Rozsudok Judgement was issued on Monday, October 25, 2004

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 10C/14/2003

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7803899474
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2004
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Tengely

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2004:7803899474.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, samosudca JUDr. Marián Tengely, v právnej veci žalobcu I. J., F.. X. X. XXXX,

T. P., R. Č.. X, právne zastúpeného advokátom JUDr. Antonom Hencovským so sídlom v Košiciach,
na ul. Františkánskej č. 3, proti žalovanému Sole Slovakia a.s., Pri Starej prachárni 14, Bratislava, IČO
31637108, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Veselým, so sídlom vo Veľkom Krtíši, Mierova ul. č.
1, za účasti vedľajšieho účastníka Sociálnej poisťovne Bratislava, pobočka Nové Zámky, Szechényiho
č. 10, 940 23 Nové Zámky, o náhradu škody, rozhodol

r o z h o d o l :

Súd z a v ä z u j e žalovaného uhradiť žalobcovi 901.050,- Sk z titulu odškodnenia bolestného a
sťaženia spoločenského uplatnenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu

žalobcu, čo do istiny a čo do príslušenstva, z a m i e t a .

N e p r i z n á v ažiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov tohto konania.

Štát n e m á p r á v o na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcasapôvodnepodanoužaloboudomáhalvydaniarozhodnutia,ktorýmbysúdzaviazalžalovaného
na zaplatenie 2,561.625,- Sk z titulu odškodnenia za bolesť zvýšeného o 45 násobok podľa § 7 ods.
3 Vyhlášky 32/1965 Zb.. Následne rozšíril žalobný nárok voči žalovanému na zaplatenie ďalšej sumy

141.751,- Sk z titulu bolestného a celkove si uplatnil náhradu za bolestné vo výške 2,703.375,- Sk a tiež
si uplatnil odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia zvýšené o 45 násobok vo výške 1,674.000,-
Sk.

Súd uznesením zo dňa 24. 3. 2003 pripustil zmenu žaloby na celkovú sumu odškodnenia vo výške
4,377.375,- Sk. Žalobca poukázal na skutočnosť, že 23. 7. 2000 pri obci Krásnohorské Podhradie
utrpel pracovný úraz, nakoľko ako spolujazdec v služobnom motorovom vozidle W Polo NZ520AP pri

návrate zo služobnej cesty bol účastníkom dopravnej nehody, pri ktorej utrpel početné závažné zranenia.
Svoj nárok uplatňoval v zmysle ustanovenia § 190 Zákonníka práce (65/1965 Zb. v znení neskorších
predpisov) a v zmysle ustanovení §§ 193 ods. 1 v spojení s § 196 ZP. Žiadal súd v zmysle § 7 ods. 3
Vyhlášky 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia zvýšiť obodované
bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia a 45 násobok základného bodového ohodnotenia.

Poukázal na posudky ohľadom bolestného a ohľadom sťaženia spoločenského uplatnenia a to zo dňa

13. 10. 2000, kde bolo vykonané bodové ohodnotenie bolestného vo výške 948,75 bodu x 60,- Sk za
jeden bod, čo vo finančnom vyjadrení predstavovalo sumu 56.925,- Sk, na posudok o bolestnom zo dňa
31. 12. 2002, kde bolo bolestné určené 52,5 bodmi x 60,- Sk za jeden bod, čo vo finančnom vyjadrení
predstavovalo sumu 3.150,- Sk a na posudok o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 31. 12. 2002,kde bolo bodové ohodnotenie vo výške 620 bodov x 60,- Sk za jeden bod, čo vo finančnom vyjadrení
predstavovalo 37.200,- Sk.

Žalobca zdôraznil, že sa uňho jedná o prípad hodný osobitného zreteľa a je na mieste postup podľa §
7 ods. 3 Vyhlášky 32/1965 Zb., keď súd v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže odškodnenie
za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť. Poukázal na utrpené zranenia
popísané jednak v posudkoch o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, ako aj v znaleckom
posudku 3/2004 znalca MUDr. Petra Krokavca, ktoré si okrem poúrazovej chudokrvnosti, poklesu na

váhe, straty telesných bielkovín, vychudnutím svalových skupín, vytvorením tekutiny v pohrudničnej
dutine, prechodnej poruche pečeňovej funkcie, straty chuti do jedla vyžiadali aj bolestivý spôsob
liečenia (spolu 5 operačných zákrokov v celkovej anestéze), 9 týždňov hospitalizácie, z toho 4 týždne
na lôžku bez možnosti pohybu, opakované podávanie injekčných analgetických preparátov, infúzií,
transfúzií, bielkovinových preparátov, bolestivú rehabilitáciu (nácvik chôdze s nemeckými barlami, pre
bolestivosť aplikácia magnetoterapie a elektroterapie na oblasť zlomenín, kúpeľná liečba) a vynútenú

