Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. júl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/172/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4323201773
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4323201773.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsporežalobcuOkresnéstavebnébytovédružstvoLevice,Levice,Ku
Bratke 3, IČO: 00 171 590, zastúpeného advokátkou Mgr. Renátou Mészáros, Levice, Nám. hrdinov 7-8,
proti žalovanému V. X., narodenému 6. B. XXXX, Ž., Q.S. XX, zastúpenému advokátskou kanceláriou
Procházka & partners, spol. s r. o., Bratislava, Búdkova 4, IČO: 36 854 948, o zaplatenie 221,90 eura s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 16C/34/2023, o dovolaní žalovaného

proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 18. júla 2024 sp. zn. 8Co/30/2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 18. júla 2024 sp. zn. 8Co/30/2024 zrušuje a vec vracia Krajskému
súdu v Nitre na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 19.
januára 2024 č. k. 16C/34/2023-360 rozhodol tak, že návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol

(I.), žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 219,62 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 219,62 eura od 4. júna 2021 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (II.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (III.) a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 97,94 % (IV.). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami §
6 ods. 1 a 3, § 8 ods. 1 a 5, § 8a ods. 1, § 9 ods. 7 a 8 písm. b) § 14 ods. 1 až 4, § 32c ods. 2
zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy o výkone správy, § 8a ods. 2, 4 a 5, § 8b ods. 1 a 2, § 10 ods. 1 až 4 a 6, § 11 ods. 6
zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom od 1. januára
2020, § 39, § 52 ods. 1 - 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54a, § 100, § 101, § 121 ods. 3, § 122 ods. 1 a 3,
§ 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“),
§ 2 písm. f) zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike, § 7 ods. 1, 2 a 3 písm. b) Vyhlášky
Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 240/2016 Z. z. ktorou sa ustanovuje teplota teplej

úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného v teplej úžitkovej
vode a rozpočítavania množstva tepla (ďalej len „vyhláška“). Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
žalovaný v konaní v prvom rade namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu s poukazom
na tú skutočnosť, že schôdza vlastníkov z 27. novembra 2007 sa nikdy neuskutočnila a o zmluve o
výkone správy sa nikdy nehlasovalo. Namietal, že v danom prípade sa nejedná o práva resp. povinnosti
„prehlasovaného“ vlastníka, t. j. namietanie výsledkov hlasovania, ale o to, že ku schôdzi a samotnému

hlasovaniu 27. novembra 2007 nikdy neprišlo. K prípadnej argumentácii žalobcu s poukazom na už
právoplatne skončené konania (sp. zn.: 11C/99/2015 a sp. zn.: 9C/170/2014) žalovaný uviedol, že v
uvedených konaniach sa nenachádzali úplne nové dôkazy a teda súdy z nich v tom čase ani nemohli
vychádzať. Súd prvej inštancie uviedol, že aktívna vecná legitimácia žalobcu bola v konaní daná podľa
§ 9 ods. 7 a ods. 8 písm. b) zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
účinnom v čase podania žaloby, s poukazom na uzavretú zmluvu o výkone správy. Rovnako mal súd

preukázanú aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, keď žalovaný spornú zmluvu o výkone správy síce
nepodpísal, avšak táto je záväzná pre všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, nakoľko jupodpísala nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov bytov. Záväznosť schválenej a podpísanej zmluvy
vyplývalazprincípumajority,apretoňoubolžalovanýviazanýtiež.Súdďalejpreskúmalzmluvuovýkone
správy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka skúmajúc, či táto neobsahuje ustanovenia, ktoré by

spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
a tieto v predmetnej zmluve nevzhliadol. Súd tiež konštatoval, že nevzhliadol v prejednávanej veci
dôvod na aplikáciu § 54a Občianskeho zákonníka, keď žalobcom uplatnený nárok nebol premlčaný.
Vyúčtovanie nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za rok 2020 bolo datované na 14. mája
2021. V konaní nebolo tak zo strany žalobcu, ako ani zo strany žalovaného tvrdené, kedy si žalovaný

toto vyúčtovanie prevzal, vychádzajúc však z Podacieho hárku č. Z., na poštovú prepravu bolo žalobcom
podané 18. mája 2021 (utorok) ako doporučený list 1. triedy. V zmysle poštových podmienok Slovenskej
pošty, a. s., sa doporučený list 1. triedy doručuje nasledujúci pracovný deň po dni podania. Za absencie
ďalších skutkových tvrdení tak dospel súd prvej inštancie k záveru, že do dispozičnej sféry žalovaného
podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa toto vyúčtovanie dostalo najskôr 19. mája 2021. Od
uvedeného dňa mu tak začala plynúť 15 dňová lehota na plnenie, ktorá s poukazom na § 122 ods. 1

