Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 13. marec 2026

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 17Csp/152/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125209611
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Lampartová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2026:8125209611.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2 17Csp/152/2025

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Evou Lampartovou v spore žalobkýň: A. B. C. D., E. A., nar.
XX.XX.XXXX, a 2. C. A., nar. XX.XX.XXXX, obe bytom C. F. XX, XXX XX B., obe právne zastúpené:
JUDr. Mgr. Radim Komka, LL.M., advokát so sídlom Hlavná 27, 080 01 Prešov, IČO: 41 343 859, proti
žalovanej: Prvá Stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava – mestská časť
Ružinov, IČO: 31 335 004, o primerané finančné zadosťučinenie 5 535 EUR, takto

r o z h o d o l :

2 17Csp/152/2025

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyniam v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne sumu 900
EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobkyne m a j ú spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom

rozsahu vychádzajúc z prisúdenej istiny s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

9 17Csp/152/2025

1.Žalobkynesažaloboudoručenousúdudňa20.11.2025domáhaliodžalovanejzaplateniaprimeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 5 535 EUR. Žalobu odôvodnili tým, že v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9Csp/42/2025 boli ako žalobkyne v postavení spotrebiteľov
úspešné v konaní o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a určenie neprijateľnosti ôsmich

zmluvných podmienok. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 9Csp/42/2025 zo dňa 11.09.2025,
právoplatným dňa 11.11.2025, súd určil bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zo Zmluvy o medziúvere
a stavebnom – spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXX X XX zo dňa 13.06.2011 a tiež určil neprijateľnosť
ôsmych zmluvných podmienok nachádzajúcich sa priamo v zmluve. Žalobkyne poukázali na § 3
ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. Odôvodňovali, že si ako spotrebitelia uplatňujú primerané finančné
zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľských práv, ktoré boli nútené brániť v uvedenom základnom
súdnom konaní. S poukazom na funkcie PFZ mali za to, že výška PFZ nemôže mať len symbolický

význam, nakoľko PFZ v symbolickej výške nemôže byť primeraným ani spravodlivým. Do pozornosti
dali, že na rozdiel od iných inštitútov finančného zadosťučinenia v našom právnom poriadku, pri inštitúte
PFZ je možné zadosťučinenie len v peňažnej forme, ako jediného prostriedku. Voľná úvaha súdu pri
určení výšky PFZ by mala vychádzať z intenzity porušenia spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa.S poukazom na skutočnosť, že im bol poskytnutý úver vo výške 19 870 EUR, žalovaná požadovala
podľa zmluvy celkovú výšku nákladov 14 205,10 EUR a na úver celkovo zaplatili 27 477,90 EUR, teda
žalovaná sa bezdôvodne obohatila o sumu 7 607,90 EUR, tak navrhovali PFZ vo vzťahu k určeniu

bezúročnosti a bezpoplatkovosti vo výške 4 735 EUR, čo predstavuje cca 30 % zo sumy 14 205,10
EUR, o ktorú sa žalovaná mienila na ich úkor bezdôvodne obohatiť. Vo vzťahu k šiestim judikovaným
zmluvným podmienkam si uplatnili PFZ vo výške 100 EUR za každú zmluvnú podmienku, t.j. spolu 800
EUR. Ohľadom výšky PFZ pri neprijateľných zmluvných podmienkach poukázali na recentné rozsudku
krajského súdu v Prešove sp. zn. 18CoCsp/4/2025 zo dňa 29.05.2025 a sp. zn. 22CoCsp/8/2025 zo

dňa 09.06.2025. Záverom poukázali na to, že otázka rozsahu porušenia spotrebiteľského práva je
definovaná rozsudkom v základnom konaní, ktorý je hmotnoprávnou podmienkou nároku na primerané
finančné zadosťučinenie, pričom z tejto hmotnoprávnej podmienky je potrebné vychádzať ako záväznej.

2. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16.12.2025 navrhla, aby súd žalobu zamietol a priznal
jej náhradu trov konania. Mala za to, že zo strany žalobkýň ide o účelové a šikanózne konanie a

nárok žalobkýň je nedôvodný, resp. neprimeraný. Predovšetkým uviedla, že žalobkyne nešpecifikovali
a neodôvodnili primeranosť žalovaného nároku na základe zákonných kritérií. Vytýkala absenciu opisu,
v čom konkrétnom malo spočívať porušenie práva žalobkýň, aký bol rozsah či následky, ako i doba
trvania údajného porušenia práv žalobkýň. Výšku PFZ považovala za absolútne neprimeranú s ohľadom
na reálne vzniknuté následky v danom prípade. Žalovaná poukázala na svoj postoj v základnom

konaní, ktoré zbytočne nepredlžovala a nepodávala opravný prostriedok proti prvoinštančnému
rozhodnutiu a toto rozhodnutie rešpektovala. Poukázala tiež na to, že žalobkyne sa voči nej domáhajú
i vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 7 607,90 EUR v konaní vedenom na tunajšom súde
pod sp. zn. 7Csp/152/2025, ktoré obdobne nadväzuje na základné konanie o určenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru. Žalovaná nárok žalobkýň na bezdôvodné obohatenie nerozporuje a má

záujem spor vyriešiť dohodou strán. Aj s ohľadom na uvedené považovala žalovaná PFZ za absolútne
neprimerané , pretože suma 5 535 EUR (počítaná zo sumy 14 205,10 EUR) má slúžiť len na obohatenie
sa žalobkýň na úkor žalovaného a táto nie je na úrovni účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.
Dodal, že úverová zmluva bola uzatvorená v roku 2011 za úplne iných zákonných podmienok, ako
existujú v súčasnosti a zmluvné podmienky, ktoré boli určené ako neprijateľné už žalovaná dlhú dobu

vo svojich úverových podmienkach neuplatňuje, čím sa podľa žalovanej stráca akákoľvek odradzujúca
funkcia PFZ. Žalovaná poukázala na judikát R 47/2022, § 3 ods. 5 tretej vety zákona č. 250/2007
Z.z. i § 3 ods. 1 písm. e) zák. č. 108/2024 Z.z. a dôvodovú správu k tomuto zákonu o ochrane
spotrebiteľa. Rovnako tiež poukázala na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoCsp/46/2021,
z ktorého vyplýva, že PFZ má byť primerané a súd má uviesť všetky relevantné okolnosti a úvahy, na

základe ktorých kvantifikoval PFZ. Záverom žalovaná poukázala i na rozhodnutia súdov, ktorými bolo
priznané podstatne nižšie PFZ, než v danom prípade – rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
23CoCsp/36/2020 z 19.10.2020 priznané PFZ 300 EUR vo veci, kde vzniklo bezdôvodné obohatenie
v sume 1 407,67 EUR, ďalej rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25CoCsp/4/2021 zo dňa
25.05.2021, ktorým súd priznal PFZ vo výške 300 EUR vo veci, kde vzniklo bezdôvodné obohatenie

veriteľa v sume 701,34 EUR, či tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8CoCsp/57/2020
z 26.08.2021, ktorým bolo priznané PFZ v sume 200 EUR vo veci, kde bola vyhlásená neprijateľná
zmluvná podmienka a bezdôvodné obohatenie bolo v sume 345,22 EUR. Poukázala i na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 11/2016 zo dňa 07.02.2018, pričom mala za to, že jej opätovné
sankciovanie za porušenie jej povinností napriek rešpektovaniu zásad spotrebiteľského práva, je

nevyváženou aplikáciou právnej úpravy v rozpore s princípmi právneho štátu.

