Rozsudok – Záložné právo ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Prešov

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Marek Kohút

Oblasť právnej úpravy – Občianske právoZáložné právo

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdené

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8321201591
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8321201591.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom
D. XXX/XX, XXX XX E. – E., zastúpený: JUDr. Ľubomír Niedelský, advokát, so sídlom Hviezdoslavova
7, 040 01 Košice, IČO: 45005311, proti žalovaným: 1/ BIO - AGRO VÝRAVA s.r.o., so sídlom Námestie
slobody 2, 066 01 Humenné, IČO: 36 741 663, 2/ MÄSO TRADE LTD s. r. o., so sídlom Štefanikova 18,
066 01 Humenné, IČO: 36 509 621, žalovaní v 1. a v 2. rade zastúpení: JUDr. Ondrej Keller, advokát, so
sídlom Námestie slobody 2, 066 01 Humenné, IČO: 42085934, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní
žalovaného v 1/ rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 11C/23/2021-115 zo dňa 17.2.2022,

takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku I., ktorým žalobe vyhovel a
výroku III. o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade.

Žalobca má proti žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdHumenné(ďalejlen„súdprvejinštancie,okresnýsúd“)rozhodol
takto:

„I. Súd určuje, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností rodinného domu súp. č. XXX
postaveného na pozemku parcele registra „C“ parc. č. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
262m2 a pozemkov parcely registra „C“ parc. č. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 262m2,
parc. č. XXXX - záhrady o výmere 301m2 nachádzajúcich sa v katastrálnom území F., obec F., okres
F. evidovaných Okresným úradom Humenné, katastrálnym odborom na Liste vlastníctva č. XXXX.

II. Súd žalobu voči žalovanému v 2/ rade zamieta.

III. Súd žalobcovi voči žalovanému v1/ rade priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že
o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

IV. Súd žalovanému v 2/ rade voči žalobcovi priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že
o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.“

2.Vdôvodochsvojhorozhodnutiauviedol,žedodňa26.10.2019bolvlastníkomnehnuteľnostírodinného
domu súp. č. XXX postaveného na pozemku parcele registra „C“ parc. č. XXXX - a pozemkov parcelyregistra „C“ parc. č. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 262 m2 a parc. č. XXXX - záhrady o
výmere 301 m2 zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie F.. Pod číslami vkladu
G. XXX/XX a G. XXX/XXXX bolo k týmto nehnuteľnostiam zriadené záložné právo zabezpečujúce

pohľadávky záložného veriteľa M.O.R - faktoring, s. r. o., ktorý nadobudol od pôvodného záložného
veriteľa Slovenskej sporiteľne, a. s.. V priebehu augusta 2018 bolo žalobcovi doručené oznámenie
záložného veriteľa M.O.R - faktoring, s. r. o. o začatí výkonu záložných práv, a to formou priameho
predaja zálohu. Koncom roka 2020 sa žalobca dozvedel, že v priebehu roka 2019 došlo k zrealizovaniu
výkonu záložného práva formou priameho predaja a namiesto neho je ako vlastník evidovaný žalovaný

v 1. rade. Žalobca na katastrálnom odbore zistil, že kúpnou zmluvou zo dňa 27.9.2019 uzavretej medzi
žalovaným v 2. rade ako predávajúcim a konajúcim ako záložný veriteľ v mene žalobcu a žalovaným
v 1. rade ako kupujúcim boli nehnuteľnosti prevedené do vlastníctva žalovaného v 1. rade za kúpnu
cenu 91.500,- eur.

3. Žalobca ďalej uviedol, že záložný veriteľ správu o zrealizovaní výkonu záložného práva žalobcovi

bez zbytočného odkladu nepodal, ani tak neurobil do dňa podania žaloby. Z tejto kúpnej zmluvy je tiež
zrejmé, že pôvodný záložný veriteľ M.O.R - faktoring, s. r. o. previedol zmluvou o odplatnom postúpení
pohľadávky zo dňa 19.9.2019 svoje pohľadávky zabezpečené záložnými právami na nehnuteľnostiach
na postupcu, a to žalovaného v 2. rade, ktorý dokončil realizáciu výkonu záložného práva priamym
predajom. Taktiež z tejto kúpnej zmluvy vyplýva, že pohľadávky zabezpečené záložným právom vznikli

zo zmlúv o úvere uzavretých medzi pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a. s. a dlžníkmi
fyzickými osobami - 1. B. C. H. a 2. I. H. J..

4. S poukazom na ust. § 52 ods. 1, 2 a 4, § 53 ods. 10 a § 879r Občianskeho zákonníka, podľa žalobcu
pohľadávky zabezpečené záložnými právami na nehnuteľnostiach, ktoré vznikli zo Zmlúv o úvere č.

XXXXXXXXX zo dňa 8.6.1999 a č. XXXXXXXX zo dňa 8.6.1999, sú pohľadávky zo spotrebiteľských
zmlúv. Preto ak záložný veriteľ - žalovaný v 1. rade zrealizoval výkon záložných práv, mohol tak po 1.
júni 2014 urobiť jedine formou dobrovoľnej dražby alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov.
Pri výkone záložného práva zabezpečujúceho pohľadávky zo spotrebiteľských zmlúv podľa žalobcu je
zakázaná a vylúčená realizácia priameho predaja zálohu záložným veriteľom, a to aj napriek tomu, že

takéto oprávnenie záložného veriteľa vyplýva zo zmluvy o zriadení záložného práva. Keďže tak záložný
veriteľ v tomto prípade urobil, konal v priamom rozpore so zákonom. V zmysle uvedeného je kúpna
zmluva zo dňa 27.9.2019 absolútne neplatná a nemá žiadne právne účinky, pretože žalovaný v 2. rade
nemohol previesť vlastníctvo k nehnuteľnostiam na žalovaného v 1. rade priamym predajom zálohu.
Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom týchto nehnuteľností, pretože len

rozsudok o určenie vlastníckeho práva môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri
nehnuteľností.

