Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, April 13, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/5/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113200292
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Jahnová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1113200292.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.IvanyJahnovejačlenieksenátu

JUDr. Michaely Královej a Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: C. B., H. M. X.X.XXXX, C. X.
Č.. XX, N. E.B., R.. Č.. Ú. na N. R. X. K., C. X, E.-Š., zastúpený JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom so
sídlom Floriánska 16, Košice, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I č. k. 9C/1/2013-254, zo dňa 28.6.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava I č. k. 9C/1/2013-254, zo dňa 28.6.2018,
vo výroku I m e n í tak, že súd k o n š t a t u j e, že vo veci vedenej Prezídiom policajného zboru,

Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor východ, oddelenie vyšetrovania Košice pod sp. zn. ČVS:
PPZ-XX/BOK-V-XXXX a v dozorovej veci Úradu špeciálnej prokuratúry, sp. zn. VII/X Gv X/XX, došlo k
porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 odsek
2 Ústavy Slovenskej republiky.

Odvolací súd žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch spolu vo výške 7.000,- eur, z a m
i e t a .

II. Žalobca m á nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Bratislava I, (ďalej aj súd prvej inštancie), rozsudkom č. k. 9C/1/2013-254, zo dňa
28.6.2018(vporadídruhým),zamietolžalobu,ktorousažalobca(popripustenízmenyžalobyuznesením
Okresného súdu Bratislava I č. k. 9C 1/2013-93, zo dňa 15.5.2013) domáhal v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj zákon 514/2003
Z. z.) voči žalovanej zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky náhrady nemajetkovej

ujmy vo výške 4.000,- eur a voči žalovanej zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur, z titulu nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa
Policajného zboru a prokuratúry v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi pre trestný čin vraždy
pod ČVS: PPZ-40/BOK-V-2007 a z titulu nesprávneho úradného postupu dozorujúceho prokurátora v
príslušnej veci sp. zn. VII/2 Gv 5/08. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že rozsudkom č. k. 9C/1/2013-196, zo dňa 28.5.2015 (v
poradí prvým), žalobu zamietol. Krajský súd Bratislave uznesením č. k. 2Co/359/2015-224, zo dňa
15.11.2017, tento rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd
poukázal na obsah spisu (č. l. 22 - Správa o preskúmaní postupu prokurátora), z ktorého vyplýva, žešpeciálny prokurátor konštatoval v predmetnej veci prieťahy v konaní. Odvolací súd bol toho názoru,
že súd prvej inštancie mal pri skúmaní nesprávneho úradného postupu vychádzať z ustanovenia § 9
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., v znení novely účinnej od 1.1.2013. Pokiaľ súd prvej inštancie mal

k dispozícií konštatovanie ohľadom prieťahov v konaní v predmetnej veci (hoci nepriamo), už prvá
podmienka, t. j. nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní v predmetnej trestnej
veci splnená bola a súd prvej inštancie sa mal potom zaoberať samotnou škodou (nemajetkovou
ujmou) a príčinnou súvislosťou medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd bol
toho názoru, že zákon č. 514/2003 Z. z. ohľadom predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy je

postavený na inom princípe, z akého vychádza rozsudok ESĽP (rozsudok Veľkého senátu ESĽP Case
of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006 pod st. č. 64890/01), ktorý nemajetkovú ujmu chápe ako
morálnu satisfakciu, pričom uvedené dva pojmy nie je možné stotožňovať. Odvolací súd poukázal na
ustanovenie§17zákonač.514/2003Z.z.,podľaktoréhosaprižalobáchonáhraduškody(nemajetkovej
ujmy) voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa
aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov,

ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskomuplatnení.Výškanáhradynemajetkovejujmypriznanápodľa
odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že morálna ujma, ktorá bola
priznaná v citovanom rozsudku ESĽP za prieťahy v konaní nie je vo svojej podstate nemajetkovou
ujmou. Morálnu ujmu môže priznať bez realizácie dokazovania ohľadom jej výšky buď vnútroštátny

ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva, ktorí sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi (t.
j. nesprávny úradný postup, škoda, resp. nemajetková ujma a kauzálny nexus). Na priznanie morálnej
ujmy stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v konaní s tým, že výšku morálnej ujmy nie je
potrebné preukazovať, dokazovanie sa nevykonáva, priznáva sa automaticky v závislosti od prieťahov
v konaní, pričom túto kompetenciu má u nás Ústavný súd Slovenskej republiky a v rámci Európskej únie

iba Európsky súd pre ľudské práva. Pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z. však priznanie nemajetkovej
ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.
Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život,
prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho

súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Všetky
tieto skutočnosti je potrebné pri priznaní nemajetkovej ujmy v konaní zo strany žalobcu preukázať.
Odvolací súd konštatoval, že bude na žalobcovi, akým spôsobom uvedenú výšku, existenciu a
dôvodnosť nemajetkovej ujmy preukáže, keďže od roku 2006 je nepretržite vo väzbe, resp. vo výkone
trestuodňatiaslobody,ktorýmuboluloženýnadoživotieatozazaloženiezločineckejskupiny,asúčasne

trestného činu usmrtenia dvoch osôb. Nakoľko však súd prvej inštancie nevykonal v tomto smere žiadne
dokazovanie, odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie, v ktorom
následne bolo potrebné zistiť, či žalobcovi vznikla nemajetková ujma a v kladnom prípade odôvodniť jej
výšku, za predpokladu existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom (prieťahy
v konaní) a nemajetkovou ujmou.

3. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 7.6.2018 v súvislosti s argumentáciou odvolacieho súdu v
uznesení č. k. 2Co/359/2015-224, zo dňa 15.11.2017 navrhol, aby ho súd prvej inštancie znovu
vypočul prostredníctvom dožiadaného súdu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v F.. Namietal,
že odvolací súd bez akéhokoľvek odôvodnenia a opory v právnom poriadku konštatuje, že zákon

č. 514/2003 Z. z. je postavený na inom princípe ako chápe nemajetkovú ujmu ESĽP a Ústavný
súd Slovenskej republiky, pričom s odkazom na doslovný výklad ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z. z. prezentuje právny názor o neprípustnosti stotožňovania morálnej ujmy v ponímaní ESĽP
a Ústavný súd Slovenskej republiky a nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z., ukladá žalobcovi nesplniteľnú povinnosť dôkazného bremena vzhľadom na jeho status (dlhodobé

obmedzenie osobnej slobody), a zároveň nepriamo oktrojuje súd prvej inštancie, aby žalobcovi nepriznal
nemajetkovú ujmu za prieťahy v konaní. Právne závery odvolacieho súdu sú podľa žalobcu nesprávne
a z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné. Podľa žalobcu odvolací súd opomenul účel zákona č.
514/2003 Z. z. pri uhrádzaní nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením čl. 6 ods. l Dohovoru a čl. 48ods. 2 Ústavy, ktorým je kompenzačný prostriedok nápravy porušení týchto základných práv. V prípade
kompenzačného prostriedku nápravy porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote účinnosť
takéhoto prostriedku nápravy závisí najmä na dostatočnej výške odškodnenia, rýchlosti rozhodnutia

o odškodnení a rýchlosti jeho zaplatenia (napr. rozsudok ESĽP vo veci Sartovy proti Francúzsku z
24.9.2009, § 22). V prípade porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote platí prezumpcia
vzniku nemajetkovej ujmy (napr. rozsudok Veľkého senátu ESĽP vo veci Cocchiavella proti Taliansku z
29.3.2006, § 95). Za nesprávny považuje žalobca výklad ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z. zo strany odvolacieho súdu, ktorý okolnosti, na ktoré treba prihliadnuť pri výške nemajetkovej

ujmy vníma ako vymenované taxatívne a pomocou nich ukladá žalobcovi povinnosť nesplniteľného
dôkazného bremena, jednak z dôvodu jeho statusu, a tiež pre absenciu vymenovania citovej úzkosti,
nepohodlia a neistoty v zmysle chápania nemajetkovej ujmy zo strany ESĽP, ktoré sa pri kompenzácii
porušenia čl. 6 ods. l Dohovoru prezumujú a nepreukazujú. Podľa názoru žalobcu nie je povinnosťou
žalobcu preukazovať vznik nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovaných
z dôvodu prieťahov v konaní. Napriek uvedenému navrhol, aby súd prvej inštancie pristúpil k výsluchu

žalobcu prostredníctvom dožiadaného súdu, aby sa mohol k týmto skutočnostiam vyjadriť a odpovedať
na otázky súdu aj žalovaných.

