Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Cob/127/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121539408
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6121539408.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členov
senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Evy Vallovej v spore žalobcu: ŠKORPION SECURITY s.r.o.,
ul. Stavbárov 6266, 071 01 Michalovce, IČO: 36 579 165, zastúpený: JUDr. Martin Kostrej, advokát,
Cyrila a Metoda 3, 071 01 Michalovce, IČO: 42 105 307 proti žalovanému: DÚHA, a.s., Pribinova
4195/25, Bratislava- mestská časť Staré Mesto 811 09, IČO: 31 690 360, zastúpený: Máčai legal, s.r.o.,

Bazová 6A, Bratislava- mestská časť Ružinov 821 08 , IČO: 47 255 269 o zaplatenie 163.362,- Eur
s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 63.558,80 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-26Cb/59/2022-344
zo dňa 10. októbra 2023 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-26Cb/59/2022-344 zo dňa
10.októbra 2023 v napadnutom výroku I , III, IV, V a IV z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
69.945,28 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 23.438,40 Eur od 21.07.2021
do 02.05.2023, zo sumy 8.094,40 Eur od 03.05.2023 do zaplatenia, zo sumy 20.465,28 Eur od
21.08.2021 do zaplatenia a zo sumy 19.152,- Eur od 21.09.2021 do zaplatenia; v časti o zaplatenie istiny

78.372,72 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 24.924,96 Eur od 21.05.2021 do
zaplatenia, zo sumy 25.594,20 Eur od 21.06.2021 do zaplatenia, zo sumy 21.933,60 Eur od 21.10.2021
do zaplatenia konanie zastavil a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Vzájomnú žalobu žalovaného
prvoinštančnýsúdzamietol.Onáhradetrovkonaniarozhodolsúdprvejinštancietak,žežalobcovipriznal
voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 49,92% a súčasne náhradu trov konania o
vzájomnej žalobe v plnom rozsahu.

2. Žalobca si ako dodávateľ uplatnil žalobou nárok voči žalovanému ako objednávateľovi na zaplatenie
ceny strážnej služby poskytnutej podľa Zmluvy o poskytnutí bezpečnostnej služby č. 03/2020 v znení
jej Dodatku zo dňa 18.12.2020. Žalobca poukázal na čl. V. bod 1 Dodatku zo dňa 18.12.2020 , ktorým
bolo medzi stranami dohodnuté navýšenie ceny za poskytovanie strážnej služby z pôvodnej sumy
7,20 Eur bez DPH o 0,40 Eur bez DPH na sumu vo výške 7,60 Eur bez DPH od 01.01.2021 za
jednu človekohodinu stráženia každého stanoviska, pričom maximálny počet stráženia za príslušný

mesiac bol dohodnutý ako súčet hodín stráženia v súlade s časovým režimom podľa čl. IV. ods.
3 tejto Zmluvy. Dodávateľ bol oprávnený fakturovať iba reálne vykonané hodiny stráženia, písomne
potvrdené zástupcom objednávateľa. Za výkon strážnej služby na stavbe prepojovací plynovod Poľsko
- Slovensko žalobca fakturoval pre žalovaného poskytnuté strážne služby faktúrami č. FV210048,
FV210063, FV210077, FV210091, FV210105, FV210119, FV210132 spolu v sume 163.362,- Eur, ktoré
žalovaný neuhradil. Pri vystavovaní faktúr vychádzal zo súpisu hodín zamestnancov žalobcu, ktoré

boli potvrdené zodpovednou osobou žalovaného v zmysle ust. čl. V. bod 1 a bod 3 Dodatku zo dňa
18.12.2020.3. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany dôvodil, že žalobcovi uhradil jeho faktúru č. 210048 zo
dňa 30.04.2025 a faktúru č. 210063 zo dňa 31.5.2021 v plnej fakturovanej výške a nárok v rozsahu
žalovanej istiny v celkovej výške 54.519,36 Eur zanikol splnením. Vo zvyšku žalovaného nároku sa

žalovaný bránil tým, že žalobca nepredložil písomnú zmluvu o poskytnutí bezpečnostnej služby, keďže
Zmluva o poskytnutí bezpečnostnej služby trvala len do 30.06.2021. Zákon č. 473/2005 Z.z. zákon o
súkromnej bezpečnosti v znení neskorších predpisov vyžaduje v § 38 ods. 3 písomnú formu takejto
zmluvy. Nedodržanie písomnej formy mal za následok jej neplatnosť. Žalovaný sporoval oprávnenosť
žalovanéhonárokuvčastižalovanýchfaktúrč.210091,210105,210119a210132.Nárokyvychádzajúce

z uvedených faktúr vystavených za obdobie po 01.07.2021 považoval žalovaný za nedôvodné pre
absenciu písomnej Zmluvy o poskytnutí bezpečnostnej služby v období od 01.07.2021. Ohľadne nároku
vyplývajúcemu z faktúry žalobcu č. 210077 za obdobie kalendárneho mesiaca 6/2021, ako aj ohľadne
všetkých ostatných žalovaných faktúr žalovaný uviedol, že žalobca vo všetkých svojich faktúrach uvádza
počet hodín nad rámec maximálneho počtu hodín dohodnutého v ustanovení článku V. odseku 1 Zmluvy
o poskytnutí bezpečnostnej služby. Zo všetkých žalobcom predložených evidencií dochádzky vyplynulo,

že fakturoval žalovanému vždy na konkrétnom strážnom stanovišti za dvoch strážnikov. V ustanovení
článku IV. ods. 3 Zmluvy o poskytnutí bezpečnostnej služby však bolo výslovne dohodnuté, že mohol
fakturovať len za jedného strážnika a súčasne, pri stanovisku č. 1 a 3 bola doba stráženia dohodnutá
v pracovných dňoch len 14 hodín denne. Aj pre prípad oprávnenosti fakturácie žalobcu čo do titulu
fakturácie a počtu hodín stráženia, by vznikol žalobcovi v zmysle ustanovenia článku IV. ods. 3 Zmluvy

o poskytnutí bezpečnostnej služby nárok len na polovicu fakturovanej sumy za jedného strážnika na
jednom stanovisku, nie za dvoch strážnikov. K prekročeniu stanoveného limitu by bol potrebný písomný
dodatok k žalobcom predloženej Zmluve po poskytnutí bezpečnostnej služby, k uzavretiu ktorého nikdy
nedošlo.Polovicužalobcomuplatnenéhonároku(vrátanezaplatenejčasti),t.j.najmenejvsume81.681,-
Eurpovažovalžalovanýzanedôvodnú,pretožesi neobjednalstráženiedvomistrážnikmi,aleibajedným

strážnikom na každom stanovišti.
4. Podľa žalobcu úhradou faktúry č. 210048 a 210063 v plnej výške jeho nárok v sume 54.519,36
Eur zanikol. Dodatkom č. 2 zo dňa 28.06.2021 bola platnosť Zmluvy predĺžená do 31.08.2021.
Žalobca považoval za nepochybné, že do 31.08.2021 poskytoval žalovanému strážne služby na
základe zmluvy. V prípade poskytovania strážnych služieb po 31.08.2021 mal žalobca za to, že aj v

prípade posúdenia Zmluvu o poskytnutí bezpečnostnej služby ako neplatnej, išlo by o bezdôvodné
obohatenie žalovaného. Žalovaný prijal predmetné poskytovanie strážnych služieb žalobcom, tieto
žiadnym spôsobom nerozporoval. Žalovaný podpísal evidenciu dochádzky a opatril ju pečiatkou.
Na základe evidencie dochádzky za príslušný mesiac žalobca vyhotovil faktúru a túto následne
zaslal žalovanému. V každom jednom prípade zamestnankyňa žalovaného potvrdila prijatie faktúry a

