Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/104/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122449589
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6122449589.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek
senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, trvalý pobyt D. XXXX/XX, XXX XX E., (podnikateľský subjekt A. B. C., D. XXXX/XX, XXX
XX E., IČO: XX XXX XXX má pozastavenú činnosť od 1.11.2023 do 1.11.2029), zastúpeného advokátom
Mgr. Róbertom Kukom, Šustekova 23, 851 04 Bratislava proti žalovanému: REPUBLEAGUE GROUP

s.r.o., Romanova 1679/29, 851 02 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 027 418, zastúpenému
AK|AKs.r.o.,Suchémýto6,81103Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,IČO:54844762ozaplatenie
istiny 4.000,- eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava
III č. k. 25Cb/1/2023-117 zo dňa 23.11.2023 v spojení s opravným uznesením č. k. 25Cb/1/2023-123
zo dňa 23.11.2023 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. 25Cb/1/2023-117 zo

dňa 23.11.2023 v spojení s opravným uznesením č. k. 25Cb/1/2023-123 zo dňa 23.11.2023
v rozsahu napadnutého prvého zaväzujúceho výroku a napadnutého tretieho výroku o náhrade trov
prvoinštančného konania z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.MestskýsúdBratislavaIIIakosúdprvejinštancierozsudkomč.k.25Cb/1/2023-117zodňa23.11.2023

(ďalej len „napadnutý rozsudok“) prvým výrokom zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi
istinu 2.400,- eur s 10,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.800,- eur od 16.9.2020 do zaplatenia,
zo sumy 600,- eur od 16.10.2020 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,- eur; druhým výrokom vo zvyšku žalobu zamietol; tretím výrokom priznal
žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 20%.

2. Uznesením č. k. 25Cb/1/2023-123 zo dňa 23.11.2023 (ďalej len „opravné uznesenie“) súd prvej
inštancie opravil prvý výrok napadnutého rozsudku tak, že má správne znieť nasledovne „Žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi istinu 2.400,- eur s 10,25% úrokom z omeškania ročne a to zo sumy 1.800,-
eur od 16.9.2022 do zaplatenia, zo sumy 600,- eur od 16.10.2022 do zaplatenia, paušálnu náhradu
nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.“

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou zo dňa 24.10.2022
žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 4.000,- eur s príslušenstvom, čo zdôvodnil
tým, že na základe vzájomnej dohody poskytol žalovanému služby nazvané ako „marketingové služby
a zabezpečenie streamovania“, ktorých cenu mu vyúčtoval faktúrami č. 20220012 a č. 20220013.
Žalovaný nárok žalobcu poprel s tým, že absentujú základné skutkové tvrdenia a dôkazy na preukázanie

dodania služieb.4. Na základe dokazovania vykonaného výsluchom žalobcu, svedkov F. C. a G. H. a oboznámením sa
s obsahom písomných dôkazov (faktúry č. 20220012 a č. 20220013, výzva na zaplatenie pohľadávky
spolu s podacím lístkom, čestné vyhlásenia I. E., F. C., G. H., I. F., J. D., C. C., SMS správa zo dňa 11.9.,

prehľad vystavených faktúr, informácie zverejnené na stránke K., výpisy z obchodného registra) súd
prvej inštancie ustálil, že žalobca faktúrou č. 20220012 splatnou dňa 15.9.2022 vyúčtoval žalovanému
marketingové služby a zabezpečenie streamovania za mesiac august sumou 3.000,- eur a faktúrou
č. 20220013 splatnou dňa 15.10.2022 vyúčtoval žalovanému marketingové služby a zabezpečenie
streamovania za 1.-10. septembra sumou 1.000,- eur. Súd prvej inštancie poukázal na obsah výpovede

žalobcu dňa 9.10.2023; na obsah SMS správy zo dňa 11.9. o 19,30 hod.; na obsah čestných vyhlásení.
Uviedol obsah svedeckých výpovedí G. H. a F. C., ako aj zistenia vyplývajúce z prehľadu faktúr.

