Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 10, 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-10C/45/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7218205224
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Kotusová Hucová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7218205224.27

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Michaelou Kotusovou Hucovou v spore žalobcu: A. B., nar.

XX.X.XXXX, bytom C. D. XXX/XX, B., E. F., zastúpeného JUDr. Milan Kuzma, advokát, Advokátska
kancelária G. H. I., G. H. I. a spol., Floriánska 16, Košice, proti žalovanej: G. B. I., nar. XX.XX.XXXX,
advokátka so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, za účasti intervenienta na strane žalovanej J. K. A.,
so sídlom v L., I. XX, M.: XX XXX XXX, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Štefánikova 8, IČO 36 853 186, o náhradu škody takto

r o z h o d o l :

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 3.500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 8.6.2018 po čiastočnom späťvzatí z 22.11.2019 žiadal, aby
súd zaviazal žalovanú na zaplatenie 27.049,03 eura a na náhradu trov konania. Pôvodne od žalovanej
požadoval náhradu škody 2.112.069,90 eur. Odôvodnil ju skutočnosťou, že 8.6.2011 prevzala žalovaná
jeho zastupovanie proti Slovenskej republike vo veci náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Dňa
10.2.2012 podala žalovaná na Ministerstvo spravodlivosti SR návrh na predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody. Predmetný návrh bol Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky prerokovaný.
Dňa 13.8.2012 bolo žalovanej doručené Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku
na náhradu škody z 2.8.2012, N. XXXX/XXXX/XX a návrh posúdili ako nedôvodný. Z tohto dôvodu
žalovaná 7.11.2012 podala proti Slovenskej republike žalobu o náhradu škody podľa zákona 58/1969
Zb. na Okresnom súde Košice I, ktorá bola vedená pod č. k. XXXXXX/XXXX. Uvedenou žalobou si
uplatnil náhradu škody vo výške 2.112.069,90 eur. Dňa 20.3.2013 doručila žalovaná Slovenská republika
vyjadrenie k žalobnému návrhu z 5.11.2012, kde vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku

na náhradu škody. Rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. XXX XXX/XXXX z 2.12.2014 bola
žaloba zamietnutá. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 13.12.2016 sp. zn. XXX/XXX/XXXX potvrdil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa. Keďže chybou žalovanej došlo k oneskorenému podaniu
žaloby a k premlčaniu vymáhaného nároku, zaslal žalovanej 21.2.2017 pokus o zmier a vyzval žalovanú,
aby náhradu škody 2.112.069,90 eur vyriešili mimosúdnou cestou. Poukázal na ustanovenie § 18 ods.
2, ods. 5 a § 26 ods. 1, ods. 4 zákona č. 586/2003 o advokácii. Zodpovednosť advokáta za škodu
spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je založená na kumulatívnom splnení troch predpokladov:

činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta
súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ich splnenie preukazuje v konaní o náhradu škody
žalobca (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 678/2015 z 22. októbra 2015).2. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu 28.11.2018 uviedla, že žalovaný voči nej domáha
náhrady škody vo výške 2.112.069,90 eur. Ide o sumu, ktorá bola žalovaná v konaní na Okresnom súde
Košice II sp. zn. 34C/120/2012, kde žalobcu zastupovala ako advokátka proti Slovenskej republike a

rozsudkom z 2.12.2014 bola žaloba zamietnutá. Žalovanému nemohla spôsobiť škodu, pretože nie je
známe, akú výšku škody, a či vôbec nejakú, by okresný súd v konaní sp. zn. 34C/120/2012 priznal.

3.Žalobcavovyjadrenídoručenomsúdu9.1.2019uviedol,žepovyjadrenížalovanejpovažujezaspornú
len výšku náhrady škody, ktorú by mu mal súd priznať. V konaní vedenom na Okresnom súde Košice

I pod sp. zn. 34C 120/2012 išlo o nároky, ktoré sa odškodňujú v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., keďže
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3T 18/03 z 28.9.2011 bol zo skutku uvedeného v obžalobe
oslobodený. Uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 6Ntv 53/03 bol vzatý 18.3.2003 do väzby z
dôvodov § 67 ods. 2 Tr. poriadku väzba začala plynúť dňom 15.3.2003 od 9:30 hod. a trvala do 9.9.2003,
kedy okresný súd uznesením z 9.9.2003 nepredĺžil trvanie väzby a bol z väzby prepustený. Jeho nárok
na náhradu škody sa týka predchádzajúceho nezákonného pozbavenia osobnej slobody, ktorý zaručuje

zákon č. 58/1969 Zb. a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. V pôvodnom konaní si uplatnil náhradu
materiálnej škody i nemajetkovej škody 2.112.069,90 eur, ktorá mu vznikla nezákonným vykonaním
väzby.

4. Žalovaná vo vyjadrení doručenom súdu 5.3.2019 zotrvala na svojom vyjadrení z 26.11.2018.

5. Na prvom pojednávaní 22.11.2019 vzal pred jeho otvorením žalobca žalobu v časti prevyšujúcej
27.049,03 eur späť a žiadal v tejto časti konanie zastaviť. Vzhľadom na skutočnosť, že si žalobca
uplatňovalnáhraduškodyztitulurozhodnutiaoväzbeakonezákonnéhorozhodnutia,nárokjedôvodnýv
časti úkonov od 20.3.2003 do 4.9.2003 počas väzobného stíhania; ide o 29 úkonov vrátane cestovného,

čo spolu predstavuje 5.299,03 eur. K výške nemajetkovej ujmy uviedol, že už len samotná skutočnosť, že
vykonal väzbu, je vážnym zásahom do jeho práv zaručených ústavou. Zákon č. 58/1969 Zb. nelimitoval
výšku náhrady nemajetkovej ujmy. V súčasnej dobe je výška nemajetkovej ujmy už limitovaná, a preto
aj z dôvodu hospodárnosti konania a istej predvídateľnosti výšky nemajetkovej ujmy, upravil výšku
nemajetkovej ujmy na sumu zodpovedajúcu 50 násobku minimálnej mzdy v roku 2017 (335 eur), kedy

rozhodoval krajský súd, teda 21.750 eur.

6. Žalovaná na pojednávaní 22.11.2019 uviedla, že jej neostáva iné ako nárok uznať. Nie je podstatné,
ako došlo k zmeškaniu lehoty, je to jej zodpovednosťou. Považovala za spornú len výšku nároku,
pretože nebolo zrejmé, akú výšku by bol súd priznal, keby tá žaloba bola podaná včas. So základom

nároku súhlasí a výšku uplatnenej škody ponechala na rozhodnutie súdu. Následne predniesla, že nárok
žalobcu z jej strany nemôže byť uznaný, pretože to nemohlo byť zo strany intervenienta uznané ako
poistná udalosť (viď zápisnica z pojednávania konaného 22.11.2019).

7. Intervenient na pojednávaní 22.11.2019 považoval žalobu za nedôvodnú, pretože žalobca doposiaľ

nepreukázal vznik nároku v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Poukázal na oznámenie
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 2.8.2012 o výsledku predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody. Žalobca nepreukázal základné predpoklady vzniku zodpovednosti advokáta
za škodu. Neúspech strany sporu v konaní nemožno automaticky spájať so zodpovednosťou advokáta,

ktorý stranu v spore zastupoval. Dôkazná povinnosť na preukázanie predpokladu zodpovednosti
advokáta je na strane poškodeného žalobcu.

8. Intervenient v podaní doručenom súdu 25.2.2020 namietol uplatnenie si nároku na zaplatenie
5.299,03 eur i nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý žalobca nepreukázal a za neodôvodnenú

považoval aj jeho výšku. Žalobca pri takto určenej výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádza z §
17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov. Opomína však ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a svoj
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za 6 mesiacov vo väzbe tak určil na maximum. Uvedené kritéria
by musel žalobca preukázať aj v tzv. „pôvodnom konaní voči štátu“, ak by nenastalo domnelé resp.

žalobcom uvádzané pochybenie žalovanej a dané kritéria na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy
je potrebné preukázať aj v tomto konaní. Žalobca netrpel žiadnymi psychickými ťažkosťami, ktoré by
si vyžadovali lekársku pomoc a žil bežným životom (práca, priateľka). Žalobca na preukázanie zásahu
do jeho osobnostných práv uviedol, že bol terčom médií, ktoré o ňom písali len negatívne. Na margouvedeného intervenient poukázal na článok publikovaný v Košice/Korzár/Sme z 5.1.2012 s titulným
názvom: „Strelec na podsvetie je nevinný. Chce odškodné“, z ktorého je zrejmé, že žalobca bol spod
obžaloby oslobodený a rovnako je z neho zrejmé, že bol aj „mediálne rehabilitovaný“. Intervenient

poukázal na rozhodovaciu prax členských štátov Európskej únie. Rakúsky najvyšší súd napr. rozsudkom
z 1.7.2004 sp. zn. 2 Ob 141/04 priznal 40 ročnému synovi, ktorý nežil v spoločnej domácnosti so svojou
usmrtenou matkou, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13.000 eur. Najvyššie odškodné 65.000 eur
priznal Rakúsky najvyšší súd rozsudkom z 30.10.2003, sp. zn. 2Ob 186/03 pozostalému manželovi,
ktorý pri dopravnej nehode stratil manželku a tri maloleté deti. Pozostalým napr. vo O., štátoch Beneluxu,

Španielsku a Portugalsku, priznávajú presne určenú paušálnu sumu, ktorej výška závisí od stupňa
príbuzenstva. V L. sú stanovené nasledovné paušálne sumy odškodnenia pozostalých: manželka a
družka v prípade dlhodobého spolužitia po 12.500 eur, dieťa žijúce s usmrteným rodičom v spoločnej
domácnosti 12.500 eur (dieťa žijúce mimo spoločnej domácnosti 5.000 eur), rodič žijúci v spoločnej
domácnosti s usmrteným 7.500 eur (rodič žijúci mimo spoločnej domácnosti 3.750 eur), nasciturus 2.500
eur a súrodenec žijúci v spoločnej domácnosti s usmrteným 2.500 eur (žijúci mimo spoločnú domácnosť

1.500 eur).