3. Žalobkyne v replike zo dňa 05.01.2026 zotrvali na podanej žalobe. Uviedli, že rozsudok vydaný
v základnom konaní jasne deklaruje, že v právnom vzťahu založenom na základe predmetnej zmluvy
o úvere došlo k porušeniu noriem spotrebiteľského práva. Mali za to, že tvrdenia žalovanej o neexistencii

a nepreukázaní porušenia práv a povinností len odzrkadľujú jej prístup k rešpektovaniu príslušných
noriem spotrebiteľského práva a princípu ochrany spotrebiteľa. Podľa žalobkýň PFZ je nárokom
z porušenia práv spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa deklarovaného súdnym
rozhodnutím, preto sa na prejednávanú vec vzťahuje § 3 ods. 1 písm. e) zák. č. 108/2024 Z.z. Uviedli, že
základné konanie iniciovali z dôvodu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a úspešne

si tak uplatnili porušenie svojho práva garantovaného zákonom o ochrane spotrebiteľa i zákonom
o spotrebiteľských úveroch. Dodali, že § 3 ods. 1 písm. e) zák. č. 108/2024 Z.z. zakladá nárok na
finančné zadosťučinenie už pri úspešnom uplatnení porušenia práva alebo povinnosti v oblasti ochrany
spotrebiteľa bez toho, že by sa vyžadovala čo i len potenciálna ujma. Opätovne uviedli, že PFZ má plniťsatisfakčnú a primerane aj preventívno-sankčnú funkciu. Ohľadom funkcií PFZ citovali z rozhodnutia
NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017. Zákonom stanovenými kritériami pri určovaní výšky PFZ sú najmä
povaha, závažnosť, rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia práva spotrebiteľa alebo povinnosti

v oblasti ochrany spotrebiteľa. Mali za to, že PFZ je potrebné chápať ako dovŕšenie nápravy vadného
stavu, ktorého základom bol úspech spotrebiteľa v súdnom konaní a PFZ má nahradiť určitý diskomfort
spôsobený súdnym konaní (či už vyhľadanie občianskeho združenia na ochranu spotrebiteľa alebo
advokáta alebo účasť na súde a podobné, keďže spotrebiteľ mohol tento čas využiť inak). Žalobkyne
považovali nimi uplatnenú výšku PFZ za primeranú a adekvátnu, zodpovedajúcu účelu PFZ. Poukázali

pritom na postoj žalovanej a intenzitu porušenia spotrebiteľských noriem, keď žalovaná nechce niesť
akúkoľvek zodpovednosť za porušenie svojich zákonných povinností. Vzhľadom na permanentný
odmietavý postoj žalovanej voči svojim pochybeniam mali za to, že uplatnená je nielen primeraná, ale
i zjavne nízka. Uviedli tiež, že žalovaná dlhodobo a vo veľkom rozsahu porušuje spotrebiteľské práva
na finančnom trhu a napriek množstvu rozsudkov vydaných proti nej, stále používa nekalé obchodné
praktiky a snaží sa na úkor spotrebiteľov obohacovať. S poukazom na čl. 7 ods. 1 Smernice Rady

93/13/EHS z 05.04.1993 dodali, že členský štát EÚ mal prijať dostatočne odradzujúce mechanizmy,
aby zabránil porušovaniu práv spotrebiteľom a takýmto mechanizmom je aj práve inštitút PFZ. Za
objektívne kritérium považovali výšku škodlivého následku, ktorý žalovaná spôsobila alebo mienila
spôsobiť porušením spotrebiteľského páva. V danom prípade mali za to, že šlo o mimoriadne závažné
porušenie spotrebiteľských práv a povinností. Porušenie žalovanej malo majetkový charakter a vznikla

im tak ujma, ktorá nebola iba v akademickej rovine. Bol narušený ich bežný život. Z8verom opätovne
poukázali na novšie rozhodnutia – rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoCsp/22/2024
z 28.11.2024, ktorým bolo priznané PFZ 1 500 EUR a sp. zn. 7CoCsp/9/2024 z 28.11.2024, ktorým bolo
priznané PFZ 500 EUR, a to ako viac ako 50 % zo sumy požadovanej dodávateľom nedôvodnou žalobou
v základnom konaní, pričom žalobkyne si v tomto prípade uplatňujú iba 30 % zo sumy požadovanej

dodávateľom nedôvodnou žalobou. Čo sa týka tvrdení žalovanej o tom, že ide o šikanózny výkon práva
zo strany žalobkýň, tak uviedli, že inštitút PFZ nepozná žiadnu alternatívu peňažnej forme PFZ a tak
spotrebiteľ sa v istej forme obohatiť musí, avšak nejedná sa o bezdôvodné obohatenie. Zákon nepočíta
s morálnou satisfakciou a s peňažných zadosťučinením len ako doplnkom, či alternatívou. Počíta iba
s finančnou satisfakciou , v ktorej je obsiahnutá aj morálna.

