Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/136/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014894411
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014894411.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľky: X. Y., L.. XX. XX. XXXX,
trvale bytom B. X, T., proti odporcovi: C. V., L.. XX. XX. XXXX, bytom Š. XX, J., o zaplatenie 9.396,95 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. októbra
2012, č. k. 25C/24/2011-74, uzneseniu zo dňa 10. januára 2013, č. k. 25C/24/2011-84 a uzneseniu zo
dňa 13. decembra 2013, č. k. 25C/24/2011-108, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu

9.396,95 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo žalovanej sumy od 01. 10. 2010
do zaplatenia a nahradiť jej titulom zaplateného súdneho poplatku trovy konania v sume 563,50 Eur do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak na základe návrhu navrhovateľky, ktorým sa (po jeho doplnení) domáhala vrátenia
peňažných prostriedkov poskytnutých zmluvou o pôžičke odporcovi v celkovej sume 16.596,95 Eur, z
ktorých odporca navrhovateľke vyplatil sumu celkom 7.200,- Eur. Navrhovateľka vyzvala odporcu listom
zo dňa 05. 09. 2010 na splatenie zvyšnej časti pôžičky vo výške 9.396,95 Eur, v termíne najneskôr
do 30. 09. 2010, na čo odporca nereagoval a nesúhlasil ani s návrhom navrhovateľky a žiadal ho v

celom rozsahu zamietnuť. Potvrdil, že od navrhovateľky si peňažné prostriedky požičal, nie však na
základe písomnej zmluvy, ktorú podpísal až po ich poskytnutí, tieto prostriedky postupne splácal, pričom
splácanie ukončil z dôvodu vydierania a vyhrážok navrhovateľky, že pohľadávku voči nemu postúpi tretej
osobe, ktorá bude vymáhať inú, zrejme vyššiu sumu. Preto kontaktoval i policajné orgány a vo veci
prebehlo vyšetrovanie. Peňažné prostriedky zo zmluvy o pôžičke splácal navrhovateľke podľa svojich
možností, k ďalším splátkam nepristúpil z objektívnych dôvodov a prejavil snahu vrátiť zostatok pôžičky
postupne, podľa dohody s navrhovateľkou.

Z dokazovania vykonaného vyšetrovacím spisom Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislave

I, Úradu justičnej a kriminálnej polície - odbor justičnej polície, ČVS: ORP-826/1-OVZ-B1-2009, súd
prvého stupňa zistil, že vyšetrovateľ policajného zboru uznesením zo dňa 06. 07. 2009 začal trestné
stíhanie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, pretože neznámy páchateľ sa v
období mesiaca máj 2009 viacerými telefonickými hovormi vyhrážal odporcovi, že ich spor o požičanépeniaze začne riešiť cez mŕtvoly, to až do dňa 02. 07. 2009, kedy odporcovi v telefonickom
rozhovore povedal, že pokiaľ nedostane 500,- Eur ako úrok, pošle mafiu k jeho rodičom a tá už si od nich
peniaze vypýta. K veci bola vypočutá navrhovateľka, ktorú policajný orgán zadržal a obmedzil jej osobnú

slobodu, odporca a svedkovia, I.. G. Q. S. Š. K.. Prvostupňový súd z obsahu vyšetrovacieho spisu
zistil aj to, že uznesením zo dňa 31. 03. 2010 vyšetrovateľ policajného zboru trestnú vec, v ktorej bolo
začaté trestné stíhanie, postúpil na prejednanie Obvodnému úradu v Bratislave, keďže z vykonaných
dôkazov vyplynulo, že nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by mohol správny orgán posúdiť ako
priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990

Zb. o priestupkoch. Sťažnosť odporcu proti predmetnému uzneseniu prokurátor Okresnej prokuratúry
Bratislava I uznesením zo dňa 30. 12. 2010, č. k. 1Pv 488/09-19, zamietol ako nedôvodnú. Zo spisového
materiálu zistil, že konanie navrhovateľky nedosiahlo intenzitu naplnenia znakov objektívnej stránky
zločinuvydieraniapodľa§189ods.1Trestnéhozákona,keďvjehopozadíbolobčianskoprávnyzáväzok
- pôžička, ktorej existenciu potvrdili obe strany, pričom vyústenie do konfliktu o vrátenie požičaných
peňažných prostriedkov bolo spôsobené najmä nedostatočnou úpravou tohto zmluvného vzťahu.

