Rozsudok · Obchodné záväzkové vzťahy · Judgement

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoKR/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116224336
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Čisovský

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:8116224336.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Čisovského a členov

senátuJUDr.SlávkyMaruščákovejaJUDr.RastislavaPellu,vsporežalobcu:PriemyselnýparkChemes,
s.r.o., so sídlom Chemlonská 1, 066 01 Humenné, IČO: 36471780, zastúpený Advokátska kancelária
Bröstl & Čentík s.r.o., so sídlom Rázusova 1, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 50560611,
proti žalovanému: Nexis Fibers a.s., so sídlom Chemlonská 1, 066 12 Humenné, IČO: 36729680,
zastúpený SEDLÁČEK, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Karpatská 3291/36, 900 31 Stupava,
IČO: 51018128, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 4Cbi/46/2016-826 zo dňa 25. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 4Cbi/46/2016-826 zo dňa 25. mája 2023.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len ako súd alebo súd prvej inštancie) rozsudkom č.k. 4Cbi/46/2016-826
zo dňa 25. mája 2023 (ďalej len „rozsudok“) rozhodol tak, že:
I. Žalobu zamieta.
II. Priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom ukladá
žalobcovi povinnosť zaplatiť ich náhradu žalovanému s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne podľa

§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

2. Rozhodol tak v konaní, v ktorom sa žalobca domáhal určenia, že jeho pohľadávka prihlásená v
reštrukturalizácii žalovaného ako dlžníka vedenej Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 1R/3/2016 v
celkovej výške 2.629.964,10 eur, zapísaná v konečnom zozname pohľadávok pod por. č. 87/43, je
nesporná čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia a je zistená v celom svojom rozsahu.

2.1. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 22.8.2016 sp. zn. 1R/3/2016
došlo k povoleniu reštrukturalizácie žalovaného a k ustanoveniu správcu I & R KONKURZY A
REŠTRUKTURALIZÁCIE k.s., so sídlom kancelárie Slánska 20A, 080 06 Prešov, IČO: 36 865 265 (ďalej
len „správca“). Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 167/2016 zo dňa 30.08.2016 a
nadobudlo právoplatnosť dňa 31.08.2016. V základnej lehote na prihlasovanie pohľadávok došlo zo
strany žalobcu ako veriteľa k prihláseniu si svojich pohľadávok v celkovej výške 2.975.296,40 eur. Z

Oznámenia o popretí pohľadávok veriteľovi zo dňa 31.10.2016, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa
07.11.2016, žalobca zistil, že zo strany správcu došlo k popretiu pohľadávky žalobcu zapísanej do
zoznamu pohľadávok pod por. č. 87/43, čo do výšky 2.629.964,10 eura z dôvodu, že ... „Dlžník o
záväzku zodpovedajúcemu veriteľom uplatnenej pohľadávke neúčtuje vo svojom účtovníctve. Veriteľdostatočným spôsobom v samotnej prihláške pohľadávky neuviedol (neopísal) právny dôvod vzniku
pohľadávky, tento rovnako ani listinami predloženými k predmetnej pohľadávke (výlučne zálohovou
faktúrou č. 36000002) nepreukázal“, ďalej čo do právneho dôvodu vzniku z dôvodu, že „samotná

zálohová faktúra nie je ani účtovným dokladom, pričom dlžník riadnu faktúru k uplatnenej pohľadávke
neeviduje a zálohovú faktúru č. 3600002 ako v celom rozsahu neoprávnenú veriteľovi vrátil listom
zo dňa 28.07.2016. Napriek vyhláseniu veriteľa obsiahnutého v súhrnnej prihláške nezabezpečených
pohľadávok o tom, že všetky vyššie uplatnené pohľadávky riadne eviduje vo svojom účtovníctve, veriteľ
nepreukázal, že by o pohľadávke, ktorú uplatňuje výlučne prostredníctvom zálohovej faktúry, účtoval

vo svojom účtovníctve a z uvedeného dôvodu sa javí byť toto vyhlásenie nepravdivým. Absencia
vedeniapohľadávkyvúčtovníctveveriteľavytváradôvodnépochybnostiosamotnejexistenciiuplatnenej
pohľadávky. Veriteľ neoznačil a ani nepredložil k uplatnenej pohľadávke žiaden titul, na základe ktorého
by bol oprávnený vystaviť voči dlžníkovi ani len zálohovú faktúru na sumu zodpovedajúcu uplatnenej
pohľadávke a rovnako žiadnym spôsobom nepreukázal, že by dlžníkovi v rozhodnom čase poskytol
nehnuteľnosť uvedenú v zálohovej faktúre do užívania (nájmu). Z toho dôvodu z obsahu prihlášky a

jej príloh nemožno identifikovať žiaden právny titul, na základe ktorého by dlžník bol oprávnený užívať
nehnuteľnosť uvedenú vo faktúre v dôsledku čoho by veriteľovi mohlo vzniknúť právo na zaplatenie
uplatnenej pohľadávky vyúčtovanej voči dlžníkovi predloženou zálohovou faktúrou.....“

2.2. V žalobe uviedol, že pohľadávka žalobcu voči žalovanému vznikla z titulu bezdôvodného

obohatenia, a to za užívanie priestorov – Haly A v priestoroch žalobcu v období od 07.02.2013 do
30.04.2016, a to v celkovej výške 2.629.964,10 eur. Žalovaný popretie všetkých pohľadávok žalobcu
uskutočnené, čo do právneho dôvodu vzniku pohľadávky a výšky odôvodnil absenciou právneho vzťahu,
na základe ktorého bola vystavená zálohová faktúra, pričom zároveň spochybnil, že by žalobca poskytol
žalovanému nehnuteľnosť, za užívanie ktorej si žalobca uplatnil pohľadávku a čo do vymáhateľnosti

odôvodnil premlčaním pohľadávky. Žalobca ako popretý veriteľ má za to, že popretie uskutočnené
správcom neobstojí z dôvodu, že žalovaný preukázateľne užíval priestory žalobcu – Halu A, ale
nakoľko medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, žalovaný užíval uvedené
priestory bez právneho dôvodu, čím na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu. Žalobca
preukazuje užívanie priestorov žalovaným, v ktorých vykonáva podnikateľskú činnosť Notárskou

zápisnicou N92/2013, Nz 3681/2016 zo dňa 4.2.2013, spísanou notárom JUDr. Viktorom Dubasom, na
mieste v samotnom areáli. Na základe žiadosti účastníkov právneho úkonu, a to žalobcu, žalovaného,
spoločnosti TWISTA, spol. s r.o., v mene ktorej konala VÚB, a.s., notár osvedčil vstup uvedených
účastníkov do priestorov haly a osvedčil ich vyhlásenie, že v priestoroch výrobnej haly č. s. 2665,
postavenej na parc. č. KNC č. 5006/57, v objekte č. 303 (ide o Halu A) sa nachádza súbor hnuteľných

vecí, strojná technológia, ktorá je predmetom kúpnej zmluvy medzi spoločnosťou TWISTA, spol. s r.o.
a spoločnosťou Nexis Fibers a.s. – žalovaným. Ďalej bolo notárom osvedčené, že účastníci vykonali
odsúhlasenie súboru hnuteľných vecí a strojnej technológie, ktoré sú predmetom kúpnej zmluvy, a to
za účelom ich odovzdania žalovanému. Vyššie uvedené preukazuje, že žalovaný odkúpil od spoločnosti
TWISTA, spol. s r.o. hnuteľné veci a strojnú technológiu a v tých istých priestoroch, kde sa nachádzali

uvedené hnuteľné veci a kde vykonávala svoju činnosť spoločnosť TWISTA, spol. s r.o., žalovaný
pokračoval vo výrobe – spracovaní vlákien. Navyše medzi spoločnosťou CHEMES a.s. Humenné,
ktorá bola pôvodným prenajímateľom priestorov v Priemyselnom parku Chemes a žalovaným došlo
dňa 13.12.2012 k uzatvoreniu Zmluvy o postúpení pohľadávok, na základe ktorej boli, okrem iného
postúpené na dlžníka aj pohľadávky voči spoločnosti TWISTA spol. s r.o., vzniknuté z nájomných zmlúv

a pohľadávky týkajúce sa poskytovania služieb spojených s nájmom v Priemyselnom parku Chemes.
Uvedené preukazuje skutočnosť, že žalovaný vstúpil na prelome rokov 2012 a 2013 do niektorých
práv a povinností spoločnosti TWISTA spol. s r.o. a prevzal výrobu, ktorá prebiehala aj v Hale A. S
užívaním priestorov a výrobnou činnosťou žalovaného je spojená aj dodávka a odber energií – tepla,
pitnej vody, zmäkčenej vody, chladiacej dekarbonizovanej vody, tlakového vzduchu, chladu a vracanie

kondenzátu (ďalej len „energie“). Tieto služby poskytuje do priestorov žalobcu spoločnosť CHEMES,
a.s. Humenné, ktorá ich žalovanému poskytovala aj v období vzniku bezdôvodného obohatenia za
užívanie Haly A. Medzi spoločnosťou CHEMES, a.s. Humenné a spoločnosťou TWISTA, spol. s r.o.
bola uzatvorená Zmluva na dodávku a odber vyššie uvedených energií. Podľa čl. V.6 mali meracie
prístroje na teplo: č. 2130, 2131, na pitnú vodu: č. 1628, na zmäkčenú vodu č. 1245, na chladiacu

dekarbonizovanú vodu č. 1.305, 1.304, na tlakový vzduch: č. 3.427, na 4 4Cbi/46/2016 chlad: č. 1.714,
1741 a na nevrátený kondenzát: č. 1.212. Poukázal na e-mail zo dňa 13.09.2014 od p. A. B., energetika
žalovaného, ktorý odsúhlasil množstvo jednotlivých médií za mesiac júl 2016. V predmetnom e-maile
sú uvedené aj čísla meračov, ktoré sú v zhode s meračmi užívanými spoločnosťou TWISTA, spol. sr.o., teda tieto merače merajú odber energií v Hale A. V účtovníctve žalovaného musia byť doklady
preukazujúce odber a úhradu za energie dodávané do Haly A. V prípadne pochybností navrhol vypočuť
ako svedkov osoby, ktoré vykonávali odpočty meračov energií v priestoroch Haly A, a to: C. D., C. E.,

p. F.. Za účelom preukázania užívania dotknutej haly navrhol vypočuť aj štatutára žalobcu a svedkov
– členov predstavenstva žalovaného a spoločnosti CHEMES, a.s. Humenné, ako aj vykonať obhliadku
Haly A.

2.3. Tvrdenia správcu o neexistencii záväzku žalovaného sú účelové a nepravdivé, nakoľko žalovaný

riadne vykonával a stále vykonáva svoju podnikateľskú činnosť v uvedených priestoroch a je nesporné,
že táto skutočnosť musela byť správcovi známa z dokladov žalovaného. Výzva žalovanému na úhradu
nájomného zo strany žalobcu zálohovou faktúrou, ktorú správca namietal, a teda nevystavenie faktúry
ako daňového dokladu nemá žiaden vplyv na existenciu, resp. neexistenciu bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného. Správca okrem tvrdení týkajúcich sa zálohovej faktúry žiadnym spôsobom
nevyvrátil a ani sa nevyjadril k samotnej skutočnosti, a teda že žalovaný v rozhodnom čase Halu A

skutočne užíval. Žalobca namieta tvrdenie správcu, ktorým spochybňuje existenciu vedenia uvedenej
faktúry v účtovníctve žalobcu a opätovne vyhlasuje, že žalobca ako veriteľ danú zálohovú faktúru
riadne eviduje vo svojom účtovníctve. Správca poprel pohľadávky aj čo do jej výšky, pričom sa
žiadnym spôsobom nevyjadril k výpočtu samotnej výšky vzniknutého bezdôvodného obohatenia. K
výške prihlásenej pohľadávky žalobca uviedol, že užívanie priestorov zo strany žalovaného je o rozlohe

20.461,63 m2, pričom žalobca požaduje ako náhradu za bezdôvodné obohatenie 35,- eur bez DPH za
m2, t. j. 716.157,05 eur bez DPH za rok a 59.679,75 eur bez DPH mesačne. Ako z prílohy zálohovej
faktúry č. 36000002 vyplýva, za obdobie od 7.2.2013 do 28.2.2013 ide o sumu vo výške 43.165,63 eur
bez DPH, od 1.3.2013 do 31.12.2013 o sumu 596.797,50 eur bez DPH, za rok 2014 o sumu vo výške
716.157,05 eur bez DPH, za rok 2015 o sumu vo výške 716.157,05 eur bez DPH a od 1.1.2016 do

30.4.2016 o sumu vo výške 179.039,27 eur. Požadovaná náhrada zodpovedá špecifikám predmetnej
haly,ktoráješpeciálnepostavenánatextilnúvýrobuavktorejmusiabyťkonštantnedodržanéhygienické
normy pre výrobu a spracovanie textilného vlákna. Preto je v danej hale časť vyhradená pre klimatizačnú
jednotku, ktorá dané parametre vytvára. Tak isto sú to špeciálne vybudované kábelové kanály pre
pripojenie jednotlivých strojov. Nakoľko ide o špecifickú halu, žalobca objektívne nevie predložiť dôkaz o

cene za užívanie porovnateľných priestorov. Podľa Prílohy č. 3 k Zmluve č. 016/2005/NZ/D/25700-CHAS
o nájme nebytových priestorov a pozemkov zo dňa 25.08.2005 predstavoval nájom za m2 za výrobné
priestoryvroku2007sumuvovýške22,91eur.Akodôkazozvyšovanícenynájomnéhopredložilžalobca
aj Dodatok č. 11 k Zmluve č. 016/2005/NZ/D25700-CHAS o nájme nebytových priestorov a pozemkov
zo dňa 15.01.2015, kde výška nájomného za 1 m2 predstavuje sumu vo výške 28,59 eur bez DPH,

avšak aj v tomto prípade nejde o výrobný priestor zodpovedajúci Hale A, keďže má rozlohu 13.484,53
m2 menšiu ako G. H. I. poprel pohľadávku žalobcu aj čo do vymáhateľnosti v celom rozsahu, avšak
žalobca je toho názoru, že k premlčaniu pohľadávky žalobcu nedošlo, teda že bola uplatnená včas.

2.4. Vzhľadom na uvedené je podľa žalobcu jednoznačne a dostatočne preukázané, že bol oprávnený

v rámci povolenej reštrukturalizácie uplatniť si pohľadávku, ktorá mu z titulu bezdôvodného obohatenia
za užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu voči žalovanému vznikla a ktorá doposiaľ nebola
žalovanýmuhradená.Žalobcasitútopohľadávkuuplatnilprihláškoupohľadávokusprávcuriadneavčas
a v súlade so zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, pričom sa jedná o nezabezpečené
pohľadávky a včas si uplatnil aj právo na podanie žaloby o určenie.

3. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany uviedol, že žalobca si súhrnnou prihláškou
nezabezpečených pohľadávok doručenou správcovi prihlásil okrem iného aj pohľadávku vo výške
2.670.026,39eur,ztohoistina2.629.964,10eur,úrokyzomeškania40.022,29euranákladyzuplatnenia
40eur.Akoprávnydôvoduviedolzálohovúfaktúruč.3600002,ktorúpripojilkprihláške.Zálohovúfaktúru

žalobca vystavil dňa 03.06.2016 na sumu 2.629.964,10 eur s DPH so splatnosťou dňa 10.06.2016 ako
doúčtovanie nájmu za Halu A za obdobie od 07.02.2013 do 31.12.2015 v čiastke 2.072.277,22 eur
bez DPH a za obdobie od 01.01.-30.04.2016 v čiastke 119.359,52 eur bez DPH. Správca predmetnú
pohľadávku zapísal do zoznamu pohľadávok pod por. č. 87/43 a po jej preskúmaní v zmysle § 124
ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len

„ZKR“) dospel k záveru, že prihlásenú pohľadávku musí poprieť. O popretí prihlásenej pohľadávky a
dôvodoch jej popretia správca informoval žalovaného Oznámením o popretí pohľadávok veriteľovi zo
dňa 31.10.2016. Žalovaný znovu uviedol, že správca pohľadávku poprel z nasledovných účtovných
dôvodov: a) žalovaný pohľadávku neúčtuje vo svojom účtovníctve, b) zálohová faktúra nie je účtovnýmdokladom, c) žalovaný riadnu faktúru k uplatnenej pohľadávke neeviduje, d) žalovaný zálohovú faktúru
ako v celom rozsahu neoprávnenú vrátil žalobcovi listom zo dňa 28.07.2016, e) vyjadrenie žalobcu,
že všetky uplatnené pohľadávky, vrátane pohľadávky riadne eviduje vo svojom účtovníctve, ktoré inak

nepreukázal, sa správcovi javilo ako nepravdivé, pričom absencia vedenia pohľadávky v účtovníctve
žalobcu vytvára dôvodné pochybnosti o samotnej existencii uplatnenej pohľadávky, f) zálohová faktúra
bola vystavená v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 prvá veta zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve ako
aj zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, keďže bola žalobcom vystavená dňa 03.06.2016
za obdobie rokov 2013 až 2015 vrátane. Správca pohľadávku poprel z nasledovných právnych dôvodov:

a) žalobca dostatočným spôsobom v samotnej prihláške neuviedol (neopísal) právny dôvod vzniku
pohľadávky a okrem zálohovej faktúry nepreukázal inými listinami, b) žalobca neoznačil ani nepredložil
k uplatnenej pohľadávke žiaden titul (napr. zmluvu o nájme), na základe ktorého by bol oprávnený
vystaviť voči žalovanému, čo len zálohovú faktúru na sumu zodpovedajúcu uplatnenej pohľadávke a
rovnako žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalovanému v rozhodnom čase poskytol Halu A do
užívania (nájmu). Z tohto dôvodu z obsahu prihlášky a jej príloh správca nemohol identifikovať žiaden

právny titul, na základe ktorého by žalovaný bol oprávnený užívať Halu A, a žalobcovi by tak vzniklo
právo na zaplatenie pohľadávky uplatnenej zálohovou faktúrou, c) zálohová faktúra je vzhľadom na
uvedené neurčitá a nepreskúmateľná. Správca v popretí uviedol, že žalobca pri uplatnení pohľadávky
nepreukázal žiadny právny titul, na základe ktorého by bol oprávnený uplatniť si voči žalovanému
pohľadávku titulom nezaplateného nájmu za Halu A, ktorý doúčtoval zálohovou faktúrou. Zároveň

žalobcaanidodatočnevžalobetakýtoprávnytitulneuviedol,dokoncauznal,žetakýtotitulanineexistuje,
keďže v čl. II prvý odsek žaloby uvádza, že pohľadávka vznikla z titulu bezdôvodného obohatenia. Avšak
právny dôvod vzniku pohľadávky, ktorý žalobca uviedol v prihláške pohľadávky bola zálohová faktúra,
ktorou bol doúčtovaný nájom za Halu A za obdobie od 07.02.2013 do 30.04.2016, t. j. nie bezdôvodné
obohatenie ako sa to žalovaný snaží vysvetliť v žalobe. Z koncentračnej zásady incidenčného konania

o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky platí, že konkurzný veriteľ sa môže domáhať svojho
práva proti všetkým, ktorí pohľadávku popreli a dovolávať sa len právneho dôvodu a poradia uvedeného
v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní. Ak sa v žalobe o určenie pravosti, výšky alebo poradia
pohľadávky konkurzný veriteľ dovoláva iného právneho dôvodu, než uviedol v prihláške alebo na
prieskumnom pojednávaní, súd žalobu zamietne (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 32/2001). Podľa

súdnej judikatúry (SJ 127/2003) veriteľ nie je povinný podriadiť nárok uplatnený v prihláške pohľadávky v
konkurze konkrétnemu zákonnému ustanoveniu, musí však úplne a určito opísať skutočnosti, na ktorých
sa pohľadávka zakladá. Tvrdenie žalobcu, že pohľadávka uplatnená v reštrukturalizačnom konaní voči
žalovanému vznikla z bezdôvodného obohatenia, je teda v priamom rozpore s uplatnením pohľadávky
v prihláške, kde žalobca ako právny dôvod uviedol zálohovú faktúru vystavenú z dôvodu doúčtovania

nájmu. Ak žalobca odvodil v žalobe svoj nárok na pohľadávku voči žalovanému titulom bezdôvodného
obohatenia,ktorýsprávcanepoprelaaninemoholpoprieť,keďženebolvprihláškepohľadávkyuvedený,
žalovaný má za to, že žalobca týmto rozšíril právny dôvod vzniku pohľadávky a išiel nad rámec toho
čo uviedol v prihláške pohľadávky. Ak žalobca sformuloval petit žaloby, aby jeho pohľadávka bola
zistená čo do právneho dôvodu, môže byť súdom posudzovaná len z právneho dôvodu, ktorý žalobca

uviedol v prihláške pohľadávky, t. j. len zo zálohovej faktúry. Žalovaný má za to, že žalobca žalobou
porušil koncentračnú zásadu incidenčného konania, nevyjadril sa k titulu zálohovej faktúry ako riadnemu
účtovnému dokladu, ktorý správca spochybnil, a preto by súd už nemal neskôr prihliadať ani na prípadné
ďalšie argumentácie žalobcu a mal by žalobu zamietnuť. Skutočnosť, že žalobca zálohovú faktúru
eviduje vo svojom účtovníctve, avšak nevyhlasuje, že o nej účtuje, zakladá dôvod, že nedošlo k splneniu

obligatórnej náležitosti prihlášky podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 29 ods. 6 ZKR, podľa ktorého k
prihláške sa pripoja listiny preukazujúce v nej uvedené skutočnosti. Aj keď je zrejmé, že zálohová faktúra
sa v účtovníctve len eviduje a účtuje sa až vtedy, ak dôjde k vystaveniu riadnej faktúry, žalobca mal
podľa názoru žalovaného uviesť, prečo o pohľadávke neúčtuje a v akom rozsahu. Zálohová faktúra sa
v bežnej obchodnej praxi považuje za doklad k platbe, prostredníctvom ktorého dodávateľ požaduje

od odberateľa platbu vopred. Zálohovú faktúru vystavil žalobca až v júni 2016 za nájomné spätne od
roku 2013. Žalovaný ju teda vyhotovil ako fiktívnu a vystavenú v rozpore so vzájomnými dohodami,
resp. ich existencie, a preto ju vrátil žalobcovi dňa 28.07.2016. Zároveň žalobca nepripojil k prihláške
okrem zálohovej faktúry iný doklad, akým je nájomná zmluva, ani neodkázal na žiadnu inú dohodu.
Žalovaný rozporuje zálohovú faktúru vystavenú dňa 3.6.2016 za nájom od 07.02.2013 do 30.04.2016

ako samostatný právny dôvod, na základe ktorého mala vzniknúť pohľadávka. Žalovaný nespochybňuje
ani nikdy nespochybnil, že by Halu A užíval, rovnako to nespochybnil ani správca v popretí, avšak
spochybnil to, že neexistuje žiadna písomná ani ústna dohoda, z ktorej by vyplýval nárok žalobcu voči
žalovanému v uplatnenej výške pohľadávky za obdobie od 07.03.2013. Ide o svojvoľné a jednostrannérozhodnutie žalobcu a dodatočné určenie výšky nájmu za užívanie Haly A, pričom žalovaný disponuje
dôkazmi, ktoré preukazujú, že aj samotná uplatnená výška pohľadávky je v rozpore so vzájomnými
dohodami.

