Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 27, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/123/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200801
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012200801.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Jurákovej, členov

JUDr. Jozef Kuruca, JUDr. Juraja Tymka, v právnej veci žalobcu: CASSOVIA BIC, spoločnosť
s ručením obmedzeným, Košice, IČO: 31674534, so sídlom Floriánska 19, Košice, zastúpeného
JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom, Floriánska 19, Košice, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného
č.1020501/1/1024464/2012 zo dňa 6.6.2012, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi sa nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím žalovaného č.: 1020501/1/1024464/2012 zo dňa 6.6.2012 žalovaný podľa

zák.č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších
predpisovzák.č.479/2009Z.z.oorgánochštátnejsprávyvoblastidaníapoplatkovaozmeneadoplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a
o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon
o správe daní a poplatkov) a zákona č.563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodol tak, že podľa § 48 ods.5
zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, v nadväznosti na § 165 ods.2 zák.č. 563/2009 o správe
daní (daňový poriadok) potvrdil dodatočný platobný výmer prvostupňového správneho orgánu vydaného

pod č.9800304/1/271331/2012 zo dňa 28.2.2012, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods.6 písm.b/ bod 1
zákona o správe daní a poplatkov, v nadväznosti na § 165 ods.5 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní,
vyrubený rozdiel z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2006 vo výške 18.607,39 Eur.

Z dôvodov rozhodnutia žalovaného vyplýva, že na základe podaného odvolania žalobcom v intenciách
podaného odvolania žalovaný dospel k záveru, že prvou základnou odvolacou námietkou žalobcu bola
procesná stránka veci, ktorá spočívala v nezákonnom dôkaze - protokole z daňovej kontroly s poukazom
na § 165 ods.5 zákona č.563/2009 Z.z.. Podľa názoru žalobcu uvedený protokol nebol použiteľný v

daňovom konaní.

U daňového subjektu začal správca dane opakovanú daňovú kontrolu 17.8.2009, ktorá bola ukončená
prerokovaním protokolu 14.2.2012, takmer po 2,5 roku od jej začatia. Aj podľa judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky, lehota ktorá bola stanovená v ust. § 30a ods.7 (neskôr v § 15 ods.17)
zákona o správe daní a poplatkov, je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovúkontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Uvedenú lehotu
nemožno porovnávať s lehotami na rozhodnutie podľa § 32 ods.1 až 4 zákona o správe daní a poplatkov.
Cieľ daňovej kontroly taktiež nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov

daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti zásahov správcu dane
smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods.3 zákona o správe daní a poplatkov) s poukazom na
nález Ústavného súdu SR III.ÚS 24/2010 zo dňa 29.6.2010, nález Ústavného súdu SR I.ÚS 241/07 zo
dňa 18.9.2008, nález Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 666/02.

Po predĺžení lehoty na vykonanie daňovej kontroly u daňového subjektu nadriadeným orgánom

(do 17.8.2010), bola opakovaná daňová kontrola prerušená rozhodnutím zo dňa 10.5.2010
č.I/181/3386-60670/2010/Kaš, a to za primeraného použitia ust. § 25a ods.1 zákona o správe
daní a poplatkov. Prerušenie opakovanej daňovej kontroly bolo odôvodnené získaním informácií
prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií a trvalo od 11.5.2010 do
9.11.2011. Protokol o výsledku zistenia z opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie september 2006 č.1020302/1/31983/2012 zo dňa 27.1.2012 v kontexte procesu

výkonu predmetnej opakovanej daňovej kontroly, je záverečným dokumentom o výsledku zistenia z
opakovanej daňovej kontroly, vypracovaným podľa § 15 ods.10 zákona o správe daní a poplatkov a
slúži ako dokument pri následnom vyrubovacom konaní podľa § 44 citovaného zákona pre správne
určenie dane. Daňový subjekt k uvedenému protokolu v lehote do 8 dní (pracovných) podal svoje
písomné vyjadrenie. Kontrolná skupina, podľa § 15 ods.10 cit. zákona vyjadrenie daňového subjektu k

protokolu vrátane jeho vyhodnotenia zaznamenala v dodatku k protokolu, ktorý je súčasťou protokolu.
Z uvedených dôvodov odvolacích správny orgán mal za to, že k tejto námietke odvolacej sa správny
orgán aj v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia vyjadril a skonštatoval, že rozhodnutie o
prerušení konania je primerane použiteľné aj v daňovej kontrole, a preto tvrdenie žalobcu považoval za
zavádzajúce. Opakovaná daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september

2006 bola u daňového subjektu začatá 17.8.2009, t.j. dňom uvedeným v oznámení o výkone opakovanej
daňovejkontrolyč.I/181/3386-74731/2009/Paulzodňa13.7.2009,doručenékontrolovanémudaňovému
subjektu dňa 17.7.2009. Oprávnenie daňového riaditeľstva SR vykonať opakovanú daňovú kontrolu
upravovalo ust. § 3 ods.6 písm.g/ zákona č.150/2001 Z.z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č.440/2000 Z.z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov. Podľa § 15b/

ods.2 zákona č.511/1992 Zb., na opakovanú daňovú kontrolu sa vzťahujú ust. § 15 cit. zákona. Podľa
ust. § 15 ods.15 cit. zákona sa ustanovenia o výkone daňovej kontroly vzťahujú rovnako aj na orgány
oprávnené vykonávať daňovú kontrolu podľa osobitných predpisov (zákon č.150/2001 Z.z.).

Ministerstvo finanční SR listom č. MF/10309/2010-71 zo dňa 9.2.2010 predĺžilo výkon predmetnej
daňovej kontroly do 17.8.2010, o čom bol daňový subjekt upovedomený, uvedené upovedomenie mu

bolo doručené 30.3.2010.

