Rozsudok – Majetok – Život a zdravie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. február 2025

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-4Tk/1/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222010589
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ThDr. JUDr. Peter Melichárek

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2025:7222010589.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice, v senáte zloženom z predsedu senátu ThDr. JUDr. Petra Melicháreka, prísediacich

A. B. C. a B. D. E. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19. februára 2025 v Košiciach

r o z h o d o l :

Obžalovaného:

B. F., narodeného XX.XX.XXXX v G., trvale bytom G. H. XXX/XX,
I. J. K.,

uznáva za vinného, že

v presne nezistenom čase v období mesiaca apríl v roku 1997, potom čo si J. L., v presne nezistenom
čase v období mesiacov október 1996 až apríl 1997 objednal u I. M. za sumu X XXX XXX,- Sk vraždu
B. C., nar. XX.XX.XXXX, a to z dôvodu konkurenčného boja v podsvetí na juhovýchode Slovenska, B.
F., I. M., L. N. (už právoplatne odsúdený), O. G. (už právoplatne odsúdený), A. L., B. J. (už právoplatne
odsúdený), P. P., a ďalšie osoby spolupracujúce so skupinou L. N. naplánovali, zorganizovali a rozdelili si

úlohy za účelom usmrtenia B. C., na základe čoho, v zmysle ich vzájomnej predchádzajúcej dohody A. L.
s I. M. oslovili B. F., ktorého 25.04.1997 I. M. a O. G. zaviedli do autobazáru v obci M., kde B. F. na pokyn
I. M. kúpil na falošné doklady vozidlo VAZ 2103, EČV: C. za sumu XX XXX,- Sk, ktoré doviezli do G. Q.
garáže patriacej k posilňovni M. vo vlastníctve L. N., kde za prítomnosti L. N., I. M. a O. G. namontoval B.
F., A. L., P. P. a ďalšia osoba spolupracujúca so skupinou L. N. do predných dverí spolujazdca nástražný
výbušný systém, asi 4 - 6 kg najpravdepodobnejšie „dinitrodiglycolový" bezdymný prach v kombinácii s
brizantnou beztritolovou priemyselnou trhavinou obsahujúcou „nitroglycol" a „nitroglycerín" s elektrickou
rozbuškou na diaľkové ovládanie, pričom následne O. G. s I. M. na jednom vozidle a B. F. na vozidle

VAZ 2103 s namontovanou výbušninou sa presunuli do K. I., do bytu na R. S. N. XX/X, ktorý za účelom
spáchania tohto skutku poskytol B. J., a v ktorom B. F. býval asi 10 dní, pričom počas tohto obdobia
O. G. ukázal B. F. fotku poškodeného B. C., povedal mu, aké vozidlo používa, ukázal miesto, kde sa
nachádza bar J., patriaci B. C. a každý deň zabezpečoval odvoz B. F. z K. I. do N. T. C. a späť, pričom v
N. T. C. O. G. monitoroval pohyb B. C. a B. F. čakal na vhodnú príležitosť, kedy bude možné zaparkovať
vozidlo VAZ 2103 s výbušninou vedľa vozidla B. C. a následne iniciovať nástražno-výbušný systém. Asi
po 10 dňoch B. F. oznámil O. G. nepravdivú informáciu, že diaľkové ovládanie nefunguje, preto L. N.

požiadal osobu spolupracujúcu s jeho skupinou o zabezpečenie ďalšej osoby, špecialistu na výbušniny,
ktorý od doposiaľ nezistenej osoby bývajúcej v G., časť K., zabezpečil prijímač a diaľkové ovládanie k
nástražnému výbušnému systému a po vzájomnej dohode s L. N. po niekoľkých dňoch prišli A. S. a
osoby spolupracujúce so skupinou L. N. do J. M. do obce G., kde sa nachádzali L. N., A. L., I. M., a
kde prišli tiež O. G. a B. F. s vozidlom VAZ 2103, pričom osoba spolupracujúca so skupinou L. N. za
prítomnosti týchto osôb vyskúšala funkčnosť nového diaľkového ovládania a rozbušky a namontovala
do vozidla VAZ nástražný výbušný systém s novým prijímačom a diaľkovým ovládaním tak, aby tento

