2023 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj ako „správca dane“, prípadne „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu
daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie december 2017 až december 2019, o ktorej výsledku vyhotovil
protokolč.101500129/2021zodňa16.augusta2021.Nazákladevýsledkovvykonanejdaňovejkontroly,
protokolu a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 102555527/2021 zo dňa 13.
decembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009

Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový
poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane vo výške 7.940 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)
za zdaňovacie obdobie apríl 2019.
2. Správca dane neuznal žalobcovi odpočet DPH z faktúry č. 1904003 vystavenej dodávateľom
Megsys s.r.o. (ďalej aj „deklarovaný dodávateľ“) predmetom ktorej mali byť služby: konfigurácia,
inštalácia, diagnostika, servisný zásah, kontrola komunikácie, hot-line, analýza a meranie, spracovanie
dokumentácie.

3. Správca dane dospel k záveru, že služby fakturované spornou faktúrou, neboli žalobcovi v
kontrolovanom zdaňovacom období spoločnosťou Megsys s.r.o. skutočne dodané, pričom právo na
odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „zákon
o DPH“) je možné uplatniť iba v prípadoch, keď pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa
správcu dane sa daň uvedená na faktúrach dodávateľa stala splatnou v zmysle § 69 ods. 5 zákona o
DPH, a to len z titulu jej uvedenia na daňovom doklade - faktúre, nie z titulu skutočného obsahu právneho
úkonu obsiahnutého v § 19 ods. 1 zákona o DPH.

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
101921031/2022 zo dňa 7. júla 2022 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.
5. Žalovaný po preskúmaní rozhodnutia správcu dane v zmysle odvolacích námietok a po vyhodnotení
výsledkov dokazovania v rámci doplnenia daňového konania sa stotožnil so závermi správcu dane, žežalobca hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodanie sporných služieb bolo
realizované tak, ako deklaruje sporná faktúra, vystavená deklarovaným dodávateľom, preto podľa jeho
názoru správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti

na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, keď žalobcovi právo na odpočítanie DPH nepriznal.
II. Konanie pred správnym súdom
6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v
Trnave, ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým
rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania

odkladného účinku správnej žalobe ako aj priznania práva na úplnú náhradu trov konania.
7. Na základe § 3 ods. 1 a 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, Správny súd v Bratislave začal svoju činnosť dňa 1. júna 2023 a súčasne výkon
súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Nitre a Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých
veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde
v Trnave pod sp. zn. 14S/121/2022 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety

náhodným výberom pridelená senátu Správneho súdu v Bratislave dňa pod sp. zn. TT-14S/121/2022.
8. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom sp. zn. TT-14S/121/2022-202 zo dňa
26. júla 2023 o správnej žalobe rozhodol tak, že žaloba je dôvodná, a preto postupom podľa § 191 ods.
1 písm. c/ SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a
vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

9. Správny súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci mali daňové orgány pri vyrubovacom konaní
na výber z dvoch alternatív právneho posúdenia, ktoré záviseli od skutočného stavu veci zisteného pri
daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody
neprebehli vôbec, potom by bolo namieste konštatovať, že žalobca bol súčasťou skupiny vzájomne
prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú

situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe.
Vtedy by na takéto plnenia daňové orgány neprihliadali a žalobcovi by bolo možné odoprieť vrátenie
príslušnej DPH na vstupe.
10. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol pritom
súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, v takom prípade mohli daňové orgány

zamietnuť žalobcovi právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu,
že objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok
na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného
predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.
11. Podľa správneho súdu si žalovaný vytvoril predčasný záver o tom, že reálnosť dodania zdaniteľného

plnenia bola spochybnená zo zistenia, že služby spoločnosťou Megsys s.r.o. nemohli byť poskytnuté,
keďže táto nedisponovala dostatočným počtom zamestnancov na ich vykonanie, a nemohla ich tak
vykonať ani subdodávateľsky. Zároveň daňové orgány v konaní nedisponovali dostatočným počtom
dôkazov, na základe ktorých by boli v tomto štádiu konania oprávnené tvrdiť, že žalobca bol aktívnym
účastníkom daňového podvodu, alebo že by páchateľom podvodu pomáhal, pričom na základe žiadnych

právne relevantných dôkazov nebol preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať nenáležitú daňovú
výhodu, na základe čoho by daňovým orgánom prináležalo odmietnuť žalobcovi priznanie práva na
odpočet DPH. Správny súd vzhľadom na existujúce pochybnosti poukázal na zásadu in dubio pro reo.
12. Správny súd dôvodil, že žalobcovi bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe, keby
bolo objektívne preukázané, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, čo by znamenalo, že žalobca bol

súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení,
ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na
vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Uvedené správca dane ani žalovaný nekonštatovali.
13. Z výpisu servisných zásahov za mesiac apríl 2019 správny súd zistil, že konečným príjemcom
služieb, ktoré mal žalobca zabezpečovať prostredníctvom spoločnosti Megsys s.r.o. bolo v danom

mesiaci 14 odberateľov žalobcu. Žalobca vo vyjadrení k oznámeniu výsledkov daňovej kontroly
navrhol vypočuť a súčasne preveriť len niektorých svojich odberateľov. Správca dane výzvou zo
dňa 27. apríla 2022 u siedmich odberateľov preveril odberateľsko-dodávateľské vzťahy so žalobcom
v zdaňovacích obdobiach 2017, 2018, 2019. Z odpovede spoločnosti Rackscale, s.r.o. vyplýva, že
predmetná spoločnosť od žalobcu v rokoch 2018 až 2019 žiadne služby neodoberala.

