Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. december 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3Sf/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100081
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100081.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej

Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu a JUDr. Andrey Soukupovej,
v právnej veci žalobcu: LEDIC Slovakia export, s. r. o., Pod Brezinou 3744/88, 911 01 Trenčín, IČO:
44 864 761, právne zastúpený: Mgr. Miroslav Pavlík, advokát, Podjavorinskej 1922/9, 915 01 Nové
Mesto nad Váhom, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,
974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 102975542/2023 zo dňa
24. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. U žalobcu bola vykonaná Daňovým úradom Trenčín, pobočka Prievidza (ďalej aj len „správca dane“)
daňová kontrola dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2016, ktorá bola začatá dňa
08.06.2021 a ukončená dňa 01.02.2022 doručením Protokolu z daňovej kontroly č. 100098942/2022
zo dňa 18.01.2022.

2. V následnom vyrubovacom konaní správca dane rozhodnutím č. 101671154/2022 zo dňa 06.06.2022
vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Daňový poriadok“) rozdiel
na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2016 v sume 291 501,46 eur.

3. Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 103216297/2022 zo dňa 25.11.2022 zrušil

vyššie uvedené rozhodnutie správcu dane č. 101671154/2022 zo dňa 06.06.2022 a vec vrátil správcovi
dane na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. V rámci ďalšieho konania správca dane rozhodnutím č. 101396025/2023 zo dňa 30.05.2023 opätovne
vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku rozdiel dane v sume 290 487,12 eur na dani
z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2016.

5. Správca dane na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly neuznal viacero daňových výdavkov,
výsledok hospodárenia bol zároveň upravený o sumy podľa § 17 ods. 19 zákona č. 595/2003 Z. z.
o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon o dani z príjmov“), teda o sumy, ktoré
neboli zaplatené do konca zdaňovacieho obdobia, ďalej došlo k úprave výsledku hospodárenia o rozdiel,o ktorý daňové odpisy hmotného majetku prevyšovali odpisy tohto majetku uplatnené v účtovníctve
a taktiež došlo k úprave o sumy podľa § 17 ods. 19 a § 52 ods. 12 Zákona o dani z príjmov, ktoré boli
zaplatené v zdaňovacom období ale neboli súčasťou r. 100. V rámci odvolacieho konania a následne

aj v správnom súdnom konaní sú spornými nasledujúce výdavky:

(i) Správca dane poukázal na to, že žalobca účtoval v zdaňovacom období 2016 poskytnuté pôžičky,
konkrétne na ťarchu účtu 378 006 (Iné pohľadávky – STAVINVESTA) účtoval sumu 50 000,- eur.
Medzi žalobcom (veriteľ) a spoločnosťou STAVINVESTA s.r.o. (dlžník) mala byť uzatvorená Zmluva

o poskytnutí pôžičky zo dňa 15.11.2021. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie peňažnej pôžičky, ktorá
bude použitá na financovanie podnikateľských zámerov dlžníka. Pôžička mala byť poskytnutá v celkovej
výške 150 000,- eur a vyplatená v troch splátkach, a to 50 000,- eur do 31.12.2016, 50 000,-eur
do 31.03.2017 a 50 000,- eur do 30.09.2017. Dohodnutá výška úroku bola 5 % p.a. a účinnosť úroku
z pôžičky mala byť od 01.01.2018. V zmluve bolo uvedené, že od dátumu poskytnutia pôžičky v plnej
výške do 31.12.2017 je výška úrokovej sadzby 0 %. Správca dane upozornil na to, že zmluva podľa jej

obsahu mala byť vyhotovená až 15.11.2021, teda podľa názoru správcu dane bola účelovo vyhotovená
v priebehu daňovej kontroly. Pri vyhotovovaní zmluvy sa daňový subjekt podľa správcu dane zameral
na dátum ale rok ponechal aktuálny. Zmluva o pôžičke bola doručená správcovi dane dňa 04.08.2021
prostredníctvom elektronickej podateľne, t. j. podľa dátumu uvedeného na zmluve bola doručená
správcovi dane skôr ako mala byť skutočne vypracovaná a podpísaná. Správca dane ďalej poukázal

na to, že A. B. C. je od 24.10.2016 konateľom dlžníka STAVINVESTA s.r.o. a zároveň je konateľom
žalobcu, teda ide o personálne prepojené osoby. Žalobcom boli v roku 2016 poskytnuté bezúročné
pôžičky prepojeným osobám, preto bol žalobca povinný skúmať dodržanie podmienok ustanovených v
§ 17 ods. 5 Zákona o dani z príjmov. Správca dane zistil, že žalobca neúčtoval o výnosových úrokoch z
poskytnutých pôžičiek. V zmysle Zmluvy o poskytnutí pôžičky uzavretej so spoločnosťou STAVINVESTA

s.r.o. bolo dohodnuté, že pôžička bude úročená od 01.01.2018. Správca dane z účtovnej závierky
podnikateľov k 31.12.2017, k 31.12.2018, k 31.12.2019 a k 31.12.2020 zistil, že žalobca ani v ďalších
rokoch, t. j. ani v roku 2017 a ani v roku 2018 neúčtoval o výnosových úrokoch z poskytnutých
pôžičiek v zmysle zmluvy. V roku 2017 evidoval na účte 662 (výnosové úroky) sumu 1,- eur a v ďalších
rokoch neevidoval žalobca na tomto účte žiadnu sumu. Poskytnuté pôžičky, medzi nimi aj pôžička

poskytnutá spoločnosti STAVINVESTA s.r.o., neboli úročené od 01.01.2017 a ani od 01.01.2018 tak
ako to bolo uvedené v zmluvách. Správca dane poukázal na to, že A. B. C. je konateľom spoločnosti
STAVINVESTA s.r.o., teda sa podieľa na kontrole a vedení tejto spoločnosti a má podľa výpisu
z obchodného registra 50 % účasť na jej majetku. Ide preto o ekonomické a personálne prepojenie.
Správca dane vyhodnotil, že Zmluva o poskytnutí pôžičky zo dňa 15.11.2021 bola účelovo vyhotovená

v priebehu daňovej kontroly, aby žalobca zdôvodnil neúčtovanie výnosových úrokov z poskytnutej
pôžičky v preverovanom zdaňovacom období. Správca dane poukazoval na to, že žalobca sa nevyjadril
k tomu, že zmluva mala byť vypracovaná a podpísaná neskôr ako bola predložená správcovi dane
a zároveň sa nevyjadril ani k faktu, že o výnosových úrokoch neúčtoval ani v ďalších rokoch. Správca
dane ďalej uviedol, že v zmysle zrušujúceho rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 103216297/2022

zo dňa 25.11.2022 mal pri výpočte úroku z tejto pôžičky uplatniť princíp nezávislého vzťahu. V tejto
súvislosti správca dane poukázal na to, že žalobca predložil počas daňovej kontroly „Transferovú
dokumentáciu za zdaňovacie obdobie roku 2016“, kde uvádzal, že pôžička poskytnutá medzi žalobcom
a spoločnosťou STAVINVESTA s.r.o. je čo do podmienok totožná s bezúčelovými spotrebnými úvermi
bežne poskytovanými bankami. Žalobca uvádzal, že na účely transferového oceňovania si zvolil metódu

nezávislej trhovej ceny. Uviedol, že bezúčelové spotrebné úvery poskytovali banky s úrokom v rozpätí
od 3,5 % p.a. do 7,99 % p.a. Prehľad výšky úrokov bol uvedený v tabuľke - zdroj: http://banky.sk/
spotrebne-uvery - bezucelove/. Žalobca uvádzal, že z tabuľky vyplýva, že banky k dátumu uzatvorenia
zmluvy o pôžičke medzi závislými osobami poskytovali bezúčelové spotrebné úvery s úrokom v priemere
vo výške 5,13 % p.a. Správca dane uviedol, že navštívil stránku, ktorú uviedol daňový subjekt

vo svojej transferovej dokumentácii ako zdroj, ale uvedená internetová stránka už bola nedostupná,
preto správca dane zo stránky www.nbs.sk získal informácie, že priemerná úroková sadzba za rok 2016
pri poskytnutých úveroch bola 5,30 % p.a. pri fixácii od 1 do 5 rokov (úradný záznam č. 100937623/2023
zo dňa 03.04.2023). Správca dane využil zo systému Finančnej správy SR Revidovaný Altmanov
model Z – skóre z roku 1995 za roky 2016 a 2017, aby preveril, či ide o prosperujúci podnik,

ktorému by bola poskytnutá bankou pôžička s dobrou úrokovou sadzbou. Skóre žalobcu v roku 2016
predstavovala hodnota 7,41 a v roku 2017 hodnota 7,54. V sledovanom období podľa správcu dane
išlo teda o prosperujúci podnik, teda úroková sadzba by mohla byť bankou poskytnutá v nižšej sume
ako priemerná úroková sadzba NBS 5,30 % p.a. Z uvedeného podľa správcu dane vyplýva, že boluplatnený princíp nezávislého vzťahu a výška úrokovej sadzby 5 % p.a., ktorú si v zmluve dohodol
žalobca so svojím dlžníkom a ktorú správca dane použil pri výpočte úroku za zdaňovacie obdobie 2016,
je adekvátna.

(ii) Žalobca zaúčtoval na ťarchu účtu 518 030 (OS - reklamné služby) dodávateľskú faktúru č. 2016159
zo dňa 27.06.2006 od spoločnosti APA – Art Production Agency, s.r.o., Na pasienku 62/1630, 900
25 Chorvátsky Grob, IČO: 35 886 447 za prezentáciu spoločnosti žalobcu na podujatí Medzinárodný
filmový festival Trenčianske Teplice IFFTT v sume 5 000,-eur. Na základe výzvy správcu dane

dodávateľ žalobcu predložil zmluvu o reklame, odberateľské faktúry a výpisy z účtu. Žalobca vo
svojom vyjadrení uviedol, že na medzinárodnom filmovom festivale, ktorý sa konal od 23.06.2016
do 26.06.2016, prezentovala na úvodnom podujatí pri otváraní festivalu v priestoroch kultúrnej pamiatky
električkovej stanice v Trenčianskych Tepliciach ich produkty z oblasti odevného dizajnu zamestnankyňa
D. E. C.. Prezentácia mala byť uskutočnená aj konateľom spoločnosti A. B. C., F. D. G. a F. H..
Žalobca doložil fotografie odevov, priestorov a reklamy na filmový festival, ale nepredložil zmluvu

o reklame. Správca dane uzavrel, že predmetom zmluvy o reklame (bez dátumu) bola prezentácia
žalobcu na podujatí Medzinárodný filmový festival Trenčianske Teplice formou loga na pozvánkach
a na webovej stránke www.festivalteplice.sk a loga na propagačných materiáloch v priestoroch konania
festivalu. Na fotografiách podľa správcu dane nie je viditeľné žiadne logo žalobcu a internetová stránka
filmového festivalu nie je dostupná. Správca dane nespochybnil, že medzinárodný filmový festival

sa uskutočnil a boli aj odprezentované produkty z oblasti odevného dizajnu D. E. C.. Podľa správcu dane
ale žalobca nepreukázal, že išlo o výdavky preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie
a udržanie príjmov žalobcu, teda žalobca nepreukázal súvislosť so zdaniteľným príjmom. Žalobca
v zdaňovacom období roka 2016 neúčtoval o žiadnom zdaniteľnom príjme, ktorý by súvisel s vývojom
a dizajnom odevov a túto činnosť žalobca nemá zapísanú ani v predmete činnosti. Prezentácia odevov

teda nie je predmetom činnosti žalobcu a z takejto činnosti ani nedosahuje žiaden príjem. Správca dane
uviedol, že z verejne dostupných zdrojov – https://www.minv.sk/?zivnostenske-podnikanie v zozname
odporúčaných voľných živností a ich bližšieho vymedzenia zistil, že pod kódom 1401 sa nachádza
Odevná výroba. Ak žalobca tvrdil, že interiérový a priemyselný dizajn - návrh a realizácia je vlastne
odevná výroba, nie je podľa správcu dane toto tvrdenie správne. Správca dane nespochybnil, že D. E.

C. - manželka konateľa žalobcu - bola v predmetnom období zamestnancom žalobcu, a teda nebolo
potrebné preverovať túto skutočnosť aj na Sociálnej poisťovni. Zároveň správca dane nespochybnil,
že bola podpísaná pracovná zmluva (ktorú ale žalobca k vyjadreniu nepredložil). Správca dane ale
neuznal uvedené výdavky v sume 5 000,- eur z toho dôvodu, že žalobca v zdaňovacom období 2016
neúčtovaložiadnomzdaniteľnompríjme,ktorýbysúviselsvývojomadizajnomodevov,pretosinemohol

do daňových výdavkov uplatňovať náklady spojené s prezentáciou odevov.

(iii) Žalobca zaúčtoval na ťarchu účtu 51800 (OS - reklamné služby) dodávateľskú faktúru č. 2016451
zo dňa 23.11.2016 od spoločnosti LOYS MEDIA GROUP s.r.o., Žižkova 9, 811 02 Bratislava, IČO: 47
107 359 za reklamné služby spojené s projektom „Ples Via Magna“ v sume 150 000,- eur. Faktúra

mala byť vystavená na základe Zmluvy o reklame č. 201655 zo dňa 20.10.2016 vrátane prílohy
č. 1 zmluvy. Obstarávateľ LOYS MEDIA GROUP s.r.o. sa v zmluve zaviazal pre spoločnosť žalobcu
zabezpečiť reklamný priestor na projekte - Reprezentačný ples Via Magna - 07.01.2016 (správca dane
poznamenal, že bol nesprávne uvedený dátum a správne mal byť uvedený dátum 07.01.2017), Hotel
Dukla Prešov. Reklamná služba mala byť poskytnutá formou uverejnenia obchodného mena žalobcu

v rámci reklamného plnenia projektu. Obstarávateľ sa zaviazal prezentovať obchodné meno (ochrannú
známku) žalobcu ako hlavného reklamného partnera, a to za účelom dosiahnutia, zabezpečenia,
udržania alebo zvýšenia dobrého mena alebo príjmov žalobcu. V prílohe č. 1 zmluvy boli uvedené médiá
propagácie (bigboardy, billboardy, plagáty, letáky, televízia, rádio, printová kampaň), miesto, forma,
počet a trvanie kampane. Keďže u žalobcu bola vykonávaná aj daňová kontrola na DPH za niektoré

zdaňovacie obdobia roku 2015 a 2016, správca dane si zabezpečil dokumentáciu k reklamnej kampani
aj z týchto daňových kontrol. Správca dane vo svojom prvom rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom
konaní č. 101671154/2022 zo dňa 06.06.2022 uzavrel, že žalobca bol v rámci reklamnej kampane
prezentovaný v rôznych médiách, a to vždy formou zobrazenia jeho loga, ktoré pozostávalo z veľkých
písmen LEDIC, cez ktoré prechádza náboj. Logo bolo v jednotlivých médiách zobrazené naraz spolu

slogamiostatnýchreklamnýchpartnerov.Správcadaneuzavrel,žedivákaleboúčastníkpodujatiadostal
len informáciu o existencii podnikateľského subjektu žalobcu a o tom, že podporil podujatie, ale nedostal
informáciu o výrobkoch, činnosti, cenách a pod. Správca dane poukázal na to, že rozlišovacím kritériom
toho, či išlo o reklamu alebo o sponzorský odkaz, je sledovaný účel. Sponzorský odkaz v zmysledefinície (zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisií v znení neskorších predpisov) môže
obsahovať reklamné oznámenie v širšom slova zmysle, to znamená, že ide o propagáciu ale len
uvedením obchodného mena sponzora, resp. uvedením názvu jeho tovaru, aktivity alebo ochrannej

známky. Základným účelom sponzorovania je najmä vytvorenie dobrého mena, povesti právnickej
či fyzickej osoby a sponzorstvo skôr slúži k propagácii firmy, jeho primárnym cieľom nie je nabádať
ku kúpe konkrétneho výrobku, tovaru alebo služby. Sponzorský odkaz predstavuje zvyčajne prezentáciu
loga alebo prezentáciu výrobku skôr statického charakteru, častokrát s uvedením, že ide o sponzora
a ústredným motívom nie je presvedčiť diváka ku kúpe určitého výrobku zdôrazňovaním jeho kvalít

a pod. Reklamné služby sú definované ako činnosť na podporu predaja, ak zahŕňajú rozširovanie
správy určenej na informovanie verejnosti o existencii alebo kvalitách výrobku alebo služby s cieľom
zvýšiť ich predaj. Reklama musí predstavovať vo svojej forme a obsahu ekonomickú protihodnotu, ktorú
daňový subjekt využije na svoje dodávky tovarov a služieb. Správca dane poukázal na definíciu reklamy
v ustanovení § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých
zákonovvzneníneskoršíchpredpisovstým,žereklamaječinnosťorientovanánaspotrebiteľa,prípadne

odberateľa daného produktu. Účinok reklamy je v zásade prezumovaný, ak v prostredí, v ktorom sa
reklama uskutočňuje, je spôsobilá vyvolať asociáciu s určitými službami alebo tovarom. O reklamu ide
vtedy,akinformáciajenatoľkoagresívna,žejejúčelomjepodporapredajaanákupu,anaopakoreklamu
nejde vtedy, keď má informácia prevažne informatívny charakter a sleduje účel, ktorým je snaha
sponzora o vytvorenie ale udržanie jeho dobrého mena. Správca dane vyhodnotil, že v jednotlivých

médiách bolo zverejnené iba logo žalobcu a nebol zverejnený žiaden odkaz na konkrétnu službu,
výrobok alebo iný výkon, preto išlo o sponzoring, ktorého predmetom bola podpora spoločenského
akultúrnehopodujatia.Správcadaneuzavrel,ženešlooreklamu,ktorábyzakladalaprávonauplatnenie
daňového výdavku. Výdavky na sponzorské sú daňovým výdavkom v súlade s § 17 ods. 19 písm. h)
Zákona o dani z príjmov len na základe zmluvy o športe a na základe špecifík uvedených v zákone č.

440/2015 Z. z. o športe v znení neskorších predpisov, čo nebolo dodržané, a preto tieto daňové výdavky
správca dane uznal.

