Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, February 15, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/48/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8011200982
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8011200982.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a

sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu LADEX, s.r.o.,
sosídlomŠtúrova220,Svit,IČO:36482102,zastúpenákonateľomE.K.,nar.XX.E.XXXX,trvalebytom
X. M. XXX/XX, XXX XX Z., právne zastúpeného JUDr. Milanom Križalkovičom, advokátom so sídlom
Hviezdoslavova 11, 052 01 Spišská Nová ves, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom
Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupu žalovaného zo
dňa 26. augusta 2011 č.:I/225/13868-83238/2011/990770-r a č. I/225/13868-83239/2011/990770-r na
základe žalôb takto

r o z h o d o l :

Žaloby z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanými žalobami, ktoré boli pôvodne vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2 S
48/2011 a 2 S 49/2011 sa žalobca domáhal preskúmania v úvodnej časti uvedených rozhodnutí v
spojení s prvostupňovými rozhodnutia Daňového úradu Svit zo dňa 05. mája 2011 vydanými pod č.
719/230/808/11/Mrt a č. 719/230/8082/11/Mrt, ktoré žiadal zrušiť a veci vrátiť žalovanému na ďalšie
konanie a priznať trovy konania.

Žalobca v žalobách poukázal na výrok rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia správcu dane a na
rozhodnutie žalovaného, ktorý odvolania žalobcu voči prvostupňovým rozhodnutiam zamietol. Podľa

žalobcu obidva správne orgány odôvodnili rozhodnutia tým, že správca dane pri daňovej kontrole zistil,
že žalobca v apríli a v máji 2009 obchodoval s dobíjacími telefónnymi kartami, ktoré nakupoval v Poľsku
od spoločnosti MIX ELEKTRINOCS S.A., Skawina, Poľsko, ktoré osobne dovážal na svojich motorových
vozidlách a následne tieto predával daňovému subjektu DSV Road AB, BOX 50122, Švédsko, pritom
karty si mal osobne prevziať zamestnanec firmy a previesť ich do Švédska. Podľa tvrdení žalobcu
správca dane zistil, že žalobca telefónne karty uvedenej spoločnosti nepredal.

Žalobca tvrdil pri ústnom pojednávaní, že telefónne karty v roku 2007 predával na základe ústnej dohody,

v roku 2008 na základe písomnej dohody. Podľa správcu dane žalobca nepreukázal, že telefónne karty
do Švédska skutočne dodal.

V žalobách ďalej argumentoval tým, že bol pri rozhodovaní porušený § 29 ods. 2,4 zákona č. 511/1992
Zb., pretože správca dane nepoužil pri rozhodovaní všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Dôkazy, ktoré svedčili v jeho prospech
správne orgány nevzali do úvahy a ich postup voči žalobcovi bol tendenčný, zaujatý a správne orgánynevzali do úvahy informácie, listiny, ku ktorým mali prístup a ktoré si mohli riadne obstarať a ktoré svedčili
a svedčia v prospech žalobcu. Aj teraz poukázal na výsluch zástupcu švédskej firmy J. J., ktorého
splnomocnil na jednanie so žalobcom konateľ spoločnosti A. O.. Tento podpísal zmluvu, ktorú žalovaný

nebral do úvahy. Žalobca zároveň poukázal na to, že predložil daňovému úradu obchodnú zmluvu a jej
slovenský preklad, daňový úrad ich však nevzal do úvahy.

Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav na posúdenie veci, čo je dôvod na
zrušenie rozhodnutia žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p.

K žalobám sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 06. marca 2012, v ktorom poukázal na dôvody
napadnutých rozhodnutí žalovaného a navrhol žaloby ako nedôvodné zamietnuť.

Vo vyjadrení okrem iného poukázal na to, že skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti pre daný prípad sú uvedené v § 15 ods. 8 písm. g), § 69 ods. 1 a 3, ako aj v § 49 ods. 2 písm.
a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. S poukazom na rozsah
a formu zisťovania správcu dane, ktorý je uvedený v § 15 ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov,
žalovaný zdôraznil, že na základe týchto výsledkov kontroly, predovšetkým šetrenia švédskej daňovej

správy a vyjadrenia samotného deklarovaného odberateľa služieb bolo jednoznačne konštatované, že
dodanie služieb žalobcom do Švédska nebolo preukázané.

Krajský súd v Prešove uznesením pod sp. zn. 2 S 48/2011 - 9 zo dňa 20. januára 2012 spojil veci vedené
na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2 S 48/2011 a 2 S 49/2011 na spoločné konanie, s tým že sa
veci budú pojednávať pod sp. zn. 2 S 48/2011 a to z dôvodu, že ide o skutkovo rovnaké veci s rovnakými

účastníkmi.

Z administratívneho spisu predloženého žalovaným vyplýva, že Daňový úrad Svit, ako správca dane
Dodatočnými platobnými výmermi pod č. 719/230/8081/11/Mrt a č, 719/230/8082/11/Mrt podľa § § 44
ods. 6 písm. b) bod I zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyrubil platiteľovi dane z
pridanej hodnoty LADEX, s.r.o., IČO 36 482 102, DIČ 2020016691, Štúrova 220, 059 21 Svit rozdiel

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume 90 677,31 Eur a za zdaňovacie
obdobie máj 2009 v sume 97 711,30 Eur.

