Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. júl 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/73/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4303899589
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4303899589.11

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a členiek
senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu v 1. rade: A. B.
C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. C. XXXX/XX, E. F., zastúpený splnomocneným zástupcom A. A. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. C. XX, E. F., žalobcu v 2. rade: B. G. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom B.
XXXX/XX, G., proti žalovanému v 1. rade: H. B. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. C. XXXX/XX, E. F.,

žalovanémuv3.rade:C.J.,nar.XX.XX.XXXX,bytomA.XXXXX/XX,E.F.,obajazastúpení:JUDr.Štefan
Haulík, advokát so sídlom Jesenského 2, Bratislava, IČO: 31789714, žalovanému v 4. rade: MAFRA
Slovakia, a.s., so sídlom Kalinčiakova 33, Bratislava, IČO: 51904446, zastúpený: Advokátska kancelária
agner & partners, s. r. o., so sídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36722758, o ochranu osobnosti, o
odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 21. marca 2023 č. k.
6C/16/2003-2573, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaným v 1., 3. a 4. rade
priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania voči žalobcom v 1.
a 2. rade v plnom rozsahu.

Žalovaným v 1., 3. a 4. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Na Okresnom súde Levice sa pod sp. zn. 6C/16/2003 vedie konanie v spore žalobcu v 1. rade: A.
B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. C. XXXX/XX, E. F., zastúpený splnomocneným zástupcom A. A.
C., nar. XX.X.XXXX, bytom A. D. C. XX, E. F., žalobcu v 2. rade: B. G. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom B.
XXXX/XX, G., proti žalovanému v 1. rade: H. B. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. C. XXXX/XX, E. F.,
žalovanému v 2. rade: C. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXXX/XX, E. F., obaja zastúpení advokátom
JUDr. Štefanom Haulíkom, so sídlom Jesenského 2, Bratislava, IČO: 31789714, žalovanému v 3. rade:

MAFRA Slovakia, a.s., so sídlom Kalinčiakova 33, Bratislava, IČO: 51904446, zastúpený advokátskou
kanceláriou agner & partners, s. r. o., so sídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36722758, o ochranu
osobnosti. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 08.12.2022 č. k. 6Co/83/2021-2540 konanie zastavil
v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcami. O nároku na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho, ako
aj dovolacieho konania rozhodoval súd prvej inštancie napadnutým uznesením zo dňa 21.03.2023 č. k.
6C/16/2003-2573tak,ževI.výrokupriznalžalovanémuv1.radenároknanáhradutrovprvostupňového,

odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100%, ktoré sú povinní zaplatiť žalovanému v 1. rade
spoločne a nerozdielne žalobca v 1. rade a žalobca v 2. rade, v II. výroku priznal žalovanému v 3. rade
nárok na náhradu trov prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100%, ktoré sú
povinní zaplatiť žalovanému v 3. rade spoločne a nerozdielne žalobca v 1. rade a žalobca v 2. rade a v III.
výroku priznal žalovanému v 4. rade nárok na náhradu trov prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho
konania v rozsahu 100%, ktoré sú povinní zaplatiť žalovanému v 4. rade spoločne a nerozdielne žalobca

v 1. rade a žalobca v 2. rade. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 256, ods. 1, § 257, § 262
ods. 1, ods. 2 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).2. Vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie uviedol, že konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia
žaloby žalobcami, čím procesne zavinili zastavenie konania. Napriek tomu, že žalobcovia žiadali, aby

súd v zmysle § 257 CSP nepriznal žalovaným nárok na náhradu trov konania, podľa názoru súdu títo
neuniesli dôkazné bremeno v preukázaní dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal
priznať žalovaným nárok na náhradu trov konania, a preto v zmysle § 256 ods. 1 CSP priznal žalovaným
v 1., 3. a 4. rade náhradu trov konania. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobu podávali slobodne a
taktiež k jej späťvzatiu dospeli slobodne, pričom súd poukázal na skutočnosť, že žalobca v 2. rade na

pojednávaní v roku 2015 vyjadril názor, že by bol ochotný zobrať žalobu späť, pričom každá strana by
si hradila svoje trovy. Z uvedeného pre súd vyplynulo, že žalobca v 2. rade už v roku 2015 vedel, že
súdny spor pre neho nemá zmysel, pričom predlžoval trvanie sporu a v tejto súvislosti poukázal na to,
že žalobca v 2. rade má právne vzdelanie a teda mu museli byť známe následky späťvzatia žaloby.