predmetné faktúry žalovaný nenamietal. Žalovaný nikdy nepoprel samotnú realizáciu stráženia objektov
žalovaného, ktoré boli riadne vykonané zo strany žalobcu v rozsahu, ktorý bol preukázaný v konaní
evidenciou dochádzky zamestnancov žalobcu potvrdenou zo strany zamestnancov žalovaného.
5. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany výslovne poprel žalobcove tvrdenia o nespornosti a
nerozporovaní nárokov žalobcu. Potvrdenie o doručení inventarizácie pohľadávok, ako aj potvrdzovanie

predloženej dochádzky žalobcu zamestnancom žalovaného nepovažoval žalovaný za potvrdenie
oprávnenosti žalovaných nárokov, ani za také úkony zamestnanca, ktoré potvrdzujú súlad faktúry
žalobcu s uzavretou Zmluvou o poskytovaní bezpečnostnej služby č. 03/2020. Žalovaný nepovažoval
faktúry žalobcu č. 210119 vo výške 21.933,60 Eur s DPH za september 2021 a č. 210132 vo
výške 23.853,36 Eur s DPH za október 2021 za vystavené v režime písomnej Zmluvy o poskytovaní

bezpečnostnej služby č. 03/2020, z dôvodu, že platnosť predmetnej zmluvy uplynula najneskôr
31.08.2021 a nebola ani uzavretá iná písomná zmluva na poskytovanie bezpečnostnej služby, ako
vyžaduje zákon. Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že neexistoval právny základ na
fakturáciu žalobcu voči žalovanému po 31.08.2021, a teda v časti žalovaného nároku v sume 45.786,96
Eur s DPH. K faktúre žalobcu č. 210119 vo výške 21.933,60 Eur za september 2021 a č. 210132

vo výške 23.853,36 EUR za október 2021 považoval žalovaný nároky za nedôvodné a žiadal ich
zamietnutie v celom rozsahu. Podľa názoru žalovaného nebolo možné činnosť žalobcu vykonávanú
od 01.09.2021 kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie, keďže nespadá do definície bezdôvodného
obohatenia podľa § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
Žalovaný bol toho názoru, že z jeho strany vzhľadom na špecifickosť činnosti žalobcu, ktorá spočíva

v strážení nejakého objektu, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k majetkovému prospechu, ktorý by mal
žalobcovi žalovaný vydať. Žalovaný mal súčasne za to, že žalobca ako odborne spôsobilá osoba
má a musí vedieť, že zákon vyžaduje písomné uzavretie zmluvy o poskytovaní bezpečnostnej služby
a vzhľadom na špecifickosť plnenia zaväzuje zákon žalobcu k plneniu si aj ďalších povinností, akoje napr. evidencia takýchto zmlúv a pod.. Žalobca bez písomne uzavretej zmluvy nemal a nemohol
poskytovať strážnu službu žalovanému, keďže by išlo o plnenie v rozpore so zákonom. Žalobca porušil
podľa žalovaného svoje prevenčné povinnosti. Nesplnenie si prevenčnej povinnosti zo strany žalobcu

ako odborne spôsobilej osoby nemôže byť pripisované na ťarchu žalovaného. Na základe uvedeného
mal žalovaný za to, že časť žalovaného nároku vo výške 45.786,96 Eur (faktúry žalobcu č. 210119
vo výške 21.933,60 Eur s DPH za september 2021 a č. 210132 vo výške 23.853,36 Eur s DPH za
október 2021) je nedôvodná. K fakturácii za obdobie od 01.04.2021 do 31.08.2021 žalovaný uviedol,
že vykonal internú spätnú analýzu predmetnej fakturácie a jej súladu s vyššie citovaným ustanovením

článku IV. odseku 3. Zmluvy o poskytovaní bezpečnostnej služby č. 03/2020. Žalovaný v internej
spätnejanalýzeporovnalsúčetžalobcomvyfakturovanýchhodínapočtuhodínzazmluvnenýchvZmluve
o poskytovaní bezpečnostnej služby č. 03/2020. Žalovaný pri analýze vychádzal z konzervatívneho
prístupu, kedy nerozlišoval medzi jednotlivými strážnymi stanoviskami, ako to vyžaduje zmluva, ale v
prospech žalobcu bral do úvahy len celkový súčet hodín fakturovaných žalobcom v danom kalendárnom
mesiaci a porovnal tento súčet s počtom hodín dohodnutých v Zmluve o poskytovaní bezpečnostnej

služby č. 03/2020. Na základe uvedenej analýzy žalovaný zistil, že žalobca v rozpore s uvedenou
Zmluvou o poskytovaní bezpečnostnej služby č. 03/2020 fakturoval nad rámec dohodnutého počtu osôb
a hodín, keď na jednotlivých stanoviskách fakturoval žalovanému nad dohodnutý zmluvný rámec v
celkovej sume 7.052,80 Eur bez DPH (t.j. 8.463,36 EUR s DPH), a to nasledovne: Faktúra č. 210048
za obdobie apríl 2021 - fakturácia nad rámec Zmluvy o poskytovaní bezpečnostnej služby č. 03/2020 vo

výške 1.466,80 Eur bez DPH (193 hodín fakturovaný nad zmluvný rámec), t.j. sumu vo výške 1.760,16
Eur s DPH, Faktúra č. 210063 za obdobie máj 2021 - fakturácia nad rámec Zmluvy o poskytovaní
bezpečnostnej služby č. 03/2020 vo výške 5.084,40 Eur bez DPH (669 hodín fakturovaný nad zmluvný
rámec) ), t.j. sumu vo výške 6.101,28 Eur s DPH, Faktúra č. 210077 za obdobie jún 2021 - fakturácia
nad rámec Zmluvy o poskytovaní bezpečnostnej služby č. 03/2020 vo výške 501,60 Eur bez DPH (66

hodín fakturovaný nad zmluvný rámec), t.j. sumu vo výške 601,92 Eur s DPH. Žalovaný mal za to, že
žalobcom uplatnený nárok v časti 8.463,36 Eur s DPH, fakturovaný nad zmluvný rámec daný Zmluvou o
poskytovaní bezpečnostnej služby č. 03/2020, je taktiež nedôvodný. Žalovaný z preventívnych dôvodov
ešte pred preskúmaním oprávnenosti fakturácie žalobcu uhradil žalobcovi časť žalovaného nároku, a to
faktúry č. č. 210048 za obdobie apríl 2021 a č. 210063 za obdobie máj 2021 v celkovej sume 54.519,36

Eur s DPH, z ktorých na základe vyššie uvedeného je neoprávnene fakturovaných 7.861,44 Eur s
DPH. Žalovaný si na základe uvedeného uplatnil nárok na vrátenie časti platby titulom bezdôvodného
obohatenia ako následok neoprávnenej fakturácie žalobcu v celkovej sume 7.861,44 Eur. Zároveň má
žalovaný za to, že žalovaný nárok v oprávnenej časti faktúr žalobcu č. 210048 a č. 210063 vo výške
46.657,92 Eur (t.j. 54.519,36 Eur - 7861,44 Eur) zanikol ich splnením. Po odpočítaní: a) neoprávnenej

fakturácie vo výške 45.786,96 Eur s DPH za obdobie od 01.09.2021, b) neoprávnenej fakturácie
fakturáciou nad rámec zmluvy vo výške 601,92 Eur s DPH a c) odpočítaní 46.657,92 Eur s DPH (t.j.
54.519,36 Eur - 7.861,44 Eur) titulom úhrady faktúr č. 210048 a č. 210063 teda zostáva žalovaný nárok
vo výške 70.315,20 EUR s DPH.
K fakturácii v období od 01.03.2020 do 31.03.2021 žalovaný uviedol, že v dobrej viere uhrádzal