Obidve rozhodnutia o vyrúbení dane z pridanej hodnoty za príslušné mesiace apríl a máj 2009 odôvodnil
správca dane tým, že u platiteľa dane z pridanej hodnoty LADEX, s.r.o., IČO 36 482 102, DIČ
2020016691, Štúrova 220, 05921 Svit vykonal daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č.

719/320/16546/2010/Bar zo dňa 28. decembra 2010, ktorý bol prerokovaný a doručený mu 28. apríla
2011. Deň po prerokovaní protokolu, t.j 29.04.201 začal správca dane vyrubovacie konanie, v ktorom
vyhodnotil vykonané dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti a na základe týchto dôkazov vydal dodatočné platobné výmery.

Daňový subjekt v kontrolovanom zdaňovacom období apríl a máj 2009 obchodoval s dobíjacími

telefónnymi kartami, ktoré podľa predložených dokladov nakupoval v Poľskej republike od firmy MIX
ELEKTRINOCSS.A.-OK,32-050Skawina,Ul.Krakowska87-OK,IČDPH:PL6761986331vmnožstve
a vo finančnom objeme uvedenom vo výmere. Tieto osobne dovážal svojimi motorovými vozidlami.
Následne ich predával švédskemu daňovému subjektu DSV Road AB, Box 50122, Bjurogatan 15, 202
11 Malmeo, IČ DPH: SE556045667401. Telefónne karty si osobne v SR prevzal zamestnanec firmy a

previezol do Švédska, o čom vystavil doklad a to čestné prehlásenie, že tovar prevzal a prepravil do
členskéhoštátuEÚ.Správcadanezdôvodu pochybnostičidošloknadobudnutiutovaruzPoľska,zaslal
dňa 22. marca 2010 č.j. 719/320/5117/2010/Bar medzinárodné dožiadanie v zmysle článku 5 Nariadenia
Rady č. 2003/1798/ES do Poľska, či skutočne došlo k dodaniu dobíjacích telefónnych kariet spoločnosti,
na ktorú súd poukázal vyššie. V odpovedi na dožiadanie z poľskej daňovej správy zo dňa 08. júna

2010 je uvedené, že skutočne došlo k dodaniu tovaru v deklarovanom množstve. Následne správca
dane zaslal zmysle vyššie uvedeného článku Nariadenia rady ES dožiadanie dňa 22. marca 2010 č.j.
719/320/5119/Bar švédskej daňovej správe s požiadavkou o preverenie, či došlo k nadobudnutiu tovaruu Švédskeho daňového subjektu DSV Road AB, Box 50122, Bjurogatan 15, 202 11 Malmeo, IČ DPH:
SE556045667401. V odpovedi zo dňa 15. júna 2010 je uvedené, že spoločnosť DSV Road AB je
súčasťou DSV Global Transport & Logistics je zapísaná na dánskej burze cenných papierov, funguje

vo veľa krajinách na svete a to v oblasti prepravy a logistiky. Spoločnosť nenakupuje ani nepredáva
dobíjacie telefónne karty a o spoločnosti Ladex s.r.o. nikdy nepočula.

O uvedených skutočnostiach správca dane oboznámil konateľa spoločnosti p. K. a splnomocneného
konateľa spoločnosti p. F. dňa 05. augusta 2010, o čom spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní
č. 719/320/16670/2010/Bar. V priebehu ústneho pojednávania správca dane overoval spôsob

nadobudnutia a dodania telefónnych dobíjacích kariet. Daňový subjekt sa vyjadril, že telefónne karty
dodával do Švédska na základe ústnej dohody, ktorú uzavrel asi v r. 2007. Neskôr v roku 2008 uzavrel
písomnú dohodu s predstaviteľom firmy DSV Road AB. Malmoe. Tovar s Poľska dovážal do Slovenskej
republiky vlastnými vozidlami - vozidlami spoločnosti. Následne zástupca odberateľa prevzal tovar na
území SR, vyplatil v hotovosti a odviezol do Švédska. Jeho meno si konateľ nepamätá. V opatreniach
prijatých pri ústnom pojednávaní bolo dohodnuté, že konateľ daňového subjektu predloží správcovi dane

dohodu s odberateľom do 30. septembra 2010. Táto bola predložená konateľom spoločnosti dňa 28.
septembra 2010 v anglickom jazyku. O tejto skutočnosti je spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní
č. 719/320/1886/2010/Kub. V prijatých opatreniach tohto ústneho pojednávania správca dane uložil
daňovému subjektu predložiť overený preklad uvedenej dohody do slovenského jazyka do 01.októbra
2010. Táto bola predložená dňa 4. októbra 2010. Podľa správcu dane táto zmluva nepreukazuje tú

skutočnosť, že skutočne došlo k dodaniu dobíjacích telefónnych kupónov.

