Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, February 18, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/337/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309210521
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1309210521.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek

senátu JUDr. Lenky Praženkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej v právnej veci navrhovateľa: J. T. XX, XXX
XX U., štátne občianstvo A. republika, zast. JUDr. Lenka Molčanová, advokátka, Hlavná 10, Prešov proti
odporcovi v 1. rade: STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a
MEDIAČNÁ, a.s., Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882 a odporcovi v 2. rade: P. U.,
nar. XX.XX.XXXX, XXX XX Klokočov, o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. 1008002 zo dňa
26.06.2009 odporcu v 1. rade, vrátenie veci odporcovi v 1. rade na nové konanie a zaviazanie odporcu
v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania navrhovateľovi v

konečnom rozhodnutí vo veci, na odvolanie odporcu v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
III č.k. 23Cb/140/09-256 zo dňa 28.03.2012 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/140/09-256 zo dňa
28.03.2012 v znení opravného uznesenia č.k. 23Cb/140/2009-307 zo dňa 02.05.2012 a v znení
opravného uznesenia č.k. 23Cb/140/2009-325 zo dňa 22.06.2012 v napadnutej časti m e n í tak, že
návrh voči odporcovi v 1. rade z a m i e t a .

Výrok o trovách konania, ktorým uložil odporcom v 1. a v 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne
nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 3.436,62 Eur mení tak, že odporca v 2. rade je povinný

zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 3.436,62 Eur, z čoho náhrada trov právneho zastúpenia
predstavuje sumu 3.105,12 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho
zástupcu navrhovateľa.

Odporcovi v 1. rade náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava III napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že zrušil rozhodcovský rozsudok
odporcu v 1. rade sp. zn. 1008002 zo dňa 26.06.2009 a zamietol návrh navrhovateľa v časti vrátenia
veci odporcovi na nové konanie a zaviazanie odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených
s konaním vrátane trov tohto konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci. Odporcov v 1. a

2. rade zaviazal k povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške
3.436,62 Eur (z čoho náhrada právneho zastúpenia navrhovateľa predstavuje sumu 3.105,12 Eur) s tým,
že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov plniť. Rozhodol
tak na základe návrhu na začatie konania zo dňa 28.08.2009, ktorý podal navrhovateľ z dôvodu
porušenia zásady rovnosti účastníkov konania podľa § 40 ods. 1 písm. g) a h) zák. o rozhodcovskom
konaní.Súd prvého stupňa rozhodol vo veci rozsudkom dňa 13.10.2010 č.k. 23Cb/140/2009 tak, že návrhu
vyhovel. Na odvolanie odporcu v 1. rade odvolací súd uznesením č.k. 2Cob/427/2010 zo dňa 04.10.2011
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že nariadil

vysporiadať sa s otázkou pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade. Súd prvého stupňa rovnako riešil i
samotnú dôvodnosť žalovaného návrhu navrhovateľa, pričom konštatoval, že skutočnosť, že odporca
v 2. rade nezaslal žalobnú odpoveď a že odporca v 1. rade rozhodoval v zmysle § 30 ods. 2
zák. o rozhodcovskom konaní na základe dôkazov predložených navrhovateľom, nemožno považovať
za porušenie rovnosti strán, pretože dojednanie účastníkov v čl. 7 komisionárskej zmluvy ohľadne

nespornosti skutočností v žalobe je v rozpore s § 30 ods. 2, a teda je neplatné.

Súd prvého stupňa po doplnení dokazovania nariadeného odvolacím súdom dospel pri riešení otázky
dôvodnosti žaloby k záveru, že odporca v 1. rade svojimi vyjadreniami v súdnom konaní potvrdil, že
postupom počas rozhodcovského konania porušil zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania
tým, že porušil svoju zákonnú povinnosť zakotvenú v § 27 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. V konaní pred
prvostupňovým súdom bolo jednoznačne preukázané, a navrhovateľom a odporcom v 1. rade zhodne

potvrdené, že na výzvu odporcu v 1. rade zo dňa 26. 01. 2009 mu navrhovateľ predložil v prílohe svojej
písomnosti zo dňa 06. 02. 2009 dodacie listy (výdajky) zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008 ako písomný
dôkaz v rozhodcovskom konaní. Odporca v 1. rade vydal dňa 26. 06. 2009 rozhodcovský rozsudok sp.
zn. 1008002, v odôvodnení ktorého neprihliadal a nevyhodnotil navrhovateľom predložené tieto listinné
dôkazy (dodacie listy - výdajky zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008), pričom neuviedol žiadne dôvody,

