Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 11, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/123/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7522201125
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7522201125.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Alžbety Beňákovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. XX, D., zast.: JUDr. Alexander Parajos, advokát, so sídlom Skladná 64, Košice, proti žalovanému:
E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, zast.: JUDr. Tomáš Sabadoš, advokát, so sídlom Floriánska 19,
Košice, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu
Košice zo dňa 28. júna 2024 č.k. K3-15C/14/2022-56

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III.

Odmieta odvolanie proti výroku I.

Žalovanému priznáva proti žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom zaviazal
žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 Eur do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku (I.), v prevyšujúcej časti návrh zamietol (II.) a priznal žalobkyni náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (III.).

2. Rozhodol tak o návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala voči žalovanému náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 300.000 Eur s uplatneným úrokom z omeškania 5 % ročne od 13.2.2021 do zaplatenia
s odôvodnením, že žalovaný bol uznaný vinným v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Košice
I sp.zn. 10T/49/2021, že inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším spôsobom
konania, a to porušením dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia, za čo
mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dva roky, ktorý mu podmienečne odložil, a to v súvislosti
s okolnosťou, kedy dňa 12.2.2021, ako vodič osobného motorového vozidla, nedal prednosť chodkyni H.

I., ktorá prechádzala po riadne vyznačenom priechode pre chodcov, v dôsledku čoho poškodená utrpela
viaceré zranenia, ktorým na následky zomrela, pričom poškodená je matkou žalobkyne.

3. Vec právne posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1 až 3 OZ, keď v prejednávanej veci je zrejmé, ktorá
skutočnosť vyplýva z trestného rozkazu sp. zn. 10T/49/2021, že v čase o 6.10 hod. po Prešovskej ceste
č. I 20 v Košiciach dňa 12.02.2021 v smere od centra mesta na Zelený dvor viedol osobné motorové
vozidlo zn. Hyundai i30 ev. č. D. XXX J. v pravom jazdnom pruhu a vo vzdialenosti 85 metrov pred

priechodom pre chodcov žalovaný, pričom prešiel s vozidlom do ľavého jazdného pruhu a z dôvodu
nevenovania sa plne vedeniu vozidla, ani sledovaniu situácie v cestnej premávke, nedal prednosť
chodkyni H. I., ktorá prechádzala po riadne vyznačenom priechode pre chodcov z pravej strany na ľavú
z pohľadu vozidla, pričom v dôsledku toho utrpela H. I. viaceré zranenia, najmä roztrhnutie hrudnejsrdcovnice so zakrvácaním do ľavej pohrudnicovej dutiny, ktoré bolo tým zranením, na následky ktorého
poškodená po prevoze do Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach dňa 12.02.2021 v čase o
6.55 hod. zomrela, a teda na tomto základe žalovaný inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, čím spáchal

prečin usmrtenia, za ktorý bol odsúdený na trest odňatia slobody dva roky, zároveň mu výkon uloženého
trestu bol podmienečne odložený a určená skúšobná doba na tri roky ako i zákaz činnosti viesť všetky
druhy motorových vozidiel, v súlade s rozhodnutím, bol žalovaný povinný nahradiť poškodenej sumu
vo výške 1.451,12 Eur titulom náhrady nákladov za pohreb a služby s tým spojené a zároveň uložená
povinnosť uhradiť poškodenému Union, zdravotná poisťovňa, sumu 52,86 Eur. I z obsahu súdneho

spisu je zrejmé, že žalovaný spôsobil predmetnú dopravnú nehodu z nedbanlivosti, že v danom čase
bol žalovaný vodičom motorového vozidla a že v čase dopravnej nehody bol povinne zmluvne poistený
v poisťovni Generali Poisťovňa, ktorej nahlásil aj škodovú udalosť. Spoločnosť, poisťovňa však do
konania ako intervenient nevstúpila. K porušeniu práva na ochranu osobnosti žalobcu, a to práva na
ochranu súkromia rodinného života, tak došlo v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, ktorý
zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej bola usmrtená matka žalobkyne, za ktoré protiprávne konanie bol

odsúdený, nečakaným úmrtím matky žalobkyne tak došlo k vážnemu zásahu do jej osobnostných práv.

4. Súd v prejednávanej veci prihliadal na závažnosť vzniknutej ujmy, ktorá spočívala v smrti matky
žalobkyne a pri určení sa spravoval úvahou, či vôbec je možné v peniazoch oceniť ľudský život, či je
objektívne vôbec možné stanoviť akékoľvek kritériá na peňažné vyčíslenie straty blízkej osoby, a teda

stanoviť všeobecne aplikovateľné kritériá na určenie takejto výšky peňažnej náhrady v prípade smrti
blízkej osoby ako následku protiprávneho konania škodcu, nie je objektívne možné, pretože ľudský
život nie je obchodovateľný tovar a jeho hodnota je v podstatne v peniazoch nevyčísliteľná. Možno
iba zmierniť ťažkú citovú ujmu a neoprávnený zásah do práva na ochranu poškodeného a pozostalej
osoby formou právnych prostriedkov, ktoré sú upravené v Občianskom zákonníku. Je nutné vcítiť sa do

prežívania pozostalých blízkych osôb, akú ujmu a traumu predstavuje pre nich smrť osoby blízkej, ktorú
stratili v dôsledku protiprávneho konania inej osoby. Dopravná nehoda sa stala v dôsledku nedbanlivosti
žalovaného, ktorý však svoj čin oľutoval, písomne vyjadril účinnú ľútosť a ospravedlnenie pozostalým
a zároveň uhradil i pohrebné trovy žalobkyni. Skutok nikdy nezľahčoval a za predmetný skutok bol aj
v trestnom konaní odsúdený.

