Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 8. december 2025

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B5-72C/34/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1523201584
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Mikuš

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2025:1523201584.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV, sudcom JUDr. Štefan Mikuš v sporovej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,

bytom C. D. XXXX/XX, A., zastúpeným JUDr. Marta Vícenová, advokát, so sídlom Záhorácka 5478/15B,
901 01 Malacky, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca Ministerstvom vnútra SR, so sídlom
Pribinova 2, 812 71 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 2.5.2023 sa žalobca voči žalovanému domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 5753,12 Eur. Uviedol, že je príslušníkom hasičského a záchranného zboru, vykonáva

štátnu službu na E. F. X G. H., v služobnom pomere. Domáha sa voči žalovanému náhrady škody
spôsobnej porušením práva EÚ z dôvodu nesprávnej resp. neúplnej transpozície smernice EP a Rady
č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, do zákona č.
315/2001 Z.z. Postupom došlo k porušeniu práv žalobcu z úniového práva, a to k strate odpočinku
a porušenia jeho osobnostných práv, čím došlo k založeniu jeho nároku na náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Služobný čas príslušníka je rozvrhnutý nerovnomerne, tak, že týždenný
pracovný čas sa skladal v rokoch 2020 a 2021 zo 17 hodinových pracovných smien, po ktorých

nasleduje 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, v roku 2022 a 2023 zo 16 hodinových po
ktorých nasleduje 8 hodinová služobná pohotovosť. V rámci jednej smeny strávi na pracovisku 24
hodín. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu čast' (práca nadčas) a neaktívnu časť. Služobná
pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín, v prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej
pohotovosti,kedysúakohasičivysielanínazásah,saslužobnápohotovosťmenínaprácunadčas.Takto
sa striedajú 3 hasičské smeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná smena odslúži 24 hod a následne je
2 dni voľna. Za rok 2020 hasičská smena odslúžila 122 pracovných smien, v službe strávil bežne 244

hodín mesačne. Do tohto času však nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Čo sa týka služobnej pohotovosti,
mesačne činia 71,1 hodiny. Za rok 2021 každá hasičská smena odslúžila 120 pracovných smien, v
službe strávil bežne 240 hodín mesačne. Do tohto času však nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Čo sa
týka služobnej pohotovosti, mesačne činia 70 hodiny. Za rok 2022 každá hasičská smena odslúžila 121
pracovnýchsmien,vslužbestrávilbežne242hodínmesačne.Dotohtočasuvšakniesúzahrnutéhodiny
nadčasov. Čo sa týka služobnej pohotovosti, mesačne činia 80,06 hodiny. Žalobca zdôrazňuje, že počas
pracovnej pohotovosti aj v jej neaktívnej časti sa musí zdržiavať na pracovisku, z ktorého sa nesmie

vzdialiť a musí byt' vždy pripravený na vykonanie zásahu. Pri vyhlásení výjazdu sa tento vykonáva
do 1 min. Napriek tomu neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa nezapočítava do fondu pracovného
času, čo sa prejaví tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou je na pracovisku, v rámci
fondu pracovného času sa mu toto nevykazuje. Na základe takéhoto vykazovania sa potom javí, že jehopriemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v rozpore so skutočnosťou. Na
základe toho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia značne presahuje
nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ v zmysle § 85 ods. 2 zákona o HaZZ, ale

aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm.
b Smernice. . Možno teda jednoznačne a bez pochybností uzavrieť, že vnútroštátna úprava zákona č.
315/2001 Z. z. konkrétne úprava pracovného času, umožňuje služobnému úradu (zamestnávateľovi)
rozvrhnúť' hasičovi jeho služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku
6 písm. b Smernice v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť' nie je považovaná za súčasť

služobného času hasiča. Preto možno jednoznačne uzavrieť, že smernica nebola správne (resp. nebola
včastivôbec)implementovanádoprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky.Žalobcavžalobesiuplatňuje
náhradu za žalované obdobie od apríla 2020 (splatná 10.05.2020) do marca 2023 (splatná 10.4.2023),
kedy odpracoval v priemere pracovný (služobný) čas v trvaní 55,50 hodín týždenne. Je teda zjavné, že
jeho právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b Smernice bolo a je sústavne porušované. Pre
úplnosť' žalobca zdôrazňuje, že žiaden takýto súhlas služobnému úradu nikdy neudelil. Je tak zjavné a

nepochybné, že cieľom smernice je priznať právo jednotlivcovi pracovníkovi. Z judikatúry súdneho dvora
vyplýva, že vždy a v každom jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne
závažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca poukazuje
na ním citované rozhodnutia súdneho dvora, s ktorými je aktuálna právna úprava zákona o HaZZ v
zjavnom rozpore. Dospel jednoznačne k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti

porušovaniaprávnejnormyúnie. Kexistenciiškodyžalobcauvádza,ženášprávnyporiadokneobsahuje
žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením
práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť' vnútroštátne právo pri zachovaní princípu ekvivalencie a
efektivity. Žalobca tak pri posudzovaní nároku na náhradu škody poukazuje na analogické použitie
ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom a účelom najbližšie, t. j. § 11 až 13 Občianskeho

