Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 31, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/218/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213217928
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4213217928.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek

senátu JUDr. . Sone Zmekovej a JUDr Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5 IČO: 36 613 843, proti žalovanému: H. D.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. č. XXX, o zaplatenie sumy 1.257,48 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č.k. 14C/131/2014-126 zo dňa 05. decembra 2016
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a o trovách konania rozhodol tak, že
žalovaný nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 497, § 499a § 502 Obchodného zákonníka, § 52 ods.1, § 53 ods.
1, 2 , 3 4 písm. b) § 524 ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka , § 1 ods. 1, § 2 , § 3 zák,. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľskom úvere , § 5b a § 29b zák. č. 250/2006 Z.z. o ochrane spotrebiteľa , § 100 ods. 1, § 101 ,
§ 103, § 110 ods. 1 Obč. zákonníka. Uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 19.8.2013

domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu žalovanú istinu vo výške 1.257,48 eura spolu s
úrokom z omeškania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca Slovenská sporiteľňa,
a.s. a žalovaný uzatvorili dňa 25.01.2008 zmluvu o úvere, z ktorej vznikla žalovaná pohľadávka. Ku
dňu postúpenia pohľadávky, táto predstavovala 3.476,60 eur a pozostávala z istiny 2.602,83 eur a
riadneho úroku 517,05 eur a z úroku z omeškania 314,41 eur. Žalobca si v konaní uplatňoval zaplatenie
pohľadávky 1.257,48 eura s príslušenstvom titulom neuhradených splatných splátok úverovej zmluvy
za obdobie od 20.09.2010 do 20.12.2012.

2. Súd prvej inštancie zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 25.01.2008, ktorú uzatvoril žalovaný so
Slovenskou sporiteľňou, a.s. zistil, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie splátkového úveru v sume
1.659,70 eur,( 50.000,-Sk) ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 59-ich mesačných splátkach po 44,91
eur ( 1.353,-Sk) ., splatných mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci. Konečná splatnosť úveru bola
dohodnutá na 20. 12.2012. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 Slovenská sporiteľňa
a.s. postúpila na žalobcu pohľadávku voči žalovanému , ktorá ku dňu postúpenia predstavovala
sumu 3. 476,60 eur. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 16.10.2012 mal preukázané, že

Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámila žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 27.09.2012. S poukazom na citované zákonné ustanovenia súd
prvej inštancie konštatoval, že Slovenská sporiteľňa, a.s. mohla postúpiť pohľadávku na žalobcu len v
prípade dodržania postupu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. V zmysle citovaného ustanoveniaje predpokladom postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, aby bol klient s plnením pohľadávky v
omeškaní nepretržite viac ako 90 dní napriek tomu, že ho banka na jej splnenie písomne vyzvala.
Žalobca nepreukázal, že banka písomne vyzvala žalovaného na splnenie dlhu a že žalovaný bol v

omeškaní s plnením nepretržite viac ako 90 dní . Súd neprihliadol na písomné podanie vypracované
právnym predchodcom žalobcu dňa 15.7.2009 (ktorým bol žalovaný vyzývaný na úhradu dlžnej sumy),
ktoré právny zástupca žalobcu predložil súdu na pojednávaní dňa 5.12.2016, nakoľko nebolo zrejmé, či
ide o originál podania a tiež právny zástupca nevedel predložiť listinný dôkaz o zaslaní takého podania
žalovanému. Z dôvodu, že v čase postúpenia neboli splnené zákonné podmienky pre postúpenie

pohľadávky, pokladal súd postúpenie pohľadávky za neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Vychádzajúc zo skutočnosti, že postúpenie pohľadávky je neplatné, uviedol, že žalobca sa nemôže
domáhať svojich nárokov voči žalovanému, pretože nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní,
t.j. nemá také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu, v tomto prípade žalobcovi,
právo si uplatňovať hmotnoprávny nárok. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné
postúpenie pohľadávky banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a musia byť splnené v čase

jej postúpenia. Súd ďalej uviedol, že ďalším dôvodom pre konštatovanie nedôvodnosti podanej žaloby
je premlčanie uplatneného nároku, na ktoré súd musel prihliadať podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z.. V
predmetnej veci si žalobca uplatňoval zaplatenie dlhu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy, a to
zaplatenie neuhradených splátok splatných( v počte 28) v období od 20.9.2010 do 20.12.2012 spolu vo
výške 1.257,48 eura Ako vyplynulo z prehľadu finančných operácií ako aj prílohy k zmluve o postúpení

pohľadávok, žalovaný čerpal spotrebiteľský úver dňa 25.1.2008, keď poslednú riadnu splátku úveru
uhradil veriteľovi dňa 20.12.2008. Nakoľko žalovaný splátku splatnú v mesiaci január 2009 neuhradil
riadne a včas, vychádzajúc z ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka uplynutím troch mesiacov od
splatnosti splátky splatnej v mesiaci január 2009 mal právny predchodca žalobcu možnosť od zmluvy
odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Pokiaľ tak veriteľ neurobil, jeho konanie

možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi i princípom poctivého obchodného
styku. Nakoľko žalovaný splátku splatnú v mesiaci január 2009 neuhradil riadne a včas, deň 21.4.2009
možno v zmysle citovaného ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka považovať za deň, kedy sa
právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda za deň začatia plynutia premlčacej doby. Najneskôr od
21.4.2009 (teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20.1.2009) začala plynúť

premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde (§ 392 ods. 2 Obchodného
zákonníka) v trvaní troch rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá márne uplynula dňa 20.1.2012.
Preto keď konanie v prejednávanej veci začalo dňa 19.8.2013 doručením žaloby na súd, bolo to až po
uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie žalobu
zamietol a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný , vznikol mu nárok na náhradu trov konania, ale

nakoľko ich priznať nežiadal a ani mu žiadne nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal
nesprávne právne posúdenie veci v otázke premlčania. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne

posúdil ukončenie zmluvy , keď odvodzoval začiatok plynutia premlčacej doby od skutočnosti, s
ktorou nie je možné spájať ukončenie zmluvy t.j. z dátumu poslednej splátky vykonanej žalovaným. K
ukončeniu zmluvy došlo až 20.12.2012 t.j. konečnou splatnosťou úveru a nie odstúpením od zmluvy
ani vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, ako to posúdil súd prvej inštancie, preto jeho právo na
zaplateniepohľadávkynemôžebyťpremlčané. Priposúdenípremlčaniajetrebavychádzaťzosplatnosti

každej splátky samostatne a na podporu tohto názoru poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov ( KS
Nitra sp.zn. 5Co/934/2015, 9Co/895/2015).

4. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01.07. 2016, ďalej len „CSP“) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné , preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Súd prvej inštancie aplikoval v tejto veci ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktorý však bol
dňom 1. júla 2016 zrušený Civilným sporovým poriadkom. Súd prvej inštancie napadnuté uznesenie
vydal dňa 19.05.2016, t.j. ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, ktorým bolObčiansky súdny poriadok. Odvolací súd, rozhodujúc vo veci už v čase účinnosti Civilného sporového
poriadku, postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Odvolací súd zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 19.08.2013
domáhal zaplatenia 1.257,48 eura s príslušenstvom. K svojej žalobe pripojil zmluvu o splátkovom úvere
č. 0212578090 zo dňa 25.01.2008, všeobecné obchodné podmienky, zmluvu o postúpení pohľadávok č.
1175/2012/CE zo dňa 27.09.2012 medzi postupcom Slovenskou sporiteľňou, a.s. a spoločnosťou EOS
KSI Slovensko, s.r.o. ako postupníkom a prílohu č. 1 k zmluve, oznámenie Slovenskej sporiteľne a.s. o

postúpení pohľadávky zo dňa 16.10.2012, oznámenie žalobcu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru
s výzvou k úhrade zo dňa 16.10.2012 a pokus o zmier zo dňa 16.07.2013. Následne súd prvej inštancie
rozhodol napadnutým rozsudkom.

9. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu

na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia,
dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, spotrebiteľ je
fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

10. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

11. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr

smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku,
pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

12. Podľa § 526 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, postúpenie pohľadávky je povinný postupca
bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi

alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením
postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať
preukázania zmluvy o postúpení.

13. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky

alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred

postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;

banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

14. Odvolací súd po prejedaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový

stav veci a vec správne právne posúdil, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§
387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v
napadnutom rozsudku o nepreukázaní aktívnej legitimácie žalobcu ,v tomto konaní , na tieto poukazuje
ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd uvádza, že súdprvej inštancie preskúmavaný právny vzťah správne vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, a zároveň
postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda
či žalobca je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok.

Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana sporu subjektom práva
a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinností, ktoré sú predmetom sporu, sa v
civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie
je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
stranou, resp. účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne

je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v
konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že
je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú
v konaní ide (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Súd prvej inštancie dospel
k správnemu právnemu záveru o absencii aktívnej legitimácie na strane žalobcu, keď síce žalobca

predložil Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012, ale nepreukázal splnenie zákonných
podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. voči
žalovanému ako dlžníkovi.

15. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu

iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu
(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Banka
je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o

bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. V predmetnom prípade banka túto možnosť nesplnila a žalobcovi postúpila
predmetnú pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah
zanikol inak (výpoveďou, resp. odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru,
resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver

o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len
jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní. Pokiaľ teda banka postúpila
predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona
o bankách. Ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti

inému subjektu. Z toho jednoznačne vyplýva, že Zmluva o postúpení pohľadávok z 27.09.2012 je pre
rozpor so zákonom neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. K námietkam
odvolateľa odvolací súd dodáva, že úpravou § 92 ods. 8 (pôvodne odsek 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s

bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi
tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo
účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne
právnym predpisom upravenou činnosťou. Je potrebné zásadne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých

je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok, konkrétne aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v
omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Pokiaľ tieto predpoklady
nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods.

1 Občianskeho zákonníka, teda jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so
zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca v konaní nepreukázal,
že banka pred postúpením pohľadávky klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a
klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Odvolací súd vzhľadom k už

konštatovanému ako aj k zistenému skutkovému stavu zastal názor, že žalobca nepreukázal, že by v
čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená naňho, boli
tieto podmienky postúpenia splnené.16. Odvolací súd k námietke žalobcu, že je možné postúpiť pohľadávku z banky na nebankový subjekt
práve v súlade s ust. § 92 Zákona o bankách ďalej konštatuje, že s touto námietkou sa nestotožňuje,
nakoľko predmetné ustanovenie rieši predovšetkým aj otázku odhalenia bankového tajomstva. Z

citovaného zákonného znenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách sú zrejmé presne stanovené podmienky,
za ktorých môže banka pohľadávku postúpiť. To znamená, že bankovú pohľadávku je možné postúpiť,
ale banka musí splniť výslovne stanovené podmienky, ktoré banka nedodržala. Preto ani nemôžu byť
zhojené podmienky postúpenia pohľadávky tým, že výzvu pošle iný subjekt ako banka, teda že iný
subjekt ako banka zosplatní celú bankovú pohľadávku.

17. Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď žalobu zamietol z dôvodu nedostatku sktívnej
legitimácie žalobcu ( z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky), jeho rozhodnutie je vecne
správne, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil a posúdením
otázky premlčania, ktorú žalobca v odvolaní namietal ( v odvolaní sa vôbec nevyjadril ku svojej aktívnej
legitimácii) už nebolo potrebné sa zaoberať.

18. . Odvolací súd záverom poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp.
zn. 7 Cdo 26/2017, ktorý v obdobnej veci prijal záver podľa ktorého : "Podmienky podľa § 92 ods.
8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému
subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané).

Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre
rozpor so zákonom (§ 39 O. z.)". Pretože žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok
v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách správne súd prvej inštancie prijal záver, že žalobca nemá
aktívnulegitimáciunapodanietejtožaloby,dôsledkomčohobolozamietnutiežalobnéhonávrhu.Ztýchto
dôvodov odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími dôvodmi a argumentmi žalobu

uvedenými v podanom odvolaní.
19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovanému nepriznáva nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto by mu podľa § 255
a § 262 ods. 1 CSP patrila náhrada trov odvolacieho konania. Vzhľadom na to, že žalovanému žiadne
trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP rozhodol, že sa nárok na ich

náhradu žalovanému nepriznáva.
20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421

CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).