Výkon opakovanej daňovej kontroly bol prerušený v období od 11.5.2010 do 9.11.2011 z dôvodu konania
oinejskutočnosti,rozhodujúcejnavydanierozhodnutia,ktorýmbolozískanieinformáciíprostredníctvom
žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií. O prerušení daňovej kontroly bolo vydané
rozhodnutie, čo je uvedené aj vo výrokovej časti rozhodnutia zo dňa 10.5.2010. Dôvod na prerušenie

konania bol daný podľa ust. § 25a ods.1 zákona o správe daní a poplatkov.

Skutočnosť, že zákon č.511/1992 Zb. výslovne neupravuje možnosť prerušenia daňového konania z
dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu (zákon č. 76/2007 Z.z.
o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov) s
odkazom na primeranosť aplikácie uvedeného dôvodu v rámci daňového konania a na inštitút daňovej

kontroly tak, ako je to uvedené v zákone č.563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplneníniektorýchzákonovaktorýmsameniaadopĺňajúniektorézákonyvzneníneskoršíchpredpisov
neznamená, že konanie o žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií podľa nariadenia Rady
č.1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti DPH, nepredstavuje zákonný dôvod na prerušenie
konania podľa § 25a ods.1 zákona o správe daní a poplatkov.Z dôvodu naplnenia ust. § 29 ods.1, 2 zákona o správe daní a poplatkov Daňové riaditeľstvo SR muselo
požiadaťnemeckúdaňovúsprávuomedzinárodnúvýmenuinformáciízaúčelomprevereniaskutočností,
týkajúcich sa poskytnutia služieb kontrolovaným daňovým subjektom pre vedúceho člena konzorcia

LOPP. Tieto výsledky z tohto preverenia boli premietnuté do rozhodovacej činnosti prvostupňového, ako
aj druhostupňového správneho orgánu.

Hmotnoprávna stránka veci bola žalovaným vyhodnotená v súlade s ust. § 15 ods.2 zákona č.
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov na základe ktorej služba,
ktorú poskytol kontrolovaný daňový subjekt, bola podľa vyššie citovanej právnej úpravy v tom čase

poskytnutá na území Slovenskej republiky za protihodnotu. Daňový subjekt dodal službu za protihodnotu
viažúcu sa k nehnuteľnosti na území Slovenskej republiky. Za kontrolované zdaňovacie obdobie boli
dodané služby v rozsahu a druhu uvedenom na faktúre č.2006/048 zo dňa 10.10.2006, teda za
toto kontrolované zdaňovacie obdobie daňový subjekt fakturoval za služby expertov (dlhodobých aj
krátkodobých, interných aj externých) a za služby pomocného personálu, označených ako osobné
nákladyazanákladyzafinancovaniekúpyautaaprevádzkovénákladynaautáanákladynakopírovanie

správ uvedené v preverovanej faktúre ako - ostatné náklady podľa bodu 1. dodatku č.4 zmluvy JOINT
VENTURE (zmluva o konzorciu).

Rozsah prác vykonaných kľúčovými expertmi za fakturované obdobie bol podložený výkazmi dochádzky
expertov pre zmluvu o poskytnutí služieb, ktoré boli vyhotovované dvojjazyčne a popísané pracovníkom,
ktorého dochádzky sa týkajú, tím lídrov, zástupcov CASSOVIA BIC, s.r.o. a zástupcov konečného

prijímateľa VVS, a.s. a ktoré tvoria prílohu faktúry č.2006/048 zo dňa 10.10.2006. Žalovaný v
napadnutom rozhodnutí podrobne rozpisuje počet odpracovaných dní za pracovníkov P.. A. R., P.. Z.
K., P.. F. K., P.. U. E., X. K., Z. G..

Na základe zmluvy o konzorciu mali byť každému členovi realizované všetky platby podľa dodatku 4
v tejto zmluve a na základe faktúr vyhotovovaných pre spoločnosť LOPP (vedúci člen konzorcia) v

súvislosti s nimi poskytnutými službami, kontrolná skupina zastávala názor, že kontrolovaný daňový
subjekt poskytol pre spoločnosť LOPP službu za protihodnotu a konzorcium v zastúpení vedúceho
člena LOPP poskytlo pre klienta VVS, a.s. službu za protihodnotu. Žalovaný dospel k záveru,
že v preverovanom prípade sa jedná o jediné komplexné plnenie, pričom fakturované náklady za
financovanie kúpy auta a prevádzkové náklady na autá a náklady na kopírovanie správ, ako aj náklady

za pomocný personál musia byť považované za vedľajšie plnenie vo vzťahu k hlavnému plneniu,
ktorým bolo poskytnutie profesionálnych inžinierskych služieb, nakoľko pre konečného odberateľa
nepredstavujú cieľ sám o sebe, ale prostriedok pre využívanie hlavného plnenia poskytovateľa
služieb za lepších podmienok. Zároveň odvolací orgán skúmal vzťah medzi predmetnou službou
súvisiacou s realizáciou Projektu pre pitnú vodu a kanalizáciu (projekt ISPA s identifikačným číslom

EUROPEAID/116683/D/SV/SK) a nehnuteľným majetkom (vodné stavby realizované v rámci projektu
ISPA na geografickom území juhovýchodného Zemplína v regióne Košíc, okres Michalovce) a dospel k
záveru, že kontrolovaný daňový subjekt poskytol vedúcemu členu konzorcie LOPP komplexnú službu
vzťahujúcu sa na nehnuteľnosť, ktorej miesto dodania sa určilo podľa § 15 ods.2 zákona o DPH.
Žalovaný ďalej v závere svojho rozhodnutia rozoberá právny vzťah medzi JOINT VENTURE spoločnosti

a VVS a.s. Košice, a zmluvné podmienky FIDIC (podmienky EK), ako aj ďalšie zmluvné vzťahy
rozoberané v bode 4,5,6,7, ktoré sa vzťahovali na finančné vysporiadanie (finančné transakcie medzi
subjektami zúčastnenými na predmetnom projekte.

