Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/182/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113209430
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4113209430.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o. so sídlom Bratislava, Astrová
2/A, IČO: 45 869 464, zastúpeného verita, s. r. o. so sídlom Bratislava, Karpatská 18, IČO: 35 940 875,
proti povinnému: J. A., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Z., Q. XXXX/X, toho času v Ústave na výkon
trestuodňatiaslobodyHrnčiarovcenadParnou,ovymoženie1.789,15euraspríslušenstvom,oodvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 26. marca 2013, č. k. 19Er/347/2013-13,

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa, vydaným vyššou súdnou úradníčkou, žiadosť súdneho

exekútora Mgr. Jany Sitášovej so sídlom Exekútorského úradu: Astrová 2/A, Bratislava o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 12. 03. 2013 zamietol. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami
§ 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok ) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,
§ 45 ods. 1 písm. a), b), c), § 45 ods. 2, § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), § 25 ods. 1, 2 zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskejobchodnejinšpekciivzneníneskoršíchpredpisov,§879jzákonač.40/1964Zb.Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 52 ods. 1, 2, 3 § 53 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka, čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 bod 1, 3, čl. 6 bod 2 smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, rozsudkom Súdneho dvora

zo dňa 6. októbra 2009 vo veci C-40/08, ako aj zisteným skutkovým stavom. Preskúmaním spisového
materiálu zistil, že právny predchodca oprávneného - X. banka, a. s. s povinným uzavrel dňa 10. 09.
2007 zmluvu o úvere č. 6375652507 a po posúdení veci zistil, že sa jedná o spotrebiteľský právny
vzťah, na ktorý sa preto musí použiť spotrebiteľské právo. Preskúmaním všeobecných obchodných
podmienok oprávneného zistil, že v článku 11.2. označeného ako „Prechodné a záverečné ustanovenia“
je obsiahnutá neprijateľná podmienka, ktorou je rozhodcovská doložka v zmysle ustanovenia §

53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejedanie
prípadného sporu rozhodcom, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Dodal, že
rozhodcovská doložka sa v takejto forme často vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá
splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej
doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd,
ktorý by inak bol príslušný. Bol toho názoru, že na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ

ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stratil právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom
súde v mieste svojho bydliska. Svoj názor oprel o to, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitnenevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mal
len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj
tomu, že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. S poukazom na uvedené ustálil, že takto

formulovanározhodcovskádoložkaakozmluvnápodmienkavštandardneformulovanejzmluvealebovo
všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom
individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, a teda bráni

tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Mal za to, že takáto neprijateľná rozhodcovská doložka sa
priečidobrýmmravomavýkonprávapovinnostíztakejtodoložkyodporujedobrýmmravomaakotakáje
v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Taktiež poukázal na skutočnosť, že
priamo z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka vyplýva, že o neprijateľnú podmienku
ide aj vtedy, ak sa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby sa spory

s dodávateľom riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Taktiež poukázal na judikatúru Európskeho
súdneho dvora a smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ktorá bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z. Na základe
uvedených skutočností mal za to, že boli splnené podmienky na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1

písm.c)aods.2zákonaorozhodcovskomkonaní,pretožiadosťsúdnehoexekútoraovydaniepoverenia
zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, dôvodiac tým, že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako

aj tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
účastníkovi konania - oprávnenému sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Vzhľadom
na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu,
bol toho názoru, že účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s
takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by

porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Konkrétne to podľa
neho znamenalo, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný
rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého výrok právoplatného
rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, čo platí aj v prípade, ak ide o rozsudok
rozhodcovského orgánu. Mal za to, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského
súdu. Dodal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom, a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,
nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Konštatoval, že z

ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je
viazaný na plnenie, a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá
skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi.
Rozhodujúce podľa neho bolo len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje
dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Poukázal tiež na to,

že úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu,
ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s
ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska, teda
nejde o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky. S uvedenými závermi sa stotožnil
aj Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý v obdobnej veci podal mimoriadne dovolanie a

žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal tiež na záver uznesenia
Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3M Cdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011 a nálezy Ústavného súdu.
Zároveň uviedol, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o
úvere v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojím klientom neodvolateľný
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i

zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným
podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Dodal, že text rozhodcovskej doložky neobsahoval žiadnu
alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade so zákonnou definíciou rozhodcovskej zmluvy v § 3 ods.
1 zákona č. 244/2002 Z. z. i s ustálenou praxou v odbore. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná adojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú
podmienku, a preto navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby

príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienila vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania
(§214ods.2OSP)apopreskúmanínapadnutéhorozhodnutiadospelkzáveru,ženapadnutéuznesenie
je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 07. 03. 2013, kedy došiel

súdnemu exekútorovi Mgr. Jane Sitášovej návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu -
Rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s. so sídlom Trnavská cesta 7, Bratislava, sp. zn. IBB12100035 zo dňa
09. 12. 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 02. 2012 a vykonateľnosť dňa 04. 03. 2012. Súdny
exekútor dňa 21. 03. 2013 doručil súdu prvého stupňa návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, splnomocnením, zmluvou o
úvere a Obchodnými podmienkami pre úver verzia 1/2007.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon
o rozhodcovskom konaní), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak

zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219

ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody
opakoval.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že vychádzajúc z Exekučného

poriadku pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší postup, musia byť splnené zákonom stanovené
podmienky,atojednakprocesnéhocharakteru,akoihmotnoprávne.Procesnýmipodmienkamiexekúcie
sú spôsobilí účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený
tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi
hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného

konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v ustanovení §
45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania,
ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Možno preto vyvodiť, že súlad
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaníje hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva pre exekučný súd povinnosť pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad
exekučného titulu so zákonom, s ohľadom na vyššie uvedené je preto povinný už v tejto fáze

konania prihliadať na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku,
uvedené v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, že ich zistí, musí žiadosť na udelenie
poverenia zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť
povinného v tejto etape konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré
môže prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k
návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak

po stránke formálnej, ako aj materiálnej.

Z uvedeného vyplýva, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa v exekučnom
konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od

neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv
spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku

škode spotrebiteľa.

Rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve,

nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán
a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciu rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v článku

11, bode 11.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007), nemožno považovať v súlade so
zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože opomenula
povinnosť stanovenú v § 93b ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. a to dať klientovi možnosť neprijať
rozhodcovskú doložku - „Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa
odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné

spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov (OSP, Exekučný
poriadok).“ Okrem toho rozhodcovská doložka je vsunutá medzi ostatné podmienky a v zmluve o úvere
je podpisovaná v čase nižšej bdelosti klienta, kedy sa klient najmä sústreďuje na získanie finančných
prostriedkov a nepredpokladá, že by sa dostal s ich platením do omeškania. Pokiaľ teda právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že

rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti)
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Záverom odvolací súd poukazuje aj na to, že ak za neprijateľnú zmluvnú podmienku musí byť

považovaná rozhodcovská doložka poskytujúca spotrebiteľovi len obmedzený prístup k všeobecnému
súdu, nútiaca ho však pre prípad výberu rozhodcovského súdu dodávateľom sa podrobiť právomoci
rozhodcu, tým skôr musí byť neprijateľnou (a preto i neplatnou) taká doložka, ktorá spotrebiteľovi anižiadny výber neposkytuje. O takýto prípad išlo aj v konkrétnej veci, nakoľko v danom prípade bol presne
stanovený rozhodcovský súd aj s miestom rozhodcovského konania a to v sídle dodávateľa.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.