Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 19, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/416/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4311212718
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4311212718.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu

JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Adriány Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: C. V., nar. XX.
XX. XXXX, bytom D. W., H. D. S. XXX, zast. JUDr. Janou Ondrášikovou, advokátkou so sídlom Levice,
Bernolákova 12, proti žalovanému: W. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., S. cesta XXX/XX, zast. JUDr.
Gabrielom Turzom, advokátom so sídlom Želiezovce, Schubertova 12, o zaplatenie 6.874,50 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 27. 06. 2013 č.k.
11C/232/2011-118, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e.

Odvolanie žalovaného voči zamietajúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
6.859,17 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od 27. 03. 2011 do zaplatenia a to všetko do 3 dní
od dňa právoplatnosti rozsudku z titulu náhrady škody spôsobenej jej žalovaným dňa 13. 07. 2009. Vo
zvyšnej časti žalobu žalobkyne zamietol. Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Z hľadiska skutkového stavu výsledkami vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný ako
spolujazdec vodiča osobného motorového vozidla značky S. na rovnom úseku cesty III/51023 medzi
obcami D. W. a T. porušil ust. § 3 ods. 2 písm. a/ zák. č. 8/2009 Z.z. tým, že sa vyklonil z okna
vozidla a rukou udrel po zadnej sedacej časti žalobkyňu, ktorá sa pohybovala pri krajnici vozovky na
kolieskových korčuliach, čím porušil povinnosť účastníka cestnej premávky správať sa disciplinovane
a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť a plynulosť premávky. V dôsledku tohto protiprávneho
konania žalovaného žalobkyňa stratila rovnováhu, spadla na asfaltový povrch, pričom utrpela zranenia

a to zadnú luxáciu ľavého predlaktia v ľavom lakťovom kĺbe, odlomenie časti hlavičky vretennej kosti
vľavo s kostným kĺbnym interpozitom, pomliaždenie ľavého kolena s hlbokou odreninou kože, odreninu
kože v oblasti pravého lakťa, pásovitú odreninu v oblasti predobočnej plochy ľavého stehna, plošnú
povrchovú odreninu kože v oblasti lopatky bedrovej kosti a pravého podrebria brušnej steny, ktoré
si vyžiadali dobu liečenia a práceneschopnosti v trvaní od 13. 07. 2009 do 16. 09. 2009. Za tento
skutok bol žalovaný uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa 15. 01. 2010 č.k.
2T/101/2009-44 z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona s

poukazom na § 138 písm. h/ Trestného zákona, keď inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na
zdraví závažnejším spôsobom konania. Opierajúc sa o ust. § 420 a nasl. OZ dospel k záveru, že sú
tak splnené predpoklady pre stanovenie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu škody a to
žalobkyňou uplatneného bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia, náhrady za stratu na zárobkupočas pracovnej neschopnosti a náhrady účelných nákladov spojených s liečením. V zmysle § 438 ods.
1 OZ skúmal i zodpovednosť vodiča motorového vozidla M. na škode spôsobenej žalobkyni a v tejto
súvislosti konštatoval, že škoda bola spôsobená aj konaním vodiča, ktorému žalovaný povedal, aby

pribrzdil, že korčuliarku udrie po zadku, s čím tento súhlasil, spomalil na rýchlosť okolo 40 km/hod. a
pri predchádzaní žalobkyne zašiel vozidlom bližšie k nej a tým žalovanému umožnil, aby žalobkyňu
udrel po zadnej sedacej časti tela. S ohľadom na skutočnosť, že u žalovaného a vodiča motorového
vozidla tak išlo o solidárnu zodpovednosť a teda obaja zodpovedajú za škodu spoločne a nerozdielne,
mal za to, že náhradu škody môže žalobkyňa požadovať od ktoréhokoľvek zo škodcov v plnej výške.

Taktiež posudzoval, či škoda bola spôsobená aj zavinením žalobkyne podľa § 441 OZ a konštatoval,
že spoluzavinenie žalobkyne na škode nie je dané. V tejto súvislosti uviedol, že žalobkyňa síce jazdila
na korčuliach pri pravom okraji vozovky a nie pri ľavom okraji vozovky, čím porušila § 52 ods. 1 vety
tretej zák. č. 8/2009 Z.z., avšak jazdila pri krajnici, netvorila pre motorové vozidlo žiadnu prekážku a k
jej úrazu došlo len z dôvodu, že sa žalovaný vyklonil z vozidla a udrel ju po zadku, za ktorým účelom
vodič pribrzdil s vozidlom a k žalobkyni sa priblížil. Medzi porušením povinnosti zo strany žalobkyne a

