Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 26, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoPr/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513203041
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2513203041.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členov senátu

JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Martin Holič v právnej veci navrhovateľa: Ing. A. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. XXX/XXX, XXX XX D. - N., právne zastúpený advokátom JUDr. Erikom Končokom, Ivánska
cesta 30/B, 821 04 Bratislava, proti odporcovi: Agrovia a.s., so sídlom Duklianska 21, 920 14 Hlohovec,
IČO: 31 427 073, právne zastúpený ius aegis, s.r.o., advokátka kancelária, Ferienčíkova 7, 811
08 Bratislava, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, na odvolanie odporcu proti rozsudku
Okresného súdu v Piešťanoch č. k. 8Cpr/2/2013-144 zo dňa 18. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania, a to trovy právneho

zastúpenia v sume 81,46 eur na účet právneho zástupcu JUDr. Erika Končoka č. účtu XXXXXXXX/XXXX
v S. C. a.s, do troch dní po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňovým súd určil, že skončenie pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu vykonané
výpoveďou zo dňa 20.08.2012 danou odporcom navrhovateľovi, je neplatné. O trovách rozhodol
tak že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 407,25 eur,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu navrhovateľa a je povinný zaplatiť
súdny poplatok z predmetu konania v sume 99,50 eur do 10 dní na účet Okresného súdu Piešťany.
Súd vyhodnocoval, či prišlo k platnému doručeniu výpovede v období od 20.8.2012 do 31.08.2012,

kedy mala byť výpoveď navrhovateľovi doručovaná osobne Ing. M., Mgr. U. a pánom E.. Z vykonaného
dokazovania mal súd preukázané, že v danom období k veľmi krátkemu osobnému stretnutiu trvajúcemu
asi tak 2 až 3 minúty medzi navrhovateľom a uvedenými tromi osobami vystupujúcimi za odporcu prišlo
pri bráne domu navrhovateľa, čo medzi účastníkmi nebolo sporné. Ako súd poukázal v danej právnej
veci, nie je právne významné, či sa tak malo stať 21.08.2012, 29.08.2012, či 30.08.2012, nakoľko
všetky tri dátumy sú po vyhotovení výpovede dňa 20.08.2012 a pred koncom mesiaca august 2012,
čo by bolo rozhodné pre posúdenie plynutia výpovednej doby a teda aj včasnosti podania žaloby na

súd. Navrhovateľ potvrdil, že v auguste 2012 ho navštívili uvádzaní traja zástupcovia odporcu, pričom
ho zastihli v záhrade domu a keď sa s ním chceli rozprávať, povedal im len, že sa s nimi nemá o
čom baviť, keď mu niečo chcú, nech mu to pošlú poštou. Navrhovateľ poprel, že by sa mu pokúsili
doručiť výpoveď. Z výpovedí všetkých troch svedkov, ktorí sa pri osobnom stretnutí s navrhovateľom v
auguste 2012 zúčastnili vyplýva, že v danom období odporca ako zamestnávateľ doručoval viacerým
zamestnancom osobne doklady o skončení pracovného pomeru v mieste ich bydliska. Ing. M. ako
predseda predstavenstva si k uvedeným úkonom zavolal aj dvoch svedkov, a to Mgr. U. a pána E.,

ktorí sa zúčastnili doručovania. V danom prípade s navrhovateľom pri doručovaní komunikoval len
Ing. M., pričom ako sám uviedol, mal pripravené dve alternatívy, a to dohodu o skončení pracovnéhopomeru, ako aj výpoveď, pričom takéto dokumenty mal vypracované vo vzťahu ku všetkým trom
zamestnávateľom navrhovateľa, z ktorých jedným bol odporca. Všetky tieto doklady spolu mal Ing. M. v
ruke. Ing. M. navrhovateľovi najskôr navrhol ukončenie pracovného pomeru dohodou s odstupným, na

