Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/39/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711205823
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8711205823.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ BAU land, spol. s r. o., so sídlom Jiřího Wolkera
378/9, Poprad, IČO: 31 687 539, 2/ Slovenská autobusová doprava Poprad, akciová spoločnosť, so
sídlom Wolkerova 466, Poprad, IČO: 36 479 560, obidvaja zastúpení: JUDr. Mikuláš Buzgó, advokát,
so sídlom Štúrova 20, Košice - Mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: Slovenská republika
- Železnice Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501, o určenie

vlastníckeho práva a iné, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 21C/84/2011, o dovolaní
žalobcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. marca 2023 sp. zn. 2Co/3/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad rozsudkom z 18. júna 2020 č. k. 21C/84/2011-604 (ďalej aj „rozsudok okresného
súdu“ alebo „rozsudok súdu prvej inštancie“) zamietol návrh žalobcov na prerušenie konania (prvá
výroková veta) a žalobu zamietol (druhá výroková veta). Žalovanému priznal voči žalobcom nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (tretia výroková veta).

1.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobcovia sa po pripustení zmeny žaloby na
pojednávaní dňa 8. marca 2018 žalobou domáhajú, aby súd rozhodol tak, že: „I. Súd u r č u j e, že
výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - vedľajšej, drobnej stavby - spevnenej komunikácie, zhotovenej z
čadičových kociek 200 x 200 x 200 mm stojacej na pozemkoch zapísaných na Okresnom úrade Poprad,
katastrálnym odborom pre okres O., obec O., k. ú. O. na LV č. XXX ako KN-C parc. č. XXXX/X - ostatné
plochy o výmere 192 m2, parc. č. KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 636 m2 je žalobca 2/; II.

Súd u r č u j e, že výlučným vlastníkom nehnuteľností - vedľajšej, drobnej stavby - oplotenia, stojaceho
na hraniciach pozemkov zapísaných na Okresnom úrade Poprad, katastrálnym odborom pre okres O.,
obec O., k. ú. O. na LV č. XXX, medzi parc. č. KN-C č. XXXX./.. a KN-C č. XXXX/XX; KN-C č. XXXX/XX
a KN-C č. XXXX/XX, KN-C č. XXXX/XX; KN-C č. XXXX/XX a KN-C č. XXXX/XX, KN-C č. XXXX/XX a
KN-C č. XXXX/XX je žalobca 2/; III. Súd u r č u j e, že žalobca 2/ v súlade s ustanovením § 151o ods. l
OZ má právo prechodu a prejazdu, právo prístupu na nižšie uvedené pozemky za účelom opráv stavieb

- vedľajších stavieb spevnenej komunikácie a oplotenia na nehnuteľnostiach zapísaných na Okresnom
úrade Poprad, katastrálnym odborom pre okres O., obec O., k. ú. O. na LV č. XXX ako KN-C č. XXXX/
X - ostatné plochy o výmere 192 m2, KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 636 m2, KN-C č.
XXXX./XX - ostatné plochy o výmere 252 m2, KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 105 m2, KN-
C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 591 m2 a KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 984
m2; IV. Súd u r č u j e, že žalobca 2/ v súlade s ustanovením § 151o ods. 1 OZ má právo prechodu a

prejazdu, právo prístupu na nižšie uvedené pozemky za účelom podnikateľského využívania vlastných
stavieb (Sklad ZS) na nehnuteľnostiach zapísaných na Okresnom úrade Poprad, katastrálnym odborompre okres O., obec O., k. ú. O. na LV č. XXX ako KN-C č. XXXX./X - ostatné plochy o výmere 192 m2,
KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 636 m2, KN-C č. XXXX./XX - ostatné plochy o výmere
252 m2, KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 105 m2, KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o

výmere 53 m2, KN-C č. XXXX./XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 35 m2, KN-C č. XXXX/XX -
ostatné plochy o výmere 25 m2, KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 51 m2, KN-C č. XXXX/XX
- ostatné plochy o výmere 17 m2, KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 50 m2, KN-C č. XXXX/
XX - ostatné plochy o výmere 51 m2, KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 46 m2 a príslušnú
časť parcely KN-C č. XXXX/X - ostatné plochy o výmere 57.490 m2; V. Súd u r č u j e, že stavba „rampa“,

tak ako ju definuje žalovaný, na nehnuteľnostiach zapísaných na Okresnom úrade Poprad, katastrálnym
odborom pre okres O., obec O., k. ú. O. na LV č. XXX ako pozemky KN-C č. XXXX/X - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 318 m2, KN-C č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 131 m2, KN-
C č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 325 m2, KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o
výmere 51 m2, KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 17 m2, KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy
o výmere 50 m2, KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 51 m2 a KN-C č. XXXX/XX - ostatné

plochy o výmere 46 m2, neexistuje; VI. Súd u r č u j e, že výlučným vlastníkom nehnuteľností - súčastí
stavieb súp. č. XXXX (obslužných chodníkov a prečnievajúcich častí konštrukcií striech skladov súp. č.
XXXX), stojacich na parcele KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 51 m2, KN-C č. XXXX/XX -
ostatné plochy o výmere 17 m2, KN-C č. XXX/XX - ostatné plochy o výmere 50 m2, KN-C č. XXXX/XX
- ostatné plochy o výmere 51 m2, KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 46 m2, zapísané na LV

č. XXX Správy katastra Poprad, okres O., obec O., k. ú. O., je žalobca 1/; VII. Žalovaný je p o v i n n
ý žalobcom 1/ a 2/ uhradiť trovy tohto konania.“

1.2. Na základe vykonaného dokazovania a posúdiac žalobu podľa § 162 ods. 3, § 164, § 470 ods. 1 a 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok, § 8 ods. 2, § 63, § 64 ods. 2, § 65 ods. 1, § 347 ods. 1, 3, 4 a 5, § 349 zákona
č. 109/1964 Zb. Hospodárskeho zákonníka účinného ku dňu 30. decembra 1977, § 12 ods. 1 a 2, §
15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby účinného v čase
privatizácie, § 120 ods. 1, § 121 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, § 135c ods. 3, § 151 ods.
1, 2, § 151n ods. 1 a 2, § 151o ods. 1 až 3, § 151n ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

(ďalej len „Občiansky zákonník“), mal súd prvej inštancie za preukázaný spôsob, akým nadobudli právni
predchodcovia žalobcu 2/ objekt skladu tovaru, ktorý sa nachádza na niektorých z pozemkov tvoriacich
predmet tohto sporu. Hospodárska zmluva z 31. decembra 1977, zoznam nehnuteľných základných
prostriedkov odovzdávaných právnemu predchodcovi žalobcu 2/, ani zápisnice o komisionálnom súpise
hnuteľných a nehnuteľných základných prostriedkov určených k delimitácii pre právneho predchodcu