5. Žalovaní vo svojom vyjadrení k žalobe nesúhlasili s podanou žalobou a nesúhlasili ani s názorom
žalobcu, že výkon záložného práva priamym predajom zálohu nebol prípustný. Žalovaní nepopreli, že

zmluva o úvere podľa § 479 Obchodného zákonníka je síce zmluvou spotrebiteľskou, ale poskytnutý
úver nepovažovali za spotrebiteľský úver, ktorý by spadal pod režim zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, a to s poukazom na ust. § 1 ods. 3 písm. c) a d) tohto zákona. Taktiež podľa
názoru žalovaných nie je možné a prípustné riešiť otázku týkajúcu sa neplatnosti kúpnej zmluvy, s
prihliadnutím na právny následok postupu záložného veriteľa, teda žalovaného v 2. rade a žalovaného

v 1. rade ako na nadobúdateľa s ohľadom na jeho ochranu v dobrej viere nadobudnutého vlastníckeho
práva vychádzajúceho z aktuálneho zápisu v evidencii nehnuteľnosti. Preto aj žalovaní namietajú
neosvedčenie naliehavého právneho záujmu a aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na podanie žaloby, a
to z dôvodu, že žalobca nebol nikdy zmluvnou stranou zmluvy o úvere a ani zmluvy o zriadení záložného
práva. Žalovaný v 2. rade ďalej namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu, keďže žalobca sa podanou

žalobou domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorej on nie je vlastníkom. Žalovaný v 2.
rade po uzatvorení kúpnej zmluvy a prijatí kúpnej ceny vo vzťahu k dlžníkovi ku dňu 27.9.2019 vykonal
jednostranný zápočet opierajúc sa o aktuálne zostatky vymáhaných pohľadávok voči dlžníkovi, ktoré mu
boli písomné oznámené súdnymi exekútormi a prijatú kúpnu cenu započítal k celkovej aktuálnej výške
zostatku vymáhaných pohľadávok v exekučných konaniach vedených pred B. K. K. pod č. L. a pred B.

M. N. vedeného pod č. L., čo zároveň aj oznámil obom exekútorom.

6. Ďalej žalovaní poukázali, že žalobca nadobudol vlastnícke práva k zálohu v rozpore s uzatvorenou
záložnou zmluvou, keďže prevod do vlastníctva bol vykonaný bez súhlasu záložného veriteľa, čo všakale nemá žiadne negatívne účinky vo vzťahu k záložnému veriteľovi k jeho zmluvnej možnosti výkonu
záložnéhopráva.Žalobcanadobudolzálohažpopredchádzajúcomexistujúcomzápisezáložnéhopráva
v prospech pôvodného záložného veriteľa, čo znamená, že v čase jeho nadobudnutia vlastníckeho

práva k zálohu vedel a musel vedieť, že nehnuteľnosť je zaťažená záložným právom inej tretej osoby, a
taktiež musel vedieť, že záložný veriteľ môže pristúpiť k výkonu záložného práva i zmluvne dohodnutým
spôsobom, a to priamym predajom zálohu. Žalobca nikdy nemal na uvedenej nehnuteľnosti ani trvalé
bydlisko, túto nehnuteľnosť nikdy neužíval, ani sa o ňu nestaral, pričom táto nehnuteľnosť bola a je
dlhoročne neobývaná a opustená a všetky náklady spojené s jej minimálnou starostlivosťou znášal

výlučne žalovaný v 2. rade a jeho právny predchodcovia a takisto žalobca za túto nehnuteľnosť nikdy
za celú dobu, kedy bol vlastníkom, neuhradil miestnu daň.

7. Žalovaní svoj právny názor k podanej žalobe žalobcu a možnosť výkonu záložného práva priamym
predajom opierajú aj o rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/117/2019 zo dňa 25.6.2020, ktorým
súd rozhodoval v obdobnej právnej veci. Žalovaní tiež súdu priložili príkaznú zmluvu, ktorou pôvodný

záložný dlžník ako príkazca udelil pôvodnému záložnému veriteľovi ako príkazníkovi oprávnenie predať
záloh, ak je v omeškaní s platením úveru. Žalovaní sú toho názoru, že námietky žalobcu sú absolútne
nedôvodné, záložná zmluva vrátene jej dojednania o spôsobe výkonu záložného práva priamym
predajom je platným právnym úkonom, a táto nebola žalobcom žiadnym spôsobom namietaná, je v nej
určená pohľadávka, jej výška a teda sú splnené všetky zákonné náležitosti záložnej zmluvy. Právny

predchodca dlžníka uzavrel so záložným veriteľom záložnú zmluvu v roku 1999, pričom záložný veriteľ
začal oznámením zo dňa 2.8.2018 výkon záložného práva priamym predajom, ktorý bol zrealizovaný
takmer rok od tohto oznámenia a prakticky skoro 10 rokov od splatnosti pohľadávok. Preto nemožno
takýto výkon považovať za rozporný s dobrými mravmi, ani vykonávaný v rozpore so zákonom, pretože
dlžník mohol svoj záväzok kedykoľvek po dni 2.8.2018 splniť a pokiaľ chcel žalobca zabrániť výkonu

záložného práva, mal sám dostatok času na riešenie vzniknutej situácie. Žalovaní navrhli súdu, aby
žalobu zamietol a priznal žalovaným náhradu trov konania.

8. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 137 CSP, § 488, § 133, § 533, § 151a,
§ 151b, § 151d, § 151h, § 151l, § 151m, § 879r, § 53 ods. 10, § 879j, § 52 ods. 1, 3, 4, § 34, § 39

Občianskehozákonníka,akoajust.§2ods.1písm.a),b)a§23ods.3zákonač.634/1992Zb.oochrane
spotrebiteľov účinného v čase od 1.1.1992 do 30.6.2007.

9. Vo svojom posúdení súd prvej inštancie uviedol, že v judikatúre je takisto ustálené, že žalobca
má vo všeobecnosti naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, ktorou sa domáha určenia svojho

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ak nie je zapísaný v katastri nehnuteľností ako jej vlastník.
Rozhodnutím súdu v konaní na základe takejto žaloby sa môže zosúladiť faktický stav (nesprávna
evidencia vlastníctva v katastri nehnuteľností) so stavom právnym. Súd je toho názoru, že žalobca
naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva preukázal, keďže v katastri nehnuteľnosti je
zapísaný ako vlastník žalovaný v 1. rade, žalobcovo postavenie ako domnelého vlastníka nehnuteľností

je týmto neisté, avšak preukázanie naliehavého právneho záujmu nemusí znamenať aj úspech v spore.

