Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 11, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Saz/23/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013201607
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7013201607.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: T. G. A., V.

V. T. XX J., Z. V. O., X. O., T. D. J. (Ď. E. „.), T. Š. X.Z., K. Z., F. V. - Q. V., slobodný, bez dokladov
totožnosti, posledný trvalý pobyt v zahraničí R.. B. F. Č.. XX, O., X. O., T., toho času miesto pobytu X. K.
J.,zastúpenéhoJUDr.MiroslavouMittelmannovou,advokátkou,sosídlomHurbanovonámestieč.5,811
03 Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, ul. Pivonková č.
6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia ČAS: MU-383-41/PO-Ž-2013 zo dňa 28.11.2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 28.11.2013 ČAS: MU-383-41/PO-Ž-2013.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Štát n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-383-41/PO-Ž-2013 zo dňa 28.11.2013 v zmysle

ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol
doplnkovú ochranu podľa § 13c a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

Dňa 05.08.2013 bol navrhovateľ na základe Dublinského dohovoru vrátený späť na územie Slovenskej
republiky (ďalej len „SR“) z Nemecka, nakoľko na konanie je príslušná podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle
Slovenská republika.

Navrhovateľ bol dňa 13.05.2013 kontrolovaný hliadkou Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru
Topoľa (ďalej len „OHK PZ Topoľa“) a následne predvedený na OHK PZ Topoľa za účelom vypočutia,
kde uviedol, že sa narodil dňa XX.XX.XXXX a prejavil vôľu požiadať o azyl. Na základe uvedeného

tvrdenia bol dňa 13.05.2013 za účelom objasnenia veku v zmysle § 23 ods. 7 zákona o azyle
navrhovateľ podrobený lekárskemu vyšetreniu v nemocnici v Q., kde bolo lekárskym vyšetrením zistené,
že navrhovateľ má vek viac ako 18 rokov. Na základe uvedeného správny orgán považoval navrhovateľa
za osobu plnoletú.

Dňa 14.05.2013 navrhovateľ pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o
udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obáv o svoj život, pretože
členovia Talibanu žiadali od jeho babky, aby s nimi spolupracoval, keďže nemá rodičov. Navrhovateľova

babka sa údajne bála, aby ho nezobrali a nevycvičili na teroristické útoky. Navrhovateľ však v priebehuadministratívneho konania dňa 28.06.2013 svojvoľne a bez udania dôvodu pobytový tábor opustil, na
základe čoho bolo jeho konanie ČAS: MU-224-27/PO-Ž-2013 zo dňa 08.07.2013 zastavené podľa § 19
ods. 1 písm. f) zákona o azyle. Nakoľko navrhovateľ voči rozhodnutiu opravný prostriedok nepodal, to

nadobudlo právoplatnosť dňa 16.07.2013.

Za účelom zdôvodnenia navrhovateľovej žiadosti boli s navrhovateľom vykonané pohovory, počas
ktorých uviedol:

- že počas pohovorov v prvom azylovom konaní ČAS: MU-224/PO-Ž-2013 uvádzal pravdivé informácie,
ktorých sa pridŕža,

- že v roku 2012 za jeho babkou prišli príslušníci militantného hnutia a žiadali ju o jeho vydanie, s čím

babka nesúhlasila; po tom, ako babka navrhovateľovi zakázala navštevovať základnú školu B. Z. V. O. a
povedala mu o úmysloch Talibanu, sa navrhovateľ začal obávať o svoj život; navrhovateľ krajinu pôvodu
opustil v roku 2012, pričom ako sám uviedol, do kontaktu s príslušníkmi Talibanu nikdy osobne neprišiel,

- že z O. odišiel letecky v novembri 2012 cez A. do Ruskej federácie, následne pokračoval z Moskvy v
ceste pešo a rôznymi autami; počas cesty si mal zlomiť pravú nohu a preto ho prevádzači vrátili späť

do Moskvy, kde zotrval približne 6 mesiacov; až následne po uzdravení pokračoval v ceste rôznymi
spôsobmi približne 10 dní, až kým neprišiel na územie SR, kde ho zadržala slovenská polícia a že

- v prípade návratu do krajiny pôvodu sa navrhovateľ obával o svoj život pred príslušníkmi militantnej
skupiny Taliban, ktorí by ho mohli použiť na samovražedné útoky.