3.1. Žalovaný predložil súdu faktúry k nájmu za rok 2013 až 2016 a dohody o cenách za dodávky
energií, z ktorých vyplývali aj vykonané úhrady. Uviedol, že Dohoda na rok 2014 a Dohoda na rok 2015
boli uzatvorené medzi CHEMES ako dodávateľom médií, za ktorého konal p. C. J. I. a žalovaným ako
odberateľom. C. J. I. je zároveň aj konateľom žalobcu oprávneným konať samostatne od 21.10.2009

v zmysle výpisu z Obchodného registra. Je preto pochopiteľné, že v čase, keď konateľ CHEMESU
dojednal so žalovaným ako odberateľom ceny médií, zároveň dojednal aj cenu za nájom a služby
za užívanie Haly A, t. j. žalobca so žalovaným komplexne riešili všetky náklady spojené s užívaním
Haly A pre jednotlivé roky. Žalobca si prihlásil súhrnnou prihláškou nezabezpečovaných pohľadávok
aj pohľadávky z faktúr za 01-04/2016, ktoré žalovaný ako dlžník potvrdil a správca ich zapísal do
zoznamu pohľadávok pod por. č. 87/1, 81/7, 87/13 a 87/19 a v rámci lehoty na popieranie zistil. Z

uvedeného dôvodu si žalobca časť z pohľadávky v rozsahu 2016 spolu vo výške 119.359,52 eur bez
DPH(143.231,42eursDPH)uplatnilduplicitne,apretojetentonárokuplatnenýžalobcomneoprávnene.
Obdobne to platí aj pri faktúre za rok 2013, keďže ako z tejto faktúry vyplýva, dojednaná jednotková
cena bola na sumu 1 euro bez DPH/ mesiac, pričom žalovaný faktúru za rok 2013 uhradil dňa 21.2.2014
v celom rozsahu. V čl. IV bod 2 žaloby žalobca uvádza, že za bezdôvodné užívanie Haly A si uplatňuje

náhradu vo výške 35,- eur bez DPH /m2, čo predstavuje: k nájmu za rok 2013 sumu 639.963,13 eur
bez DPH (767.955,76 eur s DPH), z toho za obdobie od 07.02.2013 do 28.02.2013 sumu 43.165,63 eur
bez DPH a od 01.03.2013 do 31.12.2013 sumu 596.797,50 eur bez DPH. Žalovaný nemá vedomosť
o takejto dohode, preto nárok žalobcu v časti pohľadávky za rok 2013 považuje v celom rozsahu za
neoprávnený, pričom faktúry za rok 2013 vo výške 13,20 eur žalobcovi uhradil. K nájmu za rok 2014

sumu 716.157,05 eur bez DPH (859.388,46 eur s DPH), napriek tomu, že nárok žalobcu za nájom a
služby na r. 2014 bol dohodnutý bezodplatne, a preto nárok žalobcu v časti pohľadávky za rok 2014
považuježalovanývcelomrozsahuzaneoprávnený,knájmuzarok2015sumu716.157,05eurbezDPH
(859.388,46 eur s DPH), napriek tomu, že nárok žalobcu za nájom a služby na r. 2015 bol dohodnutý
v celkovej výške 1,- euro, čo žalobca nevyfakturoval, a preto nárok žalobcu v časti pohľadávky za r.

2015 považuje žalovaný v celom rozsahu za neoprávnený, k nájmu za r. 2016 sumu 119.359,52 eur
bez DPH (179.039,27 eur s DPH), napriek tomu, že nárok žalobcu za nájom a služby na r. 2016 si
uplatnil faktúrami 01-04/2016, ktoré žalovaný uznal a preto nárok žalobcu v časti pohľadávky za r. 2016
považuježalovanývcelomrozsahuzaneoprávnený.Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostižalovaný
neeviduje ani nemá vedomosť o iných záväzkoch voči žalobcovi z titulu nezaplateného nájmu (alebo

iného titulu, vrátane prípadného bezdôvodného obohatenia), okrem toho, čo uviedol vyššie. Zároveň
žalovaný nemá vedomosť a nevyplýva to zo žiadnych ani ústnych dojednaní so žalobcom, že výška
nájmu za užívanie Haly A od r. 2013 do 30.04.2016, t. j. pohľadávka by mala byť vo výške 2.629.964,10
eur s DPH (2.251.316,50 eur bez DPH), t. j. vo výške 35,- eur bez DPH /m2/rok (uvedené je zrejmé
aj z faktúr za 01-04/2016, ktoré boli vystavené podľa jednotkovej ceny v polovičnej výške, t. j. 17,50

eur bez DPH /m2/rok. Celkový nárok žalobcu za nájom Haly A, či už titulom bezdôvodného obohatenia
(tento právny dôvod vzniku pohľadávky však žalobca v prihláške na rozdiel od žaloby neuplatnil), alebo
z nájmu podľa zálohovej faktúry, ktorý však za podmienok, ktoré vyplývajú zo zálohovej faktúry nebol
dojednaný,jezmätočný.Zálohováfaktúrajeneurčitáanepreskúmateľná.Potvrdzujetoajskutočnosť,že
zálohová faktúra bola vystavená dňa 03.06.2016, o. i. aj za nájom a služby ktoré už boli dodané, dokonca

boli vystavené už aj riadne faktúry, a to faktúra za 2013 a faktúry za 01-04/2016. Zálohová faktúra je
preto, čo do obsahu aj účtovania nezmyselná. Čo sa týka vyjadrenia žalobcu k popretiu vymáhateľnosti
pohľadávky, žalobca tvrdí, že pohľadávku uplatnil včas, a preto nie je premlčaná.

3.2. Spochybňuje v celom rozsahu uplatnenú pohľadávku bez rozdielu na to, či vznikla titulom

bezdôvodného obohatenia alebo nezaplatením nájmu podľa zálohovej faktúry, ktorý nebol dojednaný,
resp. bol dojednaný za iných podmienok, ako uvádza žalobca v žalobe. Správca popretie, čo do
vymáhateľnosti musel vykonať, keďže poprel pohľadávku v celom rozsahu a spochybnil aj právny
dôvod jej vzniku, na základe ktorého by podľa názoru žalovaného žalobca nedosiahol úspech v
konaní o zaplatenie pohľadávky voči žalobcovi. Žalobca ani dodatočne nepreukázal právny dôvod

vzniku pohľadávky, preto žalovaný trvá na popretí pohľadávky aj čo do vymáhateľnosti v celom
rozsahu. Žalovaný má za to, že hodnoverne a pravdivo najmä pripojenými listinnými dôkazmi preukázal,
že pohľadávka žalobcu je fiktívna, nevznikla ani ako bezdôvodné obohatenie, ani ako nezaplatený
nájom v zmysle zálohovej faktúry. Predmetom incidenčného konania nie je preskúmavanie existenciepohľadávky medzi veriteľom a dlžníkom, ale jeho predmetom je preskúmavanie existencie výlučne
spornosti dôvodov, ktoré viedli k popretiu pohľadávky (v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR č.
52/1998 a 76/2002). Ak teda správca poprie pohľadávku veriteľa iba z určitého dôvodu, predmetom

konania o určenie popretej pohľadávky sa stáva preskúmanie správnosti popretia vykonaného správcom
výlučne k tomuto dôvodu popretia, bez možnosti rozširovať dôvod vzniku pohľadávky uvedený v
prihláške, s ktorým sa správca v rámci procesu zisťovania a popierania pohľadávok ani nemal možnosť
vyporiadať a prípadne ho kvalifikovane poprieť, ako aj bez možnosti preskúmavať existenciu pohľadávky
medzi žalobcom ako veriteľom a dlžníkom v inom ako prihlásenom a popretom rozsahu a súčasne

prostredníctvom tohto konania nemôže súd nahrádzať zákonom zverené oprávnenia a povinnosti
správcovi, pohľadávky preskúmať a vyhodnotiť rozsah a dôvod ich spornosti, keďže táto úloha je v
reštrukturalizačnom konaní zverená správcovi, avšak nie súdu. Nesúhlasí s vykonaním dôkazov, ktoré
navrhol žalobca, nakoľko výška nájmu za Halu A bola dohodnutá v jednotlivých výškach uvedených v
tomto vyjadrení. Predložil dôkazy v rozsahu dohody na rok 2013, dohody na rok 2014, faktúry na rok
2013, faktúry na rok 2014 a súhrnnej prihlášky nezabezpečených pohľadávok žalobcu, vrátane faktúr za

01- 04/2016. Dôkazy ako ich navrhol žalobca sú podľa názoru žalovaného zbytočné, nakoľko s ohľadom
na skutočnosti uvedené v tomto vyjadrení nemôžu prispieť k náležitému objasneniu veci a ich prípadné
vykonanie spôsobí len neúčelné náklady účastníkom konania, vrátane svedkov, prípadne aj nedôvodné
predĺženie súdneho konania a pre rozhodnutie vo veci nemajú žiaden význam.

4. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 29.06.2017 uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, že
uplatnená pohľadávka vznikla titulom užívania nehnuteľnosti Haly A vo vlastníctve žalobcu zo strany
žalovaného, a to bez existencie nájomnej zmluvy. Následné námietky ohľadne právneho označenia
dôvodu vzniku pohľadávky sú v danom prípade bezpredmetné. Žalobca sa nedomáha ničoho navyše
nad rámec prihlášky, ale v žalobe už uviedol presné zákonné označenie svojho nároku, kým v prihláške

len skutkové okolnosti, ktoré viedli k jeho vzniku, a to užívanie nehnuteľnosti Haly A zo strany
žalovaného. Hala A bola dlhodobo a vedome užívaná žalovaným, a to napriek tomu, že nebol nijakým
spôsobomoprávnenýnajejužívanie.Žalovanýodmietoluzavrieťsožalobcomnájomnúzmluvu,ktorejby
sizaužívaniehalyspoludohodliriadnenájomné,keďžeboloprenehovýhodnejšienájomnéneuhrádzať.
Žalobca prihlásil pohľadávku prihláškou s komentárom, že ide o dlžné nájomné, pričom však medzi

stranami nebolo nikdy sporné, o aké plnenie ide a na akom právnom základe označená pohľadávka
vznikla. Aj keď žalobca ako právny dôvod vzniku uviedol zálohovú faktúru, túto uviedol z dôvodu, že
táto je účtovným základom využívaným v účtovníctve žalobcu. Zo samotnej faktúry potom vyplýva, že
ide o protihodnotu za užívanie Haly A. Následné právne odôvodnenie vzniku pohľadávky v žalobe ako
bezdôvodného obohatenia nič nemení na tom, že žalovaný aj správca mal od začiatku vedomosť o

tom, aké plnenie si u neho žalobca uplatňuje prihláškou. Podľa rozhodnutia publikovaného v Zbierke
rozhodnutí súdov Českej republiky č. 74/2000 právnym dôvodom vzniku prihlasovanej pohľadávky je
potrebné rozumieť skutočnosti, na ktorých sa pohľadávka zakladá, teda skutkové okolnosti, z ktorých je
možné usudzovať existenciu tejto pohľadávky. Žalobca nepostupoval v rozpore so zákonom o konkurze
a reštrukturalizácii, keď v prihláške opísal skutkové okolnosti, avšak označil nárok ako nájomné a v

žalobe ako bezdôvodné obohatenie. Označenie nároku správnou právnou terminológiou nič nemení na
skutkovej podstate veci, ktorá bola stále tá istá a najmä bola správcovi aj žalovanému známa. Skutková
podstata bolo užívanie Haly A žalovaným, ktoré žalovaný už aktuálne nijako nespochybňuje. Jedinou
spornou otázkou medzi žalobcom a žalovaným je len výška plnenia, t. j. suma, ktorú mal žalovaný
mesačne plniť žalobcovi za užívanie jeho nehnuteľnosti. To, že popretie pohľadávky zo strany správcu

bolo účelové vyplýva aj z toho, že ostatné pohľadávky na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za
užívanie haly a správcom boli uznané a zapísané do zoznamu pohľadávok. Aj pri týchto pohľadávkach
je ako právny dôvod vzniku uvedená faktúra, ktorou je u žalovaného uplatnené dlžné nájomné, avšak
na sumu vo výške 17,50 eura /rok/m2, t. j. sumu o polovicu nižšiu. Takéto protichodné konanie len
potvrdzuje, že zo strany správcu išlo o účelové popretie pohľadávky z dôvodu jej výšky, keď polovičnú

výšku pohľadávky prihlásenú rovnakým spôsobom uznáva. Správca uviedol, že mu žalobca nijako
neodôvodnil a nepreukázal, že Halu A žalovaný užíva, avšak vo vyjadrení žalovaný uvádza, že nikdy
nespochybňoval, že Halu A užíva. Užívanie Haly A zo strany žalovaného nie je medzi stranami sporné,
a preto súd nemusí skúmať a zaoberať sa právnym dôvodom vzniku pohľadávky. Dohody, na ktoré
odkazuje žalovaný, nemajú náležitosti nájomných zmlúv a teda v nich ani nebolo možné dohodnúť

nájomné bez platného uzavretia nájomnej zmluvy. Spoločnosť CHEMES nie je vlastníkom Haly A a
nie je oprávnená ani na jej užívanie. Z uvedeného dôvodu spoločnosť CHEMES ani nemohla platne
dohodnúť nájomné za užívanie haly A, ani nemohla platne Halu A prenechať do užívania žalovanému.
V dohodách absentuje práve prenechanie Haly A do užívania žalovaného zo strany oprávnenej osobyvlastníka. Nikdy v dohode nie je uvedené, že spoločnosť CHEMES je oprávnená uzatvárať dohodu
aj za žalobcu, alebo že Ing. Skoupil vystupuje ako konateľ žalobcu. V dohode sa však dokonca ani
nespomína obchodné meno žalobcu. Výška plnenia tak, ako je dohodnutá v predložených dohodách, je

v celom rozsahu neplatná. S výškou plnenia nesúhlasil žalobca, ale spoločnosť CHEMES. Prepojenie
v osobe štatutárneho orgánu v tomto prípade nezakladá vznik povinnosti na strane žalobcu. Žalovaný
ďalej uviedol vo svojom vyjadrení, že nárok žalobcu v časti sumy vo výške 119.659,52 eur za užívanie
Haly A v období januára až apríl roku 2016 je žalobcom uplatnený duplicitne, čo však nie je pravdou.
Žalobca si uplatnil len polovičnú výšku svojho nároku, t. j. sumu vo výške 119.359,52 eur bez DPH

jednotlivými faktúrami v mesiacoch január až apríl a druhú polovicu uplatnil rovnako faktúrou, ktorú už
žalovaný namieta. Toto konanie zo strany žalovaného je rozporuplné. Najprv súdu predložil dohody o
výške nájomného, potom uznal úplne inú výšku pohľadávky za užívanie Haly A, uplatnenú faktúrami
(ktorej výška už bola podľa predchádzajúceho vyjadrenia dohodnutá na 1,- eur) a keď žalobca postupuje
rovnako aj vo zvyšnej časti pohľadávky za zostávajúce obdobie, túto už neuznáva a správca ju poprel.
Žalobca postupoval pri svojej pohľadávke rovnako ako postupoval aj pri ostatných pohľadávkach, ktoré

však sú zistené a neboli správcom popreté. Preto má za to, že vykonané popretie bolo účelové a nemá
riadny právny základ. Nie je podľa žalobcu v súlade s právom, ak dve rovnaké pohľadávky správca
vyhodnotí rozdielne, jednu považuje za zistenú a druhú poprie.

5. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 30.09.2017 uviedol, že súd skúma len tie popreté aspekty pohľadávky

a v takom rozsahu určenia, ktorých sa žalobca domáha v incidenčnom konaní. Len samotná absencia
totožnosti právneho dôvodu vzniku pohľadávky uvedeného žalobcom v prihláške pohľadávky a v žalobe,
je dôvodom pre to, aby súd bez akéhokoľvek ďalšieho prejednávania veci žalobu ako nedôvodnú
zamietol, keďže sa žalobca v incidenčnom konaní zjavne domáha určenia toho, čo neuviedol v prihláške
pohľadávky, určenia pohľadávky s iným právnym dôvodom vzniku, teda v konečnom dôsledku určenia

odlišnej pohľadávky. Žalobca tvrdeniami uvedenými v prihláške určil to, aký právny dôvod vzniku, výška
a aspekty vymáhateľnosti pohľadávky budú v rámci zisťovania a popierania pohľadávok správcom
preskúmavané. Žalobca hrubo zavádza, keď konštatuje, že v žalobe mal označiť presné zákonné
označenie svojho nároku, zatiaľ čo v prihláške pohľadávky len skutkové okolnosti, ktoré viedli k jeho
vzniku, a to užívanie nehnuteľnosti Haly A zo strany žalovaného. V súhrnnej prihláške pohľadávky

žalobcu je pri dotknutej pohľadávke ako právny dôvod uvedené výlučne len „dlžné nájomné za obdobie
od 07.02.2013 do 30.04.2016“, nie však užívanie a už vôbec nie označenie nehnuteľnosti (označenie
nehnuteľnosti - Haly A bolo uvedené len v zálohovej faktúre, čo však podľa názoru žalovaného
nenahrádza uvedenie tejto skutočnosti priamo v prihláške, keďže listiny pripájané k prihláške majú
v zmysle § 122 ods. 1 v spojení s § 29 ods. 6 ZKR preukazovať skutočnosti uvedené v samotnej

prihláške). Prihláškou pohľadávky si tak žalobca uplatnil pohľadávku, právnym dôvodom ktorej mal byť
nárok na zaplatenie nájomného ako plnenia, na ktoré vzniká nárok na základe existencie nájomného
vzťahu. Sám žalobca pritom vo viacerých častiach vyjadrenia konštatuje, že nájomný vzťah medzi
stranami konania nemal existovať, a to dokonca z toho dôvodu, že žalovaný mal odmietať uzavrieť
so žalobcom nájomnú zmluvu. Ak však nájomný vzťah tak, ako uvádza žalobca nikdy neexistoval,

žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie nájomného, ktoré si uplatnil prihláškou pohľadávky a
ku ktorému vystavil zálohovú faktúru. Keďže nájomný vzťah podľa žalobcu neexistoval, žalovanému
nie je zrejmé na základe akého titulu (zmluvy) žalobca zálohovou faktúrou, ktorá nie je ani riadnym
účtovným dokladom, fakturoval žalovanému protihodnotu za užívanie Haly A v sume, ktorá nebola
medzi stranami konania nikdy dohodnutá. Ani jedna strana konania o predmetnej pohľadávke nielen

že tri roky neúčtovala, ale ani dodnes neúčtuje vo svojom účtovníctve. Rovnakú argumentáciu je
nevyhnutné aplikovať aj na tvrdenia žalobcu o účelovosti popretia pohľadávky správcom v časti
doúčtovania nájomného za obdobie 1-4/2016, keď pohľadávky uplatnené faktúrami u žalovaného
za dané obdobie titulom dlžného nájomného v sume 17,50 eur za rok na m2 (faktúry žalovaným
neuhradené), boli správcom uznané a zapísané do zoznamu pohľadávok. Tieto pohľadávky žalobca

zjavne nesprávne označuje ako pohľadávky na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za užívanie Haly
A, je však nevyhnutné dodať, že právnym dôvodom vzniku týchto pohľadávok je ústne dohodnutá
výška nájomného medzi stranami konania, ktoré bolo zo strany žalobcu riadne vyfakturované, riadne
vystavené faktúry predložené žalovanému na zaúčtovanie, žalovaný faktúry prijal a o predmetných
pohľadávkach bolo oboma stranami konania riadne účtované v ich účtovníctvach. Naopak zálohová

faktúra bola v celom rozsahu ako neoprávnená vrátená žalobcovi listom žalovaného zo dňa 28.7.2016.
Zatiaľ čo žalobca v prihláške pohľadávky tvrdí, že ním uplatnená pohľadávka vznikla titulom nájomného
za užívanie Haly A, v žalobe uvádza, že ním uplatnená pohľadávka vznikla titulom bezdôvodného
obohatenia žalovaného na úkor žalobcu z dôvodu užívania Haly A bez právneho dôvodu. So žalobcomsa dá súhlasiť len v tom, že užívanie Haly A zo strany žalovaného nie je medzi stranami sporné,
akékoľvek ďalšie skutočnosti medzi stranami sporné sú. V žiadnom prípade však nie je pravdivé tvrdenie
žalobcu o tom, že medzi stranami nie je sporný právny dôvod vzniku pohľadávky - dlžné nájomné.