10. Podľa ust. § 151h ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2003 pri prevode alebo
prechode zálohu pôsobí záložné právo voči nadobúdateľovi zálohu, ak zmluva o zriadení záložného
práva neurčuje, že záložca môže záloh alebo časť zálohu previesť bez zaťaženia záložným právom

alebo ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Na nadobúdateľa zálohu, voči ktorému
pôsobí záložné právo, prechádzajú účinnosťou prevodu alebo prechodu všetky práva a povinnosti
záložcu zo zmluvy o zriadení záložného práva. Nadobúdateľ zálohu, voči ktorému pôsobí záložné právo,
je povinný strpieť výkon záložného práva a vzťahujú sa na neho práva a povinnosti záložcu

11. Žalovaný namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že podľa jeho názoru
žalobca mal preukázať, či žalobca reálne odovzdal svojmu dlžníkovi B. C. H. pôžičku, keďže zo zmluvy o
zabezpečovacom prevode práva vyplýva, že žalobca sa zmluvou o pôžičke zaviazal poskytnúť dlžníkovi
pôžičku vo výške 292.500,- Sk, čo by v prípade nepreukázania malo za následok neplatnosť zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva. Súd sa však s názorom žalovaných v tomto smere nestotožnil a

dokazovanie preukázaním odovzdania pôžičky žalobcom B. C. H. zamietol. Námietka žalovaného je
protirečivá, keď na jednej strane v tomto súdnom spore namieta platnosť zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva, a na druhej strane vykonal záložné právo v mene žalobcu ako vlastníka. Súd mal za
preukázané uzatvorenie zmluvy o zabezpečovacom prevode práva dňa 7.3.2001 medzi žalobcom a B.C. H. ako dlžníkom, ktorého vklad bol v katastrálnom konaní povolený a tento titul nadobudnutia bol
na liste vlastníctva riadne zapísaný. Ak by bola zmluva o zabezpečovacom prevode práva neplatná,
nemohol by žalovaný v 2. rade vykonávať záložné právo v mene záložného veriteľa a spornou by bola

otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ku ktorým žalovaný v 2. rade záložné právo vykonal.
Súd však nemal za preukázané, že by sa voči žalobcovi domáhala iná osoba určenia vlastníckeho
práva, neplatnosti tejto zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, alebo vydania veci. Zmluva o
zabezpečovacom práve upravovala všetky podstatné náležitosti a upravovala aj ďalšie podmienky,
kedy žalobcovi vzniká právo na plnohodnotné nakladanie s predmetom zabezpečovacieho prevodu

práva (teda kedy sa vlastníctvo veriteľa stáva nepodmieneným), pričom tieto namietané neboli. Preto
je súd toho názoru, že aktívna vecná legitimácia svedčí žalobcovi ako pôvodne zapísanému vlastníkovi
nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu.

12. Žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu musí smerovať proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci
nehnuteľností zapísaní v katastri nehnuteľností. V prípade, ak by predmetom konania bolo určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy, museli by byť účastníkmi všetci, ktorí túto zmluvu uzavreli, prípadne ich
právni nástupcovia, a to buď ako žalobcovia alebo ako žalovaní, pretože v konaní o určenie neplatnosti
kúpnej zmluvy, predmet konania sa týka tak predávajúceho, ako aj kupujúceho. V danom prípade
sa žalobca nedomáha určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, otázka platnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej
medzi žalovanými bude súdom riešená ako otázka predbežná v tomto konaní o určenie vlastníckeho

práva. V konaní o určenie vlastníckeho práva však žaloba smeruje len proti tomuto, kto je ako vlastník
nehnuteľností zapísaný v katastri nehnuteľností. (pozri tiež uznesenie Krajského súdu Nitra, sp. zn.
6Co/25/2015 zo dňa 11.3.2015). Preto súd žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol pre nedostatok
jeho pasívnej vecnej legitimácie, keďže z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie F. vyplýva, že
toho času je ako vlastník nehnuteľností zapísaný len žalovaný v 1. rade.

13. Ďalšou spornou otázkou medzi stranami sporu bolo, či žalovaný v 2. rade ako záložný veriteľ
postupoval pri výkone záložného práva v súlade so zákonom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalovaný v 2. rade tak nepostupoval. Z listín citovaných vyššie vyplýva, že žalovaný v 2. rade
nadobudol pohľadávku od spoločnosti M.O.R. - faktoring s. r. o., ktorá spoločnosť nadobudla pohľadávku

od Slovenskej sporiteľne, a. s. Pohľadávka z úverovej zmluvy bola zabezpečená záložným právom, čo
medzi stranami sporu nebolo sporné. Pohľadávka záložného veriteľa vznikla titulom úverovej zmluvy
uzavretej s dlžníkmi dňa 8.6.1999 v znení dodatku zo dňa 20.6.2000. Žalovaní nepopreli, že sa jedná
o spotrebiteľskú zmluvu, namietali, že sa nejedná zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č.
129/2010 Z. z.. Súd je však toho názoru, že je irelevantné posúdiť, či ide o spotrebiteľský úver alebo nie.

Relevantným v tomto prípade je posúdenie, či úverová zmluva, z ktorej pohľadávka bola zabezpečená
záložným právom, je zmluvou spotrebiteľskou, a to vzhľadom na povahu účastníkov a spôsob uzavretia
zmluvy, ktoré sú najvýznamnejšie faktory pre použitie noriem prijatých na ochranu spotrebiteľa. Po
oboznámení sa s obsahom úverovej zmluvy je zrejmé, že právny predchodca žalovaného v 2. rade
ako veriteľ je podnikateľský subjekt, ktorý v pevne stanovených obchodných podmienkach určil obsah

zmluvy, pričom druhá zmluvná strana - dlžník nemal možnosť obsah zmluvy ovplyvniť. V čase uzavretia
úverovej zmluvy bol spotrebiteľ definovaný v § 2 zákona č. 632/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa ako
osoba, ktorá používa služby pre svoju osobnú spotrebu a tiež pre osobnú spotrebu príslušníkov jej
domácnosti. Podľa úverovej zmluvy bol účel poskytnutia úveru jednoznačne určený ako výstavba,
kúpa a modernizácia rodinného domu. Zabezpečenie bývania je bez akýchkoľvek pochybností osobnou

spotrebou. Súd je toho názoru, že v prípade, ak by bol úver poskytovaný pôvodným veriteľom - bankou
napodnikateľskýúčel,úverovázmluvabytovysloveneupravovala.Tiežtrebadodať,ženapriektomu,že
v čase uzavretia úverovej zmluvy nebola definícia spotrebiteľskej zmluvy právom upravená, prechodné
ustanovenia nevylúčili, aby sa na skôr uzavreté zmluvy nemohli aplikovať všeobecné ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka zavedené zákonom č. 150/2004 Z. z.,

ktorý zmenil a doplnil Občianky zákonník s účinnosťou od 1.4.2004 aj úpravou spotrebiteľských zmlúv.
Táto úprava právneho poriadku bola nevyhnutná v súvislosti so vstupom Slovenska do EÚ v máji 2004
a zosúlaďovala právny poriadok s niektorými právnymi aktmi Európskych spoločenstiev a EÚ. Dovtedy
obdobný typ zmluvy čiastočne upravoval zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa ako tzv. typovú
zmluvu (spotrebiteľskú).

