Rozsudok – Pracovné právo ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3521202509
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3521202509.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov Mgr.

Ivana Kubínyiho a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E., F.
G. XXXX/XXX, zastúpený H. I. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E., F. G. XXXX/XXX, proti žalovanému
A3 Soft s.r.o., so sídlom v Púchove, Továrenská 98/4, IČO: 36 337 960, zastúpený Dentons Europe CS
LLP, organizačná zložka, so sídlom v Bratislave, Bottova 2A, IČO: 36 861 391, o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo
dňa 9. novembra 2023, č. k. NM-10Cpr/34/2021-298, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že:

„Výpoveď zo strany žalovaného podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná a pracovný
pomer žalobcu trvá.“

Vo zvyšnej napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady mzdy, rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal,
aby súd určil, že výpoveď zo strany žalovaného podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná

a pracovný pomer trvá a že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy od 1. júla 2021 do 30.
júna 2024 v celkovej sume 64 966,08 EUR s príslušenstvom zamietol a žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania vo výške 100 %.

1.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. §§ 59 ods. 1, 63 ods.
1 písm. b), ods. 2 písm. a) a b), 61 ods. 3, 77 Zákonníka práce, pretože dospel k záveru, že návrh
žalobcu nie je dôvodný. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom ako

zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 16. marca 2018 na pracovnú pozíciu odbornej a technickej pomoci pri inštalácii
a prevádzke produktov žalovaného. Dňa 8. decembra 2020 žalovaný prijal rozhodnutie o organizačných
zmenách s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, usporiť finančné prostriedky a znížiť náklady žalovaného a
za týmto účelom zrušil jednu pozíciu odbornej a technickej pomoci pri inštalácii a prevádzke produktov
žalovaného s miestom výkonu práce v Púchove. Z dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný listinu
antidatoval. Z výsluchu konateľa žalovaného a svedka A. B. J. vyplýva, že konateľ o tejto organizačnej

zmene uvažoval už v novembri, dokument pripravila pani K. a konateľovi bol predložený na podpis
7. alebo 8. decembra. Žalobca namietal, že organizačná zmena sa nemohla dotýkať jeho osoby,
nakoľko mal uvedený iný druh pracovnej činnosti. Žalobca hodnoverne nepreukázal, že okrem práce pri
inštalácii a prevádzke produktov žalovaného PW Team Implementácie pracoval aj na iných projektoch.Formálne nedostatky medzi obsahom pracovnej zmluvy a organizačnou zmenou žalovaného sú len
výsledkom nedostatku písomných dodatkov k pracovnej zmluve. Skutočnosť, že žalobca bol súčasťou
PW Team Implementácie potvrdili ostatní členovia tohto tímu v rámci svedeckých výpovedí. Preto

možno konštatovať, že organizačná zmena sa dotkla žalobcu a je preukázaná príčinná súvislosť medzi
reálnou pracovnou náplňou žalobcu a zrušeným pracovným miestom u žalovaného. Pokiaľ žalobca
namietal, že žalovaný neuviedol dátum účinnosti rozhodnutia o organizačnej zmene z obsahu listiny
o organizačnej zmene súd zistil, že pracovná pozícia sa ruší k 31.12.2020. Toto rozhodnutie nadobúda
platnosť a účinnosť dňom jeho prijatia, teda dňom 8. decembra 2020. Z tohto potom vyplýva, že

žalovaný mohol pristúpiť k výpovedi až po 01.01.2021, a preto nemožno súhlasiť so žalobcom, že
by žalovaný nerešpektoval svoje rozhodnutie, keď k samotnej výpovedi pristúpil až 7. apríla 2021.
Pokiaľ žalobca poukazoval na nesprávne skutkové vymedzenie dôvodov výpovede, z jej obsahu
vyplýva, že cieľom organizačnej zmeny je zvýšiť efektívnosť práce, usporiť finančné prostriedky a znížiť
náklady žalovaného. Prijatie tohto rozhodnutia bolo vyvolané situáciou na trhu. V rovnakom duchu bola
koncipovaná aj samotná výpoveď, teda skutkovo bola vymedzená tak, že v dôsledku zníženia objemu

práceužalovanéhovyvstalapotrebaznížiťpočetzamestnancovzaúčelomzníženiacelkovýchvýdavkov
žalovaného. Je logické, že keď obchodná spoločnosť vykazuje zníženie príjmov v dôsledku zníženia
objednávok, tak pristupuje k úsporným opatreniam. Zo samotnej organizačnej zmeny nevyplýva, že
zmena sa mala dotknúť výlučne žalobcu. Bolo nesporné, že súčasťou PW tímu bolo viac zamestnancov
(žalobca, p. H., F. J., F. L. a p. G.), teda organizačná zmena sa mohla dotknúť ktoréhokoľvek z nich.

Súd nemá právomoc určovať zamestnávateľovi, s ktorým zo zamestnancov tímu mal alebo mohol
ukončiť pracovný pomer. Súd teda považoval za nesporné, že žalovanému v r. 2020 a začiatkom r.
2021 významne klesali tržby, a preto vznikla potreba uvažovať o úsporných opatreniach. O týchto
záveroch svedčia predložené doklady, zároveň to potvrdzovali svedkovia, ale aj samotný výpis sociálnej
poisťovne s tým, že v tomto období klesal počet zamestnancov žalovaného. Nemožno uvažovať

preto o nekalých úmysloch žalovaného, ak so žalobcom ukončil spoluprácu. Žalobca namietal, že
žalovaný sa dopustil voči nemu diskriminačného konania pri výbere zamestnanca z dôvodu jeho veku.
Žalobca neuviedol nijaké rozhodné skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že žalovaný uprednostnil
iného konkrétneho zamestnanca pred ním len v dôsledku, že iný zamestnanec bol mladší. Skutočnosť,
že žalovaný reprezentuje svoje prostredie ako prácu v mladom kolektíve neznamená, že pri výbere

svojich zamestnancov prihliada na ich vek. Práve naopak z personálnej agentúry vyplýva, že výška
možnej mzdy sa neodvíja od veku zamestnanca, ale od jeho skúsenosti. Hlavným argumentom žalobcu
bolo, že bol najstarším a najvýkonnejším a najskúsenejším zamestnancom. Ak by aj tieto skutočnosti
boli nesporné, to neznamená, že s takýmto zamestnancom nemôže zamestnávateľ skončiť pracovný
pomer. Preto súd dodáva, že sa nemohlo jednať o fiktívnu zmenu, keď objektívne žalobca zaznamenal

stratu klientov a práca žalobcu je vykonávaná v menšom počte zamestnancov doteraz. Rovnako medzi
stranami zostalo sporné, či si žalovaný splnil ponukovú povinnosť tak ako to predpokladajú ustanovenia
zákonníka práce. Zamestnávateľ nie je povinný vytvárať nové pracovné miesto, aby ho mohol ponúknuť
zamestnancovi inú vhodnú prácu. V prípade súdneho konania je na zamestnávateľovi, aby preukázal,
že ponúknuté pracovné miesto aj reálne potreboval obsadiť, resp., že existovala potreba pracovných

výkonov v rámci pracovnej náplne danej pracovnej pozície. Táto zákonná povinnosť sa nevzťahuje
na zamestnávateľa, ktorý nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Absolútna nemožnosť
zamestnanca zamestnávať spočíva v tom, že zamestnávateľ nemá v mieste výkonu práce žiadne
voľné miesto. Z dokazovania vyplynulo (výsluch žalovaného, svedkov B. J., A. F. M.), že v čase,
keď žalobca prijal rozhodnutie o organizačnej zmene a doručoval výpoveď, hľadal prostredníctvom

personálnej agentúry nového zamestnanca, ale v skutočnosti žiadneho nového zamestnanca neprijal,
práve v dôsledku poklesu príjmov od klientov žalovaného. Z výpisu Sociálnej poisťovne o pohybe
zamestnancov u žalovaného v čase prijatia organizačnej zmeny do 31.08.2021 vyplýva, že žalovaný
prijal do zamestnania nových zamestnancov, a to dňa 01.06.2021 H. N. a H. F., 01.07.2021 F. K.. Išlo
o pracovné pozície do skladu, teda iné pracovné pozície ako zastával u žalovaného žalobca, a preto

nemožno ustáliť, že žalovaný porušil obmedzenie § 61 ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaný sa vyjadril
tak, že potreba novej pracovnej sily vyvstala až pred letom 2021, keď začali spolupracovať s obchodnou
spoločnosťou O2. Je teda logické, že toto pracovné miesto nebolo možné ponúknuť žalobcovi už
v decembri 2020 alebo v apríli 2021.

