Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 11, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/141/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2517205036
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2517205036.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.
Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/
XX, C., zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s.r.o., IČO: 36 860 662,
Bajkalská 13, Bratislava, proti žalovanej: D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. E. XXXX/X, A., o zaplatenie
53.000 eur a príslušenstva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava ( ďalej aj ,, súd

prvej inštancie “ ) zo dňa 27. februára 2025 č. k. PN-14C/72/2017-329, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a v závislom výroku III. o náhrade
trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Trnava uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
53.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 53.000 eur od 13.7.2019 do

zaplatenia, a to v lehote 50 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi
priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie pritom
vychádzal z toho, že predmetom konania je nárok žalobcu na vydanie plnenia, ktoré malo byť poskytnuté
na základe právneho úkonu, ktorý bol neskôr právoplatne vyhodnotený ako absolútne neplatný.

2. Zo skutkového hľadiska súd prvej inštancie vychádzal z tvrdenia žalobcu, podľa ktorého ako kupujúci

uzavrel dňa 4.6.2009 so žalovanou a jej nebohým manželom G. E. kúpnu zmluvu, predmetom ktorej
bol prevod vlastníckeho práva k bytu č. X v bytovom dome na ulici F. E. H. A. vrátane príslušných
spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a zariadeniach domu a na pozemku. Kúpna cena
bola podľa obsahu žaloby a podľa zmluvného dojednania stanovená vo výške 53.000 eur, pričom mala
byť uhradená v dvoch zložkách, a to sumou 29.210,60 eur určenou na úhradu záväzku žalovaných
voči spoločnosti BENEFIT INVEST, s. r. o., a zvyškom vo výške 23.789,40 eur, ktorý mal byť vyplatený

žalovaným v hotovosti. Žalobca tvrdil, že dojednanú kúpnu cenu uhradil riadne a včas, pričom ako
rozhodujúcidôkazpredložilpríjmovýpokladničnýdokladzodňa4.6.2009nasumu53.000eur,naktorom
mali byť podpisy žalovaných ako príjemcov plnenia.

3. Súd prvej inštancie zároveň vzal za preukázané, že predmetná kúpna zmluva bola v inom, skôr
vedenom súdnom konaní, posudzovaná z hľadiska jej platnosti, pričom právoplatnými rozhodnutiami

súdov bolo ustálené, že ide o absolútne neplatný právny úkon, v dôsledku čoho sa vlastnícke právo
k nehnuteľnosti vrátilo späť žalovaným. Na tomto základe okresný súd uzavrel, že v právnom pomere
medzi účastníkmi vznikla povinnosť vrátiť si plnenia poskytnuté na základe neplatnej zmluvy, a teda že
žalovaná je povinná žalobcovi vrátiť peňažné plnenie, ktoré podľa zistení súdu prijala. Okresný súd v
tejto súvislosti vychádzal z toho, že žalovaní zostali opätovne vlastníkmi nehnuteľnosti, avšak žalobcovi
nevrátili sumu, ktorú na základe neplatnej kúpnej zmluvy poskytol.4. Pokiaľ ide o priebeh konania, súd prvej inštancie uviedol, že pôvodne bola žaloba podaná voči obom
manželom, teda voči G. E. ( žalovaný 1/ ) aj D. E. ( žalovaná 2/ ), avšak vo vzťahu k žalovanému 1/ bolo
konanie zastavené z dôvodu jeho úmrtia, a preto sa v ďalšom konaní pokračovalo už len voči žalovanej.

V rámci obrany žalovaná namietala, že so svojím manželom nemali vôľu byt predať, ale usilovali sa o
získanie pôžičky, pričom tvrdila, že pri podpise listín na notárskom úrade im žiadne peniaze odovzdané
neboli a že celá transakcia prebiehala prostredníctvom ďalších osôb, najmä osôb označených ako D.,
H., A., I. a J.. Žalovaná tiež uvádzala, že po podpise listín odišli s manželom bez peňazí a až dodatočne
sa dozvedeli, že ich byt bol prevedený.

