Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 18, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Sp/58/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013201590
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7013201590.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou, v právnej veci navrhovateľa: I. J., R..

XX.XX.XXXX, Š. N. T., N. N. C. U. K., T., toho času umiestnený v Ú. N. U. N. P., D. Č.. XX, XXX
XX I., zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti
odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a
cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Komlósiho 222, 076 77
Veľké Slemence, o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO16-127-009/2013 zo dňa 19.11.2013
o zaistení, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 19.11.2013 č. p. PPZ-HCP-SO16-127-009/2013.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-127-009/2013 zo dňa 19.11.2013 v zmysle
§ 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 19.11.2013 v čase o 18:30
hod. na dobu 5 mesiacov do 19.04.2014 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť
jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka konania a na
výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC“).

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 18.11.2013 v čase o 14:29 hod. účastník
konania nedovolene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny v katastri obce W., okres K., v služobnom

obvode Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru (ďalej len „OHK PZ“) Veľké Slemence, čo bolo
zaznamenané aj kamerovým systémom EBAS a následne po predchádzajúcej pátracej akcii, vykonanej
príslušníkmi OHK PZ Veľké Slemence, bol v čase o 14:35 hod. zadržaný a následne predvedený na OHK
PZ Veľké Slemence. V súvislosti s tým odporca poukázal na článok 3 ods. 1, článok 19 ods. 1 a článok
21 ods. 1 Schengenského dohovoru a s poukázaním na § 2 ods. 1 písm. g/ zákona o pobyte cudzincov
stanovil, že účastník konania neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu a
zároveň sa neoprávnene zdržiaval na území SR, čím porušil ustanovenie článku 4 ods. 1 a článku 5

ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Rady ES 562/2006, čím sa dopustil priestupkov podľa § 116 ods. 1 písm.
a/ a § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.

Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že účastník konania bol rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence
č. PPZ-HCP-SO16-127-006/2013 zo dňa 19.11.2013 zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť
jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existovalo riziko jeho úteku. Voči účastníkovikonania OHK PZ Veľké Slemence začalo konanie o administratívnom vyhostení s určením zákazu
vstupu v zmysle zákona o pobyte cudzincov a po ukončení konania o administratívnom vyhostení mal
byť vrátený na územie Ukrajiny v zmysle dohody ES a Ukrajinou o readmisii osôb, uverejneným vo

Vestníku L332/48/ zo dňa 18.12.2007. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal prejavenou vôľou
navrhovateľa požiadať na území SR o udelenie azylu počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka
konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013 zo dňa 19.11.2013. V súvislosti
s tým poukázal na ustanovenie § 77 ods. 4, § 3 ods. 2 a § 3 ods. 8 zákona o azyle, ako aj § 88
ods. 11 zákona o pobyte cudzincov, ako aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013

vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/2011. Uviedol, že cudzinec prejavil vôľu požiadať o
azyl až po tom, čo bol rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence PPZ-HCP-SO16-127-006/2013 zo dňa
19.11.2013 zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa §
77 ods. 1, pretože existovalo riziko úteku účastníka konania. Po zhodnotení dôkaznej situácie mal
správny orgán za to, že účastník konania prejavil vôľu o azyl účelovo, aby tým pozdržal vydanie
rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Tento záver potvrdzuje skutočnosť, že v zápisnici o vyjadrení

účastníka konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013 zo dňa 19.11.2013
tento uviedol, že do domovskej krajiny sa nechce vrátiť, nakoľko mu tam hrozí trest odňatia slobody a
peňažnýtrestprevyhýbaniesavýkonupovinnejvojenskejslužby,ktorejsachcelvyhnúťútekomzkrajiny
pôvodu.Zároveňuviedol,žesijevedomýtoho,ževyhýbaniesatrestuodňatiaslobodyniejedôvodomna
udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Z toho správny orgán vyvodil záver, že prejavenie úmyslu

účastníka konania požiadať o azyl je účelové a účastník konania tým sleduje oddialenie navrátenia na
Ukrajinu, ktorá by ho pravdepodobne vyhostila do krajiny pôvodu.

Odporca sa vo svojom rozhodnutí v súvislosti s navrhovateľom, ako žiadateľom o azyl, riadil aj článkom
5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 a článkom 2 písm. c/ Smernice
Rady 200/3/9/ES. S prihliadnutím na to, podľa právneho názoru správneho orgánu, účastník konania

nie je žiadateľom o azyl, pretože OHK PZ Veľké Slemence nie je v zmysle § 3 ods. 2 zákona o
azyle príslušným na prijatie vyhlásenia, o čom bol účastník konania náležite poučený v zápisnici o
vyjadrení účastníka konania. Ďalej sa odporca zaoberal článkom 7 ods. 3 Smernice, článkom 18 Charty
základných práv EÚ a článkom 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951. Poukázal pritom na
skutočnosť, že Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za bezpečnú krajinu, nakoľko ratifikovaním

readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd. Ďalej
sa odporca zaoberal článkom 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sža 52/2008, ako aj Nálezom ÚS SR č. k. II. ÚS/264//09-81 zo dňa
19.10.2010.