6. Žalovaný vo svojom zrušujúcom rozhodnutí č. 103216297/2022 zo dňa 25.11.2022 s odkazom na
judikatúru uviedol, že na prijatie záveru, že ide o sponzoring, by muselo byť preukázané, že prevládal

rezultát činnosti - sponzoring a týmto smerom správca dane podľa žalovaného dokazovanie neviedol,
čo malo za následok nedostatočné zistenie skutkového stavu. Závery správcu dane podľa žalovaného
boli len hypotetické a nemali podklad v administratívnom spise a vo vykonanom dokazovaní. Podľa
žalovaného nemožno len teoreticky vylúčiť, že samotný názov „LEDIC“ nemohol byť spôsobilý získať
nových zákazníkov a podporiť predaj tovaru a služieb žalobcu. Správca dane nevykonal žiadne

dokazovanie zamerané na preverenie účelu fakturovaných služieb a preto podľa žalovaného bolo
potrebné, aby správca dane preveril a následne posúdil aj úkony a konanie daňového subjektu, rezultát
činnosti, so zreteľom na skutočnú povahu, úmysel a reálny výsledok činnosti a na základe doplneného
dokazovania následne ustálil obsah komunikátu, charakter plnenia, a tento vyhodnotil v zmysle Zákona
o dani z príjmov. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobca navrhoval vypočuť svedkov a správca dane

odmietol vypočuť týchto svedkov s odôvodnením, že ich výpovede by boli účelové. Bez doplnenia
dokazovania ale podľa žalovaného nemožno zhodnotiť a prijať jednoznačný záver, či žalobca preukázal
znaky marketingovej stratégie a komunikácie alebo či išlo o dobrovoľné vynaloženie nákladov výlučne
v prospech a pre účely iného subjektu. Nevypočutie svedkov s odôvodnením, že ich výpovede by mohli
byť účelové, nebolo možné podľa žalovaného vyhodnotiť ako opodstatnené a ide len o subjektívny názor

správcu dane, ktorý nie je odôvodnený a preukázaný. Podľa žalovaného sa správca dane nedostatočne
vysporiadal s návrhom žalobcu na vykonanie dôkazov a bolo potrebné, aby správca dane vykonal
dokazovanie, ktorým verifikuje hodnovernosť tvrdení žalobcu. Taktiež bolo vyhodnotené ako potrebné,
aby žalobca bol súčinný a poskytol správcovi dane také údaje, na základe ktorých bude môcť správca
dane doplniť dokazovanie a preveriť tvrdenia žalobcu. Záver správcu dane, že ide o sponzoring preto

vyhodnotil žalovaný ako predčasný. Doposiaľ zistený skutkový stav neposkytoval podľa žalovaného
dostatočný skutkový základ pre riadne posúdenie veci, čo malo za následok nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia správcu dane. Samotné označenie „LEDIC“ ale bez ďalších súvisiacich aktivít a ich
výsledkov nie je podľa žalovaného možné považovať pre účely dane z príjmov za realizáciu reklamnej
činnosti, pretože je potrebné posudzovať úkony, konanie zmluvných strán, že k dodaniu dodávateľom

skutočne došlo, výsledok vo vzťahu k reálnemu úmyslu, charakteru a výsledku, teda, že bola skutočne
dodávateľom realizovaná taká propagačná činnosť, ktorá bola spojená so sprostredkovaním odkazu
verejnosti o daňovom subjekte, jeho podnikateľskej činnosti, existencii a vlastnostiach konkrétnych
výrobkov alebo služieb daňového subjektu za účelom zvýšenia odbytu výrobku alebo služby, a týmdosiahnutia, zabezpečenia a udržania príjmov daňového subjektu, čo napĺňa znaky reklamy a napĺňa
dôvody uznateľnosti daňových výdavkov na dani z príjmov. Podľa žalovaného bol správca dane povinný
ďalej skúmať, či zúčastnené subjekty len nepredstierali poskytnutie reklamných služieb, či v skutočnosti

deklarovaná obchodná transakcia nebola len podporou podujatia, t. j. či účelom konania žalobcu nebolo
len získať neoprávnenú daňovú výhodu vo forme neoprávneného zvýšenia nákladov na reklamu.
Dokazovanie by malo byť zamerané aj na preverenie obchodných vzťahov, skutočného účelu činnosti
a osvedčenie ekonomického cieľa.

7. V rámci argumentácie uvedenej v rozhodnutí správcu dane č. 101396025/2023 zo dňa 30.05.2023,
vydanom v ďalšom konaní po zrušení predošlého rozhodnutia správcu dane žalovaným, poukázal
správca dane na to, že žalobca vo vyjadrení uviedol, že si vybral Prešovský kraj ako miesto pre svoje
reklamné účely, nakoľko v tejto lokalite je Vojenská letecká škola a vrtuľníková základňa SR a pôsobia
tu spoločnosti zaoberajúce sa činnosťou v oblasti, ktorou sa zaoberá žalobca (napr. zbrojárska výroba,
výroba maskáčov a odevov pre silové zložky, atď.). Žalobca poukazoval na to, že v dôsledku realizácia

reklamných služieb boli uzatvorené obchody: obchodná spolupráca s A. D. G., konštruktérom, ktorý je
autorom niekoľkých úžitkových vzorov zapísaných na Úradoch priemyselného vlastníctva SR a ČR,
nazákladektorýchsarealizovaloniekoľkoobchodnýchtransakcií,spoluprácasospoločnosťouVER-Mi,
s.r.o., Prešov - bola uzatvorená zmluva o dielo; obchodná spolupráca s I. J., ktorý bol obchodným
zástupcom spoločnosti SBVT v Bielorusku, ktorá je zbrojárskou firmou a bola uzatvorená zmluva

o spolupráci.

8. Žalobca navrhoval vypočutie svedkov, ktorí boli vypočutí v rámci vyrubovacieho konania pri výkone
daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie december 2015, apríl 2016, jún 2016 - december 2016
a správca dane prevzal tieto výsluchy aj do daňovej kontroly na dani z príjmov právnickej osoby

za zdaňovacie obdobie 2016. Správca dane vyhodnotil výpoveď pána I. J. tak, že tento potvrdil, že sa
so žalobcom zoznámil na spoločenskej akcii, kde mal byť žalobca sponzorom. Správca dane uviedol,
že žalobca položil svedkovi sugestívnu otázku a naviedol ho na určenie „správneho“ časového obdobia,
kedy sa mala spoločenská akcia uskutočniť (pred rokom 2017). Aj napriek vágnemu potvrdeniu priamej
súvislosti medzi mediálnou prezentáciou žalobcu a realizovanými obchodmi správca dane uviedol,

že akceptuje výpoveď svedka J.. K výpovedi svedka A. D. G. správca dane uviedol, že tento bol
zamestnancom žalobcu a uviedol, že pán A. C. mal projekt a priamo ho oslovil, následne sa stal
zamestnancom žalobcu. Teda iniciatíva jednoznačne vzišla zo strany spoločnosti žalobcu. Správca
dane nespochybnil odborné znalosti a vedomosti A. D. G. a jeho pracovnoprávny vzťah so žalobcom,
ktorý mal trvať približne 1 rok. Správca dane ale vyhodnotil, že nebol preukázaný priamy a bezprostredný

vplyv a súvislosť medzi mediálnou prezentáciou žalobcu a zamestnaneckým vzťahom pána G., t.
j. na vznik zamestnaneckého vzťahu nemala vplyv mediálna prezentácia v súvislosti s podujatím
„Ples Via Magna“. K svedeckej výpovedi A. I. K. - konateľa spoločnosti VER - Mi, s.r.o. správca
dane uviedol, že z výpovede tohto svedka vyplýva, že sám z vlastnej iniciatívy aktívne oslovoval
spoločnosti, ktoré disponovali povolením obchodovať s vojenským materiálom. Správca dane uviedol,

že nijako nespochybňuje obchodnú spoluprácu medzi žalobcom a spoločnosťou VER -Mi, s.r.o.,
alezároveňkonštatoval,ženebolpreukázanýpriamyabezprostrednývplyvasúvislosťmedzimediálnou
prezentáciou žalobcu a obchodnou spoluprácou so spoločnosťou VER - Mi, s.r.o.

9. Správca dane ďalej poukázal na to, že bol vypočutý ako svedok D. L. - konateľ spoločnosti

LOYS MEDIA GROUP s.r.o. v čase od 19.04.2013 do 20.04.2018 (Zápisnica o ústnom pojednávaní
č. 103133818/2022 zo dňa 16.11.2022). Svedok uviedol, že za spoločnosť koná len on a hlavnou
činnosťou bolo sprostredkovanie klientov pre projekty. Spoločnosť nemala žiaden majetok, žiadnych
zamestnancov a na podnikateľskú činnosť boli užívané súkromné priestory a súkromný mobilný telefón
pána Loja. Spoločnosť mala v roku 2016 len jediného dodávateľa LOYAL CORPORATION LIMITED.

Nových obchodných partnerov spoločnosť získavala na predchádzajúcich projektoch náhodne, kde sa
preberali možnosti spolupráce. Dodávateľ LOYAL CORPORATION LIMITED zadával pánovi L. nové
projekty, v ktorých vlastnil reklamný priestor a tieto projekty spoločnosť LOYS MEDIA GROUP s.r.o.
ponúkala ďalej. Dobrovoľný výmaz spoločnosti nastal z dôvodu, že spoločnosť nemala podpísanú
mandátnu zmluvu s dodávateľom LOYAL CORPORATION LIMITED na rok 2018. K skutočnosti,

že v súvislosti s daňovou kontrolou DPH u spoločnosti LOYS MEDIA GROUP s.r.o. nebol uznaný nárok
na odpočítanie dane z dodaní od dodávateľa LOYAL CORPORATION LIMITED sa F. L. nechcel vyjadriť.
F. L. uviedol, že s pánom C. sa stretol na nejakej akcii, kde sa zoznámili a bola predostretá ponuka,
následne sa stretli a dohodli sa na podmienkach a začala sa spolupráca, presné miesto rokovania sinepamätal. Uviedol, že vo vzťahu k spoločnosti žalobcu boli realizované reklamné kampane, medzitým
aj projekt Ples Via Magna. Pán L. potvrdil vystavenie a podpísanie faktúr a uviedol, že jeho dodávateľ
LOYAL CORPORATION LIMITED komplet zabezpečoval výlep a tlač plagátov, billboardov a letákov,

ich distribúciu, vytypoval vhodné miesta na výlep a tiež znášal náklady. Uviedol, že so svojím
dodávateľom LOYAL CORPORATION LIMITED mal podpísanú mandátnu zmluvu nie na jednotlivé
projekty,alenaprojektyrealizovanévrámcikalendárnehoroka,tedanakalendárnyrok.PánL.naotázku
kto oslovoval jednotlivé médiá (rádia, televízie a pod.) uviedol, že je to otázka na dodávateľa LOYAL
CORPORATION LIMITED. Text zmluvy pre žalobcu mal tiež dodať LOYAL CORPORATION LIMITED.

Pán L. uviedol, že za spoločnosť LOYAL CORPORATION LIMITED konal s pánom D. B., s ktorým sa
pozná dlhšiu dobu, pán B. predostrel projekty, ktoré sa mali realizovať, následne pán L. zabezpečoval
klientov pre každý projekt samostatne a úhrady boli realizované bezhotovostne. Pán L. vykonával služby
na základe Mandátnej zmluvy, odmena pre LOYS MEDIA GROUP s.r.o. spočívala podľa výšky percent
uvedených v mandátnej zmluve. Na otázku, prečo je zmluva so žalobcom vyhotovená v dvoch verziách
s rovnakým dátumom a v jednom prípade na sumu 150 000,-eur a v druhom prípade na sumu 200 000,-

eur pán L. uviedol, že muselo dôjsť k pochybeniu, lebo podľa pozície hlavného reklamného partnera
dodávateľ (LOYAL CORPORATION LIMITED) zadal sumu 200 000,- eur. Obe zmluvy boli podpísané
v ten istý deň a v ten istý deň došlo aj k úprave zmluvy a správna zmluva je s cenou vo výške 200 000,-
eur. Na výzvu správcu dane pán L. nepredložil žiadne listinné dôkazy a oznámil, že sa mu nepodarilo
dohľadať žiadne požadované listiny a písomnosti.

10. Správca dane ďalej uviedol, že u daňového subjektu LOYS MEDIA GROUP s.r.o. „v likvidácii“
bola vykonaná daňová kontrola na DPH za zdaňovacie obdobie september 2017. V rámci tejto
daňovej kontroly nebol uznaný nárok na odpočítanie dane od dodávateľa LOYAL CORPORATION
LIMITED. U spoločnosti LOYS MEDIA GROUP s.r.o. „v likvidácii“ došlo k dobrovoľnému výmazu ku dňu

29.12.2018. Ďalej správca dane poukázal na to, že spoločnosť LOYS MEDIA GROUP s.r.o. dosiahla
v roku 2014 tržby vo výške 4,14 mil. eur, v roku 2015 vo výške 6,07 mil. eur, v roku 2016 vo výške
6,35 mil. eur a v roku 2017 vo výške 5,95 mil. eur, t. j. celkové tržby za uvedené roky presiahli sumu 22
mil. eur a spoločnosť deklarovala pri uvedených tržbách len minimálny zisk. Preverovaním správca dane
zistil, že spoločnosť LOYAL CORPORATION LIMITED zmenila názov a sídlo na Automatom Innovations

Limited,213Eversholt,NW11DELondýn,Spojenékráľovstvoatentodaňovýsubjektjepresprávcudane
nekontaktný. V rámci daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia roku 2016 nebol uznaný nárok
na odpočítanie dane v celkovej výške 245 136,96 eur, pričom predmetom preverovania boli deklarované
obchody realizované v súvislosti s kultúrno - spoločenskými projektami, ktoré boli realizované v roku
2016, medzitým aj Ples Via Magna. Správca dane ďalej poukázal na to, že Kriminálny úrad finančnej

správy preveril trvalý pobyt pána D. B. a zo zistení vyplýva, že od 09.06.2021 je jeho trvalým pobytom
Dubaj, Spojené arabské emiráty.

11. Správca dane vyhodnotil, že pán Loj svoje tvrdenia nepreukázal žiadnymi dôkazmi. K projektu
Ples Via Magna 2017 bola počas daňovej kontroly na DPH predložená dokumentácia, súčasťou

ktorej bol aj rozpis - vysielanie televíznych spotov, ktoré mala zabezpečiť spoločnosť seven media
s.r.o. Za účelom preverenia objednávateľa televíznych spotov zaslal správca dane spoločnosti seven
media s.r.o. výzvu č. 103088105/2022 zo dňa 11.11.2022. V odpovedi č. 6/14619503/2022 zaslala
táto spoločnosť objednávku od spoločnosti KASSAV s.r.o., na základe ktorej spoločnosť seven media
s.r.o. (televízia TV7) vyrobila 30 sek. tv spotov Via Magna a realizovala aj odvysielanie v počte 104

opakovaní. Bol predložený aj doklad o úhrade týchto plnení. Správca dane zaslal spoločnosti KASSAV
s.r.o. výzvu č. 103279677/2022 zo dňa 06.12.2022 a v odpovedi č. 6/158511656/2022 táto spoločnosť
uviedla, že spoločnosť LOYS MEDIA GROUP s.r.o. nebola jej obchodným partnerom v súvislosti
s podujatím „Ples Via Magna“. O tejto spoločnosti nemala spoločnosť KASSAV s.r.o. žiadnu vedomosť.
Správca dane prevzal aj iné podanie spoločnosti KASSAV s.r.o., podané v rámci iného daňového

konania (č. 6/13706913/2017 zo dňa 24.11.2017), kde bol predložený aj zoznam dodávateľských faktúr
s predmetom dodania: grafika, tlač, inzercia, výroba spotu, web bannery, vysielanie spotu, ... Ďalej bola
predložená Reklamná zmluva medzi spoločnosťou INTERPROFIS VM, spol. s r.o. ako objednávateľom,
ktorý bol organizátorom kultúrneho podujatia Ples Via Magna a spoločnosťou KASSAV, s.r.o., ktorá
sa zaviazala pre objednávateľa zabezpečiť reklamné činnosti spočívajúce v propagovaní kultúrneho

podujatia Ples Via Magna a Zmluvu o odplatnom užívaní reklamného priestoru a súvisiacich práv
medzi poskytovateľom INTERPROFIS VM, spol. s r.o. a nadobúdateľom KASSAV s.r.o., prierez
monitoringom k reklamnej kampani v súvislosti s podujatím Ples Via Magna. V rámci daňovej kontroly
na DPH bola spoločnosti INTERPROFIS VM, spol. s r.o. zaslaná výzva č. 103247364/2022 zo dňa30.11.2022 a táto spoločnosť na výzvu nijako nereagovala, spoločnosť je pre správcu dane dlhodobo
nekontaktná, posledné daňové priznania na DPH podala za zdaňovacie obdobie november 2019
a daňové priznanie na dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2020. Preverovaním

podaných kontrolných výkazov spoločnosti KASSAV, s.r.o. bolo ďalej zistené, že táto spoločnosť
nebola v žiadnom dodávateľsko - obchodnom vzťahu so spoločnosťou LOYS MEDIA GROUP s.r.o.
a ani so spoločnosťou LOYAL CORPORATION LIMITED.

12. Správca dane ďalej poukázal na to, že svedok pán L. opakovane tvrdil, že všetky činnosti

v súvislosti s mediálnou kampaňou boli dodané jeho dodávateľom LOYAL CORPORATION LIMITED
v zmysle mandátnej zmluvy. Správca dane poukázal na ustanovenie § 56 Obchodného zákonníka
s tým, že mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet (na účet LOYAL
CORPORATION LIMITED) zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych
úkonov v mene mandanta (v mene LOYAL CORPORATION LIMITED) alebo uskutočnením inej činnosti
a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu. Sporný dodávateľ LOYS MEDIA GROUP s.r.o. všetky

dodania pre žalobcu dodal vo vlastnom mene a na vlastný účet a v prípade, že by mali byť mediálne
služby poskytnuté v zmysle mandátnej zmluvy tak, ako to tvrdil pán Loj, boli by realizované v mene
a na účet mandanta, teda v mene a na účet LOYAL CORPORATION LIMITED, a teda aj zmluva by bola
podpísaná so spoločnosťou LOYAL CORPORATION LIMITED a úhrady boli realizované v prospech tejto
spoločnosti. Pokiaľ pán L. poukazoval na mandátnu zmluvu, ktorá mala byť uzavretá na všetky podujatia

v rámci kalendárneho roka, tak v prípade Plesu Via Magna poukázal správca dane aj na časový nesúlad,
a to že mediálna kampaň mala byť realizovaná v roku 2016 a ples sa uskutočnil v roku 2017, preto potom
vzniká otázka, na základe akej mandátnej zmluvy - za rok 2016 alebo za rok 2017 - bola realizovaná
mediálna prezentácia.

13. Správca dane poukázal aj na to, že boli podpísané 2 zmluvy v rovnaký deň a došlo k navýšeniu
ceny zo 150 000,- eur na 200 000,- eur s tým, že pán L. vágne a nedôveryhodne zdôvodnil, prečo došlo
k vyhotoveniu dvoch zmlúv. Otázka od čoho sa odvíjalo navýšenie ceny zostala nezodpovedaná.
Nebolo ozrejmené ako a kde konkrétne došlo k úprave zmlúv a vytlačeniu zmlúv, na akých
zariadeniach. Podľa správcu dane navýšené varianty zmlúv boli vystavené a podpísané v neskoršom

termíne za účelom optimalizácie daňových povinností. Správca dane uzavrel, že spoločnosť LOYS
MEDIA GROUP s.r.o. nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť a išlo o umelo vložený subjekt
do dodávateľsko - odberateľského reťazca za účelom optimalizácie daňových povinností.