5. Okresný súd vo svojom odôvodnení uviedol, že žalobca svoje tvrdenia o zaplatení celej kúpnej ceny
oprel nielen o príjmový pokladničný doklad, ale aj o skoršie výpovede žalovaných v inom súdnom konaní,
v ktorom po nahliadnutí do originálu pokladničného dokladu mali potvrdiť pravosť svojich podpisov. Súd
z tejto skutočnosti vyvodil, že žalobca uniesol dôkazné bremeno o zaplatení celej sumy 53.000 eur, a to
vrátane tej časti kúpnej ceny, ktorá mala byť podľa zmluvy určená na úhradu záväzku voči spoločnosti

BENEFIT INVEST. Vo vzťahu k tejto čiastke súd navyše odkázal na obsah skoršieho súdneho spisu,
z ktorého mal za preukázané, že záväzok žalovaných voči spoločnosti BENEFIT INVEST bol riadne
splnený. Pokiaľ išlo o zvyšok kúpnej ceny, súd považoval za rozhodujúce, že žalovaná a jej manžel v
skoršom konaní potvrdili pravosť podpisov na pokladničnom doklade a že svedok K. J. potvrdil, že k
odovzdaniu peňazí malo dôjsť.

6. Z právneho hľadiska súd prvej inštancie vec posúdil v režime bezdôvodného obohatenia, pričom
citoval všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o záväzkových vzťahoch, bezdôvodnom
obohatení a povinnosti vydať predmet bezdôvodného obohatenia, osobitne § 451 a nasl. zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej aj ,, OZ “ ) , a zároveň poukázal aj na § 457 OZ upravujúci

následky neplatnej zmluvy. Za rozhodujúce považoval, že žalovaná a jej manžel sa po vyslovení
neplatnosti kúpnej zmluvy opätovne stali vlastníkmi nehnuteľnosti, zatiaľ čo žalobcovi kúpnu cenu
nevrátili, a preto podľa názoru súdu na ich strane vznikol majetkový prospech získaný plnením z
neplatného právneho úkonu.

7. Pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky, okresný súd nepovažoval za dôvodné priznať žalobcovi úroky
z omeškania od dátumu, ktorý žalobca pôvodne uplatnil v žalobe, ale až od 13.7.2019, teda odo dňa
nasledujúcehopotom,čobolažalovanejdoručenážaloba,ktorúsúdpovažovalzaprvúrelevantnúvýzvu
na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy. V tomto rozsahu preto žalobe vyhovel len čiastočne, pokiaľ išlo
o príslušenstvo uplatnenej pohľadávky, a vo zvyšnej časti úrokového nároku žalobu zamietol. Zároveň

s poukazom na výšku priznanej istiny a osobné pomery žalovanej určil dlhšiu než zákonnú lehotu na
plnenie, konkrétne 50 dní od právoplatnosti rozsudku.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa pomeru úspechu vo veci tak, že
žalobcovipriznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%,pričomvychádzalznázoru,žežalobca

bol úspešný vo vzťahu k istine, a čiastočný neúspech v časti príslušenstva nepovažoval za okolnosť,
ktorá by mala mať vplyv na rozhodnutie o trovách. Aj v tejto časti vychádzal zo záveru, že rozhodujúca
je úspešnosť žalobcu v hlavnom predmete konania, teda v nároku na zaplatenie sumy 53.000 eur.

9. Proti rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, ktoré je potrebné posudzovať podľa

jeho obsahu ( § 124 CSP ), keďže ide o podanie strany sporu, ktoré neobsahuje všetky zákonom
predpokladané náležitosti v štruktúrovanej podobe, avšak z jeho obsahu je zrejmé, že smeruje proti
napadnutému rozsudku v rozsahu uloženia jej povinnosti zaplatenia sumy 53.000 eur, spochybňuje
jeho vecnú správnosť. Žalovaná v odvolaní predovšetkým uvádza, že nesúhlasí so závermi súdu prvej
inštancie, keďže podľa jej tvrdenia k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov vo výške 53.000

eur nikdy nedošlo. Namieta, že spolu so svojím nebohým manželom nemali vôľu previesť vlastnícke
právo k bytu, ale ich zámerom bolo zabezpečiť si finančné prostriedky formou pôžičky, pričom celý
priebeh uzavretia zmluvy bol podľa jej tvrdenia sprostredkovaný tretími osobami, ktoré organizovali
podpis listín a komunikáciu medzi stranami. V tejto súvislosti podrobne opisuje okolnosti uzavretia
predmetnej kúpnej zmluvy, keď uvádza, že po získaní informácie o možnosti poskytnutia finančných