žalobcu 2/ ku dňu 31. decembra 1977, nekonštatujú prevod správy v prospech právnych predchodcov
žalobcu k sporným pozemkom, ani iný právny dôvod, na základe ktorého by sa títo mohli domnievať, že
sú vlastníkmi daných parciel. Len samotné užívanie nehnuteľností nepostačuje pre záver o relevantnej
existencii titulu pre vstup do držby a samotnú oprávnenú držbu. Právny predchodca žalobcu 2/ SAD š.
p. Poprad sa vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam nesprával ako ich vlastník. Zároveň predmetom

konania Okresného súdu Poprad sp. zn. 7C/556/97 boli len budovy skladu súp. č. XXXX k. ú. O. a
právny predchodca žalobcu 2/ ani nežiadal určiť vlastníctvo aj k pozemkom, na ktorých sa budovy skladu
nachádzajú. SAD š. p. Poprad ako nájomca uzatvoril s prenajímateľom Železnice Slovenskej republiky
Bratislava dňa 2. januára 2001 nájomnú zmluvu o nájme pozemkovej plochy železníc podľa § 663 a
nasl. Občianskeho zákonníka, pričom predmetom nájmu v prospech právneho predchodcu žalobcu 2/

boli aj nehnuteľnosti v celkovej výmere 986 m2, t. j. parcely KN č. XXXX/X, KN č. XXXX/XX, KN č.
XXXX./XX, KN č. XXXX/XX, KN č. XXXX/XX, KN č. XXXX/XX a KN č. XXXX/XX. Nájomnou zmluvou z
10. augusta 1955 právny predchodca žalobcu 2/, SAD š. p. Poprad, prenajal žalobcovi 1/ časť drevenej
jednopodlažnej budovy - sklad ZBS, jej západnú časť bez pozemku a nájomnou zmluvou z 1. mája 1993
ČSAD š. p. Košice ako prenajímateľ prenajal T. I. a B. J. drevenú jednopodlažnú budovu - sklad ZBS na

Wolkerovej ulici 9 v Poprade ako nebytový priestor, bez pozemkov. Žalobca 2/ vznikol dňa 1. mája 2002
rozhodnutím zakladateľa FNM SR vo forme notárskej zápisnice z 10. apríla 2002 a prebral majetok,
práva, záväzky a povinnosti, (okrem práv podľa § 16 zákona č. 92/1991 Zb. v súlade s rozhodnutím o
privatizácii podniku) podniku SAD š. p. Poprad so sídlom v Poprade, Hraničná 68, ktorý bol zrušený
bez likvidácie. Predmetom privatizačného projektu predmetné nehnuteľnosti neboli a vzhľadom na

spochybnenú existenciu titulu pre vstup do držby a oprávnenú držbu právneho predchodcu nie je možné
započítať dobu držby právneho predchodcu žalobcu 2/ týchto nehnuteľností v jeho prospech. Absencia
titulu pre vstup do oprávnenej držby je daná aj u samotného žalobcu 2/. Odo dňa jeho vzniku, t. j.
od 1. mája 2002 neuplynula zákonom určená 10-ročná vydržacia lehota. Už dňa 17. mája 2011 podalžalobu na určenie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam, pričom v priebehu tejto 10-ročnej doby
žalovaný spochybňoval oprávnenú držbu a možnosť nadobudnutia vlastníctva žalobcom 2/ vydržaním
k týmto nehnuteľnostiam.

1.3. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že podaná žaloba je podaná nedôvodne. K jednotlivým
petitom žaloby uviedol: Petit I. týkajúci sa komunikácie - spevnená prístupová cesta: táto nie je zapísaná
v katastri nehnuteľností, je príslušenstvom pozemkov, parcela KN-C č. XXXX/X - ostatné plochy o
výmere 192 m2 a KN-C č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 636 m2, o ktorých už bolo v tomto konaní

právoplatne rozhodnuté predchádzajúcim rozsudkom Okresného súdu Poprad v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove, ktorým žaloba o určenie vlastníckeho práva bola zamietnutá, teda neexistuje
žiadny titul svedčiaci o vlastníckom práve žalobcu 2/ k predmetnej komunikácii. Petit II. - predmetné
oplotenie nie je zapísané v katastri nehnuteľností, je príslušenstvom pozemkov. Vlastníkom týchto
pozemkov je žalovaný, preto je aj vlastníkom oplotenia. O parcelách KN-C č. XXXX/XX a KN-C č.
XXXX/XX už bolo právoplatne rozhodnuté v tomto konaní predchádzajúcim rozsudkom Okresného súdu

Poprad v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, ktorým bola žaloba o určenie vlastníckeho
práva zamietnutá, teda rovnako neexistuje žiadny titul svedčiaci o vlastníckom práve žalobcu 2/ k
predmetnému oploteniu. V časti petitu III. a petitu IV. ohľadne vydržania práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka súd žalobu zamietol pre nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 2/, ktorý nie je vlastníkom stavby a pre nedostatok naliehavého

právneho záujmu, nakoľko tieto výroky by žiadnym spôsobom nezasiahli do právneho postavenia
žalobcu 2/. Rovnako nie sú splnené ani podmienky vydržania, t. j. dobrá viera držiteľa a doba vydržania.
Petit V. je negatívne vymedzený petit, pričom nie je negatórnou žalobou v zmysle ustanovenia § 126
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z listinných dôkazov vyplýva, že historicky bola rampa postavená a
podľa železničnej knihy existuje doposiaľ s týmto pomenovaním. V právomoci súdu nie je rozhodovať o

názvoch objektov ich negáciou, čím mal súd prvej inštancie daný aj nedostatok naliehavého právneho
záujmu. V časti petitu VI. súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho
záujmu,nakoľkožalobca1/užjevlastníkomskladukusovýchzásielok.Obslužnéchodníky,resp.pavlače
a prečnievajúce časti konštrukcie striech skladov tak, ako ich nazýva žalobca 1/, sú súčasťou tejto
stavby, nie pozemkov, ktoré sú v tomto petite uvedené. K petitom III. a IV. dodal, že žalobca 1/ nenavrhol

zmenu petitov, ani postup v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka pri možnom vylúčení na
samostatné konanie v zmysle § 166 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Nepredložil geometrický
plán vo vzťahu k navrhovaným vecným bremenám s konkrétnym situačným riešením, ktorý by bol
nedielnou súčasťou rozsudku a nenavrhol ani odplatu za vecné bremená. Návrh žalobcov na doplnenie
dokazovaniaznaleckýmposudkomsúdprvejinštanciezamietol,nakoľkodospelkzáveru,žetotobybolo

nehospodárne, keď vykonané dokazovanie považoval za postačujúce na rozhodnutie vo veci samej.