14. Správca dane poukázal na Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 103225939/2022 zo dňa 28.11.2022,

kde sa konateľ žalobcu A. M.. C. vyjadril, že nepozná spoločnosť LOYAL CORPORATION LIMITED
ani pána D. B.. Tvrdil, že dodávateľ mu odprezentoval predchádzajúce reklamné činnosti, ktoré
vykonával vo vzťahu k iným podujatiam, táto činnosť ho oslovila, preto nadviazal spoluprácu. K existencii
dvoch Zmlúv o reklame č. 201655 z rovnakého dňa 20.10.2016 s odlišnou cenou 150 000,- eur
a 200 000,- eur uviedol, že zmluva sa opravovala a správna bola tá, ktorá sa platila. V dôsledku

administratívnej chyby nedošlo ku skartácii nesprávneho vyhotovenia a toto bolo následne založené
spolu so správnym vyhotovením do zmluvnej dokumentácie. Žalobca sa mal dohodnúť so svojím
dodávateľom na finančnom plnení a zmluva s nesprávnou sumou mala byť skartovaná. Obchodný
partner ho presvedčil svojím šarmom, odborným a tvrdým jednaním, v rámci čoho mu prezentoval
aj svoju predchádzajúcu činnosť v oblasti reklamy. Na bližšie okolnosti pre odstup viac ako 6 rokov si

už nespomínal. Žalobca zotrval na tvrdení, že dodania mu dodal dodávateľ uvedený na predmetných
faktúrach LOYS MEDIA GROUP s.r.o. Správca dane uviedol, že žalobca vyvrátil tvrdenia pána L.,
že preverované dodania boli dodané na základe Mandátnej zmluvy medzi mandatárom LOYS MEDIA
GROUP s.r.o. a mandantom LOYAL CORPORATION LIMITED. Dodávateľ podľa správcu dane nevedel
zabezpečiť mediálny priestor v súvislosti s projektom Ples Via Magna, nakoľko žiaden zmluvný vzťah

ho k tomu neoprávňoval. Ani žalobca podľa správcu dane nevysvetlil, prečo boli vyhotovené 2 zmluvy
a prečo došlo k navýšeniu ceny za dodanie. Žalobca len uviedol, že v dôsledku administratívnej chyby
nedošlo ku skartácii nesprávnej zmluvy. Získanie zmluvy v dvoch rôznych vyhotoveniach považoval
správca dane za principiálny dôkaz o účelovosti obchodu medzi žalobcom a sporným dodávateľom
s tým, že správca dane akceptoval závery prijaté v tomto smere zamestnancami správcu dane v rámci

vyrubovacieho konania na DPH. Podľa správcu dane deklarovaný dodávateľ nedodal reklamné služby
spojené s podujatím Ples Via Magna, ktoré si žalobca uplatnil ako daňové výdavky.15. Žalobca vo vzťahu k daňovým výdavkom na základe faktúr od dodávateľa LOYS MEDIA GROUP
s.r.o. namietal, že po zrušení predošlého rozhodnutia správcu dane žalovaným vykonal správca dane
dokazovanie, ktoré je v rozsiahlejšej miere ako je prípustný rozsah dokazovania vo vyrubovacom

konaní, pričom za nezákonný označil postup správcu dane, keď tento zmenil argumentáciu vo vzťahu
k neuznaniu daňových výdavkov od tohto dodávateľa. Správca dane uviedol, že daňovou kontrolou sa
zisťujú alebo preverujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a o výsledku daňovej kontroly
sa vyhotoví protokol, ku ktorému sa má daňový subjekt možnosti vyjadriť. Správca dane postupoval
v zmysle zákona a pri zisteniach ohľadne dodávateľa LOYS MEDIA GROUP s.r.o. vykonal aj ďalšie

úkony na preverenie deklarovaných obchodných vzťahov, čo popísal v Oboznámení č. 101067302/2023
zo dňa 18.04.2023 a postupoval v súlade s usmernením odvolacieho orgánu.

16. Žalobca namietal aj to, že správca dane nevykonal žiadne vlastné úkony a prevzal všetky úkony z
iného konania, predmetom ktorého bola kontrola DPH. Poukazoval ďalej na to, že najprv správca dane
nerozporoval dodanie služieb zo strany dodávateľa ale rozporoval, že došlo k poskytnutiu reklamných

služieb, a následne toto právne posúdenie zmenil. Správca dane poukázal na ust. § 24 ods. 3
a 4 Daňového poriadku a uviedol, že s prevzatím úkonov z iných konaní bol žalobca oboznámený
(Oboznámenie č. 101067302/2023 zo dňa 18.04.2023) a o použití úkonov a prevzatí dokumentov
bol spísaný úradný záznam. Správca dane v rámci ďalšieho konania vykonal úkony na preverenie
deklarovaných obchodných vzťahov v súlade s usmernením odvolacieho orgánu a tieto skutočnosti v

Oboznámení č. 101067302/2023 zo dňa 18.04.2023 daňovému subjektu riadne podpísal a vyhodnotil.
Úkonmi bolo zistené, že deklarovaný dodávateľ LOYS MEDIA GROUP s.r.o. nedodal reklamné služby
spojené s projektom „Ples Via Magna“, ktoré má žalobca zaúčtované v nákladoch. Podľa správcu
dane je nespochybniteľné, že žalobca bol mediálnym partnerom na spoločenskom a kultúrnom podujatí
„Ples Via Magna“, avšak správca dane relevantne spochybnil, že by mu tieto dodania dodala osoba

označenánaspornýchfaktúrachakododávateľ.SpoločnosťKASSAVs.r.o.bolaexkluzívnymvlastníkom
mediálneho priestoru v súvislosti s mediálnou prezentáciou a jednoznačne vylúčila akúkoľvek
participáciu so spoločnosťou dodávateľa LOYS MEDIA GROUP s.r.o. pri predmetných mediálnych
kampaniach. Pán L. ako bývalý konateľ dodávateľa LOYS MEDIA GROUP s.r.o. nevedel uviesť žiadne
konkrétne špecifiká týkajúce sa mediálnej prezentácie uvedených kultúrno-spoločenských projektov.

17. Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 102975542/2023 zo dňa 24.11.2023
rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil.

18.Knámietkamtýkajúcimsavýrokovejčastirozhodnutiasprávcudanežalovanýuviedol,žezvýrokovej

časti rozhodnutia je úplne jednoznačné, podľa ktorého ustanovenia správca dane rozhodol, uviedol
samotný odkaz na právny predpis s uvedením konkrétneho paragrafu, čo je v súlade s Daňovým
poriadkom. Správca dane síce náklady, ktoré vzniknú pri správe daní uhrádza, ale okrem nákladov,
ktoré vznikli daňovému subjektu, a to len na základe ich uplatnenia (§ 12 ods. 3 Daňového poriadku),
čo nie je prípad daňového subjektu. Podľa žalovaného nebolo dôvodné rozhodovať o náhrade nákladov

správy daní. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na závery rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
11S/104/2020 zo dňa 06.10.2021, v zmysle ktorých právny názor žalobcu, že každé rozhodnutie správcu
dane musí podľa § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku obsahovať aj výrok o náhrade nákladov nie je
správny, pretože toto ustanovenie je potrebné interpretovať v spojení s § 12 ods. 3 Daňového poriadku
tak, že o náhrade nákladov sa rozhoduje len na návrh.

19. K námietkam týkajúcim sa pôžičky poskytnutej spoločnosti STAVINVESTA s.r.o. žalovaný uviedol,
že žalobca predložil Zmluvu o poskytnutí pôžičky uzatvorenú dňa 15.11.2021. Predmetom zmluvy
bolo poskytnutie peňažnej pôžičky, ktorá mala byť použitá na financovanie podnikateľských zámerov
dlžníka. Žalovaný poukázal na obsah tejto zmluvy ako aj na to, že bola doručená správcovi dane dňa

04.08.2021, teda ešte predtým ako mala byť vyhotovená a podpísaná. Zároveň žalovaný poukázal
na to, že A. B. C. je konateľom žalobcu a aj konateľom spoločnosti STAVINVESTA s.r.o., a preto ide
v posudzovanom období o závislé osoby, konkrétne o personálne alebo ekonomicky prepojené osoby
podľa § 2 písm. n) a o) Zákona o dani z príjmov. Žalobca neúčtoval o výnosových úrokoch z poskytnutej
pôžičky a pôžička nebola úročená ani od 01.01.2018 tak ako to bolo uvedené v predloženej zmluve.

Žalobca podľa žalovaného nemal v pláne úročiť túto pôžičku a zmluva bola vyhotovená len dodatočne
pre účely daňovej kontroly, aby žalobca odôvodnil neúčtovanie výnosových úrokov. Keďže ide o závislé
osoby, žalobca bol povinný skúmať dodržanie podmienok uvedených v § 17 ods. 5 a § 18 ods. 1 Zákona
o dani z príjmov. Podľa žalovaného sa správca dane výškou úrokovej sadzby náležite zaoberal a použilpri výpočte úroku vo výške 218,58 eur úrokovú sadzbu 5 % p.a., ktorá je pre tento prípad adekvátna
a v súlade s § 17 ods. 5 a § 18 ods. 1 Zákona o dani z príjmov.

20. Žalovaný k odvolacím námietkam týkajúcim sa výdavkov na reklamné služby za prezentáciu
na podujatí Medzinárodný filmový festival Trenčianske Teplice IFFTT uviedol, že hlavným dôvodom
neuznania týchto nákladov je nepreukázanie jednej z podmienok na uplatnenie daňových výdavkov,
a to podmienky vecnosti, t. j. daňový subjekt nepreukázal, že išlo o výdavky preukázateľne vynaložené
nadosiahnutie,zabezpečenieaudržaniepríjmov,nepreukázalsúvislosťtýchtovýdavkovsozdaniteľným

príjmom. Skutočnosti ako predmet činnosti zapísaný v obchodnom registri, náležitosti reklamy a loga
nie sú pre posúdenie daňových výdavkov v tomto prípade rozhodné. Správca dane nespochybnil
uskutočnenie festivalu a prezentáciu produktov, ani to, že D. E. C. bola v posudzovanom období
zamestnancom žalobcu. Podstatné ale bolo, že žalobca v zdaňovacom období 2016 neúčtoval o
žiadnom zdaniteľnom príjme, ktorý by súvisel s odevným dizajnom. Žalovaný uznal za dôvodné
vyjadrenie žalobcu, že skutočnosť, či určitá reklama splní svoj účel, možno len predpokladať. Nestotožnil

sa ale s námietkou, že Zákon o dani z príjmov nevyžaduje, aby daňový subjekt následne preukázal
aj súvislosť takto vynaložených nákladov s dosiahnutím, zabezpečením alebo udržaním príjmov. Daňový
subjekt musí vedieť preukázať splnenie podmienok podľa § 2 písm. i) Zákona o dani z príjmov.
Správca dane nezistil, že by v roku 2016 žalobca účtoval o takom zdaniteľnom príjme, ktorý by
súvisel s poskytovanou reklamou a prioritne je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte. Žalobca

nepreukázal, že by napríklad v ďalších zdaňovacích obdobiach bola naplnená podmienka vecnosti
vynaloženého výdavku a ani nenavrhol vykonanie takého dokazovania, ktoré by túto skutočnosť
preukázalo alebo mohlo preukázať. Žalobca si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a výdavky, ktorých
vecná stránka nie je preukázaná, nemožno uznať za výdavky daňové, nakoľko neboli splnené
podmienky v zmysle § 2 písm. i) Zákona o dani z príjmov a takéto výdavky podľa § 21 ods. 1 Zákona

o dani z príjmov nemožno uznať ako daňové výdavky. Podľa žalovaného si sám žalobca odporuje.
V odvolaní poukazuje, že sa chcel etablovať na trhu a dostať sa do povedomia podnikateľských
subjektov, ktorí sa na podujatiach zúčastnili. Uvádza, že v hospodárskej praxi niet výnosov bez nákladov
a že hospodárska realita je vo všeobecnosti taká, že na každý výnos treba vynaložiť náklady. Podľa
žalobcu ekonomická podstata uskutočnených zdaniteľných plnení bola v plnej miere preukázaná, a to

priamou súvislosťou medzi dosiahnutými príjmami z reklamy a daňovými nákladmi. Z vyjadrení žalobcu
je podľa žalovaného zrejmé, že sám si je vedomý skutočnosti, že je potrebné preukázať súvislosť
daňových výdavkov a zdaniteľných príjmov, čo nepreukázal. V nadväznosti na ust. § 2 písm. i), § 21
ods. 1, § 17 ods. 1 písm. b) a § 17 ods. 2 písm. a) Zákona o dani z príjmov náklady na reklamné služby za
prezentáciu spoločnosti žalobcu na medzinárodnom filmovom festivale nebolo možné uznať ako daňové

výdavky, lebo nebola preukázaná súvislosť výdavkov so zdaniteľným príjmom, teda, že išlo o výdavky
preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu.

21. Žalovaný vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa dodávateľa LOYS MEDIA GROUP s.r.o.
zreprodukoval postup správcu dane po zrušení jeho predošlého rozhodnutia žalovaným a stotožnil

sa so závermi, ku ktorým dospel správca dane s tým, že správca dane dodržal usmernenie dané
žalovaným ako odvolacím orgánom a v ďalšom konaní doplnil dokazovanie a preveril aj samotné
dodávateľsko - odberateľské vzťahy, teda či predložené doklady zodpovedajú skutočnosti. Podľa
žalovaného správcadaneodôvodneneakonedôveryhodnévyhodnotilvyhotoveniedvochvariantzmlúv,
ako aj proces ich podpisu v rovnaký deň. Poukázal na to, že dodávateľ nemá žiadny majetok a sídlom

bola poštová schránka. Nebola objasnená otázka od čoho záviselo navýšenie ceny. Žalobca mal byť
hlavným reklamným partnerom a podľa vyjadrenia pána L. v prípade pozície hlavného reklamného
partnera dodávateľ LOYAL CORPPORATION LIMITED zadal sumu 200 000,- eur, ale žalobca si
do daňových výdavkov zaúčtoval sumu v zmysle vystavenej faktúry č. 201611016 vo výške 150 000,-
eur a preto bolo tvrdenie pána L. v rozpore so zisteným skutkovým stavom u žalobcu. Pán L. síce

formálne potvrdil dodanie služieb, avšak svoje tvrdenia nepreukázal a nemal základné vedomosti
o službách, ktoré mal žalobcovi dodať. Jeho výpoveď sa javí ako špekulatívna, nedôveryhodná
a v rozpore so zistenými skutočnosťami. Dokazovanie vykonané správcom dane jednoznačne vylučuje
kooperáciu dodávateľa LOYS MEDIA GROUP s.r.o. a žalobcu pri zabezpečení mediálneho priestoru.
Dodávateľ LOYS MEDIA GROUP s.r.o. nemohol dodať a zabezpečiť materiálnym priestor v súvislosti

s projektom „Ples Via Magna“, nakoľko ho k tomu žiaden zmluvný vzťah neoprávňoval. Z dokazovania
nevyplýva, že by dodávateľ vykonával reálnu ekonomickú činnosť. Nebola preukázaná žiadna priama
ani nepriama súvislosť dodávateľa s reklamnou kampaňou. Z dokazovania vyplynulo, že išlo o umelo
vložený subjekt do dodávateľsko-odberateľského reťazca, ktorého jedinou úlohou bola optimalizáciadaňových povinností obchodných partnerov, z čoho vyplýva, že išlo o obchodný vzťah vytvorený
predovšetkým za účelom zníženia základu dane. Dodávateľ navodzoval dojem reálnych obchodných
transakcií, ale v konečnom dôsledku tieto nie sú odrazom hospodárskej reality, ktorá vyšla z vykonaného

dokazovania. Uplatnením výdavkov v sume 150 000,- eur na základe faktúry od dodávateľa LOYS
MEDIA GROUP s.r.o. žalobca podľa žalovaného postupoval v rozpore s § 2 písm. i) v nadväznosti
na § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov, nakoľko výdavky, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je
dostatočne preukázané, nie sú daňovými výdavkami.

22. K poukazu na judikatúru žalovaný uviedol, že režim DPH ako nepriamej dane vychádza z odlišných
princípov ako daň z príjmov, pri ktorej je aj Európska únia zdržanlivá a ponecháva právu úpravu tejto
oblasti jednotlivým členským štátom. Správca dane zameral dokazovanie na preukázanie priameho
vzťahu medzi žalobcom a ním deklarovaným dodávateľom, na splnenie hmotnoprávnych podmienok
podľaZákonaodanizpríjmovasprávcadanenadobudoloprávnenépochybnosti,pričomnešloodaňový
podvod. Bolo preukázané, že pre účely Zákona o dani príjmov neboli preukázané hmotnoprávne

podmienky pre uplatnenie zaúčtovaných nákladov. Nebolo preukázané dodanie služieb dodávateľom
uvedeným na faktúre, dodávky boli správcom dane relevantne spochybnené a žalobca neuniesol
dôkazné bremeno.

Správna žaloba - žalobné body

23. Žalobca vo včas podanej správnej žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného
aj rozhodnutia správcu dane z dôvodov, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“),
rozhodnutie je nepreskúmateľné (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), zistenie skutkového stavu bolo

nedostačujúce pre riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP.) a došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP).

24. Žalobca namietal nesprávnosť výroku rozhodnutí, keď podľa žalobcu rozhodnutie správcu dane

neobsahuje podstatné a zákonom obligatórne určené náležitosti. Žalobca poukázal na ustanovenie § 63
ods. 2 a § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku s tým, že z ustanovenia § 63 ods. 3 písm. d) Daňového
poriadku vyplýva, čo musí obsahovať výrok rozhodnutia a za akých podmienok. Výrok rozhodnutia musí
obsahovať lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť alebo, ak ide o peňažné plnenie, tak aj sumu
a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. Uvedenie lehoty plnenia a čísla účtu vo výroku rozhodnutí

sú podmienené ďalšími skutočnosťami, a to povinnosťou plniť alebo peňažným plnením. Rozhodnutie
o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 Daňového poriadku však nie je podmienené žiadnou
inou skutočnosťou, a preto podľa žalobcu každé rozhodnutie vydané správcom dane musí obsahovať
výrok, ktorý obsahuje aj rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 Daňového poriadku.
Podľa žalobcu význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže

zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania a podľa žalobcu náklady správcovi dane nepochybne
vznikli. V tejto súvislosti žalobca poukázal na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
1Sžfk/45/2021 zo dňa 26.04.202 3, v ktorom Najvyšší správny súd uviedol, že podľa § 63 ods. 3 písm. d)
Daňového poriadku musí rozhodnutie obsahovať výrok, ktorý obsahuje rozhodnutie o náhrade nákladov
správy daní podľa § 12, a teda sa jedná o obligatórnu náležitosť rozhodnutia. Kasačný súd preto vytkol

správcovi dane, že na uvedenú skutočnosť neprihliadol a v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane
uvedená časť výroku absentovala, čím bola uznaná námietka kasačného sťažovateľa za dôvodnú.

25. Žalobca poukázal na to, že v prejednávanej veci žalovaný zrušil prvé rozhodnutie správcu
dane vydané vo vyrubovacom konaní a v ďalšom konaní bol správca dane viazaný vysloveným

právnym názorom žalovaného v zrušujúcom rozhodnutí podľa §74 ods. 4 Daňového poriadku. Žalobca
namietal, že poskytnutie pôžičky spoločnosti STAVINVESTA s.r.o. ako dlžníkovi zo strany žalobcu
ako veriteľa nebolo viazané podmienkami prepojenej osoby podľa Zákona o dani z príjmov, nakoľko
§ 2 tohto zákona, ktorý definuje prepojenosť subjektov, nedefinuje túto ako prepojenosť z dôvodu
plnenia obchodnoprávnych záväzkov, ale ako ekonomickú, personálnu alebo inú prepojenosť, pričom

ekonomickým prepojením alebo personálnym prepojením je účasť osoby alebo subjektu na majetku,
kontrole alebo vedení inej osoby, k čomu v danom prípade nedochádza, a to z dôvodu, že A. B. C. nie je
oprávnený bez primeranej zodpovednosti konať v rozpore so záujmami spoločnosti STAVINVESTA s.r.o.
Žalobca ďalej poukázal na skutkové zistenia správcu dane v súvislosti so Zmluvou o poskytnutí pôžičky,z ktorých je podľa žalobcu zrejmé, že zmluva o pôžičke bola dohodnutá ako pôžička s úrokom, pričom
správca dane sa nedostatočne vysporiadal s dohodnutou výškou úrokov, s výškou úrokov štandardne
poskytovaných v čase uzatvorenia zmluvy a s celkovým ekonomickým prospechom uzatvorenej zmluvy

na žalobcu. Podľa žalobcu týmto obchodným dojednaním bol zabezpečený ekonomický prospech
žalobcovi. Žalobca ďalej poukázal na ustanovenie § 18 ods. 1 Zákona o dani z príjmov s tým, že daňové
orgány sa nezaoberali otázkou určenia výšky úroku podľa princípu nezávislého vzťahu, nakoľko správca
dane neurčil takýto úrok s náležitým odôvodnením, ktoré by bolo náležite preskúmateľné, čo by
umožňovalo žalobcovi preskúmať, či výška úroku podľa uvedenej zmluvy je v rozpore s princípom

nezávislého vzťahu. Z rozhodnutia správcu dane by malo byť preskúmateľné akú sumu na úroku by
dosiahol žalobca pri obvyklej výške úroku na trhu, ak by bol úrok počas celej doby konštantný a aký úrok
by bol žalobcovi zaplatený podľa nastavených podmienok podľa uzavretej Zmluvy o poskytnutí pôžičky.
Takéto odôvodnenie v rozhodnutí daňových orgánov podľa žalobcu chýba a rozhodnutia sú založené
len na teoretických úvahách, ktoré však spôsobujú ich nepreskúmateľnosť.