ako tieto dôkazy vyhodnotil - či v prospech navrhovateľa alebo na jeho ťarchu. Odporca v 1. rade teda
tým, že nezahrnul do vyhodnotenia dokazovania navrhovateľom riadne predložené listinné dôkazy, ktoré
majú priamy súvis s meritom veci, porušil svoju zákonnú povinnosť, zakotvenú v ust. § 27 ods. 1, § 31
ods. 2 a najmä § 51 ods. 1 a 3 zákona o rozhodcovskom konaní vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho
súdneho poriadku, pretože nevykonaním dôkazu, riadne predloženým účastníkom konania, odporca v

1. rade porušil Ústavou SR (napr. čl. 48 ods. 2 a najmä čl. 47 ods. 3) a O.s.p. (§ 79 ods. 2, § 118 ods. 2
a 4 a § 120 ods. 1 a 4) garantované právo účastníka rozhodcovského sporu na spravodlivé prejednanie
jeho veci pri zachovaní rovnosti sporových strán. Odporca v 1. rade ako rozhodcovský súd totižto porušil
svoju zákonnú povinnosť vykonať navrhovateľom riadne predložené dôkazy (dodacie listy - výdajky zo
dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008).

Nie je pritom dôležité, či by rozhodnutie odporcu v 1. rade bolo vykonaním predmetných dôkazov pre
predkladateľa týchto dôkazov priaznivejšie, dôležitým je fakt, že uvedeným nekonaním odporca v 1. rade
porušil ústavnú a zákonnú zásadu rovnosti účastníkov súdneho a tiež rozhodcovského konania, čo je
podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní dôvodom na zrušenie rozhodcovského
rozsudku, ktorého vydaniu predchádzalo konanie odporcu v 1. rade, ktoré vykazovalo vyššie uvedenú

vadu.

Odporca v 1. rade síce na svoju obranu tvrdil, že uvedené neuvedenie navrhovateľom predložených
predmetných dôkazov v jeho rozsudku bolo len chybou v písaní, ale súd mal s odvolaním sa na ust. §
36 ods. 1 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní za to, že odporca v 1. rade mal z vlastnej iniciatívy
v zmysle tohto zákonného ustanovenia teda opraviť predmetný rozhodcovský rozsudok o doplnenie

vykonaných listinných dôkazov, ktoré predložil navrhovateľ a ktoré v predmetnom rozhodcovskom
rozsudku neboli uvedené (dodacie listy - výdajky zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008). To, že tak odporca
v 1. rade nevykonal, bolo s ohľadom na ust. § 36 ods. 1 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní,
ktorý pri oprave chyby v písaní uvažuje o iniciatíve rozhodcovského súdu potvrdením faktu, že odporca
v 1. rade predmetné dôkazy neuviedol v predmetnom rozsudku nie pre chybu v písaní, ale ich opomenul

vykonať. V tomto prípade nie je plynutie lehoty na vykonanie takejto opravy podľa ust. § 36 ods. 1 zákona
o rozhodcovskom konaní dôležité.

Prvostupňový súd mal ďalej za to, že zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo potrebné vyhlásiť aj
podľa ust. § 40 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko boli splnené náležitosti uvedené
v tomto ustanovení s ohľadom na vyššie uvedené dôvody, podľa ktorých riadne predložené dôkazy

navrhovateľom počas rozhodcovského konania neboli odporcom v 1. rade bez odôvodnenie vykonané,
pričom mohli pre navrhovateľa privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, takže podľa ust. § 228ods. 1 písm. b) O.s.p. a ust. § 40 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní navrhovateľ ako
účastník rozhodcovského konania sa mohol žalobou podanou na všeobecnom súde (ktorým bol
prvostupňový súd) domáhať zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku odporcu v 1. rade,

pretože existovali dôvody (bez odôvodnenia nevykonanie riadne predložených dôkazov navrhovateľom
počas rozhodcovského konania), pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona
(ust. § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).

Z uvedených dôvodov mal prvostupňový súd za to, že odporca v 1. rade porušil zásadu rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania a preto rozhodcovský rozsudok odporcu v 1. rade sp. zn. 1008002

zo dňa 26. 06. 2009 zrušil podľa podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní.

