Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, April 4, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/169/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011201046
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7011201046.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej, členov

senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka, v právnej veci žalobcu: L. F. - F., P. M.
L. XXX, zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Advokátska kancelária so sídlom
Moldavská cesta č. 21/A, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 02. septembra
2011 č. I/221/16013-84437/2011/990325-r, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 29.11.2011 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR
č. I/221/16013-84437/2011/990325-r zo dňa 02.09.2011 (ďalej len rozhodnutie žalovaného), ktorým
žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný
platobný výmer Daňového úradu A. č. 740/230/10893/10/Bér zo dňa 30.04.2010. Prvostupňovým
správnymrozhodnutímpodľa§46ods.6písm.b/bod1zákona č.511/1992Zb.nebolžalobcovipriznaný
nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2008 a bol mu vyrubený
rozdiel dane z pridanej hodnoty za toto zdaňovacie obdobie v sume 242 078,57 Eur. Rozhodnutie bolo

vydané na základe výsledkov kontroly na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného
odpočtu, ktoré boli uvedené v protokole o kontrole č. 740/320/7376/2010/Bér zo dňa 23.03.2010.

Správca dane predmetnou daňovou kontrolou zistil, že kontrolovaný daňový subjekt si neoprávnené
uplatnil dane z nasledovných dokladov od dodávateľa MAJÁK, s.r.o, A., uvedených v záznamoch DPH
za január 2008: doklad č. XXXXXX, 19 %DPH v sume 66 873,10 Sk; doklad č. XXXXX, 19% DPH v
sume 75 375,60,- Sk a doklad č. XXXXX, 19 % DPH v sume 93 249,50 Sk. Správca dane neuznal

odpočítanie dane v celkovej sume 235 499,- Sk z dôvodu, že kontrolovaný daňový subjekt nemal faktúry
vyhotovené platiteľom - dodávateľom MAJÁK, spol. s r.o. a teda nesplnil podmienky pre uplatnenie
práva na odpočítanie dane uvedené v ust. § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 zákona č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Žalobca si zároveň v kontrolovanom zdaňovacom období
uplatnil odpočítanie dane z troch faktúr: faktúra č. XXXXXXXX/BR zo dňa 14.01.2008 od dodávateľa
BRSC, s.r.o., F., za dodávku drevených plotov v počte 300 kusov - daň z pridanej hodnoty 1 197,00
- Sk, faktúra č. XXXXXXXX/BR zo dňa 28.01.2008 od dodávateľa BRSC, s.r.o. F. za dodávku 510

kusov drevených plotov - daň z pridanej hodnoty 2 044 590,- Sk a faktúra č. XXXXXXXX/BR zo
dňa 30.01.2008 od toho istého dodávateľa za predaj drevených plotov v počte 1 057 kusov - daň z
pridanej hodnoty 3 815 770,- Sk. Správca dane uviedol, že žalobca v súvislosti s uvedenými obchodmi
nesplnil zákonné podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 ods. 1, 2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z. z.. Podľa správcu dane žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie týchto
obchodov a vznik daňovej povinnosti tak, ako boli deklarované vo faktúrach. Správca dane v rámci
daňovej kontroly vykonal šetrenie zamerané na zistenie reálnosti deklarovaných obchodov. Žalobca

do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 10.03.2010 uviedol, že písomné zmluvy so spoločnosťou
BRSC, s.r.o. nevyhotovoval, pretože je súčasne konateľom spoločnosti BRSC, s.r.o. Drevené ploty
vyrobila spoločnosť BRSC, s.r.o. zamestnancami spoločnosti JOMADO, s.r.o., tieto ploty boli v roku
2008 nakúpené vo väčšom množstve a predané v roku 2009, boli uskladnené v roku 2008 v sklade v
P. M. Q. Č.. XXX. K preprave tovaru medzi spoločnosťou BRSC, s.r.o. a žalobcom nedošlo, tovar bol

preložený zo skladovacieho priestoru firmy BRSC, s.r.o. do skladovacieho priestoru žalobcu v P. M. Q.
Č.. XXX mechanizmom MANITOU, ktorý je vo vlastníctve NAFT SM Gastro, s.r.o.. K výkazu o majetku a
záväzkov za rok 2008, v ktorom bolo vykázané množstvo zásob v hodnote 766 418 150,- Sk sa nevedel
vyjadriť z dôvodu, že účtovníctvo mu vedie iná firma. Vykonal osobne fyzickú inventúru k 31.12.2008
a k 31.12.2009.

Do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 19.08.2009 v súvislosti s výkonom opakovanej kontroly
DPH u daňového subjektu BRSC, s.r.o. za zdaňovacie obdobie I. a II. štvrťrok 2008 sa L. F. P.. vyjadril,
že všetky zmluvné vzťahy za túto spoločnosť uzatvára iba on sám, vystavuje všetky dodávateľské
a odberateľské faktúry, všetku činnosť zabezpečuje on sám, spoločnosť nemá zamestnancov, všetky
práce vykonávajú zamestnanci spoločnosti JOMADO, s.r.o., spoločnosť BRSC, s.r.o. nemá hnuteľný ani

nehnuteľnýmajetok,jetoobchodnáfirma,ktorásazaoberálenkúpouapredajom.Vroku2008bolvčase
dodávok drevených plotov L. F. P.. splnomocneným zástupcom spoločnosti BRSC, s.r.o. a konateľom
vo všetkých odberateľských spoločnostiach žalobcu, ktorým dodával drevené ploty. Platba za tovar
prebiehala vždy v hotovosti, teda L. F. P.. „platil sám sebe“. Žalobca na výzvu správcu dane nepredložil
skladovú evidenciu k 31.12.2008, predložil ju až pri ústnom pojednávaní dňa 10.03.2010. Konečný stav

drevených plotov k tomuto dátumu podľa tejto evidencie bol 18 446 kusov (pri priemernej cene 20 000,-
Sk za jeden kus konečný stav zásob predstavoval sumu 368 920 000,- Sk). Táto predložená evidencia
vierohodne nepreukazovala stav zásob drevených plotov, pretože neobsahovala počiatočný stav zásob
k 01.01.2008. Napriek výzve správcu dane žalobca skladovú evidenciu k 31.12.2009 nepredložil, čím
správca dane nemohol preveriť vyskladnenie drvených plotov v roku 2009. Nepredložil ani inventúrny

súpis z fyzickej inventúry k 31.12.2008 a k 31.12.2009. Správca dane poukázal na rozpory medzi údajmi
vo výkaze o majetkoch a záväzkoch k 31.12.2008 (zásoby za bežné účtovné obdobie boli vykázané
v sume 766 418 150,- Sk) a konečným stavom zásob drevených plotov k 31.12.2008 (stav zásob
predstavoval sumu 368 920 000,- Sk).

Správca dane pri zisťovaní skutkového stavu vychádzal aj z poznatkov získaných pri už uvedenej
opakovanej daňovej kontrole spoločnosti BRSC, s.r.o. Táto spoločnosť pri kontrole dane z pridanej
hodnoty nepredložila žiadne hmotné dôkazy o tom, že prijala zdaniteľné plnenie v rozsahu od
dodávateľa služby spoločnosti JOMADO, s.r.o. Nepreukázala, že fakturované práce boli skutočne
vykonané spoločnosťou vyznačenou na daňovom doklade, neboli predložené zoznamy zamestnaných

pracovníkov, ktorí predmetné drevené ploty vyrábali.

Správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov v
tuzemsku a tým vznik daňovej povinnosti. Podľa zistených skutočností boli vyhotovené faktúry na tovar
fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva. Toto tvrdenie podporuje skutočnosť, že spoločnosť BRSC, s.r.o.

a ani žalobca nemá žiadnych zamestnancov, spoločnosť BRSC, s.r.o. nemala žiaden hmotný investičný
majetok, ani dopravné prostriedky, nemala žiadne vlastné ani prenajaté skladovacie priestory. Ani v
jednom z daňových subjektov sa nenachádza žiaden doklad o preprave tovaru, neboli zaevidované
žiadnerežijnénáklady,ktorébypotvrdzovalireálnosťvýroby,nákupuapredajadrevenýchplotov.Rozdiel
z odpočítania dane tak predstavoval sumu 7 292 859,- Sk.

Správca dane ďalej konštatoval, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období vykázal daň z pridanej
hodnoty zo zdaniteľných obchodov v celkovej sume 7 301 852,- Sk, a to dodanie drevených plotov pre
odberateľov TOKAJ FURMINT SK, s.r.o., DOMBY, s.r.o., JOMADO, .s.r.o., motorovej nafte a benzínu
pre JOMADO, s.r.o., guľatiny smrek pre STAVIVA KLASIK L, s.r.o., eurohranoly pre STAVIVÁ, spol.

s r.o., seno, slama, siláž, šrot a kukurica v strukoch pre AGROTRŇA, s.r.o. a AGROBARA, s.r.o. ,
drevené obliny pre BRSC, s.r.o., jablčné debny drevené pre BARAVIN, s.r.o.. Žalobca nepreukázal
reálne uskutočnenie týchto zdaniteľných obchodov tak, ako sú uvedené na dokladoch predložených ku
kontrole. Tieto zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené, boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívnejhodnoty a fiktívneho množstva. Tieto závery vychádzajú zo skutočnosti, že žalobca v zdaňovacom
období nemal žiadnych zamestnancov, ktorí by vyrábali a spracovali poľnohospodársku produkciu
a realizovali drevársku výrobu, nevlastní žiadnu pôdou, na ktorej by pestoval ako prvovýrobca

poľnohospodárske produkty, ani nepreukázal žiaden prenájom poľnohospodárskej pôdy a pozemkov.
Medzi predloženými dokladmi sa nenachádzali žiadne doklady o preprave tovaru, v účtovníctve neboli
zaevidované žiadne režijné náklady, ktoré by potvrdzovali reálnosť ekonomickej činnosti žalobcu ako
prvovýrobcu, ani využívanie hnuteľného majetku - poľnohospodárskych strojov. Žalobca neúčtoval
v peňažnom denníku v roku 2008 príjmy za vlastné výrobky, ale len príjmy za predaj tovaru. Do

zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 28.10.2009 žalobca uviedol, že predmetom jeho podnikateľskej
činnosti je prvovýroba poľnohospodárskych produktov na prenajatých pozemkoch od NAFT SM Gastro,
s.r.o., nevlastní žiadnu pôdu, ani budovy, nemá stálych zamestnancov, neúčtuje o nákupe PHM,
ani o výkonoch vykonaných motorovými vozidlami, na tieto výkony nevystavuje faktúry, nevie uviesť
či jablčné bedne nakúpil alebo vyrobil vlastnou činnosťou. Do zápisnice z ústneho pojednávania zo
dňa 10.03.2010 uviedol, že pozemky, z ktorých získal poľnohospodársku produkciu nie sú v jeho

vlastníctve, ani vo vlastníctve iných firiem, kde je konateľom, pozemky sú vo vlastníctve iných firiem
a užívateľmi pozemkov, ktoré poberajú dotácie od štátu na obhospodarovanie poľnohospodárskej
pôdy (AGROZORAN, s.r.o., kat. úz. Č., AGROREAL, s.r.o., kat. úz. Q.). Žalobca tieto pozemky
využíva na základe ústnej dohody s užívateľmi pozemkov. Všetky práce spojené s produkciou a
spracovaním poľnohospodárskej produkcie vykonávajú zamestnanci JOMADO, s.r.o., práce za denné

výkony zamestnancov nie sú fakturované žalobcovi, zamestnanci sú platení paušálnou mzdou, na píle
prenajatej od DREVO SK, s.r.o. pracujúc pracovníci spoločnosti JOMADO, s.r.o., v roku 2008 neboli
fakturované výkony zamestnancov tejto spoločnosti.

Správca dane napriek skutočnosti, že reálna ekonomická činnosť, a to poľnohospodárska výroba a

výroba drevených plotov nebola žalobcom vykonávaná tak, ako ju deklaruje vo vystavených faktúrach,
správca dane neuznal reálnosť zdaniteľných obchodov týkajúcich sa nákupu drevených plotov, žalobca
vystavil faktúry v zmysle § 71a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., preto podľa § 71 ods. 6 tohto zákona
ak platiteľ, ktorý vo faktúre alebo inom doklade o predaji uviedol vyššiu sumu dane, ako bol povinný
platiť, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Preto správca dane ponechal daň, ktorú je povinný platiteľ

odviesť vo výške uvedenej v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie január 2008.

Na odvolanie žalobcu Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 02.09.2011 potvrdilo dodatočný
platobný výmer Daňového úradu A. zo dňa 30.04.2010. Zosumarizovalo skutkový stav zistený správcom
dane a k odvolacím námietkam uviedol:

K námietke týkajúcej sa nezákonného postupu správcu dane z dôvodu, že výkon kontroly realizovali
zamestnanci správcu dane, ktorí nie sú organizačne začlenení u miestne príslušného správcu dane,
uviedol, že oznámenie o výkone daňovej kontroly vydal miestne a vecne príslušný správca dane, všetky
úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového úradu A. a daňová kontrola

bola ukončená prerokovaním protokolu v súlade so zákonom. Úkony vyplývajúce zo začatia, priebehu
a ukončenia daňovej kontroly boli vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane. Preto túto
námietku hodnotil ako nedôvodnú. Odvolací orgán ako neopodstatnenú hodnotil aj námietku týkajúcu
sa porušenia „dvojinštančnosti“ konania, pretože daň bola vyrubená miestne príslušným správcom dane
a o odvolaní proti jeho rozhodnutiu rozhodoval odvolací orgán - Daňové riaditeľstvo SR.

Odvolací orgán sa ďalej vyjadril k námietke týkajúcej sa zásahov Daňového riaditeľstva SR do
výkonu daňových kontrol v obchodných spoločnostiach prepojených prostredníctvom osoby L. F., t. j.
„koordinácii“ týchto kontrol. Poukázal na účel daňovej kontroly a zákonnú úpravu náležitostí protokolu
daňovej kontroly v zmysle § 15 ods. 11 č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu o kontrole

legislatívne nie je upravený. Daňové riaditeľstvo zodpovedá za jednotné uplatňovanie osobitných
predpisov daňovými orgánmi, ktorými sú daňové riaditeľstvo a daňové úrady. Preto jeho postup pri
uplatňovaní predpisov daňovými úradmi nie je v rozpore s platným právnym stavom.