5. V konaní bolo zistené, že vzťahy medzi žalobkyňou, jej dcérou a nebohou boli štandardné, teda
také, aké možno očakávať od normálnych rodinných vzťahov, žalobkyňa ťažko niesla stratu svojej
matky a taktiež aj jej dcéra stratu svojej starej matky, ktorá s nimi zdieľala spoločnú domácnosť, robila
spoločnosť, v čase, keď žalobkyňa bola v práci i jej dcére - teda vnučke, chodievali občas na výlety

a trávili hodne času doma alebo prechádzkami v meste, na výletoch. Smrť osoby blízkej bola pre
nich všetkých traumatizujúca a je zrejmé, že v dôsledku dopravnej nehody a náhleho odchodu matky
a starej matky, sa negatívnym spôsobom zasiahlo do ich práva na rodinný, spoločný život, keďže
trpeli najmä psychicky. Tieto aspekty súd zohľadňoval i pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Súd
skúmal aj okolnosti na strane poškodených, ktoré spočívali v intenzite vzťahu žalobkyne s nebohou,

vekom nebohej a žalobkyne, otázku hmotnej závislosti na usmrtenej osobe, prípadne poskytnutie inej
satisfakcie, súd mal za to, že výška náhrady zahŕňa v sebe aj kvalitu vzájomného vzťahu, že psychická
bolesť zo straty blízkeho človeka je vnímaná ako neznesiteľná fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity
pozostalých, veľakrát prerastá až do duševného ochorenia. Súd však skúmal aj okolnosti na strane
osoby, ktorá zodpovedala za túto dopravnú nehodu, a to žalovaného, z jeho postoja, tým, že prejavil

účinnú ľútosť, ospravedlnil sa. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd z hľadiska princípu
proporcionality poukázal na niektoré rozhodnutia okresných súdov, v ktorých prípadne bolo rozhodnuté
tiež odvolacím súdom a niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré bližším spôsobom popísal
vbode33.rozsudku.Zovšetkýchuvedenýchdôvodovsúdprivýškepožadovanejnáhradyprežalobkyňu
vychádzal zo sumy 10.000 Eur, na základe čoho žalobu v prevyšujúcej časti nad túto sumu zamietol.

Zamietavý výrok sa týka tiež požadovaných úrokov z omeškania s odôvodnením, že povinnosť zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP konštatujúc, že žalobkyňa
mala vo veci úspech, pričom v danom prípade nie je možné hodnotiť jej úspech k výške nároku, keďže

posúdenie výšky priznania nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu. Súčasne súd nezistil dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré by náhradu trov konania nepriznal.7. Proti rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote v rozsahu jeho výrokov I. a II. odvolanie,
keď ako prvé namietala, že súd sa až priveľmi sústredil na majetkové pomery žalovaného (viď bod
12. odôvodnenia rozsudku), pričom žalovaný vôbec nepreukázal svoj mesačný príjem a rovnako

nepreukázal, aký príjem poberajú osoby, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti. Preto považovala
vykonané dokazovanie za neúplné a pre rozhodnutie aj za predčasné. Okrem toho súd nezisťoval,
v akom rozsahu sa sestra žalobcu a jeho stará matka, ktoré žijú so žalobcom v spoločnej domácnosti,
podieľajú na nákladoch na spoločnú domácnosť. Žalovanému tiež vytkla, že tento sa pojednávania
osobne nezúčastňoval a preto jeho ospravedlnenie ohľadom dopravnej nehody a usmrtenia matky

odvolateľky vyznieva až ironicky. Za absolútne nepochopiteľné a v rozpore so základnými princípmi
CSP vyznieva odôvodnenie súdu v bode 19. rozsudku, že sa žalovaný stará o svoju rodinu a matku
a sestru a je otcom maloletého syna a že jeho príjmy sú príliš nízke, pričom zo strany súdu v odôvodnení
nie sú uvedené žiadne príjmy žalovaného a ani jeho rodinných príslušníkov. Naproti tomu žalobkyňa
žije v spoločnej domácnosti so svojou maloletou dcérou a predtým aj s nebohou matkou, ktorá jej
bola oporou a pomocou a žalobkyňa vo svojej výpovedi tiež uviedla, že je zamestnaná a jej mesačný

príjem činí okolo 1.000 Eur. V súvislosti s tvrdeným porušením základných princípov CSP mala preto
za to, že zo strany súdu ide o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu, strany sporu
majú v konaní rovné postavenie, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre
rozhodnutie vo veci a podporiť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola, čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a predchádza zbytočným

prieťahom. Na strane odvolateľky bolo porušené jej právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na
predvídateľnosť rozhodnutia, právo na zachovanie rovnosti strán sporu v konaní, právo na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti). Zopakovala, že trvá na podanej žalobe, tiež na jej obsahu a dôvodoch. Čo sa týka
uplatnenej sumy nemajetkovej ujmy vo výške 300.000 Eur, poukázala na tzv. moderačné právo súdu

