Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, June 13, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/32/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111229458
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4111229458.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátuMgr.IngridVallovejaJUDr.VeronikySvoradovej,vprávnejvecinavrhovateľa:AQUELBOHEMIA,
s. r. o. so sídlom Česká republika, Liberec, Vesecká 97, zastúpeného AK Vasiľová, s. r. o. so
sídlom Bratislava, Bajkalská 29/C, proti odporcovi: Y. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., M. XXX/XX,
zastúpenému JUDr. Andrej Fiala, advokát so sídlom Nitra, Mostná 13, o zaplatenie 500.000 Kč s

príslušenstvom, o odvolaniach odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 19. novembra 2012,
č. k. 12C/59/2012-68 a proti uzneseniu zo dňa 12. decembra 2012, č. k. 12C/59/2012-91, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť
súdnypoplatokzaodvolanievsume1.187,50euravlehotedo3dníod právoplatnostitohtorozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom sumu
500.000 Kč s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 01. 05. 2009 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku. Súd konanie v časti úroku uplatneného nad výšku 0,35% mesačne zo
sumy 500.000 Kč od 03. 06. 2008 do zaplatenia zastavil a vo zvyšnej časti uplatneného úroku súd
návrh zamietol. Súd konanie v časti úroku z omeškania uplatneného nad výšku 18,25% ročne
zo sumy 500.000 Kč od 01. 05. 2009 do zaplatenia zastavil a vo zvyšnej časti uplatneného úroku z
omeškania nad 9,25% do 18,25% súd návrh zamietol. Rozhodol, že o trovách konania súd rozhodne
samostatným uznesením. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 657, § 558, § 559 ods. 2, § 546, §
548 ods. 1, § 550, § 121 ods. 3, § 39 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 96 ods. 1,

2 OSP a v prvom rade sa zaoberal tým, aký právny predpis bude na daný spor aplikovať a dospel k
záveru, že na daný spor je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože sa nejedná
o obchodno- právny spor podľa Obchodného zákonníka s poukazom na § 261 Obchodného zákonníka.
Obchodný zákonník upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s
prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. V danej veci došlo medzi
navrhovateľom a spoločnosťou AQUEL Slovakia, s. r. o. k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, predmetom

ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 1.500.000 Kč. Zmluva o pôžičke
nie je upravená v Obchodnom zákonníku, právnu úpravu obsahuje len Občiansky zákonník. Aj keď
došlo k požičaniu peňazí medzi dvoma právnickými osobami, súd mal za to, že sa jednalo o pôžičku v
zmysle Občianskeho zákonníka, čo medzi účastníkmi konania ani nebolo sporné a pretože poskytovanie
finančných prostriedkov ani nie je predmetom podnikania navrhovateľa. Zmluva o pôžičke obsahovala
prehlásenie ručiteľov K. a odporcu a došlo aj k uznaniu dlhu odporcom, pričom sa jednalo o právne
úkony urobené nimi ako fyzickými osobami, nie ako podnikateľmi, preto aj na tieto vzťahy, ktoré vzniklipri zabezpečení plnenia záväzku, súd aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení § 546 a
nasl. a uznaní dlhu § 558, a nie ustanovenia Obchodného zákonníka.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi navrhovateľom a spoločnosťou AQUEL

Slovakia, s. r. o. došlo k uzatvoreniu Zmluvy o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných
prostriedkov vo výške 1.500.000 Kč, ktoré sa dlžník zaviazal vrátiť do 28. 02. 2007. Zmluva o pôžičke
obsahovala prehlásenie ručiteľov K. J. a odporcu, že pokiaľ dlh nezaplatí dlžník, uhradí dlh ručiteľ.
Ručiteľský záväzok odporcu súd považoval za platný, pretože bol urobený v písomnej forme tak, ako
to vyžaduje § 546 Občianskeho zákonníka. Ručením možno zabezpečiť iba takú pohľadávku, ktorá v