1.2. Pokiaľ odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal ponukovou povinnosťou
žalovaného, keď žalobca označil pracovné miesta, ktoré mohli byť ponúknuté žalobcovi, a to pozícia IT
konzultanta Web application developer, skladníka a IT testera, jedná sa o pracovné pozície, ktoré boli
na internete zverejnené minimálne do 18. mája 2021, žalovaný sa k týmto pozíciám podrobne vyjadriltak, že v rámci svojej podnikateľskej činnosti podniká pod viacerými samostatnými subjektami, pričom
jednotlivé „dcéry“ medzi sebou spolupracujú, a to hlavne subdodávateľsky. Skutočnosť, že žalovaný pre
svoje dcéry hľadá na trhu nových zamestnancov neznamená, že jeho povinnosťou je ponúknuť túto

prácu pre svojho zamestnanca. Jedinou výnimkou bola pracovná pozícia skladníka, pričom súd vzal
do úvahy, že v čase, keď bola vyhotovená a doručovaná výpoveď žalobcovi, táto pozícia nebola voľná.
Nemožno uvažovať o nekalom konaní žalovaného, že túto pracovnú pozíciu obsadil skôr, ako žalobcovi
doručil výpoveď, naopak, snažil sa toto miesto zachovať pre aktuálneho zamestnanca, pána O., o čom
vypovedal svedok A. B. J..

1.3. Súd na záver zároveň konštatoval, že vychádzal pri svojej rozhodovacej činnosti z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. septembra 2017 8Cdo 132, 133/2016 týkajúceho sa
ponukovej povinnosti zamestnávateľa, z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 14. augusta
2018 sp. zn. 6CoPr 8/2017 týkajúceho sa antidiskriminačných sporov, z rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. januára 2020 sp. zn. 4Cdo 224/2019 týkajúce sa ponuky voľného pracovného

miesta a príčinnej súvislosti a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. októbra 2021
sp. zn. 2Cdo 121/2021 týkajúceho sa presunu dôkazného bremena na zamestnávateľa, ktorý je
povinný preukázať, že zamestnancom označené pracovné miesta neboli v čase podania výpovede
v rozhodnom období voľné, z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2022 sp.
zn. 8Cdo 71/2020 týkajúceho sa posudzovania rozhodnutia o organizačných zmenách, ktoré je internou

záležitosťou zamestnávateľa, z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2021
sp. zn. 1Cdo 240/2019 týkajúce sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania na pracovisku.

1.4. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že
úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil provoinštančnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, prípadne
zmenil a vyhovel jeho žalobe v plnom rozsahu. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. V odvolaní žalobca namietal, že okresný súd sa v novom rozhodnutí neriadil právnym názorom

odvolacieho súdu, a to napriek tomu, že je týmto názorom viazaný. Namietal porušenie princípu
sudcovskej koncentrácie konania, pretože na pojednávaní dňa 12. októbra 2023 pripustil nové dôkazy,
ktoré žalovaný predložil, a to aj napriek jeho viacnásobnej námietke. Zároveň poukázal v bodoch 5 – 21
odôvodnenia na tú skutočnosť, že žalovaný mu v krátkom časovom slede dal dve výpovede z toho istého
pracovného pomeru, pričom prvú výpoveď výslovne neodvolal, pretože k odvolaniu prvej výpovede

došlo až listom, ktorý mu bol doručený 1. apríla 2022, teda približne rok po tom, čo by mal skončiť
pracovný pomer. Prvoinštančný súd sa nezaoberal tým, ktorú žalobu o neplatnosť skončenia toho istého
pracovného pomeru je potrebné rozhodovať skôr. Preto poukázal na stav svojej právnej neistoty, ďalej
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 278/2007 s tým, že má za to, že súd
mal vyhovieť jeho žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru len na základe tej skutočnosti, že

žalovaný bez toho, aby odvolal prvú výpoveď do času, keď mal pracovný pomer z tejto prvej výpovede
skončiť (datovaná 17.12.2020) a dal mu novú výpoveď z pracovného pomeru 7. apríla 2021. Podaním
dvoch výpovedí žalovaným z jedného pracovného pomeru vznikla situácia právnej neistoty.
2.1. Žalobca ďalej v bodoch 22 – 24 odvolania poukázal na tú skutočnosť, že prvoinštančný
súd sa riadne nezaoberal otázkou diskriminácie jeho ako zamestnanca zo strany zamestnávateľa.

Poukázal na to, že zamestnávateľ mu znemožnil prístup do informačného systému spoločnosti, čím
mu znemožnil vykonávať prácu, ako aj prístup k interným smerniciam a znemožnil mu tak mať
prístup k dôkazom v tomto spore. Žalovaný mu odňal pracovné pomôcky, znížil mu mzdu, pričom
žalovaný žiadnym spôsobom hodnoverne nepoprel, že by ostatným zamestnancom s výnimkou žalobcu
nevyplatil doplatok mzdy aj stravného do výšky 100 %. Po tom, ako odmietol podpísať dohodu

o skončení pracovného pomeru, konal voči nemu diskriminačne, i keď v decembri 2020 hľadali
nového zamestnanca podľa výpovede svedka M. hľadali mladého zamestnanca na výchovu a jemu,
zamastencovi v preddôchodkovom veku zaslali výpoveď pre údajnú nadbytočnosť. Žalovaný inzeroval
voľné pracovné miesta, kde uvádzal ako jeden z benefitov prácu v mladom kolektíve. Napriek tomu, že
spĺňa kvalifikáciu na funkciu, ktorú zastával, má dlhodobú prax, u žalovaného pracoval dlhšie ako ostatní

zamestnanci, všetky skutočnosti v ich súvislostiach preukazujú, že išlo o diskriminačné správanie voči
jeho osobe. Súd prvej inštancie takéto ponižujúce správanie voči zamestnancovi považuje za bežné,
a teda nie diskriminačné. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 1085/2015 zo dňa
1. októbra 2017.2.2. V bodoch 25 – 27 podaného odvolania žalobca ďalej namietal konštatovanie súdu prvej inštancie, že
z dokazovania nevyplývalo, že by žalovaný písomné rozhodnutie o organizačných zmenách antidatoval.

Ak by listina bola vyhotovená 8. decembra 2020, nebol by dôvod, aby mu žalovaný nedal výpoveď už
v decembri 2020 a nemusel naliehať na podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru. Zároveň,
ak by bolo písomné rozhodnutie o zmenách vyhotovené v tento deň, mohol ho žalovaný priložiť
k prvej aj k druhej výpovedi. Všetky ním predložené dôkazy, logické a časové súvislosti ako aj výsluch
zástupcu žalovanej spoločnosti konateľa A. O., ktorý vypovedal, že si nič nepamätá, dokazuje to, že

toto rozhodnutie bolo antidatované. Jediný svedok, ktorý mal údajne vedomosť o tomto dokumente A.
J. najskôr vypovedala, že písomné rozhodnutie videla prvýkrát pri príprave podkladov pre ich právneho
zástupcu, čo bolo niekedy v marci až v apríli 2021 a napokon uviedla, že toto písomné rozhodnutie
videla už v decembri 2020 a neskôr ho držala v ruke a nevie kedy presne. Z výpovedí svedkov A. O.
a A. J. zároveň vyplýva, že jeho pracovnú zmluvu nevideli, nečítali, pričom zamestnávateľ nerešpektoval
to, čo si písomne v písomnej zmluve dohodli a preradil ho bez jeho súhlasu na inú pracovnú pozíciu.

S týmto preradím nikdy nesúhlasil, nič také nikdy v úmysle nemal a nebola to jeho vôľa. Súd tiež
opomenul, že v písomnom rozhodnutí sa zrušila pracovná pozícia s miestom výkonu práce v Púchove,
avšak on má miesto výkonu práce home office od polovice roka 2019 na výslovnú žiadosť žalovaného.
Nie je preto spravodlivé, aby nedostatky pracovnej zmluvy aj prípadných dodatkov a písomného
rozhodnutia o organizačnej zmene znášal zamestnanec. Samotná zmluva medzi ním a žalovaným

má ustanovenie, že všetky zmeny pracovnej zmluvy sa budú vykonávať výlučne písomne. Z tohto
potom vyplýva, že zamestnávatelia sa môžu beztrestne dopúšťať formálnych, či neformálnych chýb
v neprospech zamestnancov. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že vo výpovedi z pracovného pomeru,
ktorú mu zamestnávateľ osobne odovzdal 7. apríla 2021 nevyplýva k akému dátumu sa predmetná
pracovná pozícia zrušila. Písomné rozhodnutie o organizačnej zmene zamestnávateľa dostal do rúk

až 1. júla 2021. Zároveň chcel poukázať na tú skutočnosť, že pokiaľ by žalovaný zrušil jeho pracovnú
pozíciu k 31.12.2020, nebolo by možné, aby zo zrušeného pracovného miesta bola vyplácaná mzda za
odpracovaný čas. Je preto nelogické, že pokiaľ pracovná pozícia bola zrušená 31.12.2020, prečo mu
dal žalovaný výpoveď až 7. apríla 2021. Hoci súd konštatuje, že organizačná zmena sa mohla týkať
kohokoľvek z údajného tímu PW, súd sa vôbec, ani na jeho návrh na vykonanie dôkazu, nezaoberal tým,

kto reálne má v pracovnej zmluve uvedené ako pracovné zaradenie PW team Implementácie. Súd sa
nezaoberal organizačnou štruktúrou žalovaného a jej zmenami, hoci to viackrát navrhol. Svedkovia ako
aj konateľ a majiteľ žalovanej spoločnosti sa vyjadrili tak, že u žalovaného žiadna formálna organizačná
štruktúra neexistuje. Následne potom nemá logiku, že pokiaľ neexistuje takáto štruktúra logicky v rámci
nej nemohol byť nijako zaradený a nemôže sa ani zrušiť miesto v organizačnej štruktúre, ktorá fakticky

neexistuje. Namietal len to, že pracovnú pozíciu v pracovnej zmluve nemá uvedenú, a preto, ani
konkludentne, ani opomenutím k zmene jeho pracovnej pozície nedošlo.