Kžalobcomtvrdenémunerešpektovaniuzásadyproporcionality,kuktorejpodľažalobcudošlosúbežným

výkonom približne tristo daňových kontrol u daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby L.
F., ktorých bol konateľom, odvolací orgán uviedol, že skutočnosť, že L. F. je spoločníkom a konateľom
viacerých spoločností, v ktorých prebiehajú daňové kontroly, nie je dôvodom na tvrdenie, že správca
dane úmyselne vytvoril stav, ktorý daňový subjekt maximálne zaťažil, podstatne ho znevýhodniloproti zamestnancom správcu dane a ktorého cieľom je, aby žalobca nemohol splniť požiadavky
správcu dane. Správca dane je v zmysle § 15 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnený vykonávať daňovú
kontrolu na preverenie uplatňovania ustanovení zákona o DPH a toto oprávnenie správcu dane

nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných samostatných
daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby L. F.. Každý daňový subjekt pri výkone svojej
podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol na jednotlivých druhoch
daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná plniť aj
povinnosti pri výkone daňových kontrol. To isté platí aj pokiaľ je viacej daňových subjektov prepojených

jednou osobou v postavení spoločníka alebo konateľa, rovnako každý z týchto daňových subjektov
musí zabezpečiť, aby mohol splniť svoje povinnosti voči správcovi dane pri daňovej kontrole. Pokiaľ
daňové subjekty prepojené osobou spoločníka a konateľa takmer výlučne obchodujú medzi sebou,
je oprávnením správcu dane pre správne určenie dane vykonať tiež miestne zisťovanie a ústne
pojednávanie z dôvodu preverenia fakturovaných plnení v spoločnostiach, ktoré sú dodávateľmi alebo
odberateľmi týchto plnení. V danom prípade znášanie rizika výkonu daňových kontrol zo strany správcu

dane je na daňovom subjekte, keďže L. F. je konateľom, prípadne bol splnomocneným zástupcom v
64 spoločnostiach, z čoho vyplýva predpoklad výkonu viacerých daňových kontrol súbežne. Žalobca
si svoju dôkaznú povinnosť počas daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobie nesplnil, ani
nevyužil svoje práva, pričom zamestnanci správcu dane mu počas výkonu daňovej kontroly vytvorili
dostatočný časový priestor, o čom svedčia aj prijaté závery pri ústnych pojednávaniach (zápisnice o

ústnych pojednávaniach zo dňa 24.04.2009, 04.05.2009), ako aj výzvy na predloženie zapožičania
dokladov zo dňa 28.07.2009, na ktoré žalobca nereagoval.

Odvolací orgán reagoval na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávnej aplikácie ustanovenia
§ 71 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v súvislosti s uskutočnenými zdaniteľnými obchodmi (daň na

výstupe). Žalobca v tejto súvislosti poukázal na článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty a na rozhodnutie ESD C-454/98. Odvolací orgán uviedol, že článok
206 citovanej smernice, v zmysle ktorého daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie
túto daň na faktúre, bol premietnutý do ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o dani z pridanej hodnoty.
Napriek skutočnosti, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období vystavil odberateľské faktúry,

správca dane dospel k záveru, že hoci zdaniteľné obchody týkajúce sa predaja drevených plotov,
guľatiny, sena a ostatných komodít neboli reálne uskutočnené, je žalobca v zmysle § 71 ods. 6
citovaného zákona povinný daň z pridanej hodnoty uvedenú na predmetných faktúrach odviesť do
štátneho rozpočtu SR. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia nebola v rozpore s rozhodnutím ESD
C-454/98 (Schmeink&Strobel). Ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o dani z pridanej hodnoty hovorí o

faktúre, alebo o inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža
skutočnosť. Žalobca vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj tovaru, na ktorých uviedol
daň z pridanej hodnoty, a preto bol povinný daň uvedenú na predmetných faktúrach odviesť. V danom
prípade,akbolivyhotovenéfaktúry,naktorýchjeuvedenádaňzpridanejhodnoty,niejemožnézohľadniť
skutočnosť, že daň nemala byť odvedená. Žalobca mal právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o

DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie.

Odvolací orgán zaujal stanovisko k ďalším námietkam týkajúcich sa jednotlivých skutkových zistení
správcu dane. Správca dane zistil, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne
medzi spoločnosťami, ktoré boli personálne prepojené osobou konateľa - L. F., ktorý potvrdzoval všetky

dodávky tovaru za odberateľov aj dodávateľov, realizoval platby v hotovosti za dodávateľa i odberateľa.
Tovardeklarovanýnafaktúrach boluskladnenývjednomsklade,neopustilskladyspoločnosti-meniliba
vlastníka - z jednej spoločnosti, kde bol konateľom L. F. do ďalšej spoločnosti, kde bol tiež konateľom.
Žalobca nemá žiadnych vlastných zamestnancov, v jeho účtovníctve nie sú zaevidované žiadne režijné
náklady za dodávky elektrickej energie, vodného, stočného, spotrebu ostatných neskladovateľných

dodávok. Všetky tieto zistenia vyplývajúce z kontrol v jednotlivých spoločnostiach spochybňujú reálne
dodanie tovaru tak, ako to deklarujú predmetné dodávateľské a odberateľské faktúry.

Odvolací orgán reagoval na odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej nepredložením dokladov na
základe výziev správcu dane ešte nezbavuje správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre

správne určenie dane. K tomu odvolací orgán uviedol, že povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať
a zisťovať skutočnosti, ktoré by kontrolovaný daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania
dane, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky kontrolovaného daňového subjektu preveriť a
umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nárokov dôkazmi. Dôkazné bremeno v zmysle §29 ods. 8 je na daňovom subjekte. Aj keď dokazovanie v zmysle § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992
Zb. vedie správca dane, dôkazné bremeno, t. j. povinnosť preukázať v citovanom ustanovení zákona
zakotvenépredpoklady,jenadaňovomsubjekte.Vprípade,ženiektoréskutočnostikontrolovanýdaňový

subjekt nepreukáže, nesie z toho dôsledky. Kontrolovaný daňový subjekt je povinný svoje nároky
vyplývajúce zo spočítania dane preukázať relevantnými dôkazmi. Ak kontrolovaný daňový subjekt
nepredloží požadované dôkazy, t. j. neunesie svoje dôkazné bremeno, má správca dane právo daň
vymerať podľa dôkazov, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti kontrolovaného
daňového subjektu.