Občianskeho zákonníka uplynula 3. júna 2021. Žalobcovi tak začala plynúť trojročná premlčacia doba
4. júna 2021, pričom žaloba bola na súd podaná 18. mája 2023, teda pred uplynutím premlčacej doby.
Na základe vykonaného dokazovania tak dospel súd prvej inštancie k záveru, že skutočné náklady
žalovaného za plnenia spojené s užívaním bytu, predstavovali za obdobie od 1. januára 2020 do 31.
decembra 2020 sumu 893,35 eura. Z predložených výpisov z účtov vyplývalo, že žalovaný uhradil na

účet bytového domu 20. januára 2020 sumu vo výške 400 eur s poznámkou „Zálohová platba do FO,
SV, DV a elektrinu podľa sprievodného listu“, 13. júla 2020 sumu 194,08 eura s poznámkou „Doplatok do
fondu opráv na 2. polrok 2020“, 18. augusta 2020 sumu 16,80 eura s poznámkou „Platba za upratovanie
od 1. júna 2020 do 31. decembra 2020“ a 25. mája 2021 sumu 62,85 eur s poznámkou „Nedoplatok na
skutočných nákladoch za rok 2020“. Nedoplatok žalovaného tak predstavoval sumu 219,62 eura, ktorú

bol žalovaný povinný zaplatiť, a preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 219,62
eura a vo zvyšnej časti uplatňovanej istiny súd žalobu žalobcu zamietol. Súd zamietol návrh žalovaného
na prerušenie konania podľa § 164 CSP zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“), ktorý učinil v podanom odpore voči platobnému rozkazu s tým, že žiadal prerušiť prebiehajúce
konanie až do právoplatného skončenia konaní vedených pred Okresným súdom Levice pod sp. zn.:

15C/79/2018, sp. zn.: 16C/34/2019, sp. zn.: 5C/3/2021 a pod sp. zn.: 16C/27/2022. Súd však dôvody
na prerušenie konania nevzhliadol majúc za to, že konania, ktoré sa vedú na základe žalôb podaných
za iné obdobia, s prejednávanou vecou nesúvisia a sú tak pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci
bezvýznamné. Rovnako súd zamietol aj návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania pokiaľ ide o
predloženie originálu uznesenia zo schôdze zo 27. novembra 2007 spolu s originálnymi podpismi, keďže

vykonanie takéhoto dokazovania nebolo spôsobilé zvrátiť právne závery prijaté súdom. Súd rozhodol
o nároku na náhradu trov konania s poukazom na § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnejšiemu žalobcovi
priznal voči menej úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,94 %, o ktorej
výške rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozhodol rozsudkom z 18. júla
2024 sp. zn. 8Co/30/2024 s tým, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o uložení
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 219,62 eura spolu s označeným úrokom z omeškania
(výrok II.) a vo výroku o priznaní nároku žalobcovi voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu
97,94 % (výrok IV.) potvrdil (I.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého nároku rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súd prvej
inštancie (II.). Svoje rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že k námietkam žalovaného týkajúcim sa ním
tvrdeného falošného uznesenia schôdze vlastníkov z 27. novembra 2007 a tým súvisiacej neplatnosti
Zmluvy o výkone správy z 27. novembra 2007 uviedol, že ak mal žalovaný akékoľvek pochybnosti
ohľadom prijatia uznesenia, hlasovania, zvolania schôdze resp. odsúhlasenia Zmluvy o výkone správy

mal sa možnosť v súlade s § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov obrátiť na súd,
keďže právnym nástrojom ochrany vlastníkov bytov bolo práve podanie žaloby podľa vyššie uvedeného
ustanovenia zákona, kde by prípadne bolo možné v danom konaní preskúmať kde, kedy a za akých
okolnostíboloprijatétotouznesenie(resp.dodatočnespísané,čotvrdížalovaný).Vdanomprípadevšak
nebolo preukázané, že by toto uznesenie bolo vôbec napadnuté takouto žalobou zo strany žalovaného,

naopak, evidentne takáto žaloba nebola podaná. Ďalej odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2021 so sp. zn. 5Cdo/110/2018, v ktorom bola posudzovaná
otázka, či je po márnom uplynutí lehoty na podanie žaloby podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve
bytov v znení do 30. septembra 2014, možné považovať uznesenie vlastníkov bytov a nebytovýchpriestorov, ktorým rozhodli o zmluve o výkone správy za platné, aj napriek tomu, že pri hlasovaní
nebol dodržaný postup podľa § 14 ods. 2 citovaného zákona, že toto uznesenie nehlasovala väčšina
všetkých vlastníkov. Ak žalovaný tvrdil, že schôdza vlastníkov bytov sa 27. novembra 2007 nekonala a

