Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 22, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/40/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200156
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012200156.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: KOMVaK,
Vodárne a kanalizácie mesta Komárna, a.s., IČO: 36 537 870, so sídlom E.B. Lukáča 25, Komárno,
zastúpený: Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej
koná JUDr. Michal Mandzák, konateľ a advokát, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia
Slovenskej republiky, Námestie Ľ. Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovaného č. 1537/2012 zo dňa 10.01.2012, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. 1537/2012 zo dňa 10.01.2012 z r u š u j e podľa

§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 66 eur za súdny poplatok a vo
výške 489,06 eur za právne zastúpenie na účet jeho právneho zástupcu č. XXXXXXXXXX/XXXX, do
15 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného
č. 1537/2012 zo dňa 10.01.2012, ktorým žalovaný ako sprostredkovateľský orgán pre Operačný
program Základná infraštruktúra v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi
čerpanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov Európskej únie zrušil rozhodnutie ministra životného

prostredia Slovenskej republiky č. 1449/2004-min. -2 zo dňa 27.10.2004 o schválení žiadosti o
nenávratný finančný príspevok (ďalej aj len NFP) pre žiadateľa (žalobcu) na projekt s názvom:
Hurbanovo - rozšírenie kanalizácie, stoky A, B, C (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie). Žalobca žiadal
zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

Uviedol, že ako príjemca uzatvoril dňa 08.12.2004 so žalovaným ako poskytovateľom zmluvu o
poskytnutí NFP č. 004/2.1/2004, ktorej predchádzalo rozhodnutie ministra životného prostredia SR
č. 1449/2004-min. -2 zo dňa 27.10.2004, ktorým minister životného prostredia schválil žiadosť č.
11420100011 s názvom „Hurbanovo - rozšírenie kanalizácie, stoky A, B, C“ na poskytnutie NFP

(ďalej aj len rozhodnutie o schválení žiadosti o NFP). Žalovaný už rozhodnutím č. 11698/2007-min.
zo dňa 05.11.2007 rozhodol o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP z dôvodu údajného
porušenia zmluvnej povinnosti dohodnutej v čl. IX. ods. 5 zmluvy o poskytnutí NFP (porušenie povinnosti
postupovať v súlade so zákonom č. 523/2003 Z.z. o verejnom obstarávaní zo strany žalobcu) a z tohtoistého dôvodu žalovaný súčasne odstúpil od zmluvy o poskytnutí NFP. Zmluve o poskytnutí NFP teda
predchádzalo rozhodnutie o schválení žiadosti o NFP a takisto aj odstúpeniu od zmluvy predchádzalo
rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP.

Krajský súd v Bratislave pôvodne uznesením č.k. 2S 55/2008-58 zo dňa 09.09.2009 konanie o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 11698/2007-min. zo dňa 05.11.2007 zastavil, keďže
bol názoru, že toto nepodlieha súdnemu prieskumu. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Sžp/1/2009
zo dňa 29.04.2010 zrušil uznesenie krajského súdu o zastavení konania s názorom, že preskúmavané
rozhodnutiejepreskúmateľnévsprávnomsúdnictve,keďženemožnovylúčiťjehomožnýdosahnapráva

a právom chránené záujmy žalobcu. NS SR ďalej uviedol, že príčinou uzatvorenia zmluvy o poskytnutí
NFP bolo práve rozhodnutie žalovaného o schválení žiadosti o NFP, na priznanie ktorého inak nie je
právny nárok, pričom rozhodnutím o schválení žiadosti o NFP sa právny nárok pretransformoval na také
právo, ktorého ochrany je žalobca oprávnený domáhať sa súdnou cestou a súdy sú povinné mu túto
ochranu riadne poskytnúť. Následne Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2S 55/08-166 zo dňa
08.12.2010 zrušil rozhodnutie žalovaného č. 11698/2007-min. zo dňa 05.11.2007 podľa § 250j ods. 2

písm. d/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia tohto rozhodnutia bola
jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov.

Žalobca ďalej poukázal na uznesenie NS SR č. k. 8Sžnč/5/2011-108 zo dňa 24.11.2011, ktorým najvyšší
súd na návrh žalobcu uložil žalovanému povinnosť konať a rozhodnúť v konaní o zrušení rozhodnutia
č. 1449/2004-min. -2 zo dňa 27.10.2004 v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia.

V nadväznosti na uvedené uznesenie NS SR žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie, ktorého
preskúmania a následného zrušenia sa žalobca žalobou domáhal.

Napadnutému rozhodnutiu žalobca vytýkal jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a pre
nezrozumiteľnosť, nesprávne právne posúdenie, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo, je
v rozpore s obsahom spisov, v konaní bola zistená taká vada, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a napokon bolo napadnuté rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho
predpisu.

Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, keďže žalovaný ho vydal v zmysle § 14 ods. 10 zákona
o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskej únie (zákon č. 528/2008 Z.z.), podľa ktorého
štatutárny orgán riadiaceho orgánu je oprávnený z vlastného podnetu v odôvodnených prípadoch

zmeniť alebo zrušiť rozhodnutie o schválení žiadosti podľa § 12 ods. 1 cit. zákona. Žalovaný však
neuviedol, na základe akých skutočností dospel k názoru, že sa jedná o dôvod na zmenu rozhodnutia
alebo na zrušenie rozhodnutia. Žalovaný sa síce odvolal na to, že súkromno-právnym aktom odstúpil
od zmluvy o NFP, avšak NS SR v uznesení sp. zn. 8Sznč/5/2011 uviedol, že účinky jednostranného
individuálneho správneho aktu nemožno rušiť na základe jednostranného súkromného právneho aktu.

Z napadnutého rozhodnutia teda nie je zrejmé, čo žalovaný považoval za dôvod, ktorý má v zmysle
§ 14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z.z. odôvodňovať zrušenie rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP,
t.j. či odstúpenie od zmluvy, ktoré však nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia alebo nejaká
iná skutočnosť. Z napadnutého rozhodnutia teda nie je zrejmé, ktorá skutková okolnosť sa považuje
za skutkovú situáciu opodstatňujúcu zmenu alebo zrušenie rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia nevyplýva, či dôvodom zrušenia rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP je porušenie
povinnosti dodržiavať ustanovenia zákona č. 528/2008 Z.z., alebo či dôvodom bolo odstúpenie od
zmluvy.