Súd prvého stupňa dospel pri riešení druhej z otázok - pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade k záveru, že
odporca v 1. rade má, na rozdiel od jeho tvrdení spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa ust. § 18 ods.
1 Občianskeho zákonníka, nakoľko je právnickou osobou podľa ust. § 18 ods. 2 písm. d) Občianskeho
zákonníka a analogicky ust. § 6 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, pretože odporca v 1. rade ako
stály rozhodcovský súd má spôsobilosť mať práva a povinnosti už len s ohľadom na znenie zákona o

rozhodcovskomkonaní,pretože rozhodcovskýsúdvedierozhodcovskékonanieavydávarozhodcovské
rozhodnutia, čo by osoba bez takejto spôsobilosti nemohla robiť.

Súd ďalej konštatoval, že v tomto súdnom konaní nejde o vzťah účastníkov konania k úspechu v
konaní, a preto nemožno považovať postavenie odporcu v 1. rade ako účastníka tohto konania za
zainteresovaný vzťah na výsledku tohto súdneho konania s odvolaním sa na ust. § 43 ods. 1 a najmä

§ 43 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

Z uvedených dôvodov mal prvostupňový súd za to, že odporca v 1. rade bol v spore pasívne
legitimovaným účastníkom konania.

Súd prvého stupňa ďalej návrh navrhovateľa v časti vrátenia veci odporcovi v 1. rade na nové
konanie a zaviazanie odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane

trov tohto konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci zamietol z dôvodu, že mohol
posúdiť uvedený rozhodcovský rozsudok len z hľadiska zrušenia tohto rozhodcovského rozsudku
z dôvodu podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) a h) zákona o rozhodcovskom konaní, čo znamená,
že ho mohol „preskúmať“, avšak len výslovne za účelom jeho zrušenia z dôvodov, uvedených v
citovaných zákonných ustanoveniach. Prvostupňový súd nemohol rozhodovať o vrátení veci naspäť

do konania pred rozhodcom pre neexistenciu ustanovenia zákona o rozhodcoch, ktoré by takúto
možnosť (teda zrušiť rozhodcovský rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie sťaby orgán nadriadený
rozhodcovskému súdu) všeobecnému súdu priznalo. Takisto tunajší súd nemohol rozhodovať o náhrade
trov rozhodcovského konania podľa ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko tunajší súd
napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) a h) zákona o rozhodcovskom

konaní, pričom o trovách súdneho konania tunajší súd v tomto súdnom rozsudku rozhodol.

Súd prvého stupňa rozhodol o veci s poukazom na § 80 písm. c) § 82 ods. 1 O.s.p., § 1 ods. 1, 2 Obch.
zák., § 4 ods. 1, 2, § 6 ods. 3, § 14 ods. 2, § 17, § 18 ods. 4, 5 zák. č. 244/2002 Z.z., § 27 ods. 1,
§ 30 ods. 2, § 31 ods. 2, § 36 ods. 1 veta prvá zák. č. 244/2002 Z.z., § 40 ods. 1 písm. g), h), § 41
ods. 1, § 43 ods. 1, 2, § 51 ods. 1, 3 zák. č. 244/2002 Z.z., § 228 ods. 1 písm. b) O.s.p., § 18 ods. 1,

2 Obč. zák., § 18, § 19 O.s.p.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko navrhovateľ mal vo veci úspech
síce len čiastočný, avšak v podstatnej a nosnej časti žalobného návrhu, teda ohľadom rozhodovania o
zrušení rozhodcovského rozsudku. O povinnosti odporcov v 1. a v 2. rade nahradiť navrhovateľovi trovy
konania spoločne a nerozdielne súd rozhodol podľa § 511 ods. 1 Obč. zák.Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca v 1. rade a navrhol, aby ho odvolací súd zrušil
a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa sa odchýlil od
právneho názoru odvolacieho súdu v uznesení č.k. 2Cob/427/2010 zo dňa 04.10.2011, kde odvolací súd

vyslovil, že „ Súd prvého stupňa pochybil, keď neskúmal, či je odporca v 1. rade pasívne legitimovaný,
nakoľko v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom a účastníkom rozhodcovského konania bol len odporca v
2. rade, čo znamená, že aj účastníkom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku na strane odporcu
je účastník zmluvného vzťahu s navrhovateľom. V dôsledku tohto pochybenia prvostupňového súdu
je nesprávny aj výrok, ktorým súd zaviazal odporcov v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne nahradiť

