Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. december 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoCsp/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1121201157
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nadežda Wallnerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1121201157.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členov

senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej, v právnej veci žalobcu: S. C., H. XX.XX.XXXX,
C.: F. K. XXX/X, C. Š., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom:
Kuzmányho29,Košice,IČO:47234466,protižalovanému:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlom:Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom:
Majerníkova3/A,84105Bratislava,ozaplatenieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniavsume1.200,-
eur, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06. februára
2025, č. k. B1-11Csp/18/2021 - 167, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06. februára 2025, č. k.
B1-11Csp/18/2021 - 167, p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 06. februára 2025, č.k. B1-11Csp/18/2021-167, uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 756,- eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol. Tretím
výrokom súd prvej inštancie žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %.

2. Žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.200,- eur titulom vydania primeraného
finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.") a náhrady trov konania.

3.Žalobuodôvodnilodkazomnaustanovenie§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.,RozsudokNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/127/2017, zo dňa 30.01.2019 a tým, že medzi žalobcom ako
spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom došlo k uzatvoreniu Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, zo dňa
03.06.2010, ktorá z dôvodu chýbajúcich obligatórnych náležitostí bola postihnutá sankciou bezúročnosti
a bezpoplatkovosti, ktorá skutočnosť mala za následok to, že žalobca ako spotrebiteľ bol povinný
veriteľovi uhradiť iba skutočne poskytnuté finančné prostriedky na podklade tejto zmluvy (t. j. istinu
poskytnutého úveru). Vzhľadom na to, že žalobca na predmetnú zmluvu veriteľovi uhradil finančné

prostriedky značne prevyšujúce poskytnuté plnenie zo strany veriteľa, na ktoré veriteľ nemal právny
nárok, na strane veriteľa došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktorého vydania sa žalobca domáhal v
konanívedenomnaOkresnomsúdeŽiarnadHronompodsp.zn.18C/125/2016.RozsudkomOkresného
súdu Žiar nad Hronom č.k. 18C/125/2016-122, zo dňa 15.01.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa03.07.2019, a ktorým došlo zo strany súdu k právoplatnému uloženiu povinnosti žalovaného vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 3.780,50 eur spolu s príslušenstvom, a to z dôvodu, že
zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv na ochranu spotrebiteľa, ktorého integrálnou súčasťou

je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, právo na
pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany
veriteľa garantovaných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bližšie špecifikovaných v
predmetnom rozhodnutí. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené aj Rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. 17Co/159/2018-197, zo dňa 19.06.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.07.2019.
Vzhľadomnatietoskutočnostianaustanovenie§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.vznikolžalobcoviako
spotrebiteľovinároknaprimeranéfinančnézadosťučinenie,ktoréhosapodanoužaloboudomáha.Sumu
žalobou uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.200, - eur, predstavujúcu 32%
z priznanej sumy bezdôvodného obohatenia (3.780,50 eur), považoval žalobca za nanajvýš primeranú
vzhľadom na to, že zo strany žalovaného došlo k neprijateľnému konaniu už na počiatku ich zmluvného

vzťahu a toto vyústilo do náročného konania pred všeobecným súdom, kde spotrebiteľ obhajoval svoje
porušené práva, a na ktorom bol žalobca úspešný.

4. Žalovaný v odpore voči platobnému rozkazu uviedol, že ustanovenie § 3 ods. 5 veta druhá zákona č.
250/2007 Z. z. síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia,

avšaktotoustanoveniejepotrebnévykladaťreštriktívne.Tvrdiltiež,žeprirozhodovaníotom,čisaprizná
primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške, je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť tohto ktorého
účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Pri tom priznanie požadovaných
finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné
už napraviť inak. Žalovaný mal za to, že predmetné rozhodnutie súdu, ktoré uvádzal žalobca, malo

dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie a prípadne priznanú
náhradu finančného zadosťučinenia považuje za neprimerane prísnu a založenú na svojvoľnom a
arbitrárnomvýkladepráva,pričompoukázalnadôležitosťgramatickéhovýkladuslova„primerane".Ďalej
dôvodil, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v
prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho

stupňa ochrany nie len jeho deklaráciu. Mal za to, že jeho opätovné sankcionovanie by bolo vzhľadom
na predchádzajúce konanie neprimerane prísne. Podľa jeho názoru žalobcovi žiadna ujma, ktorá by
odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla, a preto jeho priznanie by
malozanásledokspôsobeniehrubejnerovnováhymedziprávamiapovinnosťamiveriteľaaspotrebiteľa,
a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Konštatoval, že žalobca bol vo svojich konaniach úspešný, a

pretoužrazdošloknápraveporušenéhoprávaapodotkol,žesámžalobcakonalvrámcikontraktačného
procesu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí s obsahom zmluvy, bol oboznámený so
všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať.
Svojím podpisom na zmluve ďalej prehlásil, že si zmluvu prečítal, že ju uzatvoril vážne, zrozumiteľne,
nie v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Za spornú považoval aj výšku požadovanej náhrady

finančného zadosťučinenia dôvodiac jej relevantným neodôvodnením (odhadom určené). Záverom
uviedol, že konanie žalobcu formou podania žaloby na priznanie finančného zadosťučinenia nebolo
adekvátneokolnostiam,nakoľkožalobcamalmožnosťbrániťsaužvpočiatkochkontraktačnéhopostupu
a napriek tomu bol absolútne ľahostajný. Žalobca sa teda mohol brániť primerane aj iným spôsobom,
než zľahčovaním svojho neobozretného a ľahostajného konania.

5. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výpoveďou advokáta žalobcu a listinami tvoriacimi
obsah súdneho spisu, z ktorých zistil nasledovný skutkový a právny stav. Rozsudkom Okresného
súdu Žiar nad Hronom č.k. 18C/125/2016-122, zo dňa 15.01.2018, právoplatným dňa 03.07.2019
(jeho druhým výrokom) v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

č.k. 17Co/159/2018-197, zo dňa 19.06.2019, právoplatným dňa 03.07.2019 (jeho I. výrokom), bola
žalovanému uložená povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 3.780,50 eur s
príslušenstvom z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv na ochranu spotrebiteľa,
ktorého integrálnou súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými
obchodnými praktikami, právo na pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo na konanie

s odbornou starostlivosťou zo strany veriteľa garantovaných ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, bližšie špecifikovaných v predmetných rozsudkoch, t. j. nesporným skutkovým tvrdením
medzi stranami sporu je tvrdenie, že žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie právaalebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a osobitnými
predpismi.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že sporným skutkovým tvrdením medzi stranami sporu bolo, či žalobca
ako spotrebiteľ má právo na primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.200,- eur (predstavujúce 32%
z priznanej sumy bezdôvodného obohatenia 3.780,50 eur) od žalovaného ako toho, kto za porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi zodpovedá,

pričom žalobca tvrdí, že má, a žalovaný toto tvrdenie popiera tvrdením, že nemá, a v prípade, ak by mal,
namieta výšku požadovaného primeraného zadosťučinenia. Následne súd prvej inštancie poukázal na
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/127/2017, zo dňa 30.01.2019, v ktorom
sa zaoberal (aj) právnou otázkou, či možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi
podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a
výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Vo svojich

nosných záveroch Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti uviedol: „Aplikujúc režim zákona
č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými zákonmi zodpovedá... Jediným predpokladom, ktorý citované

ustanovenie zákona vyžaduje, je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením práva alebo
povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny
nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného
obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky

používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami
sporu spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.
Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od
nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa
oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti

alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo
spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého
jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia... Vo vzťahu k tejto otázke možno

uzavrieť, že v prípade žaloby spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy
a aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy." Súd prvej inštancie
uviedol aj, že na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/389/2015 a sp.zn.
6Cdo/127/2017, nadviazalo temporálne neskoršie Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 7Cdo/92/2021, zo dňa 30.06.2022, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2022 pod č. 48 a ktorého práva veta znie: „Pre priznanie
práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti
v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim

kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so
zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu."

7. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené konštatoval, že citované rozhodnutia možno jednoznačne
považovať za ustálenú súdnu prax. Podľa tejto ustálenej súdnej praxe je jedinou podmienkou pre

priznanie finančného zadosťučinenia úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi. Táto podmienka je splnená, ak súd judikuje v
prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti (v danom prípade nárok z
bezdôvodného obohatenia z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX,
zo dňa 03.06.2010). Žiadna iná podmienka nemusí existovať. V kontexte citovaných rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preto nemohla obstáť obrana žalovaného, prezentovaná v
odpore proti platobnému rozkazu, na ktorej zotrval žalovaný aj vo vyjadrení (duplike) a súd prvej
inštancie v zhode s názorom žalobcu, obsiahnutým vo vyjadrení žalobcu k odporu žalovaného (replike)
pokladal argumentáciu žalovaného v podanom odpore proti platobnému rozkazu za zavádzajúcu anezohľadňujúcu ustálenú súdnu prax v sporoch o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
podľa § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z.