medzi škodou, ktorá jej vznikla, preto nebola daná príčinná súvislosť. Pri určení výšky náhrady škody
sa spravoval ust. § 442 ods. 1, § 444, § 446 a § 449 ods. 1 OZ, ako i zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za
bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v spojení s opatrením MZ SR č. 12284/2009-
OL a zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Mal za to, že žalobkyni prislúcha ako jednorazové
odškodnenie náhrada bolestného a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, pri určení výšky

ktorých vychádzal z lekárskych posudkov MUDr. V. C. a z hodnoty 1 bodu, ktorá pre rok 2009 bola vo
výške 14,46 eura a pre rok 2010 vo výške 14,89 eura. Náhrada za bolesť u žalobkyni takto predstavuje
pri ohodnotených 130 bodoch sumu 1.952,10 eura (135x14,46 eura) a náhrada sťaženia spoločenského
uplatnenia pri ohodnotených 260 bodoch sumu 3.871,40 eura (260x14,89 eura). Žalobkyni taktiež
prináleží i náhrada nákladov spojených s jej liečením vo výške 233,74 eura, keďže žalobkyňou vyčíslené

náklady, preukázané i listinnými dôkazmi, boli nákladmi spojenými s liečením žalobkyne v zmysle §
449 ods. 1 OZ a tieto spočívali v platbách za lieky, poplatkoch za lekárske posudku, z cestovných
nákladov na ošetrenie, na pohotovosť a ambulantné ošetrenie. Rovnako tak dospel k záveru, že
žalobkyni patrí i náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, ktorú určil rovnako, ako
úrazový príspevok. Dôvodil, že ku strate zárobku môže dôjsť aj vtedy, keď poškodený v dobe úrazu

nepracoval, avšak preukázateľne mal do zamestnania nastúpiť, čo sa v dôsledku úrazu nestalo. V
danom prípade výsledkami vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa v čase úrazu
zamestnaná nebola, avšak na základe pracovného pohovoru konaného dňa 01. 07. 2009 u N. uzatvorila
s touto spoločnosťou pracovnú zmluvu, podľa ktorej do pracovného pomeru mala nastúpiť dňa 15. 07.
2009, ktoré skutočnosti boli v konaní preukázané jednak listinnými dôkazmi, pracovnou zmluvou, ako aj

výpoveďousvedkaO.A.,konateľapredmetnejspoločnosti.Žalobkyňatakod15.07.2009malapracovať
ako obchodná zástupkyňa s dohodnutou minimálnou mzdou 920 eur mesačne, pričom v dôsledku úrazu
od 15. 07. 2009 do 23.10.2009, t.j. 101 dní práceneschopnosti jej podľa § 446 OZ patrí náhrada za stratu
na zárobku, ktorú určil ako úrazový príplatok podľa § 84 ods. 2 a § 87 zák. č. 461/2003 Z.z.. Vychádzal
pritom z denného vymeriavacieho základu 30,6666 eura (920 eura:30) a úrazový príplatok za 3 dni určil

v rozsahu 55 % a za zvyšných 98 dní v rozsahu 25 %. Celkovo nárok žalobkyne na náhradu za stratu
na zárobku počas práceneschopnosti predstavoval sumu 801,93 eura a náhrada škody pozostávajúca z
bolestného, zo sťaženia spoločenského uplatnenia, nákladov spojených s liečením a stratou na zárobku
žalobkyne potom predstavovala sumu 6.859,17 eura. V tejto časti preto žalobu žalobkyne považoval za
dôvodnú, keď nezistil ani dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 450 OZ odôvodňujúce zníženie

náhrady škody. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalovaný si musel byť vedomý toho, že pokiaľ sa vykloní z
vozidla a udrie žalobkyňu po zadku, táto môže spadnúť a spôsobiť si zranenie, pričom bez primeraných
dôvodov sa spoliehal, že jej ujmu na zdraví nespôsobí, jeho konanie nebolo náhodné, žalovaný si chcel
urobiť srandu, avšak jeho konanie malo pre žalobkyňu ťažké následky na zdraví a bolo by v rozpore i
s dobrými mravmi, ak by za daných okolností mala byť náhrada škody žalobkyni prislúchajúca znížená.