polohu žalobcu k zmierneniu ťažkostí. Uvedené liečenie viedlo k nepravidelnému spánku, zvýšenej
únavnosti a prechodným psychickým zmenám vo forme zvýšenej podráždenosti a striedania nálad
uvedomujúc si svoj zdravotný stav. Neistota, pretrvávajúce bolesti v mieste zlomenín pri chôdzi a
bolesti v pravom zápästí sťažovali zdravotno-psychickú pohodu žalobcu a obmedzovali ho vo výkone
sebaobsluhy a zachovávaní hygienického štandardu. Naviac žalobca aj v priebehu rekonvalescencie

musel užívať lieky tlmiace bolesť prevažne v oblasti pravého bedrového kĺbu a pravého zápästia.
Po úraze u žalobcu došlo k stredne ťažkému obmedzeniu pohyblivosti v bedrovom kĺbe vpravo, v
členkovom kĺbe vľavo, pravom zápästí a k ľahkému obmedzeniu pohyblivosti v členkovom kĺbe vľavo.
Žalobca ako pravák musí kompenzovať postihnutie svojej pravej ruky zvýšenou silou ľavej ruky. Pred
úrazom sa žalobca považoval za hypermobilného človeka, ktorý pravidelne chodieval na turistiku,

zvládal náročné turistické túry a nemal zábrany zvládnuť čokoľvek. Žalobca je obmedzený tak, ako to
konštatoval aj znalec v posudku v rýchlych koordináciách pohybov, prácach vo výškach, na rebríku, v
strmých svahoch, behu, práci v drepe a pokľaku, rýchlej chôdzi po schodoch. Pracovná záťaž musí byť
prispôsobená trvalým následkom, dávkovaná, s prestávkami, vzhľadom k zvýšenej únavnosti z titulu
väčšieho namáhania svalových skupín pri obmedzení pohyblivosti vo váhonosných kĺboch. Žalobca tiež

poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na operačné zákroky má výrazné keloidné jazvy a to najmä v
úrovni bedrového kĺbu o dĺžke 16 cm a šírke 0,5 cm, v hornej časti stehennej kosti o dĺžke 12 cm a šírke
0,3 cm, nad kolenom o dĺžke 5 cm a šírke 0,2 cm a nad pravým jabĺčkom o dĺžke 6 cm, ktoré sú
značne vzhľadovo nepríjemné. Aj keď podľa odborného posúdenia trvalé následky sa neodzrkadlili v
psychických zmenách u žalobcu do takej miery, že by sa mohlo hovoriť o fóbiách, či depresiách, žalobca

len vzhľadom na svoje vôľové vlastnosti, aj keď sa to snaží pred okolím zakrývať, má oveľa väčšie obavy
o svoju budúcnosť a bojí sa zhoršenia zdravia. Žalobca zdôraznil, že po úraze sa všetko zmenilo a
musel sa vzdať niektorých svojich koníčkov a pracovného uplatnenia, nakoľko môže robiť len to, čo mu
dovolí zdravotný stav. Nemôže vykonávať ťažšiu manuálnu prácu, vo výškach, musel sa vzdať práce
v záhrade alebo náročnejšej turistiky, je hendikepovaný aj na spoločenských podujatiach, nakoľko sa

nemôže správať tak, ako predtým. V čase úrazu pracoval u žalovaného ako energetik a po úraze došlo k
zmene jeho funkcie na managera techniky. Po ukončení pracovného pomeru u žalovaného sa zamestnal
u firmy Milking s.r.o. Bratislava, kde je v pozícii vedúceho elektrooddelenia. Pred úrazom vrcholovo
nerobil žiaden šport, mal len vlastné rekreačné aktivity v oblasti turistiky, má 43 árovu záhradu, kde má
ovocné stromy vysokokmenné, ktoré sám nemôže orezávať a takisto nemôže vykonávať bežné agrárne

práce v záhrade ako rýľovanie, kosenie ručnou kosou a podobne. Vo svojom pracovnom zaradení
vykonáva prácu, ktorá nevyžaduje prácu vo výškach, pracuje v kancelárii, ale so svojou profesiou ako
elektrotechnik by sa hocikde nemohol uplatniť, nakoľko nedostal by povolenie na práce vo výškach,
resp. namáhavejšie manuálne práce. V súčasnej dobe nie je odkázaný na nikoho, ohľadom vykonávania
základných životných a hygienických potrieb.