9.Vpodanídoručenomsúdu20.7.2021žalobcaozrejmil,žesinárokuje5.299,03eurtitulomtrovkonania
za úsek jeho väzobného stíhania a 21.750 eur titulom nemajetkovej ujmy ako 50 - násobku minimálnej
mzdy pre rok 2017 (rok rozhodovania krajského súdu). Ozrejmil, že mu bolo vznesené obvinenie pre

trestný čin vraždy dňa 15.3.2003 a to v konaní vedenom pod N.: I./E.. Na tom podklade si 20.3.2003
zvolil za obhajkyňu G. B. I. (žalovanú). Väzobne stíhaný bol od 15.3.2003 od 9:30 hod. do 9.9.2003. Za
ten čas ide o 29 úkonov právnej pomoci v hodnote každý 141,74 eur (spolu 4.110,46 eur). Každému
úkonu prináleží tzv. režijný paušál 4,25 eur (spolu 123,25 eur). V rámci trov právneho zastúpenia je
zaúčtovanéajcestovnéza10ciestKošice-Trebišovv sume219,96eur.Súčettrovprávnehozastúpenia

predstavuje 4.453,64 eur bez DPH (+846,19 eur DPH), teda 5.299,83 eur. Žalobca vzal na pojednávaní
v časti trov konania o 0,80 eur viac späť ako predstavuje správny matematický výpočet. Uplatnené trovy
tak predstavujú spolu 5.299,03 eur. Žalovanej uhradil 150.000 Sk.

10. V nadväznosti na toto podanie intervenient zdôraznil, že predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za

škodu neboli v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci vedenom na Okresnom
súde Košice I pod sp. zn. 34C/120/2012 predmetom dokazovania. Ohľadne zodpovednosti advokáta
za škodu poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.10.2015 so sp. zn. II.
ÚS 678/2015. Príčinná súvislosť musí byť v takýchto prípadoch daná medzi konaním (opomenutím)
advokáta, teda medzi tým, že právo nebolo uplatnené včas, a vznikom škody, teda tým, že právo klienta

sa premlčalo. Záver o príčinnej súvislosti možno však urobiť len vtedy, ak nebyť premlčania by mohol
klient právo úspešne uplatniť, teda pokiaľ toto právo skutočne existovalo. Preto ako predbežnú otázku
treba vždy vyriešiť, či (ale aj v akom rozsahu) by klientov žalovaný bol povinný klientovi plniť, pretože
len v takom rozsahu by mohol za škodu uplatnenú proti advokátovi advokát zodpovedať (napr. R 13/86,
NS ČSR, 1 Cz 17/84, rozsudok z 29. 6. 1984). Rovnaký právny názor je uplatňovaný aj zo strany

Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý v rozsudku zo dňa 16. októbra 2008, sp. zn. 25Cdo/4495/2007.
Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je naplnenie niektorej z hypotéz
označovaných ako „pozitívny predpoklad,“ vymedzených v ustanovení § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb., za súčasného nenaplnenia žiadneho z negatívnych predpokladov zakotvených v ustanovení §
5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., za splnenia ktorých nárok na náhradu škody nevzniká. V ďalšom

poukázal na správu Najvyššieho súdu ČSSR o účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. z 30.11. 1977, sp. zn.
Plsf 3/77. Rovnaký právny názor zastáva aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 3.10.2012
sp. zn. I. ÚS 444/2012. Žalobca tým, že strieľal na ľudí, spôsobil im zranenia, zavinil to, že bol vzatý
do väzby, čím má za to, že nie je daný nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ďalej
namietolneodôvodnenosťasvojvoľnosťuplatnenejvýškynáhradyškody,ktorámápozostávaťznáhrady

trov konania za úsek väzobného stíhania žalobcu 5.299,03 eur za čas trvania väzby od 15.3.2003 od
09.30 hod. do 9.9.2003, spolu za 29 úkonov právnej pomoci a tiež nemajetkovej ujmy vo výške 21.750
eur ako 50-násobok minimálnej mzdy pre rok 2017 ako rok rozhodovania krajského súdu. Podľa jeho
názoru nemôže byť uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy určená arbitrárne, výsledkom čoho
je stanovenie zjavne neprimeranej finančnej sumy a poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR

vyjadrený v uznesení sp. zn. 7Cdo/243/2019 z 28.10.2020.

11. Žalobca v podaní doručenom súdu 8.9.2021 uviedol, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
zaškoduzodpovedá,abykaždámajetkováujma,spôsobenánesprávnymčinezákonnýmzásahomštátuproti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonností)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery, prijaté už v
čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovacia prax vnútroštátnych súdov nebola istý čas jednotná

pri posudzovaní podmienok zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu a zásadný prelom nastal po
rozhodnutíÚstavnéhosúduSRzo7.júla2016sp.zn.I.ÚS320/2016.Opätovnedaldopozornosti,žebol
spodobžalobyprokurátoraoslobodenýzdôvoduexistenciepodmienoknutnejobrany.Súdyrozhodujúce
o ne/vine žalobcu vychádzali zo záverov znalcov, kedy žalobca (obžalovaný) „v kritickej situácii konal
v stave silného rozrušenia kumulovaného, ktorý bol spôsobený predovšetkým dlhotrvajúcou konfliktnou

situáciou, čo vyústilo do tzv. vystupňovaného afektu obranno-útočného charakteru v stave ohrozenia
jeho života, ako aj života a zdravia jeho blízkych. Išlo u neho o úzkostný afekt strachu, zlosti a
bezradnosti, kedy boli jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti podstatne forenzne významne
zmenšené. Znalci ustálili záver, že obžalovaný konal v stave zmätku, strachu, zľaknutia, v ktorom
nedokázal rozpoznať či poškodený O. útočí alebo či už aj uniká z miesta činu, nakoľko konal automaticky
pod vplyvom silného rozrušenia (z uznesenia NS SR, sp. zn. 1To 27/2010). Reagoval tiež na tvrdenie

intervenienta, ktorý uvádza, že si žalovaný väzbu zapríčinil sám, a to tvrdením, „že keď niekto použije
zbraň a strieľa na ľudí musí si byť vedomý aj následkov s tým spojených, t.j. že takýto počin bude
vyšetrovaný a takáto osoba bude do vyšetrenia veci obmedzená na slobode. Toto tvrdenie intervenienta
jednoznačne vyvracajú závery znaleckých posudkov vyhotovených v trestnom konaní. Všetkým musí
byť zrejmé, že vyčíslenie ujmy, ktoré žalobca ale aj ktorákoľvek iná osoba v obdobnom postavení

znášajú, nie je jednoduché. Žalobca bol v čase skutku (a naďalej aj je) bezúhonným, slušným a čestným
človekom. Úspešne podnikal, bránil sa krivde a odmietal akúkoľvek nespravodlivosť. Tieto vlastnosti
človeka sú v dnešnej dobe už pomaly raritnými. Žalobca sa stal obeťou nespravodlivosti ale aj zákernosti
a následne aj chyby, či nedokonalosti právneho systému. Bol vo väzbe dlhých 179 dní. Presné vyčíslenie
sumy ujmy neexistuje. Podľa judikatúry ESĽP ide rádovo o 10-tky eur za 1 deň trvania väzby. Napr. vo

veci vedenej pred ESĽP - Bruncko proti Slovensku išlo o sumu 74 eur za deň trvania väzby. Väzba pre
nevinného človeka je tak závažným zásahom, že sa to nedá ani opísať. Zlomí to aj tú najsilnejšiu osobu.

12. Intervenient v podaní doručenom súdu 9.9.2021 rovnako ako žalobca poukázal na odôvodnenie
Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 320/2016. Oslobodenie žalobcu spod obžaloby je len

prvým predpokladom vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Kumulatívnou
podmienkou je aj nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu
škody nevznikne podľa § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. (in concreto zavinenie väzby). Je nepochybné,
že skutok sa stal a uskutočnil ho žalobca, t.j. svojim konaním, ktoré síce následne bolo vyhodnotené
ako konanie v nutnej obrane, dal príčinu pre obavy ktoré boli dôvodom väzby. Je tak zrejmé, že čin

vraždy v časti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu by bol trestným činom ak by neboli preukázané
okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu t.j. konanie v nutnej obrane. V okolnostiach trestnej veci bol
žalobca oslobodený spod obžaloby iba z toho dôvodu, že konal v nutnej obrane avšak aj z trestných
súdnych rozhodnutí vyplýva, že skutok sa nepochybne stal (uznesení NS SR 1 To 27/2010 z 30.3.2011).
Na strane žalobcu tak bolo dané zavinenie na vzatí do väzby.

13.Rozsudkomz10.februára2022súdkonanieozaplatenie2.085.020,87eurazastavil,žalovanejuložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 14.979,08 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol a žalovanej a intervenientovi nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal.

14. Na odvolanie žalovanej a intervenienta proti vyhovujúcemu výroku rozsudku Krajský súd v Košiciach
rozsudkom z 23. apríla 2023 sp. zn. 5Co/89/2022 rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku v časti priznanej
sumy 4.979,08 eur potvrdil a rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku v časti priznanej nemajetkovej ujmy
10.000 eur a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

15. Uviedol, že súd správne uzavrel, že nárok žalobcu na náhradu škody proti štátu je daný, žalobca
splnenie podmienok na priznanie náhrady škody od Slovenskej republiky preukázal a preukázal aj
existenciu škody voči žalovanej, ktorá za škodu spôsobenú v súvislosti s poskytovaním právnych
služieb zodpovedá. Konštatoval, že odvolanie žalovanej a intervenienta na strane žalovanej proti

vyhovujúcemu výroku rozsudku v časti nároku žalobcu na náhradu majetkovej škody v sume 4.979,08
eur sú neopodstatnené a preto rozsudok v tejto napadnutej časti ako vecne správny potvrdil postupom
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa v celom rozsahu aj s jeho odôvodnením. Odvolací súd ďalej
uviedol, že súd prvej inštancie sa následne správne zaoberal i posúdením nároku žalobcu na náhradunemajetkovejujmyuplatnenejžalobcomvovýške21.750eur,pričomsprávneuviedol,ževýškapriznanej
nemajetkovej ujmy je otázkou právnou, ktorá závisí výlučne od úvahy súdu. Z odôvodnenia relevantnej
časti rozsudku (body 73 až 79 preskúmavaného rozsudku) vyplýva, že súd v tejto súvislosti poukázal

na viaceré okolnosti, na základe ktorých považoval nárok žalobcu za dôvodný vo výške 10.000 eur a
vo zvyšnej časti 11.750 eur žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a uzavrel, že zodpovednosť
žalovanej voči žalobcovi v tejto časti nebola daná. Súd pri rozhodovaní vychádzal z premisy, že väzobné
stíhanie predstavuje (hneď po pozbavení života) najzávažnejší zásah do základných ľudských práv
a slobôd, každé také pozbavenie osobnej slobody počas trestného stíhania ovplyvňuje život trestne

stíhaného, nakoľko nesie v sebe znaky spoločenskej difamácie, faktických obmedzení v živote, stres
a v neposlednom rade i právnu neistotu stíhanej osoby, pričom čím dlhšie trvá, tým sa tieto príkoria
môžu považovať za závažnejšie. Odkazom na tvrdenie žalobcu, že výkonom väzby utrpel zásah do
osobného, spoločenského i podnikateľského života, pri súčasnom zásahu do osobnej cti a povesti
žalobcu medializáciou celého prípadu, za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považoval finančnú
sumu 10.000 eur. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o nároku žalobcu

na nemajetkovú ujmu správne uzavrel, že žalobcovi v predmetnej trestnej veci vedenej proti nemu ako
obvinenému (neskôr ako obžalovanému) vznikla nemajetková ujma, ktorú nemožno odškodniť inak než
v peniazoch, pretože trestné stíhanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Súd mal adekvátne na zreteli
to, že nemajetkovú ujmu je potrebné kompenzovať poškodenému žalobcovi i so zreteľom na článok
36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody, ktorú

mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo
nesprávny úradný postup, tiež závery judikatúry ustálenej v názore, že pri dôslednom rešpektovaní
prezumpcie neviny predstavuje každé trestné stíhanie významný zásah do súkromného a osobného
života stíhaného (žalobcu), negatívne sa dotýka aj jeho cti a dobrej povesti, a je spôsobilé porušiť právo
jednotlivca (žalobcu) na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti,

osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a
článok 10 Listiny základných práv a slobôd.