3. Súd sa ďalej vo svojom odôvodnení nestotožnil s názorom žalobcu v 2. rade (s čím súhlasil aj

žalobca v 1. rade), že dôvodom hodným osobitného zreteľa má byť skutočnosť, že žalobca v 2. rade
nevidel v ďalšom pokračovaní súdneho konania zmysel. Súd v tejto súvislosti uviedol, že tento dôvod
je len subjektívnym názorom žalobcov, ktorý s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa nemá nič spoločné
a v takýchto prípadoch by vo všeobecnosti mohlo dôjsť k zneužívaniu zákonného ustanovenia § 257
CSP aj v iných sporoch, kde žalobcovia (disponujúci predmetom sporu) stratia záujem na výsledku sporu

a za účelom zbavenia sa povinnosti hradiť trovy konania zoberú žalobu späť s odôvodnením, že nevidia
zmysel v ďalšom pokračovaní sporu.

4. V závere súd prvej inštancie uviedol, že by bolo výsostne nespravodlivé nepriznať žalovaným nárok
na náhradu trov konania, ktoré sa voči nim vedie od roku 2003, v rámci ktorého sa aktívne bránili,

a to aj prostredníctvom svojich právnych zástupcov, ktorým zjavne za tieto služby zaplatili dohodnutú
odmenu. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 261/2018-43 a uviedol, že
v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť, nakoľko tvrdenia žalobcov sú vágne,
neopodstatnené a nadhodnotené, ktorým nie je možné poskytnúť súdnu ochranu.

5. Proti tomuto rozhodnutiu voči všetkým výrokom o trovách konania podal písomne v zákonnej lehote
odvolanie žalobca v 1. rade, ktorý považoval rozhodnutie súdu za nesprávne a založené na nesprávnom
právnom posúdení veci podľa § 365 ods. 1, písmeno h) CSP a zároveň žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie na základe § 388 CSP zmenil tak, že žalovaným v 1., 3., a 4. rade sa náhrada

trov konania nepriznáva a zároveň, aby žalobcovi v 1. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania
vrozsahu100%.Pochronologizáciirozhodnutívkonaníuviedol,žeÚstavnýsúdSRrozhodoloporušení
základných práv a slobôd ako žalobcu v 2. rade v Náleze IV. ÚS 152/2013-33 zo dňa 22.08.2013, tak aj
žalobcu v 1. rade v Náleze III. ÚS 102/2014-36 zo dňa 10.06.2014 pre prieťahy v konaní. Poukázal na to,
že v čase rozhodovania Ústavného súdu SR trval spor o ochranu osobnosti žalobcov na prvom stupni

viac ako desať rokov. Po rozhodnutí Ústavného súdu SR v roku 2013 trval spor o ochranu osobnosti
ešte ďalších 8 rokov. Počas tohto obdobia, ktoré od podania žaloby v roku 2002 až do späťvzatia
žalôb v novembri roku 2022 trvalo viac ako dvadsať rokov došlo k smrti žalovaného v 2. rade p. B.
K., žalovaný v 4. rade opakovane vymenil právnych zástupcov a žalovaní v 1. a 3. rade sa dostali do
dôchodkového veku, pričom v prípade žalovaného v 1. rade v exekučnom konaní bolo konštatované, že

je nemajetný a výška dôchodku neumožňuje vykonávať žiadne zrážky. Navyše čitatelia Hospodárskych
novín si inkriminované články z roku 2001, pre ktoré požadoval ochranu osobnosti nebudú pamätať,
a teda uplatnený nárok voči žalovanému v 4. rade sa míňa účinku. Preto vo svojom odvolaní uviedol, že
stav dĺžky konania nezavinili žalobcovia, ale najmä súd prvej inštancie a argument súdu v bode 17 o tom,
že žalovaní za služby zástupcov „zjavne zaplatili“ považoval za nepreskúmateľný, pretože žalovaných

v 1. až v 3. rade zastupoval syn žalovaného v 3. rade a len v prípade žalovaného v 4. rade prichádza
tento predpoklad do úvahy.