14. Správcovi dane daňový poriadok v § 24 stanovuje povinnosť preukazovať skutočnosti o úkonoch
vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane, a to nezávisle na
dôkaznej iniciatíve účastníkov konania. Žalovaný a správca dane sa pri svojom postupe uvedenou
zákonnouúpravouneriadilidôsledneakzáveru,žeslužbyuvedenénapredmetnejfaktúrenebolidodanéspoločnosťou Megsys s.r.o. dospeli bez riadneho preverenia všetkých odberateľov žalobcu, ktorí mali
predmetné služby v zdaňovacom období apríl 2019 odoberať. Je preto nevyhnutné, aby bolo vykonané
dokazovanie preverením všetkých odberateľov žalobcu.

15. Bez preverenia všetkých konečných príjemcov služieb je konštatovanie správcu dane i žalovaného
o vzniku dôvodných pochybností o splnení materiálnej podmienky odpočtu predčasné a nie je možné ho
považovať za konštatovanie založené na dostatočne zistenom skutkovom stave pre riadne posúdenie
veci.
16. Správny súd záverom konštatuje, že z výkazu poskytnutých služieb za apríl 2019 vyplýva, že služby

od žalobcu prostredníctvom spoločnosti Megsys s.r.o. mali byť dodávané 14 odberateľom žalobcu.
Táto skutočnosť bola správcovi dane a žalovanému známa už v priebehu daňovej kontroly, ako aj
vyrubovacieho konania. Jedenásť z štrnástich konečných príjemcov služieb však žalovaný ani správca
dane napriek tomu vôbec nepreveril.
III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov
17. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP

v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie
konanie.
18. K alternatívam právneho posúdenia sťažovateľ citoval rozsudok C-255/02 Halifax, podľa ktorého
„Vytvorenie umelých konštrukcií, bez zjavného ekonomického opodstatnenia, ktorých jediným cieľom
bolo vytvoriť podmienky na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe, resp. nedovolene optimalizovať

(znižovať) daňové zaťaženie, je však obsahom doktríny zneužitia práva.“ Zneužitie práva tu ale
vôbec nebolo konštatované a ani nebolo dôvodné ho konštatovať, pretože dôvodom nepriznania
uplatneného nároku na odpočítanie dane bolo nepreukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok zo
strany daňového subjektu. Dôvody nepriznania nároku na odpočítanie dane je potrebné odlišovať. Z
ustálenej judikatúry NSS SR a SD EÚ vyplýva, že ide o 4 alternatívy dôvodov nepriznania práva na

odpočítanie dane, ktoré nemožno kumulovať. Ak správca dane a žalovaný podvodné konanie dôvodne
nekonštatovali, a naopak dôvodne prijali záver o nesplnení hmotnoprávnych podmienok, mohli a mali
nepriznať z tohto dôvodu nárok na odpočítanie dane.
19. Sťažovateľ mal za to, že skutkový stav bol zistený postačujúco na riadne posúdenie veci. Správca
dane nemal povinnosť preverovať všetkých odberateľov žalobcu a nepochybil, ak na návrh žalobcu

preveril len niektorých z nich. Argumentoval princípom rozdelenia dôkazného bremena medzi daňovým
subjektomasprávcomdane.Akdošlokpresunudôkaznéhobremenanadaňovýsubjektatentotvrdil,že
svoj záväzok plnil v režime subdodávky, musí toto svoje tvrdenie preukázať, pričom správca dane nemá
povinnosť ustáliť, ako preverovaná obchodná transakcia v skutočnosti nastala. Bolo preto na žalobcovi,
aby si vzájomné zmluvné vzťahy usporiadal tak, že budú zachované stopy existencie subdodávky v

príslušných dokumentoch, ktoré splnenie záväzku osvedčujú. Pravdivosť takýchto dokumentov je potom
správca dane v záujme riadneho zistenia skutkového stavu oprávnený verifikovať u odberateľa, nie je
však povinný takéto dôkazy u odberateľa vyhľadávať. V súdenej veci však žalobca žiadne takéto dôkazy
nepredložil a napriek tomu správny súd zaviazal žalovaného dôkazy tohto zamerania vykonať, pričom
žalobca z hľadiska plnenia jeho vlastnej dôkaznej povinnosti mal len predložiť správcovi dane kompletný

zoznam všetkých odberateľov.
20. Sťažovateľ zastával názor, že dokazovanie, orientované na odberateľov žalobcu, môže viesť aj k
zisteniu, že žalobca svoj zmluvný záväzok splnil, a dohodnuté služby poskytol, t. j. služby materiálne
existujú. To však bez ďalšieho nie je postačujúce na prijatie záveru, že ide o služby, ktoré mali byť
predmetom deklarovaných dodávok medzi ním a jeho subdodávateľom, Megsys s.r.o. Aj pri takomto

