Uznesenie – Iné práva a slobody ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 29, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Tos/33/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7625010347
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Michalanský
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7625010347.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského a sudcov
JUDr. Miroslava Baňackého, PhD. a JUDr. Miroslava Majerníka v trestnej veci obžalovaného A. B., pre
trestný čin násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1 Tr. zák. o sťažnosti obžalovaného proti
uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 03.04.2026, sp. zn. 1T/78/2025 na neverejnom
zasadnutí konanom dňa 29. apríla 2026 v Košiciach takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. z a m i e t a sťažnosť obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením zo dňa 03. apríla 2026 sp. zn. 1T/78/2025 podľa § 73 ods.
5 Tr. poriadku vzal obžalovaného do väzby z dôvodu väzby podľa § 71 ods. 3 písm. a) Tr. poriadku.
Väzba obžalovanému začala plynúť dňom 2.4.2026 od 16:30 hod. a vykoná sa v Ústave na výkon

väzby v Košiciach. Súd zároveň nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nad
obžalovaným.

Proti tomuto uzneseniu podal obžalovaný sťažnosť, ktorú písomne zdôvodnil prostredníctvom svojho
obhajcu nasledovne.

Napadnuté uznesenie považuje za nezákonné a neprimerané. Uviedol nasledovné skutočnosti a
argumenty: Okresný súd opiera svoje rozhodnutie o väzbe o § 71 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku,
ktorý predpokladá, že obžalovaný sa úmyselne skrýva, je na úteku alebo inak vedome marí trestné
konanie. Je presvedčený, že jeho konanie, hoci bolo objektívne v rozpore s uloženými povinnosťami,
nebolo vedené s týmto úmyslom. Jeho správanie je v skutočnosti prejavom jeho vážneho, neliečeného
psychického ochorenia a hlbokej paranoje z úradného styku.

Dôvodom tohto stavu je traumatická udalosť z minulosti, kedy po podpise listín prišiel o svoj dom v
dražbe. Táto skúsenosť uňho vyvolala patologický strach z akýchkoľvek úradných
dokumentov a podpisovania. Jeho opakované odmietanie preberať zásielky, ktoré vyvrcholilo aj
vyhlásením do zápisnice dňa 3.4.2026, teda nie je prejavom pohŕdania súdom, ale symptómom
psychickej poruchy a strachu, že akýkoľvek kontakt s úradmi povedie k ďalšej osobnej katastrofe. Jeho

vyhlásenie do zápisnice na súde dňa 3.4.2026, že nepreberá žiadne zásielky, je tak nutné vnímať nie
ako akt vzdoru voči súdu, ale ako priamy a úprimný prejav tejto fóbie a chorobného strachu.

Súd v odôvodnení správne poukazuje na jeho opakované hospitalizácie na psychiatrii, avšak tieto
skutočnosti nesprávne vyhodnocuje ako priťažujúce. V skutočnosti sú najlepším dôkazom toho, že
nie je prefíkaný kriminálnik na úteku, ale je chorý človek v akútnej psychickej a sociálnej kríze, ktorý

sa zdržiaval v nemocniciach a v centre pre bezdomovcov, nie na úteku v zahraničí. Tvrdenie o jehoceste do Holandska, založené na neoverenej informácii od zamestnancov centra pre bezdomovcov je
nedôveryhodnou a nepreukázanou fámou, ktorá nemôže slúžiť ako podklad pre rozhodnutie o väzbe.

Väzba má slúžiť účelu trestného konania, nie ako trest alebo prostriedok na riešenie jeho zdravotných
problémov. V jeho prípade je zrejmé, že jeho konanie je takmer výlučne determinované jeho závislosťou
od alkoholu a z nej prameniacich psychických porúch. Umiestnenie do výkonu väzby jeho stav nielenže
nerieši, ale naopak, môže ho ešte zhoršiť a prehĺbiť jeho paranoju a nedôveru v systém.

Je toho názoru, že súd mal namiesto väzby zvážiť uloženie ochranného protialkoholického liečenia
ústavnou formou podľa § 73 Trestného zákona. Tento inštitút by naplnil účel väzby (bol by som pod
stáloukontrolouvuzavretomzariadení,čímbybolazabezpečenájehoďalšiaúčasťnakonaní)azároveň
by adresoval skutočnú príčinu jeho správania. Takýto postup by bol nielen humánnejší, ale aj oveľa
prospešnejší pre ochranu spoločnosti z dlhodobého hľadiska.

Existencia dôvodného podozrenia, že obvinená osoba spáchala trestný čin, je podmienkou sine qua
non regulárnosti vzatia a držania vo väzbe. Aby bolo možné obvineného vziať do väzby, musí okrem
formálnych náležitostí existovať aj tzv. dvojitý materiálny predpoklad vzatia do väzby, a to dôvodnosť
obvinenia a dôvodnosť väzby. Súd rozhodujúci o väzbe je povinný dôsledne sa zaoberať otázkou
dôvodnosti vzneseného obvinenia, a to vrátane preskúmania vzneseného obvinenia zo spáchania

skutku obvineným podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty. (Viď nález ÚS SR, III. ÚS 29/2015 z 18.
februára 2015)

Väzbaakoprostriedokultimaratiopredstavujejedenznajzávažnejšíchzásahovdozákladnýchľudských
práv a slobôd, ku ktorému dochádza v dobe, kedy o vine obvineného nie je právoplatne rozhodnuté a

naráža tým priamo na princíp prezumpcie neviny. V zmysle zásady proporcionality inštitút väzby nesmie
byť použitý vtedy, ak by väzba nebola úmerná opatreniu trestného práva hmotného, ktoré obvineného
podľa očakávania postihne, t.j. ak by bola nepomerne prísnym procesným opatrením vzhľadom na
význam veci a očakávanú sankciu.

Zaistenie osoby na účely trestného konania prostredníctvom väzby predstavuje najzávažnejší zásah
do osobnej slobody jednotlivca, ktorú v čl. 17 ods. 1 každému zaručuje Ústava Slovenskej republiky.
Má za to, že v jeho prípade ide vzhľadom na okolnosti skutku, jeho osobu ako i jeho psychický stav o
neprimeraný zásah do jeho ľudských práv.

Na základe vyššie uvedených skutočností navrhuje, aby odvolací súd po preskúmaní veci napadnuté
uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 1T/78/2025, zo dňa 3. apríla 2026, zrušil a jeho
prepustil z väzby na slobodu.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov

napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce
výrokom napadnutého uznesenia a po zvážení všetkých okolností významných pre rozhodnutie zistil
nasledovné.

Preskúmaním napadnutého uznesenia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, krajský súd dospel k

záveru, že sťažnosť obžalovaného nie je dôvodná.

Krajský súd predovšetkým konštatuje, že okresný súd vo veci rozhodol vecne správne, zákonne a svoje
rozhodnutie založil na konkrétnych, v spise riadne zadokumentovaných skutočnostiach. Odôvodnenie
napadnutého uznesenia nie je postavené na všeobecných alebo hypotetických úvahách, ale na

podrobnom vyhodnotení správania obžalovaného po jeho predchádzajúcom prepustení z väzby na
slobodu. Okresný súd sa náležite zaoberal tak existenciou väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 3 písm. a)
Tr.por.,akoajmožnosťounahradeniaväzbymiernejšímiprostriedkami,pričomsvojezáverypresvedčivo
a logicky odôvodnil.

Za nosnú skutočnosť krajský súd považuje najmä to, že obžalovaný už bol v predmetnej trestnej veci
uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 4. novembra 2025, v spojení s uznesením
Krajského súdu v Košiciach, sp. Zn. 8Tos/80/2025 zo dňa 24.11.2025 prepustený z väzby na slobodu,
a to za súčasného nahradenia väzby prijatím jeho písomného sľubu, uložením dohľadu probačnéhoa mediačného úradníka, povinnosťou oznamovať zmenu miesta pobytu, zákazom vycestovania do
zahraničia, povinnosťou dostavovať sa k probačnému a mediačnému úradníkovi a zákazom požívania
alkoholických nápojov. Obžalovaný tak dostal reálnu možnosť preukázať, že účel trestného konania

možno zabezpečiť aj bez jeho väzobného stíhania.

Z obsahu spisu však vyplýva pravý opak. Obžalovaný sa po prepustení z väzby nedostavil k probačnému
a mediačnému úradníkovi v určenej lehote, nezúčastnil sa ani jedného termínu probačného dohľadu,
odmietal preberať zásielky, nezdržiaval sa na adresách uvádzaných súdu, nerešpektoval výzvy a pokyny

súdu a probačného úradníka a zároveň porušil aj zákaz požívania alkoholických nápojov. Z úradných
záznamov a správ probačného a mediačného úradníka vyplýva, že probačný dohľad sa u obžalovaného
fakticky vôbec nezrealizoval, keďže obžalovaný sa výkonu tohto dohľadu vyhýbal.

Krajský súd pritom nepovažuje za bezvýznamné ani to, že obžalovaný bol po prepustení z väzby
opakovane hospitalizovaný v súvislosti s poruchami správania pod vplyvom alkoholu, pričom jeho pobyt

v psychiatrickej liečebni bol ukončený z disciplinárnych dôvodov pre agresivitu a homicídne vyhrážky
voči personálu. Tieto skutočnosti síce môžu poukazovať na nepriaznivý zdravotný a osobnostný stav
obžalovaného, avšak zároveň potvrdzujú, že obžalovaný nebol schopný ani ochotný rešpektovať
uložené obmedzenia a viesť na slobode riadny život v súlade s povinnosťami uloženými súdom.

Rovnako nemožno prehliadnuť, že zo správy OO PZ Gelnica vyplynulo, že obžalovaný sa nezdržiaval
na ním uvádzaných adresách a podľa informácií z Centra pre bezdomovcov Oáza – Nádej pre nový život
mal v mesiaci január 2026 odísť za prácou do Holandska, pričom bližšia adresa ani čas návratu známe
neboli. Aj keby táto skutočnosť nebola jediným podkladom pre záver o existencii väzobného dôvodu,
zapadá do celkového obrazu správania obžalovaného, ktoré sa vyznačovalo nedostupnosťou pre súd

a nerešpektovaním uložených povinností.

Krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že správanie obžalovaného po jeho prepustení
z väzby napĺňa znaky väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 3 písm. a) Tr. por. Obžalovaný nepreberal
zásielky, nezdržiaval sa na adresách, ktoré boli súdu známe, nerešpektoval príkazy súdu a uložené

povinnosti a svojím konaním maril riadny priebeh trestného konania. Vydanie príkazu na zatknutie preto
bolo logickým dôsledkom jeho predchádzajúceho správania.

Pokiaľ obžalovaný v sťažnosti namieta, že jeho konanie nebolo vedené úmyslom vyhýbať sa trestnému
konaniu, ale bolo dôsledkom jeho psychického stavu, krajský súd uvádza, že táto argumentácia

nemôže obstáť. Pre rozhodnutie o väzbe nie je rozhodujúce iba subjektívne vysvetlenie obžalovaného,
ale najmä objektívne zistené skutočnosti vyplývajúce zo spisu. Tie jednoznačne svedčia o tom, že
obžalovaný po predchádzajúcom prepustení z väzby dlhodobo nerešpektoval uložený režim a maril
výkon súdom uložených povinností. Jeho tvrdený strach z úradného styku nemôže ospravedlniť
systematické nepreberanie zásielok, odmietanie kontaktu s probačným úradníkom a nedostavovanie sa

na nariadené úkony.

K námietke týkajúcej sa psychiatrických hospitalizácií krajský súd uvádza, že okresný súd tieto
skutočnosti nevyhodnotil v neprospech obžalovaného mechanicky alebo neprimerane. Naopak, správne
ich posudzoval v kontexte celkového správania obžalovaného po prepustení z väzby. Psychický stav

obžalovaného a jeho závislosť od alkoholu môžu byť okolnosťami významnými pre ďalší postup vo veci,
avšak v tomto štádiu konania neodstraňujú existenciu väzobného dôvodu, najmä ak práve pod vplyvom
alkoholu dochádzalo k porušovaniu uložených povinností a k rizikovému správaniu obžalovaného.

Za nedôvodnú považuje krajský súd aj námietku, že okresný súd mal namiesto väzby zvážiť uloženie

ochranného protialkoholického liečenia ústavnou formou. O uložení ochranného liečenia podľa § 73 Tr.
zák.možnorozhodovaťspravidlaažvmeritórnomrozhodnutívovecisamej,aksúnatosplnenézákonné
podmienky. V konaní o väzbe však súd nerozhoduje o ukladaní ochranných opatrení ako náhrade väzby
v zmysle návrhu obžalovaného. Navyše, z obsahu spisu vyplýva, že obžalovaný už liečebný režim
absolvoval, resp. mal možnosť sa mu podrobiť, avšak tento bol ukončený z disciplinárnych dôvodov pre

agresívne správanie. Ani táto okolnosť preto neposkytuje reálnu záruku, že by prípadné ponechanie
obžalovaného na slobode splnilo účel trestného konania.Pokiaľ obžalovaný namieta neprimeranosť väzby a poukazuje na zásadu ultima ratio, krajský súd
zdôrazňuje, že okresný súd túto zásadu neporušil. Práve naopak, zo spisu vyplýva, že miernejšie
prostriedky už boli voči obžalovanému použité. Obžalovaný bol prepustený z väzby na slobodu za

súčasného uloženia viacerých povinností a obmedzení, avšak tieto nerešpektoval. Za takejto procesnej
situácie nemožno dôvodne očakávať, že opätovné uloženie rovnakých alebo obdobných miernejších
opatrení by bolo účinné.

Krajský súd preto uzatvára, že ďalšie ponechanie obžalovaného na slobode by bolo v rozpore s účelom

trestného konania. Obžalovaný už dostal možnosť preukázať, že bude rešpektovať súdom uložené
povinnosti, avšak túto možnosť nevyužil. Naopak, svojím následným správaním preukázal, že uložené
povinnosti a obmedzenia nerešpektuje a že miernejšie prostriedky v jeho prípade nepostačujú.

Pokiaľ ide o dôvodnosť trestného stíhania, krajský súd konštatuje, že táto vyplýva už z podanej obžaloby
a z doterajšieho obsahu spisu. V štádiu rozhodovania o väzbe nie je úlohou súdu vykonávať konečné

hodnotenie dôkazov vo vzťahu k vine obžalovaného, ale skúmať, či existuje dôvodné podozrenie, že
skutok, pre ktorý sa vedie trestné konanie, bol spáchaný a že ho spáchal obžalovaný. Tento predpoklad
je v danom prípade splnený.

Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie okresného súdu

je zákonné, vecne správne a presvedčivo odôvodnené. Sťažnosť obžalovaného neobsahuje také
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 3 písm.
a) Tr. por. alebo záver, že väzbu nemožno nahradiť miernejšími prostriedkami.

Preto krajský súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť obžalovaného ako nedôvodnú zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.