Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 27, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/34/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7521206188
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7521206188.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu

JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: UniCredit Bank Czech Republic
and Slovakia, a.s., Želetavská 1525/1, 140 92 Praha 4 - Michle, Česká republika, IČO: 64 948 242,
organizačnázložkavSRUniCreditBankCzechRepublicandSlovakia,a.s.,pobočkazahraničnejbanky,
Šancová 1/A, Bratislava, IČO: 47 251 336, zastúpená: ALTER IURIS, s.r.o., Tolstého 9, Bratislava, IČO:
36 708 771, proti žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, zastúpená: JUDr. Juraj Špirko,
advokát, Nerudova 6, Košice, o zaplatenie 46.104,60 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku zo 14. júla 2023 č. k. K3-15C/130/2021-116 v znení opravného uznesenia z 15. februára 2024

č. k. K3-15C/130/2021-150 Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia v napadnutom vyhovujúcom výroku
a v súvisiacom výroku o trovách konania.

II. O d m i e t a odvolanie proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

III. Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobkyni 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým

rozsudkom v znení opravného uznesenia uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni peňažnú náhradu
v sume vo výške 44.164,03 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 30% ročne zo sumy 9.119,64
eura od 29.9.2021 do zaplatenia, zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a priznal žalobkyni proti žalovanej
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala peňažnej náhrady voči žalovanej ako
osoby majúcej prospech z odporovateľného právneho úkonu. Uplatneniu tohto nároku predchádzalo

jej úspešné odporovanie právneho úkonu - zmluvy o prevode nehnuteľnosti zo dňa 25.7.2008
uzavretej medzi predávajúcim D. B. (dlžníkom žalobkyne) a žalovanou ako kupujúcou, na základe
ktorej žalovaná nadobudla do svojho výlučného vlastníctva byt č. 7, vo vchode 12 zapísaný na LV č.
XXXXX, nachádzajúci sa v kat. území E. A., ktorý však následne previedla na základe zmluvy o prevode
vlastníckeho práva k bytu uzavretej dňa 4.11.2011 na spoločnosť TRADE TK, s.r.o. za dohodnutú kúpnu
cenu 59.000,- eur, z ktorej bola časť vo výške 25.000,- eur vyplatená F. G. a ďalšia časť výške 34.000,-
eur bola zaplatená predávajúcej v hotovosti.

3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel z takto tvrdeného skutkového stavu, na
ktorý aplikoval ustanovenia § 42b ods. 1, 2 a 4 Občianskeho zákonníka, z ktorých vyvodil záver
o dôvodnosti nároku žalobkyne, ktorého uplatneniu predchádzalo (zo strany žalobkyne) úspešnéodporovanie právneho úkonu - zmluvy o prevode nehnuteľnosti zo dňa 25.7.2008, učineného medzi
dlžníkom žalobkyne D. B. ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou, ktorý ukracuje uspokojenie
jej vymáhateľnej (v tomto prípade priznanej vykonateľným rozhodnutím) pohľadávky. Zdôraznil, že

žalovaná má aj po prevode veci, ktorá bola predmetom odporovateľného právneho úkonu, na ďalšiu
osobu, pasívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, pričom v tejto situácii má veriteľ právo domáhať sa
peňažnej náhrady podľa § 42b ods. 4 OZ, keďže už nemôže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky
z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Následne sa súd prvej inštancie
vyporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovanou so záverom o nepremlčaní práva žalobkyne,

ku ktorému dospel na podklade úvahy o možnosti jeho uplatnenia až po právoplatnosti rozhodnutia
o neúčinnosti právneho úkonu, keďže nárok v zmysle ust. § 42b ods. 4 OZ vzniká veriteľovi až
vtedy, ak bol úspešný v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu a nemohol sa uspokojiť z
predmetu toho, čo neúčinným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Vysvetlil, prečo nie je možné
na danú vec aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa a prečo pohľadávka žalobkyne nezanikla
aj napriek tomu, že na majetok jej dlžníka D. B. bol vyhlásený konkurz. Pokiaľ ide o výšku náhrady

uviedol, že táto je vždy limitovaná výškou získaného prospechu, ktorý v danom prípade predstavoval
kúpnu cenu, za ktorú bol predmetný byt predaný, pričom následnú dispozíciu žalovanej so získanými
peňažnými prostriedkami, t.j. akým spôsobom boli uhrádzané jej dlhy, resp. čo bolo z predaja a zo
získania predmetnej sumy vyplatené, považoval súd prvej inštancie za bezpredmetnú. Uzavrel, z čoho
pozostávala peňažná náhrada uplatnená v celkovej výške 46.104,60 eura a prečo priznal žalobkyni

náhradu v rozsahu uvedenom vo vyhovujúcom výroku napadnutého rozsudku. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP plným procesným úspechom žalobkyne
v spore.

4. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne zmenil tak, že žalobu zamietne. Žalovaná v
odvolaní namietala postup súdu porušujúci jej právo na spravodlivý proces, nesprávnosť skutkových
zistení a následného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v otázkach premlčania nároku
žalobkyne, výšky žalovanou získaného prospechu, charakteru vzťahu medzi stranami a vymáhateľnosti
pohľadávky žalobkyne v kontexte rozhodnutia súdu o oddlžení pôvodného dlžníka konkurzom. Vo

vzťahu k premlčaniu nároku žalobkyne zotrvala na dôvodoch vznesenej námietky premlčania, keď za
okamih začatia plynutia premlčacej lehoty považovala deň prevodu bytu žalovanou na tretiu osobu.
Poukázala pri tom na samotné odôvodnenie rozsudku v bode 41, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu
z 27.2.2020 sp.zn. 5Cdo/101/2017, podľa ktorých záverov mohol veriteľ uplatniť právo na náhradu voči
tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech, aj súčasne v jednej žalobe spolu s nárokom

na určenie neúčinnosti právneho úkonu. V ďalšej časti sa nestotožnila s názorom prvoinštančného
súdu, že výška získaného prospechu predstavuje kúpnu cenu, za ktorú bola predmetná nehnuteľnosť
predaná. Poukázala pri tom na skutočnosť, že celá kúpna cena sa nedostala do jej dispozície,
a to v kontexte dohodnutého spôsobu jej splatenia. V tejto súvislosti vytkla súdu prvej inštancie, že
nezameral svoju pozornosť na skutočnosť, že na predmetnom byte viazlo záložné právo v prospech

banky zriadené na zabezpečenie pohľadávky banky, ktorej výška bola v čase prevodu 22.156,50 eura,
o ktorú sumu bolo podľa odvolateľky potrebné odpočítať výšku jej prospechu, resp. priznanej peňažnej
náhrady. Z charakteru pôvodného záväzkového vzťahu medzi žalobkyňou a jej dlžníkom D. B. vyvodila
záver, že aj v preskúmavanom prípade ide o spotrebiteľský vzťah, keďže nárok žalobkyne má pôvod
v spotrebiteľskej zmluve z dôvodu, že D. B. ako pristupujúci dlžník bol v zmysle § 52 Občianskeho

zákonníka spotrebiteľom. Záverom poukázala na skutočnosť, že dlžník D. B. bol oddlžený konkurzom.
V tejto súvislosti vytkla súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal otázkou, či pohľadávka v konkurze
(ne)zanikla aspoň čiastočne. Namietala nepreskúmateľnosť opravného uznesenia. Svojimi odvolacími
námietkami poukazujúcimi na procesné pochybenia súdu prvej inštancie a skutkové a právne vady
rozsudku, žalovaná podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.

1 písm. b), f) a h) CSP. V odvolaní odvolateľkou formálne citované ďalšie odvolacie dôvody podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. a) a d) CSP neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami,
ktoré by poukazovali na vady týkajúce sa procesných podmienok, resp. na inú vadu konania, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli
tieto ďalšie odvolacie dôvody odvolateľkou materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací

súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na
všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v
kontexte konkrétnych okolností prípadu. Napokon odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysleust. § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v
odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací
súd podľa ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu

prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací
súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k odvolaniu v zásade stotožnila so spôsobom právneho posúdenia veci
súdom prvej inštancie. Námietku premlčania zo strany žalovanej považovala za nedôvodnú, nakoľko
nárok, ktorý je predmetom konania, vzniká až ako právny dôsledok úspešného odporovania právneho
úkonu (ktorý súd musí vyhlásiť rozsudkom za neúčinný), keď veriteľ nemá možnosť uspokojiť sa z
toho, čo ušlo z dlžníkovho majetku. Poukázaním na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
zdôraznila, že nie je povinnosťou veriteľa podať odporovaciu žalobu súčasne s eventuálnym petitom na