a na skutočnosť, že súd po vykonanom dokazovaní môže uplatnený nárok aj znížiť. Znova poukázala
na to, že poškodená bývala a žila v jednej spoločnej domácnosti so žalobkyňou a jej dcérou, a to až
do jej smrti. Preto žalobkyňa trvala na svojom výsluchu ako strany sporu, ako aj na výsluchu ďalších
členov jej rodiny (maloletej vnučky nebohej, jej brata ako syna nebohej, ktorých navrhovala už vo
svojej žalobe, pričom súd tieto navrhované výsluchy nevykonal). Pokiaľ žalovaný vo svojom písomnom

vyjadrení k žalobe sa odvolával na niekoľko súdnych rozhodnutí a navrhol žalobkyni priznať náhradu
v sume 8.000 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietnuť, a navrhoval, aby mu súd priznal náhradu
trov konania k pomeru úspechu sporových strán, uvedené považovala za nemorálne a neprípustné
vzhľadom k predmetu konania a smrti jej matky. Poukázala na to, že vo svojej výpovedi uviedla pred
súdom, že mala po smrti matky psychické problémy a 2 mesiace nedokázala fungovať. Najvyšší súd

Slovenskej republiky sa v rámci rozhodovacej praxe zaoberal otázkou, či smrť rodinných príslušníkov
fyzickej osoby (napr. pri dopravnej nehode) je neoprávneným zásahom do práva fyzickej osoby na
súkromný život. Súčasne Najvyšší súd SR uplatňuje jednotný názor, podľa ktorého súčasťou práva
na ochranu osobnosti je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových
väzieb medzi najbližšími osobami. Konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou

člena rodiny je neoprávneným zásahom do osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Okrem toho
uviedla, že trvá na ňou príkladmo uvedených rozhodnutiach súdov, ktoré sú obsahom jej písomného
vyjadrenia zo dňa 26.6.2023, kde uviedla iné rozhodnutia súdov o priznaných náhradách nemajetkovej
ujmy, a v tejto súvislosti poukázala na zásadu, že súd pozná právo. Súčasne zopakovala, že ide
o rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/810/2014, kde bolo potvrdené rozhodnutie okresného

súdu o priznaní nemajetkovej ujmy manželovi za stratu manželky 70.000 Eur a každému z dvoch
maloletých detí 100.000 Eur za stratu mamy, rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/658/2014,
ktorým bola oprávnenej osobe (manželovi) priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 Eur
spôsobenej smrťou manželky, rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie rovným dielom manželke a maloletým deťom

priznaná náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená smrťou manžela a otca detí vo výške 33.000 Eur
(celkovávýškapriznanejnáhradypredstavovalasumu100.500Eur),rozhodnutieKrajskéhosúduTrnava
sp. zn. 11Co/116/2013, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď priznal manželke náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou manžela vo výške 33.000 Eur, rozhodnutie Krajského súdu
Trnava sp. zn. 9Co/423/2012, ktorým priznal manželovi nemajetkovú ujmu 20.000 Eur za smrť manželky

a každému z dvoch maloletých detí vo veku 7 a 9 rokov nemajetkovú ujmu vo výške 30.000 Eur (spolu
80.000 Eur) spôsobenej smrťou matky (vo vzťahu k maloletým deťom) a napokon rozhodnutie Krajského
súdu Prešov sp. zn. 21Co/137/2017, ktorým priznal manželke nemajetkovú ujmu vo výške 40.000 Eur
za stratu manžela a náhradu nemajetkovej ujmy 20.000 Eur každému plnoletému synovi za stratu otcaa 4 ročnému maloletému synovi sumu 40.000 Eur. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný ním uvádzanými
rozhodnutiami súdu chcel navodiť dojem, že nemajetková ujmy v praxi súdov je priznávaná v nižších
sumách, avšak opak je pravdou. Súčasne mala za to, že súd bez náležite vykonaného dokazovania

priznal žalobkyni aj vzhľadom na okolnosti prípadu neprimerane nízku náhradu nemajetkovej ujmy. Preto
mala za to, že s poukazom na § 355 a § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), a h) CSP súd pochybil
a porušil uvedené zákonné ustanovenia, na základe čoho navrhla odvolaciemu súdu zrušiť napadnuté
výroky rozsudku a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Žalovaný k odvolaniu vyjadril názor, že súd náležite vyhodnotil skutkový stav veci, naviac
aplikoval príslušné právne normy a rozhodol rozsudkom, ktorý je porovnateľný s ostatnými obdobnými
rozsudkami, t.j. pridržal sa práva na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je aj zásada legitímnych
očakávaní. Žalovaný nikdy nepopieral spáchanie skutku, nikdy nepopieral nárok žalobkyne na určitú
satisfakciu, keď súd poukázal na tú skutočnosť, že dopravná nehoda sa stala v dôsledku jeho
nedbanlivosti, avšak s tým, že svoj čin oľutoval, písomne vyjadril účinnú ľútosť a ospravedlnenie

pozostalým a zároveň uhradili pohrebné trovy žalobkyni. Nikdy skutok nezľahčoval a za skutok bol
aj odsúdený. Okrem toho súd konštatoval, že vzťah medzi žalobkyňou a jej matkou bol štandardným
vzťahom a že skúmal aj okolnosti na strane poškodených, ktoré spočívali v intenzite vzťahu žalobkyne
s nebohou, vekom nebohej a žalobkyne, otázku hmotnej závislosti na usmrtenej osobe, prípadne
poskytnutie inej satisfakcie, keď mal za to, že výška náhrady zahŕňa v sebe aj kvalitu vzájomného