16. Súd prvej inštancie pochybil v tom, že sa dôsledne nezaoberal otázkou príčinnej súvislosti medzi
konanímštátuavzniknutounemajetkovouujmoužalobcu,alevpodstatesazaoberalužibavýškou,resp.

primeranosťou nemajetkovej ujmy, keďže námietky žalovanej a intervenienta smerovali k spochybeniu
výšky uplatneného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, a to so zreteľom na závery
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení s. zn. 9Cdo/155/2020. Rovnaku´ pra´vnu ota´zku
riesˇil aj sena´t 7C najvysˇsˇieho su´du v rozhodnutí zo 17. okto´bra 2018 sp. zn. 7Cdo/100/2017. Sena´t
7C sa stotozˇnil s pra´vnym na´zorom vysloveny´m v citovanom rozhodnutí sena´tu 3C a povazˇoval ho

za usta´lenu´ rozhodovaciu prax dovolacieho su´du. K za´veru o mozˇnosti priznatˇ na´hradu v zmysle
za´kona cˇ. 58/1969 Zb. dospela prax vsˇeobecny´ch su´dov Slovenskej republiky azˇ v su´vislosti s pra
´vnym na´zorom najvysˇsˇieho su´du obsiahnuty´m v rozsudku Najvysˇsˇieho su´du Slovenskej republiky
z 31. ma´ja 2007 s. zn. 4Cdo/177/2005, ktore´ bolo publikovane´ v Zbierke stanovi´sk Najvysˇsˇieho su
´du a rozhodnutí su´dov Slovenskej republiky ako judika´t Rc 13/2009. Poukázal tiež narozhodnutie z 31.

ma´ja 2007 s. zn. 4Cdo/177/2005 ohľadne nastolenej ota´zky (odsˇkodnenie va¨zby). Dal do pozornosti
rozhodnutie z 27. apri´la 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005, z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 a z 30.
septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012. Ako náležitý vyhodnotil odvolací súd poukaz intervenienta
v odvolaní na uznesenie NS SR s. zn. 7Cdo/243/2019 a právny názor Ústavného súdu SR v náleze
s. zn. III.ÚS 288/2017. Odvolací súd dodal, že kritériom podstatným pre priznanie nemajetkovej ujmy

a pre stanovovanie výšky nemajetkovej ujmy nie sú následky vyvolané medializáciou celého prípadu,
keďže za obsah príspevkov zverejnených v tlači a v médiách (televízia) nenesie zodpovednosť štát.
V spore nebolo preukázané (a ani tvrdené), že by štát medializáciu prípadu inicioval. Pretože súd
prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy neposudzoval zo všetkých relevantných
hľadísk plynúcich z vyššie uvedených judikatórnych premís, súdom učinený záver o skutkovom stave

veci je založený na neúplnosti skutkových zistení, ktoré sú zásadne významné pre právne posúdenie
veci. Súd tak dospel k predčasnému, a preto nesprávnemu právnemu záveru o naplnení základných
predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej advokátky za škodu, ktorý založil na úsudku, že boli
splnené základné podmienky pre vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy (vznik ujmy a
príčinná súvislosť medzi ujmou a nezákonným rozhodnutím), nakoľko ten vyvodil na základe neúplných,

a preto nesprávnych skutkových záverov. Odvolanie žalovanej a intervenienta je preto v tejto časti
opodstatnené. Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostalo iné, ako rozsudok v jeho výroku v časti
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur zrušiť spolu s akcesorickým výrokom
o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a novérozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Uložil súdu opätovne posúdiť nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy, pričom bude potrebné zaoberať sa otázkou príčinnej súvislosti medzi konaním štátu a vzniknutou
nemajetkovou ujmou žalobcu, a následne sa zaoberať výškou, resp. primeranosťou nemajetkovej ujmy,

keďže námietky žalovanej a intervenienta smerovali k spochybeniu výšky uplatneného nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy, a to (aj) so zreteľom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v uznesení s. zn. 9Cdo/155/2020. Pri posudzovaní opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy z hľadiska primeranosti súd je potrebné mať na pamäti, že i keď výška
zadosťučinenia v peniazoch je predmetom úvahy súdu, táto sa musí opierať o celkom konkrétne

a preskúmateľné hľadiská (por. napr. NS SR sp.zn. 4Cdo/171/2005). Pripomenul, že žalobcu ťaží
dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie, že predmetné nezákonné trestné stíhanie (väzba) bolo
v priamej príčinnej súvislosti so žalobcom konkrétne špecifikovanou (konkretizovanou) ujmou žalobcu,
z ktorej odvodzuje výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy uplatnenej v žalobe. Neexistencia
tejto príčinnej súvislosti, resp. jej nepreukázanie, bude mať následne vplyv na stanovenie konečnej
výšky požadovaného nároku. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť napr. na uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/280/2019, v ktorom riešil danú problematiku. Okrem toho súd prvej
inštancie pri svojom rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a pri ustálení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vezme na zreteľ tiež právne predpisy slovenského právneho
poriadku upravujúce odškodnenie, závery v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS/432/2020 a
tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože v opačnom prípade by sa dopustil odklonu

od ustálenej praxe dovolacieho súdu v tejto otázke (por. napr. uznesenie NS SR sp.zn. 9Cdo/155/2020).
V neposlednom rade súd pri určení výšky uplatneného nároku bude prihliadať aj na výšku náhrady
priznávanú vnútroštátnymi súdmi v porovnateľných prípadoch (por. napr. rozhodnutie NS SR sp.zn.
6Cdo/37/2012).

17. Rozsudok z 10. februára 2022, vo výrokoch ktorými súd konanie o zaplatenie 2.085.020,87 eura
zastavil, žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.979,08 eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol nadobudli právoplatnosť 28.6.2023, a preto tieto
nároky uplatnené žalobou už neboli predmetom ďalšieho konania a rozhodovania súdu prvej inštancie.
Vzhľadom na uvedené, súd sa v rozsudku a v ďalšej časti jeho odôvodnenia obmedzil na dokazovanie

vykonané v súvislosti so zostávajúcim uplatneným nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu
v dôsledku výkonu väzby v súvislosti s trestným konaním, spod obžaloby ktorého bol oslobodený.

18. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že od roku 1990 sa zaoberal obchodnou a reštauračnou činnosťou
vrátane prevádzky potravín. Do roku 2003 sa mu darilo, mal 33 zamestnancov, platil riadne dane a

všetky odvody. Požiadal o inštitút osobitného príjemcu pre odkázaných ľudí, ktorý dostal. V roku 2003
do obchodu došli mafiáni a chceli odo neho 40%. Povedal im, že im nič nedá. Na to dostal „boxa“ jeho
brat a keby nevybral pištoľ a nezačal strieľať, boli by tam všetci, čo tam boli s ním, pozabíjaní. Hovoril,
že je nevinný, že ich chceli vydierať a zabiť. Súd mu potvrdil väzbu, v ktorej bol šesť mesiacov. Firma
bola za ten čas vedená jeho bratom, ktorý nebol skúsený. Už po troch mesiacoch musel predať byt na

P., svoj majetok, na záchranu firmy. Nachladil sa tam. Bol slušným občanom a nemal žiadne problémy
so štátom. Hneď po návrate z väzby sa vrátil do firmy a začal sa o ňu starať. Média sa však do neho
pustili, že vrah je na slobode. Ľudia prestali chodiť do jeho obchodu a firma sa zatvorila. Mal priateľku,
pričom ľudia a susedia jej dávali do schránky oznámenia, že v bytovom dome sa zdržiava vrah. Keď od
nej odišiel, dostala ďakovné oznámenie, že sa rozišla s vrahom. Média ho v tom čase osočovali, majú

veľkú silu. Vo väzbe dostal depresie, bolesti chrbtice, začal sa liečiť až po tom, ako odišiel do Nemecka.
Absolvoval operácie, berie silné lieky na tlak a chrbticu. Basa mu pripravila takýto život a kvôli strachu
odišiel do Nemecka žiť. Časy počas výkonu väzby boli pre neho veľmi zlé. Keď išiel na vychádzku, tak
dozorca najprv pozrel, či všetko je pozatvárané, a tak ho viedli vonku ako nejakého psa, aby sa hodinu
poprechádzal. Zaobchádzali so ním ako s tou poslednou handrou. Prežíval strašné chvíle. Nadávali mu

vrah, cigáň, zdochni, a také veci kričali cez okno. Mal Q., nevedel tam spávať, bál sa o rodinu, o seba,
stále sa bál, že niekto je za ním, že čo bude ďalej. V rádiu o ňom tak isto rozprávali, že vrah postrieľal
nevinných ľudí, hrozí mu doživotie a on bol z toho úplne na dne. Kým sa to nestalo, mal všade dvere
otvorené, každý ho poznal, bol pán B.. Potom už sa každý odvracal a už bol iba cigán. Zmenilo sa veľa,
musel odísť do Nemecka, pretože sa zle cítil v tomto štáte, každý na neho ukazoval a bál sa. Keď aj

prišiel na toto pojednávanie, nemal odvahu chodiť po Košiciach. Predtým sa ho v rodine báli a on sa bál
o nich. Potom všetkom rodina na neho už len nadávala, prečo to urobil, že aké oni majú ťažkosti. Preto
vlastne odišiel a s rodinou nie je v kontakte, odvrátili sa od seba. Jediný, s ktorým aj naďalej vychádza,
je jeho kamarát pán I., ktorého pozná od roku 1991, ináč tu nezostal nikto. Po prepustení z väzby odišielna liečenie do Trenčianskych Teplíc na 28 dní. Liečenie sa týkalo pohybového ústrojenstva, nakoľko sa
tam vo väzbe nachladil a nevládal chodiť. Mal problémy aj kardiologického charakteru, prečisťovali mu
cievy. Média o ňom písali jednoznačne len negatívne, dokonca sa dostal do knihy o N..

19. Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní 12.9.2024 doplnil, že vo väzbe nemal priezvisko.
Dozorcovia ho volali iba cigán. Keď niečo bolo v novinách, dali mu to prečítať. To, čo čítal, ho deptalo,
nezakladalo sa na pravde. V cele, ktorá mala 8m2, boli štyria, z toho dvaja boli beštiálni vrahovia. Zo
začiatku nechodil na prechádzky a keď sa ostatní z prechádzky vrátili, povedali mu, že sa na neho pýtali

mafiáni. Celkovo bol na prechádzke možno trikrát. Dostal sa do situácie, že keď tam bude dlhšie, obesí
sa, pretože keď je nevinný, tak trpieť nebude. Súdy počas konania nebrali do úvahy jeho svedkov a až
najvyšší súd povedal, že je nevinný. S rodinou sa pohádal, odsúdila ho, lebo na nich poukazovali, že je to
rodina vraha. Priatelia ho opustili lebo nechceli mať nič spoločné s vrahom. Ostal len M. I.. Ostatní známi
dali ruky preč, čo ho deptalo. Aj dozorcovia mu hovorili, že zhnije v base. Vo väzbe prišiel o zdravie, bola
tam zima, okno sa nedalo zatvoriť a prišiel o chrbticu. Kvôli tomu berie silné lieky a požiadal o dôchodok.

Podstúpil operáciu, pričom zistili, že chrbtica je na troch miestach poškodená, avšak tieto ďalšie operácie
by predstavovali riziko ochrnutia. Berie silné sedatíva – Tramadol a konope. Po prepustení z väzby
bol na liečení jeden mesiac. Absolvoval rôzne masáže, ktoré nepomohli a v Nemecku podstúpil jednu
operáciu. Zároveň požiadal o invalidný dôchodok v júli tohto roku. Prišiel o priateľku. Keď ho prepustili,
susedia boli zhrození. Vyšiel článok, že vrah je na slobode. Hádzali im do schránky papiere, aby sa vrah

vysťahoval, lebo sa ho boja. Priateľka prišla do schránky a prečítala si tie papiere. Keď prišla domov
z práce, tak plakala kvôli tomu. Prišiel o tržby, o svojich zamestnancov. Mal 17 predavačiek, jedného
šoféra, dve prevádzkarky a dve vedúce. Prišiel o 50 % svojich tržieb. Ľudia sa báli chodiť do obchodov
lebo hovorili, že tu je obchod toho vraha. Keď sa rozišli, pričom rozchod bol z iniciatívy priateľky, odišiel
od nej, tak jej susedia napísali, že dobre, ako ten vrah odišiel. To, čo sa stalo, s ním vlečie po celý život.

Keď v Trebišove otvoril ďalší obchod a ľudia sa dozvedeli o tom, prestali tam chodiť. Išlo o prevádzku,
ktorá predávala fornety, hamburgery a taký mix a bola otvorená v roku 2012 v Trebišove. Pokiaľ klienti
nevedeli, že kto je majiteľ, chodili tam nakupovať. Keď sa dozvedeli komu to patrí, je to vrah, tak prestali
chodiť. U ľudí to zostalo tak, že on je vrah, ktorý strieľal a je tomu tak dodnes. Prevádzku zatvoril v roku
2015 a s tými ľuďmi už nemal kontakt. To, čo noviny písali, vplývalo na jeho psychiku a ničilo ho, pretože

ľudia si to zobrali, že je to tak. Celé to konania trvalo dlho a po psychickej stránke ho to zničilo.

20. Z výsluchu svedka M. R. I. vyplynulo, že pána B. pozná dlhé roky. Dlhé roky pôsobil v bankovníctve,
pracoval 13 rokov v košickej banke. Mal na starosti iné záležitosti, pôsobil v inej oblasti a so žalobcom v
rámci pracovného pôsobenia nekomunikoval. Mali aj majú dobrý kamarátsky vzťah, pretože chceli spolu

niečo robiť, bolo to také otvorené. Lenže on potom dostal ponuku pracovať v banke. Navštevovali sa.
Vozil ho lietadlom ako aktívny súkromný pilot. Mal rozbehnuté aj iné aktivity a chcel ešte troška rásť v
podnikateľskej sfére, len sa stalo a spoločensky veľmi upadol. Bol jedným z top klientov banky, pokiaľ sa
ten incident nestal. V tom čase to bola mafiánska doba. Od tej chvíle s ním prestal každý komunikovať.
Ako keby sa báli, konkrétne aj on sám. Nebol nikdy za ním vo väzbe. Záväzky v banke si vyrovnal a

potom sa dlhé roky nevideli. Určitý čas pracoval v Nemecku v stavebnej firme, vrátil sa a teraz pôsobí
v Čechách v nejakej firme. Na to, aby sa žalobca svedkovi zveril, nebol priestor a on sám ani nejavil
nejaký hlbší záujem o to, aby sa o neho zaujímal, nakoľko vie, že je to citlivá záležitosť.

21. Z lekárskej správy žalobcu z kardiologickej ambulancie H. H. S. z 18.4.2012 (č. l. 205 pripojeného

spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 34C/120/2012) vyplynuli subjektívne ťažkosti žalobcu - kolísanie
tlaku krvi, pokles výkonnosti, výrazný pacient stresovanie; po psychickej stránke veľmi zaťažený počas
väzby, následne zistený vysoký tlak, pacient sa pred väzbou neliečil a podľa udania pacient 20 rokov
nebol práceneschopný. Diagnózy - art hypertenzia II, dyslipidemia zmiešaný typ, nikotinizmus, nadváha,
CHOBPCH a susp. isch komp. Žalobcovi bola nasadená terapia oxyphilin, aspirín, zarantam a lexaurin.

22. Z novinových článkov (č. l. 206 až 223) publikovaných počnúc od 17.3.2003 vyplynulo, že médiá
informovali o obvinení A. B. z vraždy, prvotných záveroch vyšetrovania o tom, že nemal dôvod strieľať
a nejde o nutnú obranu, o okolnostiach skutku, jeho väzobnom stíhaní, priebehu trestného konania
po podaní obžaloby, odsúdení v roku 2008 na dvanásťročný trest odňatia slobody, o obrane A.

B. spočívajúcej v zastrašovaní, vydieraní zo strany poškodených a požadovanom podiele na zisku.
Okolnosti prípadu vrátane podrobnosti z procesu sú uvedené v publikácii T. H. H. na Slovensku (č. l.
223 až 225).23. Zistený skutkový stav posúdil súd podľa týchto ustanovení právnych predpisov:

24. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii advokát je povinný pri výkone advokácie

chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.

25. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii advokát je povinný pri výkone advokácie
postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným

spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa
svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných
právnych služieb.

26. Podľa § 26 ods. 1 veta prvá (pred bodkočiarkou) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii advokát
zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie.

27. Podľa § 26 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii ak tento zákon neustanovuje inak, advokát
sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení
všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať.

28. Podlˇa § 1 za´kona cˇ. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za sˇkodu spo^sobenu´ rozhodnuti´m orga´nu
sˇta´tu alebo jeho nespra´vnym u´radny´m postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.), sˇta´t zodpoveda´
za sˇkodu spo^sobenu´ neza´konny´m rozhodnuti´m, ktore´ v obcˇianskom su´dnom konani´ a v konani
´ pred sˇta´tnym nota´rstvom, v spra´vnom konani´, ako aj v konani´ pred miestnym lˇudovy´m su´dom,
a dˇalej v trestnom konani´, pokialˇ nejde o rozhodnutie o va¨zbe alebo treste, vydal sˇta´tny orga´n

alebo orga´n sˇta´tnej organiza´cie (dˇalej len „sˇta´tny orga´n“). Sˇta´t zodpoveda´ taktiezˇ za sˇkodu
spo^sobenu´ neza´konny´m rozhodnuti´m orga´nu spolocˇenskej organiza´cie vydany´m pri plneni´ u
´loh sˇta´tneho orga´nu, ktore´ na tu´to organiza´ciu presˇli.

29. Podlˇa § 1 ods. 2 za´kona cˇ. 58/1969 Zb. zodpovednosti podlˇa odseku 1 sa nemozˇno zbavitˇ.

30. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo
ak bol spod obžaloby oslobodený.

31. Podlˇa § 20 za´kona cˇ. 58/1969 Zb. pokialˇ nie je ustanovene´ inak, spravuju´ sa pra´vne vztˇahy
upravene´ v tomto za´kone Obcˇianskym za´konni´kom.

32. Podlˇa cˇlánku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane lˇudsky´ch pra´v a za´kladny´ch slobo^d (dˇalej len
Dohovor), kazˇdy´ ma´ pra´vo na slobodu a osobnu´ bezpecˇnostˇ. Nikoho nemozˇno pozbavitˇ slobody

okrem nasleduju´cich pri´padov, pokialˇ sa tak stane v su´lade s konani´m ustanoveny´m za´konom.

33. Podlˇa cˇlánku 5 ods. 5 Dohovoru, kazˇdy´, kto bol obetˇou zatknutia alebo zadrzˇania v rozpore s
ustanoveniami tohto cˇla´nku, ma´ na´rok na odsˇkodnenie.

34. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane použijú ustanovenia osobitného
predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia; 1) náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť. 2) Ak bola trestným
činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku

minimálnej mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi
nich rovnakým dielom. Poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho
zneužívaniamánárokajnavyplatenieodškodneniazaspôsobenúmorálnuškoduvsumedesaťnásobku
minimálnej mzdy.

35. Podľa § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi, trestnom čine znásilnenia, trestnom
čine sexuálneho násilia, trestnom čine sexuálneho zneužívania, trestnom čine týrania blízkej osoby a
zverenej osoby alebo trestnom čine nedobrovoľného zmiznutia má obeť násilného trestného činu nárokaj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške desaťnásobku sumy mesačnej
minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.

