Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. december 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/124/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200667
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Machová, Ph.D.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200667.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

BA-1S/124/2020

BA-1S/124/2020-
IČS:
ECLI:
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D.
a členov senátu JUDr. Lukáša Galla a JUDr. Natálie Stahovcovej (spravodajkyne), v právnej veci
žalobcu: Heling sk s.r.o., so sídlom Dunajská 4, 811 08 Bratislava, IČO: 44 887 264, zastúpeného:

Hronček & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom: Kálob 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica,opreskúmaniezákonnostirozhodnutížalovanéhoč.100592080/2020zodňa03.03.2020,takto

r o z h o d o l :

BA-1S/124/2020

BA-1S/124/2020-
IČS:

ECLI:

I. Správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Správny súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

BA-1S/124/2020

BA-1S/124/2020-
IČS:
ECLI:

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia

1. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január
2016, február 2016, marec 2016, máj 2016, jún 2016, júl 2016, august 2016, september 2016, október2016 a november 2016. O výsledku kontroly bol vyhotovený Protokol č. 101160269/2019/9104405/
ŠTE zo dňa 16.05.2019, ktorý bol daňovému subjektu doručený spolu s výzvou na vyjadrenie k jeho
záverom dňa 28.05.2019. Na základe výsledkov daňovej kontroly Daňový úrad Bratislava (ďalej len

„správca dane“ alebo „prvostupňový orgán“) v nadväzujúcom vyrubovacom konaní vydal rozhodnutie č.
102484447/2019 zo dňa 05.11.2019, ktorým podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení (ďalej len „daňový
poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 7 635,80 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie marec 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).

2. Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca si v zdaňovacom období marec 2016
uplatnil odpočítanie dane v celkovej výške 7 635,80 EUR z prijatých faktúr vystavených (prevažne)
spoločnosťou ISSA SK, s.r.o. Správca dane mal za preukázané, že tejto spoločnosti bola rozhodnutím
správcu dane č. 102432047/2016 zo dňa 25.01.2016 zrušená registrácia pre daň podľa § 81 zákona č.
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v relevantnom znení (ďalej len „zákon o DPH“), a to s účinnosťou

od 29.02.2016. V marci 2016 tak ISSA SK, s.r.o. (ďalej len ISSA SK) už nebola platiteľom dane, a preto
nemohla uplatniť daň voči odberateľovi a odberateľ si ju nemohol odpočítať (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona
o DPH). Napriek tomu boli spoločnosťou ISSA SK v marci 2016 vystavované faktúry s uplatnenou daňou,
ktoré kontrolovaný subjekt zahrnul do účtovníctva. V rámci preverovania bolo identifikovaných osem
faktúr (č. 16010301, 16010303, 16010304, 16010305, 16010307, 16010308, 16010310 a 16010311),

ktoré sa týkali prevažne reklamných služieb, grafických prác, analytických služieb a správy IT systémov.
Podľa správcu dane nebolo preukázané, že by deklarované služby boli reálne poskytnuté. V súvislosti s
tvrdenímžalobcu,žeslužbymalibyťzjehostranyďalejposkytovanéspoločnostiCOMISTEL,s.r.o.(ďalej
aj len „COMISTEL“), bolo vykonané dokazovanie formou výsluchov osôb pôsobiacich v tejto spoločnosti
(Doganov, Golovchenko). Z ich výpovedí podľa správcu dane nevyplývalo, že by služby deklarované

kontrolovaným subjektom boli tomuto odberateľovi reálne poskytnuté; naopak, z ich vyjadrení podľa
správcu dane vyplynulo, že služby mali byť zabezpečované inými subjektmi. K predloženým pracovným
výkazom, ktoré mali preukazovať rozsah vykonaných prác, bolo zistené, že ich vyhotovoval samotný
kontrolovaný subjekt. Ďalšie dôkazy preukazujúce poskytnutie služieb predložené neboli. Z výpovede
konateľky žalobcu, pani A., podľa správcu dane vyplynulo, že nemala vedomosť o činnosti spoločnosti,

a jej obchodných aktivitách. Jej výpoveď tak podľa správcu dane neprispela k preukázaniu uskutočnenia
deklarovaných služieb. Analogicky správca dane postupoval aj pri hodnotení výpovede účtovníčky pani
B., ktorá uviedla, že jej poznatky o činnosti daňového subjektu sa obmedzovali výlučne na vedenie
účtovníctva. Správca dane ďalej poukázal na to, že prostredníctvom dožiadaných orgánov Českej
republiky ako svedka predvolával konateľa spoločnosti ISSA SK, Jiřího Gallóa, avšak tohto svedka

sa nepodarilo zastihnúť ani predviesť. Správca dane tiež preveroval fungovanie spoločnosti ISSA SK
v informačných systémoch finančnej správy, pričom bolo zistené, že spoločnosť nepodávala daňové
priznania ani kontrolné výkazy. Uvedené skutočnosti podľa záverov správcu dane korešpondovali
so záverom, že deklarované dodávky služieb sa neuskutočnili. Na základe vykonaného dokazovania
správca dane ustálil, že podmienky na uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona

o DPH neboli splnené, keďže deklarovaný dodávateľ nebol v čase údajného dodania platiteľom dane a
nebolo preukázané, že došlo k dodaniu služieb uvedených na faktúrach.