8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že interpretáciou § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007
Z. z. v nadväznosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/389/2015,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/127/2017, zo dňa 30.01.2019 a
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/92/2021, zo dňa 30.06.2022, ktoré bolo
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2022

pod č. 48, súd prvej inštancie dospel k záveru, že úspešným uplatnením práva na súde je nutné
rozumieť právoplatné rozhodnutie súdu o priznaní nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo určenie
neprijateľnej zmluvnej podmienky, či zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak vychádza z neprijateľnej
rozhodcovskej doložky a pod. Podmienka úspešného uplatnenia práva na súde bola v danom prípade
splnená právoplatným rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 18C/125/2016-122, zo dňa
15.01.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.07.2019 a vykonateľnosť dňa 09.07.2019 v prvom a

druhom výroku v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17Co/159/2018-197 zo dňa
19.06.2019, právoplatným dňa 03.07.2019, ktorým odvolací súd potvrdil ako vecne správny rozsudok
Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 18C/125/2016-122, zo dňa 15.01.2018 v prvom výroku, ktorým
žalobu žalobcu zamietol, a v druhom výroku, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému
sumu 3.780,50 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 14.03.2017 do zaplatenia v lehote

3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, t. j. ktorým súd prvej inštancie rozhodol o vzájomnej žalobe
žalovanéhoprotižalobcovitak,žepriznalžalovanémuakospotrebiteľovi(vpredmetnomspore,vedenom
na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B1-11Csp/18/2021, v procesnom postavení žalobcu)
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.780,50 eur s príslušenstvom. Vznik ujmy v
sporoch o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je potrebné skúmať a zo strany žalobcu

preukazovať, nakoľko na vznik tohto práva postačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti, čo bolo
v danom prípade naplnené a potvrdené právoplatným rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k.
18C/125/2016-122, zo dňa 15.01.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.07.2019 a vykonateľnosť
dňa 09.07.2019 v prvom a druhom výroku v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 17Co/159/2018-197, zo dňa 19.06.2019, právoplatným dňa 03.07.2019. Pre priznanie práva na

zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle
§ 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z., je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného
zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého
prípadu. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci bolo z obsahu spisu zrejmé, a nebolo
to ani medzi stranami sporné, že žalobca, ako spotrebiteľ, na súde úspešne uplatnil porušenie svojich

práv ustanovených zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi, keď jeho vzájomnej žalobe v
spore vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp.zn. 18C/125/2016, tento súd vo vzťahu k
tomutonárokuvyhovel.Žalobcataksplnilpredpoklad,ktorýzákonč.250/2007Z.z.vustanovení§3ods.
5 veta tretia vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie. Pre úspešné uplatnenie
tohto nároku zákon nevyžaduje, aby žalobca preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy.

9. Na margo primeranosti požadovaného finančného zadosťučinenia, ako rozhodujúceho kritéria pre
priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo
povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z., pričom jeho konkrétnu výšku určuje
súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu, súd prvej inštancie konštatoval, že

žaloba je dôvodná v jej základe, t. j. že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Avšak čo sa týka sumy
žalobcom požadovanej ako primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.200,- eur, súd prvej inštancie
považoval za primerané finančné zadosťučinenie výšku 756,- eur [predstavujúce 20% z priznanej sumy
bezdôvodného obohatenia 3.780,50 eur, namiesto žalobou uplatnených 32% (1.200,- eur) z priznanej
sumy bezdôvodného obohatenia 3.780,50,- eur] podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Žalobu súd

prvej inštancie teda považoval za nedôvodnú v primeranom finančnom zadosťučinení vo výške 444,-
eur, ako rozdielu medzi žalobcom uplatneným primeraných zadosťučinením vo výške 1.200,- eur a
finančným zadosťučinením vo výške 756,- eur, súdom považovaným za primerané. Sumu 756,- eur súd
prvej inštancie považoval za zodpovedajúcu stavu, kedy zo strany žalovaného došlo k neprijateľnému
konaniu už pri vzniku zmluvného vzťahu založeného medzi žalovaným ako veriteľom (dodávateľom) a

žalobcom ako dlžníkom (spotrebiteľom) Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX, zo dňa 03.06.2010, ktoré
vyústilo do súdnych konaní na Okresnom súde Žiar nad Hronom ako súde prvej inštancie a následne
na Krajskom súde v Banskej Bystrici ako odvolacom súde, počas ktorých (až do ich právoplatného
skončenia dňa 03.07.2019) žalobca ako spotrebiteľ obhajoval svoje porušené práva vzájomnou žaloboua bol v ich obhajovaní úspešný. Tiež mal za to, že finančné zadosťučinenie priznané žalobcovi v
sume 756,- eur, spravodlivo a postačujúco vyrovná ujmu žalobcu ako spotrebiteľa, zároveň adekvátne
sankcionuje žalovaného ako dodávateľa, a poskytne žalobcovi ako spotrebiteľovi náležitú satisfakciu,

