Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 23, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/275/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216790
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216790.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu JUDr.

Ingrid Doležajovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 27. júna 2013 č.k.
25C/348/2012-46, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 440 eur ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn.
7Er/918/2008. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Súd prvého stupňa v danej veci aplikoval ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16

ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia
exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané,
že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 7Er/918/2008 podal súdny
exekútor súdu dňa 24.10.2008 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na
vykonanie exekúcie. Okresný súd Levice (ďalej len „exekučný súd“) dňa 19.12. 2008 vydal exekútorovi

poverenie na vykonanie exekúcie. Navrhovateľ, ako oprávnený vydanie poverenia neurgoval, exekučné
konanie nie je skončené. Konštatoval, že písomná žiadosť navrhovateľa na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody bola odporcovi podaná dňa 23.04.2012 a po márnom uplynutí 6-mesačnej
lehoty si navrhovateľ nárok uplatnil na súde. K námietke premlčania, vznesenej odporcom uviedol,
že z dokazovania nebolo možné zistiť, kedy sa navrhovateľ ako oprávnený dozvedel o nevydaní
poverenia v 15-dňovej lehote. Lehota na vydanie poverenia uplynula dňa 08.11.2008 a navrhovateľ
si uplatnil nárok na náhradu škody u odporcu dňa 23.04.2012, z ktorých údajov je možné konštatovať

uplynutie trojročnej lehoty. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa
15.01.2009,vexekučnomspiseniejeúdajoinformovaníoprávnenéhoonevydanípoverenia. Doručenie
upovedomenia o začatí exekúcie nemožno považovať za dobu, od kedy sa navrhovateľ dozvedel o
škode. Podľa názoru súdu prvého stupňa, premlčanie začalo plynúť prvý deň po ubehnutí 15 dňovejlehoty na vydanie poverenia od podania návrhu. Navrhovateľ odporcom vznesenú námietku premlčania
žiadnym spôsobom objektívne nevyvrátil. Súd prvého stupňa skonštatoval, že návrh navrhovateľa je
premlčaný. Vzhľadom však na povahu veci, v rámci hospodárnosti konania, prvostupňový súd napriek

premlčaniu nároku navrhovateľa uviedol aj ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu v prípade, ak by
odvolací súd mal iný názor na premlčanie. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1
OSP a úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žiadne nešpecifikoval a žiadne
mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy, obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust.
§ 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim
rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkol mu
tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti poukázal na
to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti len usudzovať
podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil aj exekučný spis
a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na
tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo

vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa nevysvetlil svoj názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval
túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie

totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej
argumentoval, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami
a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo, naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru
Európskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahyvkonanívznikáajvtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej

súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty,
aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia
na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav
nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so

zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. V neposlednom rade vytkol prvostupňovému súdu zamietnutie jeho návrhu na
znalecké dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus
jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Zároveň namietal

vyhodnotenie vznesenej námietky premlčania citujúc rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Cdo 145/2004, podľa ktorého za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že mu vznikla
škoda a kto za jej vznik zodpovedá; nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť
sa potrebné skutočnosti už skôr. Tvrdil, že o škode sa dozvedel vtedy, keď nastali skutkové okolnosti,

z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody, t.j. vtedy,
keď reálne vynaložil majetkové prostriedky v spojení s konkrétnou potrebou sanácie stavu omeškania
v rozhodovaní. O nemajetkovej ujme sa dozvedel až momentom, kedy definované práva prestali byť
porušované. Len vtedy sa mu mohol stať známy rozsah porušenia práv, ktorý by bolo možné odškodniť
finančnou satisfakciou v konkrétnej výške. Na základe ustanovenia § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti

za škody možno tvrdiť, že počiatok plynutia premlčacej doby pri nemajetkovej ujme určuje súd, pretože
ten konštatuje porušenie práva a až v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza
saajnemajetkováujmavpeniazoch.Poznamenal,ževdanomprípademalobyťaplikovanéustanovenie§ 102 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že aj pri nesprávnom úradnom postupe zákon o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá podmienku uplatniť právo na náhradu škody
žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, potom premlčacia lehota začne plynúť

až dňom uplatnenia tohto práva voči zodpovednému orgánu.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení
si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, lebo je vo výroku
vecne správny.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy

125 eur z titulu náhrady škody a sumy 440 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod sp.
zn. 7Er/918/2008. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol vo vydaní poverenia po uplynutí 15-
dňovej lehoty na vydanie poverenia tvrdiac, že exekučný súd vydal poverenie viac ako s 8-mesačným

omeškaním.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01.01.2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a

na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4

Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škodabola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama

príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti, bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §

6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného

konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a

vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V danej veci správne súd prvého stupňa, poukazujúc na vyššie uvedené závery, posudzoval existenciu
predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere
v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž
sporu o tom, ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 7Er/918/2008, že súdny

exekútor JUDr. Rudolf Krutý doručil Okresnému súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia dňa 24. 10.
2008. Súd prvého stupňa exekútora poveril vykonaním exekúcie dňa 19. 12. 2008. Podľa navrhovateľa
takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu
exekučného súdu o vydaní poverenia došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým
oneskorením (viac ako 8 mesiacov), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu

spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd v súlade s vyššie cit. ustanovením zákona zastáva názor, že na vydanie poverenia sa
vzťahovala 15-dňová lehota od doručenia žiadosti. V súvislosti s týmto výkladom preto má za to, že
exekučnýsúdpochybilvtom,žeovydanípoverenianerozhodolvzákonomstanovenej15-dňovejlehote,
ale v lehote 56 dní. V tomto smere je zavádzajúce tvrdenie navrhovateľa, že súd prvého stupňa rozhodol
s viac ako 8-mesačným omeškaním, keďže návrh bol podaný 24. 10. 2008 a poverenie bolo vydané

19. 12. 2008, teda po 56 dňoch od doručenia návrhu, resp. 41 dní po uplynutí 15-dňovej lehoty. Avšak
iba skutočnosť nedodržania zákonom stanovenej lehoty z pohľadu žalobou uplatneného nároku, bez
splnenia ďalších zákonných predpokladov pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, nie je daná zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

V sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne
poukazuje. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6
ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že
pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v
konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny,

ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusívyznačovať
takýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Hodnotiacpostup
exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho
exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 24. 10. 2008 a exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok, zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na

tento exekučný titul, exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim
zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako výsledku náležitého preskúmania, okrem
iného i exekučného titulu, vyzval navrhovateľa na predloženie zmluvy o úvere. Nakoľko odvolaciemu
súdu je známe, že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo tisíckach obdobných
vecí, už pri podávaní návrhu nemohol nepočítať s tým, že s ohľadom na exekučný titul bude exekučným

súdom vyzvaný na predloženie konkrétnej úverovej zmluvy, čo aj s dobou, kým tak učinil, sa podstatnou
mierou podieľalo na dĺžke konania do rozhodnutia exekučného súdu. Je preto namieste konštatovať, že
navrhovateľ ako účastník exekučného konania v pozícii oprávneného práve svojim správaním ovplyvnil
dĺžku exekučného konania, a preto v postupe exekučného súdu, hoci rozhodol po 41 dňoch od doručenia
žiadosti (nie po 8 mesiacoch, ako v návrhu zavádzajúco uviedol navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti

danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.
Predpokladom na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú
moc, je splnenie podmienok zodpovednosti za škodu, t.j. aby škoda bola spôsobená pri výkone
verejnej moci orgánom vykonávajúcim verejnú moc, aby škoda, alebo nemajetková ujmy vznikli a
aby bola príčinná súvislosť medzi vznikom škody a škodou. Dôkazné bremeno preukázania týchto

podmienok znáša poškodený, v tomto prípade navrhovateľ. Odvolací súd, zhodne s názorom súdu
prvého stupňa, zastáva názor, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody, teda splnenie
základných podmienok predpokladov pre vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu, spočívajúcim vo vydaní rozhodnutia po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty. Majetková ujma nezávisí automaticky od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale

od okolností danej veci, na ktoré správne poukazoval súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí.
Navrhovateľ škodu, ktorá pozostávala z položiek náhrady účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou, uskutočnenou vo veci správy a vymáhania pohľadávky medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia a rozhodnutím, so správou pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca, prostredníctvom informačného systému, s udržiavaním a správou informačného systému

a administratívnym spracovaním textov, urgencií adresovaných exekučnému súdu nepreukázal, tieto iba
všeobecne popísal v návrhu, pričom dôkazné bremeno preukázania škody zaťažovalo navrhovateľa. Aj
z toho dôvodu, pokiaľ navrhol znalecké dokazovanie na preukázanie výšky škody, odvolací súd rovnako
ako súd prvého stupňa považoval takýto dôkaz za nehospodárny. Pokiaľ navrhovateľ nemal v čase
podania návrhu predstavu o skutočnej výške škody, ktorá mu mala vzniknúť, mohol sám požiadať znalca

o výpočet škody ešte pred podaním návrhu súdu, pretože má povinnosť tvrdenia a preukázania svojich
tvrdení. Súd prvého stupňa vzhľadom aj na záver, že navrhovateľovi škoda z ním tvrdeného skutkového
stavu nevznikla, dôvodne znalecké dokazovanie nenariadil.

Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty

(v danom prípade nevydanie poverenia v lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora) sa
nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka, keďže je potrebné zohľadniť všetky
okolnosti prípadu. Nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom aj podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu samo o sebe nemusí znamenať porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Môže
byť významné pri hodnotení, či sa celé konanie viedlo v primeranej lehote (Wiesinger v. Rakúsko séria

A č. 213). Je potrebné uviesť, že poverenie na vykonanie exekúcie nepredstavuje skončenie konania
a uplynutie času v trvaní 41 dní mohlo byť právne významné pri hodnotení primeranosti dĺžky celého
konania. Navrhovateľ však ani minimálnym spôsobom neodôvodnil zásah do jeho práva prekročením
lehoty na vydanie poverenia o 41 dní (po uplynutí 15-dňovej lehoty), keďže v návrhu tvrdil nevydaniepoverenia po dobu dlhšiu ako 8 mesiacov (minimálne 240 dní). Rozdiel medzi tvrdeným oneskorením
súdu uvedený v žalobe a skutočným uplynutím je výrazný a podstatný. Vyvracia už samotný základ
primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho preukazuje bezúspešnosť žaloby.

Správne preto okresný súd zdôraznil, že pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu nestačí
len samotné prekročenie 15-dňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu.

Záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní žalobou uplatneného nároku bol právne zásadným aspektom
pre zamietnutie žaloby. Posudzovanie námietky premlčania súdom prvého stupňa nebolo právne

podstatné pre zamietnutie žaloby, a preto sa odvolací súd odvolacím dôvodom, namietajúcim právne
posúdenie námietky premlčania, nezaoberal.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.