Žalobca nesúhlasil s uplatnenou námietkou premlčania nároku na bolestné určené na základe posudku
zodňa13.10.2000zdôvodu,žeprocesliečbyeštenebolukončený,nakoľkosapodrobovalďalšejliečbe
a rehabilitácii a následne musel ešte absolvovať operáciu z dôvodu odstraňovania kovového materiálu,
kde aj znalec konštatuje, že sa jedná o súčasť liečebného postupu a má priamy súvis s úrazom zo

dňa 23. 7. 2000. Takisto došlo aj k zmene obodovaného nároku pri bolestnom v zmysle znaleckého
dokazovania, kde niektoré položky boli znížené, resp. boli určené nové položky, čo má takisto vplyv na
tvrdenú námietku premlčania. Aj keď bol prvý posudok o bolestnom vydaný v roku 2000 bol vydaný
predčasne a v rozpore s § 9 ods. 1 Vyhlášky 32/1965 Zb., nakoľko posúdenie stavu možno vykonať lenvtedy, ak je zdravotný stav ustálený. Až keď možno považovať stav za ustálený po ukončení liečby, vtedy
len môže začať plynúť premlčacia lehota. Keďže posledná operácia u žalobcu bola vykonaná 28. 10.
2002 a bola v priamej súvislosti s úrazom, ako to konštatoval znalec, až vtedy sa ukončil celý liečebný

proces. Naviac prvá PNS sa ukončila až po absolvovaní kúpeľnej liečby a to 18. 3. 2001, a preto nárok
nemôžebyťpremlčaný.PoukázalnajudikátNajvyššiehosúduRc29/79.Uplatnilsináhradutrovkonania.

Žalovaný nesúhlasil s podanou žalobou a navrhol ju zamietnuť. Žalovaný potvrdil tú skutočnosť, že
žalobca bol uňho zamestnaný a dňa 23. 7. 2000 utrpel pracovný úraz a to vo vozidle žalovaného.

Vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu na bolestné, ktoré si uplatňoval na základe posudku
zo dňa 13. 10. 2000 z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty v zmysle § 263 ods. 3 Zákonníka práce.
Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná na súde až dňa 16. 1. 2003 a dvojročná subjektívna
lehota začala plynúť žalobcovi od vydania posudku dňa 13. 10. 2000. Žalobca totiž získal vedomosť o
tom, kto škodu spôsobil už dňa 23. 7. 2000 a o výške škody sa dozvedel 13. 10. 2000, teda v deň, keď bol
vypracovaný posudok o bolestnom. Namietal teda rozhodovanie ohľadom sumy 2,561.625,- Sk ako bola

podaná pôvodná žaloba. Ohľadom ďalšieho bolestného zdôraznil tú skutočnosť, že v konaní musí byť
preukázané, že sa jedná o bolestné súvisiace s pôvodným pracovným úrazom. Ohľadom uplatneného
sťaženiaspoločenskéhouplatnenianámietkupremlčanianevzniesol,avšaknamietaluplatnenýnásobok
pôvodne určeného sťaženia spoločenského uplatnenia z dôvodu, že u žalobcu sa nejedná o prípad
hodný mimoriadneho zreteľa. Následne žalovaný navrhol konanie vo veci zastaviť a vec postúpiť

vedľajšiemuúčastníkoviatosociálnejpoisťovninavybavenieauplatnilsinároknanáhradutrovkonania.

Vedľajší účastník nesúhlasil s podanou žalobou a tiež sa pripojil k námietke premlčania nároku ohľadom
zvýšeniabolestnéhourčenéhoposudkomzodňa13.10.2000,pričomvuvedenombodovomohodnotení
toto bolo zvýšené na celkový počet bodov 948,75 bodu, za čo bola žalobcovi aj vyplatená náhrada

a už v tomto zvýšení sa odrazil žalobcov zdravotný stav. Ohľadom ďalšieho bolestného z posudku z
31. 12. 2002 vedľajší účastník uviedol, že sa jednalo o novú operáciu a nový vývoj ochorenie, čo bolo
odškodnené aj s navýšením. U sťaženia spoločenského uplatnenia vedľajší účastník sa stotožnil so
závermi znaleckého posudku a mal za to, že odškodnenie žalovaného bolo primerané a nenavrhol
zvýšiť bodové ohodnotenie z dôvodu, že sa nejedná o prípad hodný osobitného zreteľa. Poukázal

na skutočnosť, že žalobca aj po nehode vykonáva prácu ako robil predtým a vo svojom živote nebol
obmedzený takým spôsobom, že by ho trebalo mimoriadne odškodniť. Trovy konania si neuplatnil.

Súd sa v konaní oboznámil aj s listinnými dôkazmi a zistil nasledovné:

Z posudku o bolestnom zo dňa 13. 10. 2000 (č.l. 6-7) vyplýva, že bolestné u žalobcu bolo ohodnotené
po zvýšení na 948,75 bodu.

Z posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 31. 12. 2002 (č.l. 22) vyplýva, že
u žalobcu došlo k obodovaniu bolestného za ďalšiu operáciu zo dňa 28. 10. 2002 sumou 52,5 bodu a

sťaženie spoločenského uplatnenia sumou 620 bodov.