2.3. Súd závery o poklese tržieb u žalovaného v r. 2020 a 2021 neopiera o žiadne konkrétne dôkazy. To,
že zamestnávateľovi poklesnú tržby a zisky nemôže byť na ujmu zamestnancovi, v zmysle nedodržania

zákonného postupu pri výpovednom procese, šikanovaní, ponižovaní a diskriminovaní zamestnanca.
Poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný prijímal v rozhodnom období nových zamestnancov pre svoje
dcérske spoločnosti, predovšetkým A3 Pay s.r.o., aby sa tak vyhol ponukovej povinnosti voči nemu. Táto
spoločnosť je ovládaná výlučne spoločnosťou A3 Soft s.r.o., majiteľom a konateľom v jednej osobe A.
O., preto navrhol viackrát vykonanie dôkazov o prijatých zamestnancoch tejto dcérskej spoločnosti.

2.4. Opätovne vo vzťahu k diskriminačnému konaniu namietal, že súd na poslednom pojednávaní
uviedol, že sa bude zaoberať otázkou, či je najstarším zamestnancom a tieto údaje má k dispozícii
na dožiadanie zo sociálnej poisťovne, avšak neurobil tak. Preto pokiaľ mu súd vytýka, že niečo
nepreukázal,hocijelogické,žetodokázaťpraktickynemalako,súdtentodôkazmoholamalzabezpečiť.

Súd poprel význam výpovede svedka p. M., kde sa opätovne preukázala diskriminácia jeho osoby
z dôvodu veku a uprednostnil sa mladý zamestnanec. Svedok p. M. potvrdil, že žalovaný inzeroval voľné
pracovné miesto na rovnakú pracovnú pozíciu ako zastával on s tým, že sa hľadá mladý zamestnanec
na výchovu. Žalovaný sa ho snažil zbaviť v spoločnosti ako najstaršieho zamestnanca, ktorý mu aj
podľa zverejňovaných pracovných inzerátoch kazil imidž mladého pracovného kolektívu. Pokiaľ by

teda súd vykonal všetky navrhované dôkazy, podrobne sa zaoberal presunmi finančných tokov, aktivít
i zamestnancov pod dcérske spoločnosti, bolo by jasne preukázané, že ide o špekulácie zo strany
žalovaného, a teda fiktívnu, resp. predstieranú organizačnú zmenu.2.5. Čo sa týka ponuky iného vhodného miesta, súd uvádza, že z výpisu zo sociálnej poisťovne
o pohybe zamestnancov u žalovaného v čase prijatia organizačnej zmeny vyplýva, že žalovaný prijal
do zamestnania nových zamestnancov. Listinný dôkaz, kde žalovaný inzeroval voľné pracovné miesto

skladník s miesto výkonu práce Púchov bol preukázateľne zverejnený od 31.03.2021 minimálne do
03.07.2021. Takže je evidentné, že v čase, keď mu žalovaný doručoval druhú výpoveď z pracovného
pomeru 7. apríla 2021 mal voľné pracovné miesto skladníka a neponúkol ho, a teda si nesplnil voči
nemu zákonnú ponukovú povinnosť. Má preto za to, že išlo o viac voľných pracovných miest na pozíciu
skladník a tieto pracovné miesta aj boli obsadené, a to znova p. O. a neskôr ďalšími zamestnancami,

p. N., F. a K.. Súd pri skúmaní, či žalovaný neporušil obmedzenie podľa § 61 ods. 3 Zákonníka práce
konštatoval, že hoci boli žalovaným prijatý nový zamestnanci, bolo to na inú pracovnú pozíciu ako má on.
Toto však žiadnym spôsobom nebolo preukázané. Výpoveď žalovaného a jeho svedkov, zamestnancov
teda závislých osôb, nemožno pokladať za dostatočný dôkaz. Zároveň platí, že ak by aj boli prijatý títo
zamestnanci na práce v sklade, nijako to nevylučuje, že zároveň vykonávali i práce ako má uvedené
on v pracovnej zmluve a pracovnej náplni akou je odborná technická pomoc pri inštalácii a prevádzke

produktov zamestnávateľa. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 33/2008 z 30.
apríla 2009 ohľadom konkludentnej zmeny obsahu pracovnej zmluvy. Pokiaľ súd argumentoval tým,
že voľné pracovné miesta žalovaný inzeroval síce ako spoločnosť A3 Soft s.r.o., ale podľa vyjadrenia
žalovaného ich obsadzoval nie pre seba, ale pre dcérske spoločnosti, je nejasné na základe čoho
súd zaujal takéto tvrdenie. Žalovaný nepoprel, že mal voľné aj pracovné pozície IT konzultant, Web

application developer, skladník, IT tester, a preto sa mal súd podrobne zaoberať jednotlivými pracovnými
ponukami, ktorý žalovaný v rozhodnom čase inzeroval. Konštatovanie súdu, že pracovnú pozíciu
skladníka mu nemohol ponúknuť, pretože v čase dania výpovede bola táto ešte obsadená p. O. nemá
logiku, pretože p. O. sám chcel skončiť pracovný pomer, čo sa stalo v čase dania výpovede. Ešte
pred daním druhej výpovede dňa 31.03.2021 zverejnil žalovaný inzerát s ponukou voľného pracovného

miesta skladník, ktorý bol inzerovaný minimálne do 03.07.2021. Rovnako pár dní pred daním druhej
výpovede žalovaný zverejnil inzerát s ponukou voľného pracovného miesta marketingový riaditeľ, ktorý
bol inzerovaný do 3. júla 2021. Je teda nesporné, že v čase dania výpovede žalovaný disponoval
voľnými pracovnými miestami, a to, že sa rozhodol ich napokon neobsadiť je irelevantné. Poukázal
na jednotlivé inzeráty zverejnené žalovaným 08.04.2021 na miesto Web application developer, ďalej

IT tester zverejnený 28.04.2021 a miesto senior Web application developer team leader zverejnený
13. mája 2021. Všetci svedkovia žalovaného vypovedali zhodne, že žalovaná spoločnosť je prepájaná
so svojou dcérskou spoločnosťou nielen vlastníctvom, finančnými tokmi, ale aj personálne, čím bola
preukázaná personálna previazanosť žalovanej spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti. Súd teda na
jednej strane akceptoval argumentáciu žalovaného ohľadom preukazovania poklesu tržieb a ukončenia

zmlúvsdodávateľmi,ktorésadialicezdcérskespoločnostiA3Softs.r.o.,čobolovprospechžalovaného,
ale odmietol sa zaoberať personálnou previazanosťou týchto spoločností.

2.6. Zároveň sa súd nedostatočne zaoberal otázkou, či je dôvod výpovede skutkovo vymedzený tak,
aby ho nebolo možné zameniť s inými dôvodmi. Tiež sa nezaoberal príčinnou súvislosťou medzi

organizačnou zmenou a jeho nadbytočnosťou a tiež tým, že vo výpovedi zamestnávateľa nie je
špecifikované rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene s tým, že v samotnej žalobe ako aj
na pojednávaniach poukazoval na rôzne množstvo judikátov súdov vyšších inštancií, ktoré rozhodovali
v obdobných veciach.