vzťahu, že psychická bolesť za stratu blízkeho človeka je vnímaná ako neznesiteľná, fyzická,
obmedzujúca ostatné aktivity pozostalých a ktorá veľakrát prerastá až do dušeného ochorenia. Súd sa
teda uvedenej problematike venoval komplexne a rozsudok nemožno považovať za nezákonný. Úvaha
súdu zohľadnila všetky okolnosti a osobitosti tohto sporu s ohľadom na zaužívanú rozhodovaciu prax
súdov, na čo poukázal aj súd vo svojom bode 33. rozsudku. Pokiaľ ide o jeho majetkové pomery, ktorými

sújehopríjmyapríjmyčlenovjehorodiny,tietooznámilapreukázalspolusvyjadrenímzodňa27.4.2024,
apretoniesúpravdivétvrdeniaodvolateľkyotom,žebyuvedenéskutočnostinebolivsporepreukázané.
Pokiaľ ide o otázku odvolateľky, ktorá sa pýta ako on dospel k navrhovanej sume 8.000 Eur a akým
spôsobom dospel súd k sume 10.000 Eur ako náhrade za nemajetkovú ujmu, pripomenul, že na výpočet
tejto náhrady neexistuje matematický vzorec. Vyslovil domnienku, že požiadavka žalobkyne na náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 300.000 Eur je mimo rámca rozhodovacej praxe súdov, keď on a aj súd
vychádzali z ustálenej rozhodovacej praxe súdov. Pokiaľ odvolateľka poukázala na niekoľko rozhodnutí
súdov, išlo ale o prípady, kedy súdy rozhodovali o náhrade pri usmrtení manžela alebo manželky, a preto
uvedené rozhodnutia sa na daný spor ani aplikovať nedajú z dôvodu rozdielnych skutkových základov.
Okrem toho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnila výlučne žalobkyňa a žiadne ďalšie osoby.

Potom nie je možné, aby nároky tretích osôb boli uplatňované skrz žalobkyňu. Zo všetkých uvedených
dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne a právne správne.

9. Odvolateľka v odvolacej replike uviedla, že na svojom odvolaní trvá v celom rozsahu.

10. Skôr, ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa jeho prípustnosťou.
Podmienkou prípustnosti odvolania je vždy procesná legitimácia odvolateľa vyplývajúca z § 359 CSP,
podľa ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté. Odvolací súd dospel
k záveru, že odvolanie žalobkyne proti výroku I., ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 Eur, podala neoprávnená osoba, pretože týmto výrokom

bolo rozhodnuté v prospech žalobkyne. Z tohto dôvodu odvolací súd v súlade s § 386 písm. b) CSP
odmietol odvolanie žalobkyne podané proti rozsudku vo výroku I.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne v ostatnom jeho
rozsahu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,

beznariadeniaodvolaciehopojednávaniavzmysle§385ods.1CSPacontrariovrozsahuvyplývajúcom
z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie
je možné vyhovieť.

12. Odvolateľka v odvolaní odkazom na § 365 ods. 1 písm. a), b), d) až h) CSP uplatnila slovne odvolacie

dôvody, podľa ktorých rozhodnutie bolo vydané bez náležite zisteného skutkového stavu, pretože má
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal
všetky potrebné dôkazy, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnymskutkovým zisteniam a skutkový stav neobstojí a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

13. Pokiaľ išlo v odvolaní o označený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP
(spočívajúci v nesplnení procesných podmienok), z odvolania nevyplýva konkrétne namietanie žiadneho
z nedostatkov spadajúcich pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, súčasne odvolací
súd z úradnej povinnosti sám nezistil vadu, ktorá sa týka procesných podmienok, na ktoré je povinný
odvolací súd prihliadnuť, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené a preto z uvedených dôvodov

predmetný odvolací dôvod nebol naplnený.

14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd uvádza, že inou vadou
sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv strany sporu, ktoré nemožno podradiť pod
ust. § 365 ods. 1 písm. a), b, c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania

formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

15. Odvolací súd predovšetkým zdôrazňuje, že v odvolaní uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. d) CSP nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na
ich danosť. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, akú inú vadu má konanie vedené na súde prvej inštancie,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a sám takúto vadu nezistil. Preto ani tento
odvolací dôvod uplatnený žalobkyňou nebol naplnený.

16. Odvolateľka podobným nedôvodným spôsobom uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
g) CSP, podľa ktorého zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej

obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Odvolateľka v odvolaní
neuviedla, ktoré ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré doteraz neboli
uplatnené, sú prípustné, čím tento odvolací dôvod uplatnila výlučne formálne.

17. Odvolacia námietka v časti, v ktorej odvolateľka namietala, že trvala na svojom výsluchu a tiež na

výsluchu ďalších členov svojej rodiny (maloletej vnučky neb. H. I. a brata I. I. nar. XX.X.XXXX), pričom
súd navrhované výsluchy nevykonal, spadá pod uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e)
CSP, podľa ktorého súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

18. Odvolací súd predmetnú odvolaciu námietku nepovažuje za dôvodnú.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP spočíva v neúplnosti zistenia skutkového stavu,
ktorý je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súd prvej inštancie nevykonal
stranou sporu navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a navrhnutý dôkaz

je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci
pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami sporu navrhnuté, nemôže byť v
sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý
je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.