čím naplní všetky atribúty finančného zadosťučinenia tak, ako ich má na mysli ustanovenie § 3 ods. 5
veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. Súd prvej inštancie vysvetlil, že uvedené finančné zadosťučinenie
je potrebné vnímať ako poskytnutú satisfakciu ako spotrebiteľovi, a tiež ako odmenu pre žalobcu, nie
ako kompenzáciu. Zároveň má odradiť žalovaného ako dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.
Súd prvej inštancie považoval za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 756,- eur aj s

ohľadomnaintenzituzásahužalovanéhodoprávažalobcuakospotrebiteľa,ktoránemusíbyťvrovnakej,
numericky vyjadrenej výške, ako ujma, ktorá hrozila. Za primerané ho pokladal aj vzhľadom na dĺžku
trvania nezákonného stavu od 03.06.2010, t. j. od uzavretia Zmluvy o úvere č. 608100284 medzi
žalobcom a žalovaným, do 03.07.2019, t. j. do právoplatnosti rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom
súde Žiar nad Hronom pod sp.zn. 18C/128/2016 a tiež vzhľadom na existenciu objektívnej spôsobilosti
vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom živote žalobcu, napr. znížením životnej úrovne žalobcu po

dobu trvania nezákonného stavu, alebo nemajetkovou ujmou žalobcu v peniazoch, ku ktorej došlo vo
sfére psychiky žalobcu v dôsledku porušovania povinností zo strany žalovaného ako dodávateľa. Súd
prvejinštancievzalzreteľajnaskutočnosť,žežalobcabolRozsudkomOkresnéhosúduŽiarnadHronom
sp.zn.3T/136/2013,zodňa19.08.2013,právoplatnýmdňa23.10.2013,uznanýzavinnéhozospáchania
prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, z dôvodu, že žalobca v žiadosti o

úver (v súvislosti so Zmluvou o úvere č. 608100284, zo dňa 03.06.2010 uzatvorenou medzi žalobcom a
žalovaným) uviedol nepravdivé údaje v položke mesačné príjmy a výdavky a úver nesplácal. Napokon
súd prvej inštancie zohľadnil aj fakt, že účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia pri
porušení práv nemá byť na jednej strane len odradenie dodávateľa od takýchto praktík, ale na druhej
strane nemá byť ani nástrojom obohacovania sa pre druhú stranu sporu.

10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100 %.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie proti výrokom uvedeným pod bodom I. a II. podal v zákonom
stanovenej lehote žalobca odvolanie, a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. b), d), f) a h)
C.s.p. Napádané rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za správne, avšak len v časti, ktorou sa
stotožnil s argumentáciou žalobcu o existencii nároku na primerané finančné zadosťučinenie, pričom
žalobca podaným odvolaním namietal tú časť rozhodnutia, ktorou súd prvej inštancie zamietol značnú

časť uplatňovaného finančného zadosťučinenia, a to bez bližšieho a presvedčivého odôvodnenia. V
tejto časti považoval napádané rozhodnutie za nepreskúmateľné. Podané odvolanie odôvodňoval najmä
tým, že súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou primeranosti výšky uplatneného nároku, pričom ako
určité kritérium, pomocou ktorého posudzoval primeranosť tohto nároku si celkom bez vysvetlenia
určil, že primeraná výška finančného zadosťučinenia je vo výške 20 % z bezdôvodného obohatenia.

Takéto posúdenie veci žalobca s ohľadom na aktuálnu právnu úpravu inštitútu primeraného finančného
zadosťučinenia, ako aj s ohľadom na aktuálnu rozhodovacia prax všeobecných súdov Slovenskej
republiky nepovažoval za správne. V súvislosti s právnym posúdením veci považoval za potrebné
uviesť, že jediným kritériom posúdenia výšky finančného zadosťučinenia je primeranosť k porušeniu
práv spotrebiteľa. Aj keď zákonodarca neustanovil žiadne osobitné kritériá pre jej posúdenie, žalobca

vychádzajúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2019, vydaného v
konaní vedenom pod sp. zn. 6Cdo/127/2017, ako aj z rozhodovacej praxe iných všeobecných súdov
Slovenskej republiky, ktorá musí byť súdu prvej inštancie z jeho činnosti známa (kde súdy priznávali
až 100 % priznanej sumy bezdôvodného obohatenia alebo sumy o ktorú sa veriteľ snažil bezdôvodne
obohatiť na úkor spotrebiteľa), žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia iba vo výške, ktorá predstavovala zhruba iba 47 % celkového plnenia, o
ktoré sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu
prax Krajského súdu Prešov, prezentovanú rozhodnutiami vydanými v konaniach vedených pod sp.zn.
3Co/53/2016,6Co/104/2017,7Co/23/2017,19Co/30/2018,7Co/49/2018,21Co/31/2018,vrámciktorých
konajúce súdy konštatovali primeranosť takej výšky finančného zadosťučinenia, ktorá zodpovedá 100