14. Ak teda pohľadávka zabezpečená záložným právom je pohľadávkou zo spotrebiteľskej zmluvy v
zmysle ustanovenia. § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka výkon záložného práva sa mohol uskutočniť
len spôsobmi uvedenými v tomto ustanovení. Dôvodová správa k prijatiu tejto právnej normy uviedla:„V záujme zamedzenia obchádzaniu zákona sa výslovne ustanovuje, že ak záložné právo zabezpečuje
záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť
len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných

zákonov. Je tak zrejmé, že pri výkone záložného práva zabezpečujúceho spotrebiteľské záväzky je
zakázanáaabsolútnevylúčenárealizáciatzv.priamehopredajazálohualeboinéhospôsobuspeňaženia
zálohu obsiahnutého v záložnej zmluve, mimo zákonom dovolených spôsobov.“ Prechodné ustanovenie
k použitiu tejto právnej normy vyslovene prikázalo, aby na výkon záložného práva, ktoré vzniklo pred
1.6.2014, sa použilo ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka.

15. Záložný veriteľ, teda žalovaný v 2. rade, napriek zákonom upraveným spôsobom výkonu záložného
práva pre pohľadávku zo spotrebiteľskej zmluvy, pristúpil k výkonu záložného práva priamym predajom
zálohu, čo zákon nedovoľoval. Preto súd ako predbežnú otázku Kúpnu zmluvu zo dňa 27.9.2019
uzavretú medzi žalovaným v 1. rade konajúceho ako záložný veriteľ v mene žalobcu ako záložcu
a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim vyhodnotil podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka

ako neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom, keďže právna norma zakázala priamy
predaj zálohu záložným veriteľom tretej osobe pre pohľadávku zo spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na
uvedené preto súd žalobe voči žalovanému v 1. rade vyhovel a určil žalobcu za vlastníka nehnuteľností,
keďže kúpna zmluva ako neplatný právny úkon nemohla spôsobiť ňou predvídané účinky, teda zmenu
v osobe vlastníka.

16. K ďalším námietkam žalovaných je podľa súdu prvej inštancie potrebné uviesť, že skutočnosť, že
pôvodný záložca previedol vlastnícke právo na žalobcu v rozpore so zmluvou o zriadení záložného
práva, týmto nezhoršil postavenie záložného veriteľa voči zálohu, zvlášť keď žalobca v zmluve o
zabezpečovacom prevode práva zobral na vedomie, že na nadobúdaných nehnuteľnostiach viazne

záložnéprávo.Právnaúpravavčaseuzavretiazmluvyozriadenízáložnéhoprávaupravovalapôsobenie
záložného práva aj voči nadobúdateľovi, ktorý zmluvne prevzal záloh a vedel, že na tomto zálohu viazne
záložné právo. Ak teda pôvodný záložca (B. C. H.) porušil zmluvné ustanovenia zmluvy o zriadení
záložného práva, ktoré mu nedovoľovali previesť záloh na tretiu osobu, nárokov vzniknutých z tohto
porušenia sa mohol záložný veriteľ domáhať voči pôvodnému záložcovi.

17. Aj žalobca namietal, že žalovaný v 2. rade pri výkone záložného práva nepostupoval v súlade
s právnou úpravou výkonu záložného práva, keďže záložný veriteľ mu nedoručil písomnú správu o
výkone záložného práva. Hoci ide o porušenie povinností záložného veriteľa, toto porušenie nemá za
následok neplatnosť výkonu záložného práva, ale záložca je oprávnený domáhať sa voči záložnému

veriteľovivydaniatejtopísomnejsprávy,prípadneajvýťažkuzpredaja.Súdprvejinštanciezvykonaného
dokazovania zistil, že skutočne žalovaný v 2. rade žiadnu písomnú správu o výkone záložného práva
žalobcovi ako záložcovi nedoručoval, pretože žalovaní sa bránili, že po prijatí kúpnej ceny žalovaný v 2.
rade vykonal voči dlžníkovi (I. H. J.) jednostranný zápočet, ktorý tiež žalobcovi ako záložcovi doručovaný
nebol. Dokonca v tomto jednostrannom zápočte si záložný veriteľ na svoj záväzok vydať záložcovi sumu

prevyšujúcu zabezpečenú pohľadávku započítal časť záväzku dlžníkov (I. H. J., B. G. N. a C. I.), ktorého
splnenie záložným právom zabezpečené nebolo.

18. Žalovaný v 1. rade tiež namietal, že vlastnícke právo k predmetu sporu nadobudol v dobrej
viere vychádzajúc z aktuálneho zápisu v evidencii nehnuteľností. Súd prvej inštancie sa však s týmto

názorom nestotožňuje, keďže práve zápisy vedené na liste vlastníctva pre tieto nehnuteľností indikujú
zvýšenú opatrnosť pri nadobúdaní týchto nehnuteľností, kde ako predávajúci vystupuje záložný veriteľ.
Preto je dôvodné od každej osoby očakávať, že pri kúpe nehnuteľnosti od záložného veriteľa bude
postupovať obzvlášť obozretne, minimálne vyžiadaním si údajov o charaktere pohľadávky zabezpečenej
vykonávaným záložným právom. V tomto smere súd poukazuje, že kúpna zmluva uzavretá medzi

žalovaným v 1. rade a v 2. rade uviedla, že záložné právo sa vykonáva na základe úverovej zmluvy.
Vzhľadom na to, že žalovaní úverovú zmluvu v tomto súdnom konaní na výzvu súdu predložili, súd
nemá pochybnosti o tom, že by žalovaní nemali vedomosť o jej obsahu. Žalovaní však žiadnymi dôkazmi
nepreukázali, že žalovaný v 1. rade skutočne vykonal všetky úkony, ktoré by mohli preukázať jeho dobrú
vieru pri nadobúdaní vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam.

19. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania rozhodoval podľa úspechov strán sporu v
tomto konaní. Keďže súd žalobe vyhovel, žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, ale len voči žalovanému v 1. rade. Keďže súd žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol prenedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie, tak mu ako úspešnému tiež priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške týchto trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Voči tomuto rozsudku, proti jeho vyhovujúcej časti, ako aj závislému výroku o náhrade trov konania
(výroky I., III.) podal žalovaný v 1. rade včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. e) a h)
CSP. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že zmluva o úvere uzatvorená medzi dlžníkmi a veriteľom
je síce zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a poskytnutý úver nie je

spotrebiteľským úverom, nespadá pod režim zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to
s poukazom na § 1 ods. 3 písm. c) tohto zákona z dôvodu, že úver je zabezpečený záložným právom
k nehnuteľnosti, ktorého lehota splatnosti je viac ako 10 rokov a § 1 ods. 3 písm. d) tohto zákona
z dôvodu, že úver bol poskytnutý na vopred dohodnutý účel.

