Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/176/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7812213348
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7812213348.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov

JUDr. Pavla Tkáča a JUDr. Petra Tutka, v právnej veci žalobcu D. W., U..W.. W. W. B. O., V. Č.. X, IČO:
XX XXX XXX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou X.. Q. D. W..Y..R.., so sídlom v O., B. Č.. XX, proti
žalovanému Š. J., nar. XX.X.XXXX, bytom S. Č.. XXX, o zaplatenie 519,86 eur, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 9.1.2013 č.k. 12C/594/2012-35 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 243,64 eur
spolu s úrokom z úverovej istiny vo výške 10,55 % ročne za čas od 5.6.2012 do zaplatenia a úrok z

omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 243,64 eur za čas od 1.8.2012 do zaplatenia, to všetko v
lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti nárok žalobcu zamietol a žiadnemu z
účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 519,86 eur z titulu
istiny ako aj o nároku na priznanie zmluvných úrokov vo výške 39 % ročne od 5.6.2012 do zaplatenia
a na nároku na úrok z omeškania.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo
dňa 15.2.2011. Z obsahu zmluvy vyvodil, že bol poskytnutý úver vo výške 587,28 eur, pričom predajná

cena tovaru bola 652,53 eur a priama platba pri uzavretí zmluvy 65,29 eur. Bolo dohodnutých 15
mesačných splátok vo výške 52,59 eur mesačne. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá do 15.3.2011
a v zmluve bola uvedená percentuálna miera nákladov (RPNN) vo výške 46,79%. Poukázal na to, že
žalobca dňa 7.6.2012 žalovanému písomne oznámil odstúpenie od úverovej zmluvy a zároveň ho vyzval
na zaplatenie úverovej istiny vo výške 446,12 eur, dlžných úrokov, poplatkov a poistného vo výške 61,21
eur, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 12,53 eur. Z potvrdenia o odfinancovanie
peňažných prostriedkov zistil, že žalovanému bola prefinancovaná suma 587,28 eur a z potvrdení o

prijatí splátok bolo zistené, že žalovaný zaplatil žalobcovi celkovo sumu 368,13 eur v 6 splátkach, pričom
5 splátok bolo v dohodnutej výške a šiesta v mesiaci október 2011 v sume 105,18 eur.V dôvodoch rozsudku súd prvého stupňa odcitoval konkrétne ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 52 ods. 1 - 4 a § 53 ods. 1-6 a ods. 10 Obč. zákonníka a na
základe toho uzavrel, že žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver na základe ktorého tento uhradil

cenu tovaru. Konštatoval, že úverová zmluva je upravená ako právny inštitút v Obchodnom zákonníku,
ale vzhľadom k tomu, že v tomto prípade sa jedná o spotrebiteľský úver, tento záväzkový právny
vzťah sa riadi osobitným predpisom a to zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj
ustanovením § 53 a nasl. Obč.zákonníka. Konštatoval, že zmluvné podmienky dohodnuté v zmluve
skúmal v súlade s § 4 zákona o spotrebiteľskom úvere a konštatoval, že uzavretá zmluva súčasťou ktorej

boli aj všeobecné obchodné podmienky D. W., U..W.. bola vyhotovená v písomnej forme. Podstatná časť
informácií vyplývajúcich z § 4 však bola zahrnutá do všeobecných obchodných podmienok a nebola
uvedená na strane, kde sa nachádzal samotný text zmluvy. Všeobecné podmienky neboli osobitne
podpísané žalovaným a mal za nepochybné, že tieto boli určené v rovnakom znení pre široký okruh
potencionálnych spotrebiteľov a sú využívané pre množstvo zmlúv uzatváraných s inými spotrebiteľmi.
Konštatoval teda, že sa nejednalo o žiadne individuálne dojednanie zmluvných podmienok. Mal za to,

