Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/544/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1100899387
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalúpka

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1100899387.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu

JUDr.BlankyMalichovejaJUDr.JurajaPovažana,vprávnejvecinavrhovateľa:Jednotnýmajetkovýfond
zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike, so sídlom Odborárske námestie 3, Bratislava,
IČO: 30 779 618, proti odporcovi: Slovenský odborový zväz slobodných povolaní, so sídlom Jakubovo
nám. 14, IČO: 00678708, zast. Advokátska kancelária Mendel, Mestická, Slovíková, s.r.o., Hollého
31/371, Žilina, o zaplatenie 20.690,87 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. apríla 2013, č. k. 22C/152/2000-203 a uzneseniu zo dňa 15.
augusta 2013, č. k. 22C/152/2000-218, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
11.670,22 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne z dlžnej sumy 11.670,22 Eur od
22. 12. 2000 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh
navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. tak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Navrhovateľ návrh skutkovo odôvodnil tým, že odporcovi prenechal v objekte budovy odborov na

Jakubovom námestí číslo 14 v Bratislave, súp. č. 102564, ktorá je vo vlastníctve navrhovateľa, zapísaná
na LV číslo 2529, do užívania nebytové priestory podľa zmluvy o nájme číslo 126/91/Ba v zo dňa 22. 2.
1991. Podľa článku 6 citovanej zmluvy bola daná odporcovi výpoveď z nájmu v zmysle v nej dojednanej
výpovednej lehoty. Po uplynutí výpovednej lehoty nájom nebytových priestorov skončil dňom 31. 12.
1997. Navrhovateľ napriek uvedeným skutočnostiam, mal záujem obnoviť nájom k bytovým priestorom
s odporcom a rokoval s ním o uzatvorení nového nájomného vzťahu. Odporca však nájomnú zmluvu
zo dňa 27. 1. 1998 odmietol podpísať, priestory však nevypratal. Z dôvodu nevypratania predmetných

priestorov, ktorých nájom bol ukončený, sa navrhovateľ obrátil na príslušný súd dňa 30. 1. 1998 s
návrhom na vypratanie nebytových priestorov. Odporca do dňa podania žaloby priestory nevypratal,
nájomnú zmluvu nepodpísal a priestory naďalej užíva bez právneho dôvodu. Z uvedeného dôvodu
navrhovateľ požaduje od odporcu náhradu za neoprávnené užívanie predmetných priestorov, a to dvoch
skladových miestností číslo 008 a 009 a troch kancelárskych miestností číslo 23, 24 a 25, o celkovej
ploche 88 m2. Náhradu za užívanie predmetných priestorov si navrhovateľ uplatnil u odporcu vo výške
nájomného, ktoré je v mieste a čase obvyklé, a to za obdobie celého roku 1998, 1999 do dňa 1. 11. 2000.Odporca žiadal žalobný návrh zamietnuť s odôvodnením, že vzťah medzi navrhovateľom a odporcom je
vzťahom zo zmluvy o výpožičke, ktorej právnym základom má byť zmluva o nájme zo dňa 22. 2. 1991, v
zmysle ktorej bol predmet nájmu vyšpecifikovaný doplnkom číslo 1 zo dňa 19. 11. 1991, pričom predmet

nájmu s presne špecifikovanou podlahovou plochou mal dojednanú úhradu ohľadom týchto priestorov
ako žiadnu, preto išlo o vzťah zo zmluvy o výpožičke. V ďalšom namietal, že navrhovateľ nepreukázal
užívanie priestorov odporcom v takom rozsahu, v akom sú predmetom žaloby, a namietol aj výšku
požadovaného bezdôvodného obohatenia, nakoľko táto mala byť vypočítaná z priemerov aktuálneho
tržného nájomného, ktoré navrhovateľ odvodzuje z iných nájomných zmlúv uzavretých v období rokoch

1997 až 2002, pričom v týchto nájomných zmluvách je nájomné dohodnuté ako komplexné, a teda
zahŕňa aj náklady na energie, ktoré v predmetných priestoroch odporca po celý čas užívania platil sám.
Podľa odporcu, navrhovateľ neuniesol ani dôkazné bremeno týkajúce sa doručenia výpovede z nájmu
a zároveň vzniesol námietku premlčania časti žalovaného nároku.

V priebehu konania, podaním zo dňa 17. 6. 2011, navrhovateľ rozšíril žalobný petit o príslušenstvo a
žiadal, aby súd zaviazal odporcu k zaplateniu sumy 20. 690,87 euro spolu so 17,6% ročným úrokom z

omeškania od 26. 10. 2000 do zaplatenia. Súd na pojednávaní konanom dňa 14. 11. 2012 uznesením
pripustil rozšírenie žalovaného petitu.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový stav veci:

Dňa 22. 2. 1991 bol medzi účastníkmi uzavretý záväzkový vzťah, označený ako zmluva o nájme
(dočasnom užívaní) odborového majetku - nebytových priestorov v zmysle zákona číslo 116/1990 Zb. V

článku 2 tejto zmluvy bolo uvedené, že zmluva upravuje vzťahy medzi prenajímateľom (navrhovateľom),
ktorý má právo hospodárenia k odborovému majetku a nájomcom (odporcom) súvislosti s užívaním
nebytových priestorov v budove odborov v Bratislave na Jakubovom námestí 14, ktoré sú špecifikované
v prílohe číslo 2. V článku 3 predmetnej zmluvy bolo dohodnuté, že užívateľ smie majetok určený v
prílohe číslo 2 tejto zmluvy užívať výlučne ako nebytové priestory pre svoju činnosť a nie je oprávnený

užívané priestory alebo ich časť dať do ďalšieho užívania. V článku 5 tejto zmluvy sa nájomca zaviazal
platiť nájomné za užívanie prenajatých priestorov vždy do 15. 5. bežného roka vo výške uvedenej
vo výpočtovom liste (príloha 1). Spôsob platby bol dohodnutý bezhotovostným stykom na číslo účtu
navrhovateľa. Podľa článku 6 tejto zmluvy nájom sa uzatvoril na dobu neurčitú. K jeho skončeniu
mohlo dôjsť na základe dohody ku ktorémukoľvek dňu, alebo uplynutím vzájomne dohodnutej 36

mesačnej výpovednej lehoty jednej zo zmluvných strán, ktorá začala plynúť 1. dňom roka nasledujúceho
po doručení výpovede. Od zmluvy nebolo možné odstúpiť jednostranným vyhlásením niektorej zo
zmluvných strán. Podľa článku 7 citovanej zmluvy nedeliteľnou súčasťou tejto zmluvy bol výpočtový
list Úhrad za užívanie nebytových priestorov (príloha číslo 1) a špecifikácia užívaných nebytových
priestorov (príloha číslo 2). V bode 4 článku 7 tejto zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že odberateľsko

- dodávateľské vzťahy, týkajúce sa dodávok tepla, elektrickej energie, vodného a stočného, odvozu
smetí a spojových služieb v objekte realizuje vo vlastnom mene nájomca. Tieto uhrádza zo svojich
rozpočtových prostriedkov a v plnom rozsahu zodpovedá za ich úhradu v príslušných zúčtovacích
obdobiach, vrátane úhrady za ďalších užívateľov objektu.

Z prílohy číslo 1 k zmluve (výpočtový list) zo dňa 22. 02. 1991 vyplynulo, že celková ročná úhrada za

užívanie nebytových priestorov bola dohodnutá v sume 52.220,-Sk (išlo o užívanie 10 kancelárskych
miestností o rozlohe 262,3 m2, so sadzbou 160 SK za meter štvorcový = ročná úhrada 41.968,-SK, 5
nekancelárskych miestností vo výmere 72 m2, so sadzbou 100 Sk za m2 = ročná úhrada 7.200,-Sk,
alikvotná časť z ostatných nebytových priestorov - sociálnych a iných priestorov o rozlohe 43,6 m2, so
sadzbou 70,-Sk za m2 = ročná úhrada 3.052,-Sk, spolu 52.220,-Sk).

Z prílohy číslo 2 k zmluve ( špecifikácia ) zo dňa 22. 02. 1991 súd zistil, že predmetom nájmu bolo 5
kancelárií na 1. poschodí vo výmere 135,80 m2, 5 kancelárií na 2. poschodí vo výmere 126,50 m2, spolu
o výmere 262,30 m2, a 3 miestnosti (sklady ) v suterénne vo výmere 46 m2, kuchynka na 1. poschodí
vo výmere 12,8 m2, archív na 2. poschodí vo výmere 13,2 m2, spolu 72 m2.Rekapitulácia prenajatých priestorov: 10 kancelárskych miestností vo výmere 262,30 m2, 5
nekancelárskych miestností vo výmere 72 m2, podiel na sociálnych a iných priestoroch vo výmere 43,6
m2, celkom 377,9 m2.

Z vyššie uvedenej skutočnosti mal potom súd za to, že medzi účastníkmi bol uzavretý platný záväzkový
vzťah zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorý bol vykonaný v predpísanej písomnej forme,
a so zrozumiteľnou a určitou špecifikáciou prenajatých priestorov, pričom bolo dohodnuté aj platenie
nájomného ročne vo výške 52.220,- SK s tým, že za služby spojené s užívaním prenajatých priestorov
(voda, elektrika, OLO a pod.) nesie zodpovednosť samotný nájomca, ktorý ich bude uhrádzať zo svojho.