4. Žalovaná v duplike zo dňa 29.01.2026 iba stručne uviedla, že sa pridržiava doterajšej argumentácie.

5. Súd nariadil vo veci pojednávanie.

6. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými a označenými stranami
sporu (na čl. 9 rozsudok Okresného súdu Prešov, č.k. 9Csp/42/2025 – 149 zo dňa 11.09.2025 spolu
s doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti nachádzajúcou sa na čl. 21), oboznámil sa tvrdeniami
strán sporu, ako aj s obsahom ostatného spisového materiálu a na základe vykonaného dokazovania
a nesporných tvrdení zistil tento skutkový stav:

7. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 9Csp/42/2025-149 zo dňa 11.09.2025, právoplatným
dňa 11.11.2025, súd určil, že úver zo Zmluvy o medziúvere a stavebnom – spotrebiteľskom úvere
č. XXXXXXX X XX zo dňa 13.06.2011 je bezúročný a bez poplatkov (I. výrok) a vo výroku II. určil
neprijateľnosť zmluvných podmienok v Zmluve o medziúvere a stavebnom – spotrebiteľskom úvere č.

XXXXXXX X XX zo dňa 13.06.2011 v
- čl. II. Čerpanie, úročenie, doba splatnosti, splácanie medziúveru a stavebného úveru a ďalšie
podmienky, v časti Medziúver: bod 6. v znení: „Veriteľ je oprávnený uspokojiť z mesačnej splátky úrokov
z medziúveru prednostne sankčné úroky a poplatky.“
- v čl. II. Čerpanie, úročenie, doba splatnosti, splácanie medziúveru a stavebného úveru a ďalšie

podmienky, v časti Stavebný úver: bod 2. v znení: „Veriteľ je oprávnený uspokojiť z mesačnej splátky
svoje pohľadávky v nasledovnom poradí: sankčné úroky, poplatky, úroky a istinu.“
- čl. V. Práva a povinnosti zmluvných strán, v znení: „Dlžník najmä: 5. písomne a bez zbytočného
odkladu informovať veriteľa o všetkých zmenách skutočností, týkajúcich sa dlžníka, ktoré boli veriteľovi
oznámené v lehote do čiastočného alebo úplného vyplatenia medziúveru, prípadne boli podmienkou

na jeho schválenie (získanie), najmä o zmene výšky príjmu, zmene majetkových pomerov, zmenách
týkajúcich sa založenej nehnuteľnosti, zmene adresy trvalého resp. prechodného pobytu a zmene
osobnéhostavu.Zároveňsadlžníkzaväzujeoznámiťveriteľovivšetkyzmenytýkajúcesaosôbamajetku
prípadne iných skutočností, ktoré by mohli mať vplyv na hodnotu zábezpeky, ktorou bol jeho záväzokzabezpečený. V prípade, že veriteľovi nesplnením tejto povinnosti vznikne akákoľvek škoda, zaväzuje
sa túto uhradiť v lehote a na účet určený veriteľom.“
- čl. VI. Omeškanie, v znení: „2. Ak je dlžník v omeškaní so splátkou, má veriteľ právo účtovať si 3%

p. a. úrok pri stavebnom úvere a 5 % p. a. úrok pri medziúvere z omeškania nad dohodnutú úrokovú
sadzbu zo zameškaných splátok. V prípadoch uvedených v odseku 3., čl. VI. tejto zmluvy má veriteľ
právo účtovať si pri stavebnom úvere 3% p. a. úrok z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu z
celého zostatku dlhu a pri medziúvere 5 % p. a. úrok z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu z
celého zostatku dlhu.“