3. Žalovaný sa na podklade žalobcom podaného odvolania v rozhodnutí č. 100592080/2020 zo dňa
03.03.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) stotožnil so závermi správcu dane, s jeho kontrolnými

zisteniami a skutkový stav vyhodnotil tak, ako bol ustálený v prvostupňovom konaní. Z napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že daňová kontrola bola u žalobcu vykonaná z dôvodu dôvodného podozrenia, že
účtovné alebo iné doklady môžu byť pozmenené alebo zničené. Uvedený záver vyplynul z informácií
čerpaných z ukončených daňových kontrol u daňového subjektu COMISTEL, v rámci ktorých žalobca
vystupoval ako dodávateľ služieb. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobca nereagoval

na výzvy správcu dane a konateľka spoločnosti nepreberala doručované zásielky. Žalovaný posudzoval
námietky smerujúce k nepreukázaniu dodania deklarovaných služieb zo strany spoločnosti ISSA SK.
Žalovaný zhodne so správcom dane poukázal na zrušenie registrácie ISSA SK, pričom deklarované
služby mali byť poskytnuté v marci 2016, teda v období, keď spoločnosť ISSA SK už nebola platiteľom
dane. Napriek tomu ISSA SK vystavovala faktúry s uplatnenou daňou, ktoré žalobca ako platiteľ dane

zahrnul do svojho účtovníctva. Odvolací orgán preto potvrdil záver prvostupňového orgánu, že základná
podmienka na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH splnená
nebola.4. K otázke preukázania plnenia uvedeného na faktúre žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval,
žedaňovýsubjektdôkazyoposkytnutídeklarovanýchslužiebnepredložil.Žalobcapredložillenpracovné
výkazy vyhotovené samotným žalobcom. Výpovede osôb zo spoločnosti COMISTEL nepotvrdili, že by

predmetné služby, ktoré mala pre žalobcu dodať ISSA SK, boli dodané zo strany žalobcu, naopak,
obsah výpovedí naznačoval, že tieto služby vykonávali iné subjekty. Námietka nevypočutia svedkov
bola v napadnutom rozhodnutí posúdená ako nedôvodná s poukazom na to, že ich výsluch by podľa
žalovaného nemohol nahradiť dôkazné bremeno daňového subjektu, ktorý je v zmysle § 24 ods. 1
daňového poriadku povinný preukázať uskutočnenie deklarovaných obchodov, ak si z nich uplatňuje

odpočítanie dane. Žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového orgánu, že rozsah vykonaného
dokazovania bol dostatočný a dôkazy boli hodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov.
V tejto súvislosti odkázal aj na relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej povinnosť
preukázať dodanie tovaru alebo služby leží na platiteľovi dane. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí
zároveň poukázal na to, že doklady daňového subjektu boli získané až od externej účtovníčky dňa
26.04.2017 a priebeh daňových kontrol u spoločnosti COMISTEL potvrdil zistenia o nezrovnalostiach

v deklarovaných dodávkach služieb. Postup správcu dane podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku preto
žalovaný vyhodnotil ako dôvodný a zákonný. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal tiež na
dlhodobé neplnenie povinností žalobcu ako platiteľa dane, ktorý opakovane nepodával daňové priznania
a nepredkladal účtovné výkazy za zdaňovacie obdobia rokov 2012 až 2017 napriek výzvam správcu
dane. Uviedol, že skutkové zistenia boli podložené vykonaným dokazovaním, vyhodnotené v súlade so

zákonom a právne závery z nich vyplývajúce boli správne. Z napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva,
že dodanie deklarovaných služieb ani splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane podľa § 49
ods. 2 písm. a) zákona o DPH splnené neboli. Žalovaný dospel k záveru, že neboli preukázané dôvody
na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z uvedených dôvodov žalovaný rozhodnutie správcu dane podľa
§ 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil.

II. Správna žaloba

5. Žalobca sa žalobou zo dňa 29.04.2020, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 30.04.2020,
domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia spolu s prvostupňovým
rozhodnutím, a tiež vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie. Žalobca v podanej správnej

žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie považuje za nezákonné,
nesprávne a nepreskúmateľné. Tvrdil, že správne orgány oboch stupňov pri ich vydaní postupovali
v rozpore so zákonom, nezistili skutkový stav v potrebnom rozsahu, nesprávne vyhodnotili vykonané
dôkazy, neaplikovali príslušné právne normy správnym spôsobom a neprihliadli na relevantnú judikatúru
slovenských súdov ani Súdneho dvora Európskej únie.

6.Žalobcanamietal,žedaňovéorgánynesprávnezistiliskutkovýstav,keďvychádzaliztoho,ževdanom
obchodnom prípade mal postavenie sprostredkovateľa pretože nesprávne uzavreli, že predmetom
prevažujúcej podnikateľskej činnosti žalobcu v roku 2016 bolo prevádzkovanie internetového portálu
infoglobe.sk/cz/ru/en, sprostredkovanie telekomunikačných služieb, IT servis a sprostredkovanie

reklamnej činnosti. Žalobca tvrdil, že sprostredkovanie telekomunikačných služieb, IT servis ani
sprostredkovanie reklamnej činnosti nevykonával, ale tieto služby zabezpečoval prostredníctvom iných
osôb, t.j. právne vystupoval ako ich poskytovateľ, ktorý ich však vykonával prostredníctvom svojich
subdodávateľov. Táto skutočnosť podľa žalobcu vyplývala zo všetkých vykonaných dôkazov a aj
vyjadrení žalobcu v daňovom konaní. Podľa žalobcu potom správca dane nesprávne vychádzal z

právneho postavenia žalobcu ako sprostredkovateľa, a preto nemohol dôjsť k správnym záverom.

7. Žalobca ďalej namietal, že daňové orgány nevykonali dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
skutočného stavu veci a nehodnotil vykonané dôkazy v súlade s § 24 daňového poriadku. Vytýkal
mu najmä to, že odmietol prihliadnuť na predložené výkazy prác, prílohy faktúr, písomné objednávky,

záznamy o odovzdaní prác a ďalšie listiny, ktoré podľa žalobcu preukazovali skutočné vykonanie
služieb subdodávateľmi a ich následné poskytnutie spoločnosti COMISTEL. Žalobca zdôrazňuje, že
tieto záznamy obsahovali popisy úkonov, technické údaje, IP adresy, rozsahy spravovaných dát a
iné podrobnosti, správca dane ich však bez ďalšieho odmietol len z dôvodu, že podľa jeho názoru
poskytnutie plnenia nepreukazujú. Takýto postup považuje žalobca za arbitrárny. Žalobca poukázal na

to, že služby, ktoré boli predmetom kontrolovaného obdobia, mali povahu elektronicky poskytovaných
IT a sieťových služieb, pri ktorých sa prirodzene nevytvára materiálny hmotný výstup, ale ich výkon je
zaznamenávaný v elektronickej alebo záznamovej forme. Takéto záznamy podľa žalobcu existovali a
boli daňovému orgánu predložené, pričom žiadny právny predpis neustanovuje formu, v akej majú byťvedené. Žalobca ďalej uviedol, že správca dane ani žalovaný neprihliadli na platné zmluvné vzťahy – ani
na zmluvu o prevádzke a poskytovaní servisnej podpory uzavretú medzi žalobcom a COMISTEL, ani
na zmluvu medzi žalobcom a jeho subdodávateľom ISSA SK. Tieto zmluvy podľa žalobcu jednoznačne

preukazujú právny základ poskytovaných služieb.