36. Ako už súd uviedol vyššie, predmetom konania po rozhodnutí prvoinštančného súdu z 10. februára
2022 v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu z 20. apríla 2023 ostal žalobcom uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur (žalobca požadoval 21.750 eur, ktoré súd nad sumu
10.000 eur rozsudkom z 10. februára 2022 zamietol). Vzhľadom na už právoplatne vyriešenú otázku
zodpovednosti žalovanej za škodu žalobcovi postupom žalovanej v súvislosti so žalobou o náhradu

škody proti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku z 10. februára
2022 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu z 20. apríla 2023 (odsek 18. jeho odôvodnenia).

37. Pretože za´kon cˇ. 58/1969 Zb. neupravoval na´hradu nemajetkovej ujmy spo^sobenej neza
´konny´m rozhodnuti´m sˇta´tu, k za´veru o mozˇnosti priznatˇ tu´to na´hradu aj v zmysle tohto za
´kona dospela prax vsˇeobecny´ch su´dov Slovenskej republiky v su´vislosti s pra´vnym na´zorom

najvysˇsˇieho su´du obsiahnuty´m v rozsudku Najvysˇsˇieho su´du Slovenskej republiky z 31. ma´ja 2007
sp. zn. 4Cdo/177/2005 publikovaneým v Zbierke stanovi´sk Najvysˇsˇieho su´du a rozhodnutí su´dov
Slovenskej republiky (Rc 13/2009). Najvysˇsˇi´ su´d v ňom vyslovil za´ver, podlˇa ktore´ho na´rok na na
´hradunemajetkovejujmytrebaposudzovatˇajvsu´vislostiscˇl.5ods.1a5Dohovoruoochranelˇudsky
´ch pra´v a za´kladny´ch slobo^d (dˇalej len „Dohovor“), i kedˇ na´rok na odsˇkodnenie va¨zby vznikol

podlˇa § 5 ods. 1 za´kona cˇ. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za sˇkodu spo^sobenu´ rozhodnuti´m orga
´nu sˇta´tu alebo jeho nespra´vnym u´radny´m postupom. Náhradu škody v podobe nemajetkovej ujmy
je v prípade žalobcu potrebné kompenzovať aj so zreteľom na článok 36 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup, tiež závery

judikatúry ustálenej v názore, že pri dôslednom rešpektovaní prezumpcie neviny predstavuje každé
trestné stíhanie významný zásah do súkromného a osobného života stíhaného (žalobcu), negatívne sa
dotýka aj jeho cti a dobrej povesti, a je spôsobilé porušiť právo jednotlivca (žalobcu) na rešpektovanie
a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to
zaručuje článok 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článok 10 Listiny základných práv a slobôd.

Nemajetkovú ujmu a jej výšku je nutné posudzovať s poukazom na cˇlánok 5 Dohovoru a ma´ bytˇ vecou
volˇnej u´vahy su´du.

38. Zˇalobca ako osoba, na ktorej bola vykonana´ va¨zba a za´rovenˇ bola následne v trestnom konaní
(ktorého sa väzba týkala) oslobodena´ spod obzˇaloby, ma´ na´rok na na´hradu nemajetkovej ujmy,

pokialˇ ta´to vznikla v pri´cˇinnej su´vislosti s neza´konny´m rozhodnuti´m o va¨zbe.

39. V tomto smere súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorý konštatoval, že
súd pri rozhodovaní o nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu správne uzavrel, že žalobcovi v predmetnej
trestnej veci vedenej proti nemu ako obvinenému (neskôr ako obžalovanému) vznikla nemajetková

ujma, ktorú nemožno odškodniť inak než v peniazoch, pretože trestné stíhanie skončilo oslobodzujúcim
rozsudkom.Vovzťahuknárokunanáhradunemajetkovejujmymápretosúdzato,ženárokje,vzhľadom
na závažnosť zásahu v podobe nezákonného obmedzenia osobnej slobody žalobcu, daný.

40. Odvolací súd v rozsudku z 20. apríla 2023, v časti odôvodnenia ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy,

vytkol súdu prvej inštancie, že sa dôsledne nezaoberal otázkou príčinnej súvislosti medzi konaním štátu
a vzniknutou nemajetkovou ujmou žalobcu. V nadväznosti na to súd uvádza, že je to žalobca, ktorý
v spore o náhradu nemajetkovej ujmy je povinný ozrejmiť a vysvetliť následok v podobe ujmy v ním
označených sférach jeho osobnosti a života a javových súvislostí jeho príčiny tak, aby naplnil svoju
povinnosť tvrdiť príčinnú súvislosť medzi nezákonnou väzbou a vznikom nemajetkovej ujmy.

41. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 9. júna 2022 sp. zn. 9Cdo/10/2022 väzba predstavuje
pozbavenie osobnej slobody, čo je jedným z najzávažnejších zásahov do základných ľudských práv
a slobôd fyzickej osoby; trestné stíhanie a v rámci neho výkon väzby predstavujú vážny zásah do
osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú ďalšie dopady na jeho osobný život a životný osud; podstatnou

okolnosťou je nedobrovoľné obmedzenie osobnej slobody žalobcu na dlhé obdobie, nepreukázanie
spáchania trestného činu, v súvislosti s ktorým bola väzba nariadená a zložité psychické momenty, ktoré
so sebou výkon väzby prináša.42. Žalobca bol vo väzbe 179 dní, počas ktorých bol pozbavený osobnej slobody. Uvedené zahŕňa
nielen faktické obmedzenia slobody jeho pohybu, rozhodovania o svojom živote, ale tiež izoláciu od
okolitého sveta, doterajšieho súkromného i spoločenského života, čo samo o sebe, vzhľadom na jeho

závažnosť, bez potreby bližšieho dokazovania, či hodnotenia kvality života pred väzbou, s poukazom na
vyššie uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu, predstavuje taký zásah, ktorý je nepochybne nevyhnutné
odškodniť nemajetkou ujmou.

43. Žalobca pociťoval strach a obavy o seba a svoju budúcnosť, ktorá súvisela s tým, ako dopadne

samotné trestné stíhanie. Na tomto mieste súd dáva do pozornosti, že žalobca bol vo väzbe
v nadväznosti na obvinenie a trestné stíhanie pre trestný čin vraždy, tzn. že väzba bola naviazaná
na trestné stíhanie a vznesenie obvinenia a bez neho by nebolo ani stíhania väzobného. Z výpovede
žalobcu vyplynulo, že jeho obavy vyplývali zo situácie, že napriek svojej nevine nebude spod obvinenia/
obžaloby oslobodený, keď súdy neakceptovali jeho obranu, a urobil tak až najvyšší súd. Súd je toho
názoru, že tieto jeho obavy sprevádzali žalobcu celým trestným stíhaním a nemožno ich pričítať iba

samotnému výkonu väzby. Žalobcovi sa tak nepodarilo preukázať, že by tieto jeho popísané obavy boli
zapríčinené výlučne väzbou.

44. Na druhej strane, vzhľadom na samotný priebeh a výkon väzby je zrejmé, že tá jeho negatívne
vnímanie situácie nepochybne umocňovala a zhoršovala celé prežívanie trestného stíhania. Dlhodobá

izolácia od vonkajšieho sveta v dôsledku núteného obmedzenia osobnej slobody v nadväznosti na
sprísnené podmienky väzby dané i povahou trestného činu, za ktorý bol stíhaný, je nepochybne
faktorom, ktorý nepriaznivo zasahuje psychiku človeka, zvyšuje vnútorný stres vzniknutý samotným
trestným stíhaním a mala vplyv aj na samotného žalobcu, ktorý uviedol, že vo väzbe nevedel spávať
a mal depresie. Uvažoval i o samovražde vo väzbe, ak tam zostane dlhšie. Uvedené preto priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v určitej, tomu zodpovedajúcej časti, nepochybne odôvodňuje.

45. Väzobné stíhanie výraznou mierou nepriaznivo zasiahlo do dôstojnosti a súkromia žalobcu. Za
jednoznačne negatívne a priam dehonestujúce jeho osobu vnímal žalobca správanie sa jeho okolia vo
väzbe, pre ktorých bol len „cigán“ a vrah, ktorému nadávali a priali, aby zdochol, hoci v doterajšom

živote pre svoje okolie niečo znamenal, bol pán B.. Za´sah do osobnej cti zˇalobcu tak bol zna´sobeny
´ ty´m, zˇe sa zˇalobca pred svoji´m uva¨zneni´m tesˇil do^vere svojho okolia a jeho povestˇ bola do
toho cˇasu dobra´ a poziti´vna. Niet pochybností o tom, že vnímanie jeho osoby a reakcie iných na neho
počas tohto obdobia, pri jeho presvedčení o vlastnej nevine, zasiahli do jeho osobnostnej sféry a jeho
vnútorného prežívania počas väzby. Žalobca popísal ako zle znášal podmienky spočívajúce v priestore

cely, jej výmery, v neustálom chlade či v osobách obvinených zdieľajúcich s ním celu. Va¨zenske´
prostredie a fungovanie vecí v ňom bolo pre neho sˇokom. Poukázal tiež na opatrenia v súvislosti s jeho
prechádzkami, na ktorých bol asi trikrát. I tieto okolnosti mali nepochybne vplyv na žalobcove prežívanie
výkonuväzby,apretojesúdtohonázoru,žeokolnostiapodmienkyvýkonuväzbysúvpríčinnejsúvislosti
s nejmajetkou ujmou žalobcu a je potrebné na nich prihliadnuť.

46. Podľa výpovede žalobcu malo chladné prostredie za následok zhoršenie jeho zdravotného stavu,
a to bolesti chrbtice s následnou operáciou, ktorými trpí dodnes. S ich liečbou a operáciou však začal až
po príchode do Nemecka, kde odišiel po skončení trestného konania a potom, čo sa mu na Slovensku
nedarilo ani s prevádzkou, ktorej činnosť ukončil v roku 2015. O objektivizovaných následkoch v podobe

tohto poškodenia zdravia počas väzby žalobca žiadne lekárske potvrdenia nepredložil. Z lekárskej
správy H. S. z roku 2012, t. j. takmer 9 rokov po skončení väzobného síhania, vyplynula výraznejšia
stresová záťaž žalobcu počas väzby a tiež problémy s tlakom. Tieto ho však podľa názoru súdu
výraznejšie v jeho ďalšom živote neobmedzujú.