Iné dôvody svojej žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR

navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom neuviedol.

Odporca po vyhodnotení a posúdení všetkých navrhovateľom uvedených skutočností dospel k
záveru, že navrhovateľ počas azylového konania neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali
opodstatnenosť jeho žiadosti. Podľa vyjadrenia navrhovateľa nebolo voči nemu vedené trestné konanie,
nebol väznený štátnymi orgánmi, neprišiel do styku s armádou, políciou, súdnictvom. Taktiež nebol

členom žiadnej politickej strany, hnutia ani organizácie.

Navrhovateľ v priebehu konania predložil scan ID karty č. XXXXXX, ktorú mu údajne vybavil otec v roku
2009. Originál ID karty sa mal stratiť, čas a miesto straty navrhovateľ uviesť nevedel. Následne predložil i
originál novej ID karty č. XXXXXX, ktorú mu mal vybaviť v T. strýko, žijúci v Nemecku. Bližšie podrobnosti
ohľadom vybavenia karty navrhovateľ uviesť nevedel. Tieto dva dokumenty mali v konaní potvrdiť jeho

skutočný vek, a to 16 rokov. Nakoľko prvá ID karta bola scanom, správny orgán ju nemohol podrobiť
skúmaniu ohľadom pravosti. Druhý originál ID karty č. XXXXXX však skúmaniu ohľadom pravosti
podrobený bol, pričom výsledkom skúmania pracovníkov Oddelenia analýzy cestovných dokladov
Bratislava č. p.:PPZ-HCP-OHP2-2013/011306-002 zo dňa 22.10.2013 bolo zistené, že ide o falošnú ID
kartu, ktorá bola uložená s registratúrnym záznamom v archíve Oddelenia analýzy cestovných dokladov

OHCP PPZ.

Vzhľadom k tomu, že tvrdenia navrhovateľa ohľadom dátumu narodenia, ako aj veku 16 rokov, sa
navrhovateľovipredloženýmidokladmitotožnosti,aniinýmspôsobompotvrdiťnepodarilo,správnyorgán
ustálil totožnosť navrhovateľa podľa lekárskeho vyšetrenia v nemocnici v Q.. Správny orgán sa zaoberal
i tvrdením navrhovateľa o tom, že prácou boli jeho horné končatiny predĺžené a preto bol jeho vek určený

nesprávne. Správny orgán v tejto súvislosti dospel k záveru, že navrhovateľ v krajine pôvodu žiadnu
fyzickú namáhavú prácu nevykonával (opravoval len bicykle) a že predĺženie končatín ľudského tela
je možné len účelovým mechanickým predlžovaním končatín alebo chirurgicky. Preto správny orgán
považoval toto tvrdenie za irelevantné.

Sohľadomnavyššieuvedenéskutočnostiodporcadospelkzáveru,žesajednáonedôveryhodnúosobu

a v tomto kontexte bola posudzovaná aj navrhovateľova výpoveď. Pravdivosť a hodnovernosť tvrdení
navrhovateľa označil odporca za základ, z ktorého je potrebné pri rozhodovaní vychádzať a dodal, žena preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať najmä navrhovateľovi a preto jeho vyhlásenia musia byť
ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojím konaním
navrhovateľ nesmie zadávať dôvod na spochybnenie dôveryhodnosti svojej osoby. S poukazom na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža 15/2008 zo dňa 19.08.2008 správny orgán poznamenal,
že posudzovanie dôveryhodnosti tvrdení žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom hodnotiaceho procesu
a úvah správneho orgánu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti
ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami
o krajine pôvodu, ako aj informáciami, ktoré získal správny orgán za účelom preverenia dôvodov, ktoré

navrhovateľ uvádzal.