Bez akejkoľvek právnej argumentácie vyznieva názor žalovaného, že napadnuté rozhodnutie nemá
žiadny dopad na práva alebo povinnosti žalovaného ako ani žalobcu, ktoré boli predmetom zmluvy, ako

aninaplatnosťodstúpeniaodtejtozmluvyasúvisiaceprávneúkony.NSSRtotižuviedol,žetakýtozásah
do práv žalobcu tu je a v tejto súvislosti žalobca poukázal na § 244 ods. 2,3 O.s.p. Žalobca tiež poukázal
na doktrinálne rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Sž/196/01 zo dňa 29.04.2002. Podľa žalobcu nebol daný
žiadny dôvod na zrušenie rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP, pričom žalovaný najprv uvádzal, žedôvodom vydania rozhodnutia o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP je porušenie zákona o
verejnom obstarávaní (ďalej aj len ZVO), avšak potom, čo súdy v správnom súdnictve právoplatne zrušili
rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie, žalovaný neodôvodnene zotrval na svojom rozhodnutí,

avšak už nedôvodil porušením zákona o verejnom obstarávaní, ale vychádzal z toho, že došlo k
odstúpeniu od zmluvy o poskytnutí NFP a že toto rozhodnutie je v podstate nezáväzným rozhodnutím
nezasahujúcim do subjektívnych práv žalobcu.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané podľa § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z.z. (ktorý bol žalovaný
povinnýaplikovaťvzmyslenázoruNSSR).Tentozákonupravujúcihmotnoprávnealeajprocesnoprávne

vzťahy medzi poskytovateľmi a prijímateľmi prostriedkov z EÚ ustanovuje, že NFP sa poskytuje na
základe zmluvy uzatváranej podľa § 269 ods. 2 obchodného zákonníka, avšak procesy predchádzajúce
uzavretiu zmluvy sú jednoznačne administratívnymi postupmi, a na niektoré z nich sa vzťahuje správny
poriadok. Zákonom č. 57/2010 (účinným od 01.04.2010) bol novelizovaný zákon č. 528/2008 Z.z. tak,
že bol zavedený nový § 27a s názvom: „Postup riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel a postupov
verejného obstarávania“, ktorý ustanovuje, ako má riadiaci orgán postupovať v prípade porušenia

pravidiel na úseku verejného obstarávania. Z § 27a je zrejmé, že predpokladom pre postup žalovaného
je existencia právoplatného rozhodnutia o porušení pravidiel na úseku verejného obstarávania. Právna
úprava teda nepojednáva o protokole z výkonu kontroly ako o právnej skutočnosti, ktorá je rozhodná pre
vyvodenie záveru, či prijímateľ prostriedkov z Európskej únie postupoval (resp. nepostupoval) v súlade
so zákonom o verejnom obstarávaní, a toto viaže len na právoplatné rozhodnutie Úradu pre verejné

obstarávanie. Takýto výklad je súladný aj s právom účastníka na prístup k súdu (čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, keďže voči protokolu o výsledku kontroly sa účastník správneho konania nemohol brániť žalobou
v správnom súdnictve, pričom aj zo samotného protokolu vyplýva, že s jeho závermi nesúhlasil. Súd
nemôže vychádzať z predbežného názoru správneho orgánu o tom, či žalobca porušil alebo neporušil
zákon o verejnom obstarávaní. Poukázal na rozsudok NSS ČR vo veci sp. zn. 9As 28/2009-30, v

ktorom sa konštatuje, že: „Protokol o zisteniach z vykonanej kontroly má skôr charakter overiteľného
oznámenia, ktoré deklaruje určité konkrétne zistené fakty, na základe ktorých si potom môže správny
orgán vykonať úsudok o ďalšom postupe. Rozhodnutie o námietkach proti obsahu protokolu tak je
možné považovať skôr za podklad, na základe ktorého môže správny orgán o právach a povinnostiach
sťažovateľa rozhodovať v správnom konaní. Až v tomto konaní môže byť vydané meritórne rozhodnutie

s dopadom do hmotných práv účastníka.“

Pokuta uložená ÚVO je administratívnou sankciou a delikvent musí mať minimálne také práva a záruky,
aké má obvinený z trestného obvinenia. Takouto zárukou je aj právo delikventa na rešpektovanie
prezumpcie neviny, v zmysle ktorej každý orgán musí rešpektovať, že pokiaľ sa právoplatne nerozhodlo
o vine, má sa vychádzať z toho, že delikvent je nevinný. Súd v tomto konaní a ani administratívny

orgán nemôže bez právoplatného rozhodnutia vychádzať z toho, že delikvent je vinný a to len na
základe protokolu Úradu pre verejné obstarávanie. Najvyšší súd SR pritom rozhodol dňa 18.11.2010
rozsudkom sp. zn. 4Sžf/11/2010 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu, ktorým tento
zrušil rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie o uložení sankcie. Taktiež v prípade druhého
administratívneho konania rozhodli správne súdy tak, že rozhodnutie o uložení pokuty bolo nezákonné.

Žalobca zdôraznil, že v súčasnosti neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie o uložení pokuty, keďže
tieto boli správnymi súdmi zrušené a následne boli správne konania zastavené.

Ak by sa žalovaný odvolával na protokol z výkonu kontroly a trval by na tom, že žalobca porušil ZVO,
tak bolo jeho povinnosťou sa vysporiadať s námietkami žalobcu uvedenými v konaní pred Úradom pre
verejné obstarávanie. Odôvodenie takéhoto konania si vyžadovalo aj to, že sám žalovaný spísal vlastný

protokol z kontroly pre verejné obstarávanie, v ktorom konštatoval, že ZVO porušený nebol.

Žalobca tvrdil, že neporušil ZVO a preto nebol žiaden dôvod na vydanie napadnutého rozhodnutia, resp.
na odstúpenie od zmluvy. Ak by napríklad zákon č. 528/2008 Z.z. ustanovoval, že dôvodom vydania
rozhodnutia o vrátení NFP je spáchanie trestného činu prijímateľom podpory, tak správny orgán ako aj
súd musí rešpektovať princíp prezumpcie neviny a záver o tom, či bol alebo nebol spáchaný trestný

čin nemôže posúdiť ako predbežnú otázku. Opätovne poukázal na potrebu rešpektovania princípu
prezumpcie neviny, pričom obvinený zo spáchania správneho deliktu na úseku verejného obstarávaniamáprávo,abyvšetkyorgányvychádzaliztoho,žepokiaľniejeprávoplatnerozhodnutéojehovine,takje
nevinný.Uvedenépotvrdzujeajdôvodovásprávak§27azavedenéhozákonomč.57/2010Z.z.Uvedený
zákon vychádza z toho, že odvod prostriedkov za porušenie pravidiel na úseku verejného obstarávania

je potrebné chápať ako druh administratívnej sankcie a teda ako súčasť správneho trestania. Žalobca v
tejto súvislosti poukázal na judikatúru ESĽP ako aj NS SR, v zmysle ktorej hranice medzi trestným činom
a iným správnym deliktom nemožno určiť len z pozitívneho práva, ale je potrebné skúmať aj charakter
administratívnej sankcie (napr. Kadubec proti SR a Lauko proti SR). Ak sa jedná o vec trestného
charakteru, tak obvinený (resp. postihnutý administratívnou sankciou) má právo na spravodlivý súdny

proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd.