8. Žalobca tvrdí, že finančné orgány na neho nesprávne prenášali dôsledky údajnej nečinnosti zo
strany COMISTEL, hoci tento subjekt bol príjemcom služieb a podľa uzavretej zmluvy mal vo svojej
dispozícii dáta na preukázanie uskutočnenia plnenia. Podľa žalobcu správca dane nemohol požadovať

predloženie dôkazov, ktorými žalobca objektívne nedisponoval a takúto požiadavku považuje za
nezákonnú. V tejto súvislosti odkazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej
nemožno daňovému subjektu pričítať pasivitu iných osôb v dodávateľskom reťazci. Žalobca tiež uviedol,
že správne orgány odignorovali skutočnosť, že COMISTEL bol v rozhodnom období reálne fungujúcou
spoločnosťou s vysokými obratmi a bez zamestnancov, pričom svoje služby mohol zabezpečovať len
prostredníctvom externých dodávateľov. Podľa žalobcu je nelogické, aby správca dane na jednej strane

označoval žalobcu za „hlavného dodávateľa COMISTEL“, a na druhej strane dospel k záveru, že služby
neboli poskytnuté. Žalobca ďalej namietal skutočnosť, že správca dane nepostupoval v súlade s ust. §
46 daňového poriadku a svoje pochybnosti o správnosti a úplnosti predložených podkladov žalobcovi
nikdy neoznámil.
9. Žalobca taktiež namietal, že žalovaný v odvolacom konaní neodstránil vady prvostupňového

rozhodnutia, ale naopak, stotožnil sa s jeho závermi. Vytýkal mu, že sa nevysporiadal s podstatnými
námietkami uvedenými v odvolaní, nereagoval na právne argumenty podporené judikatúrou a obmedzil
sa len na opakovanie záverov správcu dane. Podľa žalobcu tak napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie
trpia zásadnými procesnými aj hmotnoprávnymi vadami, keďže skutkový stav nebol zistený správne,
dokazovanie bolo vedené selektívne, predložené dôkazy neboli hodnotené objektívne a právna aplikácia

bola vykonaná v rozpore s právnymi predpismi a judikatúrou.

10. Žalobca tiež poukázal na to, že začatie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku bolo
nezákonné, keďže správca dane nepreukázal existenciu zákonných dôvodov pre takýto postup, hoci ich
v konaní tvrdil. Podľa žalobcu žalovaný nepreukázal, že by žalobca alebo jeho konateľka neposkytovali

súčinnosť v iných konaniach správcu dane, pričom žalobca namietal, že zo spisu tieto tvrdenia nijako
nevyplývajú.

11. Žalobca ďalej namietal nesprávny úradný postup finančných orgánov spočívajúci v tom, že pri
rozhodovanívovecivychádzalizozápisniceoústnompojednávanívyhotovenejvrámcidaňovejkontroly

vykonávanej u spoločnosti COMISTEL, ako aj zo zistení pochádzajúcich z tejto daňovej kontroly, vrátane
protokolu o výsledku daňovej kontroly spoločnosti COMISTEL. Podľa žalobcu žalovaný považoval
uvedený protokol za kľúčový dôkaz, na ktorom založil vydanie napadnutého rozhodnutia, hoci tento
dôkaz bol získaný v inom daňovom konaní vedenom voči inému daňovému subjektu.

12. Žalobca v žalobe zároveň uviedol, že žiada, aby správny súd v súlade s čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, pričom
navrhol, aby súd položil tieto otázky: (i) „Má sa článok 203 smernice č. 2006/112/ES vykladať v tom
zmysle, že upravuje povinnosť zaplatiť daň uvedenú vo faktúre osobe, ktorej vznikla daňová povinnosť v
súlade s čl. 62 bod 2 tejto smernice, ktorý upravuje vznik daňovej povinnosti?, (ii) (ak bude odpoveď na

otázku č. 1 kladná) „Bráni vnútroštátna právna úprava, ktorá neobsahuje právnu úpravu vzniku daňovej
povinnosti iným okamihom, resp. iným spôsobom než v súvislosti s dodaním tovaru alebo služby, vzniku
povinnosti zaplatiť daň osobe, ktorá uvedie túto daň vo faktúre alebo inom doklade len z titulu toho, že
túto daň vo faktúre alebo inom doklade uviedla?“

III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania

13. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 03.08.2020 uviedol, že správnu žalobu
považuje za nedôvodnú a navrhol, aby ju správny súd zamietol a žalobcovi náhradu trov konania
nepriznal. Žalovaný konštatoval, že napadnutým rozhodnutím v súlade s § 74 ods. 4 daňového poriadku

potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie marec 2016 vo výške 7 635,80 eur, keď bola daň zvýšená zo sumy 877,92 eur na
sumu 8 513,72 eur. Žalovaný uviedol, že daňová kontrola bola vedená v súlade so zákonom, pričom
jej ukončenie nastalo doručením protokolu dňa 28.05.2019 v zmysle § 46 ods. 9 daňového poriadku.Žalobcovi bola poskytnutá lehota na vyjadrenie sa k zisteniam a na označenie dôkazov, ktoré nemohol
predložiť počas kontroly.