prostriedkov sa spolu s manželom dostavili na miesto, kde im bolo oznámené, že je potrebné predložiť
list vlastníctva. Následne boli kontaktovaní osobami označenými ako D. a ďalšími osobami, ktoré
zabezpečili ich účasť na notárskom úrade, kde mali podpísať viaceré listiny. Žalovaná tvrdí, že podpis
listín prebehol bez toho, aby im boli riadne vysvetlené ich právne dôsledky, a predovšetkým bez toho,aby im boli odovzdané akékoľvek finančné prostriedky, pretože po podpise listín odišla spolu s nebohým
manželom z notárskeho úradu bez toho, aby prevzali akúkoľvek hotovosť, a že až následne sa dozvedeli
o tom, že došlo k prevodu vlastníckeho práva k bytu. Týmto tvrdením priamo spochybňuje základný

skutkový záver súdu prvej inštancie o tom, že došlo k odovzdaniu kúpnej ceny. V odvolaní žalovaná
zároveň poukazuje na existenciu ďalších osôb, ktoré sa mali podieľať na organizovaní celej transakcie,
konkrétne osoby označené ako B. ( pozn. žalobca ), A., D., I. a J., a navrhuje ich vypočutie ako svedkov,
keďže tieto osoby mali byť prítomné pri uzatváraní zmluvy a môžu podľa jej názoru objasniť skutočný
priebeh udalostí, najmä otázku, či došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov. Z obsahového

hľadiska tak uplatňuje odvolacie dôvody spočívajúce najmä v tom, že súd prvej inštancie dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, keď bez dostatočného dokazovania uzavrel, že prijala kúpnu cenu,
a zároveň že skutkový stav nebol riadne a úplne zistený, keďže neboli vykonané dôkazy smerujúce k
objasneniu rozhodujúcich okolností uzavretia zmluvy a odovzdania finančných prostriedkov. Uvedené
námietky zodpovedajú odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, teda že skutkové zistenia
súdu prvej inštancie nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, ako aj implicitne odvolaciemu dôvodu

podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, spočívajúcemu v tom, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Hoci výslovne neformulovala konkrétny odvolací
návrh v zmysle § 363 CSP, z obsahu jej podania, najmä z požiadavky na „ prešetrenie “ veci a vykonanie
ďalšieho dokazovania vrátane výsluchu navrhovaných osôb, je zrejmé, že sa domáha preskúmania
správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a odstránenia jeho skutkových nedostatkov, čo v procesnej

rovine zodpovedá návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie.

10. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovanej zotrval na svojich dovtedajších skutkových
tvrdeniach a právnych záveroch prezentovaných v konaní pred súdom prvej inštancie. Vo svojom
vyjadrení zdôraznil, že kúpnu cenu vo výške 53.000 eur žalovaným riadne uhradil, pričom poukázal

najmä na existenciu príjmového pokladničného dokladu zo dňa 4.6.2009, na ktorom sa nachádzajú
podpisy žalovaných ako príjemcov finančných prostriedkov. Namietal, že žalovaná v odvolaní neuvádza
nové skutočnosti, ktoré by spochybňovali skutkové zistenia súdu prvej inštancie, a že jej tvrdenia o
neprevzatí finančných prostriedkov sú účelové a v rozpore s obsahom vykonaných dôkazov, najmä
s obsahom listinných dôkazov a jej vlastnými vyjadreniami v skorších štádiách konania. Vo vzťahu

k navrhovanému doplneniu dokazovania žalobca uviedol, že výsluch osôb označených žalovanou
nepovažuje za potrebný, keďže podľa jeho názoru skutkový stav bol dostatočne preukázaný listinnými
dôkazmi, najmä pokladničným dokladom a obsahom predchádzajúcich súdnych konaní, v ktorých
žalovaní mali potvrdiť pravosť svojich podpisov na predmetnom doklade. Stotožnil sa s právnym
posúdením veci súdom prvej inštancie, podľa ktorého v dôsledku neplatnosti kúpnej zmluvy vznikla

žalovanej povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, keďže žalovaná spolu s manželom opätovne
nadobudla vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti bez toho, aby žalobcovi vrátila finančné
prostriedky, ktoré na základe neplatnej zmluvy poskytol. K otázke rozdelenia kúpnej ceny podľa zmluvy
uviedol, že aj suma určená na úhradu záväzku voči spoločnosti BENEFIT INVEST bola súčasťou kúpnej
ceny, ktorú poskytol, a preto ju považuje za plnenie, ktoré bolo žalovaným poskytnuté v ich prospech,

keďže smerovalo k uspokojeniu ich záväzku voči tretej osobe.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 CSP ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( §
362 ods. 1 CSP ), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( §
359 CSP ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( § 355 ods.