Žalobca v odvolaní namietal záver správcu dane, že nebol vytvorený predpoklad jeho ekonomickej
činnosti. L. F. viackrát ozrejmil, ako sa realizujú obchody v spoločnostiach prepojených prostredníctvom
jeho osoby. K týmto námietkam odvolací orgán uviedol, že namietané zistenia správcu dane
(neexistencia zamestnancov, majetku, dopravných prostriedkov, skladovacie a prevádzkové priestory,
úhrady vykonávané v hotovosti sám sebe, fakturácia sám sebe, tovar neopúšťa sklad, mení len majiteľa,

v účtovníctve nie sú zaevidované režijné náklady) spochybňujú reálne uskutočnenie deklarovaných
zdaniteľných obchodov, a teda reálne uskutočňovanie ekonomickej činnosti. Žalobcom deklarované
zdaniteľné obchody sa uskutočňovali v reťazci spoločnosti personálne prepojených osobou L. F.,
ktorý riadil tieto spoločnosti, vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti spojené s obchodno-
ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, t. j. potvrdzoval všetky dodávky

tovaru za dodávateľov i odberateľov, určoval cenu dodávok, formy dodávok, realizoval platby v hotovosti
za dodávateľa i odberateľa. Reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobca preukazoval iba
dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi, ktoré sám vystavoval za odberateľa aj dodávateľa.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo dňa

02.09.2011 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie žalovaného je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nezodpovedá ustanoveniu § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods.
6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje len popis obsahu pôvodného rozhodnutia
správcu dane, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, či správca dane postupoval v danom
prípade v súlade so zákonom, pričom žalovaný bez výhrad prijal úvahy správcu dane bez toho, aby

sa ako odvolací orgán riadne vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Namietal, že správca dane
na doklady predložené žalobcom neprihliadol, náležite ich nevyhodnotil a naopak sústavne vyzýval
žalobcu na predkladanie nových dôkazov. Zároveň nedostatočne zistil skutkový stav. Nepriznanie
nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných obchodov v prípade nákupu drevených
plotov od dodávateľa BRSC, s.r.o. správca dane odôvodnil nezrovnalosťami v druhotných účtovných

dokladov žalobcu (najmä skladové karty, ktoré tvoria len druhotnú a nepovinnú dokumentáciu) ako
aj skutočnosťou, že podľa jeho tvrdenia nebolo riadne preukázané vykonanie fakturovaných prác pre
dodávateľa spoločnosťou JOMADO, s.r.o. Správca dane po zistení, že prevažná väčšina spoločností
personálne prepojených L. F. ako spoločníkom a bývalým konateľom týchto spoločností, nemala
zamestnancov, majetok, dopravné prostriedky, skladové a prevádzkové priestory, bez ďalšieho prijal

záver o tom, že v týchto spoločnostiach nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu,
ako to bolo spoločnosťami deklarované v podávaných daňových priznaniach, a preto ani žalobca
nevykonával reálnu ekonomickú činnosť. S poukázaním na článok 2 ods. 3 Ústavy SR žalobca uviedol,
že vzhľadom na to, že tieto spoločnosti boli personálne prepojené osobou spoločníka, resp. bývalého
konateľa, tento konal výlučne v rámci svojich zákonných oprávnení tým, že platby uskutočňoval v

hotovosti, zmluvy uzatváral ústne ako aj tým, že zamestnancov, dopravné prostriedky, či prevádzkové
priestory sústreďoval do jednej spoločnosti v záujme rýchlejšieho napĺňania podnikateľského plánu,
pričom povinnosť fakturovať dopravu, či poskytnuté služby medzi jednotlivými spoločnosťami nevyplýva
z nejakého právneho predpisu. Konštatoval, že pri vykonávaní podnikateľskej činnosti v takom veľkom
rozsahu, ako bola uskutočňovaná subjektmi personálne prepojených L. F., nie je vylúčená možnosť

vzniku drobných nedostatkov, ale tieto nedostatky mali byť riešené uložením sankcie podľa osobitných
predpisov a nie nepriznaním nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. V tomto prípade má
žalobca odôvodnené podozrenie, že zo strany správcu dane bolo jediným cieľom nepriznanie nároku
na odpočítanie dane a následné nezákonné dodanenie žalobcu.

Žalobca ďalej namietal porušenie jednej zo základných zásad daňového konania, a to zásady
dvojstupňovosti konania. Vzhľadom na skutočnosť, že v septembri 2009 sa súbežne u daňových
subjektov prepojených osobou L. F. vykonávalo viac ako tristo kontrol, je nepochybné, že riaditeľ
správcu dane vzhľadom na svoje osobnostné a personálne možnosti nebol objektívne ani schopnýrozhodovať o začatí týchto kontrol a len formálne podpisoval oznámenia alebo upovedomenia o ich
začatí. Vzniklo tu teda dôvodné podozrenie, že začatie, formu, spôsob a priebeh výkonu daňových
kontrol v týchto spoločnostiach od začiatku plánovalo, riadilo, zabezpečovalo Daňové riaditeľstvo SR.

Žalobca ďalej namietal postup Daňového riaditeľstva SR pri koordinácii daňových kontrol vykonávaných
spoločnostiach personálne prepojených osobou L. F.. Namietal, že Daňové riaditeľstvo SR zasielalo
správcovi dane vzorové protokoly a zamestnanci správcu dane vykonávajúci kontroly si plne osvojili
skutočnosti vyplývajúce z týchto protokolov. Tým podľa žalobcu Daňové riaditeľstvo SR prekročilo svoje
kompetencie, pretože ustanovenie § 3 ods. 5 písm. a/, ods. 6 písm. g/ zákona č. 150/2001 Z. z. ho

neoprávňujú riadiť a unifikovať kontroly vykonávané daňovými úradmi.

Ďalej namietal, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere vyhodnotil plnenia voči odberateľovi
žalobcu z rovnakých dôvodov ako prijaté obchody tak, že neboli reálne uskutočnené a boli vyhotovené
faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva, pričom s poukázaním na ustanovenie § 71
ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. ponechal daň na výstupe. Ak aj správca dane považoval dodavky za

fiktívne, potom sa mal žalovaný v rozhodnutí o odvolaní vyporiadať s námietkou žalobcu, že z rozsudku
ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a
z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods. 6 zákona č.
222/2004 Z. z. Správca dane a žalovaný teda v týchto prípadoch postupovali tak, že na jednej strane
pre účely dane z pridanej hodnoty tvrdili, že zdaniteľné obchody neboli reálne vykonané, ale na druhej

strane pre účely dane z príjmov išlo podľa ich posúdenia o reálny predaj tovaru a výnosy z tohto predaja
majetku.

Namietal aj porušenie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu
podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR v súvislosti s paralelným výkonom daňových kontrol u obchodných

spoločností personálne prepojených L. F.. Zákonnou povinnosťou daňových orgánov v tomto prípade
bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva splniť svoju dôkaznú povinnosť. Postupom
daňových orgánov sa však vytvoril stav, ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne
nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru zaťažiť žalobcu a spoločnosti
personálne prepojené L. F. boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní a ústnych pojednávaní, kde daňové

orgány vyžadovali účasť L.I. F. ako osoby nezastupiteľnej a od neho vyžadovali tisícky odpovedí bez
reálnej výpovednej hodnoty. Do situácie ukracujúcej práva žalobcu sa nedostal sám tým, že založil
viac obchodných spoločností, ale táto protiprávna situácia bola zavinená postupom správcu dane a
žalovaného, čo je v rozpore s § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR.