14. Žalovaný zdôraznil že daňový subjekt je povinný preukázať skutočné uskutočnenie plnenia a nestačí
predloženie formálne správnych dokladov. Z vykonaného dokazovania podľa žalovaného vyplynulo,
že žalobca nepreukázal, akým konkrétnym spôsobom boli služby vykonané, kto ich vykonal, v akom
rozsahu a akým spôsobom boli odovzdané odberateľovi COMISTEL. K dôkaznej situácii žalovaný
uviedol, že správca dane vykonal rozsiahle množstvo úkonov a bol počas celého konania v maximálnej

súčinnosti so žalobcom. Z administratívneho spisu je podľa žalovaného zrejmé, že správca dane sa
zaoberal všetkými námietkami a návrhmi žalobcu, avšak žalobca ani po viacerých výzvach nepredložil
žiadne dôkazy, ktoré by preukázali reálne vykonanie služieb deklarovaných faktúrami od ISSA SK
a LETA s.r.o. (pozn. faktúry od LETA s.r.o. neboli v zdaňovacom období marec 2016 uplatnené).
Žalovaný uviedol, že kontrolované doklady neboli spôsobilé preukázať faktické uskutočnenie plnení, a
že daňový subjekt ISSA SK bol v čase deklarovaného dodania už vymazaný zo zoznamu platiteľov DPH.

Žalovaný výslovne zdôraznil, že žalobca nepreukázal ani základnú mieru obozretnosti pri výbere svojich
obchodných partnerov. Ako uviedol, konanie žalobcu „nie je v zhode s konaním obozretného daňového
subjektu“, keďže ISSA SK bola zverejnená v zozname vymazaných platiteľov DPH.

15. Pokiaľ ide o žalobnú argumentáciu judikatúrou Súdneho dvora EÚ o podvodných reťazcoch a kritériu

„vedel alebo mohol vedieť“, žalovaný uviedol, že táto judikatúra nie je na daný prípad aplikovateľná.
Podľa žalovaného nejde o prípad podvodu na DPH, ale o situáciu, keď žalobca nepreukázal faktické
uskutočnenie služieb, pričom vnútroštátna judikatúra Najvyššieho súdu SR podľa žalovaného jasne
stanovuje, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte.

16. K námietke žalobcu o nezákonnosti začatia daňovej kontroly podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku
žalovaný uviedol, že je bezpredmetná, keďže podmienky pre postup podľa uvedeného ustanovenia boli
splnené. Žalovaný uviedol, že správca dane mal opodstatnené pochybnosti, že účtovné doklady môžu
byť pozmenené, čo vyplývalo z predchádzajúcich preverovaní obchodných prípadov žalobcu a jeho
nesúčinnosti. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca bol už pred začatím daňovej kontroly vyhodnotený ako

nespoľahlivý daňový subjekt, ktorý si neplnil povinnosti vo vzťahu k správcovi dane.

17. Na záver žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie je zákonné, vychádza z úplne zisteného
skutkového stavu, je riadne odôvodnené, a preto navrhuje, aby súd žalobu zamietol a žalobcovi náhradu
trov konania nepriznal.

18. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 26.08.2020 uviedol, že žalovaný
vo svojom stanovisku k žalobe nepriniesol žiadne nové skutkové okolnosti ani právne argumenty,
a iba opätovne reprodukoval časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí bez toho, aby sa vecne
vysporiadal s podstatnými žalobnými námietkami. Žalobca zotrval na žalobných dôvodoch uvedených

v správnej žalobe, v ktorej vysvetlil, v čom považuje tieto závery žalovaného za nesprávne, neúplné,
nepreskúmateľné a v rozpore s judikatúrou slovenských súdov a Súdneho dvora Európskej únie.
Žalobca poprel tvrdenie žalovaného o údajnej nesúčinnosti a uviedol, že ak bola súčinnosť potrebná
a správca dane o ňu požiadal riadnym spôsobom, žalobca ju poskytol. Žalobca uviedol, že konanie
správcu dane bolo procesne nesprávne aj v tom, že výzvu na predloženie dôkazov zaslal žalobcovi

až po niekoľkých mesiacoch od začatia daňovej kontroly, pričom v tejto výzve správca dane neoznámil
žalobcovi svoje pochybnosti o obchodných transakciách, ktorých sa neskôr týkalo dorubenie dane z
pridanej hodnoty. Správca dane navyše vykonával výsluchy svedkov a zasielal výzvy tretím osobám
bez účasti žalobcu a bez toho, aby s ním komunikoval, čo žalobca označil za neefektívny a nepoctivý
postup. Žalobca namietal aj to, že žalovaný nepreukázal, z akého dôvodu považoval výpovede svedkov

a predložené záznamy o vykonaných prácach (vrátane výkazov, protokolov a technických záznamov) za
nedostatočné. Žalobca poukázal na to, že tieto doklady obsahujú konkrétne údaje, technické parametre
a podrobný opis plnení. Tvrdil, že ak mal správca dane pochybnosti o ich obsahu, bol povinný vykonať
odbornéalebotechnicképosúdenie,čosanestalo.Žalobcaopätovneuviedol,žejehododávateliaslužby
reálne vykonali, že hlavný odberateľ COMISTEL tieto služby prijal, ďalej poskytoval a využíval vo svojej