21. Rovnako tak nie je pre odvolateľa prípustné v tomto konaní (za daného okruhu strán sporu

a právneho stavu vo veci) riešiť otázku týkajúcu sa neplatnosti kúpnej zmluvy s prihliadnutím na
právny následok postupu záložného veriteľa, t. j. žalovaného v 2. rade a žalovaného v 1. rade ako
nadobúdateľa vzhľadom na jeho ochranu v dobrej viere nadobudnutého práva, resp. vlastníckeho práva
vychádzajúceho z aktuálneho zápisu v evidencii nehnuteľností (viď LV č. XXXX). Žalovaný v 1. rade
z horeuvedeného dôvodu preto namietal neosvedčenie naliehavého právneho záujmu a aktívnu vecnú

legitimáciu žalobcu na podanie predmetnej žaloby, a to z dôvodu, že žalobca nebol nikdy zmluvnou
stranou zmluvy o úvere a ani zmluvy o zriadení záložného práva, preto aj z daného dôvodu by mal súd
jeho žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

22. Žalovaný rovnako namietal, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k zálohu v rozpore s uzatvorenou

záložnou zmluvou, a to titulom zmluvy o zabezpečovacom prevode záložného práva zo dňa 7.3.2001,
keďže prevod vlastníctva bol vykonaný bez súhlasu záložného veriteľa. Čo je však z právneho hľadiska
podľa žalovaného podstatné, samotný vykonaný prevod vlastníctva k zálohu dlžníka ako pôvodného
vlastníka na žalobcu nemá žiadne negatívne účinky vo vzťahu k záložnému veriteľovi k jeho zmluvnej
možnosti výkonu záložného práva. Vlastnícke právo k zálohu nadobudol žalobca podľa žalovaného v 1.

rade len účelovo v snahe vyňať ho z prebiehajúcich exekučných konaní na majetok dlžníka a zabráneniu
možnosti exekútorov predať záloh – dražbou v rámci exekučných konaní.

23. Žalovaný v 2. rade po uzatvorení kúpnej zmluvy a prijatí kúpnej ceny toho istého dňa vykonal vo
vzťahu k dlžníkovi dňa 27.9.2019 jednostranný zápočet opierajúc sa o aktuálne zostatky vymáhaných

pohľadávok voči dlžníkovi a pre právnu istotu kúpnu cenu započítal k aktuálnej výške zostatku
vymáhaných pohľadávok v exekučných konaniach, čo malo za následok to, že zostatok nezaplatenej
pohľadávky vymáhaný v exekučnom konaní vedenom B. F. pod L. XX/XX zanikol a zostatok neplatenej
pohľadávky v exekučnom konaní L. XXX/XX vedenom B. N. zostal len 2.940,19 eur.

24. Žalobca sa stal vlastníkom zálohu až po predchádzajúcom existujúcom zápise záložného práva
v prospech pôvodného záložného veriteľa, t. j. v čase jeho nadobudnutia vlastníckeho práva k zálohu
vedel a musel vedieť, že nehnuteľnosť je zaťažená záložným právom inej tretej osoby – záložným
veriteľom, t. j. musel vedieť, že v prípade nezaplatenia poskytnutého úveru dlžníkom záložný veriteľ
môže pristúpiť k výkonu záložného práva len zmluvne dohodnutým spôsobom, a to priamym predajom

zálohu, ktorého vlastníkom sa stal.

25. V ďalšom žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že záložná zmluva vrátane jej dojednania o spôsobe
výkonu záložného práva priamym predajom je platným právnym úkonom. Žalovaný poukázal na to, že
pôvodný záväzok bol z roku 1999, pričom výkon záložného práva začal dňa 2.8.2018 a realizoval sa

kúpnouzmluvouzodňa28.9.2019.Výkonzáložnéhoprávazrealizovanýtakmerrokodoznámenia,resp.
prakticky10rokovodsplatnostipohľadávoknemožnopodľažalovanéhov1.radepovažovaťzarozporný
s dobrými mravmi, ani vykonávaný v rozpore so zákonom. Dlžník mohol svoj záväzok kedykoľvek splniť
po 2.8.2018, nakoľko musel počítať s tým, že záloh sa speňaží.

26. V ďalšom žalovaný v 1. rade namieta nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, a to s poukazom
na čl. 1 bod 1.1 zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 7.3.2001, v ktorom sa veriteľ
zaviazal poskytnúť dlžníkovi pôžičku vo výške 292.500,- Sk s tým, že pokiaľ nedošlo k odovzdaniu
predmetu pôžičky, nemožno sa s úspechom domáhať, aby dlžník plnil z titulu zmluvy o pôžičke, pretožezmluva nevznikla. Podľa žalovaného v 1. rade žalobca nepreukázal reálne odovzdanie pôžičky vo výške
292.500,- Sk dňa 7.3.2021 dlžníkovi, preto je zmluva o zabezpečovacom prevode práva absolútne
neplatným právnym úkonom a od tejto zmluvy žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu.

27. Žalovaný v 1. rade vyjadril nesúhlas s tvrdením súdu prvej inštancie, že ak by zmluva
o zabezpečovacom prevode práva bola určená za neplanú, nemohol by žalovaný v 2. rade vykonávať
záložné právo v mene záložného veriteľa. Žalovaný v 1. rade je toho právneho názoru, že určenie
neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nemá žiaden vplyv na možnosť výkonu

záložného práva na základe uzatvorenej záložnej zmluvy. Práve naopak, určenie neplatnosti zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva by malo zásadný právny následok pre toto konanie, pretože žalobca
by stratil aktívnu legitimáciu pre podanie žaloby, keďže zápis vlastníctva k zálohu na liste vlastníctva
by sa vrátil do pôvodného stavu a vlastníčkou by bola zapísaná pani H. J. a nie žalobca, t. j. len pani
H. J. by bola aktívne legitimovanou na podanie žaloby, ktorou by mohla namietať neplatnosť výkonu
záložného práva a práva priamym predajom.

