Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. december 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Tdo/36/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8319010416
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petr Kaňa
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8319010416.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kaňu a členov
senátuJUDr.JozefaŠutkuaJUDr.EmilaDubňanskéhonaneverejnomzasadnutíkonanom9.decembra
2025 v Bratislave, v trestnej veci obvineného R. K. pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2
písm. b) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1,
ods. 2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona, o dovolaní

obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. septembra 2023, sp. zn. 2To/48/2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku sa dovolanie obvineného R. K. o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné (ďalej tiež „súd I. stupňa") rozsudkom zo 7. septembra 2022, sp. zn. 1T/71/2019,
uznal obvineného R. K. za vinného pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b)
Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

že:

dňa 29.01.2019 v čase okolo polnoci a dňa 30.01.2019 v čase do 01.30 hod. ako zamestnanec -
opatrovateľ Domova sociálnych služieb zneužijúc mentálne postihnutie S. T., nar. XX.XX.XXXX, ktorá
bola rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. Nc/1005/05 zo dňa 05.06.1995, právoplatným dňa
26.06.1995, pozbavená spôsobilosti k právnym úkonom, umiestnenej v Domove sociálnych služieb Y.,

v spoločenskej miestnosti Domova sociálnych služieb Y., kde boli v tom čase sami, chytil ju rukou medzi
nohy a zozadu jej prstami vošiel do jej vagíny a análneho otvoru.

Za to súd I. stupňa obvinenému uložil podľa § 200 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo
výmere 11 rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Krajský súd v Prešove (ďalej tiež „odvolací súd") na podklade odvolaní obvineného a prokurátora
rozsudkom z 26. septembra 2023, sp. zn. 2To/48/2022 (ďalej tiež ,,napadnutý rozsudok") podľa § 321
ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok súdu I. stupňa v celom
rozsahu s tým, že podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám obvineného uznal za vinného pre zločin
znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom

sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1
písm. f) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že:

dňa 29.01.2019 v čase okolo polnoci a dňa 30.01.2019 v čase do 01.30 hod. ako zamestnanec -
opatrovateľ Domova sociálnych služieb zneužijúc mentálne postihnutie S. T., nar. XX.XX.XXXX, ktorá
bola rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. Nc/1005/05 zo dňa 05.06.1995, právoplatným dňa

26.06.1995, pozbavená spôsobilosti k právnym úkonom, umiestnenej v Domove sociálnych služieb Y., vspoločenskej miestnosti nachádzajúcej sa na druhom poschodí Domova sociálnych služieb Y., kde boli
v tom čase sami, vykonal s ňou orálny styk, análny styk a následne aj súlož.

Za to odvolací súd obvinenému uložil podľa § 200 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 5 Trestného
zákona,§39ods.2písm.c)Trestnéhozákonaúhrnný(nepodmienečný)trest odňatiaslobodyvovýmere
7 rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa§73ods.1Trestnéhozákonaobvinenémuuložilochrannésexuologickéliečenieústavnouformou.

* * *
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal obvinený dovolanie prostredníctvom obhajkyne (JUDr. Martiny
Řeřichovej, PhD., ustanovenej opatrením Okresného súdu Humenné z 5. júna 2024, sp. zn. 1T/71/2019)
uplatňujúc v ňom dovolacie dôvody upravené v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) a písm. j)

Trestnéhoporiadku,argumentujúctým,ževykonanédokazovaniejednoznačneneusvedčiloobvineného
zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. S poukazom
na skutkovú podstatu uvedenú v § 199 Trestného zákona ďalej uviedol, že znásilnenie býva spojené so
sexuálnou traumou obete, avšak zo zabezpečených dôkazov a vykonaného dokazovania nevyplýva, že
by počas skutku došlo k súloži a na poškodenej by bolo páchané násilie alebo hrozba bezprostredného

násilia. Podľa lekárskych správ u poškodenej neboli zistené žiadne známky násilia, a podľa znaleckého
posudku poškodená neutrpela sexuálnu traumu. Obvinený vyhlásil, že z jeho strany nedošlo k donúteniu
poškodenej k sexuálnej aktivite, nedošlo k súloži, k orálnemu ani análnemu sexu ani k jeho sexuálnemu
uspokojeniu. Zároveň argumentuje aj tým, že ako poškodenú chytil medzi nohami a prstami vošiel do jej
vagíny a možno aj análneho otvoru, čo trvalo asi pol minúty, tak na jeho prstoch zostali biologické stopy

poškodenej, a pri návšteve toalety sa tieto mohli preniesť do oblasti vnútornej strany spodnej bielizne.
Obdobne dôvodil, že jeho konanie nenapĺňa ani znaky skutkovej podstaty trestného činu sexuálneho
násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f)
Trestného zákona, pričom zopakoval svoju dovolaciu právnu argumentáciu predostretú k § 199 ods. 1,
ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

Následne poukázal na závery odvolacieho súdu, podľa ktorých bol konštatovaný stav bezbrannosti
ženy vyvolaný mentálnym postihnutím poškodenej bez toho, aby bol tento záver podporený ďalšími
skutkovými konštatáciami, ako sú znaky mentálneho postihnutia či samotná vedomosť o mentálnom
postihnutí poškodenej. V domove sociálnych služieb pracoval ako opatrovateľ, pracovné povinnosti si

plnil zodpovedne a dodržiaval predpisy. Náplňou jeho práce bol výdaj stravy a liekov, prebaľovanie a
hygienaklientov,obliekanieakŕmenieklientov,abolpridelenýakoopatrovateľp.O.(naktoréhodohliadal
aj v nočných hodinách). Zamestnanci nemali prístup k zdravotnej dokumentácii klientov zariadenia, a z
tohto dôvodu nemal ani nemohol mať vedomosť o zdravotnom a mentálnom stave poškodenej. Súčasne
nebolo preukázané, že skutok bol na poškodenej spáchaný z dôvodu menšieho odporu alebo slabšej

odvety poškodenej práve pre jej mentálne postihnutie. Svedkovia vo výpovediach popisujú skutočnosti,
ktoré počuli, no žiaden z nich nebol prítomný pri skutku.