Nakoľko navrhovateľovi bol poskytnutý dostatočný časový priestor na to, aby uviedol a opísal všetky
dôvody svojej žiadosti o azyl a taktiež bol pred každým samotným úkonom poučený okrem iného i
o tom, že je povinný počas konania vypovedať pravdivo a uviesť všetky skutočnosti, správny orgán
konštatoval, že dospel k vážnym pochybeniam o všeobecnej dôveryhodnosti výpovede navrhovateľa.
Podľa názoru správneho orgánu na základe navrhovateľových výpovedí nebola preukázaná jeho

všeobecná dôveryhodnosť. K pochybnostiam správny orgán dospel na základe jeho výpovede ohľadom
verbovania do radov Talibanu.

Za účelom posúdenia tvrdení navrhovateľa ohľadom problémov s príslušníkmi Talibanu
si správny orgán zabezpečil informácie o Talibane z databázy Migračného úradu
č. p. MU-ODZS-2013/000035-80, MU-ODZS-2013/000035-74, MU-ODZS-2013/000035-30,

MU-ODZS-2013/000035-04, MU-ODZS-2012/000122-098, MU-ODZS-2012/000122-050, MU-
ODZS-2012/000122-011 a z internetových stránok www.wikimedia.org, www.dolezite.sk , www.magazin.atlas.sk , www.sme.sk , www.calendarhome.com , www.fourmilab.ch , www.afghaneic.org , www.maps.google.sk , www.immap.org , www.cdc.gov a
www.ochaline.un.org a následne konštatoval techniky náboru nových bojovníkom Talibanom, pohnútky
a mechanizmy ich regrutovania, ako i priebeh náboru jednotlivých bojovníkov s tým, že nútený nábor
veliteľmi Talibanu, vojenskými vodcami a bojovníkmi by mal byť považovaný skôr za výnimočný
(výnimočne v oblastiach O., A., A., v niektorých oblastiach Pakistanu a R. či oblastiach pod silným

vplyvom alebo kontrolou Talibanu a v oblastiach, kde sa nevyskytujú pokročilejšie sociálne a štátne
ochranné systémy).

V nadväznosti na zaobstarané informácie o krajine pôvodu navrhovateľa správny orgán rozporoval
zaobstarané informácie s tvrdeniami samotného navrhovateľa. Odporca uviedol, že navrhovateľ
pochádza z mesta O., teda z mesta s pokročilejším sociálnym a štátnym systémom, kde žil, študoval

a pracoval bez akýchkoľvek problémov. Zároveň konštatoval, že z informácií uložených v spisovom
materiáli boli zrejmé praktiky verbovania nových bojovníkov Talibanu, ktoré však nekorešpondovali
s tvrdeniami samotného navrhovateľa. Podľa názoru správneho orgánu babka navrhovateľa nečelila
žiadnemu vyhrážaniu zo strany Talibanu z dôvodu odmietnutia vydania jej vnuka, pretože príslušníci
Talibanu pri verbovaní používajú praktiky vyhrážania a zastrašovania a teda ak by v skutočnosti o

navrhovateľa mali záujem, opakovane by ju kontaktovali, čo sa však nikdy nestalo.

K nedôveryhodnosti svojich výpovedí navrhovateľ podľa tvrdení odporcu prispel i tým, že rozdielne
uvádzal rok úmrtia svojho otca (raz rok 2012, potom 2010 a 2009), pričom tieto nezrovnalosti odôvodnil
tým, že to nikdy nepovedal. Podľa názoru odporcu však osoba, ktorá prišla o blízkeho rodinného
príslušníka, by mala vždy vedieť uviesť rovnako rok úmrtia svojho blízkeho.

Vzhľadom k tomu, že u navrhovateľa neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu na území SR, odporca
posúdilimožnosť,činavrhovateľspĺňapodmienkypreposkytnutiedoplnkovejochrany.Vnadväznostina
ustanovenie § 2 písm. f) zákona o azyle odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poznamenal,
že voči navrhovateľovi nebolo nikdy vedené trestné konanie, navrhovateľ nebol väznený štátnymi
orgánmi a nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľ sa nedopustil žiadneho
trestného činu, za ktorý by mu v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozilo vážne bezprávie v podobe
uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. V prípade návratu do krajiny pôvodu navrhovateľovi taktiežnehrozí mučenie ani neľudské zaobchádzanie, pretože nebol trestne stíhaný, ani sa nedopustil takého
konania, ktoré by v to viedlo. Taktiež nikdy nemal problémy s políciou, ani inými štátnymi orgánmi.
Odporca zároveň dodal, že deklarované príčiny subjektívnych obáv navrhovateľa z možnej ujmy v