Žalobca vyslovil názor, že § 27a zákona č. 528/2008 Z.z. sa vzťahuje aj na danú skutkovú situáciu
a to s poukazom na prechodné ustanovenie § 46a ods. 1 a 3 zákona, keďže dôsledkom rozsudku
KS v Bratislave č.k. 2S 55/2008-166 došlo k zrušeniu pôvodného rozhodnutia o zrušení rozhodnutia
o schválení žiadosti o NFP a teda konanie o uloženie odvodu nebolo právoplatne skončené a preto
bolo potrebné aplikovať § 27a zákona. Tiež poukázal na uznesenia NS SR sp. zn. 8Sznč/5/2011 a

3Sznč/5/2009. Žalovaný mal postupovať podľa § 27a zákona č. 528/2008 Z.z., pričom skutkový stav
mu neumožňoval vydať rozhodnutie o odvode prostriedkov, keďže v čase vydania preskúmavaného
rozhodnutia neexistovalo žiadne rozhodnutie o porušení zákona o verejnom obstarávaní. Postup podľa
§ 27a zákona č. 528/2008 Z.z. je podporený aj tým, že ak sa vychádza z toho, že odvod prostriedkov je
druhom administratívnej sankcie, bolo by potrebné uplatniť nepravú retroaktivitu a teda aplikovať právnu

úpravu, ktorá je pre žalobcu priaznivejšia.

Samotná zmluva o poskytnutí NFP je pritom považovaná za druh verejnej zmluvy, a teda akt správneho
práva, pričom možno konštatovať, že aj keď žalobca podal žiadosť o poskytnutie NFP a táto bola
žalovaným schválená, nejednalo sa o klasický kontraktačný proces.

K názoru NS SR uvedenému v rozhodnutí o odstránení nečinnosti žalovaného o potrebe postupovať

podľa § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z.z. žalobca uviedol, že toto ustanovenie možno aplikovať len v
prípade, ak prijímateľ a riadiaci orgán je tá istá osoba, čo však nie je tento prípad. Tomuto svedčí aj to, že
toto ustanovenie systematicky a svojim umiestnením (argument a rubrica) nadväzuje na predchádzajúce
odseky § 14, ktoré pojednávajú o prijatí rozhodnutia o schválení NFP resp. o neschválení NFP a ich
následnej revízii buď z vlastného podnetu alebo z podnetu žiadateľa, pričom spoločným znakom je to,

že riadiaci orgán je odlišný od prijímateľa. Až § 14 ods. 10 zákona pojednáva o zrušení rozhodnutia o
schválení žiadosti o NFP, pričom logicky mieri na tie prípady, kedy prijímateľ a riadiaci orgán je tá istá
osoba, a revízia tohto rozhodnutia na základe osobitnej žiadosti o preskúmanie rozhodnutia je v danom
prípade logicky vylúčená.

Žalovaný teda vec nesprávne právne posúdil, pričom dôvod pre aplikáciu § 27a zákona tiež nebol daný

- neexistovalo právoplatné rozhodnutie o udelení pokuty za porušenie ZVO a žalobca ZVO neporušil,
dôvodom zrušenia pridelenia NFP nebolo odstúpenie od zmluvy, ale práve údajné porušenie ZVO. Ak
žalobca ZVO neporušil, tak žalovaný nemohol odstúpiť od zmluvy a takéto odstúpenie je neúčinné a
nemohol tiež vydať napadnuté rozhodnutie. Ak žalovaný mal za to, že došlo k porušeniu ZVO, ktoré by
odôvodňovalo použitie tejto najtvrdšej sankcie, mal sa zaoberať tým, v čom spočívalo porušenie ZVO

a mal sa vysporiadať so všetkými argumentmi žalobcu uvádzanými v súvislosti s údajným porušením
ZVO. Nie je tiež zrejmé, prečo žalovaný uplatnil práve túto najprísnejšiu sankciu, keď mal možnosť
voľby medzi sankciami, a či práve táto sankcia zodpovedala rozumnému usporiadaniu veci a preto
je v tejto súvislosti napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Postup žalovaného tiež porušuje princíp
proporcionality, pričom žalovaný je orgánom verejnej moci a pri prideľovaní NFP koná vo verejnom

záujme.Akmalžalovanývoľbumedziviacerýmiopatreniami(sankciami),takmaluplatniťtakéopatrenie,
ktoré je najmenej obmedzujúce a súčasne sleduje legitímny cieľ. Žalobca tiež poukázal na všeobecné
právne princípy správneho konania aplikované bez ohľadu na možné limitujúce zákonné ustanovenia
v osobitných predpisoch ako aj základné princípy obsiahnuté v mnohých odporúčaniach prijatých na
pôde Rady Európy (napr. rezolúcie Výboru ministrov o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami

správnych orgánov, či odporúčanie Výboru ministrov o dobrej verejnej správe), ktorými Rada Európyprezentuje hodnotový základ spoločný členským krajinám Rady Európy, vychádzajúci z rešpektu k
ľudským právam a slobodám v oblasti rozhodovania orgánov verejnej správy.

Záverom žalobca namietal neurčitosť výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, ktorá neobsahuje

skutkové okolnosti (opis skutku), ani dôvod, na základe ktorého sa zrušuje rozhodnutie o schválení
žiadosti o NFP. Poukázal na rozhodnutia NS SR, podľa ktorého význam výrokovej časti rozhodnutia
spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania.
Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť
rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli

uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou.

Aj keby sa vychádzalo z toho, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v zmysle § 14 ods. 10 zákona č.
528/2008 Z.z., tak toto bolo možné vydať len v odôvodnenom prípade, pričom takýto odôvodnený prípad
v danej veci objektívne neexistoval, neuvádza ho žalovaný a nevyplýva ani z obsahu spisu. Napadnuté
rozhodnutie je preto možné hodnotiť ako prejav maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, ktoré nemôže
v materiálnom právnom štáte obstáť.