28. Na základe vyššie uvedeného žalovaný v 1. rade žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

29. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedol, že v tomto konaní nie

je podstatné, či žalobca bol alebo nebol zmluvnou stranou zmluvy o úvere alebo zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti. Ako predbežná otázka v tomto konaní sa javí posúdenie absolútnej
neplatnosti kúpnej zmluvy dňa 27.9.2019, ktorej účastníkmi boli obaja žalovaní a z tohto dôvodu
žalovanému v 2. rade ako zmluvnej strane svedčí pasívna vecná legitimácia v tomto konaní. Žalobca
je v tomto konaní aktívne vecne legitimovaný vzhľadom k tomu, že podať žalobu na určenie môže aj

subjekt, ktorý nie je účastníkom právneho vzťahu (práva), ak sa žalovaný právny vzťah dotýka priamo
jeho právnej sféry. Žalobca preukázal naliehavý právny záujem svojim neistým postavením, lebo nie je
evidovaný ako vlastník nehnuteľností, pričom sa domnieva, že je ich vlastníkom a iba rozsudok o určení
vlastníckeho práva v prospech žalobcu môže byť podkladom na vykonanie zmeny zápisu vlastníctva
k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností svedčiacej žalobcovi.

30. Pokiaľ žalovaní svoj právny názor o možnosti výkonu záložného práva priamym predajom opierajú
o priložený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/117/2019 zo dňa 25.6.2019, ktorým súd
rozhodol v obdobnej právnej veci, kde bola žaloba žalobcu o určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu
zamietnutá,takvpredmetnomkonanísažalobcadomáhaurčeniavlastníckehoprávaknehnuteľnostiam

špecifikovaným v žalobe, pričom svoje vlastnícke právo odvodzoval od absolútnej neplatnosti kúpnej
zmluvy, ktorou záložný veriteľ ako predávajúci v rámci výkonu záložného práva priamym predajom
zálohu previedol nehnuteľnosti na tretiu osobu. Žalobca sa domnieva, že v záložnej zmluve priamy
predaj zálohu nebol platne dohodnutý. S týmto jeho názorom nesúhlasili súd prvej ani druhej inštancie
a žalobu zamietli. Právna situácia vo vyššie uvedenom spore je podľa žalobcu diametrálne odlišná

od právnej situácie v tomto súdnom konaní, v ktorom žalobca nepoukazuje na nedostatky záložných
zmlúv, na základe ktorých realizoval žalovaný v 2. rade výkon záložného práva na nehnuteľnostiach
vo vlastníctve žalobcu ich priamym predajom. Poukazuje na to, že v tomto konkrétnom prípade takýto
spôsob výkonu záložného práva priamym predajom bol v čase realizovania Občianskym zákonníkom
výslovne zakázaný, a to z dôvodov uvedených v samotnej žalobe, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť

kúpnej zmluvy zo dňa 27.9.2019. V tejto súvislosti je nutné poznamenať, že ochrana žalovaného v 1.
rade ako dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na ktorú sa odvolávajú
žalovaní vo svojom vyjadrení, neprichádza do úvahy vzhľadom k tomu, že neznalosť zákona nikoho
neospravedlňuje. Žalovaný v 1. rade mal vedieť, že žalovaný v 2. rade vykonáva záložné právo v rozpore
so zákonom, keďže pri jeho výkone došlo k porušeniu základného zákona upravujúceho takéto vzťahy

v spoločnosti, a to Občianskeho zákonníka.

31.Kpríkaznejzmluvezodňa8.6.1999žalobcauviedol,žejepotrebnéuviesť,ženajejzákladežalovaný
v 2. rade nekonal. Konštatovanie žalovaných, že s výkonom záložného práva konajúci veriteľ začal
oznámením zo dňa 2.8.2018 a k jeho realizácii došlo kúpnou zmluvou zo dňa 27.9.2019, nič nemení

na fakte, že ak chcel žalobca realizovať výkon záložného práva, mal to prípadne urobiť iným spôsobom
ako priamym predajom, pretože odo dňa 1.6.2014, t. j. viac ako štyri roky pred zrealizovaním výkonu
záložného práva platilo obmedzenie, že ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej
zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu nadražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov (§ 53 ods. 10 a §
879r Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti žalobca navrhol, aby žalovaný v 2. rade predložil zmluvu
a taktiež žalobcovi úverové zmluvy s dlžníkmi B. C. H. a I. H. J., z ktorých vyplývajú pohľadávky, ktoré boli

zabezpečené vykonanými záložnými právami za účelom ich posúdenia súdom, či ide o spotrebiteľské
zmluvy.

32. K uvedenému vyjadreniu žalobcu žalovaný v 1. rade svoje vyjadrenie nepodal.

33.KrajskýsúdvPrešoveakosúdodvolací(§34CSP),pozistení,žeodvolaniebolopodanéoprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnutý rozsudok viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným
vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je v napadnutej vyhovujúcej časti vecne správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

34. Rozsudok vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade nebol napadnutý žiadnou z procesných
strán, a preto vo vzťahu medzi týmito účastníkmi nadobudol právoplatosť vrátane výroku o trovách
konania a nebol preto predmetom odvolacieho prieskumu.

35. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak je vo výroku
vecne správne.

36. Ak má odvolací súd za to, že prvoinštančný súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení
(sa úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí

vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, ale sa len obmedzí
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v zmysle § 387 ods. 1 CSP sa obmedzuje len na

konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a nebude ich opakovať.

37. Odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorý vo veci dostatočne zistil skutkový stav z navrhnutých dôkazov a v intenciách platnej právnej úpravy
vyvodil z neho správne právne závery, pričom vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyvodil

správne skutkové zistenia, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, príslušné ustanovenia podstatné pre
právne posúdenie veci interpretoval a aplikoval správne súladným spôsobom, jeho úvahy sú logické,
a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Súd prvej inštancie primeraným rozumným
a okolnostiam danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval na odvolateľom vznášané tvrdenia, na
danú vec aplikoval i relevantné hmotno-právne ustanovenia a svoje rozhodnutie presvedčivo a náležite

odôvodnil, zodpovedajúc na všetky právne a skutkovo významné otázky predkladané žalovaným v 1.
rade v jeho odvolaní. Žalovaný v 1. rade v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, skutkové, či
právne, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol v odvolaní vysporiadal, pokiaľ boli pre danú vec
relevantné. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje rozsiahle podrobné a kvalitné odôvodnenie. Na
potvrdenie správnosti dôvodov odvolací súd dodáva:

38. Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha určenia, že je výlučným vlastníkom
v petite špecifikovaných nehnuteľností s tým, že do dňa 26.10.2019 bol ich vlastníkom, pričom následne
vpriebehuroku2019došlokzrealizovaniuvýkonuzáložnéhoprávaformoupriamehopredajaanamiesto
neho je ako vlastník evidovaný žalovaný v 1. rade, ktorý nadobudol svoje vlastníctvo kúpnou zmluvou zo

dňa 27.9.2019, uzatvorenú so žalovaným v 2. rade ako predávajúcim. Z tejto kúpnej zmluvy je zrejmé, že
pôvodný záložný veriteľ M.O.R. – faktoring, s.r.o. previedol zmluvou o odplatnom postúpení pohľadávky
zo dňa 19.9.2019 svoje pohľadávky zabezpečené záložným právom na nehnuteľnosti na postupcu,
a to žalovaného v 2. rade, ktorý dokončil realizáciu výkonu záložného práva priamym predajom. Ďalej
žalobcauviedol,žepohľadávkyzabezpečenézáložnýmprávomvzniklizozmlúvoúverochuzatvorenými

medzi pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a.s. a dlžníkmi fyzickými osobami B. H. a B. J..
S poukazom na ustanovenie § 52 ods. 1, 2 a 4, § 53 ods. 10 a § 879r Občianskeho zákonníka podľa
žalobcu pohľadávky zabezpečené záložným právom na nehnuteľnostiach vznikli zo zmlúv o úvere,
preto sú pohľadávkami zo spotrebiteľských zmlúv. Preto ak záložný veriteľ – žalovaný v 2. radezrealizoval výkon záložného práva mohol tak po 1.6.2014 robiť jedine formou dobrovoľnej dražby, alebo
predajom zálohu podľa osobitných zákonov. Pri výkone záložného práva zabezpečujúceho pohľadávky
zo spotrebiteľských zmlúv podľa žalobcu je zakázaná výlučná realizácia priameho predaja zálohu

záložným veriteľom, a to aj napriek tomu, že takéto oprávnenie záložného veriteľa vyplýva zo zmluvy
o zriadení záložného práva. Keď tak žalovaný veriteľ v tomto prípade urobil, konal v priamom rozpore
so zákonom a v zmysle uvedeného je kúpna zmluva zo dňa 27.9.2019 absolútne neplatná a nemá
žiadne právne účinky, preto žalovaný v 2. rade nemohol previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na
žalovaného v 1. rade priamym predajom zálohu.

39. Zistený skutkový stav tak, ako uviedol súd prvej inštancie, je nesporný a je ním aj odvolací súd
viazaný.

40. Žalovaný v 1. rade podanie odvolania odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. e) a h)
CSP, podľa ktorých súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

41. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil právny predpis alebo ak síce
aplikovalprávnypredpis,nesprávnehointerpretovalaleboakhozosprávnychskutkovýchzistenívyvodil
nesprávne právne závery.

42. Vo veci bol vykonaným dokazovaním ustálený skutkový záver, že zmluva, ktorá vznikla titulom

úverovej zmluvy uzatvorenej s dlžníkmi dňa 8.6.1999 v znení dodatku zo dňa 20.6.2000, ktorá
zabezpečovala hlavný úverový vzťah so Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom, pričom tento veriteľ
bol dodávateľ (obchodnou spoločnosťou), ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti a dlžník fyzickou osobou, ktorá nekonala v rámci výkonu svojej obchodnej
činnosti alebo podnikateľskej činnosti.

43. Súd prvej inštancie pre zodpovedanie otázky realizácie výkonu záložného práva a v súlade so
zákonnou úpravou aplikoval ustanovenia právnych predpisov platných a účinných v čase výkonu
záložného práva, postupujúc podľa prechodných ustanovení Občianskeho zákonníka. Odvolací súd
konštatuje, že postup súdu prvej inštancie, ako i právne posúdenie prejednávanej veci súdom prvej

inštancie sú správne a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

44. Na odvolaciu námietku žalovaného v 1. rade o tom, že nejde o spotrebiteľský vzťah, resp. že
sa nemá daný vzťah posudzovať ustanoveniami týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľa, odvolací súd
upresňuje, že úprava spotrebiteľských zmlúv bola prvýkrát upravená len v Občianskom zákonníku, jeho

novelizovaným zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky zákonník. Inštitút
„spotrebiteľa“ a „dodávajúceho podnikateľa“ však už rozpoznával a definoval zákon č. 634/1992 Zb.
oochranespotrebiteľavzneníúčinnomdo31.12.1998.Uvedenýzákonč.634/1992Zb.následnevznení
účinnomod1.1.2000upravovalpojem„spotrebiteľskézmluvy“,podľaktoréhoust.§23aspotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky

iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Úprava spotrebiteľských zmlúv
bola zavedená do Občianskeho zákonníka už vyššie uvedenou novelizáciou Občianskeho zákonníka,
realizovanom zákonom č. 150/2004 Z. z. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení
účinnom od 1.4.2004 do 31.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo

iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

45. Zákonom č. 568/2007 Z. z. bol novelizovaný Občiansky zákonník v jeho ust. § 52, podľa ktorého

znenia účinného od 1.1.2008 spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.46. Zároveň podľa prechodného ustanovenia § 879j Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2008
ustanoveniami tohto zákona sa upravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.2008; vznik týchto
právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.1.2008 sa však posudzujú podľa doterajších

predpisov.

47. Pokiaľ vyššie citované ustanovenia § 879j Občianskeho zákonník sa podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka, účinného od 1.1.2008 spravujú právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.2008, potom je potrebné,
vzhľadom na status subjektov zmluvy o úvere zo dňa 8.6.1999, ako aj zmluvy o zriadení záložného

práva z toho istého dňa (dodávateľ konajúci v rámci svojej obchodnej činnosti a fyzická osoba, ktorá
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti), považovať uvedenú zmluvu
o úvere za zmluvu spotrebiteľskú a na ňu nadväzujúcu záložnú zmluvu za zmluvu zabezpečujúcu
záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy. Právny vzťah založený medzi záložcom a záložným veriteľom
na základe záložnej zmluvy zo dňa 8.6.1999 vznikol v roku 1999 a trval až do roku 2019, kedy
došlo k realizácii záložného práva priamym predajom nehnuteľností zmluvou o kúpe nehnuteľností.