že samotný obsah zmluvy nebol náležite vysvetlený žalovanému, čím žalobca porušil svoju povinnosť
poskytovateľovi, predovšetkým s poukazom na zle čitateľný text. Mal za to, že žalovaný v konaní
preukázal,žejehopozornostiuniklo,žemalbyťajpoistený,čozistil,ažvprebiehajúcomsúdnomkonaní.
Bol toho názoru, že žalobca bol ako veriteľ v čase uzavretia zmluvy povinný v záväznej časti zmluvy
vyjadriť práva a povinností zmluvných strán jednoznačným spôsobom, aby mal spotrebiteľ prehľad, aké

sú celkové náklady spojené s poskytnutím úveru. Žalovaný by sa takto mohol kvalifikovane rozhodnúť,
či úver zodpovedá jeho možnostiam a platobným schopnostiam, i keď výška splátok a ich počet bola
jediná informácia, ktorá bola zrejme známa žalovanému a ktorej rozumel, v kontexte s ďalšími nákladmi,
prípadne poplatkami a možnými zmluvnými pokutami uvedenými len vo Všeobecných podmienkach
(čitateľných len pomocou lupy), spotrebiteľovi mohli tieto informácie uniknúť. Konštatoval, že ide o

typ formulárovej zmluvy bez možnosti žalovaného akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť jej obsah, čo je v
rozpore s § 4 ods. 1 a ods. 6 zákona o spotrebiteľskom úvere účinného v čase uzavretia zmluvy.

Z vykonaného dokazovania vyvodil, že žalovanému bol poskytnutý úver v sume 587,28 eur, pričom
žalovaný z neho zaplatil 368,13 eur. Konštatoval, že v tejto sume bolo zahrnuté aj poistné vo výške
37,50 eur, pričom poistná zmluva nebola platne uzavretá.

Prijateľnosť zmluvných podmienok posudzoval aj z hľadiska výšky úroku, ktorý žalobca uplatnil vo výške
39 %. Poukázal na uverejnenie priemerných úrokových mier z úverov poskytnutých v eurách, resp.
rezidentom eurozóny platných v roku 2011 zistených zo stránky NBS tak, že výška priemerného úroku
vo februári 2011 bola 10,55 % ročne. Konštatoval, že uplatnený úrok vo výške 39% takto prevyšoval
najmenej 3-ásobne priemerné úroky bánk v rovnakom období, čo vyhodnotil ako zjavne neprimeraný

úrok a teda aj neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z tohto dôvodu vykonal prepočet tak, že vychádzal z
priemerného úroku 10,55 % čo vyčíslil na sumu 61,99 eur. Pripočítaním tejto sumy poskytnutému úveru
by cenu úveru predstavovala sumu 649,27 eur a keďže žalovaný zaplatil sumu 368,13 eur rozdiel medzi
uvedenými sumami vo výške 281,14 eur znížený o zaplatené poistné (37,50 eur) predstavoval sumu
243,40 eur. Do takejto výšky považoval nárok žalobcu za dôvodný s pripočítaním úroku 10,55 %, nad

uvedený rámec žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

S poukazom na omeškanie žalovaného priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky 0,75%, ku ktorému bolo pripočítaných 8 percentuálnych
bodov a takto vyčíslený úrok z omeškania vo výške 8,75%.

S poukazom na čiastočný úspech oboch účastníkov v konaní, nepriznal im náhradu trov konania.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť v napadnutej
zamietavej časti a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených
v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p. keď konštatoval, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil.
V obsiahlom odvolaní zopakoval aké jednotlivé nároky žalobca v konaní uplatnil a na základe čoho

ich v jednotlivých položkách aj vyčíslil. V náväznosti na dôvody zamietavých výrokoch konštatoval, žežalovaný v pravej hornej časti licovej strany predmetnej úverovej zmluvy vyhlásil, že sa oboznámil so
všeobecnými obchodnými podmienkami k zmluve o spotrebiteľskom úvere, súhlasí s nimi bez výhrad
a žiada, aby mu žalobca poskytol spotrebiteľský úver na nákup tovaru tak, že financovanú sumu