čo navrhovateľ reagoval len tak, že ak mu niečo chcú, majú mu to doručiť poštou, preto navrhovateľovi
uviedol, že to má považovať za doručenie výpovede. Na to sa navrhovateľ vzdialil a prestal s nimi
komunikovať. Z vyjadrenia Ing. M., ako aj ďalších dvoch svedkov zúčastnených na stretnutí vyplynulo,
že mali konať za všetkých troch zamestnávateľov navrhovateľa, teda odporcu, spoločnosť FOOD FARM,
s.r.o. a Poľnohospodárske družstvo Dolné Otrokovce, čo mali aj navrhovateľovi uviesť. Navrhovateľ

uviedol, že k žiadnemu pokusu o doručenie výpovede neprišlo. Ani z vyjadrenia uvedených troch
svedkov nevyplynulo, že by sa navrhovateľovi pokúsili odovzdať písomnú výpoveď odporcu zo dňa
20.08.2012, ktorej prijatie by navrhovateľ odmietol. V zmysle § 38 Zákonníka práce musí byť písomnosť
týkajúca sa skončenia pracovného pomeru, v danom prípade výpoveď, doručená zamestnancovi do
vlastných rúk, pričom písomnosť možno doručiť aj v byte, či kdekoľvek bude zamestnanec zastihnutý.
Povinnosť doručiť písomnosť sa splní, len čo ju zamestnanec prevezme. Účinky doručenia však

nastanú aj vtedy, ak zamestnanec odmietne prijatie písomnosti. Uvedená podmienka fikcie doručenia
odmietnutímprijatiapísomnostivšakmôženastaťlenzapredpokladu,žekonkrétnapísomnosť,vdanom
prípade výpoveď odporcu z 20.08.2012, bola navrhovateľovi ponúknutá na prevzatie. Z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, že medzi účastníkmi prebehlo len veľmi krátke stretnutie, kde Ing.
M. najskôr navrhovateľovi ponúkol skončenie pracovného pomeru dohodou s odstupným a keď na to

nereagoval, tak mu uviedol, že to má považovať za doručenie výpovede, pričom mal konať za všetkých
troch zamestnávateľov. Navrhovateľ poprel, že by sa mu pokúsili odovzdať nejaké písomnosti. Ani z
výpovedí svedkov nevyplynulo, že by sa nejakú konkrétnu písomnosť pokúsili navrhovateľovi odovzdať
s konkrétnym vyjadrením, že ide o výpoveď danú odporcom navrhovateľovi. Podľa vyjadrenia svedkov
mal Ing. M. v rukách dokumenty, v ktorých boli tak písomné dohody o skončení pracovného pomeru,

ako aj písomné výpovede, a to vo vzťahu ku všetkým trom zamestnávateľom, ale ani sám neuviedol,
že by sa pokúsil odovzdať navrhovateľovi konkrétne dokument obsahujúci výpoveď odporcu zo dňa
20.08.2012. Zo situácie tak, ako bola opísaná svedkami pri stretnutí, nemožno vyvodiť právny záver,
že nastali účinky doručenia výpovede danej odporcom navrhovateľovi listom z 20.08.2012 tým, že túto
písomnosť odmietol navrhovateľ prijať, nakoľko ani svedkovia, ktorí sa stretnutia zúčastnili neuviedli, že

by konkrétne písomná výpoveď odporcu bola navrhovateľovi odovzdávaná na prevzatie. Skutočnosť,
že mal Ing. M. v rukách viacero dokumentov a medzi nimi aj písomnú výpoveď odporcu nezakladá
zákonnú fikciu doručenia, ak táto konkrétna písomnosť, teda výpoveď odporcu z 20.08.2012 nebola
daná, resp. ponúknutá na prevzatie navrhovateľovi. V tomto smere neboli ani z vyjadrení svedkov
zrejmé skutočnosti, že by navrhovateľa čo len vyzvali, aby si prevzal písomnú výpoveď z 20.08.2012.

Okrem toho z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by dané stretnutie bolo dostatočne určité a
zrozumiteľné vo vzťahu ku skutočnosti, že ide o doručenie konkrétne výpovede odporcu z 20.08.2012.
Celé stretnutie bolo veľmi krátke, čo potvrdili všetci jeho účastníci, rovnako ako to, že navrhovateľ
odmietol so svedkami komunikovať, uviedol im, že mu majú všetko doručovať poštou a odišiel
preč. Ani z obsahu výpovedí zúčastnených svedkov jednoznačne nevyplynulo, že by navrhovateľovi