prípade jeho návratu do krajiny pôvodu postrádajú akúkoľvek objektívnu príčinu opodstatnenosti jeho
strachu, t. j. v jeho prípade absentuje opodstatnená možnosť, že pri návrate by došlo k hroziacej ujme.
Navrhovateľove obavy z možnej ujmy správny orgán označil len za deklaratórne a subjektívne pocity,
nenapĺňajúce definíciu uvedenej formy vážneho bezprávia.

Správny orgán sa rovnako vysporiadal i s prípadným vážnym a individuálnym ohrozením života

alebo nedotknuteľnosti osoby navrhovateľa z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo
vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, v rámci čoho skonštatoval, že ani táto forma vážneho bezprávia
navrhovateľovi nehrozí v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu. S ohľadom na zaobstarané správy
o krajine pôvodu odporca skonštatoval, že hoci bezpečnostnú situáciu v T. v súčasnej dobe nemožno
označiť za úplne pokojnú, O., odkiaľ navrhovateľ pochádza, je považovaný za bezpečnú oblasť T. s
minimálnou úrovňou útokov. Následne pomerne podrobne konštatoval súčasnú bezpečnostnú situáciu

v krajine pôvodu navrhovateľa, s lokalizáciou na O., odkiaľ navrhovateľ pochádza. Odporca poukázal na
pokles útokov v krajine v rámci vykonanej komparácie jednotlivých období a na prechod zodpovednosti
za bezpečnosť v tejto provincii priamo na T. národné bezpečnostné sily. Zároveň podotkol, že pri
posudzovaní bezpečnostnej situácie v T. z hľadiska vnútroštátneho konfliktu a z toho plynúcich rizík
vážneho bezprávia je nevyhnutné brať do úvahy ciele, počty, intenzitu a rozšírenie týchto útokov, ako i

individuálny charakter ohrozenia osoby navrhovateľa z dôvodu vnútroštátneho konfliktu. Podľa názoru
odporcu primárnymi cieľmi opozičných ozbrojených skupín v O. sú najmä príslušníci bezpečnostných
a ozbrojených zložiek, politickí predstavitelia, či iné osoby reprezentujúce štátnu moc, cudzí štátni
príslušníci (ktorí môžu byť unášaní za účelom výkupného), či budovy oficiálnych štátnych inštitúcií alebo
zahraničných či medzinárodných predstaviteľov, zastupiteľstiev a pod., ako aj humanitárnych organizácií

a ich predstaviteľov. Zároveň odporca argumentoval, že navrhovateľ nespadá ani do jednej z týchto
skupín. Za hlavný spôsob boja opozičných síl odporca označil najmä nástražné výbušné systémy a
samovražedné útoky s tým, že pri týchto útokoch síce dochádza i k obetiam na civilistoch, avšak je
nevyhnutné brať do úvahy ciele, počty, intenzitu a rozšírenie týchto útokov. Záverom napadnutého
rozhodnutia správny orgán skonštatoval, že navrhovateľ nebol pred odchodom z krajiny predmetom

žiadneho prenasledovania alebo vážneho bezprávia a nebol ani vystavený priamym hrozbám takéhoto
prenasledovania a neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, pre ktoré by musel opustiť krajinu pôvodu.
V T. žije aj jeho babka, preto neexistuje žiadny sociálno-ekonomický faktor, ktorý by mu bránil vrátiť sa
do krajiny pôvodu.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ nesplnil podmienky ustanovené v § 8, § 10, § 13a a § 13b zákona

o azyle, odporca navrhovateľovi na území Slovenskej republiky neudelil azyl a neposkytol doplnkovú
ochranu.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok a žiadal rozhodnutie
odporcu v plnom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Navrhovateľ s obsahom napadnutého
rozhodnutia nesúhlasil a domnieval sa, že podmienky na udelenie azylu spĺňa a že jeho návrat do T. nie

je možný. Mal za to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne posúdil.