žalovanému jeho faktúry počas roku 2020, ako aj roku 2021. Až na základe spätnej internej analýzy
celej fakturácie žalobcu za obdobie trvania Zmluvy o poskytovaní bezpečnostnej služby č. 03/2020,
ktorú žalovaný žalobcovi v dobrej viere uhrádzal (a ktorá teda nie je ani predmetom tohto súdneho
konania) žalovaný dospel k záveru, že žalobca vyfakturoval žalovanému neoprávnene nad rámec článku
IV. odseku 3. Zmluvy o poskytovaní bezpečnostnej služby č. 03/2020 za obdobie od 01.03.2020 do

31.03.2021 sumu v celkovej výške 92.223,80 Eur bez DPH, t.j. sumu vo výške 110.668,56 Eur s DPH.
Žalovaný v internej spätnej analýze porovnal súčet žalobcom vyfakturovaných hodín a počtu hodín
zazmluvnených v Zmluve o poskytovaní bezpečnostnej služby č. 03/2020. Žalovaný nerozlišujúc medzi
jednotlivýmistrážnymistanoviskamiaberúc doúvahylencelkovýsúčethodínfakturovanýchžalobcomv
danom kalendárnom mesiaci porovnal tento súčet s počtom hodín dohodnutých v Zmluve o poskytovaní

bezpečnostnej služby č. 03/2020. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný si teda takéto služby nad rámec
Zmluvy o poskytovaní bezpečnostnej služby č. 03/2020 neobjednal a žalobca tieto ani nebol oprávnený
poskytnúť vzhľadom na to, že takéto služby neboli pokryté písomnou zmluvou tak ako vyžaduje §
38 ods. 3 zákona č. 473/2005 Z.z. zákon o súkromnej bezpečnosti v znení neskorších predpisov.
Žalovaný si následne uplatnil voči žalobcovi nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia titulom platieb

neoprávnenej fakturácie nad rámec Zmluvy o poskytovaní bezpečnostnej služby č. 03/2020 za obdobie
od 01.03.2020 do 31.03.2021 vo výške 110.668,56 Eur. Žalovaný súhrnne tvrdil, že žalobca z celkovej
žalovanej sumy 163.362,- Eur preukázal oprávnenosť žalovaného nároku len vo výške 70.315,20 Eur.
Zároveň, žalovaný v tomto súdnom konaní vzniesol voči žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia následkom mylných platieb neoprávnenej fakturácie žalobcu v celkovej sume 118.530,-
Eur. Po odpočítaní oprávnenej časti žalovaného nároku v sume 70.315,20 Eur zo sumy žalovaným
uplatnených protinárokov v celkovej sume 118.530,- Eur tak podľa žalovaného zostala pohľadávka voči

žalobcovi vo výške 48.214,80 Eur. Žalovaný si zaplatenie tejto sumy uplatnil vzájomnou žalobu a to spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 48.214,80 Eur od 19.04.2022 až do zaplatenia.
6. Žalobca poukázal v rámci svojich tvrdení na ustanovenie čl. IV bod 3 Zmluvy o poskytovaní strážnej
služby č. 03/2020. Uviedol, že pri stave „Prepojovací plynovod Poľsko - Slovensko“, ktorej stráženie
tvorilo predmet zmluvy, išlo o tzv. líniovú stavbu, pri ktorej nebolo možné dopredu určiť koľko bude

strážnych stanovísk. Preto podľa čl. IV bod. 3 zmluvy bol žalobca povinný rozšíriť stanoviská nie na
základe písomného dodatku, ale len na základe požiadavky objednávateľa. Požiadavka na navýšenie
počtu stanovísk a ich bližšia špecifikácia bola vykonávaná prostredníctvom zamestnanca žalovaného
H.. W. S., ktorý je aj uvedený ako osoba oprávnená vykonávať kontrolu strážnej služby v mene
žalovaného v zmysle ust. článku IV. bod 1 Zmluvy o poskytovaní strážnej služby č. 03/2020. Na každom
strážnomstanoviskupocelúdobuposkytovaniastrážnychslužiebstálestrážillenjedenstrážnikžalobcu,

čo je zrejmé aj z evidencie dochádzky zamestnancov žalobcu. Dokonca predtým ako žalobca mal
začať poskytovať strážnu službu na novourčenom pracovisku, zamestnanci žalovaného zabezpečili pre
žalobcu prenosnú bunku, tzv. strážnicu tak, ako to žalovanému vyplývalo z ust. čl. VIII. bod 3 Zmluvy
o poskytovaní strážnej služby. Žalobca v tomto vyjadrení ďalej uviedol, že poskytol žalovanému reálne
služby, čo žalovaný potvrdil evidenciou dochádzky. Žalobca svoje služby poskytol tak, ako deklaruje

a dokonca za nižšiu cenu ako je obvyklé pri poskytovaní týchto služieb, nakoľko cena stráženia na
trhu v rokoch 2020, 20201 a 2022 v okresoch Humenné, Michalovce a Trebišov bola vyššia ako cena
zazmluvnená v zmysle Zmluvy o poskytovaní strážnej služby č. 03/2020. V tejto súvislosti žalobca
uznesenie Slovenskej komory súkromnej bezpečnosti, podľa ktorého náklady na 1 hodinu výkonu
bezpečnostnej služby predstavujú sumu 11,1958 Eur za jednu hodinu. Žalovaný služby takmer dva roky

riadne preberal, poskytnutie služieb po celú dobu platnosti zmluvy žiadnym spôsobom nerozporoval aj
po zániku zmluvy zamestnancom žalobcu v zmysle ustanovenia čl. VIII. bod 3 zmluvy zabezpečoval
strážnice a prostredníctvom H.. S. určoval nové stanoviská, kde mali zamestnanci žalobcu poskytovať
strážne služby.
7. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie nespornou skutočnosťou uzatvorenia zmluvy, ktorej

predmetom bol záväzok žalobcu poskytovať žalovanému strážnu službu za podmienok a v súlade
s ustanoveniami zákona č. 473/2005 Z.z. o súkromných bezpečnostných službách, ako aj záväzok
žalovaného zaplatiť žalobcovi za poskytnuté služby odplatu. Na základe tejto zmluvy žalobca poskytoval
žalovanému strážne služby pri realizácii projektu: Prepojovací plynovod Poľsko - Slovensko. Žalovaný
faktúry č. FV210077, FV210091, FV210105, FV210119, ktorých zaplatenia sa žalobca po čiastočnom

späťvzatí žaloby domáhal, neuhradil. Súd poukázal na skutočnosť, že žalovaný nárok žalobcu
neuznával, pretože po 31.08.2021 neexistoval právny základ poskytovania strážnej služby a žalobcovi
z tohto dôvodu nevznikol nárok na úhradu akýchkoľvek služieb. Žalovaný zároveň neuznával ani časť
nárokov na odplatu za obdobie do 31.08.2021, v tých častiach, v ktorých fakturácia presahoval pôvodný,
zmluvou predpokladaný rozsah stráženia a vzájomnou žalobou si uplatnil voči žalobcovi vrátenie tejto

časti nároku titulom bezdôvodného obohatenia. Pri posudzovaní existencie nároku žalobcu na úhradu
tých hodín stráženia, ktoré podľa žalovaného presahovali časový limit stráženia vymedzený v čl. IV. ods.
3 Zmluvy o poskytnutí bezpečnostnej služby súd prvej inštancie vychádzal zo znenia ustanovení zmluvy.
Pri výklade zmluvy zobral súd prvej inštancie na zreteľ, že návrh zmluvy bol vypracovaný žalovaným
(e-mailová komunikácia medzi pracovníkmi žalobcu a žalovaného) aplikoval pravidlo § 266 ods. 4

Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo
k uzatvoreniu takého dodatku k zmluve, ktorý by explicitne menil rozsah stráženia, avšak zároveň je
nutné poukázať aj na znenie samotného čl. III. bod 3.2, ktorý rozsah stráženia stanovoval. V zmysle
uvedeného ustanovenia zmluvy je jednoznačne zrejmé, že ním vymedzený rozsah stráženia nemusí byť
konečný. Žalovaný bol oprávnený žiadať poskytovanie strážnej služby aj vo väčšom rozsahu. Súd prvej

inštancie konštatoval, že ak žalovaný objednal stráženie aj nad rámec stráženia vymedzeného v prvých
štyroch odsekoch ustanovenia čl. IV. pôvodne dohodnutého rozsahu, žalobca bol povinný objednávku
akceptovať a stráženie vykonať. Stráženie poskytnuté žalobcom na základe takejto objednávky je
nevyhnutné považovať za stráženie poskytnuté v súlade s časovým režimom podľa čl. IV. ods. 3 tejto
zmluvy. Prvoinštančný súd uzavrel, že poskytnutie strážnej služby na základe objednávky žalovaného

spĺňajúcej náležitosti vymedzené v poslednom odseku čl. IV. bod 3 zmluvy, zaväzuje žalovaného k
úhrade služby a to aj bez toho, aby bol uzatvorený písomný dodatok upravujúci čl. V. zmluvy. Podľa
súdu prvej inštancie Zmluva o poskytnutí bezpečnostnej služby č. 03/2020 nevyžadovala na zmenu
rozsahu predmetu plnenia formou objednávky písomnú formu a nevyžadovala ani , aby úpravy počtu,zmien umiestnení strážnych stanovísk, ako aj počet osôb vykonávajúcich stráženie objednala konkrétna
osoba. Písomná forma objednávok nevyplývala podľa súdu ani z inak obligatórnej písomnej formy
vyplývajúcejzustanovenia§38ods.3zákonač.473/2005Z.z.oposkytovaníslužiebvoblastisúkromnej

bezpečnosti. Podľa § 37 ods. 4 citovaného zákona zmluva o poskytovaní bezpečnostnej služby musí
obsahovať druh poskytovanej bezpečnostnej služby, predmet poskytovanej činnosti podľa § 3 až 5; to
neplatí, ak ide o bezpečnostnú službu podľa § 2 ods. 1 písm. b), údaje o zmluvných stranách podľa
§ 22 ods. 1 písm. a), okrem štátneho občianstva, písm. b) alebo § 23 ods. 1 písm. a) a c), miesto
poskytovania bezpečnostnej služby okrem bezpečnostnej služby podľa § 2 ods. 1 písm. b). § 3 písm.

c) až e) a h) a § 4. Zákon č. 473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti
nestanovuje rozsah poskytovania bezpečnostných služieb ako jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy
a už vôbec nezakazuje, aby si účastníci takejto zmluvy upravili rozsah poskytovania služieb flexibilne, na
základe potrieb objednávateľa. Takéto dodatočné „doobjednanie“ služieb nie je možné v zmysle úvahy
súdu prvej inštancie považovať ani za zmenu samotnej zmluvy, keďže táto sama predpokladala, že
konkrétny rozsah poskytovania strážnych služieb bude určený až na základe objednávok žalovaného.

Súd prvej inštancie uzavrel, že konkrétny rozsah stráženia mohol byť upravovaný objednávkami,
ktoré mohla za žalovaného vykonať, ktorákoľvek osoba oprávnená konať v jeho mene v zmysle
ustanovení § 13 až 16 Obchodného zákonníka. Súd dospel k záveru, že ak zamestnanci žalovaného
(W. S., resp. V. Š. ) , určovali žalobcovi, kde a v akom rozsahu má stráženie vykonávať, následne
potvrdzovali rozsah hodín vykonaného stráženia a tieto žalovaný aj uhrádzal (okrem faktúr tvoriacich

predmet tejto žaloby), jednoznačne to boli osoby, ktoré boli týmito činnosťami žalovaný poveril a ich
konanie je pre žalovaného v zmysle § 15 Obchodného zákonníka aj záväzné. Z listinných dôkazov
predložených žalobcom uzavrel súd prvej inštancie, že žalobcom fakturovaná suma stráženia presne
zodpovedá skutočne vykonaným hodinám stráženia, ktoré pri plnení predmetu diela vykonal a žalovaný
je tieto povinný uhradiť. V časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia strážnych služieb po

01.09.2021, teda potom, ako uplynula platnosť Zmluvy o poskytnutí bezpečnostnej služby č. 03/2020 ,
konkrétne v časti o zaplatenie sumy 21.933,60 Eur, dospel súd prvej inštancie k záveru dôvodnosti
tohto nároku. Z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi ustálil, že žalobca strážnu službu pre
žalovaného vykonával aj po 31.08.2021, kedy sa skončila platnosť Zmluvy o poskytnutí bezpečnostnej
služby č. 03/2020 a to v rozsahu fakturovanom faktúrou č. FV210119. Samotná faktúra obsahovala

súpis vykonaný prác opatrený odtlačkom pečiatky žalovaného a podpisom jeho zamestnanca. Súd prvej
inštancie uzavrel, že bezpečnostné služby vo forme stráženia poskytované bez uzatvorenia zmluvy
predstavujú bezdôvodné obohatenie spočíva práve vo výkonoch vo forme stráženia. Nakoľko takéto
bezdôvodné obohatenie nie je možné vydať, žalovaný je povinný poskytnúť žalobcovi peňažnú náhradu
za takéto výkony. Súd určil výšku bezdôvodného obohatenia vo výške odplaty, ktorú by bol žalovaný

povinný platiť podľa Zmluvy o poskytnutí bezpečnostnej služby č. 03/2020 v znení jej dodatku č. 2, keďže
práve takto dohodnutú výšku odplaty bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné považovať za cenu, ktorú
by bol inak žalovaný povinný zaplatiť za obstaranie rovnakých služieb v danom mieste a čase. Súd prvej
inštanciepovažovalžalobcomuplatnenýnároknazaplateniesumy84.989,28Eurzadôvodný.Vovzťahu
ku žalovaným voči žalobcovi uplatnenej vzájomnej žaloby na zaplatenie sumy 63.558,80 Eur , táto

predstavovala časť nároku v sume 48.214,80 Eur ako rozdiel medzi sumami, ktoré žalovaný žalobcovi
uhradilacenoudohodnutouvzmluve.Druháčasťnárokuvsume15.344,-Eurpredstavovalanehradenú
províziu, na ktorej zaplatenie sa žalobca zaviazal v zmluve o sprostredkovaní uzatvorenej medzi ním ako
záujemcom a Ľ. Z. ako sprostredkovateľom. Žalovaným vzájomnou žalobou uplatnený nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia v časti 48.214,80 Eur považoval súd prvej inštancie za nedôvodný, keď

fakturáciu vyššieho počtu hodín stráženia oproti zmluvne dohodnutému počtu hodín stráženia v čl.
IV. bod 3 na stanoviskách neposúdil ako bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu. Súd prvej inštancie
uzavrel, že žalobca fakturoval a žalovaný platil iba za tie služby, ktoré mu boli aj reálne poskytnuté
a to na základe zmluvy. Konštatoval absenciu základného predpokladu vzniku nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, keďže nedošlo k naplneniu žiadnej zo skutkových podstát bezdôvodného

obohatenia aj z tohto dôvodu vzájomnú žalobu zamietol. Pri druhej časti nároku uplatneného vzájomnou
žalobou súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalovaného je v tejto časti dôvodný , pretože Ľ. Z.
ako sprostredkovateľ a žalobca ako záujemca uzatvorili dňa 25.03.2020 zmluvu, ktorej predmetom bolo
sprostredkovaniemožnostiuzatvoreniazmluvynastráženiechránenýchobjektov,stavebnýchobjektova
stavebných diel na území Slovenskej republiky prípadne Poľskej republiky so spoločnosťou žalovaného.