II.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že dňa 27.10.2004 bolo vydané
rozhodnutie č. 1449/2004-min. -2 o schválení žiadosti o NFP, ktorým bola schválená žiadosť žiadateľa o
poskytnutie NFP. Následne bola dňa 08.12.2004 medzi žalovaným ako poskytovateľom a žalobcom ako
žiadateľom a konečným prijímateľom uzavretá zmluva o poskytnutí NFP č. 004/2.1/2004 predmetom

ktorejbolaúpravazmluvnýchpodmienok,právapovinnostízmluvnýchstránpriposkytnutíNFPzostrany
ministerstva žiadateľovi za účelom spolufinancovania realizácie schváleného projektu: „Hurbanovo -
rozšírenie kanalizácie, stoky A, B, C“. Výška finančného príspevku mala byť najviac 37.978.150,- Sk.
Listom zo dňa 05.11.2007 č. 11699/2007-min. ministerstvo od zmluvy odstúpilo z dôvodu porušenia
zmluvnej povinnosti zo strany žiadateľa v zmysle čl. IX. ods. 5 zmluvy. Okrem odstúpenia od zmluvy

bolo vydané aj rozhodnutie č. 11698/2007-min. zo dňa 05.11.2007, ktorým bolo zrušené rozhodnutie
o schválení žiadosti o NFP. Žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S
55/08, ktorým bolo konanie zastavené, uznesenie NS SR sp. zn. 6Sžp/1/2009 zo dňa 29.04.2010 ako
aj následne vydaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 55/2008-58 zo dňa 09.09.2009 a
uviedol podľa neho podstatný obsah týchto rozhodnutí. Žalovaný vo veci nekonal práve s poukazom

na názor obsiahnutý v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 55/08-166 a to až do rozhodnutia
NS SR, ktorým mu bola uložená povinnosť konať a rozhodnúť vo veci. Žalovaný tiež citoval podľa
neho podstatnú časť uznesenia NS SR č.k. 8Sžnč/5/2011-108 s tým, že v ďalšom konaní postupoval v
súlade s názorom NS SR vysloveným v spomínanom uznesení a vydal napadnuté rozhodnutie. Práve
s poukazom na názor NS SR, že účinky individuálneho správneho aktu nemožno rušiť na základe

jednostranného súkromno-právneho aktu, ale zmenou alebo zrušením správneho aktu, ktorý tieto účinky
zakladá, žalovaný zrušil rozhodnutie o schválení žiadosti o NFP.

Žalobca ignoruje závery NS SR, ktorý vylúčil použitie § 27a zákona. Žalovaný v súvislosti s (ne)
aplikáciou § 27a zákona nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že predpokladom pre postup žalovaného
je existencia právoplatného rozhodnutia o porušení pravidiel na úseku verejného obstarávania.

Ustanovenie § 27a ods. 1 zákona priamo zmocňuje žalovaného ako riadiaci orgán na vyzvanie
prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky v prípade zistenia
porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania, pričom až ods. 2 ustanovuje, že v prípade, ak
prijímateľ nebude dobrovoľne plniť a nevráti poskytnutý príspevok podľa ods. 1, riadiaci orgán oznámi
podnet orgánu podľa osobitného predpisu (ÚVO). Nakoľko žalobca dobrovoľne plnil, nebol daný dôvod

pre riadiaci orgán postupovať podľa ods. 3 a nasl. Cieľom ustanovenia § 27a ods. 1 a 2 nie je, aby
riadiaci orgán v každom prípade podal podnet orgánu podľa osobitného predpisu, ale iba v prípade, ak
prijímateľ pomoci dobrovoľne neplní. Podľa žalovaného bol NFP vrátený na základe zmluvy, na základe
ktorej bol poskytnutý a nie na základe rozhodnutia č. 11698/2007-min. zo dňa 05.11.2007, ktorým bolo
zrušené rozhodnutie o schválení NFP. Predpokladom pre postup žalovaného nemusela byť existencia

právoplatného rozhodnutia o porušení pravidiel na úseku verejného obstarávania, pričom žalovanýrozhoduje o porušení zákona o verejnom obstarávaní samostatne, t.j. konštatovanie riadiaceho orgánu
o porušení ZVO nie je podmienené žiadnym právoplatným rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie.

Podľa žalovaného napadnutým rozhodnutím nedošlo k uloženiu administratívnej sankcie vo forme

„odvodu príspevku“, keďže žalovaný žalobcovi žiadnu sankciu neuložil. Povinnosť žalobcu vrátiť NFP
nevyplývala z napadnutého rozhodnutia, ale bola dôsledkom odstúpenia žalovaného od zmluvy.

Žalovaný naďalej zotrval na tom, že napadnuté rozhodnutie nemá žiadny dopad na práva a/alebo
povinnosti ministerstva ani žiadateľa, ktoré boli predmetom zmluvy, a to ani na platnosť odstúpenia
od zmluvy a súvisiace právne úkony. Podľa žalovaného odstúpením od zmluvy došlo k vyporiadaniu
vzájomných záväzkov ministerstva a žiadateľa, ktoré vznikli v dôsledku porušenia povinností žiadateľa

zo zmluvy. Uvedené podľa žalovaného vyplýva z vyššie uvedených rozhodnutí súdov. Preskúmanie
platnosti odstúpenia žalovaného od zmluvy je predmetom súdneho konania vedeného na OS Bratislava
I pod sp. zn. 15C/137/2008.

III.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 a §

246a ods.1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov
uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto ho ako nezákonné
podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s
právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu.
Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa

procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne
príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo
veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie

správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd overil pravdivosť účastníkmi konania tvrdeného
skutkového stavu veci tak, ako je uvedený v bode I a II rozsudku, pričom tento skutkový stav bol
nesporný. Dňa 27.10.2004 bolo vydané rozhodnutie č. 1449/2004-min. -2, ktorým minister životného

prostredia SR schválil žalobcovi jeho žiadosť o NFP na projekt s názvom: „Hurbanovo - rozšírenie
kanalizácie, stoky A, B, C“. Na základe zmluvy o poskytnutí NFP č. 004/2.1/2004 bol NFP žalobcovi
poskytnutý. Zo správy z kontroly verejného obstarávania vykonanej žalovaným dňa 30.03.2005
nevyplývajú žiadne nedostatky vo verejnom obstarávaní, ktoré by tvorili prekážku v riadnej implementácii
projektu, resp. také, ktoré by mali byť hlásené ÚVO. Prvé rozhodnutie ministra životného prostredia

SR o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti (pridelení NFP) bolo vydané dňa 05.11.2007 pod číslom11698/2007-min. Dôvodom bolo uvedené odstúpenie žalovaného od zmluvy o poskytnutí NFP pre
údajné porušenie zmluvnej povinnosti žalobcom podľa čl. IX ods. 5 zmluvy, podľa ktorého: „Prijímateľ
je povinný pri získavaní výrobkov, zariadení, služieb a iných vecí ponúkaných na trhu a určených na

predaj, stavebných prác a s nimi súvisiacich dodávateľských prác potrebných na zhotovenie stavby,
finančných služieb, právnych služieb, remeselných služieb a ďalších služieb a výkonov financovaných z
prostriedkov získaných na základe tejto zmluvy postupovať podľa zákona č. 523/2003 Z.z. o verejnom
obstarávaní“. Dňa 05.11.2007 minister zároveň odstúpil od vyššie uvedenej zmluvy o poskytnutí NFP a
to podľa čl. XIV ods. 1 písm. a/ tejto zmluvy: „Poskytovateľ môže odstúpiť od tejto zmluvy predovšetkým

v prípade, ak to považuje za potrebné vzhľadom na okolnosti a závažnosť porušenia zmluvnej povinnosti
a tento postup je účelný. Poskytovateľ môže od tejto zmluvy odstúpiť najmä, ale nielen v prípadoch, ak
prijímateľ porušil:

a/ svoje zmluvné záväzky takým spôsobom, ktoré znemožňujú vecnú a časovú realizáciu projektu“.