20. K tomuto uplatnenému odvolaciemu dôvodu odvolací súd v prvom rade uvádza, že aj keď
možno prisvedčiť odvolateľke v jej tvrdení, že v konaní navrhovala výsluch žalobkyne a jej rodinných
príslušníkov, uvedené uplatnila bez bližšej konkretizácie, pokiaľ išlo o jej rodinných príslušníkov.
Odvolateľka až v podanom odvolaní konkretizovala tieto návrhy o označenie konkrétnych rodinných
príslušníkov, ktoré navrhovala vypočuť, pričom odvolací súd nezistil dôvod, ktorý by bránil žalobkyni už

vpodanejžalobe,prípadnevpriebehukonaniapredsúdomprvejinštancienavrhnúťvýsluchkonkrétnych
svedkov, teda podať takýto návrh riadne, a nie iba nejakým všeobecným spôsobom v podobe rodinných
príslušníkov žalobkyne. Okrem toho odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ aj žalobkyňa navrhovala
výsluch rodinných príslušníkov, urobila tak zrejme so zámerom preukázať svoje tvrdenie o povahe
a intenzite vzťahu s nebohou, tiež následky, ktoré na strane žalobkyne zanechala smrť jej matky, ktoré

okolnosti ale súd prvej inštancie mal za preukázané zo samotnej výpovede žalobkyne, o čom svedčí
tiež odôvodnenie napadnutého rozsudku (najmä jeho body 31. a 38.), keď odvolateľka podaný návrh na
vypočutie jej rodinných príslušníkov nespojila s preukázaním akejkoľvek inej okolnosti, ktorú by sama
netvrdila,resp.ktorábyzjejvýpovedenemalavyplývať.Idetedanavyšeoprípad,kedytentonavrhovanýdôkaz (aj keby už v konaní pred súdom prvej inštancie bol konkretizovaný o výsluch vnučky nebohej
a o výsluch brata žalobkyne I. I.) nebol potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností.

21. Odvolateľka v podanom odvolaní ďalej namietala porušenie jej práva na riadne podrobné, jasné
a zrozumiteľné odôvodnenie rozsudku, na predvídateľnosť rozhodnutia, právo na zachovanie rovnosti
strán sporu v konaní, právo na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so
zákazomdenegatioiustitiae(odmietnutiespravodlivosti), ktoráodvolacianámietkaspadápoduplatnený
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

22. Ani predmetná odvolacia námietka nebola naplnená.

23. Odvolací súd uvádza, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorého judikatúra ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ako
vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobca, či žalovaný, sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
súdneho rozhodnutia (porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS188/06).

24. Súdna prax sa ustálila aj v závere, že za nepreskúmateľné možno považovať iba také rozhodnutie,
z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne súd rozhodol, prípadne ktorého výrok je vnútorne rozporný.
Pod tento pojem ustálená judikatúra súdov zaraďuje i prípad, kedy nemožno rozoznať, čo je výrok
a čo odôvodnenie, kto sú strany sporu a kto bol rozhodnutím zaviazaný, ako i také rozhodnutie,

v ktorom absentujú základné zákonné náležitosti, z ktorých nemožno zistiť, o akej veci bolo rozhodnuté
alebo, ktorého výrok je v rozpore s odôvodnením, ktoré neobsahuje vôbec právne závery vyplývajúce
z rozhodných skutkových okolností alebo ktorého dôvody nie sú vo vzťahu k výroku jednoznačné. Súdna
prax je jednotná aj v úsudku, že nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku
skutkových dôvodov, nie na dielčích nedostatkoch odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Musí sa pritom

jednať o vady skutkových zistení, o ktoré súd opiera svoje rozhodovacie dôvody. Za také vady možno
považovaťibaprípady,kedysúdoprelrozhodovaciedôvodyoskutočnostivsporenezisťované,prípadne
zistené v rozpore so zákonom, prípadne, kedy nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní
vykonané. Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je tiež také rozhodnutie, z ktorého odôvodnenia
nie je zrejmé, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany sporu v žalobe a prečo

považuje žalobné námietky sporovej strany za mylné alebo vyvrátené, najmä vtedy, ak ide právnu
argumentáciu, na ktorej je postavený základ žaloby.

25. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok
je dostatočne zrozumiteľný a určitý a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí

v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej,
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, súd
prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, aj náležite vyhodnotil a vysporiadal
sa s každou relevantnou argumentáciou strán sporu, pričom vo svojej argumentácii je súd koherentný,

jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú záver judikovaný vo výrokovej časti
rozhodnutia. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac
pritom všetky žalobné námietky a argumentáciu strán sporu v priebehu sporu na súde prvej inštancie.

26. Uplatnená odvolacia námietka spadajúca pod § 365 ods. 1 písm. b) CSP nebola naplnená ani

z dôvodov, pre ktoré odvolateľka namietala, že súd sa až priveľmi sústredil na majetkové pomery
žalovaného (bod 12. odôvodnenia rozsudku), ktoré žalovaný ani nepreukázal, ďalej, že v rozpore
s princípmi CSP vyznieva bod 19. odôvodnenia, keďže zo strany súdu nie sú uvedené žiadne príjmy
žalovaného a jeho rodinných príslušníkov a tiež, že súd bral ohľad až neprimerane viac na stranu
žalovaného, než žalobkyne.