4. S poukázaním na právny záver odvolacieho súdu a ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. súd prvej inštancie poukázal na to, že priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma
určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom
na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, pripadne v spoločenskom
uplatnení, a to podľa noriem súkromného práva. Žalobca nepreukázal, že mu vznikla nemajetková ujma

v ním požadovanej výške, teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia,
keďže od roku 2006 je nepretržite vo väzbe, resp. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený
na doživotie, a to za založenie zločineckej skupiny a súčasne trestného činu usmrtenia dvoch osôb.
Súd prvej inštancie preto žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP) v zmysle zásady

úspechu, avšak žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP a žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Žalobca namietal, že súd prvej

inštancie nevyhovel návrhu na opakované vypočutie žalobcu. S poukazom na zrušujúce rozhodnutie
odvolacieho súdu zo dňa 15.11.2017, kde odvolací súd uložil súdu prvej inštancie zistiť, či žalobcovi
vznikla nemajetková ujma, žalobca argumentuje, že vznik nemajetkovej ujmy v prejednávanej veci
nie je možné zistiť inak, ako osobným výsluchom žalobcu. Odhliadnuc od toho žalobca uvádza, že
súd prvej inštancie vznik nemajetkovej ujmy nijako nezisťoval, len svojvoľne konštatoval, že žalobca

nepreukázal, že mu vznikla nemajetková ujma. Z uvedených dôvodov má za to, že je naplnený odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a e) CSP, pretože súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným
postupomznemožnil,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniu
práva na spravodlivý proces a súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz, potrebný na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Žalobca ďalej uvádza, že pokiaľ v konaní už boli konštatované prieťahy (prvý

predpoklad vzniku zodpovednosti - nesprávny úradný postup), nie je možné za týchto okolnosti žalobu
zamietnuť ako nedôvodnú. Prieťahy v konaní boli už konštatované jednak špeciálnym prokurátorom, a
aj krajským súdom. Žalobca je toho názoru, že vzhľadom na dikciu § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
„v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením...“ bolo
povinnosťou súdu prvej inštancie vo výroku rozsudku konštatovať porušenie práv. Výrok o zamietnutí

žaloby teda odporuje zneniu citovaného ustanovenia. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, žalobca odkazuje
napodaniezodňa7.6.2018a18.5.2015.Pokiaľideopreukázanienemajetkovejujmy,dôkaznébremeno
v týchto prípadoch musí zohľadňovať, že porušenými sú najvnútornejšie hodnoty osobnosti jednotlivca,
jeho súkromie, rodinné väzby a satisfakcia má zmierniť prežitý stres, pocit bezmocnosti, narušenie
viery v spravodlivosť, neistotu a úzkosť. Vnútorné pocity krivdy či bezmocnosti, ktorým bol žalobca

vystavený od vznesenia obvinenia 20.2.2007 (vec ešte nie je právoplatne skončená) sú podľa názoru
žalobcu nepochybne hodné odškodnenia. Miera povinnosti kladená na žalobcu pre unesenie dôkazného
bremena musí byť prakticky splniteľná. Pritom nie je pochybné, že prieťahy v konaní vo veci vraždy, ktoré
boli medializované, predstavujú vždy neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorého mierumožno ustáliť napr. s poukazom na obsah trestného spisu, čím závažnejší trestný čin, tým negatívnejšie
prežíva obvinený trestné stíhanie, pretože sa spája obvykle s hrozbou prísnejšieho trestu a vyššieho
spoločenského odsúdenia. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie nepristúpil k osobnému

výsluchužalobcuaanisinevyžiadaltrestnýspisvovecivraždyN.,nemoholanizistiť,čižalobcovivznikla
nemajetkováujma.Zuvedenýchdôvodovžalobcatvrdí,žebolnaplnenýodvolacídôvodpodľa§365ods.
1 písm. f) a h) CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
6. Žalovaná zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky sa nestotožnila s odvolacími dôvodmi

žalobcu a navrhla, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil, pretože súd prvej inštancie
vysvetlil, prečo nepristúpil k opätovnému výsluchu žalobcu a to, že sa s týmto rozhodnutím súdu
nestotožňuje žalobca, ešte samo osebe neznamená, že je naplnený odvolací dôvod, a teda, že zo
strany súdu došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Žalovaná poukazuje na
skutočnosť, že v rozhodnutí Krajského súdu Bratislava č. k. 2Co/359/2015, zo dňa 15.11.2017, súd
zadefinoval nemajetkovú ujmu, pričom zdôraznil, že je rozdiel medzi nemajetkovou ujmou v zmysle

zákona č. 514/2003 Z. z. (kde presne zákonodarca stanovil podmienky na priznanie daného nároku ako
aj výšku) a morálnou satisfakciou, ktorá je priznávaná v prípade opodstatnenosti ESĽP. V písomnom
podaní zo dňa 7.6.2018 žalobca však opätovne uviedol, že nemusí preukazovať vznik nemajetkovej
ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom zo strany žalovaných. Žalobca sa domáha nároku
titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý mal vzniknúť v dôsledku prieťahov v konaní. Žalovaná

argumentuje, že k prieťahom v konaní nedošlo. Pokiaľ však by aj bol splnený prvý predpoklad (prieťahy v
konaní)jenažalobcovi,abyvpriebehukonaniapreukázal,ževdôsledkuprávetýchtoprieťahovvkonaní
mu bola spôsobená nemajetková ujma. Zo strany žalobcu však počas celého konania nič také nebolo
preukázané. Okrem toho právne relevantná je len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej
súvislosti s neoprávneným zásahom. To znamená, že sa musí v danom prípade jednať o taký zásah

do osobnostných práv, ktorý mal skutočne tvrdený následok. Preukázanie vzniku takéhoto následku,
však ale v plnej miere zaťažuje poškodeného, teda v tomto konaní žalobcu a nie žalovanú. Žalovaná
uviedla, že žalobca v súvislosti so svojim nárokom na priznanie nemajetkovej ujmy nepreukázal, že v
dôsledku prieťahov v konaní došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, prípadne, že by
pociťovalnásledkyvodlišnomsprávanípríbuznýchresp.osôbvjehoblízkom,čiširšomokruhu.Rovnako

tak v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané tvrdenie žalobcu, že došlo ku zmenám v jeho
súkromnom život, a že sa k nemu susedia správali horšie. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že
nemal preukázané, že tvrdené prieťahy v konaní vyvolali tieto následky t. j. negatívne reakcie rodinných
známych príslušníkov či známych, prípadne osôb z blízkeho ako i zo širšieho okruhu žalobcu a v
dôsledku „prieťahov v konaní“ začali žalobcu negatívne hodnotiť. Žalobca sa od roku 2006 nachádza

nepretržite vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený na doživotie, a to
za založenie zločineckej skupiny a skutku usmrtenia dvoch osôb, pričom je dôvodne podozrivý aj z
usmrtenia iných osôb. Je nesporné, že žalobca svoj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy odôvodňoval
tvrdením, ktoré však nijakým spôsobom nepreukázal a ani nenavrhol vykonať dokazovanie na ich
preukázanie. Žalovaná sa plne stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že zo strany žalobcu

nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že došlo k závažnému následku so značnou intenzitou zásahu
do jeho práva. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a teda nebolo možné jeho nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vyhovieť. Následne potom správne súd prvej inštancie vyvodil, že v
dôsledku nepreukázania vzniku ujmy nie je možné konštatovať ani existenciu príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom (údajnými prieťahmi v konaní) a ujmou. Súd prvej inštancie

riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne
právne posúdil.