1.4. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods.
1 a 2 CSP.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov rozsudkom
z 22. marca 2023 č. k. 2Co/3/2022-696 rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. potvrdil
(prvá výroková veta). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal voči žalobcom nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (druhá výroková veta).

2.1. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil postupom podľa § 387 ods.
1, 2 CSP, keď sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatujúc správnosť jeho dôvodov.
Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcov v odvolaní uviedol nasledovné:

2.2. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie (súd sa nedostatočne

vysporiadal so skutočnosťami týkajúcimi sa správy štátneho majetku na pozadí spoločenských zmien)
poukázal na to, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení uviedol tie skutočnosti, ktoré majú právny
význam v prejednávanej veci. Konkrétne spomenul Hospodársku zmluvu z 31. decembra 1977, z ktorej
nevyplýva, že by predmetom prevodu mali byť aj pozemky uvedené v pôvodnej žalobe žalobcov v tomto
konaní tak, ako tvrdia žalobcovia.

2.3. Poukaz žalobcov na právnu úpravu týkajúcu sa prevodu majetku štátu podľa odvolacieho súdu
nemení nič na skutočnosti, že prístupová cesta, ako aj oplotenie, vo vzťahu ku ktorým sa v tomto
konaní domáhajú určenia vlastníckeho práva, je vo vlastníctve žalovaného, nakoľko výslovne došlo lenk prevodu skladu tovaru. Nie je dôvodná ani námietka žalobcov, že po tom, ako bola na autobusovú
dopravu prevedená činnosť prepravy kusových zásielok, s touto činnosťou súvisel aj prístup k skladu
tovaru, keďže tento právny predchodca žalobcu 2/ využíval. S poukazom na skutočnosť, že sklad tovaru

sa nachádza v areáli žalovaného, nemožno mať za to, že by prístupová cesta, ako aj oplotenie bolo
využívané len právnym predchodcom žalobcu 2/, prípadne žalobcom 2/. Odvolací súd sa stotožnil s
argumentáciou súdu prvej inštancie týkajúcou sa príslušenstva veci, pričom mal rovnako za to, že
vlastníctvo k prístupovej ceste ako k príslušenstvu nehnuteľnej veci nemohlo byť prevedené spolu so
skladom tovaru, a to vzhľadom na výslovné znenie Hospodárskej zmluvy, ako aj právny názor vyslovený

najvyššími súdnymi autoritami, podľa ktorého ak príslušenstvo veci tvoria samostatné veci, tieto môžu
byť samostatným predmetom právnych vzťahov a ich právny režim nesleduje zo zákona režim hlavnej
veci.Podobnekoploteniupozemkujepotrebnépoukázaťnato,žeoplotenieslúžinaochranupozemkov,
ktorých vlastníctvo neprešlo na žalobcov.

2.4.Pokiaľideoargumentáciu,podľaktorejbyvlastníctvokpredmetnýmnehnuteľnostiammaloprejsťna

žalobcovnazákladerozhodnutiaoprivatizácii,odvolacísúduviedol,žetotovkonanínebolopreukázané.

2.5. Námietku nesprávneho právneho posúdenia mal odvolací súd za nedôvodnú, súd prvej inštancie
vo veci aplikoval správny právny predpis a tento správne vyložil. Námietka, že súd prvej inštancie sa vo
svojom odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou žalobcov týkajúcou sa zapísania vlastníckeho práva

do katastra na základe geometrického plánu, ktorý nie je spôsobilou listinou, nie je v prejednávanej veci
právne relevantná.

2.6. Odvolací súd uzavrel, že na základe súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu je
jednoznačne preukázané, že Hospodárskou zmluvou z 31. decembra 1977 bolo na právneho

predchodcu žalobcu 2/ prevedené vlastníctvo k skladu. Uvedené bolo preukázané aj v konaní vedenom
na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 7C/556/1997. K záveru o vlastníckom práve k predmetu sporu
svedčiacom v prospech žalobcov nemožno dospieť ani na základe predložených nájomných
zmlúv, v ktorých sa uvádza aj rampa, ktorej neexistenciu žalobcovia namietajú. S poukazom na §
134 Občianskeho zákonníka uviedol, že právny predchodca žalobcu 2/ sa nesprával ako vlastník,

keďže uzavrel nájomnú zmluvu k pozemkom, na ktorých sa nachádza prístupová cesta, ktorej určenia
vlastníctva sa v tomto konaní domáha. Zároveň nedošlo ani k splneniu ďalšej z podmienok vydržania,
a to uplynutia desaťročnej lehoty, nakoľko žalobca 2/ vznikol v roku 2002, pričom už po podaní
žaloby v roku 2011 žalovaný rozporoval skutočnosť, že by žalobcovi mohlo svedčať vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam. S poukazom na uvedené nemožno dospieť k záveru o dôvodnosti

podanej žaloby vo vzťahu k určeniu vlastníctva v prospech žalobcov k prístupovej ceste, či k oploteniu.

2.7. Obdobne, keďže súd nemal v konaní za preukázané, že by žalobca 2/ de facto vystupoval ako
vlastník sporných nehnuteľností, nemožno mať za splnené podmienky ani vo vzťahu k vydržaniu práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu.

2.8. K petitu, ktorým sa domáhali určenia neexistencie rampy, odvolací súd uviedol, že z predložených
nájomných zmlúv vyplýva, že rampa tak, ako ju označujú žalobcovia, existuje, čo vyplýva aj z
fotodokumentácie a železničnej mapy. Je potrebné stotožniť sa s názorom súdu prvej inštancie, že nie
je v právomoci súdu, aby rozhodol o názvoch objektov negáciou, pričom na takom určení absentuje

právny záujem.

2.9. Za správne považoval odvolací súd rozhodnutie i o časti žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali
určenia vlastníckeho práva k súčastiam stavby (obslužné chodníky a prečnievajúce časti konštrukcie
striech skladov), ktoré vlastnícke právo bolo právnemu predchodcovi žalobcu 2/ určené už v konaní sp.

zn. 7C/556/1997.

