Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/109/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113225060
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4113225060.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členiek senátu

JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: W. A., nar. XX. XX.
XXXX, bytom Q., Y. 8, zast. JUDr. Dianou Bereseckou, advokátkou so sídlom v Nitre, Farská 33, proti
odporcovi: J. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., Y.. S. XXXX/XX, zast. JUDr. Petrom Timkom, advokátom
so sídlom v Nitre, Štefánikova tr. 6, o určenie výživného na manželku, o odvolaní odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 20. 08. 2014 č. k. 10C/229/2013-67, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, okrem jeho zamietajúcej časti, p o t v r d z u j e.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania v sume 99,33 eura
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku JUDr. Diane Bereseckej, so sídlom Nitra, Farská 33.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť prispievať na výživu
navrhovateľky sumou 350,- eur mesačne od 29. 07. 2013 do 31. 01. 2014, vždy do 15. dňa v mesiaci
vopred k rukám navrhovateľky. Zročné výživné za obdobie od 29. 07. 2013 do 31. 01. 2014 vo výške
2.133,90 eura uložil odporcovi zaplatiť k rukám navrhovateľky do 15. dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľky zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na ich náhradu. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny

poplatok vo výške 21,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine. Na základe výsledkov
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že účastníci konania boli v čase podania návrhu manželia
a ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené dňa 31. 01. 2014 a to rozsudkom Okresného súdu Nitra
č. k. 13P/228/2013-92 zo dňa 23. 01. 2014. Rozhodné obdobie pre určenie výživného tak nebolo medzi
účastníkmi konania sporné a odporca si v tomto období vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke

neplnil. Ustálil, že výživné bolo ku dňu rozhodovania zročným výživným, pričom vychádzal z priemernej
mzdy odporcu za rozhodné obdobie, ktorá bola 2.627,- eur netto mesačne. Prihliadol tiež na náklady
odporcu, a to nájom za byt v Nemecku v sume 710,- eur mesačne, plyn a elektrina spolu 270,- eur
mesačne, internet 39,- eur mesačne, 18,- eur mesačne TV a rozhlas, ako i náklady na byt vo T.
130,- eur mesačne, t. j. spolu 1.167,- eur mesačne. Ďalej zohľadnil aj náklady odporcu spojené s
cestovaním z Nemecka na Slovensko v sume 180,- eur mesačne, nakoľko mal za preukázané, že
odporca jedenkrát mesačne cestuje za deťmi. Prihliadol aj na povinnosť odporcu platiť výživné na

maloleté deti spolu vo výške cca 440,- eur mesačne. Dospel k sumáru, že náklady odporcu predstavujú
sumu1.787,-eurmesačne.Zosumy840,-mesačne(rozdielmedzijehopriemernýmmesačnýmpríjmom
a nákladmi) priznal navrhovateľke výživné 350,- eur mesačne, a mal za to, že suma 490,- eur, ktorá tak
odporcovi zostane, nepochybne postačuje na uspokojenie jeho základných životných potrieb. Na stranenavrhovateľky mal za preukázané, že poberala v roku 2013 rodičovský príspevok 249,50 eura mesačne
a v roku 2013 sumu 254,- eur mesačne, iný príjem nemala. Jej náklady na bývanie predstavovali sumu
190,- eur mesačne po zohľadnení, že v byte žije so svojou matkou, ktorá by sa mala podieľať na

nákladoch na bývanie v 1-ici, na internet 15,- eur mesačne, stravu cca 150,- eur mesačne, ošatenie
a drogéria cca 60,- eur mesačne a cestovné 15,- eur mesačne, a teda spolu 620,- eur mesačne.
Argumentoval, že po pripočítaní určeného výživného k rodičovskému príspevku by navrhovateľka mala
pre svoju potrebu sumu 604,- eur mesačne, pričom sa stotožnil s názorom právneho zástupcu odporcu,
že čiastočne môže určitú alikvotnú časť z výživného na mal. deti použiť aj na náklady na bývanie,

keďže bývajú s ňou. Pri svojom rozhodovaní neprihliadol na náklady odporcu na životné poistenie a
sporenie, pretože takýto náklad by z hľadiska princípu rovnakej životnej úrovne manželov mala mať aj
navrhovateľka, ktorá si to však zo svojho príjmu dovoliť nemôže. Pretože obdobie, za ktoré zaviazal
odporcu platiť výživné, v čase jeho rozhodovania uplynulo, teda určené výživné bolo zročné, zaviazal
odporcu na zaplatenie celej sumy zročného výživného vo výške 2.133,90 eura (6 mesiacov x 350,- eur
= 2.100,- eur - zročné výživné za obdobie od 29. 07. 2013 do 31. 07. 2013 vo výške 33,90 eura).

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo
na náhradu trov konania s ohľadom na ich približne rovnaký úspech v konaní. Odporcu zaviazal
na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo výške 21,- eur podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a pol. 8a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, keď
navrhovateľka bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov, pričom za základ poplatku považoval

výšku sumy priznanej na výživu navrhovateľky za rozhodné obdobie.

Proti tomuto rozsudku, okrem jeho zamietajúcej časti, podal v zákonnej lehote odvolanie odporca,
domáhajúc sa ním jeho zmeny a určenia výživného na navrhovateľku v sume 100,- eur mesačne, majúc
za to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil, že v predmetnej veci

súd nesprávne interpretoval ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine, keď pojem „životná úroveň“ nesprávne
stotožnil so zárobkovou stránkou u oboch účastníkov ako manželov. Konštatoval, že nie je účelom
výživného zaväzovať manžela platiť manželke približne polovicu svojho disponibilného zostatku, ktorý
mu zostáva. Argumentoval, že pojem rovnaká životná úroveň v sebe rozhodne nezahŕňa iba peňažné
pomery, ale aj ostatné praktické stránky oboch manželov. Poukázal na to, že v konaní svoj životný štýl

charakterizoval ako život bežného robotníka v Nemecku a táto jeho charakteristika nebola namietaná.
Vyjadril presvedčenie, že ak by v rozhodnom období spolu žili v spoločnej domácnosti, navrhovateľka
by určite nemíňala na svoju osobnú potrebu sumu 350,- eur mesačne. Uzavrel, že v konaní o rozvod
manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode vedenom na
Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 13P/228/2013 sa dohodli na výživnom pre manželku v sume 100,- eur

mesačne a vzhľadom k tejto sume považoval návrh navrhovateľky za špekulatívny.

Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu odporcu navrhla napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.
Konštatovala, že súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia životnej úrovne

oboch manželov, prihliadol na príjmy účastníkov konania a aj na jej odôvodnené potreby. Poukázala
na skutočnosť, že v rozhodnom období boli odporcovi vyplácané rodinné prídavky v sume 321,80
eura, ktoré jej neodovzdal, ktorá skutočnosť nebola v konaní zohľadnená a odôvodňovala by určenie
výživného vo vyššej výške. Z navrhovanej sumy 100,- eur mesačne by v rozhodnom období nebola
schopná uhrádzať svoje základné životné potreby, pričom zdôraznila, že v tomto období žila s maloletými

deťmi sama a odporca na výživu detí neprispieval, resp. prispieval v nedostatočnej miere.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 OSP ) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212
ods. 1 OSP ) prejednal odvolanie odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP

a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

V tomto konaní sa navrhovateľka návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 29. 07. 2013 domáhala
uloženia povinnosti odporcovi platiť jej ako manželke výživné vo výške 1.000 eur mesačne počnúc
dňom podania návrhu. Preskúmavaným rozsudkom súd prvého stupňa jej návrhu čiastočne vyhovel,

keď za obdobie od 29. 07. 2013 do 31. 01. 2014 uložil odporcovi povinnosť prispievať na výživu
navrhovateľky sumou 350 eur mesačne vždy do 15 dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky, za
uvedenú dobu zročné výživné v sume 2.133,90 eura zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke do 15
dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Pre absenciu odvolania účastníkovkonania zamietajúca časť rozsudku nadobudla právoplatnosť a predmetom odvolacieho konania takto
zostali len jeho vyhovujúce časti a na ne nadväzujúce výroky o náhrade trov konania a povinnosti
odporcu zaplatiť súdny poplatok.

Podľa§71ods.1Zákonaorodine,manželiamajúvzájomnúvyživovaciupovinnosť.Akjedenzmanželov
túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch
manželovbolavzásaderovnaká.Prirozhodovaníourčenírozsahuvyživovacejpovinnostisúdprihliadne
na starostlivosť o domácnosť.

Podľa § 75 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s

dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

Vyživovacia povinnosť medzi manželmi v zmysle § 71 ods. 1 Zákona o rodine vzniká uzavretím
manželstva a končí sa jeho zánikom, či už v dôsledku úmrtia jedného z manželov, rozvodom manželstva,
alebo určením manželstva za neplatné. Ak si jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh

niektorého z nich určí jej rozsah takým spôsobom, aby životná úroveň manželov bola v zásade rovnaká a
prihliadnepritomnastarostlivosťodomácnosť.Požiadavka,abymanželiamalirovnakúživotnúúroveňje
odôvodnená ich rovným postavením v právach a povinnostiach, ktoré vyplývajú z inštitútu manželského
zväzku. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi sa neuplatňuje mechanicky len odvodením z ich
zárobkov. V konaní o rozhodovaní o výživnom na manžela alebo manželku je potrebné skúmať potreby

oprávnenej osoby. Manželia sú povinní navzájom si pomáhať, starať sa spoločne o deti a starať sa
podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov aj o uspokojovanie potrieb rodiny založenej
manželstvom. Úprava spôsobu a rozsahu prispievania každého z manželov na uspokojovanie potrieb
rodiny je v praxi predovšetkým vecou ich dohody a súd do týchto vzťahov vstupuje a reguluje ich len na
návrhjednéhozmanželov.Oprávnenouosobouzvyživovacejpovinnosti,ktoráexistujemedzimanželmi,

je jeden z manželov v tom prípade, ak je jeho životná úroveň nižšia ako životná úroveň druhého manžela,
resp. ak mu druhý manžel neprispieva na výživu tak, aby ich životná úroveň bola v zásade rovnaká.
Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je základným vyjadrením manželskej ekonomickej solidarity.
Jedinou výnimkou, pre ktorú by bolo možné nepriznať oprávnenému manželovi právo na výživné by bol
rozpor s dobrými mravmi. Konanie o výživné na manžela alebo na manželku možno začať len na návrh

niektorého z nich a možno ho priznať len odo dňa začatia súdneho konania. V samotnom konaní súd
zisťuje stav, či povinný manžel neplní svoju vyživovaciu povinnosť, zisťuje osobné, rodinné i majetkové
pomery manželov a tiež odôvodnené potreby oprávneného i povinného manžela, ako aj ich možnosti a
schopnosti. Zároveň sa súd zaoberá aj otázkou starostlivosti o domácnosť a o deti.
Prostredníctvom tohto inštitútu - výživné na manžela alebo manželku, sa teda okrem uspokojenia

osobných potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z
majetkového hľadiska. Uplatňovanie výživného medzi manželmi je preto možné aj v prípadoch, keď
sú napríklad obaja manželia zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku
oddeleného hospodárenia však vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni. Aplikačná prax
doteraz potvrdila, že žena ako manželka má nárok na výživné aj vtedy, ak využije právo na rodičovskú

dovolenku poskytovanú v zmysle príslušných zákonných ustanovení na zabezpečenie starostlivosti o
dieťa do troch rokov veku.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vo svetle zhora popísaných záverov a v intenciách citovaných
zákonných ustanovení i postupoval, vo veci dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny

právny záver. Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia ktoré jasne, zrozumiteľne a presvedčivo dáva odpovede na všetky relevantné otázky
súvisiace s požadovanou ochranou, využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na
skonštatovanie jeho správnosti.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd len zvýrazňuje, že v súdenej veci
niet pochýb a medzi účastníkmi ani nebolo sporné obdobie, za ktoré navrhovateľke vzniklo právo na
manželské výživné, pretože odporca jej v tomto rozhodnom období na výživu neprispieval. Rozhodným
obdobím v predmetnej veci je obdobie od podania návrhu navrhovateľkou, t. j. odo dňa 29. 07. 2013, vktorom boli účastníci konania manželia, do dňa 31. 01. 2014, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok
Okresného súdu Nitra č. k. 13P/228/2013-92 zo dňa 23. 01. 2014, ktorým bolo manželstvo účastníkov
konania rozvedené a mal. deti Y. a W., obaja nar. XX. XX. XXXX pochádzajúce z manželstva účastníkov

boli zverené do starostlivosti navrhovateľky a odporca bol zaviazaný prispievať na ich výživu sumou
220,- eur mesačne na každé dieťa. Preukázateľne v rozhodnom období navrhovateľka poberala v
roku 2013 rodičovský príspevok vo výške 249,50 eura mesačne a v roku 2014 vo výške 254,- eur
mesačne, pričom iný príjem nemala z dôvodu výkonu osobnej starostlivosti o mal. deti. Pokiaľ ide
o odporcu, tento v rozhodnom období bol zamestnaný v Nemecku, a jeho priemerná mesačná mzda

v zmysle listinných potvrdení od zamestnávateľa predstavovala sumu 2.627,- eur netto mesačne.
Zárobkovými a majetkovými pomermi oboch účastníkov konania, ako i ich nákladmi, ktoré boli nútení
vynaložiť na svoje životné potreby sa súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí obšírne a dôsledne
zaoberal, preto odvolací súd ich duplicitne opakovať nebude a na jeho závery v tomto smere len v
podrobnostiach poukazuje. Osobitne len podčiarkuje, že za situácie, keď v rozhodnom období nebola
odporcovi stanovená vyživovacia povinnosť voči mal. deťom, súd prvého stupňa správne zohľadnil,

vychádzajúc z rozsudku o rozvode manželstva, ktorého súčasťou bola i úprava výkonu rodičovských
práv a povinností na dobu po rozvode i výdavok odporcu predstavujúci výživné vo výške 440,- eur
mesačne na obidve deti. Odvolací súd tiež zdieľa názor súdu prvého stupňa, že síce náklady v Nemecku
sú nepochybne vyššie ako na Slovensku, pokiaľ ide o náklady na bývanie a služby s tým spojené,
avšak ostatné životné náklady sú porovnateľné s cenami v ostatných krajinách EÚ, ktoré skutočnosti

však už pri svojom rozhodovaní zohľadnil. Nakoľko v konaní nebolo preukázané, že priznanie výživného
navrhovateľke by bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 Zákona o rodine), súd prvého stupňa
správne uložil odporcovi povinnosť platiť výživné na navrhovateľku v období od podania návrhu do dňa,
kedy bolo manželstvo účastníkov právoplatne rozvedené, pričom i výšku výživného stanovil v rozsahu,
ktorý plne zohľadňuje schopnosti, možnosti a majetkové pomery odporcu a zachováva v zásade rovnakú

životnú úroveň oboch účastníkov konania ako manželov.

V tomto smere odporcom namietaná skutočnosť, že súd prvého stupňa nesprávne interpretoval právnu
normu, pretože si pojem rovnaká životná úroveň manželov stotožnil s pojmom rovnaká príjmová stránka
manželov neobstojí, keď vyživovacia povinnosť medzi manželmi je základným vyjadrením manželskej

ekonomickejsolidarityaokremuspokojeniaosobnýchpotriebsaňousledujeajnaplneniepožadovaného
zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska. Životná úroveň manželov je totiž
postavená najmä na príjmoch rodiny. V súvislosti s tvrdením odporcu, že výživné by malo byť uvedené v
sume 100 eur mesačne, ktorá suma zodpovedá spotrebe navrhovateľky, je nutné uviesť, že aj samotný
odporca vyvodzuje životnú úroveň navrhovateľky práve len z reálnych výdavkov, čo v podstate vyvoláva

protichodnosť jeho úvah. V neposlednom rade neobstojí ani poukaz odporcu, že medzi účastníkmi došlo
k dohode o manželskom výživnom v rozvodovom konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn.
13P/228/2013, keď v zápisnici o pojednávaní zo dňa 23. 01. 2014 uvedenú jedinú vetu, že „zároveň
udávajú, že sa dohodli aj na výživnom na manželku na sumu 100 eur mesačne“ nie je možné právne
aprobovaným spôsobom považovať za uzatvorenú dohodu o výživnom na manželku, čoho dôkazom

je skutočnosť, že v čase uzatvorenia tvrdenej dohody bolo vedené konanie o určenie výživného a je v
rozporeslogikouveci,abyúčastnícidohoduvtomtosmereuzatváralivinomkonaní(rozvodovékonanie)
a nie v konaní týkajúcom sa veci samej, prebiehajúcom už takmer 6 mesiacov. Okrem toho uzatvoreniu
dohody nenasvedčuje ani konanie samotného odporcu, ktorý i napriek svojmu presvedčeniu, že podľa
dohody sa zaviazal navrhovateľke platiť výživné 100 eur mesačne, tento svoj záväzok vôbec neplnil.

Taktiež určenie počiatku vyživovacej povinnosti odporcu je súladné s ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine
a rovnako správne súd prvého stupňa stanovil i výšku zročného výživného a lehotu na jeho zaplatenie
postupujúc plne v intenciách § 160 ods. 1 OSP.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keď súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový
stav a vyvodil z neho i správny právny záver.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1

OSP tak, že plne úspešnej navrhovateľke v odvolacom konaní priznal náhradu trov odvolacieho konania
a to trovy právneho zastúpenia, ktoré boli reprezentované odmenou za 1 úkon právnej služby (vyjadrenie
k odvolaniu odporcu zo dňa 03. 11. 2014) vo výške 91,29 eura (§ 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o
odmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužieb)anáhradouhotovýchvýdavkov1x8,04eura(§15a,§16ods.3vyhlášky).Súhrnnetaktrovyprávnehozastúpeniačiniavodvolacomkonaní
sumu 99,33 eura. Náhradu trov odvolacieho je odporca povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
navrhovateľky do 3 dní (§ 149 ods. 1 OSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.