5. S poukazom na § 269 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že
účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorú nie je možné subsumovať pod konkrétny typ zmluvy
upravený v Obchodnom zákonníku (nepomenovaná zmluva) s tým, že v takom prípade je pre určenie

práv a povinností okrem všeobecných ustanovení zákona rozhodujúci iba obsah zmluvy. Strany
sporu uzatvorili nepomenovanú zmluvu tým spôsobom, že žalobca akceptoval ústnu objednávku
žalovaného na zabezpečenie prípravy a odvysielania PC turnajov Counter Strike a uskutočnil pre
neho objednané činnosti spočívajúce v zabezpečení streamovania turnaja, ako aj zodpovedajúcich
činnostíprojektovéhomanažéra.Realizáciuprojektuprežalovanéhomalsúdprvejinštanciepreukázanú

predovšetkým z výpovede svedka F. C., ktorý na príprave a exekúcii projektu priamo so žalobcom
spolupracoval a potvrdil, že žalobca realizoval pre žalovaného internetové vysielanie turnajov. Rovnako
mal preukázané, že pôvodná dohoda znela na odvysielanie 8 turnajov, žalobca zrealizoval prvý turnaj,
ktorý prebiehal v júli 2022 a ktorý mu bol zaplatený na základe faktúry č. 20220010 dňa 5.9.2022 v sume
2.500,- eur. Druhý turnaj, na realizácii ktorého sa žalobca podieľal, prebiehal počas mesiacov august

a september 2022, kedy po vzájomných nezhodách došlo 11.9.2022 k ukončeniu spolupráce zmluvných
strán, čo preukazuje SMS správa, ktorú zaslal dňa 11.9. o 19,30 hod. konateľ žalovaného žalobcovi. Za
činnosti vykonávané pre žalovaného vystavil žalobca faktúry č. 20220012 a č. 20220013, t.j. za čas do
ukončenia spolupráce a pri ich vystavení vychádzal z tvrdenej dohody o odmene v sume 3.000,- eur
mesačne. Uvedená ústna dohoda mala byť prijatá začiatkom augusta 2022 za prítomnosti F. C., ktorý

to mal potvrdiť v čestnom vyhlásení podpísanom dňa 18.12.2022. Svedok na pojednávaní potvrdil, že
žalobca vykonával pre žalovaného činnosti, za ktoré vystavil predmetné dve faktúry, avšak nepotvrdil
dohodu o cene, nakoľko pri tejto dohode prítomný nebol. Zároveň potvrdil, že má vedomosť o výške
predchádzajúcej odmeny žalobcu, ktorá bola dohodnutá na stretnutí v máji alebo júni 2022, na ktorom
bol prítomný a táto dohoda bola vo výške 1.800,- eur mesačne. Vzhľadom na to, že žalobca dôkazné

bremeno ohľadne navýšenia odmeny na sumu 3.000,- eur mesačne počnúc mesiacom august 2022
neuniesol, ale zároveň mal súd prvej inštancie preukázané, že spolupráca medzi ním a žalovaným bola
dlhodobá a jeho odmena v období predchádzajúcom predmetnému obdobiu bola vo výške 1.800,- eur,
priznal mu za mesiac august odmenu v tejto výške a za mesiac september odmenu vo výške 600,-
eur, čo zodpovedá 1/3 dohodnutej odmeny vzhľadom na dĺžku odpracovaného obdobia do skončenia

spolupráce, teda spolu 2.400,- eur a vo zvyšku žalobu zamietol.

6. Súd prvej inštancie konštatoval nespornosť omeškania žalovaného so zaplatením peňažného
záväzku a poukázal na § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 1 ods. 1, ods. 2 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného

zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády č. 21/2013 Z.z.“). Podľa potvrdenia ECB bola základná úroková
sadzba v rozhodnom období, t.j. v čase splatnosti jednotlivých faktúr 1,25% a preto súd prvej inštancie
priznal žalobcovi 10,25% úrok z omeškania ročne počnúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti faktúr.

7. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015

Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a ustálil úspech žalobcu 60%, od ktorého odpočítal
neúspech vo výške 40% a preto priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 20%.

8. V súvislosti s priznaním žalobcom uplatnenej paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky súd prvej inštancie poukázal na § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a § 2 nariadenia

vlády č. 21/2013 Z.z..