6. Proti rozhodnutiu súdu o trovách konania podal písomne v súlade s § 357 ods. 1 písm. a) CSP
s prihliadnutím na § 365 ods. 1 písm. a), c) a h) v zákonnej lehote odvolanie aj žalobca v 2. rade,

ktorý uviedol, že Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 08.12.2022 č. k. 6Co/83/2021-2540 pripustil
späťvzatie žaloby, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a konanie zastavil. V tomto rozhodnutí v bode 16
uviedol, že „súd prvej inštancie si vo svojom rozhodnutí vymienil, že o trovách rozhodne samostatným
uznesením“, pričom krajský súd nezohľadnil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa27.10.2021 sp. zn. 3Cdo/232/2019, ktorým Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre zo
dňa 26.10.2016 sp. zn. 6Co/391/2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v bode 27 odôvodnenia
uviedol, že o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd

podľa § 453 odsek 3 CSP. Zdôraznil, že Okresný súd Levice žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo
zaviazal žalobcov v 1. a 2. rade zaplatiť trovy konania spoločne a nerozdielne, nakoľko žalobcovia nie sú
nerozlučnými spoločníkmi, pričom tento právny názor podporil poukázaním na rozhodnutie Krajského
súdu v Nitre zo dňa 31.05.2004 č. k. 9Co/115/2004-168. Okresný súd Levice sa dostatočne nezaoberal
dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré by nemal priznať žalobcom náhradu trov konania.

Uviedol, že súd nesprávne vyhodnotil jeho vyjadrenie, že súdne konanie už v roku 2015 považoval za
nezmyslené,pretožeakbytakýmtospôsobomuvažoval,žalobubyzobralspäťužvroku2015.Zdôraznil,
že žalobu zobral späť potom, čo jeden zo žalovaných zomrel a satisfakcia v takomto prípade skutočne
nemá zmysel. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý konštatoval prieťahy v konaní na
Okresnom súde Levice, ktoré on nespôsobil. V závere uviedol, že právnym zástupcom žalovaného v
treťom rade bol jeho syn a podľa jeho názoru, mu v konaní neplatil, pričom Okresný súd Levice túto

skutočnosť vôbec nezohľadnil a podotkol, že v prvom odvolacom konaní (v roku 2005) a v dovolacom
konaní boli úspešní žalobcovia - nemali by teda znášať trovy odvolacieho a dovolacieho konania tak, ako
to uviedol vo svojom rozhodnutí Okresný súd Levice. Preto žiadal, aby súd druhej inštancie napadnuté
uznesenie v časti odvolacieho a dovolacieho konania zrušil a o trovách odvolacieho a dovolacieho
konania rozhodol v súlade s § 453 ods.3 CSP sám. Zároveň žiadal, aby súd druhej inštancie uznesenie

súdu prvej inštancie v časti priznania nároku na náhradu trov prvoinštančného konania zmenil a nárok
na náhradu trov prvoinštančného konania žalovaným v súlade s § 257 CSP nepriznal.

7. Voči podaným odvolaniam sa vyjadrili žalovaní v 1. a 3. rade, ktorí spoločne uviedli, že žiadajú
odvolací súd, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil v zmysle ust. § 387 ods.

1 CSP. Uviedli, že im nie je jasný argument žalobcu v 1. rade, ktorý chce preukázať, ale v každom
prípade rozhodnutie ústavného súdu ohľadom prieťahov v konaní nie je dôvodom hodným osobitného
zreteľa, pre ktorý by nebolo možné priznať protistrane, ktorá nezavinila zastavenie konania právo na
náhradu trov konania. Okrem toho aj žalovaný v 1. rade podal v tomto konaní návrh na Ústavný
súd SR pre prieťahy v konaní a bol rovnako úspešný, ako žalobcovia. A rovnako pre priznanie alebo

nepriznanie práva na náhradu trov konania to nemá žiadnu právnu relevanciu. Súdne konanie sa
síce viedlo zbytočne dlhú dobu, avšak oni túto situáciu nespôsobili a nemôžu byť preto sankcionovaní
nepriznaním práva na náhradu trov konania za to, že súdy dlho konali. Zdôraznili, že boli dvakrát
v konaní pred súdom prvej inštancie úspešní a raz aj v odvolacom konaní a Najvyšší súd SR zrušil
rozhodnutie len v jednej čiastkovej veci, pri ktorom súd vyjadrenie žalovaného v 4. rade opomenul

preposlať žalobcom na vyjadrenie a teda išlo len o malé procesné pochybenie. Uviedli, že argument
žalobcu v 1. rade o tom, že by neplatili za právne služby právnemu zástupcovi, ktorý je zároveň synom
žalovaného v 3. rade je irelevantný. Vo vzťahu k námietke žalobcu v 2. rade, ktorý vo svojom odvolaní
uvádzal, že podľa jeho názoru nemal o trovách konania rozhodovať súd prvej inštancie ale odvolací súd,
uviedol, že v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP platí, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením a dovolací
súd nepredpokladal, že vec nebude odvolacím súdom vecne a meritórne rozhodnutá, ale že v dôsledku
späťvzatia žaloby zo strany žalobcov bude konanie zastavené. Výnimka obsiahnutá v § 257 CSP má
skôr výnimočný charakter, pretože negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá sa 20 rokov musela právne
brániť. Za dôvody hodné osobitného zreteľa sa skôr považujú osobné, rodinné, či sociálne pomery