Zo znaleckého posudku č. 3/2004 od MUDr. Petra Krokavca (č.l. 60)vyplýva, že vykonal prehodnotenie
položiek pri bodovom ohodnotení bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vzhľadom na
záznamy zistené v zdravotnej dokumentácii a bolestné určil vo výške 960 bodov v zmysle položiek

uvedených v posudku z 13. 10. 2000 a potvrdil bolestné z posudku zo dňa 31. 12. 2002 vo výške 52,50
bodu s tým, že operačné odstránenie kovového materiálu bolo súčasťou liečebného postupu a malo
priamy súvis s úrazom zo dňa 23. 7. 2000. Pri ohodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia určil body
vo výške 617,50 po prehodnotení posudku zo dňa 31. 12. 2002.

Z posudku ďalej vyplýva, že pracovná neschopnosť žalobcu po úraze trvala od 23. 7. 2000 do 31. 3.
2001 spolu 8 mesiacov a po extrakcii osteosyntetického materiálu ďalšia práceneschopnosť trvala od
27. 10. 2002 do 1. 12. 2002, spolu 5 týždňov. Znalec konštatoval, že pracovná neschopnosť žalobcu v
obochprípadochbolaprimeranáanebolanadsadená.Prvápráceneschopnosťbolaukončenákúpeľným
liečením v dňoch 26. 2. až 18. 3. 2001, kde bolo konštatované zlepšenie stavu, zlepšenie tonizácie

svalov, ohnutie v bedrovom kĺbe voľné, pretrvávalo obmedzenie rotačných pohybov a odnoženia.
Operačné odstránenie kovového materiálu operáciou zo dňa 28. 10. 2002 bolo súčasťou liečebného
postupu a malo priamy súvis s úrazom zo dňa 23. 7. 2000. Materiál je vyrobený z ušľachtilej ocele,
napriek tomu však dochádza k jeho korózii a je pravidlom, že je ho potrebné odstrániť v priebehu dvochrokov. Známky počínajúcej korózie sa prejavujú metalózou tkanív v okolí implantátu. Táto bola dokázaná
aj u žalobcu pri extrakcii materiálu. Odstránenie implantátu si vyžadovalo uvedenie žalobcu do anestézie
a podávanie infuzných preparátov. Pooperačný priebeh bol priaznivý a operačné rany pri prepustení

kľudné. Znalec skonštatoval, že priebeh liečenia bol poznačený bolestivým spôsobom liečenia pre
opakované podávanie krvných derivátov, množstva infuzných prípravkov, obtiažnou a bolestivou
rehabilitačnou liečbou, odstránením fixačného materiálu použitého pre liečenie zlomenín a zvýšením
nárokom na psychické rozpoloženie pacienta počas hospitalizácie. Náročný a bolestivý spôsob liečenia
sa prejavil v celkovom oslabení organizmu, poklesom na váhe pacienta, oslabením svalstva, poklesom

hladiny bielkovín, zvýšenou únavnosťou, poruchami spánku a zvýšenou hladinou pečeňových testov
ako príznak celkovej reakcie organizmu na úraz. Do ambulantnej starostlivosti bol prepustený 47 deň
od úrazu, pričom v sebaobsluhe a bežných činnostiach bol odkázaný na pomoc zdravotného personálu.
Týždeň po prepustení z hospitalizácie bol prakticky odkázaný na pomoc príbuzných, čo sa týka istoty
chôdze, pretože pravú dolnú končatinu nemohol zaťažovať a na ľavej mal sádru s opätkom, čo sťažovalo
udržanie rovnováhy pri chôdzi. Neistota, bolesti v mieste zlomenín pri chôdzi, bolesti v pravom zápästí

sťažovalizdravotno-psychickúpohodužalobcuaobmedzovalihovovýkonesebaobsluhyazachovávaní
hygienického štandardu. Po sňatí sádry, po šiestich týždňoch od úrazu, sa stav len pomaly zlepšoval,
vzhľadom k stuhnutému ľavému členku. K výraznejšiemu zlepšeniu došlo po troch mesiacoch od úrazu,
keď mu bolo povolené zaťažovanie dolnej končatiny vpravo štvrtinovou záťažou telesnej hmotnosti.
Záťaž jednou tretinou telesnej hmotnosti bola povolená len v decembri 2000 s možnosťou použitia

francúzskych bariel. Záťaž s váhou 60 až 70 kg bola povolená koncom januára 2001 a plná záťaž
až po absolvovaní kúpeľnej liečby v marci 2001. V priebehu rekonvalescencie žalobca musel užívať
lieky tlmiace bolesť prevažne v oblasti pravého bedrového kĺbu a pravého zápästia. Za ustálený stav
po úraze možno považovať čas po absolvovaní kúpeľnej liečby, kedy sa výrazne zlepšila pohyblivosť
kĺbov, bol zaznamenaný ústup bolesti a bola povolená plná záťaž. Znalec konštatoval, že zrejme