Samotné financovanie predmetného projektu bolo upravované zmluvou o financovaní Implementačnej
agentúry Ministerstva životného prostredia s konečným prijímateľom, uzatvorená v súlade s článkom

9 Pokynov pre hospodárenie s finančnými prostriedkami pri realizácii programu ISPA. Dodatkom č.1 k
tejto zmluve bolo článkom 5 zmluvy o financovaní upravený tak, že mechanizmus uplatňovania DPH
upravuje zákon č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Všetky zdaniteľné obchody s miestom ich
dodania v tuzemsku podliehajú zákonu č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov. Nemožno ignorovať taký právny predpis, ani ho obchádzať argumentáciou, že neodvedenie

dane v tuzemsku osobou povinnou podľa § 69 zákona o DPH nemá vplyv na štátny rozpočet SR z titulu,že jeho odberateľ ako zahraničná osoba z iného členského štátu by po splnení zákonných podmienok
podľa § 55a vyššie uvedeného zákona mal nárok na jej vrátenie.

Lokálne služby koordinácie, kontroly a dohľadu nad uskutočňovaním projektu (súladu stavebných a

konštrukčných prác s projektovou dokumentáciou a so stavebnou legislatívou na území Slovenskej
republiky počas výstavby) boli vykonávané v rámci konzorcia práve osobami P.. C. a P.. R., ktoré
zabezpečil kontrolovaný daňový subjekt CASSOVIA BIC, s.r.o. ako člen konzorcia. Úzka súvislosť týchto
činností s nehnuteľnosťou nachádzajúcou sa na území Slovenskej republiky je preukázateľná z dôvodu
ich konkrétnej presnej lokalizácie. Túto skutočnosť potvrdzujú aj príkazy na úhradu (bankový ústav

Deutsche Bank PGK Erfurt, bankový kód 82070000, konto: 281122202), vystavené vedúcim členom
konzorcia LOPP pre kontrolovaný daňový subjekt CASSOVIA BIC, získané v počte 9 kusov spolu
s kópiami faktúr (10ks) ako aj kópiou zmluvy o službách v rámci odpovedí na odoslanú žiadosť o
medzinárodnú výmenu daňových informácií zo dňa 10.5.2010.

K námietke žalobcu, pokiaľ ide o článok 9 ods.2 písm.a/ šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa
17.5.1977, uvedená právna norma bola v oblasti DPH aproxymovaná do právnej úpravy zákona o DPH.

Samotný pojem „stavebný dozor“ nebolo rozhodujúcou skutočnosťou pre vyrubenie rozdielu dane.
Daňový subjekt nesprávne pochopil vyhodnotenie preverovaných skutočností zo strany kontrolnej
skupiny v súvislosti s fakturovanými službami pre vedúceho člena konzorcia.

Na základe získaných dôkazov o daňovom konaní, ktoré obsahuje v podrobnej časti protokol, ako
aj samotné odôvodnenie prvostupňového správneho orgánu, je potrebné poukázať na to, že služby

poskytnuté kontrolovaným daňovým subjektom pre vedúceho člena konzorcia, ako aj služby poskytnuté
konzorciom pre klienta (objednávateľa a konečného prijímateľa) VVS, a.s., ktorými ako bolo zistené bola
kontrola a dohľad nad výstavbou konkrétnej enviromentálnej aktivity v prípade projektu pozostávajúceho
z troch častí (Lotov) - vodovodné rozvodné siete; kanalizácia; čistiace stanice odpadovej vody - v lokalite
mesta Michalovce, Veľké Kapušany a ich okolia (viac ako 30 obcí v regióne Juhovýchodného Zemplína)

boli posúdené a vyhodnotené ako komplexná služba vzťahujúca sa k nehnuteľnostiam na území SR.

Žalovaný taktiež neuznal námietku k ust. § 30 ods.3 zákona o správe daní a poplatkov, pokiaľ ide o
štruktúru odôvodnenia rozhodnutia z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.

Žalobca proti vyššie uvedenému rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote žalobu. Medzi žalobné
dôvody uviedol:

- poukázal na procesné vady daňovej kontroly s poukazom na nezákonný dôkaz, ktorý mal byť protokol
z opakovanej daňovej kontroly. Podľa názoru žalobcu tento protokol nemohol byť podkladom pre
vyrubenie dane vzhľadom na ust. § 15 ods.17 zákona o správe daní a poplatkov, ďalej uviedol § 15
ods.6, § 25a ods.1 citovaného zákona.

- podľa názoru žalobcu nezákonné prerušenie opakovanej daňovej kontroly viedlo k prekročeniu

zákonných lehôt na vykonanie opakovanej daňovej kontroly. Výsledkom nezákonnej daňovej kontroly je
teda nezákonný dôkaz protokol z daňovej kontroly, na ktorý správca dane pri následnom rozhodovaní
podľa § 29 ods.4 zákona o správe daní a poplatkov a § 165 ods.5 daňového poriadku nemohol prihliadať.
Uvedené je v rozpore s článkom 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky,

- lehota ktorá bola stanovená v § 30a ods.7 (neskôr § 17 ods.17) v zákone o správe daní a poplatkov

je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom
determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly, citujúc nález Ústavného súdu SR III.ÚS
24/2010 zo dňa 29.6.2010, ústavný nález I.ÚS 241/07 zo dňa 18.9.2008, nález Ústavného súdu ČR IV.
ÚS 666/02, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 3Sžf 73/08.Žalobca ďalej poukazuje na § 15 zákona o správe daní a poplatkov, kde uvádza, že § 15 ods.16
citovaného zákona umožňuje primerané použitie okrem iného aj § 25a citovaného zákona o prerušení
daňového konania na daňovú kontrolu, v prípade žalobcu však tento postup neprichádza do úvahy z