9. V odôvodnení opravného uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že vo výroku rozsudku došlo k chybe
v písaní, keď súd prvej inštancie nesprávne uviedol v oboch prípadoch pri stanovení začiatku omeškanianamiesto roku 2022 rok 2020 a preto v zmysle § 224 CSP opravil zrejmú nesprávnosť vo výroku
napadnutého rozsudku.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu jeho výrokov I. a III. podal žalovaný prostredníctvom
svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;
absencia riadneho odôvodnenia. Odvolacím návrhom sa žalovaný domáhal, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie tak, že ho v napádanej časti zamietne, príp. aby v napádanej časti
zrušil výrok I. a III. rozsudku a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný v odvolaní
namietal nesprávnosť skutkových záverov s tým, že počas celého súdneho konania opakovane popieral
existenciu akéhokoľvek zmluvného vzťahu so žalobcom v mesiacoch august a september 2022, za

ktoré žiada žalobca odmenu. Žalobca nepreukázal, že by žalovanému dodal plnenie a ani to, že údajne
dodané plnenie bolo bez vád. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že spoľahlivo nezdôvodnil, z akých
dôkazov vychádzal, aké plnenie, v akom rozsahu a či bez vád bolo poskytnuté. Poukázal na to, že
žalobcamoholnapreukázaniejehotvrdeníprodukovaťdôkazy,keďžeišloovideovysielanécezinternet,
o ktorom žalobca tvrdí, že bolo nahrávané a zverejnené. Skutočnosť, že žalobca sa v relevantnom

období zdržiaval na adrese sídla žalovaného, neznamená, že medzi žalobcom a žalovaným naďalej
prebiehala spolupráca. Súd prvej inštancie vzal do úvahy aj SMS komunikáciu zo dňa 11.9. (neuvedený
rok), pričom žalovaný v konaní opakovane poukazoval na to, že z uvedenej SMS komunikácie nie
je možné dostatočne preukázať, že sa skutočne uskutočnila medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný
okrem toho považuje tento dôkaz za nezákonný, lebo išlo o súkromnú korešpondenciu podliehajúcu

listovému tajomstvu a ochrane súkromia. Namietal tiež relevanciu predložených čestných vyhlásení
a zdôraznil, že žalobca doposiaľ nepreukázal základné náležitosti akejkoľvek zmluvy (najmä cenu
apredmetplnenia)anineuviedol,oakýzmluvnýtypbymaloísťaneexistujúžiadnedôkazy,resp.hmotné
výsledky jeho údajnej činnosti.

11. K námietke nesprávneho právneho posúdenia žalovaný s poukazom na § 269 ods. 1, ods. 2, § 536
ods. 1 Obchodného zákonníka a § 91 ods. 1 veta prvá zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon uviedol,
že mu nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutočností dospel súd prvej inštancie k svojmu
právnemu a skutkovému záveru. Pokiaľ mal súd prvej inštancie za preukázanú existenciu zmluvného
vzťahu medzi stranami sporu, mal ho subsumovať pod ustanovenia zmluvy o dielo v zmysle § 536

a nasl. Obchodného zákonníka, a nie pod nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Vzhľadom na absenciu tvrdení žalobcu o právnom titulu jeho nároku sa žalovaný môže
len domnievať, že zo strany žalobcu malo ísť o dodanie zrejme audiovizuálneho diela, ktoré podlieha
právnemu režimu duševného vlastníctva, pričom dodanie diela nebolo doteraz žalobcom a vykonaným
dokazovaním preukázané. V prípade, že by súd prvej inštancie posúdil údajný zmluvný vzťah medzi

stranami ako napr. mandátnu zmluvu, nárok na zaplatenie odmeny by vznikol až vykonaním činnosti,
avšak nebolo preukázané, že by bola nejaká činnosť na základe zmluvy uzavretej stranami objednaná
a vykonaná. Aj v prípade, ak by takáto zmluva existovala, pre neúplnosť a nedostatok základných
náležitostí právneho úkonu by bola absolútne neplatná.

12. Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 23.11.2023
po vyhlásení rozsudku v rámci jeho krátkeho odôvodnenia posúdil údajný zmluvný vzťah medzi stranami
konania ako zmluvu o dielo, avšak v písomnom odôvodnení rozsudku na údajný zmluvný vzťah už
aplikovalustanovenie§269ods.2Obchodnéhozákonníkaazmluvnývzťahmedzistranamisubsumoval
pod nepomenovanú (inominátnu) zmluvu. Táto skutočnosť len svedčí o predčasnosti a nesprávnosti

súdneho rozhodnutia, keď aj súd prvej inštancie si pri vyhotovení písomného rozsudku uvedomil, že
titulom zmluvy o dielo nemôže žalovaný nárok priznať, resp. to nijako spoľahlivo právne a skutkovo
zdôvodniť a preto zamenil kvalifikáciu právneho titulu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Podľa žalovaného ide o inú vadu konania, ktorá spôsobuje, že napádaný rozsudok je v takomto stave
neudržateľný. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.9.2001 pod

sp. zn. ObdoV/31/2001 (R 11/2002) má žalovaný za to, že súd prvej inštancie náležite nezistil obsah
a podstatné náležitosti údajnej ústnej dohody.13. V rámci námietky porušenia práva na spravodlivý proces žalovaný s poukazom na judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa odôvodňovania
súdnych rozhodnutí namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keďže v jeho odôvodnení

absentujú relevantné skutočnosti, na základe ktorých sa súd prvej inštancie priklonil k právnemu
a skutkovému záveru o existencii zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ako aj o dodaní
plnenia zo strany žalobcu, za ktoré žiada od žalovaného odmenu.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu vo vzťahu ku skutkovým záverom uviedol, že nevidí žiaden dôvod

na preukazovanie dodania plnenia bez vád, keďže žalovaný žiadne vady plnenia nenamietal a ani na
preukazovanie existencie akéhokoľvek videozáznamu, keďže povinnosťou žalobcu v rámci zmluvného
vzťahu bolo zabezpečenie prípravy a odvysielania istých turnajov a vykonávanie činností projektového
manažéra, a nie vyhotovovanie videozáznamov. Je síce pravda, že samotná skutočnosť, že sa
žalobca pravidelne (takmer denne) zdržiaval v sídle žalovaného nemôže spoľahlivo potvrdiť dodanie
akéhokoľvek plnenia ani existenciu akéhokoľvek zmluvného vzťahu, avšak je potrebné poukázať na

pasivitu žalovaného, ktorý žiadnym iným spôsobom nevysvetlil pravidelnú prezenciu žalobcu v jeho
priestoroch a vykonávanie činností, ktoré potvrdili všetci svedkovia. Žalobca ďalej uviedol, že nie je
pravda,žebyzSMSkomunikácienebolomožnédostatočnepreukázaťjejuskutočneniemedzižalobcom
a žalovaným. Žalobca na pojednávaní predložil k nahliadnutiu svoj mobilný telefón vrátane spornej
SMS, z ktorej bolo jasne identifikovateľné telefónne číslo, z ktorého bola správa zaslaná, pričom šlo

o telefónne číslo konateľa žalovaného. Právny zástupca žalovaného však na otázku súdu, či uvedené
telefónne číslo skutočne patrí konateľovi žalovaného, odvetil, že nevie komu patrí toto číslo, pričom
nevylúčil ani nepotvrdil, že by patrilo konateľovi žalovaného. V tomto prípade teda žalovaný zostal ešte
pasívnejší a nevyužil možnosť popretia skutkového tvrdenia žalobcu podľa § 151 CSP. Za zavádzajúce
považuje žalobca aj vyjadrenia žalovaného vo vzťahu k čestným vyhláseniam. S poukazom na § 132

ods.1CSPžalobcanebolpovinnýuviesťprávnukvalifikáciutvrdenéhozmluvnéhovzťahu.Žalobcanikdy
netvrdil, že by so žalovaným uzatvoril zmluvu o dielo a preto neexistuje žiadny dôvod, aby nevyhnutne
musel existovať akýkoľvek hmotný výsledok jeho činnosti. V súvislosti s právnym posúdením žalobca
uviedol, že mu nie je zrejmé, z akého dôvodu žalovaný uvádza, že by medzi stranami malo dôjsť
k uzavretiu zmluvy o dielo. Žalobca v spore tvrdil a následne aj preukázal, že pre žalovaného vykonával

pravidelne činnosti spočívajúce v zabezpečení streamovania turnaja, ako aj zodpovedajúcich činností
projektového manažéra, a to za dohodnutú mesačnú odmenu, čo podľa žalobcu v najväčšej možnej
miere zodpovedá súdom prvej inštancie zistenej právnej kvalifikácii podľa § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka, t.j. nepomenovanej zmluve. Podľa názoru žalobcu je napadnutý rozsudok odôvodnený
správne, dostatočne, jasne, zrozumiteľne a z toho dôvodu je aj preskúmateľný a žalovaný namieta jeho

nepreskúmateľnosť iba formálne, avšak neefektívne. Odvolanie považuje žalobca za nedôvodné.

15. V odvolacej replike žalovaný uviedol, že sa pridržiava všetkých tvrdení uvádzaných v odvolaní a
zopakoval nosnú časť svojej odvolacej argumentácie.

16. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na argumentácii, ktorú prezentoval vo vyjadrení k odvolaniu.

17. V ďalšom podaní (podanie zo dňa 30.8.2024) sa žalovaný opätovne pridržiaval tvrdení uvádzaných
v odvolaní s tým, že sa so stanoviskom žalobcu nestotožňuje.

18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) vo veci samej oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je
možné podať odvolanie, bez nariadenia pojednávania za rešpektovania viazanosti rozsahom odvolania,
odvolacími dôvodmi a zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie (§ 379, § 380, § 383 CSP)
prejednal odvolanie a dospel k záveru o potrebe zrušenia odvolaním dotknutého rozsudku v spojení

s opravným uznesením a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a to
z dôvodu závažných procesných pochybení súdu prvej inštancie majúcich za následok jednak existenciu
vady týkajúcej sa vecných procesných podmienok, na ktorú odvolací súd musel prihliadnuť, aj keď
nebola v odvolacích dôvodoch uplatnená (§ 380 ods. 2 CSP), ako aj porušenie práva na spravodlivý
proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

19. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného
alebo porušeného práva.20. Podľa § 212 ods. 1 CSP rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej.

21. Podľa § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

22. Podľa § 216 ods. 2 CSP súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany
domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného
predpisu.

23. Podľa § 218 ods. 1 CSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku
súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje samostatne.

24. Podľa § 219 ods. 1 CSP rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom
uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie.

25. Podľa § 219 ods. 4 CSP len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

26. Podľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj
iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.

27. Podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli
splnené procesné podmienky.

28. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

29. Zo žaloby je zrejmé, že žalobným návrhom sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 4.000,- eur

s príslušenstvom predstavujúcim úroky z omeškania vo výške 10,25% ročne zo sumy 3.000,- eur od
16.9.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.000,- eur od 16.10.2022 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur. Z úradného záznamu z pojednávania konaného
dňa 23.11.2023 (č. l. 115-116 súdneho spisu) vyplýva vyhlásenie rozsudku, ktorým súd prvej inštancie
prvým (nečíslovaným) výrokom zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2.400,- eur

s 10,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.800,- eur od 16.9.2020 do zaplatenia, zo sumy 600,- eur
od 16.10.2020 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške
40,- eur. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania nad rámec žalobného návrhu bez naplnenia podmienok aplikácie § 216 ods. 2
CSP, keďže v danom prípade nenastala situácia, že by možnosť prekročenia žalobného návrhu bola

daná osobitným predpisom, z ktorého by vyplýval určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vo vzťahu k úrokom z omeškania. V deň vyhlásenia napadnutého rozsudku (23.11.2023) súd prvej
inštancie súčasne vydal opravné uznesenie, ktorým opravil prvý výrok napadnutého rozsudku tak, že
zmenil dátumy, od ktorých priznáva žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania na dátumy
zodpovedajúce žalobnému návrhu, t.j. 16.9.2022 a 16.10.2022, čo odôvodnil chybou v písaní, resp.

zrejmou nesprávnosťou a aplikoval postup podľa § 224 CSP.

30. Odvolací súd si vypočul záznam z pojednávania konaného dňa 23.11.2023 vyhotovený technickým
zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku a uložený v elektronickom súdnom spise (ďalej len
„zvukový záznam z pojednávania konaného dňa 23.11.2023“), z ktorého zistil, že prvý (zaväzujúci) výrok

napadnutého rozsudku bol súdom prvej inštancie vyhlásený v znení zachytenom vo vyššie uvedenom
úradnom zázname z pojednávania, t.j. v časti príslušenstva priznaný nárok na zaplatenie úrokov
z omeškania nad rámec žalobného návrhu (vo výške 10,25% ročne zo sumy 1.800,- eur od 16.9.2020
do zaplatenia, zo sumy 600,- eur od 16.10.2020 do zaplatenia). Odvolací súd poukazuje na ustanovenia
§ 216 ods. 1 CSP (viazanosť súdu žalobným návrhom žalobcu) a § 219 ods. 4 CSP (viazanosť súdu