uhradí priamo na účet predajcu. S poukazom na konkrétne ustanovenia všeobecných obchodných
podmienok konštatoval, že zastáva názor, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď tvrdil, že Všeobecné obchodné podmienky neboli osobitne
podpísané žalovaným aj napriek tomu, že tieto tvoria súčasť úverovej zmluvy, ktorú žalovaný podpísal,
čím jednoznačne deklaroval súhlas s nimi. Nesúhlasí preto so záverom súdu, že žalovaný nemal

možnosť akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy a to z dôvodu, že žalovaný pri uzatváraní
úverovej zmluvy nežiadal žalobcu o zmenu zmluvných ustanovení, nerozporoval ich, ale práve naopak
vyslovil s nimi súhlas. S poukazom na časť D lícovej strany úverovej zmluvy uviedol, že žalovaný sa
oboznámil aj s Rámcovými zmluvami o poistení a s aktuálnymi všeobecnými poistnými podmienkami
poisťovne D. W. U..W... A zároveň uviedol, že súhlasí s nimi a svojím podpisom vyjadruje súhlas
s poistením. Má preto za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, ak na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, že poistná zmluva nebola platne
uzavretá.

Ohľadne súdom nepriznaných úrokov zo zmluvy konštatoval, že nemožno priamo porovnávať úrokové
sadzby komerčných bánk s úrokovými sadzbami nebankových subjektov, ktoré tieto úvery poskytujú
a to z dôvodu rozdielneho zabezpečenia pohľadávky z takýchto úverov a teda aj rozdielneho rizika

nesplatenia úveru, ktoré sa v cene úveru prejavuje. Je toho názoru, že úroková sadzba vo výške 39%
ročne bola v danom čase a mieste uzatvárania úrokového vzťahu s prihliadnutím na druh úveru, jeho
výšku a dobu splatnosti a neexistencie zabezpečenia obvyklá a primeraná. Do porovnania už vôbec
nemožno zaradiť základnú úrokovú sadzbu NBS, keďže táto poskytuje peňažné prostriedky len bankám
a nie komerčným spotrebiteľom. Má za to, že v čase uzavretia úverovej zmluvy žiadna fyzická osoba

nemohla získať nezabezpečený spotrebiteľský úver s úrokovou sadzbou, čo i len blízko základnej
úrokovej sadzbe NBS vo výške 10,55%.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o
trovách konania podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa

§ 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p. keď vykonal všetky
účastníkmi označené dôkazy, tieto aj vyhodnotil postupom podľa § 132 O.s.p., vec aj správne právne
posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie uplatneného nároku. Pri jeho aplikácii na skutkový stav sa však
dopustil čiastočného nesprávneho právneho posúdenia, ktoré však nemalo vplyv na vecnú správnosť

rozsudku v preskúmavanom zamietavom výroku.

Z dôvodov prvostupňového rozsudku vyplýva, že tento sa pri posudzovaní nároku žalobcu vyporiadal
s obsahom zmluvy z ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok. Pri tomto posudzovaní sa riadil ust. § 52 ods.
1-4 a § 53 ods. 1-6 a ods. 10 Obč. zákonníka upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy, ako aj ustanoveniami
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V tomto smere zaujal názor, že pri posúdení nároku

žalobcu v zmysle § 53 Obč. zákonníka sa vyporiadával s podmienkami zmluvy o spotrebiteľskom úvere
ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi konania. Prijateľnosť zmluvných podmienok hodnotil osobitne v
časti dohodnutej výšky zmluvných úrokov a v tomto smere ich vyhodnotil ako úrok neprimeraný a teda
uzavretý na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Uvedené závery súdu prvého stupňa sa týkajú celej časti zmluvy ohľadne zmluvného úroku a z

toho vyplýva logický záver, že pokiaľ súd prvého stupňa konštatoval v tomto smere uzavretie zmluvy
na základe neprijateľných zmluvných podmienok, z toho vyplýva záver o neplatnosti zmluvy v
celej tejto časti a z tohto titulu žalobcovi nemohol vzniknúť nárok. Súd prvého stupňa však napriektakémuto záveru žalobe v tejto časti čiastočne vyhovel, čo predstavuje logický rozpor so závermi o
neprijateľných zmluvných podmienkach v tejto časti. Vzhľadom k tomu, že žalovaný nepodal odvolanie
voči vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvého stupňa, nemal odvolací súd priestor v odvolacom

konaní tieto nesprávnosti napraviť.