Žalobca vo svojom vyjadrení uvádza, že žalovaný užíva Halu A bez právneho dôvodu a neuhrádza
za to žalovanému žiadnu odplatu. Preto sa má jednať o bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu,
ktoré žalobca žiada vydať. Ako žalovaný uvádza, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, určenia
ktorého sa domáha v tomto konaní si žalobca neuplatnil v prihláške pohľadávky. Odhliadnuc od tejto
skutočnosti pre posúdenie predmetného konštatovania žalobcu o existencii bezdôvodného obohatenia

je nutné identifikovať rozhodné obdobie, v ktorom nemal žalovaný žalovanému uhrádzať odplatu za
užívanie Haly A. Toto obdobie identifikoval žalobca v prihláške pohľadávky v rámci právneho dôvodu
vzniku (dlžné nájomné), kde uviedol obdobie od 07.02.2013 do 30.04.2016 v súlade so zálohovou
faktúrou. Na to, aby mohol žalobcovi vzniknúť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči
žalovanému by musel žalovaný užívať Halu A bez právneho dôvodu a spravidla aj bezodplatne. Takéto
tvrdenie žalobcu však nie je pravdivé. Z konania žalobcu počas rozhodného obdobia, najmä vystavenia

jednotlivých faktúr za nájom v rozhodnom období, ako aj uzavretých dohôd (dohoda za rok 2014
a dohoda za rok 2015), ktoré predložil žalovaný spolu so svojím vyjadrením k incidenčnej žalobe
je zrejmé, že aj keď medzi stranami konania neexistovala nájomná zmluva v písomnej podobe, je
nepochybné, že výška nájmu za užívanie Haly A bola medzi žalovaným a žalobcom dojednaná. Keďže
výška nájomného bola v rozhodnom období medzi stranami konania dojednaná (avšak rozhodne nie

vo výške uvedenej v zálohovej faktúre), nemožno hovoriť o užívaní Haly A bez právneho dôvodu,
preukázateľnesanejednaloaniobezodplatnéužívanie,atedanemožnohovoriťovznikunárokužalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný predložením faktúr a dohôd za rozhodné obdobie
dostatočným spôsobom preukázal, že počas celého rozhodného obdobia existoval konsenzus strán
konania o podmienkach užívania Haly A žalovaným a tieto boli zo strany žalovaného dodržané, resp.

nároky žalobcu boli prihlásené do reštrukturalizačného konania žalovaného a správcom boli zistené. Je
absolútne nepredstaviteľné, aby žalobca v príkrom rozpore so starostlivosťou riadneho hospodára bez
prejavu akejkoľvek nevôle strpel viac ako tri roky užívanie jeho majetku treťou osobou a súčasne subjekt
CHEMES a. s. Humenné, ktorý je jeho spriaznenou osobou (majetková aj personálna prepojenosť),
v rozhodnom období dodával žalovanému ako tvrdenému neoprávnenému užívateľovi Haly A energie

(t. j. služby neoddeliteľne spojené s užívaním Haly A), bez dodania ktorej by žalovaný nemohol pre
svoje výrobné potreby Halu A ani užívať. Je absurdné pripustiť reálnosť záveru o tom, že podmienky
dodávania energií spriaznenou osobou žalobcu spoločnosťou CHEMES a.s. Humenné dojednané boli,
avšak podmienky užívania Haly A dojednané neboli a tento stav žalobca trpel. Svoje nároky si voči
žalovanému neuplatňoval, či už mimosúdne alebo súdnou cestou, dokonca žalovaného ani nevyzval na

vypratanieHalyAanastranedruhejzabezpečovalprostredníctvomspoločnostiCHEMESa.s.Humenné
dodanie služieb neoddeliteľne spojených s užívaním Haly A. Ak by sa pripustilo, že uzavretím dohody
C. J. I. zaviazal len tú osobu, ktorá bola v dohode označená je nutné príslušné ustanovenia o výške
nájomného vnímať ako uzavretie dohody v prospech tretej osoby - žalobcu podľa § 50 Občianskeho
zákonníka, s ktorou žalobca vyjadril konkludentný súhlas, keď za obdobie rokov 2014 a 2015 nevystavil

za užívanie Haly A žalovaným faktúru za nájomné v zmysle uzavretých dohôd, napriek tomu, že o
užívaní Haly A žalovaným mal nepochybne vedomosť. Aj v kontexte uvedeného je tak nesprávny
záver žalobcu o tom, že tieto dohody žalobcu nemôžu zaväzovať. Z predložených listín je dostatočne
zrejmá vôľa strán konania o podmienkach, za akých žalobca prenecháva do užívania žalovanému
Halu A za akých bude žalovaný Halu A užívať. Tieto podmienky zodpovedajúce zmluvnej voľnosti

oboch strán konania boli zo strany tak žalobcu ako aj žalovaného viac ako tri roky (v rozhodnom
období) akceptované. Obsahom dojednania strán konania preukázateľne nebolo nájomné uplatnené
žalobcom prostredníctvom zálohovej faktúry, ktorou si žalobca uplatnil nájomné tri roky spätne v rozpore
s účtovnými predpismi. Keďže dojednanie strán o nájomnom v uplatnenej výške nikdy neexistovalo,
zálohovú faktúru bol povinný žalovaný žalobcovi vrátiť. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nikdy

nevznikol nárok na zaplatenie pohľadávky titulom nájomného tak, ako právny dôvod vzniku pohľadávky
vymedzil žalobca v prihláške pohľadávky. Keďže o podmienkach užívania Haly A žalovaným bola v
zmysle predložených listín medzi stranami konania v rozhodnom období zhoda, nie je správny záver
žalobcu o tom, že žalovaný užíval Halu A bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho by mohol žalobcovi
vzniknúť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

6. Na základe žiadosti súdu prvej inštancie Daňový úrad Prešov – pobočka Humenné v písomnom
podaní zo dňa 23.09.2019 (o.i.) uviedol, že žalobca vystavil zálohovú faktúru č. 3600002 zo dňa
03.06.2016 pre žalovaného s popisom doúčtovanie nájmu vo výške 2.629.964.10 eur, a to doúčtovanienájmu za Halu A za obdobie od 07.02.2013 do 31.12.2015 v čiastke 2.072.277,22 eur bez DPH,
doúčtovanie ceny za nájom haly A od 1.1.2016 do 30.4.2016 v čiastke 119.359,52 eur bez DPH. V
súvislosti s vystavenou zálohovou faktúrou sa konateľ žalobcu pri miestnom zisťovaní vyjadril, že došlo

k stornovaniu zálohovej faktúry č. 36000002, a to zálohovou faktúrou č. 36000003 zo dňa 06.06.2016
s popisom doúčtovanie nájmu – dobropis k zálohovej faktúre č. 360000002 v sume 2.629.964,10 eur,
a to vzhľadom k tomu, že bola nesprávne vystavená zálohová faktúra č. 360000002, keďže nedošlo k
zdaniteľnémuplneniu,predmetnáfaktúrabolastornovanáanebolaanipredmetomúčtovania.Žiadnyiný
daňový doklad v súvislosti s dodaním služby, ktorá bola predmetom zálohovej faktúry, nebol vystavený.

7. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 02.10.2019 uviedol, že vyhlásenia žalobcu uvedené v súhrnnej
prihláške a v žalobe boli nepravdivé, žalobca zálohovú faktúru v čase podania prihlášky (28.10.2017) ani
v čase podania žaloby (30.11.2016) v účtovníctve neevidoval (keďže ju stornoval ešte dňa 06.06.2017
z dôvodu, že nedošlo k zdaniteľnému plneniu). V zmysle judikatúry veriteľ síce nie je povinný podriadiť
nárok uplatnený v prihláške pohľadávky konkrétnemu zákonnému ustanoveniu, musí však úplne a

určite opísať skutočnosti, na ktorých sa pohľadávka zakladá. Ak sa v žalobe o určenie pravosti, výšky
alebo poradia pohľadávky veriteľ dovoláva iného právneho dôvodu, než uviedol v prihláške, súd je
povinný žalobu zamietnuť. Pokiaľ mal žalobca za to, že mu ním deklarovaná pohľadávka mala vzniknúť
z dôvodu neoprávneného užívania Haly A žalovaným, t. j. z titulu bezdôvodného obohatenia, nič mu
nebránilo túto skutočnosť riadne uviesť v prihláške, úplne a určito opísať skutočnosti, na ktorých sa

podľa neho pohľadávka zakladá a preukázať ju pripojenými listinami, čo však nespravil. Namiesto
toho si ním deklarovanú pohľadávku uplatnil ako nárok na zaplatenie nájomného na základe zálohovej
faktúry, ktorú však podľa svojich vlastných vyjadrení uvedených správcovi dane dávno pred podaním
prihlášky stornoval a ani o nej neúčtoval. Žalobca bol pritom pri podaní prihlášky zastúpený advokátskou
kanceláriou.

8. Súd rozsudkom č.k. 4Cbi/46/2016-182 zo dňa 16. januára 2020 (ďalej len „prvý rozsudok“) rozhodol
tak, že žalobu zamieta (výrok I.) a priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, pričom ukladá žalobcovi povinnosť zaplatiť ich náhradu žalovanému s tým, že o
výške tejto náhrady rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto

rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok II.). V odôvodnení tohto
rozsudku súd konštatoval, že žalobca podal žalobu včas. Tvrdenie žalobcu, že pohľadávka uplatnená v
reštrukturalizačnom konaní voči žalovanému vznikla z bezdôvodného obohatenia, je v priamom rozpore
s uplatnením pohľadávky v prihláške, kde žalobca ako právny dôvod uviedol zálohovú faktúru vystavenú
z dôvodu doúčtovania nájmu. Ak žalobca sformuloval petit žaloby, aby jeho pohľadávka bola zistená,

čo do právneho dôvodu, môže byť súdom posudzovaná len z právneho dôvodu, ktorý žalobca uviedol v
prihláškepohľadávky,t.j.lenzozálohovejfaktúry.Zálohováfaktúrasavbežnejobchodnejpraxipovažuje
za doklad k platbe, prostredníctvom ktorého dodávateľ požaduje od odberateľa platbu vopred. Zálohovú
faktúru vystavil žalobca až v júni 2016 za nájomné spätne od roku 2013. Žalovaný ju teda vyhotovil ako
fiktívnu a vystavenú v rozpore so vzájomnými dohodami, resp. ich existencie (aj preto ju vrátil žalovaný

žalobcovi dňa 28.07.2016). Zároveň žalobca nepripojil k prihláške pohľadávky okrem zálohovej faktúry
iný doklad, akým je v prípade užívania Haly A nájomná zmluva, ani neodkázal na žiadnu inú dohodu.
Žalovaný nespochybňuje, že by Halu A užíval, rovnako to nespochybnil ani správca v popretí podľa
písm. h), avšak obaja spochybnili to, že neexistuje žiadna písomná ani ústna dohoda, z ktorej by vyplýval
nárok žalobcu voči žalovanému v uplatnenej výške pohľadávky za obdobie od 07.03.2013. Javí sa to

naozaj ako svojvoľné a jednostranné rozhodnutie žalobcu a dodatočné určenie výšky nájmu za užívanie
Haly A, aj s poukazom, že žalovaný predložil dôkazy, ktoré preukazujú, že aj samotná uplatnená výška
pohľadávky je v rozpore so vzájomnými dohodami. Výška nájmu za Halu A bola dohodnutá, ale v iných
jednotlivých výškach, čo preukázal žalovaný dôkazmi v rozsahu Dohody na rok 2014, Dohody na rok
2015, faktúry na rok 2013, faktúry na rok 2014 a Súhrnnej prihlášky nezabezpečených pohľadávok

žalobcu, vrátane faktúr za 01- 04/2016. Dohoda na rok 2014 a Dohoda na rok 2015 nie sú písomnými
dohodami medzi sporovými stranami o výške nájmu za užívanie haly A, ale sú nepochybne v kontexte
ďalších dôkazov (vyššie uvádzaných faktúr a súhrnnej prihlášky) dôkazom o existencii ústnej dohody o
výške odplaty za užívanie haly A. Súd uzavrel, že nebola totožnosť právneho dôvodu vzniku pohľadávky
uvedeného veriteľom (žalobcom) v prihláške pohľadávky, kde veriteľ ako právny dôvod pohľadávky

neuviedol nič viac len dlžné nájomné za obdobie od 07.02.2013 do 30.04.2016 a na preukázanie
svojho tvrdenia predložil výlučne zálohovú faktúru, v ktorej sa v rámci popisu uvádza doúčtovanie
nájmu za Halu A za obdobie od 07.02.2013 do 30.04.2016 a právneho dôvodu vzniku pohľadávky
určenia, ktorého sa žalobca domáha v tomto incidenčnom konaní, keď v druhej časti žaloby uvádza, žepohľadávka žalobcu voči žalovanému vznikla titulom bezdôvodného obohatenia. Len samotná absencia
totožnosti právneho dôvodu vzniku pohľadávky uvedeného veriteľom (žalobcom) v prihláške pohľadávky
a v žalobe, je nepochybne dôvodom pre to, aby súd bez akéhokoľvek ďalšieho prejednávania veci

žalobu ako nedôvodnú zamietol, keďže sa žalobca v incidenčnom konaní zjavne domáha určenia toho,
čo neuviedol v prihláške pohľadávky, určenia pohľadávky s iným právnym dôvodom vzniku, teda v
konečnom dôsledku určenia odlišnej pohľadávky, ktorú neprihlásil do reštrukturalizácie, a ktorú vlastne
správca ani neposudzoval a vlastne ani nepoprel. Žalobca tvrdeniami uvedenými v prihláške určil to, aký
právny dôvod vzniku, výška a aspekty vymáhateľnosti pohľadávky budú v rámci zisťovania a popierania

pohľadávok správcom preskúmavané, teda aj to z akých dôvodov a v akom rozsahu bude pohľadávka
popretá. Poukázal aj na to, že vyhlásenia žalobcu uvedené v súhrnnej prihláške nezabezpečených
pohľadávok a v žalobe boli nepravdivé, žalobca zálohovú faktúru v čase podania prihlášky ani v
čase podania žaloby v účtovníctve neevidoval. Veriteľ síce nie je povinný podriadiť nárok uplatnený
v prihláške pohľadávky v konkurze konkrétnemu zákonnému ustanoveniu, musí však úplne a určite
opísať skutočnosti, na ktorých sa pohľadávka zakladá. Ak sa v žalobe o určenie pravosti, výšky alebo

poradia pohľadávky veriteľ dovoláva iného právneho dôvodu, než uviedol v prihláške, súd je povinný
žalobu zamietnuť. Pokiaľ mal žalobca za to, že mu ním deklarovaná pohľadávka mala vzniknúť z dôvodu
neoprávneného užívania Haly A žalovaným, t.j. z titulu bezdôvodného obohatenia, nič mu nebránilo
túto skutočnosť riadne uviesť v prihláške, úplne a určito opísať skutočnosti, na ktorých sa podľa neho
pohľadávka zakladá a preukázať ju pripojenými listinami, nič z toho však nespravil. Namiesto toho si

ním deklarovanú pohľadávku uplatnil ako nárok na zaplatenie nájomného na základe zálohovej faktúry.
Závery súdu podľa odôvodnenia potvrdzujú správnosť a zákonnosť postupu správcu, ktorý pohľadávku
žalobcu poprel čo do právneho dôvodu vzniku, čo do vymáhateľnosti, čo do výšky istiny, čo do výšky
úrokov z omeškania, čo do výšky nákladov z uplatnenia a čo do výšky celkovej sumy.

9. Krajský súd v Prešove, rozhodujúc o odvolaní žalobcu proti prvému rozsudku, uznesením č.k.
6CoKR/11/2020-368 zo dňa 10. marca 2022 (v spojení s opravným uznesením č.k. 6CoKR/11/2020 –
384 zo dňa 10. mája 2022) zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal
na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2017 sp. zn.
3Obdo70/2016 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky č. 07/2017 pod č. 63), v ktorom tento súd poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 11.09.2014 č. k. II.ÚS 409/2013, v zmysle ktorých správca je pri popretí povinný
jednoznačne vyjadriť aj dôvod a rozsah popretia pohľadávky, pričom obmedzenie popretia len na
určitý dôvod alebo na určitý rozsah znamená právnu fikciu uznania pohľadávky v nepopretom rozsahu.
Je predovšetkým úlohou správcu, nie súdu konajúceho v incidenčnom konaní preskúmať prihlásené

pohľadávky a podľa svojich zistení ich poprieť alebo nie, pričom nedostatok popretia má za následok
ich uznanie, a tým aj účasť na uspokojení v reštrukturalizačnom konaní. Účelom incidenčného konania
je v podstate rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, a či dôvody obsiahnuté
v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v
reštrukturalizácií tak, ako bola prihlásená (teda úplne alebo v určitej časti alebo v určitom poradí).

9.1. Odvolací súd dospel k záveru, že dôvody uvádzané súdom prvej inštancie sú vzájomne protirečivé,
keď na jednej strane súd prvej inštancie konštatuje, že žalovaný užíval počas obdobia od 07.02.2013
do 30.04.2016 Halu A, s tým, že s užívaním týchto priestorov je spojená dodávka a odber energií -
tepla, pitnej vody, zmäkčenej vody, chladiacej dekarbonizovanej vody, tlakového vzduchu, chladu a

vracanie kondenzátu a rovnako tak, že z jednotlivých dôvodov popretí nijako nevyplýva, že by správca,
prípadne žalovaný spochybnil toto užívanie Haly A, pričom ako dôvod pre zamietnutie žaloby uviedol,
že žalobca neuviedol právny titul, na základe ktoré sa domáha tohto nároku, resp. uviedol nesprávny
titul, resp. právny dôvod, na základe ktorého si žalobca uplatnil túto pohľadávku prihláškou, kde však
v zmysle ustálenej judikatúry je právnym dôvodom vzniku prihlasovanej pohľadávky potrebné rozumieť

skutočnostiam, na základe ktorých sa táto pohľadávka zakladá, teda skutkové okolnosti, z ktorých
je možné usudzovať na existenciu tejto pohľadávky. V konaní bol nesporný základ nároku, t.j. že
žalovaný užíval výrobné priestory Haly A patriace žalobcovi za žalované obdobie od 07.02.2013 do
30.04.2016 a spornou zostala len výška odplaty za toto užívanie, resp. výška služieb spojených s
dodávkou médií spojených s užívaním tejto nehnuteľnosti výrobnej Haly A. V danom prípade veriteľ

dostatočne opísal skutočnosti, na ktorých sa táto pohľadávka zakladá. Podľa odvolacieho súdu ako
nárok uplatnený titulom bezdôvodného obohatenia, tak aj nárok, ktorý bol vyfakturovaný zálohovou
faktúrou sa týkajú rovnako nároku z rovnako upraveného dôvodu, keď žalovaný, tak ako to uviedol
odvolací súd, nespochybňuje, že Halu A užíval a rovnako tak toto užívanie žalovaným nespochybňuje,ani jeho správca. Žalovaný poprel dohodu o výške nájmu, t.j. nepoprel základ nároku, ale jeho samotnú
výšku tým, že dohoda medzi stranami sporu o výške nájmu neexistovala, tak odvolací súd konštatuje,
že táto výška by mala zodpovedať obvyklému nájomnému v danom mieste a čase za 1 m2 výrobnej

plochy a mohla by vychádzať z priemerného nájmu iných obchodných spoločností, ktorých obdobné
prevádzky sa nachádzajú vo výrobnom areáli žalobcu, teda z trhovej ceny nájmu v danom mieste a
čase. Aj keby bola zálohová faktúra, tak ako to uvádza súd prvej inštancie, nepreskúmateľná a neurčitá,
z popisu tohto nároku uvádzaného v prihláške nezameniteľne a jednoznačne vyplýva, že ide o dlžné
nájomné a za aké obdobie si žalobca voči žalovanému tento nárok na zaplatenie dlžného nájomného

uplatňuje. Preto pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobca ani
dodatočne nepreukázal právny dôvod vzniku pohľadávky, a preto vyhodnotil pohľadávku žalobcu ako
fiktívnu, tak nevznikla ani ako bezdôvodné obohatenie ani ako nezaplatený nájom v zmysle zálohovej
faktúry, je takéto konštatovanie súdu prvej inštancie neurčité, nekonkrétne, kde absentujú konkrétne
úvahy a závery súdu, keď súd prvej inštancie nijako tento konkrétny záver neodôvodnil, len citoval
námietky žalovaného.