V písomných dôvodoch podaného opravného prostriedku opakovane poukázal na dôvody podanej
žiadosti o udelenie azylu a zdôraznil, že o tom, že správnemu orgánu predložil falošný doklad, nemal
vedomosť.

Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany navrhovateľ mal za to, že sa odporca nedostatočne

zaoberal bezpečnostnou situáciou v krajine pôvodu. Navrhovateľ vzniesol pochybnosť o jednotnosti
informácií o bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu a o jednotnom posudzovaní žiadostí o azyl. Ďalej
rozporoval tvrdenie odporcu o tom, že neexistuje žiadny ekonomicko-sociálny faktor, ktorý by mu bránil
v návrate domov, keďže tam žije jeho babka a dodal, že počas cesty z krajiny pôvodu prežil veľa
nepríjemný vecí, zlomil si nohu a začal mať psychické problémy.Odporca vo vyjadrení zo dňa 30.01.2014 navrhol svoje rozhodnutie potvrdiť, keďže ani po opätovnom
preskúmaní navrhovateľovej žiadosti nezistil zákonné podmienky pre udelenie azylu a pre poskytnutie
doplnkovej ochrany.

Podľa názoru odporcu v prvostupňovom konaní nedošlo k žiadnemu pochybeniu zo strany správneho
orgánu, nakoľko navrhovateľovi bolo umožnené, aby sám uviedol všetko, čo považuje za dôvody svojho
odchodu z krajiny pôvodu, o čom bol aj riadne poučený. Vo vzťahu ku k neudeleniu azylu odporca vo
vyjadrení dodal, že navrhovateľ nesplnil žiadnu z podmienok pre udelenie azylu na území Slovenskej
republiky, ktoré sú uvedené v § 8 a § 10 zákona o azyle. Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany

taktiež poznamenal, že v prípade navrhovateľa nebola splnená podmienka vážneho bezprávia tak, ako
to ustanovuje zákon o azyle. Odporca zároveň odkázal na informácie o aktuálnej situácii v T., ktoré
tvoria súčasť administratívneho spisu odporcu. Záverom uviedol, že nepriaznivé sociálno-ekonomické
podmienky, ani stresy z dôvodu konfliktných situácií v krajine, nie sú dôvodom na to, aby sa zneužíval
inštitút azylu na dodatočné legalizovanie svojho pobytu v SR, ktorú si navrhovateľ po nezákonnom
vstupe na jej územie vybral za svoju cieľovú krajinu.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci
skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy
nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia [§ 250i ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“)]. Krajský súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom

konaní dostatočne zistil skutkový stav vo veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, uvádzanými
navrhovateľom počas azylového konania, v súlade s ustanovením § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (Správny poriadok).

Súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy
(správne uváženie) iba to, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd teda preskúmava úvahy správneho
orgánu len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok
boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa na nariadenom pojednávaní zotrvala na podanom opravnom
prostriedku v zmysle jeho znenia. Nesúhlasila s napadnutým rozhodnutím odporcu, považovala ho za

nezákonné a navrhla ho zrušiť v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) a c) O.s.p.. Na pojednávaní súdu
nepredložila žiadne nové písomné dôkazy.

Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa ďalej udala, že odporca sa náležite nezaoberal informáciami
o krajine pôvodu, tieto ani nemal v potrebnom rozsahu, pokiaľ ide o siroty K., ktoré môžu byť obeťami
Talibanu. Zistený skutkový stav nepovažovala za dostatočný ani z hľadiska posúdenia situácie v krajine

pôvodu, keďže navrhovateľ namietal svoj vek. Ďalej uviedla, že v osobe navrhovateľa sa jedná o osobu,
ktorá nevie presne formulovať veci, pretože je kultúrne z inej krajiny a prejavuje sa tu rozdielnosť kultúr. S
ohľadom na uvedené mala za to, že vo veci bol nedostatočne zistený skutkový stav z hľadiska potrebnej
ochrany sirotám a vzhľadom na vek navrhovateľa vo veku blízkom maloletých. Domnievala sa, že strach
navrhovateľa je opodstatnený aj z toho dôvodu, že navrhovateľ, ako sirota, patrí do sociálnej skupiny a

navyše sa jedná o K. sirotu a preto ako príslušník sociálnej skupiny spĺňa podmienky pre udelenie azylu
aj v zmysle Ženevského dohovoru.