zákonníka. Žalobca uvádza, že porušovaním článku 6 písm. b Smernice je v prvom rade porušované
jeho právo na ochranu zdravia, ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvené v článku
40 Ústavy SR. Rovnako z úvodných ustanovení smernice vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu,
že je ešte stále vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania, preto je potrebné zaviesť'
resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov. Všetci

pracovníci by mali mat' primeranú dobu odpočinku a tak sa im musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Je tiež potrebné zaviesť maximálnu
hranicutýždennéhopracovnéhočasu.Cieľomuvedenéhojezabezpečiť,ževdôsledkuvyčerpaniaalebo
iného nepravidelného rozvrhnutia práce si pracovníci nespôsobia úraz, ani spolupracovníkom alebo
iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Zároveň žalobca poukazuje na

porušovanie osobnostných práv na súkromie a rodinný život garantované článkom 19 ods. 2 Ústavy
SR. Opísaným skutkovým stavom dochádza k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia,
telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušovaní práva na primeranú dobu odpočinku, práva
na súkromie a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že reálne musí odpracovať Viac ako v
zmysle smernice bol povinný. Poukazuje na náročnú prácu hasiča, kedy neraz nasadzuje svoj vlastný

život a o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu
fyzických a psychických síl, čo sa mu v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu
odpočinku nedostáva. Negatívne následky sa prejavujú aj tým, že je otcom 3 maloletých detí a čas
ktorý by mohol venovať svojim deťom, špeciálne v období detstva a dospievania, musí často krát na
miesto toho tráviť' v práci. Žalobca poukázal na to, že často krát odpracuje cca až 8 hodín nad rámec

maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času. Následne sa z práce vráti psychicky a
fyzicky vyčerpaný a zostáva mu minimum voľného času, aby sa mohol venovať deťom, manželke,
starostlivosti o domácnosť, či osobným záľubám. Prichádza tak o čas, ktorý by mohol a chcel venovať
svojim najbližším a nevyhnutným osobným záležitostiam. Tento stav už dlhoročne a negatívne vplýva
na jeho rodinný život. Vzhľadom na uvedené, základ nároku na náhradu škody, ktorý si uplatňuje má

v podmienkach slovenského právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, pričom náhrady tejto ujmy
v peniazoch sa žalobou žalobca domáha. Napokon žalobca zdôraznil existenciu príčinnej súvislosti
medzi porušovaním článku 6 písm. b Smernice a ním popísanou škodou vo forme nemajetkovej ujmy.
Uviedol, že v dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času musel odpracovať
viac, než je smernicou maximálne povolený 48 hodinový týždenný pracovný čas a v dôsledku tejto

skutočnosti dochádza k porušovaniu jeho práva na ochranu zdravia a na ochranu súkromia a rodinného
života. Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádza z ustanovení peňažných náhrad za služobnú
pohotovosť § 122 ods. 1,2 zákona o HaZZ. Za služobnú pohotovosť' mu je uhrádzaná peňažná náhrada
do Výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, pri nariadenej služobnejpohotovosti je uhrádzaná peňažná náhrada vo Výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného
platu. Tento postup vyčíslenia z hľadiska analógie iuris žalobca považoval za najbližšie prejednávanej
veci. Poukazuje na požiadavku primeranosti náhrady škody, a tak výšku náhrady škody v tomto

prípade stanovil analogickým použitím ustanovenia § 122 zákona o HaZZ. Hodiny, ktoré odpracoval
nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako
odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu
jeho práv nedochádzalo. Primeranú náhradu škody tak predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou
uvedenou v § 122 ods. I a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a/ zákona o HaZZ.

Žalobca uviedol, že počas kalendárneho mesiaca vykonáva služobnú pohotovosť určenú v súlade s §
92 ods. 1 ZoHaZZ, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby. Súčasne mu môže
byt' nariadená služobná pohotovosť' mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ
(napr. ak je nevyhnuté zabezpečiť personálnu obsadenosť v mieste výkonu služby v dôsledku absencie
kolegu). Žalobca zdôrazňuje, že obe služobné pohotovosti sa však nezapočítavajú do pracovného času
a aj vo výplatnej páske je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Výšku

nemajetkovej ujmy tak žalobca určuje ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roka (50 % mínus 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja (sviatok) a sumy zodpovedajúcej 70 % peňažnej

náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku (100 % mínus 30 %). Žalobca dáva do pozornosti, že v zmysle kolektívnej zmluvy z roku 2022
čl.3 bod 3 a 7, 2023 Čl. 3 bod. 3 a 8 si dohodol zo zamestnávateľom t.j. žalovaným, že ak vykonáva
štátnu službu vo sviatok, patrí mu za túto štátnu službu voľno s náhradou služobného platu v rozsahu
vykonanej štátnej služby t. j. len v rozsahu 16 hodín, do uvedeného náhradného voľna nie je zahrnutá

