Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, June 2, 2014

Súd: Okresný súd Bratislava V
Spisová značka: 10C/221/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513221450
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Martinusová

ECLI: ECLI:SK:OSBA5:2014:1513221450.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V, pred sudkyňou JUDr. Alenou Martinusovou, v právnej veci navrhovateľa:

Slovenská republika - Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava,
proti odporcovi: Hlavné mesto Slovenskej republiky,so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratilava, IČO:
30 845 572, o určenie vlastníctva k stavbe - vojenskému bunkru, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom podaným na tunajšom súde dňa 19.06.2013 navrhovateľ žiadal o určenie, že vlastníkom
stavby - vojenského bunkra, ktorý je postavený pozemku registra C, na parc. č. XXXX/
X o výmere 120 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísané na LV č. X, okres U. V, obec BA - m. č.

R., v k. ú. R., je Y. republika - J. obrany Y. republiky. Návrh odôvodnil tým, že v zmysle § 2 ods.1
Zák. č. 131/1991 do vlastníctva obcí prešli z majetku Slovenskej republiky len tie nehnuteľné veci, ku
ktorým patrilo právo hospodárenia národným výborom, na území, ktorého sa nachádzajú. Keďže sa to
týkalo len vecí, ktoré mal národný výbor v správe a nie v dočasnej správe, došlo pri zápise bunkra do
vlastníctva odporcu k omylu. Naliehavý právny záujem na tomto určení odôvodnil tým, že bez tohto
určenia môže byť jeho právo ohrozené prevodom vlastníctva od nevlastníka predmetnej nehnuteľnosti
na tretiu osobu. Poukázal na skutočnosť, že je vlastníkom ďalších asi 20-tich bunkrov zapísaných na

LV č. XXXX účinného ku dňu 14.12.2011.

Odporca s návrhom nesúhlasil. Uviedol, že vlastníctvo predmetného bunkra získal dňa 01.05.1991 zo
zákona podľa § 2 ods. 1 Zák. č. 131/1991Zb. Poukázal na dokument Osvedčenie zo dňa 11.06.1990,
z ktorého vyplýva, že stavba bunkra bola pridelená do správy štátu bez pridelenia konkrétnemu orgánu
predtým, než správa prešla na Obvodný národný výbor Bratislava V. V prípade pochybností jeho
vlastníckeho práva, žiadal zaoberať sa otázkou vydržania vlastníctva, nakoľko od roku 1991 túto
nehnuteľnosť spravoval, staral sa o ňu, riadne s ňou ako vlastník nakladal.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, odporcu, oboznámením s LV č. 1, č. XXXX,

geometrickým plánom z 12.11.1990, Žiadosťou o zápis do evidencie nehnuteľností z 09.09.1986,
Výpisom evidencie nehnuteľností z LV č. X, Osvedčením zo dňa 11.06.1990, kópiou katastrálnej mapy
zo dňa 02.01.2014, a ostatnými listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil tento skutkový stav:

Obvodný národný výbor Bratislava V vydal dňa 11.06.1990 osvedčenie č. Fin/
maj/90/1990, podľa ktorého ako vecne a miestne príslušný štátny orgán podľa § 1 ods. 1 a 2
vyhlášky č. 61/1986 Zb. Federálneho ministerstva financií o dočasnej správe národného majetku ( ďalej
len „vyhláška“) v spojitosti s § 65 ods. 3 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v platnom zneníprebral do dočasnej správy národný majetok - vojenský bunker, o ktorom sa zistilo, že nie je v správe
žiadnej organizácie, resp. pri nadobudnutí štátom nebolo zrejmé, ktorá organizácia ho má spravovať.
Na základe tohto osvedčenia, Obvodný národný výbor Bratislava požiadal Stredisko geodézie pre

hlavné mesto SR Bratislavu o prevedenie zápisu vlastníckeho práva k vojenskému bunkru v evidencii
nehnuteľností v prospech Československého štátu, s tým, že jeho dočasnú správu vykonáva Obvodný
národný výbor Bratislava V. Vojenský bunker BS-XX Y. bol vybudovaný v rokoch 1937 - 1938 za účelom
obrany štátu. Stále opevnenia, ktorých súčasťou bol aj vojenský bunker boli budované v rokoch 1934 -
1938 na ochranu proti nemeckému agresorovi, podliehali prísnemu utajeniu a preto neboli zapisované

do vojenských kníh, ako ani zakresľované v mapách. Vlastníctvo štátu k vojenským opevneniam nebolo
nikde evidované . Stavba vojenského bunkra bola prvý krát zapísaná na list vlastníctva až 01.05.1991,
a to na LV č. X v prospech vlastníka Československý štát v správe Obvodného národného výboru
Bratislava V.