Správny orgán vo svojom rozhodnutí prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá

riziko úteku účastníka konania. Poukázal na to, že zo záznamov hliadky OHK PZ Veľké Slemence č.
p. PPZ-HCP-SO16-2-1321/2013 zo dňa 18.11.2013 vyplýva, že účastník konania po neoprávnenom
prekročení štátnej hranice sa príslušným orgánom sám neprihlásil, naopak, snažil sa ujsť, respektíve
schovať pred policajnými hliadkami, ktorých označené služobné motorové vozidlo sa nachádzalo asi
50m od miesta neoprávneného prekročenia štátnej hranice. Účastník konania mohol vidieť hliadku PZ

a mal možnosť sa prihlásiť, ale on sa naopak snažil ujsť. Aj zo záznamu zo systému na monitorovanie
pohybu služobných motorových vozidiel AVL je zrejmé, že hliadka s vozidlom musela účastníka konania
prenasledovať. Na základe zhodnotenia týchto skutočností správny orgán mal za to, že reálne riziko,
že účastník konania sa bude počas konania o administratívnom vyhostení skrývať, respektíve sa bude
snažiť ujsť, naďalej trvá. Tento záver potvrdzuje aj výpoveď účastníka konania v zápisnici o vyjadrení

č. p. PPZ-HCP-SO16-127-005/2013 zo dňa 19.11.2013, v ktorej sa vyjadril, že ak by sa na prístupovej
ceste nenachádzala hliadka PZ, bol by pokračoval smerom do Poľskej republiky. Odporca ďalej uviedol,
že tento záver umožňuje aj výpoveď účastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013 zo dňa
19.11.2013, v ktorej účastník konania jednoznačne deklaroval svoj úmysel vyhnúť sa právoplatne
uloženému trestu odňatia slobody a zaplateniu peňažného trestu v domovskej krajine pre vyhýbanie sa

výkonu povinnej vojenskej služby. Správny orgán mal za to, že ak účastník konania nadobudne dojem,
že žiadosť o azyl mu bude zamietnutá, ujde, respektíve sa bude vyhýbať výkonu vyhostenia. Tento záver
odporcu vychádzal z doterajšieho konania účastníka konania, najmä zo skutočnosti, že po vyhostení z
Nemecka do Turecka opakovane ušiel a pokúsil sa o nelegálny vstup na územie SR. Všetky doterajšie
konania účastníka nasvedčujú tomu, že sa pokúsi vyhnúť vyhosteniu za každú cenu. Odporca poukázal

tiež na prax správnych orgánov, že štátni príslušníci tretích krajín častokrát účelovo prejavujú úmyselpožiadať o azyl, iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne
opúšťajú pobytové tábory a neoprávnene sa zdržiavajú v štátoch EÚ.

Odporca tiež preskúmal prekážky zaistenia uvedené v § 88 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov a na

základe uvedených dôkazov, a to záznamov hliadok a zápisníc o vyjadrení účastníka konania dospel k
záveru, že účastník konania nepožiadal o udelenie azylu na území SR bezodkladne po neoprávnenom
prekročení vonkajšej hranice, ba naopak, snažil sa ujsť pred príslušníkmi OHK PZ.

Vo svojom rozhodnutí sa odporca zaoberal tiež ustanovením § 89 zákona o pobyte cudzincov, túto
povinnosť mu neuložil z dôvodu, že odporca nemal dostatočné finančné prostriedky, nemal rezervované
ubytovanie, ani zabezpečené zamestnanie, nemal žiadne väzby, nielen rodinné a neovláda slovenský

jazyk.

Pri dĺžke zaistenia účastníka konania v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar
vychádzal zo skutočnosti, že konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené a že v ňom nemôže
pokračovať až do vydania rozhodnutia vo veci žiadosti o azyl a pri dĺžke zaistenia vychádzal aj z § 20
zákona o azyle.

Pri skúmaní reálnej možnosti výkonu vyhostenia účastníka konania, t. j. účelnosti zaistenia, mal správny
orgán za to, že v prípade odpadnutia dôvodov prerušenia konania o administratívnom vyhostení bude
možné v ňom pokračovať a účastníka konania vyhostiť na Ukrajinu v zmysle Dohody o readmisii osôb,
uverejnenej v Úradnom vestníku L 332, 18.12.2007, s poukazom na článok 8 ods. 1, článok 2 ods. 1 tejto
dohody, s prihliadnutím na zápisnicu z hraničnej schôdzky pomocníkov hraničných splnomocnencov č.

p. PPZ-HCP-SO16-19-040/2013. Na základe týchto skutočností mal správny orgán za to, že vyhostenie
účastníka konania je potenciálne možné.