Namietal, že daňovú kontrolu u neho za predmetné zdaňovacie obdobie vykonávali zamestnanci, ktorí
neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu A. - správcu dane. Túto námietku
uplatňoval v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, pričom poukazoval na nález Ústavného
súdu SR II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009, v zmysle ktorého miestne príslušný správca dane
vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov, t. j. totožnosť správcu dane

pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totožnosťou jeho zamestnancov. Zamestnanci
miestne príslušného správcu dane neboli z daňového konania vylúčení, preto nebol dôvod, aby bola
predmetná kontrola vykonávaná zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení u
Daňového úradu A.. Týmto postupom správcu dane došlo k porušeniu ustanovenia § 3 a § 24 zákona
č. 511/1992 Zb., v dôsledku čoho je tento postup protizákonný. Žalovaný sa s týmito námietkami

dostatočne nevyporiadal, iba konštatoval, že úkony boli vykonávané „pod hlavičkou“ a „v mene“ miestne
príslušného správcu dane. Podľa žalobcu jediným spôsobom podľa platnej právnej úpravy, ako mohol
správca dane dosiahnuť legitímne vykonanie kontroly zamestnancami organizačne pričlenenými k
miestne nepríslušnému správcovi dane, bolo delegovanie miestnej príslušnosti v zmysle § 4 zákona
č. 511/1992 Zb., či už z dôvodu vylúčenia všetkých zamestnancov miestne príslušného správcu dane

alebo z dôvodu hospodárnosti (resp. z dôvodu, že miestne príslušný správca nedisponoval dostatočným
personálnym obsadením), a to ešte pred začatím daňovej kontroly. Pre takýto postup sa však vyžaduje
vydanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR a jeho riadne doručenie daňovému subjektu. Právnu
argumentáciu citovaného nálezu Ústavného súdu SR si osvojil aj Krajský súd v Košiciach, napr.
v rozsudku č. k. 6S/16346/2010-25 zo dňa 09.09.2010. Podľa žalobcu, ak daňová kontrola bola

vykonávaná v rozpore s § 3 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., teda v rozpore s ustanovením o miestnej
príslušnosti, sú všetky právne akty vydané v rozpore s týmto ustanovením a všetky úkony vykonávané
miestne nepríslušným daňovým úradom nezákonné. Protokol o daňovej kontrole z takto realizovanejdaňovej kontroly nemôže zakladať povinnosti pre kontrolovaný subjekt a nemôže byť právnym aktom,
ak je založený na protiprávnom postupe.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca má za to, že v zmysle § 250j ods. 2 O.s.p. došlo k naplneniu
dôvodov uvedených v § 250 ods. 2 písm. a), c), d), e) O.s.p a preto navrhol aby konajúci súd zrušil
napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 12.01.2012 navrhol žalobu zamietnuť z dôvodov uvedených v

napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že jeho rozhodnutie zodpovedá zákonným požiadavkám podľa § 30
ods. 1, 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Odôvodnenie obsahovalo všetky úkony, opis všetkých
skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a
použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa vo veci rozhodovalo a vyporiadanie sa s námietkami
odvolania.

Žalovanýnesúhlasilsožalobnounámietkou,vzmyslektorejsprávcadaneneprihliadolaaninevyhodnotil
doklady predložené žalobcom (žalobca nesúhlasil so záverom, že v spoločnostiach personálne
prepojenýchosobouL.F.nebolvytvorenýpredpokladichekonomickejčinnosti).Zhodnotenímpoznatkov
získaných v súvislosti s daňovými kontrolami vykonávanými v spoločnostiach, ktoré riadi jediná osoba -
L. F. vyplýva, že tovar sa pohybuje v reťazci fyzickej osoby - podnikateľ L. F. a spoločnosti prepojených

osobou L. F., ktorý je v postavení konateľa a spoločníka. Nespornou skutočnosťou je, že L. F. je
konateľom a spoločníkom desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako
platiteľa dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody a v týchto spoločnostiach vykonával aj všetky
činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. V
rámci daňovej kontroly bolo povinnosťou žalobcu vysvetliť samotnú existenciu a pohyb tovaru drevených

plotov fakturovaných od dodávateľa BRSC, s.r.o., predložiť dôkazné prostriedky k týmto tvrdeniam. Túto
povinnosť si žalobca nesplnil. Počas daňovej kontroly sám a ani po výzvach správcu dane nepreukázal
skutočnosti, ktoré by potvrdili deklarované plnenia.

Dôvodom neuznania odpočítania dane zo sporných dodávateľských faktúr bola teda skutočnosť, že

žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných
obchodov. Žalobca súčasne porušil zákonnú povinnosť uvedenú v ustanovení § 51 ods. 1 písm. a)
zákona č. 222/2004 Z. z., keď nepredložil ku daňovej kontrole faktúry od platiteľa - dodávateľa MAJÁK,
s.r.o. Trhovište, napriek tomu, že si z týchto dokladov neoprávnene uplatnil odpočítanie dane z pridanej
hodnoty.

Žalovaný ďalej uviedol, že nespochybnil skutočnosť, že ustanovenia Obchodného zákonníka umožňujú
L. F. založiť viacero spoločností. Z ustanovenia § 19a ods. 1 a § 20 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka
vyplýva, že právne úkony L. F. ako štatutárneho orgánu, prípadne splnomocneného zástupcu, sú
právnymi úkonmi jednotlivých spoločností ako právnických osôb. L. F. je konateľom a spoločníkom

desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako u platiteľa dane z pridanej
hodnoty zdaniteľné obchody. Podľa jeho vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností
nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať
dôkazné prostriedky ku kontrole. Takéto konanie žalobcu preukazuje, že v reťazci vzájomne prepojených
spoločností nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti ako to deklaroval žalobca. Deklarované

zdaniteľné obchody sa javia ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom. Hlavným
cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov sa javí deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody
s cieľom odčerpať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov. Teda
cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. K námietke nerešpektovania
dvojstupňovosti konania uviedol, že daň na základe výsledkov daňovej kontroly bola vyrubená miestne

príslušným správcom dane, pričom o odvolaní žalobcu rozhodol odvolací orgán - Daňové riaditeľstvo
SR. K námietke týkajúcej sa „koordinácie“ daňových kontrol v obchodných spoločnostiach prepojených
prostredníctvom osoby L. F. uviedol, že účel daňovej kontroly ako aj obsahové náležitosti protokolu o
daňovej kontrole sú upravené v ustanovení § 15 zákona č. 511/1992 Zb. Samotný vnútorný proces
spracovania protokolu o daňovej kontrole nie je legislatívne upravený. Protokol je vo vyrubovacom

konaní podkladom pre vyrubenie dane.

Na námietku týkajúcu sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH vo vzťahu k
plneniam žalobcu voči odberateľom a na námietku nerešpektovania princípu proporcionality reagovalprávnou argumentáciou totožnou s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že prioritnou úlohou
orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane,
za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúce jednotlivé druhy dane,

tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu. V prípade nároku na vrátenie dane je oprávnenie daňových
orgánov tieto nároky pred ich vrátením preveriť. Daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie obdobie
január 2008 trvala od 24.04.2009 do 16.04.2010, t. j. necelých 12 mesiacov, teda trvala dobu nevyhnutne
potrebnú pre zistenie všetkých skutočností pre správne určenie dane. Žalobcovi počas daňovej kontroly
bol daný dostatočný priestor na predkladanie dôkazov a vyjadrení, čo sám ani po výzvach správcu

dane dostatočne nevyužil. Skutočnosť, že L. F. je fyzickou osobou - podnikateľom a je aj spoločníkom
a konateľom viacerých spoločností, v ktorých podľa žalobca prebiehajú daňové kontroly, sama o sebe
nie je dôvodom na tvrdenie, že správca dane vytvoril stav, ktorý žalobcu neprimerane zaťažil, podstatne
ju znevýhodnil oproti daňovým orgánom. Pokiaľ žalobca uplatnil v daňovom priznaní za zdaňovacie
obdobie január 2008 nárok na nadmerný odpočet, bolo to dôvodom, aby správca dane vykonal
daňovú kontrolu a uplatnený odpočet dane pred vrátením skontroloval. Toto oprávnenie správcu dane

nemôže byť obmedzením ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných samostatných
daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby L. F.. Každý daňový subjekt pri výkone svojej
podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol na jednotlivých druhoch
daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná vykonávať svoju
podnikateľskú činnosť.