27. Odvolateľka tieto námietky totiž nespojila so samotnými závermi súdu, a v tejto súvislosti sú
všetky tieto namietania zavádzajúcimi, pretože predmetné námietky s odkazom na body 12., 15. a
19. odôvodnenia rozsudku nepredstavujú závery súdu, ale sú iba reprodukovaním toho, čo v konanítvrdil a produkoval samotný žalovaný, čo ale nemožno vzájomne zamieňať alebo stotožňovať. Naviac
z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd pri svojom rozhodovaní o predmetnej žalobe síce prihliadol aj
na okolnosti na strane žalovaného, týmito neboli majetkové pomery žalovaného (porovnaj najmä bod

32. odôvodnenia rozsudku).

28. Pokiaľ odvolateľka v odvolaní opätovne poukázala na iné rozhodnutia súdov o priznaných náhradách
náhrady nemajetkovej ujmy, o ktorých sa už zmieňovala vo svojom vyjadrení zo dňa 26.6.2023,
nimi mienila preukázať, že žalovaný ním uvádzanými rozhodnutiami súdov chcel navodiť dojem, že

nemajetková ujma v praxi súdov je priznávaná v nižších sumách, pričom opak je pravdou.

29. Odvolací súd k tomu uvádza, že určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou
sumou je vždy závislé od výsledku posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej
prerokovávanej veci, ktoré sú spravidla neopakovateľné a nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v
iných veciach (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 204/2018).

30. V judikatúre dovolacieho súdu sa ustálil názor, že určenie výšky peňažného zadosťučinenia je
výsledkom individuálneho posúdenia všetkých rozhodných okolností každého prípadu, pričom nemožno
vychádzať zo žiadnej fixnej čiastky aplikovateľnej na všetky prípady. Súdy však môžu- a v záujme
zachovania proporcionality aj majú- prihliadať ma sumy priznávané v porovnateľných prípadoch,

nie ako záväznú tarifu, ale ako orientačné pravidlo pre udržanie rozhodovacej praxe v rozumných
a predvídateľných hraniciach (bod 23.1. rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 144/2023).

31. Odvolateľka síce sama poukázala príkladmo na iné rozhodnutia súdov, tieto ale (s výnimkou
rozhodnutia KS Prešov sp. zn. 21Co/137/2017) predstavujú rozhodnutia, ktorými boli síce priznané

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za smrť blízkej osoby, avšak za skutkovej situácie, kedy
žalobcami boli pozostalý manžel/manželka alebo maloleté dieťa, čo nie je prípad predmetnej veci.

32. Odvolací súd sám príkladmo poukazuje na už zmieňovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo 144/2023, ktorým dovolací súd zamietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu (Krajského

súdu v Trnave sp. zn. 10Co/77/2021). V predmetnej veci bol predmetom konania nárok uplatnený na
Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 8C/495/2015 titulom ochrany osobnosti podľa § 11 OZ, ktorý si
žalobcovia ako už dospelé deti uplatňovali v dôsledku smrti ich matky, ktorú zavinila pri dopravnej
nehode žalovaná v 1. rade (na základe právoplatného trestného rozhodnutia), konštatujúc súdom prvej
inštancie, že v občianskoprávnych sporoch o nemajetkovú ujmu plnoletých potomkov po obeti dopravnej

nehody sa v posledných rokoch ustálilo rozpätie približne od 6-7 tisíc do 13 tis. Eur, s mediánom okolo
9-10 tis. Eur. Preto súd vyvodil, že základná sumy 10.000 eur pre každého zo žalobcov je primeraná
a zodpovedá princípu proporcionality, keďže nejde o prípad s mimoriadnymi následkami nad rámec
obvyklej intenzity prežívania; súčasne prihliadol na spoluzavinenie usmrtenej matky v rozsahu 20%, na
základe čoho v konečnom dôsledku každému zo žalobcov priznal proti žalovanej v 1. rade (a tiež proti

žalovanej v 2. rade ako poisťovni) po 8.000 eur a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcov zamietol. Odvolací
súd potvrdil tak potvrdzujúci výrok, ako aj zamietavý výrok vo veci samej.

33. Napokon odvolací súd posúdil ako nedôvodné tiež odvolateľkou uplatnené odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

34. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
35. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.36. Odvolateľka v odvolaní neuviedla, ktoré skutkové zistenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní,
keď v odvolaní ani len netvrdila, aby súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo aby súd opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Súčasne odvolateľka v odvolaní neprodukovala tvrdenie, podľa ktorého súd použil iný právny predpis,
ktorý mal použiť alebo, že použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

37. Súd prvej inštancie už tým, že výrokom I. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni
nemajetkovúujmuvpeniazoch,malzapreukázanýzákladnárokužalobkyne,čozodpovedáajvodvolaní
uvedenému, že – súčasťou práva na ochranu osobnosti je i právo na súkromie rodinných príslušníkov,
ktoré zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, - smrť
ako absolútna strata predstavuje sama o sebe závažný zásah do práva na ochranu osobnosti, pričom

spôsobuje ťažké psychické rozpoloženie, - v prípade fungujúcej rodiny má následok (smrť rodinného
príslušníka) dlhotrvajúcu nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka, - protiprávne porušenie
týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah na rodinný život fyzickej osoby, - Najvyšší súd SR
uplatňuje jednotný názor, podľa ktorého súčasťou práva na ochranu osobnosti je aj rodinný život
spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových väzieb medzi najbližšími osobami,- konanie,

ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny je neoprávneným zásahom do
osobnostných práv pozostalých členov rodiny.