Včas podaným opravným prostriedkom, podaným na poštovú prepravu dňa 04.12.2013, sa navrhovateľ
prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia
veci odporcovi na ďalšie konanie, s nariadením jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia s tým, že

účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov.
Predovšetkým vytýkal odporcovi, že na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pričom citoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu v bode I. svojho návrhu.

V bode II. opravného prostriedku, s poukazom na článok 1, 2 a 15 Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu
štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Návratová smernica),
splnomocnený zástupca navrhovateľa mal za to, že zaistenie navrhovateľa nie je prípustné, je v rozpore
s citovanými právnymi predpismi, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie o jeho návrate, ktoré

bolo rozhodnutím odporcu prerušené a toto konanie nemôže pokračovať až do ukončenia azylového
konania a preto ani nemôže spĺňať nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti v zmysle
rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Podľa
odvolacích námietok, podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, sa toto ustanovenie vzťahuje na osobu, proti ktorej prebiehanie konanie o vyhostení alebo o

vydanie. Zástupca navrhovateľa tiež namietal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore
s výrokom napadnutého rozhodnutia, keďže predpokladá odsun navrhovateľa na základe readmisnej
dohody v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov, no odporca rozhodol o
zaistení navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Z toho dôvodu
považoval napadnuté rozhodnutie odporcu za zmätočné a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť

dôvodov.Navyše v návrhu zástupca navrhovateľa namietal, že odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia
uviedol, že navrhovateľa zaistil na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak bez bližšieho
konkretizovania predmetného konania o administratívnom vyhostení jeho spisovou značkou.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa v bode III. opravného prostriedku sa zaoberal účelom zaistenia
a primeranosťou zásahu do práv účastníka konania. Vychádzajúc z právneho názoru, vysloveného
Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11
mal za to, že sa na navrhovateľa v čase vydania napadnutého rozhodnutia odporcu nevzťahoval
právnym režim Návratovej smernice a z toho dôvodu nebolo prípustné jeho zaistenie na účel konania

o návrate v zmysle Návratovej smernice. Z právneho názoru, vysloveného NS SR v rozhodnutí sp.
zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013 odcitoval zástupca odporcu, že „ak zaistený cudzinec požiada
o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa článku 15
Návratovej smernice a pro futuro bude nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov
zaistenia bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany“.
Podľa názoru zástupcu navrhovateľa mal odporca ukončiť zaistenie navrhovateľa v právnom režime

Návratovej smernice a keďže tak nespravil, vážne pochybil.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal v bode IV. opravného prostriedku nesprávny právny
záver, že u navrhovateľa neboli splnené predpoklady pre uplatnenie článku 31 Ženevského dohovoru
o právnom postavení utečencov z roku 1951, a to aj poukazom na právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/4/2013 zo dňa 09.04.2013. Navrhovateľ v súlade s citovaným

článkom 31 Dohovoru bezprostredne po zadržaní (5 minút po prekročení štátnej hranice), po
zabezpečení tlmočenia, prejavil vôľu požiadať o udelenie azylu na území SR. Odporca svojim
rozhodnutím porušil ustanovenie § 88 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov. Pokiaľ sú k dispozícii
v systéme také alternatívy, akými sú napríklad špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre
žiadateľov o azyl a podobne, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé.

S prihliadnutím na § 3 ods. 8 zákona o azyle, v bode V. opravného prostriedku považoval splnomocnený
zástupca navrhovateľa za nesprávny výklad rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/7/2012
odporcom, keďže navrhovateľ prejavil vôľu o udelenie azylu na nepríslušnom policajnom útvare po
vstupe na územie SR, nachádzal sa na OHK PZ Veľké Slemence na základe predchádzajúceho
rozhodnutia o zaistení na dobu 48 hodín (a teda nie v zariadení pre cudzincov), teda ešte v priebehu

konania o administratívnom vyhostení, t. j. pred vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení a
umiestnení v zariadení pre cudzincov a preto odporca mal postupovať tak, že mal navrhovateľa poučiť
o tom, že na prijatie jeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar, zriadený pri azylovom zariadení.