Neakceptoval žalobnú námietku, v zmysle ktorej daňová kontrola za príslušné zdaňovacie obdobie
bola vykonaná nezákonným spôsobom, pretože ju realizovali zamestnanci, ktorí neboli organizačne
začlenení ako zamestnanci Daňového úradu A. - príslušného správcu dane. Uviedol, že daňová kontrola
u žalobcu bola začatá dňom 24.04.2009 a ukončená dňa 16.04.2010, pričom všetky úkony počas

daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového úradu A., t. j. úkony týkajúce sa začatia,
priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane.

V závere vyjadrenia žalovaný uviedol, že má za to, že skutočnosti uvedené v napadnutom
rozhodnutí, v dodatočnom platobnom výmere správcu dane, ako aj v tomto vyjadrení spochybňujú

reálne uskutočnenie žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov. V danom prípade išlo o
reťazec viacerých spoločností deklarujúcich umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania
finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a to formou z nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom
deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. Deklarované zdaniteľné obchody neboli
vytvorené za ekonomickým účelom. Tieto závery vyplývajú aj z rozsudkov Súdneho dvora vo veci

C-255/02 (prípad Halifax), vo veci C-110/99 (prípad Emsland-Stärke) ako aj z rozsudku Najvyššieho
súdu ČR č. Afs 61/2008 z 27.11.2008, v zmysle ktorých za dodanie tovaru nemožno považovať umele
vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie
je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočet dane. Právo nárokované platiteľom dane by malo
byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie, než práve

získanie nároku na odpočet dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých
obchodných podmienok, absentujú akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom
získania výhod upravených zákonom, ktoré nemožno považovať inak ako za zneužitie objektívneho
daňového práva.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. na nariadenom pojednávaní po oboznámení sa so žalobou,
písomnom vyjadrení žalovaného a s administratívnym spisom žalovaného, ako aj správneho orgánu
prvého stupňa jednomyseľne dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

V podanom daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2008 si žaloba

uplatnil odpočítanie dane podľa § 51 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. v sume 7 571 557,- Sk. Súčasne
v daňovom priznaní vykázal vlastnú daňovú povinnosť v sume 7 301 852,- Sk. Žalobca si tak uplatnil
nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 269 705,- Sk.

Súčasťou administratívnych spisov sú zápisnice o ústnych pojednávaniach, výkazy o príjmoch a

výdavkoch, resp. o majetku a záväzkoch za rok 2008 a výzvy na predloženie dokladov, ktorých obsah
korešpondujezozisteniamiuvedenýmisprávcomdanevdodatočnom platobnomvýmereohľadnetýchto
dôkazov.Do zápisnice o ústnom pojednávaní, č. 740/320/31836/2009/Ber. zo dňa 28.10.2009 žalobca uviedol, že
jeho hlavnou podnikateľskou činnosťou je kúpa a predaj, prvovýroba poľnohospodárskych produktov na
prenajatých pozemkoch od NAFT SM Gastro, s.r.o., za služby je platené v naturáliách. Žalobca nemá

žiadnych zamestnancov nevlastní žiadnu pôdu, ani budovy. O nákupe PHM neúčtuje, nevystavuje ani
faktúry za výkony vykonávané motorovými vozidlami a strojmi. Produkciu sena, slamy, siláže, šrotu
a kukurice v strukoch fakturovaných spoločnostiam AGROTRŇA, s.r.o. a AGROBARA, s.r.o. získal
vlastnou produkciou.

Do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 740/320/6245/2010/Ber. zo dňa 10.03.2010 na otázku, či vie
predložiť zmluvy o nájme nebytových priestorov, skladovacích priestorov, zmluvy o prenájme pozemku
a poľnohospodárskej pôdy, ktoré využíva na pestovanie poľnohospodárskych produktov, žalobca
uviedol, že v roku 2008 boli uzavreté zmluvy s DREVO SK, s.r.o., BARAVIN, s.r.o. a NAFT SM
Gastro, s.r.o., pričom prenájom ďalších priestorov uskutočňoval na základe ústnych dohôd. Režijné
náklady neboli fakturované, lebo sa o nich neúčtuje. Pozemky, z ktorých získava poľnohospodársku

produkciu (seno, slama, siláž, kukurica) nie sú v jeho vlastníctve, ani vo vlastníctve iných firiem, kde je
konateľom. Pozemky sú vo vlastníctve iných firiem a užívateľom pozemkov, ktoré poberajú dotácie od
štátu na obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy sú AGROZORAN, s.r.o., AGROREAL, s.r.o.. Tieto
pozemky užíva na základe ústnej dohody s užívateľmi pozemkov. Sčasti poľnohospodárske produkty
pestuje na pozemkoch prenajatých od BARAVIN, s.r.o., NAFT SM Gastro, s.r.o., GALAFRUIT, s.r.o.

na základe ústnych dohôd. Všetky práce spojené s produkciou a spracovaním poľnohospodárskej
produkcie vykonávajú zamestnanci JOMADO, s.r.o., práce za denné výkony zamestnancov nie sú
fakturované. Písomnú dohodu so spoločnosťou BRSC, s.r.o. neuzavrel, pretože je súčasne konateľom
tejto spoločnosti. K preprave tovaru - drevených plotov, ktoré nakupoval od spoločnosti BRSC, s.r.o.
nedošlo, tovar bol preložený zo skladovacieho priestoru firmy BRSC, s.r.o. do jeho skladových priestorov

v P. M. Q. Č.. XXX mechanizmom MANITOU, ktorý je vo vlastníctve NAFT SM Gastro, s.r.o..

Podľa§49ods.1zákonač.222/2004Z.z.právoodpočítaťdaňztovarualebozoslužbyvznikáplatiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť .

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.).

V zmysle § 71 ods. 1, 6 zákona č. 222/2004 Z. z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku
pre zdaniteľnú osobou a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný
vyhotoviť faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je
povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Z. z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s
daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkoch daňovou kontrolou zamestnanec

správcudanezisťujealebopreverujezákladdanealeboinéskutočnostirozhodujúcepresprávneurčenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly
vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkoch kontrolovaný daňový subjekt je vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane povinný predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné
prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa ods. 10 druhej vety.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkoch daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých

sa rozhodovalo.

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane
z pridanej hodnoty v zdaňovacom období január 2008 v celkovej sume 7 571 557,- Sk na základe
už uvedených troch dodávateľských faktúr od dodávateľa BRSC, s.r.o.. Takisto v súlade so zákonom

správca dane ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal ako vlastnú daňovú povinnosť,
ktorú je žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty povinný odviesť vo výške uvedenej v podanom
daňovom priznaní za už uvedené zdaňovacie obdobie.

