Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 27, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/30/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204741
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212204741.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martina Trnavskej v právnej veci navrhovateľa D., s.r.o. so sídlom R., D. ul. č. XX,
IČO: 35 807 598, zastúpeného W. D., s.r.o. so sídlom v R., I. X, IČO: 36 864 421 proti odporcovi E. A.- G.
E.E.sosídlomR.,Q.U.XX,onáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmynaodvolanienavrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 31. októbra 2013 č.k. 5C/229/2012- 105
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi

zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy 354,05 eur z
titulu z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou. Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
platného v znení účinnom od 01.06.2010, ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2 a § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d) § 9 ods. 1 a 2 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 103, 104 ods. 2 O.s.p..
Uviedol, že dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, a preto ho zamietol. najskôr skúmal, či sú splnené
podmienky konania. Odporca namietal, že vo veci konajúci súd nie je oprávnený skúmať prieťahy v

konaní. S týmto názorom sa súd nestotožnil a je toho názoru, že je daná jeho právomoc vo veci konať.
Vo veciach náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú oprávnené konať okresné súdy. Právnym
základom nároku na náhradu škody podľa citovaného zákonného ustanovenia môže byť nezákonnosť
rozhodnutia, ako aj nesprávny úradný postup súdu, pričom tento môže spočívať aj v nerozhodnutí súdu
v zákonnej lehote alebo v zbytočných prieťahoch v konaní. Pokiaľ sa navrhovateľ domáha náhrady
škody podľa citovaného zákona na základe nesprávneho úradného postupu exekučného súdu alebo na
základe nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, je tak daná právomoc a príslušnosť okresného

súdu tento nárok vecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť o ňom. Jednou z podmienok konania o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom, je predbežné
prerokovanienazákladepísomnejžiadostipoškodenéhoopredbežnéprerokovanienárokuspríslušným
orgánom podľa § 15 zákona. V tejto veci navrhovateľ podal žalobný návrh skôr, než uplynula lehota
6 mesiacov od prijatia jeho písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
ministerstvom. Čiže v čase začatia konania nebola splnená podmienka na podanie žaloby, keďže od
prijatia žiadosti ministerstvom do podania žaloby neuplynula lehota 6 mesiacov. Ministerstvo však nárok

navrhovateľa do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti neuspokojilo a táto lehota uplynula skôr,
než súd vo veci rozhodol. Námietku odporcu o nesplnení podmienky predbežného prerokovania nárokuvyhodnotil súd ako nedôvodnú. Podľa názoru súdu ide v tomto prípade o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý je odstrániteľný, a ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo
od prijatia žiadosti ministerstvom do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a ministerstvo v tejto

lehote nárok navrhovateľa na náhradu škody neuspokojilo. Tým bola splnená podmienka, aby súd
mohol vo veci konať a o predmete sporu vecne rozhodnúť, pričom pre rozsudok je rozhodujúci stav
v čase jeho vyhlásenia. V tomto nebolo potrebné vykonávať ani dokazovanie oboznámením spisu
ministerstva k predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa na náhradu škody a tento dôkaz ako
nadbytočný súd ani nevykonal. Skutočnosť, že navrhovateľ žiadosť podal, nebola sporná a vyplýva aj

zo samotnej žiadosti navrhovateľa, ktorá je opatrená podacou pečiatkou ministerstva, a ktorej kópia je
na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou založená v spise pod spis. zn. Spr/843/2012. Taktiež niet
dôvod vykonávať takýto dôkaz za účelom zistenia uplynutia času a ani za účelom zisťovania, či bol
nárok navrhovateľa uspokojený, keď už z vyjadrenia odporcu vyplýva, že nebol. Pokiaľ odporca namietal
procesné nedostatky žaloby, tak je pravdou, že žaloba mala nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali
postup súdu podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ uviedol v žalobe rozhodujúce skutočnosti a

z označenia veci bolo možné zistiť, z ktorej konkrétnej exekučnej veci svoj nárok odvodzuje. Taktiež
nebolo potrebné predkladať listiny z exekučného spisu, keďže tento je spisom tunajšieho súdu a
všetky relevantné skutočnosti možno z neho zistiť. Námietka odporcu, že žaloba je zmätočná, je
neopodstatnená. Navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody skutkovo zdôvodnil a nie je potrebné, aby
ho aj právne posúdil. Navrhovateľ svoj nárok vo svojom základe zdôvodňoval nesprávnym úradným