1 CSP ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( § 365 CSP ) a že odvolateľka
použila zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch v medziach daných rozsahom ( § 379 CSP ) a dôvodmi odvolania ( § 380 ods. 1 CSP ), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( § 380 ods.
2 CSP ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie ( § 383 CSP ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385
ods. 1 CSP a contrario ), dospel k záveru, že je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch I. a III. zrušiť a vec mu vrátiť v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( §
391 ods. 1 CSP ).

12. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, kde žalovaná namietala, že súd
prvej inštancie nevykonal ňou navrhované dôkazy, najmä výsluch svedkov, ktorí mali byť prítomní pri
uzatváraní zmluvy a organizovaní celej transakcie treba uviesť, že tento považuje odvolací súd za
dôvodný. Z konania jednoznačne vyplýva, že žalovaná označila konkrétne osoby ( B. / žalobca /, A.,D., I., J. ), ktoré sa mali podieľať na priebehu predmetnej transakcie a ktoré mohli objasniť okolnosti
uzavretia kúpnej zmluvy, ako aj otázku reálneho odovzdania finančných prostriedkov. Skutočnosť,
že žalovaná tieto dôkazy neformulovala striktne procesným jazykom, nezbavovala súd povinnosti

posudzovať jej podania podľa obsahu ( § 124 CSP ) a zabezpečiť vykonanie dôkazov smerujúcich
k objasneniu rozhodujúcich skutkových okolností. Nevykonanie týchto dôkazov bez adekvátneho
odôvodnenia predstavuje vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne skutkové zistenia. Uvedené
dôkazy sú pritom z hľadiska predmetu konania zásadné, keďže smerujú k objasneniu rozhodujúcej
skutkovej otázky, a to, či žalobca žalovaným skutočne poskytol plnenie vo výške 53.000 eur. Súd prvej

inštancie však tieto dôkazy nevykonal a ich nevykonanie odôvodnil implicitne tým, že skutkový stav
považoval za dostatočne preukázaný existujúcimi listinnými dôkazmi. Takýto postup však odvolací súd
nepovažuje za správny, keďže v situácii, keď žalovaná výslovne popiera prijatie finančných prostriedkov
a existujú rozpory medzi vykonanými dôkazmi, nemožno považovať skutkový stav za spoľahlivo zistený
bez vykonania ďalších dôkazov. Nevykonanie týchto dôkazov preto predstavuje vadu konania, ktorá
mala za následok nesprávne skutkové zistenia.

13. Aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, považuje odvolací súd za dôvodný. Súd
prvej inštancie založil svoj skutkový záver o zaplatení celej kúpnej ceny takmer výlučne na príjmovom
pokladničnom doklade zo dňa 4.6.2009, pričom z tejto listiny vyvodil, že žalovaní prijali celú sumu
53.000 eur. Takýto skutkový záver však nie je udržateľný bez toho, aby bol odstránený zjavný rozpor

medzi obsahom kúpnej zmluvy a uvedeným pokladničným dokladom. Kým zo zmluvy vyplýva, že časť
kúpnej ceny mala byť poukázaná tretej osobe – spoločnosti BENEFIT INVEST – pokladničný doklad
potvrdzuje prijatie celej sumy žalovanými. Súd prvej inštancie tento rozpor neodstránil a ani nevysvetlil,
z akých dôvodov považuje za preukázané, že žalovaní prijali celú kúpnu cenu, hoci samotná zmluva
takýto záver nevylučuje, ale naopak relativizuje. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že skutkové

zistenia musia mať oporu vo vykonanom dokazovaní a musia byť výsledkom logického hodnotenia
dôkazov ( § 191 CSP ). Ak sú medzi dôkazmi rozpory, je povinnosťou súdu tieto rozpory odstrániť, resp.
presvedčivo vysvetliť, prečo jednému dôkazu priznáva vyššiu dôkaznú silu. Keďže súd prvej inštancie
takto nepostupoval, jeho skutkové závery o prijatí celej kúpnej ceny žalovanými nemajú dostatočnú
oporu vo vykonanom dokazovaní.