Je teda zrejmé, že medzi účastníkmi bol pôvodne dohodnutý záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy
o nájme nebytových priestorov, nakoľko bola zmluvne dohodnutá odplata za užívanie prenajatých
priestorov. Preto sa v tejto časti záväzkového vzťahu súd nestotožnil s obranou odporcu, že pôvodná
zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 02. 1991 bola uzatvorená ako bezodplatný právny
úkon, a teda, že išlo o zmluvu o výpožičke.

Dňa 19. 11. 1991, t. j. 9 mesiacov po uzavretí nájomnej zmluvy, účastníci uzavreli doplnok číslo 1

k nájomnej zmluve označený ako výpočtový list, na základe ktorého si strany dohodli, že úhrada za
užívanie prenajatých priestorov (nájomné) nebude žiadna s tým, že úhrady za služby spojené s užívaním
nebytových priestorov bude hradiť nájomca vo vlastnom mene.

Nazákladetohtododatku,ktorýbolurobenývpísomnejforme,takakotovyplývazčlánku7bod5zmluvy
o nájme nebytových priestorov (akejkoľvek zmeny a doplnky tejto zmluvy možno vykonať len písomne

so súhlasom oboch zmluvných strán) možno konštatovať, že od účinnosti tohto dodatku Zmluvné strany
zmenili obsah pôvodnej zmluvy o nájme nebytových priestorov a to tak, že od tohto okamihu bolo možné
považovať záväzkový vzťah medzi účastníkmi, ako vzťah zo zmluvy o výpožičke.

Uvedenáskutočnosťvšaksamaosebenemalavplyvnaplatnosťostatnýchdojednanívpôvodnejzmluve
o nájme, nakoľko tieto neboli menené ani dopĺňané písomnými dodatkami. Preto medzi účastníkmi

zostalo v platnosti ustanovenie článku 6 zmluvy o nájme, na základe ktorého bolo možné zmluvu
vypovedať ktoroukoľvek zmluvnou stranou s výpovednou 36 mesačnou lehotou v plynúcou 1. dňom
roka nasledujúceho po doručení výpovede druhej zmluvnej strane. Na platnosť tohto ustanovenia
nemohla mať vplyv samotná skutočnosť, že v priebehu nájomného vzťahu si zmluvné strany dohodli
bezodplatnosť užívania prenajatých priestorov.

Listom zo dňa 6. 6. 1994 navrhovateľ zaslal odporcovi písomnú výpoveď z nájmu, označenú
ako výpoveď nájomnej zmluvy, ktorú súd prejudiciálne po formálnej stránke vyhodnotil ako platný
právny úkon, nakoľko bola urobená v písomnej forme a je z nej dostatočne a určito zrejmé, ktorých
nehnuteľností sa týka.

V tejto časti medzi účastníkmi zostalo sporné, či predmetná výpoveď bola aj odporcovi doručená alebo

nie.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom svedka pána Hauptvogela a
svedkyne Bohušovej, ďalej oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to s listom navrhovateľa zo dňa 9.
10. 1997, 5. 2. 1998, overenou kópiou doručenky, pripomienkami odporcu k návrhu novej nájomnej
zmluvy, knihou odoslanej pošty navrhovateľa, listom navrhovateľa zo dňa 27. 1. 1998, pričom z takto

vykonaného dokazovania ustálil, že výpoveď zo zmluvy o nájme nebytových priestorov bola odporcovi
riadne doručená.

Svedok Hauptovegel vo svojej výpovedi uviedol, že odporca užíval budovu na Jakubovom námestí na
základe nájomnej zmluvy, ktorú mal uzatvorenú ešte s bývalou slovenskou odborovou radou. Svedok
uvedené pripomenul v súvislosti s neobvykle dlhou dohodnutou výpovednou lehotou v trvaní troch rokov.

Keď prišlo k zmenám v bývalom ROH starostlivosť o majetok odborov prevzala správa odborovýchslužieb, pričom bol záujem s odporcom uzatvoriť novú nájomnú zmluvu, kde by ako prenajímateľ
figurovala už správa odborových služieb. To sa nakoniec aj uskutočnilo s tým, že sa v novej nájomnej
zmluve vyšlo predsedovi odporcu v ústrety a boli zachované pôvodné podmienky vrátane trojročnej

výpovednej lehoty. Toto trvalo až do konca roku 1997, medzitým bola daná výpoveď s trojročnou
výpovednou dobou, pričom táto skončila 31. 12. 1997. Od 1. 1. 1998 vznikla v tomto objekte nová
situácia. Išlo hlavne o to, že užívanie priestorov sa usporiadalo tak, že prenajímateľom voči všetkým
užívateľom sa stal navrhovateľ. Od 1. 1. 1998 toto nové usporiadanie vo vzťahu k všetkým nájomným
zmluvám bolo urobené za účasti odporcu, nakoľko v tom predchádzajúcom období užívatelia priestorov

boli hlavne v kontakte s odporcom. Od januára 1998 odporca užíval na Jakubovom námestí 2 skladové
miestnosti v suteréne číslo 008 a 009 a 3 kancelárske miestnosti na 2. poschodí číslo 23, 24, 25.
Celková výmera bola 88 metrov štvorcových. Tieto miestnosti takto užíval celý čas. Medzitým sa stalo,
že odporca odišiel z jednotného majetkového fondu a novú zmluvu, ktorá mu bola ponúknutá v nakoniec
členskému odborovému zväzu už na odborovom zväze nepodpísal. Svedok potvrdil, že sa sám podieľal
na vypracovaní výpovede z nájmu v roku 1994, že ju sám pripravil riaditeľovi navrhovateľa na podpis

podľa jeho pokynov. K samotnému doručovaniu výpovede z nájmu svedok uviedol, cesta výpoveď
doručovala s doručenkou alebo osobne.

Z fotokópie overenej doručenky (keďže sa nezachoval jej originál) súd zistil, že výpoveď z nájmu bola
odporcovi doručená dňa 16. 6. 1994.

Odporca v tomto smere namietal, že podpis na doručenke nepatrí žiadnej z osôb oprávnených preberať

poštu za odporcu ako aj pečiatka odporcu nezodpovedá formám pečiatok používaných odporcom. Na
podporu svojich tvrdení predložil na papieri vo formáte A4 otlačené pečiatky, ktoré odporca používal v
styku s tretími osobami, ako aj oznámil, že oprávnenými osobami na preberanie pošty za odporcu boli
len pani Melánia Ploskuňáková a pani Majdanová (súčasnosti Bohušová).

V tomto smere súd prvého stupňa vychádzal z ustanovenia § 134 O.s.p., v zmysle ktorého listiny vydané

súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré
sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu,
ktorý listinu vydal, ak nie je preukázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.

Citované ustanovenie rozlišuje listiny na verejné a ostatné. Ich rozdelenie má význam pre ich
hodnotenie súdom. Verejná listina potvrdzuje, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý

listinu vydal až do doby, kým nie je preukázaný opak, ako i pravdivosť toho, čo je v listine osvedčené
alebo potvrdené. Doklad o doručení písomnosti (doručenka) má povahu verejnej listiny. Ak účastník
spochybňuje správnosť údajov uvedených na doručenke je povinný potom súdu predložiť dôkaz a týmto
spôsobom svoje tvrdenie preukázať. Odporcu preto v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania
skutočností, že údaje na doručenke nie sú správne.

Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že doručenka (hoci bola predložená len v overenej fotokópii)
obsahuje všetky náležitosti podľa poštového poriadku (doručenka obsahuje označenie odosielateľa,
adresáta, dátum pečiatku a podpis preberajúcej osoby, ako aj pečiatku dodacej pošty a podpisy
pracovníka).Nemožnotedaopomenúť,ženadoručenkesanachádzaajpečiatkadodacejpoštyapodpis
jej pracovníka. Preto je nanajvýš pochybné, že by tento údaj bol sfalšovaný treťou osobou.

Aj z knihy odoslanej pošty navrhovateľa predloženej v origináli nepochybne vyplýva, že dňa 6. 6. 1994
bola vypravená na odoslanie výpoveď z nájomnej zmluvy adresovaná odporcovi. Zároveň z predloženej
knihy vyplynulo, že v období júna 1994 sa žiadna iná zásielka odporcovi nezasielala.

Pokiaľ ide o podpis na predmetnej doručenke (pokiaľ ide o osobu, ktorá zásielku prevzala) súd v tomto
smere vypočul svedkyňu Bohušovú (predtým - v čase doručovania výpovede Majdánovú), ktorú sám

odporca označil v ako jednu z osôb oprávnených preberať písomnosti za odporcu. Táto svedkyňa vo
svojejvýpovediuviedla,žepracovalauodporcuakoadministratívnypracovníknasekretariáte,preberalapoštu, odnášala ju, a zapisovala ju. Svedkyňa však nevedela potvrdiť, či nejaká výpoveď došla alebo
nie. Uviedla, že je pravdou, že pri preberaní zásielky sa označilo prevzatie pečiatkou a podpisom, avšak
nevedela presnejšie identifikovať podpis na doručenke. Potvrdila, že, ak by bola chorá, druhou osobou

oprávnenou preberať poštu bola pani Ploskuňákova. Z uvedenej výpovede mal súd potom za to, že
svedkyňa v tejto výpovedi ani nepotvrdila, ani nevyvrátila skutočnosť doručenia výpovede z nájmu.