čase uzavretia ručiteľského záväzku už existuje a pohľadávka musí byť určitá, čo do výšky a čo do jej
trvania, čo v danom prípade bolo splnené s poukazom na zmluvu o pôžičke, z ktorej jasne vyplýva výška
pohľadávky a trvanie pohľadávky a tvrdenia odporcu o tom, že peniaze boli dlžníkovi poskytnuté až 7
dní po podpise zmluvy o pôžičke, a teda, že pohľadávka v čase ručiteľského prehlásenia neexistovala,
súd považoval za zavádzajúce. Je pravdou, že s poukazom na 548 Občianskeho zákonníka musí veriteľ
písomne vyzvať dlžníka na splnenie dlhu, avšak písomná výzva veriteľa nie je potrebná, ak by bola

nemožná alebo celkom zbytočná alebo je zrejmé, že dlh nemôže vôbec splniť, čo bolo v danom prípade
dané tým, že dlžník šiel do likvidácie a v takom prípade sa veriteľ môže domáhať plnenia priamo od
ručiteľa. Dlžník splnil svoj záväzok len čiastočne, dňa 10. 05. 2007 uhradil sumu 500.000 Kč. Následne
došlo k uznaniu dlhu odporcom, ktorý písomne uznal dlh vo výške 500.000 Kč dňa 03. 06. 2008,
ktorý má na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 22. 12. 2006 ako ručiteľ spoločnosti AQUEL Slovakia,

s r. o. a zaviazal sa ho zaplatiť do 30. 04. 2009 spolu s 3% úrokom mesačne do 30. 05. 2009 a v
prípade nedodržania termínu splatnosti sa zaviazal zaplatiť sankčný 30% úrok ročne od 31. 05. 2009 do
zaplatenia. Uznaním dlhu sa zakladá vyvrátiteľná právna domnienka, že dlh v čase uznania trval. Na to,
aby uznanie dlhu malo tieto účinky, je potrebné, aby dlžník písomne uznal, že zaplatí svoj dlh, určený čo
do dôvodu aj výšky. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Uznanie

dlhu súd považoval za platný právny úkon, avšak len v časti uznania istiny 500.000 Kč, vo zvyšnej časti
uznanie dlhu považoval súd za absolútne neplatný právny úkon s poukazom na § 39 Občianskeho
zákonníka, pretože zmluva o pôžičke neobsahovala žiadne ustanovenia o úrokoch, ktoré síce
je možné dohodnúť pri peňažnej pôžičke s poukazom na § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale v
zmluve o pôžičke úroky dojednané neboli, a preto sa odporca nemohol zaviazať vrátiť dlžnú sumu spolu

s úrokom ako príslušenstvom pohľadávky, ktoré dohodnuté spolu s pohľadávkou nebolo. Odporca uznal
dlh ako ručiteľ, charakteristickým znakom ručenia je, že ručiteľova povinnosť vo vzťahu k dlžníkovej
povinnosti je akcesorickej povahy, aj s poukazom na túto skutočnosť sa odporca nemohol zaviazať k
zaplateniu úroku z pôžičky. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak, že odporcu zaviazal zaplatiť
navrhovateľovi sumu 500.000 Kč s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 01. 05. 2009 do zaplatenia

a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, pričom počiatok omeškania je deň nasledujúci
po dni 30. 04. 2009, dokedy sa odporca v uznaní dlhu zaviazal dlh zaplatiť a výška úroku z omeškania
je v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého je výška úroku z omeškania zvýšená
o 8 percentuálnych bodov ako je sadzba určená ECB, ktorá bola v tom čase 1,25%. Súd konanie v
časti úroku uplatneného nad výšku 0,35% mesačne zo sumy 500.000 Kč od 03. 06. 2008 do zaplatenia

zastavil, vzhľadom na čiastočné späťvzatie návrhu zo dňa 25. 05. 2010 s poukazom na § 96 OSP, ako
aj tú skutočnosť, že odporca s čiastočným späťvzatím návrhu súhlasil a vo zvyšnej časti uplatneného
úroku súd návrh zamietol. Súd konanie v časti úroku z omeškania uplatneného nad výšku 18,25 %
ročne zo sumy 500.000 Kč od 01. 05. 2009 do zaplatenia zastavil vzhľadom na čiastočné späťvzatie
návrhu zo dňa 25. 05. 2010 s poukazom na § 96 OSP, ako aj tú skutočnosť, že odporca súhlasil s

