Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoCsp/20/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722203467
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8722203467.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Romana Lajoša a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/
X, XXX XX D., proti žalovanému: Pohotovosť, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35
807 598, právne zastúpenému: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokát so sídlom Majerníkova 3/A, 841
05 Bratislava, o určenie že úver je bezúročný a bez poplatkov a o zaplatenie bezdôvodného obohatenia

s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.9Csp/93/2022 –
127 zo dňa 22.1.2025 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok vo výroku I.
II. Z r u š u j e rozsudok vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Súd
u r č u j e, že úver zo Zmluvy o úvere č. 7201622 zo dňa 21.12.2006 je bezúročný a bez poplatkov.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1.957,35 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.
III. Stranám sporu náhradu trov konania n e p r i z n á v a.“
V odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, že žalobca navrhol určiť, že úver je bezúročný a bez
poplatkov, pretože zmluva o úvere neobsahuje hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov a uplatnil
si nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.957,35 Eura. Žalobca a žalovaný uzavreli

dňa 21.12.2006 úverovú zmluvu, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 20 000 SK
(664 Eur), ktorý sa žalobca zaviazal splácať v 12 mesačných splátkach po 3 260 Sk (108,21 Eura), t.j.
celkovo mal zaplatiť sumu 39 120 Sk (1 298,52 Eura). Súčasťou Všeobecných obchodných podmienok
bola aj rozhodcovská doložka. Na tunajšom súde bol podaný návrh na vykonanie exekúcie zo dňa
28.02.2008 na základe Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 7447/07 zo dňa 25.10.2007, ktorým bol žalobca zaviazaný na zaplatenie
36.160,- Sk, úroku z omeškania 0,25 % denne z dlžnej sumy 35.860,- Sk od 03.07.2007 do zaplatenia

a trov konania v sume 8.236,- Sk a to na podklade vyššie citovanej úverovej zmluvy.
SúdnyexekútorE.C.F.doručilžalobcovivpredmetnejexekučnejveciKonečnévyúčtovanieexekučného
konania – daňový doklad zo dňa 20.01.2017, nakoľko povinný ku dňu 28.02.2011 uhradil celkovú
pohľadávku s trovami exekúcie, exekučné konanie bolo v predmetnej veci ukončené. Podľa uvedeného
vyúčtovania bol vymožený nárok čo do istiny v sume 1.200,29 Eura, spolu s príslušenstvom v sume
1.615,48 Eura, spolu s trovami súdneho exekútora v sume 1.635,48 Eura.

Rozhodcovský rozsudok, zakladajúci podľa námietky žalovaného prekážku rozhodnutej veci (res
iudicata), bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Takýto rozhodcovský rozsudok jev zmysle konštantnej judikatúry vyhodnocovaný ako nulitný právny akt resp. paakt. V dôsledku tejto
skutočnosti nepredstavuje rozhodcovský rozsudok, na ktorý žalovaný poukazuje prekážku res iudicata.
Súd konštatuje, že uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere medzi stranami sporu neobsahuje

náležitosť uvedenú v ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
(ďalej len „ZoSÚ“ alebo „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a to ročnú percentuálnu mieru nákladov,
preto je poskytnutý úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ titulom bezúročnej
a bezpoplatkovej zmluvy žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 20.000,-Sk (664,-Eur), suma nad
rámec 664,- Eur predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného.

Na základe horeuvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení bolo teda preukázané, že
žalovaný vyplatiť žalobcovi na základe zmluvy o úvere zo dňa 21.12.2006 sumu 20.000,- Sk (664,- Eur).
V zmluve boli dohodnuté splátky 12 x 3.260,- Sk (108,21 Eura) t. j. celkom 39.120,- Sk (1.298,54 Eura).
Žalobca zaplatil žalovanému sumu 78.971,- Sk (2.621,35 Eura) a to prostredníctvom poštového poukazu
zo dňa 05.06.2008.
Vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu žalovaný namietal len subjektívnu premlčaciu dobu a aj to

