Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/190/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217734
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217734.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej koná konateľ a advokát Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
proti odporkyni: Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Nitra z 23. júla 2013 č. k. 25C/362/2012-45, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni
domáhala zaplatenia sumy 125 eura ako náhrady škody a sumy 440 eura ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá jej vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
9Er/959/2008. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 4
ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003

Z.z., § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, i/ a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného
konania - Exekučný poriadok (ďalej aj ako „EP“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané,
že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 9Er/959/2008 podal súdny
exekútor súdu dňa 29.10.2008 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom
na vykonanie exekúcie, exekučným titulom a výpisom z obchodného registra na oprávnenú. Súd prvého
stupňa vydal poverenie dňa 28.01.2009. Konštatoval, že písomná žiadosť navrhovateľky na predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody bola odporkyni podaná dňa 23.04.2012, uplynula 6-mesačná
lehota od podania žiadosti a navrhovateľka sa nároku domáhala na súde. Následne nezisťoval, či v
konaní došlo k prieťahom v konaní, ale či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda navrhovateľke vznikla. V tejto súvislosti uviedol,
že v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinného v čase podania žiadosti na vydanie
poverenia bolo možné vydať poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených a rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol do tohto ustanovenia daný až

novelou účinnou od 01.06.2011. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľky že rozhodcovský rozsudok bol
v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie exekučným titulom podľa § 42 ods. 2 písm. i/ Exekučného
poriadku, pretože uvedená novela by v takomto prípade bola nadbytočná a podľa komentáru sa vzťahuje
aj na konanie začaté pred jej účinnosťou. Konštatoval, že nárok na náhradu škody si navrhovateľkauplatňovala podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., keď podľa nej príslušný súd svojim postupom porušil
povinnostiorgánuverejnejmociurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonomstanovenejlehote,resp.
bez zbytočných prieťahov. Ohľadne prieťahu sa neviedlo žiadne konanie, nebolo riešené disciplinárne

Ústavným súdom, ani ďalšími súdmi, návrh bol podaný v roku 2012, súd mal za to, že predmetné ust.
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení je možné brať do úvahy ako výklad pôvodného
ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 cit. zákona platného v čase podania návrhu na
vydanie poverenia a začatie konania. Tvrdenie navrhovateľky, že poverenie bolo vydané s viac ako 8-
mesačným omeškaním, v konaní preukázané nebolo, súd zistil, že poverenie bolo vydané 91 dní od

doručenia návrhu. Neboli preukázané ani navrhovateľkou tvrdené urgencie ohľadne vydania poverenia.
Poukázal na to, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, v predmetnej veci účastníkom
exekučného konania nerozhodnutím v zákonnej lehote nevznikol stav právnej neistoty a navrhovateľkou
tvrdenámajetkováškodavkonanípreukázanánebola,tvrdeniaoškodenijaknedeklarovala,požadovala
predloženie znaleckého posudku, ktorý návrh súd ako nehospodárny zamietol. Poukázal na to, že
exekútor, u ktorého oprávnená ako navrhovateľka podala návrh na začatie konania nedodržal lehotu

uvedenú v § 44 ods. 1 Exekučného poriadku na podanie návrhu do 15 dní, súd lehotu prekročil o 76 dní,
ide o dobu, ktorá je v rámci súdneho konania časovo zanedbateľná. Záverom konštatoval, že majetková
ujma nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania
zákonnej lehoty, ale aj od okolností konkrétnej veci. Podľa názoru súdu sa navrhovateľka podaním snaží
eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutie, ktoré i podľa súdnej

praxe nie je v súlade s dobrými mravmi. O návrhu na vydanie poverenia bolo rozhodované, nebola
preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. K námietke
odporkyne o premlčaní nároku konštatoval, že do konania nebolo možné zistiť, kedy sa navrhovateľka
ako oprávnená dozvedela o nevydaní poverenia v 15-dňovej lehote, od uplynutia 15-dňovej lehoty dňa
13.11.2008 po podaní návrhu na vydanie poverenia dňa 29.10.2008 do uplatnenia náhrady škody u

odporkyne dňa 23.04.2012 uplynula 3-ročná doba. Súd vychádzal z toho, že premlčacia doba začala
plynúť nasledujúci deň po uplynutí 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia, a preto návrh považoval aj
za premlčaný. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporkyni nepriznal náhradu
trov konania, keďže jej žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa ním jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu
účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietala, že súd prvého stupňa založil

svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol
viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z.z.. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Vytkla mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázala na to, že nemala k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohla niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mala v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označila
aj exekučný spis a žiadala použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič

nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázala tiež na to, že súd prvého stupňa
nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že
exekučnýsúdignorovaltútolegitímnusféruaposunultrvanieprávnejneistotydočasu,ktorýjezhľadiska

ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. Ďalej argumentovala, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo, naviac jeho úvahy negujú
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy

v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotnýštát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označila jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval

skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V neposlednom rade vytkla prvostupňovému súdu
zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by
ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku
materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom
skutkovom stave. V závere odvolania nesúhlasila so zamietnutím žaloby z dôvodu premlčania nároku.

Poukázalanaustanovenie§19ods.1zákonač.514/2003Z.z.anestotožnilasasozávermisúduozačatí
plynutia premlčacej doby. Uviedla, že o škode sa nemohla dozvedieť márnym uplynutím zákonnej lehoty
určenej k rozhodnutiu súdu, pretože v tom čase žiadne konkrétne majetkové prostriedky vynaložené
neboli.Nemohlasaonejdozvedieťanivdeňspísaniapodania,vktorompoukazujenaprieťahyvkonaní,
pretože v ten deň neboli uzatvorené všetky skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej
rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. Moment, kedy sa dozvedala o škode je pre

účely posúdenia premlčania nutné spájať s momentom, kedy sa dozvedela o vydaní rozhodnutia súdom.
Svoj nárok bola povinná uplatniť písomnou žiadosťou u zodpovedného orgánu, pričom s poukazom na
ustanovenie § 102 Občianskeho zákonníka, ktoré je potrebné aplikovať, premlčacie doba začína plynúť
až počnúc dňom uplatnenia práva voči zodpovednému orgánu.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je

dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny
potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a
vyvodil z neho i správny právny záver.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni domáhala zaplatenia sumy

125 eura z titulu náhrady škody a sumy 440 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súdu pod sp.
zn. 9Er/959/2008. Nesprávny úradný postup navrhovateľka vzhliadla vo vydaní poverenia po uplynutí
15-dňovej lehoty na vydanie poverenia tvrdiac, že exekučný súd vydal poverenie viac ako s 8-mesačným

omeškaním.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak
máodvolacísúdzato,žeprvostupňovýsúdnielenvecnesprávnerozhodol,alevodôvodnenísasprávne
argumentačne vyporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné
rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti
práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty
účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
Predtým, ako odvolací súd pristúpil k samotnému prejednaniu odvolania navrhovateľky, zaoberal sa ňou

namietanou vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom (§ 221 ods.
1 písm. f/ OSP).

Z obsahu odvolania navrhovateľky vyplýva, že navrhovateľka namietala nevykonanie znaleckého
dokazovania, ktorým mal súd zistiť výšku materiálnej škody. K uvedenej vade konania namietanej

navrhovateľkouodvolacísúdudáva,žejevýlučnevecousúdurozhodnúťotom,akýdôkazbudevkonaní
vykonaný. Navrhovateľkou namietané odňatie možnosti konať pred súdom musí byť chápané tak, že
odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti sa s faktickou činnosťou súdu (s jeho
procesným postupom v konaní, so samou procedúrou prejednaní vecí súdom) a nie s jeho právnymhodnotením veci zaujatom v napadnutom rozhodnutí. Navrhovateľka iné vady v konaní nenamietala a
odvolací súd z obsahu spisu ani vady konania, pre ktoré by musel rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť
nezistil. Preto pristúpil k prejednaniu veci.

Navrhovateľka namietala, že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a vec nesprávne
právne posúdil. Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný do
zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 10.09.2008. Súdny exekútor doručil
Okresnému súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 29.10.2008. K návrhu

bol pripojený rozsudok rozhodcovského súdu. Prvostupňový súd poveril exekútora vykonaním exekúcie
dňa 28.01.2009.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie platila 15 - dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného do 31.05.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo v návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby ju
vykonal. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo v návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titulu. Ak súd nezistí rozpor

v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku platného do 31.05.2011: písm. d/ podľa tohto zákona

možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených i/ podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných
rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného od 01.06.2011, podľa tohto zákona možno

vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

Z uvedenej úpravy ust. § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 Exekučného poriadku potom vyplýva, že až novela
Exekučného poriadku v § 41 ods. 2, od 01.06.2011 zaviedla pod písm. d/, že rozhodcovské rozsudky

sú vykonateľné exekučné tituly. Podľa názoru odvolacieho súdu preto rozhodcovské rozsudky boli
exekučnými vykonateľnými titulmi do uvedeného obdobia aj podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného
poriadku. Keďže až novela od 01.06.2011 zaviedla definíciu rozhodcovských rozsudkov v § 44 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku, bolo možné až od tohto obdobia aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku o tom, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41

ods. 2 písm. c/ a d/.