účastníkov konania, zložitosť či už výkladu nejakej medzinárodnej zmluvy alebo neriešenie právnej
problematiky, prípadne neprimeraná tvrdosť a ani jedna z uvedených náležitostí dôvodov hodných
osobitného zreteľa naplnená nebola. Z uvedených dôvodov nesúhlasili s dôvodmi odvolania a žiadali
súd, aby rozhodol v zmysle petitu ich vyjadrenia.

8. Voči odvolaniu žalobcu v 1. rade a následne doplneným vyjadrením voči odvolaniu žalobcu v 2.
rade sa písomne vyjadril žalovaný v 4. rade, ktorý uviedol, že považuje uznesenie súdu prvej inštancie
v celom rozsahu za vecne správne. Je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené
na správnom právnom posúdení veci, pričom súd správne konštatoval, že konanie bolo zastavené
v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcami, čím procesne zavinili zastavenie konania a taktiež súhlasil

s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v preukázaní dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Tvrdil, že on, ani ostatní žalovaní svojim konaním nijako neprispeli k
rozhodnutiu žalobcov zobrať žalobu späť a súd správe vyhodnotil, že žalobca v l. rade ani žalobca v
2. rade neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali existenciu dôvodov hodných osobitého zreteľa.Skutočnosť, že žalobca v 1. a 2. rade z objektívnych dôvodov nevidia zmysel pokračovať v konaní, je
len subjektívnym názorom žalobcov, ktorý s dôvodmi hodnými osobitého zreteľa nemá nič spoločné.
Podľa jeho názoru je evidentné, že si žalobcovia, po tom čo bolo vo veci už právoplatne rozhodnuté v ich

neprospech a následne bola vec vrátená na Okresný súd Levice dovolacím súdom uvedomili, že spor
definitívneprehraliaskúšaliuniknúťsvojejpovinnostinahradiťžalovanýmtrovykonania,ktoréimprávom
patria. Zdôraznil, že žalovaní žiadnym spôsobom nezapríčinili dĺžku trvania konania a ani prieťahy
a dôvody uvádzané žalobcom v 1. rade jeho odvolania, určite nemôžu byť považované za dôvody
hodné osobitného zreteľa. Bolo by nespravodlivé nepriznať žalovaným náhradu trov konania v procese,

kde museli 20 rokov brániť nezmyselnej žalobe, ktorá bola 2x zamietnutá súdom prvej inštancie. Preto
považoval odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade za nedôvodné a navrhol odvolaciemu súdu, aby uznesenie
Okresného súdu Levice č. k. zo dňa 21.03.2023 č. k. 6C/16/2003-2573 potvrdil ako vecne správne a
priznal žalovanému v 4. rade nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v rozsahu 100 %.

9.Kvyjadreniamžalovanýchsapísomnevyjadrilžalobcav1.radektorýuviedol,žežalovanízaložilisvoje

vyjadrenia v podstate na rovnakých argumentoch a je evidentné, že tak ako pred 20 rokmi koordinovali
napísanie a zverejnenie lživých článkov, rovnako tak koordinovali argumenty vo svojich vyjadreniach.
Zdôraznil, že dôvodom hodným osobitného zreteľa pri type žalôb o ochranu osobnosti je vždy čas, za
ktorý súd vo veci rozhodol, aby sa prípadné kladné rozhodnutie neminulo účinku. Zásah do osobnosti
je totiž potrebné posudzovať aj v týchto, oveľa širších rozmeroch, ako pri bežnom konaní a preto

je presvedčený, že ústavným súdom konštatované prieťahy v tomto konaní na všetkých úrovniach
sú takýmto dôvodom. Ďalej uviedol, že Najvyšší súd SR zrušil dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, ako správne uvádzajú žalovaní, pre nesprávny postup odvolacieho súdu, avšak
zvyšnými dovolacími argumentami sa ani nemusel zaoberať, nakoľko nesprávny procesný postup je
vždy dôvodom na zrušenie rozhodnutia a skúma sa prioritne. Je preto presvedčený o tom, že prieťahy

v dvadsať rokov trvajúcom súdnom spore o ochranu osobnosti, účelové zbavenie sa majetku protistrany
a pod. sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je
nepreskúmateľné.