dostatočne zrozumiteľne uviedli, že konajú za všetkých troch zamestnávateľov, resp. uviedli, že čo
sa týka doručenia výpovede z 20.08.2012, konajú za odporcu. Okrem toho skutočnosť, že Ing. M.
mal v rukách viacero dokumentov, tak týkajúcich sa dohody o skončení pracovného pomeru, ako aj
výpovede, a to vo vzťahu ku všetkým trom zamestnávateľom, neumožňuje vyvodiť záver, že bolo jasne
a zrozumiteľne navrhovateľovi uvedené, že ide o doručovanie výpovede konkrétne odporcu. Už táto

dostatočná nejasnosť, nezrozumiteľnosť a neurčitosť doručovania robí daný právny úkon doručovania
neplatným. Ak sa zamestnávateľ rozhodol doručovať výpovede zamestnancom v mieste ich bydliska
za prítomnosti vopred zavolaných svedkov, mal tak urobiť dostatočne určite v tom smere, že mal
vyzvať zamestnancov, aby si písomnosť, teda výpoveď z pracovného pomeru, prevzali. Okrem toho,
ak mal navrhovateľ pracovný pomer vo vzťahu k viacerým zamestnávateľom, za ktorých konali tie isté

osoby, bolo potrebné jednoznačne špecifikovať, za ktorých konkrétnych zamestnávateľov sa koná. K
týmto okolnostiam treba poukázať na skutočnosť, že odporca odovzdal písomnú výpoveď z 20.08.2012
adresovanúnavrhovateľovidňa30.08.2012napoštovúprepravu,čospochybňujepresvedčenieodporcu
ako zamestnávateľa, že prišlo k platnému doručeniu výpovede najneskôr dňa 30.08.2012 tým, že
navrhovateľ odmietol výpoveď prijať. Ak by mal odporca ako zamestnávateľ za to, že prišlo k platnému

doručeniu výpovede, pričom mali byť prítomní traja svedkovia, nemal by potrebu doručovať výpoveď aj
poštou. Vzhľadom k tomu, že doručovanie výpovede v auguste 2012 bolo vyhodnotené ako neplatné,
v druhom rade súd vyhodnocoval, či doručenie výpovede z 20.08.2012 poštou, ktorú zásielku si
navrhovateľ osobne prevzal dňa 18.09.2012, bolo platné. Z obsahu písomností je zrejmé, že odporcadňa 30.08.2012 odovzdal na poštovú prepravu písomnú výpoveď z 20.08.2012, pričom navrhovateľ
ako adresát nebol 31.08.2012 zastihnutý, preto bola zásielka uložená na pošte od 01.09.2012 do
18.09.2012, kde si ju navrhovateľ osobne dňa 18.09.2012 prevzal. K doručeniu písomnej výpovede

odporcu navrhovateľovi tak prišlo dňa 18.09.2012. Z potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti
vystavenej navrhovateľovi pre odporcu dňa 17.09.2012 vyplýva, že navrhovateľ bol od 14.09.2012
uznaný lekárom za práceneschopného, a to až do 30.09.2012, nakoľko ako práceschopný bol uznaný
od 01.10.2012. Z hľadiska posúdenia platnosti výpovede zamestnávateľa je rozhodujúce, či v čase
doručenia výpovede zamestnancovi existovali právne skutočnosti, s ktorými Zákonník práce spája

zákaz výpovede. Rozhodujúca je ich objektívna existencia bez ohľadu na to, či zamestnávateľ v
čase doručenia výpovede o nich vedel. Dokonca nie je rozhodujúci ani deň vystavenia dokladu o
práceneschopnosti, ale deň, odkedy lekár zamestnanca uznal za dočasne neschopného vykonávať
prácu. V zmysle § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi
výpoveď v ochrannej dobe, a to v dobe keď je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného
pre chorobu. V danej veci mal súd jednoznačne preukázané, že navrhovateľ bol od 14.09.2012 do