nekvalifikovaným spôsobom, takže súd by nemal na ňu ani prihliadať. Žaloba bola podaná 14.12.2022,
žalobca sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení na základe rozhodovania vo veci vedenej na tunajšom
súde pod sp. zn. 17Csp/58/2021, kde súd prvej inštancie rozhodol dňa 08.03.2022 a súd druhej inštancie
v dôsledku podaného odvolania rozhodol dňa 27.09.2022; subjektívna lehota dvoch rokov je preto
zachovaná. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu túto žalovaný nenamietal a táto je pri úmyselnom

bezdôvodnom obohatení 10 rokov. Súd má za to, že objektívnu premlčaciu dobu je potrebné počítať
od konečného vyúčtovania v exekučnom konaní, ktoré je daňovým dokladom a na základe ktorého
objektívne došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku, v celom rozsahu, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný
z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný v podanom odvolaní argumentoval
tým, že úverová zmluva zo dňa 21.12.2006 nie je zmluvou spotrebiteľskou, keďže bola uzavretá podľa
ustanovení Obchodného zákonníka. Z rozhodcovského rozsudku je jasne zrejmé, že rozhodcovský súd
posúdil zmluvu o úvere ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči

žalobcovi plnenie. Nárok žalobcu zo zmluvy o úvere nie je oprávnený. Prevažná výška z poukázanej
sumy pri zmluve bola vykonávaná prostredníctvom exekučného konania, v ktorom sa nepripúšťa
navrátenie do predošlého stavu. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že táto suma je tvorená okrem iného
aj zo sumy trov konania a trov exekučného konania a aj samotnej istiny poskytnutého úveru, a tiež, že
do tejto sumy nemožno zahrnúť ani zákonný úrok z omeškania. Žalovaný je toho názoru, že zo zmluvy o

úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Namietal taktiež
uplynutie subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby súd
zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 9Csp/93/2022 - 127 zo dňa 22.01.2025 a vrátil na ďalšie konanie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny.

4. V odvolacej replike žalovaný opätovne poukázal na nespotrebiteľský charakter zmluvy a premlčanie
uplatneného nároku. Uviedol tiež, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

5. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj

konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalovaného podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, pri viazanosti
dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP,
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v časti dôvodné.

6. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byťdaná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/05).

7. Podanou žalobou sa žaloba domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a vydania
bezdôvodného obohatenia.

8. Žalovaný namietal, že nejde o spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko bola uzatvorená podľa ustanovení

Obchodného zákonníka.
V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva
ospotrebiteľskomúvereještandardnouformulárovouspotrebiteľskouzmluvou,kdežalovanývystupoval
v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto
sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo
jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
Dojednanie o použití noriem Obchodného zákonníka bolo súčasťou Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, podľa ktorého právne vzťahy sa mali v súlade s ust. § 262 ods. 1 Obchodného
zákonníkaspravovaťpodľaustanoveníObchodnéhozákonníka.UstanoveniamiObchodnéhozákonníka
sa mali riadiť vzťahy medzi žalobcom a žalovaným bez akýchkoľvek výnimiek. Z uvedeného je
potrebné uzavrieť, poznajúc dlhoročnú prax žalovaného, že dojednanie o výlučnej aplikácii ustanovení
Obchodného zákonníka sledovalo vylúčenie aplikácie právnych predpisov zameraných na ochranu

spotrebiteľa na vzniknutý právny vzťah. Z tohto pohľadu neobstojí ani argument žalovaného o tom,
že išlo o dohodu medzi stranami sporu, pretože táto bola obsiahnutá vo všeobecných ustanoveniach,
bez akejkoľvek možnosti spotrebiteľa ovplyvniť obsah formulárového dokumentu. Ide o zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, keďže na jej základe podnikateľ - žalovaný poskytol peňažné prostriedky
žalobcovi ako dlžníkovi - fyzickej osobe. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru v tom smere,

že uzatvorená zmluva o úvere zo dňa 21.12.2006 je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia
žalobcu ako dlžníka z úverovej zmluvy a že je namieste aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka ako aj zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Zmluva
o úvere uzatvorená medzi stranami sporu zo dňa 21.12.2006 spĺňa všetky kritériá pre spotrebiteľský
úver v zmysle ust. § 1 ods. 2 a ust. § 2 písm a) a b) ZoSÚ. Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť

pôsobnosť zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a
vzťahuje sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona.
Výnimku netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch
má vo vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou
ustanovení Obchodného zákonníka.