Keďže žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu v priznanej sume dňom 27. 03. 2011
po tom, čo v žalobkyňou stanovenej lehote jej neplnil, v súlade s § 517 ods. 2 OZ priznal žalobkyni i 9
% úrok z omeškania od 27. 03. 2011 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
V intenciách § 151 ods. 3 OSP vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalovaný žiadajúc, aby odvolací súd vec posúdil v
zmysle ust. § 427, § 431, za použitia § 441 a § 450 Občianskeho zákonníka a určil výšku náhrady škody s
prihliadnutím na spoluzavinenie poškodenej. Uviedol, že súd prvého stupňa síce správne zistil skutkovýstav veci, ale ju nesprávne právne posúdil, keď určil jeho absolútnu zodpovednosť za škodu napriek
tomu, že v priebehu dokazovania zistil aj zavinenie ďalších osôb a to žalobkyne a vodiča motorového
vozidla M.. V tejto súvislosti poukázal na to, že v trestnom konaní jeho zodpovednosť nebola vôbec

dokázaná, pretože trestné stíhanie skončilo schválením dohody o vine a treste, z ktorého dôvodu orgány
činné v trestnom konaní dôkazy žiadnym spôsobom nevyhodnocovali, a preto táto úloha bola zverená
civilnému súdu. Svoj podiel zavinenia na škode nepopiera, žiadal však o znášanie pomernej časti škody
poškodenou, ktorá svojou jazdou na kolieskových korčuliach v protismere porušila zák. č. 8/2009 Z.z. a
to závažným spôsobom v zmysle § 137 ods. 2 písm. k. Nestotožnil sa s konštatáciou prvostupňového

súdu, že medzi porušením zákonnej povinnosti žalobkyňou a vzniknutou škodou nie je daná príčinná
súvislosť, pretože v prípade, že by žalobkyňa jazdila po ľavej strane cesty, mohla vzniku škody
zabrániť tým, že by spozorovala blížiace sa nebezpečenstvo a bez prekvapenia by mohla naň reagovať
zastavením, odbočením a podobne. Naviac žalobkyňa nepoužila pri jazde na kolieskových korčuliach
ani žiadne ochranné pomôcky, ktoré sa používajú, a preto aj pri páde si spôsobila také rozsiahle
zranenia. Naviac žalobkyňa nielenže porušila zákonné ustanovenia účastníka cestnej premávky, ale

konala nezodpovedne v rámci ochrany svojho zdravia, a preto ju jej konanie robí spoluzodpovednou za
vzniknutú škodu na zdraví. Argumentáciu prvostupňového súdu o tom, že nebyť konania žalovaného a
vodiča, by k úrazu žalobkyne nedošlo, považoval za rovnakú, ako argumentáciu, že nebyť žalobkyne
na korčuliach na ceste, by k jej úrazu nedošlo. Taktiež dôvodil, že daná vec by sa mala posudzovať
v rámci osobitnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov podľa §

427 OZ, keďže podľa okolností vzniku škody došlo k nej pri strete dvoch prevádzkovateľov dopravných
prostriedkov, ktorými na jednej strane bolo osobné auto s vodičom a spolujazdcom a na druhej strane
korčuliarka, ktorú zákon považuje za účastníčku cestnej premávky a s ohľadom na povahu jazdy na
kolieskach je ju možné považovať za prevádzkovateľa dopravného prostriedku - korčúľ. Škoda tak
vznikla z dôvodu osobitnej povahy prevádzky dvoch dopravných prostriedkov, a preto bolo potrebné

skúmať zodpovednosť za vzniknutú škodu podľa účasti na jej vzniku, čo prvostupňový súd neurobil.
Mal za to, že v týchto okolnostiach treba vzhliadnuť i dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce
zníženie náhrady škody v pomere k porušeniu zákona i zo strany žalobkyne. Okrem toho jeho konanie
nebolo úmyselné, žalobkyni škodu nechcel spôsobiť a svoje konanie pokladal len za žart. Ďalej namietal,
že situáciu so zamestnaním žalobkyne a jej príjmu súd prvého stupňa vyhodnotil celkom nesprávne,

keď v konaní nebolo preukázané, že pracovný pomer žalobkyne mal vzniknúť od 15. 07. 2009, pretože
vierohodnosť výpovede svedka O. A. bola spochybnená tým, že jeho spoločnosť si neplnila povinnosť
podať daňové priznanie, spoločnosť nezamestnávala žiadnu osobu a bola koncom roka zrušená.
Záverom dodal, že žiadal od súdu prvého stupňa len riadne právne zhodnotenie vzniku škody so
všetkými jej okolnosťami a vyhodnotenie účasti poškodenej na jej vzniku, ako i zváženie spoluzavinenia

vodičom a tiež určenie náhrady škody vo všetkých súvislostiach.

Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, keď súd prvého stupňa spoľahlivo vo veci zistil skutkový stav
a vyvodil z neho i správny právny záver. Nestotožnila sa s obsahom odvolania žalovaného považujúc

jeho tvrdenia za účelové s cieľom vyhnúť sa plnej zodpovednosti za spôsobenú škodu. Poukazujúc
na ust. § 135 ods. 1 OSP argumentovala, že súd je viazaný trestným rozsudkom Okresného súdu
Levice o tom, že žalovaný sa dopustil protiprávneho konania a spôsobil žalobkyni zranenia, čím je
daná jeho zodpovednosť za škodu, pričom spoluúčasť, či pomoc inej osoby na jeho konaní neboli
orgánmi činnými v trestnom konaní zistené. Aj keď prvostupňový súd vyvodil z okolností prípadu podiel

zodpovednosti vodiča na škodovej udalosti, zaujal správny názor, že škodcovia zodpovedajú za škodu
spoločne a nerozdielne a vymáhanie škody od ktoréhokoľvek škodcu je potom na vôli poškodeného.
Naviac poukázala v tejto súvislosti na to, že žalovaný v prípade poškodenej dôvery ZP a.s. nenamietal v
rámci odškodnenia nič a povinnosti dlžníka voči nej si plní. Tvrdenie žalovaného, že nesie spoluvinu na
škode, pretože nešla po svojej strane krajnice, označila za neodôvodnené a zarážajúce, odvolávajúc sa

na to, že motorovému vozidlu netvorila žiadnu prekážku, ani nebezpečenstvo na ceste, žalovaným bola
inzultovaná bez príčiny, nečakane a prekvapivo, v dôsledku čoho ničím sa na vzniku škody nepričinila.
Neexistujú preto ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa vedúce k zníženiu náhrady škody. Tiež
mala za to, že v konaní jednoznačne preukázala svoj nárok na náhradu škody z titulu straty na zárobku,
pričom samotná skutočnosť, že spoločník N. neskôr obchodný podiel predal a spoločnosť si neplnila

povinnosti vo vzťahu k finančným orgánom, nemôže byť pre ňu priťažujúce.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásenímrozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne, ktorou sa voči žalovanému domáhala zaplatenia
sumy 6.874,50 eura s 9 % úrokom z omeškania od 27. 03. 2011 do zaplatenia z titulu náhrady
škody spôsobenej jej žalovaným dňa 13. 07. 2009, pozostávajú aj z náhrady bolestného, sťaženia
spoločenského uplatnenia, straty na zárobku a účelných nákladov spojených s liečením. Napadnutým
rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.859,17 eura s

9 % úrokom z omeškania od 27. 03. 2011 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a
vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Nakoľko žalovaný svojim odvolaním výslovne napadol i zamietajúcu
časť preskúmavaného rozsudku, ktorou nebol dotknutý na svojich právach a ktorou mu v zásade bolo
vyhovené, jeho odvolanie smerujúce voči zamietajúcej časti rozsudku bolo preto potrebné podľa § 218
ods. 1 písm. b/ OSP odmietnuť ako odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Následne odvolací súd podrobil prieskumu z hľadiska jeho vecnej správnosti len vyhovujúcu časť

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Podľa § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3 OZ).

Vyššie citované zákonné ustanovenie upravuje všeobecnú zodpovednosť fyzickej a právnickej osoby za
spôsobenú škodu, ktorá vychádza zo zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením akejkoľvek
právnej povinnosti. Použije sa vždy, ak konkrétny prípad spôsobenia škody nespadá pod niektoré
iné ustanovenie Občianskeho zákonníka o náhrade škody, ktoré ustanovuje osobitné podmienky
(predpoklady) zodpovednosti za škodu upravené v ust. § 421 a nasl. OZ alebo ak zodpovednosť

za škodu nie je osobitne upravená v inom zákone. Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením
právnej povinnosti možno uplatniť, ak sú splnené zákonné predpoklady, ku ktorým patrí a) porušenie
právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu), b) vznik škody ako majetkovej ujmy, c) existencia
príčinnej súvislosti medzi právnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou a d) zavinenie toho, kto
škodu svojim protiprávnym úkonom spôsobil. Ak boli tieto predpoklady zodpovednosti poškodeným

preukázané, zavinenie sa predpokladá, avšak za podmienok ust. § 420 ods. 3 OZ sa škodca môže
svojej zodpovednosti zbaviť. Existencia protiprávnosti úkonu spočíva v porušení právnej povinnosti, t.j.
úkon je v rozpore s objektívnym právom, pričom môže ísť buď o konanie aktívne alebo opomenutie
bez ohľadu na to, či došlo k porušeniu zákonnej alebo zmluvnej povinnosti. Ak škoda vznikla ako
dôsledok protiprávneho úkonu, ktorý zároveň napĺňa i znaky skutkovej podstaty niektorého trestného