Napokon v bode VI. opravného prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal dobu
zaistenia na 5 mesiacov, pri ktorej však nezohľadnil, že konanie o azyle nie je vo väčšine prípadov

jednostupňovým konaním, ale pokračuje v konaní pred prvostupňovým súdom, prípadne odvolacím
Najvyšším súdom SR, v dôsledku čoho vzhľadom na dĺžku konania pred súdnymi orgánmi môže azylové
konanie trvať aj sedem mesiacov. Z toho dôvodu považoval pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa
za neprimerané a neúčelné.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 10.12.2013. Uviedol, že v

prípade odvolacej námietky ohľadom nesprávneho skutkového zistenia v opravnom prostriedku tieto nie
sú konkretizované v bode I. a preto nepovažoval za potrebné sa k tomu vyjadriť.

K bodu II. ohľadom odvolacej námietky, týkajúcej sa rozporu vo výroku o zaistení podľa § 88 ods.
1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov a v odôvodnení rozhodnutia podľa ustanovenia § 88 ods. 1
písm. e/ zákona o pobyte cudzincov odporca poukázal na súvislosť medzi odsunom cudzinca, ktorý

neoprávnene prekročil štátnu hranicu alebo sa neoprávnene zdržiava na území a rozhodnutím o
administratívnom vyhostení. Pred odsunom z územia SR musí mať takáto osoba uloženú povinnosť
opustiť územie SR. V § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je uvedené, že administratívne vyhostenie
je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa naúzemí SR a je povinný opustiť územie SR. Existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení je
nutným predpokladom výkonu readmisie v zmysle readmisnej dohody medzi Európskym spoločenskom
a Ukrajinou. Ide o skutočnosť uvedenú v § 34 ods. 6 Správneho poriadku, ktorú netreba dokazovať a

preto ju odporca ani neuviedol v rozhodnutí o zaistení.

Odporca mal za to, že rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení nemá za následok
to, že voči cudzincovi neprebieha konanie o jeho návrate, pretože samotné konanie nie je zastavené,
ale prerušené. Poukázal pritom na ustanovenie § 88 ods. 11 a § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.
Zaistenie podľa názoru odporcu spĺňa základnú a nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti.

K bodu III. opravného prostriedku, a to k námietke, že na navrhovateľa sa v čase vydania napadnutého

rozhodnutia nevzťahoval právny režim Návratovej smernice a nebolo prípustné jeho zaistenie na tento
účel, ako je to uvedené v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti
Polícia ČR C-534/11, odporca tvrdil, že postupoval v duchu uvedeného rozhodnutia keď dospel k záveru,
že žiadosť navrhovateľa bola podaná účelovo (strana 4 napadnutého rozhodnutia) a trvá účel zaistenia
podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, s cieľom zabezpečiť vycestovanie cudzinca do

krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku (strana 7 napadnutého rozhodnutia).

K námietke, že odporca mal ukončiť zaistenie navrhovateľa v právnom režime Návratovej smernice
vzhľadom na právny názor vyslovený NS SR v rozhodnutí sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013,
odporca uviedol, že postupoval presne v duchu citovaného rozhodnutia, keď bezprostredne po tom,
čo navrhovateľ prejavil úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu, znova rozhodol o zaistení, pričom

dospel k záveru, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, pričom uviedol aj konkrétne dôvody,
ktoré ho k prijatiu takéhoto záveru viedli (strana 7 napadnutého rozhodnutia). Rozhodnutie o ponechaní
navrhovateľa v zaistení aj po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu je preto v súlade s uvedenými
rozhodnutiami.

K námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľa v bode IV. návrhu ohľadom porušenia ustanovenia

§ 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, odporca uviedol, že tvrdenie navrhovateľa, že 5 minút po
prekročení štátnej hranice a zabezpečení tlmočenia prejavil vôľu požiadať o udelenie azylu na území SR
sa nezakladá na pravde. Navrhovateľ bol prvýkrát vypočutý za prítomnosti tlmočníka dňa 19.11.2013
v čase od 11:20 do 11:45 hod. a následne v čase od 16:00 do 17:20 hod., pričom až na konci tejto
zápisnice č. p. PPZ-HCP-SO16-127-006/2013 vyslovil žiadosť o poskytnutie medzinárodnej ochrany

po tom, čo sám uviedol, že chce ísť do Poľska a po poučení o tom, že sa do tejto krajiny nedostane.
Navrhovateľ dokonca v prvej zápisnici č.p.. PPZ-HCP-SO16-127-005/2013 sám potvrdil, že keby po
prekročení štátnej hranice nevidel príslušníkov PZ, tak by sa orgánom SR neprihlásil, ale snažil by sa
dostaťdoPoľska.Zosprávaniasanavrhovateľaponedovolenomprekročeníštátnejhranicetiežvyplýva,
že hoci navrhovateľ hliadku videl, zamieril ku krovinatému porastu na poli a nemal v úmysle požiadať

o udelenie azylu na území SR.