7. Žalovaná zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky k odvolaniu uviedla, že sa v

celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, a z toho dôvodu navrhuje, aby
odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie
nepristúpil k jeho osobnému výsluchu a ani si nevyžiadal trestný spis vo veci vraždy N., a nemohol
zistiť, či žalobcovi vznikla nemajetková ujma uviedla, že žalobca okrem vypočutia žalobcu, za účelom
preukázania vzniku nemajetkovej ujmy a jej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom

nenavrhol žiadny iný dôkaz. Žalobca sa viac menej v celom obsahu podania zo dňa 7.6.2018 zaoberá
tým, že nesúhlasí s názorom Krajského súdu v Bratislave, že povinnosťou žalobcu je preukazovať vznik
nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch v konaní,
pričom tento svoj postoj v predmetnom podaní zdôvodňuje. Žalobca bol už raz v konaní ohľadom vznikunemajetkovej ujmy vypočutý dňa 18.12.2014, kedy sa vyjadroval aj k tomu, aká škoda mu vznikla v
dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánov štátu a z čoho pozostáva. V tejto súvislosti žalobca
uviedol, že nemajetková ujma spočíva v jeho pocitoch neistoty, krivdy a úzkosti, a to od roku 2007,

lebo orgány činné v trestnom konaní nie sú schopné alebo ochotné skončiť túto trestnú vec a buď
rozhodnúť meritórne alebo podať obžalobu. Žalobca sa dňa 18.12.2014 vyjadril aj k tomu, na základe
čoho vyčíslil výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy. Keďže žalobca nemenne tvrdí, že nemajetková ujma
spočíva v jeho pocitoch neistoty, krivdy a úzkosti, pričom zároveň uviedol, že táto nemajetková ujma
sa nepreukazuje, ale prezumuje, opätovné vypočutie žalobcu je zbytočné a neúčelné, nakoľko by

neprinieslo vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy a ani k preukázaniu príčinnej súvislosti
medzi jej vznikom a nesprávnym úradným postupom, žiadne ďalšie relevantné skutkové tvrdenia. V
súvislosti s kritériami, s prihliadnutím na ktoré sa poškodenému podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003Z.z.priznávanemajetkováujmavpeniazoch,atosprihliadnutímnaosobupoškodeného,jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, ďalej závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť

následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, poverená prokurátorka opätovne
poukázala na to, že žalobca bol od roku 2006 nepretržite vo väzbe, pričom rozsudkom Špecializovaného
trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica č. BB-37/3/2008, zo dňa 9.11.2015, bol žalobcovi
právoplatne uložený súhrnný trest odňatia slobody na doživotie do III. nápravnovýchovnej skupiny.
Rovnako trestné konanie, v súvislosti s ktorým sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy,

sa týka trestného činu vraždy, pričom orgány činné v trestnom konaní podali na žalobcu spolu s
ďalším obvineným dňa 4.11.2015 na Okresný súd Košice I obžalobu, v ktorej žalobcovi kladú za vinu
spoločným konaním s ďalším obvineným úmyselné usmrtenie dvoch ďalších osôb, a to Z. N., ktorého
kostrové zvyšky boli objavené dňa 19.6.2014 a N. E., ktorého telesné pozostatky boli objavené až dňa
29.4.2015. S prihliadnutím na osobu žalobcu a jeho doterajší spôsob života má prokuratúra za to, že

mu nárok na nemajetkovú ujmu vzniknúť ani nemohol. Voči žalobcovi bolo, resp. aj v súčasnosti je ešte
vedených niekoľko trestných stíhaní za tú najzávažnejšiu trestnú činnosť a žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal, že ním tvrdené pocity neistoty, krivdy a úzkosti mal mať práve v dôsledku prieťahov v
trestnom stíhaní jeho osoby pre trestný čin vraždy N. E..

8. V podaní zo dňa 14.12.2020 žalobca predložil odvolaciemu súdu rozhodnutie ESĽP zo dňa 22.5.2020,
vo veci A. proti Slovenskej republike, kde druhým sťažovateľom bol žalobca, pričom ide o trestnú vec
vraždy N.. Žalobca v tejto súvislosti opäť uvádza, že ESĽP im priznal satisfakciu za nemajetkovú ujmu
pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote s tým, že ESĽP nežiadal predložiť dôkazy
o vzniku nemajetkovej ujmy, pretože vznikla už samotným porušením práva v dôsledku neprimeranej

dĺžky konania. Argumenty súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom vzniku
nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní, keď ESĽP žiadne dôkazy nevyžaduje, neobstoja. Žalobca
poukazuje rovnako na rozsudok ESĽP vo veci Tempel proti Českej republike zo dňa 25.6.2020, v ktorom
súd konštatoval porušenie práva na primeranú dĺžku trestného konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Česká republika v konaní tvrdila, že konštatovanie vnútroštátnych súdov o neprimeranej dĺžke konania

pre sťažovateľa je dostatočnou nápravou vzhľadom k tomu, že ide o osobu opakovane trestne stíhanú
ako obzvlášť nebezpečný recidivista odsúdený na doživotie. ESĽP neakceptoval uvedené tvrdenie a
priznal sťažovateľovi nemajetkovú ujmu 12.500,- eur. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie je v rozpore s týmto rozhodnutím ESĽP.

9.1. Rozsudkom č. k. 2Co/6/2020-335, zo dňa 13.10.2021, Krajský súd v Bratislave rozsudok bývalého
Okresného súdu Bratislava I č. k. 9C/1/2013-254, zo dňa 28.6.2018, potvrdil.
9.2. V odôvodní rozhodnutia č. k. 2Co/6/2020-335, zo dňa 13.10.2021 odvolací súd uviedol, že v
každom konaní treba vždy zvažovať, či nenastali okolnosti, ktoré vznik nemajetkovej ujmy vyvracajú.
V podmienkach danej veci je takouto okolnosťou skutočnosť, že žalobca bol obmedzený na slobode

dňa 24.8. 2006 v súvislosti s inou trestnou vecou, v ktorej bol Špecializovaným trestným súdom v
Pezinku rozsudkom sp. zn. BB-3/2008, zo dňa 24.2.2009 uznaný vinným zo spáchania viacerých
závažných trestných činov, za čo bol odsúdený na výnimočný súhrnný trest odňatia slobody na doživotie.
Označená trestná vec bola právoplatne ukončená Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnutím
sp. zn. 2Tos/5/2009, zo dňa 13.9.2010, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu. Obmedzenie

osobnej slobody žalobcu trvá nepretržite teda od 24.8.2006 doposiaľ. I keď je potrebné vychádzať z
predpokladu,žepreprieťahyneprimeranedlhétrestnékonaniejespôsobilévyvolaťstavneistoty,úzkosti
alebo iné psychické ťažkosti, voči ktorému stavu žalobca v súdenej veci smeruje odškodnenie, je v
pomeroch súdenej veci nutné zohľadniť to, že žalobca je osobou, ktorá mala s postavením obvinenéhoalebo obžalovaného v trestnom konaní nepochybne skúsenosť, pretože počas namietaného trestného
konania, bol väzobne stíhaný za inú obzvlášť závažnú trestnú vec, a následne vykonával aj výnimočný
trest odňatia slobody na doživotie, za svoj iný trestný čin (počas napadnutého trestného stíhania bol

už v súlade so zákonom obmedzený vo svojej osobnej slobode). Trest odňatia slobody na doživotie je
v Slovenskej republike najvyšším prípustným trestom, a preto žalobcovi nebolo možné v súvislosti s
ďalším trestným stíhaním ani uložiť prísnejší trest. V pomeroch súdenej veci nie je preto možné uzavrieť,
že hlavná príčina žalobcom tvrdeného stavu narušenia psychickej integrity, keď okrem negatívneho
vplyvu trestného stíhania na jeho osobu (pocity krivdy, úzkosti, neistoty) iné okolnosti nemajetkovej ujmy

netvrdil, respektíve v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie, korešponduje práve s namietanými
prieťahmi trestného stíhania. Existencia priamej súvislosti príčiny a následku, t. j. namietaného trestného
stíhania a psychickej ujmy nemá základ vo výsledkoch dokazovania. V súdenej veci nebolo tvrdené
ani preukázané, že by u žalobcu v priebehu namietanej dĺžky prípravného konania trestného stíhania
- prieťahov - nastali konkrétne okolnosti ohľadom jej reálneho dopadu do života žalobcu, pričom ani
potencionalita ujmy z výsledku trestného konania (hrozba trestom) už nemohla zasiahnuť do jeho života.

Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie v danom prípade dostatočným spôsobom zohľadnil
všetky skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Námietka žalobcu, že súd prvej inštancie
nevykonal ním navrhovaný dôkaz zopakovaním jeho výsluchu v tomto smere neobstojí. Pocity neistoty,
úzkosti, krivdy voči ktorým žalobca v súdenej veci smeruje odškodnenie sú psychické kategórie, pričom
boli predmetom argumentácie žalobcu pri jeho výsluchu dňa 18.12.2014 (č. 1. spisu - 141) doplnenej

písomným podaním zo dňa 20.5.2015 (č. 1. spisu 171) a 12.6.2018 (č. 1. spisu 245). Žalobca mal
možnosť prostredníctvom svojej zástupkyne vyjadrovať sa k veci, k argumentom protistrany a podávať
písomné stanoviská. Vzhľadom na okolnosti súdenej veci správne súd prvej inštancie uzavrel, že
vykonanie ďalšieho výsluchu žalobcu už nie je účelné, a preto odvolací súd bol toho názoru, že vo
vzťahu k žalobcovi v súdenej veci nedošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, dokazovanie

vykonané súdom prvej inštancie bolo dostatočné.

10. Dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co/6/2020-335, zo dňa
13.10.2021, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7Cdo/44/2023, zo dňa 31.7.2024
postupom podľa § 447 písm. f) CSP, odmietol. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa

13.5.2025 rozhodol, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/44/2023, zo
dňa 31. 7. 2024 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Cdo/44/2023, zo dňa 31.7.2024 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd dovolací, na základe dovolania žalobcu uznesením sp. zn. 8Cdo/90/2025,
zo dňa 12.12.2025, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co/6/2020-335, zo dňa 13.10.2021
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

11. Dovolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že preskúmaním veci zistil, že Krajský súd

v Bratislave ako súd odvolací, už v odôvodnení zrušujúceho uznesenia zo dňa 15.11.2017, č. k.
2Co/359/2015-224, bod 10. konštatoval, že „už súd prvej inštancie mal k dispozícií konštatovanie
ohľadom prieťahov v konaní v predmetnej veci (hoci nepriamo), a preto prvá podmienka podľa názoru
odvolacieho súdu, t. j. nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní v predmetnej trestnej
veci splnená bola.“ Dovolací súd preto z toho záveru vychádzal. Spornou v dovolacom konaní bola

právna otázka, či táto skutočnosť mala byť konštatovaná súdmi vo výrokoch súdu prvej inštancie resp.
odvolacieho súdu v rozhodnutiach vydaných v ďalšom konaní nadväzujúcom na uvedené zrušujúce
uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co/359/2015-224. Žalobca v dovolaní namietal nesprávnu
aplikáciu ustanovenia § 17 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. podľa ktorého: „V prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.“ Na návrh žalobcu súd prvej inštancie pripustil zmenu
žaloby uznesením zo dňa 15.5.2013, č. k. 9C/1/2013-93 tak, že: 1. „Odporca Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky je povinná navrhovateľovi zaplatiť náhradu škody
spôsobenú nesprávnym úradným postupom v sume 4.000,- eur, ktorá povinnosť sa ukladá zastúpenému

Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 2.
Odporca Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky je povinná
navrhovateľovi zaplatiť náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom v sume 3.000,-
eur, ktorá povinnosť sa ukladá Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, a to do troch dní odprávoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že: „ Súd zmenu návrhu v časti, v
ktorej sa navrhovateľ domáha, aby súd vyslovil, že základné práva navrhovateľa na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy SR v bolo porušené nepripúšťa.“ Ústavný súd

v bode 22., 23. odôvodnenia nálezu uviedol, že: „Najvyšší súd dôvodnosť tejto dovolacej námietky
sťažovateľa odmietol len preto, že sťažovateľ nepodal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o
nepripustení zmeny žaloby, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia práva na prejednanie veci bez
zbytočných prieťahov. To možno vyvodiť z na okraj uvedenej konštatácie najvyššieho súdu, že podľa §
17 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu za škodu v spojení s § 137 písm. b) CSP (žalobou možno žiadať

rozhodnúťonárokunausporiadanieprávapovinnostistrán,akurčitýspôsobusporiadaniavzťahumedzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu) možno požadovať, aby súd rozhodol i o konštatovaní porušenia
práva. Tento záver najvyšší súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti doplnil, keď uviedol, že ide o návrhové
konanie a súdy nemohli postupovať nad rámec žalobného návrhu, ktorý bol po uznesení o nepripustení
zmeny žaloby ustálený. Až toto vyjadrenie dovysvetľuje, prečo podľa najvyššieho súdu musel sťažovateľ
podať odvolanie proti uzneseniu o nepripustení zmeny žalobného návrhu. Z odôvodnenia namietaného

uznesenia to zrejmé nie je. Na okraj uvedený názor najvyššieho súdu, že žalobou podľa § 137 písm.
b) CSP možno požadovať, aby súd vo výroku rozsudku konštatoval porušenie práva podľa § 17 ods.
2 zákona o zodpovednosti štátu za škodu, je v rozpore s jeho tvrdením, že súdy by konali nad rámec
žalobného návrhu. Ak je podľa § 137 písm. b) CSP predmetom sporu nárok na usporiadanie práv a
povinností strán a určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu ,

tak súd nie je viazaný žalobným návrhom, ale je oprávnený a zároveň povinný rozhodnúť spôsobom,
ktorý vyplýva z osobitného predpisu. To je v aktuálnom procesnom predpise vyjadrené v § 140 ods. 3
CSP, podľa ktorého sa za zmenu žaloby nepovažuje úkon žalobcu, ktorým mení uplatnený nárok, ak
určitýspôsobusporiadaniavzťahumedzistranamivyplývazosobitnéhopredpisu.Pretojebezvýznamu,
že sťažovateľ nepodal odvolanie proti uzneseniu o nepripustení zmeny žalobného návrhu.“ Dovolací

súd na základe uvedeného konštatoval, že návrh žalobcu v časti, v ktorej sa žalobca v rámci zmeny
žaloby domáhal, aby súd vo výroku rozsudku vyslovil, že základné práva navrhovateľa na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky boli porušené, vyplýva
z ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie preto bol oprávnený a povinný
o tom rozhodnúť vo výroku rozsudku aj bez návrhu. K týmto skutočnostiam mal byť vypočutý žalobca.