pre silné vôľové vlastnosti žalobcu nemusel vyhľadať odbornú pomoc psychiatra v rekonvalescencii,
ani neužíval sedatíva, či antidepresíva. Po úraze u žalobcu došlo k stredne ťažkému obmedzeniu
pohyblivosti v bedrovom kĺbe vpravo, v členkovom kĺbe vpravo, pravom zápästí a ľahkému obmedzeniu
pohyblivosti v členkovom kĺbe vľavo. Postihnutie pravej ruky kompenzoval zvýšenou silou ľavej ruky.
Následky po úraze neobmedzujú žalobcu vo výkone povolania v terajšom pracovnom zaradení, vo

výkone bežných úkonov pracovného dňa, nenáročnej turistiky, niektorých druhov rekreačného športu,
remeselných prác na zemi, či kultúrneho vyžitia. Na základe obmedzenia pohyblivosti vo váhonosných
kĺboch je obmedzený v rýchlych koordináciách pohybov, prácach vo výškach, na rebríku, v strmých
svahoch, behoch, práci v drepe a pokľaku, rýchlej chôdzi po schodoch. Pracovná záťaž musí byť
prispôsobená trvalým následkom, dávkovaná s prestávkami vzhľadom k zvýšenej únavnosti z titulu

väčšieho namáhania svalových skupín pri obmedzení pohyblivosti vo váhonosných kĺboch. Trvalé
následky si nevyžiadali zmenu oblečenia, prispôsobenie obuvi, ani sa neodzrkadlili v psychických
zmenách vo forme fóbií, či depresií. Klinický psychológ vylúčil znaky deteriorácie intelektu a psychiater
vylúčil psychické reziduá, ktoré by žalobcu obmedzovali v dennom sociálnom fungovaní. Reumatoidné
obtiaže v mieste pôvodných zlomenín sú známou klinickou jednotkou pri zmenách počasia a majú

len prechodný charakter. Zo záveru prílohy uvedeného posudku ohľadom psychiatrického vyšetrenia
žalobcuvyplynulo,ževklinickomobrazesavyskytujúruminujúcemyšlienkysústredenénaúrazahlavne
jeho dopad na znížené výkonnostné fungovanie a na obmedzené spektrum pracovného uplatnenia
vzhľadom na organické poúrazové reziduá. Myšlienky sú však odkloniteľné, nemajú emočné cítenie,
neovplyvňujú jeho správanie a nemajú dopad na zníženú kvalitu denného fungovanie. Nejedná sa

o trvalé psychické následky, ktoré by boli v priamej súvislosti s autohaváriou. V klinickom obraze
nie sú prítomné trvalé psychické reziduá, ktorými by bola narušená jeho kontrola reality. Stresovaná
udalosť nespôsobila v psychickej sfére trvalé symptómy, ktoré by ho obmedzovali v dennom sociálnom
fungovaní. Určená diagnóza - adaptačné poruchy prechodného charakteru bez dopadu na kvalitu
sociálneho fungovania F 43.2.

Zo záveru znaleckého posudku vyplýva, že bodové hodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia po korekcii znalcom je správne a je v priamej príčinnej súvislosti s úrazom zo dňa 23. 7.
2000. Úraz zanechal trvalé následky, ktoré žalobcu neobmedzujú v jeho dennej pracovnej činnosti
doma a v zamestnaní. Klinickým psychológom nebola zaznamenaná deteriorácia intelektu a podľa

konzultanta úraz ako stresová udalosť nespôsobila v psychickej sfére žalobcu trvalé symptómy, ktoré by
ho obmedzovali v dennom sociálnom fungovaní. Znalec sa domnieva, že jednorazové odškodnenie za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 45-násobku základného bodového ohodnotenia
je premrštenou požiadavkou zo strany žalobcu.Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná v časti tak,
ako je to uvedené vo výroku rozsudku.

Súd mal v konaní preukázané, jednak z listinných dôkazov, ako aj zo zhodných vyjadrení účastníkov
konania, že dňa 23. 7. 2000 došlo k pracovnému úrazu žalobcu pri služobnej ceste vo vozidle
žalovaného.

Zodpovednosť žalovaného za uvedený pracovný úraz bola daná na základe § 190 ods. 1 Zákona číslo
65/1965 Zb. v platnom znení v čase úrazu v spojení s ustanovením § 205 Zákona č. 311/2001 Z.z..

Podľa § 190 ods. 1 citovaného zákona, ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v
priamej súvislosti s ním k poškodeniu na zdraví, alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá
za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase úrazu v pracovnom pomere.

Podľa § 193 ods. 1 zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z
povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za:
a) stratu na zárobku, b) bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, c) účelne vynaložené náklady
spojené s liečením, d) vecnú škodu; ustanovenie § 187 ods. 3 platí aj tu.

Podľa § 196 ZP náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré zamestnancovi
vznikli následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania, poskytujú sa jednorázove.

Podľa§11ods.1Zákonačíslo437/2004Z.z.nabolesť asťaženiespoločenského uplatneniavdôsledku

úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa
vzťahujú doterajšie predpisy.