K výpovedi poškodenej opakovane poukazoval na skutočnosť, že obvinenie bolo vznesené po
výsluchu poškodenej, preto výpoveď poškodenej nie je použiteľná a nemožno na ňu prihliadať. Ak je

výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom, resp. vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom,
je nevyhnutné, aby bol výsluch svedka uskutočnený po vznesení obvinenia. Z uvedených dôvodov
namietal porušenie práva na obhajobu tým, že nemohol poškodenej S. T. klásť otázky, čo je v rozpore s §
2 ods. 10 a § 34 Trestného poriadku. Zároveň došlo k porušeniu práva podľa § 213 Trestného poriadku,
keďže obhajca má právo zúčastniť sa úkonov, ktorých výsledok má byť použitý ako dôkaz v konaní pred

súdom. Takýmto postupom došlo aj k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, ktorá má byť v zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva realizovaná formou krížového výsluchu.

V ďalšej časti dovolania obvinený namietal, že odvolací súd podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku
odmietol vykonať návrh na doplnenie dokazovania správou z domova sociálnych služieb o tom, či bol

informovaný o duševnom stave poškodenej, a o akú konkrétnu duševnú poruchu ide. Odvolací súd bez
toho, aby vykonal predmetný dôkaz a zabezpečil relevantný dôkaz o jeho vedomosti o duševnom stave
poškodenej, konštatoval, že o využitie bezbrannosti ide vtedy, ako obvinený vie o tomto zdravotnomstave a zámerne ho využije na uskutočnenie súlože, resp. vykonanie inej sexuálnej praktiky. Uvedené
konštatovanie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

V závere dovolania obvinený napádal aj výrok, ktorým mu odvolací súd uložil napadnutým rozsudkom
podľa § 73 ods. 1 Trestného zákona sexuologické liečenie ústavnou formou napriek tomu, že ku
dňu rozhodnutia odvolacieho súdu nebol prepustený, resp. nebolo rozhodnuté postupom podľa § 448
Trestného poriadku o ukončení ochranného sexuologického liečenia ambulantnou formou, ktoré mu
bolo uložené rozsudkom Okresného súdu Humenné z 26. apríla 2019, sp. zn. 3T/137/2018, v spojení s

uznesením Krajského súdu v Prešove z 5. septembra 2019, sp. zn. 9To/34/2019. Daný postup je podľa
jeho názoru v rozpore so zákonom, keďže ide o duplicitné uloženie ochrannej liečby rovnakého typu.

Navrhol preto, aby najvyšší súd podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil rozsudkom, že
napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu bol porušený zákon, a to aj v konaní, ktoré mu predchádzalo
v neprospech obvineného, a aby podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok odvolacieho

súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, a tomuto súdu podľa § 388 ods. 1 Trestného
poriadku prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

* * *

Prokurátor Okresnej prokuratúry Humenné (ďalej tiež ,,prokurátor") v písomnom vyjadrení k dovolaniu
obvineného vyjadril názor, že skutok kladený obvinenému za vinu sa stal a spáchal ho obvinený, uložený
trest zodpovedá všetkým zákonným zásadám pre ukladanie trestov ustanovených Trestným zákonom,
a zohľadňuje pomery osoby páchateľa a charakter páchanej trestnej činnosti, a v trestnom konaní
neboli nijakým zásadným spôsobom porušené práva obvineného. Vo vzťahu k námietkam obvineného

uviedol, že odvolací súd sa riadne vysporiadal so všetkými zásadnými skutočnosťami uvádzanými v
odvolaní a podľa jeho názoru bol v prípravnom konaní výsluch poškodenej S. T. realizovaný v súlade
so zásadou ochrany pred jej sekundárnou viktimizáciou ako obzvlášť zraniteľnej obete. Zároveň mal
obvinený možnosť plne realizovať svoje právo na obhajobu v súdnom konaní. Na záver uviedol, že už
len z titulu umiestnenia poškodenej v domove sociálnych služieb v spojení s výkonom zamestnania

obvineného a s prihliadnutím na absenciu jej fyzických obmedzení mu muselo byť zrejmé, že dôvodom
jej umiestnenia v domove sociálnych služieb neboli jej fyzické, ale psychické obmedzenia.

Na základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie
obvineného odmietol.

* * *

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd")
primárne skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti

prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373
ods. 1 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonom
stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde na to určenom (§ 370 ods. 3 Trestného
poriadku), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku),
a že boli splnené podmienky uvedené v § 372 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd pripomína, že v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku je ako dovolací súd viazaný
dovolacími dôvodmi, ktoré sú v dovolaní uvedené, pričom táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb
vytýkaných napadnutému rozhodnutiu a konaniu, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného
poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného

poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Podstatné sú teda vecné argumenty
(vytýkané chyby) uplatnené dovolateľom a nie správnosť ich subsumpcie (podradenia) pod konkrétne
ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012).

Poznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného

konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a
preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého
rozhodnutia súdu.S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené
návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v
mene obvineného, najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu

dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhua v ňom špecifikovaných dôvodov dovolania (§
385 Trestného poriadku).

* * *

Dovolací súd posudzujúc dovolanie obvineného v týchto intenciách konštatuje, že obvinený v dovolaní
uplatnil či už priamo, alebo v rámci vecnej argumentácie, v ktorej vytýkané chyby dovolací súd
subsumoval sám pod konkrétne dovolacie dôvody (R 120/2012), dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1
písm. c), písm. g), písm. i) a písm. j) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo

porušené právo na obhajobu.

Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení §
2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého
procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na
druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa
konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania
zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Právo na obhajobu vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a
záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného
výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne
zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo

svojejpodstatejejrealizáciavčonajširšommeradlejenielenvzáujmeosoby,protiktorejsavedietrestné
konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale
aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby,
ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno
ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú

predmetom ústavnej ochrany.