38. Súd prvej inštancie sa dôsledne riadil týmito všeobecne platiacimi zásadami (ktoré vyplynuli z už
ustálenej rozhodovacej praxe súdov, vrátane najvyššieho súdu a súdu ústavného), v opačnom prípade

by nemohol o žalobe (hoci iba v jej časti) rozhodnúť (aj) vyhovujúcim výrokom, pretože v ďalšej časti
odvolania odvolateľkou vznesená námietka o priznaní neprimerane nízkej náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je namietaním samotnej výšky, inak súdom priznanej, nemajetkovej ujmy v peniazoch
uplatnenej v konaní žalobkyňou.

39. Peňažné zadosťučinenie prichádza do úvahy iba vtedy, ak vzniknutú ujmu nie je možné zmierniť
prostredníctvom žiadnej formy morálneho zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o nároku podľa § 13 ods.
2 OZ musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti dokladajúce, že v konkrétnom prípade nestačí
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ, a to z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých
následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti (Rc 21/1995,

zdroj: Občiansky zákonník, Veľký komentár, 1. diel, I. Fekete, Eurokódex 2011, str. 141).

40. Podľa už citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka (§13 ods. 2 OZ, poznámka odvolacieho
súdu) podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom rade skutočnosť,
že morálna satisfakcia sa s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca,

pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v
značnej miere. Posúdenie splnenia tejto podmienky je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý musí
vychádzať z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Podľa ustálenej
rozhodovacej praxe všeobecných súdov je objektívnym kritériom posúdenia dôvodnosti priznania
náhradynemajetkovejujmyvpeniazochzistenie,čibyzakonkrétnejsituácie,zaktorejkneoprávnenému

zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah
a trvanie ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej
osoby (uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 154/2011).

41. Záver o tom, či sa poskytnuté morálne zadosťučinenie v konkrétnej veci javí ako postačujúce, je

vecou úvahy súdu, ktorá nie je neobmedzená a musí sa opierať o konkrétne skutkové okolnosti, ktoré
podľa názoru súdu vedú k takémuto záveru (rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/70/22).

42. Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Je možné ich použiť jednotlivo
alebo kumulovane, taktiež v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej

osoby. Zákon výslovne pripúšťa možnosť podania návrhu na upustenie od neoprávnených zásahov
(negatórnu žaloba), výslovne prípustný je aj návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov
(reštitučná žaloba) a návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba), ktoré
nemá charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkommorálneho, imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale
o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta
do majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, preto ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. V

prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v § 13
ods. 2 priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú
ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu (uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/ 265/2009).

43. Hlavná, primárna a nespochybniteľná funkcia náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná,

zatiaľ čo prípadná preventívno-sankčná funkcia sa uplatňuje len doplnkovo. Pri určení výšky
zadosťučinenia je preto kľúčové, aby súdy vychádzali z úplného skutkového stavu a svoje úvahy
viazali na zákonné kritériá vyjadrené v § 13 ods. 3 OZ, teda (i) závažnosť vzniknutej ujmy a (ii)
okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Len tak možno dosiahnuť, aby rozhodnutie bolo vnútorne
konzistentné, preskúmateľné a aby zodpovedalo všeobecne zdieľaným predstavám o spravodlivosti
a proporcionalite. Na uvedené závery nadväzuje aj rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Najvyšší súd

Slovenskej republiky už v rozsudku sp. zn. 4Cdo/139/2011 (na ktoré nadviazala ďalšia rozhodovacia
prax napr. sp. zn. 7Cdo/80/2014) judikoval, že podľa § 13 ods. 3 OZ zákon neustanovuje pre určenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žiadne pevné hranice. Úvaha súdu je síce voľná, avšak
limitovaná dvoma taxatívne stanovenými kritériami, a to závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami,
za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Čím závažnejšia je ujma svojou intenzitou a trvaním, tým

vyššia by mala byť aj priznaná peňažná satisfakcia. Druhé kritérium je zámerne formulované široko
tak, aby umožňovalo prihliadať na okolnosti existujúce nielen na strane pôvodcu zásahu (napr. či konal
len z ľahkej nedbanlivosti alebo úmyselne), ale ja na strane postihnutej osoby (napr. jej vlastný podiel
na priebehu udalostí vedúcich k zásahu). Cieľom tohto prístupu je zabezpečiť, aby výška peňažného
zadosťučinenia mohla byť určená pružne, v súlade s princípom spravodlivosti a so zreteľom na všetky

konkrétne okolnosti prípadu. Súd je preto povinný vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu
a svoje rozhodnutie opierať o preskúmateľné a konkrétne hľadiská (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/144/2023 z 25.9.2025).

44. Pretože, ako už odznelo, určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je záležitosťou

voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu, jej základom je zistenie skutkových okolností,
ktoré umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí.

45. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie pri stanovení konkrétnej
výšky žalobkyňou uplatnenej nemajetkovej ujmy v peniazoch pri svojej úvahe vychádzal predovšetkým

zo zistenia, že vzťahy medzi žalobkyňou, jej dcérou a nebohou boli štandardné, teda také, aké možno
očakávať od normálnych rodinných vzťahov, žalobkyňa ťažko niesla stratu svojej matky a taktiež aj
jej dcéra stratu svojej starej matky, ktorá s nimi zdieľala spoločnú domácnosť, robila spoločnosť,
v čase, keď žalobkyňa bola v práci i jej dcére - teda vnučke, chodievali občas na výlety a trávili
hodne času doma alebo prechádzkami v meste, na výletoch. Smrť osoby blízkej bola pre nich

všetkých traumatizujúca a je zrejmé, že v dôsledku dopravnej nehody a náhleho odchodu matky a starej
matky, sa negatívnym spôsobom zasiahlo do ich práva na rodinný, spoločný život, keďže trpeli najmä
psychicky. Tieto aspekty súd zohľadňoval i pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Súd skúmal aj okolnosti
na strane poškodených, ktoré spočívali v intenzite vzťahu žalobkyne s nebohou, vekom nebohej a
žalobkyne, otázku hmotnej závislosti na usmrtenej osobe, prípadne poskytnutie inej satisfakcie, súd

má za to, že výška náhrady zahŕňa v sebe aj kvalitu vzájomného vzťahu, že psychická bolesť zo
straty blízkeho človeka je vnímaná ako neznesiteľná fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalých,
veľakrát prerastá až do duševného ochorenia. Súd ďalej prihliadol na okolnosti na strane osoby, ktorá
zodpovedala za túto dopravnú nehodu, a to žalovaného- jeho postoj, tým, že prejavil účinnú ľútosť,
ospravedlnil sa. Okrem toho súd pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadol aj na

označenú rozhodovaciu činnosť súdov, ohľadne ktorej ale súčasne správne poukázal aj na to, že
nemajetková ujma je subjektívnou kategóriou (prakticky ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorú je
možné preukázať iba so značnými potiažmi), právna prax z toho vyvodila záver, že vznik nemajetkovej
ujmy nie je potrebné dokazovať v situáciách, kedy je zjavné, že by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek
osoba, ktorá by bola daná skutočnosťou postihnutá, a šlo by o notorietu, ktorú dokazovať netreba (napr.

rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2555/2010 zo dňa 15.03.2012). V úvahách ohľadne
formy a výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy je potrebné mať na zreteli tiež, že odškodnenie by sa
nemalo bez zjavných a podstatných skutkových odlišností konkrétneho prípadu podstatne odchyľovať
od zadosťučinenia priznaného v skutkovo obdobných prípadoch, nakoľko vzájomnou konzistentnosťous už judikovanými vecami sa napĺňa požiadavka jednotného posudzovania porovnateľných prípadov,
vyplývajúca z ústavne chránenej rovnosti pred zákonom a právnej istoty, zahrňujúca v sebe tiež
potrebu náležitého odôvodnenia výraznejších odchýlok od riešenia v typovej judikatúre. Okrem toho

súd neopomenul prihliadnuť aj na závažnosť zásahu, ktorá v prejednávanej veci spočívala v zásahu
osobnostných práv v podobe závažnejšieho spôsobu - usmrtením blízkej osoby. Napokon pre ustálenie
konkrétnej výšky požadovaného nároku ako primeranej výšky, súd zohľadnil v konaní preukázané
skutočnosti, podľa ktorých žalobkyňa žila v spoločnej domácnosti s matkou a so svojou dcérkou ako i
s vnučkou nebohej, že spolu zdieľali štandardný rodinný život, že tieto osoby neboli výživou odkázané

na nebohú, keďže i samotná žalobkyňa riadne pracovala, bola zamestnaná, že i ona sama mala a
má svoj samostatný príjem, teda neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by v konaní odôvodňovali
finančnú závislosť žalobkyne na nebohej, pravdou však je matka žalobkyne bola v produktívnom veku
a svojimi radami a schopnosťami bola nápomocná v rodine žalobkyne i jej dcéry a že náhla strata z
jej neprítomnosti, je nenahraditeľná.

46. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie pristúpil k stanoveniu sumy 10.000 eur ako primeranej
sumy nemajetkovej ujmy v peniazoch voľnou úvahou, súčasne preskúmateľnou, rešpektujúc pritom
zákonné aj judikatórne medze a napokon aj princíp spravodlivosti, na základe čoho súd prvej inštancie
ohľadne žalobkyňou uplatneného nároku nad priznanú sumu 10.000 eur dospel v konečnom dôsledku
k správnemu záveru o jeho nedôvodnosti, čo bolo dôvodom, pre ktorý žalobu v prevyšujúcej časti nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol.

47. Aj keď odvolateľkou napadnutý zamietavý výrok nepozostáva výlučne z v prevyšujúcej časti
nepriznanej sumy nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale tiež z nepriznaných úrokov z omeškania,
odvolateľka v tejto časti zamietavého výroku neuviedla žiadne odvolacie námietky, súčasne tieto ani

z obsahu odvolania nemožno vyvodiť. Súčasne odvolaciemu súdu neprináleží domýšľať si, o aké
konkrétne pochybenia by malo ísť v prípade nepriznaných úrokov z omeškania, z toho dôvodu odvolací
súd nemohol odvolaniu v tejto časti pripísať akúkoľvek relevanciu.

48. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu vo výroku II. ako zamietavého výroku

vrátane jeho výroku o trovách konania ako závislého výroku (výrok III.) vecne správne, preto ho odvolací
súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

49. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, z toho dôvodu mu odvolací súd priznal proti žalobkyni
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP).

50. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).