26. Vo vzťahu k neuznaným výdavkom na reklamné služby za prezentáciu na podujatí Medzinárodný
filmový festival Trenčianske Teplice IFFTT žalobca namietal, že správca dane úplne nelogicky odôvodnil
neuznanie tohto výdavku a žalovaný bez podrobnejšieho vysvetlenia toto potvrdil, pričom sa prakticky
obmedzil len na to, že nebola preukázaná súvislosť týchto výdavkov so zdaniteľným príjmom. Správca
dane tvrdil, že žalobca nemá činnosť odevnej tvorby zapísanú v predmete činnosti a poukázal v tejto

súvislosti na zoznam odporúčaných označení voľných živností. Správca dane tvrdil, že interiérový
a priemyselný dizajn - návrh a realizácia nemôže byť odevnou tvorbou. Podľa žalobcu správca dane
prihliadal na živnostenské oprávnenie žalobcu, pričom na toto mal nahliadať v súlade s jeho popisom
v zozname odporúčaní voľných živností v rokoch 2015 a 2016. Ďalej žalobca poukázal na verejne
dostupný zdroj portálu www.nace.sk, ktorý sa venuje štatistickej kvalifikácii ekonomických činností,

pričom tu je módne návrhárstvo zatriedené do kategórie špecializovaných dizajnérskych činnosti
(kód 74.10), čo do značnej miery zodpovedá živnostenským úradom zapísanému predmetu činnosti
žalobcu v obchodnom registri „interiérový a priemyselný dizajn - návrh a realizácia“, a podľa žalobcu
oprávňujeajvýkonmódnehonávrhára,vytvorenieanáslednúrealizáciuautorskéhoodevuakomódneho
návrhu na verejnú prezentáciu, napr. na módnej prehliadke. Žalobca namietal, že správca dane

nesprávne a účelovo vyhodnotil dôkazy a takéto vyhodnotenie dôkazov si osvojil aj žalovaný. Žalobca
poukázal na výpis z obchodného registra, v ktorom je výslovne uvedené ako druh činnosti „interiérový
a priemyselný dizajn - návrh a realizácia“, pričom práve navrhnuté odevy sú priemyselnými dizajnovými
výrobkami, ktoré boli navrhnuté žalobcom a vyrobené za účelom ich prezentácie na módnej prehliadke
a až na základe spätnej väzby je možné uvažovať o výrobe ako „módnej výrobe“. V dobe vzniku

spoločnosti žalobcu zoznam odporúčaných živností neobsahoval živnosť, ktorá by definovala činnosť
dizajnéraamódnehonávrhára.Pretoživnostenskýúradzapísalpredmetčinnosti,ktorýpodľaodborného
názoru živnostenského úradu najvšeobecnejšie a komplexne zahŕňal oprávnenie na podnikanie
v daných odboroch. V tejto súvislosti žalobca poukázal na zápis „navrhovania a posudzovania strelníc“
v predmete činnosti s tým, že zoznam odporúčaných živností daný predmet činnosti už v súčasnosti

neobsahuje. Rovnako podľa žalobcu správca dane nahliada aj na to, že autorom dizajnov bola D. E.
C. ako manželka konateľa žalobcu, nakoľko táto v tom čase nebola len manželkou, ale bola riadnym
zamestnancom spoločnosti žalobcu s popisom práce zodpovedajúcim uvedeným výsledkom činnosti.
D. E. C. bola zamestnancom žalobcu v období od 01.03.2015 do 31.08.2019, čo bolo preukázané
predložením pracovnej zmluvy.

27. Žalobca ďalej uviedol, že reklama môže pôsobiť na už existujúcich zákazníkov a obchodných
partnerov, ale môže osloviť aj potenciálnych obchodných partnerov. Skutočnosť, či určitá reklama
splní svoj účel, možno len predpokladať a nemožno to dopredu jednoznačne a s určitosťou povedať,
nakoľko účinok reklamy sa odvíja od rôznych faktorov. V tejto súvislosti žalobca poukázal na závery

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/32/2017: Základom výkladu práva v právnom štáte je
zdravý rozum. Dôležitým materiálnym znakom právneho štátu je aj existencia kritérií, podľa ktorých sa
vysvetľuje a uplatňuje každá právna norma. Ďalej poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Sžf/33/2007, v zmysle ktorých pokiaľ ide o kvalitatívne náležitosti reklamy, tie posudzujú
orgány kompetentné podľa zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých

zákonov. Poukázal aj na ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) a b) uvedeného zákona, v zmysle ktorých
reklama je predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe, súvisiace s obchodnou,
podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu a produktom je
tovar, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranná známka, označenie pôvodu výrobkov a inépráva a záväzky súvisiace s podnikaním. Poukázal aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Sžf/66/2007 o tom, že v prípade reklamy a jej súvislosti s uskutočňovanými zdaniteľnými
plneniami sa priame dôkazy uplatňujú v obmedzenej miere. Uvedené závery judikatúry sú podľa

žalobcu aplikovateľné aj na prípady posudzované v tomto konaní. Hodnotenie dôkazov správcom dane
nie je v súlade so zákonom a je absolútnym porušením zásad správy daní, a to najmä porušením
zásady voľného hodnotenia dôkazov, zásady zákonnosti, zásady objektívnej pravdy, zásady právnej
ochrany, závery správcu dane sú v rozpore so zákonom a objektívnym zisťovaním skutočnosti.

28. Žalobca uviedol, že nesúhlasí so závermi správcu dane, čo v ďalšej časti tohto odvolania
(ide o doslovný prepis odvolania pozn. správneho súdu) bude predmetom odôvodnenia a právnej
argumentácie, že uvedené tvrdenia správcu dane nemajú skutkový základ, zákonnú oporu
a ani nevychádzajú z obsahu administratívneho spisu, sú zmätočné, vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia daného skutkového stavu, pričom zo strany správcu dane ide len o tézy
bez argumentov a dôkazov.

29. Ďalším dôvodom pre konštatovanie porušenia § 19 ods. 2 písm. k) Zákona o dani z príjmov
správcom dane podľa žalobcu bolo, že žalobca nezískal nových zákazníkov a preto dodané reklamné
služby nemali ekonomické opodstatnenie. Podľa žalobcu žiaden zákon nevyžaduje, aby daňový subjekt
ako príjemca takéhoto plnenia na základe reklamných služieb získal nových zákazníkov, preto je

tento názor nesprávny, nelogický a ničím nepodložený, a to z dôvodov, že nemožno dopredu vedieť,
či reklama splní svoj účel. V tejto súvislosti žalobca poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sžp/64/2016: Odvolací súd je toho názoru, že viazanie práva na odpočítanie dane
z faktúr za reklamu na vstupe len na preukázanie efektívnosti reklamy a súčasne túto efektívnosť
merať výlučne novými kontraktami uzavretými v príčinnej súvislosti s uskutočnenou reklamou, je

neprípustným zjednodušením variabilnosti pôsobenia reklamy na trhu a väzieb jej účinkov na podnikanie
žalobcu. Tento spôsob nazerania na otázku použiteľnosti reklamy na zdaniteľné obchody platiteľa by
nevyhnutne viedol k tomu, že efektívnosť a úspešnosť reklamy v naznačenom zmysle by sa stala
ďalším kritériom odpočítania dane z prijatých zdaniteľných obchodov spojených s obstaraním reklamy,
čo by sa priečilo nielen zákonom stanoveným podmienkam odpočítania dane, ale aj zásade neutrality

DPH. Žalobca uviedol, že v hospodárskej praxi niet výnosov bez nákladov a že na každý výnos
treba vynaložiť náklady. Z vyššie uvedeného ustanovenia Daňového poriadku (nie je zrejmé ktorého
– pozn. správneho súdu) podľa žalobcu vyplýva, že pre posúdenie na daňové účely je rozhodujúca
ekonomická podstata uskutočnených zdaniteľných plnení, ktorá bola v plnej miere preukázaná, a to
priamou súvislosťou medzi dosiahnutými príjmami z reklamy a daňovými nákladmi. Z tohto dôvodu

odôvodnenie správcu dane ohľadom nepriznania daňových výdavkov, vzhľadom na znenie § 3 ods. 6
Daňového poriadku a s preukázanou ekonomickou podstatou týchto zdaniteľných obchodov, ktorú
správcadanevnapadnutomrozsudku nespochybnil,niejerelevantná. Žalobcapoukázalajnarozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/53/2016, konkrétne na časť týkajúcu sa toho, že správne súdy a
taktiež ani správne orgány nemajú právomoc posudzovať platnosť či neplatnosť právneho úkonu.

30. Podľa žalobcu boli splnené všetky podmienky pre uznanie daňového výdavku - podmienka
vecnosti, preukázateľnosti a zaúčtovania, bol preukázaný reálny súvis medzi zdaniteľným príjmom
z reklamy a konkrétnymi výdavkami, bola preukázaná reálna existencia dodania reklamných služieb,
čo správca dane objektívne nedokázal spochybniť a daňové výdavky boli riadne zaúčtované. Nedošlo

teda k porušeniu hmotnoprávnych predpisov. Podľa žalobcu je preto rozhodnutie žalovaného v spojení
s rozhodnutím správcu dane nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

31. Vo vzťahu k neuznaniu daňových výdavkov od dodávateľa LOYS MEDIA GROUP s.r.o. žalobca
uviedol, že vo vyrubovacom konaní po rozhodnutí žalovaného zo dňa 25.11.2022 nevykonal správca

dane žiadne vlastné dokazovanie, v plnom rozsahu využil dokazovanie vykonané v súvislosti s DPH,
a teda pre účely dane z príjmov nemohol žalobca klásť svedkom otázky. Ďalej žalobca poukazoval na to,
že správca dane vo svojom prvom rozhodnutí zo dňa 06.06.2022 nespochybňoval uplatnenie daňových
nákladovzostranyžalobcuamalzato,žeslužbyexistovali,alespochybňovalúčelichvyužitia,keďtvrdil,
že tieto boli vynaložené ako sponzoring a nešlo o reklamu. Po rozhodnutí žalovaného zo dňa 25.11.2022

si správca dane osvojil vykonané dokazovanie v konaní, kde predmetom bola DPH za zdaňovacie
obdobie november 2016 a december 2016 a prevzal zápisnice o výsluchu svedkov A. I. K., A. D. G. a
I. J.. Žalobca namietal:- správca dane v upovedomeniach o výsluchoch svedkov neuvádzal meno a priezvisko svedka,
ktorý mal byť v stanovenom termíne vypočutý a daňový subjekt, resp. splnomocnený zástupca sa
potreboval na takýto úkon vhodným spôsobom pripraviť, čím došlo k zásahu do práv daňového subjektu,

predovšetkým do práva na „právnu ochranu.“ Pokiaľ správca dane poukazoval v tejto súvislosti na § 24
ods. 5 Daňového poriadku, tak Daňový poriadok nie je jediným právnym poriadkom upravujúcim
povinnosti správcu dane.
- správca dane predvolal I. J. ako svedka a na ústnom pojednávaní dňa 02.02.2023
po vykonaní obligatórnych úkonov preverenia totožnosti skonštatoval, že na svedka nemá otázky,

preto splnomocnený zástupca žalobcu požiadal o povolenie vykonania zvukového záznamu z ústneho
pojednávania, ktorý bol aj umožnený, avšak na konci ústneho pojednávania v dôsledku toho,
že bolo zistené, že správca dane reprodukoval otázky splnomocneného zástupcu a odpovede svedka
nesprávne, správca dane súhlas bez vysvetlenia odvolal. Správca dane preukázal neodbornosť
a neznalosť Daňového poriadku, podľa ktorého je vyhotovenie obrazovo - zvukového záznamu v rozpore
s § 3 ods. 4 Daňového poriadku. Daňový subjekt ale nechcel zverejňovať tieto záznamy a publikovať

ich, ale mal záujem o vyhotovenie zvukového záznamu pre vlastné potreby, nakoľko obsah zápisnice
vykonaný pracovníkom správcu dane nezodpovedá priebehu úkonu. Účelom teda bolo zabezpečenie
riadneho priebehu úkonu v daňovom konaní, jeho protokolovanie s úmyslom zabezpečiť ochranu práv
daňového subjektu a zo strany daňového subjektu nedošlo k zverejneniu ani porušeniu daňového
tajomstva podľa § 11 Daňového poriadku.

- správca dane účelovo vykladá výpoveď svedka A. D. G., ktorý potvrdzuje, že registroval reklamnú
kampaňžalobcu,aúčelovovykladalajotázkupracovnéhopomerutejtoosobysožalobcom,ktorývznikol
so značným časovým odstupom s kontrolovanými obdobiami november 2016 a december 2016.
- čo sa týka medzinárodných dožiadaní, tak v týchto vôbec nie je vysporiadané sa s otázkou,
že predmetom dodávok zo strany žalobcu boli dodania, ktoré zahŕňali aj úžitkové vzory, ktoré používal

žalobca v dôsledku spolupráce žalobcu a A. G..
- výsledky dokazovania vo vzťahu k zahraničným obchodným partnerom správca dane nesprávne
interpretoval, pretože žalobca netvrdil, že s nimi bola obchodná spolupráca nadviazaná priamo
v nadväznosti na využité reklamné služby, ale využité reklamné služby priniesli spoluprácu žalobcu
a A. G., pričom na základe ich tvorivej duševnej činnosti vznikli úžitkové vzory, vďaka ktorým vznikla

obchodná spolupráca so zahraničnými obchodnými partnermi najmä v Českej republike, čo žalobca
aj preukázal.

32. Žalobca v ďalšom poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
1Sžfk/10/2020 zo dňa 24.02.2022 o tom, že účel daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nie

je totožný, ďalej, že výsledkom daňovej kontroly je protokol obsahujúci zistenia správcu dane
vrátane vyjadrení daňového subjektu, že v rámci vyrubovacieho konania sa reaguje na pripomienky
k zisteniam uvedeným v protokole, vyrubovacie konanie nie je pokračovaním daňovej kontroly, v rámci
vyrubovacieho konania by sa mali objasniť konkrétne sporné skutočnosti, ktoré vyvstali z pripomienok
daňového subjektu k zisteniam správcu dane, pričom nie je vylúčené ani doplnenie dokazovania

v určitej nie rozsiahlej miere, nakoľko riadne dokazovanie má byť primárne realizované v daňovej
kontrole. Žalobca v tejto súvislosti namietal, že správca dane vo vyrubovacom konaní vykonal výsluch
pána D. L. za dodávateľa LOYS MEDIA GROUP s.r.o., ďalej úkony vo vzťahu k spoločnosti LOYAL
CORPORATION LIMITED, ale aj vo vzťahu k presne nedefinovaným spoločnostiam AGENTÚRA
PROMOTION, s.r.o. a STAR production, s.r.o. a voči nešpecifikovanej spoločnosti KASSAV s.r.o. Tieto

subjekty správca dane identifikoval len obchodným menom, čo je podľa žalobcu nedostatočné a vzniká
aj pochybnosť o preskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia. Žalobca poukázal na ustanovenie § 68
ods. 3 Daňového poriadku s tým, že rozsah dokazovania vo vyrubovacom konaní je determinovaný
pripomienkami a dôkazmi predloženými daňovým subjektom k protokolu z daňovej kontroly a nie
svojvôľou správcu dane, nakoľko v takomto prípade by určenie dĺžky lehoty na vykonanie daňovej

kontroly bolo bezpredmetné a správca dane by mohol vo vyrubovacom konaní dokazovať prakticky
čokoľvek od počiatku. Ak v predchádzajúcom priebehu daňového konania správca dane nepriznal právo
na uplatnenie daňových výdavkov z dôvodu, že plnenie je sponzoring a nie reklamou, potom možno
vyvodiť záver, že správca dane nespochybňoval ani to, že dodávateľ dodal predmetnú službu žalobcovi.

33. Žalobca poukázal na to, že tak zo strany jeho ako aj zo strany dodávateľa bolo potvrdené uzatvorenie
Zmluvy o reklame č. 201645 zo dňa 01.10.2016 a Zmluvy o reklame č. 201655 zo dňa 20.10.2016,
ako aj dodanie služieb v rozsahu faktúr č. 20161211, 20161213, 201601008, 201611016. Zároveň bolizo strany žalobcu predložené materiály o poskytnutí plnenia, ktoré preukazuje dodanie fakturovaných
služieb. Existenciu reklamných služieb potvrdili aj svedkovia A. I. K., A. D. G. a I. J..

34. Správca dane sa po vykonaní dokazovania vo veci spravoval nesprávnym vyhodnotením dôkazov,
nakoľko v zmysle § 24 Daňového poriadku je povinný dbať na to, aby skutočnosti rozhodujúce
presprávneurčeniedaňovejpovinnostiboliurčenéčonajúplnejšieaniejeviazanýibanávrhmidaňových
subjektov. Došlo k porušeniu zásad daňového konania, najmä zásady zistenia objektívnej pravdy,
a k narušeniu práv žalobcu v súvislosti s vykonaním dokazovania, predovšetkým neboli vykonané úkony

výsluchov svedkov, čím došlo k zásahu do práv žalobcu, kedy mohlo dôjsť k odstráneniu pochybností.

35. Žalobca namietal, že ak by mu bolo umožnené klásť svedkom, resp. zástupcom spoločnosti
AGENTÚRA PROMOTION, s.r.o., STAR production, s.r.o. a KASSAV s.r.o. otázky, žalobca by sa
dopytoval, aby sa títo vyjadrili k poskytnutiu reklamného priestoru pre žalobcu a kým bol tento konkrétne
zabezpečený, nakoľko aspoň jeden z týchto subjektov by sa mal byť schopný k tejto otázke vyjadriť, a to

s poukazom na to, že nebola spochybnená služba ale dodávateľ.

36. Žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, ak správca dane tvrdí, že reklamné
služby boli dodané, ale neboli dodané dodávateľom LOYS MEDIA GROUP s.r.o., avšak na druhej
strane mal správca dane osloviť spoločnosti AGENTÚRA PROMOTION, s.r.o., STAR production, s.r.o.,

ako aj spoločnosť KASSAV s.r.o., ktoré organizovali podujatie, resp. disponovali marketingovým
priestorom, a správca dane vôbec nezistil kto dodal reklamný priestor žalobcovi. Správca dane
ani žalovaný nevylúčili prípadných subdodávateľov medzi AGENTÚRA PROMOTION, s.r.o. a STAR
production, s.r.o., následne aj KASSAV s.r.o. a LOYS MEDIA GROUP s.r.o., resp. jeho dodávateľom
LOYAL CORPORATION LIMITED, preto podľa žalobcu nemožno vyhodnotiť prijaté skutkové závery

a ich právne posúdenie ako správne.