Odmena za sprostredkovanie bola dohodnutá vo výške 1 Euro za každú hodinu stráženia. Žalovaný
uzatvorenie takejto zmluvy nespochybnil a nespochybnil ani to, že mu boli zaplatené faktúry za stráženie
za mesiace, za ktoré mu Ľ. Z. províziu aj fakturoval, t.j. že provízia bola fakturovaná oprávnene. Ľ.O. Z.
ako postupca uzatvoril so žalovaným ako postupníkom zmluvu o postúpení, na základe ktorej postúpilsvoju pohľadávku voči žalobcovi na žalovaného. Žalovaný si podľa súdu prvej inštancie vzájomnou
žalobou uplatnil voči žalobcovi pohľadávky, z ktorých bola dôvodná iba časť neprevyšujúca pohľadávku
žalobcu, preto mala vzájomná žaloba účinky kompenzačnej námietky a spôsobila iba čiastočný zánik

nárokov žalobcu. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v časti o zaplatenie
15.344,- Eur a vo výške žalovaným dôvodne uplatnených nárokov a vzájomnú žalobu žalovaného
zamietol. O nároku na zaplatenie úrokov z omeškania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 369
Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013
Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Úroky z omeškania priznal

súd žalobcovi za obdobie odkedy sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou jednotlivých faktúr, až do
ich zaplatenia, resp. do doby, kedy zanikli uplatnením .
8. Proti výrokom I., III., IV., V. a VI. rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc sa jeho zmeny alternatívne zrušenia a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, neboli splnené procesné podmienky v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1

písmeno a) Civilného sporového poriadku a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný nesúhlasil s dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie
čiastočne žalobe žalobcu vyhovel a vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. Podľa žalovaného súd
prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenie čl. III. bod 3.2 v spojení s čl. IV. ods. 3 posledný
odsek Zmluvy, tým dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne vec právne posúdil vo

vzťahu ku žalovaným vzájomnou žalobou uplatneným nárokom a žalobcovi súdom priznaných nárokov.
Na namietané a v súdnom konaní preukázané prekročenie zmluvne dohodnutého maximálneho počtu
hodín nesprávne aplikoval ustanovenie čl. IV. ods. 3 posledný odsek Zmluvy namiesto ustanovenia
článku V. bodu 1. Zmluvy, v zmysle ktorého: ,,[...]Dodávateľ je oprávnený fakturovať iba reálne vykonané
hodiny stráženia písomne potvrdené zástupcom objednávateľa, o potrebe prekročenia maximálneho

počtu hodín je povinný dodávateľ objednávateľa písomne informovať, pričom prekročenie maximálneho
počtu hodín stráženia za príslušný mesiac je možné iba na základe písomného dodatku k tejto zmluve.
[.]“ Z vyššie citovaného zmluvného ustanovenia článku V. bodu 1. Zmluvy podľa názoru žalovaného
vyplýva, že zmluvné strany mali pri uzavretí zmluvy úmysel zastropovať rozsah strážnych služieb tak,
aby nemohlo dôjsť k ich zmene inak ako podpísaním dodatku štatutármi zmluvných strán. Keďže zo

znenia Zmluvy je úmysel strán jednoznačný, nemal súd prvej inštancie dôvod aplikovať ustanovenie
§ 266 ods. 4 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti žalovaný odmietol taký výklad súdu prvej
inštancie , ktorý posúdil posudzované ustanovenie čl. III. bod 3.2 a čl. IV. ods. 3 posledný odsek Zmluvy
na jednej strane a ustanovenie článku V. bodu 1. Zmluvy na druhej strane ako ustanovenia, ktorých
obsah pripúšťa rôzny výklad a následne použil ustanovenie § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka a

domnelý rozpor zmluvných ustanovení automaticky posúdil v neprospech žalovaného. Žalovaný mal
za to, že prvostupňový súd nesprávne posúdil ustanovenie čl. III. bod 3.2 v spojení s čl. IV. ods.
3 posledný odsek Zmluvy a ustanovenie článku V. bodu 1. Zmluvy ako ustanovenia, ktorých obsah
pripúšťa rôzny výklad. Podľa žalovaného mal súd prvej inštancie vychádzať z ustanovenia § 266 ods.
1 Obchodného zákonníka, a teda z úmyslu zmluvných strán pri uzatváraní predmetnej Zmluvy. Podľa

názoru žalovaného článok V. bod 1. Zmluvy nedovoľuje iný výklad, ako ten, že úmyslom zmluvných
strán bolo zastropovať maximálny počet zazmluvnených hodín. Uvedený výklad žalovaného a úmysel
zmluvnýchstránpriuzatváranízmluvyjednoznačnevyplývazustanoveniačlánkuV.bod1.Zmluvy,ktorý
sa dokonca odvoláva na súdom uprednostnený článok IV. ods. 3 Zmluvy. Ak by teda súd prvej inštancie
riadne aplikoval výkladové pravidlá, t.j. § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, jednoznačne musel podľa

žalovaného dospieť k právnemu záveru, že bez písomného dodatku nie je žalobcom možné prekročiť
maximálny počet zazmluvnených hodín. Zo znenia ustanovenia článku III. bod 3.2 a článku IV. ods. 3
Zmluvy pritom nevyplývala možnosť prekročiť maximálny počet zazmluvnených hodín, ale iba možnosť
variácie stanovíšť a dennej doby stráženia v rámci maximálneho počtu zazmluvnených hodín, čo sa aj v
rámciposkytovaniaslužiebdialoačožalovanýaninespochybňoval.Žalovanýuviedol,že zamestnancov

strán sporu nemá právne účinky voči samotnému žalovanému, keďže tento písomný dodatok neuzavrel
a služby si nad rámec písomnej zmluvy neobjednal. Uvedený právny názor podporuje podľa žalovaného
aj samotná argumentácia žalobcu, ktorý sám uviedol, že komunikoval ohľadne služieb nad rámec
Zmluvy výlučne so zamestnancom žalovaného, nie so štatutármi žalovaného. zo znenia ustanovenia
článku V. bodu 1. Zmluvy, ako aj z ustanovenia § 38 ods. 3 zákona č. 473/2005 Z.z. o poskytovaní

služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti, jednoznačne vyplýva obligatórna písomná forma v prípade
akejkoľvek zmeny Zmluvy. Žalovaný nesúhlasil s názorom, že písomnú formu je potrebné dodržať len
ohľadne podstatných náležitostí Zmluvy a v ostatnom je možné sa dohodnúť sa aj inou formou. Takýto
právny názor súdu prvej inštancie nemá podľa žalovaného oporu v práve, ani v judikatúre, a pretoje toto „dotváranie“ práva potrebné odmietnuť. Žalovaný argumentoval, že vzhľadom na chýbajúcu
obligatórnu písomnosť Zmluvy žalobcovi chýbal právny základ na fakturáciu služieb vykonaných nad
rámec Zmluvy a takéto služby si žalovaný neobjednal. Zároveň vzhľadom na obligatórnu písomnú