Navyše zo zmluvy nevyplýva, ani žalovaný netvrdil, že by žalobca zmluvu uzavrel v postavení
živnostníka, resp. na výkon povolania.

9. K spotrebiteľskému charakteru sporu odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu sp.
zn. I. ÚS 402/2013 zo dňa 19.6.2013, v ktorom ústavný súd uviedol, že: „Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ

je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že ak sa
neberie do úvahy výber programu a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom
neparticipuje na koncipovaní zmluvy. Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov,
ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v ustanovení § 54 OZ. Faktická nerovnosť medzi
dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii je zjavná a viaceré rozhodnutia súdneho

dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza Claro, bod 25, 26, 27),
Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 OZ s právom Európskej únie, ktoré
umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než
aké odporúča smernica Rady 93/13 /EHS (čl. 8 smernice). Žalobca v odvolaní odkazuje na literatúru,
podľa ktorej vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú

ustanoveniami Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje a ako už
uviedol, postavenie spotrebiteľa nie je prípustné zhoršiť oproti právnej úprave v Občianskom
zákonníku a vrátane zabezpečenia úveru, ktorý odvolací súd nespochybňuje, že je absolútnym
obchodom. V rámci kolízie dvoch noriem na ten istý inštitút sa však použije občianskoprávnaúprava. Iná vec by bola, ak by išlo o úver medzi dvomi nepodnikateľmi (C2C), alebo dvoma podnikateľmi
(B2B), resp. ak by nešlo o spotrebiteľskú zmluvu. Treba pripomenúť, že ide o formulárovú zmluvu,
ktorej predformulované zmluvné podmienky spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť.

Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 54
ods. 1 OZ resp. ich nedá do súladu s § 54 ods. 1 OZ v zmysle § 879f ods. 3, 4 OZ, tak sa dostáva do
rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39 OZ). O takýto rozpor ide aj vtedy, ak
by sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy použitím inštitútu práva podľa Obchodného
zákonníka s odkazom na § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka zhoršilo napriek tomu, že Občiansky

zákonník upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejšie.“

10. V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť
spôsobomznámympredôkaznékonanie,čoznamená,žeajnespotrebiteľskýcharakterzmluvymusíbyť
preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Keďže žalovaný okrem

poukazu na uzatvorenie zmluvy podľa ustanovení Obchodného zákonníka iné tvrdenia na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy neuviedol, je potrebné uzavretú úverovú zmluvu považovať za
spotrebiteľskú.

11. Neobstojí ani odvolacia argumentácia žalovaného týkajúca sa res iudicata. Prekážku už rozhodnutej

veci je spôsobilé založiť len rozhodnutie, ktoré je právoplatné, vydané v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi a orgánom na to príslušným.
V prejednávanej veci podľa tvrdení žalovaného prekážkou res iudicata má byť rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské
rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 7447/07 zo dňa 25.10.2007. Právomoc

rozhodcovského súdu vec prejednať a rozhodnúť mala byť založená rozhodcovskou doložkou
nachádzajúcou sa v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Prvoinštančný súd správne
vyhodnotil predmetnú doložku ako absolútne neplatnú. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti rozhodcovskej doložky je najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah rozhodcovskej doložky

obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Už samotná forma zmluvných dojednaní, t. j. drobný, ťažko čitateľný, husto popísaný
text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní
v takomto texte obsiahnutými. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si bol spotrebiteľ vedomý
všetkých dôsledkov, ktoré so sebou nesie „dohodnuté“ znenie rozhodcovskej doložky. Dojednanie

rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k
tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia Občianskeho
zákonníka vykladané v súlade so smernicou č. 93/13/EHS.
Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom,

orgánom, ktorý na vydanie takéhoto rozsudku nemal právomoc, a preto je potrebné na rozhodcovský
rozsudok hľadieť ako na nulitný právny akt, ktorý nemôže založiť prekážku rozhodnutej veci.