Podľa ods. 2 citovaného §-u na nároky poškodených uplatnených na súde podľa doterajších predpisov

sa nevzťahuje § 6 ods. 3.

Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie súd postupoval pri určení výšky odškodnenia za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle Vyhlášky č. 32/1965 Zb..

Podľa § 7 ods. 1 citovanej vyhlášky výška odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
sa určuje sumou 60 Sk za jeden bod.

Podľa ods. 2 citovaného §-u celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240.000,- Sk; z toho odškodnenie

za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72.000 Sk.

Podľa ods. 3 citovaného §-u v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch
1 a 2.

V konaní bolo preukázané, že celkové bodové ohodnotenie bolestného u žalobcu predstavovalo, na
základe posudku zo dňa 13. 10. 2000 948,75 bodu, na základe posudku z 31. 12. 2002 52,5 bodu a na
základe znaleckého posudku č. 3/2004 od MUDr. Krokavca po prehodnotení 960 bodov a 52,50 bodu
totožného s posudkom z 31. 12. 2002. Sťaženie spoločenského uplatnenia na základe posudku zo dňa

31. 12. 2002 bolo ohodnotené 620 bodmi a na základe znaleckého posudku 3/2004 bolo upravené na
617,50 bodu.

Žalobca požadoval zvýšenie bodového hodnotenia o 45-násobok tak u bolestného, ako aj u sťaženia
spoločenského uplatnenia.

Súd priznal žalobcovi zvýšenie odškodnenia za bolesť vo výške 15-násobku bodového ohodnotenia 960
bodov určeného na základe znaleckého posudku 3/2004 za prvú časť jeho liečenia, čo vo finančnom
vyjadrení predstavuje 864.000,- Sk (960 bodov x 60,- Sk x 15-násobné zvýšenie). U bolestnéhoza operáciu zo dňa 28. 10. 2002, ktorá bola ohodnotená 52,50 bodmi súd nepristúpil k zvýšeniu
odškodnenia a u sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal z bodového ohodnotenia v rámci
znaleckého posudku 3/2004 z celkovej hodnoty 617,50 bodu, ktoré zvýšil o jednonásobok vo výške

37.050,- Sk (617,50 bodu x 60,- Sk x jednonásobok). V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu na zvýšenie
základného bodového ohodnotenia zamietol.

Súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci sa jedná o prípad hodný mimoriadneho zreteľa, kde bolo
na mieste zvýšiť bodové ohodnotenie bolestného ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia, ako bolo

uvedené vyššie. Súd vychádzal jednak z posudkov o bolestnom zo dňa 13. 10. 2000 ako aj z posudku o
bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 31. 12. 2002 v spojení so znaleckým posudkom
číslo 3/2004 od MUDr. Petra Krokavca. Prihliadol na skutočnosť, že pri vykonanom obodovaní došlo
k navýšeniu základného bodového ohodnotenia tak u bolestného určeného posudkom z 13. 10. 2000,
ako aj posudkom z 31. 12. 2002 s úpravou v znaleckom posudku. Súd mal za to, že žalobca počas
liečby následkov úrazu, ktorá bezprostredne po úraze trvala až 8 mesiacov a následne po ďalšej operácii

pri odstraňovaní implantátu trvala 5 týždňov. Žalobca bol pripútaný na lôžko 4 týždne, sadra mu bola
sňatá po 6 týždňoch a k výraznejšiemu zlepšeniu stavu došlo až po troch mesiacoch od úrazu. Až
po absolvovaní kúpeľnej liečby sa výrazne zlepšila pohyblivosť kĺbov, bol zaznamenaný ústup bolesti
a bola povolená plná záťaž. Priebeh liečenia popísaný v znaleckom posudku dáva dostatočný záver
ku konštatovaniu, že bol poznačený bolestivým spôsobom liečenia pre opakované podávanie krvných

derivátov, množstva infuzných prípravkov, obtiažnou a bolestivou rehabilitačnou liečbou, odstránením
fixačného materiálu použitého pre liečenie zlomenín a zvýšeným nárokom na psychické rozpoloženie
pacienta počas hospitalizácie. Náročný a bolestivý spôsob liečenia sa prejavil v celkovom oslabení
organizmu, poklesom na váhe pacienta, oslabením svalstva, poklesom hladiny bielkovín, zvýšenou
únavnosťou, poruchami spánku a zvýšenou hladinou pečeňových testov ako príznak celkovej reakcie

organizmu na úraz.

Z konštatovania znalca v posudku vyplýva, že za ustálený stav po úraze bolo možné považovať čas
po absolvovaní kúpeľnej liečby, kedy sa výraznejšie zlepšila pohyblivosť kĺbov, bol zaznamenaný ústup
bolesti a bola povolená plná záťaž.