bolo možné odpáliť aj na väčšiu vzdialenosť. B. F. a O. G. sa následne presunuli späť do K. I., kde
odvoz B. F. do N. T. C. zabezpečoval O. G. na vozidle F. U., ktoré zabezpečil B. J. a následne O. G.po vzájomnej dohode s B. J. monitorovali pohyb B. C., pričom B. F. čakal na vhodnú príležitosť, kedy
bude možné zaparkovať vozidlo VAZ 2103 s výbušninou vedľa vozidla B. C., pričom po opakovaných
naliehaniach a vyhrážkach I. M. voči B. F., aby už k usmrteniu poškodeného došlo čo najskôr, 20.05.1997

v popoludňajších hodinách, potom čo B. C. odparkoval svoje vozidlo V. H. EČV: C. na parkovisku pred
obchodnýmstrediskomnachádzajúcimsanaV.R.K.N.T.C.aodišieldobaruJ.,B.F.zaparkovalvozidlo
zn. VAZ 2103, EČV: C., bielej farby, vedľa vozidla B. C. a v čase o 17:22 hod. dňa 20.05.1997, keď sa
B. C. vracal z baru J. a chcel nastúpiť do svojho vozidla, inicioval B. F. na diaľku nástražný výbušný
systém, pri výbuchu ktorého B. C. utrpel mnohopočetné devastačné poranenia hlavy, úrazové poranenia

mozgu,devastačnéporaneniaceléhotelaspopáleninamiII.ažIV.stupňa,nanásledkyktorýchnamieste
podľahol. Následne O. G. prišiel na vozidle F. U. na vopred^ dohodnuté miesto pri Železničnej stanici v
N. T. C., odkiaľ odviezol B. F. do K. I., kde počas cesty, asi 50 metrov pred obcou N., B. F. odhodil do
trávy vedľa cesty diaľkové ovládanie k nástražnému výbušnému systému. Po tomto skutku J. L. vyplatil
I. M. odmenu, ktorú M. rozdelil medzi ostatné osoby v presne nezistenej výške,

teda

spoločným konaním iného úmyselne usmrtil a takýto čin spáchal obzvlášť trýznivým a surovým
spôsobom,

čím spáchal

trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 odsek 2 k § 219 odsek 1, odsek 2 písmeno b/
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z.z..

Za to mu ukladá:

Podľa 219 odsek 2, § 31 odsek 2 písmeno a/, § 33 písmeno d/, písmeno ch/, písmeno j/ Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z.z. s poukazom na ustanovenie § 40 odsek 1,
odsek 3, odsek 4 písmeno a/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z.z. na

trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 39a odsek 2 písmeno b/, odsek 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999
Z.z. sa zaraďuje na výkon trestu do druhej nápravno-výchovnej skupiny.

Podľa § 76 odsek 1, § 78 odsek 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov
ukladá ochranný dohľad na 1 (jeden) rok.

Podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku poškodenú P. C., narodenú XX.XX.XXXX, trvale bytom U., I.,
s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní pred súdom samostatne vyhlásil, že je vinní zo spáchania
žalovaného skutku. Súd položil obžalovanému nasledovné otázky a to či rozumel, čo tvorí podstatu
skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, či bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na
obhajobu,čimuboladanámožnosťnaslobodnúvoľbuobhajcuačisasobhajcommoholradiťospôsobe

obhajoby, či rozumel právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu, či bol oboznámený s trestnými
sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestný čin kladený mu za vinu a či sa dobrovoľne priznal a uznal
vinu za spáchaný skutok. Obžalovaný na všetky vyššie uvedené otázky odpovedal kladne.
Súd prijal jeho vyhlásenie, keďže bolo dostatočne podporené dôkazmi zabezpečenými v prípravnom
konaní (výpoveďami svedkov a listinnými dôkazmi), ako aj kladnými odpoveďami obžalovaného na

otázky v zmysle § 333 odsek 3 písmená c/, d/, f/, g/ a h/ Trestného poriadku a súhlasným stanoviskom
prokurátora. Dokazovanie bolo na hlavnom pojednávaní vykonané listinnými dôkazmi v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie o druhu a výške ukladaného trestu a náhrade škody.