47. Pokiaľ žalobca tvrdil následky, ktoré zasiahli i jeho rodinný a partnerský život, musí ísť o takú ujmu,
ktorá na osobnostných právach objektívne nastala a je so zásahom spojená, a to nie iba ako možný
(do úvahy prichádzajúci) následok, ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok
negatívneho pôsobenia zásahu v podobe nezákonnej väzby na jeho osobnosť. Súd mal len málo
informácií o rodinných vzťahoch žalobcu pred väzbou a počas nej. Žalobca v tomto smere uviedol, že

sa s rodinou, v ktorej niečo znamenal, od seba po tom, čo urobil, odvrátili. Z uvedeného však nebolo
zrejmé, či to bola práve väzba, ktorá negatívne ovplyvnila rodinné vzťahy, spôsobila ich pretrhnutie,
či stratu kontaktu práve v dôsledku obmedzenia osobnej slobody žalobcu a nemožnosti/obmedzenej
možnostijehopríbuznýchkontaktovaťžalobcu.Žalobcavtomtosmereneponúkolžiadneďalšietvrdenia,ani dôkaz na ich preukázanie. Žalobca nepomenoval a nekonkretizoval svoje rodinné vzťahy, o aké
osoby malo ísť, a nebolo tak možné posúdiť ani úroveň či intenzitu prípadného narušenia rodinných
vzťahov žalobcu a že toto narušenie bolo v príčinnej súvislosti s väzbou. Ostalo tiež nevysvetlené, či

tieto vzťahy bolo možné obnoviť/napraviť aspoň po skončení trestného stíhania, v nadväznosti na to, že
žalobca dlhodobo žije mimo územia Slovenskej republiky (v Nemecku a Českej republike) ako i to, či
čin, ktorý žalobca spáchal, hoci nebol trestným činom, bol pre rodinu, vzhľadom na jeho následky (smrť
inej osoby), neprijateľný bez ohľadu na jeho následné oslobodenie. Uvedené však podľa názoru súdu
súvisí skôr so samotným trestným stíhaním ako väzbou žalobcu.

48. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že ho opustila priateľka, odmietali priatelia a spoločnosť, a to
vzhľadom na medializáciu prípadu, pričom informácie médiami prezentované boli nesprávne. To sa
prejavilo najmä v prípade susedov jeho priateľky, u ktorej býval, a ktorú susedia po medializácii prípadu
a jeho návrate z väzby, žiadali, aby sa odsťahoval. Uvedené malo vplyv na jeho vzťah v tom smere, že
priateľka ho opustila. Významným však z pohľadu súdu v nadväznosti na vznik nemajetkovej ujmy aj

v tejto sfére jeho života bolo to, aký vplyv mala väzba na kvalitu ich vzťahu, či toto násilné odcudzenie
ich vzťah ovplyvnilo, narušilo. To však žalobca v spore netvrdil. Priateľka ho neopustila pre to, že bol
trestne stíhaný a vo väzbe, ale pre tlak jej okolia po jeho návrate z väzby. Rovnako nebolo zrejmé,
vychádzajúc i z výpovede svedka I., či odmietanie priateľov a spoločnosti je dané väzbou alebo je
následkom nezákonného trestného stíhania. Podľa názoru súdu preto nie je preukázaná bezprostredná

príčinná súvislosť medzi zásahom do jeho partnerského a spoločenského života a väzbou. Aj keď je
súdu je známa úroveň právneho vedomia spoločnosti a časté spájanie väzby s vinou osoby, ktorej je
takým spôsobom obmezená osobná sloboda, uvedené bez ďalšieho nezakladá príčinnú súvislosť medzi
ujmou žalobcu ohľadne spoločenského postavenia a jeho väzbou. V tomto smere súd poukazuje tiež na
odsek 28. odôvodnenia rozsudku z 20. apríla 2023, kde odvolací súd uviedol, že kritériom podstatným

pre priznanie nemajetkovej ujmy a pre stanovovanie výšky nemajetkovej ujmy nie sú následky vyvolané
medializáciou celého prípadu, keďže za obsah príspevkov zverejnených v tlači a v médiách (televízia)
nenesie zodpovednosť štát. V spore nebolo preukázané (a ani tvrdené), že by štát medializáciu prípadu
inicioval.

49. Vo vzťahu k dosahu väzby žalobcu na jeho pracovné uplatnenie žalobca tvrdil, že ľudia prestali,
potom čo sa dozvedeli, čo spravil, do jeho obchodu, vrátane prevádzky založenej v roku 2012 po jeho
oslobodení spod obžaloby, chodiť. Pokiaľ z výpovede žalobcu vyplynulo, že počas času stráveného
vo väzbe upadli jeho podnikateľské aktivity, pretože ich musel prenechať príbuzným, resp. po návrate
z väzby klesli jeho tržby o 50%, uvedené podľa názoru súdu nespadá do náhrady nemajetkovej ujmy,

môže však byť predmetom inej formy odškodnenia v podobe ušlého zisku či zmarených investícií, ktoré
žalobca (po späťvzatí žaloby) nežiadal. Žalobca aj naďalej podnikal a netvrdil, že by sa v dôsledku väzby
a po návrate z nej ocitol v núdzi, bez práce, či úplne bez príjmu. Z uvedeného podľa názoru súdu nebolo
možné ustáliť, do akej miery mala na danú situáciu vplyv samotná väzba a na druhej strane vedené
trestné stíhanie. To, že po návrate z väzby jeho podnikanie upadlo, najmä v dôsledku medializácie jeho

prípadu (predložené novinové články o priebehu súdneho konania), čím sa informácie o okolnostiach
prípadu vyznievajúcich v neprospech žalobcu dostali do povedomia širšej verejnosti, je naviac vzhľadom
na názor odvolacieho súdu v tom smere, že štát nenesie zodpovednosť za následky medializácie, bez
vplyvu na náhradu nemajetkovej ujmy.

50. To, či vzniknutá ujma odôvodňuje peňažné odškodnenie v tej ktorej výške, je vždy vecou
konkrétneho prípadu a preukázania existencie takých relevantných okolností na strane poškodeného
tak, že poskytnutie určitého finančného plnenia bude za daných okolností primeraným a spravodlivým
odškodnením jeho dôsledkov.

51. V rozhodnutí z 31. ma´ja 2007 s. zn. 4Cdo/177/2005 najvysˇsˇi´ su´d zdo^raznil, zˇe ustanovenie cˇl.
5 ods. 5 Dohovoru obsahuje tzv. neurcˇity´ pra´vny pojem, ktory´ vyzˇaduje jeho aplika´ciu na konkre
´tne skutkove´ okolnosti pri´padu. Neurcˇite´ pra´vne pojmy v zˇiadnom pri´pade nie su´ ustanoveniami,
ktore´ by su´du umozˇnˇovali lˇubovo^lˇu, alebo ktore´ by umozˇnˇovali su´du absolu´tne neobmedzenu
´ u´vahu. Ich aplika´ciu a vy´klad je su´d povinny´ vo svojom rozhodnutí zdo^vodnitˇ a vyrovnatˇ sa

s relevantny´mi argumentmi u´cˇastni´ka o neprimeranosti odsˇkodnenia aj s prihliadnuti´m na rozsah
odsˇkodnenia v iny´ch, prejedna´vanej veci obdobny´ch veciach (najvysˇsˇi´ su´d v tomto rozhodnutí
pouka´zal na rozsudok ESLˇP zo 17. júla 2012 v pri´pade Winkler proti Slovenskej republike).52. V rozhodnutí z 27. apri´la 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvysˇsˇi´ su´d konsˇtatoval, zˇe i kedˇ
je vy´sˇka zadostˇucˇinenia v peniazoch predmetom u´vahy su´du, jeho u´vaha sa musi´ opieratˇ
o celkom konkre´tne a presku´matelˇne´ hlˇadiska´. Uplatnenie volˇnej u´vahy sa tak nesmie statˇ

nepresku´matelˇnou lˇubovo^lˇou su´du, vymykaju´cou sa akejkolˇvek kontrole. Nemozˇno prizna´vatˇ
neprimerane´ cˇi dokonca tak premrsˇtene´ sumy, ktore´ by vo svojich do^sledkoch viedli k bezdo^vodne
´mu obohacovaniu sa a ktore´ by napri´klad pri porovnani´ „odsˇkodnenia“ za´sahu do pra´va na
ochranu osobnosti s „odsˇkodnˇovani´m“ za´sahov do iny´ch za´kladny´ch pra´v zarucˇeny´ch U´stavou
Slovenskej republiky mohli niektore´ ujmy na iny´ch za´kladny´ch pra´vach (napri´klad ujmy na zdravi´

cˇi dokonca zˇivote) bagatelizovatˇ.

53. Vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu poskytovanej na základe zákona č.
58/1969 Zb. súdna prax postupne vytvorila kritéria určenia jej výšky, a to povaha trestnej veci, dĺžka
ačasovéokolnostiväzby,preukázanýdopadväzbydoosobnostnejsférypoškodenéhoaširšieokolnosti,
za ktorých k vzniku ujmy došlo, korigované všeobecnými princípmi spravodlivosti (pozri uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. októbra 2020 Sp. zn. 7Cdo/243/2019).

54. V rozhodnutí z 24. júla 2018 s. zn. 3Cdo/19/2018 sa najvysˇsˇi´ su´d zaoberal ota´zkou, cˇi sa
ustanovenie § 17 ods. 4 mo^zˇe, resp. nemo^zˇe vztˇahovatˇ na pra´vne vztˇahy zalozˇene´ pred 1.
janua´rom 2013. Najvysˇsˇi´ su´d v tomto rozhodnutí dospel k za´veru, zˇe na za´veroch najvysˇsˇieho

su´du o povinnosti vsˇeobecne´ho su´du urcˇitˇ primeranu´ vy´sˇku na´hrady spo^sobenej neza´konny
´m rozhodnuti´m po zohlˇadneni´ iny´ch pra´vnych predpisov slovenske´ho pra´vneho poriadku upravuju
´cich odsˇkodnenie, ako aj judikatu´ry u´stavne´ho su´du a Euro´pskeho su´du pre lˇudske´ pra´va, ku
ktory´m dospel najvysˇsˇi´ su´d skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa zákona cˇ. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon cˇ. 517/2008 Z. z.,

ani zákon cˇ. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej hranice na´hrady nemajetkovej ujmy spo^sobenej
neza´konny´m rozhodnuti´m v zmysle zákona cˇ. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola
vysˇsˇia ako náhrada za ujmu, ktoru´ utrpeli obete trestny´ch cˇinov, je pokracˇovani´m v uzˇ nastolenom
trende legislati´vnych u´prav pod vplyvom rozhodnutí Euro´pskeho su´du pre lˇudske´ pra´va. Rovnaku
´ pra´vnu ota´zku riesˇil aj sena´t 7C najvysˇsˇieho su´du v rozhodnutí zo 17. okto´bra 2018 s. zn.