Navrhovateľka potvrdila, že sa v konaní domáha vrátenia nesplatenej čiastky peňažných prostriedkov
poskytnutých odporcovi, ktorý ju telefonicky požiadal o finančnú pomoc - pôžičku sumy 16.596,96 Eur
(500.000,- Sk) a keďže sa poznali už od jej 14-tich rokov, nemala dôvod pomoc mu odmietnuť. Nakoľko
odchádzala na dovolenku, požiadala svojho priateľa p. T., aby dohodnutú sumu vložil v jej mene na
účet označený odporcom, pričom išlo o účet p. Q.Č., spoločníka odporcu. K vkladu peňazí vo výške

16.596,96 Eur (500.000,- Sk) došlo dňa 13. 05. 2012, tak ako vyplýva i z dokladu o vklade
na účet, ktorý založila do súdneho spisu (č. l. 8). S odporcom sa dohodli na vrátení požičaných peňazí
do dvoch týždňov. Odporca jej vrátil celkom 7.200,- Eur, nie 7.500,- Eur ako uviedol v písomnom
vyhlásení, ktorú skutočnosť preukazovali výpisy z účtov navrhovateľky, a to dňa 20. a 30. 01. 2009, keď
vložil po 3.000,- Eur, dňa 02. 03. 2009 vložil 500,- Eur a dňa 24. 04. 2009 sumu 700,- Eur (č. l. 5 - 7). K

písomnej Zmluve o pôžičke zo dňa 10. 09. 2009 navrhovateľka uviedla, že jej uzavretie inicioval p. G.
Q., ktorý zmluvu i pripravil. Odporca najskôr zmluvu podpísal pred notárom a notárom overenú zmluvu
jej zaslal na adresu bydliska do T., kde ju podpísala a jedno vyhotovenie zaslala odporcovi späť. Pokiaľ
išlo o vyhlásenie odporcu ako súčasť zmluvy, ním sa bližšie nezaoberala a nekontrovala ho, preto až s
odstupom času zistila, že suma odporcom uvedená ako vrátená nekorešponduje so skutočne vrátenou.

Odporca uviedol, že pri telefonickom rozhovore s navrhovateľkou, asi dva týždne pred dňom 13.
05. 2008 jej spomenul, že zháňa peniaze na byt, pričom navrhovateľka sa sama ponúkla požičať mu
16.596,96 Eur. Dohodli sa, že finančný obnos navrhovateľka odporcovi poskytne prevodom na bankový
účet vo E., S.. D.., patriaci I.. G. Q., ktorého číslo jej sám nadiktoval. I keď boli peniaze z pôžičky
určené odporcovi, tento ich po obdržaní poskytol p. B. O., ktorá ich navrhovateľke začala aj postupne

splácať. Odporca mal vedomosť o vrátení sumy celkovo vo výške 7.500,- Eur, keďže i po dátume 24.
04. 2009 bola navrhovateľke poskytnutá suma 300,- Eur, a preto zostatok dlhu z pôžičky zodpovedal
sume 9.096,95 Eur. Odporca existenciu dlhu neskôr popieral, z dôvodu, že navrhovateľka mu poskytla
peňažné prostriedky prostredníctvom inej osoby, p. T., ktorý vložil peniaze na účet p. G. Q., o čom
vedomosť nemal, a zmluvu o pôžičke teda neuzavrel s navrhovateľkou, ale s jej priateľom. Ak pri

výsluchu pred vyšetrovateľom policajného zboru uznal svoj dlh voči navrhovateľke, urobil tak z dôvodu,
že sa mu v tom čase vyhrážala jeho vymáhaním cez tretiu osobu. Zmluvu o pôžičke a vyhlásenie zo
dňa 10. 09. 2009 koncipoval sám, podpísal ich pred notárom a následne zaslal navrhovateľke. Urobil
tak z dôvodu, aby zabránil navrhovateľke v zmene osoby veriteľa, keďže sa mu vyhrážala, že bude
od neho opätovne žiadať celú sumu 16.596,96 Eur.