Ako dôvod odstúpenia žalovaný uviedol zistené porušenia zákona č. 523/2003 Z.z. o verejnom
obstarávaní zistené kontrolou ÚVO, ktoré sú uvedené v Protokole o výsledku kontroly nad verejným

obstarávaním zo dňa 16.11.2006.

O následne podanej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 11698/2007-min. zo dňa
05.11.2007 Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, že konanie o nej zastavil s názorom, že toto
rozhodnutie nepodlieha súdnemu prieskumu a samotné rozhodnutie označil za nadbytočné, keďže
právne účinky odstúpenia od zmluvy nemali nastať vydaním napadnutého rozhodnutia, ale dňom

doručenia odstúpenia žalovaného od zmluvy žalobcovi. Uznesenie o zastavení konania bolo zrušené
NS SR, ktorý vo svojom rozhodnutí zo dňa 29.04.2010 uviedol, že toto rozhodnutie je bezpochyby
preskúmateľné v správnom súdnictve, keďže pro futuro nemožno vylúčiť jeho možný dosah na práva a
právomchránenézáujmyžalobcu.Tentosúdďalejuviedol,žerozhodnutímoposkytnutíNFPsauvedený
právnynárokpretransformovalnataképrávo,ktoréhoochranyježalobcaoprávnenýdomáhaťsasúdnou

cestou a súdy sú povinné túto ochranu riadne poskytnúť. Následne Krajský súd v Bratislave rozsudkom
č.k. 2S 55/08-166 zo dňa 08.12.2010 zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 05.11.2007 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a to z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Krajský súd v Bratislave však
v odôvodnení rozsudku nesprávne uviedol, že vzhľadom na nadbytočnosť preskúmavaného rozhodnutia
bude na žalovanom, či vo veci ešte raz rozhodne (z dôvodu jeho internej potreby) alebo nie. Žalovaný

poukazoval na tento názor krajského súdu a vo veci ďalej nekonal a to až do rozhodnutia NS SR č.k.
8Sžnč/5/2011-108 zo dňa 24.11.2011, ktorým Najvyšší súd SR uložil žalovanému povinnosť konať a
rozhodnúť v konaní o zrušení rozhodnutia č. 1449/2004-min. -2 zo dňa 27.10.2004.

NS SR poukázal na čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a uviedol aj nasledovné:

Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z.z. pomoc a podpora sa poskytuje na základe zmluvy uzavretej

so žiadateľom, ktorého žiadosť bola schválená v konaní o žiadosti. Ak je prijímateľ a riadiaci orgán tá
istá osoba, pomoc a podpora sa poskytuje na základe rozhodnutia o schválení žiadosti, ktoré vydáva
štatutárny orgán riadiaceho orgánu; zmluva so žiadateľom podľa § 15 sa v tomto prípade neuzatvára.

Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z.z. žiadosť podáva žiadateľ riadiacemu orgánu na základe
vyhlásenej výzvy. Riadiaci orgán vyhlási výzvu zverejnením na svojej internetovej stránke.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z.z. konanie o žiadosti sa začína doručením žiadosti riadiacemu
orgánu podľa § 13 ods. 5.

Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 528/2008 Z.z. riadiaci orgán rozhodne o schválení žiadosti alebo
neschválení žiadosti.Podľa § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z.z. štatutárny orgán riadiaceho orgánu je oprávnený z vlastného
podnetu v odôvodnených prípadoch zmeniť alebo zrušiť rozhodnutie o schválení žiadosti podľa § 12
ods. 1.

Podľa § 14 ods. 11 zákona č. 528/2008 Z.z. riadiaci orgán rozhodnutím zastaví konanie o žiadosti, ak
žiadateľ vzal svoju žiadosť späť, zomrel, bol vyhlásený za mŕtveho alebo zanikol bez právneho nástupcu.
Rozhodnutie o zastavení konania sa iba vyznačí v spise.

Najvyšší súd SR sa zaoberal povahou rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie NFP a jeho
právnymi účinkami. Právnym účinkom založeným vydaním rozhodnutia o schválení žiadosti žalobcu o
poskytnutie NFP, bola transformácia právneho nároku na poskytnutie pomoci a podpory na také právo,

ktorého ochrany je možné domáhať sa súdnou cestou, čo vyplýva aj z uznesenia NS SR sp. zn.
6Sžp/1/2009 zo dňa 29.04.2010.

Spôsob poskytnutia tohto NFP, teda to, ako bude uvedené rozhodnutie realizované, vyplýval v
rozhodnom čase z vnútorného predpisu žalovaného, v súčasnosti vyplýva zo zákona č. 528/2008 Z.z.,
keď pomoc a podpora sa poskytuje na základe zmluvy (§ 15).

Nemožno konštatovať, že uzavretím zmluvy o poskytnutí NFP zanikli právne účinky uvedeného
rozhodnutia, resp. že boli konzumované. Uvedené rozhodnutie je stále právoplatné, jeho právne účinky
neboli v jeho obsahu časovo obmedzené (napríklad časovou doložkou, dokedy sa možno plnenia
z neho domáhať). Účinky individuálneho správneho aktu nemožno rušiť na základe jednostranného
súkromnoprávneho aktu - odstúpenia od zmluvy, ale zmenou alebo zrušením správneho aktu, ktorý

tieto právne účinky zakladá. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 14 ods. 10 zákona
č. 528/2008 Z.z., ktorý správnemu orgánu dáva zmocnenie v odôvodnených prípadoch zmeniť alebo
zrušiť rozhodnutie o schválení žiadosti, pričom toto ustanovenie bolo účinné už v čase vrátenia veci
žalovanému po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia krajským súdom.

Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V
právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna
istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy,
sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých

štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I.
ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365,
zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999,
s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou
kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález

Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia
čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným
mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali
(m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, nález Ústavného súdu SR
sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008).

