Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/269/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217922
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyaková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217922.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Lýdie Gálisovej a JUDr. Dagmar Podhorcovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 07. októbra 2010 č. k.
19C/24/2013-144 a uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 30. októbra 2013 č. k. 19C/24/2013-158,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 30.10.2013 č.k. 19C/24/2013-158 p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby mu
odporca zaplatil titulom majetkovej škody sumu 2.738,31 eura a titulom nemajetkovej ujmy sumu 547,66
eura. v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na výsledky vykonaného dokazovania,

najmä na obsah spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 14Er/650/2010, z ktorého zistil, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd dňa 05.08.2010. Súd
vyzýval oprávneného prostredníctvom súdneho exekútora na predloženie zmluvy o úvere a zmenky,
ktoré boli súdu zaslané dňa 29.09.2010 a súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia dňa 08.10.2010.
Voči rozhodnutiu bolo podané odvolanie, ktoré oprávnený zobral späť a odvolací súd odvolacie
konanie zastavil. Súd uznesením zo dňa 29.05.2012 č.k. 14Er/650/2010-48 exekučné konanie zastavil,
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.02.2013. V ďalšej časti prvostupňový súd poukázal na

ust. § 4, § 9, § 15, § 16, § 17 a § 19 zákona č. 514/2003 Zb. zákonov o zodpovednosti za škodu pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a na ust. § 41 a § 44 Exekučného poriadku. Ďalej
uviedol,ženavrhovateľsadomáhalškodyzanesprávnyúradnýpostupzdôvodu,žekvydaniupoverenia
nedošlo k zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote, ako aj preto, že exekučný súd skúmal
opätovne právo navrhovateľa na zaplatenia dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na
takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci pre rozhodnutie v právnom vzťahu
medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Z uvedených dôvodov súd zisťoval, či

došloknedodržaniuzákonnej,resp.primeranejlehoty,zakéhodôvoduačijetodôvodnanáhraduškody,
resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Žiadosť o udelenia poverenia bola súdu doručená 05.08.2010 a súd
rozhodol o tejto žiadosti 08.10.2010, t.j. v lehote 64 dní. Avšak súd vyzýval oprávneného na predloženie
dokladov, ktoré boli predložené dňa 29.09.2010 a potom súd rozhodol v primeranej lehote, teda nedošlojeho postupom k nesprávnemu úradnému postupu. Žiadosti o udelenie poverenia nebolo vyhovené a
tátobolasúdomzamietnutá.Akjepredmetomrozhodcovskéhokonaniaspolusospotrebiteľskéhopráva,
exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

právneho vzťahu a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom znamenajúci neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného konania. Preto
dospel k názoru, že na strane odporcu konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu vo veci a preto sa už ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej
ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť odporcu za škodu. V závere uviedol, že

návrh navrhovateľa nepovažoval za premlčaný. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP
tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech nepriznal trovy konania, keďže mu žiadne trovy nevznikli.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ a odvolanie zdôvodnil
ust. § 221 ods. 1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým,
že v konaní došlo k vadám a to k vade - odňatiu možnosti konať účastníkovi. V konaní došlo k vadám

uvedených v § 221 ods. 1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP
spojenie s ust. § 220 ods. 1, § 221 ods. 1 písm. h/ a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP
a nesprávneho rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

(§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

V prvom bode svojho odvolania navrhovateľa zdôvodnil ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Zb. zákonov
a uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím
inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Zb. zákonov. Podľa

jeho názoru súd bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v
znení účinnom pred prijatým zákona č. 412/2012 Zb. zákonov a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Zb. zákonov v znení účinnom zákona č. 412/2012 Z.
z.. Svojim rozhodnutím de juro a de facto aplikoval princíp retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedol,
že súd vytvára konštrukciu podľa ktorej jej nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je

anulovaný značnou nedôveryhodnosťou. Uviedol, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Nemal
k dispozícii exekučný spis a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, preto označil ako dôkaz
exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho
orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom

ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej neistoty uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určeným zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne riadne výkonu exekúcie
nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. V závere

uviedol, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami.
Má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,
na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázal na stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. náraz

ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej uviedol, že Štrasburgský
súduviedol,žedohovorzaväzujezmluvnéštáty,abyorganizovalisvojprávnyporiadoktakýmspôsobom,
aby vyhovel požiadavkám čl. 6 ods. 1 zahŕňajúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie. Nedostatok
takýchtoopatrenínemôžebyťdávanýzavinujemuatovoformetej,ženepresadzovalvydaniepoverenia

zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu
k prerokovaniu v primeranej lehote. On takýto záväzok nemá. Z uvedených dôvodov a vzhľadom na
vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil
na nové konanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Súdprvéhostupňauznesenímzodňa30.10.2013č.k.19C/24/2013-158uložilnavrhovateľovipovinnosť,
aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vovýške 20,00 eur a to podľa položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov. Zároveň uviedol, že ak
sa poplatok v určenej lehote nezaplatí bude ho súd vymáhať.

Uznesenie súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ a domáhal sa,
aby prvostupňový súd s poukazom na ust. § 210a OSP napadnuté uznesenie zrušil, prípadne, ak
súd prvého stupňa tento postup nevyužije, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. V
dôvodoch svojho odvolania uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť a tým
je odôvodnenie a preto napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné pre úplnú absenciu dôvodov jeho

vydania.Ďalejuviedol,žemubolvyrubenýsúdnypoplatokvovýške20eurzapodanéodvolanievzmysle
položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov. Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa
poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobené nezákonným úradným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného
úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhrady škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie
úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych

poplatkov. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný
na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cbo/39/2007, z ktorého vyvodil, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zo
zákona č. 71/1992 Zb. (sadzobník súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú. V takomto prípade

poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. V
sadzobníku súdnych poplatkov nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi bola preto v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb.
uložená poplatková povinnosť v prípade, keď ju nemal. V tejto súvislosti zdôraznil, že použitie analógie

legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené. V závere
uviedol, že podľa ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkov z úkonov navrhnutých alebo za konania
začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú
splatnými po 30.09.2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., a preto je nutné v súvislosti s podaním odvolaním aplikovať

právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych
poplatkoch konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom

konaniavzákonnomstanovenejlehote(§201,§204ods.1OSP)azistení,žeodvolaniespĺňanáležitosti
§ 205 a nasl. OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa byť viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 211 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvého stupňa, pretože odvolací
súd nezistil výnimky ust. § 213 ods. 2 až 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 OSP) dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a vec správne
posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP dáva možnosť odvolaciemu súdu vypracovanie tzv. skráteného

odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v celom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako aj
právnej stránke; ak sa odvolací súd, čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho

iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého
stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania
a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplní ďalšie dôvody.Predtým ako odvolací súd pristúpil k samotnému prejednaniu odvolania navrhovateľa zaoberal sa
namietanou vadou konania spočívajúcej v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom (§ 221 ods. 1

písm. f/ OSP).

Navrhovateľom namietané odňatie možnosti konať pred súdom musí byť chápané tak, že odňatie
možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu (z jeho procesným
postupom v konaní), zo samou procedúrou prejednaní veci pred súdom (a nie z jeho právnym

hodnotením veci zaujatom v napadnutom rozhodnutí). Navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania ani
nezdôvodnilvčomvideluvedenúvadukonania.odvolacísúdpretopodrobilpreskúmaniuodvolacídôvod
navrhovateľa a dospel k záveru, že prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady
namietanej navrhovateľom v dôvodoch svojho odvolania. Vzhľadom k tomu, že nezistil vady konania,
pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie prvostupňovému súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa
meritórnemu preskúmaniu a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľa spočívajúc v tom, že

prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a následne vecne správne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Jozef Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Levice dňa 05.08.2010. Návrh na vykonanie
exekúcie oprávnený spísal do zápisnice pred súdnym exekútorom dňa 10.06.2010. Súd vyzval súdneho

exekútora na predloženie originálu alebo overenej fotokópie zmluvy o úvere uzatvoreným s povinným a
zmenky, na základe ktorých bol vydaný exekučný titul. Oprávnený reagoval prípisom doručeným súdu
29.09.2010, doložil všetky doklady potrebné k návrhu na vykonanie exekúcie a namietal, že nie je
zrejmé na základe akého právneho predpisu je povinný konajúcemu súdu zaslať okrem predloženej
fotokópie zmluvy aj jej originál alebo úradne osvedčenú fotokópiu. Súd uznesením z 08.10.2010 č.k.