postupom exekučného súdu. Tento mal spočívať v nerozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia v lehote
stanovenej Exekučným poriadkom. Z uvedeného dospel okresný súd k záveru, že nárok navrhovateľa
je uplatnený pre nesprávny úradný postup - nerozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia v exekučnom
konaní v zákonnej lehote. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdené nerozhodnutie v zákonnej lehote, resp.
prieťahy v exekučnom konaní, tak okresný súd dospel k záveru, že k takémuto nesprávnemu úradnému

postupu zo strany exekučného súdu nedošlo. Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 v čase začatia
exekučného konania stanovoval 15 - dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia exekútorovi na vykonanie
exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom plynula od doručenia
žiadosti exekútora súdu, nie od začatia exekučného konania. V žiadnom prípade však táto lehota

neplatila pre iné rozhodnutie súdu o žiadosti exekútora, a to ani pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia, ani rozhodnutie o zastavení exekučného konania. Pre iné rozhodnutie o žiadosti
o udelenie poverenia tak platila iba všeobecná povinnosť konať a rozhodnúť o nej v primeranom čase
bez zbytočných prieťahov tak, aby to zodpovedalo právu oprávneného na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V

danom prípade exekučný súd o žiadosti rozhodol do 5 mesiacov. Dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej nemožno považovať za prieťahy v konaní,
ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu
ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá. Odporca považoval
nárok navrhovateľa za nepreukázaný aj z iného dôvodu, a to z dôvodu nepreukázania ani jednej zo

skutočností uvedených v § 9 ods. 2 zákona v znení účinnom od 01.01.2013. Aj z tohto hľadiska by síce
bol nárok navrhovateľa nepreukázaný a nedôvodný, no podľa názoru súdu nemožno toto ustanovenie
v danej veci aplikovať, keďže exekučné konanie bolo skončené podstatne skôr, než nadobudlo
účinnosť uvedené ustanovenie, a taktiež navrhovateľ svoj nárok uplatnil skôr, než nadobudlo účinnosť
uvedené ustanovenie. Navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku a aj žalobu pred

nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia a hoc sa javí byť uvedené ustanovenie procesného
charakteru a novela zákona, ktorou bolo zavedené, nemá žiadne prechodné ustanovenia, nemožno ho
použiť, pretože súd by to považoval za retroaktívne a exekučné konanie prebiehalo a navrhovateľ sa
svojho nároku na náhradu škody začal domáhať v čase, keď uvedené ustanovenie nebolo podmienkou
preukázania nároku na náhradu škody a nebolo tak ani povinnosťou navrhovateľa podávať sťažnosť

na prieťahy v konaní, prípadne iným, v uvedenom ustanovení uvedeným prostriedkom preukazovať
základ svojho nároku na náhradu škody. Keďže nárok navrhovateľa bol nedôvodný už z hľadiska
jeho právneho základu, keďže súd nezistil nesprávny úradný postup v postupe exekučného súdu,
je tak bezpredmetné zaoberať sa vznikom škody, vznikom nemajetkovej ujmy, ich výškou, príčinnou
súvislosťou medzi postupom exekučného súdu a škodou navrhovateľa a v tomto smere je nadbytočné

akékoľvek ďalšie dokazovanie, a preto súd ani nevykonal dokazovanie na preukázanie výšky škody
posudkom,ktorýsidalnavrhovateľvypracovať.Napriektomusasúdnimizaoberalapreúplnosťuvádza,
že ani tieto navrhovateľ nepreukázal. Navrhovateľ nepreukázal výšku majetkovej škody relevantnými
dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto ani nevyplýva z exekučného spisutunajšieho súdu. Bez ohľadu na ťažkosti ohľadne dôkaznej situácie o výške majetkovej škody nemožno
túto zdôvodniť len akousi paušalizáciou reálnych vecných nákladov navrhovateľa súvisiacich so správou
vymáhanej pohľadávky. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bolo by možné ju

navrhovateľovi priznať v prípade (samozrejme ak by vôbec preukázal právny základ nároku), že
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ však ani
len nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by mal preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením. Okrem toho nemajetkovú ujmu nemožno priznať aj preto, že

žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá z dôvodu vyhodnotenia exekučného titulu ako nulitného.
Navrhovateľ založil do jedného z konaní v obdobnej veci originál znaleckého posudku, ktorý považuje
za dôležitý dôkaz vo veciach jeho viacerých žalôb, ktorými sa domáha nárokov z titulu zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup exekučných súdov. Súd do tohto spisu síce založil kópiu posudku,
no vykonanie dôkazu touto listinou nevykonal, keďže v návrhu na zrušenie pojednávania navrhovateľ
spresnil, že ho žiada vykonať v prípade, ak ide o žalobu agendy "ISTINAA RS", čo nie je tento prípad.