% súm bezdôvodného obohatenia, o ktoré sa dodávateľ obohatil na úkor spotrebiteľa. Vychádzajúc
z uvedeného mal žalobca za to, že výška žalovanej sumy bola v prejednávanom prípade podporená
ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov Slovenskej republiky v otázke primeranosti
finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na uvedené záver súdu prvej inštancie, ktorý striktne a bezďalšieho odôvodnenia považoval za primeranú finančné zadosťučinenie vo výške 20 % označil
za nesprávny. Poznamenal pri tom, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil, akým
spôsobom dospel k záveru, že suma zodpovedajúca 20% je primeraná s ohľadom na konkrétne

okolnosti prejednávaného prípadu. Ďalej vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie s
poukazom na spáchanie trestného činu úverového podvodu žalobca uviedol, že k spôsobeniu škody
veriteľovi (žalovanému) nedošlo, a to vzhľadom na to, že žalovaný mal nárok len na ním skutočne
poskytnutéfinančnéprostriedky.Žalobcauvedenéžalovanémuvrátil,dokoncauhradilsumuprevyšujúcu
poskytnuté plnenie. Mal za to, že z uvedeného dôvodu záver súdu prvej inštancie nemohol obstáť.

Namietal, že na jednej strane vo veci súd prvej inštancie zohľadnil vyššie uvedené, ale porušenia práv
spotrebiteľa veriteľom len minimálne. Následne poukázal na ďalšie významné okolnosti prejednávaného
prípadu, ktoré podľa jeho názoru súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nezohľadnil, keď určil sumu
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 20 % z bezdôvodného obohatenia ako primeranú.
V prvom rade poukázal na dlhodobý stav právnej neistoty žalobcu, ktorý ako spotrebiteľ bol v tomto
právnom vzťahu od roku 2010 do roku 2019, čo predstavovalo dlhú dobu 9 rokov, pričom počas

tejto doby bol spotrebiteľ vystavený tlaku súdneho konania ako aj trestného konania. S ohľadom
na tieto skutočnosti poukázal na rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 28.03.2024, vydané v
konaní vedenom pod sp.zn. 3CoCsp/15/2023, rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 24.06.2024,
vydaného v konaní vedenom pod sp.zn. 3CoCsp/5/2021, rozsudok Krajského súdu v Bratislave vydaný
pod sp.zn. 3CoCsp/9/2024, zo dňa 27.06.2024, rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.04.2024

sp.zn. 21CoCsp/11/2023. Ďalej poukázal na účel primeraného finančného zadosťučinenia. Uviedol, že
rozhodnutia vydané v pôvodných konaniach, ktoré deklarovali porušenie žalobcovho práva žalovaným a
v merite veci súdy rozhodli o jeho ochrane nepredstavovali sankciu ako to žalovaný nesprávne uviedol.
Boli nájdením práva - uvedením (spotrebiteľského) vzťahu do právneho súladu. Za dôležité potom
považoval poskytnúť istú formu satisfakcie spotrebiteľovi za jeho aktívne uplatnenie a súčasne hájenie

práv v konaní na súde, pri čom namietal, že uvedené vo vzťahu ku spotrebiteľovi vo veci súd prvej
inštancie žiadnym spôsobom nezohľadnil. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vydaný pod sp.zn. 9Cdo/324/2020, zo dňa 13.12.2022, rozsudok Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 12.05.2022, sp.zn. 3CoCsp/67/2021, rozsudok Krajského súdu v Bratislave vydaný
pod sp.zn. 5CoCsp/16/2023-176, zo dňa 30.05.2023. Poznamenal, že priznaná suma uplatneného

nároku tak nekorešpondovala nielen s príslušnou právnou úpravou, ale aj s ustálenou rozhodovacou
praxou všeobecných súdov Slovenskej republiky, na ktorú žalobca poukázal. Namietal tiež, že súd
prvej inštancie vyššie uvádzané skutočnosti vôbec nezohľadnil a svoje rozhodnutie v otázke výšky
primeraného finančného zadosťučinenia riadne neodôvodnil, na základe čoho tak bolo jeho rozhodnutie
v tejto otázke arbitrárne. Z odôvodnenia napádaného rozhodnutia bolo podľa názoru žalobcu evidentné,

že vo veci súd prvej inštancie v otázke zamietnutia časti žalovanej sumy postupoval v rozpore s
citovaným ustanovením § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a svoje rozhodnutie
v tejto časti žalovanej presvedčivo neodôvodnil, pričom len zovšeobecnene odkázal na iné konania, v
ktorých rozhodol úplne totožným spôsobom. Výšku priznaného finančného zadosťučinenia považoval
za neprimeranú vo vzťahu k rozsahu, v ktorom došlo k porušeniu práv spotrebiteľa a ktorých nápravy

sa musel žalobca domáhať, a preto žiadal, aby odvolací súd zmenil napádané rozhodnutie tak, aby
okrem súdom prvej inštancie priznaného nároku na zaplatenie sumy 756,- eur priznal žalobcovi nárok
aj na zaplatenie sumy 444,- eur. Záverom žalobca uviedol, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí
dostatočne a výstižne neodôvodnil základné dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu rozhodnutia, ale len
nekriticky vyslovil záver o primeranosti finančného zadosťučinenia len v rozsahu sumy 756,- eur, a teda