V priebehu konania bol súdu predložený list navrhovateľa zo dňa 27. 1. 1998, označený ako
"vysporiadanie užívacích vzťahov k nebytovým priestorom v budove odborov na Jakubovom námestí
číslo 14 v Bratislave - pokus o pokonávku", na ktorom je podpis zástupcu odporcu po prevzatí tohto

listu zo dňa 27. 1. 1998. Odporca na pojednávaní v ústne uviedol, že tento list prevzal. Vzhľadom k
tomu, že súd vyhodnotil totožnosť podpisu o prevzatí tohto listu za odporcu s podpisom uvedeným na
doručenke prijímateľa zásielky, súd opätovne predvolal vyššie uvedenú svedkyňu na výsluch. V druhej
výpovedi svedkyňa, potom čo jej súd oznámil, že podľa neho oba vyššie uvedené podpisy sú podpismi
tej istej osoby, uviedla, že je to už veľa rokov, a preto sa na to presne nepamätá. Zároveň pripustila,
že tým, že si píše celé priezvisko aj s koncovkou "ová", by to mohla takto podpísať, avšak nemá 100

%-nú istotu, že by to podpisovala. Z uvedeného mal potom súd za to, že kým pri prvej svojej výpovedi
svedkyňa nevedela ani potvrdiť ani vyvrátiť prevzatie písomností, druhá výpoveď skôr smerovala k tomu,
že podpis na doručenke by mohol byť jej, aj keď s odstupom času nemala 100 percentnú istotu, že
by to podpisovala.

Vzhľadom tomu, že sa písomností nezachovali v originálnej podobe nebolo možné v tomto smere

nariadiť znalecké dokazovanie na overenie pravosti podpisu na doručenke. Napriek tomu však má
súd za to, že predmetná doručenka bola za odporcu podpísaná práve svedkyňou Bohušovou (v tom
čase Majdánovou), nakoľko podľa súdu podpis na doručenke je totožný s podpisom na liste zo dňa
27. 1. 1998, ktorého prevzatie odporca potvrdil. Uvedenému podľa súdu (v rámci uplatnenia zásady
voľného hodnotenia dôkazov) nasvedčuje fakt, že písmená M, J, D ako aj koncovka "ová" sú v oboch

podpisoch rovnaké. Rovnaký je podľa súdu najmä ťah koncovky nasledujúcej po písmene D v oboch
podpisoch. Uvedené je však len hodnotením súdu v rámci vykonaného dokazovania, nakoľko nebolo
možné si túto skutočnosť overiť znaleckým dokazovaním. Na túto skutočnosť však súd poukázal len ako
na jeden z faktov, ktoré v spojení s ostatnými, hoci aj nepriamymi dôkazmi, presvedčili súd o tom, že
odporca písomnú výpoveď z nájmu dňa 16. 6. 94 skutočne prevzal, nakoľko všetky nepriame dôkazy

nasvedčovali len tejto skutočnosti.

Napokon ani výpoveď zástupkyne odporcu pani Melánii Ploskuňákovej súd nepresvedčili o tom, že by
výpoveď nebola doručená odporcovi. Táto svedkyňa tvrdila len vo všeobecnej rovine, že im výpoveď
nebola doručená a teda, že nevedeli o ukončení nájomného vzťahu. Na otázky súdu a právnej
zástupkyne navrhovateľa však nevedela uviesť ako reagovali na list v ktorom ich navrhovateľ vyzýval

na vypratanie priestorov s tým , že v tomto liste bolo uvedené, že im bola doručená výpoveď z nájmu,
a uviedla len to, že nijako nereagovali ani nekontaktovali políciu z dôvodu, že by podpis na doručenke
bol sfalšovaný. Právna zástupkyňa navrhovateľa predložila svedkyni na nahliadnutie list ktorým sám
odporca pripomienkuje návrh novej nájomnej zmluvy, na čo svedkyňa uviedla že si na toto nepamätá. Na
otázku súdu, či nezvažovali niekedy podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu, svedkyňa uviedla,

že nie. Rovnako na otázku právnej zástupkyne navrhovateľa, čo teda odporcu viedlo k dobrovoľnému
vyprataniu priestorov v roku 2006, svedkyňa uviedla, že to bola finančná situácia.

Z výsluchu svedkyne mal potom súd zato, že táto nevypovedala hodnoverne k otázke doručenia
výpovede z nájmu, nakoľko okrem všeobecného a ničím nepreukázaného tvrdenia, že im výpoveď
nebola doručená, nevedela hodnoverne zodpovedať na otázky ako reagovali na výzvu na vypratanie

priestorov (v ktorej sa nachádzal aj údaj o doručení výpovede), nikdy nekontaktovali políciu za
účelom prípadného šetrenia falšovania verejnej listiny (podpisu na doručenke), nepamätala si na
pripomienkovanie návrhu novej nájomnej zmluvy samotným odporcom, a uviedla, že dobrovoľne
vypratali priestory z finančných dôvodov. V tomto smere však súd poukazuje nato, že odporca v tomto
období neplatil žiadne nájomné (takže ho nemohla ťažiť z tohto dôvodu finančná situácia a to napriek

tomu, že odporca ani nepreukázal svoju údajnú ťaživú finančnú situáciu), pričom sám vedie konanievoči navrhovateľovi o vysporiadanie vzájomných podielov v bývalom ROH, kde sa domáha pridelenia,
ako vyrovnávacieho členského podielu práve tejto budovy.

Z uvedeného mal potom súd za to, že výpoveď svedkyne bola účelová v snahe zbaviť sa povinnosti plniť

za užívanie priestorov po ukončení záväzkového vzťahu medzi účastníkmi.

Súd pritom nepresvedčili ani odtlačky pečiatok používaných odporcom predložených odporcom na
papieri vo formáte A4, nakoľko skutočnosť, že by odporca nemohol používať aj iný druh pečiatky z tohto
dôkazu nevyplýval, pričom tento dôkaz nie je ničím overený, ak ide len o odtlačky pečiatok na papieri. V
tomto smere nič nebránilo odporcovi, aby práve odtlačok pečiatky použitý pri preberaní poštovej zásielky
na doručenke, nebol otlačený na predmetnom papieri.

Napokon o samotnom doručení výpovede z nájmu nasvedčuje aj ďalšie správanie sa odporcu, ktorý sám
pripomienkoval po ukončení zmluvného vzťahu založeného zmluvou o nájme nebytových priestorov,
nový návrh nájomnej zmluvy, ktorý mu bol predložený navrhovateľom, a to listom odporcu zo dňa 22.
decembra 1997. V tomto liste sám odporca uvádza, že k návrhu novej zmluvy o nájme zo dňa 19.
12. 1997 predkladá nasledovné pripomienky. V nich žiadal nájom nebytových priestorov uzavrieť na

dobu určitú, od 1. januára 1998 (čo v podstate zodpovedá dátumu ukončenia pôvodného nájmu) do
31. decembra 2008, navrhoval, že počas tejto doby nemôže ani jedna zo zmluvných strán od zmluvy
odstúpiť, ani ju vypovedať, žiadal aby nájomca platil komplexné nájomné vo výške 70. 000 SK ročne, a
iné. V tomto liste odporca žiadal, aby boli jeho pripomienky zapracované do návrhu zmluvy, a čo najskôr
mu bola zaslaná na podpis. Sám uviedol, že má záujem, aby sa vzájomné vzťahy s navrhovateľom

usporiadali v čo najkratšej dobe.

Z uvedeného listu prvostupňový súd vyvodil, že odporcovi muselo byť známe ukončenie pôvodného
nájomného vzťahu, čomu nevyhnutne musela predchádzať výpoveď z nájomného vzťahu, v opačnom
prípade by nemal dôvod uzatvárať nový nájomný vzťah, resp. pripomienkovať nový návrh nájomnej
zmluvy, keďže podľa pôvodnej zmluvy na základe jeho posledného dodatku nebol povinný nájomné

platiť vôbec. Bolo by potom otázne, prečo by odporca pripomienkoval nový návrh nájomnej zmluvy, keď
by mohol v užívaní priestorov pokračovať na podklade pôvodnej nájomnej zmluvy, ktorá by podľa neho
nebola ukončená. Ak by tvrdenia odporcu o tom, že nevedel o ukončení nájomného vzťahu boli pravdivé,
tak by určite nepripomienkoval novú nájomnú zmluvu, ale by sa domáhal plnenia respektíve k prístupu
do prenajatých priestorov na základe pôvodne uzavretej nájomnej zmluvy. Rovnako by nežiadal upraviť

nový nájomný vzťah k dátumu od 1. 1. 1998, čo zodpovedá dátumu ukončenia pôvodného nájomného
vzťahu.