- čl. VII. Odstúpenie od zmluvy, bod 10. v znení: „V prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina,
nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s touto zmluvou.“
- čl. VIII. Záverečné ustanovenia, bod 3. v znení: „Zmluvné strany súhlasia s tým, že pre spory z
bankového obchodu, vzniknuté medzi veriteľom a dlžníkom v súvislosti s touto zmluvou je v prípade,
že veriteľ uzatvorí s dlžníkom rozhodcovskú zmluvu príslušný Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk
so sídlom v Bratislave.“

- čl. VIII. Záverečné ustanovenia, bod 6. v znení: „Dlžník, resp. dlžníci vyhlasujú, že pri práve na peňažné
plnenie z tejto zmluvy, práve na vrátenie celého zostatku úveru v zmysle čl. VI. ods. 2 tejto zmluvy
a čl. VII., práve na vrátenie bezdôvodného obohatenia po odstúpení od tejto zmluvy v zmysle § 401
Obchodného zákonníka predlžujú zákonnú premlčaciu dobu na 10 rokov od doby, keď začne prvý raz
plynúť. Ak je záväzok zabezpečený ručiteľom, ručiteľ berie na vedomie, že sa voči nemu právo veriteľa

nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi.“
- čl. VIII. Záverečné ustanovenia, bod 8. v znení: „Veriteľ má právo použiť peňažné prostriedky na
všetkých účtoch dlžníka započítaniu akýchkoľvek svojich pohľadávok, ktoré má voči dlžníkovi, t. j. aj
pohľadávok nesplatných alebo premlčaných.“
Vo výroku III. zamietol žalobu o určenie neprijateľnosti dvoch ďalších zmluvných podmienok a o trovách

konania rozhodol vo výroku IV. tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť každej zo žalobkýň náhradu trov
konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov.

8. Žalobkyne vystupovali v predchádzajúcom súdnom konaní rovnako ako žalobkyne, iniciovali začatie
predmetného konania za účelom ochrany svojich práv spotrebiteľov. Žalovaná bola tiež v postavení

žalovanej, pričom z rozsudku vyplýva, že úver sa má považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu,
že v zmluve bola nesprávne uvedená výška úveru a absentovali aj predpoklady pre výpočet RPMN.

9. Zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa nasledujúcej právnej úpravy:

10. Vzhľadom na prechodné ustanovenia zakotvené v § 53 zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa je potrebné na danú vec aplikovať zákon č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2024.

11. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov každý spotrebiteľ má právo

na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

12. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

13. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch predávajúci nesmie

a) ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu,
b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3,
c) používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.1)

14. Podľa § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Občiansky zákonník“) spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišnézmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri

uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

15. Zákonnými predpokladmi úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle
vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je:

- existencia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo
osobitnými predpismi slúžiacimi na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o spotrebiteľskom úvere, zákon
o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka),
- úspešné uplatnenie porušenia tohto práva alebo povinnosti spotrebiteľom na súde a
- pasívne vecne legitimovaný subjekt, ktorý za porušenie predmetného práva alebo povinnosti
zodpovedá.

16. Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol spotrebiteľ
v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa, základ nároku
je daný (napr. uznesenie 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 alebo 17Co/17/2018 zo dňa 10.4.2018).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019 sa s týmto názorom

stotožnil a uviedol nasledovné: „Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má plniť jednak
funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od
protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity
spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich
práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného

práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie
zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.“

17. V súlade s princípom právnej istoty upraveným v článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd
prvej inštancie preto rešpektuje uvedené právne závery vyšších súdnych autorít a plne na nich odkazuje.