činnosti. Žalobca zdôraznil, že správca dane ani žalovaný nevyvrátili predložené dôkazy o skutočnom
poskytnutí služieb, ale rozhodli bez ich odborného vyhodnotenia.19. Rovnako žalobca poprel tvrdenia žalovaného týkajúce sa jeho povinnosti priebežne preverovať
registráciu na DPH u svojich dodávateľov, poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EU, podľa ktorej
samotná skutočnosť, že dodávateľ nemal platnú registráciu na DPH, nemôže automaticky viesť k

neuznaniu práva na odpočet, ak odberateľ plnenie reálne prijal. Žalobca zdôraznil, že finančné orgány
nesprávne presunuli dôkazné bremeno na žalobcu bez toho, aby sami najskôr vyvrátili dôkaznú
hodnotupredloženýchdôkazov.Žalobcaopätovneuviedol,žebolinavrhnutédôkazy,ktorésprávcadane
nevykonal, vrátane návrhov na vypočutie svedkov, ktorí sa na poskytovaní služieb priamo podieľali.
Nevypočutie týchto svedkov podľa žalobcu spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nedostatok

dôvodov. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný nesprávne interpretuje európsku judikatúru, keď tvrdí,
že tá je použiteľná len v prípade, ak sú plnenia skutkovo preukázané. Podľa žalobcu práve správca
dane nesprávne vyhodnotil dôkazy o poskytnutí služieb a nepostupoval eurokonformne, hoci žalobca
preukázal hmotnoprávne podmienky pre vznik práva na odpočet dane podľa zákona o DPH. Žalobca
na záver konštatoval, že žalovaný v celom rozsahu opomenul podstatné argumenty uvedené v žalobe,
a že vyjadrenie žalovaného neobsahuje žiadne nové skutočnosti spôsobilé zmeniť právne posúdenie

veci. Žalobca zotrval na svojom žalobnom návrhu, aby súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na
nové konanie, ako aj na návrhu na priznanie náhrady trov konania.

20. Žalovaný nevyužil právo vyjadriť sa k replike žalobcu v súdom stanovenej lehote.

IV. Relevantná právna úprava

21. Podľa prechodného ustanovenia § 493e SSP v aktuálne platnom a účinnom znení, „Konania začaté
a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023;

ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“

22. Podľa § 119 prvá veta SSP (v znení účinnom do 30.06.2023), „Správny súd vychádza zo skutkového
stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak.“

23. Podľa § 134 ods. 1 SSP, „Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.“

24. Podľa § 190 SSP, „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“

25. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, „Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.“

26. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, „Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,

daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľsvýnimkoupodľaodsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“

27. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, „Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť,akpriodpočítanídanepodľa§49ods.2písm.a)máfaktúruodplatiteľavyhotovenúpodľa§71.“

28. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, „Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.“

29. Podľa § 24 ods. 1 až ods. 4 daňového poriadku,
„(1) Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“

V. Právne posúdenie veci správnym súdom

30. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny
súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu

v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je
od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov
podľa predchádzajúcej vety dňa 06.06.2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie
senátu 4S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“) a následne v súlade s
Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od 01.07.2025

bola vec náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do novovzniknutého senátu 10S
správneho súdu.

31. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná, bola
podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP), zastúpenou advokátom

(§ 49 ods. 1 SSP), obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa
s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu
a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP) napadnuté rozhodnutie,
ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti
rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023) a zo skutkového stavu zisteného

orgánom verejnej správy (§ 119 SSP), za splnenia procesných podmienok vec prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP), a po preskúmaní veci dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná.

32. Súd na podklade žalobných bodov skúmal namietaný procesný postup správcu dane pri začatí

daňovej kontroly. Zo zápisnice o začatí daňovej kontroly vyplýva, že daňová kontrola bola u žalobcu
začatá podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku z dôvodu existencie dôvodného podozrenia, že účtovné
alebo iné doklady žalobcu by mohli byť pozmenené, znehodnotené alebo zničené. Z administratívneho
spisu vyplýva, že správca dane pri výkone daňových kontrol voči obchodnému partnerovi žalobcu –
spoločnosti COMISTEL – zistil, že žalobca v postavení dodávateľa spoločnosti COMISTEL so správcom

dane nespolupracoval. Konateľka žalobcu opakovane nereagovala na predvolania správcu dane,
nepreberala zásielky a na výzvy správcu dane neposkytla požadovanú súčinnosť. Tieto skutočnosti
boli objektívne spôsobilé založiť obavu správcu dane, že relevantné účtovné alebo iné doklady by v
prípade oznámenia o začatí daňovej kontroly mohli byť znehodnotené alebo zničené. Zápisnica o začatí
daňovej kontroly obsahuje zákonom vyžadované náležitosti, pričom je v nej uvedený deň začatia, miesto

vykonávania daňovej kontroly, vymedzenie jej predmetu, ako aj konkrétne vymedzený dôvod začatia
kontroly postupom podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by
použitím tohto postupu došlo k obmedzeniu procesných práv žalobcu v priebehu daňovej kontroly alebo
že by žalobca bol v dôsledku zvoleného procesného postupu ukrátený na možnosti predkladať dôkazy
alebo vyjadrovať sa k výsledkom kontrolných zistení. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že

dôvod na použitie § 46 ods. 3 daňového poriadku bol v čase začatia daňovej kontroly splnený a správca
dane postupoval v súlade so zákonom. Rovnako posúdil túto otázku zákonnosti predmetnej daňovej
kontroly za zdaňovacie obdobia január 2016 - marec 2016, máj 2016 - október 2016 (ktoré zahŕňa aj
predmetné zdaňovacie obdobie marec 2016) aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku
zo dňa 09.10.2022 pod sp.zn. 3Sfk/44/2022.

33. Súd ďalej uvádza, že v rámci posudzovania dôvodnosti žaloby vo vzťahu k posúdeniu práva na
uplatnenie odpočtu DPH je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie hmotnoprávnych
podmienok priznania práva na odpočítanie DPH, formálnych podmienok tohto práva, ako aj medziodopretím nároku na odpočítanie dane z dôvodu daňového podvodu a odopretím nároku z
dôvodu zneužitia práva. Nárok na odpočítanie dane vzniká daňovému subjektu len za predpokladu
kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok podľa čl. 168 písm. a) smernice č. 2006/112/

ES. Týmito hmotnoprávnymi podmienkami sú: (i) poskytovateľ deklarovaného plnenia je osobou
registrovanou pre DPH, (ii) predmetné plnenie materiálne existuje a nejde o fiktívne plnenie, (iii) prijaté
plnenie je použité na ekonomickú činnosť príjemcu. Ak nie je splnená čo i len jedna z uvedených
kumulatívnych hmotnoprávnych podmienok, právo na odpočítanie dane nevzniká a daňový subjekt
si ho nemôže úspešne uplatniť (rozsudok NSS SR sp. zn. 8Sžfk/16/2020, bod 25; SD EÚ Senatex,