služobná pohotovosť t.j. 8 hodím a v roku 2020 Čl. 1 a 6, 2021 Čl. 3 a 7 si dohodol zo zamestnávateľom
t.j. žalovaným, že ak vykonáva štátnu službu vo sviatok, patrí mu za túto štátnu službu voľno s náhradou
služobného platu v rozsahu vykonanej štátnej služby t. j. len v rozsahu 17 hodín. Do uvedeného
náhradného voľna nie je zahrnutá služobná pohotovosť t.j. 7 hodín. Uvedenú služobnú pohotovosť t.j.
7 hodín resp. 8 hodín žalovaný prepláca žalobcovi len vo výške 15% peňažnej náhrady z prináležiacej

hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka a v dni služobného
pokoja/sviatok len vo výške 30%. Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou
náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. V
dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu

osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada

sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy. K žalobe pripojil: kolektívne zmluvy za
žalované obdobie, výplatné pásky za žalované obdobie, prehľad plánu služieb za zažalované obdobie.

2. K podanej žalobe doručil súdu dňa 19.12.2023 svoje vyjadrenie žalovaný. Uviedol, že z článku 1
ods. 2 Smernice 2003/88/ES vyplýva jej vecná pôsobnosť. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia

jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má smernica vzťahovať, je upravená v čl. 1 ods. 3 a čl. 1 ods.
4. Pôsobnosť je v týchto článkoch vymedzená s odkazom na čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS. Rozsah
pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj
negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/381/EHS. Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na
odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter

vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica 2003/88/ES na služobný
pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia
nemohli byť porušené. Štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno
subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice
89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov HaZZ vykazuje

aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. osobitný
systém sociálneho zabezpečenia, prísna subordinácia a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci plnia,
možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného
systému ako aj právnej úpravy samotného HaZZ, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem"osobitné činnosti služieb civilnej ochrany" v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalobca si
neprávne vykladá pôsobnosť smernice, keďže sa nevzťahuje na príslušníkov HaZZ. Žalobcovi tak
nemohla vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia smernice sa na neho nevzťahujú.

Žalovaný poukazuje na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca nezažaloval svojho
zamestnávateľa ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán štátnej správy, do ktorého spôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre HaZZ, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda jeho pasívnej
vecnej legitimácii. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať aby mu táto nebola

určovaná. Žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátané tých hodín, o ktorých
tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky
služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Miera zodpovednosti za prípadnú škodu sa musí
medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra, resp. HaZZ rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa
zodpovednosť SR odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom
konkrétnehozamestnanca.SlovenskárepublikaaMinisterstvovnútraSRsúdvasamostatnéanezávislé

subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru, než že
posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv nie je možné
zamieňať.
Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného

odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce
na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu
zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem
iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom
6. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.

315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného
pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.
Vo výpočte je možné zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy, čo ho
dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície smernice vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu
v zmysle žaloby. Z výpočtu a ďalších skutočností vyplýva, že smernica bola transponovaná správne.

V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek
čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť
alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá
samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie
sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej

pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu "pracovný čas" aj v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.

Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na
pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného
pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2
ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach §
85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku.

Ustanovenia § 85 ods. 1, 86 ods. 1, 86 ods. 2 a 3, 92 ods. 1 definujú služobný čas príslušníka ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom

čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z.
Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná

pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou
formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a)
zákonač.315/2001Z.z.).Prinariadenejslužobnejpohotovostivštátnejslužbepodľa§92ods.2písm.a)zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas
tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované

ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v
štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou
pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou

pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného
času.
Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť
48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť
ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež
umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri

nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,

že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40

hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Predpisy Európskej
únie neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok smernice musel byť transponovaný iba do jedného
článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu Európskej únie. Zároveň nie je
nutné, aby bol článok smernice transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Podľa
žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona

správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda.
Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca
každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca.
Žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým spôsobom nenamietal
rozvrh služobného času (písomne ani ústne) a teda žalovaný má za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím

služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu výkonu služieb) aj konkludentne tak, že konal podľa
plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný
úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím služobným časom súhlasí. O spokojnosti
s rozvrhom služobného času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie
na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Počas služobnej pohotovosti na pracovisku

je žalobca fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej služby, pričom tento čas je určený na oddych a
odpočinok. Žalobca počas služobnej pohotovosti nemá určené činnosti ktoré má vykonávať a nie sú
naňho kladené žiadne úlohy; s výnimkou vyhláseného výjazdu, kedy má prerušenú služobnú pohotovosť
a má riadne platený výkon štátnej služby nadčas.
Smernica určuje maximálny týždenný pracovný čas, ktorý vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Článok 2 ods. 1 smernice definuje pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi a/alebo praxou. Žalovaný má za to, že na účely Smernice treba do maximálneho
času ustanoveného Smernicou započítavať iba čas, ktorý žalobca pracuje, tzn. je na pracovisku,
služobnej ceste, prípadne na školení. Do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho

týždenného času určeného smernicou nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno,
dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku, alebo je na rekondičnom
pobyte (benefit pre príslušníka; s účinnosťou od 01.01.2023 je možné vykonať rekondičný pobyt
aj formou aktívneho odpočinku doma), pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynov
zamestnávateľa ani nevykonáva činnosti vyplývajúce z jeho popisu služobných činností. Preto nemožno

takto strávený čas zarátavať do maximálneho týždenného pracovného času.
Žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť
kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Európskej
únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne:1. cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva
2. porušenie práva je dostatočne závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená
škoda. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil "škodu", ktorá mu mala vzniknúť tým, že
vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej
vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Nemajetková ujma žalobcovi mohla vzniknúť až konkrétnym

porušením ustanovení predmetnej Smernice a len v rozsahu tohto porušenia. Žalobca si uplatnil mzdový
nárok vydávajúc ho za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku údajného porušenia Smernice. Žalovaný
má za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž
hodinaminadmaximálnylimitpracovnéhočasu.Takistojepotrebnézohľadniťnerovnomernérozvrhnutie

služobného času u hasičov v referenčnom období. V neposlednom rade žalovaný upozorňuje na to,
že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon
štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v zmysle zákona. Určenie prípadnej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný musí podotknúť, že výšku nemajetkovej
ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 5753,12 EUR, žalovaný považuje za premrštenú a absolútne

neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne vyššia. Žalovaný má
za to, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného
života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť
zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere. Za obdobie 1.4.2020

do 27.4.2020 vzniesol námietku premlčania.

3. V replike žalobca uviedol, že v období od apríla 2020 do marca 2023 odpracoval 1852,77 hodín
služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej), ktoré neboli započítané do fondu pracovného času.
Priemerný týždenný pracovný čas v tomto období predstavoval 55,50 hodín týždenne. Súdny dvor

rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica sa
má uplatniť aj na činnosť hasičského zboru. Opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na
pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného
pracovného času a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej

prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho,
akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu boli v
prejednávanom spore naplnené. Ustanovenie čl. 6 písm. b) nebolo do právneho poriadku SR prebraté
správne. Na záver o porušení článku nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný uplatnil na výpočet
priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov. Porušenie článku voči žalobcovi

je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie v zjavnom rozpore s
judikatúrou súdneho dvora. V príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo
u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia
a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život. Poukázal na sériu rozhodnutí iných
súdov, v ktorých bola žalobcom (iným príslušníkom zboru) priznaná náhrada nemajetkovej ujmy a doplnil

rozpis kalendárnych týždňov v rozhodnom období.

4. V duplike žalovaný uviedol, že je nepochopiteľné, prečo sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorú (ako sám uvádza) vyčíslil podľa celkového počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré považuje
za nad rámec stanovený Smernicou a podľa rozdielu hodinovej sadzby funkčného platu žalobcu

a odmenou, ktorá mu bola za služobnú pohotovosť vyplatená. Pre účely tohto konania je predsa
právne irelevantné, aká je priemerná hodinová sadzba funkčného platu žalobcu, nakoľko sa jedná o
nemajetkovú ujmu a nie o mzdový nárok. Žalobca teda okrem iného úplne ignoruje fakt, že zásah do
osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v
každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych

okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať "tabuľkovo" na základe akéhosi univerzálneho
vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdovým nárokom. Na účely stanovenia výšky sumy
nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy
nevyhnutná. Najvyšší súd Slovenskej republiky jasne a explicitne vyjadril názor, že pri určení výškynemajetkovej ujmy sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu a teda
argumentum a fortiori sa nemôže vytvoriť ani ustálená rozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa.
Žalobcapredmetnýnárokžalujeakonáhradunemajetkovejujmy,ktorájevkaždomprípadeindividuálna,

čiže aj keby prijmeme názor, že došlo k porušeniu Smernice 2003/88/ES, tak stále je nutné skúmať
rozsah nemajetkovej ujmy a ten nemožno nahradiť odkazmi na spomenutý princíp, resp. iné súdne
rozhodnutia. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že nemajetkovú ujmu nemožno
exaktne kvalifikovať a vyčísliť a teda spôsob, akým žalobca vypočítal svoju nemajetkovú ujmu, len
maskuje svoje mzdové nároky, vo vzťahu ku ktorým žalovaný znovu poukazuje na námietku pasívnej

legitimácie v zmysle svojho vyjadrenia k žalobe zo dňa 19.12.2023, nakoľko v predmetnom spore tak
ako ho koncipuje žalobca, Slovenská republika nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom.
V referenčnom období počnúc aprílom 2020 až do septembra 2020 žalobca skutočne odpracoval
spolu 1.207,6 hodín v 25,286 týždňoch, čo v priemere presne predstavuje 47,76 hodín týždenne. V
referenčnom období počnúc októbrom 2020 až do marca 2021 žalobca skutočne odpracoval spolu 1056
hodín v 24,857 týždňoch, čo v priemere predstavuje 42,48 hodín týždenne.