Dovolací súd v tejto súvislosti poukázal na body 17., 18. ,19. nálezu ústavného súdu nasledovne:
„Sťažovateľ od najvyššieho súdu dôvodne žiadal vysvetliť, či a prečo môže byť totožný výsluch krajským
súdom vyhodnotený raz ako žiadne dokazovanie, no následne ako dostatočné dokazovanie. Najvyšší
súd až vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti vysvetlil, z akého dôvodu túto dovolaciu námietku považoval
za nedôvodnú. To však nemôže nahradiť jeho povinnosť reagovať na podstatné dovolacie námietky

v odôvodnení rozhodnutia o dovolaní. Nedôvodnosť tejto dovolacej námietky najvyšší súd vysvetľuje
tým, že krajský súd nie je viazaný skorším procesným názorom k rozsahu dokazovania, ak zmenu
v rozsahu nevyhnutného dokazovania riadne zdôvodní, čo krajský súd urobil. S týmto všeobecným
argumentom možno súhlasiť. No bez ďalšieho nie je dostatočne adresnou reakciou na okolnosti veci
sťažovateľa. Niečo by malo byť príčinou zmeny v hodnotení potreby vykonania ďalšieho dokazovania

(napr. vykonaním ďalších dôkazov alebo zmenou právneho posúdenia pominula potreba dokazovať
vznik a výšku nemajetkovej ujmy). Nemožno vylúčiť ani to, že krajský súd pri prvom rozhodovaní pri
konštatácii o nevykonaní dokazovania k vzniku a výške nemajetkovej ujmy opomenul zohľadniť výsluch
sťažovateľa, keďže vtedy nebol pre jeho rozhodnutie podstatný. Sťažovateľ nedostal odpoveď na
protirečivé konštatovania krajského súdu o nevykonaní žiadneho dokazovania ku vzniku nemajetkovej

ujmy a neskôr, bez akejkoľvek zmeny v dokazovaní či právnom posúdení, o dostatočnosti dokazovania.
Potrebu odpovedať sťažovateľovi na túto dovolaciu námietku umocňuje aj to, že dokazovanie, ktoré
krajský súd vyhodnotil ako dostatočné a výsluch sťažovateľa za podrobný, okresný súd vykonal počas
toho, ako zastával právny názor, že v civilnom spore nemožno posudzovať nesprávny postup OČTK, a
teda nemožno ani rozhodnúť o náhrade nemajetkovej ujmy. To je spôsobilé vyvolať pochybnosť o tom, či

bol sťažovateľ vôbec vypočutý k okolnostiam vzniku a výšky nemajetkovej ujmy.“ Dovolací súd pôvodne
vychádzal zo zistenia odvolacieho súdu, že obmedzenie osobnej slobody žalobcu trvá nepretržite teda
od 24.8.2006 doposiaľ. I keď je potrebné vychádzať z predpokladu, že pre prieťahy neprimerane dlhé
trestné konanie je spôsobilé vyvolať stav neistoty, úzkosti alebo iné psychické ťažkosti, voči ktorému
stavu žalobca v súdenej veci smeruje odškodnenie, je v pomeroch súdenej veci nutné zohľadniť to,

že žalobca je osobou, ktorá mala s postavením obvineného alebo obžalovaného v trestnom konaní
nepochybne skúsenosť, pretože počas namietaného trestného konania, bol väzobne stíhaný za inú
obzvlášť závažnú trestnú vec, a následne vykonával aj výnimočný trest odňatia slobody na doživotie.
Ústavný súd v bode 26. odôvodnenia nálezu uviedol, že: „Krajský súd správne prihliadol na tieto vo vecisťažovateľa podstatné okolnosti. No nebolo priliehavé aj v kontexte odvolacej argumentácie sťažovateľa
pomenovať ich ako okolnosti vylučujúce vznik nemajetkovej ujmy. Najmä, ak predtým konštatoval, že
prieťahy vo vyšetrovaní bezpochyby negatívne zasahujú do života poškodeného, čo možno chápať

ako konštatáciu o vzniku nemajetkovej ujmy. Priliehavejšie sa javí pomenovať tieto okolnosti napríklad
ako okolnosti odôvodňujúce záver, že konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením,
aleboakookolnostiodôvodňujúceneodškodnenienemajetkovejujmyvpeniazoch,keďžesprihliadnutím
na okolnosti, ktoré sú demonštratívne určujúce pre výšku peňažného odškodnenia, by táto bola pre
tieto vo veci sťažovateľa podstatné okolnosti nulová. A to po zohľadnení napríklad aj výšky finančného

zadosťučinenia, ktoré bolo sťažovateľovi už celkovo priznané inými súdmi za prieťahy vo vyšetrovaní,
ktoré žiadal odškodniť.“

12. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 13.10.2021, č. k. 2Co/6/2020-335, dovolacím súdom
sa vec dostala znovu do štádia odvolacieho konania. Odvolací súd opätovne preskúmal z podnetu
odvolania žalobcu zo dňa 22.8.2018 (č. l. spisu 276) rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava

I (aktuálne Mestský súd Bratislava IV) zo dňa 28.6.2018, č. k. 9C/1/2013-254, postupom podľa
ustanovenia § 379 a § 378 ods. l CSP v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania. Odvolací
súd pri svojich záveroch o skutkovom stave veci v základe vychádzal z výsledkov dokazovania
vykonaného súdom prvej inštancie. Pre účely rozhodnutia o odvolaní žalobcu odvolací súd však
zopakoval dokazovanie obsahom listín založených v súdnom spise v potrebnom rozsahu na odvolacom

pojednávaní a dokazovanie doplnil verifikovaním listinných dôkazov zväzkami vyšetrovacej časti spisu
Mestského súdu Košice 10Tk/2/2015 a výsluchom žalobcu.

13. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní označil ako subjekty príslušné pre zastupovanie štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. v danej veci Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Generálnu prokuratúru

Slovenskej republiky, ktorý procesný stav nezodpovedá právnej úprave ustanovenia § 4 zákona č.
514/2003 Z. z. (žalovanú Slovenskú republiku zastupuje jeden subjekt), odvolací súd sa prioritne v
súdenej veci vysporiadal s otázkou, ktorý orgán má v súdenej veci konať v mene pasívne žalovanej
Slovenskej republiky, ktorú skutočnosť stranám sporu oznámil písomným podaním zo dňa 31.8.2021 (č.
l. spisu 333). Identifikáciu ústredného orgánu verejnej moci, ktorý má v konaniach podriadených režimu

zákona č. 514/2003 Z. z. konať za štát upravuje ustanovenie § 4 tohto zákona. Zákonom č. 412/2012 Z.
z. bolo s účinnosťou od 1.1.2013 ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené. Keďže prechodné
ustanovenia zákona č. 412/2012 Z. z. k novele účinnej od 1.1.2013 neustanovujú inak, platí pre určenie
príslušnéhoorgánuzásadalexposteriorderogatpriori(neskoršízákonrušískorší).Uvedenéjeprejavom
základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve, podľa ktorej na procesné úkony v súdnom konaní

sa zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu (II. ÚS
249/05). V zmysle § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení do 1.1.2013, vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ tohto zákona koná

vo veci náhrady škody Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil
vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru. V zmysle § 4 ods. 1 písm. f/ tohto zákona koná vo
veci náhrady škody Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa
osobitného predpisu (v odkaze pod čiarou je uvedený § 38 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre) v
občianskomsúdnomkonaní,vtrestnomkonaníalebosprávnomkonaní.Vzmysle§4ods.1písm.l/tohto

zákona koná vo veci náhrady škody orgán príslušný podľa písmen a/ až j/, u ktorého bola podaná žiadosť
na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do
pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch,
ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. V danom prípade k žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujme
malo dôjsť v trestnom konaní vo fáze prípravného konania trestného stíhania žalobcu do 11.12.2012

(podanie žaloby). V tejto fáze na úseku trestného stíhania vykonávali svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ
Policajnéhozboru,akoajprokurátor.Vovecináhradyškodyspôsobenejvtomtoúsekutrestnéhokonania
orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia,
ktorý z týchto orgánov je v tom - ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce,

na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku (§ 15 zákona č. 514/2003 Z. z.) podal žalobca na Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky (č. l. spisu - 70), v dôsledku čoho sa Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
stala orgánom verejnej moci konajúcim v danom prípade za štát. Dňa 31.12.2012 nadobudol účinnosťzákonč.412/2012Z.z,ktorýmsameníadopĺňazákonč.514/2003Z.z.,ktorýzákonzmenilustanovenie
§ 4 ods. 1 písm. b/ (ktoré určovalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako orgán konajúci v mene
štátu v prípadoch, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného

zboru) tak, že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.
1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil
vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a 1. prokurátor nezamietol
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného
zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru

alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Keďže
dňa 29.10.2015 bola voči žalobcovi podaná obžaloba, neboli splnené kumulatívne podmienky, aby ako
orgán konajúci v mene štátu bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a preto v súdenej veci v
mene štátu koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.