napadnuté rozhodnutie vykazovalo znaky arbitrárnosti a svojvôle a odôvodnenie rozhodnutia nespĺňalo
parametre zákonného odôvodnenia v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2) CSP, na základe čoho označil
predmetné rozhodnutie za nepreskúmateľné a nezákonné.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaný,

a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. f) a h) CSP. Uviedol, že neuznáva žalobcom
vznesený nárok na finančné zadosťučinenie ani čo do dôvodu, ani čo do výšky. Zdôraznil, že žalobca
nijakým relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Podotkol,
že primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu
vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy

len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Tiež považoval vzhľadom
na okolnosti prejednávaného prípadu priznanú náhradu finančného zadosťučinenia za neprimerane
prísnu a založenú na svojvoľnom a arbitrárnom výklade práva. Mal za to, že súd prvej inštancie bol
povinný na skutkový prípad aplikovať ustanovenie § 13 ods. 3 OZ, v zmysle ktorého výšku náhrady súdurčí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Žalovaný odmietol vyjadrenia žalobcu, ktoré mali evokovať stav, že spôsobil svojím konaním žalobcovi
nemajetkovú ujmu, a preto pri posudzovaní svojho konania žiadal dôslednú aplikáciu relevantných

vnútroštátnych, európskych predpisov. Rovnako žiadal, aby pri posudzovaní žalobcom uplatneného
práva boli posudzované konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobcu a žalovaného a pri rozhodovaní
bolo do úvahy vzaté aj konanie žalobcu, ktorý sa domáhal vydania finančného zadosťučinenia napriek
tomu, že sám konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne. Dodal, že žalovaný svojím podpisom
prejavil svoj súhlas s tým, že bol osobitne poučený o jednotlivých náležitostiach zmluvy a tiež v konaní

nepreukázal ani nevysvetlil, v čom mala primeranosť finančného zadosťučinenia spočívať. Záverom
poznamenal, že v prípade, ak bola spotrebiteľovi skutočne spôsobená ujma, sa do popredia dostáva
kompenzačnáfunkcia(restitutioinintegrum),t.j.navráteniadopredošléhostavu.Priznanieprimeraného
finančného zadosťučinenia každému subjektu, t. j. aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom
prípadenemožnochápaťakopozitívnepreventívnepôsobenie.Právenaopak,takýtopostupvaplikačnej
praxisúdovbymalzanásledokľahostajnosťkaždéhospotrebiteľa,ktorýdôverujúcbezhraničnejochrane

súdov,budevstupovaťdoakéhokoľvekprávnehovzťahubeztoho,abysaspoliehalajnavlastnýúsudok.

13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, pričom v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že v celom
rozsahu trvá na svojich predošlých podaniach.

14. Žalobca predložil súdu vyjadrenie k odvolaniu žalovaného. V prvom rade poukázal na to, že
odvolanie žalovaného nebolo podané včas. Uviedol, že zo súdneho spisu vyplývalo, že odvolanie
žalovaného bolo podané až dňa 02.05.2025, čo bolo po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Ďalej
poukázal na to, že odvolanie žalovaného nemalo náležitosti podľa § 363 CSP, nakoľko z podaného
odvolania nevyplývalo, v akom rozsahu napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie, a teda nebol zrejmý

rozsah odvolacieho prieskumu pre odvolací súd. V prípade, ak by aj napriek uvedeným skutočnostiam
odvolací súd na podané odvolanie žalovaného prihliadal, žalobca z dôvodu právnej istoty uviedol
nasledujúcu právnu argumentáciu. Žalovaným v podanom odvolaní uvedené, že žalobcovi neprislúcha
finančné zadosťučinenie, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie bolo podľa
názoru žalobcu v príkrom rozpore so zákonnou úpravou tohto inštitútu, ako aj so závermi súdu prvej

inštancie, v napádanom rozhodnutí. Žalobca trval na tom, že preukázal naplnenie všetkých podmienok
koncipovaných v § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Splnenie podmienok
zo strany žalobcu bolo v danom konaní preukázané a žalovaného procesná obrana bola v otázke
vzniku nároku a naplnenia predpokladov v celom rozsahu irelevantná. Žalobca zotrval aj na tom, že
žiadaná suma vo výške 1.200,- eur bola primeraná vo vzťahu k postupu žalovaného, ktorého sa vo

vzťahu k žalobcovi dopustil. Následne sa vyjadril k žalovaným avizovanému zneužitiu práva podanou
žalobou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré považoval za absolútne mylné a
ničím nepodložné. Namietal, že žalovaný akoby chcel navodiť dojem, že domáhaním sa zo strany
žalobcu vydania primeraného finančného zadosťučinenia ide automaticky o zneužitie práva, ignorujúc
pritom zákon, ako aj rozhodovaciu prax, v tejto otázke, pri čom poukázal na rozhodnutia, ktoré bližšie

konkretizovali,čomožnopovažovaťzazneužitieprávaanakomležídôkaznébremenojehopreukázania
a ktoré jednoznačne vyvracajú akúkoľvek námietku žalovaného smerujúcu k tomu, že zo strany žalobcu
ide o zneužitie práva.

15. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených

odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (ust. § 385 ods. 1 CSP a contario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie ako žalobcu, tak aj
žalovaného nie je dôvodné.

16. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že žalovaný podal odvolanie včas. Zo spisu vyplýva, že rozsudok
bol žalovanému doručený dňa 15.04.2025 (doručenka na č.l. 179 spisu). Odvolanie bolo súdu doručené
dňa30.04.2025,akovyplývazdoručenkynač.l.214spisu.Záznamnapísanýzostranysúdunaodvolaní
žalovaného na č.l. 206, a to eŽaloba prijatá dňa 01.05.2025, nezodpovedá údaju na riadnej doručenke
na č.l. 214, z ktorej jasne vyplýva, že odvolanie bolo súdu doručené dňa 30.04.2025 a rovnako doručenie

odvolania súdu dňa 30.04.2025, vyplýva to aj z potvrdenia o odoslaní podania na č.l. 215 spisu. Odvolací
súd preto musí konštatovať, že odvolanie žalovaný podal včas, keď posledným dňom 15-dňovej lehoty
na podanie odvolania bol deň 30.04.2025, keď rozsudok bol žalovanému doručený dňa 15.04.2025.17. Odvolací súd po preštudovaní spisu, rozsudku súdu prvej inštancie a odvolaní, dospel k záveru, že
sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím a odôvodnením súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie
z vykonaného dokazovania riadne a správne ustálil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil

a dospel k správnemu záveru o dôvodnosti návrhu pokiaľ ide o nárok na finančné zadosťučinenie
a rovnako správne dospel aj k primeranej výške tohto finančného zadosťučinenia. Na zdôraznenie
správnosti rozhodnutia a v reakcii na argumenty uvedené v odvolaniach odvolací súd uvádza, že
žalobca si uplatňuje nárok v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., podľa ktorého
proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa

spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti
porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a
to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým
súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o
konanieporušiteľauplatňovanévočivšetkýmspotrebiteľom(ďalejlen„kolektívnezáujmyspotrebiteľov").
Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom

a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Podľa poslednej
vety daného ustanovenia podmienkou na uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je, že
spotrebiteľ úspešne na súde uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi. V danom prípade nastala táto skutočnosť, ako uviedol aj súd prvej inštancie, keď

právoplatným rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 18C/125/2016-122, zo dňa 15.01.2018,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.07.2019 a vykonateľnosť dňa 09.07.2019, v prvom a druhom
výroku v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17Co/159/2018-197, zo dňa
19.06.2019, právoplatným dňa 03.07.2019, ktorým odvolací súd potvrdil ako vecne správny Rozsudok
Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 18C/125/2016-122, zo dňa 15.01.2018, v prvom výroku, ktorým

žalobu žalobcu zamietol a v druhom výroku, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému
sumu 3.780,50 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 14.03.2017 do zaplatenia v lehote
3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, t. j. ktorým súd prvej inštancie rozhodol o vzájomnej žalobe
žalovanéhoprotižalobcovitak,žepriznalžalovanémuakospotrebiteľovi(vpredmetnomspore,vedenom
na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B1-11Csp/18/2021, v procesnom postavení žalobcu) nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.780,50 eur s príslušenstvom. Tento nárok bol priznaný
žalobcovi z dôvodu, že došlo zo strany žalovaného k porušeniu práv na ochranu spotrebiteľa, ktorého
súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami,
právo na pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou
zo strany veriteľa garantovaných v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, v zákone

č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Odvolací súd aj s ohľadom na súdom prvej inštancie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, musí konštatovať, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď ustálil, že predpokladom
vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.
je iba úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej uvedeným zákonom alebo

osobitnými predpismi a nevyžaduje sa aj preukázanie ujmy. Odvolací súd teda odvolaciu námietku
žalovaného, že neboli splnené podmienky na uplatnenie práva podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľov, vyhodnotil ako nedôvodnú. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie riadne odôvodnil
prečo v danej veci došlo k naplneniu týchto podmienok a odvolací súd sa stotožnil s jeho odôvodnením
v celom rozsahu.