navrhovateľovi trovy konania.“

Súd prvého stupňa síce uviedol, že vychádzal z doplneného dokazovania, avšak svoje rozhodnutie oprel
len o vlastný výklad § 18 ods. 2 písm. d) O.s.p. v spojení s § 6 ods. 3 ZORK. Uvedené skutočnosti boli
známe už odvolaciemu súdu v čase jeho rozhodovania, a teda nemožno ich označiť za skutočnosti,
v dôsledku ktorých sa zmenil skutkový stav nakoľko, že bola vylúčená aplikácia právneho názoru
odvolacieho súdu o nedostatku pasívnej legitimácie na strane odporcu v 1. rade. Odporca v 1. rade

poukázalďalejnato,žekonanieozrušenierozhodcovskéhorozsudkuplníobdobnýúčelakomimoriadne
opravné prostriedky v občianskom súdnom konaní, kde protistranou je druhý účastník prvostupňového
alebo odvolacieho konania, a nie súd. Rozhodcovský súd ani jednotliví rozhodcovia nie sú účastníkom
konania, pretože neboli účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, ktorý bol predmetom rozhodcovského
konania.

Odporca v 1. rade je taktiež názoru, že konajúci súd mohol vo výroku rozsudku vysloviť, že po jeho
právoplatnosti bude opätovne konať stály rozhodcovský súd, ale rozhodcovia zúčastnení na zrušenom
rozhodcovskom rozsudku sú z nového prejednania a rozhodnutia veci vylúčení (§ 43 ods. 2 ZORK).
Obdobne rozhodol už OS Bratislava III rozsudkom č.k. 22Cb/1/09-213 zo dňa 18.11.2010, ktorý bol
potvrdený rozsudkom KS v Bratislave č.k. 3Cob/58/2011-257 zo dňa 21.09.2011, kde navyše nebol

rozhodcovský súd účastníkom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Odporca v 1. rade ďalej uviedol, že je vo výlučnej právomoci súdu posúdenie, či je alebo nie je daný
dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) a j).

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť v celom rozsahu a priznať
mu trovy odvolacieho konania vo výške 118,70 Eur. Poukázal na rozhodnutie ÚS SR č. I ÚS 219/07,

podľa ktorého skutočnosť, že O.s.p. výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania neznamená,
že s ním konajúci súd nemôže konať, ako aj na uznesenie KS v Prešove sp. zn. 3CoE/29/2010 zo
dňa 05.05.2010, v zmysle ktorého rozhodcovský rozsudok je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské
konanie je súkromnoprávnym konaním. Sám odporca v 1. rade v podaní zo dňa 01.03.2012 nepopiera
svoj súkromnoprávny charakter. Navrhovateľ má za to, iba aktívna účasť odporcu v 1. rade v pozícii

účastníka konania, ktorý je súkromnoprávnym subjektom práv a je riadne identifikovaný podľa § 79
O.s.p., garantuje mu práva dané Ústavou SR.

Navrhovateľ má za to, že prvostupňový súd sa neodchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý
mu uložil vysporiadať sa s otázkou pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade, ale nebol mu uložený pokyn
spôsobu vysporiadania sa s ňou. Navyše, odporca v 1. rade sa až do 02.03.2012 námietkou nedostatku

pasívnej legitimácie nebránil.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., t.j. len v rozsahu
dôvodov odvolania vo vzťahu k odporcovi v 1. rade a súvisiacom výroku o trovách konania. Výrok
rozsudku, ktorým súd prvého stupňa zrušil predmetný rozhodcovský rozsudok vo vzťahu k odporcovi v
2. rade, a výrok, ktorým zamietol návrh navrhovateľa v časti vrátenia veci odporcovi v 1. rade na nové

konanieazaviazanieodporcuv1.radenapriznanienáhradytrovspojenýchskonanímvrátanetrovtohto
konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci, nebol napadnutý odvolaním odporcu v 2. rade,
ani navrhovateľom, preto voči odporcovi v 2. rade a navrhovateľovi nadobudol rozsudok prvostupňového
súdu právoplatnosť (okrem výroku o trovách konania).Odvolací súd prejednal odvolanie odporcu v 1. rade bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214
ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený v súlade s § 156 ods. 3
O.s.p. na úradnej tabuli súdu dňa 12.02.2014. Vzhľadom k tomu, že dôvody odvolania odporcu v 1.

rade sa týkali výlučne námietky nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade v konaní, a odvolací
súd nepotreboval zopakovať, ani dopĺňať dokazovanie, keďže prvostupňový súd len nesprávne právne
vec posúdil, keď ustanovenia, z ktorých vyvodzoval pasívnu legitimáciu odporcu v 1. rade, nesprávne
interpretoval (vykladal), nebolo potrebné vo veci nariaďovať pojednávanie.