Doručeniu výpovede z nájmu nasvedčuje aj list navrhovateľa adresovaný odporcovi, označený ako
" skončenie nájmu nebytových priestorov " zo dňa 9. 10. 1997, v ktorom sám navrhovateľ uvádza,
že je právnym nástupcom zaniknutej správy odborových služieb SR v Bratislave, ako taký prevzal

všetky práva, záväzky a povinnosti po uvedenom subjekte vrátane zmluvných záväzkov vyplývajúcich
z príslušných nájomných zmlúv, že dňa 6. 6. 1994 vypovedal nájomnú zmluvu z 22.2.1991 č. 126/91 v
znení jej príloh č. 1 a 2 a doplnku č. 1., že uplynutím 36 mesačnej výpovednej lehoty podľa článku 6 tejto
zmluvy končí právo odporcu užívať všetky nebytové priestory v administratívnej budove Bratislava na
Jakubovom námestí číslo 14, a to dňom 31. decembra 1997, že týmto dňom je odporca povinný vypratať

dotknutú nehnuteľnosť a zápisnične ju odovzdať povereným zástupcom navrhovateľa úseku prevádzky,
navrhovateľ v tomto liste zároveň vyzval odporcu, aby najneskôr do 31. 10. 1997 na prevádzkový úsek
navrhovateľa doručil kópie zmlúv, týkajúcich sa odberateľsko - dodávateľských vzťahov v dodávkach
tepla, elektrickej energie, vodného a stočného , OLO a spojových služieb, zároveň vyzval odporcu na
doručenie prehľadu o ďalších užívateľoch priestorov v uvedenom objekte s vyšpecifikovaným rozsahu

nimi užívaných priestorov.

Aj z tohto listu muselo byť odporcovi zrejmé, že navrhovateľ považuje výpoveď za riadne doručenú
a, že došlo k ukončeniu nájomného vzťahu. Napriek doručeniu predmetného listu odporcovi, tento na
predmetný list nereagoval (čo potvrdila aj svedkyňa Ploskuňáková), nebránil sa voči nemu, neobrátilsa na súd s určením, že nájomný vzťah naďalej trvá (ak tvrdil, že mu nebola doručená výpoveď), ani
so žalobou o určenie neplatnosti výpovede, prípadne o zdržanie sa zásahov navrhovateľom do jeho
užívacích práv. Rovnako tak odporca nijako nereagoval ani na skutočnosť (keď tvrdil, že mu nebola

doručená výpoveď), že by mohol v niekto iný v jeho mene prevziať predmetnú výpoveď na pošte.

Aj z pohľadu vyššie uvedeného správania sa odporcu (resp. jeho nekonania ) mal súd za to, že odporca
o výpovedi z nájmu vedel, vedel, že mu bola doručená, a aj preto pristúpil k pripomienkovaniu novej
nájomnej zmluvy.

Zo všetkých vyššie uvedených dôkazov, posudzujúc každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti,
súd mal nepochybne za to, že tieto smerujú k preukázaniu iba jedného záveru, a to, že odporcovi bola

výpoveď, či už z nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke, riadne doručená, a to dňom 16. 6. 1994.

Vzhľadom k tomu (s poukazom na čl. 6 zmluvy) záväzkový vzťah medzi účastníkmi zanikol k 31. 12.
1997. K obnoveniu pôvodného záväzkového vzťahu za rovnakých podmienok nedošlo ani s poukazom
na analogickú aplikáciu ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko navrhovateľ sa so
žalobou doručenou súdu dňa 30. 1. 1998 t. j. v 30 dňovej lehote, obrátil na súd, ktorou žiadal vypratanie

predmetných priestorov. Konanie bolo vedené na tunajšom súde pod spisovou značkou 16C/8/98, ktoré
bolo právoplatne zastavené uznesením zo dňa 25. 5. 2006, potom, čo odporca priestory dobrovoľne
vypratal.

Z vyššie uvedeného mal potom súd za to, že od 1. 1. 1998 odporca užíva priestory vo vlastníctve
navrhovateľa bez právneho dôvodu (a to bez ohľadu na to, či došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu

založeného zmluvou o nájme nebytových priestorov, alebo bolo možné túto, po doplnku číslo 1 k
zmluve, považovať za zmluvu o výpožičke, tak či tak, k ukončeniu zmluvného vzťahu došlo uplynutím
36 mesačnej výpovednej lehoty - toto ustanovenie nebolo neplatné, a po jej uplynutí možno užívanie
priestorov odporcom považovať za užívanie bez právneho dôvodu).

S odkazom na ust. § 451 a § 458 ods. 1 O.z. súd prvého stupňa v ďalšom konštatoval, že na

strane odporcu došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, keď odporca užíval predmetnú nehnuteľnosť
(nebytové priestory) vo vlastníctve navrhovateľa bez právneho dôvodu a za ich užívanie žiadnu odplatu
navrhovateľovi nezaplatil.

V prejednávanej veci došlo k tomu, že navrhovateľ fakticky poskytoval odporcovi plnenie bez
akéhokoľvek právneho podkladu (bez právneho titulu - platnej nájomnej zmluvy k nebytovým priestorom)

a bez toho, že by mu za ním poskytované plnenie bola odporcom platená náhrada. Na strane
navrhovateľa ide teda o prípad plnenia bez právneho dôvodu, ktoré je jednou zo skutkových podstát
bezdôvodného obohatenia založenou na tom, že medzi zúčastnenými osobami od počiatku chýba
právnyvzťahzakladajúcinároknaplnenie.Dôsledkomtakéhotoplneniajeobohatenie,obsahomktorého
je získanie určitej majetkovej hodnoty subjektom, ktorému bolo plnené. Majetkovú hodnotu v uvedenom

zmysle získa (obohatí sa) nielen ten, komu sa zvýšili aktíva alebo znížili pasíva, ale aj ten, komu sa
neznížili aktíva, hoci by sa inak - pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia - jeho majetkový stav zmenšil,
pretože za prijímané plnenie by musel poskytovať náhradu.

O plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade užívania nebytového priestoru bez nájomnej či
inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môže v niektorých prípadoch vyplývať tiež zo zákona

alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tento nebytový priestor užívať. Pre vyriešenie otázky, kto v
prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné
obohatenie), je rozhodujúce, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje užívateľské oprávnenia) bez
právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho,
aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim

právo užívať byt. Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu plnenia - schopný
vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady (§ 458 ods. 1 OZ).Výšku tohto prospechu vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom
mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci.

Vo vzťahu k samotnému rozsahu užívania, ako aj výške a obdobiu bezdôvodného obohatenia poukázal

prvostupňový súd na nasledovné:

V prvom rade bol medzi účastníkmi sporný rozsah užívaných priestorov odporcom po 1. 1. 1998. Kým
navrhovateľ tvrdil, že odporca užíva 3 kancelárske priestory a to miestnosti číslo 23, 24, 25, ako aj 2
nekancelárske miestnosti (sklady č. 008,009) v celkovej ploche 88 metrov štvorcových, odporca tvrdil,
že po tomto období priestor číslo 009 neužíval.

V tomto smere súd poukazuje na to, že kým užívanie do 31. 12. 1997 upravovala zmluva (či už nájomná

alebo o výpožičke), a teda bolo jedno, či odporca aj skutočne prenajaté priestory užíva, po tomto dátume
(od 1.1.1998) ide o vzťah z bezdôvodného obohatenia, pri ktorom práve navrhovateľ nesie dôkazné
bremenooskutočnom,reálnom užívaníjehopriestorovsodporcom.Pretonestačíargument,žeodporca
aj po tomto dátume užíval všetky priestory, tak ako sú vymedzené v nájomnej zmluve, a, že toto užívanie
preukazuje aj samotná nájomná zmluva, nakoľko po ukončení zmluvného vzťahu sa nemožno riadiť

ustanoveniami nájomnej zmluvy, ale navrhovateľ musí preukázať v akom rozsahu v odporca užíval jeho
priestory.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že odporca po 1. 1. 1998 užíval kancelárske priestory v žalovanom
období číslo 23, 24, 25, ani skladový priestor č.008, sporným zostalo preukázanie užívania skladového
priestoru číslo 009, pri ktorom odporca tvrdil, že tento po uvedenom dátume neužíval. O to viac

zaťažovalo navrhovateľa dôkazné bremeno preukázania užívania aj tohto priestoru odporcom.

Navrhovateľ, však okrem výsluchu svedka Hauptvogela, žiaden iný dôkaz o užívaní skladového
priestoru číslo 009 odporcom nepredložil. Navrhovateľ síce navrhoval výpoveď svedka Beloviča, ktorý
mal túto záležitosť u navrhovateľa na starosti, avšak neskôr od jeho výsluchu upustil, nakoľko podľa
jeho slov si tento už nič vzhľadom na jeho vek nepamätá. Je síce pravdou, že svedok Hauptvogel vo

svojej výpovedi potvrdil aj užívanie priestoru číslo 009 odporcom, avšak na druhej strane z Protokolu
o odovzdaní priestorov podpísaným oboma účastníkmi dňa 23. 5. 2006 vyplýva, že práve tento
priestor číslo 009 nebol navrhovateľovi odovzdaný, ani neboli odovzdané od neho kľúče, čo odporca
zdôvodňoval práve tým že tento priestor neužíval, a preto ho nemohol ani odovzdať ani odovzdať od
neho kľúče. V tomto smere možno rovnako poukázať na argument (aký súd použil u odporcu pri

preukazovaní doručenia výpovede z nájmu), že ak navrhovateľ mal za to, že odporca nevypratal aj
priestor číslo 009 a neodovzdal od neho kľúče navrhovateľovi, mohol v žalobe o vypratanie týchto
priestorov pokračovať, pokiaľ ide o priestor číslo 009, prípadne sa mohol domáhať jeho vypratania aj v
súčasnej dobe. Keďže tak navrhovateľ dopustil nespravil, súd má za to, že tento priestor nemohol byť
odporcom užívaný a nie je užívaný ani v súčasnej dobe. Nič na tom nemení ani predložená fotografia

navrhovateľom, č. l. 192 spisu, na ktorej je zachytený práve tento priestor a je z nej vidieť, že sa tam
nachádzajú v skriniach nejaké spisy, o ktorých navrhovateľ tvrdí, že patria odporcovi. Tento dôkaz však
súd nepresvedčil o užívaní priestoru odporcom, nakoľko nebolo súdu iným dôkazom preukázané, že
tieto spisy patria práve odporcovi, keďže sám odporca túto skutočnosť popiera.