Po vrátení veci krajským súdom, žalovaný, viazaný výrokom zrušujúceho rozsudku, keď mu vec bola
vrátená na ďalšie konanie, bol povinný vo veci ďalej konať a rozhodnúť, keďže iným spôsobom
nebolo možné dosiahnuť zásah (zmenu resp. zrušenie) do právnych účinkov rozhodnutia o schválení
žiadosti o poskytnutie NFP. Jedná sa práve o prípad prezumovaný § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008
Z.z., nie o použitie § 27a , ktorý upravuje postup riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel a postupov

verejného obstarávania, keďže v čase porušenia povinností zo strany žalobcu a následného vrátenia
NFP nebolo toto ustanovenie účinné, postup upravoval vnútorný predpis žalovaného a účinok právnych
úkonov zostal v zmysle § 46a zákona č. 528/2008 Z.z. zachovaný, naviac NFP bol vrátený na základe
odstúpenia od zmluvy, na základe ktorej bol poskytnutý.Oprávnenie v zmysle § 14 ods. 10 nemožno chápať ako možnosť svojvôle pre správny orgán, keďže aj
v tomto prípade je tento povinný rešpektovať zásadu právnej istoty v zmysle čl. 1 Ústavy SR. Najvyšší
súd SR sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu, že každé administratívne konanie je potrebné určitým

spôsobom ukončiť, a to buď vydaním meritórneho rozhodnutia alebo iným spôsobom. V tejto súvislosti
rovnako nie je bez právneho významu, že žalovaný takéto rozhodnutie už raz vydal a bol si vedomý
jeho právnej povahy, t.j. že je spôsobilé zasiahnuť do právnej sféry jeho adresáta a skutočnosti, že
adresát tohto rozhodnutia je oprávnený brojiť proti nemu prostredníctvom správnej žaloby, avšak svojou
nečinnosťou žalovaný uvedenému postupu bráni. Preto ak vec bola vrátená žalovanému na ďalšie

konanie, tento za použitia § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z.z. bol povinný posúdiť, či sa jedná o situáciu
tam predpokladanú.

Najvyšší súd SR považuje za potrebné uviesť, že sa v ďalšom nezaoberal argumentáciou účastníkov
konania ohľadne porušenia povinností podľa zákona o verejnom obstarávaní a rovnako ani postupom
pri vrátení NFP, keďže táto nebola podstatou tohto konania; to či žalovaný odstúpil platne od zmluvy
a žalobca na základe tohto úkonu bol povinný vrátiť NFP, je predmetom súdneho konania vedenom na

Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15C/137/2008.

Je nepochybné, že správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým Slovenská
republika je. Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej
ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde. Podľa druhej hlavy piatej
časti O.s.p. sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými

sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je
ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny
inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej
správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny
orgán už nebude mať autoritatívne postavenie ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako

ten, o koho práva v konaní ide.

Je potrebné uviesť, že v danom prípade ide o špecificky mimoriadne nespravodlivý a nezákonný postup
voči žalobcovi, ktorý najskôr NFP na nesporne verejnoprospešný cieľ (rozšírenie kanalizácie....) dostal
a neskôr ho pod tlakom nezákonného postupu a rozhodnutí (úkonov) žalovaného vrátil (pod hrozbou
sankcií a teda nie dobrovoľne) a projekt musel dokončiť z vlastných a najmä úverových zdrojov, a

to všetko pri absencii relevantne preukázaného porušenia akejkoľvek povinnosti na úseku verejného
obstarávania. Takúto situáciu nemožno nechať vzhľadom na vyššie uvedené bez povšimnutia. V tejto
súvislosti treba dodať, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné súdy povinné
interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných
základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac metodologicky

racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá
opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t.j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne
konformnejšia. Súd bol teda v danom prípade pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia
vzhľadom aj na uvedenú špecifickosť povinný dôsledne dbať na princípy právneho štátu a nevykladať
príslušné ustanovenia zákonov iba formalisticky, aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči

žalobcovi.

Treba tiež spomenúť § 1 O.s.p. upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak,
aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na
zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne a dbajú pritom na to, aby nedochádzalo
k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva
nezneužívali na úkor týchto osôb.Podľa názoru súdu je teda podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v
podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach
materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti,

resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je
nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné
pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku.
Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na

zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade,
že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný v ňom opísal priebeh
konania, poukázal na podľa neho významné skutočnosti z rozhodnutí súdov už konajúcich v predmetnej
veci a odôvodnený prípad pre postup podľa § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z.z. videl v odstúpení
od zmluvy z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti zo strany žalobcu. Na tomto mieste je potrebné

uviesť, že odstúpenie od zmluvy je však prinajmenšom stále sporné, keďže o jeho platnosti/neplatnosti
sa vedie súdne konania na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15C/137/2008, avšak bez ohľadu
na výsledok tohto súdneho konania je potrebné vychádzať z toho, že ide (a išlo) stále o údajné,
t.j. relevantným spôsobom (napr. rozhodnutím správneho súdu „potvrdené“ rozhodnutie príslušného
správneho orgánu) nepreukázané porušenie zmluvnej povinnosti žalobcom v zmysle čl. IX. ods. 5

zmluvy. Súd sa tiež nestotožňuje s názorom žalovaného, že napadnuté rozhodnutie nemá žiadny
dopad na práva a/alebo povinnosti žalovaného ani žalobcu, ktoré boli predmetom zmluvy, ako ani na
platnosť odstúpenia od zmluvy a súvisiace právne úkony. Krajský súd v Bratislave pritom opravuje svoj
predchádzajúci mylný názor, keď vychádzal z názoru o nadbytočnosti preskúmavaného rozhodnutia
žalovaného, pričom za relevantnú považoval iba otázku odstúpenia od zmluvy. Je to však naopak,

keďže práve rozhodnutie žalovaného o schválení žiadosti o NFP bolo príčinou uzatvorenia zmluvy
o poskytnutí NFP a tento bol žalobcovi následne aj skutočne poskytnutý, čiže došlo k transformácii
právneho nároku na poskytnutie pomoci a podpory na také právo, ktorého ochrany sa žalobca celkom
legitímne mohol domáhať súdnou cestou. Uzavretím zmluvy o poskytnutí NFP teda nemohli zaniknúť
právne účinky rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP, resp. nemožno tvrdiť, že by boli tieto účinky

konzumované. Rozhodnutie o schválení žiadosti o NFP zo dňa 27.10.2004 bolo totiž právoplatné aj
po spornom odstúpení od zmluvy, potom ako Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2S 55/08-166
zrušil predchádzajúce rozhodnutie žalovaného o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP. NS
SR správne uviedol, že účinky individuálneho správneho aktu (rozhodnutie o schválení žiadosti o NFP)
nemožno rušiť na základe jednostranného súkromno-právneho aktu - odstúpenie od zmluvy, ale len

zmenou alebo zrušením tohto správneho aktu, ktorý tieto právne účinky zakladá a to s poukazom na §
14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z.z. iba v odôvodnenom prípade, ktorý však v danom prípade žalovaný
nijako nepreukázal. Za odôvodnený prípad totiž nemožno považovať poukaz žalovaného na čl. 7 ods.
1 písm. d/ Smernice Ministerstva životného prostredia SR z 1. februára 2006 (prípad odstúpenia od
zmluvy). Žalovaný si pritom neuvedomil, že odstúpenie od zmluvy môže byť účinné a platné len pri

existencii právoplatného rozhodnutia o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP, keďže aj zmluve
o poskytnutí NFP predchádzalo rozhodnutie o schválení žiadosti o NFP (logicky odstúpeniu od zmluvy
malo predchádzať právoplatné rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP).

Súd súhlasí s názorom žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je vnútorne nelogické, keďže z neho celkom
jasne nevyplýva, či dôvodom zrušenia rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP bolo porušenie povinnosti

dodržiavať ZVO, alebo či bolo dôvodom len odstúpenie od zmluvy.

K aplikácii § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z.z. treba uviesť, že touto otázkou sa už zaoberal aj
NS SR vo svojom rozhodnutí č.k. 8Sžnč/5/2011-108 a súd sa s argumentáciou NS SR, ktorá je v
podstatnom rozsahu uvedená vyššie, stotožňuje. Toto ustanovenie bolo totiž účinné už v čase vrátenia
veci žalovanému po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia krajským súdom. Použitie § 27a zákona

č. 528/2008 Z.z. v danom prípade nie je na mieste, keďže v čase údajného porušenia povinností
zo strany žalobcu a následného vrátenia NFP nebolo toto ustanovenie účinné ale postup upravoval
vnútornýpredpisžalovaného.Správnetedažalovanýmoholpostupovaťpodľa§14ods.10tohtozákona,
avšak oprávnenie zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie o schválení žiadosti o NFP nepredstavuje možnosťsvojvôle pre správny orgán, ale tento je dôsledne povinný rešpektovať zásadu právnej istoty podľa
čl. 1 Ústavy SR. Žalovaný teda bol oprávnený postupovať podľa § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008
Z.z. iba v odôvodnenom prípade, ktorý však celkom zrejme neexistuje, nakoľko nevyplýva z obsahu

administratívneho spisu.

Za odôvodnený prípad by bolo možné považovať celkom určite právoplatné rozhodnutie ÚVO
preukazujúce porušenie povinností (pravidiel) na úseku verejného obstarávania rovnako ako to je
napr. pri ustanovení § 27a zákona č. 528/2008 Z.z.. Takýto výklad je nesporne súladný aj s právom
účastníka na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keďže voči protokolu o výsledku kontroly

sa žalobca nemohol brániť žalobou v správnom súdnictve a to napriek tomu, že nesúhlasil so závermi
uvedenými v protokole. K otázke preskúmania protokolu o výsledku dodržiavania ZVO, resp. zápisnice
o prerokovaní protokolu o výsledku kontroly dodržiavania ZVO treba poukázať na rozhodnutia NS SR
č.k. 5Sžf/31/2011-78 a sp. zn. 5Sžf/26/2012, ktoré sa zaoberajú preskúmaním protokolu a zápisnice o
prerokovaní protokolu, ktoré ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože
samé o sebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu,

ale ich časť obsahujúca uloženie povinnosti alebo sankcie je nutne, s ohľadom na ich spôsobilosť
takéhoto zásahu, vylúčená spod negatívnej enumerácie § 248 O.s.p.. Napriek tomu, že protokol nespĺňa
formálne náležitosti kladené zákonom na rozhodnutie správneho orgánu, obsahuje určité skutočnosti,
ktoré sú spôsobilé ukrátiť žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch. S poukazom na
ustálenú prax či už ústavného alebo všeobecných súdov sú predmetom preskúmania i rozhodnutia

orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť
práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Spomínané závery NS SR boli
prijaté v obdobnej veci ako je prejednávaná vec (išlo o vec mesta Myjava súvisiacej s NFP) avšak s
tým rozdielom, že vo veci mesta Myjava existovali len protokol a zápisnica o prerokovaní protokolu o
výsledku kontroly dodržiavania ZVO bez následného meritórneho rozhodnutia o pokute (ako to bolo v

danom prípade) a preto vo veci mesta Myjava nebolo možné aplikovať názor prezentovaný NSS ČR
vo veci 9As 28/2009-30.

V tejto veci mal žalovaný rešpektovať základné princípy administratívneho konania včítane povinnosti
rešpektovať prezumpciu neviny, ktorá sa celkom evidentne nevzťahuje len na trestné činy upravené
trestným zákonom ale aj na správne delikty. Pôvodne uložená pokuta ÚVO predstavuje administratívnu

sankciu a údajný delikvent (žalobca) musí mať minimálne také práva a záruky, aké má obvinený z
trestného obvinenia. Z princípu prezumpcie neviny vyplýva, že pokiaľ sa právoplatne nerozhodlo o vine
delikventa, musí sa vychádzať z toho, že tento je nevinný. Prezumpcia neviny sa teda vzťahovala aj na
konanie žalobcu, ktoré žalovaný označil pri odstúpení od zmluvy alebo zrušení rozhodnutia o schválení
žiadosti o NFP za porušenie ZVO. Ide totiž o to, že otázku, či žalobca porušil ZVO alebo nie, mohol

rozhodnúť len ÚVO a jeho rozhodnutie by mal preskúmavať v súdnom konaní a jeho zákonnosť potvrdiť
aj správny súd, čo sa však v danom prípade nestalo. Žalovaný nemohol postupovať iba na základe
protokolu o kontrole ÚVO, keďže len právoplatné rozhodnutie ÚVO mohlo byť relevantným dôvodom
pre vydanie napadnutého rozhodnutia, čiže len toto mohlo predstavovať spomínaný odôvodnený prípad
podľa § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z.z.. Z obsahu administratívneho spisu napokon vyplýva, že

existujú dva protokoly, ktoré si vzájomne protirečia a to jeden protokol ÚVO poukazujúci na porušenie
ZVO a jeden protokol žalovaného, ktorý nenašiel porušenie ZVO. Žalovaný mohol právne relevantným
spôsobom vydať rozhodnutie podľa § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z.z. v prípade existencie
právoplatného rozhodnutia ÚVO ako orgánu príslušného na vyvodenie administratívnej zodpovednosti
za správny delikt v oblasti verejného obstarávania pri porušení ZVO, avšak takýto prípad (odôvodnený)

nenastal. V podmienkach materiálneho právneho štátu nemôže obstáť napadnuté rozhodnutie vydané
bez právoplatného rozhodnutia ÚVO (iba na základe existencie protokolu ÚVO o kontrole).

S poukazom na rozsudky NS SR sp. zn. 6Sžf/51/2010 zo dňa 22.11.2011 a sp. zn. 4Sžf/11/2010 zo
dňa 18.11.2010 treba mať za to, že po právoplatnosti týchto súdnych rozhodnutí neexistuje žiadne
právoplatné rozhodnutie ÚVO o uložení pokuty žalobcovi, keďže obidve rozhodnutia o uložení pokuty

žalobcovi boli podľa názoru súdu nezákonné, boli zrušené a následne ÚVO konanie zastavil. Neexistuje
teda žiadne relevantné rozhodnutie či už súdu alebo príslušného správneho orgánu o tom, že by žalobca
porušil povinnosti vyplývajúce mu zo ZVO. Keďže teda nie je preukázané porušenie ZVO žalobcom,
treba mať zato, že žalobca svoje povinnosti vyplývajúce mu zo ZVO neporušil. Tieto skutočnosti všakžalovaný žiadnym spôsobom nezohľadnil a preto vec po právnej stránke nesprávne posúdil. Bez
povšimnutia tiež nechal skutočnosť, že každý obvinený zo spáchania správneho deliktu (aj na úseku
verejného obstarávania) má právo, aby všetky orgány vychádzali z toho, že pokiaľ nie je právoplatne

rozhodnuté o jeho vine, tak je nevinný. Súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu, že vrátenie NFP za
porušenie pravidiel na úseku verejného obstarávania je svojou podstatou druhom administratívnej
sankcie a teda ide o súčasť správneho trestania. V tejto súvislosti treba poukázať na judikatúru ESĽP
podľa ktorej hranice medzi trestným činom a iným správnym deliktom nemožno určiť len z pozitívneho
práva ale je potrebné skúmať charakter administratívnej sankcie. Ak pôjde o vec trestného charakteru,

tak potom obvinený resp. postihnutý administratívnou sankciou musí mať právo na spravodlivý súdny
proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd. V tomto ponímaní
treba vidieť aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorý keď už sa chcel oprieť o protokol ÚVO ako
relevantnú skutočnosť zakladajúcu potrebu vydania napadnutého rozhodnutia, resp. odstúpenia od
zmluvy, bol povinný sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu proti protokolu ÚVO a naplniť tak
atribúty práva žalobcu na spravodlivý proces.

Neexistuje teda právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu o porušení ZVO žalobcom, pričom
rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP sa odvoláva práve na odstúpenie
od zmluvy ale odstúpiť od zmluvy bolo možné len v prípade porušenia ZVO, a preto je nutné
vychádzať z toho, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v súlade so zákonom. Postup žalovaného
ukončenývydanímnapadnutéhorozhodnutiaporušilajprincípproporcionality,keďžepoužitéprostriedky

nesledovali legitímny cieľ, keď treba zdôrazniť, že žalovaným je orgán verejnej moci a pri schvaľovaní
žiadosti o NFP koná vo verejnom záujme. Ak žalovaný disponoval možnosťou voľby medzi viacerými
opatreniami (sankciami), tak má uplatniť také opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce a súčasne
sleduje legitímny cieľ. V tomto smere súd rovnako poukazuje na všeobecné právne princípy správneho
konania aplikovateľné bez ohľadu na možné limitujúce zákonné ustanovenia v osobitných predpisoch,

akoajnazákladnéprincípyobsiahnutévodporúčaniachprijatýchnapôdeRadyEurópy(spomenutýmiaj
v žalobe), ktorými Rada Európy prezentuje hodnotový základ spoločný členským krajinám Rady Európy,
vychádzajúci z rešpektu k ľudským právam a slobodám v oblasti rozhodovania orgánov verejnej správy.

Dôvodná je aj námietka týkajúca sa neurčitosti výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, keďže
táto neobsahuje skutok, na základe ktorého žalovaný pristúpil k predmetnej administratívnej sankcii

(vychádzajúc z názoru, že zrušenie rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP je svojou podstatou
sankciou). Žalobca správne poukázal na judikatúru NS SR, z ktorej vyplýva, že význam výrokovej časti
rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov
konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť
rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli

uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou. Rozhodnutie teda
malo obsahovať aj skutkové vymedzenie konania a to vo výroku rozhodnutia, pre ktoré bolo potrebné
zrušiť rozhodnutie o schválení žiadosti o NFP. Podľa ustálenej judikatúry výrok rozhodnutia o tzv. inom
správnom delikte musí obsahovať popis skutku, v ktorom sa vidí protiprávne konanie, s uvedením
miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne s vymedzením ďalších okolností potrebných k tomu,

aby daný skutok nemohol byť zamenený s iným. Z výrokovej časti rozhodnutia musí byť zrejmé, za ktoré
konkrétne konanie je osoba postihovaná a to je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich
popis protiprávneho konania.

Špecifikácia skutku vo výroku rozhodnutia je nevyhnutná pre vylúčenie prekážky už začatej veci
(litispendencia), dvojitého postihu pre ten istý skutok (zásada ne bis in idem), ďalej vylúčenie prekážky

už rozhodnutej veci (res iudicata) a tiež pre určenie rozsahu dokazovania a pre zaistenie riadneho práva
účastníka na obhajobu. Trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestanie za
trestné činy a v tomto zmysle je potrebné vykladať všetky záruky, ktoré sa poskytujú podľa právneho
poriadku SR obvinenému z trestného činu, čo podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
vyplýva z požiadaviek stanovených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.).Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že nakoľko napadnuté rozhodnutie v
naznačenom smere vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, bolo ho potrebné podľa § 250j
ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom

súdu viazaný.

IV.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní priznal
žalobcovi náhradu trov pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu v sume 66 eur a
z trov právneho zastúpenia žalobcu advokátom vo výške 489,06 eur. Trovy právneho zastúpenia boli
vypočítané v súlade s § 11 ods. 4 a 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a to za 3 úkony právnej služby:

prevzatie a príprava právneho zastúpenia - 127,16 eur + režijný paušál pre rok 2012 vo výške 7,63
eur, podanie žaloby na súd - 127,16 eur + režijný paušál pre rok 2012 vo výške 7,63 eur a účasť na
pojednávaní dňa 22.05.2013 - 130,16 eur + režijný paušál pre rok 2013 vo výške 7,81 eur, čo spolu s
20% DPH (§ 18 ods. 3 cit. vyhlášky) predstavuje sumu 489,06 eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť
žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom

sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.