2.10. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
a nasl. CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca 1/ (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP; navrhol, aby dovolací
súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnil si i
trovy dovolacieho konania.3.1. K namietanej vade podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ uviedol, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku nespĺňa požiadavky kladené procesným predpisom, ani požiadavky rozhodovacej praxe súdov

na odôvodnenie rozhodnutia. Odôvodnenie je zmätočné a založené na hodnotení dôkazov vybratých
bez ohľadu na pravidlá ich hodnotenia, obsiahnuté v procesnom predpise. Poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/174/2017. Odvolací súd v odôvodnení svojho
rozsudku vychádzal z výkladu dôvodovej správy ku katastrálnemu zákonu z roku 1995 a mal za to, že
preukázanie nesprávnosti zápisu je možné len v konaní o oprave chýb v katastrálnom operáte, resp.

v sporovom konaní pred súdom. S týmto hodnotením sa žalobca 1/ nestotožňuje, považuje to
za odmietnutie spravodlivosti, nakoľko súd následne len hľadal vybranými dôkazmi podporu svojho
rozhodnutia. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/196/2019 „Žaloba
o určenie vlastníckeho práva, je právnym prostriedkom vlastníka na ochranu svojho vlastníckeho práva.
Základnými predpokladmi úspešnosti takejto žaloby sú preukázanie vlastníckeho práva žalobcu a
skutočnosť, že žalovaný vec neprávom zadržuje, a pri určovacej žalobe aj preukázanie naliehavého

právneho záujmu na žiadanom určení. V predmetnej veci bol naliehavý právny záujem žalobcu na
určovacej žalobe daný jej spôsobilosťou byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností tak, aby zodpovedal skutočnému stavu.“ Najvyšší súd vo svojom ďalšom rozhodnutí
poukázal na judikatúru R 65/1972 a jednoznačne zdôraznil ako základnú podmienku úspechu žalobcu
preukázanie vlastníckeho práva. Žalobca 1/ je presvedčený o možnosti uplatniť uvedené závery aj v

tomto sporovom konaní, najmä čo sa týka preukázania vlastníckeho práva a obsahu zápisov v LV č.
XXX pre k. ú. O.. Vo vzťahu k listu vlastníctva, výpisom z katastra nehnuteľností uviedol, že ho nemožno
vždy považovať za hodnoverný a spoľahlivý (§ 70 zák. č. 162/1995 Z. z.). Vyslovil právny názor, že
ochrany vlastníckeho práva sa môže domáhať aj ten, kto tvrdí, že je vlastníkom, hoci právny stav v
katastri nehnuteľností svedčí niekomu inému. V tomto smere žalobca 1/ poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/196/2019, z ktorého citoval.

3.2. Hospodárskou zmluvou sa prevádzala činnosť (a delimitovala časť majetku) z jedného štátneho
podniku na druhý (bod č. 2 zmluvy). Dôvodom prevodu správy bol prevod vnútroštátnej železničnej
prepravy kusových zásielok na verejnú cestnú dopravu podľa Uznesenia vlády ČSSR č. 189/1975.

Preberajúca organizácia preberala s majetkom aj pohľadávky a záväzky. Nedeliteľnou súčasťou
„delimitácie“ tohto majetku bol okrem v zmluve špecifikovaného skladu, aj v zmluve nešpecifikovaný
majetok: pozemky pod skladom a pozemky príslušného oploteného areálu nevyhnutného na výkon
predmetupodnikania avedľajšiedrobnéstavby-prípojkyelektriny,vody,kanalizácie(ktorýchvlastníctvo
nie je sporné a v súčasnosti ich vlastní spolu so skladom žalobca 1/). Až do r. 1996 žiadna z týchto

nehnuteľností nebola zapísaná na LV. Pozemok pod celým areálom bol súčasťou veľkého areálu
Železničnej stanice Poprad vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe ŽSR (resp. jeho právnych
predchodcov) v rozsahu viac ako 100.000 m2. Po založení mal žalobca 1/ záujem prenajať si predmetný
sklad na podnikanie. Poukázal na svedeckú výpoveď prednostu Železničnej stanice Poprad T. v konaní
pred Okresným súdom Poprad sp. zn. 7C/556/1997 (vo veci vlastníctva stavby skladu súp. č. XXXX),

ktorý prezentoval pred žalobcom 1/ v čase vzájomných jednaní o možnosti prenájmu SKZ i pred
konajúcimsúdompostoj,žeskladpatríŽSR.ŽSRpristúpilinajednanieozmluve,pričomichpožiadavkou
bolo, aby žalobca 1/ za účelom presného definovania predmetu nájmu dal vyhotoviť geometrický plán
(GP) na svoje náklady. V r. 1995 žalobca 1/ požiadal o vyhotovenie GP č. 31693598 - 524/1995 a
nechal rozčleniť pozemky pod skladom (a tým aj sklad samotný) na 3 + 5 samostatných

parcelných čísel, čo malo v tom čase praktický zmysel Ďalších 5 parciel predstavovalo a dodnes
predstavuje spolu s úžitkovou plochou tzv. zastavanú plochu skladu. Úmyslom zhotovenia GP však
nebolo určenie zastavanej plochy. Pozemky parc. č. XXXX/X, č. XXXX/XX a č. XXXX/XX predstavovali
zostávajúce pozemky príslušného oploteného areálu nevyhnutného na výkon predmetu podnikania. Po
uzavretí nájomnej zmluvy so ŽSR dňa 6. marca 1996, použili tento GP dňa 1. júla 1996 zložky ŽSR

k zápisu stavby skladu do katastra nehnuteľností, pričom sklad súp. č. XXXX nechali zapísať v LV
len na parc. č. XXXX/X, č. XXXX./XX a č. XXXX/XX. Po zistení uvedeného SAD š. p. podal žalobu
na Okresný súd Poprad (sp. zn. 7C/556/1997) a stavba skladu bola zapísaná v jeho prospech. Aj keď
SAD Poprad bol štátny podnik a so skladom súvisiace pozemky boli vo vlastníctve Slovenskej republiky,
tieto sa skôr do privatizačného projektu nedostali a „osud“ týchto pozemkov vyššie uvedenou žalobou,

ani inými postupmi z nedostatku odborných vedomostí, neriešil. Až transformáciou štátneho podniku
(právneho predchodcu SAD a. s.) na akciovú spoločnosť podľa zákona č. 92/1991 Zb., následnou
privatizáciou a kreovaním nových orgánov v SAD Poprad, akciová spoločnosť (SAD a. s.) po roku 2002,
došlo k postupnému auditu „známeho a neznámeho majetku“ v privatizovanej spoločnosti. Takto o. i.došlo neskôr aj k súčinnosti žalobcu 1/ a SAD a. s. pre účely tohto konania. Strata vlastníctva SR v
správe ŽSR je podstatnou právnou otázkou pre rozhodnutie o tom, či bezdôvodné obohatenie vôbec
vzniklo. Uvedené odvolací súd vo svojom odôvodnení obchádza. Neberie v úvahu dôkazy preukazujúce

stratu správy celého nehnuteľného majetku, po ktorej k žiadnemu nároku titulom užívania - nájmu
nehnuteľností žalobcom 1/ nemohlo dôjsť.