vyhláseným rozsudkom), v nadväznosti na čo konštatuje, že v danom prípade nešlo o žiadnu chybu
v písaní, ktorou súdu prvej inštancie v opravnom uznesení odôvodňoval aplikáciu procesného postupu
podľa § 224 CSP. Vzhľadom na viazanosť súdu ním vyhláseným rozsudkom nešlo ani o žiadnu zrejmú
nesprávnosť podliehajúcu možnej aplikácii § 224 CSP. Svoje vecne nesprávne rozhodnutie nemôže súdprvej inštancie naprávať opravným uznesením. Výroková časť písomného vyhotovenia napadnutého
rozsudku v plnej miere zodpovedá výroku rozsudku vyhláseného súdom prvej inštancie na pojednávaní
konanom dňa 23.11.2023, avšak na pojednávaní vyhlásenému výroku rozsudku nezodpovedá písomné

vyhotovenie napadnutého rozsudku v spojení s opravným uznesením, ktoré by v prípade nadobudnutia
právoplatnosti boli ako celok aj podkladom pre prípadnú exekúciu.

31. Vyššie odvolacím súdom identifikované pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý vyhláseným
rozsudkom prisúdil žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania nad rámec žalobného návrhu,

zakladá vadu procesných podmienok (konkrétne vadu vecných procesných podmienok), na ktorú
odvolací súd v zmysle § 380 ods. 2 CSP musel prihliadnuť, aj keď nebola žalovaným v odvolacích
dôvodoch uplatnená. Už táto vada vecných procesných podmienok zakladá opodstatnenosť aplikácie §
389 ods. 1 písm. a) CSP a potrebu zrušenia napadnutého rozsudku v spojení s opravným uznesením
minimálne v rozsahu rozhodnutia o úrokoch z omeškania. V danom prípade však došlo aj k ďalšiemu
závažnému procesnému pochybeniu, ktoré vyvolalo potrebu zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie

v spojení s opravným uznesením v celom odvolaním napadnutom rozsahu.

32.OdvolacísúdpoukazujenauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.5Cdo/120/2009
zo dňa 13.10.2009, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „Verejné vyhlásenie rozsudku nie je
len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými

procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom
vyhlasovaní majú účastníci konania procesné práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je
z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným
úkonom súdu. Z hľadiska vecného ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku má účastník,
ak boli dodržané podmienky oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, možnosť uplatniť procesné

práva smerujúce k ochrane pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tiež práva
zabezpečujúce účastníkovi možnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka pri
kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť, či bol rozsudok v jeho
veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný
a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi výrokmi – je viazaný). Nezanedbateľným je tiež

procesnéoprávnenieúčastníkapreveriť,čisúdvyhlásilrozsudoknaoznámenommiesteavoznámenom
čase (hľadisko miestne a časové). Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť
(zistiť), v akom zložení (hľadisko personálne) súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti najmä §
237 písm. g) OSP) a s akým odôvodnením (hľadisko vecné).“.

33. Žalovaný v odvolaní namietal nesúlad medzi ústnym odôvodnením napadnutého rozsudku pri jeho
vyhlásení a pri jeho písomnom vyhotovení spočívajúci v odlišnom právnom posúdení (priznanie nároku
ústneodôvodnenétitulomzmluvyodieloavpísomnomvyhotovenítitulomnepomenovanejzmluvypodľa
§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka). Po vypočutí zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa
23.11.2023 odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru o opodstatnenosti tejto odvolacej námietky

spadajúcej pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie pri vyhlásení
napadnutého rozsudku uviedol jeho výrok spolu s odôvodnením, podľa ktorého zmluvný vzťah medzi
stranami sporu vyhodnotil ako zmluvu o dielo, ktorá spočívala v činnostiach, ktoré boli popísané vo
výsluchoch svedkov a žalobcu, čo súd prvej inštancie považoval za nesporné a ďalej odôvodňoval svoj
záver týkajúci sa dohody o cene diela. Naproti tomu v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku súd

prvej inštancie konštatoval uzavretie nepomenovanej zmluvy, ku ktorému malo dôjsť tým spôsobom, že
žalobca akceptoval ústnu objednávku žalovaného na zabezpečenie prípravy a odvysielania PC turnajov
Counter Strike a uskutočnil pre neho objednané činnosti spočívajúce v zabezpečení streamovania
turnaja, ako aj zodpovedajúcich činností projektového manažéra. V kontexte vyššie uvedeného odvolací
súd poukazuje nielen na vyššie uvádzané uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