14. V zmysle § 79 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (účinného k začatia tohto

sporu dňom 11.12.2012 (rovnako aj aktuálne v zmysle § 132 ods. 1 CSP) je nevyhnutnou náležitosťou
žaloby opísanie rozhodujúcich skutočností. Znamená to, že žalobca musí popísať skutkový stav tak, aby
bolo zrejmé, aký nárok a na základe akej skutočnosti si od žalovaného uplatňuje, teda popísať údaje tak,
aby bolo jasné, o čom má súd rozhodnúť. Podľa obsahu žaloby v spojení s návrhom žalobného petitu v
podanížalobcuzodňa16.4.2013jepredmetomtohtosporu podľazákonač.514/2003Z.z.odškodnenie

žalobcu za nemajetkovú ujmu, ktorá mala žalobcovi ako obvinenému vzniknúť porušením článku 48
odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky prieťahmi v trestnej veci vedenej proti žalobcovi vyšetrovateľom
Policajného zboru pod č. ČVS PPZ-18/BOK-V-2007 a v dozorovej veci Úradu špeciálnej prokuratúry
vedenej pod č. VII/2 Gv 5/08, ktorá vec začala dňom 20.2.2007, kedy bolo proti žalobcovi vznesené
obvinenie. V konaní nebolo sporným, že žalobca nárok predbežne uplatnil u žalovanej podľa § 15 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z., preto vec mohla byť prejednaná pred súdom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z.).

15. Prieťahy sú, zjednodušené povedané, stav v konaní (subjektívne/objektívne zlyhanie), kedy orgán
štátu, v tomto prípade orgány príslušné pre vyšetrenie trestnej činnosti nekonali, hoci konať mali,

čím vzniká neodôvodnená doba medzi úkonmi, alebo je to konkrétne obdobie nečinnosti, porušenie
procesných lehôt alebo neefektívne úkony. Na takéto nedostatky v postupe orgánov činných v trestnom
konaní upozorňuje žalobca vo svojej žalobe. Prieťahy v konaní, sú jav, ktorý je síce spravidla aj príčinou
neprimeranej dĺžky konania (nie však vždy) a je samostatnou skutkovou podstatou porušenia Ústavou
Slovenskej republiky garantovaného práva.

16. Vznik prieťahov v priebehu konania pred štátnym orgánom je nesprávnym úradným postupom a
podlieha pod právnu úpravu zákona č. 514/2013 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri
výkoneverejnejmoci.Tentozákonnadobudolúčinnosť1.7.2004abolviackrátnovelizovaný.Žalobabola
na súd podaná dňa 11.12.2012, preto namietaný nesprávny úradný postup podlieha pod právnu úpravu

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení až do účinnosti novely uskutočnenej zákonom č. 412/2012 Z. z. , ktorý nesprávny úradný postup definoval v ustanovení
§ 9 ako porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Prieťahy trestného stíhania žalobcu, na ktoré upozorňoval žalobca v žalobe mali vzniknúť do 11.12.2012
(deň podania žaloby na súd), preto je civilný súd v tomto spore o náhradu škody spôsobenej výkonom
verejnejmocioprávnenýprejudiciálnevyriešiťotázku,čivžalobeuvedenýúradnýpostuporgánuverejnej
moci je nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci. Poukázanie na uvedené je podstatné z dôvodu, že pokiaľ by mali byť namietané prieťahy v
úkonoch vyšetrovania alebo dozorovania aj v období po podaní žaloby v tejto sporovej veci na súd,
potom zákonom č. 412/2012 Z. z. bolo s účinnosťou od 1.1.2013 výslovne do ustanovenia § 9 zákona
č. 514/2003 Z. z. doplnené, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu odškodnenia v konaní
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak o

existencii prieťahov bolo rozhodnuté príslušným oprávneným orgánom. Pri prieťahoch, ktoré vznikali po
1.1.2013 nárok na odškodnenie podľa zákona č. 514/2003 Z. z. bolo možné priznať až po preukázaní
konštatácie prieťahov príslušným orgánom.17. Z hľadiska skutkového stavu považoval pre danú vec odvolací súd za podstatné, že správou
zo dňa 28.10.2009 špeciálny prokurátor žalobcovi v označenej trestnej veci oznámil, že preskúmal
jeho námietky ohľadom oneskorenej reakcie dozorujúceho prokurátora na jeho podania. Konštatuje

skutočnosť, že ...„ V dôsledku ďalších a naliehavejších pracovných úloh však stanovisko nebolo
dopracované a odoslané. Napriek skutočnosti, že ste neboli informovaný o výsledku Vášho podania v
skoršom termíne, hoci ste informovaný mal byť, prieťahy v postupe prokurátora som nevyhodnotil ako
účelové alebo subjektívne zavinené. Tieto boli spôsobené trvalým nadmerným zaťažením prokurátorov
tunajšejprokuratúry,ktorépretrvávauždlhšieobdobie,pričomtentostavzostávatrvaleneriešený.Vaším

trestným veciam, ktoré sú vedené na tunajšej prokuratúre bude odteraz venovaná osobitná pozornosť.“
Na podnet žalobcu zo dňa 8.8.2011, ktorým vytýkal prieťahy v konaní vo veci Úradu špeciálnej
prokuratúry, zn. VII/2 GV 5/2008, ktoré podľa žalobcu trvá pridlho a špeciálny prokurátor nezabezpečil
nápravu, listom zo dňa 14.6.2012 oznámil prvý námestník generálneho prokurátora žalobcovi, že jeho
podnet bol vyhodnotený ako neopodstatnený. Uviedol, že „špeciálny prokurátor vaše podnety vybavil v
súlade so zákonom. Nemožno klásť za vinu orgánom prípravného konania, že niektoré úkony trestného

konania nemožno vykonať pre nedosiahnuteľnosť viacerých osôb, prípadne že niektoré úkony, napr.
ohliadku miesta činu, nebolo možné po istý čas vykonať z objektívnych dôvodov.“

18. Žalobca namieta ako nesprávny (s prieťahmi) aj postup vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru,
úradu boja proti organizovanej kriminalite - odbor východ (pôvodné označenie orgánu) spresnený aj

tým, že dňa 9.11.2011 požiadal o prefotenie spisového materiálu, zväzky č. 1, č. 2 a časť č. 3 (č. l. spisu
31), ktorá žiadosť nebola vybavená. V tejto súvislosti listom zo dňa 7.3.2012 prokurátor úradu špeciálnej
prokuratúry žalobcovi oznámil, že osobitným prípisom usmernil vyšetrovateľa, aby okamžite reagoval na
jeho žiadosť o prefotenie požadovaných častí vyšetrovacieho spisu s tým, že spôsob vybavenia a rozsah
materiálu, ktorý predloží k nahliadnutiu a umožní prefotiť necháva na úvahe vyšetrovateľa vzhľadom na

aktuálny stav vyšetrovania. Dňa 22.6.2012 špeciálny prokurátor žalobcovi oznámil, že ...„pokiaľ ide o
Vašu sťažnosť, že Vám vyšetrovateľ neprefotil časť vyšetrovacieho spisu uvádzam, že vyšetrovací spis
bol od januára 2012 na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky v súvislosti s vašimi sťažnosťami
o preskúmanie postupu špeciálneho prokurátora a tento sa vrátil tunajšej prokuratúre 18.6.2012. Z
uvedenéhodôvoduVámvyšetrovateľnemoholpredložiťknahliadnutiuaofoteniuvamipožadovanéčasti