10.Kvyjadreniužalovanýchv1.a3.radeakvyjadreniužalovanéhov4.radesapísomnevyjadrilžalobca

v2.rade,ktorýuviedol,ževdanejvecisanejednaloomaléprocesnépochybenieKrajskéhosúduvNitre,
inakbyhoNajvyššísúdSRnezrušil.Uviedol,žeprávnyzástupcažalovanýchv1.a3.radearovnakoako
právny zástupca žalovaného v 4. rade sa vôbec nevyjadrili k jeho námietke, že žalobcovia nemôžu byť
zaviazaní na úhradu trov konania spoločne a nerozdielne, pretože sa na ich strane nejedná o nerozlučné
spoločenstvo. Rovnako sa tak nevyjadrili ani k tomu, že v odvolacom konaní v roku 2005 a v dovolacom

konaní boli úspešní žalobcovia a preto by nemali znášať trovy odvolacieho konania. V tejto súvislosti sa
domnieva, že žalovaní v týchto bodoch jeho odvolania nemajú námietky a preto upozornil súd druhej
inštancie, aby na túto skutočnosť prihliadol. Opätovne zopakoval, že smrťou jedného zo žalovaných
a 20 ročného konania, pre neho stratil súdny spor význam a žalovaný v 1. rade je nemajetný a žije len
z minimálneho dôchodku, preto je ťažko predstaviteľné, že by platil svojmu právnemu zástupcovi trovy

právneho zastúpenia, rovnako tak žalovaný v 3. rade, keďže jeho právny zástupca je jeho synom.

11. V odvolacej duplike žalovaný v 4. rade uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecnesprávneavcelomrozsahusapridržiavasvojichpredchádzajúcichvyjadrení.Preúplnosťdodal,že
nesúhlasí s tvrdením žalobcu v 1. rade, že by koordinoval svoje vyjadrenia so žalovanými v 1. a 3. rade.

Je úplne pochopiteľné vzhľadom na argumenty žalobcov v odvolaní aj neopodstatnenosť ich tvrdení, že
právni zástupcovia žalovaných dospeli k rovnakým právnym záverom a sú podobného názoru. Nie je
taktiež pravdou, že dôvodom hodným osobitého zreteľa, je pri tomto type žalôb vždy čas, za ktorý súd
vo veci rozhodol. Uvedené tvrdenie je nepravdivé a nemá oporu v zákone ani v ustálenej judikatúre.
V závere uviedol, že vyjadrenie žalobcu v 1. rade ku konštatovaniu žalovaných, že kritika v článku

bola oprávnená uviedol, že tieto považoval za irelevantné a preto opätovne navrhol odvolaciemu súdu,
aby uznesenie Okresného súdu Levice potvrdil a žalovanému v 4. rade priznal nárok na náhradu trov
konania pred odvolacím súdom v rozsahu 100 %.

12.Žalobcav2.radesvojevyjadreniepísomnedoplnil,kdeopätovnezhrnuldôvodyprektorévzalžalobu

späť a v závere poukázal na to, že žalovaný v 4. rade podľa verejne dostupných údajov vykázal za rok
2022 celkové výnosy z podnikania vo výške 16 153 771 eur a jeho právny zástupca celkové výnosy vo
výške 1 389 663 eur, a ak by súd žalovanému v 4. rade nárok na náhradu trov konania nepriznal, nemalo
by to žiaden negatívny vplyv na jeho hospodársku situáciu.13. K vyjadreniam žalobcov v 1. a 2. rade sa písomne vyjadrili žalovaní v 1. a 3. rade, ktorí
v ňom poukázali na svoje komplexné vyjadrenie, ktoré podali dňa 05.05.2023 v ktorom sa stručne a

jednoznačne vyjadrili. Majú za to, že žalobcovia v zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP procesne zavinili
zastavenie konania tým, že zobrali žalobu späť po takmer 20 rokoch súdneho konania a teda súd nemá
inú možnosť ako priznať žalovaným náhradu trov konania. Majú za to, že nie je najmenší dôvod uplatniť
výnimku uvedenú v ust. § 257 CSP pretože tu nie sú žiadne okolnosti výnimočného charakteru alebo
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalovaní nemali mať nárok na náhradu trov konania.