3.3. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/196/2019 uviedol, že podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie

končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP. Uviedol, že dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.

3.4. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ uviedol, že je potrebné
poukázať na nedostatky odbočujúce od rozhodovacej praxe, a to s ohľadom na danosť vlastníckeho
práva k pozemkom, za užívanie ktorých sa bezdôvodné obohatenie uplatňuje. V prvom rade ide o otázku
posudzovania vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam, ktoré podľa jeho názoru bolo riadne

a relevantne spochybnené s ohľadom na viaceré zmeny vlastníckych vzťahov, a to prevodom správy
a následkom privatizácie. Súdu bol poskytnutý dôkaz, že k zmene správy majetku došlo. Je potrebné
uviesť, že aj počas daného obdobia platili právne predpisy, ktoré o. i. stanovovali zákonné podmienky
pre vyvlastnenie. V tomto smere poukázal žalobca 1/ na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30.
januára 2023 č. k. 7Co/41/2022-136, kde sa rozhodovalo v obdobnej veci. Žalovaný vo veci sp. zn.

7Co/41/2022 odkúpil na základe verejnej ponuky od mesta areál bývalej materskej školy. Tento areál
stál na parcele, na ktorú si nárokoval žalobca, hoci už jeho otcovi bola parcela vyvlastnená. Odvolací
súd vo veci pozemku v areáli škôlky potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá,
pričom prierezovo sa zaoberá všetkou relevantnou a aktuálnou judikatúrou v danom smere. Poukazujúc
na viaceré nálezy Ústavného súdu SR (sp. zn. IV. ÚS 65/2019, I. ÚS 510/2016) a hlavne na nález sp.

zn. IV. ÚS 59/2021 súd konštatuje: „Súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť,
ale aj povinnosť vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp
elementárnej spravodlivosti.“ Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 65/2019, v
zmysle ktorého nemôžu byť rozhodnutím dotknuté právne pomery tretích strán. Na základe uvedeného
teda odvolací súd pri posudzovaní situácie, kedy žalovaný 1/ (mesto) bol na základe rozhodnutia o

vyvlastnení vlastníkom nehnuteľností, tak túto mohol v súlade s § 588 Občianskeho zákonníka previesť
na iného (žalovaného 2/ ako podnikateľský subjekt), na ktorom základe žalobu zamietol. Odklon od
judikatúry dovolateľ vidí v tom, že súd nezohľadnil konštantnú rozhodovaciu prax odzrkadľujúcu sa aj
v prezentovaných nálezoch, keď neprihliadol na rozhodnutie o vyvlastnení, či privatizácii, na ktorom
podklade došlo k zmenám vlastníckych vzťahov, hoci formálne v katastri zápis pretrval. V súvislosti

s nesprávnym právnym posúdením a odklonom poukázal i na nedostatky odôvodnenia napadnutého
rozsudku, ako je už uvedené vyššie. Žalovaný sa navyše bránil aj originárnym spôsobom nadobudnutia
pozemkov - vydržaním, na ktorých stáli stavby, ktoré kupoval od správcu konkurznej podstaty (a ktorých
je dosiaľ vlastníkom), pričom pri uvedenom súdu poskytol aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (sp. zn.
4Cdo/88/1997), ktoré správnosť jeho obrany potvrdzovalo. Aj v tomto prípade sa súdy oboch stupňov

odklonili od označeného rozsudku a zaťažili tak svoje rozhodovanie vadou, ktorú dovolaním namieta.
Z uvedeného plynie, že správne zvolil svoju obranu nielen v popretí vlastníckeho práva žalovaného,
ale taktiež v tvrdení, že sa stal vlastníkom vydržaním. Odvolací súd mal správne vec posúdiť tak, že je
potrebné skúmať vznik vlastníckeho práva žalobcu 1/ aj vydržaním, hoci aj v rámci predbežnej otázky.

4. Žalobca 2/, ani žalovaný sa k dovolaniu žalobcu 1/ písomne nevyjadrili.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§

424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť.

6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných
prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatneskončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,
za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno

interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013,
1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016).

7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To

znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. K posúdeniu
dôvodnosti dovolania môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

8. Dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP a podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

K dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP

9. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ
nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa
§ 447 písm. f) CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje
prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení

s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (pozri sp. zn.
3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či v konaní

došlo k vade zmätočnosti namietanej dovolateľom.

13. Z hľadiska obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) dovolateľ všeobecne namietal zmätočnosť
(nepreskúmateľnosť) napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

13.1. K uvedenej dovolacej námietke dovolací súd uvádza, že jedným z princípov predstavujúcich
súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 a § 393 CSP,
I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho,čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež

na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku
ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

13.2. Po preskúmaní obsahu spisu a dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku
súdu prvej inštancie dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s

potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie, spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle
§ 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých
pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s
priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by v danej
veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu

práva žalobcu 1/ na spravodlivý proces.

13.3. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu.
Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s dôvodmi

rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov, na ktoré aj odkázal
v zmysle § 387 ods. 2 CSP (pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje
rozhodnutie nezaložil, v porovnaní so súdom prvej inštancie, na žiadnych iných, či nových skutkových
a právnych záveroch.

13.4. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody
posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú
(kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu
jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody
rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové

zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po
obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

13.5. V dôvodoch rozsudku odvolací súd podrobne vysvetlil, prečo potvrdil ako vecne správne
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá a vyjadril sa k nosnej argumentácii

odvolateľov (žalobcov 1/, 2/) uplatnenej v odvolaní ohľadom vytýkaných nesprávnych skutkových zistení
súdu prvej inštancie (bod 21. napadnutého rozsudku), i namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci súdom prvej inštancie (body 22., 25., 28. až 35. napadnutého rozsudku). Odvolací súd
uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, skutkový stav, ktorý považoval za rozhodujúci, obsah
odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo

rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti
doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími
námietkami žalobcov. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie, nevyplýva nedostatočnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia o skutkových a
právnych záveroch, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací
súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu
argumentáciu dovolateľa.