C-518/14, bod 28; SD EÚ Vikingo, C-610/19, bod 43; SD EÚ Kemwater ProChemie, C-154/20, bod
24). Zároveň platí, že v dôsledku ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočítanie DPH zákonodarca zaťažil
dôkaznýmbremenomnapreukázaniesplneniatýchtohmotnoprávnychpodmienokdaňovýsubjekt,ktorý
si právo na odpočítanie dane uplatňuje (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Túto zásadu potvrdzuje aj
judikatúra Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 1Sžf/10/2015, 6Sžfk/7/2016, 5Sžfk/15/2018). Obchodné
transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (predložená faktúra alebo zmluva),

ale predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. V prípade vzniku pochybností o reálnosti
plnenia je to daňový subjekt, kto musí obsah deklarovaných plnení preukázať. Ak daňový subjekt, na
ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, jeho nárok na odpočítanie dane
nemôže byť uznaný (rozhodnutia NS SR sp. zn. 9Sžfk/1/2019 – R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 – R
6/2020). Súd dopĺňa, že materiálne podmienky na priznanie práva na odpočet dane sa týkajú výlučne

individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom, pričom presné vymedzenie
hranice dôkaznej povinnosti daňového subjektu je síce v praxi náročné, avšak platí, že daňový subjekt
ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Preto sa od neho vyžaduje,
aby v reálnom čase uskutočňovania obchodu priebežne zabezpečoval dôkazy preukazujúce jeho
reálnosť (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sžf/66/2016, bod 77). V prejednávanej veci daňové orgány

spochybnili samotnú existenciu materiálneho plnenia, ako aj to, či plnenie bolo poskytnuté dodávateľom
registrovaným pre DPH. Keďže nebolo preukázané, že došlo k reálnemu plneniu, nebolo možné uplatniť
judikatúru SD EÚ o prípadoch, kde je nesporné, že plnenie bolo dodané, ale je sporný iba subjekt
dodávateľa.

34. Súd ďalej preskúmaval žalobnú námietku ohľadom zaťažovania žalobcu neprimeraným dôkazným
bremenom, resp. námietku ohľadom nezákonného hodnotenia dôkazov daňovými orgánmi v rozsahu
žalobných bodov, a to najmä namietané posúdenie nekontaktnosti deklarovaného dodávateľa
a spochybnenie predložených listinných dôkazov. Z administratívneho spisu súd zistil, že finančné
orgány sa nezaoberali iba formálnou stránkou predložených faktúr a zmlúv, ale skúmali predovšetkým

to, či služby, ktoré žalobca deklaroval ako prijaté, boli v rozhodnom období materiálne vykonané a či boli
použité na ekonomickú činnosť žalobcu, teda či boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa čl. 168
písm. a) smernice č. 2006/112/ES.

35. Z vykonaného dokazovania správcu dane vyplynulo, že spoločnosť ISSA SK ako deklarovaný

dodávateľ žalobcu nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť korešpondujúcu s predmetom
fakturovaných služieb. Správca dane zisťoval jej ekonomickú aktivitu prostredníctvom informačných
systémov, verejných registrov, medzinárodnej výmeny informácií, podaných priznaní a evidencií. Zistil,
že ISSA SK nemala žiadnych zamestnancov, nepodávala daňové priznania, nevykazovala žiadne príjmy
ani ekonomickú činnosť, bola nekontaktná (nepreberala zásielky, nekomunikovala), nepredkladala

účtovné podklady a registrácia pre DPH jej bola zrušená k 29.02.2016. Údaje o tom, že spoločnosti ISSA
SK bola zrušená registrácia pre daň z pridanej hodnoty boli verejne dostupné v registri finančnej správy.
V kontexte ostatných zistení (absencia ekonomickej aktivity, nekontaktnosť, nulové výkazy, neexistencia
personálnych kapacít) predstavoval zrušený status platiteľa DPH len ďalší prvok posilňujúci dôvodné
pochybnosti správcu dane o materiálnej existencii plnení. Súd zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že

dodávateľ už nie je platiteľom dane, síce nebráni záveru o existencii plnenia, avšak v kombinácii s vyššie
uvedenými okolnosťami tvorila presvedčivý základ pre záver správcu dane, že plnenia deklarované
žalobcom neboli reálne uskutočnené. Podľa ustálenej judikatúry (SD EÚ C-610/19 Vikingo; C-285/11
Bonik; C-324/11 Tóth; C-154/20 Kemwater ProChemie; NS SR R 26/2021; NS SR R 6/2020) je žalobca
povinný uniesť dôkazné bremeno o splnení hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane.

Obchodné transakcie nestačí deklarovať formálnymi dokladmi – faktúrami, zmluvami alebo výkazmi
– ak reálne plnenie nie je preukázané. Právne posúdenie správnych orgánov vychádzalo z aplikácie
hmotnoprávnych podmienok podľa čl. 168 písm. a) smernice 2006/112/ES, z rozloženia dôkazného
bremena podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku a zo zásady, že ak daňový subjekt nepreukáže reálnosťdeklarovaných plnení, nárok na odpočítanie dane mu nemôže vzniknúť. Pokiaľ teda žalobca namietal,
že daňové orgány nevykonali dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie skutočného stavu veci
a nehodnotili vykonané dôkazy v súlade s § 24 daňového poriadku, najmä v tom smere, že odmietli

prihliadnuť na predložené výkazy prác, prílohy faktúr, písomné objednávky, záznamy o odovzdaní
prác a ďalšie listiny, ktoré podľa žalobcu preukazovali skutočné vykonanie služieb subdodávateľmi a
ich následné poskytnutie spoločnosti COMISTEL, súd uvádza, že v zmysle § 24 ods. 1 daňového
poriadku je to práve daňový subjekt, ktorý je povinný v daňovom konaní preukázať splnenie vyššie
uvedených hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH, a to tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené

daňové priznanie, pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa
právnych predpisov povinný viesť. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní,
teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov
preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým
subjektom, v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších
dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza

v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a
daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej
a zásady prejednacej (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 37/2018
zo dňa 14. novembra 2018, bod 21, sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009, rozsudok NSS
SR sp. zn. 2Sfk/24/2021 zo dňa 31.07.2023). Žalobca síce predložil výkazy prác, e-maily, podklady a

opisnú dokumentáciu, no tieto listiny mali všeobecný a nekonkrétny charakter a nepreukazovali žiadne
konkrétne úkony, ktoré by ISSA SK vykonala. Správne orgány preto nepostupovali nezákonne, keď
túto dôkaznú situáciu vyhodnotili tak, že tieto listiny nie sú spôsobilé preukázať potrebné skutočnosti
nasvedčujúce, že k plneniu reálne došlo a keď uzavreli, že bez preukázanej existencie plnenia nemôže
vzniknúť nárok na odpočítanie dane. V súvislosti s tým súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sfk 27/2023 z 21. februára 2025, podľa ktorého
„Ak je predmetom fakturovaného plnenia taký druh služieb, ktoré sú poskytované priebežne, po
dlhší časový úsek a jednotlivé úkony nie sú (nevyhnutne) hmatateľným produktom, resp. výstupom
zachyteným na hmotnom substráte, musí si daňový subjekt v takomto prípade zadovážiť čo najširšie
penzum dôkazov preukazujúcich reálnosť plnenia (vrátane dôkazov, ktoré spoľahlivo zachytávajú najmä

formu poskytovania takýchto služieb (osobnú alebo elektronickú), a s tým súvisiacu prítomnosť osôb
participujúcich na poskytovaní onoho plnenia či relevantnú komunikáciu spojenú s dojednávaním
jednotlivých úkonov plnenia), aby sa v prípade budúcej daňovej kontroly vo vzťahu k oprávnenosti
odpočtu DPH z takto poskytnutej služby vyhol negatívnemu následku spojenému s dôkaznou núdzou.“

36. Vo vzťahu k námietke smerujúcej k zákonnosti postupu správnych orgánov, a to k nevykonaniu
žalobcom navrhovaných výsluchov svedkov, súd uvádza, že žalobca v konaní pred správcom dane
neoznačil žiadnu konkrétnu osobu, ktorá sa mala materiálne podieľať na dodaní služieb, ani neuviedol
konkrétne skutočnosti, ktoré by sa mali výsluchom navrhovaných svedkov objasniť. Žalobca v priebehu
daňového konania navrhoval vypočuť svedkov, ako napr. Stanislavu Waniovú (konateľku žalobcu), B.

C. (splnomocneného zástupcu žalobcu), ako aj osoby vystupujúce za spoločnosť COMISTEL, vrátane
C. D. a E. E., pričom správca dane tieto návrhy vyhodnotil ako neúčelné. V prípade Stanislavy Waniovej
vychádzal zo skutočnosti, že sama uviedla, že nemá vedomosť o konkrétnom fungovaní spoločnosti
ani o obchodnej spolupráci so spoločnosťou COMISTEL v roku 2016, keďže výkon činnosti dlhodobo
zabezpečoval splnomocnený zástupca B. C.. Pokiaľ ide o B. C., správca dane poukázal na jeho už

uskutočnené výpovede a písomné vyjadrenia, z ktorých vyplývalo, že žalobca deklarované služby len
sprostredkovával a nedisponoval vlastnými podkladmi o ich reálnom vykonaní. Vo vzťahu k osobám
zo strany COMISTEL správca dane vychádzal z výpovedí získaných v rámci iných daňových kontrol,
pričom osobitne poukázal na výpoveď C. D., ktorý uviedol, že tzv. pracovné výkazy a podrobný popis
zásahu označeného ako „disaster recovery“ vyhotovil on sám, resp. spolu s vtedajším konateľom

spoločnosti COMISTEL, a nie osoba, ktorá mala služby technicky vykonať, pričom zároveň nevedel
jednoznačne identifikovať konkrétnu osobu vykonávajúcu tieto práce za žalobcu. Tieto výpovede podľa
správcu dane nielenže nepreukázali reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení, ale naopak potvrdzovali
rozpory medzi fakturáciou, pracovnými výkazmi a skutočným priebehom deklarovaných činností, a preto
dospel k záveru, že opätovné alebo ďalšie výsluchy navrhovaných svedkov by nemohli odstrániť zistené

pochybnosti ani zmeniť skutkové závery, keďže dôkazné bremeno nebolo zo strany žalobcu unesené.
Správca dane mal snahu ako svedka vypočuť konateľa ISSA SK a to aj prostredníctvom orgánov
Českej republiky, predvolania však boli neúspešné. To platí aj o osobe p. C., ktorý ako splnomocnenýzástupca žalobcu podal vo veci vyjadrenie a na následné predvolania k ďalšiemu výsluchu reagoval
ospravedlnením.

37. K žalobnej námietke, že žalovaný za kľúčový dôkaz pre vydanie napadnutého rozhodnutia považoval
protokol o daňovej kontrole spoločnosti COMISTEL, súd uvádza, že finančné orgány síce disponovali
protokolom z daňovej kontroly vykonanej u iného daňového subjektu (COMISTEL), tento protokol
nebol podkladom pre neuznanie nároku žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Z obsahu
administratívnehospisujezrejmé,žetietozisteniapredstavovaliibadôvodprezačatienáslednejdaňovej

kontroly u žalobcu, teda procesný podnet na preverenie jeho vlastných účtovných a daňových tvrdení.
Správca dane následne vykonal dokazovanie vo vzťahu k plneniam deklarovaným žalobcom, pričom
hodnotil len tie dôkazy, ktoré sa týkali jeho vlastnej daňovej povinnosti. Rovnako vo vzťahu k žalobnej
námietke smerujúcej k nesprávnosti posúdenia postavenia žalobcu ako sprostredkovateľa predmetného
obchodusúduvádza,žetátoskutočnosťneboladôvodomnaneuznanieodpočtuDPH.Záveroneuznaní
práva na odpočítanie dane nebol založený na prenesení zistení z kontroly iného subjektu, ani na

kvalifikácii žalobcu ako sprostredkovateľa služieb, ale výlučne na tom, že žalobca nepreukázal splnenie
zákonných podmienok na odpočet DPH.