Pokiaľ ide o neposkytnutie doplnkovej ochrany, tu splnomocnená zástupkyňa poukázala na to, že je
povinnosťou odporcu nevracať takéto osoby do krajiny hoci len s minimálnym rizikom ohrozenia takýchto
osôb na živote alebo na zdraví. O to viac, ak by šlo o zraniteľnú osobu a hrozba vážneho bezprávia

neumožňuje návrat navrhovateľa, ktorý má veľkú túžbu vrátiť sa späť, ak situácia bude bezpečná.

Navrhovateľ na pojednávaní zotrval na dôvodoch, uvedených v konaní pred odporcom, s tým, že do
T. sa nemôže vrátiť, pretože sa tam necíti bezpečne. Na otázku súdu ohľadom zranení na jeho tele
navrhovateľ uviedol, že pred 5 až 6 rokmi, keď opravoval bicykel, prišli dvaja neznámi muži, ktorí
sa mu vyhrážali. Navrhovateľ bol sám v obchode a neznámi muži ho bodli nožom do pravej nohy a

chrbtice. Nevedel však uviesť či od neho chceli nejaké peniaze, ako výpalné. Navrhovateľ bol následne vnemocnici,kdemuranyzašili.Tietoskutočnostineuvádzalprivypočutípredsprávnymorgánom,nakoľko
je prvýkrát mimo svoju krajinu, nemal dostatočné skúsenosti a takáto otázka mu nebola položená a mal
aj trému.

Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto
obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom presne vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania
ľudských práv a slobôd. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané na existenciu

prenasledovania žiadateľa v krajine pôvodu, ako skutočnosti definovanej v ustanovení § 2 písm. f)
citovaného zákona alebo na odôvodnené obavy z prenasledovania zo zákonom uznaných dôvodov,
pričom za prenasledovanie v zmysle citovaného ustanovenia a § 8 zákona o azyle je nutné považovať
len také ohrozenie života či slobody alebo porušovanie ľudských práv, ktoré je trpené, podporované či
prevádzané štátnou mocou, príp. aj neštátnymi subjektmi, ak možno preukázať, že štát nie je schopný

alebo ochotný poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina
základných práv a slobôd ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika
viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté.

V zmysle ustanovenia § 8 písm. a) zákona o azyle ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v

krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

Podľa ustanovenia § 8 písm. b) citovaného zákona ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý je v krajine
pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa ustanovenia § 2 písm. d) zákona o azyle prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované
konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý
postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v

1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,

2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú

vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,

4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,

6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Skutočnosti navrhovateľom uvádzané v priebehu celého azylového konania sa aj podľa názoru
krajského súdu javia ako neopodstatnené z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa pri

zotrvaní v krajine pôvodu a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa, než aké sú dôvody na udelenie
azylu podľa Ženevského dohovoru a potvrdzujú záver, že v jeho prípade nie sú splnené podmienkypre udelenie azylu podľa § 8 alebo 10 zákona o azyle. V prípade navrhovateľa nebola preukázaná
opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva

zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle.

Preukázanie opodstatnenej obavy z prenasledovania je v azylovom konaní rozhodujúcou skutočnosťou,
pričom zákon vyžaduje, aby opodstatnená obava z prenasledovania bola vyvolaná konkrétnymi
dôvodmi, ktorých tvrdenie a konkretizovanie je v záujme žiadateľa. Subjektívne pocity navrhovateľa a
jeho obavy pred hnutím Taliban a jeho príslušníkmi však neboli získanými dôkazmi objektivizované.

V podrobnostiach krajský súd odkazuje na správny záver odporcu uvedený v jeho rozhodnutí.
Prenasledovanie navyše musí v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) zákona o azyle spĺňať podmienku
závažnosti a opakovanosti, čo sa v prípade navrhovateľom tvrdených nepotvrdilo. Ak aj mal navrhovateľ
subjektívne obavy vo vzťahu k tvrdeným obavám o svoj život v súvislosti s možných verbovaním
navrhovateľa príslušníkmi Talibanu, ani odporca, ba dokonca ani súd, nemôžu tieto ničím nepreukázané
subjektívne obavy a problémy navrhovateľa považovať za obavy, napĺňajúce vzhľadom na ich charakter,

stránku objektívnosti. Navrhovateľom tvrdené problémy v danom prípade nemôžu byť dôvodom pre
udelenie azylu, o to viac, že sám navrhovateľ uviedol, že do kontaktu s príslušníkmi Talibanu nikdy
osobne neprišiel.