14. Odvolací súd po preskúmaní skutkových zistení súdu prvej inštancie dospel k záveru, že tieto nie
sú dostatočné, úplné ani presvedčivé a v rozhodujúcej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového záveru, že žalobca žalovaným zaplatil sumu 53.000 eur
predstavujúcu kúpnu cenu bytu a že žalovaní túto sumu prijali. Tento záver však nebol založený na

komplexnom hodnotení všetkých vykonaných dôkazov, ale na jedinom listinnom dôkaze – príjmovom
pokladničnom doklade zo dňa 4.6.2009. Samotná existencia súkromnej listiny, hoci obsahujúcej podpisy
účastníkov, nepreukazuje bez ďalšieho pravdivosť v nej uvedených skutočností, najmä ak druhá strana
pravdivosť týchto skutočností výslovne popiera. Dôkazná sila takejto listiny spočíva v tom, že osvedčuje
existenciu určitého prejavu vôle, nie však bez ďalšieho jeho materiálnu pravdivosť.

15. V prejednávanej veci žalovaná konzistentne tvrdí, že finančné prostriedky vo výške 53.000 eur
neprevzala, pričom toto tvrdenie nebolo vyvrátené vykonaným dokazovaním. Súd prvej inštancie sa
s týmto tvrdením nevysporiadal spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám logického a presvedčivého
hodnotenia dôkazov. Zároveň odvolací súd poukazuje na zásadný rozpor medzi obsahom kúpnej

zmluvy a príjmovým pokladničným dokladom. Kým zmluva predpokladá rozdelenie kúpnej ceny a
poukázanie jej časti tretej osobe, pokladničný doklad potvrdzuje prijatie celej sumy žalovanými. Tento
rozpor má priamy dopad na skutkový záver o rozsahu prípadného bezdôvodného obohatenia, avšak
súd prvej inštancie ho neodstránil a ani sa s ním presvedčivo nevysporiadal. Odvolací súd považuje
za významné aj to, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie nevychádzajú z objasnenia reálnych

okolností údajného odovzdania finančných prostriedkov. Nebolo zistené, kto mal finančné prostriedky
fyzicky odovzdať, z akého zdroja mali pochádzať ani za akých konkrétnych okolností malo dôjsť k
ich odovzdaniu. Pri hodnotení skutkového stavu nemožno abstrahovať od faktu, že ide o hotovostnú
transakciuvovýške53.000eur,ktorásivyžadujeurčitúmieruorganizačnéhoafaktickéhozabezpečenia.
Absencia akýchkoľvek zistení o týchto okolnostiach oslabuje presvedčivosť skutkového záveru o tom,

že k odovzdaniu peňazí skutočne došlo. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru
Ústavný súd Slovenskej republiky, podľa ktorej rozhodnutie všeobecného súdu nesmie byť založené na
arbitrárnych alebo logicky neudržateľných záveroch, pričom medzi vykonanými dôkazmi a skutkovými
zisteniamimusíexistovaťracionálnyapresvedčivývzťah.Vprejednávanejveciodvolacísúdidentifikovalstav, ktorý možno označiť ako nesúlad medzi vykonanými dôkazmi a skutkovými závermi súdu prvej
inštancie, keďže z vykonaného dokazovania nevyplýva jednoznačný záver o tom, že žalovaní prijali celú
kúpnu cenu. Skutkový stav veci tak zostal neúplne zistený, pričom absentujú zistenia o rozhodujúcich

skutočnostiach, ktoré sú nevyhnutné pre posúdenie dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, najmä o
otázke reálneho poskytnutia plnenia a jeho rozsahu. Odvolací súd preto uzatvára, že skutkové zistenia
súdu prvej inštancie nie sú spôsobilé obstáť v odvolacom preskúmaní, keďže nevychádzajú z úplného
a logicky hodnoteného dokazovania a nezodpovedajú požiadavkám kladeným na zistenie skutkového
stavu podľa Civilného sporového poriadku.