30.09.2012 uznaný za práceneschopného, pričom výpoveď mu bola doručená dňa 18.09.2012, teda v
ochrannej dobe, kedy platí zákaz výpovede. Výpoveď odporcu z 20.08.2012, doručená navrhovateľovi
dňa 18.09.2012, je z dôvodu, že bola navrhovateľovi doručená v čase zákazu výpovede, neplatná.
Skutočnosť, že navrhovateľ oznámil svoju práceneschopnosť len spoločnosti FOOD FARM, s.r.o. a
neoznámil ju bezprostredne po jej začatí aj odporcovi, nič nemení na objektívnej skutočnosti, že v čase

doručenia výpovede bol uznaný za práceneschopného. Rovnako nie je právne významná okolnosť, že
navrhovateľ porušil svoju povinnosť oznámiť odporcovi zmeny, ktoré sa týkajú pracovného pomeru a
súvisia s jeho osobou, teda v danom prípade začiatok trvania práceneschopnosti. Pre posúdenie, či k
doručeniu výpovede prišlo v čase zákazu výpovede, je rozhodujúci objektívny stav v danom čase bez
ohľadu na skutočnosť, či o tomto stave odporca ako zamestnávateľ vedel, alebo mu to navrhovateľ ako

zamestnanec neoznámil. Súd považoval za potrebné vo vzťahu k doručovaniu výpovede navrhovateľovi
odporcom v auguste 2012 vypočuť len svedkov, ktorí sa osobne pri doručovaní zúčastnili. Iné osoby,
ktorým boli v rovnakom období doručované výpovede, by nedokázali vo vzťahu k tomuto konkrétnemu
doručeniu uviesť žiadne okolnosti, ktoré by mohli mať podstatný význam pre rozhodnutie vo veci i s
poukazom na argument odporcu, že každé doručovanie bolo osobitné a neprebiehalo v jeden deň.

Preto súd návrhy na doplnenie dokazovania výpoveďami svedkov, ktorým bola taktiež v danom období
doručovaná výpoveď odporcom, zamietol. Súd nepovažoval za potrebné vo veci vypočuť ako svedka
pani D. k otázke oznamovania práceneschopnosti navrhovateľa odporcovi, nakoľko uvedená okolnosť
nemá vplyv na skutočnosť, odkedy bol navrhovateľ práceneschopný. S ohľadom na vyhodnotené
dokazovanie súd určil, že výpoveď odporcu navrhovateľovi zo dňa 20.08.2012, doručená mu dňa

18.09.2012, je neplatná, keďže v danom prípade bola žaloba podaná v dvojmesačnej prekluzívnej
lehote.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca. K doručovaniu výpovede navrhovateľovi je odporca
toho názoru, že súd mylne v rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi z výpovedí svedkov, ustálil
nesprávne, že mal za preukázané, že pri osobnom stretnutí Ing. M. ponúkol navrhovateľovi dohodu

o skončení pracovného pomeru až následne, keď navrhovateľ odmietol čokoľvek prevziať a vôbec
komunikovať so zástupcami odporcu, Ing. M. uviedol, že nech daný úkon považuje za doručenie
výpovede. Z výpovede svedkov (E., Ing. M., Mgr. U.) je však nepochybné, že zazneli slová výpoveď,
organizačné dôvody a nadbytočnosť. Po predmetnom stretnutí navrhovateľ nepochybne vedel, že sa
mu zamestnávateľ pokúšal doručiť dohodu o skončení pracovného pomeru a následne výpoveď, ktorá

mu bola, po odmietnutí osobného prevzatia, zaslaná 30.08.2012 poštou a prevzal si ju 18.09.2012. Keby
údajné osobné doručovanie bolo z hľadiska dosiahnutia fikcie doručovania vykonané perfektne, odporca
by nemal dôvod zasielať dokumenty navrhovateľovi poštou. Odporca ukončoval s navrhovateľom
3 pracovné pomery, považoval za seriózne posielať mu dokumenty aj poštou. Nič to nemení na
skutočnosti, že osobné doručovanie, ako prebehlo, považoval za platné doručenie výpovede z

pracovného pomeru. V tej súvislosti poukázal na ustanovenie § 38 ods. 1 Zákonníka práce, pričom
pokiaľ ide o doručovanie písomností zamestnávateľa zamestnancovi, výslovne sa ustanovuje povinnosť
zamestnávateľa doručovať písomnosti týkajúce sa vzniku, zmeny alebo zániku pracovného pomeru do
vlastných rúk zamestnanca, a to buď osobným doručením zamestnávateľom priamo zamestnancovi,
alebo odovzdaním písomnosti na poštovú prepravu. Právne následky doručenia písomnosti vo vzťahu