V užšom zmysle, vychádzajúc z judikatúry, sa právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie
procesných práv obvineného (vrátane jeho obhajcu) a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v

trestnom konaní a súdu na uplatnenie jednotlivého obhajovacieho práva. Trestný poriadok obsahuje
celý rad ustanovení (napr. viď § 34 a nasl., pokiaľ ide o obvineného, resp. § 44 a nasl., čo sa týka
obhajcu a pod.), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné
štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom
neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa

§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Napokon, aj zo samotného gramatického znenia naposledy
označeného ustanovenia Trestného poriadku vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným
spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä
porušenieustanoveníopovinnejobhajobepodľa§37Trestnéhoporiadku(ktorébymohlomaťkonkrétny
vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej

povahy, napr. na rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody alebo meritórne rozhodnutie), alebo aj iných
procesných ustanovení, ktorých porušenie intenzitou zodpovedá vyššie uvedenému, resp. má obdobne
negatívny materiálny dopad na obvineného. Dôležité sú vždy konkrétne podmienky prípadu, ktoré je
potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach.

Možno zovšeobecniť, že až takéto ,,kvalifikované" porušenie práva na obhajobu „zásadným spôsobom"
môže byť dôvodom na konštatáciu porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom predmetné porušenie musí mať vzhľadom na
vyššie uvádzané konkrétne okolnosti prípadu aj súčasne podstatný vplyv na výsledok konania - tzn.na rozhodnutie vo veci samej. Zásadným je v tomto smere záver, že právo na obhajobu v zmysle
označeného dôvodu dovolania je potrebné chápať ako nevyhnutné vytvorenie podmienok pre plné
uplatnenie procesných práv obvineného, resp. jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku).

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolateľ v prvom rade
namietal, že svedecká výpoveď poškodenej S. T. je nepoužiteľná a nemožno na ňu prihliadať z
dôvodu, že poškodená bola vypočutá pred vznesením obvinenia a obvinený jej nemohol klásť otázky.
Zároveň uvádzal, že ak je výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere

rozhodujúcim dôkazom, je nevyhnutné, aby bol výsluch svedka uskutočnení po vznesení obvinenia.

K princípu kontradiktórnosti je potrebné najprv uviesť, že sa uplatňuje predovšetkým v súdnom konaní,
avšak prvky kontradiktórnosti sa vyskytujú už v prípravnom konaní. V zásade platí požiadavka, pre
zachovanie práva obvineného náležite sa brániť proti trestnému obvineniu, aby svedok bol vypočutý
kontradiktórne v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovoru").

Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") možno dovodiť, že dôkazy by v
zásade mali byť vykonané v prítomnosti obvineného na verejnom pojednávaní v súlade so zásadou
kontradiktórnosti. Výnimky z tohto pravidla sú síce možné, musí byť však obvinenému daná primeraná

a vhodná možnosť svedka, vypovedajúceho proti nemu, vypočuť a klásť mu otázky, buď hneď pri
prvom výsluchu alebo v neskoršom štádiu konania (pozri napr. Hümmer proti Nemecku z 19. októbra
2012, sťažnosť č. 26171/07, odsek 38; Luca proti Taliansku z 27. mája 2001, sťažnosť č. 33354/96,
ods. 39; Solakov proti Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko z 31. januára 2002, sťažnosť č.
47023/99, ods. 57). Neprítomnosť svedka na pojednávaní musí byť odôvodnená (napr. v prípade jeho

smrti,nezvestnostiapod.),aleajprisplnenítejtopodmienky,pokiaľsaobvineniezakladávýlučnealebov
rozhodujúcej miere na výpovedi osoby, ktorú obvinený nemal možnosť vypočuť alebo dať vypočuť, či už
v štádiu vyšetrovania alebo počas konania pred súdom, práva obvineného nemôžu byť obmedzené do
takej miery, ktorá nie je v súlade so zárukami poskytnutými článkom 6 Dohovoru, tzv. „pravidlo jediného
alebo rozhodujúceho dôkazu" [pozri Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému Kráľovstvu (Veľká Komora)

z 15. decembra 2011, sťažnosť č. 26766/05 a 22228/06, ods. 119].

Z rozhodovacej činnosti ESĽP tak možno dovodiť absenciu prvku spravodlivosti trestného procesu a
teda porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru v prípade, ak je výpoveď svedka, ktorého nemal obvinený
možnosť vypočuť alebo dať vypočuť, voči nemu jediným použitým usvedčujúcim dôkazom. Ak však ide

o dôkaz rozhodujúci, ale nie jediný, nevyhnutne (hoci to závisí vždy od konkrétnych okolností prípadu)
nepôjde o nespravodlivý trestný proces, pokiaľ členský štát preukáže, že urobil všetko pre to, aby
prítomnosť svedka zabezpečil.

O jedinom (angl. sole, fr. unique) dôkaze možno hovoriť v prípade, ak v konaní absentuje akýkoľvek

iný dôkaz proti obvinenému. Rozhodujúci (angl. decisive, fr. déterminante) dôkaz je potrebné chápať
ako dôkaz takej dôležitosti alebo významu, že bude pravdepodobne určujúci pre výsledok konania.
V prípade, ak sa výpoveď svedka, ktorého obvinený nemohol vypočuť, opiera aj o iné podporné
dôkazy, určenie, či ide o rozhodujúci dôkaz, bude závisieť od sily podporných dôkazov. Čím silnejšie
sú tieto dôkazy, tým menej je pravdepodobné, že bude výpoveď neprítomného svedka považovaná za

rozhodujúcu (Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému Kráľovstvu (Veľká Komora) z 15. decembra 2011,
sťažnosť č. 26766/05 a 22228/06, ods. 131).

Aplikujúc tieto východiská na posudzovaný prípad, dovolací súd konštatuje, že svedecká výpoveď
poškodenej nezodpovedá definícii jediného dôkazu, keď v prejednávanej veci boli súdom vykonané aj

ďalšie podporné dôkazy.