16. Odvolací súd preskúmal právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a dospel k záveru, že toto
právne posúdenie nemôže obstáť, keďže je založené na neúplne a nesprávne zistenom skutkovom
stave, a tým je v rozpore so základnými princípmi rozhodovania podľa CSP. Súd prvej inštancie
identifikoval právny režim veci, keď vzťah medzi účastníkmi posúdil podľa § 457 OZ, teda ako vzájomnú
reštitučnú povinnosť z neplatnej zmluvy. Tento právny základ je východiskovo správny. Podľa § 457

OZ sú účastníci neplatnej zmluvy povinní vrátiť si všetko, čo podľa nej dostali, pričom ide o osobitný
režim bezdôvodného obohatenia, ktorý predpokladá existenciu reálne poskytnutého plnenia. Odvolací
súd však zdôrazňuje, že základným predpokladom aplikácie uvedeného ustanovenia je preukázanie, že
konkrétne plnenie bolo skutočne poskytnuté a zároveň prijaté druhou stranou. V tomto smere spočíva
dôkazné bremeno jednoznačne na žalobcovi, ktorý tvrdí, že plnenie poskytol. Ide o ustálený záver

judikatúry, podľa ktorej žalobca je povinný preukázať nielen existenciu právneho dôvodu, ale aj samotné
poskytnutie plnenia a jeho rozsah. Súd prvej inštancie však tento základný predpoklad aplikácie § 457
OZ nepreskúmal spôsobom zodpovedajúcim zákonu, keď bez ďalšieho vyvodil existenciu plnenia zo
samotnej existencie príjmového pokladničného dokladu. Takýto prístup je právne neudržateľný, keďže
súkromná listina nepreukazuje pravdivosť v nej uvedených údajov, ak sú tieto tvrdenia spochybnené

druhou stranou, ale len to, že bola určitá listina vyhotovená a podpísaná. V situácii, keď žalovaná
konzistentne popiera prijatie finančných prostriedkov, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať
materiálnu realitu plnenia, teda či k nemu skutočne došlo, a nie sa uspokojiť s jeho formálnym
deklarovaním. Odvolací súd zdôrazňuje, že právny záver o vzniku bezdôvodného obohatenia nemožno
založiť na hypotetickej alebo len formálne deklarovanej existencii plnenia, ale výlučne na preukázanej

materiálnej skutočnosti jeho poskytnutia. Súd prvej inštancie zároveň nesprávne vyhodnotil aj otázku
rozsahuprípadnéhobezdôvodnéhoobohatenia,keďbezďalšiehouzavrel,žežalovanáprijalacelúsumu
53.000 eur, hoci zo samotnej kúpnej zmluvy vyplýva, že časť tejto sumy mala byť poukázaná tretej
osobe. Bez objasnenia, či a v akom rozsahu bolo plnenie poskytnuté priamo žalovanej, a či prípadné
plnenie v prospech tretej osoby možno považovať za plnenie v prospech žalovanej, nie je možné

správne určiť rozsah jej prípadnej reštitučnej povinnosti. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie
je preto nielen predčasné, ale aj nesprávne, keďže nereflektuje základnú podmienku aplikácie § 457
OZ, ktorou je preukázané prijatie plnenia, pretože rozhodnutie súdu musí byť založené na racionálnom
a preskúmateľnom vzťahu medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi; ak tento vzťah absentuje,
ide o rozhodnutie arbitrárne. V prejednávanej veci absentuje tento vzťah v podstatnej časti rozhodnutia,

keďže právny záver o existencii bezdôvodného obohatenia je odvodený zo skutkového základu, ktorý
nebol spoľahlivo preukázaný. Odvolací súd preto uzatvára, že právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie nemôže obstáť, keďže aplikoval správnu právnu normu na nesprávne a neúplne zistený
skutkový stav, čím došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.