V referenčnom období počnúc aprílom 2021 až do septembra 2021 žalobca skutočne odpracoval spolu
1119,4 hodín v 24,286 týždňoch, čo v priemere presne predstavuje 46,09. V referenčnom období počnúc
októbrom 2021 až do marca 2022 žalobca skutočne odpracoval spolu 1073,3 hodín v 23,143 týždňoch,
čo v priemere presne predstavuje 46,59 hodín týždenne.
V piatom referenčnom období počnúc aprílom 2022 až do septembra 2022 žalobca skutočne odpracoval

spolu 1103,5 hodín v 22,857 týždňoch, čo v priemere presne predstavuje 48,28 hodín týždenne, čo
predstavuje prekročenie približne o 16 minút týždenne. V referenčnom období počnúc októbrom 2022
až do marca 2023 žalobca skutočne odpracoval spolu 1014,5 hodín v 20,857 týždňoch, čo v priemere
presne predstavuje 48,64 hodín týždenne, čo predstavuje prekročenie približne o 40 minút týždenne.
Žalobca uvádza, že prepočet žalovaného nevychádza zo žiadnych listinných dôkaz, keďže žalovaný

žiadne listinné dôkazy nepredložil. Žalovaný v tomto zmysle uvádza, že prepočty poskytlo Krajského
riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Bratislave, ktorý prepočet vychádza práve z evidencie
dochádzky zo systému SAP, z ktorého už samotný žalobca predložil Prehľadu plánu a preto je neúčelné
ho predkladať dvakrát.
V zmysle uvedeného má žalovaný za to, že Smernica 2003/88/ES jasne vymedzuje čo je to pracovný

čas a zároveň ho oddeľuje od času odpočinku. Cieľom Smernice nie je, aby sa do maximálneho
týždenného pracovného času započítaval aj čas odpočinku, inak by ho nerozlišovala. Práve naopak,
Smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby mal pracovník dostatočný čas na odpočinku a zároveň
stanovuje hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Žalovaný upozorňuje súd
prvej inštancie, že v predložených výpisoch sa nachádzajú aj hodiny času odpočinku v zmysle článku

2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES a preto je predmetný prepočet nesprávny. Žalobca do "odpracovaných
hodín" zarátava teda aj hodiny, kedy skutočne nepracoval a teda aj samotná Smernica takéto hodiny
označuje ako čas odpočinku a nie pracovný čas. Z výpočtov skutočne odpracovaných hodín je celkom
zjavné, že vo vzťahu k žalobcovi Smernica nebola porušená a preto je dôvod žalobu zamietnuť, nakoľko
neboli splnené predpoklady náhrady nemajetkovej ujmy.

5. Vo vyjadrení zo dňa 3.4.2024 uviedol žalobca výpočet priemerného pracovného času v prípade
štvormesačných referenčných období.

6. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola

ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

Podľaods.5preambulySmernice2003/88/ES,všetcipracovnícibymalimaťprimeranúdobuodpočinku.
Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primeranéprestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času.

Podľa ods. 10 preambuly Smernice 2003/88/ES, situácia pracovníkov, ktorí pracujú v noci alebo na
zmeny, vyžaduje, aby sa úroveň bezpečnosti a ochrany zdravia prispôsobila povahe ich práce a aby
organizácia a fungovanie služieb a ochrany a prevencie a zdroje boli účinné.

Podľa ods. 14 preambuly Smernice 2003/88/ES, určité normy ustanovené v ostatných nástrojoch

spoločenstva, ktoré súvisia napríklad s dobou odpočinku, pracovným časom, ročnou dovolenkou a
nočnou prácou pre určité kategórie pracovníkov, by mali mať prednosť pred ustanoveniami tejto
smernice.

Podľa ods. 15 preambuly Smernice 2003/88/ES, vzhľadom na otázku, ktorá pravdepodobne vznikne v
podniku pri organizovaní pracovného času sa zdá, že je žiaduce zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní

určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a
bezpečnosti pracovníkov.

Podľa ods. 16 preambuly Smernice 2003/88/ES, treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri
môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky, musia

príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku.

Podľa článku 1 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

Podľa článku 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností,
verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,
17, 18 a 19 tejto smernice.

Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník

pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s
vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

Podľa článku 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES, čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným
časom.

Podľa čl. 6 Smernice 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude
obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie

siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Podľa čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej
ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo

sú pri výpočte priemeru neutrálne.

Podľa čl. 17 ods. 2 smernice 2003/88/ES odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa môžu prijať
prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom
kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným

pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch,
keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým
pracovníkom poskytne primeraná ochrana.

Podľa čl. 17 ods. 3 písm. c) bod iii) smernice 2003/88/ES v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu

vykonaťodchýlkyčlánkov3,4,5,8a16vprípadečinnostíspojenýchspotrebounepretržitejslužbyalebo
výroby, najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany.Podľa čl. 17 ods. 5 smernice 2003/88/ES, pokiaľ ide o článok 16 písm. b) odchýlky uvedené v prvom
pododseku sa povolia za predpokladu, že referenčné obdobie nepresiahne 12 mesiacov počas prvej
časti prechodného obdobia ustanoveného v piatom pododseku a šesť mesiacov po ňom.

Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení účinnom do
31.10.2024 (ďalej len zákon č. 315/2001 Z.z.), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z,. služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.

Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného
času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v miest vykonávania štátnej služby je najviac
24 hodín v služobnom dni.

Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad
rámec určeného služobného času.

Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť

v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa §86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z., na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže
služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia

služobného času v mieste vykonávania štátnej služby.

Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto
zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a
za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa §92 ods. 1 určená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z., náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2
nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby? takéto vykonávania štátnej
služby je štátnou službou nadčas.

Podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia

§ 39, § 40 ods. 11, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117,
§ 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej
vety, ods. 5 a 7, § 152a, § 152b, § 152c, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, §
231 ods. 4, § 232 až 240 a § 250b ods. 6 a 7 Zákonníka práce.

Podľa § 85 ods. 9 Zákonníka práce, priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce
nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je
pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa

považuje za pracovný čas.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy (ďalej len "zákon č. 575/2001 Z. z.") Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným
orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žiadal, aby súd konanie zastavil. Súd má za to, že rozhodnutiu

vo veci nebráni žiadna procesná prekážka. Právomoc rozhodnúť spor o náhradu nemajetkovej ujmy
má súd v civilnom sporovom konaní. Rovnako ako nedôvodnú súd vyhodnotil námietku nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Slovenská republika predstavuje garanta riadnej transpozície
smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. Absentujúca alebo nesprávna transpozícia smernice
EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Objektívnu

zodpovednosť štátu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia práva EÚ
dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť, a teda
poukazujúc na uvedené, pasívna vecná legitimácia žalovaného je v predmetnom spore daná. Podľa §
11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. koná za štát Ministerstvo vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom
štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor. Ako nedôvodnú súd vyhodnotil aj

námietku premlčania nároku za obdobie 1.4.2020 až 27.4.2020, nakoľko nemajetkovú ujmu odvodenú
z prekročenia maximálnej možnej pracovnej doby v referenčnom období mohol žalobca žalovať až po
skončení referenčného obdobia. Skôr než uplynie referenčné obdobie nie je možné mať vedomosť o
odpracovanom čase a jeho súladnosti s právnymi normami. Referenčné obdobie, v ktorom sa nachádza
aj námietkou premlčania napadnuté obdobie, žalobca ohraničil od 1.4.2020 do 30.9.2020. Teda až dňa

1.10.2020 mohol mať žalobca vedomosť, či v uvedenom období prišlo k prekročeniu maximálneho
pracovného času. Žaloba bola podaná dňa 2.5.2023, t. j. pred uplynutím trojročnej premlčacej doby.

8. Žalobca ako jednotlivec poškodený porušením práva EÚ si v spore uplatňoval náhradu škody voči
Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ, nakoľko malo dôjsť k nesprávnej transpozícii smernice

2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Porušenie práva EÚ malo spočívať v tom, že Slovenská
republika vo vzťahu k príslušníkom Hasičského a záchranného zboru neprevzala do svojho právneho
poriadku ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES o maximálnom priemernom týždennom
pracovnom čase. V dôsledku toho podľa žalobcu dochádzalo k tomu, že v rozhodnom období troch rokov
pred podaním žaloby odpracoval viac než pripúšťa uvedené ustanovenie smernice. Týmto protiprávnym

postupom žalovaného mal žalobca utrpieť nemajetkovú ujmu spočívajúcu v negatívnom zásahu do jeho
práva na súkromný život, a to tým, že žalobca nemohol venovať tento čas svojej rodine, psychickému
a fyzickému odpočinku od práce. Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú porušením
úniového práva je absolútna a objektívna, Z judikatúry SD EÚ vyplýva, že pre vznik zodpovednosti
členského štátu za ujmu spôsobenú jednotlivcovi porušením právnej normy EÚ je potrebné kumulatívne

splnenie nasledovných troch podmienok: (i) cieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva,
(ii) porušenie takejto normy muselo byť dostatočne závažné a (iii) medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou jednotlivcovi musí existovať priama príčinná súvislosť. Uvedené podmienky musia byť
splnené aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho
aktu, ktorý bol prijatý v rozpore s právom EÚ, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt

prijal. Štát musí, s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ priamo v práve EÚ, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému

sťaženiuzískanianáhrady(zásadaefektivity).Náhradaškodyspôsobenejjednotlivcoviporušenímpráva
EÚ musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. V prípade
neexistencie práva EÚ v tejto oblasti je teda na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu,
aby za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúceurčiť rozsah náhrady škody (porovnaj napr. rozhodnutie SD EÚ vo veci C-429/09, Günter Fuß v. Stadt
Halle). Aplikáciou vyššie uvedených zásad na konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu konajúci
súd konštatuje, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru sa môže žalobou voči

štátu domáhať náhrady škody (nemajetkovej ujmy), ktorá mu mala vzniknúť nesprávnou transpozíciou
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku. Toto porušenie práva EÚ
hodnotí súd ako dostatočne závažné. Konajúcemu súdu preto zostávalo posúdiť, či bola splnená tretia
podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva EÚ, a to
existencia priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnou transpozíciou čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES do vnútroštátneho právneho poriadku a ujmou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku straty času
na odpočinok a na súkromné a rodinné aktivity.