37.Žalobcapoukázalnato,žepredložilzmluvu,faktúru,úhradunabankovýúčet,výpiszbankovéhoúčtu
a výkaz pre daňový úrad. Predložil aj celý rad výstupov o poskytnutí reklamných služieb od dodávateľa
LOYS MEDIA GROUP s.r.o vo forme reklamy v printových médiách, rozhlase a televízii, o umiestnení

billboardov s lokalizáciou, v dôsledku čoho žalobca nemal pochybnosti o riadnom poskytnutí reklamných
služieb. Žalobca ďalej poukázal na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia s tým, že sa daňové orgány
nedostatočne vysporiadali s ním tvrdenými skutočnosťami a okolnosťami vyplývajúcimi z vykonaného
dokazovania v rámci daňového konania a ďalej, že poukazuje aj na prekročenie dokazovania vo
vyrubovacom konaní v kontexte záverov daňovej kontroly uvedených v protokole. Skutkový stav

správcom dane nebol zistený v súlade so zákonom, čím trpí celé rozhodnutie nezákonnosťou. Žalobca
všetky svoje príjmy a výdavky a taktiež všetky podklady k DPH riadne viedol a zanášal do účtovných
záznamov, naplnil aj požiadavky zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších pre podpisov.

38. Podľa žalobcu z listinných dôkazov predložených v priebehu daňového konania vyplýva, že si

splnil všetky povinnosti plynúce z právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku, v zákone
o účtovníctve, príslušných zmlúv uzatvorených formou objednávok medzi žalobcom a jeho dodávateľom
LOYS MEDIA GROUP s.r.o., pričom vynaloženie výdavkov preukázal tak ako je to od neho vyžadované
právnymporiadkom,dodaniebolopreukázanédokoncaajvýpoveďoupánaD.L.,ktorývýslovnepotvrdil,
že zdaniteľné plnenia boli dodané, pričom dodanie plnení bolo preukázané nad rámec listinných dôkazov

a bolo potvrdené aj výpoveďami svedkov (K., J. G.). Podľa žalobcu on vyčerpal všetky právne povinnosti,
ktoré od neho možno spravodlivo požadovať za účelom riadneho preukázanie dodania, pričom ak
správca dane tvrdil, že realizácia tohto dodania bola uskutočnená inak, mal to v rámci svojej dôkaznej
povinnosti aj preukázať. Skutočnosti rozhodujúce na správne určenie daňovej povinnosti majú byť
zistené čo najúplnejšie, teda nie iba formou domnienok a za účelom zistenia skutkového stavu nie

je žalovaný viazaný iba návrhmi daňových subjektov. V dôsledku nesprávne vykonaného dokazovania
došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

39. Podľa žalobcu konaním daňových orgánov došlo k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivý
proces, ktorý je podporený nielen ustanoveniami Daňového poriadku, ale aj Správneho súdneho

poriadku. Pod takýmto pojmom žalobca rozumie nesprávny procesný postup správneho orgánu
spojený s nesprávnym právnym posúdením veci spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení
kogentných ustanovení, ktoré sa vymykajú nielen zo zákonného (Obchodný zákonník), zmluvného,ale aj ústavnoprávneho rámca, ktoré tak zároveň znamenajú porušenie ústavou zaručených práv,
napríklad práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia či právo na predvídateľnosť rozhodnutia.

40. Žalobca poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu SR o tom, že ak právo umožňuje rozdielny výklad,
tak nemožno obísť fakt, že na poli verejného (daňového) práva štátne orgány môžu konať len to, čo im
zákon umožňuje a potom je tento náhľad potrebné aplikovať aj pri ukladaní a vymáhaní daní podľa
zákona, teda v prípade pochybností sú povinné orgány verejnej moci postupovať miernejšie - in dubio
pro mitius.

41. Žalobca disponuje zdaniteľným plnením a nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, že mu
takéto plnenie nebolo dodané dodávateľom LOYS MEDIA GROUP s.r.o Je mimo dispozície žalobcu
preukázať kto v skutočnosti dodal tieto zdaniteľné plnenia, pričom tieto skutočnosti správca dane
nezistil ani u ďalších spoločností, ktoré organizovali podujatie resp. u spoločnosti, ktorá bola
vlastníkom marketingového priestoru. Podľa žalobcu správca dane postupoval proti jeho záujmom, a to

napriekskutočnosti,žežalobcasaopakovanesnažilvúzkejsúčinnostisosprávcomdanespolupracovať
a objasňovať okolnosti týkajúce sa jednotlivých zdaniteľných plnení. Žalobca poukázal na závery
judikatúry, v zmysle ktorých zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo
na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového
konania, správca dane je povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti

a prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom vyhodnotenie zistených skutkových
okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných ustanovení.
Podľa žalobcu v napadnutom rozhodnutí absentujú úvahy správcu dane o tom, prečo na niektoré
dôkazy pri rozhodovaní správca dane neprihliadol, resp. ich nevykonal a pokladal ich z hľadiska
výpovednej hodnoty za druhoradé, pričom povinnosťou správcu dane bolo práve posúdiť všetky

zabezpečené dôkazy, preskúmať a vyhodnotiť všetky skutočnosti týkajúce sa deklarovaných obchodov
v takom rozsahu, aby boli jednoznačným dôkazom a podkladom pre vyvodenie záveru vo veci, či už
v prospech alebo neprospech daňového subjektu. Správca dane odignoroval závery daňovej kontroly,
čo je v rozpore s § 47 písm. h) Daňového poriadku, podľa ktorého protokol z daňovej kontroly musí
obsahovať kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov.

42.Žalobcaeštenamietal,žesprávcadanepozrušeníjehopredošléhorozhodnutiavykonalvyrubovacie
konanie, v rámci ktorého požiadal na základe podania č. 100358471/2023 zo dňa 23.01.2023
o predĺženie lehoty na rozhodnutie v súlade s § 65 ods. 2 Daňového poriadku. Správca dane
však napriek predĺženiu lehoty neupovedomil žalobcu o žiadnom procesnom úkone vykonanom vo

vyrubovacom konaní s cieľom objasniť právo na uplatnenie nákladov a žalobca nemal možnosť
vo vzťahu k dani z príjmov právnickej osoby uplatňovať svoje práva vo forme kladenia otázok
či uplatňovania iných práv. Podľa žalobcu nebola dodržaná lehota na rozhodnutie vo veci podľa § 68
ods. 3 Daňového poriadku, nakoľko postup správcu dane neodôvodňoval preukázanie mimoriadnej
zložitosti prípadu tak ako je to vyžadované právnym poriadkom. Došlo k nesprávnemu právnemu

posúdeniu, pretože správca dane nevyčerpal možnosť zabezpečenia dôkazu v rozsahu určenom
Daňovým poriadkom. Správca dane na základe vykonaného dokazovania a inštrukcií odvolacieho
orgánu nesprávne postupoval vo vyrubovacom konaní, správca dane sa neodvoláva na konkrétnu
judikatúru v súvislosti so zneužitím práva a žalovaný sa nevysporiadal s námietkou vyššie uvedenou
(nie je konkretizované s akou – pozn. správneho súdu).

43. V závere žalobca uviedol, že daňové orgány nepostupovali v zmysle Daňového poriadku, Zákona
o dani z príjmov a judikatúry súdov Slovenskej republiky a EÚ. Napadnuté rozhodnutie je nezákonné,
nesprávne a závery sú nejasné a zavádzajúce. Napadnuté rozhodnutia sú pre nezrozumiteľnosť
nepreskúmateľné. Žalovaný dostatočne neodôvodnil mimoriadny zásah štátnej moci do práv daňového

subjektu. Skutkové okolnosti zistené správcom dane neposkytujú dostatočný podklad pre záver
o nepriznaní práva na uplatnené daňové výdavky, rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, postup správcu dane je v rozpore s § 63
ods. 2 Daňového poriadku a rozhodnutie správcu dane nevychádzal zo stavu zisteného v daňovom
konaní. V petite správnej žaloby žalobca navrhol zrušenie rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia

správcu dane a uplatnil si právo na náhradu trov konania.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe44. K námietke týkajúcej sa vád vo výroku rozhodnutia správcu dane žalovaný uviedol, že obdobnou
námietkou sa zaoberal aj vo svojom rozhodnutí. Pokiaľ žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/45/2021 zo dňa 26.04.2023, tak žalobca poukázal len na časť

bodu 41. tohto rozhodnutia a kasačný súd v tomto rozhodnutí zároveň uviedol, že je potrebné súhlasiť
s názorom správneho súdu, že aj napriek absencii rozhodnutia o nákladoch správy daní v zmysle
§ 12 Daňového poriadku nebol kasačný sťažovateľ ukrátený na svojich subjektívnych právach. Kasačný
súd konštatoval, že zrušením napadnutého rozhodnutia by neprišlo k zmene právneho postavenia
kasačného sťažovateľa a zrušenie rozhodnutia by bolo len formálnym deklarovaním procesného

pochybeniaprvostupňovéhosprávnehoorgánuažalovaného,ktorébyalenemaližiadendopadnapráva
a povinnosti sťažovateľa, teda táto vada nespôsobila vecnú nesprávnosť napadnutých rozhodnutí.
Kasačný súd poukázal aj na ustanovenie § 177 S.s.p. s tým, že absenciou výroku o nákladoch
správy daní v rozhodnutí správcu dane nebolo zasiahnuté do sťažovateľových práv a preto kasačný
súd vyhodnotil, že by bolo krajne nehospodárne, aby zrušil rozhodnutie, ktoré vo svojej podstate
nespôsobuje žiadne reálne negatívne právne účinky, pretože by išlo o čisto formalisticky postup, ktorý by

zvyšoval trovy všetkých subjektov. Žalovaný zotrval na závere, že rozhodnutie správcu dane vo výroku
obsahuje zákonom ustanovené náležitosti v zmysle § 63 ods. 3 písm. c) a d) Daňového poriadku, ktoré
sa vzťahujú k vyrubeniu rozdielu dane na základe výsledkov vyrubovacieho konania.

45. Vo vzťahu k výške úroku týkajúceho sa pôžičky poskytnutej žalobcom spoločnosti STAVINVESTA

s.r.o. žalovaný odkázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia, ako aj rozhodnutia správcu dane s tým,
že výška úroku je preskúmateľná a odôvodnená.

46. K námietkam týkajúcim sa daňových výdavkov za reklamné služby na Medzinárodnom filmovom
festivale Trenčianske Teplice IFFTT žalovaný uviedol, že zotrváva na záveroch uvedených v rozhodnutí

na strane 13 až 16. Pre účely dane z príjmov v nadväznosti na § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 Zákona o dani
z príjmov je podľa žalovaného dôvodné skúmať aj účel vynaložených výdavkov a ich vecnú súvislosť
s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov, čo žalobca nepreukázal.

47. Vo vzťahu k výdavkom za reklamné služby od spoločnosti LOYS MEDIA GROUP s.r.o. žalovaným

odkázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia. Uviedol, že u žalobcu bola vykonaná aj daňová kontrola
na DPH za obdobia roku 2016 a predmetom bola aj dodávateľská faktúra č. 2016451 zo dňa 23.11.2016,
preto boli využité aj dôkazy z tohto konania, keďže išlo o skutkovo totožné veci. Postup správcu dane
bol v súlade s Daňovým poriadkom, išlo o skutkovo rovnaký prípad a aj pri DPH bolo dokazovanie
zamerané na preverenie obchodných vzťahov žalobcu s jeho dodávateľom, preto nemožno prijať záver,

že by pre účely dane z príjmov bol žalobca ukrátený na svojich právach. K upovedomeniam o výsluchu
svedkov žalovaný uviedol, že z výpovedí svedkov nie sú vyvodené žiadne také závery, ktoré by mali
vplyv na konečné rozhodnutie. K identifikácii spoločností v rozhodnutí žalovaný uviedol, že v konečnom
dôsledku táto skutočnosť taktiež nemal vplyv na rozhodnutie vo veci. Z obsahu spisu aj priebehu
dokazovania, s ktorým bol žalobca oboznamovaný, je zrejmé, o aké spoločnosti sa jedná, žalobca mal

možnosť sa vyjadrovať, vznášať námietky, navrhovať doplnenie dokazovania v konaní pred správcom
dane. Doplnenie dokazovania v ďalšom konaní po zrušení prvého rozhodnutia správcu dane bolo
potrebné, aj vzhľadom na vyjadrenia žalobcu v odvolaní, keď v odvolaní tvrdil, že k dodaniu došlo,
pričom táto skutočnosť nebola ozrejmená a odôvodnená. Žalovaný ďalej poukázal na ustanovenie § 74
ods. 2 Daňového poriadku s tým, že v rámci odvolacieho konania odvolací orgán výsledky daňového

konania môže doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb
uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty. V rámci ďalšieho konania bolo potrebné objasniť
skutočnosti, ktoré vyplynuli z vyjadrení žalobcu v odvolaní. Žalovaný zdôraznil, že dokazovanie vylúčilo
kooperáciu dodávateľa a žalobcu pri zabezpečení mediálneho priestoru, keď dodávateľ nemohol dodať
a zabezpečiť mediálny priestor v súvislosti s projektom „Ples Via Magna“. Žalobca v správnej žalobe

uvádza, že neboli vykonané výsluchy svedkov a nebolo vysporiadané sa so skutočnosťami, ktoré sú
pre rozhodnutie podstatné, ale zo žaloby nie je zrejmé, o aké výsluchy svedkov má ísť a s akými
skutočnosťami sa správca dane, resp. žalovaný nevysporiadal.

48. Žalobca v žalobe tiež poukazuje na to, že správca dane nezistil, kto dodal reklamný priestor,

ale správca dane nie je zaťažený dôkazným bremenom v takom rozsahu, aby zisťoval a preukazoval,
kto mal dodať reklamný priestor. Bolo posudzované preukázanie priameho vzťahu medzi žalobcom
a jeho priamym dodávateľom a splnenie hmotnoprávnych podmienok podľa Zákona o dani z príjmov.
Nebolo preukázané dodanie služieb dodávateľom uvedeným na faktúrach.49. Žiadosť č. 103380523/2022 zo dňa 16.12.2022 o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia podaná
po zrušení prvého rozhodnutia správcu dane žalovaným bola podaná v lehote podľa § 65 ods. 2

Daňového poriadku, lehota bola predĺžená o 180 dní a žalobca bol o predĺžení lehoty aj riadne
upovedomený(Upovedomenieč.100358471/2023zodňa23.01.2023).Správcadanevydalrozhodnutie
vlehotepodľa§65ods.2Daňovéhoporiadku.Ajžiadosťopredĺženielehotypodľa§68ods.3Daňového
poriadku, na základe ktorej bola lehota predĺžená o 90 dní, bola podaná v zákonnej lehote a žalobca
bol o tomto predĺžení lehoty upovedomený (Upovedomenie č. 101183634/2022 zo dňa 03.05.2022).

Odhliadnuc od predĺženia lehoty, lehota na vydanie rozhodnutia podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku
bola do 16.06.2022 (Protokol bol doručený dňa 01.02.2022, lehota podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku
bola do 15.03.2022). Rozhodnutie správcu dane č. 101671154/2022 bolo vydané dňa 06.06.2022, t. j.
v lehote podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku.

50. Daňové orgány sa zaoberali otázkou splnenia hmotnoprávnych podmienok na dani z príjmov

a uznesením dôkazného bremena zo strany žalobcu. Na žalobcu nebolo prenášané dôkazné
bremeno týkajúce sa preukazovania takých skutočností, na ktoré by nemal dosah. Správca dane
overoval opodstatnenosť uplatnenia daňových výdavkov a vychádzal z Daňového poriadku a právnych
podmienokustanovenýchvZákoneodanizpríjmov,viedoldokazovanievsúladesDaňovýmporiadkom,
z vykonaného dokazovania boli vyvodené skutočnosti podrobne uvedené v rozhodnutiach, na základe

ktorých je odôvodnený záver preskúmavaného rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia správcu
dane. Daňové orgány sa zaoberali všetkými dôkazmi, ktoré vyhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných
súvislostiach, čo je v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Rozhodnutia sú v súlade s platnými
právnymi predpismi, nedošlo k porušeniu procesných zásad daňového konania ani iných zásad
a princípov a žalobca nebol ukrátený na svojich právach. Rozhodnutia sú riadne odôvodnené a sú

v súlade s § 63 Daňového poriadku.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)

51. K vyjadreniu žalovaného v časti týkajúcej sa náležitosti výroku rozhodnutia správcu dane žalobca

uviedol, že žalovaný poukázal na ďalšie časti rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
1Sžfk/45/2021 zo dňa 26.04.2023 s tým, že nejde o vadu, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť
rozhodnutia správcu dane. Podľa žalobcu žalovaný svojím vyjadrením fakticky ale potvrdzuje svoju
vedomosť o nesprávnosti rozhodnutia správcu dane, ale podľa žalovaného takáto vada výroku
rozhodnutia správcu dane nie je dôvodom na zrušenie rozhodnutia správcu dane a aj rozhodnutia

žalovaného. Podľa žalobcu ale žalovaný potvrdzuje skutočnosť, že rozhodnutie správcu dane zákonom
ustanovené náležitosti neobsahuje, teda je zmätočné a v konečnom dôsledku je výroková časť
nezrozumiteľná a poznačená vadou nezákonnosti.

52. Vo vzťahu k neuznaniu daňových výdavkov od dodávateľa LOYS MEDIA GROUP s.r.o. žalobca

zopakoval časť argumentácie, ktorá je súčasťou podanej správnej žaloby.

Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu (duplika)

53. K námietkam týkajúcim sa nedostatku výroku rozhodnutia správcu dane žalovaný uviedol,

že žalobca v replike robí závery, ktoré nevyplývajú z vyjadrení žalovaného. Žalovaný zotrval na závere,
že rozhodnutie správcu dane vo výroku obsahuje zákonom stanovené náležitosti podľa § 63 ods. 3
písm. c) a d) Daňového poriadku, ktoré sa vzťahujú k vyrubeniu rozdielu dane na základe výsledkov
vyrubovacieho konania.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom

54. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP na žiadosť
žalobcu na deň 17.12.2025. Žalovaný sa pojednávania pred správnym súdom nezúčastnil, ospravedlnil
svoju neúčasť na pojednávaní a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Právny zástupca

žalobcu na pojednávaní uviedol, že sa pridržiava podanej správnej žaloby a následných písomných
vyjadrení. Uviedol, že nosnými námietkami sú námietky voči postupu správcu dane, ktoré uplatnil vo
vzťahu k faktúram od spoločnosti LOYS MEDIA GROUP, s.r.o., kde došlo k významnému pochybeniu aj
v postupe správcu dane a aj v samotnom právnom posúdení. Vykonané dokazovanie vykazuje vady vovzťahu k záverom z daňovej kontroly, pretože správca dane v protokole z daňovej kontroly poukazoval
na rozlišovanie sponzoringu a reklamy, ale nespochybňoval samotné dodanie služieb dodávateľom a až
po zrušení prvého rozhodnutia správcu dane žalovaným došlo k vykonaniu dokazovania v podstatnom

rozsahu a boli prevzaté dôkazy z daňovej kontroly na DPH. V tejto súvislosti poukázal na to, že
v rámci daňovej kontroly na DPH boli dopytované spoločnosti AGENTURA PROMOTION, s.r.o., STAR
production, s.r.o. a KASSAV, s.r.o., pričom tieto boli len dopytované na základe výzvy a žalobcovi
bolo znemožnené klásť svedkom, resp. zástupcom týchto spoločností otázky. Žalobca preukázal, že
reklamný priestor bol poskytnutý a bol aj využitý, boli doručené výstupy, teda spoločnosť žalobcu bola

na jednotlivých výstupoch propagovaná. Daňové výdavky boli neuznané bez náležitého skúmania, čo
je v rozpore so závermi ustálenej judikatúry. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu
SR sp. zn. 1Sžf/10/2020 zo dňa 24.02.2022, v ktorom najvyšší správny súd vyložil požiadavku na
uplatňovanie iného náhľadu na posudzovanie zákonnosti uplatňovaných výdavkov pri dani z príjmov
alebo odpočtov pri DPH a na toto daňové orgány podľa žalobcu nereflektovali. Namietal aj, že podstatná
časť dokazovania bola vykonaná vo vyrubovacom konaní a nebola vykonaná v daňovej kontrole a v tejto

súvislosti poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR 8Sžk/9/2023. V rámci
záverečného slova zotrval na petite podanej správnej žaloby.

55. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie
správcu dane, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby

(§ 134 ods. 1 a 2 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa
§ 190 SSP zamietol.

56. Námietky týkajúce sa nedostatku výroku rozhodnutia správcu dane pre absenciu výroku o nákladoch
správy daní správny súd neuznal za dôvodné.

57. Podľa § 63 ods. 1, 2 a 3 Daňového poriadku; (1) Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa
tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto
zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. (2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v
daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným

orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. (3) Ak tento zákon alebo osobitné
predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať
a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,
b) číslo a dátum rozhodnutia,
c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa

rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo
pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá
povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; ak ide o zahraničnú
fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú

osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu,
d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o
náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý
má byť suma zaplatená,

e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie
odkladného účinku,
f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej
pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a
odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu.

58. Podľa § 12 Daňového poriadku; (1) Ak tento zákon neustanovuje inak, náklady, ktoré vzniknú pri
správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. (2) Ak
sa na výzvu správcu dane zúčastní na úkonoch súvisiacich so správou daní
a) svedok, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je potrebné uplatniť u správcu

dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný
nárok, do piatich pracovných dní po výsluchu, inak tento nárok zaniká,
b) osoba, ktorá má listiny a iné veci potrebné v súvislosti so správou daní, okrem osoby, ktorej práva a
povinnosti sú týmito úkonmi súvisiacimi so správou daní dotknuté, patrí jej náhrada hotových výdavkovspojená s ich predložením; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe
daní zúčastnila, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní od
predloženia, inak tento nárok zaniká,

c)zástupcaustanovenýsprávcomdane,patrímunáhradahotovýchvýdavkovaušléhozárobku;nárokje
potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na úkonoch súvisiacich so správou daní zúčastnil,
súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok do piatich pracovných dní po úkone, na ktorom
sa zúčastnil, inak tento nárok zaniká. (3) Pri preukazovaní ušlého zárobku a hotových výdavkov a
rozhodovaní o sume uplatneného nároku na úhradu ušlého zárobku a hotových výdavkov sa primerane

postupuje podľa osobitného predpisu. (4) O uplatňovanom nároku rozhodne príslušný správca dane do
15 dní odo dňa ich uplatnenia; ak nárok na úhradu prizná, úhradu v prospech oprávneného poukáže
správca dane v uvedenej lehote. (5) Ak správca dane uhradil náklady podľa odseku 2, ktoré vznikli v
dôsledku nečinnosti alebo nesplnenia zákonných povinností daňového subjektu alebo inej osoby, môže
správca dane rozhodnutím uložiť povinnosť daňovému subjektu alebo inej osobe tieto náklady uhradiť.
Náhrada nákladov je splatná do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. (6) Ustanovenia odsekov 1 až 5

sa primerane vzťahujú aj na finančné riaditeľstvo a ministerstvo, ak postupujú podľa tohto zákona alebo
osobitných predpisov.

59. Žalobca v správnej žalobe netvrdil, že by boli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie
o uplatnenom nároku na náhradu správy daní. Pokiaľ ide o náklady, ktoré vznikli žalobcovi ako

kontrolovanému daňovému subjektu, tak podľa § 12 ods. 1 Daňového poriadku platí, že náklady, ktoré
vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému
subjektu, teda tento druh nákladov by ani nemohol byť žalobcovi hradený. Obsahom správnej žaloby nie
je ani tvrdenie, že niektorá z oprávnených osôb uvedených v § 12 ods. 2 Daňového poriadku si uplatnila
svoj nárok na náhradu hotových výdavkov prípadne ušlého zárobku, čo je základnou podmienkou

na rozhodnutie o uplatnenom nároku podľa § 12 ods. 3 Daňového poriadku. Vo vzťahu k iným
subjektom,vymedzenýmv§12ods.2Daňovéhoporiadku,ktorýmbyteoretickymoholvzniknúťnárokna
náhradu hotových výdavkov, prípadne ušlého zárobku, žalobcovi navyše absentuje aktívna legitimácia
na uplatnenie žalobných námietok. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd
ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej

správy.Podľa§2ods.2SSPkaždýktotvrdí,žejehoprávaaleboprávomchránenézáujmyboliporušené
alebo priamo dotknuté rozhodnutím, opatrením, nečinnosťou alebo iným zásahom orgánu verejnej
správy,samôžezapodmienokstanovenýchtýmtozákonomdomáhaťochranynasprávnomsúde.Podľa
§ 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti
rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 SSP

žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho
konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená
na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Uvedené ustanovenia zákona odzrkadľujú
ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR, ktoré spresňujú tak, že právo na poskytnutie
právnej ochrany správnym súdom má každý, avšak za splnenia podmienky porušenia alebo priameho

dotknutia jeho práv zo strany orgánu verejnej správy. Žalobca v danom prípade neosvedčil porušenie
alebo priame dotknutie na jeho právach, alebo právom chránených záujmoch. V správnom súdnictve sa
môže každý domáhať ochrany svojich vlastných práv, alebo právom chránených záujmov, na ktorých
sa cíti byť rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej správy ukrátený. Žalobca tak nebol oprávnený
(aktívne legitimovaný) domáhať sa ochrany práv iných subjektov, nakoľko títo sa mohli domáhať ochrany

svojich práv len samostatne osobitne podanými správnymi žalobami. Pokiaľ by vznikli náklady správy
daní správcovi dane a podľa žalobcu si ich správca dane mal uplatňovať (§ 12 ods. 5 Daňového
poriadku), ani v tomto prípade nie je žalobca aktívne legitimovaný na uplatnenie žalobných námietok,
pretože ani v tomto smere nedošlo k dotyku na jeho subjektívnych právach. Pokiaľ žalobca poukazoval
na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/45/2021 zo dňa 26.04.2023, v ktorom

bol vyslovený záver o potrebe výroku rozhodnutia týkajúceho sa nákladov správy daní, tak žalobca
odcitoval len časť tohto rozhodnutia. Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd uviedol, že napriek
absencii rozhodnutia o nákladoch správy daní v zmysle § 12 Daňového poriadku sťažovateľ nebol
ukrátený na svojich subjektívnych právach, že zrušením napadnutého rozhodnutia by neprišlo k zmene
právneho postavenia sťažovateľa a zároveň kasačný súd ako podstatné uviedol aj to, že sťažovateľ

počas správneho konania nevzniesol žiadnu námietku ani nárok týkajúci sa náhrady nákladov správy
daní a aj v prípade absencie uvedeného výroku tak muselo byť sťažovateľovi zrejmé, že v zmysle
znenia § 12 ods. 1 Daňového poriadku náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca
dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. Toto ustanovenie by sa podľa kasačného súdunapokon premietlo aj do samotného výroku prvostupňového rozhodnutia, keďže ako už bolo uvedené,
sťažovateľ počas správneho konania nevzniesol žiadny nárok týkajúci sa náhrady nákladov a v tomto
zmysle ani na to nebol dôvod, keďže mu preukázateľne žiadne ani nevznikli.

60. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa pôžičky poskytnutej žalobcom spoločnosti STAVINVESTA s.r.o.
správny súd uvádza, že tieto námietky sú nekonkrétne a nedôvodné.

61.Podľa§2ods.1písm.n)Zákonaodanizpríjmov; Naúčelytohtozákonasarozumiezávislouosobou

1. blízka osoba,
2. ekonomicky, personálne alebo inak prepojená osoba alebo subjekt,
3. osoba alebo subjekt, ktorý je na účely konsolidácie súčasťou konsolidovaného celku.

62. Podľa § 2 ods. 1 písm. o) Zákona o dani z príjmov; Na účely tohto zákona sa rozumie ekonomickým
prepojením alebo personálnym prepojením účasť osoby alebo subjektu na majetku, kontrole alebo

vedení inej osoby alebo subjektu alebo vzájomný vzťah medzi osobami alebo subjektmi, ktoré sú pod
kontroloualebovedenímtejistejosoby,jejblízkejosobyalebosubjektualebovktorýchmátátoosoba,jej
blízkaosobaalebosubjektpriamymajetkovýpodielalebonepriamymajetkovýpodiel,pričomúčasťouna
1. majetku alebo kontrole sa rozumie priamy podiel, nepriamy podiel alebo nepriamy odvodený podiel
vo výške najmenej 25% na základnom imaní, priamy podiel, nepriamy podiel alebo nepriamy odvodený

podiel vo výške najmenej 25% na hlasovacích právach alebo podiel vo výške najmenej 25% na
zisku, pričom nepriamy podiel sa vypočíta súčinom percentuálnej výšky priamych podielov vydelených
stomi a takto vypočítaný výsledok sa vynásobí stomi a nepriamy odvodený podiel sa vypočíta súčtom
nepriamych podielov, pričom nepriamy odvodený podiel sa použije len na výpočet výšky účasti jednej
osoby alebo subjektu na majetku alebo kontrole inej osoby alebo subjektu, ak táto osoba alebo subjekt

má účasť na majetku alebo kontrole niekoľkých osôb alebo subjektov, z ktorých každý má účasť na
majetku alebo kontrole tej istej inej osoby alebo subjektu; ak výška nepriameho odvodeného podielu
presahuje 50% a viac, všetky osoby alebo subjekty, prostredníctvom ktorých sa jeho výška počítala,
sú ekonomicky prepojené bez ohľadu na skutočnú výšku ich podielu, pričom na účely tohto bodu
osoba alebo subjekt, ktorý koná spoločne s inou osobou alebo subjektom, ak ide o hlasovacie práva

alebo podiel na základnom imaní, sa považuje za osobu alebo subjekt, ktorý má účasť na všetkých
hlasovacích právach alebo je vlastníkom tohto podielu na základnom imaní, ktoré má v držbe táto iná
osobaalebosubjekt,pričomnaúčelypočítaniapriamehopodielu,nepriamehopodielualebonepriameho
odvodeného podielu sa podiely blízkych osôb spočítavajú a ak ich súčet je najmenej 25%, príslušné
osoby alebo subjekty sa považujú za ekonomicky prepojené,

2. vedení sa rozumie vzťah členov štatutárnych orgánov, dozorných orgánov alebo ďalších obdobných
orgánov právnickej osoby alebo subjektu k tejto právnickej osobe alebo k subjektu.

63. Žalobca v správnej žalobe neurčito argumentoval, že v tomto prípade nebol naplnený predpoklad,
že u dlžníka STAVINVESTA s.r.o. ide o ekonomicky a personálne prepojenú osobu. Z výpisu

z obchodného registra vyplýva, že A. B. C. je od 28.07.2009 konateľom spoločnosti žalobcu a je
aj spoločníkom spoločnosti žalobcu. Zároveň je od 26.09.2007 konateľom spoločnosti STAVINVESTA
s.r.o. a je zároveň spoločníkom tejto spoločnosti s obchodným podielom 50 %. Je tak nepochybne
naplnená dikcia vyššie citovanej právnej normy o ekonomickom a personálnom prepojení žalobcu
a dlžníka STAVINVESTA s.r.o., keďže rovnaká osoba je štatutárnym orgánom spoločnosti žalobcu

a dlžníka žalobcu a rovnako je rovnaká fyzická osoba aj spoločníkom týchto spoločností.

64. Zároveň nie je zrejmé, v čom nemal v rámci ďalšieho konania správca dane dodržať záväzný právny
názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí žalovaného, keď na strane 62 až 63 svojho rozhodnutia
správca dane podrobne vyhodnocoval výšku úrokovej sadzby 5 % p.a. dohodnutú v zmluve uzavretej

žalobcom so spoločnosťou STAVINVESTA s.r.o., aj s odkazom na Revidovaný Altmanov model
Z – skóre, a túto výšku úrokovej sadzby vyhodnotil ako adekvátnu. Ďalšie skutočnosti, uvedené v
rozhodnutí správcu dane a žalovaného o tom, že žalobca predložil Zmluvu o poskytnutí pôžičky, ktorá
mala uvedený ako dátum uzavretia dátum, ktorý mal nastať až po predložení zmluvy správcovi dane
(deň 15.11.2021 a zmluva bola predložená dňa 04.08.2021), že žalobca účelovo vyhotovil zmluvu

preto, aby zdôvodnil neúčtovanie výnosových úrokov v zdaňovacom období rok 2016 a že žalobca
o výnosových úrokoch neúčtoval ani v nasledujúcich obdobiach, žalobca nenapadol konkrétnymi
žalobnými námietkami. Vo vzťahu k záveru správcu dane pritom nie je podstatná len samotná
výška úrokovej sadzby, ale aj tá skutočnosť, že žalobca o týchto výnosových úrokoch v preverovanom zdaňovacom období neúčtoval a v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 5 Zákona o dani z príjmov
mal byť základ dane upravený o sumu výnosových úrokov.

65. Úvodom k námietkam nastoleným v správnej žalobe vo vzťahu k neuznaniu daňových výdavkov
správny súd poukazuje na to, že predmetom konania v tejto veci sú rozhodnutia daňových orgánov
týkajúce sa vyrubenia rozdielu dane na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku
2016. Žalobca v správnej žalobe poukazoval aj na závery rozhodovacej činnosti súdov, ktoré sa týkajú
DPH. Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že kým DPH má charakter tzv.

nepriamej dane, daň z príjmov má charakter priamej dane. DPH je daňou harmonizovanou na úrovni
Európskej únie (Smernica Rady 2006/11/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty), pričom daň z príjmov nie je na úrovni Európskej únie harmonizovaná, ide o vnútroštátnu
záležitosť členských štátov, preto Súdny dvor EÚ vo vzťahu k tomuto druhu dane, ktorá je upravená
len v rámci vnútroštátneho práva, nezaujal v rozhodovacej činnosti žiadne výkladové stanoviská, ktoré
by bolo možné aplikovať. Daňové výdavky majú tzv. neosobný charakter, preto nemožno všetky závery

rozhodovacej činnosti týkajúce sa DPH aplikovať na prípady, kedy je preverované splnenie podmienok
pre uplatnenie daňových výdavkov pri dani z príjmov právnickej osoby.

66. Pokiaľ ide o proces vykonávania daňovej kontroly, určovania a vyrubovania daňových povinností, tak
aj v prípade dane z príjmov správca dane postupuje podľa Daňového poriadku, keďže procesný režim

a postup správcu dane je upravený spoločne pre rôzne druhy daní. Preto možno v určitom rozsahu
uplatňovať spoločné procesné daňové zásady a na ne nadväzujúce judikatórne závery týkajúce sa
procesného postupu podľa Daňového poriadku, ktoré sú aplikovateľné pri DPH aj pri dani z príjmov.
Aj v daňovom konaní, ktoré sa týka dane z príjmov, potom platí, že dôkazné bremeno na preukázaní
zákonných podmienok na uplatnenie daňových oprávnení pri dani z príjmov - uplatnenie daňových

výdavkov - prioritne ťaží daňový subjekt, ktorý si uplatňuje daňové výdavky, a to v zmysle § 24 ods. 1
Daňového poriadku (Tieto závery sú odobrené judikatúrou Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/10/2015
zo dňa 03.02.2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30.04.2019,
na ktoré nadväzuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho správneho súdu SR napr. v rozhodnutí sp. zn.
3Sfk/49/2022 zo dňa 25.07.2023). Aj v prípade dane z príjmov pritom platí, že obchodné transakcie

nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke, a to vystavenou faktúrou, zmluvou, a že predložené
doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový
subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže mu byť uplatňované daňové oprávnenie priznané.

67. S prihliadnutím na uvedené preto aj pri daňovej kontrole dane z príjmov je potrebné akceptovať,
že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je neobmedzené a že aj v tomto prípade má dokazovanie
v daňovom konaní a prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane
svoje pravidlá. Daňový subjekt má v daňovom konaní 2 základné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť
a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt

podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane
aj písomné doklady, ktoré je povinný podľa právnych predpisov viesť (dôkazná povinnosť). Týmto
postupom si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.
Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní
vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno

konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a potom je opäť len na daňovom
subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných
dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní
k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje
vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. Uvedené závery sú

ustálenými závermi v judikatúre súdov, vychádzajúce aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR
napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018 a sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16.12.2009.

68. Kým teda z procesného hľadiska sa pri dokazovaní v priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacích
konaniach postupuje pri jednotlivých daniach rovnako, nemožno opomenúť, že jednotlivé typy daní je

potrebné odlišovať, konkrétne v tom, že osobitné predpisy upravujúce jednotlivé druhy daní vymedzujú
podmienky pre uplatnenie daňových oprávnení, ktoré nie sú identické. Konkrétne Zákon o DPH
vymedzuje odlišné podmienky pre uplatnenie odpočtu DPH oproti tomu ako sú vymedzené podmienky
pre uplatnenie daňových výdavkov v Zákone o dani z príjmov. Vychádzajúc z ustanovení § 2 písm. i)a § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov možno vyvodiť, že základnými zákonnými podmienkami
pre uznanie daňového výdavku sú : 1. vecnosť, 2. preukázateľnosť vynaloženia a 3. zaúčtovanie.
Pri podmienke vecnosti je nutné skúmať, či sú výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie

a udržanie príjmov, resp. zdaniteľných príjmov. Pri podmienke zaúčtovania je potrebné skúmať, či bol
výdavok riadne zaúčtovaný, resp. zaevidovaný v daňovej evidencii. Pri podmienke preukázateľnosti
vynaloženia výdavkov je potrebné skúmať, či daňový subjekt preukázal jeho vynaloženie - vznik
daňových výdavkov, teda či takýto výdavok skutočne (reálne) vznikol, pričom na preukázanie reálnosti
výdavku nestačí len to, že bola zrealizovaná platba. Pri odplatných nadobudnutiach tovaru alebo služieb

daňový doklad musí preukazovať prijatie plnenia a zároveň je potrebné, aby bolo preukázané, že k
prijatiu tovaru alebo služby, ktoré sú deklarované v daňovom doklade, aj reálne došlo, a to v rámci
deklarovaných dodávok tovarov jednotlivými dodávateľmi. Dôkazné bremeno daňového subjektu sa
viaže práve na preukázanie uvedených podmienok, vymedzených v Zákone o dani z príjmov. Taktiež
je potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené podmienky majú objektívny charakter a nie sú viazané
na dobrú vieru daňového subjektu či na jeho obozretnosť (tieto skutočnosti môžu byť smerodajné len

pri uplatňovaní nároku na odpočet DPH pri preukazovaní podvodu na DPH). Pokiaľ ide o preukázanie
vecnosti a preukázateľnosti daňového výdavku, tak tieto sa vzťahujú na vzťah dodávateľ - daňový
subjekt - odberateľ, a práve vo vzťahu k týmto skutočnostiam a vo vzťahu k týmto subjektom potom ťaží
dôkazné bremeno aj daňový subjekt, ktorý si daňové výdavky uplatňuje.

69. Podľa § 2 písm. i) Zákona o dani z príjmov; na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom
výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne
vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka
podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním
súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm.

t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon
neustanovuje inak.