čiastočným späťvzatím návrhu a vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania nad 9,25% do
18,25% súd návrh zamietol, nakoľko vo veci sa nejdená o obchodno-právny spor, ale o občiansko-
právny spor posudzovaný podľa Občianskeho zákonníka a s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka výšku úrokov z omeškania stanovuje nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. O trovách konania súd
rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 OSP tak, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením až

po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej v lehote 30 dní.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca vo vyhovujúcej časti,
odôvodniac ho tým, že súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s otázkou aplikácie Občianskeho
zákonníka, avšak v rozpore so svojim záverom aplikoval aj ustanovenia Obchodného zákonníka.
Podľa Občianskeho zákonníka možno ručením zabezpečiť len takú pohľadávku, ktorá v čase uzavretia

ručiteľského záväzku už existuje a je určitá, čo do výšky a čo do jej trvania. Ručiteľské vyhlásenieodporcu vzniklo v čase, keď žiadna pohľadávka neexistovala. Neexistoval hlavný záväzok, preto
nemohol vzniknúť ani vedľajší záväzok. Akcesorická povaha ručenia sa musí prejaviť aj pri jeho vzniku.
Pokiaľ v čase ručiteľovho vyhlásenia neexistovala pohľadávka, ktorá mala byť ručením zabezpečená,

nemohlo platne vzniknúť ani ručenie. Občiansky zákonník nepripúšťa ručením zabezpečiť záväzok,
ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky. Súd dospel k záveru o
akcesorickej povahe ručenia podľa Občianskeho zákonníka, ale ju neuplatnil vo vzťahu vzniku ručenia.
Tento záver súdu však nemá oporu v Občianskom zákonníku. V danom prípade pohľadávka ako
hlavný záväzok v čase ručiteľského vyhlásenia neexistovala. Nebolo ani zrejmé, či a v akej výške

vznikne. Aj keď neskôr pohľadávka vznikla, nemohol už platne vzniknúť ručiteľský záväzok podľa
Občianskeho zákonníka. Ručiteľský záväzok môže vzniknúť najskôr so vznikom hlavného záväzku a
zaniká najneskoršie spolu so zánikom hlavného záväzku. Nemôže existovať bez hlavného záväzku
alebo pred ním. V danom prípade však z rozhodnutia súdu vyplýva, že tomu tak bolo. Z uvedených
dôvodov má za to, že dohoda o ručení, tak ako bola dojednaná medzi navrhovateľom a veriteľom
a odporcom ako ručiteľom, je podľa ustanovení občianskeho práva neprijateľná, a teda neplatná.

Navrhovateľ tiež nikdy písomne nevyzval dlžníka na plnenie pohľadávky, a to jednak v období pre
podpísaním uznania dlhu odporcom, ako aj v období po ňom. Konanie konateľa jediného spoločníka
navrhovateľa, O. K., ktorý zabezpečil výmaz dlžníka, kde bol jediným spoločníkom, čím znemožnil
uspokojiť pohľadávku navrhovateľa voči dlžníkovi, považuje za odporujúce dobrým mravom. O. K.
dosiahol dvojnásobné zabezpečenie pôžičky navrhovateľa, jednak ručením fyzickými osobami a neskôr

aj uznaním dlhu fyzickými osobami a pravdepodobne aj preto sa zbavil dlžníka, ktorý v súčasnosti
neexistuje. Ručenie však nevzniklo platne, takže nemohol ani existovať dlh v čase uznania dlhu
odporcom, čím je domnienka existencie dlhu vyvrátená. Žiadal, aby odvolací súd návrh zamietol a
navrhovateľa zaviazal uhradiť odporcovi trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia.

V doplnení odvolania odporca poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3Cdo 325/2009 a uviedol,

že zmluva o pôžičke je zmluvou reálnou, teda k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Keďže právny vzťah pôžičky medzi navrhovateľom a dlžníkom
vznikol až 7 dní po ručiteľskom vyhlásení odporcu, vtedy najskôr mohla vzniknúť navrhovateľovi
pohľadávka, súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil, keď považoval tvrdenie odporcu o nutnosti
existencie pohľadávky v čase uzavretia ručiteľského záväzku za zavádzajúce.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že odvolanie odporcu je účelové, v snahe o
presadenie svojej vlastnej interpretácie príslušných zákonných ustanovení než samotné namietané
právne posúdenie veci a vykonanie dôkazov, na základe ktorých dospel konajúci súd k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Súd prvého stupňa vec správne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, keď mal za preukázané, že medzi navrhovateľom a spoločnosťou

AQUELL Slovakia, s. r. o. došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Argument odporcu o nesprávnej
aplikácii niektorých ustanovení Obchodného zákonníka ohľadom riešenia situácie pri zániku dlžníka
je irelevantný, keďže v súlade s § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ niektoré právne vzťahy
nie sú riešené v Občianskom zákonníku ako vo všeobecnej právnej úprave, je potrebné aplikovať
ustanovenia iného právneho predpisu, pokiaľ sú tieto skutočnosti upravené v tejto právnej úprave

podrobnejšie. V tejto situácii je potrebné aplikovať príslušné ustanovenie Obchodného zákonníka - §
306 ods. 1 Obchodného zákonníka. K neplatnosti ručiteľského záväzku uviedol, že odporca svojimi
argumentmi de facto úplne poprel podstatu a účel ručenia ako jedného zo zabezpečovacích prostriedkov
na ochranu práv veriteľov, ktorými si veritelia môžu zabezpečiť svoje právne postavenie, aby sa zvýšila
ich právna istota na dosiahnutie plnenia, ktoré poskytli dlžníkom zo svojho majetku. Súd sa s otázkou

platnosti alebo neplatnosti ručiteľského záväzku odporcu riadne vysporiadal. Argumentácia odporcu
ohľadom neexistencie pohľadávky je zjavne irelevantná, keďže záväzkový vzťah v čase ručiteľského
vyhlásenia dávno existoval, a pokiaľ existoval hlavný záväzkový vzťah, môže vzniknúť aj vedľajší
záväzkový vzťah. Keďže odporca písomne uznal svoj dlh, prechádza dôkazné bremeno ohľadom
existencie dlhu z navrhovateľa na odporcu, pričom odporca dôkazné bremeno neuniesol a súd mal

preukázanú existenciu dlhu vo výške 500.000 Kč zo strany odporcu voči navrhovateľovi. Právny výklad
dotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka zo strany právneho zástupcu odporcu je absolútne
nelogický, účelový a nesprávny. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť.Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
odvolanie v sume 1.199,50 eura v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal odporca odvolanie, odôvodniac ho tým, že súd prvého stupňa vec

nesprávneprávneposúdiltým,ženepoužilsprávneustanovenieprávnehopredpisuanedostatočnezistil
skutkový stav. Z uznesenia nie je zrejmé, podľa čoho súd stanovil výšku súdneho poplatku. Základom
poplatku je cena nároku uplatňovaného v odvolaní, pričom odporca v odvolaní uplatňuje nárok vo výške
500.000 Kč. Súd rozhodoval o výške poplatku dňa 12. 12. 2012, pričom dňa 01. 12. 2012 bol platný
referenčný výmenný kurz eura určený a vyhlásený Európskou centrálnou bankou zo dňa 30. 11. 2012: 1

eur = 25,262 Kč. Základ poplatku je tak vo výške 19.792,57 eura, z čoho má byť súdny poplatok vo výške
1.187,50 eura. Z uvedených dôvodov navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a odporcovi určiť povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 1.187,50 eura.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie
odporcu proti napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvého

stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil a odvolanie
odporcu proti napadnutému uzneseniu je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
podľa § 220 OSP zmenil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporcu zaplatenia sumy 19.996,04 eura s 3% úrokom
mesačnezosumy19.996,04euraod03.06.2008dozaplatenia,úrokuzomeškaniavovýške30%ročne

zo sumy 19.996,04 eura od 31. 05. 2009 do zaplatenia a trov konania. Navrhovateľ v priebehu konania
žiadal pripustiť zmenu návrhu na začatie konania, ktorým žiadal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť
navrhovateľovi sumu 500.000 Kč s 0,35% úrokom mesačne od 03. 06. 2008 do zaplatenia a s 18,25%
úrokom z omeškania ročne od 01. 05. 2009 do zaplatenia. Súd prvého stupňa uznesením zmenu návrhu
pripustil. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi

sumu 500.000 Kč s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 01. 05. 2009 do zaplatenia a to všetko do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd konanie v časti úroku uplatneného nad výšku 0,35% mesačne zo
sumy 500.000 Kč od 03. 06. 2008 do zaplatenia zastavil a vo zvyšnej časti uplatneného úroku súd návrh
zamietol.Súdkonanievčastiúrokuzomeškaniauplatnenéhonadvýšku18,25% ročnezosumy500.000
Kč od 01. 05. 2009 do zaplatenia zastavil a vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania

nad 9,25% do 18,25% súd návrh zamietol. Rozhodol, že o trovách konania súd rozhodne samostatným
uznesením. V dôsledku odvolania podaného odporcom je predmetom odvolacieho konania vyhovujúca
časť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový
stav veci a vec aj správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje,

na tieto dôvody podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Odvolací súd dodáva, že sa stotožňuje so záverom
súdu prvého stupňa v tom, že na danú vec je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka,
pričom tieto súd prvého stupňa na danú vec aj správne aplikoval. Na potvrdenie záverov súdu prvého
stupňa a k námietkam odporcu v odvolaní odvolací súd uvádza, že navrhovateľ si pohľadávku voči
odporcovi t. č. uplatňuje na základe uznania dlhu odporcom, pričom pre uznanie dlhu platí, že zakladá

vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania. V tomto uznaní odporca písomne uznal,
že zaplatí dlh vo výške 500.000 Kč, ktorý má na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 22. 12. 2006 ako
ručiteľ voči navrhovateľovi, ktorý zaplatí najneskôr do 30. 04. 2009. Uznaním dlhu sa založila právna
domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, pričom potom bolo na odporcovi, aby preukázal, že dlhvoči navrhovateľovi vôbec alebo v uznanej výške nemal. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun
dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Uznanie dlhu dlžníkom má pre veriteľa význam spočívajúci
predovšetkým v tom, že sa tým potvrdzuje, že v dobe uznania dlhu dlh trval. Pôvodný záväzkový vzťah

medzi dlžníkom a veriteľom nie je v dôsledku uznania dlhu zmenený. Uznanie dlhu teda nespôsobuje
zánik pôvodného záväzku a jeho nahradenie novým záväzkom z dôvodu uznania. Predstavuje len
ďalší právny titul, na základe ktorého môže veriteľ vymáhať svoj záväzok. Námietky, ktoré mal dlžník
v pôvodnom právnom vzťahu nemôže uplatniť vo vzťahu k dohode o urovnaní. Účelom tejto dohody je
práve to, aby v novom právnom vzťahu boli tieto pochybnosti odstránené a aby sa dôkazné bremeno

o nich prenieslo z veriteľa na dlžníka. Dlžník má však naďalej právo námietok, ale len vo vzťahu k tým
okolnostiam, ktoré nastali po uznaní dlhu, alebo ak sa tieto námietky týkajú platnosti dohody o uznaní
dlhu alebo vymožiteľnosti práva na jej základe.