Odvolaciu námietku v bode V. opravného prostriedku, že navrhovateľ prejavil vôľu o udelenie azylu na
nepríslušnom útvare pred vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení, považoval odporca za mätúcu,
nakoľko navrhovateľ požiadal o udelenie azylu pred vydaním napadnutého rozhodnutia, ale v čase
zaistenia rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence č. PPZ-HCP-SO16-127-006/2013. Nakoľko odporca

navrhovateľa ponechal v zaistení a umiestnil ho v zariadení v súlade s § 88 ods. 5 zákona o pobyte
cudzincov, príslušným na prijatie vyhlásenia podľa § 3 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle bol policajný
útvar v tomto zariadení, pričom takýto postup umožňuje aj § 3 ods. 8 zákona o azyle. Z týchto dôvodov
považoval odporca svoj postup za správny.

K odvolacej námietke v bode VI. opravného prostriedku o neprimeranosti a neúčelnosti zaistenia

odporca uviedol, že navrhovateľ dáva jemu za pravdu, že konanie o azyle vo väčšine prípadov nie je
jednostupňovýmkonaním,pričomzakľúčovépovažovalslovovoväčšineprípadov.Odvolaciekonanieje
fakultatívnou časťou konania o azyle, ktoré nemusí nastať a preto pri určení lehoty zaistenia naň správnyorgán nemôže prihliadať. V prípade odvolacieho konania je to dôvod na skúmanie účelu zaistenia podľa
§ 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.

Odporca považoval svoj postup v predmetnom konaní o zaistení za správny a v súlade s právnym

poriadkom Slovenskej republiky.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f
ods. 1 O. s. p., nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v
rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

18.12.2013 o 08:40 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné
potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.).

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s.
p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 19.11.2013,
ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ prvý bod zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa
dňom 19.11.2013 v čase o 18:30 hod. na dobu päť mesiacov do 19.04.2014 v konaní o administratívnom

vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko
úteku účastníka konania a na výkon jeho zaistenia určil Ú.N. C. I..

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na
šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar
môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že

napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že
mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak
ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom
vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte

cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni
štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny
nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto
osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov)

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom
konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, prostredníctvom splnomocneného zástupcu,
nie je dôvodný.

Z opravného prostriedku splnomocneného zástupcu navrhovateľa vyplynulo niekoľko odvolacích

dôvodov. V bode I. opravného prostriedku boli iba odcitované dôvody odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia s námietkou, že odporca dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, no bez uvedenia
konkrétnych skutočností odôvodňujúcich tento záver.V bode II. opravného prostriedku sa odvolacia námietka týkala aplikácie Návratovej smernice s tým, že
zaistenie navrhovateľa nie je prípustné, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie o jeho návrate,
ktoré rozhodnutím odporcu bolo prerušené a nemôže pokračovať až do ukončenia azylového konania a

preto ani nemôže spĺňať nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti, aj s poukazom na článok
5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odporca vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 10.12.2013 k tomu namietal, že
rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení nemá za následok to, že voči cudzincovi
neprebieha konanie o jeho návrate a zaistenie spĺňa požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti.

Krajský súd, tak ako odporca, správnosť jeho postupu vyvodzuje zo znenia zákona v § 88 ods. 11 zákona

o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého „ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa odseku 1
písmeno a/ a policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia,
policajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny ihneď prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá
rozhodnutie o administratívnom vyhostení z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení
podľa § 77 ods. 4 alebo vyžiadania informácie podľa § 83 ods. 7.“ Na to nadväzuje ustanovenie §

77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého, ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie
o administratívnom vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o
udelenie azylu, policajný útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až
do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu.

V rámci bodu II. splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal zmätočnosť a nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odporcu pre nezrozumiteľnosť dôvodov, nakoľko odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa
podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, teda na účel konania o
administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odporca odvolával na
realizáciu readmisnej dohody uzavretej medzi ES a Ukrajinou.

Odporca k odvolacej námietke vo svojom vyjadrení uviedol, že existencia rozhodnutia o

administratívnom vyhostení je nutným predpokladom výkonu readmisie v zmysle readmisnej dohody
vzhľadom na ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Predtým, ako sa takáto osoba z
územia SR odsunie, musí mať uloženú povinnosť opustiť územie Slovenskej republiky.

Krajský súd k oprávnenosti takéhoto postupu odporcu ešte dodáva, že samotné administratívne
vyhostenie je upravené v 4. časti prvej hlavy zákona o pobyte cudzincov. Na rozhodovanie o

administratívnom vyhostení v zmysle § 83 tohto zákona potom nadväzuje ustanovenie § 84 ods. 1 písm.
c/ zákona o pobyte cudzincov o výkone rozhodnutia o administratívnom vyhostení, v zmysle ktorého
policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak má byť štátny príslušník
tretej krajiny podľa medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného štátu.