9.2. Vzájomne rozporné je podľa odvolacieho súdu tvrdenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého sa
správcanemalmožnosťvyporiadať,prípadnekvalifikovanepoprieťpohľadávkustým,ženemalmožnosť
preskúmať existenciu pohľadávky, keď podľa odvolacieho súdu je prihláška pohľadávky dostatočne
určitá čo do dôvodu a výšky, kde rovnako vzájomne odporujúca je aj posledná veta bod 24 odôvodnenia

rozhodnutia súdu prvej inštancie, kde okresný súd uviedol, že dohoda na rok 2014 a dohoda na rok
2015 nie sú písomnými dohodami medzi sporovými stranami o výške nájmu za užívanie Haly A, ale
sú nepochybne v kontexte ďalších dôkazov (vyššie uvádzaných faktúr a súrnej prihlášky), dôkazom o
existencii ústnej dohody o výške odplaty za užívanie Haly A. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval,
že žalobca sa v incidenčnom konaní ďalej domáhal určenia toho, čo neuviedol v prihláške pohľadávky,

určenia pohľadávky s iným právnym dôvodom vzniku, teda v konečnom dôsledku určenia odlišnej
pohľadávky, je potrebné uviesť, že ako v prihláške tak aj v žalobe samej žalobca odvodzoval svoj nárok
voči žalovanému titulom užívania priestorov Haly A žalovaným a s užívaním týchto priestorov spojené
dodávky a odber energií, s tým, že toto užívanie síce necharakterizoval ako nájomný vzťah, ale domáhal
sa titulom tohto užívania vydania bezdôvodného obohatenia, to však nemení nič na skutočnosti, že

skutkové okolnosti zostali ako v prihláške tak aj v žalobe samej nemenné, pričom sám súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku konštatuje, že sa dá súhlasiť so žalobcom v tom, že užívanie Haly A
žalovaným od 07.02.2013 do 30.04.2016 nie je medzi stranami sporné, teda je nesporný základ nároku
ako aj skutkové okolnosti, na základe ktorých vznikol, užívanie Haly A žalovaným počas tohto obdobia
a spornou zostala len výška odplaty za toto užívanie. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatuje s odvolávkou

na dohody za rok 2015 a 2015, ktoré predložil žalovaný, že výška nájmu za užívanie Haly A bola medzi
žalovaným a žalobcom dojednaná, nič nebránilo v prípade ak mal za to súd prvej inštancie, že táto
výška nedosahuje sumu požadovanú žalobcom v prihláške, resp. žalobnom návrhu, žalobu čiastočne čo
do nepreukázanej výšky nájomného a služieb spojených s užívaním tejto výrobnej Haly A zamietnuť a
priznať ju len v preukázanej výške. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatuje jednak, že žalobcovi nevznikol

nárok na zaplatenie pohľadávky z titulu nájomného, ani z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a na
druhej strane konštatuje užívanie výrobnej Haly A žalovaným za žalované obdobie, mal uviesť pod aký
návrh, resp. titul možno toto užívanie Haly A, či už oprávnené alebo neoprávnené zo strany žalovaného
subsumovať a nie iba uzavrieť, že žalobca sa domáhal svojho nároku titulom vydania bezdôvodného
obohatenia s tým, že v prihláške uviedol svoj nárok z titulu nájomného, teda rozdielne a na tomto

základe žalobu zamietnuť. Sám súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že
veriteľ síce nie je povinný podriadiť nárok uplatnený v prihláške pohľadávky konkrétnemu zákonnému
ustanoveniu, musí však úplne a určite opísať skutočnosti, na ktorých sa pohľadávka zakladá, s tým, že
paradoxne táto skutočnosť a okolnosti, t.j. užívanie žalovaným výrobných priestorov Haly A za žalované
obdobie nebola ani v konaní sporná. To, že nedošlo k zdaniteľnému plneniu a žalobca stornoval faktúru,

ktorou vyúčtoval nájomné za toto obdobie, automaticky neznamená, že pohľadávka je neoprávnená,
keď faktúra je platobný účtovný doklad, ktorému nemožno pripisovať účinky dvojstranného právneho
úkonu a jej záväznosť je daná obsahom dohody strán (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1MObdoV/2/2009, R 114/2014).

9.3. Odvolací súd záverom uložil súdu prvej inštancie povinnosť v odôvodnení nového rozhodnutia
sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tak, že jeho myšlienkový postup bude v
odôvodnení dostatočne vysvetlený, a to najmä s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a
zistené aj rozhodujúce skutočnosti. Okresný súd vykonané dôkazy ohodnotí v súlade s ustanovením §191 CSP, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom bude mať na
zreteli,žedôkaznébremenonapreukázanievýškyuplatnenejpohľadávkyzaťažuježalobcuakožalujúcu
stranu. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodni tak, aby z rozhodnutia bolo zrejmé, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil.

10. Súd prvej inštancie rozhodol v spore napadnutým rozsudkom č.k. 4Cbi/46/2016-826 zo dňa 25.
mája 2023 (viď. bod 1. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd

vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi (oznámenie o popretí pohľadávok doručeného
dňa 07.11.2016, Notárska zápisnica č. N92/2013, Nz 3681/2013 zo dňa 04.02.2013, Dohoda zo dňa
13.12.2012,Zmluvazadodávkuaodbertepla,pitnejvody,zmäkčenejvody,chladiacejdekarbonizovanej
vody, tlakového vzduchu, chladu a vracania kondenzátu, e-mail o odsúhlasení množstva médií zo
dňa 13.9.2016, zálohová faktúra č. 36000002 spolu s prílohou, Príloha č. 3 k Zmluve č.016/2005/
NZ/D/25700- CHAS o nájme nebytových priestorov a pozemkov zo dňa 25.08.2005, Dodatok č. 11 k

Zmluve č. 016/2005/NZ/D/25700-CHAS o nájme nebytových priestorov a pozemkov zo dňa 15.01.2015,
vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného zo dňa 28.04.2017, výpis z obchodného registra ohľadne
žalobcu, Súhrnná prihláška nezabezpečených pohľadávok s prílohami, vyjadrenie právneho zástupcu
žalobcu zo dňa 29.06.2017, vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného zo dňa 03.07.2017, vyjadrenie
právneho zástupcu žalovaného zo dňa 31.08.2017, vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného zo dňa

30.09.2017, vyjadrenie Daňového úradu Prešov, pobočka Humenné zo dňa 23.09.2019, vyjadrenie
žalovaného zo dňa 02.10.2019, Konfirmácia pre Priemyselný park zo dňa 04.05.2017, Potvrdenie o
audite, Stav záväzkov k 31.12.2016, Žiadosť o odsúhlasenie záväzkov zo dňa 28.04.2013, Dohoda o
premiestnení výroby z haly A zo dňa 08.09.2017 a spis Okresného súdu Prešov sp. zn. 1R/3/2016,
Rozkaz o uložení sankcie za priestupok č. OU-HE-OVVS-2017/010241 z 11.09.2017, Platobný rozkaz

sp. zn. 17Up/337/2018 z 08.06.2018, Predžalobná výzva zo dňa 17.07.2018 s plnomocenstvom,
Vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 04.01.2023, Vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného
zo dňa 10.01.2023,Vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 20.01.2023, vyjadrenie právneho
zástupcu žalovaného zo dňa 03.02.2023, Vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 16.03.2023,
Vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 17.04.2023, prehľad faktúr za roky 2013, 2014, 2015, ako

aj samotných faktúr, Vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 05.05.2023, vyjadrenie právneho
zástupcu žalovaného zo dňa 19.05.2023) a výsluchom svedkov C. J. I. a D. B., z ktorých zistil nasledujúci
skutkový stav: Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 22.08.2016 sp. zn. 1R/3/2016 došlo k
povoleniu reštrukturalizácie dlžníka Nexis Fibers a.s., so sídlom Chemlonská 1, 066 12 Humenné, IČO:
36729680 a k ustanoveniu správcu I & R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE k.s.. Uznesenie

bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 167/2016 zo dňa 30.08.2016 a nadobudlo právoplatnosť
dňa 31.08.2016. V základnej lehote na prihlasovanie pohľadávok došlo zo strany veriteľa Priemyselný
park Chemes s.r.o., so sídlom Chemlonská 1, 066 01 Humenné, IČO: 36 471 780, k prihláseniu si
svojich pohľadávok v celkovej výške 2.975.296,40 eur. Z Oznámenia o popretí pohľadávok veriteľovi
zo dňa 31.10.2016, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 07.11.2016, žalobca zistil, že zo strany správcu

došlo k popretiu pohľadávky žalobcu zapísanej do zoznamu pohľadávok pod por. č. 87/43, čo do výšky
2.629.964,10 eur z dôvodu, že ... „Dlžník o záväzku zodpovedajúcemu veriteľom uplatnenej pohľadávke
neúčtuje vo svojom účtovníctve. Veriteľ dostatočným spôsobom v samotnej prihláške pohľadávky
neuviedol (neopísal) právny dôvod vzniku pohľadávky tento, rovnako ani listinami predloženými k
predmetnej pohľadávke (výlučne zálohovou faktúrou č. 36000002) nepreukázal.“, ďalej čo do právneho

dôvodu vzniku z dôvodu, že „samotná zálohová faktúra nie je ani účtovným dokladom, pričom dlžník
riadnu faktúru k uplatnenej pohľadávke neeviduje a zálohovú faktúru č. 3600002, ako v celom rozsahu
neoprávnenú veriteľovi vrátil listom zo dňa 28.07.2016. Napriek vyhláseniu veriteľa obsiahnutého v
súhrnnej prihláške nezabezpečených pohľadávok o tom, že všetky vyššie uplatnené pohľadávky riadne
eviduje vo svojom účtovníctve, veriteľ nepreukázal, že by o pohľadávke, ktorú uplatňuje výlučne

prostredníctvom zálohovej faktúry, účtoval vo svojom účtovníctve a z uvedeného dôvodu sa javí byť
toto vyhlásenie nepravdivým. Absencia vedenia pohľadávky v účtovníctve veriteľa vytvára dôvodné
pochybnosti o samotnej existencii uplatnenej pohľadávky. Veriteľ neoznačil a ani nepredložil k uplatnenej
pohľadávke žiaden titul, na základe ktorého by bol oprávnený vystaviť voči dlžníkovi ani len zálohovú
faktúru na sumu zodpovedajúcu uplatnenej pohľadávke a rovnako žiadnym spôsobom nepreukázal, že

by dlžníkovi v rozhodnom čase poskytol nehnuteľnosť uvedenú v zálohovej faktúre do užívania (nájmu).
Z toho dôvodu z obsahu prihlášky a jej príloh nemožno identifikovať žiaden právny titul, na základe
ktorého by dlžník bol oprávnený užívať nehnuteľnosť uvedenú vo faktúre v dôsledku čoho by veriteľovi
mohlo vzniknúť právo na zaplatenie uplatnenej pohľadávky vyúčtovanej voči dlžníkovi predloženouzálohovou faktúrou. ....“ Žalobca včas podanou žalobou žiadal, aby súd určil, že pohľadávka žalobcu,
ktorá bola prihlásená žalobcom v reštrukturalizácii dlžníka Nexis Fibers, a.s., so sídlom Chemlonská
1, 066 12 Humenné, IČO: 36729680, vedenej pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 1R/3/2016

v celkovej výške pohľadávky 2.629.964,10 eur a ktorá je zapísaná v konečnom zozname pohľadávok
pod por. č. 87/43, je nesporná, čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia a je zistená
v celom svojom rozsahu.

10.1. Súd vec právne posúdil podľa § 29 ods. 6, § 122 ods. 1, § 124 ods. 1, 2, 4 a 6 zákona č. 7/2005

Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“).

10.2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie uviedol skutočnosti a závery
uvedené už v prvom napadnutom rozsudku, nad rámec ktorých uviedol:

10.2.1. Procesu popierania a zisťovania pohľadávok správcom systematicky a logicky predchádza

proces ich prihlasovania veriteľmi. Práve spôsob prihlásenia pohľadávky veriteľom a súlad alebo rozpor
tohto prihlásenia so zákonom determinuje ďalší postup správcu. ZKR v súvislosti s prihlasovaním
pohľadávok ukladá veriteľovi viacero povinností, ktorých nesplnenie má pre veriteľa rôzne dôsledky.
V prípade nesplnenia tzv. základných náležitostí sa na prihlášku dokonca vôbec neprihliada. Medzi
zákonné povinnosti veriteľa patrí o. i. povinnosť k prihláške pripojiť listiny preukazujúce v nej uvedené

skutočnosti a veriteľ, ktorý je účtovnou jednotkou, je v prihláške povinný uviesť aj vyhlásenie, či o
pohľadávke účtuje v účtovníctve, v akom rozsahu, prípadne dôvody, prečo o pohľadávke v účtovníctve
neúčtuje. Nepriloženie listín nemá vplyv na perfektnosť prihlášky, ale môže vyvolať popretie pohľadávky
v dôsledku jej nepreukázania. Žalobca (odhliadnuc od iných nedostatkov jeho prihlášky) vo vzťahu k
popretej pohľadávke (zapísanej do zoznamu pohľadávok pod por. č. 87/43) doložil len jedinú listinu, a

to zálohovú faktúru č. 36000002 zo dňa 03.06.2016 na sumu 2.629.964,10 eura, pričom v prihláške
pohľadávokvyhlásil,žeonejriadneevidujevosvojomúčtovníctve.Správcataktoprihlásenúpohľadávku
v súlade s § 124 ods. 1 ZKR preskúmal a poprel ju, čo do právneho dôvodu vzniku, čo do výšky
istiny, čo do výšky úrokov z omeškania a čo do výšky celkovej sumy. Dôvodom popretia pohľadávky
tak bolo aj (i) nepriloženie listín preukazujúcich skutočnosti uvedené v prihláške (vo vzťahu k popretej

pohľadávke) a (ii) pochybnosti o pravdivosti vyhlásenia o evidovaní pohľadávky v účtovníctve (resp.
absencia preukázania tejto skutočnosti); na tieto skutočnosti správca pri popretí pohľadávky výslovne
poukázal.Dôvodompopretiapohľadávkyboloo.i.nesplneniezákonnýchpovinnostížalobcuakoveriteľa
v zmysle § 29 ods. 6 ZKR v spojení s § 122 ods. 1 ZKR, s ktorým sa aj v zmysle citovanej odbornej
literatúry spája možnosť popretia pohľadávky správcom v dôsledku jej nepreukázania. Dôvodnosť

popretia pohľadávky a správnosť postupu správcu bola v tomto konaní riadne preukázaná viacerými
dôkazmi. Napríklad výsledkami daňovej kontroly, aj výsluchom Ing. Skoupila (bývalý konateľ žalobcu)
bolo preukázané, že zálohová faktúra č. 36000002 (t. j. jediná listina, ktorú žalobca pripojil k prihláške
za účelom preukázania popretej pohľadávky) bola stornovaná ešte pred podaním prihlášky; žiadnu inú
listinu na preukázanie popretej pohľadávky žalobca k svojej prihláške nepripojil. Listinnými dôkazmi –

stavu záväzkov k 27.04.2017 a Konfirmácia pre Priemyselný park Chemes, s.r.o., potvrdenými aj priamo
žalobcom, bolo zas preukázané, že žalobca o popretej pohľadávke vo svojom účtovníctve (ani) v čase
podania prihlášky neúčtoval, a teda jeho vyhlásenie nebolo pravdivé, pričom súčasne neuviedol ani
dôvody, prečo o nej neúčtuje.

10.2.2. Obsah popierajúceho úkonu správcu je nevyhnutné posudzovať práve vo väzbe na obsah
prihlášky žalobcu a v kontexte zákonných povinností správcu pri preskúmavaní prihlásenej pohľadávky.
Pokiaľsižalobcariadnenesplnilsvojezákonnépovinnostiadôvodyspornostibolidanéajpopreskúmaní
pohľadávky správcom, po jej porovnaní s účtovnou a inou dokumentáciou a so zoznamom záväzkov
žalovaného (z ktorej o. i. vyplynulo, že žalovaný žalobcovi zálohovú faktúru č. 36000002 vrátil listom zo

dňa 28.07.2016) a po vlastnom šetrení správcu, správca mal zákonnú povinnosť pohľadávku žalobcu
poprieť. Tak ako „incidenčný spor nemôže byť pre úpadcu (žalovaného) nástrojom na odstránenie
pochybení v popieracom prejave správcu, a ani na doplnenie dôvodov popretia“, ako to uvádza
žalobca, o to viac nemôže byť pre veriteľa (žalobcu) nástrojom na odstránení pochybení pri prihlasovaní
pohľadávky a dodatočné splnenie jeho zákonných povinností. V tomto kontexte je nutné hodnotiť aj

argumentáciu žalobcu prednesenú na pojednávaní, v zmysle ktorej „keď sa oboznámime s oznámením
o popretí pohľadávky, nie je v ňom argument, jediný dôvod týkajúci sa popretia výšky.“ Je prirodzené,
že popierajúci úkon správcu nemohol reflektovať na žalobcom v prihláške netvrdené skutočnosti a ním
k prihláške nepripojené listiny. Súčasne platí, že s ohľadom na predmet incidenčného konania (akoho opisuje aj sám žalobca) dodatočné predloženie takýchto listín žalobcom a ich skúmanie za účelom
preukázania prípadnej výšky (neexistujúceho) nároku žalobcu neprichádza do úvahy.

10.2.3. Žalobca si pri prihlasovaní popretej pohľadávky riadne nesplnil svoje zákonné povinnosti, a to
o. i. povinnosti podľa § 29 ods. 6 ZKR v spojení s § 122 ods. 1 ZKR. Žalobca k prihláške nepripojil
listiny, preukazujúce v nej uvedené skutočnosti a predložil nepravdivé vyhlásenie o tom, že o pohľadávke
eviduje v účtovníctve, v dôsledku čoho pohľadávku riadne nepreukázal. Správca v nadväznosti na
takto podanú prihlášku a prieskum pohľadávky uskutočnený v súlade s § 124 ods. 1 ZKR správne

zistil spornosť pohľadávky a túto riadne poprel, čo do právneho dôvodu vzniku, čo do výšky (istiny,
úrokov z omeškania a celkovej sumy) a čo do vymáhateľnosti, pričom popretie pohľadávky spolu s
dôvodom a rozsahom jej popretia zapísal do zoznamu pohľadávok. Existencia dôvodov na popretie
pohľadávky uvedených v popierajúcom prejave správcu bola následne preukázaná aj v konaní o
incidenčnej žalobe vykonaným dokazovaním. V rámci dokazovania bolo zistené, že jediná listina, ktorou
žalobca v prihláške „preukazoval“ existenciu a výšku ním uplatnenej pohľadávky (a ktorú správca

v popieracom prejave správne vyhodnotil ako spornú), bola samotným žalobcom stornovaná ešte
predtým, ako podal prihlášku, pričom jeho vyhlásenie o tom, že o pohľadávke účtuje v účtovníctve,
bolo rovnako nepravdivé. Dokazovaním bolo ďalej zistené, že žalovaný síce tzv. halu A v rozhodujúcom
období užíval, a to na základe nájomnej zmluvy konkludentne uzavretej so žalobcom, v rámci ktorej
bola ustálená výška nájomného. Keďže výška nájomného bola v rozhodnom období medzi stranami

konania dojednaná (avšak rozhodne nie vo výške uvedenej v zálohovej faktúre), nemožno hovoriť o
užívaní Haly A bez právneho dôvodu, preukázateľne sa nejednalo ani o bezodplatné užívanie, a teda
nemožno hovoriť o vzniku nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. V danom prípade
žalovaný predložením faktúr a dohôd za rozhodné obdobie dostatočným spôsobom preukázal, že
počas celého rozhodného obdobia existoval konsenzus strán konania o podmienkach užívania Haly

A žalovaným a tieto boli zo strany žalovaného dodržané, resp. nároky žalobcu boli prihlásené do
reštrukturalizačného konania žalovaného a správcom boli zistené. Je naozaj ťažko predstaviteľné, aby
žalobca v príkrom rozpore so starostlivosťou riadneho hospodára bez prejavu akejkoľvek nevôle strpel
viac ako tri roky užívanie jeho majetku treťou osobou a súčasne subjekt CHEMES a. s. Humenné,
ktorý je jeho spriaznenou osobou (majetková aj personálna prepojenosť), v rozhodnom období dodával

žalovanému ako tvrdenému neoprávnenému užívateľovi Haly A energie (t. j. služby neoddeliteľne
spojené s užívaním Haly A), bez dodania ktorej by žalovaný nemohol pre svoje výrobné potreby Halu A
aniužívať.Jetakabsurdnépripustiťreálnosťzáveruotom,žepodmienkydodávaniaenergiíspriaznenou
osobou žalobcu spoločnosťou CHEMES a.s. Humenné dojednané boli, avšak podmienky užívania
Haly A dojednané neboli a tento stav žalobca trpel. Svoje nároky si voči žalovanému neuplatňoval,

či už mimosúdne alebo súdnou cestou, dokonca žalovaného ani nevyzval na vypratanie Haly A a
na strane druhej zabezpečoval prostredníctvom spoločnosti CHEMES a.s. Humenné dodanie služieb
neoddeliteľne spojených s užívaním Haly A. Naopak z predložených listín je dostatočne zrejmá vôľa
strán konania o podmienkach, za akých žalobca prenecháva do užívania žalovanému Halu A za akých
bude žalovaný Halu A užívať. Tieto podmienky zodpovedajúce zmluvnej voľnosti oboch strán konania

boli zo strany tak žalobcu ako aj žalovaného viac ako tri roky (v rozhodnom období) akceptované, o čom
svedčia tak predložené dohody ako aj žalobcom riadne vystavené faktúry. Ako vyplýva z predložených
listín v tomto konaní, obsahom dojednania strán konania preukázateľne nebolo nájomné uplatnené
žalobcom prostredníctvom zálohovej faktúry, ktorou si žalobca uplatnil nájomné tri roky spätne v rozpore
s účtovnými predpismi. Keďže dojednanie strán o nájomnom v uplatnenej výške nikdy neexistovalo,

zálohovú faktúru bol povinný žalovaný žalobcovi vrátiť. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nikdy
nevznikol nárok na zaplatenie pohľadávky titulom nájomného tak, ako právny dôvod vzniku pohľadávky
vymedzil žalobca v prihláške pohľadávky. Keďže o podmienkach užívania Haly A žalovaným bola v
zmysle predložených listín medzi stranami konania v rozhodnom období zhoda, nie je správny záver
žalobcu o tom, že žalovaný užíval Halu A bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho by mohol žalobcovi

vzniknúť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, určenia ktorého sa domáha v tomto konaní v
priamom rozpore s nárokom uplatneným v prihláške pohľadávky.