Nad rámec vyššie uvedeného krajský súd dáva do pozornosti skutočnosť, že za prenasledovanie v
zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je

trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom navrhovateľom udávané problémy nemôžu
byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu navrhovateľa dáva občanom
možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Táto skutočnosť nebola v konaní
o udelenie azylu vyvrátená a preto i za predpokladu, že by navrhovateľove tvrdenia boli pravdivé,
neboli odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že by verejná moc

v krajine pôvodu ako celok odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi zo strany príslušníkov
Talibanu.

V nadväznosti na odvolaciu námietku navrhovateľa ohľadom nedostatočného zistenia skutkového
stavu krajský súd poznamenáva, že podrobný výsluch navrhovateľa v konaní o udelenie azylu je
primárnym predpokladom pre zistenie a objasnenie dôvodov, pre ktoré navrhovateľ žiada o azyl. Výsluch

navrhovateľamábezpochybyvýznampreurčenierozsahuaspôsobuvykonaniaďalšíchdôkazov(najmä
obsahom relevantných informácií o krajine pôvodu), v nadväznosti na navrhovateľom tvrdené okolnosti,
vyhodnotenie ktorých musí vyústiť v riadne zistený skutkový stav.

Po dôkladnom preskúmaní celého konania pred odporcom krajský súd udáva, že odporca dostatočne
zistil skutkový stav veci a navrhovateľa dostatočne vypočul ku všetkým jeho dôvodom žiadosti o

udelenieazylu.Sodkazomna navrhovateľomudávanépochybeniaprispisovanídotazníkaodvolacísúd
upriamuje pozornosť na skutočnosť, že navrhovateľ bol vypočúvaný za prítomnosti tlmočníka, kladeným
otázkam, ako i tlmočníkovi, v plnej miere rozumel, čo dosvedčil i prehlásením v závere vykonaného
vstupného pohovoru a vlastnoručným podpisom. Navrhovateľ navyše súhlasil s ukončením pohovoru a
žiadne dodatočné informácie nežiadal na záver vykonaného pohovoru ani po jeho vyzvaní uviesť.

Vo vzťahu k odvolacej námietke splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa, týkajúcej sa obáv
navrhovateľa z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine (navrhovateľ ako
sirota K.), súd dodáva, že navrhovateľ v priebehu celého konania pred odporcom žiadne problémy
z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine (sirôt K.) ako dôvod žiadosti o udelenie azylu nikdy
neuvádzal. Krajský súd teda konštatuje, že odporca pri vyhodnocovaní navrhovateľových dôvodov

žiadosti nepochybil, ak tento dodatočne namietaný aspekt prenasledovania v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nespomenul a nezohľadnil, nakoľko zo žiadneho ustanovenia zákona o azyle, ani zo
Správnehoporiadkunemožnovyvodiťzáver,žebymalsprávnyorgánpovinnosťsisámdomýšľaťprávne
relevantné dôvody navrhovateľa v jeho žiadosti, ktoré by navrhovateľ sám neuplatnil a vykonať k týmto
dôvodom dokazovanie v správnom konaní. Navrhovateľom tvrdený zhoršený psychický stav rovnako

relevantný dôvod na udelenie azylu na území Slovenskej republiky nezakladal.Podľa názoru krajského súdu v preskúmavanej veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci
a navrhovateľom uvedené skutočnosti boli správne a logicky vyhodnotené. Navrhovateľ v konaní
pred odporcom nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že by bol v T. akýmkoľvek spôsobom

prenasledovaný. Za takejto situácie odporca následne rozhodol správne a zákonne, keď vo vzťahu
k preskúmavaniu možnosti udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona
o azyle azyl neudelil. Krajský súd sa s ohľadom na uvedené skutočnosti v plnej miere stotožnil so
záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu na území
Slovenskej republiky a rozhodnutie odporcu o neudelení azylu považuje za vecne správne a súladné so

zákonom. Odvolacie námietky navrhovateľa považoval krajský súd za ničím nepodložené, irelevantné
a nedôvodné. Povinnosť zistiť skutočný stav veci v zmysle § 32 Správneho poriadku mal odporca len v
rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol.