V rámci preskúmavania zamietavého výroku rozsudku súdu prvého stupňa sa odvolací súd zhoduje so
záverom súdu prvého stupňa o tom, že okolností uzavretia časti zmluvy ohľadne zmluvných úrokov
predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozsah tejto neplatnosti odvolací súd posudzoval podľa
ust. § 41 Obč. zákonníka a prihliadol v tejto otázke na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR podľa

ktorého ak sa podľa § 41 Obč. zákonníka dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu,
je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu, alebo z jeho obsahu alebo z okolností,
za ktorých možností a nemožnosti oddelenia právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a
obsahu celého právneho úkonu a nielen z hľadiska oddelenej časti. Zmluvu, pokiaľ ide o jej zákonom
určené pojmové znaky treba chápať ako nedeliteľný celok. V rámci tejto je však možné oddeliť časť
zmluvy, ktorá v sebe obsahuje dohodu o výške úrokov od samotnej zmluvy. Pokiaľ však súd vyhodnotí

túto časť zmluvy ako neplatnú, nemožno ešte neplatnosť tejto časti zmluvy ďalej deliť postupom aký má
na mysli ust. § 41 OZ (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5Cdo 26/2011).

Pokiaľ teda súd prvého stupňa vyhodnotil ako neplatnú osobitnú časť zmluvy o zmluvných úrokoch (s
jeho závermi v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje) , jej neplatnosť neumožňuje priznať takýto
zmluvný úrok ani vo výške, v ktorej by ho bolo možné podľa názoru súdu prvého stupňa považovať za

dôvodný.

S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zamietavom výroku ohľadne
nároku žalobcu na priznanie zmluvných úrokov potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Súčasťou zamietavého výroku je aj nárok žalobcu, ktorý tento odvodzuje od poistnej zmluvy. V tomto
smere sa odvolací súd zhoduje so závermi súdu prvého stupňa v tom, že tento nárok nemožno

považovať za dôvodný. Z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že samotné jej znenie sa
týkalo klasického spotrebiteľského úveru za účelom úhrady ceny tovaru. K tejto je však pripojené aj
rozsiahle znenie označené ako vyhlásenie spotrebiteľa, ktoré sa dotýka úplne iného právneho vzťahu,
spočívajúceho v revolvingovom spotrebiteľskom úvere (kreditná karta) ako aj poistenia klienta. Z takto
formulovaného obsahu zmluvy nie je zrejmé, či žalovaný ako spotrebiteľ pri podpise zmluvy si bol

vôbec vedomý toho, že týmto podpisom potvrdzuje nielen podmienky pre uzavretie tzv. klasického
spotrebiteľského úveru, ale aj ďalšie právne vzťahy medzi nimi aj právny vzťah z poistenia, ktorého
účastníkom je úplne iný subjekt, teda poisťovňa. Z takto formulovaného textu nemožno teda vyvodiť
odôvodnený záver o tom, aby žalovaný ako spotrebiteľ mal jasný úmysel uzavrieť súčasne s úverovou
zmluvou aj poistný vzťah z ktorého žalobca uplatňuje nárok na úhradu poistného. Aj v tejto časti teda

odvolací súd považuje odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú.

Na základe toho odvolací súd zamietavý výrok rozsudku súdu prvého stupňa vrátane správneho výroku
o trovách konania potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Neúspešnému
žalobcovi v odvolacom konaní náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a žalovaný si takýto nárok

neuplatnil, preto odvolací súd nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.