10.2.4. K existencii vyššie uvádzanej konkludentnej nájomnej zmluvy, uzavretej medzi sporovými
stranami, uviedol, že svedok I. na pojednávaní dňa 16.01.2020 tvrdil, že medzi žalobcom a žalovaným

bola dohoda, že žalobca žalovanému bude počas prvých troch – štyroch rokov, konkrétne v rokoch 2013,
2014, 2015 a začiatkom roku 2016, fakturovať za užívanie tzv. Haly A symbolické nájomné vo výške
1,- euro. Uvedená časť tvrdení svedka Skoupila v zásade korešponduje s obsahom listinných dôkazov
založených do súdneho spisu žalovaným, konkrétne s faktúrou č. 33000083 zo dňa 15.01.2014 na sumu13,20 eura s DPH za prenájom Haly A za obdobie 02/2013 – 12/2013 (nájomné 1 euro/mesiac) a s
dohodami o cenách za dodávky energií za roky 2014 a 2015. Svedok B. na pojednávaní dňa 21.03.2023
naopak tvrdil, že symbolické nájomné vo výške 1,- euro sa malo platiť len „na rozbeh“, ktorý mal 3

mesiace. Toto jeho tvrdenie však nie je v súlade s tvrdeniami svedka I. a nemá ani oporu v žiadnom
inom vykonanom dôkaze, naopak je v rozpore s faktúrami vystavenými práve žalobcom žalovanému v
rozhodnom období. Svedok Skoupil tiež tvrdil, že dohoda bola taká, že žalovaný bude fungovať ďalej a
bude platiť nájomné, t. j. že 2013, 2014, 2015 bude platiť to minimálne nájomné a od 2016 roku začne
platiť nájomné 35,- eur. Uviedol, že žalovaný dostal zľavu z ceny (z nájomného) s tým, že potom bude

platiť normálne nájomné a keď nesplní tú dohodu, bola ústna dohoda, že sa to dofakturuje aj za tie
ďalšie roky. Z faktúr za nájom Haly A za mesiace január až apríl 2016 (rovnako tvoria súčasť spisu)
však vyplýva, že v tomto období už žalobca žalovanému fakturoval štandardné nájomné. Nešlo ale o
nájomné v sume 35,- eur za m2 ročne, ako to tvrdil svedok I., ale o nájomné v sume cca. 30 tis. Eur bez
DPH mesačne, čo zodpovedá sume 17,50 EUR bez DPH za m2 ročne. Predmetné faktúry vystavoval
žalovanému priamo žalobca, a teda niet pochýb že mu fakturoval správnu (stranami dojednanú) výšku

nájomného. Pohľadávky žalobcu z týchto faktúr pritom boli správcom zistené a v reštrukturalizácii
uspokojené. Právo žalobcu na údajné dofakturovanie nájomného (existenciu ktorého žalovaný popiera)
malo žalobcovi podľa tvrdení svedka I. vzniknúť v prípade, ak žalovaný nebude „fungovať“ (užívať Halu
A)ajvroku2016aplatiť(zajejužívanie)nájomné.Žalovanývšakvroku2016„fungoval“,HaluAvdanom
roku (a aj v ďalších rokoch) užíval a za jej užívanie žalobcovi platil nájomné v dojednanej výške, hoci

nájomné za mesiace január až apríl 2016 bolo uspokojené až v rámci reštrukturalizácie žalovaného (a
to v rozsahu a spôsobom stanovenými reštrukturalizačným plánom), nájomné za mesiac máj 2016 a za
ďalšie mesiace až do ukončenia užívania Haly A žalovaným v lete roku 2018 žalovaný žalobcovi riadne
uhrádzal čo žalobca v priebehu dokazovania nespochybnil. V priebehu dokazovania nebola preukázaná
ani žalobcom tvrdená dohoda, v tom smere, že žalobca má právo doúčtovať žalovanému nájomne aj

spätne v prípade ak sa žalovaný dostane do omeškania s úhradou faktúr, vystavených spoločnosťou
Chemes a.s. za energie. Po oboznámení sa so saldokontom vystavených a uhrádzaných faktúr vo
vzťahu medzi spoločnosťou Nexis Fibers a.s. v reštrukturalizácii a spoločnosťou Chemes a.s., nezistil
súd žiadny tvrdený súvis medzi omeškaním žalovaného s úhradou faktúr, vystavených spoločnosťou
Chemesa.s.aúdajnýmprávomžalobcudoúčtovaťžalovanémunájomnézaužívanieHalyAajspätneza

predchádzajúce obdobie, keďže nebolo preukázané, že by žalobca pristúpil k doúčtovaniu nájomného
bezprostredne potom čo sa žalovaný dostal do omeškania k úhradou faktúr voči spoločnosti. Chemes
a.s.

10.2.5. Žalobcom prihlásená pohľadávka, celkom zjavne nesúvisela s užívaním Haly A žalovaným.

Ku skutočnému dôvodu vystavenia zálohovej faktúry, na základe ktorej bola do reštrukturalizácie
žalovaného prihlásená popretá pohľadávka žalobcu, sa vyjadril svedok I., a to tak, že zálohová faktúra
vznikla preto, že si potrebovali uplatniť nejaký nárok voči Nexisu, ktorý išiel do reštrukturalizácie a
nesplnil si povinnosti, ktoré vznikali pri komunikácii a nejakých dohodách so spoločnosťou Chemes. Až
neskôr pri diktovaní zápisu sudcom si uvedomil svoju chybu a opravil sa, že mal na mysli žalobcu, t.

j. spoločnosť Priemyselný park Chemes. Žalovaný však poprel existenciu akejkoľvek dohody o práve
žalobcu dofakturovať žalovanému akúkoľvek odplatu v súvislosti s užívaním Haly A za obdobie rokov
2013 až 2016, pričom existencia takej dohody nevyplýva zo žiadneho z v konaní vykonaných dôkazov,
s výnimkou tvrdení svedka I. (bývalý mnohoročný konateľ žalobcu a súčasne člen predstavenstva
spoločnosti CHEMES, a. s. Humenné) a svedka B. (ktorý má vo vzťahu k žalovanému dlhodobo

negatívny až nepriateľský vzťah), medzi ktorými sú však zásadné rozdiely ohľadom obsahu údajnej
dohody o dofakturovaní a nie sú z nich zrejmé ani ďalšie jej podmienky. Existencia takej údajnej dohody
však predovšetkým nevyplývala zo žiadneho tvrdenia, listiny ani inej skutočnosti, ktoré boli uvedené
alebo pripojené k prihláške pohľadávky žalobcu a boli alebo mohli byť predmetom posúdenia správcu
pri zisťovaní a popieraní prihlásených pohľadávok. Súd zamietol návrh právneho zástupcu žalobcu na

vypočutie štatutárnych zástupcov spoločnosti Priemyselný park Chemes s.r.o. a Nexis Fibers a.s., keďže
na ich vypočutie neboli splnené podmienky v zmysle ust. § 195 CSP, ako aj z dôvodu, že so spornými
tvrdenými skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo, sa súd vysporiadal na základe iných, dovtedy
navrhnutých a vykonaných dôkazov. Súd zamietol aj návrh právneho zástupcu žalobcu na opätovné
vypočutie svedkov I. a B., keďže títo boli už riadne v rámci dokazovania vypočutí, pred vypočutím boli

tiež riadne poučený, okrem iného v tom smere, že majú vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. Súd teda
nevideldôvodpreichopätovnévypočutie.Niejepodľanázorusúduvhodnévytváraťpriestornaprípadne
prispôsobovanie výpovedí svedkov, ktorí už boli riadne vypočutí, a to aj za účasti oboch sporových strán.10.3. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) tak, že nakoľko žalobca
nebol v konaní úspešný, má voči nemu žalovaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

11. Proti rozsudku podal žalobca v celom rozsahu v zákonnej lehote odvolanie, z odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

11.1. Poukázal na skutočnosť, že rozsudok bol súdom prvej inštancie vyhlásený dňa 25. mája 2023, ale
k jeho písomnému vyhotoveniu došlo až 23. januára 2024 (viď. časovú pečiatku podpisu sudcu pripojenú
k elektronickej verzii rozsudku), tzn. až po 8 mesiacoch odo dňa jeho vyhlásenia, pričom takýto postup
je v evidentnom rozpore s § 223 ods. 3 CSP.

11.2. K zmätočnosti, nezrozumiteľnosti, neprehľadnosti a arbitrárnosti odôvodnenia rozsudku odvolateľ

uviedol nasledovné. V odôvodnení Rozsudku je skoro nemožné identifikovať čo i len zopár vlastných
úvah súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby. Body 1. až 8. odôvodnenia rozsudku
sú totožné s bodmi 1. až 8. odôvodnenia prvého vo veci vydaného rozsudku a v ktorých súd
takmer doslovným prepisom rekapituluje obsah žaloby a jednotlivých vyjadrení strán sporu. Body 9.
až 24. odôvodnenia rozsudku, v ktorých prvoinštančný súd najskôr v krátkosti rekapituluje závery

vyplývajúce zo zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu a následne znova takmer doslovným
prepisom reprodukuje obsah vyjadrení strán sporu predložených po vydaní zrušujúceho rozhodnutia
odvolacieho súdu. Bod 31. odôvodnenia rozsudku začína slovami „Vykonaným dokazovaním mal súd za
preukázané“, a preto žalobca očakával, že počnúc týmto bodom súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia
učiní zadosť ustanoveniu § 220 ods. 2 CSP, namiesto čoho sa však súd prvej inštancie v rámci bodov

31. až 44. odôvodnenia uchýlil k doslovnému, alebo kozmeticky upravenému, prevzatiu myšlienok,
tvrdení a vyjadrení strán, a to predovšetkým žalovaného. Prvých päť viet bodu 31. odôvodnenia
je parafrázovaním, takmer doslovným, prvých troch odsekov časti I. žaloby. Zvyšných päť viet je
parafrázovaním žalobného návrhu spolu s druhým a tretím odsekom časti V. žaloby. Bod 31. je navyše
totožný s bodom 19. odôvodnenia prvého rozsudku. Celý bod 32. odôvodnenia je parafrázovaním

časti IV. žaloby a súčasne je totožný s bodom 20. odôvodnenia prvého rozsudku. Obsah bodu
33. odôvodnenia je totožný s bodom 21. odôvodnenia prvého rozsudku. Prvých päť viet bodu 35.
odôvodnenia rozsudku je parafrázovaním dvoch odsekov v časti II. vyjadrenia žalovaného k žalobe z
28. apríla 2017. Zvyšná časť tohto bodu je tiež len parafrázovaním časti IV. predmetného vyjadrenia
žalovaného (konkrétne strán 3, 4 a začiatku strany 5). Celé znenie tohto bodu je totožné s bodom 23.

odôvodnenia prvého rozsudku. V bode 36. odôvodnenia rozsudku súd pokračuje v parafrázovaní časti
IV. vyjadrenia žalovaného k žalobe z 28. apríla 2017 (konkrétne strán 6 a 7) a nasledujúcu vetu súd
prevzal z prvého odseku časti V. vyjadrenia žalovaného k žalobe. V ďalšej časti bodu 36. odôvodnenia
rozsudku súd opätovne parafrázuje druhý odsek časti V. vyjadrenia žalovaného k žalobe. Citované
konštatácie súd znova prezentuje ako svoj vlastný (právny) názor, avšak znova ide o prepis tvrdenia

žalovaného. Aj záverečná, súdom oproti bodu 24. odôvodnenia prvého rozsudku novo doplnená, časť
bodu 36. odôvodnenia rozsudku o údajnej existencii ústnej, resp. konkludentnej dohody o výške odplaty
za užívanie haly A, ktorej dôkazom majú byť „Dohoda na rok 2014“ a „Dohoda na rok 2015“ (ktoré nie sú
písomnými dohodami medzi sporovými stranami), je znova len zmesou parafráz vyjadrení žalovaného
(o. i. štvrtý a piaty odsek časti IV. vyjadrenia žalovaného z 30. septembra 2017; bod 16. vyjadrenia

žalovaného zo 14. júla 2020; bod 23. reakcie žalovaného z 10. januára 2023), pričom súd ich opätovne
prezentuje ako svoje vlastné vyjadrenia a závery. Bod 37. odôvodnenia je opätovne iba parafrázovaním
častí II., III. a IV. vyjadrenia žalovaného z 30. septembra 2017 a prezentovaním tam uvedených tvrdení
ako názorov súdu. Súčasne je jeho znenie totožné s bodom 25. odôvodnenia prvého rozsudku. V
bode 38. odôvodnenia súd len parafrázuje body 7. až 12. vyjadrenia žalovaného z 2. októbra 2019

a prezentuje ich ako svoje vlastné právne posúdenie. Znenie tohto bodu je totožné (až na slová „Na
záver“, ktoré súd zo začiatku prvej vety bodu 38. vypustil) s bodom 26. odôvodnenia prvého rozsudku.
Aj bod 39. odôvodnenia rozsudku je parafrázovaním bodov 2. až 8. vyjadrenia žalovaného z 10. januára
2023, pričom súd aj tieto vyjadrenia predostiera ako svoje právne posúdenie a rovnako aj v bode
40. odôvodnenia rozsudku sa parafrázujú body 10., 11. a 17. vyjadrenia žalovaného z 10. januára

2023. Aj tieto tvrdenia žalovaného súd neprípustne a úplne neprimerane vydáva za svoje vlastné
názory a zistenia. Bod 41. odôvodnenia je kombináciou bodu 23. vyjadrenia žalovaného z 10. januára
2023 a štvrtého odseku časti IV. vyjadrenia žalovaného z 30. septembra 2017 a následnou opätovnou
prezentácioupredmetnýchtvrdeníakozáverov,kuktorýmdospelsúd.Vbode42.odôvodneniarozsudkusúd najprv parafrázuje niektoré z tvrdení žalovaného ohľadom výsluchov svedkov Skoupila a Borca,
ktoré žalovaný uvádza vo svojom vyjadrení z 19. mája 2023. Aj v tomto prípade súd uvedené tvrdenia
žalovaného iba nekriticky preberá a prednáša ich ako svoje vlastné zistenia, resp. ako svoju interpretáciu

výpovedí svedkov. Keďže tá však bola už v základe deformovaná účelovým subjektívnym výkladom
žalovaného, jej správnosť nemôže byť za žiadnych okolností daná. V poslednej vete tohto bodu sa
súd vyjadruje k sumarizačnému prehľadu faktúr za roky 2013 - 2015, ktorý žalobca predložil spolu
so svojim vyjadrením zo 17. apríla 2023. Meritórne posúdenie predmetného „saldokonta“, ktoré súd
vykonal, je však celkom nesprávne, pretože súd z neho vyvodzuje závery, vo vzťahu ku ktorým, resp.

na účely preukázania ktorých ho žalobca ani len nepredkladal a ktoré z neho nie je možné vyvodiť.
Súd v danej súvislosti zo žalobcom predloženého dôkazu vyvodil celkom nesúvisiaci a žalobcom ani len
nezamýšľaný záver o nedodržaní údajnej, svedkami ani žalobcom nikdy ani len netvrdením, požiadavky
doúčtovania nájomného bezprostredne po omeškaní s úhradou. V bode 43. odôvodnenia rozsudku súd
pokračuje v nastolenom trende parafrázovania žalovaného, pričom v tomto prípade čerpal z bodov 23. a
25. jeho vyjadrenia z 19. mája 2023. V bode 44. odôvodnenia, súd celkom zbežne uvádza dôvody, kvôli

ktorým zamietol návrh žalobcu na výsluch štatutárov strán sporu, no robí tak iba úplne generalizujúco
bez toho, aby akokoľvek vysvetlil údajné nesplnenie podmienok § 195 CSP. V rozsudku takmer celkom
absentujevysvetlenieazdôvodneniesúdomprvejinštancievykonanéhoprávnehoposúdeniaveciakoaj
akákoľvek čo i len trochu relevantná odpoveď na podstatné argumenty prednesené žalobcom v priebehu
sporu. Rozsudok je odôvodnený až nedôstojným spôsobom, nerešpektuje všeobecne uznávanú zásadu

legitímnych očakávaní strany sporu, a navyše absolútne nezohľadňuje podstatnú argumentáciu žalobcu
uvádzanú v priebehu sporu. Apely odvolacieho súdu v bodoch 69. a 70. odôvodnenia zrušujúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu sa úplne minuli účinkom.

11.3. K výsluchu C. B. uviedol, že prvoinštančný súd sa v rámci neho dopustil neprípustného excesu

spočívajúceho v tom, že na pojednávaní konanom 23. marca 2023 sudca opakovane zvyšoval na
svedka hlas a zosmiešňoval ho svojimi expresívnymi poznámkami a otázkami, neprípustne formuloval
otázky, keďže buď už obsahovali odpoveď, resp. mali navádzajúcu a hodnotiacu povahu. Uvedené
pochybenia sú zrejmé iba zo zvukového záznamu, a preto žiada odvolací súd, aby si celý zvukový
záznam vypočul. Poukázal na pritom na presné relevantné časové úseky. Podľa názoru žalobcu bola

výpovedná hodnota výsluchu svedka B. degradovaná spôsobom, akým bol výsluch súdom vedený,
keďže prebiehal nezákonne a za hrubého porušenia sudcovskej etiky a pravidiel výsluchu svedkov,
pričom nemožno vylúčiť, že by naňho nemalo byť možné prihliadať ako na dôkaz nezákonný. Vzhľadom
na úplné znehodnotenie tohto dôkazu postupom sudcu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že ide o kľúčový
dôkaz (popri výsluchu Ing. Skoupila), žalobca navrhuje jeho zopakovanie.

11.4. K prihláške pohľadávky uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa
ktorého označenie právneho dôvodu vzniku pohľadávky v prihláške ako „dlžné nájomné“ a následné
formálne preklasifikovanie tohto právneho dôvodu v žalobe na „vydanie bezdôvodného obohatenia“
je potrebné považovať za jeden a ten istý nárok vyplývajúci z rovnorodých a nesporných skutkových

okolností. To znamená, že odvolací súd potvrdil, že požiadavka totožnosti právneho základu prihlásenej
pohľadávky bola zachovaná (t. j. neoprávnené užívanie haly A žalovaným), a zároveň, že jeho
existencia bola v priebehu incidenčného sporu riadne preukázaná. Súd prvej inštancie však na ňu
žalobcovi v odôvodnení rozsudku nedal žiadnu odpoveď, resp. na ňu ani len nijako nereagoval. Napriek
nezrozumiteľnosti a neprehľadnosti odôvodnenia rozsudku sa javí, že súdom, resp. žalovaným tvrdený

nedostatok prihlášky, resp. žaloby je negatívom, ku ktorému sa súd opakovane vracia na viacerých
miestach odôvodnenia rozsudku a považuje ho za základný dôvod zamietnutia žaloby.

11.5. K popretiu pohľadávky uviedol, že zotrváva na presvedčení, že zo zrušujúceho rozhodnutia
odvolacieho súdu vyplýva predovšetkým to, že aj v tomto spore je potrebné klásť dôraz na to, či dôvody

obsiahnutévpopieracomprejavesprávcuzodpovedajúskutočnostiavylučujúpohľadávkuzuspokojenia
v konkurze tak, ako bola prihlásená, a teda, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie. Na pochybnosti
vznesené žalovaným v priebehu sporu ohľadom skutkových okolností súvisiacich s pohľadávkou v
rozsahu, v akom neboli správcom adresované v jeho oznámení o popretí, súd prvej inštancie nemal a
nesmel prihliadať. Odvolací súd v popieracom prejave identifikoval len dva dôvody popretia pohľadávky,

s čím sa žalobca plne stotožňuje. Samotný žalovaný v úvodnej fáze sporu tiež neargumentoval, že
pohľadávka bola popretá aj čo do výšky – napriek tomu, že vo vyjadrení k žalobe veľmi precízne
vymenúva dôvody popretia, tento dôvod sa medzi nimi nenachádza. Podľa názoru žalobcu to svedčí
o tom, že samotný žalovaný tento dôvod popretia v popieracom prejave neevidoval a až dodatočnev priebehu sporu, pod ťarchou argumentácie žalobcu, pristúpil k účelovej interpretácii, že predmetná
pohľadávka bola popretá aj čo do výšky. Vzhľadom na neúčinnosť popretia pohľadávky čo do výšky bolo
preto nutné konštatovať, že pohľadávka žalobcu zapísaná v zozname pod por. č. 87/43 sa považuje,

čo do jej výšky, za zistenú. Vo vzťahu k bodu 58. zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu žalobca
v tejto súvislosti poukazuje na to, že odvolacím súdom spomínané popretie výšky nároku (dohody o
výške nájmu) nebolo uskutočnené správcom, ale žalovaným. V incidenčnom spore súd nebol oprávnený
prihliadať na žalovaného tvrdenia spochybňujúce výšku pohľadávky, keďže žalovaný nimi nedovolene
rozvádzal neexistujúce dôvody popretia pohľadávky čo do jej výšky správcom.

11.6. Pokiaľ ide o jediné dva účinné dôvody popretia pohľadávky identifikovane odvolacím súdom,
žalobca ich nepovažuje za dôvodné. Vzhľadom na to, že o svojom bezdôvodnom obohatení na úkor
žalobcu neukladá žalovanému žiaden právny predpis povinnosť účtovať v účtovníctve, prvý dôvod
účinného popretia nemôže obstáť. Čo sa týka druhého dôvodu popretia, podľa odvolateľa samotný
odvolací súd ustálil, že v incidenčnom spore bol druhý dôvod popretia vykonaným dokazovaním

vyvrátený, keďže v priebehu konania preukázateľne vyšlo najavo, že právny základ nároku, od ktorého
žalobca odvádza existenciu pohľadávky, je daný. Na základe vyššie uvedených skutočností, ako aj
vo svetle právneho názoru vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu a v spojení s
výsledkami dokazovania sa žalobca domnieva, že v incidenčnom spore sa náležite preukázalo, že
jediné dva účinné dôvody popretia pohľadávky správcom nie sú dané. K argumentácii žalovaného

ohľadom údajného popretia výšky pohľadávky žalobca uviedol, že ju nepovažuje za správnu. V zmysle
ustálenej judikatúry je výška pohľadávky popretá vtedy, ak sa tvrdí, že tu pohľadávka síce je, avšak
úpadca dlhuje menej, než koľko bolo v prihláške uvedené. Tvrdenie, že úpadca nič nedlhuje predstavuje
popretie pravosti pohľadávky, tzn. popretie právneho dôvodu jej vzniku (R ČR 152/2002). To znamená,
že aj v zmysle tejto argumentačnej línie bol na mieste záver, že správca poprel dotknutú pohľadávku

žalobcu výlučne z dôvodu pochybností o právnom dôvode jej vzniku. Naopak, aby mohol správca riadne
poprieť výšku pohľadávky, musel by najprv konštatovať jej existenciu, čo však v tomto prípade neurobil,
keďže spochybňoval len okolnosti, ktoré súviseli s jej vznikom. Popretie pravosti (právneho dôvodu
vzniku) pohľadávky umožňuje súdu v incidenčnom spore skúmať len základ na roku, avšak nie jeho
výšku alebo poradie (R ČR 76/2002). Výklad, podľa ktorého by popretie v akomkoľvek rozsahu (čo

do dôvodu, výšky, vymáhateľnosti alebo poradia) automaticky aktivovalo prieskumnú právomoc súdu
konajúceho v incidenčnom konaní v celom rozsahu, by znamenalo podstatne znevýhodnenie veriteľov
tých pohľadávok, ktoré boli popreté čo do dôvodu alebo vymáhateľnosti. (II. U S 409/2013-49). Má za to,
že v odôvodnení popieracieho prejavu absentuje akákoľvek zmienka o tom, prečo správca spochybňuje
výšku prihlásenej pohľadávky, tzn. v popieracom prejave nie je vo vzťahu k popretiu výšky žalobcovej

pohľadávky uvedený žiaden dôvod. V popieracom prejave nie je vo vzťahu k popretiu výšky žalobcovej
pohľadávky uvedený žiaden dôvod. Skutočnosť, že správca v rámci popretia žalobcovej pohľadávky v
zozname pohľadávok uviedol popretú sumu 2.670.026,39 eur a zistenú sumu 0 eur, nie je pre účinné
popretie výšky pohľadávky dostačujúca, keďže správcom nebola splnená podmienka uvedenia dôvodu
popretia. Žalobca trvá na tom, že popretie pohľadávky správcom čo do výšky je neúčinné.