spisu.“ Žalobca ako zbytočný hodnotí úkon-uznesenie o uložení poriadkovej pokuty zo dňa 10.12.2008
Nikolovi Pajdičovu, uznesenie vyšetrovateľa o pribratí znalca z odboru psychológie zo dňa 10.12.2008,
ktoré bolo uznesením prokurátora zo dňa 23.1.2009 zrušené, alebo vyhotovený znalecký posudok na
skúmanie biologického materiálu. Listom zo dňa 21.9.2011 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry
žalobcovi oznámil, že osobitne bude sledovať opatrenia vyšetrovateľa smerujúce k zabezpečeniu účasti

svedka Ballóka na vyšetrovacích úkonoch a v prípade ďalších neopodstatnených prieťahov vykoná
príslušné prokurátorské opatrenia. Listom zo dňa 13.9.2010 Úrad špeciálnej prokuratúry usmernil
vyšetrovateľa, aby bolo žalobcovi umožnené nahliadnuť do spisu. Podľa správy Prezídia policajného
zboru zo dňa 16.3.2011 bolo umožnené žalobcovi nahliadnuť do spisu dňa 22.2.2011, ktorý termín bol
na žiadosť obhajcu žalobcu presunutý na deň 15.3.2011, kedy do spisu bolo aj nahliadnuté.

19. Podľa článku 48 odsek 2 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky, každý má
právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Účelom základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Žalobca primárne tvrdí, že spôsob vybavovania

jeho vecí, podnetov v prípravnom trestnom konaní vníma vo svojej nemajetkovej osobnostnej sfére
ako stav neistoty a bezmocnosti z vyšetrovania jeho obvinenia zo závažného trestného činu vraždy.
Právny poriadok nestanovuje všeobecne aplikovateľnú lehotu na vybavenie veci orgánmi verejnej
moci. Absencia takejto explicitnej lehoty pri vybavovaní žiadosti, sťažností, podnetov a konania orgánu
verejnej moci však neznamená, že tieto orgány môžu konať bez časového obmedzenia. Pre účely

posúdenia dĺžky lehoty konania verejného orgánu, ktorý rieši a vybavuje vec účastníka konania, je preto
potrebné zohľadniť záujem účastníka konania na rýchlom vybavení jeho podnetov, jeho žiadostí, jeho
veci, a aj všeobecný záujem na riadnom výkone spravodlivosti. Z listinných podkladov predložených
žalobcom vyplýva, že úkony vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora neboli vykonané v primeraných
lehotách. Skutočnosť, že v prípravnom trestnom konaní žalobcu došlo k čiastkovým prieťahom, bola

konštatovaná už v rámci preskúmavania postupu dozorujúceho prokurátora, a v stanovisku - v správe
funkčne príslušného špeciálneho prokurátora zo dňa 28. 10. 2009, ako aj v rámci preskúmavania
postupuvyšetrovateľavstanoviskuprokurátoraÚradušpeciálnejprokuratúryzodňa21.9.2011.Začiatok
formulára Spodná časť formulára20. Nie je možné prehliadnuť ani to, že pokiaľ podľa § 69 zákona č. 301/2005 Z. z. - Trestný poriadok
má obvinený (aj jeho obhajca) právo nahliadať do spisu, robiť si z neho výpisky, odpisy a kópie,

potom vybavenie žiadosti žalobcu o prefotenie časti spisového materiálu zo dňa 9.11.2011 v lehote
do januára 2012, kedy vyšetrovateľ postúpil spis z dôvodu sťažností žalobcu o preskúmanie postupu
špeciálneho prokurátora nadriadenému orgánu, po vrátení spisu dňa 18.6.2012, s vybavením tejto
žiadosti v novembri 2012 (nesporované skutkové tvrdenie) vykazuje známky nečinnosti, keďže nejde
o úkon spojený so skutkovou a právnou zložitosťou trestného konania (je to úkon mechanický) a nie

preto, žeby vyšetrovateľ alebo prokurátor obmedzil dané právo žalobcu z konkrétnych vážnych dôvodov
(opak z výsledkov dokazovania nevyplýva). Známky prieťahu vykazuje aj podľa správy Úradu špeciálnej
prokuratúry v spojení s ďalším časovým vývojom aj umožnenie žalobcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho
spisu. Keďže žalobca mal pre účely obrany proti vznesenému obvineniu právo využiť aj ustanovenie §
69 Trestného poriadku potom mohlo omeškanie s vybavením žiadosti o nahliadnutie do vyšetrovacieho
spisu a s vybavením žiadosti žalobcu o vyhotovenie fotokópii v období od 9.11.2011 do januára 2012 a

od 18.6.2012 do novembra 2012, ovplyvniť subjektívne vnímanie situácie. V časovom období od januára
2012 do 18.6.2012, objektívne žalobcom požadovaný úkon vyhotovenia fotokópie príslušný vyšetrovateľ
z dôvodu absencie vyšetrovacieho spisu splniť nemohol. V tejto súvislosti je totiž potrebné prihliadnuť
na to, že síce nie je možné klásť na ťarchu obvineného to, že využíva svoje procesné práva dané mu
právnym poriadkom, ale opačne nie je možné klásť na ťarchu štátu predĺženie vybavenia žiadosti v

dôsledku reagovania na iné návrhy alebo podania tohto obvineného.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti odvolací súd konštatuje, že v trestnom konaní vedenom
Prezídiom policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor východ, oddelenie
vyšetrovania Košice pod sp. zn. ČVS: PPZ-40/BOK-V-2007 a v dozorovej veci Úradu špeciálnej

prokuratúry, sp. zn. VII/2 Gv 5/08 došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. K takému hodnoteniu viedli
odvolací súd závery samotného dozorujúceho orgánu v trestnom stíhaní žalobcu, reprezentujúceho
orgán verejenej moci, ako aj charakter konania, pretože úkony vyšetrovania a s nimi spojená obrana
obvineného svojou povahou predurčujú vec na čo najrýchlejšie vybavenie. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na to, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uprednostňuje celkový pohľad
na konanie a posudzuje celkové konanie s prihliadnutím na všetky okolnosti ako celok (rozsudok vo
veci Slezák a ostatní proti Českej republike zo dňa 11.10.2005) a prieťah, ktorý sa vyskytne v určitej
fáze konania, toleruje za predpokladu, že celková doba konania nebude neprimeraná (rozsudok vo veci
Žirovnický proti Českej republike zo dňa 9.7.2002). Proti tomuto záveru o tolerovaní prieťahu však v tejto

veci svedčí dĺžka prípravného konania odo dňa vznesenia obvinenia 20.2.2007, a to všeobecne aj z
pohľadu ustanovenia § 209 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z.- Trestný poriadok v znení k rozhodnej dobe,
podľa ktorého vyšetrovanie obzvlášť závažných zločinov by malo byť skončené do šiestich mesiacov
od vznesenia obvinenia, i keď je to lehota len poriadková (nie kogentná) s prípustnými výnimkami.
Pokiaľ ale žalobca štátu vyčíta zbytočné vykonanie úkonov v rámci vyšetrovania obvinenia žalobcu

(napríklad ukladanie pokút, znalecké dokazovanie) odvolací súd poukazuje na to, že rovnako ako
žalobca má právo využívať všetky dostupné prostriedky pre uplatňovanie svojich práv v rámci trestného
konania, čo nemožno v negatívnom zmysle pripočítať žalobcovi na ťarchu, potom nemožno na ťarchu
štátu, respektíve jeho príslušného orgánu v negatívnom zmysle, pripočítať úkony, ktoré podľa názoru
konajúceho orgánu vyvolala úloha štátu preukázať žalobcovi vinu po vznesení obvinenia.