17. Odvolací súd sa zaoberal aj procesnými námietkami žalovanej, ktoré síce neboli formulované
systematicky v intenciách CSP, avšak z ich obsahu je zrejmé, že smerujú k namietanému porušeniu
jej práva na spravodlivý proces. Podstatou procesnej obrany žalovanej je tvrdenie, že súd prvej
inštancie rozhodol bez toho, aby riadne vykonal dokazovanie k rozhodujúcim skutkovým okolnostiam,
najmä bez výsluchu osôb, ktoré sa mali podieľať na priebehu predmetnej transakcie a bez objasnenia

samotného mechanizmu odovzdania finančných prostriedkov. Uvedenú námietku považuje odvolací
súd za dôvodnú. Zo spisu vyplýva, že žalovaná označila konkrétne osoby ( B. / žalobca /, A., D., I.,
J. ), ktoré mali byť prítomné pri uzatváraní právneho úkonu alebo sa mali podieľať na organizácii celej
transakcie. Tieto osoby mohli podať výpoveď k rozhodujúcim skutkovým otázkam, najmä k tomu, či
došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov. Súd prvej inštancie však tieto dôkazy nevykonal,

pričom z jeho odôvodnenia nevyplýva presvedčivý dôvod, pre ktorý by ich vykonanie považoval za
nadbytočné alebo právne irelevantné. Takýto postup je v rozpore s § 185 a nasl. CSP, keďže súd je
povinný vykonať dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, a to najmä v situácii, keď ide o
spornéskutkovétvrdenia,ktorémajúzásadnývýznamprerozhodnutievoveci.Odvolacísúdzdôrazňuje,že nevykonanie navrhnutých dôkazov môže predstavovať porušenie práva na spravodlivý proces vtedy,
ak ide o dôkazy, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie vo veci. V prejednávanej veci ide práve o
takýto prípad, keďže nevykonané dôkazy smerovali k objasneniu samotnej existencie plnenia, ktoré je

základným predpokladom uplatneného nároku. Odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie na selektívnom hodnotení dôkazov, keď priznal rozhodujúcu váhu jednej
listine, bez toho, aby sa náležite vysporiadal s obranou žalovanej a bez toho, aby odstránil existujúce
rozpory v dokazovaní. Takýto postup vykazuje znaky arbitrárnosti, keďže medzi vykonanými dôkazmi
a skutkovými závermi absentuje presvedčivý logický most. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej porušením práva na spravodlivý proces je
aj situácia, keď všeobecný súd nevykoná dôkazy, ktoré sú pre rozhodnutie relevantné, alebo keď sa s
nimi nevysporiada spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám preskúmateľnosti a logickej konzistentnosti
rozhodnutia. Odvolací súd zároveň poukazuje na ďalšiu procesnú vadu rozhodnutia súdu prvej inštancie
spočívajúcu v tom, že sa nevysporiadal s vnútornými rozpormi medzi vykonanými dôkazmi, najmä
medzi obsahom kúpnej zmluvy a príjmovým pokladničným dokladom, čo viedlo k nepreskúmateľnosti

jeho skutkových záverov. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje závažnú procesnú vadu, keďže
znemožňuje odvolaciemu súdu plnohodnotne preskúmať správnosť napadnutého rozhodnutia. V súhrne
odvolací súd uzatvára, že postup súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal rozhodujúce dôkazy, neodstránil
rozpory v dokazovaní a založil svoje rozhodnutie na neúplne zistenom skutkovom stave, predstavuje
porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces. Táto vada konania je takej intenzity, že ju nie je možné

napraviť v odvolacom konaní bez toho, aby odvolací súd nahradil činnosť súdu prvej inštancie, čo je
v rozpore so zásadou dvojinštančnosti konania. Odvolací súd preto dospel k záveru, že sú splnené
podmienky na zrušenie napadnutého rozhodnutia aj z pohľadu § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, keďže
procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k zásahu do práva žalovanej na spravodlivý proces.

18. Čo sa týkalo hmotnoprávnych aspektov veci, a to najmä otázkou vzniku bezdôvodného obohatenia,
jeho rozsahu a prípadne aj otázkou premlčania uplatneného nároku, hoci tieto otázky neboli súdom prvej
inštancie posúdené v úplnosti a s náležitou presnosťou je potrebné uviesť, že právny základ nároku
žalobcu spočíva v § 457 OZ, teda v povinnosti účastníkov neplatnej zmluvy vrátiť si plnenia, ktoré si
navzájom poskytli. Z hľadiska hmotného práva je preto rozhodujúce, či žalovaná ( resp. spolu so svojím