12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného prvoinštančný súd, posudzujúc úverovú zmluvu ako zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, správne aplikoval zákon o spotrebiteľských úveroch. Údaj o RPMN je v

zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ obligatórnou náležitosťou zmluvy, ktorého absencia má za
následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. RPMN predstavuje údaj dôležitý pre
vyjadrenie celkových nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha spoznať, aké náklady budú spojené so
spotrebiteľským úverom. Tým, že celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje
sa spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu a tak aj výber úveru, pre toho -

konkrétneho spotrebiteľa najvýhodnejšieho.
Na základe vykonaného dokazovania prvoinštančný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, že
úverová zmluva neobsahuje údaj o RPMN. V úverovej zmluve je uvedená výška úveru (20 000 Sk),
poplatok (19 120 Sk), celková suma na zaplatenie (39 120 Sk), počet splátok (12), výška splátok (3 260
Sk) a deň splatnosti prvej splátky (24.1.2007).

Právnym dôsledkom absencie údaja o RPMN je v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ bezúročnsť
a bezpoplatkovosť úveru.13. Vzhľadom na vyššie uvedené tak žalobca bol povinný vrátiť žalobcovi len istinu poskytnutého
úveru, t.j. sumu 20 000 Sk, t.j. 664 Eur. Pokiaľ žalobca zaplatil viac, predstavuje táto suma bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného titulom plnenia bez právneho dôvodu.

14. K námietke žalovaného o nemožnosti navrátenia do pôvodného stavu odvolací súd dodáva, že
zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem priorizuje ochranu dobromyseľnosti tretej osoby,
napr. vydražiteľa hnuteľných vecí, nehnuteľných vecí a pod. Zásada zákazu navrátenia do predošlého
stavu je v exekučnom poriadku ustanovená na viacerých miestach. Napríklad v zmysle ustanovenia

§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku nemožno odpustiť zmeškanie lehoty a nie je možné po skončení
exekučného konania podať návrh na obnovu exekučného konania. Uvedené však nijako nevylučuje tzv.
exekučné spory po skončení exekučného konania, napríklad tzv. spory z lepšieho práva, a za istých
okolností ani povinnosť vydať ako bezdôvodné obohatenie plnenie získane neoprávnenou exekúciou
(pozri C.H. Beck, Števček, M., Ficová, S., Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol.: Exekučný poriadok.
Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015).

15. Žalovaný v priebehu prvoinštančného konania vzniesol námietku premlčania, konkrétne vo vzťahu
k subjektívnej premlčacej dobe. Prvoinštančný súd uviedol, že žalovaný namietal len subjektívnu
premlčaciu dobu a aj to nekvalifikovaným spôsobom, takže súd by nemal na ňu ani prihliadať.

16. Podľa ust. § 54a Občianskeho zákonníka, premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno
vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť
obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho
vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.

17. V súlade s týmto zákonným ustanovením je povinnosťou súdu skúmať prípadné premlčanie
uplatneného nároku ex offo (táto povinnosť sa vzťahuje na konania, ktoré sa začali po účinnosti zákona
č. 343/2018 Z.z., t.j. od 5.12.2018; predmetné konanie sa začalo dňa 14.12.2022), pričom citované
ustanovenie zakazuje vymáhať premlčané právo tak dodávateľovi, ako aj spotrebiteľovi.

18. Podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

19. Práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže oprávnený subjekt domáhať len v rámci
plynutia tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby. V prípade, ak dôjde k uplynutiu jednej
z nich, oprávnený nemá možnosť domáhať sa svojho práva z bezdôvodného obohatenia, nakoľko
došlo k jeho premlčaniu. Subjektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníka tak, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Objektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom
zákon rozlišuje 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pričom ich
aplikácia na ten-ktorý prípad závisí od charakteru vzniku bezdôvodného obohatenia. V prípade, ak ide

o neúmyselné bezdôvodné obohatenie, je potrebné aplikovať 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a v
prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu
dobu. V zásade však pre oba dĺžky objektívnych premlčacích dôb platí, že začínajú plynúť odo dňa,
kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu.