2.7. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že súd mu nepovolil položiť mnohé otázky, neustále vstupoval
do výsluchu, menil položené otázky, odmietol ich zapísať, pričom poukázal na doslovný prepis
audionahrávkyzpojednávania4.októbra2021.Poukázalnadôkazy,ktorénavrholzabezpečiťvosvojom
vyjadrení zo dňa 20. októbra 2021. Súd nevykonal navrhnuté dôkazy, ani sa s nimi vôbec nezaoberal
a rovnako nepredvolal a nevypočul ako svedka H. K., ktorá mala vyhotoviť písomné rozhodnutie

o organizačnej zmene, hoci to na pojednávaní navrhol a tiež nevykonal dokazovanie výsluchom
svedkom zamestnancov žalovaného, ktorí mali v pracovnej zmluve so žalovaným dohodnuté pracovné
zaradenie PW Team Implementácie, a to konkrétne p. L., G. a H.. Preto mal za to, že súd nevykonal
ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Dospel preto k nesprávnym
skutkovým záverom, ktoré nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec nesprávne skutkovo aj právne

zhodnotil. Navrhol ďalej, aby listinné dôkazy predložené žalovaným na pojednávaní 12. októbra 2023
neboli zobraté do úvahy, pretože nemal možnosť sa s nimi riadne a včas oboznámiť a vyjadriť sa k nim,
pričom sa jedná o úplne nové dôkazy. Súd ho počas pojednávania riadne nepoučil o jeho procesných
právach, neriadil sa právnym názorom odvolacieho súdu a nevenoval jednotlivým ním predloženýmlistinným dôkazom riadnu pozornosť. Svedkom zabezpečeným žalovaným nemohol klásť relevantné
otázky, jeho otázky boli neustále upravované a často kládol otázky, ktoré svedkov navádzali na odpoveď
a všetky otázky na svedkov neboli riadne zaevidované v zápisnici z pojednávania.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Pokiaľ žalobca argumentuje
tým, že súd sa nevysporiadal s otázkou, ktorú žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
je nevyhnutné rozhodovať skôr, pretože mu boli doručené dve výpovede z pracovného pomeru,

žalobca tvrdí, že táto otázka bola vyriešená v konaní NM-10Cpr/11/2021 prerušením konania, a to do
právoplatnosti skončenia konania o neplatnosti druhej výpovede a toto konštatovanie žalobcu je tiež
zavádzajúcepreto,lebotoutoskutočnosťousazaoberalavysporiadalkrajskýsúdvosvojomzrušujúcom
rozhodnutí po odvolaní žalobcu k prvému rozhodnutiu. Preto považoval argumentáciu žalobcu za
nadbytočnú, nepodloženú na racionálnom základe. Pokiaľ žalobca argumentuje tým, že okresný súd
sa neriadil právnym názorom krajského súdu a rozhodol v rozpore s dôkazmi a skutkovým stavom,

toto svoje tvrdenie neopiera o žiadne relevantné odôvodnenie. Odôvodnenie rozsudku bolo absolútne
v súlade s predloženými dôkazmi a skutkovým stavom. Aj v prípade, ak by žalovaný odvolal výpoveď,
vyžaduje sa na platnosť takéhoto úkonu súhlas zamestnanca s tým, že keby žalovaný postupoval
týmto z pohľadu žalobcu jediným správnym spôsobom, pravdepodobne by aj tak súhlas s odvolaním
výpovede z pracovného pomeru nedostal, pretože žalobca sa domáhal svojho nároku na súde. Pokiaľ

v odvolaní žalobca argumentuje prijatím nových dôkazov na pojednávaní 12. októbra 2023, v tomto
prípade sa nejedná o nové dôkazy, ale o informácie z verejne dostupných zdrojov alebo doklady,
ktoré dopĺňajú dôkazy, ktoré už boli v konaní predkladané dokonca samotným žalobcom a tieto dôkazy
slúžia ako podpora na vyvrátenie argumentov žalobcu týkajúceho sa fiktívneho zvyšovania obratu
dcérskej spoločnosti A3 Pay s.r.o. Žalobca vo svojej argumentácii vykladá koncentráciu v sporovom

konaní absolútne v rozpore s jej základným cieľom a účelom. Túto koncentráciu nemožno chápať
ako neobmedzený spôsob žalobcu ako prinášať do konania, či spresnenie predchádzajúcich tvrdení
bez toho, aby sa k nim mohol žalovaný riadne vyjadriť a obmedziť tak princíp rovností zbraní. Čo
sa týka rozhodnutia o organizačnej zmene a spochybňovaniu dôveryhodnosti svedkov uviedol, že
nie je povinnosťou zamestnávateľa predkladať akékoľvek dôkazy o časovom vyhotovení rozhodnutia

a ani nie je náležitosťou výpovede vyčerpávajúci opis takéhoto rozhodnutia. Je postačujúce, aby bolo
z výpovede zrejmé, na základe akého výpovedného dôvodu k nej došlo, čo sa v tomto prípade aj stalo.
V prípade rozhodnutia o organizačnej zmene ide o faktický úkon a nie právny a súd preto v tomto
prípade skúma, či bolo prijaté a či spočíva v zmene úloh organizácie technického vybavenia alebo
v organizačných zmenách. Žalovaný nemá dôvod preukazovať niečo čo sa objektívne nestalo. Čo sa

týka rozhodnutia o organizačnej zmene nikto iný ako zamestnávateľ tento doklad nemohol vytvoriť,
pretožejednásaofaktickýúkonanieprávny.Okremtohožalovanýpredložilpísomnédoklady,ktorýmisú
jednostranné výpovede zmlúv zo strany obchodných partnerov, ktoré svedčia o znižovaní objemu práce,
a zároveň príjmov žalovaného. Žalobca na jednej strane argumentuje s tým, že nesúhlasil so žiadnou
zmenou pracovného pomeru a náplne práce, avšak na druhej strane tvrdí, že je ochotný vykonávať aj

prácu nad rámec dohodnutého rozsahu. Čo sa týka namietaného výsluchu svedkov zo strany žalobcu,
poukázal na súdnu prax, ktorá dospela k záveru, že samotná skutočnosť, že osoba, ktorá vystupuje
v súdnom konaní ako svedok a je inak k niektorému z účastníkov konania v pracovnoprávnom vzťahu vo
vzťahu zamestnanca, sama o sebe neodôvodňuje záver o nepravdivosti, resp. nedôveryhodnosti tejto
osoby. Preto nedôveryhodnosť svedkov a ich svedeckých výpovedí je potrebné skúmať s ohľadom na

rozpory v ich výpovedi. Čo sa týka údajného nesplnenia ponukovej povinnosti žalovaný žiadnym voľným
pracovným miestom v čase dania výpovede nedisponoval. Pracovné miesto marketingový riaditeľ bolo
inzerované pre dcérsku spoločnosť a navyše šlo o nahradenie p. L., s ktorou mala spoločnosť A3 Pay
s.r.o. uzatvorenú mandátnu zmluvu. Čo sa týka pracovnej pozície skladník, táto bola v čase skončenia
pracovného pomeru obsadená p. O.. Žalovaný odmieta tvrdenie žalobcu, že nepoprel existenciu ďalších

voľných pracovných miest, pretože pri skončení pracovného pomeru postupoval výlučne a v súlade
so zákonníkom práce. Čo sa týka namietanej diskriminácie, ktorú videl žalobca v tom, že žalovaný
v inzerátoch ako jednu zo zamestnaneckých výhod ponúka prácu v mladom kolektíve, túto argumentáciu
považuje za absurdnú. Toto PR klišé uvádza vo svojich inzerátoch 85 % spoločností a nemožno ho
považovaťzadiskrimináciu.Vtakomtoprípadebyžalovalizamestnávateľovtakmervkaždejspoločnosti.

Pokiaľ namieta žalobca, že súd nezabezpečil dôkazy o organizačnej štruktúre žalovanej a jej zmenách,
tieto dôkazy súd zabezpečiť nemohol, nakoľko to nie je objektívne možné. Pokiaľ žalobca namietal
znemožnenie predkladať na pojednávaní otázky, v prvom rade platí a vyplýva zo zápisnice zo dňa 4.
októbra 2022 ako aj zo zvukového záznamu, že z celkového počtu 52 otázok na štyroch svedkov žalobcaajehozástupcoviapoložili35otázok.Medziodpoveďamisvedkovzachytenýmivzápisniciaodpoveďami
svedkov podľa zvukového záznamu je obsahový súlad. Samotná skutočnosť, že žalobca nemohol klásť
svedkom otázky ako ich sám formuloval, nespôsobuje inú vadu konania a nejde ani o porušenie práva na

spravodlivý proces (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 311/07, I. ÚS 243/07, II. ÚS 410/06,
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Toto však neznamená, že súd alebo protistrana v konaní
má povinnosť odpoveď žalobcovi na všetky ním položené otázky a rovnako, že protistrana má povinnosť
preukazovať aj skutočnosti, ktoré preukázať nemožno.

4. K podanému vyjadreniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že nakoľko v danom vyjadrení sa žalovaný
uchýlil len k hodnoteniu jeho odvolania a neuviedol žiadne nové podstatné skutočnosti, ku ktorým by
bolo nutné sa vyjadrovať, naďalej nesúhlasí s napadnutým rozsudkom a naďalej žiada, aby bol tento
rozsudok zmenený a aby bolo vyhovené jeho žalobe v plnom rozsahu.