k zamestnancovi alebo zamestnávateľovi, a k tretím osobám, nastávajú okamihom zmarenia doručenia
konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa, odmietnutím prijatia písomnostizamestnancom alebo zamestnávateľom. Odporca má za to, že vzhľadom na vykonané dokazovanie
bolo zistené, že dňa 30.08.2012 boli navrhovateľovi pri osobnom stretnutí riadne a zrozumiteľne
komunikované skutočnosti, z ktorých mu bolo zrejmé, že obsahom stretnutia je riešenie trvania

pracovného pomeru. Na stretnutí mu bola ponúknutá dohoda o skončení pracovného pomeru, na ktorú
nereagoval, respektíve odvetil: “... ak niečo chcú, majú mi to poslať poštou...“ a v tom momente zmaril
jeho ďalší priebeh stretnutia. V danej situácii Ing. M. stihol povedať základné informácie: výpoveď,
považuj, doručenie, organizačné dôvody, pričom deň 30.08.2012 bol riadnym pracovným dňom a
návšteva sa konala v rámci riadneho pracovného času. Práve skutočnosť, že navrhovateľ odmietol

ďalej komunikovať, potvrdzuje fakt, že mu hneď bolo jasné, o čo zástupcom odporcu ide. Konanie s
uznaním PN za týchto okolností nemožno vyvodiť inak, ako za účelové s jasným zámerom pripraviť si
situáciu pre prevzatie na pošte uloženej zásielky už v ochrannej dobe v dôsledku práceneschopnosti.
Nesúhlasil tiež s výkladom súdu, že i samotný odporca považoval pracovný pomer navrhovateľa
skončený až k 31.12.2012, lebo k tomuto dátumu vykonal odhlášky v zdravotnej a sociálnej poisťovni
a tento dátum uviedol aj zápočtovom liste. Tieto úkony nemôžu súvisieť s objektívnymi skutočnosťami

smerujúcimi k ukončeniu pracovného pomeru s navrhovateľom. Súd prvého stupňa preto nesprávne
vyhodnotil vykonané dôkazy, v dôsledku čoho dospel k svojmu právnemu posúdeniu veci. Následné
konanie navrhovateľa pri preberaní poštou zasielaných dokumentov, len podporujú názor odporcu,
že navrhovateľ na základe stretnutia vedel o obsahu zásielky. Pokiaľ teda zamestnávateľ nemal
v čase doručovania akýchkoľvek dokumentov zamestnancovi vedomosť, že u neho existuje stav

zakladajúci ochranu zamestnanca podľa Zákonníka práce, je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi,
aby sa zamestnanec dožadoval a používal takúto zákonom poskytnutú ochranu. Odporca je toho
názoru, že ignorovanie skutočnosti, že navrhovateľ si nesplnil svoju zákonnú povinnosť a neinformoval
svojho zamestnávateľa o svojej PN, nemôže byť na ujmu zamestnávateľovi, ktorý považoval už dané
dokumenty navrhovateľovi za osobne doručené 30.08.2012 a poštou sa doručovali len z dôvodu, že

dňa 30.08.2012 ich nebolo možné z dôvodov na strane navrhovateľa fyzicky doručiť, preto je daný
odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Súd prvého stupňa na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci. Odporca má za to, že žalobný návrh navrhovateľa bol vzhľadom na termín
doručenia výpovede zo strany odporcu podaný na príslušnom súde po uplynutí hmotnoprávnej lehoty s

prekluzívnymi účinkami uvedenými v § 77 Zákonníka práce a mal byť prvostupňovým súdom zamietnutý.

Vo svojom vyjadrení poukázal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu na to, že
argumentácia odporcu v odvolaní o nesprávnom vyhodnotení vykonaných dôkazov zo strany
prvostupňového súdu je vedome nepravdivá, zavádzajúca a účelová. Naopak, súd prvého stupňa
vyhodnotil vykonané dokazovanie správne. Odporca hodnoverným spôsobom neuniesol dôkazné