Žalobcovia si od začiatku boli veľmi dobre vedomí toho, že ich žaloba je neoprávnená - dôkazom čoho
je skutočnosť, že už na súdnom pojednávaní pred cca 10 rokmi zvažovali možnosť späťvzatia žaloby
a jediná vec, ktorá ich trápila boli trovy konania, ktoré by v tejto súvislosti museli znášať. Napriek tomu
v konaní pokračovali úplne zbytočne ďalších 10 rokov, čím len zaťažovali konajúce súdy a zvyšovali
trovy konania žalovaným. V plnom rozsahu súhlasili s vyjadrením žalovaného v 4. rade a pripojili sa k
jeho argumentácii. Majú za to, že po 6 rokoch od právoplatnosti veci je konečne potrebné jednoznačne

a zákonne rozhodnúť o trovách tohto konania tak, že žalobcovia budú povinní tieto trovy nahradiť
žalovaným a preto žiadali aby súd rozhodol v zmysle ich žiadosti.

14. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku)
preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej

inštancie je potrebné vo výroku o nároku na náhradu trov konania podľa § 388 CSP zmeniť.

15. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

16. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

17. Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

18. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou
súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na
oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Zásada procesnej
zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 CSP znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán,

ktorá zavinila, že vznikli. Pojem „procesné zavinenie“ sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska
a je nevyhnutné vykladať ho komplexne a extenzívne. Zásada procesnej zodpovednosti je inštitútom
procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré
vznikli po začatí sporu. Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale
vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu. Prvok zavinenia môže

byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič z toho nie je možné pripočítať na ťarchu
toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom
o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne
povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania,
je považovaný aj žalovaný, ktorý svoj dlh splnil po začatí sporu a vyvolal tým u žalobcu nevyhnutnosť

späťvzatia dôvodne podanej žaloby.

19. Odvolací súd pristúpil k preskúmaniu odvolacích dôvodov, ku ktorým je potrebné uviesť, že aplikácia
ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú síce
naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, súd však dôjde k záveru, že sú tu

dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o
celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže
spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach strán sporu. Rozhodnutie o nepriznaní
náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania
a nesmie odporovať dobrým mravom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009). Zákon

pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch
podmienok a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolností.20. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku o trovách konania je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť, aj keď sa s právnym posúdením súdom
prvej inštancie stotožňuje.

21.Dôvodyhodnéosobitnéhozreteľaanevýnimočnéokolnostizákonbližšienešpecifikuje.Výkladtýchto
podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú
voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (uznesenie NS SR sp. zn. 2NCdo/17/2009,
5Cdo/67/2010, 3NCdo 46/2012) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú

možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, ktorého je súd povinný skúmať, či
v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti, hodné osobitné zreteľa, na ktoré je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania, výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné
interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania
o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov, podľa
výnimočného ustanovenia, len na základe všeobecného záveru, hodnotiaceho dopad rozhodnutia

o určitom nároku. Dôvodom, hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom
konania, alebo určitej procesnej situácie. K aplikácii ust. § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych, čo
však podľa názoru odvolacieho súdu nie je daný prípad, keď ani žalobcovia na svoju sociálnu situáciu
pri rozhodovaní o náhrade trov konania v zmysle § 257 CSP nepoukázali. Ustanovenie § 257 CSP
neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Použitie § 257

CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany,
ktorá v spore zvíťazila je lepšia ako u jej protistrany.
22. V danom prípade žalobca v 2. rade pri späťvzatí žaloby uviedol, že žalobu berie z toho dôvodu
späť, je skutočnosť, že článok, kvôli ktorému žalobu podal, vyšiel v novinách dňa 7.3.2002, žaloba na
ochranu osobnosti bola podaná dňa 29.4.2002 a súdy vo veci nedokázali právoplatne rozhodnúť ani

po viac ako 20 rokoch. Keďže žalovaný B. K. zomrel, a v dôsledku uplynutia neprimerane dlhej doby,
akákoľvek forma zadosťučinenia, už nemôže byť dovŕšená z pohľadu jeho satisfakčnej reštitučnej, ani
preventívnej funkcie a zadosťučinenie stratilo význam uplynutím času. V tom videl aj dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré by nemal byť žalovaným priznaný nárok na náhradu trov konania. Žalobca
v 1. rade sa taktiež priklonil k názoru žalobcu v 2. rade, že nemá zmysel ďalej v konaní pokračovať, a to