Odvolací súd po preskúmaní veci a oboznámení sa s postupom súdu prvého stupňa voči odporcovi
v 1. rade v otázke pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade dospel k záveru, že odvolanie odporcu v 1.

rade je dôvodné. Súd prvého stupňa sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, vysloveným v
rozhodnutí sp. zn. 2Cob/427/2010 zo dňa 04.10.2011. Už v uvedenom rozhodnutí odvolací súd uviedol,
že v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom a účastníkom rozhodcovského konania bol len odporca v 2.
rade, čo znamená, že aj účastníkom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku na strane odporcu
je účastník zmluvného vzťahu s navrhovateľom.

V predmetnej veci navrhovateľ označil v žalobe, ktorou žiadal súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
ako odporcu v 1. rade rozhodcovský súd, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal, a ako odporcu v 2. rade
P., t.j. účastníka zmluvného vzťahu s navrhovateľom a účastníka rozhodcovského konania.

Pojem účastníkov konania podľa § 90 O.s.p. vymedzuje účastníkov tak, že nimi budú tí, ktorí sú označení
v žalobe, keďže sa v konaní rozhoduje o ich právach a povinnostiach.

Vecnou legitimáciou v občianskom súdnom konaní sa rozumie oprávnenie účastníka, vyplývajúce z
hmotného práva. Vecnú legitimáciu má teda ten z účastníkov, ktorý je nositeľom hmotného práva, o
ktoré v konaní ide. Rozhodcovský súd nebol a nie je (pasívnym alebo aktívnym) nositeľom hmotného
práva, tento len rozhodol v rozhodcovskom konaní na základe právneho vzťahu medzi navrhovateľom
a odporcom v 2. rade podľa zák. o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd zároveň poukazuje na

skutočnosť, že účelom žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku je zrušenie rozhodcovského
rozsudku, ak sú na to splnené zákonné podmienky podľa § 40 ods. 1 ZORK, a nie podanie žaloby
voči orgánu, ktorý ho vydal, aj keď ho vydal v rozpore s niektorým dôvodom uvedeným v § 40 ZORK.
Jedná sa o určitú obdobu občianskeho konania, kde účastník konania pri nesúhlase s rozhodnutím
prvostupňového súdu nežaluje súd, ale podáva odvolanie proti rozsudku s označením druhej strany v

spore.

Zo súdnej judikatúry slovenských súdov, ale aj českých súdov jednoznačne vyplýva, že žaloba na
zrušenie rozhodcovského rozsudku môže smerovať len voči účastníkovi rozhodcovského konania, a nie
voči rozhodcovi alebo rozhodcovskému súdu (napr. uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/89/2012, sp.zn. 5
Obdo/17/2012).

Odvolací súd preto dospel k záveru, že rozhodcovský súd, aj keď v zmysle § 18 Obč. zák. má
spôsobilosť mať práva a povinnosti, aj spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 O.s.p. (na čo v
rozsudku poukázal i prvostupňový súd), nie v každom súdnom konaní má aj vecnú legitimáciu. V danej
veci je predmetom konania zrušenie rozhodcovského rozsudku, vydanom Rozhodcovským súdom v
spore medzi navrhovateľom Martinom Mirvalom a odporcom P. U., čo znamená, že len tieto sporové

strany sú vecne legitimované v súdnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo vyplýva z
hmotného práva.

Odvolacísúdpretonapadnutýrozsudokprvostupňovéhosúdupodľa§220O.s.p.zmenilvočiodporcoviv
1. rade tak, že z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní žalobu voči nemu zamietol.Vzhľadom k tomu, že odporca v 1. rade bol v konaní voči navrhovateľovi plne úspešný, odvolací súd
podľa § 220 O.s.p. zmenil i súvisiaci výrok o trovách prvostupňového konania tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku, kde k náhrade trov prvostupňového konania navrhovateľa podľa § 224

ods. 1, 2 a § 142 ods. 1 O.s.p. zaviazal len v konaní neúspešného odporcu v 2. rade. Úspešnému
odporcovi v 1. rade odvolací súd náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal, i keď
by mal nárok na ich náhradu podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pretože odporca v 1. rade nepodal návrh na
priznanie trov konania v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Z uvedeného vyplýva, že na to, aby sa priznala náhrada trov konania, treba navrhnúť rozhodnúť o
náhrade trov konania. Odporca v 1. rade v priebehu konania pred prvostupňovým súdom, ani odvolacím
súdom, takýto návrh nepodal.

Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.