k hlasovaniu nedošlo, uvedené predstavovalo otázku, ktorá mala byť riešená žalobou podľa § 14 ods. 4
druhá veta zákona o vlastníctve bytov v znení do 30. septembra 2014. Irelevantnou vystala tiež námietka
žalovaného, že nebol v postavení prehlasovaného vlastníka, ktorou odôvodňoval nepodanie žaloby,
pretože k iniciovaniu postupu podľa § 14 ods. 4 druhej vety, žalovaný nemusel disponovať postavením
výlučne prehlasovaného vlastníka. Ak teda žalovaný nevyužil právo namietať platnosť zmluvy o výkone

správy (či už jej obsah alebo formálne náležitosti) podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. v zákonom
určených prekluzívnych lehotách, na ktoré bol súd povinný ex offo prihliadať, jeho právo zaniklo. Ďalej
žalovaný v podanom odvolaní namietal, že žalobca pri výpočte spotreby studenej vody postupoval
v rozpore so zásadami určenými pre daný rozpočet, keď pri jeho výpočte vychádzal iba z jedného
pomerového koeficientu. Podľa názoru žalovaného skutočný koeficient medzi hlavným vodomerom a
stúpačkovými vodomermi bol v roku 2020 v hodnote 1,06 a koeficient na stúpačke žalovaného bol v

hodnote 0,807, preto celkový koeficient pre uvedenú stúpačku bol v hodnote 0,85542 a nie 1,23. Tiež
uviedol, že súd prvej inštancie vychádza z vymyslených údajov, ktoré v súdnom konaní neboli vykonané,
keď si v rozsudku vymyslel údaje o spotrebe vody za dve obdobia od 1. januára do 31. augusta a od
1. septembra do 31. decembra s tým, že v konaní bolo preukázané, že odpočty stavov meračov sa
vykonávajú len raz do roka, a to na konci príslušného roka. Zároveň v tejto súvislosti žalovaný uviedol,

že súd poukázal na koeficient K2 v hodnote 1,03889 a K3 v hodnote 1,23146, ktoré sú rozdielne, ako
koeficienty uvádzané žalobcom vo vyúčtovaní za rok 2020, kde bol koeficient za obdobie od 1. januára
do 31. augusta uvedený v hodnote 1,23153 a za obdobie od 1. septembra až 31. decembra 2020 v
hodnote 1,23135. Odvolací súd posudzujúc nastolenú námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávneho
uvedenia hodnoty koeficientu žalobcom, vyhodnotil, že v danom prípade žalovaný nijako nepreukázal

z akého dôvodu koeficienty týkajúce sa studenej vody uvádzané žalobcom vo vyúčtovaní za rok 2020
(č. l. 47) sú nesprávne. Žalobca v podanom odvolaní poukazoval len na jeho výpočty a na to, že
v danom prípade koeficient nemohol byť v hodnote 1,23. Uvedené podľa názoru odvolacieho súdu
nebolo spôsobilé spochybniť hodnovernosť údajov - koeficientov, uvádzaných žalobcom vo vyúčtovaní
za rok 2020, keď žalovaný neuvádzal žiadne relevantné dôvody hodnoverne spochybňujúce koeficienty

uvedené žalobcom v danom vyúčtovaní. Žalovaný síce namietal, že žalobca pri rozpočítaní nákladov
studenej vody za rok 2020 vychádzal za obe obdobia len z jedného pomerového koeficientu, avšak
sám následne v podanom odvolaní pri vytýkaní nesprávne uvedených hodnôt týchto koeficientov súdom
prvej inštancie poukazoval na dve hodnoty týchto koeficientov za uvedené dve obdobia. Odvolací
súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovaného ohľadom súdom prvej inštancie nesprávne uvedených

hodnôt pomerových koeficientov, ktoré súd uviedol v hodnote K2 1,03889 a K3 v hodnote 1,23146,
keď vo vyúčtovaní boli uvedené v hodnote 1,23153 za obdobie od 1. januára do 31. augusta 2020
a v hodnote 1,23135 za obdobie od 1. septembra až 31. decembra 2020. V tejto súvislosti odvolací
súd poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie v bode 98.6 odôvodnenia vykonal samostatný
prepočetrozpočítanianákladovnastudenúvodu.Samotnáskutočnosť,žesúdprvejinštancieprivýpočte