Pri hodnotení toho, či svedecká výpoveď poškodenej je rozhodujúcim dôkazom, dovolací súd poukazuje
na obsah svedeckej výpovede G. J., vedúcej zdravotného úseku v domove sociálnych služieb, ktorá
v štádiu konania po vznesení obvinenia vypovedala priamo o tom, čo jej rozprávala poškodená

nasledujúce ráno o priebehu noci vlastnými slovami. Svedkyňa opísala, ako jej poškodená opisovala
polohy, v akých došlo ku styku, striedanie análneho, orálneho a vaginálneho styku, o tom, že to
poškodenú malo bolieť, o tom, že jej bolo zle z orálneho styku a o tom, že obvinený mal „smrdieť".
Vypovedala tiež, ako mala byť poškodená opakovane upozornená obvineným, aby bola ticho a že zasex jej poskytne cigarety. Ďalej vypovedala, že poškodená bola ráno rozrušená, triasla sa a opakovane
uvádzala, že sa to obvinený nesmie dozvedieť, že to nesmela nikomu povedať, bála sa. Uviedla
tiež, že poškodenú dobre pozná, a tá nevie klamať. Rozhodnutie súdov bolo taktiež založené na

výpovedi svedkýň - ošetrovateliek I. C. a T. C.. Aj keď tieto ošetrovateľky nepočuli žiadne zvuky zo
spoločenskej miestnosti, ktoré by naznačovali, že sa tam má niečo diať, ich výpovede korešpondujú
s dejovou líniou skutku, vo vzťahu k časovému priebehu noci, o tom, že sa obvinený nachádzal na
poschodí v spoločenskej miestnosti, že boli skontrolovať poschodie a že ich obvinený ubezpečoval, že
sa tam nič nedeje, že počuli charakteristické kroky poškodenej na poschodí, ktorá v noci nespala a

opakovane ju bolo počuť chodiť po chodbách. S týmito výpoveďami korešponduje aj výpoveď RSDr.
C. S., toho času riaditeľa domova sociálnych služieb, ktorý vypovedal, že mu bolo oznámené, že v
noci došlo v domove sociálnych služieb k sexuálnemu styku ošetrovateľa - obvineného a klientky -
poškodenej S. T., na čo následne prišiel vykonať pohovor s poškodenou a tiež s obvineným, pričom aj
jemu poškodená zhodne porozprávala o priebehu styku, o tom, že ju obvinený zavolal do zasadačky,
kde sa ona sama vyzliekla a kde s ňou obvinený postupne vykonal orálny, análny aj vaginálny styk,

že ju to odzadu bolelo, že mu ho musela „vycucať" a jej bolo na zvracanie. Svedok tiež vypovedal,
že následne vykonal pohovor s obvineným, ktorý tieto udalosti poprel, no nebránil sa okamžitému
ukončeniu pracovného pomeru. V tejto súvislosti aj s ohľadom na dovolaciu argumentáciu obvineného
nemôže ostať bez povšimnutia to, že výsluchov, z ktorých výpovede boli procesným spôsobom prečítané
na hlavnom pojednávaní, okrem svedeckého výsluchu poškodenej S. T., sa v prípravnom konaní

zúčastnila ustanovená obhajkyňa obvineného, ktorá aktívne kládla vypočúvaným osobám otázky, čím
bolanaplnenáajpožiadavkakontradiktórnostitýchtovýsluchov.Súdynižšiehostupňarozhodnutieovine
opierali taktiež o znalecké dokazovanie, vykonané Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného
zboru v Košiciach, vo vzťahu k výsledkom DNA analýzy, nájdenému zmiešanému profilu DNA na
vnútornej strane boxeriek obvineného v oblasti rozkroku, obsahujúcej DNA obvineného a poškodenej.

Zároveň je potrebné uviesť, že ani obvinený nespochybňuje, že bol prítomný a došlo z jeho strany k
iným sexuálny praktikám, keď uvádza, že chytil poškodenú medzi nohami a prstami vošiel do jej vagíny
a možno aj do análneho otvoru, čo trvalo asi pol minúty. Rovnako aj zo znaleckého posudku z odboru
psychiatrie vypracovaného MUDr. K. Q.-E. vyplýva, že u obvineného je prítomná sexuálna deviácia,
porucha koordinácie sexuálne motivačných systémov - sexuálna agresivita. Sexualita obvineného má

poruchu v koordinácii jednotlivých sexuálnych subsystémov, prejavujúcu sa v jeho sexuálnom správaní -
ideoerotickynevyladenúosobu,pričomajženanevysielajúcaerotickésignálypotencujejehovzrušenie.
Dané závery vypovedajú o osobnosti obvineného a nepriamo podporujú aj priebeh ustáleného skutku.

Dovolací súd tak konštatuje, že svedecká výpoveď poškodenej rozhodne ani zďaleka nepredstavovala

ani jediný dôkaz, hoci bola jediným priamym svedkom inkriminovaného skutku, a s ohľadom na rozsah
a kvalitu iných, hoci nepriamych dôkazov bolo na autonómnom zvážení konajúcich súdov posúdenie
nevyhnutnosti opätovného výsluchu poškodenej ako svedkyne na hlavnom pojednávaní.

Dovolací súd tiež hodnotí ako nezanedbateľný postoj samotnej obhajoby k otázke potreby vypočutia

poškodenej ako svedkyne na hlavnom pojednávaní. Prokurátor v obžalobe navrhol prečítať jej svedeckú
výpoveďzprípravnéhokonania.Obhajkyňaobvinenéhoprítomnánahlavnompojednávanísícevyslovila
pochybnosť o zákonnosti tohto dôkazu z dôvodu, že v prípravnom konaní sa dožadovali jej opätovného
výsluchu za ich prítomnosti, čo im bolo zo strany orgánov činných v trestnom konaní odmietnuté, avšak
rovnako (ako prokurátor) súhlasila s prečítaním tejto výpovede. Sám obvinený pritom výslovne požiadal,

aby sa vykonalo hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti (čím sa minimálne vzdal jeho osobnej
možnosti kladenia otázok tejto svedkyni v rámci zásady ústnosti a bezprostrednosti).