Poškodená P. C. si uplatnila nárok na náhradu škody v prípravnom konaní, ktorý bol vo výške XX.XXX

Eur z toho XX.XXX Eur za seba, XX.XXX D. za jej syna a XX.XXX Eur za jej dcéru.Obžalovaný na hlavnom pojednávaní vypovedal k svojim osobným pomerom, že je ženatý, svoje deti
nemá, žena má dve a pracuje v Rakúsku ako šofér. V závere uviedol, že tento skutok spáchal, ale bol
k tomu donútený. Skúšal to naťahovať ako sa dalo, lebo tam bola ešte jedna skupina, ktorá ho chcela

zastreliť, lenže tie vyhrážky od M. sa stále stupňovali, do poslednej chvíle rozmýšľal, či zabije seba alebo
jeho, ale nakoniec to už nevydržal a zabil jeho. Ale to aj tak neskončilo, M. ho aj tak chcel zabiť, aby
nebol svedok. Pred ním ho potom zachránil len A. L..

Súd na hlavnom pojednávaní pokračoval čítaním listinných dôkazov postupom podľa § 269 Trestného

poriadku.

Obžalovaný bol doposiaľ podľa registra trestov sedem krát uznaný za vinného. Vo všetkých prípadoch
odsúdení sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený.

Podľa výpisu z ústrednej evidencie priestupkov má obžalovaný 4 záznamy za dopravné priestupky.

Po takto vykonanom dokazovaní, keďže prítomné procesné strany nemali žiadne ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania, bolo vyhlásené dokazovanie za skončené a po záverečných rečiach bol
vyhlásený rozsudok, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného v zmysle podanej obžaloby.
Podľa § 219 odsek 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000, sa trestného
činu vraždy dopustí ten, kto iného úmyselne usmrtí. Za to sa potrestá trestom odňatia slobody na desať

až pätnásť rokov.
Podľa § 219 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000, sa
na dvanásť až pätnásť rokov alebo výnimočným trestom páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v
odseku 1 obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom.

Podľa § 9 odsek 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000, ak bol trestný
čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých osôb, zodpovedá každá z nich, ako by trestný
čin spáchala sama (spolupáchatelia).
Súd konanie obžalovaného kvalifikoval podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
30.11.2000 vychádzajúc z ustanovenia § 2 odsek 1 teraz platného Trestného zákona, podľa ktorého sa

trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v
čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu
sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
Znenie neskoršieho zákona, keď je potrebné vychádzať z jeho celého znenia je pre obžalovaného
priaznivejšie jednak pokiaľ ide o trestné sadzby, keď podľa teraz platného Trestného zákona by u

obžalovaného prichádzalo do úvahy ukladanie trestu odňatia slobody v sadzbe na 25 rokov alebo
doživotie, pričom podľa neskoršieho zákona to bolo len 12 až 15 rokov alebo na výnimočný trest.
V súvislosti s rozhodovaním o treste považuje súd za potrebné poukázať na základné pravidlá dôležité
pri ukladaní trestu.

V rámci úvah o postihu obžalovaného mal súd na zreteli predovšetkým účel trestu v zmysle § 23 odsek
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000, teda potrebu chrániť spoločnosť
pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovávať
ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.