13.6. Napokon odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku

alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).13.7. Skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie),
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým
spôsobom, čo nie je daný prípad. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia
odvolacieho súdu, rozsahom a výsledkom vykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného
dovolania. Aj stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS
324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok.

13.8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že všeobecne formulovaná
námietka dovolateľa o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu neobstojí.

14. Dovolateľ v dovolaní v súvislosti s vadou podľa § 420 písm. f) CSP poukazujúc na skutkové
okolnosti, prezentované ním v priebehu sporu, tiež prezentuje nesúhlas s vyhodnotením vykonaných
dôkazov a svoju polemiku s názorom odvolacieho súdu.

14.1. Dovolací súd poukazuje na to, že právomoc súdu konať o spore, ktorého sa žaloba týka, v

sebe obsahuje i právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Dokazovanie je časťou civilného
sporového konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Dovolací súd
nie je skutkovým súdom. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza

zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto
zásada, vyplývajúca z čl. 15 základných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá
v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho
vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Strany boli povinné označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť

stav veci, najmä výsluch svedkov, listiny, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických
osôb, obhliadka a výsluch strán sporu (§ 132 ods. l a § 187 ods. 1 a 2 CSP). O tom, ktoré z navrhovaných
dôkazov (ale aj tých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, prípadne akým spôsobom, rozhoduje
výlučne súd, a nie strany sporu (§ 185 ods. 1 CSP).

14.2. Uvedenú dovolaciu námietku žalobcu l/ týkajúcu sa nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov
odvolacím súdom tak nemožno bez ďalších relevantných skutočností považovať za tzv. zmätočnostnú
vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne
len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie, (ii) pokiaľ súd nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale

táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá.
Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000), ako aj
viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011
a 7Cdo/38/2012) zastávali názor, že ani prípadná neúplnosť, či nesprávnosť skutkových zistení a
skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za dôvod

zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania,
ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí nedotkli,
preto ich treba považovať za naďalej aktuálne. Preto nie je dôvodom zakladajúcim zmätočnostnú vadu
podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (pozri rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017,

4Cdo/56/2017,5Cdo/90/2017,8Cdo/187/2017,9CdoPr/8/2023).Súladtohtoprávnehonázorusústavou
posudzoval ústavný súd a nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS
465/2017, III. ÚS 40/2020).

14.3.Pokiaľsúdynižšejinštancieopieralisvojezisteniaovykonanédôkazy,ktoréalenevyhodnotilipodľa

predstáv žalobcu 1/, nešlo o postup vylučujúci, či znemožňujúci žalobcovi 1/ realizáciu procesných práv
priznaných mu CSP. Dovolanie je z hľadiska jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) v tejto časti formulované
(len) ako nesúhlasný prejav dovolateľa so skutkovými zisteniami súdov nižšej inštancie a ich právnymposúdením, ktorý ale túto argumentáciu neposúva do relevantnej roviny dovolacieho dôvodu v zmysle
§ 420 písm. f) CSP.

15. Dovolací súd na základe uvedených dôvodov dovolanie žalobcu 1/ podľa § 420 písm. f) CSP
vyhodnotil ako neprípustné.

K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

16. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

17. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

18. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania,
ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej
vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom
zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie
tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna otázka“). Musí ísť o

právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.

19. Dovolací súd zdôrazňuje, že otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou
stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.

20. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP nemôže
dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred

ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd, pretože ak by k tomu pristúpil, dopustil by sa procesne
neprípustného dovolacieho prieskumu, ktorý by bol (všeobecne) v zjavnom rozpore s novou koncepciou
právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania, nastolenou prijatím aktuálneho procesnoprávneho
predpisu - Civilného sporového poriadku, a zároveň takýto neprípustný dovolací prieskumu by sa
(konkrétne) priečil i cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj analogicky sp. zn.

1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017).

21. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ konkrétnu právnu
otázku nesformuloval. Namietal, že odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní odklonil od rozhodovacej
praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom konkrétne označil rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS

65/2019, I. ÚS 510/2016, IV. ÚS 59/2021; od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/88/1997) a rozhodovacej praxe súdov (rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 7Co/41/2022 z 30. januára 2023).

22. V náleze sp. zn. IV. ÚS 65/2019 z 26. januára 2021 ústavný súd riešil ústavnú sťažnosť,

ktorej podstatou je tvrdenie sťažovateľky, že ako dobromyseľná nadobúdateľka nadobudla vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam. „Vtedy účinný právny predpis, ktorým bol Občiansky súdny poriadok v §
243d ods. 2 výslovne uvádzal, že právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť
novým rozhodnutím dotknuté. V súčasnosti účinný Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) v § 456
zakotvuje identickú úpravu, keď ustanovuje, že právne vzťahy niekoho iného než strany nemôžu

byť novým rozhodnutím dotknuté. Z označenej právnej úpravy vyplýva, že v prípade, ak na právne
pomery účastníkov súdneho konania ukončeného právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, aj keď
neskôr na základe inštančného postupu zrušeným, nadväzujú ďalšie právne vzťahy, nemôžu byť tieto
nadväzujúce právne pomery tretích osôb novým rozhodnutím dotknuté. Inými slovami, tretími osobamiuž nadobudnuté práva a povinnosti po vydaní právoplatného a vykonateľného rozhodnutia nemôžu byť
ovplyvnené tým, že toto pôvodné právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo zrušené a v následnom
konaní boli tieto pôvodné právne pomery autoritatívnym spôsobom usporiadané odlišne od pôvodného

rozhodnutia.“

23. Nálezom sp. zn. I. ÚS 510/2016 z 19. januára 2021 Ústavný súd Slovenskej republiky zamietol
sťažnosť sťažovateľov, ktorí namietali, že nižšie súdy sa nezaoberali ich argumentáciou o tom, že
v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam boli dobromyseľní, pretože

ich nadobudli od vlastníka, ktorý bol riadne zapísaný v katastri nehnuteľností ako jediný vlastník
bez akéhokoľvek obmedzenia, pričom súdy iba poukázali na zásadu nemo plus iuris ad alium
transfere potest quam ipse habet (ďalej len „nemo plus iuris“), podľa ktorej nemohli sťažovatelia, hoci
dobromyseľní,nadobudnúťvlastníckeprávoknehnuteľnostiamodnevlastníka.Ústavnýsúdo.i.uviedol:
„Aj podľa vyslovených názorov v rozhodnutiach bývalého I. senátu ústavného súdu (pozn. - I. ÚS
549/2015) podstatným dôvodom na eventuálny odklon od striktného uplatňovania zásady „nemo plus