9. Len samotné porušenie práva EÚ spočívajúce v nesprávnej či neúplnej transpozícii smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku jednotlivcovi automaticky nezakladá nárok na poskytnutie primeranej
náhradyvpeniazoch.Žalobcovimusívpriamejpríčinnejsúvislostistýmtoporušenímvzniknúťkonkrétna

škoda či nemajetková ujma. Bremeno tvrdenia zaťažuje žalobcu, ktorý v prípade, že ho neunesie,
nemôže byť v žalobe úspešný. Žalobca v konaní síce tvrdil, že došlo k zásahu do jeho práva na
súkromný a rodinný život, avšak neuviedol konkrétne skutkové tvrdenia o rozsahu ujmy (ktorú vyjadril
len matematicky, čoho súčtom bola žalovaná suma). Tvrdenia žalobcu o zásahu do jeho súkromia a
rodinného života boli iba všeobecné (navyše boli identické s tvrdeniami iných žalobcov v obdobných

sporoch prebiehajúcich na súde). Na pojednávaní žalobca po dopyte súdu ohľadom skutkových tvrdení
k utrpenej nemajetkovej ujme (ani po prerušení pojednávania z dôvodu porady žalobcu s právnou
zástupkyňou) neuviedol relevantné skutkové tvrdenia, ktorými by definoval zásah do osobnostných
práv v súvislosti so skutočnosťami opísanými v žalobe. Poukázal len na narušenie osobného času z
dôvodu práce na zmeny. Tá je však podľa súdu charakteristickou pre prácu hasiča a samotná skutočnosť

práce na zmeny nebola dôvodom pre podanie žaloby, preto z práce na zmeny nemožno ani odvodiť
nárok na nemajetkovú ujmu uplatnenú v žalobe. Doplnenie skutkových tvrdení nebolo ani dôvodom
na odročenie pojednávania, nakoľko nemajetková ujma vyjadrená v skutkových tvrdeniach mala byť
dôvodom(základom)podanejžaloby.Podľauplatnenéhonárokumalabyťujmatakejintenzitynarušenia,
že odôvodňovala domáhanie sa nároku podľa § 13 ods. 2 OZ. Napriek tomu ju však nebol žalobca

schopný skutkovo tvrdiť. Z tohto dôvodu súd zamietol návrhy na vykonanie dôkazov preukazujúcich
nemajetkovú ujmu, nakoľko žalobca neuniesol bremeno tvrdenia o vzniknutej ujme, a tak vykonávanie
týchto dôkazov by bolo nehospodárne. S poukazom na skutočnosti uvedené v bodoch 12 a 13 rozsudku
by aj tieto boli dôvodom na zamietnutie návrhov na vykonanie dokazovanie s odkazom na hospodárnosť
a účelnosť vykonania týchto dôkazov.

10. Medzi stranami bol sporný výpočet priemerného týždenného času v referenčnom období. Súd pri
jeho výpočte vychádzal zo žalobcom predložených výplatných pások za mesiace apríl 2020 až marec
2023. Pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu vychádzal súd zo šesťmesačného
referenčného obdobia (v zmysle čl. 16 a čl. 17 smernice 2003/88/ES), ktoré vo vzťahu k protipožiarnym

službám a službám civilnej ochrany smernica 2003/88/ES výslovne pripúšťa a ustanovenie § 86 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. výslovne stanovuje. Maximálny priemerný týždenný pracovný čas v zmysle čl.
6 písm. b) smernice 2003/88/ES sa v súlade s čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES počíta za obdobie
nepresahujúce štyri mesiace (tzv. referenčné obdobie), pričom v čl. 17 ods. 2, ods. 3 písm. c) bod. iii) a
ods.5smernice2003/88/ESjeumožnenáodchýlkaodtohtoustanoveniavprípadenepretržitýchčinností

spojených s potrebou nepretržitej služby ako sú napr. protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.
Táto odchýlka spočíva v tom, že referenčné obdobie pre výpočet maximálneho priemerného týždenného
pracovného času nepresiahne šesť mesiacov. Uvedená odchýlka bola podľa názoru súdu prevzatá do
ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., v zmysle ktorého nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas

je definovaný tým, že v určitých obdobiach služobný čas príslušníkov prevyšuje určený služobný čas,
zatiaľ čo v iných obdobiach je naopak nižší. Rozhodným obdobám je referenčné obdobie, v ktorom má
priemerný týždenný čas zodpovedať určenému pracovnému času.