18. V predmetnej veci bolo nesporné, že žalobkyne boli ako spotrebiteľky úspešné v konaní proti

žalovanej o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, ako aj v konaní o určenie neprijateľných
zmluvných podmienok. Skutkový stav ako taký nebol medzi stranami sporný. Sporným v tomto konaní
bolo iba právne posúdenie splnenia zákonných predpokladov pre priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia a výška prípadného primeraného finančného zadosťučinenia. Preto súd v prvom rade
konštatuje, že právny vzťah medzi účastníkmi konania je spotrebiteľského charakteru, žalobkyne

vystupujú ako spotrebitelia a žalovaná ako dodávateľ a na predmetný spotrebiteľský vzťah sa vzťahuje
úprava zakotvená v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 250/2007 Z.z.
oochranespotrebiteľaaajosobitnáúpravaspotrebiteľskýchzmlúvuvedenávustanoveniach§52anasl.
Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy).

19. Súd po vykonanom dokazovaní s poukazom na uvedené ustanovenia dospel k záveru, že dikcia
§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa bola naplnená, a preto žalobkyne ako spotrebiteľky, ktoré
na súde úspešne uplatnili porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o spotrebiteľských
úveroch, majú právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovanej, ktorá za toto porušenie práv
spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa zodpovedá.

20. Súd má za to, že v danom prípade je z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 9Csp/42/2025
zo dňa 11.09.2025 zrejmé, že došlo k porušeniu práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa
predovšetkým tým, že koncipovaním zmluvy s absenciou obligatórnych náležitostí žalovaná de facto
uložila spotrebiteľom povinnosť platiť poplatky a úroky bez právneho dôvodu (porušenie povinnosti

uloženej § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o ochrane spotrebiteľa), keďže na základe zmluvy, ktorá sa kvôli
uvedeným nedostatkom považovala za bezúročnú a bez poplatkov, došlo k bezdôvodnému obohateniu
na strane žalovaného voči žalobkyniam. K porušeniu práv spotrebiteľa došlo aj zakomponovaním
neprijateľných zmluvných podmienok (§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona o ochrane spotrebiteľa).21. Súd mal tak za to, že vyššie uvedené porušenie práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa boli
v tomto konaní riadne preukázané. Súd navyše zastáva názor, že porušenie práva alebo povinnosti

vo vzťahu k spotrebiteľovi nemusí byť konštatované vo výroku rozsudku, pretože takáto podmienka
nevyplýva zo znenia ustanovenia § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ako aj na právne

závery, ku ktorým súd použitím uvedených právnych noriem dospel, súd dospel k záveru, že žalobkyne
majú nárok na primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanej, avšak nestotožnil sa so žalobkyňami
uplatnenouvýškouprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,aleurčiljuvsume900EUR.Vprevyšujúcej
časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

23. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, súd sa domnieva, že priznaná suma

reflektuje závažnosť konkrétnych porušení práv spotrebiteľa, konkrétne skutkové okolnosti v danom
prípade a intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, prípadne potenciálnych dôsledkov, ktoré
spotrebiteľom hrozili, ako aj subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Pri určovaní výšky
primeraného finančného zadosťučinenia súd zohľadnil všetky osobitosti tohto prípadu a dospel k záveru,
že primerané finančné zadosťučinenie v úhrnnej výške 900 EUR považuje za primerané, spĺňajúce

jednak funkciu satisfakcie pre žalobkyne a minoritne aj funkciu sankcie pre žalovanú zohľadňujúc
podľa názoru súdu ako najvýznamnejšiu skutočnosť, že nesprávne koncipovanou zmluvou, v ktorej
absentovali, resp. boli nesprávne uvedené obligatórne náležitosti podľa § 9 zák. č. 129/2010 Z.z.,
mohlo dôjsť (a aj došlo) k majetkovému zásahu do práv žalobcov - bezdôvodným obohatením na
strane žalovanej, čo vyvolalo u žalobkýň ako spotrebiteliek stav právnej neistoty, ktorý mohli/museli

riešiť podanou žalobou, pričom bolo preukázané, že zmluva okrem toho, že neobsahovala obligatórne
náležitosti, obsahovala osem výrokom súdu judikovaných neprijateľných zmluvných podmienok.
Žalovaná tiež nespochybnila, že na strane žalobkýň došlo aj k zásah do ich majetkovej sféry, keď sa
žalovaná uznáva, že sa obohatila na úkor žalobkýň o sumu 7 607,90 EUR, avšak poukazuje na tú
skutočnosť,žebezdôvodnéobohateniejeeštestálepredmetominéhokonaniavedenéhonatomtosúde.