11.7. K skutkovým záverom a hodnoteniu dôkazov odvolateľ uviedol, že sa javí ako pravdepodobné,
že súd vôbec nevzal do úvahy výpovede svedkov I. a B. (ide pritom o výpovede osôb, ktoré na
jednotlivých stranách predstavovali štatutárne orgány a prakticky ako jediné sa na obidvoch stranách
zúčastnili rokovaní, ktoré sa tejto problematiky týkali), resp. vyvodil z nich závery, ktoré nemajú povahu

objektívneho hodnotenia dôkazov. Navrhol, aby sa odvolací súd oboznámil so zvukovým záznamom
z pojednávania zo dňa 16. januára 2020 (v čase od približne 58. minúty a 30. sekundy), keďže zápisnica
z pojednávania nie je úplná a neposkytuje hodnoverný obraz o výpovedi svedka I. (týkajúca sa dohôd
o výške nájomného). Odhliadnuc od toho, že výsluch svedka B. môže byť zrejme považovaný za
nezákonný ako celok, tento svedok na pojednávaní 23. marca 2023 obsah takejto dohody potvrdil

(časový úsek záznamu cca. od 12. min. 50 sek a následne od 25. minúty 30 sekundy a opätovne
približne od 45. minúty na otázky sudcu). Hodnotenie výpovede svedka I. žalovaným, resp. súdom
považuje žalobca za subjektívnu interpretáciu, ktorá je v rozpore s tým, čo svedok uviedol v rámci
svojho výsluchu, z ktorého zjavne vyplýva podmienenosť dohody o výške nájomného riadnymi a
včasnými platbami za dodávky energií zo strany žalovaného v prospech spoločnosti CHEMES, a.s.

Humenné. Ako žalobca uviedol v priebehu sporu, práve pre vysvetlenie rozporov, ako aj pre ustálenie
ďalších rozhodujúcich okolností bolo potrebné uvedených svedkov opätovne vypočuť, čo však súd prvej
inštancie odmietol urobiť. Poukázal na to, že v konaní predložil celkový sumarizačný prehľad faktúr
vystavených spoločnosťou CHEMES, a.s. Humenné žalovanému za roky 2013, 2014 a 2015, z ktoréhovyplývajú aj dátumy splatnosti týchto faktúr a počet dní omeškania s ich úhradou. Podľa odvolateľa je
nepochybné, že omeškanie žalovaného s platbami v rokoch 2013 – 2015 bolo pravidelné, značné a
nie zanedbateľné a zároveň je tým potvrdený základný predpoklad pre nástup účinkov dohody, o ktorej

vypovedali obaja svedkovia. Žalovaný nevzniesol žiadne námietky proti predloženým faktúram. Súd sa
pritom v odôvodnení rozsudku nijako nevyrovnal s hodnotením výsluchov svedkov zo strany žalobcu.
Podľa žalobcu nebolo možné dospieť k záveru, že medzi stranami sporu neexistovala žiadna osobitná
dohoda, ktorá by nárok žalobcu odôvodňovala a záver súdu je podľa žalobcu zjavne nesprávny, ale aj
predčasný, keďže súd odmietol doplňujúci výsluch, resp. konfrontáciu uvedených svedkov, ktoré mohli

viesťkodstráneniutýchrozporov,ktorésasúdpokúšavodôvodnenírozsudkunaznačiť.Žalobcuzaráža,
že na jednej strane súd akceptuje existenciu ústne, či konkludentne uzavretej nájomnej zmluvy (čo
opakovane uvádza v odôvodnení rozsudku), a to prakticky bez akýchkoľvek dôkazov, a keď mu dvaja
svedkovia potvrdia existenciu inej dohody, tak ju odbije. Žalobca navrhol, aby odvolací súd zopakoval,
resp. doplnil dokazovanie (opätovným) výsluchom svedkov.

12. Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril. Namietol nedostatočné vymedzenie odvolacích dôvodov žalobcom.
Vyjadril súhlas s nedodržaním lehoty na vyhotovenie rozsudku, čo však nemá žiadny vplyv na vecnú
správnosť výrokov rozsudku. K výhradám voči odôvodneniu rozsudku poukázal na to, že odvolanie len
proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Skutočnosť, že sa súd prikloní k argumentácii niektorej
zo strán, príp. sa s ňou stotožní, však nemožno považovať za nezákonný, či nesprávny postup súdu.

Každé sporové konanie sa napokon spravidla končí procesným úspechom jednej strany a neúspechom
strany druhej, a to na základe obsahu podaní strán a uplatnených prostriedkov procesného útoku a
procesnej obrany. Za vadu rozhodnutia nemožno považovať ani to, keď súd z argumentácie niektorej zo
strán a z vykonaných dôkazov vyvodí stranou „nezamýšľaný záver“. Má za to, že posúdenie podstatných
skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, je z úvah súdu obsiahnutých najmä v bodoch 31 až

44 zrejmé.

12.1. Pokiaľ pritom podľa právneho názoru Ústavného súdu SR (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. I. ÚS 131/2019-9 zo dňa 10.04.2019) nepripojenie listín preukazujúcich skutočnosti
uvedené v prihláške môže byť dôvodom na to, aby správca na takú prihlášku vôbec neprihliadal, môže

byť takáto vada prihlášky a postupu veriteľa rovnako, resp. dokonca o to viac dôvodom na to, aby
správca pohľadávku poprel. Platí pritom, že žalobca v súvislosti s popretou pohľadávkou pripojil k svojej
prihláške len jedinú listinu, a to zálohovú faktúru č. 36000002. Ako však vyplýva aj z vykonaného
dokazovania, táto listina bola ešte pred jej pripojením k prihláške stornovaná a v čase jej pripojenia k
prihláške ako listina tak de iure neexistovala. Účelom pripojenia listín je pritom preukázanie existencie

prihlasovanej pohľadávky; žalobca sa však pokúšal pohľadávku „preukázať“ fiktívnym (neexistujúcim)
dôkazom, resp. (s ohľadom na skutočnosti, ktoré vyplynuli z ďalších listinných dôkazov a z výsluchu
svedka – bývalého konateľa žalobcu) podvodným konaním. Pripojenie takejto právne neexistujúcej
listiny, resp. fiktívneho dôkazu k prihláške musí mať čo do právnych účinkov nevyhnutne rovnaké
následky, ako keby žalobca k prihláške žiadnu listinu nepripojil. Nepripojenie listín preukazujúcich

skutočnosti uvedené v prihláške nebolo jediným dôvodom popretia pohľadávky správcom. Správca
poprelpohľadávkuo.i.ajzdôvodu,žežalobcavprihláškevyhlásil,žeopohľadávkeúčtujevúčtovníctve,
pričom toto vyhlásenie sa s ohľadom na ďalšie zistenia javilo ako nepravdivé. Nepravdivosť tohto
vyhlásenia v priebehu konania pred súdom prvej inštancie následne potvrdil aj sám žalobca a v rámci
daňovej kontroly, výsledok ktorej bol v konaní vykonaný ako dôkaz uviedol, že k zdaniteľnému plneniu

vôbec nedošlo. Ak žalobca o pohľadávke neúčtoval, mal v zmysle § 29 ods. 6 ZKR povinnosť túto
skutočnosť v prihláške uviesť a riadne odôvodniť, čo však neurobil. K týmto zjavným vadám prihlášky
a postupu žalobcu sa pritom odvolací súd v rámci Rozhodnutia odvolacieho súdu nielen nevyjadril, ale
ani sa s nimi vôbec nezaoberal, pričom je zrejmé, že správca ich v popretí vytkol, žalovaný ich v konaní
pred súdom prvej inštancie namietal, súd prvej inštancie ich správne vyhodnotil a uviedol ako jeden z

dôvodov pre zamietnutie žaloby. Aj z tohto dôvodu nemožno považovať posúdenie prihlášky odvolacím
súdom za komplexné a jeho závery za správne, či majúce oporu vo vykonanom dokazovaní. Uvedené
potvrdzuje, že správca nepoprel pohľadávku len z dvoch dôvodov, ako sa to pokúša účelovo navodiť
žalobca. V tomto kontexte je nepravdivé tvrdenie žalobcu, že žalovaný sa v konaní pokúša rozširovať
dôvody popretia pohľadávky správcom, aby tým zahladil nedostatky popretia. Naopak, žalobca zámerne

dezinterpretoval závery odvolacieho súdu. Incidenčný spor nemôže byť pre veriteľa (žalobcu) nástrojom
na odstránení pochybení pri prihlasovaní pohľadávky a dodatočné splnenie jeho zákonných povinností
(k čomu navyše dodnes nedošlo). Žalovaný sa so žalobcom zhodne v závere, že v konaní nebolo účelné
skúmať výšku popretej pohľadávky, nie však z dôvodu, že táto by sa mala považovať za zistenú v celomrozsahu, ale z dôvodu, že k jej popretiu správcom došlo v súlade so ZKR, a to v celom rozsahu. Tvrdenie
žalobcu: „ani odvolací súd nevníma ako kvalifikované a účinné popretie pohľadávky, čo do jej výšky“ je
len subjektívnym názorom žalobcu. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí nič také nekonštatoval; naopak

v bode 58. odôvodnenia svojho rozhodnutia sa vyjadril aj k prípadnému postupu pri zisťovaní výšky
nároku. Súčasne v bode 69. odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že „dôkazné bremeno na preukázanie
výšky uplatnenej pohľadávky zaťažuje žalobcu ako žalujúcu stranu.“ Je však potrebné zdôrazniť, že
žalobca bol povinný pripojiť listiny preukazujúce okrem existencie aj výšku jeho pohľadávky už priamo
k prihláške pohľadávky, napr. listiny preukazujúce trhovú cenu nájmu v danom mieste a čase (viď bod

58. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu), čo však nespravil. Popierací úkon správcu nemohol
reflektovať na žalobcom v prihláške netvrdené skutočnosti a ním k prihláške nepripojené listiny. S
ohľadom na predmet incidenčného konania (ako ho opisuje aj sám žalobca) dodatočné predloženie
takýchto listín žalobcom a ich skúmanie za účelom preukázania prípadnej výšky (neexistujúceho) nároku
žalobcu neprichádza do úvahy. Správca dodržal postup podľa § 124 ods. 2 ZKR a nad rámec svojich
zákonných povinností, v prílohe oznámenia o popretí pohľadávok z 31.10.2016 zaslanom žalobcovi

uviedol, že v prípade pohľadávky por. č. 87/43 predstavuje zistená suma 0,- eur a popretá suma
2.670.026,39 eur. Žalovaný už vo vyjadrení zo dňa 28.04.2017 k incidenčnej žalobe, t. j. pri uplatnení
prvého prostriedku svojej procesnej obrany, o. i. uviedol, že „aj samotne uplatnená výška pohľadávky
je v rozpore so vzájomnými dohodami“ a predložil súdu faktúry k nájmu za rok 2013 a za jednotlivé
mesiace roku 2016 a dohody o cenách na roky 2014 a 2015. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí

nedospel k záveru, že by popretie pohľadávky správcom bolo neúčinné alebo v rozpore so ZKR, ako
ani že žaloba žalobcu je dôvodná. Súdu prvej inštancie vytkol vzájomnú protirečivosť ním uvádzaných
dôvodov (bod 56. odôvodnenia) a apeloval naň, aby svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia logicky,
vnútorne, kompaktne a neprotirečivo vysvetlil. Podľa názoru žalovaného požiadavke odvolacieho súdu
zodpovedá práve zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie z dôvodu, že žalobca si pri prihlasovaní

popretej pohľadávky riadne nesplnil svoje zákonné povinnosti, a to o. i. povinnosti podľa § 29 ods. 6
ZKR v spojení s § 122 ods. 1 ZKR. Žalobca k prihláške nepripojil listiny preukazujúce v nej uvedenej
skutočnosti a predložil nepravdivé vyhlásenie o tom, že o pohľadávke eviduje v účtovníctve, v dôsledku
čoho pohľadávku riadne nepreukázal.

12.2. K možnosti odklonu od názoru odvolacieho súdu uviedol, že súd prvej inštancie nemohol byť a
nebol viazaný takými prípadnými zisteniami odvolacieho súdu, ktoré by buď išli nad rámec zákonom
prípustného odvolacieho prieskumu, alebo by dokonca nemali oporu vo vykonanom dokazovaní.
Žalobca svoje odvolanie zo dňa 09.06.2020 voči prvému rozsudku odôvodňoval odvolacími dôvodmi
podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), g), h) CSP. Odvolací súd pritom dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušiť. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. b) CSP však žalobca v prvom odvolaní vôbec neuplatnil. Odvolací súd posudzoval prvý rozsudok
a postup súdu prvej inštancie predchádzajúci jeho vydaniu nad rámec žalobcom uplatnených odvolacích
dôvodov, čo jasne vyplýva aj z bodov 66. až 68. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Poukázal
na znenie 383 CSP (Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie

okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.) a výnimku z uvedeného pravidla v § 384 CSP.
Skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie bol teda odvolací súd viazaný a na to, aby mohol dospieť
k odlišným skutkovým zisteniam, musel by zopakovať alebo doplniť dokazovanie, čo však nespravil.
Odvolací súd teda k skutkovým zisteniam odlišným od skutkových zistení súdu prvej inštancie, vrátane
skutkových zistení v súvislosti s prihlasovaním pohľadávky žalobcom, ktorých riadne posúdenie je

nevyhnutné na následné posúdenie popretia pohľadávky správcom, nedospel a vzhľadom na absenciu
vykonania či zopakovania dokazovania dospieť ani nemohol. K dôvodu zrušenia napadnutého prvého
rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP žalovaný uviedol, že odvolací súd mal pravdepodobne na
mysli dokazovanie k obvyklej výške nájomného/odplaty za užívanie tzv. Haly A, čo však z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu to však nie je jednoznačné. Žalovaný nerozporuje, že súd prvej inštancie

je vo všeobecnosti viazaný právnym názorom a pokynmi odvolacieho súdu. Táto viazanosť však nie
je „neobmedzená“ a súd prvej inštancie musel súčasne naďalej prihliadať na a postupovať v súlade s
právnym poriadkom a ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Súd prvej inštancie
sa môže odkloniť od právneho názoru a pokynov odvolacieho súdu o. i. vtedy, ak takýto názor alebo
pokyny celkom zjavne prekročia zákonné limity odvolacieho prieskumu.

12.3. K hodnoteniu dôkazov uviedol, že tvrdenia žalobcu o obsahu výpovedí svedkov C. I. a C. B. nemajú
v predmetných výpovediach oporu. Svedok I. na pojednávaní dňa 16.1.2020 tvrdil, že medzi žalobcom a
žalovaným bola dohoda, že žalobca žalovanému bude počas prvých troch – štyroch rokov (2013, 2014,2015 a začiatkom roku 2016), fakturovať za užívanie tzv. Haly A symbolické nájomné vo výške 1 euro.
UvedenáčasťtvrdenísvedkaI.korešpondujesobsahomlistinnýchdôkazovzaloženýchvsúdnomspise,
konkrétne s faktúrou č. 33000083 zo dňa 15.01.2014 na sumu 13,20 eur s DPH za prenájom Haly A za

obdobie 02/2013 – 12/2013 a s dohodami o cenách za dodávky energií za roky 2014 a 2015. Svedok B.
na pojednávaní dňa 21.03.2023 naopak tvrdil, že symbolické nájomné vo výške 1 euro sa malo platiť len
„na rozbeh“, ktorý mal byť v trvaní 3 mesiace. Toto tvrdenie však nie je v súlade s tvrdeniami svedka I. a
nemá oporu v žiadnom inom vykonanom dôkaze. Svedok Skoupil ďalej tvrdil, že dohoda bola taká, že
žalovaný bude fungovať ďalej a bude platiť nájomné, t. j. že 2013, 2014, 2015 bude platiť to minimálne

nájomné a od 2016 roku začne platiť nájomné 35 eur. Uviedol, že žalovaný dostal zľavu z nájomného s
tým, že potom bude platiť normálne nájomné, na rozbeh. A keď nesplní tú dohodu, bola ústna dohoda,
že sa to dofakturuje aj za tie ďalšie roky. Z faktúr za nájom Haly A za mesiace január až apríl 2016
(rovnako tvoria súčasť spisu) vyplýva, že v tomto období už žalobca žalovanému fakturoval štandardné
nájomné. Nešlo však o nájomné v sume 35 eur za m2 ročne, ako to tvrdil svedok I., ale o nájomné v sume
cca. 30 tis. eur bez DPH mesačne, čo zodpovedá sume 17,50 eur bez DPH za m2 ročne. Predmetné

faktúry vystavoval žalovanému priamo žalobca, a teda niet pochýb že mu fakturoval správnu (stranami
dojednanú) výšku nájomného. Pohľadávky žalobcu z týchto faktúr pritom boli správcom zistené a v
reštrukturalizácii uspokojené. Právo žalobcu na údajné dofakturovanie nájomného malo žalobcovi podľa
tvrdení svedka I. vzniknúť v prípade, ak žalovaný nebude „fungovať“ (užívať Halu A) aj v roku 2016
a platiť za jej užívanie nájomné. Žalovaný však v roku 2016 „fungoval“, Halu A v danom roku (a aj v

ďalších rokoch) užíval a za jej užívanie žalobcovi platil nájomné v dojednanej výške. Hoci nájomné za
mesiace január až apríl 2016 bolo uspokojené až v rámci reštrukturalizácie žalovaného (v rozsahu a
spôsobom stanovenými reštrukturalizačným plánom), nájomné za mesiac máj 2016 a za ďalšie mesiace
až do ukončenia užívania Haly A žalovaným v lete roku 2018 žalovaný žalobcovi riadne uhrádzal. Aj
pokiaľ by teda existovala dohoda o práve žalobcu na dofakturovanie nájomného (čo žalovaný zásadne

popiera), podmienky pre uplatnenie takéhoto práva (tak, ako ich tvrdil svedok Skoupil) by naplnené
neboli. Žalovaný dodal, že žalobca sa domáhal údajného nároku na doplatenie nájomného (t. j. platenie
vyššieho ako stranami dojednaného, žalobcom fakturovaného a žalovaným uhrádzaného nájomného,
a to titulom bezdôvodného obohatenia) aj za obdobie po skončení reštrukturalizácie, konkrétne za
mesiace september 2016 až máj 2017. Žaloba žalobcu bola v celom rozsahu právoplatne zamietnutá,

a to Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 7Cb/175/2017-315 zo dňa 17.09.2018, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Cob/1/2019-421 zo dňa 21.01.2020. Voči
rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré Najvyšší súd SR uznesením sp. zn.
1Obdo/29/2021 odmietol. Rozhodnutie dovolacieho súdu spolu s rozhodnutiami odvolacieho súdu a
súdu prvej inštancie žalobca napadol ústavnou sťažnosťou, ktorú Ústavný súd SR uznesením č. k.

II. ÚS 503/2022-13 zo dňa 09.11.2022 odmietol. Svedok Skoupil neuviedol žiadnu súvislosť medzi
užívaním Haly A žalovaným a uhrádzaním ceny za energie spoločnosti CHEMES, a.s. Humenné (p.
Skoupil pritom dlhodobo pôsobil nielen ako konateľ žalobcu, ale aj ako člen predstavenstva spoločnosti
CHEMES, a.s. Humenné). Svedok B. nepotvrdil obsah dohody tak, ako ho tvrdil svedok I.; naopak
uviedol odlišné tvrdenia, ktoré nemá oporu v žiadnom inom vykonanom dôkaze. Svedok Borc (a ani

žalobcavosvojichpodaniach)nevysvetlil,zakéhoekonomickéhočilogickéhodôvodubyotázkaplatenia
či neplatenia nájomného za určité obdobie žalobcovi mala byť závislá od otázky omeškania sa či
neomeškania sa s úhradami za dodávku energií spoločnosti CHEMES, a.s. Humenné. Žalovaný aj s
ohľadom na uvedené považuje tvrdenia žalobcu ohľadom omeškania žalovaného s úhradou odplaty
za dodávku energií spoločnosti CHEMES, a.s. Humenné a ním predkladané listiny súvisiace s týmto

tvrdením z pohľadu predmetu tohto konania za bez právneho významu. Svedok B. si „pamätal“ len
vyššie uvedené (no žalovaným vyvrátené) podmienky údajnej dohody žalobcu so žalovaným, žiadne iné
súvisiace podstatné skutočnosti si však nepamätal. Nespomínal si o. i. či bolo určité nájomné za užívanie
Haly A účtované alebo doúčtované, nespomínal si či boli pohľadávky z titulu uhradenia či neuhradenia
nájomného uvádzané v pravidelných konfirmáciách záväzkov, ktoré si strany každoročne posielali,

nepamätalsičiboliuzatváranédohodyocenáchenergií,nepamätalsičižalovanýinvestovaldoHalyAa
pod. Tieto skutočnosti odôvodňoval tým, že to bolo už pred 10 rokmi, že to nespadalo do jeho pôsobnosti
a pod. V tomto kontexte je potrebné hodnotiť aj žalobcom namietaný postup súdu pri výsluchu svedka
Ing. Borca. Situáciám, na ktoré žalobca poukazuje, predchádzali opakované pokusy zákonného sudcu
získať od svedka relevantné odpovede na jeho otázky, pričom svedok sa pokúšal súd očividne zavádzať,

vyhýbal sa odpovediam na „nepohodlné“ otázky súdu. Poukázal na skutočnosť, že menovaný svedok
počas pôsobenia u žalovaného mal významné problémy s alkoholom spojené s psychickými problémami
a prejavmi agresivity, ktoré vyústili až do fyzického napadnutia zamestnankyne na pracovisku a
neskoršieho ukončenia pracovného pomeru aj výkonu funkcie svedka B. u žalovaného. Tú svedok B.otvorenou dlaňou pravej ruky udrel do ľavej časti tváre, čím jej spôsobil zranenie. Za tento čin voči
nemu bolo najskôr začaté trestné stíhanie a bolo mu vznesené obvinenie a Okresným úradom Humenné
bol vydaný právoplatný rozkaz o uložení sankcie za priestupok č. OU-HE-OVVS2017/010241, , ktorým

svedka B. uznal vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Svedok B. súčasne
popísaným skutkom spôsobil dotknutej zamestnankyni škodu na zdraví, pričom platobným rozkazom
sp. zn. 17Up/337/2018 zo dňa 08.06.2018, mu súd uložil povinnosť uspokojiť nárok zamestnankyne na
odškodnenie bolesti a na náhradu za stratu zárobku. Výpoveď svedka Borca bola nevierohodná, účelová
a zjavne ovplyvnená negatívnym až nepriateľským vzťahom danej osoby k žalovanému a naopak jej

pozitívnym až priateľským vzťahom k žalobcovi, resp. predstaviteľom žalobcu a spoločnosti CHEMES,
a.s. Humenné.

12.4.Niejepodľažalovanéhomožnéaniúčelnévrámcipreskúmavaniapostupužalobcupriprihlasovaní
pohľadávky a následného postupu správcu pri jej popretí vykonávať a posudzovať žiadne také dôkazy,
ktoré neboli žalobcom pripojené už v prihláške a ktoré pri zisťovaní a popieraní pohľadávky nemohol

posudzovať ani samotný správca. Prípadné dokazovanie odvolacím súdom by podľa názoru žalovaného
mohlo smerovať výlučne k zisteniu, či bol postup žalobcu pri prihlasovaní pohľadávky v súlade s
ustanoveniami § 29 ods. 6 ZKR v spojení s § 122 ods. 1 ZKR a povinnosťami žalobcu ako prihlasovateľa
pohľadávky tak, ako ich interpretuje ustálená rozhodovacia prax súdov, napr. uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 131/2019-9 zo dňa 10.04.2019. Tieto skutočnosti však už boli riadne

zistené súdom prvej inštancie.

13. Žalobca v odvolacej replike (okrem tvrdení uvedených už v odvolaní, na ktorých zotrval) uviedol, že
zásadné a neodstrániteľné nedostatky rozsudku, ktoré samy o sebe bez ďalšieho spôsobujú jeho vecnú
nepreskúmateľnosť a nezákonnosť, žalovaný vo svojom vyjadrení celkom bagatelizuje. Žalovaný vo

svojom vyjadrení obhajuje správnosť rozsudku, no v skutočnosti tým obhajuje iba svoje vlastné tvrdenia
a vyjadrenia, ktoré súd prvej inštancie v rozsudku vydáva a prezentuje za svoje. CSP odvolateľovi
neukladá povinnosť formálne označovať odvolacie dôvody, ani pod ne čokoľvek subsumovať. Naopak,
v civilnom sporovom konaní sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu a významné je jedine
to, aby odvolateľom tvrdené skutočnosti po materiálnej stránke zodpovedali niektorému z odvolacích

dôvodov, resp., aby odvolacie dôvody vyplývali z obsahu odvolania. Žalobca ani svedkovia počas sporu
netvrdili existenciu požiadavky doúčtovania nájomného bezprostredne po omeškaní s úhradou, čo je
požiadavka, ktorú zo žalobcom predloženého dôkazu zmätočne vyvodil sám súd prvej inštancie. Inak
povedané, súd prvej inštancie odignoroval účel a význam predloženia predmetného dôkazu žalobcom
(napriek tomu, že žalobca ho vysvetlil vo svojom vo vyjadrení zo 17. apríla 2023) a vyvodil si z neho

vlastný, žiadnou stranou ani svedkom netvrdený a nesprávny záver. Žalovaný sa ani vo vyjadrení k
odvolaniu nijako nevyjadruje k bodom 34. až 39. odvolania a ani nereaguje na judikatúru, na ktorú
žalobca odkazuje, a vonkoncom neuvádza žiadne dôvody, kvôli ktorým by nemala byť aplikovateľná aj
v tomto spore. Argumentácia žalovaného ohľadom možnosti odklonu súdu prvej inštancie od právneho
názoru a pokynov odvolacieho súdu obsiahnutá v bodoch 43. až 72. jeho vyjadrenia k odvolaniu

je založená na výlučne formalistickom výklade zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Žalobca
súčasne podotýka, že v rozsudku sa ňou súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, takže skutočnosť, že
žalovaný túto problematiku opätovne otvára, považuje žalobca za nepatriacu do aktuálneho odvolacieho
prieskumurozsudku,ktorýmáodvolacísúdvykonať.Žalobcapretonavrhuje,abynačasťII.e.vyjadrenia
žalovaného k odvolaniu odvolací súd neprihliadal. Pokiaľ sa však odvolací súd rozhodne vziať ju do

úvahy, žalobca k nej uvádza, že odvolací súd identifikovaný dôvod zamietnutia žaloby jednoznačne
vyvrátil ako nesprávny v poslednej vete bodu 56. odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho
súdu, v ktorej uzavrel, že: „ .... veriteľ v prihláške pohľadávky dostatočne opísal skutočnosti, na ktorých
sa táto pohľadávka zakladá.“ Poukázal tiež na znenie bodu 61. zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho
súdu. Závery odvolacieho súdu vychádzajú zo skutkového stavu dokázaného v konaní pred súdom

prvej inštancie. Takto zisteným skutkovým stavom sa vo svojom zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd
náležite riadil. Nemožno hovoriť, že odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam. Odvolací
súd v skutočnosti dospel na základe totožných skutkových zistení k odlišným skutkovým a právnym
záverom práve z dôvodu, že závery vyslovené súdom prvej inštancie nekorešpondovali skutkovému
a medzi stranami sporu nespornému stavu, resp. stavu zistenému v konaní. Prehnane formalistickým

výkladom pojmu viazanosť rozsahom odvolania dospel žalovaný k neudržateľnému právnemu názoru,
podľa ktorého by odvolací súd mal mať v prípade nedostatkov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré
svojou povahou predstavujú porušenie práva na spravodlivý proces, možnosť prihliadať na ne len ak na
túto skutočnosť predtým poukázal odvolateľ v odvolaní. Zákonné limity odvolacieho prieskumu prvéhorozsudku boli podľa žalobcu odvolacím súdom riadne rešpektované a dodržané. Žalovaný v konaní
pred súdom prvej inštancie nevzniesol žiadne námietky proti predloženým faktúram a tvrdeniam žalobcu
o omeškaniach s ich úhradami, a preto bolo potrebné tieto tvrdenia žalobcu považovať za nesporné.

Hodnotenie výpovede svedka I. žalovaným považuje žalobca za subjektívnu interpretáciu, ktorá je v
rozpore s tým, čo svedok uviedol v rámci svojho výsluchu. Interpretácia žalovaného, že oprávnenie
dofakturovať riadne nájomne vzniká vtedy, ak žalovaný nebude platiť „zľavnené nájomné“, je zjavné, že
ide o nelogický záver. Nie je dosť dobre možné očakávať, že nárok na doplatenie nájomného by bol
viazaný na neplatenie symbolického nájomného. Skutočnosti uvedene v bode 86. vyjadrenia k odvolaniu

žalovaný buď nijako nepreukazuje, resp. samy o sebe bez ďalšieho nezakladajú žiadnu relevantnú
pochybnosť o zaujatosti svedka. Tvrdenia uvádzané žalovaným na adresu psychického stavu svedka
B. nie sú nijako preukázané, je však zrejmé, že svedok B. bol na pojednávaní plne spôsobilý vypovedať.

14. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že zotrváva na skôr uvedených skutočnostiach a podľa
jeho názoru je rozsudok je vo výroku vecne správny, a to bez ohľadu na výhrady žalobcu voči

jeho odôvodneniu. Nestotožňuje sa so žalobcovou interpretáciou vymedzenia odvolacích dôvodov.
Aj z odbornej literatúry vyplýva, že „Odvolanie musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených
vád odôvodnené (§ 363), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je
potrebné ho identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie
odvolacieho dôvodu. Súd je viazaný využitými odvolacími dôvodmi, a to nielen nominálne, ale aj ak ide

o odvolateľom použitú odvolaciu argumentáciu (konkrétne pochybenia, vytýkané súdu prvej inštancie
v rámci daného odvolacieho dôvodu). Takto odvolateľ vymedzuje konkrétny predmet, resp. hĺbku
odvolacieho prieskumu.“ Nepodriadenie tvrdení žalobcu pod konkrétne odvolacie dôvody taxatívne
vymedzené zákonom podstatne sťažuje uplatnenie procesnej obrany žalovanému, ako aj samotný
odvolací prieskum. Skutočnosť, že súd prvej inštancie sa stotožní s časťou argumentácie niektorej zo

strán, príp. že niektoré jej formulácie priamo prevezme, sama o sebe neznamená, že odvolacie konanie
je deformované alebo že sa súd nevyrovnal s argumentáciou druhej strany. Z ustálenej judikatúry
vyplýva, že súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať odpovede na všetky otázky vznesené v rámci
argumentáciestránsporu,alelennatie,ktorémajúprerozhodnutievovecipodstatnývýznam;odpovede
na podstatné otázky pritom z odôvodnenia Rozsudku podľa názoru žalovaného vyplývajú. Navyše

zákonodarca počítal aj s alternatívou, že sa súd prvej inštancie s niektorým z podstatných vyjadrení
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia nevysporiada – pre
taký prípad v ustanovení § 387 ods. 3 CSP ukladá povinnosť zaoberať sa takými vyjadreniami priamo
odvolaciemu súdu. K tvrdeniu žalobcu, že „odvolací súd v skutočnosti dospel na základe totožných
skutkových zistení k odlišným skutkovým a právnym záverom“ uviedol, že toto tvrdenie je nesprávne.

Poukázal na tvrdenie správcu uvedené v popretí pohľadávky, skutkové zistenia súdu prvej inštancie
uvedené v bode 26 odôvodnenia prvého rozsudku a skutkové zistenia odvolacieho súdu uvedené v bode
55 rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré sa zjavne líšia od tvrdení správcu v popretí, aj od skutkových
zistení súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa vôbec nezmienil o tom, že dôvodom popretia pohľadávky
správcom bolo aj to, že žalobca k prihláške nepripojil listiny preukazujúce v nej uvedené skutočnosti, a

teda že si žalobca nesplnil svoju základnú zákonnú povinnosť. Prípadné vyhovenie žalobnému návrhu
by tak malo za následok duplicitné uspokojenie toho istého „nároku“ žalobcu - raz titulom nájomného
(na základe vystavených faktúr – za rok 2013 a za mesiace január až apríl 2016, resp. na základe
dohôd za roky 2014 a 2015) a druhýkrát titulom bezdôvodného obohatenia. To je však s ohľadom na
ustálenú rozhodovaciu prax súdov neprípustné (poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.

26Cdo/983/2005).

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné

nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. S ohľadom na nižšie uvedený zistený skutkový
a právny stav veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

16. Podľa § 196 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné
konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení

(ďalej len "konanie podľa tohto zákona") sa primerane použijú ustanovenia CSP.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, je daný vtedy, ak je na strane súdu taký
závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSPpriznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom
stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého,
aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup
k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu

zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný)
vyplývajú (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6 ods. 1
CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej
veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie
strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé

súdnekonania),t.j.abykaždejprocesnejstraneboladanáprimeranámožnosťpredniesťsvojuzáležitosť
zapodmienok,ktoréjunestavajúdopodstatnenevýhodnejšejpozícieakoprotistranu.Spravodlivésúdne
konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní
uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane
judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a
právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, je daný vtedy, ak má konanie inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek

pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,
avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, predstavuje situáciu, keď súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ide o vadu skutkovú, keď

strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie
takýtodôkaznevykonal.Vyhodnoteniepotenciálnejrelevancienavrhovanéhodôkazu,akoajprípustnosti
jeho vykonania je úlohou a doménou súdu.

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť

o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim

z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.

21.Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.h)CSP,jedanývtedy,aksúdvecnesprávneprávneposúdil.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu

podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie

správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

23.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom

verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke
odvolacieho súdu.

25. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť žalobcom uvádzaných odvolacích dôvodov,
konkrétne či nedošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, či konanie nemá inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či nedošlo k vykonaniu navrhnutých dôkazov

potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, či súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval relevantné právne predpisy a či si
aplikované právne predpisy správne vyložil.

26. Odvolací súd sa stotožnil s názorom odvolateľa, že súd prvej inštancie v oboch rozsudkoch

mimoriadne stroho objasnil svoje myšlienkové úvahy. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie
venoval až neprimerane veľký priestor doslovnému opísaniu obsahu podaní jednotlivých strán sporu,
a to na úkor logickejšiemu a štrukturovanejšiemu formulovaniu vlastných myšlienok. Avšak samotná
skutočnosť, že pri koncipovaní svojich záverov súd prvej inštancie zvolil formulácie, ktoré sa často
stotožňovali s tvrdeniami žalovaného, nie je dôvodom na konštatovanie naplnenia žiadneho odvolacieho

dôvodu uplatneného žalobcom. Nesvedčí to však o snahe súdu prvej inštancie dať stranám sporu čo
najpresvedčivejšie odôvodnenie svojho rozhodnutia. Ak sa súd prvej inštancie stotožnil s tvrdeniami
žalovaného a mal ich vykonaným dokazovaním za preukázané, bolo jeho úlohou svoje rozhodnutie
zdôvodniť spôsobom, ktorý predpokladá § 220 ods. 2 CSP, čo napokon zdôraznil aj Krajský súd
v Prešove vo svojom zrušovacom uznesení. Odvolací súd síce zastáva názor, že odôvodnenie

napadnutého rozsudku nie je detailne vyčerpávajúce, poskytuje však dostatočný podklad (aj keď
na hranici akceptovateľnosti) pre pochopenie myšlienkových úvah súdu a logicky pochopiteľné
vysporiadanie sa so žalobným nárokom, ako aj s uplatnenými prostriedkami procesnej obrany. Súd prvej
inštancie v poradí druhom rozsudku vo veľkej miere opakoval obsah odôvodnenia prvého rozsudku, aj
keď je nutné pripustiť, že v bodoch 39. až 44. odôvodnenia druhého rozsudku uviedol odôvodnenie nad

rámec skôr uvedeného a zjavne sa pokúsil o splnenie úlohy uloženej Krajským súdom v Prešove v jeho
zrušujúcom uznesení.

27. Odvolací súd zdôrazňuje, že z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a

riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a
dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04,
I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

28. Odvolací súd v súvislosti s povahou prejednávanej veci poukazuje na závery uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 145/2022 zo dňa 23. marca 2022, z ktorého vyplýva, že v konaní
o určenie popretej pohľadávky sa nemožno domáhať určenia pohľadávky nad rámec toho, čo bolo
popreté. V citovanom uznesení Ústavný súd poukázal na ustálenú súdnu prax v tejto otázke (R 63/2017
a na neho nadväzujúce rozhodnutia 4 Obdo 46/2018, 4 Obdo 2/2020, 3 Obdo 61/018, 1 Obdo 91/2019)

a záver vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/53/2020, v zmysle
ktorého súd v incidenčnom konaní je oprávnený preskúmať popretú pohľadávku len z tých dôvodov,
ktoré správca uviedol v popieracom prejave.

29. Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom uznesení č.k. IV. ÚS 145/2022 zo dňa 23.

marca 2022 v rámci čl. III. 4 (obiter dictum) výstižne zhrnul zákonnú argumentáciu týkajúcu sa
prihlasovania pohľadávok v reštrukturalizácii podľa ZKR. Okrem iného poukázal na to, že „režim
prihlasovania pohľadávok v konkurze a reštrukturalizácii má striktne formálny charakter, t. j. vyznačuje
sa značným formalizmom (II. ÚS 165/2019), ktorý sa prejavuje v tom, že pohľadávku je potrebnéprihlásiť (i) na zákonom (vyhláškou) predpísanom tlačive a (ii) v rámci tlačiva prihlášky vyplniť všetky
zákonom požadované náležitosti.“, „námietka sťažovateľa o formalistickom posudzovaní prihlášky,
najmä o neprihliadnutí na prílohy prihlášky, z ktorých mal chýbajúci údaj v prihláške vyplývať, nemá

ústavnoprávny rozmer vzhľadom na už uvedenú povahu a osobitnosti konkurzného konania. Ak by
sa prijal výklad prezentovaný sťažovateľom, ad absurdum by bolo možné tvrdiť, že veriteľ nemusí
vyplniť žiadne náležitosti, ak vyplývajú z príloh prihlášky, v dôsledku čoho by inštitút prihlášky
stratil význam a stal by sa obsolentným právnym nástrojom. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že
správca, ako aj konkurzný súd v osobitnom určovacom konaní skúmajú samotnú prihlášku, nie

jej prílohy. Úlohou správcu ani konkurzného súdu nie je reparovať nedostatky prihlášky. Ide tu
o výsostné právo a zodpovednosť prihlasovaného veriteľa za úplné vyplnenie prihlášky a jej právnu
perfektnosť.“, „Zákon o konkurze a reštrukturalizácii rozlišuje dve prieskumné konania vo vzťahu
k prihlasovaným pohľadávkam. Osobitné určovacie konanie (§ 30 ods. 1 a § 122 ods. 4 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii), v ktorom sa posudzuje formálna stránka prihlášky, a incidenčné konanie,
v ktorom sa posudzuje materiálna stránka pohľadávky, t.j. oprávnenosť pohľadávky podľa hmotného

práva (§ 32 a § 124 zákona o konkurze a reštrukturalizácii).“, „Po zapísaní pohľadávok do zoznamu
pohľadávok je správca povinný zhodnotiť každú prihlásenú pohľadávku spôsobom uvedeným v zákone
o konkurze a reštrukturalizácii, pričom následkom negatívneho posúdenia je popretie tejto pohľadávky
(v takom prípade je veriteľ oprávnený iniciovať incidenčné konanie, v ktorom súd preskúma materiálne
aspekty pohľadávky).“, „V osobitnom určovacom konaní sa má teda určiť, či veriteľ bude účastníkom

konania, resp. či je jeho prihláška právne perfektná. Rozhodovacia právomoc konkurzného súdu sa týka
formálno-procesnej stránky, konkurzný súd neskúma materiálnu existenciu pohľadávky, jej skutočnú
výšku či vymáhateľnosť, čo môže byť predmetom sporu výlučne v incidenčnom konaní. Ak prihláška
zabezpečenej pohľadávky neobsahuje zákonné náležitosti, na zabezpečovacie právo v tejto prihláške
uplatnené sa neprihliada a na pohľadávku sa hľadí ako na nezabezpečenú. Nedostatky prihlášky tohto

charakteru nemožno konvalidovať v incidenčnom konaní.“.

30. Za dôležitý považuje odvolací súd aj záver vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Obdo/53/2020 zo dňa 24.2.2021, z ktorého vyplýva, že nedostatok popretia
pohľadávky, pre ktoré popretie nie je účinné, nie je možné odstrániť po uplynutí zákonom stanovenej

lehoty na popretie pohľadávky, z čoho je zrejmé, že po uplynutí tejto lehoty popretie pohľadávky nie
je možné doplniť o nové dôvody popretia. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti aj na závery
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/2/2020 zo dňa 30.11.2020, z ktorých vyplýva, že
oproti rozšíreniu dôvodov popretia, je prípustná špecifikácia dôvodov popretia.

31. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/70/2016 zo dňa 30.01.2017
vyplýva, že „v súvislosti s otázkou predmetu incidenčného konania najvyšší súd poukazuje na nález
ústavného súdu z 11. 09. 2014, č. k. II. ÚS 409/2013-49, zo záverov ktorého vychádzali pri svojom
rozhodovaní v predmetnej veci okresný a aj krajský súd. V zmysle záverov ústavného súdu uvedených
v predmetnom náleze je predovšetkým úlohou správcu, nie súdu konajúceho v incidenčnom konaní

preskúmať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení ich poprieť alebo nie, pričom nedostatok
popretia má za následok ich uznanie a tým aj účasť na uspokojovaní v konkurze. Úlohou incidenčného
konania nie je potom opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, pretože to je úlohou
správcu. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu
obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti

a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Incidenčné konanie nie je
konaním, v ktorom by veriteľ uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi a v ktorom by tak predmetom
kognície konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. V konkurze
si veritelia uplatňujú svoje pohľadávky osobitne určeným postupom u správcu, ktorému patrí ich
preskúmanie a prvotné „rozhodnutie“ o tom, či v konkurze budú alebo nebudú uspokojené. Z konštrukcie

§ 32 konkurzného zákona je zrejmé, že „rozhodnutie“ správcu o tom, že pohľadávka bude uspokojená v
určitom rozsahu alebo v určitom poradí, je v podstate konečné, keďže proti nemu v rámci konkurzného
konania neexistuje žiaden prostriedok nápravy. Nie je preto zrejmé, prečo by mal byť incidenčný
súd povolaný nahrádzať, resp. preskúmavať úkon správcu, ktorý zákonom ustanoveným postupom
urobil prejav k uznaniu pohľadávky konkurzného veriteľa, s ktorým zákon spája účinky konečného a

v procesnom rámci samotného konkurzného konania nenapadnuteľného zaradenia danej pohľadávky
medzi uspokojované pohľadávky.“32. V kontexte citovaných záverov najvyšších súdnych autorít, je zrejmé, že úlohou súdu prvej inštancie
v prejednávanej veci bolo posúdiť, či obstojí popierací prejav správcu (nachádzajúci sa na č.l. 14 a 15
súdneho spisu), t.j. či zo strany správcu nedošlo k popretiu dotknutej pohľadávky v incidenčnom konaní

aj z iných dôvodov (nad rámec jeho popieracieho prejavu). Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sa
striktne pridržiavať obsahu popieracieho prejavu v znení, ako ho žalovaný v popieracom prejave vyjadril.
S uvedeným však podľa odvolacieho súdu ako druhá strana mince rovnako súvisí aj to, či samotný
popierajúci veriteľ svoju prihlásenú pohľadávku (vrátane právneho dôvodu jej vzniku) v prihláške
dostatočne preukázal.

33. Je potrebné prisvedčiť názoru žalobcu, že veriteľovi žiadny právny predpis neukladá povinnosť
v prihláške pohľadávky presne špecifikovať právny dôvod vzniku pohľadávky presnou právnou
kvalifikáciou, prípadne uvedením ustanovení konkrétnych právnych predpisov, na základe ktorých
pohľadávka vznikla. Právnym dôvodom vzniku pohľadávky je pritom potrebné rozumieť určitú právnu
skutočnosť, na základe ktorej vznikla veriteľovi pohľadávka (spravidla ide o určitú zmluvu).

34. Formálne je potrebné súhlasiť s názorom Krajského súdu v Prešove v jeho zrušujúcom uznesení, že
žalobca v bode 43. prihlášky charakterizoval svoj nárok. Je pravdou, že žalobca v prihláške vo vzťahu
k pohľadávke č. 43 uviedol, že ide o dlžné nájomné za obdobie od 07.02.2013 do 30.04.2016. Na
preukázanie uvedenej skutočnosti predložil zálohovú faktúru, predmetom ktorej bolo doúčtovanie nájmu

za uvedené obdobie. Nárok teda charakterizoval, avšak žiadnym relevantným dôkazom ho nepodložil.
Nemožnopodľaodvolaciehosúduodhliadnuťodostatnýchčastíprihlášky,zktorýchevidentnevyplývalo,
že minimálne za obdobie január až máj 2016 žalobca vystavil žalovanému riadne faktúry za nájomné
(tieto správca aj uznal a boli aj evidované v účtovníctve žalovaného), t.j. že žalovaný za nájom haly
A ešte v roku 2016 riadne platil mesačné nájomné vo výške uvedenej v predložených riadnych faktúrach.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že v čase posudzovania prihlášky správcom a v čase
jeho popieracieho prejavu, sa ako zálohová faktúra, tak aj pohľadávka prihlásená v bode 43. prihlášky
javila ako fiktívna.

35. Rovnako bolo v tejto súvislosti potrebné v konaní zohľadniť aj zhodné tvrdenia strán sporu, že

žalovaný v dotknutom období 07.02.2013 do 30.04.2016 halu A užíval. Uvedené však samo osebe
neznamená dôvodnosť prihlásenej pohľadávky pod č. 43 prihlášky, resp. potrebu vyslovenia záveru
o nedôvodnosti popretia pohľadávky správcom. Je možné v určitom ohľade súhlasiť s názorom
Krajského súdu v Prešove, že žalovaný nepoprel základ nároku. Platí totiž, že žalovaný ani
v incidenčnom konaní nepoprel, že halu v danom čase užíval. Napokon o uvedenom preukázateľne

svedčí aj to, že ostatné pohľadávky uvedené v prihláške žalobcu, týkajúce sa užívania haly A za obdobie
január 2016 až máj 2016 (35.807,86 eur/mesiac) správca nepoprel.

36. Ak Krajský súd v Prešove v zrušujúcom uznesení uviedol, že výška odplaty za nájom mala
zodpovedať obvyklému nájomnému v danom čase a mieste (resp. že spornou ostala len výška odplaty

za užívanie), k uvedenému odvolací súd uvádza, že žalobca v prihláške takéto odôvodnenie výšky
pohľadávky č. 43 (v inej výške, než žalovaný žalobcovi platil faktúry) nijako neuviedol, t.j. správcovi
nepreukázal žiadnym relevantným dôkazom existenciu dohody o výške nájomného v sume 35 eur/m2
za nájom haly A v období 07.02.2013 do 30.04.2016. Podľa odvolacieho súdu však nielen, že takúto
výšku odplaty nepreukázal, ale ani žiadnym spôsobom v prihláške (a počas jej posudzovania správcom)

netvrdil,žepohľadávkuč.43odvodzujeodskutočnosti,žemedzistranamisporusíceexistovalanájomná
zmluva (nájomný vzťah), žalovaný platil nájomné, avšak existovala aj (ústna) dohoda, v zmysle ktorej
bol žalovaný za určitých podmienok povinný platiť zvýšené nájomné. Takéto tvrdenia žalobca začal
uvádzať až v incidenčnom konaní. Aj v uvedenom ohľade by teda bolo potrebné konštatovať dôvodnosť
postupu správcu, ktorý pohľadávku pod č. 43 prihlášky poprel aj čo do výšky. Odvolací súd poukazuje

na vyššie citované závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Obdo/70/2016), resp. nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. II. ÚS 409/2013), že incidenčné konanie nie je konaní,
v ktorom by veriteľ uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi a v ktorom by predmetom kognície súdu
mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. Odvolací súd poukazuje aj na záver
prijatý Krajským súdom v Prešove v jeho zrušujúcom uznesení, v zmysle ktorého dôkazné bremeno na

preukázanie výšky uplatnenej pohľadávky zaťažuje žalobcu. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje,
že súhlasí s o záverom súdu prvej inštancie, že žalobca uvedené nepreukázal a dôkazné bremeno vo
vzťahu k tvrdeniam uvedeným v žalobe, neuniesol.37. Podľa odvolacieho súdu zo samotnej prihlášky žalobcu vôbec nevyplývajú tie skutkové okolnosti,
ktoré žalobca v konaní uvádza ako okolnosti, za ktorých pohľadávka vznikla. Takéto skutkové okolnosti
(existencia ústnych dohôd medzi stranami sporu o tom, že výška nájomného za užívanie haly A bude

za určitých podmienok zvýšená na sumu 35 eur/m2, t.j. že faktúrami, ktoré žalovaný zaplatil za nájomné
za halu A v období 07.02.2013 do 30.04.2016, bola zaplatená len časť nájomného, ktorého výška sa
podľa žalobcu medzičasom mala zvýšiť) žalobca v prihláške vôbec neuviedol. Podľa názoru odvolacieho
súdu sa žalobca nemohol rozumne spoliehať na to, že správca takéto skutkové okolnosti sám zistí
z jemu dostupných podkladov v čase prieskumu prihlášky (rešpektujúc postupy správcu, ktoré je tento

povinný zvoliť v zmysle § 32 ZKR – porovnanie s účtovníctvom úpadcu, s ďalšou dokumentáciou
úpadcu, so zoznamom záväzkov, s vyjadreniami úpadcu a ďalších osôb, napr. veriteľov z pohľadu
nimi doručených podaní, ako aj ďalšie šetrenie, pričom však možnosti správcu sú vždy limitované).
Vo vzťahu ku skutkovému a právnemu vymedzeniu pohľadávky a jej výšky platí koncentračná zásada
(vyplývajúca z poslednej vety § 32 ods. 14 ZKR). Odvolací súd sa domnieva, že žalobca nepostupoval
pri podaní prihlášky dôsledne, resp. obozretne a pohľadávku prihlásenú pod č. 43 dostatočne v prihláške

(a napokon ani v incidenčnom konaní) nepreukázal. Skutkovo a právne danú pohľadávku v prihláške
vymedzil zmätočným spôsobom (o zmätočnosti prihlasovania pohľadávok zo strany žalobcu svedčí
podľa odvolacieho súdu aj to, že pohľadávky uvedené v prihláške pod č. 1., 7., 13., 19. a 25. označil ako
„bezdôvodné obohatenie vzniknuté v spojitosti s užívaním priestorov haly A“, pričom však aj z obsahu
dotknutých faktúr jednoznačne vyplývalo, že sa vždy jednalo o nájomné). Napokon jej existenciu

v uvedenej výške nepreukázal ani v incidenčnom konaní. Odvolací súd má zhodne sú súdom prvej
inštancie za to, že správcov popierací prejav obstojí.

38. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie v bode 39. napadnutého
rozsudku poukazoval na určité zákonné požiadavky kladené na prihlášku pohľadávky. Rovnako

v citovanom bode odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie posudzoval dodržanie
zákonných mantinelov popieracieho prejavu správcu. Napokon súd prvej inštancie konštatoval
dôvodnosť popretia dotknutej pohľadávky a správnosť postupu správcu, s čím sa odvolací súd stotožnil.

39. Je zrejmé, že správca pri posudzovaní prihlášky (najmä jej obsahu a príloh) vychádzal z toho, že

žalobca v mesiacoch január 2016 až máj 2016 fakturoval žalovanému za nájom haly A nájomné vo výške
35.807,86 eur s DPH mesačne. Tieto faktúry boli priložené k prihláške a nachádzali sa aj v účtovníctve
žalovaného. Teda nebolo pochýb o tom, že žalovaný užíval halu A na základe nájomného vzťahu so
žalobcom za dohodnuté nájomné. O spornosti výšky nájomného žalobca v prihláške nič netvrdil a ani
nepreukazoval. Ak žalobca v položke 43 prihlásil „dlžné nájomné“ a to aj za identické obdobie, bez

predloženiaakýchkoľvek relevantnýchdôkazovabezuvedeniaakéhokoľvekvysvetlenia,pričomziných
častí prihlášky bolo zjavné, že faktúry za nájomné za január až máj 2016 boli zaplatené a navyše správca
zistil, že o zálohovej faktúre žalovaný neúčtuje (preukázané následne bolo, že zálohová faktúra bola
stornovaná), podľa odvolacieho súdu bol opodstatnený záver správcu o potrebe túto pohľadávku čo do
dôvodu a výšky poprieť.

40. Odvolací súd podotýka, že samotné vedenie pohľadávky v účtovníctve úpadcu, nie je samo osebe
dôkazom o oprávnenosti pohľadávky. Naopak ani skutočnosť, že úpadca o určitej pohľadávke neúčtuje,
nemusí stačiť záveru o neexistencii pohľadávky. Uvedené má podporný charakter a správca vychádza
zo všetkých dostupných informácií o danej pohľadávke, pričom však veriteľ prihlásenej pohľadávky musí

byť bdelý a iniciatívne uviesť v prihláške všetky dostupné a relevantné skutočnosti týkajúce sa vzniku
pohľadávky, jej výšky a pod. vediac, že preskúmanie a prvotné rozhodnutie o tom, či pohľadávky bude
uspokojená, patrí správcovi.

41. Odvolací súd sa stotožnil (ako s podstatnou skutočnosťou majúcou vplyv na rozhodnutie vo veci)

s poukazom súdu prvej inštancie na skutočnosť, že jediná listina, ktorou správca preukazoval existenciu
a výšku pohľadávky, bola zálohová faktúra, pričom v konaní bolo preukázané, že bola stornovaná ešte
pred podaním prihlášky. Nemožno totiž v konaní odhliadnuť od toho, že žalobca k prihláške nepriložil
žiadne listiny a neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by sa správcovi aspoň pokúsil preukázať a
odôvodniť právny dôvod vzniku pohľadávky (t.j. zrozumiteľným a pravdivým spôsobom opísať skutkové

okolnosti vzniku pohľadávky) v uplatnenej výške. Správne súd prvej inštancie konštatoval v poslednej
vete bodu 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že existencia údajnej dohody predovšetkým
nevyplývala zo žiadneho tvrdenia alebo listiny uvedených alebo pripojených k prihláške, ktoré by mohli
byť predmetom posúdenia správcu. Z popieracieho prejavu správcu však vyplýva, že dôvodom popretianebola výlučne skutočnosť, že žalovaný neúčtuje o danej pohľadávke. Z popieracieho prejavu správcu
vyplýva, že správca okrem iného dôvodil, že veriteľ dostatočným spôsobom v samotnej prihláške
pohľadávky neuviedol (neopísal) právny dôvod vzniku pohľadávky a tento rovnako ani predloženým

listinami nepreukázal. S týmto tvrdením správcu sa odvolací súd plne stotožňuje.

42. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie o existencii nájomného vzťahu medzi
stranami sporu v rozhodnom období na základe konkludentne uzatvorenej zmluvy. V konaní bolo
preukázané, že žalobca nikdy počas trvania nájomného vzťahu haly (a pred podaním prihlášky) voči

žalovanému neuplatnil žiadne nároky týkajúce sa prípadných porušení zo strany žalovaného (napr.
výzvy na zaplatenie nájomného, pokusy o vypratanie a pod.). Ako logické a vyplývajúce z dôkazov
predložených v konaní hodnotí odvolací súd aj to, že súd prvej inštancie vzal zreteľ aj na to, že dodávateľ
médií ako subjekt personálne spriaznený v danom čase so žalobcom, dodával žalovanému médiá, mal
o existencii nájomnej zmluvy vedomosť (ako aj o podmienkach nájmu) a z uvedeného vyvodil záver
v prospech tvrdenia, že výška nájomného bola medzi stranami sporu v danom čase dojednaná a bola

žalovaným riadne uhrádzaná na základe faktúr žalobcu (najprv vo výške 1 euro/m2/ročne a následne
vo výške cca 36.000,- eur/ročne – v tejto súvislosti žalobca v konaní preukázal aj skutočnosť, že takúto
výšku nájomného žalovaný žalobcovi uhrádzal aj v období od 01.09.2016 do 5/2017, pričom správnosť
daného postupu bola potvrdená aj príslušným súdom – ČL 302 a nasl.). Súd prvej inštancie uvedené
formuloval ako záver, že z predložených listín je dostatočne zrejmá vôľa strán konania o podmienkach,

za akých žalobca prenecháva žalovanému do užívania halu A a obsahom dojednaní nebolo nájomné
uplatnené žalobcom prostredníctvom zálohovej faktúry. Súd prvej inštancie teda v incidenčnom konaní
malvykonanýmdokazovanímzapreukázané,žeprávnynárok,nazákladektoréhožalobcauplatnilsvoju
pohľadávku č. 43 v prihláške, nebol ani v incidenčnom konaní preukázaný.

43. CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP), ktorá vyplýva
z ústavného princípu nezávislosti súdov. Uvedená zásada neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými
princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Preto najmä v tejto súvislosti platí, že súd je
povinný v odôvodnení rozhodnutia (§ § 220 ods. 2 CSP) uviesť aj to, z ktorých dôkazov vychádzal,
ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol v bode 44. odôvodnenia dôvod, pre ktorý nepristúpil k vykonaniu
žalobcom navrhnutých dôkazov (ktorých vykonania sa domáhal za účelom „odstránenia rozporov a do
vysvetlenia tvrdení“ Ing. Skoupila a Ing. Borca). Ak mal súd prvej inštancie za to, že skutkový stav je
mu dostatočne preukázaný, uvedený záver podľa odvolacieho súdu je odôvodnený a akceptovateľný.
Skutočnosť, že strana sporu nesúhlasí s takýto postupom súdu spočívajúcom v hodnotení dôkazu,

prípadne v nevykonaní stranou navrhnutého dôkazu, nie je dostatočným dôvodom pre naplnenie
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP.

44. K svedeckým výpovediam, na ktoré poukázal odvolateľ (Ing. Borca a Ing. Skoupila), odvolací súd
uvádza, že z obsahu súdneho spisu zistil, že C. I. (v roku 2019 zastával funkciu štatutárneho zástupcu

žalobcu) sa na pojednávaní dňa 16.1.2020 (ČL 172) vyjadril, že po tom, čo prestala priestory užívať firma
Twista, bola taká dohoda, že ich bude užívať žalovaný s tým, že za roky 2013, 2014, 2015 a čiastočne
2016, dostane zľavu, budú platiť 1 euro na rok a potom v roku 2016 začne platiť štandardné nájomné 35
eur, ktoré bolo trochu vyššie ako obvyklé nájomné s tým, že ak nezačnú platiť, tak sa to doplatí všetko
aj za roky 2013 až 2015.

45. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie a s názorom žalovaného, že uvedenému
(výpovedi Ing. Skoupila) zodpovedala výška nájomného (preukázaná listinami v súdnom spise) 1 euro/
mesiac v zmysle faktúry za rok 2013 a dohôd o cenách za dodávky energií za roky 2014 a 2015. Bolo
tiež v konaní preukázané, že faktúrami za január 2016 až apríl 2016 (ktorých správnosť strany sporu

nerozporovali) už bolo žalovanému fakturované za nájom haly A nájomné v sume, ktorá zodpovedala
vyššej sume (podľa žalovaného sume 17,50 eur/m2/rok). Nájomné za mesiace máj 2016 a nasl. (do
apríla 2017) bolo rovnako riadne uhradené (nie však vo výške 35 eur/m2 ročne).

46. Na pojednávaní dňa 21.03.2023 Ing. Borec (ktorý bol do 30.06.2016 riaditeľom žalovaného a vo

vzťahuktorémužalovanýpreukázaljehoodsúdeniezapriestupokzafyzickénapadnutiezamestnankyne
žalovaného a ukončenie pôsobenia u žalovaného) uviedol, že bolo dohodnuté, že kým sa rozbehnú,
budú platiť 1 euro a že pokiaľ budú platiť energie spoločnosti Chemes a.s., tak im priemyselný ParkChemes nebude účtovať nájomné. Ale keďže meškali aj 120 dní, tak mali právo im vyúčtovať spätne
nájomné 35 eur/m2.

47. Podľa odvolacieho súdu výpoveďami menovaných dvoch svedkov nebolo preukázané žalobcove
tvrdenie o dohode o výške nájomného 35 eur/m2/rok (počnúc februárom 2013, do 30.04.2016). V tomto
sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie. Obsah výpovede C. I. sa v zásade zhodoval
so zisteniami vyplývajúcimi z listinných podkladov v spise a s tvrdeniami žalovaného. Žalovaný mal na
pojednávaní, na ktorom bol menovaný svedok vypočúvaný, dostatok priestoru, aby navrhol podanie

prípadného bližšieho vysvetlenia zo strany daného svedka, ktorého výsluch navrhol sám žalobca.
Ďalší žalobcom navrhnutý svedok C. B. na pojednávaní dňa 21.03.2023 uviedol skutočnosti uvedené
v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozsudku. Žalovaný následne tvrdil, že formulácie „ak
nezačnú platiť“ (uvedená Ing. Skoupilom) sa mala týkať platenia nájomného vo výške cca 17,50 eur/
m2. Žalobca naopak tvrdil, že malo ísť o podmienku týkajúcu sa riadneho platenia za energie (médiá)
spoločnosti Chemes a.s. (v zmysle výpovede Ing. Borca). V uvedenom videl žalobca a odvolateľ rozpor,

za účelom ktorého navrhoval ďalší výsluch menovaných osôb, s čím žalovaný vyjadril nesúhlas a súd
prvej inštancie zamietol. V tejto súvislosti však bolo v konaní preukázané, že žalobca ani po omeškaní
žalovaného s platením platieb za médiá, žiadne kroky voči žalovanému týkajúce sa domáhania sa
platieb nájomného vo výške 35,- eur/m2/rok nevykonal (až tesne pred prihlásením pohľadávok do
reštrukturalizácie). Odvolateľ v odvolaní v tejto súvislosti namietal, že súd prvej inštancie v závere bodu

42. odôvodnenia napadnutého rozsudku prijal záver, ktorý žalobca predloženým dôkazom nemienil
preukazovať. Uvedenú argumentáciu vyhodnotil odvolací súd ako irelevantnú, keďže v zmysle CSP za
dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným
spôsobom. Strana sporu nemôže obmedziť v tomto smere súd, aby z jej predloženého dôkazu vyvodila
aj záver, ktorý daná strana nezamýšľala preukázať.

48. Odvolací súd najmä uvádza, že sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že uvedené svedecké
výpovede nepreukazujú existenciu dohody o výške nájomného, ktorú žalobca uviedol v prihláške
pohľadávky pod č. 43 (resp. ktorá vyplývala z prihlásenej pohľadávky). O uvedenom svedčí aj to, že ani
vo faktúrach za január až apríl 2016 (vystavených v roku 2016) nedochádzalo k fakturácii nájomného vo

výške 35,- eur/m2 (ročne) a žalobca žiadnym iným dôkazom nepreukázal, že by sa počnúc rokom 2016
domáhal od žalovaného platenia vyššieho nájomného. Javí sa preto ako pravdivé tvrdenie, že zálohovú
faktúru žalobca vystavil účelovo, resp. pohľadávku č. 43 v prihláške uviedol účelovo, bez akýchkoľvek
dôvodov a podkladov, len za účelom pokúsiť sa docieliť uspokojenie svojej fiktívnej pohľadávky.

49. K vyhotoveniu rozsudku súdom prvej inštancie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty odvolací
súd uvádza, že uvedená skutočnosť sama osebe nie je naplnením odvolacieho dôvodu, aj keď
preukázateľne je pochybením súdu prvej inštancie. Rovnako odvolací súd nepovažoval odvolateľom
tvrdenú degradáciu a neprípustnosť dôkazu (nezákonnosť výsluchu svedka C. B. na pojednávaní dňa
21.03.2023) za danú a napĺňajúcu uplatnené odvolacie dôvody.

50. Odvolací súd v kontexte svojich vyššie uvedených záverov dospel k záveru, že vo veci nie sú dané
žiadne odvolateľom uvádzané odvolacie dôvody.

51. Na základe uvedeného odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

52. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

53. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

54. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 2 CSP. Nakoľko žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný v celom rozsahu,

odvolací súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania tak, že ich náhradu priznal žalovanému voči
žalobcovi.55.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie ani dovolanie nie sú prípustné (§ 198 ods. 1 ZKR).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Aug 29, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy , Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 30, 2025

Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 30, 2025