18. Žalovaný ďalej namietal, že suma, ktorú si žalobca uplatňuje, je neprimeraná. Žalobca
naopak namieta v odvolaní, že súd prvej inštancie priznal neprimerane nízku sumu. Odvolací
súd opäť konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožnil s posúdením a odôvodnením priznanej
výšky zadosťučinenia súdom prvej inštancie. Odvolací súd dopĺňa a opakuje, že závažnosť ujmy

nie je podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľov, ktorého aplikácia ako lex specialis
sa uplatňuje na daný prípad, podmienkou k úspešnému uplatneniu primeraného zadosťučinenia.
Najvyšší súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 7Cdo/92/2021, ustálil, že pre priznanie
práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo
povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia;jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého
prípadu. V odôvodnení daného rozhodnutia sa uvádza: "Najvyšší súd v uznesení z
30. januára 2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017 (napadnuté odvolacie rozhodnutie je z
15. júla 2020, pozn.) sa v rámci podaného dovolania zaoberal (aj) právnou otázkou, či možno priznať
primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a

bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Vo svojich nosných záveroch
v tejto súvislosti uviedol: „Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z.z. je potom nutné použiť jeho
§ 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a
jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania
voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov
domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva
hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva

spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie
zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva
alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa

konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z
bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp.zn. 6Cdo/389/2015 ). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani

podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená
konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú
situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno
na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody,
ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky

utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje
žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom
je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky
okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia... Pre úspešné
uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani

to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby
správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného
zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje ... Vo vzťahu k tejto otázke možno uzavrieť, že v
prípade žaloby spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods.

5 zákona č. 250/2007 Z.z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy
a aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy." Odvolací súd
s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádza, že
či je uplatnená suma zadosťučinenia primeraná, je na úvahe súdu. Konkrétnu výšku určuje súd
úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. Odvolací súd má za to, že súd prvej

inštancie odôvodnil a uviedol úvahy, prečo považoval ním priznanú výšku 756,- eur za primeranú
a odôvodnil ju okolnosťami prípadu. Poukázal na dlhšie časové obdobie niekoľkých rokov, počas
ktorého dochádzalo k porušovaniu práv spotrebiteľa, poukázal aj na výšku sumy, ktorú neoprávnene
žalovaný požadoval uhradiť od žalobcu a na druhej strane zohľadnil aj správanie žalobcu pri uzatváraní
zmluvy, kde uviedol nepravdivé údaje. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie zohľadnil možné

hľadiská pre posúdenie primeranosti finančného zadosťučinenia a priznal sumu zodpovedajúcu týmto
hľadiskám. To, že aj v iných prípadoch priznal súd prvej inštancie (ten istý sudca) tiež sumy finančného
zadosťučinenia vo výške zodpovedajúcej 20 % sume bezdôvodného obohatenia neznamená, že
nedošlo ku zohľadneniu konkrétnosti prípadu. Totižto všetky súdom prvej inštancie prejednávanéprípady mohli vykazovať rovnaké konkrétnosti. Nie je potom pochybením súdu, ak v obdobných
prípadoch, s porovnateľnými konkrétnosťami, prizná obdobnú sumu, ktorú vyjadrí rovnakým percentom
z výšky bezdôvodného obohatenia. Žalobca poukazuje na rozhodnutia krajských súdov, ktoré priznali

až 100 % sumy bezdôvodného obohatenia ako primerané finančné zadosťučinenie, avšak na druhej
strane žalobca poukazuje aj na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v obdobných veciach (napr.
sp.zn. 3CoCsp/5/2021, 3CoCsp/9/2024, 3CoCsp/15/2023, 5CoCsp/16/2023), z ktorých rozhodnutí
zase vyplýva, že priznali za primerané finančné zadosťučinenie práve sumy zodpovedajúce 20 % zo
sumy bezdôvodného obohatenia. Rovnako vyplýva z odôvodnení týchto rozsudkov Krajského súdu v

Bratislave, že išlo o obdobné prípady ako je daný prípad, aj čo sa týka dĺžky súdneho konania, v ktorom
spotrebiteľ úspešne uplatnil svoje právo. Daný prípad je v podstate odôvodnený v žalobe rovnako, ako
sú vyššie uvedené prípady v rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd má za to, že súd
prvej inštancie priznal primeranú výšku finančného zadosťučinenia a odvolací súd nevzhliadol žiaden
dôvod, žiadnu takú okolnosť v danom konkrétnom prípade, ktorá by mohla opodstatnene znamenať
priznanie vyššieho finančného zadosťučinenia oproti priznanému súdom prvej inštancie. Úvaha súdu

prvej inštancie o primeranosti finančného zadosťučinenia v danom prípade je odôvodnená jasne,
zrozumiteľne, nevybočuje ani z rozhodovacej praxe súdov a nie je dôvod zo strany odvolacieho súdu
do danej úvahy zasahovať.

19. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že

žaloba je dôvodná, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (ust. § 387 ods. 1CSP).

20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd nevyhovel ani odvolaniu žalobcu ani žalovaného, má
za to, že je namieste o trovách konania rozhodnúť podľa úspechu tak, že žiadna zo strán nemá právo

na náhradu trov odvolacieho konania.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).