Zároveň má súd za to, že žalobca porušil ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49
zákona č. 222/2004 Z. z., keď ku predmetnej daňovej kontrole nepredložil doklady respektíve faktúry

č. XXXXXX; Č.. XXXXX J. Č.. XXXXX od spoločnosti MAJÁK spol. s r.o., A.. V zmysle uvedeného §
51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. môže platiteľ uplatniť právo na odpočítanie dane len v
prípade, že má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona č. 22/2004 Z. z.. Uvedené doklady od
spoločnosti MAJÁK, s.r.o. žalobca len uviedol v záznamoch DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie
január 2008, pričom si z nich uplatnil odpočítanie dane v celkovej sume 235 499,- Sk, avšak k daňovej

kontrole tieto doklady nepredložil. Na základe uvedených skutočností správca dane postupoval správne
ak žalobcovi neuznal odpočítanie dane v sume 235 499,- Sk, nakoľko žalobca ako kontrolovaný daňový
subjekt nemal v rámci daňovej kontroly faktúry vyhotovené platiteľom MAJÁK, s.r.o..

Uskutočnený nákup drevených plotov (v množstve 300 kusov, 510 kusov a 1 057 kusov) žalobca

preukazovalibadodávateľskýmifaktúramiapokladničnýmidokladmi(výdavkovéapríjmovépokladničné
doklady), pričom všetky faktúry ako aj pokladničné doklady vystavoval p. L. F. buď ako fyzická osoba
- podnikateľ, ako aj konateľ dodávateľa BRSC, s.r.o.. Aj podľa názoru súdu posudzované plnenie
nesledovalo skutočný obchodný účel a bolo len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných
prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt bol v rámci daňovej

kontroly povinný preukázať splnenie zákonných predpokladov pre vznik nároku na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty. Táto povinnosť, t. j. dôkazné bremeno vyplýva pre žalobcu z ustanovenia § 29 ods. 8
zákonač.511/1992Zb..Vprípade,akžalobcaneuniesolsvojedôkaznébremeno,t.j.nepredložildôkazy,
ktorými by preukázal splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane z pridanej
hodnoty, správcovi dane svedčilo právo vymerať mu daň podľa dôkazov, ktoré mal k dispozícii alebo si

ich zaobstaral bez súčinnosti žalobcu.

Súd hodnotí všetky v žalobe uvedené námietky ako nedôvodné. Žalobca tvrdil, že rozhodnutie
žalovanéhoneobsahujedostatokdôvodov,jenepreskúmateľnéanezodpovedápožiadavkámuvedeným
v § 30 ods. 1, 3, § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.. Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie

skutkového stavu zistené vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia
vyhodnocoval z pohľadu žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V
dôvodoch svojho rozhodnutia sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho
rozhodnutia, zdôvodnil, akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii

relevantnej právnej úpravy.

Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že správca dane na ním predložené doklady neprihliadol,
nevyhodnotil ich, ale naopak vyzýval ho na predloženie nových dôkazov. Žalobca na preukázanie
zdaniteľných plnení predložil iba faktúry a príjmové a výdavkové pokladničné doklady. Preto bol plne

legitímny postup správcu dane, ktorý opakovane vyzýval žalobcu na preukázanie ním deklarovaných
zdaniteľných obchodov. Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie žalobcu, podľa ktorého v prípade nákupu
drevených plotov od dodávateľa BRSC, s.r.o. nebol žalobcovi priznaný nárok na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty z dôvodu nezrovnalosti druhotných účtovných dokladov u žalobcu (skladové karty
a iné). Správca dane v dodatočnom platobnom výmere konštatovaním rozporu medzi skladovou

evidenciou drevených plotov žalobcu za rok 2008 a výkazom o majetku a záväzkov k 31.12.2008
konštatoval nezrovnalosti, ktoré spochybňujú reálnosť uskutočnenia sporných zdaniteľných plnení.
Dôvodomnepriznania nárokužalobcovinaodpočetdanezpridanejhodnotybolaskutočnosť,žežalobca
nepreukázal ich uskutočnenie. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ktorési žalobca uplatnil z dokladov od dodávateľa MAJÁK s.r.o, bola dôvodom na toto nepriznanie skutočnosť,
že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nemal a nepredložil faktúry vyhotovené platiteľom -
dodávateľom MAJÁK, s.r.o. v rámci predmetnej daňovej kontroly, čím porušil ustanovenie § 51 ods. 1

písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z..

Konštatovanie správcu dane ako aj žalovaného o tom, že u žalobcu nebol vytvorený predpoklad
ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to deklaroval v podanom daňovom priznaní, v dôsledku čoho
žalobca ani nevykonával reálnu ekonomickú činnosť, je v súlade so zisteniami správcu dane. Žalobca

nezamestnávalžiadnychzamestnancov,nevlastnilžiadenhnuteľnýalebonehnuteľnýmajetok,dopravné
prostriedky, neúčtoval žiadne režijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou. Tvrdenie žalobcu,
že všetky výkony u neho ako fyzickej osoby podnikateľa, resp. v obchodných spoločnostiach, v
ktorých bol konateľom a spoločníkom vykonávali výlučne zamestnanci jednej obchodnej spoločnosti bez
preukázania tohto tvrdenia nepostačujú pre záver, že žalobca reálne vykonával ekonomickú činnosť.

Žalobca v žalobe namietal postup žalovaného, ktorý v súvislosti so začatím, spôsobom a priebehu
výkonu daňových kontrol spoločností personálne prepojených L. F. došlo k porušeniu zásady
dvojstupňovosti konania. Ďalej namietal prekročenie kompetencií žalovaného formou priamych zásahov
do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených prostredníctvom osoby L. F. a koordinácie týchto
daňových kontrol.

K týmto námietkam súd uvádza nasledujúce:

V náleze Ústavného súdu SR č. k. I/ ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008 sa konštatuje, že „daňová
kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa

uskutočňuje v rámci daňového konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom
správcu dane“. Obsahové náležitosti protokolu o daňovej kontrole stanovuje § 15 ods. 1 zákona č.
511/1992 Zb.. Vnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole však legislatívne nie je
upravený. Pre použitie protokolu o daňovej kontrole ako podkladu pre vydanie rozhodnutia správcom
dane je rozhodujúce, či daňová kontrola bola realizovaná v súlade so zákonom, či skutkové zistenia

obsiahnuté v protokole postačujú pre vydanie rozhodnutia správcom dane. Preto žalobcom tvrdené
nelegitímne zásahy Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených
prostredníctvom L. F. nemôžu predstavovať porušenie článku 2 ods. 2 Ústavy SR.

Za zákonný považuje súd postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ išlo o žalobcom

tvrdenézdaniteľnéobchodytýkajúcesapredajadrevenýchplotov,motorovejnafty,guľatiny,sena,slamy,
siláže, šrotu, kukurice, drevených oblín, jablčných debien a strojov - obilných kombajnov a žacieho
stroja, hoci tieto podľa zistení správcu dane neboli reálne uskutočnené a žalobcovi tak nevznikla daňová
povinnosť z titulu dodania tovaru. Uvedený postup správcu dane bol v súlade s ustanovením § 71 ods.
6 zákona č. 222/2004 Z. z., ktorého obsahom je premietnutie článku 203 Smernice Rady 2006/112/

ES o spoločnom systéme daní z pridanej hodnoty („daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá
uvedie túto daň na faktúre“). Žalobca vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj uvedených
komodít, na ktorých uviedol daň z pridanej hodnoty, a preto bol povinný v zmysle ustanovenia § 71 ods.
6 zákona o DPH daň uvedenú v predmetných faktúrach odviesť do štátneho rozpočtu SR. Ak žalobca
vystavil faktúry len formálne a k dodaniu deklarovaných tovarov nedošlo, mal právo postupovať podľa

§ 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné
zdaňovacie obdobie.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol si splniť svoju dôkaznú povinnosť, ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2 zákona

č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol L. F., vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť
požiadavky zamestnancov správcu dane, svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V
dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že

týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení §
2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ktorá patrí medzi zákonné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.
1 Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným
štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods. 2 Charty základných práv EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú

základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;

prostriedky, ktoré štát použije smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim
prostriedkom.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL.ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho

existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ bol súčasne spoločníkom a
konateľomniekoľkodesiatokobchodnýchspoločností,ktoréuskutočňujúmedzisebouakoplatiteliadane

z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. L. F. - žalobca súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky
činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností.
Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku
všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme

najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných spoločností, nemohol
byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v
iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť postupu správcu

dane len z dôvodu, že bol nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových
subjektov - obchodných spoločností, ktoré sú prepojené jeho osobou. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť
súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto personálne prepojených osobou
žalobcu žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné
preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých žalobca bol konateľom.

Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t. j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú
obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorých je žalobca konateľom, sa tovar
do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných
spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom)
sledovaným štátom (správcom dane) bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného

odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo
potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v
reťazciobchodnýchspoločnostípersonálneprepojenýchosoboužalobcu,niesamostatnýmiizolovanými
daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností. Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom
ďalších obchodných spoločností, si musel byť vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom
daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane
realizujú svoje zákonné oprávnenie.Nemožno preto akceptovať námietku žalobcu týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných
daňových kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol žalobca. Veľkému počtu
spoločností personálne a majetkovo prepojených jeho osobou musel zodpovedať aj počet daňových

kontrol.

Je nesporné, že žalobca založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj dodatočného platobného výmeru
správcu dane v dôsledku toho, že predmetnú kontrolu dane z pridanej hodnoty u žalobcu aj
za zdaňovacie obdobie január 2008 vykonali zamestnanci správcu dane, ktorí neboli organizačne
začlenení ako zamestnanci miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu A.. Žalobca toto
tvrdenie odôvodnil nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10.12.2009. Uviedol, že

právne závery vyplývajúce z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR krajský súd vo svojej doterajšej
rozhodovacej praxi akceptoval.

Krajský súd pri posudzovaní tejto žalobnej námietky vychádza zo zmeny rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR prezentovanej jeho rozsudkami č. k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012, 4Sžf/8/2012

zo dňa 26.06.2012 a č. k. 4Sžf/15/2012 zo dňa 26.06.2012.

Najvyšší súd SR v rozsudku č. k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012 uviedol:

„Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny Najvyšší súd SR dáva

do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 159/2011 - 19 z 13.04.2011,
ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/101/2010
z 27.10.2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd SR zmenil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5S/54/2005 z 25.02.2006 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného
Daňového riaditeľstva SR č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27.06.2005 a vrátil vec žalovanému na

ďalšie konanie a rozhodnutie...

Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu SR obsiahnutý
v preskúmavanom rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010:

V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane
- Daňového úradu B. F.., podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov.
Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa
daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa
zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového

úradu U. X výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým
zamestnancom Daňového úradu B.Š. F.. (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom
prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor

Ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu
B. F.., nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a
poplatkoch. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec

bol realizovaný, ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie a tým aj ich právny
základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z.
o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda
subjektom s plnou právnou subjektivitou, zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou
nedisponujú,potomjelogické,ževoblastištátnozamestnaneckýchvzťahovivzťahovpracovnoprávnych

je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci
vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet
riaditeľa Daňového úradu K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z
Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať,a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne príslušného
správcu dane. ...

Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27.09.2006 vychádzal okrem
iného zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly zamestnancov Daňového úradu U. X došlo
pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým
konaním. Vychádzal zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo
z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach

daňového subjektu - § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodujúcom období). ...

Právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010 ohľadne
zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny ústavný súd
SR vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13.04.2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že
predmetný názor Najvyššieho súdu SR nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam

vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne
príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako
zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného

správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva SR ako spoločne nadriadeného
orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom SR
v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-28 zo 04.06.2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25.11.2008, č. k. II. ÚS
137/10-28 z 24.03.2010 a č. k. II. ÚS 159/11-19 z 13.04.2011 považovaný za ústavne akceptovateľný,
nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly Ústavný súd SR nevyslovil namietané
porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne SR a na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy SR podľa článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

Vtomtoohľadeasprihliadnutímnaosobitéokolnostikonkrétnehoprípadumožnopovažovaťjudikovanie
právneho názoru vyplývajúce z nálezu ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10.12.2009 za
ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR“.

V tejto súvislosti krajský súd dodáva, že pri zmene rozhodovacej praxe súdov je potrebné postupovať

tak, aby nebol porušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a súčasne nedochádzalo k
porušeniu princípu právnej istoty. Zmena rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR bola vyvolaná
ďalšími rozhodnutiami Ústavného súdu SR, v ktorých bolo namietané porušenie článku 46 ods. 1,
2 Ústavy SR v súvislosti s výkonom daňovej kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí neboli
organizačne začlenení k miestne príslušnému správcovi dane. Právne závery Najvyššieho súdu SR

vyplývajúceho z jeho citovaných rozsudkov si krajský súd v plnom rozsahu osvojuje, čím mení svoju
doterajšiu rozhodovaciu prax, na ktorú poukázal žalobca v žalobe. Krajský súd má za to, že s
prihliadnutím na zmenu svojej rozhodovacej praxe nedochádza k porušeniu princípu predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí, resp. porušeniu princípu právnej istoty.

Záverom súd poznamenáva, že nesplnenie povinnosti žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu
v zmysle § 15 ods. 6 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb. (povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly
všetky dôkazné prostriedky preukazujúce tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné
ospravedlniť a tolerovať s poukázaním na neplnenie si povinností zo strany advokátskej kancelárie,
ktorú žalobca poveril svojim zastupovaním v daňovom konaní (AK Kolesár a partneri, s.r.o., Púpavová

č.61, Bratislava, po smrti štatutárneho zástupcu a spoločníka splnomocnenca neodovzdala žalobcovi
všetky podklady). Vzťah medzi zástupcom - advokátskou kanceláriou a zastúpeným (žalobcom) je
súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah orgánu verejnej moci (kontrolný orgán
realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaným daňovým subjektom (žalobcom), upravený zákonom č.
511/1992 Zb. ako normu verejného práva.

Pretože rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa ako aj ich postup sú v súlade
so zákonom o dani z pridanej hodnoty a správe daní a poplatkov, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
zamietol.Spolu so žalobou o preskúmanie rozhodnutia žalovaného z 02.09.2011 č.
I/221/16013-84437/2011/990325-r žiadal podľa § 250c ods. 1 O.s.p. odklad jeho vykonateľnosti. Súd

písomným upovedomením z 31.01.2012 žalobcovi oznámil, že tejto žiadosti nevyhovuje.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O.s.p.).

Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, orgánom štátnej správy v oblasti
daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo SR.

Podľa § 11 v spojení s článkom 4 veta prvá zákona č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012 sa
zrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov, t. j. ruší sa Daňové

riaditeľstvo SR (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch).

Z uvedených dôvodov je žalovaným Finančné riaditeľstvo SR tak, ako ho súd označil aj v úvodnej časti
rozsudku.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednohlasne (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší úd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postupu súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.