Titulom absencie, resp. nesprávnosti obligatórnych náležitostí zmluvy, v dôsledku ktorého pochybenia
na strane dodávateľa došlo i k aplikácii bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čo ďalej viedlo k vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 100 EUR. Absencia obligatórnych podmienok mala potenciál zasiahnuť do majetkových práv
žalobkýň, avšak rozsah tohto majetkového zásahu súd nepovažoval za potrebné zohľadniť v danom

prípade pre účely určenia PFZ, keďže žalobkyne si v tomto konaní neuplatňovali PFZ titulom vzniku
bezdôvodného obohatenia, ale iba titulom právoplatnosti rozhodnutia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
(ktoré predstavuje iba odpoveď na predbežnú otázku pri uplatnení bezdôvodného obohatenia). Iba
v prípade, že by si žalobkyne uplatňovali PFZ aj titulom bezdôvodného obohatenia, tak by súd považoval
za ďalšiu okolnosť, ktorá by sa mala zohľadňovať pri určení sumy PFZ, aj hodnotu bezdôvodného

obohatenia alebo sumu, o ktorú sa dodávateľ hodlal obohatiť. Súd má za to, že uvedená suma 100
EUR nie je symbolická, ani privysoká s ohľadom na porušenia práv, ktorých sa žalovaná ako dodávateľ
voči žalobkyniam ako spotrebiteľkám v súvislosti s nesprávne koncipovanou zmluvou dopustila.
Titulom ôsmych neprijateľných zmluvných podmienok súd prakticky v zhode s návrhom žalobkýň
priznal žalobkyniam primerané finančné zadosťučinenie súhrnne vo výške 800 EUR, ktoré reflektuje

predovšetkým závažnosť obsahu jednotlivých neprijateľných zmluvných podmienok. Ohľadom výšky
PFZ pri určení neprijateľných zmluvných podmienok, súd podporne poukazuje na rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove napr. č.k. 18CoCsp/4/2025-85 zo dňa 29.05.2025, odsek 21. odôvodnenia: „Primeraná
povahe a rozsahu mnohonásobného porušenia práv žalobcov (predloženie spotrebiteľskej zmluvy s 5
neprijateľnými zmluvnými podmienkami na podpis spotrebiteľom) je suma 100 eur za každú určenú

neprijateľnú zmluvnú podmienku, t.j. celkovo 500,- eur. Súdom prvej inštancie priznanú suma 50,- eur
za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku odvolací súd nepovažuje za dostatočnú vo vzťahu reálnemu
a efektívne odradzujúcemu účinku pre dodávateľa na upustenie od porušovania spotrebiteľských práv.“
či č.k. 22CoCsp/8/2025-110 zo dňa 09.06.2025, odsek 19. odôvodnenia: „Vzhľadom na porušenie
spotrebiteľských práv žalobcu zo strany žalovanej, sa priznanie finančného zadosťučinenia javí ako

dôvodné. Nie však v plnej výške ako si žalobca uplatnil 300,- eur za každú určenú neprijateľnú zmluvnú
podmienku (2.400,- eur). Žalobca svoje dôkazné bremeno uniesol len čiastočne, preto odvolací súd pri
určení výšky uplatneného nároku zohľadnil skutočnosť podania žaloby, priebeh samotného súdneho
konania a dospel k záveru, že primeraná povahe a rozsahu mnohonásobného porušenia práv žalobcu(predloženie spotrebiteľskej zmluvy s 8 neprijateľnými zmluvnými podmienkami) je suma 100,- eur za
každú určenú neprijateľnú zmluvnú podmienku, t.j. celkovo 800,- eur. Súdom prvej inštancie priznanú
suma 50,- eur za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku odvolací súd nepovažuje za dostatočnú