5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaný využil právo účastníka konania

vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré podal žalobca, preto je logické, že namietal tie dôvody odvolania tak ako ich
uvádza žalobca, že dôvody, ktoré uvádza žalobca nie sú dané a prvostupňový rozsudok netrpí vadami.
Preto uviedol, že sa pridržiava svojich skôr urobených podaní v tejto veci.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a 380 ods. 1 CSP v rozsahu

a dôvodov odvolania žalobcu po nariadení odvolacieho pojednávania, na ktorom doplnil dokazovanie
výsluchom žalobcu a oboznámením zverejnených ponúk zo strany žalovaného na portáli Profesia,
a to konkrétne pozície voľných pracovných miest senior web application developer leader s dátumom
zverejnenia 13. mája 2021, skladník A3 Soft s dátumom zverejnenia 31. marca 2021, IT tester A3 Soft
s.r.o. s dátumom zverejnenia 28. apríla 2021, marketingový riaditeľ A3 Soft s.r.o. s dátumom zverejnenia

1. apríla 2021, ďalej oboznámil pracovnú zmluvu zamestnávateľa spoločnosti A3 Pay s A. P. Q. zo dňa
5. augusta 2021 vrátane mzdových podmienok, faktúru s dátumom splatnosti 6. augusta 2020, ako aj
inzerát zverejnený na inzertnom portáli Profesia na pozíciu web application developer A3 Soft s.r.o.
s dátumom zverejnenia 8. apríla 2021 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
sčasti zmeniť podľa § 388 CSP a vo zvyšnej napadnutej časti zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP

a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súdu prvej inštancie z týchto
dôvodov:

7. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania je nepochybné, že medzi žalobcom ako
zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom bola dňa 16. marca 2018 uzatvorená pracovná

zmluva na pozíciu odbornej technickej pomoci pri inštalácii a prevádzke produktov žalovaného. Dňa 8.
decembra 2020 prijal žalovaný rozhodnutie o organizačných zmenách, a to písomnou formou, v rámci
ktorého sa konštatuje, že toto rozhodnutie je vydané s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, usporiť finančné
prostriedky a znížiť náklady žalovaného. Za týmto účelom zrušil jednu pozíciu odbornej a technickej
pomoci pri inštalácii a prevádzke produktov žalovaného - PW Team Implementácie s miestom výkonu

práce v Púchove.

8. Zároveň z vykonaného dokazovania je nepochybné, že žalobca dostal od žalovaného postupne dve
výpovede z pracovného pomeru. Prvú dňa 17. decembra 2020 a druhú dňa 7. apríla 2021. Neplatnosť
oboch výpovedi žalobca uplatnil na súde prvej inštancie spolu s požiadavkou o náhradu mzdy. Konanie

o neplatnosť prvej výpovede prebieha na súde prvej inštancie pod spisovou značkou 10Cpr 11/2021 a
konanie o neplatnosť druhej výpovede je predmetom tohto konania (10Cpr 34/2021) s tým, že konanie
o neplatnosť prvej výpovede bolo prerušené do právoplatnosti skončenia tohto konania.

9. Žalobca v prvom rade namietal v rámci podaného odvolania, že súd prvej inštancie sa nezaoberal v

poradí prvou výpoveďou, pričom odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že práve touto skutočnosťou
sa zaoberal vo svojom zrušujúcom rozhodnutí pod č. k. 17CoPr 2/2023 - 247 zo dňa 24. augusta
2023, a to konkrétne v bodoch 31 až 37 svojho odôvodnenia, pričom v tomto smere odvolací súd
opätovne poukazuje na odôvodnenie svojho rozhodnutia, na ktorom nemá dôvod nič meniť s tým, že
z obsahu prejednávanej veci je zároveň zrejmé, že žalovaný si bol vedomý tej skutočnosti, že daná v

poradí prvá výpoveď nespĺňa zákonné náležitosti, z tohto dôvodu (čo bolo medzi stranami nesporné) aj
vyplácal po podaní výpovede žalobcovi mzdu. Okrem toho samotný žalobca na pojednávaní pred súdom
prvej inštancie dňa 26. apríla 2022 (č. l. 131) uviedol, že žalovaný mu 1. apríla 2022 doručil listinu,
v ktorej mu oznámil, že odvoláva svoju prvú výpoveď. Faktom je, že z rozhodnutia 2Cdo 278/2007,na ktoré poukazoval žalobca vo svojom odvolaní vyplýva, že jediný pracovný pomer je možné skončiť
len na základe jedinej výpovedi a druhá z výpovedí už nemôže vyvolať ňou sledovaný cieľ právny
účinok, ktorým je skončenie pracovného pomeru po uplynutí výpovednej doby, pretože doručením

výpovede už jej právne účinky nastali. Toto rozhodnutie však nie je aplikovateľné na prejednávanú
vec, pretože ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvej inštancie v prejednávanej veci je nepochybné,
že žalovaný uznáva neplatnosť v poradí prvej výpovede čo vyjadril v písomnom vyjadrení, ale aj zároveň
vo svojej výpovedi na pojednávaní. Zároveň vyplácal žalobcovi mzdu po podaní prvej výpovede
a podaním zo dňa 1. apríla 2022 doručil žalobcovi listinu, v ktorej mu oznámil, že odvoláva svoju prvú

výpoveď. Preto námietka zo strany odvolateľa ohľadom dvoch výpovedí zo strany žalovaného voči jeho
osobe neobstojí z dôvodov vyššie uvedených.

10. Žalobca ďalej namietal, že v prejednávanej veci bol porušený princíp sudcovskej koncentrácie
konania, pretože po zrušení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie pripustil nové dôkazy, ktoré
predložil žalovaný na pojednávaní. Táto námietka však zo strany žalobcu neobstojí. Odvolací súd je

vzmysle§383CSPviazanýskutkovýmstavomtak,akohozistilsúdprvejinštancie,aksámdokazovanie
nezopakuje alebo ho nedoplní podľa § 384 CSP. Z tohto dôvodu potom platí, že aj právny názor
obsiahnutý v zrušujúcom rozhodnutí súdu vyššej inštancie vychádza zo skutkového stavu veci, ktorý bol
zistený súdom nižšej inštancie. V konaní na súde nižšej inštancie, ktoré nasleduje po zrušení jeho
rozhodnutia sa však môže zistený skutkový stav veci zmeniť. Je povinnosťou súdu nižšej inštancie,

aby samostatne posúdil novo zistený skutkový stav veci. Sporové konanie sa spravuje zásadou
koncentrácie konania, ale pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP).
Pokiaľ teda nastane procesná situácia, že odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu
vráti na ďalšie konanie, strany sporu môžu uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové ďalšie dôkazy
bez toho, aby boli obmedzované tým, že v predchádzajúcom konaní pred súdom prvej inštancie túto

možnosť nevyužili. Účinky zákonnej sudcovskej koncentrácie konania tým nie sú dotknuté (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 232/2022 zo dňa 25. apríla 2024). Zároveň z obsahu zápisnice
pred súdom prvej inštancie zo dňa 12. októbra 2023
(č. l. 294) vyplýva, že žalovaný vzhľadom na pokyny v rámci zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu
predložildôkazyosvedčujúcepoklesytržby,ktorébolidôvodomorganizačnejzmenyužalovanéhostým,

že na pojednávaní predkladal dôkazy o znížení tržieb pričom súd skonštatoval, že postupne ako právny
zástupca žalovaného predkladal doklady a vyjadroval sa k nim boli krátkou cestou doručované
protistrane tak, aby mala možnosť sa s nimi oboznámiť. Žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania
z dôvodu, že mu nepostačoval priestor pred súdom prvej inštancie na to, aby sa vyjadril k týmto dôkazom
a preto jeho námietka, že týmto postupom súdu mu bolo upreté právo konať pred súdom neobstojí.

Okrem toho ako vyplýva z vyjadrenia žalovaného tieto dôkazy o poklese tržby boli verejne dostupné
z listín a zbierok v obchodnom registri a preukazoval ním len pokles obratov, teda dôvod organizačnej
zmeny u žalovaného.