Na základe týchto skutočností potom procesný postup súdov v pôvodnom konaní, založený na závere
o absencii nevyhnutnosti opätovného výsluchu poškodenej - sexuálne atakovanej obzvlášť zraniteľnej

obete s mentálnym deficitom - hodnotí dovolací súd ako správny, plne rešpektujúci (vzhľadom na
všetky okolnosti prípadu a najmä osobné pomery poškodenej) právo poškodenej nebyť vystavenou
sekundárnej viktimizácii jej ďalším výsluchom, ktorý tak navyše ani nebol nevyhnutný pre ustálenie
skutkového stavu veci s ohľadom na dostatočný objem a kvalitu iných, vo veci zabezpečených dôkazov.
Najvyšší súd s poukazom na rozhodovaciu činnosť ESĽP potom už len nad rámec uvedeného dopĺňa,

že aj v prípade, ak by išlo o dôkaz rozhodujúci, neznamenalo by to automaticky porušenie práva na
obhajobu. ESĽP už pripustil ako neporušujúci právo na spravodlivý proces aj taký postup, keď v prípade
páchania sexuálneho násilia otcom voči maloletému nekonštatoval porušenie práva na obhajobu v
situácii, keď bola použitá rozhodujúca výpoveď svedka (maloletého), ktorému obvinený nemohol klásťotázky, s poukazom na to, že právo na obhajobu bolo vyvážené inými faktormi. V tomto ohľade ESĽP
poznamenal, že rozhodnutie bolo založené aj na ďalších dôkazoch, pričom poukázal aj na jasnosť
výpovede maloletého, v ktorej absentovali akékoľvek rozpory, ako aj na správu vypracovanú sociálnou

pracovníčkou, ktorá maloletého vyšetrila. Z daných dôvodov bolo obmedzenie práva na kontradiktórnosť
konania vyvážené faktormi, ktoré kompenzovali sťažené podmienky, v ktorých pracovala obhajoba
(Papadopoulos v. Grécko z 14. augusta 2020, sťažnosť č. 78085/12, ods. 38). Z uvedeného dôvodu
dovolací súd konštatuje, vychádzajúc z judikatúry ESĽP, že ani v prípade, že by aj výpoveď poškodenej
predstavovala rozhodujúcu dôkaz, jej použitie by v prejednávanom prípade nepredstavovalo porušenie

práva na obhajobu, keďže práva obhajoby boli vyvážené ďalšími faktormi, a to dôkazmi, na ktorých
bolo založené rozhodnutie - výpovede hore menovaných svedkov, znalecké posudky, DNA analýza,
ako aj vyjadreniami obvineného, pričom samotná výpoveď poškodenej je vnútorne nerozporuplná, a aj
zo záverov znalca z odboru psychológie vyplýva, že poškodená napriek mentálnemu postihnutiu nemá
narušenú schopnosť vnímania udalostí a má primeranú schopnosť následnej reprodukcie prežitého; vie
riadne opísať čo prežila, videla a cítila. Poškodená opakovane opísala, čo sa malo v tú noc diať, opísala

ako malo k pohlavnému styku a iným sexuálnym praktikám dôjsť, k jeho priebehu, tak aj k pocitom, aké
vtedy mala, čo vnímala a cítila, a nemá ani tendenciu ku konfabuláciám.

Obvinený v rámci tohto dovolacieho dôvodu tiež argumentačne namietal, že odvolací súd odmietol
jeho návrh na doplnenie dokazovania - požiadal domov sociálnych služieb o podanie správy, či bol

informovaný o zdravotnom stave poškodenej.

K uvedenej námietke najvyšší súd poukazuje na to, že naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je možné konštatovať (aj) v takom prípade, ak by sa súdy
návrhom na vykonanie dôkazu vôbec nezaoberali, resp. by takémuto návrhu nevyhoveli, a to aspoň

bez stručného odôvodnenia takéhoto postupu. Takáto procesná situácia môže nastať tak v konaní pred
súdom I. stupňa, ktorý by jednak formálnym rozhodnutím - uznesením podľa § 272 ods. 3 Trestného
poriadku, ktoré je potrebné procesne zachytiť protokoláciou do zápisnice o hlavnom pojednávaní, a v
odôvodnení rozhodnutia vo veci samej opomenul vysporiadať sa s otázkou, prečo návrhom na doplnenie
dokazovania nevyhovel. Táto prezumpcia primerane platí aj pre konanie pred odvolacím súdom, ktorý

by s poukazom na zásadu, že konanie pred súdom prvého a druhého stupňa tvoria jeden celok, toto
pochybenie nezhojil (najneskôr) v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní obvineného.

Inými slovami vyjadrené, naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
nemožno odvodiť výlučne zo skutočnosti, že skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy nižších

inštancií nepovažovali návrhy na vykonanie dokazovania, resp. jeho doplnenie prednesené obvineným
za významné pre konečné rozhodnutie vo veci samej, ak súčasne zo strany súdu bolo obvinenému
také jeho stanovisko dostatočným spôsobom zrozumiteľne (aj keď len stručne) vysvetlené. Dovolací
súd totiž nemôže skúmať hodnotenie dôkazov, ako ani správnosť úvah súdov nižších stupňov vo
vzťahu k ,,dostatočnosti" dôkazného podkladu pre nimi vnímané zistenie skutkového stavu v miere

spoľahlivej a obsahovo spôsobilej pre rozhodnutie vo veci samej. Dovolací súd rovnako nemôže -
výnimku predstavuje taká procesná situácia, ak je dovolateľom minister spravodlivosti s poukazom na
§ 371 ods. 3 Trestného poriadku - skúmať a meniť ani správnosť a úplnosť skutku zisteného práve
na podklade už skôr vykonaného hodnotenia dôkazov, ktoré sa realizuje v konaní pred súdmi nižšej
inštancie.

Ak platí už vyššie formulovaný záver, že právo na obhajobu (ktoré je prvkom spravodlivého, tzn. fair
procesu) v sebe obligatórne poníma aj vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv
obvineného (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku), obdobne tak sa nemožno účinne domáhať naplnenia
dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v takom prípade, ak súdom

ustálený obsah a rozsah vlastnej úvahy o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a hodnotenia z
nich získaných výsledkov (tzn. hodnotenia dôkazov) na podklade § 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného
poriadku ,,nevyhovuje" predstavám dovolateľa. Ak záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu
vykonaný v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za
dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa

§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, takýto výklad by odporoval viazanosti dovolacieho súdu
zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku - dovolacieho dôvodu vyjadrujúceho
zásadu, že účelom dovolacieho konania je spravidla posudzovanie otázok právnych a nie skutkových
(správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu).Pre dovolací súd je z pohľadu skúmania dodržania práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku podstatným zistenie, či sa súd I. stupňa alebo odvolací súd návrhom na doplnenie

dokazovania zaoberali (t. j. či naň procesne reagovali) a súčasne uviedli aspoň stručné dôvody,
na podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť. V uvedenom smere tak najvyšší súd
vzhľadomnaodôvodnenienapadnutéhorozhodnutia(viďstr.8druhýodsek)konštatuje,žetátonámietka
nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

* * *

Kdovolaciemudôvodupodľa§371ods.1písm.g)Trestnéhoporiadkudovolacísúduvádza,žetentojev
zmysle dikcie označeného zákonného ustanovenia naplnený, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch,
ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z
obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho)
opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu

pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného
poriadku len vtedy ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto
účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že
k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne
alebo v rozhodujúcej miere na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom (R 24/2020).