aplikoval (odlišné na desatinné čísla) údaje (čo možno vyhodnotiť ako možnú inú zrejmú nesprávnosť),
nezapríčinilo nesprávnosť jeho právneho názoru o dôvodnosti nároku žalobcu súvisiaceho s úhradou
nákladov sa studenú vodu za rok 2020 v zmysle predloženého vyúčtovania (č. l. 47). Ďalej žalovaný v
podanom odvolaní namietal, že žalobca porušil § 8a ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z., pretože nepredložil
vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia za rozúčtovania na jednotlivé

byty, a preto by mu nemal patriť nárok na zaplatenie platby za správu vo výške 69,96 eura. Nesúhlasil s
právnymzáveromsúduprvejinštancie,že§8aods.4zákonač.182/1993Z.z.sankcionujelenabsolútnu
pasivitu správcu, a teda nepredloženie žiadnej správy o činnosti a vyúčtovania fondu prevádzky, údržby
a opráv, úhrad za plnenia za rozúčtovania na jednotlivé byty. Odvolací súd preskúmavajúc napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie i z hľadiska tejto odvolacej námietky žalovaného, dospel k záveru,

že sa možno stotožniť s právnym názorom súdu prvej inštancie, že § 8a ods. 4 zákona č. 182/1993
Z. z. sankcionuje len absolútnu pasivitu správcu, a teda len nepredloženie žiadnej správy o činnosti
a vyúčtovania fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia za rozúčtovania na jednotlivé byty.
V danom prípade bolo v konaní preukázané, že žalobca včas predložil správu o svojej činnosti, ktorej
súčasťou bolo i vyúčtovanie fondu (č. l. 48), ku ktorému doložil i potvrdenie o odoslaní. Vzhľadom na

uvedené v danom prípade nebol spor o včasnosť doručenia dokumentov podľa § 8a ods. 2 zákona č.
182/1993 Z. z. Odvolací súd súhlasil so súdom prvej inštancie, že ak dokumenty predložené žalobcom
neobsahujú všetky náležitosti podľa § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. (ako konštatoval i súd
prvej inštancie v bode 94.), ustanovenie § 8a ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. stanovuje sankciu presprávcu len v prípade absolútneho nepredloženia dokumentov stanovených v § 8a ods. 2 citovaného
zákona. Preto ak v danom prípade bolo jednoznačne preukázané a nesporné, že žalobca správu o
svojej činnosti ako i vyúčtovanie použitia fondu predložil včas, bolo nutné súhlasiť s právnym názorom

súdu prvej inštancie o dôvodnosti jeho nároku a odvolaciu argumentáciu žalovaného v tomto rozsahu
považovať za neobstojnú. Odvolací súd taktiež vyhodnotil za správny právny názor súdu prvej inštancie
uvedený v bode 97. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ohľadom žalovaným namietaných nákladov
na ústredné kúrenie. Z vykonaného dokazovania a listinných dôkazov vyplynulo, že vlastníci bytov 25.
marca 2011 schválili rozpočítanie nákladov na ústredné kúrenie v pomere 30 % základná zložka a 70 %

spotrebná zložka. Pokiaľ ide o byt žalovaného, v zmysle § 7 ods. 3 predmetnej vyhlášky bolo potrebné ho
zaradiť pod bod b), nakoľko jeho byt nespĺňa predpoklady uvedené v bode a) a na uvedenom nič nemení
ani skutočnosť, že rozvody prechádzajúce cez svoj byt odizoloval dvojitou izoláciou a sadrokartónom.
Vzhľadom na skutočnosť, že cez byt žalovaného prechádzali rozvody tepla, bol v tomto prípade dôvodný
postup v zmysle § 7 ods. 3 písm. b) vyhlášky a rozpočítanie základnej zložky na časť podlahovej plochy
bytu žalovaného upravenej o koeficient 0,25, nakoľko vyhláška jednoznačne a bez ďalších podmienok

v tomto prípade upravuje povinnosť rozpočítať základnú zložku tak medzi konečných spotrebiteľov, ako
aj medzi tých užívateľov bytov a nebytových priestorov, ktorí majú individuálne vykurovanie, ako je to
v prípade žalovaného. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že ak mu bol daný súhlas
vlastníkovnavlastnévykurovanie,bolmudanýajsúhlaskneplateniuzákladnejzložky,čomunasvedčuje
ajodsúhlasenievlastníkovvroku2022(22.júna2022),žežalovanémuužnebudetentonákladúčtovaný.

Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jeho platby, ktoré v roku 2020
realizoval na účet bytového domu, a to i s poukazom na ustanovenie § 566 Občianskeho zákonníka.
Odvolací sú poukázal na to, že žalovaný 19. októbra 2020 uhradil na účet žalobcu sumu vo výške 523,55
eura, avšak s poznámkou určujúcou účel tejto platby resp. účel, na ktorý táto platba žalovaného mala byť
žalobcom započítaná - zaplatenie sumy podľa rozsudku 25Co/164/2019. Pri prieskume napadnutého

rozhodnutia odvolací súd nevzhliadol prítomnosť odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 psím. b), písm.
f) a písm. h) CSP, keď súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 220 ods.
2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP
a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %) s tým, že o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré odôvodnil
ustanovením § 420 písm. f) CSP. Namietal, že v konaní bola od jeho počiatku prítomná vada, pre

ktorú bol súd povinný konanie zastaviť. Žalobu totiž podala osoba, ktorá na jej podanie nebola
poverená žalobcom a celkom nesporne nedisponuje vlastnou procesnou spôsobilosťou vystupovať
v konaní ako žalobca. Rozhodnutie o udelení plnej moci právnemu zástupcovi žalobcu podpísal
len jeden člen predstavenstva. Takýto úkon bol v zmysle ustálenej judikatúry absolútne neplatným;
ako taký nevyvoláva právny účinok spočívajúci v zastúpení žalobcu jeho „právnym zástupcom“ a v

spôsobilosti takéhoto „právneho zástupcu“ účinne podať žalobu. Najvyšší súd uviedol, že nedodržanie
predpísaného spôsobu konania štatutárneho orgánu spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu
(5Cdo/42/2007). V zmysle uvedených záverov bolo zrejmé, že žalobca platne neprejavil vôľu podať
žalobu a k účinnému podaniu žaloby tak vôbec nedošlo. Osoba, ktorá žalobu v prejednávanej veci
podala, nedisponovala oprávnením ju v mene žalobcu podať, pretože žalobca jej toto oprávnenie

predpísaným spôsobom neudelil. Nejde teda o situáciu, keď by plnomocenstvo vykazovalo nedostatky
z hľadiska jeho rozsahu alebo zrozumiteľnosti, a teda o odstrániteľnú vadu, ale o situáciu, keď
plnomocenstvo úplne chýba, nakoľko na strane samotného žalobcu/splnomocniteľa chýba náležitosť
vôle, ako nevyhnutná podmienka platnosti plnomocenstva a teda aj platnosti úkonov vykonaných na
jeho základe. Ak však na strane osoby, ktorá žalobu podala, chýba oprávnenie ju vôbec podať, chýba

úplne základná podmienka konania. Dovolateľ ďalej namietal, že okresný súd nesplnil svoju poučovaciu
povinnosť v predpísanom rozsahu, a to ani pri prvom procesnom úkone voči žalovanému ani v ďalšom
priebehu konania. Okresný súd bez relevantného vysvetlenia odmietol prihliadnuť na tvrdenia a dôkazy
predložené žalovaným, ktorými tento poprel kľúčové tvrdenia žalobcu v otázke danosti ním uplatneného
nároku. Žalovaný v konaní predložil dôkazy, preukazujúce, že zmluva o výkone správy, od ktorej žalobca

odvíja svoj nárok, nemohla byť na schôdzi vlastníkov bytového domu zasadnutí údajne konanej dňa 27.
novembra 2007 schválená, pretože sa táto schôdza vôbec neuskutočnila. Ide pritom o úplne zásadné
dôkazy, pretože ich obsahom sú tvrdenia viacerých účastníkov schôdze, že schôdza vôbec neprebehla
a teda sa na nej nemohlo hlasovať a nemohlo byť prijaté žiadne uznesenie, a preto ani uznesenie oschválení zmluvy o výkone správy. Žalovaný v konaní predložil relevantné a hodnoverné dôkazy na
podporu svojho tvrdenia, že k hlasovaniu nedošlo, a že teda z dôvodu absencie hlasovania vlastníkov
vôbec nezačala a nemohla začať plynúť lehota ustanovená v § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z..

Žalobcasvojnárokodvíjalodzmluvyovýkonesprávy,pričomtvrdil,žetátozmluvabolaplatná,pretožeju
vlastníci na schôdzi konanej dňa 27. novembra 2007 údajne schválili požadovanou väčšinou. Žalovaný
tvrdenie žalobcu o hlasovaní o zmluve, o schválení tejto zmluvy a teda aj jej platnosti účinne poprel a
tvrdil, že zmluva nebola platná, pretože vlastníci o nej na danej schôdzi nehlasovali, keďže sa takáto
schôdza ani nekonala. Toto svoje tvrdenie žalovaný podoprel konkrétnymi dôkazmi. Žalobca v konaní