peňažné plnenie. K výške priznanej peňažnej náhrady v podstatnom uviedla, že neprevzala záväzok
pôvodného dlžníka. Poukázala na bezpredmetnosť následnej dispozície žalovanej so získanými
peňažnými prostriedkami, nakoľko príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka vyžaduje získanie
prospechu obohatenej osoby, čo v uvedenom prípade naplnené bolo. Doplnila, že žalovaná mala
prospech vo výške 59.000,- eur, pričom to ako následne použila získané finančné prostriedky, a že

jej malo zostať len 34.000,- eur, je bezpredmetné, lebo použitím získaných finančných prostriedkov sa
mala zbaviť svojich dlhov (išlo aj tak o prospech žalovanej, ktorej sa mali znížiť dlhy), teda žalovaná
mala finančný prospech v plnej sume, pričom však následne získané finančné prostriedky spotrebovala
(a to tak, že si zlepšila svoje právne postavenie tým, že nemala dlhy). Obsiahlo vysvetlila dôvody,
pre ktoré nemôže ísť medzi stranami o spotrebiteľský vzťah. Vo vzťahu k vyhláseniu konkurzu na

majetok pôvodného dlžníka uviedla, že sa domáha nároku na zaplatenie peňažnej náhrady v zmysle
§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka, čo je sekundárna možnosť uspokojenia sa veriteľa už z majetku
osoby odporu, z ktorého dôvodu jej nie je zrejmé ako má uvedené ovplyvňovať konkurz vyhlásený na
majetok p. B.. Doplnila, že síce vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na majetok p. B. je jej pohľadávka
voči p. B. nevymáhateľná, ale v danom prípade je nutné aplikovať § 166h ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. Zároveň uviedla, že uplatnenie jej nároku neovplyvňuje vyhlásenie konkurzu na
majetok p. B., keďže v prípade § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka, ak by jej súd uvedenú náhradu
priznal, bude si svoj nárok uplatňovať v exekučnom konaní voči žalovanej, a nie voči p. B..

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas

(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§
355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z
ust. § 379 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP
a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom
súde v Košiciach dňa 27.5.2025 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu

naúradnejtabulianawebovejstránketunajšiehosúdu,prizachovanílehotypodľaust.§219ods.3CSP.

7. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387
ods. 2 CSP v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých spočíva rozhodnutie súdu prvej
inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových

otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie procesnými stranami (§ 387 ods. 3
veta prvá CSP). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, reagujúc
tým zároveň na podstatné argumenty žalovanej v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), odvolací
súd dodáva:

8. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, nastolila predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného
postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jej práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

9. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnutédôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

10. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné
požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové

závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,

požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

11. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada

konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto
stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích

dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma
strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (z
hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP, do 30.6.2016 ust. § 237
ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné
aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď

rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje

rozhodnutiepodľapredstávodvolateľa(por.uznesenieNSSRsp.zn.5Cdo/84/2017zodňa25.10.2017).
I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je
možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom

rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej
inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní
náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie

nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ
prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

12. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, uviedol
čoho sa žalobkyňa domáhala i aké bolo procesné stanovisko žalovanej k žalobe; z ich tvrdení a

argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim
sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných
dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol
do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem,ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo
svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno
odôvodnenie napadnutého rozsudku považovať ani za arbitrárne a ani za extrémne nelogické, a preto

odvolaciu námietku žalovanej proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, ako aj opravného uznesenia,
predmetom ktorého bolo len odstránenie zrejmej nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozsudku
spočívajúcej v rozpore medzi obsahom vyhovujúceho výroku napadnutého rozsudku, obsahom jeho
odôvodnenia a v neposlednom rade obsahom zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku zo dňa
14.7.2023, odvolací súd posúdil len ako jej nespokojnosť so závermi prezentovanými v odôvodnení,

ktorá, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu odnímajúceho strane sporu možnosť
uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
b) CSP.

13. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na

všetkyotázky,ktorévyšlivpriebehusporunajavo.Povinnosťousúdujevyhodnotiťibatiespornétvrdenia
a skutočnosti, ktoré súd pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie
sú takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo
14.9.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. 5MCdo

8/2008).

14. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového
stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej
inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po

právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.

§ 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli

najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ust. § 191 CSP.

15. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú
strany podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnym predpisov
ide vtedy, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia

skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu).

16. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že ani tieto
žalovanou uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené, keďže súd prvej

inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá vyplynula
z vykonaných dôkazov a z tvrdení strán, a vykonané dôkazy správne vyhodnotil vo vzťahu k predmetu
konania. Zistený skutkový stav posúdil podľa správnych zákonných ustanovení, ktoré aj správne vyložil
a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach strán. Odvolacie námietky spochybňujúce

správnosť výroku I. rozsudku v znení opravného uznesenia a skutočnosti uvedené žalovanou v odvolaní
neumožňujú a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku v tejto časti. Súd
prvej inštancie pri svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a
konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, na zistený a daný skutkový stav použil správny predpis,správne ho aj vyložil a aplikoval, to znamená, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v
odvolaní žalovanej. Odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie

odkazuje.

17. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami ťažiskovo nastolila predmetom odvolacieho prieskumu
správnosť posúdenia otázky premlčania nároku žalobkyne. Jej odlišné nazeranie na vyššie uvedenú
otázku je vystavané na presvedčení, že premlčacia lehota na uplatnenie práva, ktoré je predmetom

konania, začala plynúť dňom prevodu predmetného bytu žalovanou na tretiu osobu. Táto jej predstava,
ale nie je správna.

18. Podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je
právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto

mal z tohto úkonu prospech.

19. Odporovateľnosť právneho úkonu nemožno riešiť ako predbežnú otázku. Neúčinnosť právneho
úkonu nastáva až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bolo žalobe podľa § 42a Občianskeho zákonníka
vyhovené. Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech k veci, ktorá bola

predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou úspešného uplatnenia odporovateľnosti právneho úkonu
podľa § 42a ods. 2 až ods. 5 Občianskeho zákonníka.

20. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach §§ 42a a 42b
Občianskeho zákonníka. Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou

na uplatnenie odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka), podmienkami odporovateľnosti
(§ 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka), spôsobom uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1
Občianskeho zákonníka), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka ) a
právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právnemu úkonu § 42b ods. 4 Občianskeho
zákonníka). Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ

môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo
z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu
prospech (§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonník ). Dôsledkom úspešného odporovania právnemu úkonu
je v zmysle citovaného ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka neúčinnosť tohto úkonu.
Právnu neúčinnosť charakterizuje samotný zákon tak, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej

pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a ak to nie je
dobre možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Právna neúčinnosť
odporovateľnéhoprávnehoúkonujeneúčinnosťourelatívnou,t.j.tátoneúčinnosťplatíibavočiveriteľovi,
ktorý sa úspešne domáhal odporovateľnosti právneho úkonu. Neúčinnosť právneho úkonu sa voči
veriteľovi prejaví tak, že na uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky možno vykonať exekúciu napr.

predajom veci tak, ako by k zmene jej vlastníctva z dlžníka na iný subjekt (t. j. na žalovaného v
konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu) nebolo došlo. Ak to však nie je možné, napr. preto,
že vec sa už nenachádza u žalovaného, priznáva zákon veriteľovi právo na náhradu voči tomu, kto
mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Táto náhrada je limitovaná výškou prospechu, ktorý
mal žalovaný z odporovateľného právneho úkonu. Pretože právo odporovať právnym úkonom sa v

zmysle ustanovenia § 42b ods. 1 v spojení s § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatňuje žalobou
o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu, môže právny dôsledok úspešného odporovania, t. j.
neúčinnosť právneho úkonu (a teda možnosť veriteľa domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z
toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a ak to nie je možné, možnosť
domáhať sa peňažnej náhrady), nastať až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bude takejto žalobe

vyhovené. Odporovacia žaloba nie je určovacou žalobou podľa § 137 písm. c) CSP, preto žalobca
nemusí preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30.apríla 2007 sp. 4Cdo 44/2007 uverejnené pod. č. R 5/2008). Súd totiž v
skutočnosti neurčuje existenciu alebo neexistenciu právneho pomeru, ale rozhoduje konštitutívne, keď
vyhlasuje právny úkon za relatívne neúčinný. Odporovateľný právny úkon sa stáva neúčinný až tým,

že ho súd za neúčinný vyhlási. Odporovateľnosť teda nemožno riešiť ako predbežnú otázku, keď i zo
samotného gramatického výkladu ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právna
neúčinnosť právneho úkonu je dôsledkom úspešného odporovania. Uvedené ustanovenie zakladá
veriteľovi priamy nárok domáhať sa náhrady voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech,pri splnení podmienky v ňom uvedenej, ktorý však nemôže predchádzať úspešnému odporovaniu,
pretože môže nastať až ako jeho právny dôsledok. Priznaniu takéhoto nároku preto musí predchádzať
právoplatné určenie neúčinnosti právneho úkonu. Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného

úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou odporovateľnosti v
zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka, preto zmena vlastníctva v priebehu
konania o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam. Môže mať význam až pri
posudzovaní možností veriteľa vyplývajúcich z úspešného odporovania (uznesenie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 2MCdo/19/2008 zo dňa 21.5.2009).