20. K subjektívnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že zákon pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom
obohatení a kto ho získal. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje oprávnený subjekt, t.j. spotrebiteľa.
Prvoinštančný súd začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby posudzoval odo dňa rozhodnutia súdu
vo veci sp. zn. 17Csp/58/2021, v ktorej sa žalobca domáhal voči spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia,

s.r.o. ako žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia. Z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, ako
sa žalobca na základe rozhodnutia súdu v skutkovo aj právne odlišnej veci sp. zn. 17csp/58/2021 mohol
dozvedieť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia aj vo vzťahu k žalovanému na základe
úverovej zmluvy zo dňa 21.12.2006.21. Odhliadnuc od pochybností pre zachovanie subjektívnej premlčacej doby, právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia si možno uplatniť len v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby.

22. Pre plynutie objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci objektívny faktor – okamih, kedy
k plneniu z titulu bezdôvodného obohatenia došlo, teda deň, keď oprávnený subjekt reálne poskytol
povinnému plnenie, ktoré predstavuje bezdôvodné obohatenie. Prvoinštančný súd za začiatok plynutia
objektívnej premlčacej doby považoval konečné vyúčtovanie súdneho exekútora zo dňa 20.1.2017.

Deň vyhotovenia konečného vyúčtovania súdnym exekútorom (navyše nezávisle od vôle a vedomia
oprávneného a povinného) nie je objektívnym okamihom vzniku bezdôvodného obohatenia (poskytnutie
plnenia) a preto nemôže mať vplyv na začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby. Konečné
vyúčtovanie len formálne deklaruje výšku vymoženého nároku (kde vymožený nárok nad sumu istiny
predstavuje bezdôvodné obohatenie), pričom v zmysle tohto vyúčtovania pohľadávka bola uhradená ku
dňu 28.2.2011.

23. V bode 41 prvoinštančný súd uvádza, že žalobca uhradil pohľadávku dňa 5.6.2008, v bode 42., že
v zmysle konečného vyúčtovania bola pohľadávka uhradená dňa 28.2.2011, a napokon začiatok plynutia
objektívnej premlčacej doby ustálil odo dňa 20.1.2017, t.j. deň vyhotovenia konečného vyúčtovania
s odôvodnením, že ide o daňový doklad.

24. Uvedeným postupom prvoinštančný súd nedostatočne zistil skutkový stav, nakoľko z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ktorý deň považoval prvoinštančný súd za deň, kedy došlo
k plneniu pohľadávky nad sumu istiny, t.j. k vzniku bezdôvodného obohatenia, a následne vec nesprávne
právne posúdil, keď síce aplikoval správny právny predpis, avšak ho nesprávne vyložil, nakoľko ust.

§ 107 Občianskeho zákonníka pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby vyžaduje objektívnu
okolnosť, pričom z vyúčtovania súdneho exekútora zo dňa 20.1.2017 mohol žalobca nadobudnúť len
subjektívnu vedomosť o výške sumy vymoženej v exekúcii.

25. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzatvára, že prvoinštančný súd vo vzťahu k výroku o určení

úveru za bezúročný a bez poplatkov okolnosti prípadu riadnym spôsobom vyhodnotil a správne vec aj
právneposúdil,apretoodvolacísúdpovažujeodvolacienámietkyžalovanéhovtejtočastizanedôvodné.
Odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutom výroku I. ako
vecne správny a správny aj čo do dôvodov potvrdil.
Len pre úplnosť odvolací súd záverom dodáva, že právo domáhať sa určenia bezúročnosti

a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru nepodlieha premlčaniu.

26. Vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1 957,35 Eura a vo výroku o náhrade
trov konania odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vrátil
vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V ďalšom konaní bude úlohou prvoinštančného súdu určiť začiatok plynutia objektívnej a subjektívnej
premlčacej doby a vec následne v závislosti od uvedeného zistenia právne posúdiť.
Prvoinštančný súd zároveň rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov celého konania.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).