nepredložil zápisnicu z údajnej schôdze, ktorej povinnou súčasťou mali byť aj výsledky hlasovania o
zmluve,tvrdiac,žetútozápisnicustratil.Súdyodkázalinaposúdeniepredbežnejotázky(platnosťzmluvy
o výkone správy) v iných veciach, spisy vedené k daným veciam však do konania nepripojili a dôkazy
v nich obsiahnuté nevykonali. Ďalej namietal, že zatiaľ čo okresný súd posúdil nárok žalobcu v časti
nákladov na ústredné kúrenie za rok 2020 podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva č. 240/2016 Z. z.,
krajský súd svoje závery v tej istej otázke oprel o vyhlášku ÚRSO č. 630/2005 Z. z., ktorá stratila platnosť

a účinnosť dňom 31. decembra 2016. Celkom zjavne pritom nejde o omyl v písaní a „len“ nesprávne
označenie právneho predpisu. Z úvah krajského súdu v bodoch 33. až 35. napadnutého rozsudku
vyplynulo ako nesporné, že sa vo svojich právnych záveroch skutočne riadil skoršou vyhláškou č.
630/2005avychádzalzjejobsahu.Krajskýsúdodôvodnilsvojeprávnezáveryinýmprávnympredpisom,
než ktorým svoje závery v tej istej otázke odôvodnil okresný súd. Posúdenie skutkového stavu podľa

iného právneho predpisu, než podľa ktorého bol posúdený v konaní pred prvostupňovým súdom, a to
bez akéhokoľvek vysvetlenia, zaťažuje napadnutý rozsudok krajského súdu vadou nepreskúmateľnosti
a zakladá tak dôvodnosť uplatneného dovolacieho dôvodu. Nárok žalobcu bol prinajmenšom v časti
nákladov na ústredné kúrenie nesúladný s § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka (plnenie za
službu, ktorej poskytnutie v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa) aj s ďalšími ustanoveniami

o spotrebiteľských zmluvách, ktorých výpočet nemá pre účely dovolacieho konania žiadnu pridanú
hodnotu. Žalovaný navrhol, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutia súdov nižšieho stupňa podľa § 449
ods. 1 a 2 CSP zrušil, konanie podľa § 450 v spojení s § 161 ods. 2 CSP zastavil a priznal žalovanému
nárok na náhradu trov konania. Pre prípad, ak by najvyšší súd dospel k záveru, že nie sú dané dôvody
na zastavenie konania, žalovaný eventuálne navrhol, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutia podľa §

449 ods. 1 a 2 CSP zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal žalovanému nárok na
náhradu trov dovolacieho konania.

4. K podanému dovolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že od 1. júla 2004 bol správca aktívne
vecne legitimovaný podať vo svojom mene žalobu na súd na vymáhanie pohľadávok vlastníkov bytov

a nebytových priestorov. Inými slovami postavenie žalobcu v týchto sporoch mal samotný správca,
ktorý tak bol účastníkom konania. Od 1. júla 2007 aktívne vecne legitimovaným subjektom sporov o
vymáhanie pohľadávok vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome je správca, ktorý za vlastníkov
bytov a nebytových priestorov koná pred súdom. Plná moc nebola spochybnená, a to ani súdmi
prvej, druhej a ani dovolacím súdom. Doložená plná moc bola platná a právo na spravodlivý proces

bolo zachované pre obe strany sporu. CSP nevymedzuje žiadne osobitné podmienky pre náležitosti
procesného plnomocenstva. Z plnomocenstva musí byť zrejmý rozsah oprávnenia zastupujúceho
konať za zastúpeného (uznesenie NS SR, sp. zn. 7MCdo 6/2013). Pokiaľ sa jedná o nesplnenie
poučovacej povinnosti zo strany súdu podľa § 292 písm. b) CSP, uvedenú povinnosť si okresný
súd splnil, a to jednak pri prvom procesnom úkone, ako aj v priebehu konania. Túto argumentáciu

žalovaného považoval žalobca za málo pravdepodobnú, t. j. že by si súd prvej inštancie uvedenú
povinnosť nesplnil, v spise Okresného súdu Levice sa tento dôkaz nachádza. Poučovacia povinnosť
súdu bola aj súčasťou predvolaní na pojednávanie a prípadne nesplnenie tejto povinnosti, nemá za
následok nesprávne rozhodnutie súdu. O účelovosti tejto námietky svedčí aj okolnosť, že žalovaný
túto skutočnosť nenamietal v odvolacom konaní. Žalovaný sa opätovne dovolával zásadných vád a

aplikačnú svojvôľu súdov. Splnomocnený právny zástupca žalovaného v dovolacom konaní, tak urobil
z dôvodu neznalosti doterajších konaní medzi účastníkmi konania, v ktorých konaniach v predmetnej
otázke bolo vykonané rozsiahle a dôkladné dokazovanie záverom ktorého bolo, že na základe pozvánky
z 24. októbra 2007 predstavenstvo družstva o výbor členskej samosprávy zvolalo schôdzu vlastníkov
bytov v bytovom dome. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre z 20. septembra 2023