činu (napr. ublíženie na zdraví), dochádza k súbehu ako trestnoprávnej, tak i občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu, ktoré môžu existovať vedľa seba, ale tiež každá z nich môže vzniknúť a
existovať samostatne. Ďalším nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je vznik
škody, ktorá sa v právnom zmysle definuje ako peniazmi vyjadriteľná ujma na majetku poškodeného,
ktorú možno vyjadriť peňažným ekvivalentom, t.j. peniazmi. Občiansky zákonník rozlišuje medzi škodou

na veciach (§ 442 OZ), t. j. vecnou škodou a škodou na zdraví (§ 444 a nasl. OZ). Pri škode na
zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia
(§ 444 OZ), strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví (§ 445 OZ), strata na zárobku
počas pracovnej neschopnosti poškodeného (§ 446 OZ), strata na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti poškodeného alebo invalidite (§ 447 OZ), strata na dôchodku (§ 447a OZ), ako i účelné

náklady spojené s liečením (§ 449 OZ). Dôkazné bremeno vzniku škody a jej rozsahu (výške) v tomto
smere zaťažuje poškodeného. Medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou musí existovať
príčinná súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ktorá je daná vtedy, ak je
protiprávne konanie škodcu a vzniknutá škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Nemusí
síce ísť o jedinú príčinu, ale i len o jednu z príčin, ktorá sa na nepriaznivom následku podieľa,

avšak musí ísť o príčinu podstatnú. Vzťah príčiny a následku preto musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Posledným nevyhnutným predpokladom vzniku
všeobecnej občianskoprávnej zodpovednosti za škodu je zavinenie, ktoré sa chápe ako psychický vzťah
zodpovedného subjektu k jeho vlastnému protiprávnemu úkonu, ako i ku škode ako jeho následku. Na
rozdiel od zhora menovaných 3 predpokladov zodpovednosti ide o subjektívnu kategóriu a zákonodarca

dáva škodcovi možnosť zbaviť sa svojej zodpovednosti preukázaním toho, že škoda nebola spôsobená
jeho zavinením (§ 420 ods. 3 OZ), kedy dôkazné bremeno zaťažuje škodcu. V tejto súvislosti je
významné, že pokiaľ škoda bola spôsobená konaním, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty zločinu,
prečinu alebo priestupku, súd je v občianskoprávnom konaní o náhradu škody viazaný podľa § 135OSP rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný zločin, prečin alebo priestupok a kto
ho spáchal. Z výroku o vine je potrebné vychádzať ako z celku, brať do úvahy jeho právnu a skutkovú
časť a vyvodiť z neho, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu zároveň

okolnosťami významnými pre rozhodnutie o náhrade škody.

Z hľadiska posúdenia miery zodpovednosti škodcu za škodu má význam i ust. § 438 ods. 1 OZ, podľa
ktorého ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. V odôvodnených
prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na

spôsobení škody (§ 438 ods. 2 OZ). Ide o ustanovenie všeobecnej povahy, ktoré platí ako pre prípady
všeobecnej zodpovednosti, tak i v jednotlivých prípadoch zodpovednosti osobitnej a rovnako tak sa
týka zodpovednosti objektívnej, ako i zodpovednosti založenej na princípe zavinenia. Pokiaľ teda škodu
spôsobilo viac škodcov, vychádza sa zo zásady solidárnej zodpovednosti za škodu a princíp delenej
zodpovednosti predstavuje len výnimku z tejto zásady v odôvodnených prípadoch, kedy súd môže
rozhodnúť, že každá zo zodpovedných osôb nesie len určitý podiel na škode a to podľa miery účasti na

jej vzniku, čo však neznamená iba zohľadnenie miery zavinenia, ale je potrebné uplatniť širší výklad s
prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Rovnako tak významné je i ust. § 441 OZ, v zmysle ktorého
ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená
výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Toto ustanovenie sa vzťahuje na prípady, kedy škoda spôsobená
poškodenému nie je v plnom rozsahu výsledkom konania škodcu, ale sa na jej vzniku čiastočne, či

celkom podieľalo i konanie samotného poškodeného. Súd je preto povinný aj bez návrhu skúmať, či
sú dané dôvody pre obmedzenie zodpovednosti škodcu v dôsledku spoluzavinenia poškodeného ako
jedného z faktorov znižujúcich rozsah náhrady škody. Aby bolo vôbec možné hovoriť o spoluzavinení
poškodeného, musel by sa tento dopustiť zavineného protiprávneho úkonu a musela by existovať
príčinná súvislosť medzi týmto úkonom a škodou, ktorú škodca spôsobil, t.j. konanie poškodeného musí

napĺňať podmienky zodpovednosti za škodu uvedené v § 420 OZ.