Súd mal za to, že vzhľadom na dĺžku rekonvalescencie a na medicínske úkony, ktorých sa žalobca
musel podrobiť za účelom nápravy úrazového stavu možno vyvodiť záver, že prežil vážne fyzické útrapy
spojené aj s psychickými útrapami vzhľadom na prežité bolesti, a preto bolo potrebné základné bodové
ohodnotenie zvýšiť podľa úvahy súdu o 15 násobok základného bodového ohodnotenia. Čo sa týkalo

bolestného za operáciu pri odstraňovaní implantátu dňa 28. 10. 2002 súd dospel k záveru, že v tejto
časti nevykoná navýšenie bodového ohodnotenia z dôvodu, že pooperačný priebeh bol priaznivý a
bez komplikácií a nejednalo sa o mimoriadne náročný operačný úkon, pričom aj položka bodového
ohodnotenia bola zvýšená o polovicu a v tejto časti súd považoval bodové ohodnotenie za dostatočné.

Pri rozhodovaní o priznaní náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd dospel k záveru, že je
potrebné aj v tejto časti navýšiť základné bodové ohodnotenie, avšak nie v takej výške, akú si uplatnil
žalobca. Súd dospel k záveru, že jednonásobné zvýšenie základné bodového ohodnotenia u sťaženia
spoločenského uplatnenia dostatočným spôsobom odškodní žalobcu ohľadom jeho trvalých následkov,
ktoré mu ostali po úraze. Sám znalec konštatuje, že úraz zanechal u žalobcu trvalé následky, pričom ale

žalobcu neobmedzujú v jeho dennej pracovnej činnosti doma a v zamestnaní. U žalobcu sa neprejavili
ani trvalé symptómy v psychickej sfére, ktoré by ho obmedzovali v dennom sociálnom fungovaní. V tejto
časti sa súd riadil nasledovnými úvahami:

Pred úrazom a po ukončení práceneschopnosti po úraze žalobca nemusel zmeniť zamestnanie,

resp. pracovné zadelenie, nakoľko vykonával rovnaké práce pred aj po úraze. Trvalé následky si
nevyžiadali zmenu oblečenia, prispôsobenia obuvi a neodzrkadlili sa ani v psychických zmenách vo
forme fóbií či depresií. Tesne po úraze u žalobcu došlo k stredne ťažkému obmedzeniu pohyblivosti v
bedrovomkĺbevpravo,včlenkovomkĺbevpravo,vpravomzápästíakľahkémuobmedzeniupohyblivosti
v členkovom kĺbe vľavo. Napriek tejto skutočnosti po vykonanej liečbe uvedené následky žalobcu

neobmedzujú vo výkone povolania a vo výkone bežných úkonov, nenáročnej turistiky, niektorých druhov
rekreačných športov a niektorých remeselných prác a kultúrneho vyžitia. Žalobca je totiž mobilný,
úplne sebestačný v základných životných a hygienických úkonoch a nie je odkázaný na pomoc iných
osôb. Z objektívneho vyšetrenia znalca vyplýva, že žalobca má chôdzu bez napádania, dolné a hornékončatiny má bez opuchov, pohyblivosť v kĺboch nepostihnutých úrazom je voľná. Pravá dolná končatina
po úraze je skrátená o 0,5 cm, operačné jazvy hrubšie, nebolestivé bez keloidného charakteru. Z
funkčného vyšetrenia kĺbov vyplynulo, že obvod stehenného svalstva vpravo je 46 cm, vľavo 47 cm,

svalstvo dobre tonizované, ohnutie v bedrovom kĺbe plné, vnútorná rotácia 45 stupňov, vonkajšia
obmedzená do 35 stupňov, prinoženie plné, odnoženie obmedzené do 35 stupňov. Pohyblivosť v
pravom kolene obmedzená v zmysle ohnutia o 5 stupňov, pohyblivosť v ľavom členkovom kĺbe je
obmedzená v zmysle dorzálneho ohnutia o 5 stupňov, v pravom členku je deficit ohnutia v oboch
smeroch, dorzálna flexia 5 stupňov, plantárna flexia 10 stupňov a abdukcia nohy 5 stupňov, obvod

predklonného svalstva symetrický, svalstvo dobre tonizované. Sila stisku ruky vľavo je 50 kp, vpravo 40
kp, čo svedčí pre obmedzenie sily pravej ruky. Vyššie uvedené trvalé následky obmedzujú žalobcu v
rýchlych koordináciách pohybov, v prácach vo výškach, na rebríku, v strmých svahoch, behoch, pri práci
v drepe alebo pokľaku a rýchlej chôdzi po schodoch. Keďže uvedené trvalé následky boli ohodnotené v
rámci posudku o sťažení spoločenského uplatnenia, ktorý bol aj navýšený a u žalobcu nespôsobili úplné
vyradenie z bežného života, súd mal za to, že bolo potrebné navýšiť základné bodové ohodnotenie,

avšak len o jednonásobok tohto ohodnotenia, čo by zodpovedalo celkovému zdravotnému stavu žalobcu
v oblasti sťaženia spoločenského uplatnenia, v pomere k trvalým následkom, ktoré mu zanechal úraz.
Žiadané 45-násobné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v tomto prípade bolo neadekvátne,
a preto ho súd zamietol v prevyšujúcej časti.

Súd nepriznal žalobcovi úrok z omeškania od vykonateľnosti rozhodnutia z dôvodu, že priznaná suma
je splatná do 15 dní od právoplatnosti, a teda žalovaný nie je v omeškaní, až následne, ak by si svoju
povinnosť nesplnil, a preto v tejto časti v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 OZ žalobcovi nevzniklo právo
na priznanie úrokov z omeškania.

Kotázkenámietkepremlčanianárokubolestnéhovyčíslenéhoposudkomzodňa13.10.2000súddospel
k záveru, že táto námietka nie je dôvodná. Aj keď žalovaný poukázal na ustanovenie § 263 ods. 3
Zákonníka práce a na subjektívnu dvojročnú premlčaciu lehotu, súd mal za to, že k ukončeniu prvotnej
liečby po úraze došlo až 31. 3. 2001 a liečba pokračovala práceneschopnosťou od 27. 10. 2002 do 1.
12. 2002, kedy žalobca absolvoval posledný úkon, ktorým sa liečili jeho zranenia utrpené úrazom zo

dňa 23. 7. 2000. Túto okolnosť skonštatoval aj znalec v znaleckom posudku, kde potvrdil priamy súvis
operácie zo dňa 28. 10. 2002 s utrpeným zranením. Bolestné predstavuje náhradu za bolesti spôsobené
poškodením na zdraví, ale aj jeho liečením a odstránením následkov poškodenia na zdraví. Jedná sa
teda o bolesť, ktorú poškodený cíti pri samotnom úraze, ako aj pri liečení a po ňom. Liečením sa však
nerozumie iba doba, počas ktorej sa poškodenému priamo poskytuje odborné lekárske ošetrenie, ale aj

doba medzi jednotlivými lekárskymi ošetreniami, teda doba od začiatku do ukončenia liečenia. Takisto
sa tu jedná aj o bolesť, ktorú trpí poškodený napríklad pri rehabilitačnej starostlivosti. Až keď sa celý
liečebný proces ukončí, sú známe všetky okolnosti, smerodajné pre stanovenie bolestného, a preto až
vtedy môže začať plynúť premlčacia lehota.

Súd mal za to, že premlčacia lehota u žalobcu mohla najskôr začať plynúť po ukončení
práceneschopnosti a po absolvovaní kúpeľnej liečby dňom 31. 3. 2001. Naviac v súvislosti s úrazom
musel absolvovať ďalšiu operáciu dňa 28. 10. 2002 a práceneschopný bol až do 1. 12. 2002, teda až
po tomto dátume, ako to vyplýva aj zo znaleckého posudku, možno vyvodiť záver, že došlo k ukončeniu
liečby uvedeného pracovného úrazu. Svedčí o tom aj korekcia bodového ohodnotenia znalcom v

znaleckom posudku číslo 3/2004, a keďže žaloba bola podaná na súde dňa 16. 1. 2003, súd mal za to,
že bola podaná pred uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty žalobcu. Preto na námietku premlčania
neprihliadol. Súd totiž v konaní nezaväzoval žalovaného na úhradu základného bodového ohodnotenia
posudku zo dňa 13. 10. 2000 (základná suma odškodnenia bola žalobcovi uhradená mimosúdne
žalovaným), ale priznával zvýšenie odškodnenia za bolesť podľa § 7 ods. 3 Vyhlášky č. 32/1965 Zb., a

preto nárok sa mohol posúdiť len po ukončení liečebného procesu.

Výrok o trovách konania sa opiera o ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. a ods. 3 O.s.p.. Žalobca podanou
žalobou si celkove uplatnil sumu 4,377.375,- Sk, pričom súd mu priznal 901.050,- Sk. Vzhľadom na
pomer úspechu a neúspechu v konaní by vzniklo právo žalovanému na čiastočnú náhradu jeho trov

konania, avšak vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie vo veci záviselo aj od znaleckého posudku a
v konečnom dôsledku od úvahy súdu, súd mal za to, že vzhľadom na výsledok sporu a predmet tohto
sporu trovy nepriznal žiadnemu z účastníkov konania.Výrok o trovách štátu sa opiera o ustanovenie § 148 ods. 1 O.s.p.. Súd preddavkovo hradil trovy
znaleckého dokazovania, pričom žalobca bol v tomto konaní oslobodený od platenia súdneho poplatku
a vzhľadom na výsledok sporu súd neuložil povinnosť žalovanému tieto trovy štátu uhradiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v
Košiciach cestou tunajšieho súdu.