11. Súd pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu nezohľadňoval (neutralizoval)

obdobie platenej dovolenky, a to vrátane voľna z kolektívnej zmluvy a dodatkovej dovolenky, keďže aj
tieto podľa názoru súdu napĺňali definíciu platenej ročnej dovolenky v zmysle čl. 16 písm. b) v spojení s
čl. 7 ods. 1 smernice 2003/88/ES. Podľa názoru súdu je v tomto smere nerozhodné, či nárok na platenú
dovolenku (platené voľno) vyplýva zo zákona alebo z kolektívnej zmluvy. Ako pracovnú neschopnosť,ktorú pri výpočte takisto nezohľadňoval, súd posudzoval návštevu lekára, keďže tento prípad obsahovo
napĺňa pojem pracovná neschopnosť. Rekondičné pobyty trvajúce 10 a 14 po sebe nasledujúcich dní v
kalendárnom roku súd započítal, nakoľko tento rekondičný pobyt pre príslušníka povinný (§ 161 zákona

č. 315/2001 Z. z.). Súd dva kalendárne týždne strávené žalobcom na rekondičnom pobyte posudzuje
ako dva odpracované týždne (pri týždennom služobnom čase v trvaní 40 hodín, resp. podľa kolektívnej
zmluvy v trvaní 37,5 hod.). Do odpracovaného času rátal pohotovosť na pracovisku a odpracované
hodiny uvedené vo výplatnej páske

12. V referenčnom období počnúc aprílom 2020 až do septembra 2020 žalobca skutočne odpracoval
spolu 1206,87 hodín v 25 týždňoch, čo v priemere presne predstavuje 48,27 hodín týždenne. V
referenčnom období počnúc októbrom 2020 až do marca 2021 žalobca skutočne odpracoval spolu
1112,51 hodín v 23 týždňoch, čo v priemere predstavuje 48,37 hodín týždenne.
V referenčnom období počnúc aprílom 2021 až do septembra 2021 žalobca skutočne odpracoval spolu
1136,4 hodín v 24,14 týždňoch, čo v priemere presne predstavuje 47,07. V referenčnom období počnúc

októbrom 2021 až do marca 2022 žalobca skutočne odpracoval spolu 1038,62 hodín v 24,57 týždňoch,
čo v priemere presne predstavuje 42,27 hodín týždenne.
V piatom referenčnom období počnúc aprílom 2022 až do septembra 2022 žalobca skutočne odpracoval
spolu 1137,97, hodín v 22,86 týždňoch, čo v priemere presne predstavuje 49,78 hodín týždenne. V
referenčnom období počnúc októbrom 2022 až do marca 2023 žalobca skutočne odpracoval spolu

1014,50 hodín v 20,43 týždňoch, čo v priemere presne predstavuje 49,66 hodín týždenne.

13. Celkovo tak prišlo k prekročeniu maximálneho možného pracovného času v štyroch referenčných
obdobiach zo šiestich. Celkový súčet prekročeného pracovného času za celé žalované obdobie je vo
výške cca. 90 hodín. Za celé žalované obdobie to približne vychádza, že každý druhý týždeň žalobca

odpracoval o jednu hodinu a deväť minút nad rámec maximálneho pracovného času (prípadne každý
týždeň bol jeden deň v práci dlhšie o 34 minút). Uvedené časové presahy sú síce skonštatované
matematicky, ale zároveň ich súd nepovažuje za spôsobilé vyvolať zásah v osobnostných právach
žalobcu (platí o to viac keď sa žalobca domáha náhrady podľa § 13 ods. 2 OZ). Takéto minimálne časové
presahy nedokážu zasiahnuť osobnostnú sféru žalobcu, nakoľko uvedený čas neovplyvní regeneráciu

ani neukráti žalobcu o čas s rodinou v takej miere, že by z tohto dôvodu mohlo prísť k narušeniu vzťahov
v rodine. Uvedené platí o to viac, že obdobné žaloby podávali viacerí kolegovia žalobcu v rovnakom
znení, čo súdu skôr osvedčuje nespokojnosť žalobcov s ich pracovnými podmienkami, ktoré však môžu
zmeniť prostredníctvom iných nástrojov práva, napríklad kolektívnou zmluvou.

14. Samotné porušenie práva EÚ spočívajúce v nesprávnej či neúplnej transpozícii smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku ešte jednotlivcovi automaticky nezakladá nárok na poskytnutie
primeranej náhrady v peniazoch. Jednotlivcovi musí v priamej príčinnej súvislosti s týmto porušením
vzniknúť konkrétna škoda či nemajetková ujma. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania vzniku
konkrétnej škody či nemajetkovej ujmy zaťažovalo žalobcu. Žalobca v tomto konaní neuniesol bremeno

tvrdenia, že by mu nemajetková ujma skutočne vznikla a v konaní ani nebola po dokazovaní preukázaná
skutočnosť, že by mohla ujma v príčinnej súvislosti s nesprávnou transpozíciou čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES vôbec vzniknúť, nakoľko prekročenie maximálneho pracovného času nebolo v takej miere
a intenzite, že by bolo spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Súd preto žalobu zamietol.

15. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvoveci.Žalovanýbolplneúspešnýzdôvoduzamietnutia
žaloby, avšak trovy mu v konaní nevznikli, preto mu súd nepriznal ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti

ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť

a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného
predpisu môže návrh podať aj Justičná pokladnica. (§ 48 ods. 2 Exekučného poriadku).