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku nie je možné vykladať v rozpore s jeho
logickým a materiálnym významom, či účelom („je založené na dôkazoch") tak, že pôjde o prípady, keď

súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať
ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé
rozhodnutie (§ 272 ods. 3, § 2 ods. 10, ods. 11 Trestného poriadku), a napokon súd nemusí vykonať ani
tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (§ 240 ods. 3 Trestného poriadku) alebo neprejavili
reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 Trestného poriadku).

Dovolacia argumentácia v posudzovanom prípade však neuvádza žiadny dôkaz, ktorý by mal byť
buď získaný nezákonným spôsobom alebo vykonaný nezákonným spôsobom, okrem spochybňovania
kontradiktórnosti výsluchu poškodenej v prípravnom konaní, s čím sa už argumentačne vysporiadali
v odôvodnení rozsudkov na stranách 8 až 10 súd I. stupňa a odvolací súd na strane 5. Najvyšší

súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti obvinenému aj rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu
Slovenskej republiky, podľa ktorej postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a
hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I.
ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 462/2012, III. ÚS 591/2013, I. ÚS 670/2014). Inými slovami,

všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná
vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom konaní (IV. ÚS
462/2012). Dovolací dôvod upravený v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku z pohľadu dovolateľom
vytýkaných chýb tak naplnený nebol.

* * *

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolací súd uvádza, že
tento je v zmysle dikcie označeného zákonného ustanovenia naplnený, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa primárne rozumie, že súdmi v pôvodnom konaní
ustálený skutok bol vo výroku o vine odsudzujúceho rozhodnutia právne kvalifikovaný ako trestnýčin, hoci nenapĺňa znaky akéhokoľvek trestného činu, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného
trestného činu, než pre aký bol obvinený uznaný za vinného.

Podstatou správneho právneho posúdenia skutku (správnej právnej kvalifikácie) je tak správna aplikácia
hmotného práva, teda že skutok zistený (formulovaný v tzv. skutkovej vete odsudzujúceho výroku o vine)
v napadnutom rozhodnutí súdu bol z pohľadu zákonných znakov správne subsumovaný (podradený)
pod konkrétnu skutkovú podstatu príslušného trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len
opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu.

Obvinený odkazujúc na znenia trestných činov znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného
zákonaasexuálnehonásiliapodľa§200ods.1,ods.2písm.b)Trestnéhozákonavecnúopodstatnenosť
svojho dovolania odvíja primárne z toho, že v konaní nebolo preukázané použitie násilia alebo hrozby
bezprostredného násilia, a nedošlo ani k dosiahnutiu jeho sexuálneho uspokojenia, a teda jeho konaním
neboli naplnené skutkové podstaty trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia. Ďalej tvrdil, že

nedošlo k súloži, k orálnemu ani análnemu sexu, ale poškodenú len „chytil medzi nohami a prstami
vošiel do jej vagíny a možno aj do análneho otvoru, čo trvalo asi pol minúty". Prítomnosť DNA profilu
poškodenej na vnútornej strane jeho boxeriek vysvetľuje tým, že v ten večer viackrát použil toaletu
a takto mohlo dôjsť k prenosu DNA profilu poškodenej. Zároveň uvádzal, že pre naplnenie skutkovej
podstaty trestného činu znásilnenia a sexuálneho násilia absentuje aj znak bezbrannosti (poškodenej) z

dôvodu mentálneho postihnutia, keďže nemal a ani nemohol mať vedomosť o zdravotnom a mentálnom
stave poškodenej.

Pokiaľ obvinený v dovolaní namietal, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa skutok
stal tak, ako je to uvedené v napadnutom rozsudku, čím vznikli pochybnosti o jeho vine, najvyšší

súd zdôrazňuje, že dovolanie nie je ďalším odvolaním, teda riadnym opravným prostriedkom, ale
súdny prieskum v dovolacom konaní je zákonom vymedzený omnoho užšie, a to viacerými zákonom
stanovenými obmedzeniami. Významné obmedzenie súdneho prieskumu v dovolacom konaní vyplýva
z § 371 ods. 1 písm. i), vety za bodkočiarkou Trestného poriadku, ktoré dovolaciemu súdu zakazuje
skúmať správnosť zisteného skutku vyjadreného v tzv. skutkovej vete rozsudku („správnosť a úplnosť

zisteného skutku dovolací nemôže skúmať a meniť"). Z citovaného vyplýva, že ak dovolací súd nesmie
skúmať správnosť a úplnosť zisteného skutku, rovnako ani dovolateľ nemôže s úspechom namietať,
že skutkový stav tak, ako bol zistený v základnom trestnom konaní, mal byť zistený nesprávne alebo
neúplne. Pokiaľ teda obvinený namietal, že v jeho trestnej veci majú byť (vychádzajúc z jeho vlastného
hodnotenia dôkazov) aj po vykonaní dokazovania naďalej dané pochybnosti o jeho vine, tak ide o

námietku proti správnosti zistenia skutku vyjadreného v tzv. skutkovej vete, nesubsumovateľnú pod
žiaden z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku, pretože presahuje
rámec prieskumu v dovolacom konaní. Namietanie nesprávnosti skutkových zistení alebo nesprávneho
hodnotenia dôkazov nenapĺňa žiaden dovolací dôvod (primerane viď R/57/2007, S/3/2011, R/7/2011).

Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, ani v tejto otázke najvyšší súd nevzhliadol opodstatnenosť námietok
obvineného. Vychádzajúc zo skutkových záverov ustálených súdmi nižšieho stupňa, ktoré nie je už
oprávnený skúmať a meniť, dospel k tomu, že z vymedzenia skutku tak, ako bol sformulovaný v
skutkovej vete napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, je zrejmé, že zodpovedá právnej kvalifikácii -
posúdeniu konania obvineného ako zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného

zákona spáchaného v jednočinnom súbehu so zločinom sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods.
2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona. Použitú právnu
kvalifikáciu odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú
naplnenie príslušných znakov skutkových podstát označených trestných činov. Zo znenia skutkovej vety
v rozsudku odvolacieho súdu zrozumiteľne vyplýva konanie obvineného, čím je dovolací súd viazaný.

Pre najvyšší súd je v zmysle uvedeného podstatným, že zo skutku zreteľne vyplýva, že obvinený dňa
29. januára 2019 v čase okolo polnoci a dňa 30. januára 2019 v čase do 01.30 hod. ako zamestnanec
- opatrovateľ Domova sociálnych služieb zneužijúc mentálne postihnutie S. T., nar. XX.XX.XXXX, ktorá
bola rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. Nc/1005/05 zo dňa 05.06.1995, právoplatným dňa
26.06.1995, pozbavená spôsobilosti k právnym úkonom, umiestnenej v Domove sociálnych služieb Y.,

v spoločenskej miestnosti nachádzajúcej sa na druhom poschodí Domova sociálnych služieb Y., kde
boli v tom čase sami, vykonal s ňou orálny styk, análny styk a následne aj súlož [t. j. čin spáchal
na chránenej osobe - chorej osobe - § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona s poukazom na § 127
ods. 6 Trestného zákona - chorou osobou sa na účely tohto zákona rozumie osoba, ktorá v čase činutrpí fyzickou chorobou alebo duševnou chorobou, aj keď prechodnou, bez ohľadu na to, či je dočasne
práceneschopná, ako aj osoba so zmenenou pracovnou schopnosťou, invalidná osoba alebo osoba
s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom intenzita takej choroby alebo postihnutia zodpovedá ťažkej

ujme na zdraví].

V danej súvislosti je potrebné dodať, že dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní,
ktoré sa opiera o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku len z hľadiska toho,
či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí

aj skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete rozsudku
vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu (R 47/2008).

Vo vzťahu kU skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete
výroku ich meritórnych rozhodnutí vydaných v rámci základného konania, môže obvinený v dovolaní
uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa

pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného
dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie (vrátane hodnovernosti
resp. nehodnovernosti vypočutých svedkov). Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť
skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho,
aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého

stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho
konania. Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú, „odvolaciu" inštanciu zameranú k preskúmaniu
rozhodnutí súdov nižšieho stupňa.

Analyzujúc jednotlivé dovolacie výhrady dospel najvyšší súd k záveru, že obvinený sa dovolaním snaží

preniesť svoju odvolaciu argumentáciu pred dovolací súd. Vzhľadom na to, že vyššie uvedené dovolacie
námietkyuplatnilobvinenýužvodvolaní,pričomodvolacísúdsasnimijasneazrozumiteľnevysporiadal,
dovolací súd stotožňujúc sa s tam uvedenou argumentáciou, odkazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu na str. 7 a 8 rozsudku, z ktorého vyplýva, že: „Odvolací súd v tejto súvislosti
poukazuje na to, že využitie bezbrannosti ženy je nesporne naplnené aj v takej situácii, kedy žena trpiaca

duševnou poruchou, v dôsledku ktorej nechápe zmysel konania páchateľa, nie je tak schopná posúdiť
potrebu odporu proti súloži resp. iným sexuálnym praktikám. Poškodená osoba nie je schopná prejaviť
dostatočne jednoznačne svoju vôľu a dať svoj nesúhlas s konaním páchateľa zreteľne najavo o. i. aj z
dôvodu, že nevie rozumovo posúdiť, že zo strany páchateľa ide o neprípustné, protiprávne konanie, že
sa deje niečo nesprávne a že sa teda má brániť. O využitie bezbrannosti ide vtedy, ak obžalovaný vie o

tomto zdravotnom stave a zámerne ho využije na uskutočnenie súlože, resp. vykonanie inej sexuálnej
praktiky. V tomto konaní to bolo práve využitie bezbrannosti poškodenej, spočívajúcej v jej mentálnom
postihnutí, ktorým došlo k naplneniu skutkovej podstaty spáchaných trestných činov obžalovaným.

Odvolací súd ďalej upriamuje pozornosť na konkrétne odvolacie námietky obžalovaného, zohľadňujúc

relevantné, týkajúce sa podstaty predmetu konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti
odsúdenia obžalovaného, vyslovenia jeho viny a určeného druhu trestu a jeho výmery.

K námietke obžalovaného, že u poškodenej pri lekárskej prehliadke neboli zistené žiadne známky
násilia; zranenie, škrabance a pod., odvolací súd zdôrazňuje, že k naplneniu skutkovej podstaty

trestného činu znásilnenia, resp. sexuálneho násilia nie je nevyhnutné použitie fyzického násilia resp.
hrozby násilia páchateľom, ale dochádza k nemu aj zneužitím bezbrannosti obete. Táto skutočnosť
v konaní preukázaná bola a odvolací súd otázku využitia bezbrannosti poškodenej obžalovaným
dostatočne zdôvodnil vyššie, t. j. argumentácia obžalovaného o absencii použitia násilia a neexistencia
viditeľných zranení u poškodenej osoby neobstojí a nepostačuje pre vyslovenie pochybností, že k skutku

došlo tak, aby bola naplnená skutková podstata trestného činu znásilnenia a sexuálneho násilia tak, ako
sú tieto trestné činy definované v Trestnom zákone.