nebohým manželom ) skutočne prijala plnenie od žalobcu, a teda či na jej strane vzniklo bezdôvodné
obohatenie. Vzhľadom na závery odvolacieho súdu o nedostatočne zistenom skutkovom stave nie je
možné v tomto štádiu konania spoľahlivo uzavrieť, že k takémuto obohateniu došlo, a to ani v tvrdenom
rozsahu 53.000 eur, ani v čiastkovom rozsahu. Už samotná existencia rozporu medzi obsahom kúpnej
zmluvy a príjmovým pokladničným dokladom vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, v akom rozsahu,

ak vôbec, bolo plnenie žalovanej poskytnuté. Bez odstránenia týchto pochybností nie je možné dospieť
k právnemu záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia, a teda ani o existencii povinnosti žalovanej
toto obohatenie vydať. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že aj v prípade, ak by bolo v
ďalšom konaní preukázané poskytnutie určitého plnenia zo strany žalobcu, bude nevyhnutné presne
určiť jeho rozsah. Z obsahu kúpnej zmluvy vyplýva, že časť kúpnej ceny mala byť poukázaná tretej

osobe–spoločnostiBENEFITINVEST–naúhraduzáväzkužalovaných.Vtejtosúvislostibudepotrebné
posúdiť, či takéto plnenie možno považovať za plnenie poskytnuté žalovanej v zmysle § 457 OZ, a teda
či sa aj v tomto rozsahu mohla žalovaná obohatiť. Uvedená otázka nie je právne triviálna, keďže plnenie
poskytnuté tretej osobe môže predstavovať obohatenie dlžníka len za predpokladu, že skutočne došlo k
zániku jeho záväzku, čo musí byť v konaní preukázané. Súd prvej inštancie sa touto otázkou nezaoberal

v potrebnom rozsahu, keď bez ďalšieho započítal celú sumu 53.000 eur do rozsahu bezdôvodného
obohatenia žalovanej.

19. Vyššie uvedené pochybenia súdu prvej inštancie majú za následok, že skutkový stav veci nebol
riadne zistený a rozhodujúce skutkové okolnosti zostali neobjasnené. V dôsledku toho je právne

posúdenie veci predčasné, keďže vychádza z neúplného skutkového základu. Odvolací súd preto
uzatvára, že sú splnené podmienky na zrušenie napadnutého rozhodnutia aj podľa § 389 ods. 1 písm. c/
CSP, keďže súd prvej inštancie nevykonal rozhodujúce dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu
a nie je účelné dopĺňať dokazovanie v odvolacom konaní.

20. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
( § 391 ods. 2 CSP ), bude opätovne vec prejednať a odstrániť vytknuté nedostatky, predovšetkým
doplniť dokazovanie tak, aby bol skutkový stav veci spoľahlivo zistený, najmä:
- vykonať výsluch žalovanou označených svedkov ( A., D., I., J. ) vrátane žalobcu,- objasniť okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy a priebeh predmetnej transakcie,
- zistiť, či a v akom rozsahu došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov a
-objasniťtokpeňažnýchprostriedkovvrátaneotázky,čičasťkúpnejcenybolaskutočnepoukázanátretej

osobe ( BENEFIT INVEST ) a s akým právnym účinkom. Súd prvej inštancie je zároveň povinný odstrániť
rozpory medzi vykonanými dôkazmi, najmä medzi obsahom kúpnej zmluvy a príjmovým pokladničným
dokladom, a presvedčivo vysvetliť, z ktorých dôkazov vychádza a akým spôsobom ich hodnotil. Až
po riadnom doplnení dokazovania súd prvej inštancie opätovne posúdi vec po právnej stránke, najmä
z hľadiska splnenia podmienok pre vznik bezdôvodného obohatenia podľa § 457 OZ, vrátane jeho

rozsahu. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov pôvodného konania a
odvolacieho konania.

21. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa

( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 CSP ).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 CSP ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP ).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP ).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 ( § 425 CSP ).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( §
426 CSP ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP ).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
( dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh ) ( § 428 CSP ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 CSP ).

Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci
( § 160 ods. 2 CSP ).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania ( § 430 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení ( § 431 ods. 1 CSP ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 CSP ).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom ( § 433 CSP ).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 434 CSP ).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okremskutočnostíadôkazovnapreukázanieprípustnostiavčasnostipodanéhodovolania(§435CSP).