nielen pre uplynulý čas, ale najmä preto, že jeden žalovaný zomrel a ďalší žalovaný H. B. I. je absolútne
nemajetný.
23. V konaní po späťvzatí žaloby zo strany žalobcov v 1. a 2. rade došlo k zastaveniu konania a o nároku
na náhradu trov konania rozhodnuté napadnutým uznesením, v ktorom súd prvej inštancie konštatoval,
že v danom prípade neprichádza do úvahy aplikácia ust. § 257 CSP. Odvolací súd sa s jeho právnym

názorom stotožňuje, avšak k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie došlo len z tých dôvodov, že súd
prvejinštancienesprávnezaviazalžalobcovv1.a2.radenanáhradutrovkonaniažalovanýmv1.,3.a4.
rade spoločne a nerozdielne. V danom prípade nejde o nerozlučné spoločenstvo, a preto neprichádzalo
do úvahy, aby žalobcovia boli zaviazaní na náhradu trov konania, tak ako rozhodol súd prvej inštancie,
preto po formálnej stránke došlo k zmene uznesenia súdu prvej inštancie, avšak s právnym posúdením

súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje.
24.Predmetomkonaniasúduprvejinštanciejerozhodovanieonávrhunaochranuosobnosti,vsúvislosti
s článkom, publikovaným v hospodárskych novinách 8.3.2002. Obidvaja žalobcovia pri späťvzatí žaloby
argumentovali na dĺžku konania pred súdom prvej inštancie, keď už nevidia v pokračovaní konania
žiaden zmysel. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti sporu, odvolací súd konštatuje, že

predmet konania, ktorého je predmetom ochrana osobnosti, možno hodnotiť ako skutkovo náročnejšie,
a to s ohľadom na potrebu rozsiahlejšieho dokazovania, pozostávajúceho z výsluchu účastníkov
a svedkov, a tiež z obstarania a vyhodnotenia množstva listinných dôkazov, čo si vyžaduje časovo
náročnejší procesný postup v konaní. Avšak pokiaľ ide o právnu zložitosť posudzovacej veci, ide o vec,
ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosť všeobecných súdov, pokrytú jednak judikatúrou

domácou, ako aj judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva, a nejde o takú zložitosť veci, ktorá
by nebola našim právnym poriadkom riešená. Je nesporné, že konanie bolo vedené od roku 2002,
pričom prvýkrát bol rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý bol vydaný 19.5.2008 zrušený odvolacím súdom
uznesením zo dňa 28.4.2009. Rozsudok súdu prvej inštancie bol zrušený v dôsledku nedostatočne
vykonaného dokazovania a aj jeho nepreskúmateľnosti. Žalobcovia sa v konaní bránia, že uvedený stav

dĺžky konania nezavinili, zavinil ho najmä súd prvej inštancie a tiež z dôvodu, že pojednávania, vytýčené
v uvedenej veci sa museli často odročovať práve kvôli tomu, že žalovaní, resp. ich právni zástupcovia
podávalirozsiahlepodanianaposlednúchvíľupredvytýčenýmtermínompojednávania,vdôsledkučoho
muselo byť pojednávanie odročené.25. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné podotknúť, že žalobca ako dominus litis
disponuje po začatí konania subjektívnym právom vziať žalobu späť a v prípade splnenia zákonných
podmienok tým dosiahnuť zastavenie konania bez meritórneho rozhodnutia. Ide súčasne o úkon

fakultatívny, keďže žiadne ustanovenie právneho poriadku neukladá žalobcovi povinnosť vziať podanú
žalobu späť za akýchkoľvek podmienok. Z hľadiska procesnej autonómie nie je žalobca nijako
obmedzený vo výkone svojho práva vziať žalobu späť, pokiaľ konanie ešte nebolo právoplatne
skončené. Žalobca nie je povinný uviesť dôvod späťvzatia žaloby a zákon samotnú legitimáciu na
späťvzatie žaloby žiadnym konkrétnym dôvodom nepodmieňuje. Z hľadiska komplexného vnímania