70. Podľa § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov; (1) Daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré
nesúvisiasozdaniteľnýmpríjmom,ajkeďtietovýdavky(náklady)daňovníkúčtoval,1)výdavky(náklady),

ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej
a) výdavky (náklady) na obstaranie hmotného majetku, nehmotného majetku ( § 22) a hmotného majetku
a nehmotného majetku vylúčeného z odpisovania ( § 23),
b) výdavky na zvýšenie základného imania vrátane splácania pôžičiek,
c) úplatky alebo iné neoprávnené výhody poskytnuté inej osobe priamo alebo sprostredkovane aj

vtedy, ak v príslušnom štáte je poskytnutie takéhoto úplatku alebo inej neoprávnenej výhody obvykle
tolerované,
d) výdavky na vyplácané podiely na zisku vrátane podielov na zisku (tantiém) členov štatutárnych
orgánov a ďalších orgánov právnických osôb,
e) výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi okrem

výdavkov (nákladov) vynaložených zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1
a ods. 3 písm. d) za podmienok ustanovených osobitným predpisom a výdavky (náklady) vynaložené
v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi,
f) výdavky prevyšujúce príjmy v zariadeniach na uspokojovanie potrieb zamestnancov alebo iných osôb
s výnimkou § 17 ods. 3 písm. e), pričom výdavky a príjmy sa posudzujú v úhrne za všetky zariadenia,

g) výdavky na technické zhodnotenie ( § 29 ods. 1) a výdavok, ktorý sa považuje za technické
zhodnotenie ( § 29 ods. 2),
h) výdavky na reprezentáciu okrem výdavkov na reklamné predmety v hodnote neprevyšujúcej 17 eur
za jeden predmet, pričom za reklamné predmety sa nepovažujú
1. darčekové reklamné poukážky,

2. tabakové výrobky okrem daňovníka, u ktorého je výroba tabakových výrobkov hlavným predmetom
činnosti,
3. alkoholické nápoje okrem alkoholických nápojov podľa osobitného predpisu103a) v úhrnnej výške
najviac 5% zo základu dane; uvedené sa nevzťahuje na daňovníka, u ktorého je výroba alkoholických
nápojov hlavným predmetom činnosti,

i) výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a
blízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku
daňovníka, a majetku blízkych osôb daňovníka; toto ustanovenie sa nepoužije na výdavky (náklady)
podľa § 19 ods. 2 písm. e) a p),j) výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane,
k) výdavky (náklady) na nákup vlastných akcií vo výške sumy prevyšujúcej nominálnu hodnotu akcií.

71. K námietkamtýkajúcim sa daňových výdavkov za reklamné služby prezentované na Medzinárodnom
filmovom festivale Trenčianske Teplice IFFTT na základe faktúry od dodávateľa APA – Art Production
Agency, s.r.o., správny súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca na viacerých miestach neuvádzal
konkrétne žalobné námietky voči rozhodnutiu žalovaného, ale ide o prepis odvolania žalobcu podaného
proti rozhodnutiu správcu dane (žalobca napríklad uvádza, že „v ďalšej časti tohto odvolania bude

predmetom odôvodnenia a právnej argumentácie...“). Ako bolo vyššie uvedené, základnými zákonnými
podmienkami pre uznanie daňového výdavku sú: 1. vecnosť, 2. preukázateľnosť vynaloženia a 3.
zaúčtovanie. Daňové orgány v prípade týchto výdavkov nespochybnili, že boli vynaložené a že boli
zaúčtované, ale spochybnili vecnosť výdavkov, a to že tieto výdavky súviseli so zdaniteľnými príjmami
žalobcu. Teda podľa daňových orgánov nebolo preukázané, že išlo o výdavky preukázateľne vynaložené
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu. Žalobca napáda len tú časť argumentácie

daňových orgánov, v ktorej bolo uvedené, že odevná výroba nie je predmetom činnosti žalobcu,
v súvislosti s čím poukazoval správca dane na zoznam odporúčaných označení voľných živností.
Žalobca v správnej žalobe uviedol, že správca dane mal prihliadať na živnostenské oprávnenie
v súlade s jeho popisom v zozname odporúčaných voľných živností v rokoch 2015 a 2016, avšak táto
námietka je nekonkrétna a na konfrontáciu záverov správcu dane neuvádza žalobca žiadnu konkrétnu

argumentáciu ani dôkazy. Ďalej žalobca poukazoval na štatistickú kvalifikáciu ekonomických činností
SK NACE s tým, že módne návrhárstvo je zatriedené do kategórie špecializovaných dizajnérskych
činností, čo podľa žalobcu zodpovedá zapísanému predmetu jeho činnosti – „interiérový a priemyselný
dizajn - návrh a realizácia“. Ani táto argumentácia žalobcu nie je spôsobilá prelomiť závery daňových
orgánov, nakoľko zaradenie módneho návrhárstva do kategórie 74.10 Špecializované dizajnérske

činnosti v rámci SK NACE nijakým spôsobom nepreukazuje, že by módne návrhárstvo mohlo byť
zaradené pod interiérový a priemyselný dizajn. Štatistická kvalifikácia ekonomických činností vymedzuje
určitú kategóriu dizajnérskych činností, pričom ale už zo samotného pojmu „interiérový a priemyselný
dizajn“ vyplýva, že ide o dizajnérstvo v oblasti interiérov a priemyslu a nejde o tvorbu dizajnu v rámci
módy – odevného priemyslu. Odhliadnuc od toho ako je činnosť módne návrhárstvo zakategorizovaná

v zozname odporúčaných voľných živností a v štatistickej kvalifikácii ekonomických činností, podstatné
vprejednávanejvecijeto,žežalobcaneuniesoldôkaznébremenootom,ževýdavoknareklamnéslužby
realizované na Medzinárodnom filmovom festivale Trenčianske Teplice IFFTT súvisel s dosiahnutím,
zabezpečenímaudržanímpríjmovžalobcu.Žalobcanepredložilžiadnedokladyotom,žebyprezentácia
odevnej tvorby zamestnankyne žalobcu akokoľvek súvisela s činnosťou priemyselný a interiérový dizajn,

ktorý má žalobca zapísaný ako predmet činnosti a že by v oblasti módneho návrhárstva realizoval
nijakú činnosť, v súvislosti s ktorou by bolo dôvodné vynaložiť výdavky na reklamu súvisiacu s módnym
návrhárstvom - odevným priemyslom. Nebolo sporné, že D. E. C. bola zamestnancom spoločnosti
žalobcu, ale sporným bolo, že by výsledok činnosti tejto zamestnankyne, ktorý súvisel s poskytnutými
reklamnými službami a ktorý mal byť prezentovaný práve v rámci poskytnutých reklamných služieb,

akokoľvek súvisel s dosiahnutím, zabezpečením alebo udržaním príjmov žalobcu (a to napr. aj z činnosti
priemyselný a interiérový design). Žalobca nepredniesol žiadne dôkazy o tom, že by vykonával nejakú
činnosťsúvisiacusmódouaodevnýmpriemyslomalebožebyvýsledkyčinnostizamestnankynežalobcu
prezentované v rámci poskytnutých reklamných služieb súviseli s nejakými konkrétnymi príjmami
žalobcu.

72. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že reklama môže pôsobiť na existujúcich zákazníkov a obchodných
partnerov, ale môže osloviť aj potenciálnych obchodných partnerov a vopred nemožno predpokladať,
či reklama splní svoj účel, tak táto argumentácia žalobcu je nepriliehavá veci, pretože závery daňových
orgánov neboli založené na tom, že žalobca nepreukázal, že na základe reklamy získal nových

zákazníkov, ale neuznanie daňových výdavkov daňové orgány odôvodnili tým, že žalobca nepreukázal
súvis vynaložených výdavkov na reklamu s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov žalobcu.
Preto aj poukaz na judikatúru Najvyššieho súdu SR ako aj na zákon o reklame je nepriliehavý. Žalobca
sám uviedol, že v hospodárskej praxi niet výnosov bez nákladov a že na každý výnos treba vynaložiť
náklady, pričom žalobca ale vôbec nepreukázal súvis vynaložených nákladov na reklamu s konkrétnymi

príjmami/výnosmi v jeho činnosti.

73. Zároveň správny súd považuje za potrebné upozorniť na to, že sám žalobca uvádzal,
že vykonáva podnikateľskú činnosť v špecifickom segmente, aj jeho logo obsahuje trajektóriu strely,pretože sa špecializuje na oblasť munície, podľa žalobcu jeho činnosť súvisí s činnosťou „silových
rezortov“ (ministerstvo obrany, ministerstvo vnútra) a sám žalobca v súvislosti s inými výdavkami
uvádzal, že mal záujem o prezentovanie sa v oblasti integrovaného záchranného systému. Teda

ani vyjadrenia samotného žalobcu nesvedčia tomu, že by sa jeho podnikateľská činnosť orientovala
aj na odevný priemysel.

74. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/53/2016 zo dňa
06.07.2017, v ktorom sa rieši otázka posudzovania platnosti právneho úkonu správnymi súdmi

a správnymi orgánmi, tak nie je zrejmé vo vzťahu k akým záverom daňových orgánov žalobca poukazuje
na odôvodnenie tohto rozhodnutia, keď otázka platnosti právneho úkonu daňovými orgánmi nebola
riešená.

75. Žalobca uviedol, že rozhodnutia daňových orgánov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Táto žalobná námietka neobstojí, pretože v rozhodnutiach daňových orgánov sú konkrétne formulované

skutkové aj právne závery, z ktorých vyplýva, prečo neboli uznané daňové výdavky od dodávateľa APA
– Art Production Agency, s.r.o. za oprávnené a žalobca tieto závery nenapáda priliehavými žalobnými
námietkami.

76. K námietkam žalobcu týkajúcim sa neuznania daňových výdavkov od dodávateľa LOYS MEDIA

GROUP s.r.o. správny súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca uvádza aj iné dodávateľské faktúry
od tohto dodávateľa, avšak už aj správca dane aj žalovaný vo vzťahu k iným faktúram, okrem faktúry
č. 2016451, uviedli, že v rámci daňovej kontroly na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie rok 2016 bola vylúčená len dodávateľská faktúra č. 2016451 za reklamné služby spojené s
projektom „Ples Via Magna“ v sume 150 000 eur, ktorá bola v zdaňovacom období 2016 zaúčtovaná

do nákladov spoločnosti. Správca dane uviedol, že žalobca mal aj ďalšie faktúry, avšak tieto neboli
zaúčtované na ťarchu nákladov, ale na ťarchu účtu 381 013 (Náklady bud. období - reklamné služby).

77. Nadväzujúc na argumentáciu uvedenú už v predošlých bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia
správnysúdopakovaneuvádza,žezákladnýmizákonnýmipodmienkamipreuznaniedaňovéhovýdavku

sú (i) vecnosť, (ii) preukázateľnosť vynaloženia a (iii) zaúčtovanie. Pri podmienke vecnosti je potrebné
skúmať, či sú konkrétne výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných
príjmov. Rozhodujúca je pritom materiálna existencia výdavku. Pri podmienke preukázateľnosti
vynaloženia je potrebné skúmať, či daňový subjekt preukázal (listinne a v prípade vznesených
dôvodných pochybností aj inými dôkazmi) vynaloženie/vznik daňových výdavkov, resp. či takýto

výdavok skutočne vznikol (nestačí pritom len realizácia platby). Daňové doklady musia jednoznačne
preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a súčasne je potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu
tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne došlo. Pri podmienke zaúčtovania (zaevidovania) je
potrebné skúmať, či bol výdavok zaúčtovaný, resp. zaevidovaný v daňovej evidencii daňovníka.

78. V prejednávanej veci žalobca predložil dôkazy o tom, že bol uverejnený na propagačných
materiáloch ako partner podujatia „Ples Via Magna“. Daňové orgány ale spochybnili, že reklamné služby
boli dodané žalobcovi dodávateľom uvedeným na faktúre. Vo vzťahu k tomuto záveru daňových orgánov
je potrebné poukázať na to, že dodanie tovaru alebo služby dodávateľom, ktorý vystavil faktúru, má
pri dani z príjmov iný význam ako pri DPH. Daň z príjmu nie je postavená na daňovom zaťažení spotreby

(DPH je nepriamou daňou), ide o priamu daň, teda nie je postavená na prenose daňovej povinnosti
v obchodnom reťazci. Daňový náklad je možné uplatniť ako výdavok. Daňový subjekt je oprávnený
znížiť si daňovú povinnosť o to, čo reálne pre potreby svojho podnikania vynaložil. Aj z judikatúry
vyšších súdnych autorít vyplýva, že pokiaľ daňový výdavok spĺňa podmienku vecnosti, je preukázané
jeho konkrétne vynaloženie a zaúčtovanie, potom súlad medzi deklarovaným a skutočným dodávateľom

tovaru nie je výslovnou zákonnou podmienkou pre uznanie daňového výdavku. Zároveň ale zo záverov
judikatúry vyšších súdnych autorít vyplýva, že daňový výdavok možno uplatniť len vtedy, ak bol
preukázateľne vynaložený a pokiaľ plnenie nebolo reálne a preukázateľne dodané (napr. ho vykonal
daňový subjekt sám, nevynaložil na jeho obstaranie žiadne finančné prostriedky a pod.), nemožno takéto
fiktívne náklady uplatniť ako daňovo uznateľné výdavky, keďže potom výdavok nespĺňa podmienku

preukázateľnosti vynaloženia. Skutočnosť, že nejde o fiktívny výdavok, daňový subjekt preukazuje
predovšetkým prostredníctvom svojho dodávateľa, ktorý vystavil faktúru. A potom aj pochybnosti o tom,
že deklarovaný (na faktúre uvedený) dodávateľ nie je skutočným dodávateľom tovaru alebo služby,
môžu viesť k pochybnostiam o tom, či vôbec bolo niečo dodané a za akú konkrétnu odplatu a v akomrozsahu, a potom tieto závery môžu viesť aj k pochybnostiam o nedodržaní jednej z podmienok pre
uznanie daňového výdavku, a to preukázateľnosti vynaloženia výdavku.

79. Žalobca ako daňový subjekt bol pre účely uznania daňového výdavku povinný v rámci podmienky
preukázateľnosti vynaloženia preukázať faktické vynaloženie daňového výdavku. Žalobca predložil
dôkazy o tom, že bol uvedený ako partner podujatia „Ples Via Magna“. Preverovaním správca
dane spochybnil, že reklamné služby boli dodané dodávateľom, ktorý vystavil faktúru, pretože konateľ
dodávateľa pán D. L. nevedel konkrétne uviesť ako bolo zabezpečené uvedenie žalobcu ako partnera

na propagačných materiáloch podujatia „Ples Via Magna“ a nepredložil žiadne dôkazy. Organizátor
podujatia „Ples Via Magna“ spoločnosť INTERPROFIS VM, spol. s r.o. bola nekontaktná a ani
spoločnosť KASSAV spol. s r.o. ako poskytovateľ mediálneho priestoru spoločnosť LOYS MEDIA
GROUP s.r.o. nepoznala. Tieto skutočnosti by samé o sebe podľa správneho súdu nepostačovali
na spochybnenie daňového výdavku, ale podstatnou okolnosťou, ktorá dotvára spochybnenie
preukázateľnosti daňového výdavku, je skutočnosť, že boli predložené dve Zmluvy o reklame č. 201655

zo dňa 20.10.2016 na rovnaké plnenie, pričom jedna bola na sumu 150 000,- eur a druhá na 200 000,-
eur. Žalobca a ani konateľ dodávateľa nevysvetlili presvedčivo, prečo boli uzatvorené dve zmluvy
o reklame v rovnaký deň s odlišnou cenou. Konateľ dodávateľa pán D. L. uviedol, že muselo dôjsť
k pochybeniu, lebo podľa pozície hlavného reklamného partnera dodávateľ LOYAL CORPORATION
LIMITED zadal sumu 200 000,- eur, teda podľa výpovede D. L. bola nesprávne uvedená suma

za reklamné služby a ak bol žalobca uvedený ako hlavný reklamný partner podujatia, mali byť reklamné
služby poskytnuté za 200 000,- eur. Žalobca vysvetľoval vyhotovenie dvoch zmlúv v rovnaký deň len tým,
že došlo k administratívnej chybe, keď sa neskartovala nesprávna zmluva. Žalobca nevysvetlil, prečo
zaúčtoval sumu 150.000,- eur a sumu 50.000,- eur ako náklady budúcich období. Vyhotovenie dvoch
zmlúv o reklame s odlišnou cenou za dodanie, za situácie keď ani žalobca ani jeho dodávateľ nevedia

objasniť prečo boli takto vyhotovené dve zmluvy, potom vnáša základné a podstatné pochybnosti
o tom v akom rozsahu žalobca skutočne zaplatil za reklamné služby. Ďalšie preverovanie správcu
dane tieto pochybnosti v podstate len umocnilo, keď z preverovania správcu dane bolo zistené, že ani
subjekt zainteresovaný na zabezpečení mediálneho priestoru pre propagáciu podujatia Ples Via Magna
dodávateľa žalobcu nepoznal. Žalobca by nemusel byť sankcionovaný neuznaním tohto daňového

výdavku v prípade, ak by preukázal, že skutočne vynaložil daňový výdavok iným spôsobom, napr.
že skutočným dodávateľom bol iný subjekt. Žalobca by mohol označiť identitu iného ako na faktúre
deklarovaného dodávateľa a pri ňom preukázať reálne dodanie plnenia za protihodnotu. Žalobca ale
takéto skutočnosti netvrdil v daňovom konaní a netvrdí ich ani v podanej správnej žalobe (napr. že mu
plnenie dodala spoločnosť KASSAV spol. s r.o.).

80. Aj pri dani z príjmov platí, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt. Z ustálených záverov
judikatúry vyplýva, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť
a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt
podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane

písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový
subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri
preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo
úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil
svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo

navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Úlohou
správcu dane nie je viesť dokazovanie dovtedy, kým sa nepreukážu tvrdenia daňového subjektu, resp.
kým sa nezistí ako sa deklarované obchodné transakcie stáli.

81. V zmysle uvedených záverov potom zaťažovala žalobcu povinnosti preukázať, že mu plnenie

za fakturovanú sumu 150 000,- eur bolo skutočne dodané dodávateľom, ktorý vystavil faktúru, prípadne
že mu v skutočnosti toto plnenie dodal iný dodávateľ za túto protihodnotu. Za situácie, že boli
vyhotovenédvezmluvysrôznoucenouzadodanietýchistýchreklamnýchslužiebavzhľadomnazistené
skutočnosti u priameho dodávateľa žalobcu, sú potom závery daňových orgánov o tom, že žalobca
nesplnil podmienky pre uznanie daňového výdavku, správne. Aj keď nie je sporné, že žalobca bol

na propagačných materiáloch uvedený, bolo spochybnené v akom rozsahu skutočne žalobca daňový
výdavok uhradil a komu, teda aká bola protihodnota za dodané služby, teda bola spochybnená
preukázateľnosť daňového výdavku.82. Správny súd si je vedomý ustálených záverov judikatúry vyšších súdnych autorít o tom, že účel
daňovej kontroly a vyrubovacieho konania je odlišný a že v rámci daňovej kontroly sa zisťujú
a preverujú skutočnosti potrebné na správne určenie dane, že správca dane vyhodnotí predložené

doklady a oboznamuje daňový subjekt so svojimi pochybnosťami, ktoré môže daňový subjekt následne
odstraňovať a potom správca dane posudzuje, či daňový subjekt pochybnosti odstránil alebo nie.
Výsledkom daňovej kontroly je protokol obsahujúci zistenia správcu dane a aj vyjadrenia daňového
subjektu, pričom v rámci vyrubovacieho konania sa má reagovať na pripomienky daňového subjektu
k zisteniam uvedeným v protokole s tým, že vyrubovacie konanie nie je pokračovaním daňovej kontroly,

preto by sa malo ťažiskové dokazovanie vykonať počas daňovej kontroly. Zjednodušene povedané
vyrubovacie konanie nemá nahrádzať daňovú kontrolu.