Obe námietky uplatnené odporcom v odvolaní sa týkajú pôvodného právneho vzťahu, a nie okolností,
ktoré nastali po uznaní dlhu, ktoré sú však s poukazom na dohodu o uznaní záväzku vyvrátené.
Odvolací súd k nim však poznamenáva, že aj keď zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou a k jej

uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, a pokiaľ k
odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (viď napr.
rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 98/2000, sp. zn. 25 Cdo
695/2003, 25 Cdo 696/2003), neznamená to, že by nebolo možné prevziať ručenie za dlh, ktorý
vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik je viazaný na splnenie podmienky. Ručenie je osobitným

spôsobom zabezpečenia splnenia záväzku veriteľa, ktorý má akcesorický charakter, čo znamená, že
obsah ručiteľského záväzku sa riadi obsahom hlavného záväzku. Môže vzniknúť buď zároveň s hlavným
záväzkom, alebo samostatne, a to skôr ako dôjde k zániku hlavného záväzku. Aj keď v čase uzavretia
zmluvy o pôžičke nedošlo k odovzdaniu predmetu pôžičky a došlo k nemu až následne dňa 29. 12.
2006, týmto okamihom došlo k zabezpečeniu pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi ručením. Odvolací súd

sa tiež nestotožňuje s názorom odporcu, že zmluva medzi navrhovateľom a odporcom ako ručiteľom
je neplatná, pretože jej neplatnosť nevyplýva zo žiadnych ustanovení Občianskeho zákonníka. K
argumentácii odporcu, že navrhovateľ nevyzval dlžníka k splneniu pohľadávky a to jednak v období pred
podpísaním uznania dlhu odporcom, ako aj v období po ňom, odvolací súd poznamenáva, že takouto
námietkou by sa odporca mohol brániť v konaní o uplatnenie nároku z pôžičky, a to námietkou dodržania

poradia zaviazaných subjektov, avšak nie v konaní o plnenia z uznania dlhu, pretože ide o okolnosť,
ktorá nastala pred uznaním dlhu, preto sa v tomto konaní na ňu neprihliada. Z uvedených dôvodov
odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v napadnutej vyhovujúcej časti
vecne správne, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov,

poplatkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 7 ods. 1 prvej vety citovaného zákona pri percentnej sadzbe je základom poplatku cena

predmetu poplatkového úkonu.

Podľa § 7 ods. 10 citovaného zákona v odvolacom konaní je základom poplatku cena nároku
uplatňovaného v odvolaní. To platí i pre dovolanie.

Podľa § 7 ods. 11 citovaného zákona základ poplatku sa zaokrúhľuje na celé eurá nadol. Poplatok sa
vypočíta s presnosťou na eurocenty tak, že ak suma prevyšujúcacelé číslo je

a) menšia ako 50, poplatok sa zaokrúhli na celé euro nadol,

b) rovná 50, poplatok sa nezaokrúhli,c) väčšia ako 50, poplatok sa zaokrúhli na pol eura nadol.

Podľa § 7 ods. 12 citovaného zákona, ak je základ poplatku vyjadrený v cudzej mene, prepočíta sa na
eurá referenčným výmenným kurzom eura určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo

Národnou bankou Slovenska, ktorý je platný prvý deň v mesiaci, v ktorom je poplatok splatný,
alebo v ktorom súd o sume poplatku rozhoduje.

Keďže odporca podal odvolanie voči rozsudku dňa 04. 12. 2012, týmto dňom mu podľa § 5 ods. 1 písm.
a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov vznikla poplatková povinnosť,
pričom podľa § 7 ods. 12 Zákona o súdnych poplatkoch je potrebné vychádzať z kurzu ECB zo dňa 01.
12 .2012, čo je sobota, preto pre tento deň platí kurz zo dňa 30. 11. 2012. V tento deň bol kurz Kč k

Eur podľa kurzu Európskej centrálnej banky 1Eur = 25,262 CZK, preto je potom základom poplatkového
úkonu suma 19.792,57 eura (500.000 : 25,262), z čoho je súdny poplatok 1.187,50 eura. Z uvedených
dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť súdny
poplatokzaodvolaniezmenil aodporcoviuložilpovinnosťzaplatiťsúdnypoplatokvsume1.187,50eura.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 4 OSP, a keďže súd

prvého stupňa o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP, odvolací súd o trovách konania
nerozhodoval.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.