iuris“ musí byť výnimočnosť okolností, ktoré založia dobromyseľnosť nadobúdateľa s následkom jej
prevahy nad ochranou pôvodného vlastníka. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že súčasťou princípu
materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne
súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu konajúci
senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv

dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo. V okolnostiach
posudzovanej veci je potrebné vziať do úvahy, že vlastnícke právo pôvodného vlastníka nezaniklo
zákonom predpokladaným spôsobom (absencia právneho titulu prevodu v dôsledku jeho absolútnej
neplatnosti) a sťažovatelia tak mali nadobudnúť vlastnícke právo (resp. minimálne dobromyseľnú
držbu) od nevlastníka. Ústavný súd dodal: „Sťažovatelia sa dožadujú uprednostnenia ochrany svojej

dobromyseľnosti založenej „iba“ na ich viere v správnosť údajov v katastri nehnuteľností v čase uzavretia
kúpnej zmluvy. Ako už bolo skôr uvedené, krajský súd túto okolnosť vyhodnotil ako nedostačujúcu na
prelomenie zásady „nemo plus iuris“. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v
zmysle § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov

sú údaje katastra uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Materiálna publicita údajov
katastra je teda de lege lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže
nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ
uzrozumený.“

24. V uznesení sp. zn. IV. ÚS 59/2021 z 9. februára 2021, ktorým bola odmietnutá ústavná
sťažnosť, vyslovil ústavný súd právny názor, týkajúci sa možnosti prelomenia zásady nemo plus
iuris: „Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu
je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s
prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu ústavný súd úplne nezavrhuje

mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne
však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo. Z hľadiska legitímnych očakávaní účastníkov predmetného
súdneho konania proti sebe stoja očakávania pôvodnej vlastníčky (žalobkyne) a očakávania
dobromyseľného nadobúdateľa (sťažovateľa). Pôvodná vlastníčka legitímne očakávala, že ochrana
vlastníckeho práva nebude poskytnutá subjektu, ktorý ho nadobudol na základe absolútne neplatného

právneho úkonu. Dobromyseľný nadobúdateľ mohol legitímne očakávať, že mu súdna ochrana bude
poskytnutá, avšak len ako dobromyseľnému držiteľovi (§ 130 Občianskeho zákonníka), pretože platná
právna úprava v čase podania žaloby v zásade vylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného
vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu okrem nasledujúcich výnimiek:
1. nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, 2. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v

rámci konkurzného konania, 3. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v exekučnom konaní, 4.
nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci dobrovoľnej dražby, 5. nadobudnutie nehnuteľnosti
od oprávneného držiteľa podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých
vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (porovnaj: SUDZINA, M. Výnimky
zozásadynemoplusiurissozameranímsananadobudnutienehnuteľnostiodnevlastníkavslovenskom

právnom poriadku. In: Ius et Administratio 1/2013). Ústavný súd vo všeobecnosti uzatvára, že de lege
lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť
na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.“25. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/88/1997 „nadobúdateľ majetku
privatizovaného podľa zák. č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby v znení neskorších
predpisov je univerzálnym právnym nástupcom privatizovaného subjektu“.

26. Odvolací súd v súdenej veci potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, pričom sa plne stotožnil s jeho
záverom, že na základe Hospodárskej zmluvy z 31. decembra 1977 prešlo na právneho predchodcu
žalobcu 2/ vlastnícke právo výlučne k budove skladu, nie však k prístupovej ceste. Listinné
dôkazy v konaní nepreukázali ani prevod správy v prospech právnych predchodcov žalobcov k sporným

pozemkom, či iný právny dôvod, na základe ktorého by sa títo mohli domnievať, že sú vlastníkmi daných
parciel, a ktorý by mohol viesť k záveru o vydržaní prístupovej cesty žalobcom 2/, či jeho právnymi
predchodcami. Pokiaľ ide o oplotenie, toto posúdil ako príslušenstvo pozemkov, ktorých vlastníkom je
žalovaný (petit II. žaloby). Obslužné chodníky, resp. pavlače a prečnievajúce časti konštrukcie striech
skladu (petit VI.) posúdil ako súčasť stavby, ktorej vlastníkom je preukázateľne žalobca 1/. Žalobu
žalobcov v časti určenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (petity III. a IV. žaloby) zamietol

pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 2/, ktorý nie je vlastníkom stavby, pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu, nakoľko tieto výroky by žiadnym spôsobom nezasiahli do právneho
postavenia žalobcu 2/ s tým, že z vykonaného dokazovania tiež nevyplynulo, že by boli splnené ani
podmienky vydržania tohto práva. Žalobu v časti o určenie neexistencie rampy neposúdil ako
negatórnu žalobu v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom z listinných

dôkazov vyplýva, že rampa bola postavená a podľa železničnej knihy s týmto pomenovaním existuje
doposiaľ. Poznamenal, že v právomoci súdu nie je rozhodovať o názvoch objektov ich negáciou, čím
odôvodnil i nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

27. V danom prípade dovolateľ podrobil kritike konanie a rozhodovanie odvolacieho súdu, vysvetľoval,

v čom vidí nesprávnosť záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie, avšak ani pri
posudzovaní podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) nemožno ustáliť,
konkrétne ktorú právnu otázku (resp. otázky) riešenú odvolacím súdom odchylne od popísanej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považoval za podstatnú
z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolateľom vyjadrená nespokojnosť s právnym posúdením

veci v otázke „posudzovania vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam, ktoré podľa nášho
názoru bolo riadne a relevantne spochybnené s ohľadom na viaceré zmeny vlastníckych vzťahov, a
to prevodom správy a následkom privatizácie“, nie je správnym spôsobom vymedzená právna otázka,
iba sformulovaná nespokojnosť s meritórnym rozhodnutím vo veci. Časť argumentov dovolateľa
sa týka bezdôvodného obohatenia, ktorý nárok však predmetom konania nebol. Rovnako tak z obsahu

napadnutého rozsudku nevyplýva, že by odvolací súd založil svoje potvrdzujúce rozhodnutie na výklade
dôvodovej správy ku katastrálnemu zákonu z roku 1995.