K odvolacej námietke, že odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým navrhovateľa zaistil

na účel konania o administratívnom vyhostení bez bližšieho konkretizovania predmetného konania o
administratívnom vyhostení jeho spisovou značkou, krajský súd uvádza, že obdobne, ako je to v prípade
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, t.
j. na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, identifikácia takéhoto
rozhodnutiajehospisovouznačkouadátumomvydaniarozhodnutiajeesenciálnouzložkourozhodnutia,

takivtomtokonaníježiaducekonkretizovaniepredmetnéhokonaniaajjehospisovouznačkou(vzmysle
rozhodnutia o prerušení konania o administratívnom vyhostení na č.l. 13 administratívneho spisu je
takétokonanievedenéOHKPZVeľkéSlemencepodľaprvejhlavy,štvrtejčastizákonaopobytecudzinca
podčíslomPPZ-HCP-SO16-127/2013).Odporcavšakvodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiapoukázal
na začatie konania o administratívnom vyhostení s tým, že účastník konania počas spisovania zápisnice

o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013 zo dňa
19.11.2013 prejavil vôľu požiadať na území SR o udelenie azylu, teda aspoň v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia identifikoval jeden z úkonov konania o administratívnom vyhostení.V bode III. opravného prostriedku sa splnomocnený zástupca navrhovateľa zaoberal účelom zaistenia
a primeranosťou zásahu do práv účastníka konania. Vychádzal pritom z právneho názoru, vysloveného
Súdnym dvorom EÚ rozhodnutím zo dňa 13.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11,

ako aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013, že „ak zaistený cudzinec požiada
o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa článku 15
Návratovej smernice a pro futuro bude nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov
zaistenia bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany“.
Podľa názoru zástupcu navrhovateľa mal odporca ukončiť zaistenie navrhovateľa v právnom režime

Návratovej smernice a keďže tak nespravil, vážne pochybil.

Odporca vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku k tomuto bodu tiež poukázal na názor vyslovený
v citovanom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ s tým, že pokiaľ zaistený cudzinec podľa zákona o pobyte
cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami
súdneho dvora“ iba s cieľom pozdržať, alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení) a pokračovanie
zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zariadení. Krajský

súd sa stotožňuje s vyjadrením odporcu v tomto smere, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, že žiadosť navrhovateľa bola podaná účelovo, ako sa tým odporca podrobne zaoberal v
napadnutom rozhodnutí a dospel tiež k správnemu záveru, že naďalej trvá účel zaistenia, ako to ukladá
ustanovenie § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca tiež náležite vyhodnotil a skutkovo
podložil existenciu rizika úteku navrhovateľa, ako je to uvedené v § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona

o pobyte cudzincov.

Za neopodstatnenú považuje krajský súd v tejto súvislosti aj odvolaciu námietku s poukazom na právny
názor vyslovený v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého je nevyhnutné aby
správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podal
žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany. Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

odporcu, ako aj z administratívneho spisu odporcu, odporca prvýkrát zaistil navrhovateľa rozhodnutím
o zaistení cudzinca č. p. PPZ-HCP-SO16-127-006/2013 zo dňa 19.11.2013, ktorým navrhovateľa zaistil
dňom 19.11.2013 v čase od 12:30 hod. na dobu 48 hodín, teda do 21.11.2013 do 12:30 hod. v
konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77
ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka konania a na výkon jeho zaistenia určil OHK PZ Veľké

Slemence. Uvedené rozhodnutie navrhovateľ prevzal dňa 19.11.2013 o 12:30 hod.. Toho istého dňa bol
navrhovateľ vypočutý do zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013,
a to v čase od 16:00 hod. do 17:20 hod. k skutočnostiam, týkajúcim sa prekročenia štátnej hranice SR.
Navrhovateľ až v zmysle tejto zápisnice požiadal o azyl v Slovenskej republike napriek tomu, že uviedol,
že cieľom jeho cesty bolo Poľsko, kde chcel požiadať o medzinárodnú ochranu. Následne na to odporca

rozhodol rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-127-008/2013 zo dňa 19.11.2013 o prerušení konania o
administratívnom vyhostení, vedeného OHK PZ Veľké Slemence podľa prvej hlavy štvrtej časti zákona
o pobyte cudzincov pod č. PPZ-HCP-SO16-127/2013. Odporca potom opätovne rozhodol o zaistení
cudzinca napadnutým rozhodnutím. Odporca teda postupoval zákonne, keď bezprostredne po tom, čo
navrhovateľ prejavil úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu, znova rozhodol o zaistení navrhovateľa

s uvedením konkrétnych dôvodov, ktoré ho k prijatiu takéhoto záveru viedli.