Súd teda pri vyhodnocovaní dokazovania dal prednosť listinnému dôkazu, a to záznamu o odovzdaní a

prevzatíkanceláriízodňa23.5.2006,nakoľkotentobolpodpísanýobomaúčastníkmiajeznehozrejmé,
že odporca priestor 009 ani kľúče od neho navrhovateľovi neodovzdal. Preto sa súd stotožnil s tvrdením
odporcu, že k odovzdaniu tohto priestoru nemohlo dôjsť, nakoľko odporca tento priestor neužíval. Ako
už bolo uvedené vyššie, ak chcel navrhovateľ preukázať opak (nakoľko ho v tomto smere zaťažovalo
dôkazné bremeno) mal súdu predložiť taký dôkaz, ktorým by preukázal užívanie predmetného priestoru

číslo 009 odporcom. V tomto smere samotný výsluch svedka Hauptvogela nepostačoval, nakoľko tento
nekorešpondoval s predmetným záznamom, ktorému dal súd prednosť aj z dôvodu, že bol podpísaný
oboma účastníkmi.Z takto vykonaného dokazovania mal súd potom preukázané, že odporca po 1. 1. 1998 užíval tri
kancelárske miestnosti č. 23,24,25 a 1 skladový priestor č.008.

Z dôvodu spornosti výmery pozemkov užívaných odporcov, súd navrhovateľa vyzval, aby predmetné

priestory opätovne premeral a oznámil súdu ich skutočnú výmeru. Odporca v tomto smere nikdy
nenamietal výmeru týchto priestorov počas ich užívania v rámci existujúceho nájomného vzťahu a
akceptoval ich výmeru 88 metrov štvorcových počas celej doby trvania nájomného vzťahu. Až v konaní
pred súdom namietal ich výmeru, preto súd vyzval navrhovateľa aby premeral tieto priestory nanovo.

Z predloženej výmery (č. l. 194 - 195 spisu) súd zistil, že kancelársky priestor č. 23 má výmeru 22,71
m2, č. 24 má výmeru 24,50 m2 a priestor č. 25 výmeru 12,80 m2. Ďalej súd zistil, že skladový priestor

č. 008 má výmeru 9,65 m2 a rovnakú výmeru má aj skladový priestor č. 009. Keďže, ako bolo uvedené
vyššie, súd mal za preukázané, že odporca užíval v žalovanom období len kancelárske priestory číslo
23,24 ,25 a skladový priestor číslo 008, podľa zamerania navrhovateľa odporca teda užíval celkovo
69,66 metrov štvorcových. Po pripočítaní skladového priestoru číslo 009 by to bolo celkovo v 79,31
m2 oproti výmere 88 m2, ktoré sa uvádzajú v pôvodnej nájomnej zmluve. Keďže táto spresnená

výmera je menšia ako bolo špecifikované v pôvodnej nájomnej zmluve, súd vyhodnotil tento dôkaz ako
dôveryhodný, nakoľko nepresiahol výmeru určenú v pôvodnej zmluve. Ani samotný odporca nepredložil
(hoci tieto priestory užíval až do roku 2006) žiaden dôkaz, ktorý by spochybňoval toto nové premeranie.
Preto prípadné tvrdenie odporcu, že nebol prítomný pri novom zameraní vykonanom navrhovateľom,
súd považoval za irelevantné s cieľom predĺžiť vedenie tohto súdneho konania. Je totiž nepochybné a

z vykonaného dokazovania preukázané, že odporca mal v minulosti všetky priestory nachádzajúce sa
v predmetnej nehnuteľnosti na Jakubovom námestí v Bratislave na starosti, dával ich aj do užívania
tretím subjektom, mal na starosti aj dodávku médií (elektrika, plyn, voda a pod.) do týchto priestorov
(dokonca aj do tých, ktoré mal v nájme, nakoľko sám niesol zodpovednosť za dodávku týchto služieb
a sám ich platil ) a preto je zrejmé, že mu musela byť zrejmá rozloha takmer všetkých priestorov

nachádzajúcich sa v predmetnej budove (nakoľko ich v minulosti spravoval), a preto ak by nesúhlasil s
výmerou týchto priestorov vykonanou navrhovateľom, určite by predložil dôkaz, ktorým by túto výmeru
spochybnil. Preto všeobecné tvrdenie odporcu o tom, že sa nezúčastnil vykonávania nového zamerania
užívaných priestorov bez ďalšieho súd nepovažoval za relevantné. Vzhľadom na vyššie uvedené mal
súd preukázané, že odporca v žalovanom období užíval bez právneho dôvodu nebytové priestory vo

vlastníctve navrhovateľa o celkovej výmere 69,66 m2. Túto výmeru potom bral súd aj pri výpočte výšky
bezdôvodného obohatenia.

Pokiaľ ide teda o samotnú výšku bezdôvodného obohatenia, súd v danej veci aplikoval ustanovenie §
136 O.s.p. v zmysle ktorého, ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo, ak ju
nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy. Postup podľa § 136 O.s.p. je teda namieste vtedy,

ak výšku nároku možno určiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec. Základom
úvahy je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom
posúdení základných súvislostí, súd musí svoj poznatok opierať o pravdivé argumenty. Určenie
výšky nároku úvahou súdu musí byť preskúmateľné v inštančnom postupe, preto musí byť dostatočne
vyargumentované. Výšku bezdôvodného obohatenia spočívajúcom v užívaní nebytových priestorov na

základe neplatnej nájomnej zmluvy určí súd peňažnou sumou, ktorá zodpovedá sume vynakladanej
v danom mieste a čase na užívanie obdobných nebytových priestorov, spravidla práve formou nájmu,
a ktorú by nájomca za obvyklých okolností bol povinný plniť podľa nájomnej zmluvy (R ČR 53/2000).
Vzhľadom na to, že v predmetnej budove na Jakubovom námestí číslo 14 v Bratislave, ktorá je vo
vlastníctve navrhovateľa, boli prenajaté aj ostatné kancelárske a skladové priestory tretím subjektom,

súdprávevýškunájomnéhodohodnutústýmitosubjektmivjednotlivýchnájomnýchzmluváchpovažoval
za výšku bezdôvodného obohatenia. Vychádzal teda z hodnoty nájomného v rovnakom časovom období
akoajmieste(totožnejbudovy)akoboložalovanéobdobie,ajehovýškuurčildokoncanaspodnejhranici
nájomného, ktoré v žalovanom období poberal navrhovateľ od tretích subjektov, ktorým prenajal rovnaké
priestory v rovnakej budove. Vzhľadom k tomu, že bolo možné tieto sumy porovnať (ako podklad slúžili

viaceré nájomnej zmluvy, nielen jedna), súd aj z pohľadu hospodárnosti konania, ako aj z pohľadu dĺžky
trvania súdneho sporu, nepovažoval za potrebné vykonať znalecké dokazovanie na ohodnotenie ceny
nájmu porovnateľných priestorov v žalovanom období, ale riadil sa úvahou súdu podľa § 136 O.s.p..Na druhej strane aj keby znalec určil cenu nájomného, táto by odzrkadľovala výšku nájomného za
obdobné priestory v obdobnom čase a mieste. Súd však vychádzal z nájmu rovnakých miestností
nachádzajúcich sa v rovnakej budove a v rovnakom časovom období. Niet pochýb, že trhové nájomné

je najpresnejšie dané ponukou a dopytom na konkrétnom mieste v konkrétnom čase. Práve preto
mal súd za to, že oveľa presnejšie akoby bolo znalecké dokazovanie, je určiť výšku bezdôvodného
obohatenia zodpovedajúcu výške nájomného, ktoré v konkrétnom prípade platili tretie subjekty za
rovnaké priestory v rovnakej budove a v rovnakom časovom období. Po ukončení členstva odporcu
v odboroch navrhovateľa, a po ukončení pôvodného nájomného vzťahu, už nebol dôvod pri určení

výšky bezdôvodného obohatenia odporcu privilegovať, ako bývalého člena navrhovateľa, a preto nebol
dôvod robiť rozdiely oproti tretím subjektom, ktoré mali prenajaté rovnaké priestory. Výška nájomného
dohodnutého medzi navrhovateľom a tretími subjektmi bola odpočítaná jednotnou sumou za meter
štvorcový užívanej plochy.