11. Žalobca ďalej v odvolaní poukazoval na tú skutočnosť, že prvoinštančný súd sa riadne nezaoberal

otázkou diskriminácie jeho ako zamestnanca zo strany zamestnávateľa, pričom diskrimináciu definoval
tým spôsobom, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, odňal mu pracovné pomôcky,
znížilmzduazároveň,keďvdecembri2020hľadalinovéhozamestnanca,hľadalimladéhozamestnanca
na výchovu a jemu ako zamestnancovi
v preddôchodkovom veku zaslali výpoveď pre údajnú nadbytočnosť. Okrem toho žalovaný inzeroval

voľné pracovné miesta, kde uvádzal ako jeden z benefitov prácu v mladom kolektíve. Suma sumárum
videl teda žalobca svoju diskrimináciu v znížení mzdy a tiež videl svoju diskrimináciu v tej skutočnosti,
že žalovaný inzeroval voľné miesta kde uvádza ako jeden z benefitov prácu v mladom kolektíve, a teda
žalobcavyslovilpresvedčenie,žeboldiskriminovanýzpohľadujehoveku.Zrozhodnutia5Cdo10/2011z
3. októbra 2011 vyplýva, že dôkazné bremeno v zmysle § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona nezaťaží

výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne
skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, respektíve
porušeniu zásady rovného zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň predložiť také dôkazy (uniesť
dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho rasa, etnická príslušnosť,

pôvod až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje
tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného
bremena zo žalobcu na žalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. Strana žalobcu je
preto na prvom mieste povinná preukázať zásah na prvý pohľad (prima facie). Nepostačuje iba samotnétvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie, alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z uvedeného
potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať výpovednú hodnotu, aby preukazovali
existujúce objekty na okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad prijať záver

o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t. j. o zásahu). Ak žalobca nepreukáže, že s ním bolo
zaobchádzanéneobvyklýmspôsobomtedaznevýhodňujúcimspôsobom(t.j.diskriminačne)nemôžebyť
v spore úspešný. Preto v nadväznosti na posudzované a diskriminačné konanie zo strany žalovaného
odvolací súd dodáva, že sa žalobcovi nepodarilo uniesť dôkazné bremeno tvrdenia ohľadom jeho
diskriminácie zo strany žalovaného. Samotné tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný hľadal mladých

pracovníkov do svojho kolektívu nepreukazuje diskriminačné konanie voči jeho osobe z hľadiska veku.
Pokiaľ by aj žalobca bol vekovo najstaršou osobou, s ktorou bol rozviazaný pracovný pomer samotná
táto okolnosť sama o sebe neznamená diskriminačné konanie voči jeho osobe, pretože ako uviedol súd
prvej inštancie pri organizačnej zmene je na zamestnávateľovi, aby si vybral, s ktorým z pracovníkov
rozviaže pracovný pomer s tým, že následne súd prvej inštancie sa prípadnou diskrimináciou zo strany
žalovaného zaoberal v bode 33. svojho rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a v celom

rozsahu naňho poukazuje. Pokiaľ žalobca namietal, že mu žalovaný znemožnil prístup do systému
odobral mu pracovné pomôcky po prvej výpovedi samotná táto okolnosť neznamená diskrimináciu
zostranyžalovaného,avšakmohlabymaťvplyvnaprípadnúnáhradumzdy,ktorávšakniejepredmetom
tohto konania, nakoľko je predmetom konania o neplatnosť v poradí prvej výpovede a na prípadnú
diskrimináciu zo strany žalobcu preto nemá žiaden vplyv.

12. Žalobca ďalej spochybňoval samotnú organizačnú zmenu u žalovaného, pretože mal za to,
že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo antidatované s tým, že súd sa nezaoberal kto reálne má
v pracovnej zmluve uvedené ako pracovné zaradenie PW team implementácie, a tiež organizačnou
štruktúrou žalovaného a jej zmenami, hoci to viackrát navrhol. Následne potom nemá logiku, že pokiaľ

neexistuje štruktúra, logicky v rámci nej nemohol byť nijako zaradený a nemôže sa ani zrušiť
miesto pracovnej štruktúry. Odvolací súd v tomto prípade poukazuje na tú skutočnosť, že súd neskúmal
platnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Cdo 33/2008 z 1. mája 2009), pretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom v zmysle
§ 34 Občianskeho zákonníka, ale iba skutočnosťou (faktickým úkonom), ktorá je hmotnoprávnym

predpokladom pre samotný právny úkon (skončenie pracovného pomeru). Pokiaľ vzniknú pochybnosti,
či zamestnávateľ skutočne rozhodol o organizačnej zmene musí sa súd okolnosťou, či rozhodnutie
bolo skutočne prijaté, zaoberať čo sa v predmetnej veci aj stalo. Zákonník práce určuje, že rozhodnutie
o organizačnej zmene musí byť prijaté písomne, ale nedodržanie písomnej formy nepostihuje
neplatnosťou. Pre záver o tom či bolo prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene nie je rozhodujúce to,

ako zamestnávateľ svoje rozhodnutie označil podstatné je to či rozhodnutie bolo prijaté a či sledovalo
zmenu úloh zamestnávateľa technického vybavenia zníženia stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť
efektívnosť práce alebo iné organizačné zmeny, pomocou ktorých má byť regulovaný počet
zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie aké odpovedá jeho potrebám. Ak rozhodnutie zamestnávateľa
bolo skutočne prijaté na dosiahnutie zmeny úloh zamestnávateľa technického vybavenia k zníženiu

stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce, potom bol splnený hmotnoprávny
predpoklad pre realizovanie platnej výpovede z pracovného pomeru. Podmienkou platnosti výpovede
danej zamestnávateľom zamestnancovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je tiež príčinná
súvislosť medzi rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene a nadbytočnosťou zamestnávateľa,
čiže predpokladom použitia tohto výpovedného dôvodu je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť

zamestnanca a príčinná objektívne existujúca súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou
zamestnanca (R 94/68). Samotnou organizačnou zmenou sa súd prvej inštancie zaoberal v bodoch 30.
až 32. napadnutého rozsudku, pričom z vykonaného dokazovania je nesporné, že skutočne žalovanému
v rozhodnom období klesli tržby v dôsledku čoho potom pristúpil k organizačnej zmene, pričom
z vykonaného dokazovania nie je preukázané, že by žalovaný túto organizačnú zmenu vo svojom

rozhodnutí antidatoval. Práve naopak faktom je, že žalovaný písomne rozhodol o organizačnej zmene
a v nadväznosti na toto rozhodnutie dal žalobcovi v poradí prvú výpoveď (ktorá však ako vyplýva
z vykonaného dokazovania bola daná neplatne) čo je medzi stranami nesporné a práve v dôsledku
tejto skutočnosti došlo k časovej preluke medzi samotnou organizačnou zmenou a daním v poradí
druhej výpovede. To, že žalovaný nepripojil k výpovedi text danej organizačnej zmeny nezakladá

neplatnosť výpovede z organizačných dôvodov zo strany žalovaného voči žalobcovi. Čo sa týka
námietky žalobcu ohľadom nedostatkov v rámci jeho pracovnej náplne, ktorá nekorešponduje s tým,
čo skutočne vykonával odvolací súd dodáva, že Zákonník práce ani iný právny predpis neobsahuje
definíciu pojmu druh práce a jeho dojednanie sa v pracovnej zmluve ponecháva na vôli účastníkovv zmluve. Vymedzenie druhu práce a jeho stručná charakteristika v pracovnej zmluve však
zamestnancovi zaručuje, že sa mu prideľuje práca podľa pracovnej zmluvy a zamestnávateľovi zároveň
určujerozsahjehodispozičnejprávomocitedaprideľovaťzamestnancovivdohodnutomrámcikonkrétne

pracovné úlohy, teda záväznými pokynmi konkretizovať dojednaný druh práce, ktorý je súhrnom
jednotlivých opakujúcich sa pracovných činností, pracovných operácií alebo úloh. Z dohodnutého druhu
práce potom stranám vznikajú práva a povinnosti. Zamestnanec nemôže odmietnuť prácu, ktorá je
v súlade s jeho obsahom pracovnej zmluvy a zamestnávateľ môže preradiť zamestnanca na iný
druh práce než bol dojednaný v pracovnej zmluve len celkom výnimočne a to v prípadoch, ktoré sú

taxatívne vymedzené v § 55 Zákonníka práce. V záujme právnej istoty oboch účastníkov právneho
vzťahu je, aby bol druh práce vymedzený v takom rozsahu, aby neumožňoval prideľovanie takej práce
zamestnancovi respektíve, aby nebol zúžený iba na jeho jednu dielčiu činnosť. Pokiaľ ide o formu
pracovnejzmluvyajejnáležitostipopripísomnejformejemožnáajústnaforma,respektívekonkludentný
spôsob. V danom prípade teda mal žalobca dohodnutú okrem iného ako pracovnú náplň zamestnanca
odbornú a technickú pomoc pri inštalácii a prevádzke produktov zamestnávateľa, pričom ako vyplýva

z výpovede, ktorá je predmetom tohto sporu žalovaný dal žalobcovi výpoveď s tým, že žalobca vykonáva
pre žalovaného prácu odbornú a technickú pomoc pri inštalácii a prevádzke produktov zamestnávateľa,
pričom zároveň špecifikoval tím, v ktorom žalobca pracoval ako PW team implementácie. Z obsahu
výpovede je teda zrejmé, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď v rámci pracovnej náplne, ktorú skutočne
aj žalobca pre žalovaného vykonával. Zároveň je nepochybné, že pokiaľ u žalovaného neexistuje

organizačná štruktúra, nemohol ju predložiť, avšak na druhej strane neexistencia tejto štruktúry
neznamená, že by u žalovaného nemohlo dôjsť k organizačnej zmene práve v dôsledku poklesu
tržieb v rámci, ktorej došlo k zrušeniu jedného pracovného miesta. Preto pri posudzovaní pracovného
zaradenia samotného žalobcu je podstatné nie jeho zaradenie do PW team implementácie, ale to čo bolo
obsahom jeho pracovnej činnosti, pričom z rozhodnutia o organizačnej zmene a jeho pracovnej náplni

zároveň vyplýva, že predmetom organizačnej zmeny bolo práve zrušenie jedného pracovného miesta
na pracovnú náplň, ktorú mal práve žalobca ako súčasť svojej pracovnej zmluvy. V konečnom dôsledku
ani samotný žalobca nespochybnil, že v rozhodnom období došlo k poklesu tržieb na strane žalovaného
a práve táto skutočnosť bola dôvodom organizačnej zmeny na strane žalovaného.