bremeno toho, že by na stretnutí uskutočnenom 21.08.2012, teda nie dňa 30.08.2012 ako tvrdí odporca,
došlo čo i len k pokusu o doručenie písomnej listiny - výpovede z pracovného pomeru navrhovateľovi.
Naopak,zvykonanéhodokazovaniajezrejmé,žeodporcasanapredmetnomstretnutípokúsildosiahnuť
s navrhovateľom dohodu o skončení pracovného pomeru s tým, že navrhovateľ nemal na predmetnom
stretnutí záujem diskutovať s odporcom o tomto návrhu. Odporcovi pritom nič nebránilo v tom, a na

uvedené mal odporca dokonca aj dostatočný časový priestor a kvalifikovanú právnu pomoc, aby sa na
tomto stretnutí, namiesto pokusu o dosiahnutie dohody s navrhovateľom, aspoň pokúsil navrhovateľovi
doručiť písomnú výpoveď z pracovného pomeru. Akýkoľvek iný výklad úkonov urobených zo strany
svedkov E., Ing. M., Mgr. U. na predmetnom stretnutí by bol v rozpore s ustanoveniami § 15 Zákonníka
práce, podľa ktorého prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa

urobil, zodpovedá dobrým mravom. Doposiaľ teda platí, že predmetná výpoveď bola navrhovateľovi
platne doručená až v mesiaci september roku 2012. Práceneschopnosť navrhovateľa a jej vznik boli
celkom jednoznačne preukázané tým, že navrhovateľ bol uznaný za práceneschopného ošetrujúcim
lekárom na základe jeho reálnych a nie špekulatívnych zdravotných komplikácií. Jediný dôvod, prečo
navrhovateľ včas nedoručil odporcovi potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti je tá skutočnosť, že

hlavným pracovným pomerom navrhovateľa bol pracovný pomer v spoločnosti FOOD FARM, s.r.o.,
zatiaľ čo pracovné pomery k odporcovi a k družstvu mali iba charakter súbežných pracovných pomerov,
napriek tomu, že vo všetkých vykonával funkciu finančného riaditeľa. Na základe toho, v súlade so
zavedenou štandardnou praxou, navrhovateľ PN predložil iba svojmu hlavnému zamestnávateľovi, to
znamená FOOD FARM, s.r.o., čo je pochopiteľné aj z toho dôvodu, že mzdovú agendu pre všetky

3 subjekty mal na starosti jeden a ten istý zamestnanec. Navrhovateľ bol v čase doručenia písomnej
výpovede navrhovateľovi dňa 17.09.2012 práceneschopný a z tohto dôvodu sa naňho jednoznačnevzťahoval zákaz výpovede, preto navrhol vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 81,46 eur (odmena advokáta za vyjadrenie k odvolaniu
po 60,07 eur bez DPH + režijný paušál 7,81 eur bez DPH + 20 % DPH) na účet advokáta číslo účtu

XXXXXXXX/XXXX, vedený v S. C. a. s..

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p. ), prejednal vec obsahom a dôvodmi podaného
odvolania podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) po tom, čo zistil, že bolo odvolanie podané včas oprávnenou osobou (§ 201 a § 204 O.s.p.),
pretože zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Podľa § 1 ods. 4 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákonník práce), ak

tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určito a
zrozumiteľne, inak je neplatný.

Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce, písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia

pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej
zmluvy, musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach
týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte
alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom

ako doporučenú zásielku.

Podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce, povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť
sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik
vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo
zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú

aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj
zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov
ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby

ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno
dodatočne meniť.

Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba
z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu

zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Podľa § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď
v ochrannej dobe, a to v dobe, keď je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre
chorobu alebo úraz, ak si túto neschopnosť úmyselne nevyvolal alebo nespôsobil pod vplyvom alkoholu,
omamných látok alebo psychotropných látok, a v dobe od podania návrhu na ústavné ošetrovanie alebo

od nástupu na kúpeľnú liečbu až do dňa ich skončenia.Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou môže zamestnanec
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa ust § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd stotožňuje so správnymi dôvodmi prvostupňového súdu

v jeho rozsudku a poukazuje na ne. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku udáva
nasledovné:

Pracovnouzmluvouuzavretoumedziodporcomanavrhovateľomdňa02.05.2006bolzaloženýpracovný
pomer navrhovateľa u odporcu s dohodnutým dňom nástupu do práce 04.05.2006, s dohodnutým
druhom práce ekonomicko-finančný riaditeľ a dojednaný na dobu neurčitú. Listom zo dňa 20.08.2012
dal odporca navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu, že bol navrhovateľ zo svojej

funkcie zamestnávateľom odvolaný a rozhodnutím zamestnávateľa zo dňa 08.08.2012 zároveň došlo k
viacerým racionalizačným opatreniam a organizačným zmenám, v rámci ktorých sa bez ďalšieho zrušila
aj pracovná pozícia navrhovateľa. Na základe týchto skutočností sa stal navrhovateľ nadbytočným, a
preto mu odporca v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dáva výpoveď, pričom
pracovný pomer navrhovateľa u odporcu končí uplynutím trojmesačnej výpovednej doby, ktorá začína

plynúť prvým dňom nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede.

Z potvrdenia Sociálnej poisťovne o dočasnej pracovnej neschopnosti vyplýva, že dňa 17.09.2012 bolo
navrhovateľovi všeobecným lekárom MUDr. U. E. vydané potvrdenie, že je navrhovateľ neschopný
práce od 14.09.2012 a schopný práce od 1.10.2012.

Bolo preukázané, že v čase od 20.08.2012 do 31.08.2012, kedy mala byť výpoveď navrhovateľovi

doručovaná osobne Ing. M., Mgr. U. a pánom E., došlo ku krátkemu osobnému stretnutiu trvajúcemu
asi tak 2 až 3 minúty medzi navrhovateľom a uvedenými tromi osobami vystupujúcimi za odporcu.
Ani z vyjadrení svedkov nebolo zrejmé, že by navrhovateľa čo i len vyzvali, aby si prevzal písomnú
výpoveď z 20.08.2012 a nevyplynulo, že by dané stretnutie bolo dostatočne určité a zrozumiteľné,
že ide o doručenie konkrétne výpovede odporcu z 20.08.2012. Odporca potom odovzdal písomnú

výpoveďz20.08.2012adresovanúnavrhovateľovidňa30.08.2012napoštovúprepravu,čospochybňuje
presvedčenie odporcu ako zamestnávateľa, že prišlo k platnému doručeniu výpovede najneskôr dňa
30.08.2012 tým, že navrhovateľ odmietol výpoveď prijať. Vzhľadom k tomu, že doručovanie výpovede v
auguste 2012 bolo vyhodnotené ako neplatné, v druhom rade súd vyhodnocoval, či doručenie výpovede
z 20.08.2012 poštou, ktorú zásielku si navrhovateľ osobne prevzal dňa 18.09.2012, bolo platné. Súd

mal správne zistené, že odporca dňa 30.08.2012 odovzdal na poštovú prepravu písomnú výpoveď
z 20.08.2012, pričom navrhovateľ nebol 31.08.2012 zastihnutý, bola zásielka uložená na pošte od
01.09.2012 do 18.09.2012 a navrhovateľ ju osobne dňa 18.09.2012 prevzal. K doručeniu písomnej
výpovede odporcu navrhovateľovi tak prišlo dňa 18.09.2012. Z potvrdenia o dočasnej pracovnej
neschopnosti vystavenej navrhovateľovi pre odporcu dňa 17.09.2012 vyplýva, že navrhovateľ bol od

14.09.2012 uznaný lekárom za práceneschopného, a to až do 30.09.2012, nakoľko ako práceschopný
bol uznaný od 01.10.2012. Listom zo dňa 21.12.2012 navrhovateľ odporcovi oznámil, že výpoveď
doručenú mu 18.09.2012 považuje za neplatnú, nakoľko v čase doručenia výpovede bol uznaný za
dočasne práceneschopného. Podľa § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, zamestnávateľ nesmie
dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to v dobe, keď je zamestnanec uznaný dočasne za

práceneschopného pre chorobu.

Preto bol vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený podľa ust. § 219 O.s.p..

Podľa ust. § 224 ods. 1 za použitia ust. § 142 ods. 1 úspešnému navrhovateľovi priznal odvolací súd
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 81,46 eur (odmena advokáta za vyjadrenie k odvolaniu
po 60,07 eur bez DPH + režijný paušál 7,81 eur bez DPH + 20 % DPH) na účet advokáta číslo účtu

XXXXXXXX/XXXX, vedený v S. C. a. s.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.