Z LV č. XXXX, vedenom Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, Bratislavu pre katastrálne
územie R., obec U. - m. č. R., okres U. V súd zistil, že všetky ostatné vojenské opevnenia, ktoré sa

nachádzajú na území obce U. - m. č. R. sú vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe Ministerstva
obrany Slovenskej republiky. Žiadosť o zápis stavieb (bunkrov) do vlastníctva navrhovateľa podľa §
67 ods. 1 Zák. 162/1995 Zb. podal navrhovateľ dňa 12.08.2011.

Podľa tvrdenia navrhovateľa, Obvodný národný výbor Bratislava V nemal vojenský bunker v práve
hospodárenia (správe), ale len dočasnej správe, uvedená nehnuteľnosť teda nemohla v zmysle § 2 ods.

1zákonač.138/1991Zb.omajetkuobcívzneníneskoršíchpredpisovprejsťk 01.05.1991dovlastníctva
odporcu, táto je stále vo vlastníctve štátu a mala by byť v správe Ministerstva obrany Slovenskej
republiky. Navrhovateľ má preto naliehavý právny záujem na zosúladení faktického právneho stavu
so stavom evidovaným v katastri nehnuteľností, v ktorom je ako vlastník vojenského bunkra zapísaný
odporca.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Navrhovateľazaťažujedôkaznébremeno,spočívajúcevjehopovinnostipreukázať,ženapožadovanom
určení má v čase rozhodovania súdu naliehavý právny záujem. Určovacia žaloba podľa § 80 písm.
c) O.s.p. je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde jej pomocou možno eliminovať

stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak,
jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah
a povahu riešeného právneho vzťahu, takže jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravy, ktorá odvráti
prípadné budúce spory medzi jeho účastníkmi. Naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O.s.p. je
daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom,

ktorý je ohrozením navrhovateľovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom
odstrániť; nie je pritom rozhodujúce, ako táto neistota vznikla. Vo všeobecnosti platí, že možnosť žaloby
na plnenie podľa § 80 písm. b) O.s.p. vylučuje existenciu právneho záujmu na určovacej žalobe podľa
§ 80 písm. c) O.s.p. Na druhej strane treba však pripustiť, že navrhovateľovi nemožno odoprieť právnu
ochranu prostredníctvom žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p. aj v tých prípadoch, ak navrhovateľ preukáže,

že má naliehavý právny záujem na tom, aby rozsudkom súdu bolo určené konkrétne právo alebo
právny vzťah napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie žalobou podľa § 80 písm. b) O.s.p.
Splnenie podmienky alebo nesplnenie naliehavosti právneho záujmu v takomto prípade môže závisieť
od posúdenia, či ide alebo nejde o samoúčelnú žalobu, ktorá nevyrieši sporný vzťah ani v jej základoch.
Autoritatívne určenie súdom potom musí ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení

navrhovateľa odstrániť bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích
žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Zásadne
síce platí, že možnosť žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej; tento
predpoklad však nemožno chápať všeobecne. Ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem na
tom, aby rozhodnutím súdu bolo určené určité právo alebo právny pomer napriek tomu, že by mohol

žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú - pri možnosti žaloby
na plnenie - možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života,
ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre
právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie, je určovacia žaloba prípustná
aj napriek tomu, že je možná i žaloba na plnenie. Preto naliehavý právny záujem na určení môže byť

daný i v prípade, kedy by bolo možno žalovať na plnenie, ak sa určovacou žalobou vytvorí pevný právnyzáklad pre právne vzťahy účastníkov a predíde sa tak prípadne ďalším sporom o plnenie, pretože sa
účastníci určovaciemu rozsudku dobrovoľne podrobia a dôsledky vyvodia bez ďalšieho donucovania,
alebo ak žalobou na plnenie nemožno riešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva.

Právo hospodárenia s národným majetkom ku dňu 24.11.1990 upravoval Hospodársky zákonník (zákon
č. 109/1964 Zb.) a vykonávacia vyhláška č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom.

Podľa § 65 ods. 3/ Hospodárskeho zákonníka platného do konca roku 1991, národný majetok pri ktorom
pri jeho nadobudnutí štátom nie je z právneho úkonu alebo z úradného rozhodnutia zjavné, ktorá štátna
organizácia má ktomutomajetkuprávohospodárenia,dočasnespravujeokresnýnárodný výbor,pokiaľ

právny predpis neustanovuje, že tak robí iný štátny orgán lebo organizácia. To isté platí i o národnom
majetku, o ktorom sa zistí, že k nemu nemá právo hospodárenia žiadna organizácia.

Podľa § 4 ods. 2 Vyhl. č. 119/1988 Zb.

(2) Národné výbory, prípadne organizácie nimi riadené alebo spravované, majú právo hospodárenia
s nehnuteľným národným majetkom, ktorý neslúži na plnenie ich úloh, pri ktorom však spoločenský
záujem vyžaduje, aby zostal v celospoločenskom vlastníctve pre budúce úlohy. Môžu tiež mať právo

hospodárenia s budovami, ktoré nie sú obytnými domami a sú určené na to, aby sa celkom alebo
čiastočne prenechali na užívanie niekoľkým socialistickým organizáciám na plnenie ich úloh, a niekoľké
organizácie ich tiež užívajú.

Dočasnú správu národného majetku riešila vyhláška č. 86/1977 Zb. o dočasnej správe národného
majetku (§ 1 ods. 2 písm. i/) nahradená vyhláškou č. 61/1986 Zb. o dočasnej správe národného majetku,

ktorá bola účinná v čase prijatia zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení.

Dočasná správa bola samostatné právo svojho druhu, ktorého prostredníctvom vykonávala organizácia
vlastnícke právo štátu . Ako už bolo spomenuté, v minulosti platila tzv. „ dočasná správa“, kde príslušnosť
bola zväčša vecou okresných národných výborov, poprípade okresných úradov.

Dňa01.05.1991nadobudolúčinnosťzákonč.138/1991Zb.omajetkuobcívzneníneskoršíchpredpisov,

ktorého účelom bolo ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva
obcí a upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí s ich majetkom.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov do vlastníctva
obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej
štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v

znení neskorších predpisov právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

Teda podľa § 2 ods. 1 tohto zákona do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci,
ku ktorým patrilo ku dňu 23. a 24.11.1990 právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých
sa nachádzajú. Predpokladom prechodu vlastníctva veci na obce sú vlastníctvo Slovenskej republiky
a existencia práva hospodárenia národného výboru k 24.11.1990. Majetok štátu, ktorý neprešiel do

vlastníctva obcí v zmysle tohto zákona bol ten, ktorý nespĺňal oba predpoklady (v písm. a/ a b/) podľa
§ 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. Žiaden zo spomínaných právnych predpisov nerozlišuje a
špeciálne nezdôrazňuje trvalú a dočasnú správu majetku štátu, či prechod vlastníctva štátu v dočasnej
správe alebo trvalej správe národných výborov. Nie je ani stanovená podmienka, že správa národných
výborov má byť trvalá, s prípadnou definíciou dôvodov, na základe ktorých k tejto správe majetku došlo.

Súd konštatuje, že v predmetnom konaní navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na danom
určení.

Z LV č. 1 (č. l. spisu 63) časť A, súd zistil, že už v 1. zápise je uvedené Československý štát - Obvodný
národný výbor Petržalka - zápis z roku 1963, v 2. zápise je uvedené Československý štát - Miestny
národný výbor Petržalka - zápis z roku 1973, v 3.zápise je uvedené Československý štát - Obvodný

národný výbor Bratislava V - zápis z roku 1986, v 4. zápise je uvedené Hlavné mesto Slovenskej
republiky Bratislava - zápis z roku 1992.Odporca v konaní preukázal, že s nehnuteľnosťou, ku ktorej nadobudol vlastnícke právo k 01.05.1991,
po celú dobu trvania jeho vlastníckeho stavu sa o ňu staral, spravoval ju a hospodáril s ňou ako s
vlastnou.

Na základe vyššie uvedeného súd má za to, že vlastnícke právo k vojenskému bunkru nadobudol
odporca k 01.05.1991 ex lege, podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení
neskorších predpisov. V danom prípade boli splnené podmienky prechodu vlastníctva majetku štátu na
obec, teda na odporcu. Odporcovi v zmysle cit. Zák. č. 138/1991 Zb. prináležalo právo hospodárenia
s nehnuteľnosťou a to trvalo ku dňu účinnosti cit.zákona. Z LV. Č. X nesporne vyplýva, že vlastnícky

bunker patril štátu, čo je nesporné už z vyššie uvedených zápisov „ Československý štát“ s pomlčkou, s
tým, že takto sa vyznačoval subjekt s právom hospodárenia. Súd preto návrhu nevyhovel. Okrem tohto je
súd názoru, že navrhovateľ neosvedčil svoj naliehavý právny záujem na danom určení, nevysvetlil, ktoré
skutkové okolnosti vedúce k sporu medzi účastníkmi zakladajú potrebu určiť súdom, či tu právny vzťah
je alebo nie je. Navrhovateľ nepreukázal, že práve táto určovacia žaloba je procesne najvhodnejším
nástrojom, ktorý tento spor vyrieši, v čom je právna neistota vo vzťahu účastníkov, keď odporca ako

vlastník daný bunker vlastnil 12 rokov, staral sa oň a na druhej strane navrhovateľ iniciuje ponukové
konania na predaj alebo bezodplatný prevod nehnuteľností - iných bunkrov. Súd preto návrh zamietol
i pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na danom určení.

Odporca žiadal prihliadnuť na skutočnosť, že o predmetnú nehnuteľnosť sa staral nepretržite po dobu
12 rokov a preto pripadá do úvahy aj nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním.

Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo
ten, kto vykonáva právo pre seba.

Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
o tom, že mu vec alebo právo patrí je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená.

Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci ak ju má
nepretržite v držbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa ods. 2 takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva,
alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§
125).

Vydržanie je osobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených
podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K
tomu,abybolomožnénadobudnúťvlastníckeprávovydržanímmusiabyťsplnenézároveňtietozákonné
predpoklady : a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť
vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej

doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu

na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo
nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu
bol i domnelý dôvod (titulus putativus), teda, ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať
zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú

vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a
z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré
budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký
oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie,
ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na

rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny
dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušnéhokatastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu ( aj putatívneho ), ktorý
jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje.

K zákonným predpokladom vydržania patria: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú

vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu
vydržania počas zákonom stanovenej doby (pri nehnuteľnostiach 10 rokov).

Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú známe žiadne také okolnosti,
ktoré by vyvolali pochybnosti, že odporca nie je vlastníkom nehnuteľnosti. Navrhovateľ preukázal
platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý bol základom pre zápis vlastníckeho práva do

príslušného katastra nehnuteľností, teda, že mal k nehnuteľnosti právo hospodárenia ku dňu účinnosti
Zák. č. 138/1991 Zb. a vlastnícke právo na neho prešlo ex lege podľa § 2 ods.1, a teda mal nehnuteľnosť
nepretržite po dobu 12 rokov v oprávnenej držbe ako jej vlastník.

Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ust. § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle vyššie citovaných ust. § 142 ods.1 a § 151 ods. 1
veta prvá O.s.p. Odporca ako úspešný účastník by v konaní mal právo na náhradu trov konania, ktoré
mu v konaní vznikli v súvislosti s účelným uplatňovaním alebo bránením práva proti navrhovateľovi.
Odporcovi však trovy konania nevznikli a preto súd rozhodol o trovách konania tak, ako je uvedené vo

výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho

robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom

len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková

povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z. z. o správe a
vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).