38. V situácii, keď žalobca žiadnym spôsobom (okrem ním vypracovaných výkazov prác a zmluvou)
nepreukázal samotné materiálne plnenie a nebol predložený ani žiaden údaj o tom, kto plnenie

fyzicky vykonal, súd uzatvára, že posúdenie skutkového stavu správnymi orgánmi nevykazuje známky
nezákonnosti. Správne orgány postupovali dôsledne, ich skutkové zistenia logicky nadväzujú a vytvárajú
presvedčivý podklad pre právny záver o nepreukázaní materiálneho plnenia.

39. Súd sa zaoberal aj návrhom žalobcu, aby konanie prerušil a podľa čl. 267 ZFEÚ predložil Súdnemu

dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu ustanovení smernice č. 2006/112/ES
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Tento návrh považoval súd za nedôvodný. Podľa čl.
267 ods. 2 ZFEÚ vnútroštátny súd, proti rozhodnutiu ktorého je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, má oprávnenie, nie však povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak vyvstane otázka
výkladu práva Únie. Povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor podľa čl. 267 ods. 3 ZFEÚ sa týka len súdu,

proti rozhodnutiu ktorého už opravný prostriedok neprichádza do úvahy; týmto súdom správny súd v
prejednávanej veci nie je, keďže jeho rozhodnutie podlieha preskúmaniu Najvyšším správnym súdom
Slovenskej republiky. Súd preto disponuje len diskrečnou právomocou posúdiť, či je v konkrétnom
prípade potrebné na rozhodnutie veci vyžiadať výklad práva Únie. Podľa judikatúry Súdneho dvora
(doktrína acte clair a acte éclairé) a podľa toho prebranej judikatúry Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky je vnútroštátny súd oprávnený rozhodnúť bez položenia prejudiciálnej otázky vtedy,
ak buď daný problém už bol predmetom ustálenej judikatúry Súdneho dvora (acte éclairé), alebo je
výklad dotknutého ustanovenia práva Únie natoľko zrejmý, že o ňom neexistujú rozumné pochybnosti
(acte clair). V prejednávanej veci je rozhodujúca otázka, či žalobca preukázal splnenie hmotnoprávnych
podmienok práva na odpočítanie dane podľa čl. 168 písm. a) smernice 2006/112/ES, najmä či bolo

preukázané, že deklarované zdaniteľné plnenia materiálne existovali a boli uskutočnené deklarovaným
dodávateľom, ako aj otázka rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní. Uvedené otázky sú
už dlhodobo predmetom rozsiahlej a ustálenej judikatúry Súdneho dvora (napr. veci C-285/11 Bonik,
C-324/11 Tóth, C-610/19 Vikingo, C-154/20 Kemwater ProChemie), ktorá jednoznačne vychádza z
toho, že právo na odpočítanie dane nevzniká bez splnenia hmotnoprávnych podmienok, že samotné

formálne náležitosti faktúry nie sú postačujúce a že daňový subjekt nesie dôkazné bremeno na
preukázanie reálneho uskutočnenia plnenia. Žalobcom navrhované prejudiciálne otázky nesmerujú
k riešeniu novej, judikatúrou Súdneho dvora ešte neprejudikovanej otázky výkladu práva Únie, ale
v podstate spochybňujú to, ako správne orgány a súd aplikovali už ustálené zásady práva Únie
na konkrétny skutkový stav v danej veci. Úlohou Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní nie je

prehodnocovať skutkové okolnosti vnútroštátneho sporu ani nahrádzať vnútroštátne súdy pri aplikácii
už vyložených ustanovení práva Únie na konkrétny skutkový stav, ale poskytnúť výklad práva Únie
a rozhodnúť o jeho platnosti. Súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie vo veci samej závisí od
posúdenia toho, či žalobca uniesol dôkazné bremeno o reálnom uskutočnení deklarovaných plnení a o
ich poskytnutí deklarovaným dodávateľom, pričom toto posúdenie je otázkou aplikácie už jednoznačne

vyloženej úniovej úpravy na zistený skutkový stav. Nejde teda o takú otázku výkladu práva Únie, ktorá
by nebola zodpovedaná existujúcou judikatúrou alebo pri ktorej by bolo možné hovoriť o rozumných
pochybnostiach, ktoré by odôvodňovali potrebu nového prejudiciálneho konania. Za týchto okolností
súd nepovažoval za potrebné obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami. Súdtento návrh žalobcu podľa obsahu (§ 55 ods. 3 SSP) posúdil ako návrh na prerušenie konania podľa §
100 ods. 1 písm. c) SSP a v zmysle vyššie uvedeného návrh žalobcu na prerušenie konania spojený s
požiadavkou na predloženie prejudiciálnych otázok podľa čl. 267 ZFEÚ ako nedôvodný zamietol.

40. Keďže súd po vykonanom prieskume zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj konania ktoré
predchádzalo jeho vydaniu, nezistil žiadny zo žalobcom uvádzaných dôvodov nezákonnosti, súd žalobu
ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

41. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy
konania nepriznal, pretože žalovanému ako orgánu štátnej správy možno priznať voči žalobcovi právo
na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať, pričom takéto
dôvody súd nevzhliadol.

42. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

BA-1S/124/2020

BA-1S/124/2020-
IČS:

ECLI:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať v lehote 30 dní odo dňa
jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 145 ods. 2 písm. a/
SSP v znení účinnom do 30.06.2023).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a)
označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP,
ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnostizastúpenýadvokátomvzmysle§449ods.1SSP.Kasačnásťažnosťainépodaniasťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a)

má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje,
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo b) ide o konania o správnej žalobe podľa §
6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.