13. Odvolateľ ďalej namietal nesplnenie ponukovej povinnosti zo strany žalovaného. Otázka splnenia
ponukovej povinnosti je otázkou zásadnou s tým, že ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce upravuje
takzvanú ponukovú povinnosť zamestnávateľa, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti
výpovede z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti. Jej zmysel spočíva v ochrane pracovného
pomeru tým, že pred jeho skončením uprednostňuje zmenu dojednaných pracovných podmienok,

pričom umožňuje jednostranné skončenie pracovného pomeru výpoveďou až po splnení stanovených
podmienok
(5Cdo 72/2010). Ponukovú povinnosť posudzuje súdna prax ako povinnosť zamestnávateľa urobiť
zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o preradení na inú prácu
(4Cdo 306/2008). Z časového hľadiska sa ponuka inej vhodnej práce musí uskutočniť ešte

pred tým ako dá zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď najskôr však po rozhodnutí zamestnávateľa
o príslušnej organizačnej zmene. Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany
zamestnávateľa je potrebné posudzovať podľa stavu, ktorý je tu v čase dania výpovede, t. j. rozhodujúce
je,čizamestnávateľmávčasedaniavýpovedevoľnépracovnémiesto,ktoréjeprezamestnancavhodné
(4MCdo 5/2010). Voľným pracovným miestom je pracovné miesto, na ktorom má zamestnávateľ v čase

daniavýpovedemožnosťzamestnancazamestnávať.Nemožnosťzamestnancazamestnávaťznamená,
že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, ide teda o absolútnu nemožnosť
(R 51/97). Vo vzťahu k splneniu ponukovej povinnosti zamestnávateľa je teda právne významné
iba to, či zamestnávateľ disponuje voľným pracovným miestom v okamihu kedy dáva zamestnancovi
výpoveď. Problematikou splnenia ponukovej povinnosti sa súd prvej inštancie zaoberal v bodoch 34.,

35. a 36. svojho rozhodnutia. Pokiaľ teda vychádzame z predpokladu, že ponukovú povinnosť musí
splniť zamestnávateľ ešte predtým ako pristúpi k výpovedi, pričom jej splnenie súd skúma ku dňu
dania výpovede faktom je, že žalovaný potom nemôže žalobcovi ponúknuť miesta, ktoré v čase dania
výpovede nie sú voľné.

14. Je teda pravdou, že súd prvej inštancie sa v zmysle pokynov v rámci zrušujúceho rozhodnutia
odvolacieho súdu zaoberal tým, či žalovaný si splnil riadne svoju ponukovú povinnosť podľa § 63 ods.
2 Zákonníka práce, a to konkrétne v bodoch 34, 35 až 36 napadnutého rozsudku. Odvolací súd na
preukázanie tvrdení zo strany žalovaného, vzhľadom na námietky zo strany žalobcu, v prejednávanejveci vytýčil pojednávanie a doplnil dokazovanie za účelom zistenia, či žalovaný skutočne splnil svoju
ponukovú povinnosť, tak ako to tvrdil v rámci konania. Žalovaný na pojednávaní pred odvolacím súdom
uviedol, že spoločnosť A3 Soft a A3 Pay boli prepojené v čase dania výpovede štatutárom, avšak mali

rôzne predmety činnosti a rôzne predmety podnikania. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že miesta, ktoré
inzeroval na inzertnom portáli Profesia, boli sčasti inzerované nie pre žalovaného, ale pre spoločnosť A3
Pay, čo dokladoval predloženou faktúrou, z ktorej vyplýva, že žalovaný mal s portálom Profesia aktívnu
spoluprácu a vytvorené konto na tomto portáli, pričom spoločnosť A3 Pay v tom čase ako samostatná
entita kontom na portáli Profesia nedisponovala a z tohto dôvodu boli pracovné pozície inzerované pod

hlavičkou spoločnosti A3 Soft, teda pod hlavičkou žalovaného. Zároveň žalovaný potvrdil, že spoločnosť
A3 Pay ku dňu pojednávania pred odvolacím súdom neexistuje, pretože došlo k zlúčeniu spoločnosti
A3 Soft a A3 Pay. Čo sa týka týchto spoločností, každá z nich mala iné zameranie čo sa týka predmetu
činnosti. Niektoré predmety činnosti z hľadiska obchodného registra by sa mohli javiť ako podobné,
avšak realita je taká, že spoločnosť A3 Pay mala sídlo v Bratislave, bola skôr obchodnou spoločnosťou,
ktorej predmetom podnikania bolo rozširovanie portfólia z pohľadu platobných systémov a A3 Soft sa

zameriavala na inú oblasť trhu alebo podtrhu. Je pravdou, že obe spoločnosti mali niektoré spoločné
projekty, avšak sa jednalo o dve rozdielne spoločnosti. Zároveň žalovaný uviedol, že spoločnosť A3
Soft mala viac zamestnancov ako spoločnosť A3 Pay s tým, že spoločnosť A3 Soft mala oficiálne sídlo
v Púchove a spoločnosť A3 Pay v Bratislave, avšak na druhej strane nevylúčil, že by aj spoločnosť A3
Soft mala ako miesto výkonu práce pri niektorých zamestnancoch v Bratislave.

15. Preto s prihliadnutím na vyššie uvedené zameral odvolací súd svoje dokazovanie na splnenie
ponukovej povinnosti zo strany žalovaného v rozhodnom období, to znamená po tom, ako došlo k
rozhodnutiu o organizačnej zmene s účinnosťou od 01.01.2021 do momentu, kedy bola žalobcovi daná
výpoveď, to znamená do 7. apríla 2021, a tiež na to, pre akú spoločnosť boli inzerované voľné pracovné

miesta, pretože faktom je, že žalovaný nebol povinný ponúknuť žalobcovi voľné pracovné miesto vo
svojej dcérskej spoločnosti A3 Pay s.r.o. Čo sa týka pozície senior web application developer team (č.
l. 400-401) s miestom výkonu práce Bratislava, vykonaným doplneným dokazovaním pred odvolacím
súdom bolo zistené, že táto ponuka bola zverejnená na inzertnom portáli dňa 13. mája 2021, a preto
preukázateľne nemohla byť ponúknutá žalobcovi ako voľné pracovné miesto v rozhodnom období.

16. Žalovaný ďalej predložil ponuku zverejnenú pod názvom IT tester A3 Soft s.r.o. s miestom výkonu
práce v Púchove s tým, že ponuka bola na inzertnom portáli zverejnená 28. apríla 2021 a podľa
vyjadrenia a obrany žalovaného bola obsadená na základe pracovnej zmluvy zamestnancom A. P. Q.
s účinnosťou od 9. augusta 2021. Faktom je, že ako zmluvné strany sú v pracovnej zmluve uvedení

zamestnávateľ spoločnosť A3 Pay s.r.o., zamestnanec Ing. Jaroslav Ďuroš, avšak v záverečných
ustanoveniach zmluvy je zmluva podpísaná pečiatkou zamestnávateľa spoločnosťou A3 Soft s.r.o. Na
druhej strane však podstatným v prejednávanej veci je tá skutočnosť, že toto pracovné miesto bolo
obsadené až po tom, ako bola žalobcovi doručená výpoveď, a preto túto ponuku nepovažoval odvolací
súd za ponuku, ktorá mohla byť ponúknutá ako vhodné pracovné miesto pre žalobcu.