so sp. zn. 11Co/7/2023, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Levice z 22. decembra 2022
so sp. zn. 15C/79/2018. V tejto súvislosti tiež poukázal na už právoplatne skončené konania medzi
stranami sporu, a to konania vedené Okresným súdom Levice pod sp. zn. 11C/99/2015, 9C/170/2014 a
9C/82/2017.Otázkaplatnostizmluvyovýkonesprávybolatakopakovaneprávoplatnevyriešená,pričomnebol dôvod odkloniť sa od týchto záverov. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29. júna 2021 so sp. zn. 1Cdo/60/2019 a uviedol, že v prípade, ak by bolo pravdivé skutkové
tvrdenie žalovaného o tom, že sa schôdza, na ktorej sa mala schváliť sporná zmluva o výkone správy

nekonala a žalovaný, tak nenapĺňal zákonnú požiadavku tzv. „prehlasovaného vlastníka“ na podanie
žaloby podľa §14 ods. 4 zákona č. 182/1193 Z. z., nebolo pravdou, že by mu nebolo možné priznať
žiadnu právnu ochranu. Žalovaný ako vlastník mal popri osobitnom prostriedku právnej ochrany práva
podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z., k dispozícii aj všeobecný prostriedok súdnej ochrany na
zvrátenievzniknutéhostavu,napr.žalobuourčenieneplatnostiuzneseniaresp.samotnejspornejzmluvy

o výkone správy, a to podľa vtedy platného § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Občianskeho súdneho
poriadku, keď tak, ako na sporné uznesenie, aj na spornú zmluvu o výkone správy, sa vzťahujú aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaný teda najneskôr dňom odmietnutia prevzatia
spornej zmluvy o výkone správy nadobudol vedomosť o tomto svojom skutkovom tvrdení, že zmluva
o výkone správy schválená nebola. Nebolo možné sa stotožniť s právnym názorov žalovaného, že sa
súdy nižšieho stupňa pri svojom rozhodovaní vo veci opreli o skutkové závery a dôkazy, ktoré v konaní

neboli vykonané. Nevykonanie dôkazov nie je svojvôľa súdu, lebo vykonanie dôkazov v zmysle návrhu
strán sporu je výlučne v kompetencii súdu, ktorému bolo dobre známe z iných konaní, čo žalovaný tvrdil
a navrhol. Žalobca navrhol, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie súdov nižšej inštancie ako vecne
správe potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné v časti namietanej vady zmätočnosti
podľa § 420 písm. f) CSP, ktoré sa týka konania za právnickú osobu podľa § 13 a § 243 Obchodného

zákonníka.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd

neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím
dôvodom. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Dovolateľ, okrem iného, namietal nesplnenie procesných podmienok konania; ak je pre právny úkon
predstavenstva predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoň dvoch členov predstavenstva.
Preto pre udelenie písomného plnomocenstva v tomto súdnom konaní bol potrebný nielen podpis
predsedu predstavenstva, ale aj podpis ďalšieho člena predstavenstva. Dovolateľ v tomto smere svoje
argumentypodporilpoukazomnauznesenienajvyššiehosúdusp.zn.5MCdo/10/2009z10.marca2010.

10. Legitimita oprávnenia konať pred súdom za právnickú osobu mala byť predmetom šetrenia súdov
nižších inštancií ex offo. Každý, kto koná za právnickú osobu, štátny orgán alebo štát, musí svoje
oprávnenie preukázať. Toto oprávnenie sa preukazuje spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti (napr.
menovacou listinou, písomným poverením a pod.). Oprávnenie konať za právnickú osobu, štátny orgán

alebo štát netreba súdu preukázať v prípade, ak také oprávnenie vyplýva z obchodného registra alebo z
inéhoverejnéhoregistra,aleboaktakéoprávneniejeznámesúduzjehočinnosti.Akúdajeoštatutárnom
orgáne vyplývajú z obchodného registra, netreba súdu predkladať osobitne výpis z obchodného registra
na preukázanie oprávnenia konať za právnickú osobu.11. Družstvo je právnickou osobou, ktorej orgánmi sú členská schôdza, predstavenstvo, kontrolná
komisia a ďalšie orgány družstva podľa stanov [§ 222 ods. 1 prvá veta v spojení s § 237 písm. a) až d)

Obchodného zákonníka]. Predstavenstvo riadi činnosť družstva a rozhoduje o všetkých záležitostiach
družstva, ktoré tento zákon alebo stanovy nevyhradili inému orgánu. Predstavenstvo je štatutárnym
orgánom družstva. Predstavenstvo plní uznesenia členskej schôdze a zodpovedá jej za svoju činnosť.
Ak zo stanov nevyplýva niečo iné, za predstavenstvo koná navonok predseda alebo podpredseda. Ak je
však pre právny úkon, ktorý robí predstavenstvo, predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoň

dvoch členov predstavenstva (§ 243 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka).

12. Na č. l. 16. súdneho spisu sa nachádza plnomocenstvo z 31. marca 2023, ktoré advokátke Mgr.
Renáte Mészáros, Námestie Hrdinov 7 - 8, Levice, udelil J.. W. W. ako „štatutárny zástupca“ na „všetky
právne úkony týkajúce sa zastupovania Okresného stavebného bytového družstva Levice... ako správcu
bytového domu č. s. XXX na ul. Q. XX, XX, XX v Ž., nevyhnutné k vedeniu súdneho sporu...“.

13. Ak Civilný sporový poriadok neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú
splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť, t. j. „procesné podmienky“ (§ 161 ods. 1 CSP).
Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví (§ 161 ods.
2 CSP). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia

na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým
sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví (§
161 ods. 3 CSP).

14. Vo všeobecnosti platí, že ak v sporovom konaní uskutoční zástupca úkon v mene

zastúpenej sporovej strany, musí mať súd písomným splnomocnením (§ 92 ods. 1
CSP) preukázanú existenciu a rozsah zastúpenia. Pri úkonoch zástupcu predstavuje písomné
splnomocnenie procesnú podmienku v zmysle § 161 CSP . Absencia riadneho

splnomocnenia je vždy odstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky, ktorý od súdu
vyžaduje uskutočnenie vhodných opatrení podľa § 161 ods. 3 CSP. Pri neodstránení
tohto nedostatku postupuje súd podľa okolností prípadu a procesného štádia konania tak, že
konanie v zmysle § 161 ods. 3 in fine CSP zastaví (F. Sedlačko: Civilný sporový poriadok, beck-online, 2.
vydanie, 2022, s. 326 - 340).

15. Je nesporné, že súdne konanie, z ktorého vzišlo napadnuté rozhodnutie, je od začiatku postihnuté
procesnou vadou. K takejto vade v analogickej veci, kde písomné plnomocenstvo v konaní udelené

advokátovi, ani samotnú žalobu, nepodpísali dvaja členovia predstavenstva družstva, najvyšší súd už v
uznesení sp. zn. 5MCdo/10/2009 z 10. marca 2010 zaujal nasledovné stanovisko: „Pre právne úkony,
ktoré robí predstavenstvo družstva v predpísanej písomnej forme sa vyžaduje podpis dvoch členov
predstavenstva.(...)Aksažalobca1/rozhodoludeliťadvokátovipísomnúplnúmoc,tátomusíobsahovať
tiežpodpisydvochčlenovpredstavenstvadružstva,pretožetaktouvedenýmspôsobom(iformou)možno

súdu jednoznačne preukázať, že vôľou žalobcu 1/ je, aby ho v konaní zastupoval advokát. Ak súdy
oboch stupňov v prípade plnomocenstva podpísaného iba jedným členom predstavenstva družstva
(predsedom družstva) trvali na tom, aby bola vôľa žalobcu 1/ na takomto právnom úkone (listine)
doplnená o podpis ďalšieho člena predstavenstva, ich postup bol v súlade s § 28 ods. 1 O. s. p. v
spojení s §234 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka. Tu je potrebné dodať, že nedostatok plnej moci je

odstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky konania (§ 103 O. s. p., § 104 O. s. p.).“ K tomu ďalej
porovnaj R 12/1985, R 58/2003 alebo sp. zn. 2Cdo/249/2004 (ZSP 32/2005).

16. Uvedené skutočnosti sú plne v súlade so záverom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý
vyslovil vo svojom náleze zo 7. mája 2025 so sp. zn. I. ÚS 111/2025 s tým, že legitimitu oprávnenia konať

pred súdom za právnickú osobu má byť predmetom šetrenia najvyššieho súdu ex offo.17. Dovolací súd preto dospel k záveru, že pre dosiahnutie zmyslu a podstaty ďalšieho konania
prichádza do úvahy iba zrušenie rozsudku odvolacieho súdu z existencie porušenia práva žalovaného
na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

18. Vzhľadom na to, že zo strany dovolacieho súdu došlo k zrušeniu rozsudku krajského súdu z dôvodu
nesplnenia procesných podmienok, už sa nateraz ďalej nezaoberal ďalšími dovolacími námietkami
žalovaného.

19. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak bolo
rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie
a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší
rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne
tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.