Zo zmluvy o nájme uzavretej medzi navrhovateľom ako prenajímateľom a spoločnosťou SLOVGRAM,
ako nájomcom, uzavretá dňa 31. 12. 1997 (t.j. práve v období kedy bol ukončený zmluvný vzťah s

odporcom a v dobe kedy začal odporca priestory navrhovateľa užívať bez právneho dôvodu) bola výška
komplexného nájomného dohodnutá v sume 487.000,- Sk ročne (za 6 kancelárskych miestností č. 11
až 16 na 1. poschodí a príslušné sociálne zariadenia a spoločné priestory o celkovej ploche 162,50 m2)
za obdobie od 1. 1. 1998 do 31. 12. 1998, čo predstavuje sumu 2.996,90,-SK/m2/rok a na základe
dodatku číslo 1 bolo komplexné nájomné dohodnuté vo výške 569.000,-Sk ročne s účinnosťou od 1.

januára 1999, čo predstavuje sumu 3.501,50,-Sk/m2/ročne. Súd dal do pozornosti práve túto zmluvu o
nájme, nakoľko táto sa týka práve žalovaného obdobia.

Z tejto sumy komplexného nájomného bolo potom potrebné odpočítať sumu 81.000,-Sk za rok, ktorá
predstavovala zálohovú platbu za dodávku tepla, TÚV, elektrickej energie, vodné a stočné (ktoré
si v žalovanom období uhrádzal odporca sám) za obdobie 1 roka (viď dohodnutá výška ročného

komplexného nájomného predstavuje sumu 487.000,-Sk a od 1. 1. 1999 sumu 569.000,-Sk, pričom v
tomto dohodnutom ročnom komplexnom nájomnom je zahrnutá zálohová platba na energie -čl. IV bod
2 zmluvy o nájme). Po odpočítaní tejto sumy od dohodnutého komplexného nájomného ( 487.000,-Sk -
81.000,-Sk = 406.000,-Sk/162,50 m2) predstavuje čisté nájomné sumu 2.498,46,-Sk/m2/rok za obdobie
od 1.1.1998 - 31.12.1998 a od 1. 1. 1999 sumu 3.003,-Sk/m2/rok (569.000,-Sk - 81.000,-Sk = 488.000,-

Sk/162,50 m2).

Zo zmluvy o nájme uzavretej medzi navrhovateľom ako prenajímateľom a spoločnosťou IFPI, ako
nájomcom, uzavretá dňa 31. 12. 1997 (t.j. tiež v období kedy bol ukončený zmluvný vzťah s odporcom a
v dobe kedy začal odporca priestory navrhovateľa užívať bez právneho dôvodu) bola výška nájomného
dohodnutá v sume 218.000,- Sk ročne (za 3 kancelárske priestory č. 03,04,05 a príslušné sociálne

zariadenia a spoločné priestory o celkovej ploche 72,90 m2) za obdobie od 1. 1. 1998 do 31. 12. 1998, čo
predstavuje sumu 2.990,40,-SK/m2/rok a na základe dodatku číslo 1 bolo nájomné dohodnuté vo výške
255.000,-Sk ročne s účinnosťou od 1. januára 1999, čo predstavuje sumu 3.086,40,-Sk/m2/ročne. Súd
dáva do pozornosti aj túto zmluvu o nájme, nakoľko táto sa rovnako týka práve žalovaného obdobia.

Z tejto sumy komplexného nájomného bolo potom potrebné odpočítať sumu 36.000,-Sk za rok, ktorá

predstavovala zálohovú platbu za dodávku tepla, TÚV, elektrickej energie, vodné a stočné (ktoré
si v žalovanom období uhrádzal odporca sám) za obdobie 1 roka (viď dohodnutá výška ročného
komplexného nájomného predstavuje sumu 218.000,-Sk a od 1. 1. 1999 sumu 225.000,-Sk, pričom
v tomto dohodnutom ročnom komplexnom nájomnom je zahrnutá zálohová platba na energie -čl. IV
bod 2 zmluvy o nájme). Po odpočítaní tejto sumy od dohodnutého komplexného nájomného (218.000,-

Sk - 36.000,-Sk = 182.000,-Sk/72,90 m2) predstavuje čisté nájomné sumu 2.496,60,-Sk/m2/rok za
obdobie od 1.1.1998 - 31.12.1998 a od 1.1.1999 sumu 2.592,60,-Sk/m2/rok (225.000,-Sk - 36.000,-Sk
= 189.000,-Sk/72,90 m2).

Zo zmluvy o nájme uzavretej medzi navrhovateľom ako prenajímateľom a spoločnosťou TRIAS Online,
s.r.o. ako nájomcom, uzavretá dňa 29. 11. 2002 bola výška nájomného dohodnutá v sume 119 000,-Sk ročne (za jednu kancelársku miestnosť č. 01 a príslušné sociálne zariadenia a spoločné priestory o
celkovej ploche 34 m2), čo predstavuje sumu 3.500,-SK/m2/rok.

Z tejto sumy komplexného nájomného bolo potom potrebné odpočítať sumu 16.400,-Sk za rok,

ktorá predstavovala zálohovú platbu za dodávku tepla, TÚV, elektrickej energie, vodné a stočné
(ktoré si v žalovanom období uhrádzal odporca sám) za obdobie 1 roka (viď dohodnutá výška
ročného komplexného nájomného predstavuje sumu 119.000,-Sk, pričom v tomto dohodnutom ročnom
komplexnom nájomnom je zahrnutá zálohová platba na energie -čl. IV bod 2 zmluvy o nájme). Po
odpočítaní tejto sumy od dohodnutého komplexného nájomného (119.000,-Sk - 16.400,-Sk = 102.600,-

Sk/34 m2) predstavuje čisté nájomné sumu 3.017,64,-Sk/m2/rok za obdobie od 1.12.2002 - 31.12.2005.

Z vyššie uvedeného prehľadu porovnávania výšky dohodnutých nájmov vyplýva, že za rok 1998
navrhovateľprenajímalrovnaképriestoryvrovnakejbudovezačisténájomnévovýške2.496,60,-Sk/m2/
rokresp.2.498,46,-Sk/m2/rokazaobdobierokov1999-2000vovýške3.003,-Sk/m2/rok resp.2.592,60,-
Sk/m2/rok. Od roku 2002 čisté nájomné predstavovalo sumu 3.500,-SK/m2/rok.

Ako už bolo uvedené tieto sumy predstavujú čisté nájomné, t. j. nie sú v ňom zahrnuté platby za

služby spojené s užívaním nebytových priestorov. Preto argument odporcu, že navrhovateľ si uplatňuje
výšku bezdôvodného obohatenia odvodenú z tzv. komplexného nájomného zahrňujúceho aj platby za
služby spojené s užívaním nebytových priestorov, neobstojí. Vyššie uvedené sumy predstavujú len čisté
nájomné za rovnaké priestory, v rovnakej budove, v rovnakom období.

Navrhovateľ sa žalobným návrhom domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie celého

roku 1998, 1999 až do 1. 11. 2000, pričom vychádzal (žiadal ho určiť) z priemernej výšky nájomného
2.500 SK/m2/rok. Takto určenú výšku bezdôvodného obohatenia súd považoval za primeranú, nakoľko
odzrkadľuje reálnu cenu nájomného v danom mieste a čase. Ako už bolo uvedené, v roku 1998
vychádzalo tržné nájomné na sumu cca 2.500,-Sk/m2/rok a v rokoch 1999, 2000 na sumu 2.600
až 3.000,-Sk/m2/rok. Navrhovateľ však za celé žalované obdobie požadoval vydanie bezdôvodného

obohatenia zodpovedajúce spodnej hranici tržného nájomného (dokonca v období rokov 1999 -2000
pod spodnú hranicu tržného nájomného).

Napokon sa súd musel zaoberať aj vznesenou námietku z premlčania, ktorú súd považoval, pokiaľ
ide o obdobie od 1.1.1998 do 25.10.1998, za dôvodnú. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený

dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Podľa odseku 2 citovaného
ustanovenia najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky a ak
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

V danom prípade bola žaloba súdu doručená dňa 25. 10. 2000. Platí tu teda dvojročná subjektívna
premlčacia lehota, ktorá plynie odo dňa kedy sa navrhovateľ dozvedel, že došlo k bezdôvodnému

obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Je teda zrejmé, že nároky na vydanie
bezdôvodnéhoobohateniapredchádzajúceobdobiudvochrokovpredpodanímžaloby(vdanomprípade
za obdobie od 1.1.1998 do 25.10.1998) možno považovať za premlčané. Navrhovateľ už od počiatku
mal vedomosť, že odporca od 1. 1. 1998 užíva jeho priestory bez platnej nájomnej zmluvy, a teda
od počiatku vedel, že tu vzniká bezdôvodné obohatenie ako aj to, kto sa na jeho úkor bezdôvodne

obohacuje. Vzhľadom na uvedené, nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia za
obdobie od 1. 1.1 998 do 25. 10. 1998 bolo potrebné považovať za nárok premlčaný. Súd teda mohol
priznať navrhovateľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nanajvýš zodpovedajúci dvom
rokom počítaným spätne odo dňa podania žaloby na súd (t. j. za obdobie od 25.10. 1998 vrátane do
1.11.2000). V prípade, ak povinná osoba vznesie účinne námietku premlčania, súd nemôže premlčané

právo oprávnenej osobe priznať. V takomto prípade musí súd na námietku premlčania prihliadať.
Navrhovateľovi tak zostal zachovaný za premlčané obdobie iba nárok vo forme naturálnej obligácie.Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti (rozsah užívaných priestorov v m2, výšku obvyklého
nájomného za m2/rok, námietku z premlčania) uviedol súd nasledujúci výpočet výšky bezdôvodného
obohatenia:

Celková výmera užívaných priestorov bez uzavretej nájomnej zmluvy: 69,66 m2

Výška bezdôvodného obohatenia: 2.500,-Sk/m2/rok

Doba užívania priestorov bez platnej nájomnej zmluvy (súd viazaný žalobným petitom mohol priznať
nárok len za žalované obdobie, hoci odporca priestory vypratal až v roku 2006):

rok 1998 - vzhľadom na vznesenú námietku z premlčania, 2 mesiace a 7 dní (7 dní za október 1998
- od 25.10. 1998 vrátane, nakoľko dňa 25.10.2000 už bola žaloba na súde doručená, do 31.10.1998,

a za november a december 1998

rok 1999 - celý rok

rok 2000 - 10 mesiacov do 1.11.2000

Výpočet: za 1 rok predstavuje bezdôvodné obohatenie sumu 174.150,-Sk, t.j. 2.500,-Sk x 69,66 m2 =
174.150,-Sk ročne.

za 1 mesiac potom predstavuje bezdôvodné obohatenie sumu 14.512,50,-Sk, t.j. 174.150,-Sk/12 =
14.512,50,-Sk

Za1deň(pokiaľideomesiacoktóber1998,ktorýmal31dní)potompredstavujebezdôvodnéobohatenie
sumu 468,15,-Sk, t.j. 14.512,50,-Sk/31 dní = 468,15,-Sk

Za rok 1998 ide o sumu 32.302,05,-Sk (t.j. 7 x 468,15,-Sk + 2 x 14.512,50,-Sk = 32.302,05,-Sk

Za rok 1999 ide o sumu 174.150,-Sk

Za rok 2000 ide o sumu 145.125,-Sk (t.j. 10 mesiacov x 14.512,50,-Sk = 145.125,-Sk)

Spolu za roky 1998,1999,2000 to predstavuje sumu 351.577,05,-Sk/11.670,22,-EUR.

Vzhľadom na uvedené súd priznal navrhovateľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
11.670,22,-EUR a vo zvyšku súd žalobný návrh zamietol. Zamietnutá časť žalovaného nároku sa týka

jednak bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. 1. 1998 do 25. 10. 1998 (t.j. za premlčané obdobie),
ako aj nároku, ktorý zodpovedá rozdielu medzi plochou 88 m2 uplatňovanou navrhovateľom a skutočnou
plochou, ktorú odporca užíval bez právneho dôvodu o rozlohe 69,66 m2 (k tejto rozlohe súd prišiel
na základe opätovného premerania priestorov samotným navrhovateľom, pričom od tejto rozlohy súd
následne odpočítal rozlohu priestoru 009, o ktorom sa navrhovateľovi nepodarilo preukázať, že aj tento

bol predmetom užívania odporcom v žalovanom období - viď výklad vyššie). Z uvedených dôvodov súd
žalobný návrh vo zvyšnej časti zamietol.

O úrokoch z omeškania súd prvého stupňa rozhodol v súlade s ust. § 517, § 563, § 517 ods. 1,
2 O.z. v spojení s § 3 nariadenia vl. č. 87/19995 Z.z. Konštatoval, že odporca sa podľa uvedených
ustanovení dostal do omeškania dňom 22. 12. 2000, t. j. prvý deň po dni doručenia žaloby odporcovi

cestou súdu, nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by odporcu vyzýval na vydanie žalovaného
bezdôvodného obohatenia už skôr. V tento deň bola základná úroková sadzba NBS vo výške 8,8% p. a.,
jej dvojnásobok potom činí 17,6% p. a. - zákonný úrok z omeškania. V časti žalovaného príslušenstva za
obdobie od 26.10.2000 do 22.12.2000 súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol, nakoľko navrhovateľ
v konaní nepreukázal, že by skôr než súd doručil žalobu odporcovi, tohto vyzval na vydanie žalovaného

bezdôvodného obohatenia.O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s poukazom na skutočnosť, že
navrhovateľ mal úspech iba cca v jednej polovici predmetu sporu (z požadovaných 20.690,87,- Eur, iba
11. 670,22,- Eur) a rovnako úspech odporcu bol cca v jednej polovici.

V danom prípade mal súd za to, že nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie o trovách konania podľa
§ 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko navrhovateľ (hoci mu vznikli len trovy vo forme súdneho poplatku, bez trov
právneho zastúpenia) od počiatku vedel, že časť jeho nároku je premlčaná, a že sporným je aj užívanie
skladového priestoru č. 009, teda rozsah bezdôvodného obohatenia. Podľa citovaného ustanovenia by
bolo možné postupovať len vtedy, ak by sa navrhovateľ domáhal nárokov z vydania bezdôvodného

obohatenia len za nepremlčané obdobie a v takom rozsahu, ktorý navrhovateľ vie preukázať. Inak
povedané, podľa citovaného ustanovenia súd postupuje vtedy, ak sa úvaha súdu vzťahuje len na
výšku nároku, nie však na jeho základ, t.j. ak by rozsah bezdôvodného obohatenia nebol sporný, resp.
navrhovateľ by ho vedel v celom rozsahu preukázať, a spornou by zostala len jeho výška, ktorá by
závisela buď od úvahy súdu alebo od výsledkov znaleckého dokazovania. V danom prípade však
navrhovateľ bol neúspešný v časti preukázania rozsahu užívania priestorov odporcom, ako aj v časti

žalovaného obdobia, ktoré je premlčané. Iná by bola situácia, ak by navrhovateľ od počiatku žaloval
vydaniebezdôvodnéhoobohateniazanepremlčanéobdobieavrozsahu,ktorývedelpreukázať,aúvaha
súdu by sa vzťahovala len na určenie jeho výšky. Rovnako tak na strane odporcu, aj tento si musel byť
vedomý, že priestory vo vlastníctve navrhovateľa užíva bez právneho dôvodu, a teda, že sa na jeho
úkor bezdôvodne obohacuje. Vzhľadom na vyššie uvedené súd mal za to, že pri rozhodovaní o trovách

konania nemožno postupovať podľa § 142 ods. 3 OSP, ale je potrebné postupovať podľa § 142 ods. 2
OSP s tým, že bolo právom súdu za daného stavu nepriznať trovy konania žiadnemu z účastníkov.

Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý z dôvodu uvedeného v
ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť tak, že súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne.

V odvolaní opätovne namietal nedoručenie výpovede nájomnej zmluvy odporcovi a neunesenie
dôkazného bremena, ktoré v tomto smere zaťažovalo navrhovateľa. Nesúhlasil s názorom súdu prvého
stupňa, že doručenka preukazuje riadne doručenie a poukázal aj na fakt, že sa jedná o doručenku k
listine súkromnoprávnej oblasti a skutočnosť, že odporca v konaní predložil aj poštovú knihu, z ktorej
vyplýva, že „výpoveď z nájmu“ mu nikdy doručená nebola. Nájomná zmluva bola preto podľa odporcu

ukončená až dobrovoľným vyprataním predmetných priestorov v roku 2006. Pokiaľ súd prvého stupňa
ustálil, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená zmluva o výpožičke, ktorá podľa odporcu nebola
riadne navrhovateľom ukončená, nemohlo na jeho strane vzniknúť bezdôvodné obohatenie, nakoľko
priestory užíval až do jeho dobrovoľného vypratania v roku 2006. Odporca vyslovil názor, že pokiaľ
nebude navrhovateľom riadne preukázané doručenie výpovede, nemôže nastať na strane odporcu

bezdôvodné obohatenie (priestory užíval na základe písomnej zmluvy za dojednanú odplatu za užívanie
0,- Sk a priestory následne dobrovoľne vypratal). Ak súd v odôvodnení poukazoval na nepriame dôkazy
(nekonanie odporcu vo vzťahu k vedomosti o výpovedi, nepodanie trestného oznámenia odporcom,
vyjadrovanie sa odporcu k návrhu novej nájomnej zmluvy atď.), činí tak len na základe vlastných úvah. V
závere odvolania odporca namietal aj nesprávnosť výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia z dôvodu

vychádzania z výmery užívaných priestorov zameranej navrhovateľom.

Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadril.