22. Podľa § 17 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Pokiaľ ide nároky spojené s tvrdeným nesprávnym úradným postupom štátu, odvolací

súd aj v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/90/2025, zo
dňa 12.12.2025, vysloveným v tejto súdenej veci poukazuje na to, že v konaní o zadosťučinenie za
nemajetkovú ujmu podľa§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva spôsob vysporiadania vzťahu
priamo z tohto zákona. V tomto prípade súd rozhoduje o konkrétnej forme zadosťučinenia podľa poradia
uvedeného v § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom posudzuje primeranosť zvolenej formy

vzhľadom na utrpenú nemajetkovú ujmu.

23. Je potrebné všeobecne uznať, že v prípade trestného stíhania ide o vec významnú pre osobu
obvineného, ktorá negatívne ovplyvňuje a zaťažuje jeho osobný život a duševnú integritu. Neistotaa obavy z výsledku trestného stíhania, úzkosť a nepohodlie sú samostatnou podstatou nemajetkovej
ujmy ako následku prebiehajúceho trestného stíhania. Na tomto negatívnom vplyve trestného stíhania
založil svoj nárok v súdenej veci aj žalobca (zápisnica z výsluchu žalobcu zo dňa 18.12.2014 - č. l.

spisu 141, písomné podanie zo dňa 20.5.2015 - č. l. spisu 171 a zo dňa 12.6.2018 - č. l. spisu 245 a
výsluch žalobcu pred odvolacím súdom). Zmyslom odškodnenia je v tomto prípade kompenzácia stavu
neistoty v ktorom bol žalobca udržiavaný aj v dôsledku prieťahov v konaní. Odškodnenie sa poskytuje
za neistotu spojenú s postavením obvineného, ktorá je tým väčšia, čím väčší je význam trestného
konania pre obvineného. V súdenej veci sa však žalobca domáha odškodnenia v časovej situácii,

kedy ujma z výsledku trestného konania, teda hrozba trestom, objektívne nemohla zasiahnuť do jeho
života rovnakou intenzitou ako u osoby, ktorej právne postavenie nie je už právoplatne stabilizované. V
podmienkach danej veci nebolo možné prehliadnuť skutočnosť, že žalobca bol obmedzený na slobode
dňa24.8.2006vsúvislostisinoutrestnouvecou,vktorejbolŠpeciálnymsúdomvPezinkurozsudkomsp.
zn. BB-3/2008, zo dňa 24.2.2009, uznaný vinným zo spáchania viacerých závažných trestných činov, za
čo bol odsúdený na výnimočný súhrnný trest odňatia slobody na doživotie. Označená trestná vec bola v

čase namietaných prieťahov právoplatne ukončená Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnutím
sp. zn. 2Toš/5/2009, zo dňa 13.9.2010, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu. Obmedzenie osobnej
slobody žalobcu trvalo teda od 24.8.2006. To znamená, že v čase posudzovaného obdobia prieťahov
bol žalobca osobou, ktorá mala s postavením obvineného alebo obžalovaného v trestnom konaní
nepochybne skúsenosť, keďže počas namietaného trestného konania bol väzobne stíhaný za inú

závažnú trestnú vec a následne vykonával aj výnimočný trest odňatia slobody na doživotie za iný trestný
čin. Trest odňatia slobody na doživotie je v Slovenskej republike najvyšším prípustným trestom, a preto
žalobcovi v čase namietaných prieťahov nebolo možné v súvislosti s ďalším trestným stíhaním uložiť
prísnejší trest. Za týchto okolností síce nemožno úplne vylúčiť existenciu určitého stavu neistoty žalobcu
spojeného s výsledkom predmetného trestného konania, avšak tento stav bol objektívne významne

redukovaný, keďže výsledok konania nemal bezprostredný dopad na jeho osobnú slobodu ani na
jeho aktuálne právne postavenie. Intenzita zásahu do jeho osobnej sféry tak bola podstatne nižšia v
porovnaní s prípadmi, v ktorých trestné stíhanie reálne ovplyvňuje životné pomery obvineného. Žalobca
na odvolacom pojednávaní zároveň poukazoval na skutočnosť, že vyšetrovanie v predmetnej veci
bolo ukončené až v roku 2015 (bola podaná obžaloby na súd), pričom už samotná dĺžka konania má

podľa jeho názoru predstavovať neprimeraný zásah do jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza,
že hoci celková dĺžka konania predstavuje významné kritérium pri posudzovaní primeranosti postupu
orgánov verejnej moci, sama osebe bez zohľadnenia konkrétnych okolností prípadu nie je rozhodujúca
pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V posudzovanom prípade žalobca odvodzuje nárok od
prieťahov v konaní, preto samotná dĺžka trestného konania, hoci aj dlhšia, nebola z hľadiska dopadu

na osobnú sféru žalobcu rozhodujúcim faktorom, keďže jeho právne postavenie bolo už v rozhodnom
období determinované výkonom trestu odňatia slobody na doživotie a výsledok konania nemohol viesť
k zhoršeniu jeho situácie. Pokiaľ ide o odškodnenie nemajetkovej ujmy, odvolací súd preto dospel k
záveru, že prieťahy v trestnom stíhaní žalobcu, v situácii, v ktorej sa nachádzal, nemohli u žalobcu
vyvolať takú intenzitu neistoty, aby bolo nevyhnutné túto ujmu kompenzovať poskytnutím primeraného

zadosťučinenia v peniazoch. Plnohodnotnou formou kompenzácie vzniknutej ujmy je v okolnostiach
tejto veci samotné konštatovanie porušenia práva. K argumentácii žalobcu vybranými rozsudkami
Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné uviesť, že tieto rozsudky neustanovujú absolútny nárok
na priznanie peňažného zadosťučinenia za porušenie práva na vybavenie vecí v primeranej lehote.
Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci Scordino

proti Taliansku, rozsudok Panju proti Belgicku, zo dňa 23.8.2023, bod 64.) priznanie finančného
zadosťučinenia nepredstavuje automatický dôsledok porušenia práva; v závislosti od konkrétnych
okolností prípadu môže byť za postačujúce považované už samotné konštatovanie porušenia, pokiaľ
intenzita zásahu a jeho dôsledky neodôvodňujú priznanie peňažnej náhrady. Podľa názoru ESĽP je
vhodnésícevychádzaťzpevnej,ikeďvyvrátiteľnejdomnienky,ženeprimeranádĺžkakonaniaspôsobuje

nemajetkovú ujmu, ale ESĽP pripúšťa, že v určitých prípadoch vedie dĺžka konania len k nemajetkovej
ujme minimálneho rozsahu alebo k nej vôbec nevedie, za predpokladu, že vnútroštátny súd svoje
rozhodnutie dostatočne odôvodní. Žalobca v čase namietaných prieťahov nebol vystavený riziku, že mu
bude uložený prísnejší alebo ďalší trest, a z tohto uhla pohľadu bolo trestné stíhanie pre žalobcu čo do
svojho významu relatívne obmedzené. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na závery Ústavného

súd Slovenskej republiky vyslovené k tejto preskúmavanej veci v náleze sp. zn. III ÚS 670/2024-46, zo
dňa 13.5.2025 (bod 11. tohto odôvodnenia).24. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku I. (§ 388 CSP) tak, že konštatoval porušenie práva žalobcu na prerokovanie špecifikovaných
vecí bez zbytočných prieťahov a zamietol žalobu v časti uplatneného nároku na zaplatenie peňažného

zadosťučinenia. K tomu, že odvolací v tejto veci v skoršom rozhodnutí vyslovil aj opačné názory
(preukazovanie nemajetkovej ujmy) odvolací súd poukazuje na to, že z ústavného poriadku nevyplýva
právo na nemennosť právneho názoru a judikatúry.

25. Vzhľadom na čiastočnú zmenu rozsudku súdu prvej inštancie rozhodoval odvolací súd nanovo

podľa § 396, § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov
prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania. Žalobcovi, ktorý mal v základe konania úspech,
pričom naväzujúce rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, priznal odvolací súd plný nárok na náhradu trov
konania pred súdmi všetkých inštancii (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP). V zmysle § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160
odsek 2 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).