Z exekučného spisu vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný 10.09.2008 a žiadosť súdneho
exekútora na Okresný súd Levice dňa 29.10.2008. Súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie
dňa 28.01.2009. Z uvedeného potom vyplýva, že prvostupňový súd nedodržal 15-dňovú lehotu na

vydanie poverenia a odvolací súd sa v tejto časti stotožnil s názorom prvostupňového súdu o nedodržaní
15-dňovej lehoty. Vydanie poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania a to exekučného titulu
po formálnej a materiálnej stránke vykonateľnosti tohto rozhodnutia, žiadosti o vydanie poverenia a
návrhu na vykonanie exekúcie. Materiálnym predpokladom každej exekúcie je existencia exekučného
titulu. Ak chýba tento materiálny predpoklad exekúcie, exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia

zamietne. Vydanie poverenia v prípade nedostatkov exekučného titulu by znamenalo iba to, že exekúcia
sa síce začala, avšak musí byť v každom štádiu konania aj tak zastavená.V zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. platného do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Z uvedeného vyplýva, že k nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci
činnosti, v ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym

úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia
stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má
aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v
lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci zbytočných prieťahov.

Prvostupňový súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na nález Ústavného súdu SR

I.ÚS 16/2002, z ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Poukázal na celý priebeh exekučného konania a dospel k záveru, že
nedošlo k existencii prieťahov v exekučnom konaní, a tým k nesprávnemu úradnému postupu ako
jednému z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Preto návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol.

Prvostupňový súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na ust. § 9 ods. 1, 2 zákona
do novely vykonanej zák. č. 412/2012 Z. z., teda do účinnosti zákona do 31.12.2012. Novela § 9
doplnila ustanovenie ods. 2 a 3, v ktorom uviedla, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu
súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej

lehote, nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahov v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenia, vybavenia sťažnosti, sťažnosti
na prieťahy z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z dôvodovej správy k tejto novele
vykonanej zák. č. 412/2012 Z. z. vyplýva, že táto bola prijatá na základe platnej úpravy, nakoľko existuje
možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ust. § 127

ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmať
Ústavný súd. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu
na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,

ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by konajúci súd o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Zo záverov uvedenej dôvodovej správy vyplýva, že konštatovať

existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR.

Navrhovateľka prieťahy v konaní zdôvodňovala dĺžkou konania a jej sťažnosťami na dĺžku konania. Z
obsahu spisu Okresného súdu Levice 9Er/959/2008 nevyplýva, že by navrhovateľka podala sťažnosť na
prieťahyvkonaní,auvedenásťažnosťbynemalabyťposudzovanásúdom,čidošlokprieťahomvkonaní

alebo nie, nakoľko navrhovateľka nikdy v priebehu konania nepreukázala, že došlo ku konštatovaniu
prieťahov v konaní predsedom Okresného súdu Levice, prípade Ústavným súdom SR.

Navrhovateľka uplatňovala nárok na majetkovú škodu ako účelne vynaložené náklady spojené s jej
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi

doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodňovala márnym uplynutím lehoty, keď boli reálne ohrozené jej
legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jej pohľadávky, a došlo zároveň
k vyvolaniu rizík a neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, neskorýmukončením procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinnou a
neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k insolventnosti povinnej. Navrhovateľka v priebehu
konania neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie vzniku škody, nepredložila relevantné dôkazy

dokumentujúce skutočnú výšku škody a výšku nemajetkovej ujmy. Nepreukázala, pokiaľ by aj došlo k
vzniku škody, aká je príčinná súvislosť medzi oneskorením vydania poverenia na vykonanie exekúcie
a výškou škody, naviac ak prvostupňový súd konštatuje, že došlo k vymoženiu sumy v celkovej výške
1.470,63 eura oproti vymáhanej pohľadávke vo výške 586,90 eura.

Súd prvého stupňa vo veci dostatočne a riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania
vyhodnotil správne a vyvodil z neho aj správny právny záver. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.