13.10.2009 pod sp. zn. 5Cdo/120/2009, ale tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Cdo/119/2023 zo dňa 27.3.2025, ktoré sa síce týkalo prípadu úplnej absencie ústneho
odôvodnenia vyhláseného rozsudku, ale jeho závery sú použiteľné aj na daný prípad rozporu medzi
ústnym a písomným odôvodnením rozsudku, keďže okrem iného vychádza aj z právneho názoru
prezentovaného v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 58/2018-37 zo dňa

15.11.2018, v ktorom sa ústavný súd zaoberal rozporom medzi ústnym a písomným odôvodnením
rozhodnutia. Najvyšší súd konštatoval, že „Verejné vyhlásenie rozsudku je zárukou spravodlivého
konania a patrí k ústavným princípom právneho štátu. Nie je to len formálny a samoúčelný úkon. Jeho
podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Dovolací súd už vosvojej skoršej rozhodovacej činnosti poukázal na dôležitosť a neopakovateľnosť verejného vyhlásenia
rozsudku (napr. R 14/2010, 5Cdo/120/2009, 3MCdo 16/2011) ako dôležitého procesnoprávneho inštitútu
tvoriaceho imanentnú súčasť práva na spravodlivý proces. Vyhlásením sa rozumie verejné zoznámenie

účastníkov, ostatných osôb s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením. (...) Vyhlásenie má význam z
hľadiska výchovného pôsobenia a kontroly. Okrem toho sú dôležité aj procesné účinky ako je záväznosť
rozhodnutia, vznik možnosti vzdania sa opravného prostriedku a pod. Preto je potrebné venovať obsahu,
forme a zrozumiteľnosti ako aj dôstojnosti vyhlásenia náležitú pozornosť (Krajčo, J. a kolektív, Občiansky
súdny poriadok, I. diel Komentár, EUROUNION, máj 2006, str. 416). Ústne odôvodnenie vyhláseného

rozhodnutia musí zodpovedať povahe konkrétnej prejednávanej veci a sledovať predovšetkým to,
aby rozhodnutiu súdu bolo porozumené (R V/1968 s. 39). V danej veci nebolo sporné, že rozsudok
súdu prvej inštancie nebol žiadnym spôsobom v rámci postupu podľa § 219 ods. 1 CSP sudkyňou
ústne odôvodnený. Toto konštatoval i odvolací súd, hoci uvedené nepovažoval za dôvod na zrušenie
rozsudku. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 15. novembra 2018 sp. zn. IV.
ÚS 58/2018 konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, a to z dôvodu rozporu medzi ústnym odôvodnením rozhodnutia a jeho písomným odôvodnením
týkajúcim sa zákonného dôvodu rozhodnutia o predmete konania (pri ústnom vyhlásení bola žaloba
sťažovateľky považovaná za prípustnú, nie však za dôvodnú a v písomnom vyhotovení rozhodnutia bolo
uvedené, že žaloba nie je prípustná a ak by aj bola, nie je dôvodná; uvedené nemalo vplyv na výrok

rozhodnutia). K záveru o porušení práva na spravodlivý proces potom v zmysle úsudku „od väčšieho k
menšiemu“ (argumentum a maiore ad minus) je potrebné dospieť i v prípade, keď súd svoje rozhodnutie
ústne neodôvodnil vôbec. Nie je možné odobriť postup, kedy sudca „ignoruje“ ustanovenie zákona, ktoré
mu ukladá povinnosť pri verejnom vyhlásení rozsudku uviesť nielen výrok rozsudku, ale i odôvodnenie
a poučenie o odvolaní a o možnosti exekúcie.“.

34. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. IV. ÚS 58/2018-37 zo dňa 15.11.2018 výslovne
uviedol, že „Princíp viazanosti súdu vyhláseným rozsudkom je vyjadrený aj v § 219 ods. 4 zákona č.
160/2015 z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). „Zákonným
následkom vyhlásenia rozsudku je viazanosť súdu vyhláseným výrokom. To znamená, že ho konajúci

súd už nemôže sám zmeniť a v písomnom vyhotovení rozsudku musí byť znenie výroku zhodné s
výrokom vyhláseným“ (Števček, M., Ficová S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 810). Vychádzajúc z
uvedenýchprávnychúvahjezrejmé,ževiazanosťsúduvyhlásenýmrozsudkompredovšetkýmznamená
viazanosť súdu výrokom vyhláseného rozsudku, keďže obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd

vo výroku rozsudku (§ 155 ods. 1 OSP). Napriek tomu, že zákon ukladá súdu po vyhlásení rozsudku
tento aj odôvodniť, z povahy veci vyplýva, že ústne odôvodnenie v zásade nebude doslovne totožné
s odôvodnením uvedeným v písomnom vyhotovení rozsudku. Uvedená skutočnosť však neznamená,
že súd sa môže v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku ľubovoľne odchýliť od odôvodnenia
uvedeného ústne po vyhlásení rozsudku. Ústavne súladný výklad § 156 ods. 4 OSP (resp. § 219

ods. 4 CSP) - v spojení s obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
konanie, ktorých súčasťou je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia - vedie k záveru, že od
súdu možno legitímne očakávať zhodu ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia v kľúčových
aspektoch prejednávanej veci, t.j. podstata stanoviska súdu k zásadným argumentom strany, prípadne
zákonné ustanovenia, ktoré boli základom pre rozhodnutie vo veci samej, by mali byť zhodné v ústnom

odôvodnení a písomnom odôvodnení.“.

35. V nadväznosti na vyššie citovaný nález ústavného súdu odvolací súd ustálil, že v danom prípade
sa rozpor medzi ústnym a písomným odôvodnením napadnutého rozsudku dotýkal kľúčového aspektu
prejednávanej veci, keďže ide o rozdielne právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi stranami sporu,

a to za absencie zmluvy uzavretej v písomnej forme, kedy je nevyhnutné pri právnej kvalifikácii predmetu
sporu veľmi jednoznačne a presvedčivo vyhodnocovať prejavy vôle účastníkov zmluvného vzťahu
a v nadväznosti na to podriadiť zmluvný vzťah buď pod konkrétny zmluvný typ v zmysle § 269 ods.
1 Obchodného zákonníka alebo pod nepomenovanú zmluvu v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Takéto porušenie práva strán sporu na riadne odôvodnenie rozsudku je nutné vyhodnotiť

ako porušenie procesných práv v intenzite opodstatňujúcej záver o porušení práva na spravodlivý
proces nenapraviteľný v konaní pred odvolacím súdom, čo zakladá dôvodnosť žalovaným uplatneného
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a potrebu zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie
v spojení s opravným uznesením v odvolaním dotknutom rozsahu.36. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení
s opravným uznesením v rozsahu napadnutého prvého zaväzujúceho výroku a napadnutého tretieho

výroku o náhrade trov prvoinštančného konania zrušil v zmysle § 389 ods. 1 písm. a), b) CSP v spojení
s § 391 CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou
súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec prejednať procesným postupom súladným
s príslušnými zákonnými ustanoveniami a znovu vo veci rozhodnúť s prihliadnutím na zistený skutkový
a právny stav. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní povinný dôsledne sa zaoberať a vysporiadať

s argumentáciou oboch strán sporu týkajúcou sa podstatných otázok z pohľadu platnej a účinnej
hmotnoprávnej úpravy, a to komplexne tak, aby nové rozhodnutie vo veci poskytlo stranám sporu
náležité a presvedčivé odpovede na všetky podstatné otázky súvisiace s meritom sporu vrátane jeho
právnej kvalifikácie, ktoré tvoria zásadnú časť ich argumentácie. Svoje nové rozhodnutie vo veci je
súd prvej inštancie povinný odôvodniť spôsobom zodpovedajúcim dikcii ustanovenia § 220 ods. 2 CSP
a v odôvodnení sa vysporiadať nielen so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu

a s rozpormi v ich tvrdeniach v nadväznosti na vykonané dôkazy, ale aj so všetkými skutočnosťami
majúcimi podstatný význam pre konanie a procesný postup súdu, pričom z odôvodnenia rozhodnutia
musí byť zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil konkrétne tvrdenia a dôkazy predložené stranami
sporu a aké z nich vyvodil právne závery, ktoré z navrhnutých dôkazov nevykonal a z akých dôvodov.

37. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

38. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).