V neposlednom rade pri rozhodovaní o nároku na náhradu škodu je súd povinný ex offo skúmať, či sú
splnené podmienky na aplikáciu ust. § 450 OZ umožňujúce súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa
náhraduškodyprimeraneznížiť.Ideotzv.moderačnéprávosúdu,ktoréhozmyslomjezmiernenievplyvu

zodpovednosti za škodu na škodcu tam, kde by uloženie povinnosti v plnom rozsahu predstavovalo s
prihliadnutím na všetky okolnosti prílišnú tvrdosť. Môže tak učiniť len z dôvodov hodných osobitného
zreteľa s ohľadom najmä na to, ako ku škode došlo, na osobné a majetkové pomery fyzickej osoby,
ktorá ju spôsobila, ako i na pomery poškodeného, pričom zníženie nemožno vykonať, pokiaľ ide o škodu
spôsobenú úmyselne.

Vo svetle zhora načrtnutého výkladu právnej úpravy a jej aplikácie dopadajúcej i na prejednávanú vec
súd prvého stupňa pri skúmaní splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu
uplatnenú žalobkyňou v tomto konaní i dôsledne postupoval, v tomto smere v potrebnom rozsahu
zistil skutkový stav, ktorý žiaden z účastníkov konania ani nespochybnil a vyvodil z neho i správny

právny záver. Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu
prvéhostupňaakoplnevyčerpávajúcim,výstižnýmaposkytujúcimodpovedeinaargumentačnétvrdenia
žalovaného, na ktorých založil svoje odvolanie, využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Záver súdu prvého stupňa, že
žalovaný zodpovedá žalobkyni za škodu v priznanej výške 6.859,17 eura, považuje za plne dôvodný,

keďže tento nevybočil z medze hľadísk stanovených zákonom a je i v súlade s pravidlami logického
usudzovania. Odvolací súd v podrobnostiach preto len odkazuje na správne a presvedčivé dôvody súdu
prvého stupňa, spĺňajúce zákonné podmienky vyjadrené v § 157 ods. 1, 2 OSP. Na zdôraznenie ich
správnostilenopätovnepodčiarkuje,žeprávoplatnýmrozsudkomOkresnéhosúduLevicezodňa15.01.
2010 č.k. 2T/101/2009-44 bol žalovaný uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví na tom skutkovom

základe, že dňa 13. 07. 2009 asi o 18.30 hod. ako spolujazdec na prednom sedadle motorového vozidla
zn. S. na rovnom úseku cesty III/51023 medzi obcami D. W. a T., porušujúc povinnosti účastníka cestnej
premávky stanovené v § 3 ods. 2 písm. a/ zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, sa vyklonil z okna
a rukou udrel do zadnej sedacej časti žalobkyňu, pohybujúcu sa pri krajnici vozovky na kolieskových
korčuliach, v dôsledku čoho stratila rovnováhu, spadla na asfaltový povrch a utrpela zranenia, ktoré si

vyžiadali dobu liečenia a práceneschopnosti v trvaní od 13. 07. 2009 do 16. 09. 2009, čím inému z
nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a spáchal uvedený čin závažnejším spôsobom konania,
za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, ktorého výkon mu bol podmienečne
odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. V intenciách § 135 OSP tak v tomto konaní bol súd viazanýtýmto rozhodnutí, čím nepochybne bolo preukázané protiprávne konanie žalovaného, jeho následok
spočívajúci v ublížení na zdraví žalobkyni a príčinná súvislosť medzi nimi, pričom je bez právneho
významu, že označeným trestným rozsudkom bola schválená dohoda o vine a treste zo dňa 27. 11.

2009 uzatvorená medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry Levice a žalovaným, nakoľko zákon s ním
spája rovnaké právne účinky ako s rozsudkom vyhláseným po prejednaní veci na hlavnom pojednávaní.
Za situácie, že žalobkyňa v konaní preukázala, že v súvislosti s ublížením na zdraví jej vznikla škoda,
pozostávajúca z bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia, nákladov spojených s jej liečením
a straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti, bolo tak v konaní osvedčené splnenie všetkých

predpokladov pre zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá žalobkyni vznikla v dôsledku poškodenia
jej zdravia v zmysle § 420 ods. 1 OZ tak, ako to dôvodne ustálil i súd prvého stupňa.

Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že vec je potrebné posudzovať podľa ust. § 427 a § 431
OZ, upravujúcich osobitnú zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov,
táto jeho námietka je nedôvodná. V tomto smere žalovaným predkladané úvahy o tom, že došlo k

stretu dvoch prevádzateľov dopravných prostriedkov a to osobného auta s vodičom a spolujazdcom
na jednej strane a korčuliarkou ako účastníčkou cestnej premávky, ktorú s ohľadom na povahu jej
jazdy na kolieskach je možné považovať za prevádzateľku dopravného prostriedku - korčúľ na strane
druhej, nielenže nenachádzajú oporu v platnej právnej úprave, ale sú rozporné i so zistenými skutkovými
okolnosťami a logikou veci. Subjektami zodpovednosti podľa § 427 OZ sú totiž prevádzatelia dopravných

prostriedkov, za ktorých zákon označuje fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu v zmysle
uskutočňovania a riadenia cestnej, železničnej, vodnej a vzdušnej dopravy osôb a nákladov, ako ich
hlavnej činnosti (ods. 1) a tiež iných prevádzateľov dopravného prostriedku, ktorí nevykonávajú dopravu
ako svoju hlavnú činnosť, u ktorých je daná zodpovednosť podľa tohto ustanovenia len v prípade, že
ide o prevádzateľa motorového vozidla, motorového plavidla alebo lietadla ako dopravných prostriedkov

poháňaných motorovou silou bez ohľadu na použitú energiu; iba u lietadla sa motorová sila nevyžaduje.
Vždy však musí ísť o vozidlo, ktoré plní funkciu dopravného prostriedku a je poháňané motorickou silou,
keďže škoda spôsobená nemotorovým vozidlom (napr. bicyklom) sa posudzovať podľa tohto zákonného
ustanovenia nemôže. Základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 427 OZ je
však len skutočnosť, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku

a nie vtedy, ak bola spôsobená porušením právnej povinnosti v súvislosti s prevádzkou dopravného
prostriedku, ale nebola vyvolaná povahou tohto prostriedku. Vychádzajúc z týchto záverov to potom
znamená, že zodpovednosť za vzniknutú škodu nemožno posúdiť podľa § 427 OZ, keďže škoda nebola
vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla a nebola spôsobená ani okolnosťami, ktoré
majú pôvod v jeho prevádzke a ani povahou tohto dopravného prostriedku, ale len výlučne žalovaným,

ktorý rukou udrel žalobkyňu po zadku. Rovnako tak žalobkyňa nespadá pod subjekty zodpovednosti
podľa zákonného ust. § 427 OZ, v čase skutku nebola prevádzateľkou motorového vozidla, motorového
plavidla alebo lietadla, za čo kolieskové korčule nemožno považovať, ktorá skutočnosť vylučuje v
danom prípade i aplikáciu § 431 OZ, riešiaceho stret prevádzky dvoch alebo viacerých prevádzateľov
a vyporiadanie medzi nimi v prípade vzniku škody.

Reagujúc i na ďalšie odvolacie námietky žalovaného, týkajúce sa posúdenia miery jeho zodpovednosti,
ako i rozsahu povinnosti na náhradu žalobkyňou uplatneného nároku, odvolací súd predovšetkým dáva
do pozornosti, že s týmito sa už súd prvého stupňa právne aprobovaným spôsobom vyporiadal v
napadnutom rozsudku a s jeho závermi v tomto smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. I

napriek tomu však považuje za potrebné zdôrazniť, že i podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej
veci nie sú dané dôvody pre obmedzenie zodpovednosti žalovaného v dôsledku spoluzavinenia
žalobkyneakopoškodenejvzmysle§441OZ.Žalobkyňasasícepohybovalanakolieskovýchkorčuliach
v inkriminovanej dobe pri pravom okraji vozovky, hoci z ust. § 52 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke vyplýva, že tak mala učiniť pri neexistencii chodníka po ľavej krajnici alebo čo najbližšie pri

ľavom okraji vozovky, keďže ust. § 2 ods. 2 písm. f/ Zákona o cestnej premávke za chodca označuje
i osobu, ktorá sa pohybuje na lyžiach, korčuliach, skejtborde alebo obdobnom športovom vybavení.
Toto porušenie pravidiel cestnej premávky (nesprávne žalovaným považované za porušenie pravidiel
cestnej premávky závažným spôsobom podľa § 137 ods. 2 písm. k/ zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke vzťahujúcim sa len na jazdu v protismernej strane cesty a nie na pohyb chodcov alebo osôb

pohybujúcich sa na športovom vybavení) žalobkyňou by zakladalo jej spoluzavinenie len vtedy, ak by
existovala medzi ním a vzniknutou škodou príčinná súvislosť. O takýto prípad však v súdenej veci nejde.
Preukázateľne totiž žalobkyňa ako prostredná z radu za sebou sa pohybujúcich osôb (brat O. O. na
korčuliach ako prvý a svedkyňa O. G. na bicykli ako posledná) sa nachádzala na okraji vozovky, prevozidlo, v ktorom bol žalovaný spolujazdcom nevytvorila žiadnu prekážku a ani nevykonala žiaden úkon,
ktorým by ohrozila bezpečný a plynulý prejazd vozidla v danom úseku cesty. Práve naopak, len snaha
žalovaného a vodiča motorového vozidla zabaviť sa na úkor žalobkyne ich motivovala k tomu, aby