Odporca postupoval rovnako správne, ak v zmysle dikcie ustanovenia § 23 ods. 7 zákona o azyle po
tom, ako sa navrhovateľ dňa 13.05.2013 podrobil lekárskemu vyšetreniu ohľadom objasnenia veku (so
záverom, že ukončenie kostného vývoja u navrhovateľa zodpovedá veku viac ako 18 rokov), konal s

navrhovateľom ako s dospelým žiadateľom

Hoci navrhovateľ a ani jeho splnomocnená zástupkyňa v odvolaní nenamietali posúdenie osoby
navrhovateľa ako osoby nedôveryhodnej, krajský súd považuje za potrebné poznamenať, že z obsahu
napadnutého rozhodnutia bolo súdu zrejmé, že odporca venoval náležitú pozornosť rozporom vo
výpovediach navrhovateľa a tie podrobne opísal. Je nesporné, že pre účely posúdenia žiadosti

navrhovateľa o azyl bolo potrebné vychádzať najmä z obsahu vstupného pohovoru zo dňa 08.08.2013
a zo zápisnice z pohovoru zo dňa 18.11.2013, odporca však nepochybil, keď pri posúdení jeho dôvodov
o azyl sa zameral aj na rozpornosť údajov uvedených navrhovateľom počas pohovorov dňa 08.08.2013
a 18.11.2013 (v porovnaní s výpoveďami zo dňa 20.05.2013 a 18.06.2013). Posúdenie dôveryhodnosti
žiadateľa o udelenie azylu je totiž výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o

osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, respektíve vierohodnosti ním tvrdených dôvodov
odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu.

V zmysle ustanovenia § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe
vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím

1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Nasledujúce ustanovenie § 13b upravuje poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, čo sa
však netýka navrhovateľovho prípadu.

Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo
§ 13b. (ustanovenie § 13c ods. 1 zákona o azyle)

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to k doplnkovej ochrane, treba uviesť, že jej

zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým
žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u ktorých by bolo (z dôvodov
taxatívne uvedených v zákone) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie.
Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate
žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase nežv prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelení či neudelení doplnkovej ochrany do
značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, a z ktorých je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci odporca postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu nenašiel ani dôvod pre

udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13a a 13b zákona o azyle, pretože nepovažoval
navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. V napadnutom
rozhodnutí sa odporca zaoberal žiadosťou navrhovateľa o poskytnutie doplnkovej ochrany na území
SR individuálne, a to s prihliadnutím na bezpečnostnú situáciu konkrétne v oblasti, z ktorej navrhovateľ

pochádza a v ktorej žil pred opustením krajiny pôvodu, a to konkrétne na mesto O..

Vychádzajúc z uvedeného bol v prejednávanej veci v správnom konaní skutkový stav veci
odporcom dostatočne zistený. Správny orgán sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami uvádzanými
navrhovateľom počas azylového konania a následne z nich vyvodil správne právne závery.

Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa, uplatnenými v opravnom
prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, keďže odporca v zmysle

ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle navrhovateľovi neudelil azyl a podľa ustanovenia § 13c ods. 1 a
§ 20 ods. 4 citovaného zákona neposkytol doplnkovú ochranu. S odkazom na zistený skutkový stav sa
teda krajský súd stotožňuje s názorom odporcu ohľadom neudelenia azylu, rovnako ako i neposkytnutia
doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky a v podrobnostiach na odôvodnenie odporcu v plnej
miere odkazuje.

Z vyššie uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 zákona o azyle
ako vecne správne potvrdené.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením §
250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov konania a
odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V zmysle § 148 ods. 1 O. s. p. štátu nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Podľa § 141 ods.
2 O. s. p. trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie
(§ 18), platí štát.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.