Druh trestu je daný zo zákona, teda odňatie slobody podľa § 219 odsek 2 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. v znení účinnom do 30.11.2000. Trestný zákon tu umožňuje pri trestnom čine vraždy podľa § 219
odsek 1, odsek 2 písmeno b/ ukladať trest odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo výnimočný
trest. Výnimočným trestom sa podľa § 29 rozumie jednak trest odňatia slobody nad pätnásť až do
dvadsaťpäť rokov alebo výnimočný trest. Trest odňatia slobody nad pätnásť rokov až do dvadsiatich

piatich rokov môže súd uložiť len v prípade, ak stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť
je veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťažená. Trest odňatia slobody na doživotie
môže byť uložený
len pri taxatívne vymenovaných trestných činoch, medzi ktorými je aj trestný čin vraždy podľa § 219
odsek 2, a to za splnenia ďalších podmienok a to, že stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je

mimoriadne vysoký vzhľadom na obzvlášť zavrhnutiahodný spôsob spáchania vykonania činu alebo
na obzvlášť zavrhnutiahodnú pohnútku alebo obzvlášť ťažký a ťažko napraviteľný následok, a uloženie
takéhoto trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a nie je nádej, že by páchateľova bolo možné
napraviť trestom odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov.Súd nemal preukázané podmienky pre uloženie výnimočného trestu od pätnásť do dvadsaťpäť rokov.
Nie je splnená podmienka, že možnosť nápravy obžalovaného je obzvlášť sťažená. Jedná sa o skutok

spáchaný v dávnej minulosti, obžalovaný pre inú takúto závažnú trestnú činnosť doposiaľ odsúdený
nebol. Z uvedených dôvodov ukladanie výnimočného trestu obžalovanému nebolo možné a bolo
potrebnévychádzaťlenzozákladnejtrestnejsadzbytrestuodňatiaslobodyoddvanásťdopätnásťrokov.

Pri úvahách o druhu trestu a jeho výmery u obžalovaného súd vychádzal zo zásad pre ukladanie trestov

podľa § 31 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000. Prihliadal na stupeň
nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, na možnosť nápravy a pomery páchateľa.

Útok obžalovaného smeroval voči najdôležitejšiemu chránenému záujmu, ktorým je ochrana života
ako jedna z najdôležitejších hodnôt v spoločnosti. Konkrétny stupeň závažnosti spáchania trestnej
činnosti obžalovaným vyjadrujú aj ostatné okolnosti spáchania skutku. Súd tu vzal do úvahy najmä

pohnútku obžalovaného, kedy voči nemu samému boli vyhrážky a bola mu daná „možnosť“ nech
zabije poškodeného alebo zabijú jeho. Ďalej súd prihliadol na okolnosti, čo pôsobili na obžalovaného
a tiež na použité prostriedky – nástražným výbušným systémom. Obžalovaný spáchal trestnú činnosť
najvýraznejšou formou zavinenia - v priamom úmysle, ktorý je najzávažnejší. Dôležitým kritériom
uloženia výmery trestu je následok trestnej činnosti. Ten v danom prípade spočíval v zbavení života

poškodeného jeho úmyselným usmrtením z vopred uváženej pohnútky. Každé usmrtenie človeka je
svojim spôsobom surové a vo vzťahu k hodnote ľudského života bezohľadné a bezcitné. Poľahčujúce
okolnosti vyplývajúce z § 33 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000 súd u
obžalovaného zistil a to tieto písmeno d/, ch/ a j/. Naopak podľa § 34 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
v znení účinnom do 30.11.2000 u obžalovaného nezistil.

Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že obžalovanému bolo možné ukladať trest odňatia
slobody v rozpätí od dvanásť do pätnásť rokov. Po vyhodnotení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
súhrne, pokiaľ mali význam pre výrok o treste a slúžili v tomto smere na prospech obžalovanému, došiel
súd k záveru, že objektívnym vyjadrením zistenej trestnej činnosti a príslušných zákonných hľadísk je

nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov. Jedná sa o trest, ktorý súd
mimoriadne znížil pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby s poukazom na § 40 odsek
1, odsek 3, odsek 4 písmeno a/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000
a to s poukazom na okolnosti prípadu a pomery páchateľa. Okolnosti prípadu súd videl okrem iného
aj v plynutí času, ktorý uplynul od spáchania skutku ( skutok bol spáchaný v máji 1997 ), teda pred

viac ako 27 rokmi, pričom trestné stíhanie začalo vykonaním neodkladného úkonu ohliadky nálezu
mŕtvoly a samotné obvinenie bolo dočasne odložené v roku 2014, pričom od roku 1999 obžalovaný
vedie riadny život, riadne pracuje a pokiaľ sa dopustil nejakých priestupkov, boli to len bežné priestupky
v cestnej premávke ( pomery páchateľa ). Na obžalovaného bol vyvíjaný nátlak aby uskutočnil vraždu
alebo zabijú jeho. O čom svedčí aj časový sled udalostí popísaných v skutku, kedy obžalovaný zdržoval

spáchanie skutku a následne po opakovaných naliehaniach a vyhrážkach I. M. obžalovaný skutok
spáchal. Obžalovaný sa podieľal na objasňovaní závažnej kriminality ako spolupracujúcu obvinený.
Neboloanizistené,žedĺžkakonaniabybolaspôsobenáprieťahmi aobštrukciamizjehostrany.Podľačl.
6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorému zodpovedajú ustanovenia
čl. § 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 odsek 7 Trestného poriadku, každý má právo, aby jeho

trestná vec bola prejednaná v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov. Plynutím času sa znižuje
záujem spoločnosti na potrestaní páchateľa a slabne aj potreba jednak individuálnej prevencie a tiež
potreba generálnej prevencie (výchovné a odstrašujúce účinky trestu na ostatných členov spoločnosti
sa plynutím času znižujú). Neprimeranou dĺžkou trestného stíhania sa vytráca základný vzťah medzi
protiprávnym konaním páchateľa a ukladaným trestom. Doba, ktorá uplynie od spáchania trestného činu

až po meritórne rozhodnutie má bezprostredný vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením určitého
trestu dosiahnutý. Je povinnosťou súdov, aby reagovali na uvedené porušenie práva na prejednanie
veci v primeranej lehote a určitým spôsobom ho odškodnili. Zmiernenie trestu je určitou kompenzáciou
štátu za to, že došlo k porušeniu páchateľa neprimeranou dĺžkou trestného, na ktorého dĺžke nemal
žiadny vplyv. Vzhľadom na uvedené súd u obžalovaného znížil trest odňatia slobody tak, ako je uvedené

vyššie, ktorý trest považuje za primeraný a zákonný.

O zaradení obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do druhej nápravnovýchovnej skupiny súd
rozhodol s poukazom na § 39a odsek 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do30.11.2000 aj keď z § 39a odsek 2 písmeno c/ Trestného zákona vyplýva, že mal byť zaradený do
tretej nápravnovýchovnej skupiny. Dôvodom jeho zaradenia do nižšieho stupňa stráženia boli okolnosti
prípadu a pomery páchateľa, ktoré súd rozobral vyššie a v podrobnostiach na ne poukazuje. Vzhľadom

na to, že od skutku uplynulo už viac ako 27 rokov a obžalovaný vedie od roku 1999 riadny život súd
je toho názoru, že v súčasnosti už nie je potrebné na obžalovaného pôsobiť trestom vykonávaným v
najprísnejšie forme stráženia, ale účel trestu bude naplnený aj touto formou jeho výkonu.

Okrem trestu súd obžalovanému uložil podľa § 76 odsek 1 a § 78 odsek 1 teraz platného Trestného

zákona aj ochranné opatrenie - ochranný dohľad v trvaní jedného roka, pričom pri jeho ukladaní
vychádzal z hľadiska časovej pôsobnosti z § 2 odsek 3 teraz platného Trestného zákona podľa ktorého,
ochranné opatrenie sa ukladá vždy podľa zákona účinného v čase, keď sa o ochrannom opatrení
rozhoduje.