21. Pokiaľ majetok, ktorý má byť na základe vyhovujúceho rozsudku o neúčinnosti právneho úkonu
exekučne postihnutý, už neexistuje alebo bol prevedený na ďalšiu osobu, prípadne ak z iných dôvodov
nie je jeho zexekvovanie možné, možno viesť exekúciu aj na iný majetok adresáta odporu, avšak iba
do výšky hodnoty majetku predstavujúceho prospech z pôvodne odporovaného právneho úkonu. Na
to, aby veriteľ v pozícii oprávneného mohol postihnúť aj takýto majetok tretej osoby, musí byť okrem

objektívnej nemožnosti uspokojenia sa z pôvodného ušlého majetku dlžníka splnený aj predpoklad,
že takýto postup implicitne umožňuje vykonateľné súdne rozhodnutie, ukladajúce adresátovi odporu
povinnosť na náhradu v zmysle § 42b ods. 4 v časti vety za bodkočiarkou. Ide z povahy veci o peňažnú
náhradu vo výške rovnajúcej sa prospechu, ktorý tretia osoba mala z odporovaného právneho úkonu.
Tento nárok nemá charakter nároku na náhradu škody. Povinnosť poskytnúť veriteľovi náhradu je

ukladaná štandardným súdnym výrokom, znejúcim na zaplatenie peňažnej sumy v paričnej lehote.
Veriteľ sa môže tejto náhrady domáhať aj samostatnou žalobou. Normatívne znenie „ak to nie je
možné“ však odôvodňuje záver, že žalobnú žiadosť samotnej odporovej žaloby možno formulovať aj
s tzv. eventuálnym petitom, t. j. okrem žiadosti o určenie neúčinnosti odporovaného právneho úkonu by
vtomtoprípademohlažalobnážiadosťobsahovaťajbudúcivýrokineventum,podľaktoréhobyrozsudok

pre prípad objektívnej nemožnosti uspokojenia sa z pôvodného majetku dlžníka ukladal žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu v konkrétnej výške (Občiansky zákonník I, 2. vydání, 2019, s. 362
- 371: F. Sedlačko, M. Števček).

22. Po premietnutí týchto teoreticko-právnych východísk na posudzovanú vec, pokiaľ ide o námietku

nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie otázky premlčania práva žalobkyne na
peňažnú náhradu, odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o jeho
nepremlčaní, keďže ide o priamy (samostatný) nárok domáhať sa súdnou cestou peňažnej náhrady voči
tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, ktorý nemôže predchádzať úspešnému odporovaniu,
pretože môže nastať až ako jeho právny dôsledok. Ustanovenia § 101 normuje časový okamih

začatia plynutia všeobecnej premlčacej lehoty ako deň, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Časový okamih vzniku premlčacej lehoty je zhodný s okamihom vzniku tzv. žalobného práva (okamih
zrodu žaloby, actio nata), ide o deň, v ktorý veriteľ mohol po prvýkrát úspešne uplatniť žalobu na
ochranu svojho subjektívneho práva na súde. Za situácie, ak priznaniu predmetného nároku musí
predchádzať právoplatné určenie neúčinnosti právneho úkonu, a v nadväznosti na povahu plnenia

(nároku), z ktorého premlčanie vzišlo, začala aj podľa názoru odvolacieho súdu premlčacia lehota
na uplatnenie samostatného peňažného nároku podľa ust. 42b ods. 4 za bodkočiarkou OZ plynúť
až právoplatnosťou vyhovujúceho rozsudku, ktorým súd vyhlásil predmetnú kúpnu zmluvu zo dňa
25.7.2008 voči žalobkyni za neúčinnú, teda až týmto okamihom mohla žalobkyňa ako veriteľ prvýkrát
úspešne uplatniť žalobu na ochranu tohto svojho subjektívneho (samostatného) práva na súde. Ak by

žalobkyňa uplatnila tento svoj nárok v samotnej odporovej žalobe, bol by podľa názoru odvolacieho
súdu uplatnený predčasne, pričom ak by v konečnom dôsledku nebola v odporovacom konaní úspešná,
nevznikol by jej ani nárok domáhať sa následnej peňažnej náhrady voči žalovanej, keďže táto by
nemohla byť z hmotnoprávneho hľadiska označovaná za osobu (adresáta) odporu.