Ani argument obžalovaného, že pri tom, ako mal fyzický kontakt s poškodenou (pripúšťajúc vloženie
prstov do vagíny poškodenej a do jej análneho otvoru), nedošlo k jeho sexuálnemu uspokojeniu, nie je

relevantný, nakoľko sexuálne uspokojenie páchateľa nie je pre naplnenie skutkovej podstaty trestného
činuznásilneniaatrestnéhočinusexuálnehonásiliarozhodujúce,alepostačujesamotnýfakt,žeksúloži,
bez ohľadu na jej trvanie, a k iným sexuálnym praktikám zo strany obžalovaného došlo.Vo vzťahu k odvolacej námietke, že obžalovaný nemal vedomosť o zdravotnom stave poškodenej, že
ako ošetrovateľ nemal prístup k zdravotnej dokumentácii poškodenej, má súd za to, že ide o účelové
tvrdenie s úmyslom vyviniť sa zo vzneseného obvinenia vo vzťahu k definovaniu „zneužitia bezbrannosti

poškodenej". Obžalovaný si bol plne vedomý na akom pracovisku pracuje, kto sú klienti zariadenia
Domova sociálnych služieb, mal vedomosť o ich správaní. Aj keby súd pripustil, že obžalovaný nevedel
presne, odborne medicínsky, definovať diagnózu poškodenej, musel si byť vzhľadom na svoje pracovné
skúsenosti v zariadení plne vedomý mentality poškodenej. Ako osoba o.i. zodpovedná za starostlivosť
o klientov zariadenia, vnímajúca ich bežné správanie, obžalovaný poznal správanie poškodenej, sám

pri výsluchu opakovane vypovedal, že poškodená sa vyzliekala, či tancovala nahá, že „vystrájala na
chodbách", či robila problémy. Obžalovaný sám vypovedal, že poškodená údajne za cigarety urobila
čokoľvek, vrátane sexuálnych služieb. Zneužitie týchto znalostí, ako sa poškodená „bežne" správa,
možno bezpochyby definovať ako využitie jej bezbrannosti obžalovaným.

K námietke, že súd konštatuje stav bezbrannosti poškodenej ako rozhodujúce kritérium pri vyslovení

viny obžalovaného bez toho, aby tento stav definoval bližšie, či opísal skutočnosti, z ktorých je mentálne
postihnutie poškodenej zrejmé, odvolací súd zdôrazňuje, že ako v podanej obžalobe, tak aj v skutkovej
vete odsudzujúceho rozsudku súdu je uvedené, že poškodená S. T. bola zbavená spôsobilosti na právne
úkony právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Humenné sp. zn. Nc/1005/05 zo dňa 05.06.1995.
Je nesporné, že toto rozhodnutie súdu je založené na určitých objektívnych dôvodoch prameniacich v

mentálnom stave dotknutej osoby, rovnako ako aj jej umiestnenie v Domove sociálnych služieb. Taktiež
boli v priebehu vyšetrovania realizované znalecké posudky na posúdenie duševného stavu poškodenej,
pričom závery týchto posudkov sú súčasťou zdôvodnenia napadnutého rozhodnutia, čo v súhrne
považuje odvolací súd za postačujúce pre ustálenie definovania zdravotného stavu poškodenej, jej
mentálneho stavu ako stavu bezbrannosti v kontexte jeho zneužitia pri spáchaní skutku obžalovaným."

Dovolacie námietky obvineného proti spôsobu hodnotenia dôkazov a nenáležite zistenému skutkovému
stavu súdmi v pôvodnom konaní tak dovolací súd hodnotil ako nespôsobilé (vecne) naplniť dovolateľom
uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Súčasne platí, že hodnotenie
dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť ako dôvod

dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (ako ani žiaden iný z katalógu dovolacích
dôvodov dostupných pre obvineného v rámci § 371 ods. 1 Trestného poriadku).

* * *

Dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku možno podať, ak bolo obvinenému uložené
ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Obvinený k tomuto odvolaciemu
bodu namietal, že odvolací súd mu uložil napadnutým rozsudkom podľa § 73 ods. 1 Trestného zákona
sexuologické liečenie ústavnou formou napriek tomu, že ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu obvinený
nebol prepustený, resp. nebolo rozhodnuté postupom podľa § 448 Trestného poriadku o ukončení

ochranného sexuologického liečenia ambulantnou formou, ktoré bolo uložené rozsudkom Okresného
súdu Humenné z 26. apríla 2019, sp. zn. 3T/137/2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove
z 5. septembra 2019, sp. zn. 9To/34/2019.

V prvom rade sa žiada uviesť, že v prejednávanej veci odvolací súd rozhodol o mimoriadnom znížení

trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom podľa § 39 ods. 2 písm. c) Trestného
zákona, a to z dôvodu, že obvinený sa skutku dopustil v čase, kedy si neuvedomoval, že koná pod
vplyvom sexuálnej deviácie, ktorá mala podstatný vplyv na jeho ovládaciu schopnosť. Podľa § 39 ods. 2
písm. c) Trestného zákona (súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonomajvtedy,akodsudzujepáchateľa,ktorýspáchaltrestnýčinvstavezmenšenejpríčetnosti,asúd

má za to, že vzhľadom na zdravotný stav páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného
liečenia dosiahnuť ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania, pričom nie je viazaný obmedzeniami
uvedenými v odseku 3 a zároveň uloží ochranné liečenie), bol súd povinný (obligatórne) uložiť ochranné
liečenie podľa § 73 ods. 1 Trestného zákona - súd uloží ochranné liečenie v prípade uvedenom v § 39
ods. 2 písm. c) alebo § 40 ods. 1 písm. c) alebo ak páchateľ činu inak trestného nie je pre nepríčetnosť

trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný - pričom sa pri jeho ukladaní opieral aj
o závery znalkyne z odboru psychiatrie, ktorá vzhľadom na zistenú deviantnú motiváciu sexuálneho
správania obvineného navrhla ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou, pričom toto liečenie
považovala za nevyhnutné, keďže pobyt obvineného na slobode zo sexuologického hľadiska možnopovažovať za nebezpečný. Vzhľadom na uvedené tak dovolací súd nevzhliadol dôvodnosť ani tejto
dovolacej námietky.

* * *

Z pohľadu dovolateľom vytýkaných chýb tak napadnutým rozhodnutím ani konaním, ktoré mu
predchádzalo,nebolnaplnenýakýkoľvekdovolacídôvod,anizospektradôvodov,ktorédovolateľpriamo
uplatnil, ale ani z iných dovolacích dôvodov, pod ktoré by ním uvedené námietky inak bolo možné

podradiť (subsumovať).

Dovolací súd preto na neverejnom zasadnutí uznesením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
dovolanie obvineného odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371
Trestného poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.