sporového konania je však samotná príčina, ktorá viedla žalobcu k späťvzatiu žaloby, do značnej miere
relevantná,atovzhľadomnaaplikáciuzásadyoficiality,prirozhodovaníonáhradetrovkonaniamusímať
súd pri posudzovaní procesného zavinenia v zmysle § 256 ods. 1 CSP preukázané, či došlo v konečnom
dôsledku k zastaveniu konania z dôvodu na strane žalovaného alebo na strane žalobcu. Z formálneho
hľadiska je procesné zavinenie zastavenia konania pri späťvzatí žaloby vždy na strane žalobcu, ktorý
ako jediný môže vziať žalobu späť a tento úkon realizuje na vlastnú procesnú zodpovednosť. V danom

prípade zobrali žalobcovia žalobu späť po viac ako 20 ročnom trvajúcom spore, keď podľa ich názoru
dospeli k záveru, že žaloba už nemá význam a v ďalšom pokračovaní nevidia zmysel. Ak žalobcovia
na základe tohto ich subjektívneho názoru dospeli k záveru, že žalobu zoberú späť, je potom otázne,
prečo túto žalobu nezobrali späť už skôr, keď aj v čase, keď podával žalobca v 2. rade ústavnú sťažnosť
na ústavný súd na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorú

odôvodňoval tým (16.10.2012), že už po 10 rokoch aj prípadný úspech v konaní mu nezabezpečí
ochranu jeho práv, pretože na tento článok uverejnený v novinách sa už nikto nepamätá, a preto ani
prípadné uverejnenie ospravedlnenia nemôže zabezpečiť pre neho morálnu a zákonnú satisfakciu.
I napriek tomuto jeho subjektívnemu názoru i naďalej zotrval v spore po dobu ďalších 10 rokov, preto
odvolací súd dospel k záveru, že samotná dĺžka konania, nemôže byť dôvodom, hodným osobitného

zreteľa podľa § 257 CSP, pre ktorý nemusí súd výnimočne náhradu trov celkom alebo sčasti priznať.
Žalovaní svojím konaním nezapríčinili dĺžku konania, a ak aj boli konštatované prieťahy v konaní,
tieto boli konštatované zo strany súdu prvej inštancie, a preto by bolo nespravodlivé nepriznať nárok
na náhradu trov konania žalovaným, ktorí sa v konaní účinne bránili od roku 2002. Odvolací súd je
preto názoru, že v danom prípade je potrebné rozhodovať o nároku na náhradu trov konania podľa

§ 256 ods. 1 CSP, podľa ktorej, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane. Ani odvolací súd nevzhliadol dôvody, hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by
bolo potrebné úspešným žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznať. V závere odvolací súd
podotýka, že nemožno sa stotožniť s názorom žalobcu v 2. rade, že Krajský súd v Nitre mal rozhodovať
o trovách prvostupňového a odvolacieho konania tak, ako mu bolo uložené rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR, ktorým bol rozsudok odvolacieho súdu zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie, pretože
ako odvolací súd vo svojom rozsudku zo dňa 26.10.2016 č. k. 6Co/391/2015-2232 uviedol, že o trovách
konania rozhodovať nebude, pretože súd prvej inštancie si vymienil, že o trovách konania rozhodne
po právoplatnosti vo veci samej. Po tom čo bol rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 27.10.2021 č.k.
3Cdo/232/2019-2434 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, nemohol odvolací súd o nároku

na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania rozhodnúť práve z dôvodov, že doposiaľ o nich
nebolo rozhodované súdom prvej inštancie a pokiaľ Najvyšší súd SR rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil, nemohol vedieť, že v dôsledku späťvzatia žaloby dôjde k zastaveniu konania. Preto odvolací
súd rozhodoval o trovách konania ako celok, a to o trovách pôvodného prvoinštančného konania,
odvolacieho a dovolacieho konania, keď konanie ako celok bolo zastavené a pri rozhodovaní o jeho

nároku vychádzal z ust. § 256 ods. 1 CSP.
26. Aj keď sa odvolací súd stotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie, musel výrok
napadnutého uznesenia zmeniť, pretože súd prvej inštancie nesprávne zaviazal žalobcov v 1. a 2. rade
zaplatiť žalovaným v 1., 3. a 4. rade, „spoločne a nerozdielne“. Pre takúto formu náhrady nebol dôvod,
keďže v danom prípade nejde o nerozlučné spoločenstvo, preto odvolací súd zmenil výrok napadnutého

uznesenia podľa § 388 CSP.
27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP,
v spojení s ust. 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným v 1., 3. a 4. rade priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).