sa s vozidlom k pohybujúcim sa osobám priblížili a žalovaný dokonca až po nútenom vyklonení sa z
otvoreného okna auta následne udrel žalobkyňu do zadnej sedacej časti tela. S ohľadom na uvedené
okolnosti žalovaný tak si mal a mohol byť vedomý, že jeho, pri pohybe vozidla ťažko kontrolovateľný
úder, naviac pre žalobkyňu nečakaný a prekvapivý, pravdepodobne vyvolá pád žalobkyne na vozovku
a zároveň ohrozí i bezpečnosť ďalších, žalobkyňu sprevádzajúcich osôb. Za danej situácie preto

nemožno hodnotiť konanie žalobkyne (pohyb na korčuliach pri pravom okraji vozovky) ani ako jednu z
príčin podieľajúcich sa na vzniku škody, ktorá je predmetom tohto konania a už vôbec nie ako príčinu
podstatnú. V tomto kontexte preto absurdne až arogantne vyznieva tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého
argumentácia prvostupňového súdu o tom, že nebyť konania žalovaného a vodiča, by k úrazu žalobkyne
nedošlo,jetakáistá,akoargumentácia,ženebyťžalobkynenakorčuliachnaceste,bykúrazužalobkyne
nedošlo.

Obdobne správne súd prvého stupňa ako nedôvodný vyhodnotil i poukaz žalovaného na spoluzavinenie
vodiča motorového vozidla na vzniku škody ako faktor významný pre určenie výšky, ktorou sa
má podieľať na náhrade škody, keď pri vzniku prvostupňovým súdom konštatovanej solidárnej
zodpovednosti žalovaného a vodiča vozidla M. A. za škodu podľa § 438 ods. 1 OZ žalobkyňa mohla

požadovať náhradu celej škody od ktoréhokoľvek z nich, čo žalobkyňa i využila, a preto žalovanému
ako žalobkyňou označenému škodcovi neprislúcha oprávnenie žiadať od žalobkyne, aby požadovaný
nárok rozdelila medzi oboch škodcov a súčasne v danej veci nejde o odôvodnený prípad umožňujúci
aplikáciu § 438 ods. 2 OSP. Naviac odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že pokiaľ žalovaný uhradí
žalobkyni škodu v celom rozsahu, spôsobí tým zánik povinnosti i prípadného ďalšieho škodcu, s ktorým

ust. § 439 OZ následne umožňuje sa vyporiadať podľa ich účasti na spôsobení vzniknutej škody. Zákonu
zodpovedajúci je tiež záver prvostupňového súdu o tom, že v prejednávanej veci okolnosti prípadu
neumožňujú použitie moderačného práva súdu zakotveného v ust. § 450 OZ na zníženie náhrady škody
pre neexistenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa berúc do úvahy najmä závažnosť a povahu
protiprávneho konania žalovaného, jeho motiváciu a tiež i spôsobený nepriaznivý následok na živote

a zdraví žalobkyne.

V neposlednom rade neobstojí ani žalovaným spochybnená výška náhrady škody ustálená súdom
prvého stupňa a to len v časti priznanej náhrady straty na zárobku, keďže žalovaný súdom prvého
stupňaurčenúvýškunáhradyzabolestižalobkyne,zasťaženiejejspoločenskéhouplatneniaazaúčelné

náklady spojené s jej liečením ani nerozporoval. Žalovaný svoje tvrdenie, že žalobkyni nevznikol nárok
na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti vyvodil z toho, že spoločnosť N., u ktorej mal
žalobkyni vzniknúť pracovný pomer od 15. 07. 2009, nemala žiadneho zamestnanca, neplnila si svoje
povinnosti podať daňové priznania a bola zrušená ex offo. Samotné tieto okolnosti však nie sú spôsobilé
spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa v tomto smere, keď i podľa názoru odvolacieho súdu

problémy, týkajúce sa výlučne uvedenej spoločnosti, nemôžu byť vykladané v neprospech žalobkyne
ako zamestnankyne, ktorej preukázateľne na základe písomnej pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi
žalobkyňou a N., so sídlom R. dňa 03. 07. 2009 (č.l. 72 spisu) vznikol podľa pracovnoprávnych predpisov
platný pracovný pomer na dobu neurčitú s dohodnutým dňom nástupu do práce dňa 15. 07. 2009. V
podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho prisudzujúcej
časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keď súd prvého stupňa vo veci dostatočne
zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

V intenciách § 224 ods. 4 OSP odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, keďže
rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z
dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 OSP. O trovách odvolacieho konania preto rozhodne súd prvého
stupňa.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.