Uznesením zo dňa 15. 08. 2013, č. k. 22C/152/2000-218 bola odporcovi uložená povinnosť v lehote 10
dní od doručenia tohto uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 700,- Eur, podľa pol. č.
1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti uvedenému uzneseniu podal odporca v zákonnej lehote odvolanie, ktorým žiadal napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že za odvolaním mu bude uložená poplatková povinnosť v
súlade s právnymi predpismi. Odvolanie odôvodnil tým, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, z
akého výpočtového základu súd vychádzal pri určení výšky súdneho poplatku a tiež skutočnosťou, že
v čase podania návrhu na začatie konania bola podľa pol. č. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sadzba súdneho

poplatku stanovená vo výške 4 % z predmetu konania alebo predmetu hodnoty sporu. Poukázal pritomaj na ust. § 6 zák. č. 71/1992 Zb., podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh vyberá
aj za poplatok v odvolacom konaní.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý

rozsudok, prejednal odvolania odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci správne ustálil, že medzi účastníkmi konania bol dňa 22.
02. 1991 platne uzatvorený záväzkový vzťah zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorá spĺňala
všetkyzákonompredpísanénáležitosti,vrátanedohodnutéhonájomnéhovovýške52.220,-Skročne,čo
vylučujeargumentáciuodporcuobezodplatnostivzťahu.Ažodúčinnostivpísomnejformeuzatvoreného

dodatku č. 1 k zmluve o nájme nebytových priestorov, t. j. od 19. 11. 1991 došlo k prekvalifikovaniu tohto
vzťahu na základe dohody, podľa ktorej úhrada za užívanie prenajatých priestorov nebude žiadna, s tým,
že úhrady za služby spojené s užívaním nebytových priestorov bude hradiť nájomca vo vlastnom mene.
Akouviedolsúdprvéhostupňaažuvedenouzmenounájomnejzmluvymožnoklasifikovaťzmluvnývzťah
medzi účastníkmi konania ako zmluvný vzťah zo zmluvy o výpožičke. Správne poukázal súd prvého

stupňa aj na skutočnosť, že uvedená zmena sa žiadnym spôsobom nedotkla ustanovení o ukončení
zmluvného vzťahu a výpovednej lehote dohodnutej v trvaní 36 mesiacov.

Listom zo dňa 06. 06. 1994 navrhovateľ vykonal úkon smerujúci k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi
účastníkmi konania, predmetom ktorého bolo užívanie sporných nehnuteľností, a to výpoveď z nájmu.
Za účelom preukázania riadneho doručenia výpovede z nájmu odporcovi, ktoré bolo medzi účastníkmi

konania sporné, súd prvého stupňa dostatočným spôsobom vykonal dokazovanie a jeho závery riadne
a presvedčivo odôvodnil. Vykonané dôkazy pritom správne vyhodnocoval vo vzájomnej súvislosti a v
súlade s pravidlami formálnej logiky. Z fotokópie doručenky k výpovedi z nájmu vyplynulo, že výpoveď
mala byť odporcovi doručená dňa 16. 06. 1994. Nakoľko odporca žiadnym dôkazom v konaní nevyvrátil
skutočnosť vyplývajúcu z potvrdenia poštového podniku o doručení písomnosti, súd prvého stupňa

správne vychádzal z toho, že výpoveď z nájmu bola odporcovi doručená dňa 16. 06. 1994. Tvrdeniu
odporcu, že výpoveď neprevzala osoba oprávnená preberať za neho písomnosti, nenasvedčujú ani
nepriame dôkazy v podobe listu navrhovateľa zo dňa 27. 01. 1998 podpísaného osobou s pomerne
identickým podpisom ako na doručenke o prevzatí výpovede z nájmu, list navrhovateľa zo dňa 09. 10.
1997, výpoveď svedkýň Bohušovej a Ploskuňákovej, ako ani následné správanie odporcu, ktorý po

ukončení nájomného vzťahu pripomienkoval nový návrh na uzatvorenie nájomnej zmluvy. Súd prvého
stupňa sa tak v súlade s ust. § 132 O.s.p. vysporiadal s obranou odporcu o nedoručení výpovede z
nájmu, a tak z potvrdenia o doručení, ako aj z radu nepriamych dôkazov, ktoré neumožňujú prijať iný
záver, konštatoval, že výpoveď z nájmu bola odporcovi doručená dňa 16. 06. 1994. S poukazom na 36-
mesačnú výpovednú lehotu, zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania bol ukončený d 31. 12. 1997 a

od 01. 01. 1998 odporca predmetné nehnuteľnosti užíval bez právneho dôvodu, čo s poukazom na ust.
§ 451 O.z. nepochybne zakladá bezdôvodné obohatenie na strane odporcu.

Prvostupňový súd sa správne vysporiadal aj s otázkou rozsahu nebytových priestorov užívaných
odporom. Správne za irelevantnú označil skutočnosť, ktoré priestory odporca užíval počas trvania
nájomného vzťahu a na druhej strane správne vyhodnotil, že užívanie nebytových priestorov odporcom

po 01. 01. 1998 bolo potrebné navrhovateľom riadne preukázať. Sporným bolo konkrétne užívanie
skladového priestoru č. 009, o ktorom odporca tvrdil, že ho neužíval, čomu zodpovedá Protokol o
odovzdaní priestorov podpísaný účastníkmi konania dňa 23. 05. 2006 a skutočnosť, že navrhovateľ
sa nedomáhal vypratania uvedeného priestoru, pokiaľ by ho odporca skutočne užíval. Navrhovateľ
však v konaní súdu nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by vyvrátil záver súdu prvého stupňa založený na

nepriamych dôkazoch, a ktorým by preukázal užívanie aj skladového priestoru č. 009 odporcom po 01.
01. 1998.

Z vykonaného dokazovania tak prvostupňový súd správne ustálil, že odporca po 01. 01. 1998 bez
právneho dôvodu a bez primeraného protiplnenia užíval tri kancelárske miestnosti č. 23, 24, 25 a
jeden skladový priestor č. 008 vo vlastníctve navrhovateľa. Aj s poukazom na skutočnosť, že výmeru

nebytových priestorov podľa nájomnej zmluvy o veľkosti 88 m2 odporca nespochybňoval počas trvanianájomného vzťahu, počas ktorého musel mať vedomosť o ich skutočnej výmere a na vyvrátenie zistení
súdu založených na opätovnom premeraní výmery nehnuteľností navrhovateľom nepredložil žiaden
dôkaz, súd prvého stupňa správne ustálil výmeru nehnuteľností užívaných odporcom bez právneho

dôvodu v rozhodnom období na 69,66 m2 (79,31 m2- 9,65 m2 za skladový priestor č. 009).

Pri výpočte samotnej výšky bezdôvodného obohatenia súd prvého stupňa správne a v súlade so závermi
súdnej praxe vychádzal z ceny nájmu obdobných nebytových priestorov v danom čase a mieste a svoj
výpočet aj spoľahlivo a preskúmateľne odôvodnil a odvolací súd sa s ňou v celom rozsahu stotožňuje.
Súd prvého stupňa nepochybil ani v právnom posúdení odporcom vznesenej námietky premlčania, keď v

súlade s § 107 O.z. ustálil premlčanie nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia predchádzajúcich
obdobiu dvoch rokov pred podaním žaloby na súd, t. j. za obdobie od 01. 01. 1998 do 25. 10. 1998.
Navrhovateľovi preto priznal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 11.670,22 Eur a k
nemu prislúchajúce príslušenstvo a vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Vzhľadom k skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyššie uvedenými závermi, ako
aj s precíznym a vyčerpávajúcim odôvodnením napadnutého rozhodnutia, svoje rozhodnutie v súlade s

§ 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s §
151 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.

Za dôvodné odvolací súd nevyhodnotil ani argumenty odporcu v odvolaní proti uzneseniu, ktorým mu

bola uložená poplatková povinnosť za podané odvolanie. Odporca vo svojom odvolaní s poukazom na
ust.§6zák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestovvzneníneskorších
predpisov namieta, že súdny poplatok za odvolanie súdu doručené dňa 01. 08. 2013 mu mal byť
vyrubenývovýškeavsadzbeplatnejvčasepodaniasamotnéhonávrhunazačatiekonania.Nereflektuje
pritom režim spoločných, prechodných a záverečných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (§ 17 a

nasl.), ktoré upravujú postup pri aplikácii právneho predpisu pri zmene právneho režimu. Z prechodných
ustanovení zákona o súdnych poplatkoch vyplýva, že z poplatkových úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté pred zmenou právnej úpravy sa postupuje podľa doterajších predpisov. A contrario z
poplatkových úkonov, ktorým odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu nepochybne je, navrhnutých za
účinnosti tej-ktorej novely zákona o súdnych poplatkoch, sa postupuje vždy podľa právnej úpravy účinnej

v čase vykonania poplatkového úkonu. Odporcovi poplatková povinnosť vznikla podaním odvolania, t.
j. dňa 01. 08. 2013 (§ 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov),
a preto pokiaľ súd prvého stupňa poplatkovú povinnosť vyrubil podľa právnej úpravy platnej a účinnej
v čase vykonania poplatkového úkonu, jeho rozhodnutie je správne a v súlade s intertemporálnymi
ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch. V opačnom prípade, ak by súd mal pripustiť správnosť

argumentácie odporcu, táto by nepochybne znamenala porušenie zákazu retroaktivity vo vzťahu k
poplatkovým úkonom navrhnutým za účinnosti novej, resp. zmenenej právnej úpravy, ktoré je v rozpore
s princípmi právneho štátu. Výška súdneho poplatku bola súdom prvého stupňa rovnako určená správne
podľa pol. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov z predmetu odvolania, t. j. zo sumy 11.670,22 Eur,
ktorej priznanie navrhovateľovi odporca podaným odvolaním namieta.

Odvolací súd tak s poukazom na vyššie uvedené napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.