zistení je existencia subdodávateľského vzťahu len tvrdením žalobcu, ktoré je povinný preukazovať.
Opačný výklad by znamenal, že žalobcovi by na preukázanie opodstatnenosti nároku na odpočítanie
dane, uplatnenej voči nemu jeho subdodávateľom, postačovalo len poukázať na zoznam svojich
odberateľov a tvrdiť, že keďže tieto dodávky nemohol vykonať sám (napr. z dôvodu nedostatočných
personálnych zdrojov), tak mu ich nepochybne musel poskytnúť ním označený subdodávateľ, hoci o

faktickom podieľaní sa subdodávateľa na výstupoch jeho činnosti niet žiadneho dôkazu. Sťažovateľ
poukázal aj na vyjadrenie svedka J. S., bývalého zamestnanca žalobcu, ktorý vo výpovedi uviedol, že
vzhľadom na to, že časť služieb bola vykonávaná vzdialeným prístupom, odberatelia žalobcu nevedeli,
že vykonané služby im mala dodávať spoločnosť Megsys s.r.o.
21. K zisteniam vedúcim k spochybneniu reálnosti dodania zdaniteľného plnenia sťažovateľ uviedol

stručne skutočnosti, ktoré ho viedli k daným záverom. J. S. neuviedol meno kontaktnej osoby za
spoločnosť Megsys s.r.o., nebol fyzicky v kontakte so žiadnou osobou z dodávateľskej spoločnosti
ani žiadnu osobu konajúcu za túto spoločnosť, či vykonávajúcu sporné služby konkrétne neoznačil,
nevedel ani uviesť, koľko zamestnancov bolo potrebných na výkon dodaných služieb. Výpovednáschopnosť predložených preberacích protokolov a výpis servisných zásahov bola nedostatočná, keďže
ani zamestnanec, ktorý za daňový subjekt predmetné preberacie protokoly kontroloval, nevedel všetky
tikety z výpisu zaradiť pod činnosti uvedené v preberacích protokoloch. Svedok tvrdil, že prístupové

heslánaserveržalobcuposkytovalspoločnostiMegsyss.r.o.žalobcakombinácioue-mailaSMSspráva,
resp. kombináciou - e-mail, SMS správa a osobné odovzdanie cez konateľov.
22. Ani výpoveď U.. A. K. nepriniesla žiadny konkrétny údaj o tom, kto okrem konateľa spoločnosti
Megsys s.r.o. U.. A. K. a svedka U.. A. K. vykonal sporné služby, pričom obaja zhodne tvrdili, že na
ich výkon boli potrebné 3 - 4 osoby. Zmluvné podmienky zo zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a

spoločnosťou Megsys s.r.o. vymedzujú, že na poskytnutie sporných služieb prostredníctvom externých
zmluvných partnerov spoločnosti Megsys s.r.o. je potrebný písomný súhlas žalobcu a žalobca takýto
písomný súhlas vystavený pre spoločnosť Megsys s.r.o. nepredložil. Aj keď svedok uviedol, že niektoré
zo sporných služieb sa vykonávali na mieste zásahu, žiadne miesto výkonu konkrétne neuviedol. Tieto
neboli vyznačené ani v predložených protokoloch. Odberatelia na výzvu správcu dane, aby uviedli meno
servisného technika ani raz neuviedli mená U.. A. K., U.. A. K. či pán G..

23.Sťažovateľďalejnamietal,ženekontaktnosťspoločnostíBOLIXs.r.o.,HINEMs.r.o.,TSservices.r.o.,
MG prime business s.r.o., preverovaných ako dodávateľov spoločnosti Megsys s.r.o. za účelom zistenia,
či v súvislosti so spornými službami boli subdodávateľmi žalobcu, nepripisoval na ťarchu žalobcu, dané
skutočnosti uviedol ako zistené fakty. Uviedol, že tvrdenia svedkov K. o využívaní softvéru a externých
zamestnancov neboli potvrdené inými dôkazmi, zostali v len polohe nepreukázaných ústnych tvrdení.

24.Sťažovateľtvrdil,ževprvomradetomalbyťžalobca,poskytujúcizamestnancomdodávateľaMegsys
s.r.o.prístupovéheslánaserverysvojichodberateľov,abyvedeluviesťpočetzamestnancovdodávateľa,
ktorých potreboval na výkon sporných služieb z dôvodu, že ich vlastnými zamestnancami kapacitne
nevedel zabezpečiť; vedel tieto osoby identifikovať, prípadne poskytnúť napr. mailovú komunikáciu
s nimi, vykonanú za účelom poskytnutia prístupových údajov na servery; aby disponoval údajmi o

osobných zásahoch zamestnancov Megsys s.r.o. na mieste a aby vedel konkretizovať, aké dokumenty
boli spoločnosťou Megsys s.r.o. spracované pre konkrétne projekty.
25. Sťažovateľ k vyjadreniu žalobcu k súvislosti zmluvy žalobcu so spoločnosťou GTS Slovakia s.r.o.
a jej vplyvu na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období a to tak, že spoločnosť GTS
Slovakia s.r.o. zmenila dňa 1. decembra 2014 obchodný názov na BENESTRA, s.r.o. a dňa 1. januára

2019 zanikla zlúčením so spoločnosťou SWAN, a.s., uviedol, že v zmysle zmluvy o sprostredkovaní bol
sprostredkovateľ,t.j.žalobcapovinnýplniťvšetkypovinnostipodľazmluvyvýlučneosobne,čoznamená,
žežalobcanemoholposkytovaťslužbyprostredníctvomspoločnostiMegsyss.r.o.azospornýchfaktúrje
zrejmé, že spoločnosť Megsys s.r.o. žalobcovi ani žiadne sprostredkovateľské služby nedodávala. Preto
tieto zdaniteľné obchody žalobcu so spoločnosťou GTS Slovakia s.r.o. nemajú žiadny vplyv na neuznané

právo odpočítania dane žalobcom zo sporných faktúr vystavených spoločnosťou Megsys s.r.o., a preto
je nedôvodné vykonať ďalšie dokazovanie v súvislosti s uvedenou sprostredkovateľskou zmluvou zo
dňa 2. januára 2004.
26. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti skonštatoval, že žalovaný v kasačnej sťažnosti vôbec
neuviedol, aké právne posúdenie veci správnym súdom považuje za nesprávne a kasačná sťažnosť

neobsahuje ani zmienku o tom, v čom by mala spočívať nesprávnosť právneho posúdenia správnym
súdom. Navrhoval zamietnuť kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú.
27. Tvrdil, že v daňovom konaní preukázal nielen existenciu faktúr, ale aj zaplatenie fakturovaných súm
a reálne prijatie služieb. Tieto služby následne použil na dodávku služieb pre svojich zákazníkov, ktorí
poskytnutie služieb potvrdili, resp. nespochybnili. Uvedené bolo zo strany žalobcu potvrdené účtovnou

dokumentáciou, daňovou evidenciou, zmluvnou dokumentáciou (vrátane preberacích protokolov,
podrobnoušpecifikáciouposkytnutýchslužiebasúvisiacichdokumentov),faktúrami,bankovýmivýpismi,
potvrdeniami o úhrade faktúr, mnohými doplňujúcimi a vysvetľujúcimi vyjadreniami žalobcu, ktorý v
priebehudaňovéhokonaniaplnohodnotneaúzkospolupracovalsosprávcomdane,výsluchomsvedkov,
ktorí všetci potvrdili poskytnutie služieb, zoznamom odberateľov žalobcu, ktorým boli služby poskytnuté

a tiež samotnými odberateľmi žalobcu. Pochybnosti správcu dane, označil za všeobecné, vágne a
formulované prostredníctvom univerzálne použiteľných fráz. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že skutkový
stav zistil dostatočne, podľa názoru žalobcu v tejto časti v podstate ani nespochybňuje napadnutý
rozsudok, ale snaží sa len vysvetliť a rozviesť niektoré svoje úvahy týkajúce sa skutkového stavu.
Takáto argumentácia podľa žalobcu v žiadnom prípade nie je schopná spochybniť závery napadnutého

rozsudku.
28. Argumentáciu týkajúcu sa výpovedí svedkov žalobca považuje za subjektívne názory sťažovateľa,
ktoré nie sú navyše naviazané na právne posúdenie veci. Žalovaný ďalej len potvrdzuje svoje
nesprávne úvahy vo vzťahu k skutkovému stavu. Kapacity dodávateľa nie sú samé o sebe relevantnýmukazovateľom, či daný subjekt mohol alebo vedel poskytnúť služby pre svojho odberateľa. Úvahy
žalovaného týkajúce sa produktivity práce sú len polemikou bez jasného významu.
29. Sťažovateľ sa podľa žalobcu vôbec nevysporiadal s povahou tzv. človekohodín a ich relevanciou

v danom prípade. Nejde pritom o hypotetické úvahy, o ktoré žiada správny súd sťažovateľa, ale o
zrozumiteľné vyhodnotenie tejto mernej jednotky v kontexte prípadu. Tvrdil, že pokiaľ žalovaný neustále
spochybňuje kapacity dodávateľa a predložené vysvetlenie a dôkazy, je povinný v rámci prenosu
dôkazného bremena uviesť (aspoň náznakom), aké kapacity boli podľa neho potrebné na poskytnutie
sporných služieb.

30. Úvahy sťažovateľa ohľadom nedostatočnej špecifikácie služieb sú podľa názoru žalobcu zjavne
účelové a nezohľadňujú dôkazy a vysvetlenia predložené žalobcom počas daňového konania.
IV. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
31. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. ods. 2 písm. a/ SSP), oprávnenou osobou
(§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu

spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
32. Kasačný súd zistil, že s rovnakou otázkou sa vo veciach sťažovateľa a žalobcu zaoberal Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Sfk/1/2024 z 19. decembra 2024.
33. Kasačný súd sa s právnymi názormi uvedenými v tomto rozhodnutí v plnom rozsahu stotožňuje a
na tieto v zmysle § 464 ods. 1 SSP aj v plnom rozsahu odkazuje:

„38. Kasačný súd na úvod právneho posúdenia konštatuje, že po preštudovaní obsahu
administratívneho spisu a napadnutého rozsudku správneho súdu určil ako kľúčovú právnu otázku
pre posúdenie predmetnej veci, či správca dane a sťažovateľ relevantne spochybnili splnenie
hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu. V snahe zodpovedať primárne túto
otázku, zameral kasačný súd svoju pozornosť predovšetkým na časť argumentácie ktorá s touto

otázkoubezprostrednesúvisela,pritomneopomenulanivýhradysprávnehosúdukprocesnémupostupu
sťažovateľa a správcu dane, a preto skúmal aj správnosť týchto záverov.
39. Nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (osobe registrovanej pre daň z pridanej
hodnoty) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane
vyplývajúcich z čl. 168 a nasl. smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej implementácie
v právnom poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že
poskytovateľom plnenia (dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby dodávateľa),
(2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia),
a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (žalobcom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie

uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na
osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (žalobcovi), nevzniklo právo na odpočítanie dane.
40. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH. Platiteľ
dane (sťažovateľ) si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň:
· dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),

· daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby (§ 19 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH),
· daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z
tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH),
· zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však
formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.

41. Osobitne je v danej veci potrebné vnímať skutočnosť, že správny súd zrušil rozhodnutie sťažovateľa
spolu s prvostupňovým rozhodnutím a bolo jeho úlohou stanoviť jasne ďalší postup, ktorý očakáva od
orgánu verejnej správy, keďže právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§191 ods. 6 SSP).

42. Sťažovateľ v bode III.1 kasačnej sťažnosti namietal stanovisko správneho súdu v bode 64
napadnutého rozsudku, podľa ktorého správcovi dane nič nebránilo doplniť dokazovanie dopytom
zvyšných siedmich spoločností za účelom riadneho preverenia skutkového stavu a dodania sporných
služieb za zdaňovacie obdobie júl 2018. Kasačný súd v danej veci konštatuje, že implicitne je
možné z predmetného stanoviska vyvodiť povinnosť správcu dane v ďalšom konaní dopytovať zvyšné

odberateľské spoločnosti za účelom preverenia riadneho zistenia skutkového stavu.
43. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že hmotnoprávne podmienky priznania práva na
odpočítanie DPH sa v zásade týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom
a daňovým subjektom. Z tohto dôvodu prípadné pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej častiobchodného reťazca alebo časti odberateľov daňového subjektu nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné
pochybnosti o spochybnení hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie DPH.
44. V danom prípade nie je možné zistenia na strane odberateľov identifikovať ako relevantné

pochybnosti. V prípade obchodných vzťahov je prirodzeným prvkom, že obchodné subjekty nevedia
konkretizovať svojich subdodávateľov. Uvedená situácia nastala aj v predmetnom prípade. Tieto zistenia
však nemajú zásadnú relevanciu pre záver, či deklarovaný dodávateľ žalobcovi poskytol fakturované
služby.
45. Kasačný súd zároveň zistil, že žalobca sám neinicional doplniť dokazovanie dopytom na ďalších

vymenovaných odberateľov žalobcu. V zmysle predchádzajúcej rozhodovacej praxe kasačného súdu
však nemožno nevykonanie dôkazov, ktoré mali svedčiť v prospech daňového subjektu, bez návrhu
z jeho strany, vyhodnotiť ako vadu konania. „Vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov
a nutnosti vykonania výsluchu tretích osôb bez návrhu (ako to namietal sťažovateľ) kasačný súd
uvádza, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nemusí vykonať ďalšie dôkazy (nenavrhnuté
daňovým subjektom), pokiaľ ich nepovažuje za relevantné. Uvedenom smere správca dane ani žalovaný

nepochybil ...“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Sfk/36/2021 zo dňa 30. júna 2022).
46. Ak teda správny súd uložil povinnosť vykonať ďalšie zisťovanie skutkového stavu, a to bez
akéhokoľvek návrhu, resp. podnetu žalobcu a zároveň správny súd takýto pokyn neodôvodnil inými
výnimočnými okolnosťami, podľa kasačného súdu je takýto pokyn neúčelný a nezodpovedá princípom
dokazovania v daňovom konaní. Naviac, z formálneho hľadiska nemá ani oporu v námietkach žalobcu

v správnej žalobe.
47. Kasačný súd sa ďalej zameral na právne posúdenie otázky, či v rámci daňového konania boli
dostatočne jasne odkomunikované pochybnosti správcu dane v zmysle ustanovenia § 46 ods. 5
Daňového poriadku. Z obsahu administratívneho spisu správcu dane je zrejmé, že správca dane
adresoval žalobcovi výzvu č. 100733294/2021 zo dňa 3. mája 2021, označenú ako „Oznámenie

výsledkov daňovej kontroly“. V závere tejto písomnosti správca dane odkazuje na ust. § 45 ods. 1 písm.
f/ Daňového poriadku. Podľa kasačného súdu je však nevyhnutné vyhodnocovať uvedenú písomnosť
materiálne podľa obsahu. Z jej obsahu je zrejmé, že správca dane žalobcu žiada o vyjadrenie k
zisteniam do 8 dní od doručenia tohto oznámenia a zároveň táto písomnosť poukazuje na str. 11 aj na
parafrázované znenie ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku: „Ak však správca dane... spochybní

vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených kontrolovaným daňovým subjektom... je
opäť na len na platiteľovi, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane“.
48. Z obsahu uvedenej výzvy sú pritom zrejmé pochybnosti správcu dane, že deklarovaný dodávateľ
nevedel dodať vykonané služby, resp. že služby neboli žalobcovi skutočne dodané (napr. poukázal

na nejasnosti ohľadom toho, aké počítače boli na vykonanie služby použité, neidentifikovanie
zamestnancov, ktorí mali službu vykonávať). Rovnako po doplnenom dokazovaní na návrh žalobcu
zaslal správca dane žalobcovi oznámenie výsledkov daňovej kontroly č. 101300031/2021 zo dňa 22. júla
2021, ktoré obdobne ako prvé uvedené oboznámenie uvádza pochybnosti správcu dane k predloženým
dokladom.

49. Keďže správca dane žalobcovi oznámil pochybnosti o predložených dokladoch a vyzval žalobcu na
vyjadrenie, vysvetlenie nejasností a preukázanie, že mu deklarovaný dodávateľ dodal služby na spornej
faktúre, nemožno konštatovať, že by správca dane de facto konal v rozpore s § 46 ods. 5 Daňového
poriadku. Kasačný súd zároveň konštatuje, že jeho závery vo vzťahu k danej kasačnej námietke
nepotvrdzujú samé o sebe správnosť skutkových zistení a následného právneho vyhodnotenia, ale

potvrdzujú dodržanie procesného postupu v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku.
50. Takto prijatý záver kasačného súdu nie je zároveň ani v rozpore so žalobcom uvedenou judikatúrou,
keďže v prípade rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24. februára
2022 - „Oboznámenie sa s priebežnými výsledkami daňovej kontroly“ neobsahovalo žiadne výsledky
daňovejkontroly,tedaišlooskutkovoodlišnúvec.Kasačnýsúdzároveňvdanejvecipostupovalvsúlade

rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/2/2024 zo dňa 25. septembra 2024, bod 53
a nasl., v ktorom kasačný súd riešil rovnakú právnu otázku totožných účastníkov konania v obdobnej
veci, a preto v príslušnom rozsahu aj naň odkazuje.
51. Vo vzťahu k bodu III.3 kasačnej sťažnosti, kasačný súd konštatuje, že ani po dôkladnom oboznámení
sa s obsahom napadnutého rozsudku správneho súdu, nezistil, že by správny súd namietal, že mu nie

sú zrejmé dôvody, pre ktoré sťažovateľ nariadil doplnenie dokazovania výsluchom J. S. W. U.. A. K..
Vzhľadom k tomu, že takéto stanovisko správny súd neprijal a ani nejde o kvalifikovanú sťažnostnú
námietku, ktorá by mohla potvrdiť sťažovateľovu argumentáciu, že správny súd rozhodol na základenesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 440 ods.1 písm. g/ SSP, kasačný súd nevenoval tejto
časti sťažnostného bodu bližšiu pozornosť.
52. Sťažovateľ ďalej rozporoval konštatovanie správneho súdu, že finančné orgány hodnovernosť

uvedených svedeckých výpovedí spochybnili výlučne na základe domnienok, že J. S.D. W. U.. A. K.
mohli mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu U.. A. K. a že výpoveď J. S. mohla byť dopredu dohodnutá.
Kasačný súd po preskúmaní rozhodnutia sťažovateľa a rozhodnutia správcu dane konštatuje, že
uvedený záver správneho súdu je nepodložený. Sťažovateľ síce v rámci konštatačnej časti svojho
rozhodnutia uviedol na str. 28: „Správca dane poukázal na skutočnosť, že J. S. je stále externým

dodávateľom daňového subjektu, v dôsledku čoho nie je možné vylúčiť účelovosť jeho výpovede.“
Obdobné stanovisko prezentoval aj k výpovedi U.. A. K. na str. 27. rozhodnutia sťažovateľa - „Svedok
mohol mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu svedka, svojho syna U.. A. K., v dôsledku čoho mohla
byť jeho výpoveď ovplyvnená.“, a rovnako naznačoval, že svedok bol dopredu poučený o poskytnutí
výpovede za účelom potvrdenia dodaných služieb.
53. Vzhľadom na celkový kontext a obsah rozhodnutí finančných orgánov však nie je možné dospieť k

záveru, že by došlo k spochybneniu svedeckých výpovedí výlučne na základe uvedených domnienok.
Sťažovateľ vo vlastnom právnom posúdení s uvedenými stanoviskami správcu dane ani ďalej nepracuje,
ale uvádza iné okolnosti, ktoré mali spochybniť výpoveď U.. A. K. (str. 43 rozhodnutia sťažovateľa), či
pochybnosti ktoré vzišli z výpovede J. S. (str. 42 rozhodnutia sťažovateľa).
54. Kasačný súd rozumie, že uvedená výhrada reagovala na žalobné námietky uvedené v správnej

žalobe, avšak úlohou správneho súdu bolo komplexne posúdiť udržateľnosť záverov sťažovateľa vo
vzťahu k zistenému skutkovému stavu, ktorý nepochybne vychádzal aj z hodnotenia svedeckých
výpovedí. Z rozhodnutia sťažovateľa vyplýva, že správca dane sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
aj samotným obsahom výpovede, ktorý sťažovateľ rozoberá na strane 26, 27 a 28 svojho rozhodnutia,
pričomvyhodnoteniezistenýchskutočnostíuzatvárasozáverom,podľaktorého:„Správcadanevýpoveď

J.S.vyhodnotiltak,žesvedoksíceslovnepotvrdilmožnéuskutočnenieobchodnýchvzťahov,všeobecne
opísal služby uvedené na preberacích protokoloch, ale okrem verbálneho potvrdenia obchodných
vzťahov, svedok neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali dodanie služieb spoločnosťou
Megsys s.r.o.“. V zásade rovnaké stanovisko prijal aj k výpovedi U.. A. K. (str. 27 rozhodnutia
sťažovateľa). Nemožno preto vykladať následné úvahy o možnej účelovosti výpovede svedkov, ako

jediný dôvod, prečo týmto výpovediam nepriznal primeranú relevanciu.
55. Pokiaľ chcel správny súd udržať uvedené výhrady bolo jeho úlohou v konkrétnej podobe spochybniť
vyhodnotenie svedeckých výpovedí správcom dane a sťažovateľom a uviesť prečo mali tieto orgány
rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov priznať relevanciu týmto svedeckým výpovediam. V
danej veci je predovšetkým potrebné priznať relevanciu skutočnostiam, ktoré sú objektívne schopné

zodpovedať otázku, či zo strany žalobcu došlo k splneniu hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH.
56. Kasačný súd však opätovne konštatuje, že v tejto časti kasačnej sťažnosti nezaujíma stanovisko k
relevantnostisprávcomdaneasťažovateľomzistenýmpochybnostiam,ktorévzišlizobsahusvedeckých
výpovedí, ale dôvodí, že je nesprávny záver správneho súdu, že finančné orgány hodnovernosť
uvedených svedeckých výpovedí spochybnili výlučne na základe domnienok vyššie uvedených.

57. Vo vzťahu k rozporu vo výpovediach U.. A. K., ktorý mal uviesť iné skutočnosti ohľadne servera,
ako uviedol bývalý konateľ spoločnosti Megsys s. r. o. U.. A. K., kasačný súd uvádza, že hmotnoprávne
podmienky priznania práva na odpočítanie dane sa zásadne týkajú len individuálneho obchodného
vzťahu medzi dodávateľom a daňovým subjektom (žalobcom). Z tohto dôvodu prípadné pochybnosti
týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca alebo časti nasledujúcej po daňovom subjekte

nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné pochybnosti o spochybnení hmotnoprávnych podmienok práva
na odpočítanie dane. Preto pochybnosti týkajúce sa výlučne subdodávateľského článku reťazca nemôžu
preniesť dôkazné bremeno pri preukázaní hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane
opätovne na daňový subjekt.
58. Vyhodnotenie rozporu vo svedeckých výpovediach vo vzťahu k tejto otázke kasačný súd vzhľadom

na vyššie uvedené nepovažuje za kľúčové, keďže od vyhodnotenia skutočností, či deklarovaný
dodávateľ mal vlastný server, prípadne, či spoločnosť Bolix s.r.o. poskytla deklarovanému dodávateľovi
softvér na urýchlenie spracovania incidentov nie je priamo závislé pre vyhodnotenie otázky, či sporné
služby boli žalobcovi poskytnuté deklarovaným dodávateľom.
59. Kasačný súd zároveň rozumie argumentácii sťažovateľa, že predmetný softvér mal urýchliť

spracovanie incidentov, čo môže mať priamy súvis s otázkou vyhodnotenia personálnej kapacity
deklarovaného dodávateľa. Predmetom kasačnej sťažnosti boli aj námietky ohľadom tejto otázky.
60. Správny súd sa argumentácii ohľadom nedostatočných personálnych kapacít deklarovaného
dodávateľa venoval v bodoch 74 až 76 napadnutého rozsudku a je pravdou, že vytkol správcovi daneneuvedenie bližších úvah, z ktorých by bolo zrejmé, na základe akých podkladov dospel k záveru o
nemožnosti dodať uvedené služby týmito zamestnancami, hoci mal k dispozícii preberací protokol s
uvedeným počtom človekohodín, pričom z výpovedí U.. A. K. bolo zrejmé, že jeden technik mohol v

priebehu 1 hodiny vykonať aj 7 servisných zásahov.
61. Správny súd podľa kasačného súdu v tomto smere zaujal správny záver, keď uviedol: „V obchodnej
praxi je bežné a zodpovedajúce aj právnej úprave Obchodného zákonníka, že jeden podnikateľský
subjekt si objedná služby od iného podnikateľského subjektu bez toho, aby vedel či musel vedieť, ktoré
konkrétne fyzické osoby plnenie v mene dodávateľa vykonajú. Podstatnou skutočnosťou je, že tieto

služby boli dodané.“. Nebolo však potrebné, aby správca dane vykonal dopyt na zistenie konkrétnych
zamestnancov spoločnosti Megsys s.r.o. a v príslušnom období dopĺňal dokazovanie v tomto smere,
keďže spochybnenie personálnych kapacít dodávateľa (bez ďalšieho) nepostačuje pre prijatie záveru
o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH za podmienky, že nedošlo k spochybneniu
že služby boli reálne uskutočnené.
62. Uvedený právny názor je pritom plne v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho

správneho súdu SR, ktorá vychádza z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, ktorý ustálil, že
okolnosťou spôsobilou vyvolať dôvodné pochybnosti správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych
podmienok, ktoré by mohli viesť k následnému odmietnutiu práva na odpočet dane z pridanej hodnoty,
nie je nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre vyrobenie alebo dodanie tovaru
na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo

Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 47, vo veci Maks Pen EOOD,
C-18/13 zo dňa 13. februára 2014, body 31, 32; vo veci Gábor Tóth, C-324/11 zo dňa 6. septembra
2012, bod 49).
63. Z vyššie citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo a jemu predchádzajúcej
judikatúry možno pre prejednávaný prípad konštatovať, že spochybnenie spôsobilosti dodávateľa

poskytnúť žalobcovi služby uvedené vo faktúre a ostatných dokladoch iba poukazovaním na
nedostatočne preukázané priestorové, personálne či materiálne kapacity dodávateľa, bez jasnej
špecifikácie ktorej časti alebo akého rozsahu zdaniteľných plnení sa tieto pochybnosti týkajú, nie je
dostatočným dôvodom pre prenesenie dôkazného bremena na žalobcu a pre odopretie práva na
odpočítanie dane. Takéto nezrovnalosti je možné zohľadniť v prípade, ak by bola preukázaná účasť

alebo aspoň vedomosť daňového subjektu (žalobcu) o podvodnom konaní niektorého zo subjektov
zapojenýchdoobchodnéhoreťazca.Tutrebaznovupripomenúť,žesprávcadaneaanisťažovateľtýmto
smerom neviedli svoje úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane žalobcovi.
64. Keďže nedostatok personálnych kapacít na základe vyššie uvedených skutočností nie je sám o sebe
dostatočným dôvodom pre prenesenie dôkazného bremena na žalobcu, ďalšie dokazovanie smerom k

zisteniu konkrétnych zamestnancov deklarovaného dodávateľa nepovažuje kasačný súd za účelné. V
zmysle vyššie uvedeného kasačný súd hodnotí ako nadbytočné aj dokazovanie správcu dane smerom
k dodávateľom deklarovaného dodávateľa, ktorých sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uvádzal, a to aj nad
rámec relevantných subdodávateľov, ktorí v predmetnom zdaňovacom období vystupovali.
65. V závere kasačnej sťažnosti v časti III.4 sťažovateľ rozporoval právne závery správneho súdu

v bodoch 77 až 79 napadnutého rozsudku. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje, že účtovné a daňové
doklady spoločnosti Megsys s.r.o. neboli dostupné a rovnako nie je možné ani vylúčiť účelovosť predaja
spoločnosti, pričom z prvostupňového rozhodnutia správcu dane podľa sťažovateľa nevyplýva, že
by išlo o skutočnosti, ktoré kládol žalobcovi na ťarchu, kasačný súd dôvodí, že zo strany správcu
dane išlo o skutočnosti, ktoré priamo nesúviseli s činnosťou deklarovaného dodávateľa v zdaňovacom

období júl 2018 a neboli v čase realizácie zdaniteľných obchodov zo strany žalobcu predvídateľné.
Argumentácia správneho súdu je preto v tomto bode správna, pričom nemožno dospieť k záveru, že
by ju sťažovateľ relevantne (rešpektujúc ust. § 440 ods.2 SSP) v kasačnej sťažnosti rozporoval, pokiaľ
uvádzal skutočnosti, ktoré podľa sťažovateľa mal žalobca preukázať, aby potvrdil vierohodnosť ním
predložených dokladov. Kasačný súd preto nepovažovať za účelné venovať bližšiu pozornosť uvedenej

kasačnej námietke.
66. Kasačný súd na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že správny súd pochybil,
pokiaľ uložil správcovi dane povinnosť v ďalšom konaní dopytovať zvyšné odberateľské spoločnosti.
Ďalej dospel k nesprávnemu záveru, keď vyhovel námietke žalobcu, že správca dane neoznámil
pochybnosti vo vzťahu k zisteným skutočnostiam žalobcovi tak, ako to ukladá § 46 ods. 5 Daňového

poriadku, rovnako bolo nesprávnym záverom správneho súdu, keď uviedol, že hodnovernosť výpovedí
svedkov U.. A. K. W. J. S. bola spochybnená výlučne na základe domnienok, že mohli mať k dispozícii
zápisnicuovýsluchuU..A.K.aževýpoveďJ.S.mohlabyťdopredudohodnutá,ataktiežpochybil,pokiaľ
nariadil ďalšie dokazovanie smerom k zisteniu konkrétnych zamestnancov deklarovaného dodávateľa.67. Najvyšší správny súd na základe zvoleného postupu preto považoval kasačnú sťažnosť za
dôvodnú a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Kasačný súd však zároveň
konštatuje, že jeho závery automaticky neznamenajú, že právne závery sťažovateľa v otázke nesplnenia

hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu sú správne a žalobcovi v konečnom
dôsledku nemá byť právo na odpočet DPH priznané. Je však úlohou správneho súdu, aby po zohľadnení
vyššie uvedených záverov kasačného súdu vec opätovne prejednal a vyhodnotil, či sťažovateľ riadne
spochybnil splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu.“
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

34. Kasačný súd, poukazujúc na vyššie uvedené, konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola
dôvodná a napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
440 ods. 1 písm. g/ SSP). Preto napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil Správnemu súdu
v Bratislave na ďalšie konanie postupom podľa § 462 ods. 1 SSP.
35. V ďalšom konaní bude Správny súd v Bratislave postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd
v odôvodnení tohto rozsudku. Vyjadreným právnym názorom kasačného súdu je pritom správny súd

viazaný (§ 469 SSP). V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného
konania (§ 467 ods. 3 SSP).
36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.