Poskytnutie pôžičky peňazí vyplýva z listinného dokladu pod názvom Zmluva o pôžičke zo dňa 10.
09. 2009, ktorým odporca ako dlžník potvrdil prevzatie finančných prostriedkov v sume 16.596,96 Eur
(500.000,- Sk) od navrhovateľky označenej ako veriteľ, ktorá bola zaslaná dňa 13. 05. 2008 na účet č.
XXXXXXXXXX/XXXX vedený vo E. Ú. J., S.. D.. na meno G. Q.. Odporca v pripojenom Vyhlásení z toho
istého dňa potvrdil, že k danému dňu zaslal z celkovej sumy 16.596,96 Eur (500.000,- Sk) na bankový

účet navrhovateľke (veriteľovi) sumu 7.500,- Eur.Vyhodnotením vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že medzi
navrhovateľkouaodporcomdošlokuzavretiuústnejzmluvyopôžičkepeňažnýchprostriedkovvcelkovej
sume 16.596,96 Eur, ktoré navrhovateľka neposkytla odporcovi priamo na jeho bankový účet, ale na

účet ním zadaný. Tejto skutočnosti nasvedčujú zhodné výpovede účastníkov konania, a to i v trestnom
konaní, a je zrejmá i z listinného dôkazu - Zmluvy o pôžičke zo dňa 10. 09. 2009, ktorý však
nemožno samo o sebe označiť za zmluvu o pôžičke, keďže v ňom absentuje vymedzenie vzájomných
práv a povinností účastníkov záväzkového vzťahu, a to záväzok veriteľa odovzdať peňažné prostriedky
vo výške 16.596,96 Eur dlžníkovi a ich prevzatie dlžníkom so záväzkom vrátiť ich veriteľovi. Podľa

obsahu by bolo možné hodnotiť tento dôkaz ako potvrdenie o existencii záväzku zo zmluvy o pôžičke
v predmetnej výške, keďže odovzdanie sumy 16.596,96 Eur odporcovi ako dlžníkovi, bolo v konaní
preukázané nielen zhodnými výpoveďami účastníkov konania, ale i dokladom o vklade na účet vo E. Ú.
J., S.. D.. zo dňa 13. 05. 2008. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom a na jej uzavretie je potrebné
faktickéodovzdanieaprevzatiefinančnýchprostriedkovmedziveriteľomadlžníkom.Zvkladovéholístka
E. Ú. J., S.. D.. zo dňa 13. 05. 2008 síce vyplýva, že peňažné prostriedky v sume 16.596,96 Eur boli

vložené na účet osoby odlišnej od odporcu, ktorou podľa vyjadrení účastníkov konania bol G. Q., avšak
odporca jednoznačne potvrdil, že G. Q. nebol faktickým príjemcom pôžičky, keď len sprostredkoval
prijatie peňazí na jeho bankový účet, primárne určených odporcovi. Ako sprostredkovateľ vystupoval
v danom vzťahu i V. T., ktorý podľa udania navrhovateľky vložil požičiavaný obnos na účet G. Q. dňa
13. 05. 2008, pričom tak uskutočnil v mene a na pokyn navrhovateľky. V tomto smere považoval súd

za nedôvodné námietky odporcu spochybňujúce obdržanie peňazí z pôžičky od navrhovateľky, tvrdiac,
že ich prijal od jej priateľa V. T., z dôvodu ktorého sa navrhovateľka nemôže domáhať ich vrátenia
prostredníctvom súdu. Rozhodnou okolnosťou v tejto veci totiž nebolo kto, t. j. ktorý subjekt uskutočnil
dňa 13. 05. 2008 vklad sumy 16.596,96 Eur na bankový účet G. Q., ale to, o koho peňažné prostriedky
išlo, t. j. kto bol ich vlastníkom, pričom i z vykonaného dokazovania v trestnom konaní vyplynulo, že

peňažné prostriedky v danej sume patrili práve navrhovateľke. Súd mal z vykonaného dokazovania
ďalej za preukázané a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca svoj záväzok zo zmluvy o
pôžičke čiastočne plnil (prostredníctvom B. O.), pričom podľa udania navrhovateľky išlo o sumu 7.200,-
Eur, ktorej úhradu preukázala výpisom z účtu vedeného v P. J., S.. D.. v období od 20. 01 do 24. 04.
2009. Z neho jednoznačne vyplýva, že na účet navrhovateľky bola dňa 20. 01. a 30. 01. 2009 pripísaná

suma po 3.000,- Eur, dňa 02. 03. 2009 suma 500,- Eur a dňa 24. 04. 2009 suma 700,- Eur, všetko s
popisom "C. V.". Odporca vrátenie sumy vo výške 7.200,- Eur rozporoval a namietal, že navrhovateľke
vrátil celkovo sumu 7.500,- Eur, keď finančný obnos vo výške 300,- Eur poukázal na účet navrhovateľky
niekedy po dátume 24. 04. 2009. Tieto tvrdenia odporca ale nijako a ničím nepreukázal a neosvedčil,
ani neoznačil a nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, že pristúpil k úhrade i sumy 300,- Eur, nad rámec

preukázateľne uhradenej sumy 7.200,- Eur.

O úroku z omeškania rozhodol v súlade s ust. § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Obč. zák. a § 3
ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., odo dňa 01. 10. 2010, ako dňa nasledujúceho po dni
určenom v písomnej výzve navrhovateľky zo dňa 05. 09. 2010, keď odporca obdržanie tejto
výzvy navrhovateľky nerozporoval, a teda jej prevzatie potvrdil a medzi účastníkmi konania nebola

dojednaná presná splatnosť pôžičky. Podľa uvedenej výzvy mal odporca pristúpiť k úhrade žalovanej
istiny najneskôr do 30. 09. 2010.

Proti rozsudku podal odporca odvolanie, žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo zmeniť a návrh ako nedôvodný zamietnuť. Odvolanie
odôvodnil tým, že navrhovateľka sa s ním dohodla na poskytnutí vlastných finančných prostriedkov, tom

čase 500.000,- Sk. Počas policajného vyšetrovania a súdneho sporu vyšla najavo skutočnosť, že tieto
financie neboli vo vlastníctve navrhovateľky a ani ich neposlala osobne odporcovi na bankový účet.
Navrhovateľka uviedla odporcu od samého začiatku do omylu tým, že žiadnymi financiami vo výške
500.000,- Sk v tom čase nedisponovala a ani ich sama osobne odporcovi neposlala na bankový účet,
aj keď odporcovi potvrdila, že peniaze sama poslala. Počas sporu vyšlo najavo, že peniaze vložil na

bankový účet V. T.. Toto nebolo súčasťou dohody odporcu s navrhovateľkou a teda v skutočnosti došlo
k tomu, že peniaze odporcovi nepožičala navrhovateľka, ale tretia osoba. Ak teda navrhovateľka vo
veci nevystupuje ako veriteľ, ale len sprostredkovateľ pôžičky, nemôže sa úspešne žalobou domáhať
vrátenia peňazí od odporcu, ktorý teda nie je v predmetnom spore pasívne legitimovaný. Odporca ďalej
uviedol že peniaze postupne začal splácať navrhovateľke, v dobrej viere, že tieto patrili jej, ale prestal

ich ďalej platiť potom ako sa navrhovateľka od odporcu po vrátení čiastkového plnenia začala opätovnedomáhať zaplatenia celej pôžičky, pričom vrátenú sumu 7.500,- € považovala iba za úrok. Ďalším
objektívnym dôvodom bolo, že sa odporcovi začala vyhrážať postúpením pohľadávky na ďalšie osoby,
za stavu, že odporca nemal právnu istotu kto bol v tom čase skutočným veriteľom. K výzve na vrátenie

pôžičky zo dňa 05. 09. 2010 uviedol, že mu nebola doručená a tento dôkaz na súde nerozporoval, lebo
ho na otázku súdu nevedel ani potvrdiť ani vyvrátiť a k záveru, že mu uvedený doklad nebol doručený
a ani ho nikdy neprevzal, dospel až po vykonanom dokazovaní, nakoľko bol doručovaný na adresu
zamestnávateľa a musel ho prevziať zamestnanec v podateľni. Zmluvu o pôžičke zo dňa 10. 09. 2009
podpísal v rozpore so svojou vôľou, v tiesni a v čase, keď sa mu navrhovateľka vyhrážala vymáhaním

peňazí inými osobami. Preto ju sám skoncipoval, overil na nej podpis u notára a zaslal navrhovateľke
obidve vyhotovenia, ale späť jedno vyhotovenie nedostal, tak ako tvrdí navrhovateľka a o čom žiaden
dôkaz ani nepredložila. Odporca teda dospel k záveru, že voči navrhovateľke nemá žiaden zmluvný
záväzok, pretože táto je len sprostredkovateľom pôžičky.

K odvolaniu sa vyjadrila navrhovateľka s uvedením, že odporca sa len snaží vyhnúť vráteniu požičaných
prostriedkov. Jej povinnosť informovať odporcu o tom, že finančné prostriedky zloží na účet tretia osoba

nebola dohodnutá a účet na ktorý boli peniaze odoslané tiež nebol jeho. Majiteľom účtu bol a doteraz je
I.. G. Q.. Odporca presne vedel o aké finančné prostriedky ide, pretože ich okamžite použil pre vlastnú
potrebu a aj jeho tvrdenia, že mu nebola doručená výzva na vrátenie pôžičky sú nepravdivé nakoľko
navrhovateľka v dôsledku správania odporcu, ktorý sa zatajoval a nereagoval na jej telefonáty,
zaslala výzvu na 2 adresy. Upozornila na presnú vedomosť odporcu, že takáto zásielka na adresu jeho

zamestnávateľa doručená bola a aj kto ju prevzal. Z adresy trvalého bydliska sa podľa predpokladu
navrhovateľky zásielka vrátila späť ako nedoručená. Aj tvrdenie odporcu, že zmluvu o pôžičke písal
v rozpore so svojou vôľou a v tiesni je nepravdivé a zavádzajúce, nakoľko ako sám uvádza túto
skoncipoval a následne overil u notára a to všetko bez vedomia navrhovateľky. Vyslovila aj názor, že
právo postúpiť alebo predať vlastnú pohľadávku je zakotvené v našom právnom systéme a je legálnym

spôsobom nakladania s vlastnými finančnými prostriedkami a až písomné oznámenie o uskutočnení
takejto operácie oznámením o novom veriteľovi je pre odporcu smerodajné. Rozhodnutie súdu prvého
stupňa považuje za správne a navrhuje aby ho krajský súd potvrdil.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2

O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a napadnutý rozsudok, ako i uznesenia súdu
prvého stupňa, sú vecne správne.

Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého
rozsudku i uznesení súdu prvého stupňa, obmedzil svoje odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na
konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p.

Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie (zastupiteľné) veci určené podľa
druhu a na druhej strane dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi po uplynutí dohodnutej doby veci toho
istého druhu. Právny vzťah založený zmluvou o pôžičke môže byť tak odplatný, ako aj bezodplatný.
Pre platnosť zmluvy o pôžičke zákon nevyžaduje osobitnú formu a táto môže byť uzatvorená písomne,
ústne alebo aj konkludentným prejavom. K pojmovým znakom zmluvy o pôžičke sa radí prenechanie

vecí na voľné nakladanie (príp. aj spotrebovanie) dlžníkovi, druhovo (genericky) určené veci, dočasnosť
právneho vzťahu a povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Doba splatnosti obvykle býva, no nemusí
byť výslovne dohodnutá, resp. možno ju dohodnúť aj neskôr. Zmluva o pôžičke je svojou povahou
reálnou zmluvou, preto k dohode strán musí pristúpiť aj skutočné (reálne) odovzdanie predmetu pôžičky
dlžníkovi. Uzatvorením zmluvy preto vzniká medzi stranami záväzný právny vzťah, obsahom ktorého

sú práva a povinnosti, avšak až odovzdaním vecí dlžníkovi sa tento vzťah stáva právnym vzťahom
z pôžičky. Z hľadiska platnosti zmluvy o pôžičke nie je právne významné ďalšie použitie prostriedkov
získaných na základe zmluvy o pôžičke.

V prejednávanej veci mal prvostupňový súd z vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi
navrhovateľkouaodporcomdošlokuzavretiuústnejzmluvyopôžičkepeňazívcelkovejvýške16.596,96

Eur, ktoré navrhovateľka neposkytla odporcovi priamo na jeho bankový účet, ale na účet ním zadaný.Ako sprostredkovateľ vystupoval vo vzťahu i V. T., ktorý podľa uvedenia navrhovateľky vložil požičiavaný
obnos dňa 13. 05. 2008 na účet G. Q., pričom tak uskutočnil v mene a na pokyn navrhovateľky. Práve
túto skutočnosť vo svojom odvolaní namietol odporca, považujúc sa za nie pasívne legitimovaného,

čo odôvodnil tým, že finančné prostriedky mu neposkytla navrhovateľka, ktorá nimi ani nedisponovala
a ani mu ich osobne neposlala, ale poslala ich tretia osoba. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého
stupňa svoje rozhodnutie v prospech navrhovateľky podrobne a presvedčivo odôvodnil, vysporiadal sa
s týmto reálnym kontraktom tak, že účastníci uzavreli ústnu zmluvu o pôžičke, ktorú dodatočne odobrili
listinným dokladom nazvaným Zmluva o pôžičke, z ktorej súd prvého stupňa vychádzal ako z potvrdenia

o existencii záväzku zo zmluvy o pôžičke vo výške 16.596,96 €. Námietky odporcu, neskôr i odvolacie
o tom, že požičané finančné prostriedky neposkytla navrhovateľka, ale jej priateľ V. T. považoval za
nedôvodné, nakoľko vykonaným dokazovaním mal preukázané, že boli vlastníctvom navrhovateľky. V
závere svojho odôvodnenia dodal, že odporca si vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach viackrát
odporoval, keď na jednej strane uznával svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke voči navrhovateľke, čiastočne
ho aj plnil, a chcel v tom pokračovať aj v budúcnosti, pričom na strane druhej existenciu svojho záväzku

voči nej namietal. Tento postup odporca zachoval aj v odvolacích námietkach, ktoré zavŕšil vyvodením
záveruotom,ževočinavrhovateľkenemážiadenzmluvnýzáväzokateda žiadnupovinnosťjejčokoľvek
zaplatiť. Súd prvého stupňa sa s prejednávanou vecou vysporiadal a odôvodnil ju ako už bolo uvedené
precízne, skutkový stav mal zistený okrem výpovedí účastníkov konania aj pripojeným vyšetrovacím
spisom OR PZ Bratislava I., č. ORP-826/1-OVZ-B1-2009, jeho právne závery sú plne v intenciách

zákona a vecné zistenia podložené právnou zručnosťou.

Na tomto mieste si odvolací súd neodpustí poukaz na morálnu rovinu veci, ktorú naznačil v odôvodnení
rozhodnutia aj súd prvého stupňa, keď odporca, preukázateľne dlžiaci navrhovateľke výrazný obnos
peňazí, o ktorých poskytnutie ju zjavne požiadal, argumentuje tvrdením o existencii dohody o vlastných
finančných prostriedkoch, ktoré mu mala osobne poslať na dohodnutý bankový účet. Právnu rovinu

toho, že nebol jeho už ale neriešil a ani to, že pôžičku peňazí žiadal na riešenie bytovej otázky a tieto
poskytol tretej osobe. A teda po dospení k záveru o neexistencii jeho záväzku voči navrhovateľke
podal proti rozsudku odvolanie a žiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Nakoľko súd
prvéhostupňajehoargumentáciunepovažovalzapresvedčivúanespĺňajúcupodmienkynaoslobodenie
od platenia poplatkov, oslobodenie mu nepriznal s odôvodnením povinnosti kumulatívneho splnenia

dvoch podmienok, a to, že oslobodenie od súdnych poplatkov odôvodňujú majetkové, zárobkové,
osobné, rodinné, zdravotné pomery účastníka, a že zároveň nejde buď o svojvoľné alebo zrejme
bezúspešnéuplatňovaniečibráneniepráva.Zuvedenéhotedavyplýva,žeajkebyinakpomeryžiadateľa
o oslobodenie odôvodňovali priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, súd oslobodenie neprizná,
ak by išlo o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva a to je vtedy,

keď bez toho, aby bolo potrebné vykonať dokazovanie z tvrdení obsiahnutých v návrhu na začatie
konania (aj keby boli pravdivé) nemožno vyvodiť existenciu uplatňovaného nároku, resp., keď možno
jednoznačnekonštatovať,žetakýtonárokneexistuje.Svojvoľnýmuplatňovanímalebobránenímprávaje
najmä šikanózny výkon práva alebo zjavné odďaľovanie splnenia povinností. Súd po posúdení všetkých
uvedených skutočností dospel k záveru, že odporca nepreukázal také pomery, ktoré by odôvodňovali

priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a že zaplatenie súdneho poplatku vo výške 563,50
EUR nie je takým zásahom do majetkovej sféry odporcu, ktorý ako zamestnanec J. D. T., dosiahol za
obdobie august 2012 - február 2013 priemerný čistý mesačný príjem vo výške 1,689,08 EUR a ako
zamestnanecJ.W.K.S..D.., mal vofebruári2013mesačnýpríjem420,88EUR,jevýlučnýmvlastníkom
2-izbového bytu a spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti G. Q. D.. O.. M.. Nakoľko odporca

nepreukázal splnenie prvej podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, súd prvého
stupňa nepovažoval za potrebné skúmať druhú zákonnú podmienku, keďže pre oslobodenie musia byť
splnené obidve podmienky kumulatívne.

V odvolaní odporca uzneseniu súdu prvého stupňa vyčítal, že nezobral do úvahy skutočnosti
znemožňujúce mu včasnú úhradu súdneho poplatku. Uviedol, že doručil súdu aj doklady, ktoré

preukazujú skutočnosti o tom, že má už skoršie splatné záväzky voči iným veriteľom, ktoré je povinný
uhradiť. Tieto záväzky však musí uhrádzať v časovom poradí tak, aby nedošlo k zvýhodneniu jedného
veriteľa oproti iným veriteľom, alebo aby nebol poškodený niektorý z veriteľov. Jednorazové zaplatenie
súdneho poplatku vo výške 563,50 € by pre neho znamenalo porušenie uvedeného princípu a v tom
vidí postup súdu prvého stupňa za nesprávny. Do pozornosti dal uznesenie Najvyššieho súdu SR z

30. 8. 2010, sp. zn. 5Cdo/164/2010, podľa ktorého pre prípad nepriznania oslobodenia od súdnychpoplatkov musí byť účastníkovi konania, za účelom možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu,
poskytnutý reálny časový priestor pre úhradu súdneho poplatku a pre pokračovanie v konaní vo veci
samej. Uznesenie súdu prvého stupňa žiadal na základe uvedeného zrušiť, alternatívne odporcovi

povoliť zaplatiť súdny poplatok v mesačných splátkach vo výške 25,- €.