formu zmluvy o poskytovaní strážnej služby ani nie je možné uvažovať o tom, že žalobca poskytoval
žalovanému strážne služby nad rámec písomnej Zmluvy. S uvedeným právnym názorom sa súd prvej
inštancie podľa žalovaného riadne nevysporiadal. Keďže žalobca nemohol poskytovať strážnu službu
bez písomnej zmluvy a nemal zároveň právny základ na svoju fakturáciu nad rámec písomne uzavretej
Zmluvy, žalovanému vznikol v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia z dôvodu mylných platieb neoprávnenej fakturácie žalobcu v celkovej sume 118 530,- Eur.
Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca ako odborne spôsobilá osoba nikdy nežiadal navýšenie
zmluvne dohodnutého počtu hodín, a to napriek tomu, že došlo k uzavretiu dvoch dodatkov k Zmluve,
ktoré predlžovali platnosť Zmluvy. Zmluva, ako aj dodatky k nej boli pritom individuálne dojednávané a
žalobcamalmožnosťkedykoľvekupozorniťnaskutočnosť,žebudepotrebnénavýšiťpočtuobjednaných
hodín. Žalobca túto svoju povinnosť upozorniť žalovaného na potrebu zvýšenia maximálneho počtu

hodín, nikdy nesplnil a napriek tomu fakturoval nad rámec Zmluvy. Žalovaný namietal, že v prípade
faktúry č. FV210119 (t.j. faktúry vystavenej za obdobie po uplynutí platnosti Zmluvy) sa jedná zo strany
žalobcu o neoprávnenú fakturáciu. Túto námietku odôvodnil žalovaný tým, že uzatvorenie zmluvy o
poskytovaní strážnej služby v inej ako písomnej forme je v rozpore s § 38 ods. 3 zákona č. 473/2005
Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti, ako aj Zmluvou. Nedodržanie písomnej

formy je zákonom sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto právneho úkonu. Strážne služby
podľa názoru žalovaného teda nie je možné vykonať bez písomne uzavretej zmluvy o poskytovaní
strážnej služby. Ak nie je možné vykonať strážnu službu bez písomnej zmluvy, nemohlo dôjsť lani
k poskytnutiu strážnej služby zo strany žalobcu, a teda ani k bezdôvodnému obohateniu na strane
žalovanéhospočívajúcomprávevovýkonochvoformestráženia.Podľanázoružalovanéhosa súdprvej

inštancie nevysporiadal so zásadnou otázkou, a to, ako je možné poskytovať strážnu službu bez platne
uzavretej písomnej zmluvy o poskytovaní strážnej služby. V rámci súdneho konania bolo nesporné, že
takúto zmluvu žalobca na fakturované obdobie september 2021 uzavretú nemal. Vzhľadom na zákonný
zákaz poskytovania strážnych služieb bez písomnej zmluvy nemohol byť naplnený ani účel poskytovania
strážnej služby, ktorým je vo všeobecnosti zabránenie protiprávnemu konaniu tretích strán smerujúcemu

proti majetku žalovaného (typicky zabráneniu krádežiam apod.). Žalovaný konštatoval neunesenie
dôkazného bremena žalobcom v otázke bezdôvodného obohatenia. Takýto nárok bolo potrebné podľa
žalovaného zamietnuť, keďže sa nejednalo o plnenie na základe písomnej zmluvy a uplatnený nárok
nebolo možné kvalifikovať ani ako bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na odvolanie proti výrokom I.
a V. rozsudku, žalovaný napadol odvolaním aj súvisiace rozhodnutie o trovách vo výrokovej časti IV.

a VI. Čo do výroku III. rozsudku (ktorým došlo k zamietnutiu žaloby len v časti 15 344 Eur), dôvodil
žalovaný, že uvedený výrok súvisí s napadnutým výrokom č. I. rozsudku. Žalovaný na základe svojej
vyššie uvedenej argumentácie nesúhlasil len s čiastočným zamietnutím žaloby žalobcu vo výške 15 344
Eur, ale navrhol žalobu žalobcu zamietnuť v celom zvyšnom rozsahu.

9. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle
dokazovanie, ktoré zodpovedalo všetky podstatné otázky nastolené v rámci daného konania. Žalobca
poukázal na ustanovenie článku IV bod 3.2 zmluvy, podľa ktorého boli určené stanoviská v počte 4 ks,
na ktorých mal žalobca poskytovať strážne služby pre žalovaného vždy v počte 1 strážnik na jednom
stanovisku. Žalobca v rámci fakturácie od začiatku poskytovania strážnych služieb pre žalovaného vždy

postupoval striktne so Zmluvou o poskytovaní strážnej služby č. 03/2020 v znení Dodatkov č. 1 a 2.
Žalobca poukázal na ustanovenie článku IV. bod 3 posledný odstavec Zmluvy o poskytovaní strážnej
služby č. 03/2020 a konštatoval, že v prípade stavby „Prepojovací plynovod Poľsko-Slovensko“, ktorej
stráženie tvorilo predmet Zmluvy o poskytovaní strážnej služby č. 03/2020 sa jedná o tzv. „Líniovú
stavbu“, kde nebolo možné dopredu určiť počet strážnych stanovísk, ani ich bližšiu špecifikáciu,

preto bola v Zmluve o poskytovaní strážnej služby č. 03/2020 dohodnutá možnosť rozšíriť stanoviská
1 až 4 o ďalšie stanoviská len požiadavkou objednávateľa. Zmluva o poskytovaní bezpečnostnej
služby č. 03/2020 nevyžadovala na určenie nového stanoviska písomnú formu a nevyžadovala ani
to, aby boli úpravy počtu, zmien umiestnení strážnych stanovísk, ako aj počet osôb vykonávajúcich
stráženie objednané konkrétnymi osobami. Samotný konkrétny rozsah poskytovania strážnych služieb

bol určený na základe požiadavky objednávateľa (žalovaného), kde dokonca v ustanovení článku IV
bod 3 Zmluvy je uvedená výslovná povinnosť dodávateľa (žalobcu) vyhovieť požiadavke žalovaného na
ďalšie stanoviská, resp. zmenu umiestnenia existujúcich stanovísk. Ďalšie stanoviská boli objednávané
prostredníctvom zamestnanca žalovaného W. S.. Podľa žalobcu z predložených listinných dôkazovvyplýva, že ním fakturovaná suma stráženia zodpovedá reálne vykonaným hodinám stráženia, ktoré
žalobca vykonal pri plnení predmetu diela a žalovaný je povinný svoj záväzok uhradiť. Podľa žalobcu
listinnými dôkazmi preukázal, že žalobca vykonával strážnu službu pre žalovaného aj po 31.08.2021

a žalovaný neustále žalobcu poveroval strážením nových stanovísk aj po uvedenom dátume. Taktiež
preukázal, že žalovaný bol práve tým subjektom, ktorý zapríčinil stav, kedy žalobca poskytoval strážnu
službu bez platne uzavretej zmluvy. Žalobca vychádzal pri uplatnení si nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia zo skutočnosti, že žalovaný mal majetkový prospech zo stráženia poskytovaného žalobcom,
keďže služba žalobcom bola poskytnutá a žalovaný za poskytnutie služby nezaplatil žiadnu odplatu.