K odvolacím námietkam, uvedeným v bode IV. opravného prostriedku navrhovateľa krajský súd
udáva, že odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal možnosťou uplatnenia § 89 zákona o pobyte
cudzincov ako miernejším prostriedkom, no dospel k záveru, že nie je možné navrhovateľovi namiesto
zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky, čo odôvodnil osobnými

pomermi navrhovateľa. Pokiaľ splnomocnený zástupca navrhovateľa tvrdil v opravnom prostriedku,
že navrhovateľ v súlade s článkom 31 Ženevského dohovoru bezprostredne po zadržaní (5 minút po
prekročení štátnej hranice), ihneď po zabezpečení tlmočenia prejavil pred odporcom vôľu požiadať o
udelenie azylu na území SR, pričom zároveň svoju žiadosť dostatočne odôvodnil, krajský súd k tomu
udáva, že toto tvrdenie nemá oporu ani v administratívnom spise odporcu. Z neho vyplývajú skutočnosti,

svedčiace o účelovosti žiadosti o azyl tak, ako to uviedol odporca v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia. Zo spisového materiálu tiež vyplýva tak, ako je to uvedené v napadnutom rozhodnutí, že
odporca nepožiadal o azyl ani pri svojom prvom výsluchu, ako to vyplýva zo zápisnice o vyjadrení
účastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-127-005/2013 zo dňa 19.11.2013, v čase od 11:20 hod. do11:45 hod. kedy uviedol, že po prekročení štátnej hranice SR videl policajné auto, chcel sa prihlásiť, ale
najskôr si zapálil cigaretu a v prípade, ak by nevidel po prekročení štátnej hranice príslušníkov PZ, snažil
by sa dostať do Poľska. Spisový materiál tiež vyvracia tvrdenie navrhovateľa, že neunikal príslušníkom

PZ, ani sa nesnažil skryť, pričom touto skutočnosťou sa odporca podrobne zaoberal v napadnutom
rozhodnutí. Krajský súd k tomu dodáva, že v zmysle článku 31 Ženevského dohovoru, zmluvné štáty
sa zaväzujú, že nebudú stíhať pre nezákonný vstup alebo prítomnosť na území štátu takých utečencov,
ktorí pri príchode priamo z územia, kde ich život alebo sloboda boli ohrozené v zmysle článku 1,
vstúpia alebo sú prítomní na území daného štátu bez povolenia za predpokladu, že sa sami prihlásia

bez meškania na úradoch a odôvodnia svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť na území daného
štátu“. Odporca vo svojom rozhodnutí v súvislosti s týmto článkom správne konštatoval, že navrhovateľ
po neoprávnenom prekročení štátnej hranice z územia Ukrajiny na územie SR neuviedol žiadne
skutočnosti, ktoré nasvedčovali tomu, že na území Ukrajiny boli jeho život alebo sloboda ohrozené
a taktiež sa bez meškania neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný postup. Odporca aj
vo vzťahu k podmienkam administratívneho vyhostenia navrhovateľa a jeho realizácie poukázal na to,

že Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za bezpečnú krajinu, v ktorej by život alebo sloboda
účastníka konania neboli ohrozené. Navyše, zo spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ požiadal
o azyl až po doručení prvého rozhodnutia o jeho zaistení.

V uvedenom bode IV. opravného prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež poukázal na
právny názor NS SR sp. zn. 10Sza/4/2013 zo dňa 09.04.2013, v zmysle ktorého štátny príslušník tretej

krajiny, ktorý má úmysel vstúpiť na územie SR a zdržať sa na ňom z dôvodu, aby mohol požiadať o azyl,
by sa nemal považovať za neoprávnene sa zdržujúceho na území členského štátu, pokiaľ nenadobudlo
účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako
žiadateľa o azyl. Krajský súd naproti tomu poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Mehmet
Arslan proti Polícii SR zo dňa 30.05.2013 C-534/11, na ktorý poukázali obaja účastníci konania. V zmysle

tohto rozhodnutia „Smernica Rady ES 2003/9/ES z 27.01.2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy
pre prijímanie žiadateľov o azyl a Smernica 2005/85 nebránia tomu, aby bol štátny príslušník tretej
krajiny, ktorý po svojom zaistení na základe článku 15 Smernice 2008/115 podal žiadosť o medzinárodnú
ochranu v zmysle Smernice 2005/85“ ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho
práva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola

podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia
je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu“.
Odporca teda správne postupoval v zmysle tohto rozsudku, keď náležite odôvodnil účelnosť podania
žiadosti o azyl a odôvodnil tiež v čom spočíva riziko úteku zo strany navrhovateľa.