viacerých dôvodov: zákon č.511/1992 Zb. v § 15 ods.16 umožňuje iba primerané použitie ustanovení o
daňovom konaní na daňovú kontrolu. Východiskom úvah daňového subjektu je nemožnosť primeranej
aplikácie všeobecných ustanovení o daňovom konaní na daňovú kontrolu za predpokladu, že zákon
č.511/1992 Zb. obsahuje špeciálne ustanovenie o záväznom limite na ukončenie daňovej kontroly a
zároveň neobsahujú ustanovenie o jej možnom prerušení. Súčasne je potrebné vychádzať z toho, že

daňová kontrola nie je súčasť daňového konania, ale popri daňovom konaní rovnocennou obsahovou
zložkou správy daní (§ 1a písm.c/ zákona o správe daní a poplatkov), čo ako je vyššie uvedené judikoval
aj Ústavný súd. Preto podľa názoru žalobcu, ak špeciálna norma (§ 15 ods.17 zákona o správe daní a
poplatkov /predtým § 30a ods.7 zákona č.511/1992 Zb./) ustanovuje záväzný limit na ukončenie daňovej
kontrolyasúčasnevýslovneustanovujejedinýprípad,kedyuvedenélehotyneplatia(§15ods.19zákona
č.511/1992 Zb.), je možno za primeraného použitia, resp. zneužitia ustanovenia o prerušení daňového

konania prerušiť daňovú kontrolu tak, že v konečnom dôsledku trvalo u daňového subjektu viac ako 2
roky a 5 mesiacov.

Podľa § 25a ods.1 zákona o správe daní a poplatkov účinného v čase vydania rozhodnutia o prerušení
konania vo veci daňovej kontroly daňového subjektu (10.5.2010), správca dane konanie môže prerušiť,
ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26), alebo konanie o inej skutočnosti, rozhodujúcej na

vydanie rozhodnutia. Aj keby bola pripustená možnosť prerušenia daňovej kontroly za primeraného
použitia ustanovenia o daňovom konaní (čo je podľa žalobcu vzhľadom na vyššie uvedené vylúčené),
prerušenie konania vo veci kontroly bolo protizákonné, pretože v konkrétnej veci sa nezačalo ani
konanie o predbežnej otázke a ani konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia.
Správca dane rozhodnutím z 10.5.2010 prerušil konanie vo veci kontroly z dôvodu podania žiadosti

o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií nemožno
považovať podľa žiadneho zákonného ustanovenia za úkon, ktorý je spôsobilý vyvolať začatie právne
relevantného konania. Každé právne relevantné konanie totiž prebieha v zákonom stanovenom rámci
a jeho výsledkom je rozhodnutie ako individuálny akt aplikácie práva v konkrétnej právnej veci. Ako to
vyplýva z obsahu protokolu, pokračovanie v kontrole nebolo vyvolané žiadnym rozhodnutím iného než

daňového orgánu, ale púhym zaslaním informácie od nemeckej daňovej správy. V prípade daňového
subjektu teda správca dane prerušil konanie vo veci kontroly bez toho, aby boli splnené predpoklady
uvedené v hypotéze § 25a zákona o správe daní a poplatkov.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného, na prerušenie konania je oprávnený iba správca dane a nie
nadriadený orgán.

Správnosti tohto právneho názoru žalobcu nasvedčuje aj legislatívny vývoj, ktorý viedol k prijatiu zákona
č.563/2009 Z.z. (daňový poriadok). V zmysle všeobecného právneho princípu zákazu retroaktivity, ktorý
je imanentným znakom právneho štátu (článok 1 ods.1 Ústavy SR) platí, že právne normy vrátane
procesných,môžubyťúčinnélendobudúcnosti,anemôžusavzťahovaťnaprávnevzťahy(ajprocesné),
ktoré vznikli pred ich účinnosť. Inak povedané to znamená, že ustanovenia daňového poriadku účinné

až od 1.1.2012 nebolo možné použiť na procesnoprávne vzťahy (vrátane daňovej kontroly), ktoré sa
realizovalipredtýmtotermínom.Uvedenéplatíbezohľadunato,žedaňovýporiadoknadobudolplatnosť
vyhlásením v Zbierke zákonov už v roku 2009. Keďže účinnosť daňového poriadku bola určená v
dôsledku legisvacatio až na 1.1.2012, v roku 2010 (o ktoré obdobie práve ide v prípade žalobcu) nebolo
možné postupovať podľa jeho ešte neúčinných ustanovení.

Orgán vykonávajúci opakovanú daňovú kontrolu sa však dopustil práve takejto procesnej nesprávnosti,
keď v roku 2010 prerušil opakovanú daňovú kontrolu podľa ustanovení daňového poriadku, ktoré
nadobudli účinnosť až 1.1.2012.

Podľa § 46 ods.10 zákona č.563/2009 Z.z. lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac 1 rok odo
dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61.Podľa § 61 ods.1 zákona č.563/2009 správca dane daňové konanie preruší:

a/ ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,

b/ môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, alebo je

potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.

V rámci vykonávanej opakovanej daňovej kontroly u daňového subjektu, teda kontrolujúci orgán
zastierajúcim odkazom na § 25a ods.1 zákona o správe daní a poplatkov, ktorý takýto postup
neumožňoval, kontrolu prerušil. Síce podľa platných, ale ešte neúčinných ustanovení § 46 ods.10
a § 61 ods.1 písm.b/ daňového poriadku. Uvedené prerušenie daňového konania bolo neústavné a
nezákonné. V druhej časti žalobných dôvodov poukázal na hmotnoprávnu stránku veci, pokiaľ išlo o

vyhodnotenie faktúry č.2006/048 zo dňa 10.10.2006 v súvislosti s charakterom poskytovaných služieb
na základe zmluvy JOINT VENTURE nemeckej obchodnej spoločnosti, ktorá bola vedúcim členom
konzorcia na poskytnutie profesionálnych inžinierskych služieb pre VVS, a.s. Košice. Na základe ďalších
zmlúv o službách, na ktoré sa žalobca v žalobe odvoláva, žalobca zastával názor, že činnosti, ktoré
žalobca vykonával pre týchto klientov (účastníkov týchto zmlúv - LOPP, DIWI a Dr.DAHLEM) boli činnosti

poradenské pre spoločnosti, ktoré sa nachádzali na území Nemecka, a preto všetky tieto činnosti boli
oslobodené od DPH. Navyše sa jednalo o súčasť kontraktu, ktorý ako celok bol oslobodený od DPH,
všetkých ciel a poplatkov, čoho dôkazom bol fakt, že kontrakt vytvoril ako aj podpísal, ako jedna zo
zmluvných strán ústrednú orgán štátnej správy - Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky.

Záver správcu dane, že išlo o komplexné služby, ktoré sa nachádzali na území Slovenskej republiky

vo vzťahu k výkonu aj stavebného dozoru k uvedenému žalobca uviedol, že výkon činnosti stavebného
dozoru je viazané na osobu fyzickú, ktorá je držiteľom osvedčenia o odbornej spôsobilosti a ktorú vydáva
komora stavebných inžinierov Slovenska, pričom žalobca takéto oprávnenie ako právnická osoba nemá
a teda takúto činnosť ani vykonávať nemôže. Z výpočtu činností, ktoré žalobca vykonával podľa zmluvy o
konzorciu jasne vyplýva, že žiadna z citovaných činností (body 5.1 až 5.17) nie je činnosťou stavebného

dozoru a nevzťahuje sa na nehnuteľnosť, ale ide o poradenskú činnosť pre zahraničného partnera.

Správca dane aj žalovaný citujú ustálenú judikatúru ESD tak, že plnenie pozostávajúce z jediného
plnenia z hospodárskeho hľadiska nesmie byť umelo členené, aby sa nezmenila funkčnosť systému
DPH. Žalobca sa stotožňuje s týmto konštatovaním, avšak jediné komplexné plnenie realizovala
spoločnosť LOPP (nemecký daňový subjekt), ktorá podpísala kontrakt a voči klientovi toto plnenie ako

komplexnéajfakturovala.ŽalobcadodalspoločnostiLOPPniektoréporadenskéslužby,výsledkyktorých
spoločnosť LOPP zapracovala do svojich konečných výstupov, ktoré odovzdala v zmysle zmluvy, ktorú
mala uzatvorenú. Žalobca ďalej uvádza, že P.. Q. C. a P.. A. R. vykonávali poradenskú činnosť pre
konzorcium. Títo subdodávatelia neboli zástupcami žalobcu, ale team lídra, ktorý bol lídrom konzorcia
a neboli ani zamestnancami daňového subjektu. Ich výstupy boli dodané žalobcovi, kde boli následne

spracované a doplnené a až takto prepracovaný produkt sa posielal do Nemecka odberateľovi firme
LOPP. Produkt bol posielaný na schválenie na Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,
nie konečnému prijímateľovi VVS, a.s.. To znamená, že plnenie firmy LOPP nie je viazané iba na územie
ohraničené územím, kde prebiehali stavebné práce, ale aj mestom Bratislava. Hlavným výstupom
spoločnosti LOPP teda nebol stavebný dozor, ale asistencia spočívajúca v poradenstve Ministerstvu

životného prostredia, ako vyčerpať prostriedky určené na výstavbu konkrétnej enviromentálnej aktivity.
Výsledný produkt spoločnosti LOPP bola takzvaná žiadosť o platbu, ktorou sa prostriedky z fondu ISPA
mohli čerpať, čiže sa mohol spustiť finančný tok z delegácie európskej komisie v SR, cez Ministerstvo
životného prostredia SR, cez implementačnú agentúru, cez VVS, a.s. k dodávateľovi stavebných prác.

Činnosť daňového subjektu takto bola plnením dodaným do zahraničia, konkrétne expertom z Nemecka

a to na základe podkladov a dokladov, ktoré ako čiastočné plnenie poskytol žalobca, ktorého jedným
zo zdrojov boli čiastočné subdodávky P.. R., P.. C.. Spoločnosť LOPP toto plnenie dodané žalobcom
do Nemecka zapracovala do svojich materiálov a ako také ich zahrnula do čiastkových a výsledne dodefinitívnych materiálov, ktorých názov v odbornej terminológii býva označený ako: žiadosť o platbu,
resp. správa o činnosti, resp. záverečná správa.

Tvrdenie správcu dane a žalovaného, že lokálne služby dohľadu nad uskutočňovaním projektu boli

vykonávané v rámci konzorcia práve osobami, ktoré zabezpečil žalobca, je v zmysle vyššie uvedené
nesprávnou interpretáciou, resp. účelovým tvrdením.

Spoločnosť LOPP, resp. celé konzorcium vykonávalo poradenstvo ako vyčerpať prostriedky z fondu
ISPA na kontrétne enviromentálne opatrenie, pritom ten, kto čerpal prostriedky z fondu ISPA, je
jednoznačne Slovenská republika a plnením, ktoré firma LOPP dodávala, bolo plnením pre Ministerstvo
životného prostredia SR, čoho nezvratným dôkazom je podpis na kontrakte práve ministerstva.

Konečný príjemca VVS, a.s. je len účastník zmluvy, ktorý v skutočnosti nič neplatil, resp. platil iba
zanedbateľnú časť z prostriedkov, ktoré poskytlo Európske spoločenstvo Slovenskej republike. Na to,
aby Slovenská republika dokázala, že finančné prostriedky minula účelne, na vopred schválený účel, si
objednalačinnosťzahraničnéhoporadcu,spoločnosťLOPP,ktoráprostredníctvomvypracovanýchspráv
autorizovala celý proces. V predmetnej veci išlo o to, že zahraničný konzultant (konzorcium, na čele

s firmou LOPP) robil komplexnú kontrolu účelného použitia prostriedkov EÚ pre Slovenskú republiku.
ŽalobcadodávalporadenskéslužbyprefirmuLOPP,abymohlafirmaLOPPvypracovaťžiadosťoplatbu,
ako bolo vyššie uvedené.

Žalobca mal za to, že činnosť, ktorú vykonával, bola poradenskou činnosťou dodanou firme LOPP v
Nemecku a nevzťahovala sa na nehnuteľnosti s miestom dodania služby na území Slovenskej republiky

v súvislosti s faktúrou č. 2006/048 zo dňa 10.10.2006, a preto nevznikla daňová povinnosť k DPH.

Žalovaný sa vyjadril k podanej žalobe dňa 4.2.2013, ktoré súd v celom rozsahu nepovažuje za potrebné
zopakovať v podrobnostiach svojho rozhodnutiach, pretože podstatné náležitosti tohto vyjadrenia
kopírujú dôvody napadnutého rozhodnutia.

Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného podľa ust. § 247 a nasl. O.s.p. dospel k

záveru, že žaloba nebola opodstatnená.

K procesnoprávnej námietke žalobcu súd uvádza nasledovné:

Na základe žiadosti Daňového riaditeľstva SR č.I/181/3386-9147/2010/Paul. zo dňa 3.2.2010
Ministerstvo finanční Slovenskej republiky listom č.MF/10309/2010-71 zo dňa 9.2.2010 predĺžilo výkon
opakovanej daňovej kontroly do 17.8.2010. Výkon opakovanej daňovej kontroly bol prerušený v období

od 11.5.2010 do 9.11.2011 z dôvodu konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia,
ktorým bolo získanie informácií prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií.

Žalobca sa nesprávne domnieva, že prerušenie konania bolo nezákonné, pretože podľa ust. § 25a ods.1
zákona o správe daní a poplatkov správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o
predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Inou

skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia bola práve otázka, ktorú musel správca dane zistiť, či plnenie pre
účely zákona o DPH nastalo na území Slovenskej republiky, alebo na území Nemecka a z tohto dôvodu
právne posúdiť, či fakturované služby, ktoré boli obsahom uzatváraných zmlúv v rámci konzorcia spĺňajú
podmienky pre prijatie záveru, že fakturované služby boli dodané na území Slovenskej republiky alebo
prijať iný právny záver (teda, či miestom dodania služieb bolo tuzemsko, s odkazom na ust. § 15 ods.2

zákona č.222/2004 Z.z. o DPH).

Výkon opakovanej daňovej kontroly bol prerušený v období od 11.5.2010 do 9.11.2011 práve z týchto
dôvodov. Súd teda konštatuje, že prerušenie konania nebolo nezákonným postupom správcu dane a
pretoajlehoty,ktorépočasprerušeniakonanianeplynú,nemôžuspôsobovaťzánikpráva,akopoukazuježalobca v žalobe, pretože ust. § 30a zákona o správe daní a poplatkov v čase prerušenia konania
je poriadkovou lehotou. Lehota podľa ust. § 15 ods.17 na výkon daňovej kontroly je lehotou, v ktorej
správca dane môže dokončiť už začatú daňovú kontrolu v zmysle ust. § 45, § 35 ods.6 zákona o správe

daní a poplatkov.

Daňové riaditeľstvo SR vykonalo opakovanú daňovú kontrolu v súlade s ust. § 3 ods.6 písm.g
zák.č.150/2001 Z.z.

Podľa ust. § 30a ods.3 zákona o správe daní a poplatkov, ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť
prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu tohto prípadu, nemožno rozhodnúť ani
v lehote do 60-tich dní, môže túto lehotu na základe písomného odôvodnenia primerane predložiť

orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Ak rozhoduje orgán najbližšie nadriadený správcovi dane,
môže túto lehotu na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje
ministerstvo, minister financií Slovenskej republiky.

Ministerstvo financií Slovenskej republiky dňa 9.2.2010 predĺžilo výkon opakovanej daňovej kontroly,
ktoré je nadriadeným orgánom Daňového riaditeľstva SR, teda k nezákonnému postupu nedošlo.

Vzhľadom na niekoľkonásobné zmluvné vzťahy, ktoré sa odzrkadľovali počas celého projektu, ktorý
mal 3 časti LOT 1, LOT 2 a LOT 3, ako aj zmluvné vzťahy k týmto projektom prislúchajúcim: zmluva
o konzorciu, ktorú uzatvorila obchodná spoločnosť CASSOVIA BIC, s.r.o. so zahraničným subjektom
JOINT VENTURE zo dňa 28.4.2004, s troma nemeckými spoločnosťami na území Nemecka, ktorej
predmetom činnosti bolo poskytnutie profesionálnych inžinierskych služieb pre Východoslovenskú

vodárenskú spoločnosť a.s. Košice (išlo o projekt: Juhovýchodný Zemplín, pitná voda a kanalizácia,
Slovenská republika, ktorej vedúcim členom tohto konzorcia pre styk s klientom bola spoločnosť
LOOP), títo členovia konzorcia ďalej uzatvárali zmluvy o službách medzi VVS a.s. a JOINT Venture,
pričom každý člen konzorcia zodpovedal za predbežné platby týchto služieb, mali iba charakter
multilaterálnych obchodných vzťahov, kde ich fondodržitelia zodpovedali EK za dôsledné čerpanie

finančných prostriedkov.

Z vyššie uvedených dôvodov súd konštatuje, že protokol o daňovej kontrole zo dňa 27.1.2012 pod
č.1020302/1/31983/2012 bol vyhotovený zákonným spôsobom, ako aj jeho dodatok zo dňa 13.2.2012.

Žalobná námietka hmotnoprávnej povahy:

Úlohou súdu bolo preskúmať, či dodávateľská faktúra žalobcu č.2006/048 zo dňa 10.10.2006 mala

charakterslužiebfakturovanýchnazákladezmluvyoJOINTVENTUREnemeckejobchodnejspoločnosti
bez uvedenia DPH.

Vzhľadom na rozsiahlosť zmluvných vzťahov, ktoré vyplývajú zo zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou
CASSOVIA BIC, a JOINT VENTURE zo dňa 28.4.2004, ako aj ďalšia zmluva, ktorá naväzuje
na uvedenú zmluvu, zmluva o službách podľa dodatku č.4, bod 72) je zrejmé, že tieto zmluvné

vzťahy preukazovali: 1./ zabezpečovanie finančných tokov pri splnení profesionálnych inžinierskych
a poradenských služieb pre klienta, ktorým bola Východoslovenská vodárenská spoločnosť akciová
spoločnosť Košice. Uvedenými zmluvami sa v rozsiahlom podrobnom odôvodnení zaoberal tak správny
orgán prvého stupňa, ako aj odvolací správny orgán, avšak súd konštatuje, že pre účely vyhodnotenia
základnej právnej otázky, či v súvislosti s týmito poskytovanými službami na základe spornej faktúry

č.2006/048 za zdaňovacie obdobie september 2006, ktorou obchodná spoločnosť CASSOVIA BIC, s.r.o.
v septembri 2006 fakturovala spoločnosti LOPP za 6 mesačné obdobie (apríl 2006 až september 2006)
poskytnuté služby pre účely ustanovenia § 19 ods.1 zákona o DPH, bolo potrebné posúdiť súdom, či
tieto služby poskytované žalobcom boli poskytnuté na území Slovenskej republiky.Bez ohľadu na to, že predmetná zmluva uzavretá medzi dodávateľom JOINT VENTURE a VVS a.s.
Košice zahŕňa v bode 9.1, že všetky služby sú oslobodené od DPH, s uvedeným sa súd nestotožňuje.

V danom prípade všetky poskytnuté služby uvedené (špecifikované v spornej faktúre) boli poskytované

za protihodnotu a konečným prijímateľom poskytnutej služby bola obchodná spoločnosť - akciová
spoločnosť Východoslovenská vodárenská spoločnosť, ktorá má sídlo na území Slovenskej republiky,
a preto z uvedených dôvodov ustanovenie o neuplatňovaní DPH pri vzájomnom fakturovaní v rámci
konzorcia je neplatné v tejto časti.

Žalobca sa mylne domnieva, že poskytnuté služby boli poskytované na území Nemecka, avšak uvedené
nie je možné konštatovať z právneho hľadiska, pokiaľ ide o uplatnenie § 19 ods.1 zákona o DPH

v nadväznosti na § 15 ods.2 citovaného zákona. Všetky predložené zmluvy, ktoré boli súčasťou
projektu, zahrňovali financovanie uvedeného projektu v rámci ktorého bola povinná Východoslovenská
vodárenská spoločnosť akciová spoločnosť zaplatiť zahraničnému subjektu za poskytované služby v
rámcikonzorciaavrámcitohtokonzorciaobchodnáspoločnosťCASSOVIABIC,s.r.o.akosubdodávateľ
poskytovaných služieb prostredníctvom iných zamestnancov na základe kontrolnej činnosti (zmluva

týchto zamestnancov uzatváraná s EKOSTAV, a.s. Michalovce) vykonávala kontrolu projektovej
dokumentácie na stavebné práce k projektu „Juhovýchod Zemplína - pitná voda a odkanalizovanie“. Z
uvedeného je teda zrejmé, že pokiaľ ide o poskytované služby, ktorými žalobca fakturoval poradenské
službyprefirmuLOPP(nemeckýdaňovýsubjekt),uvedenéporadenskéslužbyslúžilipretoabytátofirma
mohla vypracovať žiadosti o platbu, ktorými sa transformovali prostriedky EÚ cez Ministerstvo životného

prostredia SR do IAMŽP SR cez Východoslovenskú vodárenskú spoločnosť, akciová spoločnosť do
stavebných firiem.

Žalobca nesúhlasí ani s mierou dokazovania, účelovej interpretácie faktov z toho dôvodu, že správca
dane úplne evidentne nesprávne a účelovo manipuluje s faktami a predstiera, že páni R. a C. (stavebný
dozor, žalobca, LOPP), ktorí vykonávali údajne stavebný dozor, také tvrdenie neobstojí. Ak by VVS

a.s. objednal priamo služby od P.. R. a P.. C., v takom prípade by išlo o to, že zahraničný konzultant,
konzorcium na čele s firmou LOPP by robil komplexnú kontrolu účelného použitia prostriedkov EÚ pre
Slovenskú republiku.

Z administratívneho spisu vyplýva, že P.. A. R. bol zástupca tímu lídra pre LOT3 a P.. Q. C. bol
zástupcom tímu lídra pre LOT1 a LOT2 predmetného projektu. Z týchto výpovedí vyplýva, že pozícia P..

R. spočívala v oprávnenosti kontrolovať čerpanie a použitie prostriedkov únie na uvedenom projekte.
Na projekte vykonával v zmysle zmluvy - kontrola projektovej dokumentácie, kontrola technických
výpočtov, kontrola súladu prác podľa slovenských nariadení a zákonov, zodpovednosť za posúdenie
všetkých otázok týkajúcich sa stavebnej a technologickej časti nových a existujúcich častí projektu, ďalej
prehodnotenie výkresovej časti dodávateľa stavby a poradenstvo tím lídra. V druhom prípade P.. C. mal

za povinnosť vykonávať kontrolnú činnosť použitia prostriedkov EÚ na stavebné práce a oprávnenosti
fakturáciedodávateľastavbyvočiEÚ.JehopriamymnadriadenýmbolpánC.,ktorýhoústnesplnomocnil
podpisovať stavebný denník. Na uvedenom projekte pracoval ako kontrolór a na základe zmluvy o
kontrolnej činnosti uzatvorenej medzi CASSOVIA BIC, s.r.o. a firmou EKOSTAV a.s. Michalovce bol
poverený výkonom kontrolnej činnosti podľa zmluvy medzi EKOSTAVOM a.s. Michalovce a CASSOVIA

BIC, s.r.o. Predmetom zmluvy bolo vykonávať kontrolu projektovej dokumentácie na stavebné práce k
projektu ako bolo vyššie uvedené.