vo vzťahu reálnemu a efektívne odradzujúcemu účinku pre dodávateľa na upustenie od porušovania
spotrebiteľských práv. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu takáto suma vo vzťahu k žalobcovi ako
spotrebiteľovi nepredstavuje neopodstatnené a neprimerané obohacovanie sa. Suma vo výške 800,-
eur poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi dostatočnú satisfakciu a kompenzáciu nekomfortnej situácie
vedeniaspotrebiteľskéhosporuvočižalovanejakododávateľovi.Odvolacísúdpoznamenáva,žečasový

aspekt na uplatnenie a výšku žalobcom uplatneného nároku nemá relevanciu.“ Podľa názoru súdu
úhrnná výška primeraného finančného zadosťučinenia 900 EUR teda zohľadňuje všetky zásahy do
práv žalobkýň titulom absencie obligatórnych náležitostí v zmluve, čoho dôsledkom bola bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru a titulom existencie neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve. Súdu sa
tiež javí, že priznaná suma reflektuje aj rozsah a trvanie zásahu do práv žalobcov, pričom súčasne
sa javí vo vzťahu k samotnému žalovanej jednoznačne ako nelikvidačná. Je potrebné dodať, že súd

zohľadňoval aj tú skutočnosť, že v predchádzajúcom konaní bol žalobkyniam priznaný aj nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu, a teda že žalobkyniam v súvislosti s predchádzajúcim konaním
budú (boli) uhradené náklady, ktoré im vznikli v súvislosti s bránením ich spotrebiteľských práv.

24. Záverom súd zdôrazňuje aj fakt, že účelom primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení

práv spotrebiteľa síce nemá byť len odradenie dodávateľa od takýchto praktík do budúcna, je ním aj
určitá satisfakcia pre spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne
silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol potenciálny benefit aj pre ostatných spotrebiteľov,
avšak stále so zreteľom na to, že primerané finančné zadosťučinenie nemá byť nástrojom obohacovania
sa pre spotrebiteľa. Priznané primerané finančné zadosťučinenie pritom predstavuje 4 % z pôvodne

poskytnutej čiastky úveru a podľa názoru súdu takúto výšku nemožno vyhodnotiť ako neprimeranú pri
zohľadnení všetkých porušení práv spotrebiteľa, či povinností dodávateľa, ktoré v danom zmluvnom
vzťahu nastali.

25. Na dôvažok sa žiada dodať, že žalovanou prezentované úvahy o šikanóznom spôsobe výkonu práva

žalobkyňami neboli v konaní preukázané. Každý má právo na súdnu ochranu svojho domnelého práva
a žalobkyne podľa názoru súdu zjavne iba uplatnili svoje právo na primerané finančné zadosťučinenie
vyplývajúce im zo zákona na súde. Súd nevzhliadol žiaden dôvod na vyslovenie, že by v danom prípade
malo iniciovanie sporu žalobkyňami šikanózny charakter, alebo bolo v rozpore s dobrými mravmi.

26. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

28. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak,
že žalobkyniam priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Plný úspech
žalobkýň v konaní, kde výška plnenia závisí od úvahy súdu, súd odvodzoval od úspechu v základe
nároku. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. K

tomu podporne súd poukazuje na literatúru, napr. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str.
926-927, cit. „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho

totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti“. Súd je toho názoru, že v prípadoch, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí
len od úvahy súdu, pričom súčasne žalobca neuplatňuje výšku plnenia v zjavne nedôvodnej výške,
predstavujúcej šikanózny výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom
na spravodlivom usporiadaní veci, nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať, aby sa presne

„trafil“ do úvahy súdu, pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania, ak
bol žalobca v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. I keď Civilný sporový
poriadok nemá ustanovenie totožné s niekdajším § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
bolo priamym zákonným podkladom pre priznanie plnej náhrady trov konania aj v prípade čiastočnéhoúspechu, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie uvedené závery právnej teórie
a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy nie je dôvod na ustúpenie od
takého záveru. Súd ďalej už len poznamenáva, že tak, ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p.,

tak aj v súčasnosti podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia.

Poučenie:

2 17Csp/152/2025

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.