Jedným zo základných práv občana je právo domáhať sa určeným spôsobom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde. Toto právo má každý, teda aj ten, kto nemá finančné prostriedky na
zaplatenie súdneho poplatku. Preto aj keď zákon určí povinnosť uhradiť súdny poplatok ako podmienku
postupu pri uplatňovaní práva v civilnom procese, súčasne upravuje okolnosti, za ktorých možno túto

podmienku odpustiť. Tie potom nerozlišujú potenciálnych žiadateľov o túto výnimku podľa spôsobu
a okolností za ktorých vznikol problém, ktorý je predmetom konania a nerozlišujú účastníka podľa
povolania či profesie, ani neurčujú kritéria dĺžky vedomosti o povinnosti uhradiť súdny poplatok.

Ustanovenie § 138 ods. 1 O. s. p. umožňuje od platenia súdnych poplatkov oslobodiť nielen fyzické
osoby, ale aj podnikateľov (fyzické či právnické osoby) za existencie podmienok pre toto oslobodenie,
pričom určujúcim kritériom pre toto oslobodenie je objektívna schopnosť zaplatiť súdny poplatok v

určenej výške. Pri nepodnikateľských subjektoch sú pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
rozhodujúce majetkové, zárobkové, rodinné, zdravotné a osobné pomery účastníka. Z hľadiska
posudzovania platobnej schopnosti (solventnosti) nie je možné sa obmedziť len na zistenie, či majú
disponibilné peňažné prostriedky, ale je nutné vziať do úvahy aj ich celkové majetkové pomery, teda
aj spôsobilosť si tieto prostriedky zadovážiť. Okrem pomerov účastníkov je potrebné tiež skúmať

skutočnosť, či zo strany účastníka domáhajúceho sa priznania oslobodenia od platenia súdnych
poplatkov, nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie či bránenie práva, pričom obidva
predpoklady musia byť splnené súčasne.

Po preskúmaní veci sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení
a prezentuje názor, že odporca nie je ten prípad, kedy by mal štát suplovať povinnosť účastníka

uhradiť súdny poplatok, aj keď by nešlo o zrejme bezúspešné bránenie alebo uplatňovanie práva.
Samotnýmomentálnynedostatokdisponibilnýchfinančnýchprostriedkovniejesámosebedostatočným
dôvodom pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pretože rozhodujúcim kritériom sú celkové
majetkové pomery žiadateľa zhodnotené z dlhodobého hľadiska. Okrem majetkových pomerov
žiadajúceho účastníka je potrebné tiež skúmať skutočnosť, či zo strany účastníka domáhajúceho sa

priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie
či bránenie práva, pričom obidva predpoklady musia byť splnené súčasne. Z doložených dôkazov
je možné jednoznačne uzavrieť, že odporca neosvedčil objektívnu neschopnosť zaplatiť súdny
poplatok, preto odvolací súd podporil záver súdu prvého stupňa, že osobné, majetkové a zárobkové
pomery odporcu nenapĺňajú podmienky na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, nakoľko príjem

vykazuje známky nadštandardu a jeho odvolacie dôvody pri preskúmaní súdneho spisu považuje za
zrejme bezúspešné a až v rozpore s dobrými mravmi bránenie práva, čím zhodne so súdom prvého
stupňaskonštatovalnesplneniezákonnýchpredpokladovnaoslobodenieodplateniasúdnychpoplatkov.
Odvolací súd preskúmaním prejednávanej veci dospel k záveru, že odporca, minimálne bezdôvodne
podaným odvolaním nespĺňa ani podmienky na povolenie splácania súdneho poplatku v mesačných

splátkach.

Uvedená argumentácia je potom i právnym základom na potvrdenie uznesenia č. k. 25C/24/2011-84 zo
dňa 10. 01. 2013.

Náhradu trov odvolacieho konania úspešnej navrhovateľke pre jej neuplatnenie nepriznal (§ 151 ods.
1 O. s. p.).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.