7Cdo/100/2017. Sena´t 7C sa stotozˇnil s pra´vnym na´zorom vysloveny´m v citovanom rozhodnutí
sena´tu 3C a povazˇoval ho za usta´lenu´ rozhodovaciu prax dovolacieho su´du. Obdbne najvyšší súd
v uznesení sp. zn. 6 Cdoú38/2019 uviedol, že právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie
dôsledkov.

55. Primeranostˇ nemajetkovej ujmy je tak za´rovenˇ potrebné posudzovatˇ aj v kontexte zohlˇadnenia
dˇalsˇi´ch pra´vnych predpisov upravuju´cich obdobnu´ problematiku ako napri´klad § 5 ods. 1 druha
´ tretia za´kona cˇ. 215/2006 Z.z., resp. § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z., v zmysle ktorých
poškodený tam uvedenými trestnými činmi proti ľudskej dôstojnosti má nárok na vyplatenie odškodnenia
za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy.

56. Pri úvahách o tom, ktoré obdobie je rozhodné pre určenie výšky odškodnenia, súd vychádzal
z rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 6. júna 2023 sp. zn. 5Co/131/2022, ktorý v odôvodnení
uviedol, že „vo vzťahu k trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania
a obchodovania s ľuďmi oba tieto zákony (cˇ. 215/2006 Z.z., č. 274/2017 Z. z. – pozn. súdu) stanovujú

jednotne limit desaťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy za rozhodné obdobie. Podľa názoru
odvolacieho súdu ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nemožno stotožniť s ujmou s následkom
smrti, preto namieste bolo poukázať na limit odškodnenia, aký prináleží pri trestnom činom znásilnenia,
sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania a obchodovania s ľuďmi predstavujúci desaťnásobok
sumy mesačnej minimálnej mzdy za rozhodné obdobie. Rozhodným ale nebol rok 2020, v ktorom bolo

odmietnuté dovolanie v predmetnej trestnej veci (a teda definitívne ukončené trestné konanie), ale rok
2010, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie v podobe vznesenia obvinenia. Pokiaľ totiž podľa
týchto osobitných predpisov je rozhodným pre výpočet odškodnenia kalendárny rok, v ktorom došlo k
trestnému činu, ktorý mal za následok ujmu, ktorá sa zákonom odškodňuje, potom odvolací súd dospel
logickou úvahou k záveru, že v prípade nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je rozhodným pre výpočet

odškodnenia kalendárny rok, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, pretože odškodnenie
je priznávané v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.“57. Na základe uvedeného bola pre súd vodítkom pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcovi i suma morálnej škody u obetí trestných činov proti ľudskej dôstojnosti, t. j. desaťnásobok
minimálnej mzdy pre rok 2003 vo výške 185 eur, resp. 202 eur ako roku, kedy žalobca vykonal väzbu,

čo predstavuje 2.020 eur. V danom prípade však nejde o zákonný limit vzťahujúci sa na tento prípad,
ale sumu predstavujúcou najvyššie morálne odškodnenie osôb poškodených určitými trestnými činmi
v roku 2003; na sumu takéhoto odškodnenia stanovenú pre rok 2003 je však nutné nazerať i z pohľadu
toho, že v roku 2003 taká právna úprava o odškodňovaní (t. j. zákon č. 215/2006 Z. z.) nebola. Na
tomto mieste, ohľadne možnej kompenzácie žalobcu i nad toto vodítko (prirodzene v nadväznosti na

unesenie dôkazného bremena žalobcu) súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 24. júna 2020 sp. zn. 6Cdo/38/2019, kde najvyšší súd uviedol, že pra´vny na´zor zasta´vaju
´ci potrebu podrobnej sˇpecifika´cie do^sledkov vydania neza´konne´ho rozhodnutia, presku´matelˇnosti
vy´sˇky na´hrady nemajetkovej ujmy a na´lezˇite´ zohlˇadnenie iny´ch pra´vnych predpisov slovenske´ho
pra´vnehoporiadkuupravuju´cichodsˇkodnenie,jepevnezakotveny´vrozhodovacejpraxinajvysˇsˇieho
su´du prakticky od roku 2006. Tento pra´vny na´zor predstavuje vy´klad su´ladny´ so sˇtandardom

ochrany lˇudsky´ch pra´v na euro´pskej u´rovni, eliminuje lˇubovo^lˇu pri stanoveni´ vy´sˇky na´hrady
nemajetkovej ujmy v obdobny´ch pri´padoch a zohlˇadnˇuje vy´sˇku priznany´ch na´hrad pri za´sahoch
do iny´ch za´kladny´ch pra´v zarucˇeny´ch U´stavou Slovenskej republiky. Uvedeny´ pri´stup podlˇa na
´zoru sena´tu 6C nepopiera princi´p u´plne´ho odsˇkodnenia, kedˇzˇe nevylucˇuje vo vy´nimocˇny´ch
pri´padoch priznatˇ vysˇsˇiu na´hradu nemajetkovej ujmy za predpokladu riadneho odo^vodnenia zvy

´sˇenej za´vazˇnosti za´sahu do pra´va posˇkodene´ho v do^sledku neza´konne´ho rozhodnutia. Taktiezˇ
podlˇa na´zoru vec prejedna´vaju´ceho sena´tu nejde o retroakti´vnu aplika´ciu ustanovenia § 17 ods.
4 za´kona cˇ. 514/2003 Z. z., pricˇom poukazuje na rozdiel medzi priamou aplika´ciou predmetne´ho
ustanovenia (ku ktorej nedocha´dza) a zohlˇadneni´m iny´ch pra´vnych predpisov slovenske´ho pra
´vneho poriadku a judikatu´ry Euro´pskeho su´du pre lˇudske´ pra´va ako krite´rii´ pri stanoveni´ vy´sˇky

na´hrady nemajetkovej ujmy (ku ktore´mu docha´dza).

58. Súd, rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu vyslovený v rozsudku z 20. apríla 2023, pri
stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vzal na zreteľ aj rozhodnutia Euro´pskeho su´du pre lˇudske
´ pra´va z 17.7.2012, ktorý v pri´pade Winkler proti Slovenskej republike (stˇazˇnostˇ cˇ. 25416/07)

rozhodol o tom, zˇe Slovenska´ republika porusˇila cˇla´nok 5 Dohovoru a stˇazˇovatelˇovi, ktory´ bol
neza´konne vo va¨zbe od 26. ma´ja 2005 do 15. novembra 2005 priznal z titulu nemajetkovej ujmy
sumu 8.000 eur (45,97 eur za 1 denˇ). Euro´psky su´d pre lˇudske´ pra´va rozsudok z 3.11.2011 k
sťažnosti č. 33937/06 pre porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v prípade Bruncko proti Slovenskej
republike sťažovateľovi priznal nemajetkovú ujmu 15.000 eur. Európsky súd pre ľudské práva vyjadril

názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú
vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público -
Comunicacáo Social, S. A. v Portugalsko). Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr.
O. T. v. Spojené kráľovstvo); Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky

náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel
a Morris v. spojené kráľovstvo).

59. Zároveň súd zohľadnil rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach. Rozhodnutím Krajského súdu
v Prešove zo 6. decembra 2011 sp. zn. 11Co/30/2011 bola za 325 dní väzby priznaná náhrada vo výške

30 eur/deň, čo zodpovedá sume 9.750 eur. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 19. júna 2018 sp.
zn. 5Co/107/2020 bola žalobcovi priznaná náhradu nemajetkovej ujmy za čas väzby 609 dní väzby vo
výške 5.000 eur, t. j. 8,21 eur/deň. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave z 21. decembra 2022
sp. zn. 7Co/156/2020 náhrada nemajetkovej ujmy za deň väzby predstavovala 20 eur za 410 dní t. j.
8.200 eur. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 28. júna 2016 sp. zn. 6Co/768/2014 bola priznaná

náhrada nemajetkovej ujmy 6.000 eur za 336 dní, t. j. 17,85 eur/deň. Podľa rozhodnutia Krajského súdu
v Košiciach z 14. septembra 2021 sp. zn. 6Co/246/2019 náhrada nemajetkovej ujmy predstavovala
9.000 eur za 365 dní väzby, t. j. 24,65 eur. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. februára 2023
sp. zn. 10Co/72/2020 bola určená náhrada nemajetkovej ujmy za jeden deň väzby 5.100 eur za 170
dní, teda 30 eur/deň. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo 6. apríla 2022 sp. zn. 5Co/75/2021 priznal

náhradu nemajetkovej ujmy 5.500 eur za väzbu trvajúcu od 21.7.2004 do 19.1.2006, t. j. 10,04 eur/deň.
V rozhodnutí Krajského súdu Bratislava z 26. mája 2022 sp. zn. 3Co/86/2019 súd priznal náhradu za
väzbu v sume 4.350 eur za 87 dní (50 eur/deň).60. Vo vzťahu k určeniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu Najvyšší súd Českej
republiky v rozsudku sp. zn. 30Cdo/2357/2010 považoval za relevantné kritéria povahu trestnej veci,
celkovú dĺžku obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére poškodeného. Poukázal aj na

rôznu mieru závažnosti pôsobenia väzby na jej začiatku a v ďalšom trvaní a považuje za opodstatnené
odškodnenie prvých dní väzby vyššou čiastkou ako dni nasledujúce. Vychádzajúc z úrovne odškodnenia
iných európskych štátov, ako aj z lokálnych pomerov životnej úrovne, dospel k záveru, že primeranou
čiastkou za deň väzby je suma (v prepočte z českých korún) od 20,54 eur do 61,61 eur.

61. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2020 sp. zn. 7Cdo/204/2018
určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od výsledku
posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú spravidla
neopakovateľné a nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach.

62. Vychádzajúc z doteraz citovaného má súd za to, že súdna prax vrátane spomínanej judikatúry

ohľadne priznávania odškodnenia za väzbu vychádza z rešpektovania princípu určitej proporcionality
a primeranosti k iným formám finančných kompenzácii, ktorými dochádza k vyvažovaniu hodnôt
ľudského života a zdravia, ktoré sú spoločnosťou uznávané ako tie najvyššie oproti zásahom do iných
osobnostných práv (ako v prípade žalobcu). Výšku priznanej náhrady ujmy ovplyvňujú tiež samotné
okolnosti výkonu väzby ako i iné žalobcom tvrdené následky v jeho živote, ktoré sú vlastné len jeho

situácii a prežívaniu, teda sú výsostne individuálne.

63. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a zo skutkových tvrdení žalobcu a vykonaného dokazovania jeho
výsluchom, výsluchom svedka a listinnými dôkazmi (všetko vo vzťahu k nemajetkovej ujme) súd dospel
k záveru, že nároku žalobcu v rozsahu 10.000 eur je možné vyhovieť len čiastočne.

64. I keď si je súd plne vedomý vysokej hodnoty osobnej slobody jednotlivca, pričom nespochybňuje,
že vykonanie väzby je vážnym zásahom a podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je právom
každého odškodnenie za nesprávny a nezákonný výkon verejnej moci, toto právo podlieha zákonnej
úprave a s tým súvisiacej rozhodovacej praxi. Ako uviedol odvolací súd v rozsudku z 20. apríla

2023, žalobcu v spore ťaží dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie, že predmetné nezákonné
trestné stíhanie (väzba) bolo v priamej príčinnej súvislosti so žalobcom konkrétne špecifikovanou
(konkretizovanou) ujmou žalobcu, z ktorej odvodzuje výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
uplatnenej v žalobe. Neexistencia tejto príčinnej súvislosti, resp. jej nepreukázanie, bude mať následne
vplyv na stanovenie konečnej výšky požadovaného nároku.

65. Súd vo výsledku dospel k záveru, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť vo všetkých ním
nastolených aspektoch dopadu väzby, t. j. dopadu nielen na jeho osobnosť a súkromný život, ale i vo
vzťahu k rodinnému a partnerskému životu, či k spoločnosti a v pracovnom uplatnení v súvislosti
s vykonanou väzbou. Tam, kde sa to žalobcovi nepodarilo, nebolo možné vychádzať len z teoretických

úvah o tom, aké dôsledky vo všeobecnosti väzba má, resp. môže mať a v tomto smere náhradu
nemajetkovej ujmy zvyšovať.

66. Pri závere o vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu v dôsledku nezákonnej väzby na jednej strane
a následnom vyhodnotení okolností významných pre určenie jej výšky, súd zohľadnil dl´zˇku trvania

väzby, dopady trestne´ho sti´hania do osobnostnej sfe´ry žalobcu, jeho prežívanie tohto obdobia
(depresie a nespavosť), kedy žalobca počas väzby dospel k úvahám o samovražde, správanie sa jeho
bezprostredného okolia k nemu (nadávky a urážky), ako i náročné podmienky výkonu väzby v súvislosti
s trestným činom, za ktorý bol stíhaný (veľkosť cely, minimum prechádzok, neustály chlad a spoluväzni
na cele). Uvedené mal súd za preukázané jeho výpoveďou.

67. Vplyv väzby na konanie priateľky žalobcu nebol zrejmý a rovnako nebol preukázaný ani zásah
väzby do jeho rodinného života. Výpoveď Svedka I. v tomto smere pôsobila všeobecne a neposkytla,
a to ani v nadväznosti na žalobcovu stručnú výpoveď, žiadny priestor na záver o dopade väzby na
rodinný život žalobcu. Žalobca nepreukázal ani to, že by v dôsledku väzby došlo k závažnej ujme v jeho

spoločenskom a podnikateľskom uplatnení tak, aby to malo vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy,
resp. ju zvyšovalo. Z vykonaného dokazovania nebolo možné ustáliť, že tvrdená ujma v týchto oblastiach
života žalobcu je následkom nezákonnej väzby a nie následkom samotného trestného stíhania, ktorého
odškodnenie nemajetkovou ujmou žalobca nežiadal.68. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov ohľadne priznaných náhrad tak, ako ich súd zistil vyššie,
v porovnaní s morálnou škodou spôsobenou trestnými činmi proti ľudskej dôstojnosti, ktorá nie je pre

súd zákonným limitom, ale len jedným z aspektov pri určení jej výšky, sa javí nemajetková ujma vo
výške 3.500 eur primeraná okolnostiam prípadu a rešpektujúca i rozhodovaciu prax. Z dokazovania
nevyplynulo, že by okolnosti prípadu a ujma, ktorú utrpel žalobca, odôvodňovala podstatnejšie zvýšenie
náhrady nemajetkovej ujmy napr. až k sumám spomínaným žalobcom v jeho záverečnom zhrnutí.

69. Súd vníma, že nezákonne väzba voči žalobcovi dlhodobo zasiahla do jeho života, v rozsahu tak,
ako ho súd zistil a vyhodnotil (odsek 41. odôvodnenia a nasl.), ale pre priznanie celej požadovanej
sumy,resp.sumyvyššejakobolapriznaná,súdtakéokolnostiprípadu,zohľadňujúcezvýšenúzávažnosť
zásahu do práv žalobcu, ktoré by svojou výnimočnosťou umožňovali priznať náhradu nemajetkovej ujmy
i v takom rozsahu, nezistil. Porovnávajúc tiež závažnosť ujmy na osobnostných právach žalobcu ako
poškodeného odlišných od ujmy spôsobenej vo sfére ich ľudskej dôstojnosti s často trvalými následkami,

ktoré by nemohli byť odškodnené vyššou sumou, a pri zohľadnení toho, že žalobca vyššiu závažnosť
ujmy, nad rámec ujmy, ktorá mu vznikla väzbou, nepreukázal, primeranou sa súdu javila suma tak, ako
bola priznaná.

70. Vzhľadom na záver súdu o existencii nemajetkovej ujmy 3.500 eur žalobcu spôsobenej nezákonnou

väzbou, za ktorú by v prípade včas podanej žaloby zodpovedal podľa zákona č. 58/1969 Zb. štát
a zodpovednosť žalovanej za škodu podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii tak, ako už bola súdom
konštatovaná v rozsudku 10. februára 2022 v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu z 20. apríla 2023,
žalovaná zodpovedá žalobcovi i za túto škodu v podobe nemajetkovej ujmy.

71. Zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti predstavuje nepreukázanie vzniku nemajetkovej ujmy vo
výške 6.500 eur, čím v tejto časti nebola daná zodpovednosť žalovanej voči žalobcovi.

72. Lehota na splnenie povinnosti uloženej týmto rozsudkom vyplýva z § 232 ods. 3 CSP a plynie od
právoplatnosti rozsudku.

73. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

74. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

75. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

76. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

77. Žalobca ešte pred prvým pojednávaním zobral žalobu v časti prevyšujúcej sumu 27.049,03 eura
späť, pričom dôvodom takej dispozície nebolo správanie žalovanej či intervenienta po podaní žaloby
(v zmysle ich vyhovenia žalobnému petitu aj bez rozhodnutia súdu). Späťvzatie sa týkalo tak náhrady

škody ako i nemajetkovej ujmy. O spojených nárokoch na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vo výške
27.049,03eurabolžalobcaneúspešnývčastionáhraduškodyvovýške319,95eura,pričomzamietnutie
náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 3.500 eur do sumy 21.750 nemôže byť hodnotené ako procesný
neúspech žalobcu, ale len ako korekcia uplatnenej výšky, ktorá je otázkou právnou a bola výlučne vecou
úvahysúdu.Vzhľadomnavýškupôvodneuplatnenýchnárokov(vovzťahukzastaveniukonaniaohľadne

nemajetkovej ujmy a náhrady škody pre zavinenie žalobcu a zamietnutiu žaloby v časti náhrady škody
319,95 eura) v pomere k výške, v ktorej boli žalobcovi nároky priznané, nemožno procesne hodnotiť
výsledok sporu inak ako tak, že v ňom bol žalobca neúspešný. V zmysle citovaných ustanovení o trovách
konania by preto žalobca bol povinný nahradiť žalovanej i intervenientovi všetky trovy účelne vynaložené
na bránenie ich práva.

78. Žalovanej v konaní žiadne preukázateľne nevznikli, preto jej ich náhradu nepriznal a vo vzťahu k
intervenientovi súd považoval za spravodlivé žalobcu povinnosťou ich náhrady nezaťažiť.79. Za dôvody hodné osobitného zreteľa pritom súd považoval predmet konania i procesné správanie
strán sporu a intervenienta. Ako formalistické by sa súdu javilo také rozhodnutie o trovách, ktoré by
ukladalo žalobcovi zaplatiť náhradu trov intervenientovi. Žalobca s uplatneným nárokom uspel, v spore

bolo zistené, že v príčinnej súvislosti s konaním advokátky utrpel škodu, pričom netreba opomínať ani jej
ťaživé východisko, ktorým bolo obmedzenie osobnej slobody žalobcu. Žalobca, domáhajúci sa náhrady
ako právne nezastúpený, pritom len kopíroval žalobný nárok uplatnený za pomoci advokátky - žalovanej
proti štátu a po tom, čo sa dal v tomto konaní zastúpiť, ešte pred otvorením prvého pojednávania, výšku
uplatnených nárokov racionálne korigoval. Intervenient, ktorý v priebehu konania rozporoval nárok i

výšku uplatnených nárokov, a to aj (resp. v prevažnej miere) po učinení späťvzatia, tzn. jeho procesná
obrana sa dotýkala nárokov už po korekcii ich výšky. Berúc do úvahy sumu žiadanú žalobcom po
späťvzatí a charakter jedného z nárokov, ktorý tvoril väčšinu uplatnenej sumy (náhrada nemajetkovej
ujmy), ktorého priznanie bolo vecou úvahy súdu, čím zamietnutie žaloby nad sumu priznanú nie je
jeho neúspechom, žalobca uspel so svojou žalobnou žiadosťou v celom rozsahu, zanedbateľnú sumu
319,95 eura vynímajúc. Za takej procesnej situácie, akcentujúc okolnosti, za akých žalobca podal

žalobu pripravenú práve žalovanou, spoliehajúc sa na jej právne služby a odbornosť, možno len sťažka
konštatovať prehru žalobcu inak ako rýdzo matematický výsledok tohto konania.

80. Osobné pomery žalobcu ani intervenienta súd nepovažoval za potrebné zisťovať nad rozsah
známy z toho, čo vyšlo najavo pri dokazovaní v súvislosti s meritom. Intervenientovi ako poisťovni

nepriznaním trov právneho zastúpenia istotne nevznikne ujma, ktorú by bolo treba vyhodnotiť ako
prekážku hodnotenia okolností týkajúcich sa predmetu konania a jeho strán ako významnejšie v
konkurencii s potrebou peňažného uspokojenia poisťovne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice

v dvoch písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecný náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)).