23. K žalovanou namietanej výške ňou získaného prospechu z odporovaného právneho úkonu odvolací
súd uvádza, že súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý ho vyčíslil v nadväznosti na, v kúpnej
zmluve, ktorou previedla predmetný byt na tretiu osobu, dohodnutú kúpnu cenu (ktorú v danom prípade
možno považovať za hodnotu bytu), pričom správne nepovažoval za relevantnú skutočnosť v nej
dohodnutého spôsobu jej zaplatenia. Žalovaná na základe úspešne odporovaného právneho úkonu

najprvzískalamajetok(byt)ajehonáslednýmpredajompeňažnéprostriedkyvovýške59.000,-eur,ktorú
sumu možno považovať za výšku jej prospechu z odporovaného právneho úkonu. Takisto je odvolací
súd viazaný vykonateľným rozhodnutím, ktorým súd rozhodol o výške nároku žalobkyne na plnenie voči
pôvodnému(spolu)dlžníkovi,vrátanejehopríslušenstva(priznanýchúrokovzomeškaniavovýške30%).24. K charakteru vzťahu medzi stranami odvolací súd konštatuje, že predmetom konania je samostatný
a priamy nárok žalobkyne voči žalovanej na peňažnú náhradu, ktorý si uplatnila žalobou na plnenie,

ktorý právny vzťah nebol založený spotrebiteľskou zmluvou a nepodraďuje sa pod právnu úpravu
spotrebiteľských úverov. Navyše žalovaná súdu nepreukázala, že dlžník žalobkyne D. B. mal
v pôvodnom záväzkovom vzťahu, od ktorého odvodzuje svoje postavenie, postavenie spotrebiteľa.

25. Pokiaľ ide o otázku vymáhateľnosti pohľadávky žalobkyne v kontexte rozhodnutia súdu o oddlžení

pôvodného dlžníka konkurzom, odvolací súd odkazuje na bod 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Navyše aj podľa názoru odvolacieho súdu vymáhateľnosť tohto samostatného a priameho nároku
žalobkyne voči žalovanej na peňažnú náhradu neovplyvňuje skutočnosť oddlženia p. B. konkurzom.

26. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil procesným postupom podľa ust.
387 ods. 2 CSP, a to v napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania

(§ 367 ods. 2 veta druhá CSP).

27. Žalovaná podala odvolanie aj proti zamietavému výroku v prevyšujúcej časti.

28. Podľa ust. § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou

osobou.

29. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie podala sporová strana, z hľadiska jeho procesnej
prípustnosti je povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté

v jej neprospech. Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej
napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom
sa vychádza z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Ujma môže mať podobu formálnu, ktorá sa
navonok prejavuje v nezhode meritórneho výroku rozhodnutia a návrhu sporovej strany vo veci samej,
o ktorom súd konal. Ak súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, nemôže úspešnej strane vzniknúť formálna

ujma. Tá naopak vzniká v plnom rozsahu žalovanej strane. Formálna ujma vznikne vždy vtedy, ak súd
žalobe alebo návrhu čo len sčasti nevyhovel, ak súd prekročil žalobný návrh v neprospech odvolateľa
alebo prisúdil niečo iné, než čoho sa strana domáhala. Ujma môže mať aj povahu materiálnu, a to
vtedy, ak rozhodnutie znevýhodňuje odvolateľa alebo zhoršuje jeho právne postavenie. Ak odvolací
súd dospeje k záveru, že takáto ujma sporovej strane nevznikla, odvolanie odmietne (por. Števček, M.,

Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2022, 1452s).

30. Nakoľko rozsudkom v napadnutom čiastočne zamietavom výroku nemôže úspešnej žalovanej
vzniknúť formálna ujma, táto nebola oprávnená podať v tejto časti odvolanie, z ktorého dôvodu ho

odvolací súd postupom podľa ust. § 386 písm. b) CSP odmietol.

31. Podľa ust. § 396 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

32. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

33. V odvolacom konaní mala žalobkyňa plný procesný úspech, a preto jej v súlade s cit. ust. § 255 ods.
1 CSP vzniklo právo na 100 % náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421

ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).