Súd o návrhu obžalovaného na prerušenie trestného stíhania podľa § 283 odsek 1. Trestného poriadku

doručený dňa 03.05.2024 nerozhodoval vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Tost/24/2024, kde bolo vyslovené: Obligatórne dôvody prerušenia trestného stíhania, vymenované v
§ 228 odsek 1 a 2 Trestného poriadku, sú tvorené či už faktickými alebo právnymi prekážkami, ktoré
ak nastanú, objektívne súdu znemožňujú na určitý čas vo veci konať a rozhodnúť. Takouto právnou
prekážkou by nepochybne bolo, ak by ústavný súd pozastavil účinnosť niektorého z trestných činov

uvedených v osobitnej časti aktuálne platného a účinného Trestného zákona, teda súdu by absentovalo
zákonné ustanovenie, podľa ktorého by mohol posúdiť trestnosť skutku popísaného v obžalobe. O
takýto prípad však v predmetnej veci nejde, nakoľko ústavný súd svojim uznesením pozastavil účinnosť
novely Trestného zákona, a to ešte pred tým, ako predmetná novela účinnosť skutočne nadobudla.
Podľa schváleného znenia zákona mala novela Trestného zákona nadobudnúť účinnosť 15. marca

2024, pričom uznesenie ústavného súdu, ktorým bola jej účinnosť pozastavená, bolo v Zbierke zákonov
vyhlásené11.marca2024.Jetakzrejmé,ženovelaTrestnéhozákonazákonomč.40/2024Z.z.doposiaľ
nenadobudlaúčinnosť(zdôvodupozastaveniajejúčinnosti)atedanapredmetnútrestnúvecsadoposiaľ
reálnenemohlavzťahovať.Ztohtodôvodujejejpoužitievpredmetnejvecistálelenvhypotetickejrovine,
a prichádza do úvahy len v prípade, ak ústavný súd vysloví súlad v novele uvádzaných ustanovení

aplikovateľných na predmetnú vec, s ústavou.

Poškodená P. C., manželka nebohého B. C., na hlavnom pojednávaní vypočutá nebola a bol prečítaný
nároknanáhraduškody,akositútouplatnilavrámciprípravnéhokonania.Konkrétnesiuplatnilanáhradu
škody za seba XX.XXX Eur, XX.XXX Eur za svoju dcéru a XX.XXX Eur za svojho syna, teda celkom

suma XX.XXX Eur. Náhradu škody si uplatňuje titulom zásahu do osobných práv a do práva na súkromie
spôsobené tým, že smrťou manžela bol prerušený ich vzťah a rodinné - záväzky a rodinný život, ktorý už
nikdy nebude obnoviteľný, ona stratila manžela a jej deti otca. Súd poznamenáva, že rozhodnutie o takto
uplatnenom nároku na náhradu škody poškodenou, by si vyžadovalo ďalšie dokazovanie, presahujúce
potreby tohto trestného konania, a preto bola poškodená s nárokom na náhradu škody odkázaná na

civilný proces postupom podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na L. M. I. do 15 dní od oznámenia
rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak
sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takej osoby, oznámením je až doručenie. Odvolanie má odkladný

účinok. (§ 306/2)
Odvolanie môžu podať:
- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a) a to v neprospech i v prospech
obžalovaného (§ 308/1,2). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného
(§ 308/2)

- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka (§ 307/1b) a to len vo svoj prospech (§
308/2)
- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre
nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308/2)
- zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť

výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavenýspôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať
odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli (§ 308/2)
- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého

obžalovaného a to len v jeho prospech a to aj proti jeho vôli (§ 345/1)
- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§ 307/1c),
a to v neprospech obžalovaného (§ 308/1). Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať
len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68)
- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307/1d), (§ 45/1)

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.