Okrem toho aj v prípade, že by navrhovateľ tento dôkazný návrh nespresnil, nie je potrebné takýto dôkaz
vykonať, keďže ide o znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr. G. E., PhD.
na žiadosť navrhovateľa za účelom zistenia, či je právom EÚ zakázané, aby majetkové spory, v ktorých
zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v
rozhodcovskom konaní, pričom takýto posudok nemá význam z hľadiska skutkového zdôvodnenia

nároku uplatneného v tomto konaní. Z ústavnej sťažnosti, ktorú mal navrhovateľ v tejto veci podať,
vyplýva, že navrhovateľ mienil v tomto konaní navrhnúť vypočutie svedkov, a to z osôb pôsobiacich na
súde vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu súdu. Navrhovateľ riadnym procesným spôsobom v
konečnom dôsledku takýto dôkaz nenavrhol, no napriek tomu súd konštatuje, že v prejednávanej veci by
bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov z uvedených osôb, keď jediným

objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe
súdu môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejme všetky úkony a rozhodnutia súdu v danej veci,
ako aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých úkonov. Keďže žaloba bola nedôvodná, súd ju v
celom rozsahu zamietol, a to bez toho, aby vo veci rozhodoval medzitýmnym rozsudkom o právnom
základe uplatneného nároku, keďže takýto postup by bol nehospodárny.

Na pojednávaní súd o trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému
odporcovi priznal náhradu trov konania, ako budú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. Keďže
odporca trovy konania nevyčíslil v lehote podľa § 151 ods. 1 O. s. p. a zo spisu mu žiadne trovy
nevyplývajú, rozhodol súd, že mu náhradu trov konania nepriznáva, keď v zmysle § 151 ods. 2 O. s. p.
nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania - výrokom vyhláseného rozsudku o náhrade

trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec

prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých

je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitéhodôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak

v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré

súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,
že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli

známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas

nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich

dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v

konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto

nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré

boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Zoznenia ustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyplýva,že lehotu15dníoddoručeniažiadosti
súdneho exekútora stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Ustálená súdna

prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna
nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor
zistí, zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Materiálny prieskum súladnosti
exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) so zákonom jepotrebné vykladať v kontexte zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 ukladá zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie, ak súd zistí
nedostatky v rozhodcovskom konaní podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak rozhodcovský rozsudok

má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže
byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej
už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom
konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležité je, že

exekučný súd môže zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučného konania aj bez návrhu
v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o rozhodcovskom konaní (či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými
mravmi). V preskúmavanej veci súd po vykonaní tohto materiálneho prieskumu súladnosti exekučného
titulu so zákonom (najmä ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa, Občianskeho zákonníka,
zákona o spotrebiteľských úveroch) rozhodol tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia. V prípade materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu je 15-dňová lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo
je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo
ovplyvňujúajprávnepredpisynaúrovniEurópskehospoločenstvavrátanejudikatúrySúdnehodvoraEÚ.
A práve preto zákon (pri predpokladanom zistení rozporu exekučného titulu so zákonom) nestanovuje

žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. Z uvedených dôvodov je nesprávny výklad
navrhovateľa, že zákonom je daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia do 15 sní od doručenia takej žiadosti.

Zároveň odvolací súd, čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom
konaní, poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného
súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu
potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (za stavu, kedy právny predpis
nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia) v lehote
5 mesiacov od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno
považovať za prieťahy v súdnom konaní.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. a to existencia nesprávneho úradného postupu. V danej
veci však prvostupňový ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne

udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka ďalších odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.