Práve majetok žalovaného sa týmto jeho konaním neznížil, avšak znížiť sa mal o sumu ktorú bol
žalovaný povinný zaplatiť. V súvislosti s námietkou žalovaného o nevysporiadaní sa súdu prvej inštancie
s argumentáciou strán v konaní, žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. US
115/03, podľa ktorého všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija /Španielsko z
9.12.1994,séria A, č.303-A; Jokela/Fínsko; Higginsová a ostatní/Francúzsko). Žalobca nepovažoval
žiaden z odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným za dôvodný a konštatoval, že súd prvej inštancie
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny

právny záver, podal výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa relevantných hmotnoprávnych
zákonných ustanovení. Zistenia súdu prvej inštancie majú podľa žalobcu vecné i logické zakotvenie
a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade so zmyslom a účelom
aplikovanej zákonnej úpravy. Na základe uvedeného žiadal žalobca odvolaním žalovaného napadnuté
výroky rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu

trov odvolacieho konania.
10. Proti výroku III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a žiadal v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a zaviazať žalovaného k
povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 15.344,- eur s príslušenstvom a k povinnosti nahradiť trovy konania

v pomere 100%. Žalobca považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný najmä vo
výroku III. Dňa 25.03.2020 bola uzatvorená Zmluva o sprostredkovaní medzi sprostredkovateľom Ľ. Z. a
medzi žalobcom ako záujemcom, v zmysle ktorej mal záujemca povinnosť uhradiť sprostredkovateľovi
príslušnú faktúru do 60 dní od vystavenia a v prípade neplatenia faktúr žalovaným až po zaplatení
všetkých faktúr až do ukončenia. Z vykonaného dokazovania mal žalobca za preukázané, že žalovaný

nezaplatil v prospech žalobcu všetky faktúry za realizáciu stráženia a teda žalobcovi nevznikla povinnosť
v tomto štádiu konania platiť Ľ. Z., resp. žalovanému odmenu zo zmluvy o sprostredkovaní. Tento
protinárok žalovaného žalobca namietal s poukazom na čl. 4 bod 4.1 zmluvy o sprostredkovaní z
25.03.2020 s tým, že tento protinárok žalovaného doposiaľ nevznikol.
11. Žalovanývosvojomvyjadreníkodvolaniužalobcuzdôvoduhospodárnostikonaniaodkázal nasvoju

argumentáciuobsiahnutúvjehoodvolaní protirozsudku.Nadrámecsvojejargumentácievodvolanívoči
rozsudku uviedol, že plne súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, keďže žalobca uzatvorenie Zmluvy
o sprostredkovaní zo dňa 25.03.2020 nespochybnil a nespochybnil ani to, že mu boli zaplatené faktúry
za stráženie za mesiace, za ktoré mu Ľ. Z. províziu, fakturoval. Z vykonaných dôkazov je zrejmé, že
žalovaný si v rámci konania pred súdom prvého stupňa uplatnil len tú časť provízie, ktorú žalobca dostal

od žalovaného uhradenú a ktorú súčasne žalovaný nesporoval v súdnom konaní. Žalobcom namietané
ustanovenie bodu 4.1 Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 25.03.2020 sa teda nemohol na uvedený nárok
žalovaného uplatňovať.
12. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie , bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného je dôvodné.
13. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil a medzi stranami nebolo spornou skutočnosťou,
uzatvorenie Zmluvy o poskytnutí bezpečnostnej služby č. 03/2020 , predmetom ktorej bol záväzok
žalobcu poskytovať žalovanému strážnu službu za podmienok a v súlade so zákonom č. 473/2005 Z.z.
a záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi cenu za poskytnuté služby v súlade s jej článkom V (ďalej

len „zmluva“). Zmluva bola menená písomnými dodatkami č.1 a č. 2. Posledný menovaný dodatok
uzatvorený dňa 28.06.2021 menil zmluvu v dobe jej trvania do 31.08.2021.
Žalobca si uplatnil voči žalovanému okrem iného aj nárok na zaplatenie odplaty za strážnu službu
poskytovanú v období po uplynutí doby trvania zmluvy, konkrétne v období mesiaca september 2021,fakturovanúfaktúrou č.210119vovýške21.933,60Euravobdobímesiacaoktóberfakturovanúfaktúrou
č. 210132 vo výške 23.853,36 Eur. Súd prvej inštancie z dokazovania vykonaného v konaní dospel k
záveru, že žalobca žalovanému strážnu službu v uvedenom období skutočne poskytoval a hoci tak urobil

bez zmluvného základu, je potrebné priznať mu uplatnený nárok titulom bezdôvodného obohatenia,
teda zaviazal žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie spočívajúce práve vo výkonoch vo
forme stráženia. Nakoľko takéto bezdôvodné obohatenie nie je možné vydať, zaviazal prvoinštančný
súd žalovaného poskytnúť žalobcovi peňažnú náhradu za tieto výkony stráženia.
Svyššieuvedenýmprávnymposúdenímvecisúdomprvejinštanciesaodvolacísúdnestotožňuje.Strany

sporu uzatvorili zmluvu v súlade so zákonom č.473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej
bezpečnosti. V zmysle citovaného zákona sa pre poskytovanie bezpečnostnej služby predpokladá
existencia licencie, pričom podmienky pre vydanie licencie upravuje zákon č. 473/2005 Z.z.. V zmysle
uvedeného právneho predpisu sa pre vydanie licencie vyžaduje splnenie kritérií občianstva, veku,
svojprávnosti, zdravotnej spôsobilosti, odbornej spôsobilosti ako aj niektorých špecifických požiadaviek.
Tento proces zabezpečuje, že licencovaný prevádzkovateľ poskytuje spoľahlivé a legálne bezpečnostné

služby. Citovaný právny predpis upravuje spoločenské vzťahy v oblasti poskytovania služieb súkromnej
bezpečnosti komplexne, vrátane podmienok poskytovania bezpečnostnej služby. Podľa § 38 ods.
3 z.č. 473/2005 Z.z. zmluva o poskytovaní bezpečnostnej služby, jej zmeny, dodatky a zrušenie
musia mať písomnú formu, inak sú neplatné. V § 38 ods. 4 zákon upravuje podstatné náležitosti
zmluvy o poskytovaní bezpečnostnej služby. Z uvedeného vyplýva, že poskytovanie bezpečnostnej

služby predpokladá nielen vydanie a držanie licencie pre takúto činnosť ale aj určitú kvalitu a formu
zmluvných vzťahov poskytovania bezpečnostnej služby upravenú kogentnými ustanoveniami z.č.
473/2005 Z.z.. Sankciou za nedodržanie písomnej formy zmluvy o poskytovaní bezpečnostnej služby
ako aj písomnej formy jej zmeny, dodatkov a jej zrušenia je neplatnosť takejto zmluvy zakotvená priamo
v cit. právnom predpise. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca vykonával pre žalovaného

činnosť strážnej služby v období (september, október roku 2021), v ktorom medzi stranami absentovala
zmluva o poskytovaní bezpečnostnej služby uzatvorená v písomnej forme. Činnosti žalobcu súvisiace
s poskytovaním strážnej služby boli žalobcom realizované v rozpore zákonom č. 473/2005 Z.z., teda
v rozpore so zákonom špeciálne upravujúcim celý komplex vzťahov súkromnej bezpečnostnej služby,
keď predpokladom pre legálny výkon takejto činnosti nebola len existencia licencie ale aj existujúca

zmluva o poskytovaní bezpečnostnej služby uzatvorená v písomnej forme. Takéto konanie žalobcu
nemôže podľa odvolacieho súdu požívať právnu ochranu, pretože ide o jeho protiprávne konanie
(odporujúce § 38 ods. 3 z.č. 473/2005 Z.z. ) a ako také nemôže založiť jeho nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, s poukazom na to, že v našom práve sa uplatňuje stará zásada „Ius ex
iniurianonorfitur"(právonevznikázbezprávia),tedanaprávnomúkone,ktorýnepožívaprávnuochranu,

nemožno zakladať iné práva, konkrétne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca ako
osoba odborne spôsobilá k poskytovaniu služieb bezpečnostnej služby, ktorá mala prioritne konať v
súlade s právnym predpisom upravujúcim celý komplex vzťahov v súvislosti s prevádzkovaním tejto
činnosti, zjavne obchádzala zákon, keď poskytovala strážnu službu bez zmluvného základu v písomnej
forme. O povinnosti písomne uzatvorenej zmluvy o poskytovaní bezpečnostnej služby ako predpokladu

legálneho poskytovania takýchto služieb musel mať žalobca ako licencovaný subjekt vedomosť, napriek
tomu zjavne obchádzal zákon a namiesto uzatvorenia zmluvy v písomnej forme, vykonával svoju činnosť
pri absencii takéhoto zmluvného základu, aby si následne uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Pripustením takéhoto postupu, by zákonné ustanovenie § 38 ods. 3 z.č. 473/2005 Z.z.
stratilo na relevancii a význame, keď by poskytovatelia strážnej služby namiesto riadnej kontraktácie

podmienok poskytovania služby s predpísanými náležitosťami a v predpísanej forme, obchádzali zákon
a využívali inštitút bezdôvodného obohatenia. Takýto postup však nebol zrejme účelom a cieľom
zákonodarcu. Podľa odvolacieho súdu je potrebné zásadu „právo nevzniká z bezprávia“ vnímať ako
korektív v situáciách, keď faktický stav, ktorý vzišiel z bezprávia je vydávaný za stav právny a bol
tolerovaný. Odvolací súd má za to, že v preskúmavanej veci ide práve o tento prípad, ktorý má za

následok, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže žalobcovi vzniknúť ako dôsledok
porušovania kogentných zákonných ustanovení upravujúcich špecificky, špecifickú oblasť právnych
vzťahov, v rámci ktorých žalobca ako licencovaný subjekt prevádzkuje svoju činnosť, teda ako dôsledok
obchádzania zákona.
Žalovaný si uplatnil voči žalobcovi vzájomnou žalobou nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia ,

ktoré žalobca získal za obdobie od marca 2020 do mája 2021 fakturáciou ceny strážnej služby nad
zmluvne dohodnutý rozsah. Žalovaný v rámci odvolania namietal nesprávne posúdenie ustanovenia čl.
III bod 3.2 v spojení s čl. IV ods. 3 a s poukazom na článok V bod 1 zmluvy. Žalovaný v podstate namietal
nesprávnu aplikáciu výkladových pravidiel obsahu zmluvy súdom prvej inštancie, ktorý sa obmedzilvýlučne na výklad sporných zmluvných ustanovení podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať
na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.

Žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu nepochybne ako podnikatelia pri svojej podnikateľskej činnosti,
podliehajú teda obchodnoprávnemu režimu úpravy vzájomných práv a povinností súvisiacich so
zmluvou a sporný obsah zmluvy musí podliehať výkladu realizovanému prostredníctvom výkladových
pravidiel upravených v § 266 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v ustanovení § 266 zakotvuje
pre výklad právnych úkonov výkladové pravidlá, ktoré doplňuje základné pravidlo uvedené v § 35

ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z toho vyplýva, že výklad právneho úkonu (vrátane zmluvy) je
potrebné uskutočniť podľa vôle toho, kto právny úkon urobil. Najskôr bol súd povinný zistiť podľa §
266 Obchodného zákonník úmysel toho, kto konal, čo v preskúmavanej veci predstavuje posúdenie
úmyslu zmluvných strán. Pokiaľ úmysel zmluvných strán nie je možné zistiť, alebo sa zmluvné strany
v sledovanom úmysle právneho úkonu rozchádzajú, potom je potrebné vychádzať z významu, aký
by bežný podnikateľ prikladal prejavenej vôli a nakoniec z toho, aký význam sa prikladá v zmluve

použitým výrazom podľa obchodných zvyklostí. Pri nemožnosti zistenia subjektívneho hľadiska (úmysel
konajúcich osôb) tak prichádza do úvahy objektívne hľadisko. Vždy (tak zo subjektívneho ako aj
objektívneho hľadiska) sa musí brať zreteľ ku všetkým okolnostiam súvisiacim s prejavom vôle, vrátane
rokovania o uzatvorení zmluvy, praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli ako aj následného chovania
strán. V posudzovanej veci dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie dospel k záveru o

obsahu sporných zmluvných ustanovení bez toho, aby uskutočnil riadny výklad týchto ustanovení v
zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka. Súd prvej
inštancie pochybil, ak úplne opomenul uvedené výkladové pravidlá a nezisťoval vôľu zmluvných strán
ale pristúpil k aplikácii výlučne k výkladu sporných zmluvných ustanovení prostredníctvom pravidla
zakotveného v § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka.

14. Súd prvého stupňa bude v ďalšom konaní aplikovať jednotlivé výkladové pravidlá a obsah sporných
ustanovení zmluvy podrobí ich jazykovej interpretácii a uprednostní skutočnú vôľu všetkých účastníkov
zmluvy pred formálnou stránkou prejavu vôle obsiahnutej v zmluve. Okrem jazykovej interpretácii
obsahu sporných ustanovení zmluvy sa zameria súd prvej inštancie aj na jeho logický ( z hľadiska
vzájomnej nadväznosti použitých pojmov) a systematický (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celej

zmluvy) výklad , zistí obsah zmluvy a svoje závery náležite odôvodní, teda vysvetlí svoje myšlienkové
pochody, ktoré ho viedli ku záverom o obsahu zmluvy. Pri posudzovaní žalovaným uplatneného nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia zároveň vezme súd prvého stupňa do úvahy závery odvolacieho
súdu v bode 13.
15. Súd prvej inštancie znova v súvislosti so zrušeným výrokom III rozsudku znova posúdi Zmluvu o

sprostredkovaní medzi sprostredkovateľom Ľ. Z. a žalobcom ako záujemcom a podmienky úhrady
sprostredkovateľskej provízie podľa tejto zmluvy a zohľadní svoje zistenia a závery súvisiace so
vzájomnými nárokmi žalobcu a žalovaného posudzovanými v tomto konaní, a to najmä skutočnosť, že
sprostredkovateľskú províziu si žalovaný uplatnil len v časti zodpovedajúcej uhradenej časti odplaty za
strážne služby žalobcovi.

16. V odôvodnení rozhodnutia sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami,akoajsovšetkýmipodstatnýminámietkamisporovýchstránavzhľadomnatonapadnutý
rozsudok nemožno považovať za dostatočne odôvodnený, čo má za následok, že súd prvej inštancie
svojím nesprávnym postupom znemožnil žalovanému uplatňovať jeho procesné práva, keď mu uprel
právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, a tým aj možnosť v odvolacom

konanínáležiteskutkovoaprávneargumentovaťprotijehozáveromzhľadiskadôvodov,prektoréžalobe
vyhovel, resp. vzájomnej žalobe nevyhovel, a to do tej miery, že tým porušil jeho právo na spravodlivý
súdny proces. Za daného stavu, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza aj z nesprávneho
právneho posúdenia, pre ktoré sa ďalšími podstatnými stránkami veci súd prvej inštancie nezaoberal, by
rozhodnutievovecisamejodvolacímsúdomvcelomrozsahu(poskutkovejiprávnejstránke)nahrádzalo

prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odoprené právo namietať správnosť skutkových
a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť riadneho preskúmania správnosti
skutkových a právnych záverov, ku ktorým by (odvolací) súd dospel.
17. So zreteľom na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP, v ktorom súd

prvej inštancie opätovne spor prejedná, vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu a opätovne
posúdi dôvodnosť uplatnených nárokov strán sporu a vo veci rozhodne.
18. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).