83. V prejednávanej veci boli závery protokolu z daňovej kontroly ako aj závery prvého rozhodnutia
správcu dane vydaného vo vyrubovacom konaní postavené na tom, že služby, ktoré mali byť žalobcovi
dodané dodávateľom LOYS MEDIA GROUP s.r.o., nie sú reklamnými službami ale sponzoringom.

Žalobca sa s takýmto posúdením veci - daňových výdavkov nestotožnil, podal proti rozhodnutiu správcu
dane odvolanie a tvrdil, že boli splnené podmienky na uplatnenie daňových výdavkov. Žalovaný v
podstate uznal argumentáciu žalobcu prednesenú v odvolaní a v zrušujúcom rozhodnutí uzavrel, že
nemožno len teoreticky vylúčiť, že samotný názov „LEDIC“ nemohol byť spôsobilý získať nových
zákazníkov a podporiť predaj tovaru a služieb žalobcu. Žalovaný ale vytkol správcovi dane, že

správca dane nevykonal dokazovanie zamerané na preverenie účelu fakturovaných služieb a bolo
potrebné, aby správca dane preveril a následne posúdil aj úkony a konanie daňového subjektu, rezultát
činnosti, so zreteľom na skutočnú povahu, úmysel a reálny výsledok činnosti a na základe doplneného
dokazovania následne ustálil obsah komunikátu, charakter plnenia, a tento vyhodnotil v zmysle Zákona
o dani z príjmov. V ďalšom konaní teda správca dane vyhodnocoval splnenie zákonných podmienok pre

uznanie daňových výdavkov.

84. Správny súd si uvedomuje, že závery o neuznaní daňových výdavkov môžu obstáť len v takom
prípade, ak je dodržaný Daňovým poriadkom vyžadovaný postup správcu dane v daňovej kontrole a vo
vyrubovacom konaní, v súvislosti s čím sú podstatné námietky žalobcu o tom, že bol nahradený účel

daňovej kontroly vyrubovacím konaním, keď bolo podľa žalobcu vo vyrubovacom konaní vykonané
dokazovanievrozsahupresahujúcomprípustnosťdokazovania,ktorémožnorealizovaťvovyrubovacom
konaní. Protokol z daňovej kontroly je jedným z podkladov pre rozhodnutie vydané vo vyrubovacom
konaní, ale zo súčasnej právnej úpravy nevyplýva, že by v rámci vyrubovacieho konania nemohol
správca dane dôjsť k iným záverom ako sú uvedené v protokole z daňovej kontroly, a to predovšetkým

na základe pripomienok daňového subjektu k zisteniam a záverom uvedeným v protokole z daňovej
kontroly, prípadne v dôsledku podaného odvolania alebo podanej správnej žaloby. Právna úprava
nevylučuje, aby sa daňové orgány odchýlili od záverov prijatých v daňovej kontrole, pokiaľ v rámci
ďalšieho dokazovania vykonaného vo vyrubovacom konaní zistia ešte ďalšie rozhodujúce skutočnosti,
pričom ale rámec vykonaného dokazovania má mať určitú spojitosť a nadväznosť na zistenia získané

počas daňovej kontroly. Správca dane v rámci ďalšieho konania preveroval dodanie reklamných služieb
u žalobcu a u priameho dodávateľa žalobcu a požadoval od žalobcu preukázanie takých skutočností,
ktoré sa týkali žalobcu a jeho priameho dodávateľa. Správca dane v rámci ďalšieho dokazovania
preveroval dodanie reklamných služieb u žalobcu a u priameho dodávateľa žalobcu a požadoval
od žalobcu preukázanie takých skutočností, ktoré sa týkali žalobcu a jeho priameho dodávateľa. Za

podstatné správny súd považoval to, že základnú pochybnosť, ktorá bola známa už počas vykonanej
daňovej kontroly, predstavovala predložená Zmluva o reklame č. 201655 zo dňa 20.10.2016, ktorá bola
predložená v dvoch vyhotoveniach s odlišnou cenou za plnenie, ako aj spôsob uplatnenia tejto sumy ako
daňových výdavkov na rozličných účtoch bez náležitého objasnenia. Pochybnosti o splnení podmienok
na uznanie daňových výdavkov zakladali už samotné doklady predložené žalobcom a aj spôsob

účtovania o týchto daňových výdavkoch. Správca dane ďalej overoval splnenie podmienok pre uznanie
daňových výdavkov a oboznámil žalobcu so zisteniami v rámci písomnosti č. 101067302/2023 zo dňa
18.04.2023 označenej ako Oboznámenie daňového subjektu so zisteniami správcu dane v ďalšom
konaní, s ich vyhodnotením správcom dane za zdaňovacie obdobie 2015 a 2016 a vyjadrenie sa
daňového subjektu k nim. Správny súd si uvedomuje význam zachovania postupu správcu dane podľa

§ 46 ods. 5 Daňového poriadku pri oboznámení pochybností daňovému subjektu v priebehu daňovej
kontroly s tým, že tento postup je aj v zmysle judikatúry vyšších súdnych autorít možné realizovať aj
vo vyrubovacom konaní v rámci zásady úzkej súčinnosti správcu dane a daňového subjektu podľa
§ 3 ods. 1 Daňového poriadku a pri zachovávaní práv daňového subjektu v tom smere, aby maldaňový subjekt vytvorený priestor vyjadriť sa k zmenenému právnemu posúdeniu dôvodu neuznania
daňového oprávnenia v daňovom konaní a navrhnúť nové dôkazy. V prejednávanej veci nastala situácia,
že právne posúdenie veci uvedené v protokole z daňovej kontroly a v prvom rozhodnutí správcu

dane vydanom vo vyrubovacom konaní bolo žalovaným na základe odvolania žalobcu vyhodnotené
ako nesprávne. Následne sa správca dane spravoval právnym názorom vysloveným žalovaným
v zrušujúcom rozhodnutí, uznal že ide o reklamné služby a preveroval splnenie podmienok pre
uplatnenie daňových výdavkov. Pri zmene posúdenia charakteru plnenia zo sponzorningu na reklamu
nemohli ale daňové orgány rezignovať na vyhodnotenie základných podmienok stanovených pre

uznanie daňových výdavkov. Správnemu súdu sú známe závery rozhodovacej činnosti vyšších súdnych
autorít, v zmysle ktorých by aj zmena v posúdení nároku na odpočet daňových výdavkov alebo
nároku na odpočet DPH vo vyrubovacom konaní mala mať určitý základ resp. spojitosť s daňovou
kontrolou a jej závermi. V prejednávanej veci sú závery protokolu z daňovej kontroly odlišné ako závery
preskúmavaných rozhodnutí ale za podstatné súd považoval to, že za základnú pochybnosť pre uznanie
daňových výdavkov možno označiť predloženie dvoch zmlúv o reklame s odlišne stanovenou cenou

za plnenie, čo presvedčivo nevysvetlil ani žalobca a ani konateľ jeho dodávateľa. Zmluva o reklame je
pritom základným dokladom preukazujúcim plnenie a jeho dodávateľa, od ktorých sa odvíjal nárok na
daňové výdavky, a na základe ktorej bola vyhotovená samotná faktúra.

85. Žalobca v správnej žalobe rozporne namieta, že správca dane nevykonal po zrušení svojho

predošlého rozhodnutia žiadne dokazovanie a využil len dokazovanie, ktoré bolo vykonané v rámci
daňovej kontroly na DPH, a na druhej strane správcovi dane vyčíta, že v rámci vyrubovacieho konania
vykonaldokazovanie,ktorépresiahlomieruprípustnúprevyrubovaciekonanie,čímdošlokobchádzaniu
lehoty na vykonanie daňovej kontroly vzhľadom na argumentáciu uvedenú v predchádzajúcom bode
považoval správny súd aj túto námietku za nedôvodnú

86. Žalobca ďalej namietal, že na upovedomeniach o výsluchoch svedkov nebolo uvedené meno
a priezvisko svedka, ktorý mal byť vypočutý, a tým malo byť zasiahnuté do jeho procesných práv,
pretože žalobca a jeho zástupca sa nemohli pripraviť na výsluch konkrétneho svedka. Správny súd
k tomuto okruhu žalobných námietok považuje za potrebné uviesť, že nosné závery správcu dane

a žalovaného ale nie sú postavené na tom, že by sa nepreukázala efektivita reklamy, teda, že by
v dôsledku realizácie reklamných služieb nezískal žalobca žiadne ďalšie obchodné príležitosti. Preto
aj výpovede týchto svedkov, ktoré ale navyše ani neboli konkrétne vo vzťahu k tomu, či sa o spoločnosti
žalobcu svedkovia dozvedeli v súvislosti s propagáciou podujatia „Ples Via Magna“ nie sú k nosným
záverom rozhodnutí podstatné. Správny súd považuje za potrebné ale uviesť, že žalobca navrhoval

vypočutie svedkov za účelom preukázania toho, že vynaloženie nákladov na reklamné služby bolo
efektívne, teda že v dôsledku reklamy - uvedenia žalobcu ako partnera na propagačných materiáloch
podujatia „Ples Via Magna“ - získal nové príležitosti v podnikaní. Žalobca sám konkretizoval osoby
svedkov, ktoré navrhoval vypočuť (výsluchy sa konali v rámci daňových kontrol na DPH – pozn.
správneho súdu), teda pokiaľ boli vypočuté ako svedkovia také osoby, ktoré sám žalobca navrhoval

vypočuť, je nutné predpokladať, že bol na výsluch takéhoto svedka žalobca a jeho splnomocnený
zástupca pripravený, pretože už pri podaní návrhu na výsluch svedka žalobca musel vedieť vo vzťahu
k akým skutočnostiam má byť konkrétna osoba vypočutá. Žalobca nebol ukrátený na svojich právach
ani v tom smere, že nemohol klásť svedkom, ktorí boli vypočutí v rámci daňových kontrol týkajúcich
sa DPH, otázky týkajúce sa dane z príjmov, pretože svedkovia boli vypočutí ku skutkovým okolnostiam

týkajúcim sa nadviazania spolupráce so žalobcom v dôsledku realizácie reklamných služieb a tieto
skutkové okolnosti sú rovnaké aj pri DPH aj pri dani z príjmov. Prevzatie dôkazov z iných daňových
konaní správcovi dane umožňuje ustanovenie § 24 ods. 3 Daňového poriadku, v ktorom je uvedené,
že nie je potrebné dokazovať skutočnosti, ktoré sú správcovi dane známe z jeho činnosti.

87. Žalobca namietal aj postup zamestnancov správcu dane pri vypočutí svedka I. J. dňa 02.02.2023,
keď si chcel vyhotoviť zvukový záznam z tohto ústneho pojednávania. Taktiež namietal nesprávne
vyhodnotenie výpovede svedka A. D. G.. Správny súd opakovane uvádza, že nosné závery rozhodnutí
správcu dane a žalovaného ale nie sú postavené na tom, že by sa nepreukázala efektivita reklamy,
teda, že by v dôsledku realizácie reklamných služieb nezískal žalobca žiadne ďalšie obchodné

príležitosti. Napriek tomu správny súd považuje za potrebné uviesť, že Daňový poriadok neobsahuje
také ustanovenie, ktoré by daňovým subjektom umožňovalo vyhotovovanie zvukových alebo zvukovo-
obrazových záznamov z úkonov správcu dane. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu takéto právo
daňovému subjektu garantovať, bolo by to výslovne v Daňovom poriadku uvedené, ako je to napr.uvedené v ustanoveniach Správneho súdneho poriadku. Pre súdne konanie je ale charakteristický
aspekt verejnosti, čo pre správu dane neplatí a vyplýva to aj z ustanovenia § 3 ods. 4 Daňového
poriadku, v ktorom sa uvádza, že správa daní je neverejná. Nie je pritom podstatné, či žalobca

mal záujem o vyhotovenie zvukového záznamu pre vlastnú potrebu a nebolo v jeho úmysle ho
zverejňovať. Je potrebné rešpektovať procesný predpis, ktorý reguluje správu daní a Daňový poriadok
ako základný procesný predpis regulujúci správu daní takéto právo daňovému subjektu nezakotvuje.
Skutočnosť, že správca dane predvolá svedka na výsluch a nemá na neho otázky, sama osebe
nesvedčí o nezákonnom a nesprávnom postupe správcu dane, najmä za situácie, ak výsluch svedka

navrhuje daňový subjekt a ak správca dane nie je presvedčený o spojitosti osoby svedka s riešenou
vecou. Je potom právom ale aj úlohu daňového subjektu aby otázkami, ktoré svedkovi položí,
preukázal súvis osoby svedka s posudzovanými obchodnými prípadmi. Ďalej je potrebné ešte uviesť,
že o ústnom pojednávaní sa spisuje zápisnica v zmysle § 19 ods. 1 Daňového poriadku. Podľa
§ 19 ods. 4 Daňového poriadku zápisnicu podpisujú po oboznámení sa s ňou všetky osoby, ktoré sa
na ústnom pojednávaní alebo vykonaní úkonu zúčastnili, vrátane zamestnancov príslušného orgánu,

a dôvody odopretia podpisu a námietky proti obsahu zápisnice sa v nej zaznamenajú. Daňový poriadok
teda garantuje daňovému subjektu a prípadne akejkoľvek inej osobe zúčastnenej pri úkone správcu
danealebopriústnompojednávaníprávonaoboznámeniesasobsahomzápisniceakoajprávoodoprieť
jej podpis a vzniesť námietky proti jej obsahu, čo tiež nepodporuje argumentáciu žalobcu o oprávnení
vyhotoviť si zvukový záznam.

88. K námietkam týkajúcim sa vyhodnotenia výpovede A. D. G. správny súd považuje za potrebné ešte
uviesť, že žalobca v týchto námietkach uvádza argumentáciu, z ktorej nie je zrejmá súvislosť so závermi
prezentovanými v preskúmavaných rozhodnutiach.

89. Žalobca namietal, že boli správcom dane vykonané úkony vo vzťahu k presne nedefinovaným
spoločnostiam. Vo vzťahu k reklamným službám od spoločnosti LOYS MEDIA GROUP s.r.o. správca
dane dotazoval spoločnosť KASSAV s.r.o. a INTERPROFIS VM, spol. s r.o., ktoré neboli bližšie
identifikované v rozhodnutiach správcu dane, avšak ani tieto námietky nie sú spôsobilé privodiť záver
o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí. Postačovalo ak správca dane relevantne spochybnil,

žežalobcadaňovévýdavkyvynaložilvdeklarovanomrozsahuvovzťahukdeklarovanémudodávateľovi.
Úlohou správcu dane nebolo zisťovať kto skutočne a za akú cenu žalobcovi reklamné služby dodal.
Navyše ale ani preverovaním u organizátora podujatia INTERPROFIS FM, spol. s .r.o. a ani u subjektu
zabezpečujúceho mediálny priestor na propagáciu podujatia KASSAV s.r.o. sa nepreukázala súvislosť
s deklarovaným dodávateľom, ktorý žalobcovi vystavil faktúru. Žalobca v administratívnom konaní

a ani v správnej žalobe neobjasňuje konkrétne okolnosti o podujatí, v súvislosti s propagáciou ktorého
mu mali byť poskytnuté reklamné služby, konateľ žalobcu uviedol, že je bývalý hudobník a že sa
mu tento projekt páčil, pričom ale nič konkrétne o tomto podujatí neuviedol. Žalobca nepozná ani
obchodné meno uvedených spoločností a ani netvrdil, že by mu služby boli dodané niektorou z týchto
spoločností alebo že by s nimi akokoľvek komunikoval. Žalobca ani netvrdil, že by prednášal návrhy na

vykonanie dokazovania vo vzťahu k týmto spoločnostiam a že by jeho návrhom nebolo vyhovené alebo
že by sa daňové orgány s návrhmi na vykonanie dokazovania nedostatočne vysporiadali. Nie je tiež
zrejmé v akých súvislostiach žalobca uvádzal ďalšie spoločnosti, ktoré mal správca dane nedostatočne
identifikovať.

90. Správna žaloba žalobcu obsahuje aj časti, v ktorých sú obsiahnuté všeobecné a nekonkrétne
žalobné námietky, ako aj o námietky smerujúce voči rozhodnutiu správcu dane, ktoré nezohľadňujú,
že na obdobné odvolacie námietky dostal žalobca odpovede v rozhodnutí žalovaného, ktoré v spojení
s rozhodnutím správcu dane tvorí jeden celok. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že svoje príjmy
a výdavky riadne viedol a dodržal aj zákon o účtovníctve, tieto jeho tvrdenia nemajú vzťah k nosným

záverom rozhodnutí daňových orgánov, pretože podmienka zaúčtovania nebola spochybňovaná. Pokiaľ
žalobca poukazoval na to, že dodanie bolo preukázané aj predložením zmluvy o reklame a výpoveďou
svedka pána D. L., k tomu je potrebné uviesť, že žalobca ani jeho dodávateľ neobjasnili vyhotovenie
dvoch zmlúv o reklame v rovnaký deň s uvedením odlišnej ceny za plnenie a táto skutočnosť
vnáša podstatnú pochybnosť o deklarovanom dodaní. Žalobca a ani konateľ dodávateľa bližšie

nešpecifikovali okolnosti týkajúce sa začiatku spolupráce, opis týchto okolností bol vágny, mali sa
stretnúť na nejakom podujatí, žalobca uviedol len veľmi všeobecné skutočnosti, na základe ktorých si
vybral obchodného partnera a prečo zvolil dodanie reklamných služieb prostredníctvom tohto subjektu.
Dodávateľ o reálnom dodaní služieb nič nevedel, všetko sa malo riešiť na základe mandátnej zmluvyuzavretej so spoločnosťou LOYAL CORPORATION LIMITED, čo ale nepotvrdzuje samotná Zmluva
o reklame, ktorá nebola uzavretá v mene a na účet spoločnosti LOYAL CORPORATION LIMITED.

91. Preskúmavané rozhodnutia podľa správneho súdu netrpia vadou nepreskúmateľnosti, pretože je
z nich zrejmý priebeh daňovej kontroly aj vyrubovacieho konania, popis vykonaných dôkazov ako aj
dôkazov prevzatých z iných daňových kontrol, vyvodené skutkové zistenia a aj právne posúdenie veci.
Zároveň sú v rozhodnutiach uvedené úvahy daňových orgánov, na základe ktorých dospeli k prijatým
záverom ako aj vysporiadanie sa s námietkami žalobcu.

92. K námietkam o nedodržaní lehôt na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní správny súd
považuje za potrebné uviesť, že charakter lehôt na vydanie rozhodnutia správcu dane, upravených
v § 65 Daňového poriadku, je poriadkový a aj prípadné nedodržanie týchto lehôt samo o sebe nie
je spôsobilé privodiť záver o nezákonností rozhodnutia. Posúdenie charakteru veci a podmienok pre
predĺženie lehoty – či ide o vec zložitú – prináleží orgánu verejnej správy. Námietky žalobcu vznesené

v tomto smere nemajú navyše ani konkrétny obsah a správny súd nedospel k záveru, že by bol žalobca
v tomto smere ukrátený na svojich právach.

93. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na
náhradu trov konania podľa § 167 ods.1 S.s.p. a contrario.

94. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca

od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote
proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom od 1. júla
2023).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP,

§ 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok
(§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) .

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné

podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443
ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem

všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z
akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí

byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť
a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,

ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolsképrávnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.