Prílohou faktúry č.2006/048 zo dňa 10.10.2006 boli aj výkazy dochádzky expertov pre zmluvu o
poskytnutí služieb, ktoré boli kontrolovaným daňovým subjektom predložené za krátkodobých a
dlhodobých expertov v počte 6 ks mesačných výkazov za každého z nasledujúcich expertov: P.. Q. C.,

P.. A.H. R., P.. Z. K., P.. F. K., P.. U.Q. E., X. K., Z. G. za mesiace máj až september 2006 odsúhlasené
osobou experta poverenou osobou za spoločnosť CASSOVIA BIC, s.r.o. a VVS a.s.. Miestom výkonu
práce na jednotlivých výkazoch nebola len kancelária, ale aj stavenisko, t.j. práce bolo nevyhnutné
vykonávať rovnako aj v teréne priamo na stavenisku.Podľa ust. § 9 ods.1 zákona o DPH (zákon č.222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov) dodaním
služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane

a/ prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo

inému duševnému vlastníctvu,

b/ poskytnutia práva užívať hmotný majetok,

c/ prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,

d/ služby dodané na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.

Podľa ust. § 15 ods.1 miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo, miesto

podnikania alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva; ak dodávateľ nemá sídlo, miesto podnikania
alebo prevádzkareň, je miestom dodania služby miesto, kde má bydlisko, alebo kde sa obvykle zdržiava,
ak sa v odsekoch 2 až 10 a v § 16 neustanovuje inak.

Podľa ust. § 15 ods.2 citovaného zákona, miestom dodania služby vzťahujúcej sa na nehnuteľnosť
vrátane služieb realitných kancelárií, znalcov, architektov a stavebného dozoru je miesto, kde sa

nehnuteľnosť nachádza.

Súd bol toho názoru, že služby, ktoré na základe spornej faktúry poskytoval žalobca neboli využité na
území zahraničného subjektu, ktorý monitoroval platobné vzťahy na základe finančných prostriedkov
EÚ, ale naopak, tieto služby boli poskytované na území Slovenskej republiky vzťahujúce sa na
nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v katastrálnom území Michalovce, resp. Veľké Kapušany v zmysle

projektu, ktorý bol predmetom projektu ISPA.

Miesto dodania takejto služby je špecifikované v § 15 ods.2 zákona pod č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty (zákon č.593/2007 Z.z. účinný do 31.12.2007). Východiskom citovaného ustanovenia zákona
o dani z pridanej hodnoty je príslušný článok takto aproximovaný Šiestej smernice Rady 77/388/EHS
zo 17.5.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - jednotný

základ jej stanovenia, konkrétne sa jedná o článok 9 ods.2 písm.a/ citovanej smernice.

Služba, ktorú žalobca poskytol podľa vyššie uvedenej právnej úpravy, bola poskytnutá na území
Slovenskej republiky za protihodnotu, preto podľa § 2 zákona č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov je predmetom dane na území Slovenskej republiky a preto žalobcovi
ako platiteľovi dane vznikla podľa § 19 zákona o DPH daňová povinnosť dňom dodania tejto služby

(30.9.2006) a následne podľa § 69 zákona o DPH povinnosť platiť daň.

Podľa ust. § 19 ods.2 prvej vety zákona o DPH, účinného do 31.12.2007, daňová povinnosť vzniká dňom
dodania služby.

Podľa ust. § 19 ods.3 zákona o DPH, ak sa dodanie tovaru alebo služby uskutočňuje čiastkovo, alebo
opakovane počas trvania zmluvy, považuje sa tovar alebo služba za dodaný najneskôr posledným dňom

obdobia, na ktoré sa platba za opakovanie alebo čiastkovo dodávaný tovar alebo službu vzťahuje, a ak
je dohodnutá platba za obdobie dlhšie ako 12 kalendárnych mesiacov, považuje sa tovar alebo služba
za dodaný najneskôr posledným dňom 12. mesiaca.Za čiastkové dodanie tovaru alebo služby sa považuje také dodanie tovaru alebo služby, ktoré
predstavujú časť celkového plnenia, na ktoré je uzavretá zmluva.

Podľa ust. § 69 ods.1 zákona o DPH, platiteľ, ktorý dodáva tovar, alebo službu v tuzemsku, je povinný

platiť daň.

Z vyššie uvedených dôvodov súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom žalovaného
uvedeného v napadnutom rozhodnutí a neostávalo mu nič iné ako žalobu zamietnuť. Na záver súd
tiež poukazuje na oznámenie Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 20.11.2012, na základe
ktorého v uvedenej právnej veci daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2006 v sume
18.607,39 Eur bola vyrubená v súlade s platnou právnou úpravou a preto ústredný orgán štátnej správy

nemal dôvod podľa ust. § 77 ods.3 daňového poriadku zrušiť napadnuté odvolanie mimo odvolacieho
konania.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

v odôvodnení rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (rozhodnutie ÚS SR II. ÚS 6/03 č.11/2003, III.ÚS 115/03 č.313/2003).

Z vyššie uvedených dôvodov súd v odôvodnení svojho rozhodnutia považoval za dôležité v
preskúmavacom konaní skúmať základnú otázku, a to či protokol o daňovej kontrole bol vyhotovený v

súlade s platnou právnou úpravou a v hmotnoprávnej otázke, či splnenie dodávky bolo uskutočnené na
území Slovenskej republiky alebo inak.

Podľaust.§250jods.1O.s.p.,aksúdpopreskúmanírozhodnutiaapostupusprávnehoorgánuvrozsahu
a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby“) dospel k záveru, že rozhodnutie a
postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba

zamieta. Na základe vyššie uvedeného zákonného ustanovenia súd žalobu zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 250k ods.1 O.s.p., žalobca v konaní nebol úspešný,
preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v

Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.