Zásadné je, že po nadobudnutí účinnosti zákonných ustanovení o spotrebiteľskom práve (§ 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka), ktoré upravovali aj možnosti a spôsob výkonu záložného práva (vzniknutého
i pred 1.6.2014) došlo k ďalším právnym skutočnostiam, a to k samotnému výkonu záložného práva.
Výkon záložného práva je tak osobitným právnym úkonom (právnou skutočnosťou). Uvedené je dôležité
pre posúdenie režimu uplatnenia aktuálneho právneho predpisu na vzťah vzniknutý za skoršej právnej

úpravy, avšak ktorej úprave právneho vzťahu už účinná právna norma priznáva nový obsah a podriaďuje
ho novému režimu. Preto súd prvej inštancie správne posudzoval, či záložná zmluva, na základe ktorej
bol realizovaný výkon záložného práva (priamym predajom), zabezpečovala záväzok zmluvy, ktorý
má charakter spotrebiteľskej zmluvy a správne súd prvej inštancie skúmal, či k výkonu záložného
práva došlo spôsobom súladným zo zákonom a v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy v čase jej

realizovania, a to kúpnou zmluvou zo dňa 27.9.2019.

48. Podľa prechodného ustanovenia § 879r Občianskeho zákonníka, účinného v čase, keď k predaju
nehnuteľnosti došlo, k úpravám účinným od 1.6.2014, § 879r ustanoveniami tohto zákona sa upravujú
aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.6.2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté

sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 1.6.2014. Na vykonanie záložného práva, ktoré vznikli
pred 1.6.2014, sa použijú ustanovenia tohto zákona.

49. Aplikujúc ust. § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka a dôsledne sa riadiac prechodnými
ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. (Občianskeho zákonníka), platného a účinného v čase výkonu

záložného práva, je nutné dospieť k záveru, že vzhľadom na charakter zabezpečovacieho záväzku, ako
aj záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy, realizujúc výkon záložného práva v zmysle § 879r Občianskeho
zákonníka, účinného ku dňu realizácie výkonu záložného práva, sa aj na výkon záložného práva aplikujú
ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného pred 1.6.2014. Zároveň podľa § 53 ods. 10 Občianskeho
zákonníka v účinnom znení je nutné konštatovať, že pokiaľ k výkonu záložného práva zabezpečujúceho

záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy došlo po 1.6.2014, mohol sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného
práva uspokojiť len predaji zálohu na dražbe podľa osobitného predpisu alebo predajom zálohu podľa
osobitných zákonov.

50. O otázke pravej a nepravej retroaktivity Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/98/2010 zo dňa

29.6.2010 uviedol: „v teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita)
právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá
retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa
akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej
moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti

založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, ak neskorší právny predpis
so spätnou účinnosťou upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v
rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než
začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých

podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do
budúcnaprinesieurčitézmenyajtýchpráv(alebopovinností),ktorévzniklizaplatnostiskoršiehozákona.
Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnychvzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,
pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho
predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo

pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej
úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,
ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy“.

51. Nadväzujúc na uvedené krajský súd k otázke aplikovateľnosti právnych noriem na ochranu
spotrebiteľa v predmetnej veci, ako aj súvisiacej otázke aplikovateľnosti ustanovení Občianskeho
zákonníka, nakoľko právny predchodca žalobcu mal pri uzatváraní dohody o ručení postavenie
dodávateľa a ručiteľ nepochybne v postavení spotrebiteľa, na dohodu o ručení treba pozerať ako na
spotrebiteľskú zmluvu, a to bez ohľadu na to, že malo ísť o dohodu o ručení uzatvorenú podľa § 303
a nasl. Obchodného zákonníka. Z vyššie uvedených dôvodov je tak potrebné na úverovú zmluvu zo dňa

8.6.1999 v znení jej dodatku zo dňa 20.6.2000, ako aj zmluvu o ručení z toho istého dňa, hoci založená
je pred 1.4.2004, považovať za spotrebiteľské zmluvy, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ustanovujúce prednostné použitie noriem Občianskeho zákonníka, aj keby sa
inak mali aplikovať normy Obchodného zákonníka (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3MCdo/14/2014). Občiansky zákonník sa v spotrebiteľských vzťahoch aplikuje aj tam, kde Obchodný

zákonník obsahuje komplexnú právnu úpravu daného inštitútu.

52. Odvolací súd pri rozhodovacej činnosti v súdenej veci podporne vychádza z uznesenia Ústavného
súdu SR II.ÚS 59/2019 zo dňa 30.4.2019, nakoľko uvedené rozhodnutie riešilo otázku právneho
posúdenia charakteru zmlúv uzatvorených za skoršej právnej úpravy ako zmlúv spotrebiteľských, kde

uvedený status im priznala až neskôr prijatá právna úprava, ktorá právna otázka bola v uvedenej veci
zásadná, odvolací súd vychádzal prioritne z týchto rozhodnutí.

53. Odvolací súd tak v súdenej veci uzatvára, že pokiaľ žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosti,
pôvodne patriace žalobcovi, tvoriace záloh titulom kúpnej zmluvy, t. j. priamym predajom, resp. kúpou,

takýto nadobúdací titul je právny úkon v rozpore so zákonom platným a účinným v čase jeho určenia.
Skutočnosť, že právny úkon odporuje zákonu bez ďalšieho spôsobuje absolútnu neplatnosť takéhoto
úkonu. Správne teda súd prvej inštancie dospel k záveru o absolútnej neplatnosti prevodného právneho
úkonu, na základe ktorého nadobudol vlastníctvo k špecifikovaným nehnuteľnostiam žalovaný v 2. rade
a následne od neho žalovaný v 1. rade a správne súd prvej inštancie určil, že vlastníkom špecifikovaných

nehnuteľností je žalobca, ktorému vlastníctvo svedčalo pred uzatvorením kúpnej zmluvy.

54.SpoukazomnavyššieuvedenédôvodyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciejevI.meritórnom
výroku vecne správny.

55.AkovýrokzávislýpreskúmalodvolacísúdII.výrokrozsudkusúduprvejinštancieotrováchkonaniavo
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, keď súd prvej inštancie správne vychádzal z ustanovenia
§ 255 ods. 1 CSP a správne vyhodnotil celkový procesný úspech žalobcu vo vzťahu k žalovanému v 1.
rade, keďže vo vzťahu k tomuto žalovanému bolo žalobe vyhovené v celom rozsahu. Pri konštatovaní
celkového procesného úspechu žalobcu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade súd prvej inštancie správne

rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a procesne neúspešnému žalovanému v 1. rade v celom rozsahu
uložil povinnosť náhrady trov konania žalobcovi ako sankciu za celkový procesný neúspech v konaní.
Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny i v jeho II. závislom výroku
o trovách konania.

56. O trovách odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade odvolací
súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom
konaní iniciovanom odvolaním žalovaného v 1. rade tento nebol úspešný ani sčasti, keďže odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Procesne úspešnou stranou sporu
v odvolacom konaní je tak žalobca, ktorému odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania.

57. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.