K bodu V. opravného prostriedku, v ktorom splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na rozsudok

NS SR sp. zn. 10Sza/7/2012 v súvislosti s § 3 ods. 8 zákona o azyle, že odporca mal postupovať tak,
že mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar zriadený pri
azylovom zariadení a jeho žiadosť postúpiť Migračnému úradu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom
a navrhovateľa prepustiť v súlade s ustanovením § 77 ods. 4 a § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov,
odporca vo vyjadrení k tomuto opravnému prostriedku uviedol, že navrhovateľ síce požiadal o udelenie

azylupredvydanímnapadnutéhorozhodnutia,avšakvčasezaisteniapredchádzajúcimrozhodnutím.Za
podstatnú v tomto smere považuje krajský súd skutočnosť, že odporca reagoval na žiadosť navrhovateľa
o udelenie azylu na území SR prerušením konania o administratívnom vyhostení a vzhľadom na
ustanovenie § 88 ods. 11 zákona o azyle práve vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení po
predchádzajúcom rozhodnutí o zaistení navrhovateľa na dobu 48 hodín.

Napokon v bode VI. opravného prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal dobu
zaistenia na 5 mesiacov napriek tomu, že konanie o azyle nie je vo väčšine prípadov jednostupňovým
konaním, ale pokračuje v konaní pred prvostupňovým súdom, prípadne odvolacím Najvyšším súdom
SR, v dôsledku čoho vzhľadom na dĺžku konania pred súdnymi orgánmi môže azylové konanie trvať aj
sedem mesiacov a z toho dôvodu považoval pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa za neprimerané

a neúčelné. Odporca vo vyjadrení k tomuto bodu uviedol, že odvolanie je fakultatívnou časťou konania
o azyle, ktoré nemusí nastať a preto pri určení lehoty zaistenia naň správny orgán nemôže prihliadať.
V prípade odvolacieho konania je to dôvod na skúmanie účelu zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d/
zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd k tomu dodáva, že ak by správny orgán prihliadol na možnétrvanie konania o azyle v dĺžke sedem mesiacov, táto skutočnosť by absolútne znemožňovala zaistenie
príslušníkatretejkrajiny,ktorýpožiadaloazylvzhľadomnazákonnúdĺžkutrvaniazaisteniavzmysle§88
ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov. Aj Súdny dvor EÚ v niekoľkokrát citovanom rozhodnutí vo

veci C-534/11 v bode 60 rozsudku v spojitosti s bodom 57, poukázal na to, že „keď bol štátny príslušník
tretej krajiny zaistený na základe článku 15 Smernice 2008/115 z dôvodu, že jeho správanie vyvolávalo
obavu, že pri absencii takého zaistenia by utiekol a maril by svoje vyhostenie a keď bola žiadosť o azyl
zrejmepodanáibascieľomoddialiť,čidokoncazmariťvýkonrozhodnutiaonávrate,ktorébolovočinemu
vydané, treba konštatovať, že také okolnosti skutočne môžu odôvodniť ponechanie uvedeného štátneho

príslušníka v zaistení aj po podaní žiadosti o azyl. Keby členské štáty nemohli za takých podmienok
zabrániť tomu, aby dotknutá osoba podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahla prepustenie, bol by
tým narušený cieľ tejto smernice, ktorým je účinný návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych
príslušníkov tretích krajín“. V zmysle bodu 58 tohto rozsudku „vnútroštátne ustanovenie, ktoré za takých
podmienok umožňuje ponechať žiadateľa v zaistení je totiž v súlade s článkom 18 ods. 1 Smernice
2005/85, keďže toto zaistenie nevyplýva z podania žiadosti o azyl, ale z okolností, ktoré charakterizujú

individuálne správanie tohto žiadateľa pred podaním tejto žiadosti a pri jej podaní“.

Na uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ poukázal vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa
24.09.2013 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Zdôraznil, že „ak policajný útvar dospeje k záveru,
že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná za účelom pozdržať, či dokonca
zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d/

zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú napriek tomu, že cudzinec
požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody
ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. Zdôraznil tiež,
že je nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo
zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany“.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného
zástupcu navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach
poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. Odporca sa vo svojom rozhodnutí
zaoberal účelom zaistenia, ako aj odôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky zaistenia, účelnosťou

a efektívnosťou zaistenia.

Krajský súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom
rozhodnutí, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-
SO16-127-009/2013 zo dňa 19.11.2013 v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením

§ 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, nemajú preto
právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu
trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V

odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.