17. Čo sa týka pozície marketingový riaditeľ (č. l. 406 – 407) je faktom, že táto ponuka bola zverejnená
na inzertnom portáli 1. apríla 2021, jednalo sa o pracovný pomer na plný úväzok, avšak s miestom
výkonu práce v Bratislave. Z výsluchu žalovaného mal súd za preukázané, že táto pracovná ponuka
nebola obsadzovaná pre žalovaného, ale pre spoločnosť A3 Pay, nakoľko žalovaný nemal pozíciu

marketingového riaditeľa. Žalovaný doložil ako dôkaz, že sa jednalo o pracovné miesto pre spoločnosť
A3 Pay mandátnu zmluvu s pani M. L., kedy za účelom náhrady miesto pani L. inzeroval inzerát v mene
svojej dcérskej spoločnosti s tým, že pozícia marketingový riaditeľ v čase dania výpovede pre spoločnosť
A3 Soft v tejto spoločnosti neexistovala (viď mandátna zmluva z č. l. 73-74). Preto v tomto kontexte
odvolací súd uzatvára, že nemal za preukázané, že by pozícia marketingového riaditeľa bola hľadaná

práve pre žalovaného.

18. Čo sa týka pracovnej pozície skladník, ktorá bola zverejnená na portáli Profesia dňa 31. marca 2021,
žalovaný sa v konaní bránil tým, že sa síce jednalo o inzerát pre žalovaného, avšak namietal, že toto
pracovné miesto v čase dania výpovede žalobcovi voľné nebolo. Žalobca pri výsluchu pred odvolacím

súdom potvrdil, že by bol ochotný prijať aj menej kvalifikovanú a menej platenú prácu, teda bol ochotný
prijať aj pozíciu skladníka, ktoré bolo inzerované v rozhodnom období. Žalovaný sa v konaní bránil
tým, že toto miesto nemohlo byť ponúknuté žalobcovi z toho dôvodu, že v čase dania výpovede bola
táto pozícia obsadená pánom O., ktorý sa dohodol na skončení pracovného pomeru k 30. aprílu. Kpozícii pána O., ktorý pracoval na pozícii skladníka, vypovedala A. B. J. pred súdom prvej inštancie na
pojednávaní (viď č. l. 174), ktorá uviedla, že niekedy v apríli 2021 ich pán O. oslovil, že chce s nimi
skončiť spoluprácu a našiel si nové zamestnanie s tým, že na dohodu najskôr nepristúpili, hľadali nejaké

riešenie a nakoniec sa dohodli tak, že pán O. bude pre nich ešte pracovať na nejaký čas, aby zaučil
iného zamestnanca, ktorý v sklade dovtedy pracoval. Je teda faktom, že ako svedčí z výpisu zo sociálnej
poisťovne (č. l. 140) o zozname zamestnancov žalovaného v rozhodnom období v čase od 8. decembra
2020 do 31. augusta 2021 nebol do riadneho pracovného pri pomeru prijatý žiaden nový zamestnanec.
Na druhej strane však do pracovného pomeru boli prijatí Lamžo a Potočný dňa 1. júna 2021 a pán K.

dňa 01.07.2021, avšak jednalo sa len o dohody o pracovnej činnosti a nie o riadny pracovný pomer, s
tým, že miesto skladníka bolo v rozhodnom období obsadené pánom O. (viď č. l. 69 - 72 a 76 - 80). Z
dodatku k pracovnej zmluve zamestnávateľa spoločnosti A3 Soft s pánom O., ktorý pracoval na pozícii
skladníka, je zrejmé, že s účinnosťou od 7. apríla 2020 sa zmenil dohodnutý pracovný pomer na dobu
neurčitú. Následnezvykonanéhodokazovaniavyplýva,žežalovanýsadohodolspánomO.naukončení
pracovného pomeru ku dňu 30. apríla 2021 s tým, že následne s účinnosťou od 20. mája 2021 uzatvárajú

dohodu na dobu určitú o pracovnej činnosti do 31. decembra 2021. Je teda pravdou, že žalovaný sa v
konaní bránil tým, že toto pracovné miesto nemohlo byť žalobcovi ponúknuté, nakoľko bolo obsadené
pánom O., avšak žalobca v konaní ďalej namietal, že z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, že sa
jednalo v rámci inzercie o pracovné miesto, ktoré bolo v rozhodnom období obsadené pánom O.. Preto
obranu zo strany žalovaného v tom smere, že toto miesto ponúknuté žalobcovi nemohlo byť ponúknuté,

považoval odvolací súd za dôvodnú, a to s prihliadnutím na tú skutočnosť, že v rozhodnom období
nebola uzatvorená riadna pracovná zmluva so žiadnym zamestnancom na dané pracovné miesto,
pričom v inzeráte bolo deklarované, že nástup do práce na túto pozíciu je od 01.06.2021, teda po daní
výpovede žalobcovi.

19. Žalobca ďalej v rámci doplneného dokazovania pred odvolacím súdom predložil inzerát na pozíciu
web application developer, s miestom výkonu práce Púchov, na plný úväzok, ktorý bol zverejnený
na inzertnom portáli dňa 8. apríla 2021, s adresou spoločnosti A3 Soft Púchov. V tomto kontexte
odvolací súd zdôrazňuje, že je síce pravdou, že toto pracovné miesto bolo zverejnené až po tom, ako
bola doručená žalobcovi výpoveď, avšak na druhej strane pokiaľ k zverejneniu tejto pracovnej pozície

dochádza jeden deň po doručení výpovede, považuje konanie žalovaného za účelové s tým, že sa
jednalo o voľné pracovné miesto, ktoré malo a mohlo byť ponúknuté žalobcovi. Vzhľadom na nejasnosť
prepojenia medzi oboma spoločnosťami A3 soft a A3 Pay bolo na žalovanom, aby preukázal, že toto
pracovné miesto nebolo inzerované v prospech spoločnosti A3 Soft (čo sa mu nepodarilo preukázať),
pričom všetky vykonané dôkazy smerujú k tomu, že účelovo táto pozícia bola zverejnená až deň po

tom, ako bola žalobcovi doručená výpoveď. Preto odvolací súd konštatuje, že sa jednalo o voľnú
pracovnú pozíciu, ktorá mala byť žalobcovi ponúknutá. V zmysle záverov vyjadrených v rozhodnutí
sp.zn. 2MCdo/2/2010 najvyššieho súdu objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva
smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak však účastník právneho vzťahu síce formálne koná
v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka

právneho vzťahu, ide síce o výkon práva, ale o chybný výkon práva, ktorý nepožíva ochranu. Teda
bez ohľadu na tú skutočnosť, že inzerát na ponuku voľného miesta bol zverejnený jeden deň po
doručení výpovede žalobcovi, odvolací súd má za to, že toto miesto muselo byť voľné skôr, ako došlo
ku zverejneniu inzerátu. Preto sa odvolací súd priklonil k záveru, že toto miesto žalobcovi malo byť
ponúknuté.

20. Suma sumárum odvolací súd dodáva, že vzhľadom k tomu, že po doplnení dokazovania pred
odvolacím súdom sa preukázalo, že žalovaný mal voľné pracovné miesto na pozíciu web application
developer, pričom sa jednalo o pozíciu, ktorá bola voľná v rozhodnom období, bolo povinnosťou
žalovaného túto pozíciu žalobcovi ponúknuť. Pokiaľ tak neurobil, nesplnenie tejto ponukovej povinnosti
má za následok, že výpoveď z pracovného pomeru zo strany žalovaného voči žalobcovi je neplatná pre

porušenie ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa voči zamestnancovi.

21. Preto dospel v konečnom dôsledku odvolací súd k tomu záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie po doplnenom dokazovaní vo vyššie naznačenom smere zmeniť a žalobe v časti,
kde sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede a určenia, že pracovný pomer trvá, zmeniť a

žalobe vyhovieť.

22. S prihliadnutím na tú skutočnosť, že predmetom žalobného návrhu zo strany žalobcu bolo nielen
určenie, že výpoveď je neplatná a jeho pracovný pomer trvá, avšak podanou žalobou sa domáhalaj náhrady mzdy, pričom súd prvej inštancie sa vo svojich rozhodnutiach náhradou mzdy doposiaľ
nezaoberal vôbec, nakoľko mal za to, že výpoveď zo strany žalovaného je platná, dospel odvolací súd
k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti, týkajúcej sa

nároku žalobcu na náhrady mzdy voči žalovanému zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, tak aby
bolo umožnené stranám sporu predkladať návrhy a dôkazy na preukázanie dôvodnosti nároku zo strany
žalobcuvočižalovanémuscieľomzachovaťprincípdvojinštančnostikonaniavprejednávanejveci.Preto
odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa náhrady mzdy a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

23. Obiter dictum odvolací súd dodáva, že na vyjadrenie žalovaného vrátane dôkazov k nemu
pripojených doručenému dňa 10.11.2025 (teda po pojednávaní odvolacieho súdu) neprihliadol a ani
s poukazom na princíp koncentrácie konania prihliadnuť nemohol, a preto sa s ním ani v odôvodnení
tohto rozhodnutia ďalej nezaoberal.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).