14Er/650/2010-15 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Navrhovateľ podal proti uzneseniu odvolanie, ktoré vzal dňa 20.01.2011 späť, preto odvolací súd
uznesením zo dňa 30.06.2011 č.k. 25CoE/45/2011-39 odvolacie konanie zastavil. Následne súd
prvého stupňa uznesením zo dňa 29.05.2012 č.k. 14Er/650/2010-48 exekučné konanie zastavil a toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.02.2013.

Navrhovateľ sa domáhal svojho nároku titulom, že nebolo vydané rozhodnutie v zákonnom stanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ zákona
č. 233/1995 Zb. zákonov bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia, boli exekučným titulom aj
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov od a/ po p/ podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného

poriadku. Exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2 je
uvedené, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia, na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný
titulpodľa§41ods.2písm.c)ad).Odvolacísúdsastýmtonázoromprvostupňovéhosúdunestotožňuje.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného do 31.05.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučnéhotitulusozákonomdo15dníoddoručeniažiadostipísomnepoveríexekútora,abyjuvykonal.
Ak súd rozpor žiadosti alebo v návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01.06.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku platného do 31.05.2011 písm. b/ podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a s mierou nimi
schválených a písm. i) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných

rozhodnutí a schválený s mierou, ktorých výkon pripúšťa.Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného od 01.06.2011 podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a s mierou nimi schválených.

Z uvedenej úpravy ust. § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 Exekučného poriadku potom vyplýva, že až novela
exekučného poriadku v § 41 ods. 2 od 01.06.2011 zaviedla pod písm. d/, že rozhodcovské rozsudky
sú vykonateľné exekučné tituly. Podľa názoru odvolacieho súdu sú preto rozhodcovské rozsudky
exekučnými titulmi do uvedeného obdobia aj podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Keďže až

novela od 01.06.2011 zaviedla definíciu rozhodcovských rozsudkov v § 44 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku bolo možné až od tohto obdobia aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o tom, že 15
dňová lehota na vydanie poverenia neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/.

Z exekučného spisu vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia bola podaná na súd 05.08.2010.
Oprávnený odstránil vady podania v exekučnom konaní 29.09.2010 a súd zamietol žiadosť o udelenie

poverenia dňa 08.10.2010.

Odvolací súd vzhľadom na to, že v danom prípade bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnutá, zastáva ten názor, že 15 dňová lehota neplatí v prípade, ak žiadosť na udelenie
poverenia, na vykonanie exekúcie je zamietnutá. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

totiž upravuje 15 dňovú lehotu len na vydanie poverenia. V tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje
tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo úmyslom
zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia upravil by ju v druhej vete
citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného

práva upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby na vykonanie núteného výkonu
rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí čl. 2 ods. 2 Ústavy SR podľa ktorej
štátne orgány môžu konať len na základe ústavy v jej medziach, rozsahu a spôsobom, ktorým stanoví
zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z
doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15 dňová lehota vzťahovala

len vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 dňová lehota na vydanie poverenia
upravenávdruhejvete§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvzťahovalaajnazamietnutiežiadostioudelenie
poverenia bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie v tretej vete citovaného ustanovenia tak, ako
to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods.
8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu už pozitívne alebo negatívne

v tam stanovenej lehote.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá, a preto na záver prijatý odvolacím súdom, že 15 dňová
lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany exekučného súdu
k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Pokiaľ ide o aplikáciu súdom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., odvolací súd zistil, že
interpretácia tohto ustanovenia prvostupňovým súdom bola ním odôvodnená v rámci všeobecného
prehľadu skúmania. Poukázanie súdu na toto ustanovenie odvolací súd označil v širších súvislostiach,
keď prvostupňový súd skúmal práva navrhovateľa, ktoré odvodzoval, ktoré odvodzoval z nesprávneho

úradného postupu - pri rozhodovaní o žiadosti na udelenia poverenia.