28. Pokiaľ dovolateľ vidí odklon od označenej judikatúry v tom, že „súd nezohľadnil konštantnú
rozhodovaciu prax odzrkadľujúcu sa aj v prezentovaných nálezoch, keď neprihliadol na rozhodnutie o

vyvlastnení, či privatizácii, na ktorom podklade došlo k zmenám vlastníckych vzťahov, hoci formálne
v katastri zápis pretrval“, dovolací súd poznamenáva, že argumentáciou žalobcu 1/ ohľadne privatizácie
sa zaoberal súd prvej inštancie v rozsudku z 18. júna 2020 v bodoch 39. až 41. a uzavrel: „Predmetom
privatizačného projektu predmetné nehnuteľnosti neboli a vzhľadom na spochybnenú existenciu titulu
pre vstup do držby a oprávnenú držbu právneho predchodcu nie je možné započítať dobu držby

právneho predchodcu žalobcu 2/ týchto nehnuteľností v jeho prospech. Absencia titulu pre vstup do
oprávnenej držby je daná aj u samotného žalobcu 2/, keď navyše od 1. mája 2002 by mu neuplynula ani
zákonom určená 10-ročná vydržacia lehota, keďže už 17. mája 2011 bola z jeho strany podaná žaloba
na určenie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam a v priebehu tejto 10-ročnej doby žalovaný
spochybňoval oprávnenú držbu a možnosť nadobudnutia vlastníctva žalobcom 2/ vydržaním k týmto

nehnuteľnostiam.“ Odvolací súd sa k odvolacej námietke žalobcov v tomto smere vyjadril v bode
22. napadnutého rozsudku: „Poukaz žalobcov na právnu úpravu týkajúcu sa prevodu majetku štátu
podľa odvolacieho súdu nemení nič na skutočnosti, že prístupová cesta, ako aj oplotenie, vo vzťahu ku
ktorým sa v tomto konaní domáhajú určenia vlastníckeho práva, je vo vlastníctve žalovaného, nakoľko
výslovne došlo len k prevodu skladu tovaru.“ Ďalej v bode 24. zdôraznil, že: „Pokiaľ ide o argumentáciu

žalobcov, na základe ktorej by vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam malo prejsť na žalobcov
na základe rozhodnutia o privatizácii, odvolací súd k tejto argumentácii uvádza, že toto žalobcovia v
konaní nepreukázali, pričom preukázanie takej skutočnosti by v konaní malo rozhodujúci význam, a
teda vlastnícke právo by nebolo v tomto konaní sporným.“ Dovolateľ nešpecifikoval, v čom konkrétnesa mali právne závery odvolacieho súdu odkloniť od vyššie citovaných rozhodnutí ústavného súdu a
najvyššieho súdu a jeho argumentácia tak zostáva v rovine spochybnenia skutkových záverov nižších
súdov o tom, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sporné nehnuteľnosti neboli predmetom

privatizácie a správa k nim na žalobcu 2/, či jeho predchodcu, prevedená nebola.

29. Ďalej dovolateľ argumentuje, že odvolací súd mal správne vec posúdiť tak, že je potrebné skúmať
vznik vlastníckeho práva žalobcu aj vydržaním. K uvedenej dovolacej námietke dovolací súd
poznamenáva, že odvolací súd okrem toho, že sa stotožnil o. i. so závermi súdu prvej inštancie ohľadne

nesplnenia podmienok vydržania nehnuteľností a práva vecného bremena v prospech žalobu 2/, resp.
jeho právnych predchodcov (bod 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku), sa podrobne a rozsiahlo
venoval argumentácii žalobcov, týkajúcich sa vydržania, a to v bodoch 28. až 35. rozsudku. Takto
sformulovaná dovolacia námietka je potom neopodstatnená. Skutočnosť, že dovolateľ prejaví nesúhlas
s právnym záverom nižších súdov o nesplnení zákonných podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním stranou sporu, nepredstavuje relevantným spôsobom definovanú právnu otázku v zmysle §

421 ods. 1 písm. a) CSP.

30. Vo vzťahu k argumentácii dovolateľa o odklone odvolacieho súdu od rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 30. januára 2023 č. k. 7Co/41/2022-136 treba uviesť, že v zmysle judikátu
R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 CSP)

predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v

skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne
nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nepatria rozhodnutia ústavného súdu,
krajských súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky ani Európskeho súdu pre
ľudské práva (pozri sp. zn. 3Cdo/6/2017, 3Cdo/165/2018, 6Cdo/79/2017). Pokiaľ sa riešenie určitej
právnej otázky odvolacím súdom prípadne odkloní od právnych záverov prijatých týmito súdmi, nemôže

ísť o odklon relevantný v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

31. Dovolací súd uzatvára, že dovolacia argumentácia dovolateľa nezodpovedá požiadavkám
stanoveným v § 421 ods. 1 písm. a) v spojení s § 431 až § 435 CSP, pretože jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom neuviedol (konkrétnu) právnu otázku riešenú odvolacím súdom, pri riešení

ktorej sa odvolací súd odklonil od popísaných rozhodnutí najvyšších súdnych autorít. V bode 3.4.
tohto rozsudku uvedená polemika dovolateľa nepredstavuje vymedzenie konkrétnej právnej otázky
riešenej odvolacím súdom, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie, bez čoho nemôže najvyšší súd pristúpiť
k posúdeniu prípustnosti dovolania a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa. Argumentácia
dovolateľa vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je formulovaná ako

zásadný nesúhlas so záverom odvolacieho súdu o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, či sama
polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia,
prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní žalobou uplatneného nároku, však
významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP a § 431 až § 435 CSP.

32. Dovolací súd pre úplnosť pripomína, že svoje rozhodnutie nemôže založiť na vlastných domnienkach
alebo predpokladoch, nemôže nahradzovať kvalifikovaný servis poskytovaný právnym zástupcom, lebo
vymedzeniepredmetuarozsahudovolaniapatrídovýlučnejsférydovolateľa(porovnajIV.ÚS372/2020).
Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú

formuláciu uplatneného dovolacieho dôvodu (porovnaj III. ÚS 223/2021).

33. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobcu 1/ v časti namietajúcej vadu
podľa § 420 písm. f) CSP i v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods.
1 písm. a) CSP, je neprípustné pre nevymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom uvedeným v § 431

až § 435 CSP.

34. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok odmietol (§ 447 písm. f) CSP).35. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd aplikoval § 453 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Podľa úspechu v dovolacom konaní by nárok na náhradu trov dovolacieho
konania patril žalovanému; z dôvodu, že žalovaný ostal v dovolacom konaní nečinný, trovy dovolacieho

konania si neuplatnil a z obsahu spisu vyplýva, že trovy dovolacieho konania mu nevznikli, v súlade so
svojou judikatúrou mu dovolací súd nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (R 72/2018).

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.