Uvedenánámietkanavrhovateľa jenedôvodná.Navrhovateľoviokresnýsúd doručilpísomnévyjadrenie
odporcu k návrhu dňa 14.03.2013 (spolu s predvolaním na pojednávanie). Vo veci boli nariadené dvepojednávania, prvé z nich na deň 28.05.2013 bolo následne zrušené z dôvodu potreby rozhodnutia
o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Ďalšie pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu
rozsudku, bolo nariadené na deň 31.10.2013. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas

predvolaný, predvolanie prevzal dňa 13.09.2013. Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal čas 6
mesiacov oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa k nemu či
užpísomnealeboústnenapojednávaní,naktorébolriadneavčaspredvolaný.Nielenžebolazachovaná
zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový
priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými

dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa. Podaním žiadal o odročenie pojednávania ( nie o zrušenie

pojednávaniaakotvrdívodvolaní).Okresnýsúd pozačatípojednávaniazistil,žesanedostaviliúčastníci
ani ich zástupcovia. Prečítal Žiadosť o odročenie pojednávania a skonštatoval, že žiadosť navrhovateľa
je nedôvodná, nepreukázaná a pojednával v neprítomnosti účastníkov a ich zástupcov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon

neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom

zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto

práva. Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom
je právom účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje
inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosťktoréhobrániprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka.Súdalemôžežiadosťoodročenie

pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.

Navrhovateľ menej ako 24 hodín pred pojednávaním doručil súdu žiadosť o odročenie pojednávania
z dôvodu, že v určenom čase boli vytýčené pojednávania iného jeho klienta na Okresnom súde
Zvolen a navrhovateľ trvá na účasti splnomocneného advokáta a vylučuje substitúciu. V R 38/2000

Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek sa uvádza, že ak účastník (jeho zástupca) svoju neúčasť na
pojednávaní ospravedlňuje časovou kolíziou s iným súdnym sporom, môže byť také ospravedlnenie
dôvodné len vtedy, ak súdu oznámi konkrétne údaje o tom, prečo sa nemôže rokovania zúčastniť, najmä
aké iné konanie mu bráni v účasti (v akej veci a u akého súdu), kedy sa o ňom dozvedel (že bol k
nemu predvolaný skôr ako k pojednávaniu, z ktorého sa ospravedlňuje) a že časovú kolíziu viacerých

rokovaní nebolo možné vyriešiť inak. Tomu zodpovedá i znenie § 119 O.s.p. upravujúce náležitosti
žiadosti o odročenie pojednávania. Odvolací súd odkazuje na správne posúdenie predmetnej žiadosti
uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia - predovšetkým, že navrhovateľ dôvod odročenia
pojednávania neoznámil súdu bezodkladne a neuviedol ani, kedy sa o dôvode odročenia dozvedel,
možnosť spravodlivo požadovať od účastníka, aby si zvolil iného zástupcu, prípadne zvolený advokát

splnomocnil substitúta.OdvolacísúdĎalejkodvolaniu poznamenáva,žeoústavnejsťažnostinavrhovateľa(naktorúpoukazuje
až v odvolaní ako na dôvod dôležitý pre zrušenie pojednávania, ktorá však nebola v predmetnej žiadosti
o odročenie pojednávania uvedená) bolo v čase pojednávania a rozhodovania okresného súdu a aj

v čase jeho návrhu na zrušenie pojednávania Ústavným súdom SR rozhodnuté, a ústavná sťažnosť
bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s §
25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. mája
2013 č.k. I. ÚS 261/2013-10).

Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ

(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a
označiťapredložiťďalšiedôkazy.Tohtoprávasanavrhovateľsámsvojuneprítomnosťounapojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu odvolací súd už
uznesením zo dňa 19.10.2012 pod sp.zn. 4NcC/450/2012 právoplatne rozhodol, že sudca Mgr. G. K.

nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní, že vo
veci konal a rozhodoval vylúčený sudca.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o
uvedenom procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak písomne spolu s predvolaním
na pojednávanie dňa 28.05.2013 a opakovane dňa 31.10.2013, ktoré riadne prevzal. Zároveň bolo dané

sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa, ako už bolo vyššie uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina

odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na výzvu súdu
k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ
nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude

zrušenierozhodnutiakrajskéhosúdu,ževčasemeritórnehorozhodovanianebolorozhodnutéoodvolaní
proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, že nebol poučený podľa §
120 ods. 4 O.s.p. a pod. Rovnako neobstoja námietky ohľadom prieťahov v exekučnom konaní, pretože
ani tieto základné skutkové okolnosti nemal navrhovateľ v návrhu riadne zdôvodnené. V prejednávanej
veci k žiadnym prieťahom zo strany exekučného súdu nedošlo.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by okresný súd v prejednávanej veci použil nesprávne právne predpisy
a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .