Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 20, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/270/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211204042
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4211204042.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek
senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci navrhovateľa: W. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M., B. X/XX, zastúpený JUDr. Ivetou Majlingovou, advokátkou so sídlom Komárno,
Pohraničná 7, proti odporkyni: B. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., E. B. G. XXXX/XX, zast. Advokátskou
kanceláriou JUDr. Roman Blažek s.r.o., Komárno, Pohraničná 4, IČO: 36 721 123, o určenie výživného
na plnoleté dieťa, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 7C/70/2011-223
zo dňa 3. mája 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa určenia výživného od
01.09.2011 v sume 150,- eur mesačne p o t v r d z u j e a vo výroku o zročnom výživnom a o trovách
konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom podaným na Okresnom súde v Komárne dňa 09.03.2011 domáhal voči
odporkyni, ktorá je jeho matkou, zvýšenia výživného zo sumy 83 eur mesačne na sumu 500 eur
mesačne počnúc od 01.01.2011. Na pojednávaní dňa 03.06.2011 žiadal určiť výživné od podania
návrhu (09.03.2011) a vo zvyšku (za obdobie od 01.01.2011 do podania návrhu) návrh vzal späť.
Návrh odôvodnil tým, že doposiaľ určené výživné nepostačovalo na krytie jeho základných a osobných
potrieb, nakoľko od narodenia je ťažko zdravotne postihnutý, v dôsledku čoho je doživotne pripútaný na
invalidný vozík. Miera jeho zdravotného postihnutia má za následok, že potrebuje sústavnú a osobitnú
starostlivosť pri každodenných najzákladnejších činnostiach. V čase podania návrhu navštevoval 4.
ročník Súkromnej strednej odbornej školy v M. v študijnom odbore propagačná grafika. Žije v spoločnej
domácnosti so svojím otcom, ktorý mu zabezpečuje starostlivosť. Keďže v čase podania návrhu v
dôsledku zdravotného postihnutia je jeho presun značne komplikovaný z miesta bydliska do M., kde
študuje, má zabezpečené ubytovanie u jeho tety U. B., ktorá ho počas týždňa opatruje. Za túto službu
jeho otec jej mesačne prispieva sumou 160,- eur. Jeho bežné životné potreby sú zvýšené o náklady
na cestovné, za opatrovateľskú službu Mesta M., na stravu mimo školskej jedálne a v školskej jedálni,
na nákup hygienických potrieb, liečebných pomôcok, výdavky spojené s internetom, notebookom a
mobilom. Každý rok tri týždne absolvuje liečbu v zdravotnom zariadení v I.. Ďalšie výdavky má spojené s
prevádzkou motorového vozidla, bez ktorého sa nemôže presúvať. Poberá invalidný dôchodok vo výške
191,90 eura, príspevok na ošatenie 17,19 eura a kompenzáciu na zabezpečenie prevádzky osobného
motorového vozidla 30 eur mesačne. Odporkyňa mu do decembra 2010 dobrovoľne poukazovala
výživné vo výške 465 eura mesačne, potom mu oznámila, že už nebude prispievať takou sumou a v
januári mu poslala už len 200 eur a vo februári 300 eur. Odporkyňa je zamestnaná, nemá iné vyživovacie
povinnosti a zo svojho príjmu je schopná prispievať mu požadovaným výživným, keďže inak sa na
jeho výžive nepodieľa, všetku starostlivosť zabezpečuje jeho otec, ktorý nie je schopný zo svojho príjmu
pokryť všetky jeho odôvodnené životné náklady.

O tomto návrhu rozhodol súd v poradí prvým rozsudkom č.k. 7C/70/2011-107 zo dňa 18.11.2011 tak,
že zmenil rozvodový rozsudok Okresného súdu Komárno č.k. 12C/113/2007-21 zo dňa 09. 08. 2007 v
časti o výživnom tak, že zaviazal odporkyňu prispievať na výživu navrhovateľa za obdobie od 09.03.2011
do 31.08.2011 mesačne sumou 400,- eur a od 01.09.2011 mesačne sumou 350,- eur, ktoré výživné je
odporkyňa povinná platiť navrhovateľovi vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred. Súd návrh vo
zvyšku zamietol. Zročné výživné za obdobie od 09. 03. 2011 v sume 1.433,80 eura povolil odporkyni
zaplatiť v mesačných splátkach po 200 eur spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok,
počnúc právoplatnosťou rozsudku. Konanie v časti zvýšenia výživného za obdobie od 01.01.2011 do
09.03.2011 ( podanie návrhu ) pre späťvzatie návrhu navrhovateľa v tejto časti zastavil. O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP a odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
náhradu trov konania vo výške 1.767,30 eura. Rozsudok napadla odvolaním odporkyňa a o jej odvolaní
rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 7Co/70/2011-148 zo dňa 07.06.2012 tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, okrem výroku o zastavení konania (výživné
za obdobie od 01.01.2011 do 09.03.2011) a zamietnutí návrhu (do výšky požadovaného výživného
500 eur). Predmetom ďalšieho konania tak zostal návrh o zvýšenie výživného od podania návrhu, t.j.
od 09.03.2011 do 31.08.2011 vo výške 400 eur (zvyšok bol právoplatne zamietnutý) a od 01.09.2011
vo výške 350 eur mesačne (zvyšok bol právoplatne zamietnutý). Odvolací súd poukázal na nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, keď na danú vec aplikoval zákon č. 600/2003 Z.z. o
prídavku na deti v znení neskorších predpisov. Odvolací súd vyslovil právny názor, že pre rozhodnutie
v tejto veci je podstatné posúdiť trvanie vyživovacej povinnosti rodičov voči plnoletému synovi len
z hľadiska ustanovení Zákona o rodine. Krajský súd v Nitre súdu prvého stupňa vytkol, že tento
nevykonal dostatočné dokazovanie na zistenie pomerov na strane navrhovateľa tak, aby bolo možné
ustáliť (ne)schopnosť navrhovateľa sám sa živiť a teda i trvanie vyživovacej povinnosti odporkyne voči
plnoletému navrhovateľovi v zmysle § 62 ods. 1 Zákona o rodine. V tomto smere súd prvého stupňa sa
nedostatočne zaoberal jednak zdravotným stavom navrhovateľa, ako aj schopnosťami a možnosťami
navrhovateľa zamestnať sa. Navrhovateľ 31.08.2011 ukončil strednú odbornú školu, čím nadobudol
určitý stupeň vzdelania. Ukončenie strednej školy s maturitou vo všeobecnosti predstavuje schopnosť
dieťaťa samostatne sa živiť. V prípade navrhovateľa však túto schopnosť bolo treba posudzovať aj
z hľadiska jeho zdravotného stavu a reálnych možností zamestnať sa v danom regióne. Odvolací
súd poukázal na to, že navrhovateľ má priznaný invalidný dôchodok a peňažné príspevky, čo treba
považovať za zdroj príjmu navrhovateľa, z ktorého si uspokojuje svoje životné potreby. Okrem toho na
základe rozhodnutia Mesta M. má zabezpečenú aj opatrovateľskú službu. Až po doplnení dokazovania
mohol súd prvého stupňa posúdiť, či navrhovateľ je schopný, resp. nie je schopný sám sa živiť. V
prípade, že prvostupňový súd dospeje k záveru, že vyživovacia povinnosť rodičov voči nemu stále trvá,
potom prihliadajúc na zistené pomery na strane navrhovateľa i na strane jeho oboch rodičov, určí rozsah
vyživovacej povinnosti odporkyne voči navrhovateľovi.

Súd prvého stupňa po doplnení dokazovania opätovne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom č.k.
7C/70/2011-223 zo dňa 03.05.2013 tak, že zaviazal odporkyňu prispievať na výživu navrhovateľa za
obdobie od 09.03.2011 do 31.08.2011 mesačne sumou 300,- eur a od 01.09.2011 mesačne sumou
150,- eur s tým, že výživné je splatné do rúk navrhovateľa vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca
vopred. Návrh vo zvyšku zamietol. Zároveň rozhodol o zročnom výživnom, ktoré určil vo výške 100 eur
mesačne tak, že odporkyňa je povinná zaplatiť ho spolu s bežným výživným nasledujúci mesiac po
právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože účastníci mali vo veci úspech len čiastočný.
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 65 ods. 3, § 77 ods. 1 Zákona
o rodine, § 160 ods. 1 OSP, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho mal za preukázané,
že rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 12C/113/2007 zo dňa 09. 08. 2007 bolo manželstvo
rodičov navrhovateľa rozvedené a bola schválená rodičovská dohoda, v zmysle ktorej navrhovateľ, v
tom čase ešte maloletý, bol zverený na čas po rozvode do osobnej starostlivosti otca a odporkyňa
bola zaviazaná prispievať na jeho výživu sumou vo výške 2.500,-Sk (82,98 eura) mesačne. Napriek
tomu odporkyňa dobrovoľne prispievala na výživu navrhovateľa zvýšeným výživným v sume 465 eur
mesačne až do decembra 2010, potom zasielala nižšie výživné, preto navrhovateľ podal návrh na
zvýšenie výživného. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ od 01.09.2007 do 31.08.2011
bol študentom strednej odbornej školy v M., ktorú ukončil maturitnou skúškou 31.08.2011. Z oznámenia
Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava bolo zistené, že navrhovateľovi bol priznaný invalidný dôchodok,
ktorý mu je vyplácaný od 20.10.2009 v sume 191,90 eura mesačne, v roku 2011 zvýšený na 201,40 eura

mesačne, v roku 2012 na 208,10 eura mesačne. Okrem toho bol navrhovateľovi priznaný na základe
rozhodnutia Úradu práce, soc. vecí a rodiny Komárno č. 32973/2009/2 zo dňa 17.07.2009 peňažný
príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného
motorového vozidla, ktorý mu bol vyplácaný do 30.06.2011 v sume 30,96 eura mesačne, ako aj peňažný
príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním šatstva,
bielizne a bytového zariadenia, ktorý mu bol vyplácaný do 30.06.2011 v sume 17,21 eura mesačne. V
súvislosti s výdavkami navrhovateľa súd zistil, že v apríli 2011 bol pre navrhovateľa zakúpený invalidný
vozík v celkovej hodnote 3.262,90 eura, z čoho zdravotná poisťovňa uhradila 1.859,38 eura a zvyšok,
t.j. sumu 1.403,52 eura uhradil navrhovateľ z vlastných finančných prostriedkov. Svedkyňa B. potvrdila,
že opatrovala navrhovateľa počas jeho štúdia na strednej škole, býval u nej a za opatrovanie dostávala
od mesta príspevok 314 eur mesačne a otec navrhovateľa jej platil 160 eur mesačne. Súd zistil, že
navrhovateľ je vlastníkom motorového vozidla, na kúpu ktorého dostal štátny príspevok 7.100 eur a
doplatil si ešte 900 eur. Navrhovateľ má uzatvorenú životnú poistku so sporením od 07.01.2000 do
08.01.2015, ktorú platí otec navrhovateľa po 400 eur ročne. Po ukončení strednej školy s maturitou v
odbore reklamný grafik sa navrhovateľovi nepodarilo zamestnať napriek tomu, že si hľadal zamestnanie,
čo preukázal listinami - potvrdeniami od zamestnávateľov a mailovou komunikáciou. Od 14.01.2013 je
vedený na úrade práce ako nezamestnaný. Jeho zdrojom príjmu sú invalidný dôchodok a príspevky
od štátu, ktoré príjmy nepresahujú 250 eur mesačne. Z oznámenia Úradu práce, soc. vecí a rodiny
v Komárne súd zistil, že v r. 2011 až 2013 úrad evidoval pre občanov so zdravotným postihnutým
nad 40 % voľné pracovné miesta v profesiách pomocný robotník, masér, administratívny pracovník,
obsluha automatického stroja, telemarketingový pracovník. Vyjmúc také profesie, ktoré vzhľadom na
charakter zdravotného postihnutia nemôže navrhovateľ vykonávať, na ostatné pracovné pozície nebol
prijatý, hoci sa o ne zaujímal. Dokonca ani na chránenom pracovisku firmy Kreatíva, s.r.o. v M., ktorá
potvrdila, že sa pravidelne mesačne u nich navrhovateľ zaujímal o prácu, bol na osobnom pohovore
v sprievode rodiča, ale zatiaľ mu neboli schopní ponúknuť zodpovedajúcu prácu. Ohľadne pomerov
na strane odporkyne súd zistil, že táto je zamestnaná a má priemernú čistú mesačnú mzdu vo výške
613,60 eura, pričom okrem mzdy dostáva aj diéty mesačne vo výške 740 eur, pracuje na Ukrajine,
kam cestuje služobným motorovým vozidlo na týždňovky. Žije s druhom, s ktorým si postavili rodinný
dom a spláca úvery mesačne vo výške 174 eur a 210,96 eura. Iné vyživovacie povinnosti nemá.
Navrhovateľovi posielala výživné 83 eur mesačne a od júna 2012 mu neposiela žiadne výživné. Pokiaľ
išlo o pomery na strane otca navrhovateľa, súd zistil, že tento sa o navrhovateľa osobne stará, žijú v
spoločnej domácnosti, od skončenia strednej školy je navrhovateľ doma, cez týždeň má zabezpečenú
opatrovateľku, za ktorú službu platí 78,75 eura mesačne a počas víkendov sa stará o navrhovateľa
jeho otec. Otec navrhovateľa dosahuje čistý priemerný mesačný príjem vo výške 816,54 eura, iné
vyživovacie povinnosti nemá. Súd z vykonaného dokazovania prijal záver, že navrhovateľ i napriek tomu,
že ukončil strednú školu s maturitou, nie je schopný sám sa živiť, a preto je výživou stále odkázaný
na svojich rodičov. Pri určení výživného súd prihliadol jednak na odôvodnené potreby navrhovateľa,
ďalej na schopnosti a možnosti odporkyne a zohľadnil peňažné prostriedky, ktoré poberá navrhovateľ od
štátu v celkovej výške 249,62 eura mesačne. Konštatoval, že ak odporkyňa bola schopná dobrovoľne
platiť navrhovateľovi, kým chodil do školy, výživné vo výške 465 eur mesačne, je v jej možnostiach
a schopnostiach aj po skončení školy platiť navrhovateľovi výživné, ale v nižšej sume, vzhľadom na
to, že sa mu znížili výdavky v súvislosti s ukončením školy. Pretože navrhovateľ má svoj zdroj príjmu
(invalidný dôchodok a štátne príspevky), ktorý však nie je postačujúci , obaja rodičia majú povinnosť
podieľať sa na jeho výžive primeraným výživným. Na strane odporkyne za obdobie od podania návrhu -
09.03.2011 do skončenia strednej školy -31.08.2011 súd určil jej vyživovaciu povinnosť v sume 300 eur
mesačne a za obdobie po skončení školy - od 01.09.2011 určil výživné 150 eur mesačne s prihliadnutím
na zníženie výdavkov navrhovateľa v súvislosti s ukončením školy. Pri hodnotení pomerov na strane
otca navrhovateľa, ktorý rovnako ako odporkyňa má k navrhovateľovi vyživovaciu povinnosť, zohľadnil
to, že sa o navrhovateľa osobne stará, čím čiastočne vyvažuje vyživovaciu povinnosť odporkyne. V jeho
neprospech vyhodnotil na námietky odporkyne skutočnosť, že bol zadržaný počas jazdy motorovým
vozidlom pod vplyvom alkoholu, za čo bol aj právoplatne odsúdený a bol mu uložený aj zákaz činnosti
viesť motorové vozidlá. Odporkyňa poukázala na to, že v rodine navrhovateľa vlastnia dve motorové
vozidlá, ktoré slúžia práve na zabezpečenie dopravy navrhovateľa a jeho otca do zamestnania a
späť. Súd sa stotožnil s názorom odporkyne, že otec navrhovateľa takýmto nezodpovedným správaním
poškodil navrhovateľa tak finančne, ako aj morálne a nie je možné akceptovať takéto správanie otca
navrhovateľa z hľadiska posudzovania jeho možností a schopností plniť si vyživovaciu povinnosť (§ 62
ods. 2 Zák. o rodine). Vzhľadom na všetky zistené skutočnosti súd dospel k záveru, že vyživovacia
povinnosť odporkyne voči navrhovateľovi je daná, keďže samotný invalidný dôchodok a štátne príspevky

v súvislosti s jeho zdravotným postihnutím nemôžu pokryť všetky jeho potreby. Preto súd odporkyňu
zaviazal na platenie výživného navrhovateľovi od podania návrhu dňa 09.03.2011 do 31.08.2011
mesačne sumou 300,- Eur a následne po ukončení strednej školy od 01.09.2011 mesačne sumou 150,-
Eur. Súd súčasne rozhodol aj o zaostalom zročnom výživnom v sume 4.713,- Eur, do ktorej čiastky
započítal zaplatené výživné v sume 4.613,- Eur a zvyšok v sume 100,- Eur súd odporkyňu zaviazal
na zaplatenie spolu s bežným výživným v nasledujúci mesiac po právoplatnosti rozsudku. O náhrade
trov konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo ich
náhradu, pretože obaja mali čiastočný úspech vo veci.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (okrem zamietajúceho výroku) zmenil a návrh v celom
rozsahu zamietol. Uviedla, že pre nedostatok dôvodov odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je
nepreskúmateľné, pretože nie je možné zistiť, aký postoj k tomuto návrhu súd prvého stupňa zaujal
z hľadiska namietaného priznania výživného v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 Zák. o
rodine). Odporkyňa poukázala na skutočnosť, že navrhovateľ s ňou odmieta komunikovať akýmkoľvek
spôsobom. Vôbec sa o ňu nezaujíma, ani v minimálnom rozsahu neprejavuje záujem, aký by mal syn
o matku prejavovať. Zo správania navrhovateľa nemôže vyvodiť nič iné, iba to, že ju považuje za svoj
lukratívny zdroj obživy, a preto takýto postoj syna k matke nemôže požívať právnu ochranu. Odporkyňa
ďalej poukázala na to, že spoločnosť Kreatíva, ktorá je chráneným pracoviskom, by navrhovateľa vedela
zamestnať, ale odporca tvrdil, že mu chýba kvalitný počítač. Ak by sa navrhovateľ nebránil kontaktu s
ňou, tento problém by bola vyriešila, ako to vyplýva aj z jej listu, adresovaného navrhovateľovi zo dňa
18. januára 2013, na ktorý vôbec nereagoval. V zásade je toho názoru, že navrhovateľ je schopný sám
sa živiť, a preto už nie je výživou odkázaný na svojich rodičov. Poukázala na to, že mu nič nebránilo po
skončení školy prihlásiť sa na úrade práce , čo urobil až po roku, čo nasvedčuje tomu, že mu vyhovuje
daná situácia. Na odvolacom pojednávaní odporkyňa uviedla, že odvolaním napáda vyhovujúci výrok
len v časti určenia výživného od 01.09.2011, t.j. od skončenia strednej školy navrhovateľom a v tejto časti
žiada rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh zamietnuť. Podľa jej názoru navrhovateľ nevyužil
všetky možnosti, aby sa mohol zamestnať. To, že je na vozíku, ešte neznamená, že by si nemohol nájsť
nejakú prácu medzi ľuďmi, aby využil napr. angličtinu, ktorú ovláda, alebo prácu s počítačom. Čaká len
na to, že mu bude prispievať na výživu, hoci ju odmieta a nechce s ňou komunikovať. Uviedla, že keby k
nej navrhovateľ zmenil prístup, kúpila by mu, čo potrebuje a stále si voči navrhovateľovi plní vyživovaciu
povinnosť v rozsahu pôvodne určeného výživného 83,- eur mesačne, ale len z morálneho hľadiska, lebo
vie, že je v zlej situácii. Napriek tomu, že v súčasnosti otec navrhovateľa je bez práce, nie je ochotná
platiť navrhovateľovi žiadne výživné, iba ak by k nej zmenil prístup.

K odvolaniu odporkyne sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že samotná navrhovateľka sa na
pojednávaní na súde prvého stupňa vyjadrila, že je ochotná prispievať na jeho výživu, no potom zmenila
svoje stanovisko a žiadala návrh zamietnuť s poukazom na priznanie akéhokoľvek výživného v rozpore
so zásadou dobrých mravov, no naďalej bola ochotná platiť výživné vo výške 83,- eur mesačne, podľa
jej tvrdenia z morálneho hľadiska. Poukázal na to, že mu osem mesiacov žiadne výživné neposielala, až
dňa 18.01.2013 mu doplatila výživné, hoci vedela, že nie je zamestnaný a nemá okrem sociálnych dávok
a invalidného dôchodku iný príjem. Pokiaľ odporkyňa namieta, že o ňu neprejavuje ako syn záujem,
poukázal na to, že práve odporkyňa sa dlhodobo o neho nezaujímala, nevedela ani, ako zmaturoval a
aké má problémy nájsť si zamestnanie, hoci spochybňuje to, že nie je schopný samostatne sa živiť,
neakceptujúc jeho zdravotné postihnutie (mozgovú obrnu), pre ktoré je odkázaný do konca života na
invalidný vozík. Podľa názoru navrhovateľa je zarážajúce, že práve odporkyňa poukázala na ust. §
75 ods. 2 Zákona o rodine tvrdiac, že priznanie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi. I toto
stanovisko odporkyne hodnotí ako účelové, v snahe vyhnúť sa svojej zákonnej povinnosti, ktorá pre ňu
vyplýva z ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine a ktorá je limitovaná dobou, kým dieťa nenadobudne
schopnosť samostatne sa živiť. Poukázal na to, že sa po ukončení strednej odbornej školy v pravidelných
intervaloch od polovice roka 2011 uchádzal o prácu, čo je dávno predtým, než bol zaevidovaný
ako uchádzač o zamestnanie, čo dokladoval listinnými potvrdeniami a hoci mu bola práca prisľúbená,
napokon ju nedostal. Je presvedčený, že v priebehu konania súd prvého stupňa zabezpečil množstvo
dôkazov, z ktorých vyplýva jeho odkázanosť na výživné od odporkyne. Jeho finančné a materiálne
potreby nie sú kryté invalidným dôchodkom, ani peňažným príspevkom na kompenzáciu zvýšených
výdavkov súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, a ani
peňažným príspevkom na kompenzáciu zvýšených výdavkov, súvisiacich so zabezpečením prevádzky

osobného motorového vozidla. Poukázal na to, že súdom priznané výživné vo výške 150,- eur mesačne
od 01.09.2011 síce nepokrýva jeho opodstatnené potreby, ale voči rozsudku nepodal odvolanie, keďže
z viacerých vyjadrení odporkyne v priebehu tohto sporu vyplývalo, že bola ochotná a schopná platiť
mu výživné. Je toho názoru, že čiastočne možno akceptovať názor súdu prvého stupňa, že na jeho
výživu je povinný prispievať aj jeho otec, čo však v konečnom dôsledku aj zodpovedá realite, keďže otec
mu finančne, materiálne a morálne výrazne pomáha. Uviedol, že výživné vo výške, ako rozhodol súd
prvého stupňa, nebude pre odporkyňu takým problémom, ako to uvádza vo svojom odvolaní, navyše
ide o sumu, ktorou bude môcť pokryť výdavky na opatrovateľku, ktorú nevyhnutne potrebuje.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a § 204 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec na odvolacom
pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa je v napadnutom výroku vecne správne a odvolanie odporkyne nie je opodstatnené, preto ho
v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Predmetom odvolacieho konania bolo odvolanie odporkyne proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti
určenia jej vyživovacej povinnosti voči navrhovateľovi od 01.09.2011 sumou 150 eur mesačne, v
súvisiacom výroku o zročnom výživnom a trovách konania (zamietajúci výrok ani vyhovujúci výrok
v časti určenia výživného od 09.03.2011 do 31.08.2011 neboli odvolaním napadnuté). Odvolací súd
po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní zistil, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
Pre rozhodnutie bolo podstatné posúdenie otázky, či navrhovateľ po ukončení strednej školy a
nepokračovaní v ďalšom štúdiu je schopný sám sa živiť, alebo či je stále odkázaný výživou na svojich
rodičov.