Čo sa týka námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal znalecké dokazovanie, v tejto
súvislosti odvolací súd je toho názoru, že nebolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, keď súd
prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľovi nevznikla škoda, a preto takéto dokazovanie by bolo

v danej veci nadbytočné a nehospodárne. Ďalším dôvodom odvolania navrhovateľa bolo zamietnutie
návrhu prvostupňovým súdom založeným na nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd sa s týmto
odvolacím dôvodom vôbec nestotožnil, pretože prvostupňový súd vo veci vykonal riadne dokazovanie,
oboznámil sa s obsahom celého spisu exekučného súdu, správne zistil skutkový stav. Svoje rozhodnutie
nezaložil na uvedenom dôvode tvrdenom navrhovateľom v dôvodoch svojho písomného odvolania.

K odvolaniu navrhovateľa týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že
navrhovateľovi nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až
vydaním rozhodnutia vo veci. Exekučné konanie bolo právoplatne zastavené, pričom odvolací súd
poznamenáva, že titulom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok.Navrhovateľ uplatňoval svoj nárok na vydanie poverenia na základe nulitného právneho aktu, pre ktorý
bolo exekučné konanie zastavené. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa (§ 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné a napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vecne správne potvrdil.

Navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť
súdny poplatok podľa položky 7a sadzobníka o súdnych poplatkov za podané odvolanie v sume 20
eur uviedol, že nie je riadne odôvodnené. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súčasťou
základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd je nielen garancia a poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv
zo strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým kvalite. K určujúcim
znakom práva na spravodlivé súdne konanie patria aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenia
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
rozhodujúce (relevantné argumenty) v jednotlivých strán. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia vyplýva nielen z potreby účastníkov mať možnosť dozvedieť sa o dôvodoch a príčinách,
pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale ja z prípadnej potreby skutkovo a právne argumentovať
proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. V
tejto súvislosti už Ústavný súd SR vyslovil, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV ÚS 115/03, I ÚS 241).

V danom prípade stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúcej len v
citácie aplikovanej právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného

odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
V danom prípade je predmetom rozhodovania len deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za
navrhovateľom podané odvolanie, čo z obsahu zákonných ustanovení, zákona o súdnych poplatkoch,
ktoré boli v napadnutom uznesení vymenované (t.j. ustanovenie o vzniku poplatkovej povinnosti

podaným odvolania o sadzbe poplatku v odvolacom konaní, o poplatníkovi v odvolacom konaní,
o konkrétnej položke zo sadzobníka súdnych poplatkov) vyplýva v plnej miere a bez akejkoľvek
pochybnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tvrdením, že dôvody rozhodnutia možno
hádať, ako z obsahu odvolania vyplýva. Nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje ucelenú časť s
výslovným uvedeným nadpisu „odôvodnenie“ alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne po výrokovej

časti ako je to v predmetnom prípade. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej
právnej ochrany dotknutých práv, nie prepiatý formalizmus pri koncipovaný súdneho rozhodnutia.

K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak
spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že

tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch a to § 2 ods. 4 tohto
zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého
poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej
sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový v rozpore
so zákonom i zámerom zákonodarca a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie

by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolania voči žiadnej žalobe v
sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Je zjavné, že navrhovateľom prezentovaný výklad je
tendenčný. Ani z dôvodovej správy, na ktorú odkazuje nemožno žiadnym spôsobom vyčítať zámer
zákonodarcu oslobodiť predmetný druh konania od súdneho poplatku za odvolanie. Zavádzajúca je aj
citácia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý hovorí len to, že iné súdne konania

(nie odvolacie konania) než ktoré sú uvedené v prílohe zákona o súdnych poplatkoch nemôžu byť
analogicky spoplatnené. Záver o vylúčený analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,
nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom (poplatková povinnosť nebola stanovená
analogicky).Nesprávnym je aj stanovisko odvolateľa k aplikácii ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch riešiaceho
určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30.09.2012 (ako je tomu i v predmetnom

prípade). Predmetné prechodné ustanovenia s cieľom predísť nežiadúcej retroaktivite ustanovuje, že s
úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzby poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) do 30.09.2012
sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 (kedy bolo konanie o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia súdnych poplatkov) a to i keď sa

stanú splatnými po 30.09.2012.

V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý 29.10.2013, preto správne Okresný súd pristúpil
k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Keďže
v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30.09.2012 nešlo ani o
úkon a o konanie začaté do 30.09.2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za podané

odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov jeho rozhodnutie je
vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a §142 ods. 1 OSP a

v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.