Podľa § 62 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov, plnenie vyživovacej
povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé
sa živiť.
Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi;
to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté deti.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že prispievať na výživu svojich detí je zákonnou povinnosťou obidvoch
rodičov, ktorá trvá až do doby, kým dieťa nenadobudne schopnosť samostatne sa živiť. Schopnosťou
dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov, uspokojovať
všetky relevantné životné náklady. Vyžaduje sa, aby táto schopnosť napĺňala požiadavku trvalosti tohto
stavu, príjem náhodného charakteru nemožno považovať za nadobudnutie schopnosti samostatne sa
živiť. Ako okolnosť, počas ktorej trvá vyživovacia povinnosť rodičov (odôvodnená úlohou rodiča viesť
dieťa k získaniu vzdelania, a tým potrebných predpokladov na sebarealizáciu), sa akceptuje štúdium. Pre
nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť sú dané podmienky ukončením jedného štúdia toho istého
stupňa (pojem sústavná príprava na povolanie) a vychádza sa z definitívnosti získania predpokladov
na výkon povolania. Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom nezaniká po dobu štúdia, pokiaľ v ňom
dieťa riadne pokračuje a to až do jeho dokončenia. Schopnosť dieťaťa samo sa živiť nezávisí teda ani od
dosiahnutia určitej vekovej hranice, napr. plnoletosti, ale iba od toho, či dokáže svoje potreby samostatne
z vlastných zdrojov uspokojovať.

V tomto smere sa súd prvého stupňa dostatočne zaoberal schopnosťou navrhovateľa samostatne sa
živiť, nielen z hľadiska ukončenia školy, ale i zdravotným stavom navrhovateľa, ako aj schopnosťami
a možnosťami navrhovateľa zamestnať sa. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ od 01.09.2007 do
31.08.2011 bol študentom strednej odbornej školy v Kolárove, ktorú ukončil maturitnou skúškou, čím

nadobudol určitý stupeň vzdelania. Ukončenie strednej školy s maturitou vo všeobecnosti predstavuje
schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť. V prípade navrhovateľa však túto schopnosť bolo potrebné
posudzovať aj z hľadiska jeho zdravotného stavu a reálnych možností zamestnať sa v danom regióne.
Navrhovateľ je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím a tak, ako to vyplýva z vykonaného
dokazovania, má problém zamestnať sa, hoci si prácu primeranú svojim schopnostiam a možnostiam,
nepochybne limitovaným zdravotným stavom hľadal, doteraz sa nezamestnal a jeho jediným zdrojom
príjmu je invalidný dôchodok a peňažný príspevok na kompenzáciu nákladov, spolu 250 eur. Odvolací
súd zhodne ako súd prvého stupňa prijal právny záver, že navrhovateľ nie je schopný sám sa živiť, a
preto je výživou odkázaný na svojich rodičov. Odvolací súd dodáva, že schopnosť dieťaťa samostatne
sa živiť treba rozumieť ako schopnosť samostatne sa živiť z vlastných zdrojov, z ktorých je schopné
uspokojovať všetky relevantné životné náklady, čo v tomto prípade u navrhovateľa nie je splnené.
Schopnosť dieťaťa samo sa živiť totiž nezávisí od veku a dôvodom pre zánik vyživovacej povinnosti
rodičov nie je skutočnosť, že dieťa je schopné akejkoľvek zárobkovej činnosti bez ohľadu na jeho
schopnosti, zdravotný stav a celkovú telesnú spôsobilosť. Po prijatí záveru, že navrhovateľ je výživou
stále odkázaný na svojich rodičov, bolo potrebné skúmať rozsah ich vyživovacej povinnosti. Súd prvého
stupňa vychádzal zo zistenia, že ani jeden z rodičov navrhovateľa nemá ďalšie vyživovacie povinnosti
a obaja majú príjem, ktorý im dovoľuje podieľať sa na výživnom navrhovateľa bez ohrozenia svojich
základných životných potrieb. Odvolací súd aj po zistení, že otec navrhovateľa je od 01.03.2014
nezamestnaný a nemá príjem, túto skutočnosť nezohľadnil, vychádzajúc z ust. § 75 ods. 1 veta druhá
Zák. o rodine, pretože otec prišiel o prácu svojim zavinením (pre problémy s alkoholom), čo potvrdil
aj sám a dôkazom je aj potvrdenie nemocnice o absolvovaní protialkoholickej liečby od 18.11.2013 do
17.02.2014.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v
potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.
Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku
má podklad v zistenom skutkovom stave, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia a s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP nebude tieto dôvody
opakovať. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na dôvody uvádzané
odporkyňou v podanom odvolaní, že priznanie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 75
ods. 2 Zák. o rodine), odvolací súd dodáva, že niet pochýb o tom, že právo na výživné od povinného
(okrem práva maloletých detí na výživné) musí byť v súlade s dobrými mravmi. Výživné podľa ust. § 75
ods. 2 Zák. o rodine nemožno priznať len v prípade, ak pre to existujú dôvody na strane oprávneného
(v tomto prípade navrhovateľa), spočívajúce v takom jeho správaní sa voči odporkyni, ktoré spôsobí
stratu práva priznať mu výživné. Dobré mravy sú nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti, tolerancie,
poctivosti a dôvery, ktoré nie sú presne definované, ale sú všeobecne akceptovateľné v spoločnosti
ako mravné princípy. Súd ich preto musí posudzovať konkrétne v každom individuálnom prípade
ako konanie účastníkov v určitom čase a mieste. V prejednávanej veci je nesporné, že vzťahy medzi
účastníkmi nezodpovedajú vzťahom rodiča a dospelého dieťaťa, ale podiel na tom majú obaja účastníci,
nielen navrhovateľ. Narušenie ich vzťahov, ku ktorému došlo ešte v čase, keď bol navrhovateľ maloletý,
malo nesporne dôvod v rozporoch rodičov navrhovateľa, ktoré sa preniesli aj do vzájomných vzťahov
navrhovateľa a odporkyne. Reakcia navrhovateľa, ktorý odmieta s odporkyňou komunikovať napriek jej
snahe napraviť narušené vzťahy, je len dôsledok a reakcia navrhovateľa na správanie sa rodičov a ich
vzájomné konflikty, ktoré sa ho ako dieťaťa dotýkali a na ktoré nemal v tom čase žiaden vplyv, preto
je dnes ťažké reparovať tieto vzťahy. Odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených nesúhlasil s tvrdením
odporkyne, že priznanie výživného navrhovateľovi by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. §
75 ods. 2 Zák. o rodine, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o zročnom výživnom a v súvisiacom výroku o trovách
konania podľa § 221 ods. 1 písm. h / a ods. 2 OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie pre
jeho nepreskúmateľnosť z nedostatku dôvodov, pretože z neho nie je možné zistiť, za aké obdobie a
v akej výške vzniklo odporkyni zročné výživné, navyše ak v určitom období výživné platila v rôznych
sumách, alebo ho neplatila vôbec a ani pred odvolacím súdom účastníci nevedeli preukázať tieto
skutočnosti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku nedostatku dôvodov je vždy dôvodom zrušenia
rozhodnutia, pretože jeho výrok musí zodpovedať výsledkom dokazovania a vyhodnoteniu dôkazov. To
sa musí prejaviť aj v odôvodnení rozhodnutia, keď dôvody musia byť jasné a presvedčivé (§ 157 OSP).
Ak rozsudok takéto odôvodnenie neobsahuje, potom je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, čím došlo k

porušeniu procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Postupom
súdu tak účastníkom bola odňatá možnosť konať pred súdom. V ďalšom konaní súd prvého stupňa
vypočutím oboch účastníkov zistí, či vzhľadom na určenú vyživovaciu povinnosť odporkyne (oboma
rozsudkami) má nezaplatené výživné a v akej výške a o zročnom výživnom, ak ho zistí, opätovne
rozhodne, pričom tento výrok riadne odôvodní, aby bol preskúmateľný. Zároveň rozhodne aj o trovách
celého konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.