Daňový subjekt pre správne posúdenie dodania telefónnych kariet, či sa jedná o tovar alebo službu
požiadal mailom dňa 27. septembra 2007 Ministerstvo financií SR - odbor nepriamych daní o stanovisko,
pričom v odpovedi zo dňa 15. októbra 2007 je uvedené, že firma nakupuje a predáva zahraničné
telefónne karty vydávané mobilnými operátormi v Poľsku, ktoré môže konečný spotrebiteľ využiť len na

telefonovanie, resp. dobitie si kreditu. V princípe sa takáto telefónna karta považuje za jednoúčelový
kupón s nárokom na dodanie konkrétnej služby u konkrétneho dodávateľa služby, pri predaji ktorého sa
uplatňuje daň z pridanej hodnoty. Tento doklad bol správcovi dane predložený v priebehu kontroly. Aj
napriek tejto skutočnosti daňový subjekt v účtovnej evidencii tieto dodávky deklaroval ako tovar (nie ako
službu), o čom svedčí aj podanie súhrnného výkazu, v ktorom daňový subjekt deklaruje dodanie tovaru

do Švédska pre nadobúdateľa s IČ DPH za II. štvrťrok 2009 v celkovej hodnote 1 649 464 Eur (z toho
za apríl 477 249 Eur, máj 514 270 Eur ).

Správca dane citoval ustanovenia § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a
pri výkone daňovej kontroly hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Na

základe predložených dokladov posúdil dodávky telefónnych dobíjacích kariet ako dodanie služby. Z
preukázaných zistení je zrejmé, že spoločnosť LADEX s.r.o. neposkytla služby v rámci Európskeho
spoločenstva aj napriek skutočnosti, že odberateľské faktúry sú vystavené na Švédsku spoločnosť DSV
Road AB, Box 50122, Bjurogatan 15, 202 11 Malmeo. Faktúry vystavené spoločnosťou LADEX s.r.o. sa
týkali fiktívnych dodávok služieb pre švédsku spoločnosť DSV Road AB, Malmeo a mali za cieľ získanie

daňovej výhody - neodvedenie dane z poskytnutých služieb.

Správca dane ďalej argumentoval tým, že v tomto prípade v zmysle § 15 ods. 1) zákona č. 222/2004
Z.z. miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo, miesto podnikania
alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva. Daňovému subjektu vznikla v zmysle § 19 ods. 2
citovaného zákona daňová povinnosť dňom dodania služby a v zmysle § 69 ods. 1) citovaného zákona

je platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku povinný platiť daň. Pretože daňový subjekt
nepreukázal dodanie služby v rámci Európskeho spoločenstva, mal odviesť daň do štátneho rozpočtu,
tieto skutočnosti sa týkajú odberateľských faktúr, ktoré sú detailne uvedené v dodatočných platobných
výmeroch.

O odvolaniach žalobcu voči vydaným dodatočným platobným výmerom správcu dane, ktoré obsahujú

identické dôvody ako sú uvedené v žalobách rozhodol žalovaný napadnutými rozhodnutiami dňa 26.
augusta 2011 pod č. 1/225/13868-83238/2011/990770-r a č. 1/225/13868-83239/2011/990770-r tak, že
prvostupňové rozhodnutia správcu dane zo dňa 05. mája 2011 potvrdil.Žalovaný v odôvodnení rozhodnutí poukázal na vykonané dokazovanie správcu dane, ktoré
predchádzalo vydaniu dodatočných platobných výmerov za mesiac apríl a máj 2009 a zdôraznil, že
DaňovýúradSvitvykonaludaňovéhosubjektuLADEX,s.r.o.daňovúkontrolu,ovýsledkuktorejvyhotovil

protokol zo dňa 28. decembra 2010, ktorý bol prerokovaný a doručený dňa 28. apríla 2011. Na základe
výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou Daňový úrad Svit dodatočnými platobnými výmermi
vyrubil kontrolovanému daňovému subjektu daň z pridanej hodnoty, pretože sa daň zistená po daňovej
kontrole odlišovala od dane uvedenej v daňovom priznaní. Ďalej žalovaný zistil, že, že daňový subjekt
v kontrolovanom zdaňovacom období apríl a máj 2009 obchodoval s dobíjacími telefónnymi kartami,

ktoré nakupoval v Poľskej republike od spoločnosti MIX HLEK.TRINOCS S.A. - OK, 32-050 Skawina, Ul.
Krakowska 87 - OK. Osobne ich dovážal svojimi motorovými vozidlami a následne predával švédskemu
daňovému subjektu DSV Road AB, Malmeo tak, že telefónne karty si mal osobne prevziať zamestnanec
firmy a previezť do Švédska, o čom vyhotovil čestné prehlásenie. Za účelom preverenia, deklarovaných
zdaniteľných obchodov správca dane prostredníctvom systému pre elektronickú výmenu informácii v
oblasti dane z pridanej hodnoty zaslal dožiadanie a z odpoveíi na dožiadame vyplynulo, že k dodaniu

deklarovaného množstvu telefónnych kariet od poľského daňového subjektu skutočne došlo. Podľa
odpovede zo dňa 15. júna 2010 spoločnosť DSV Road AB je súčasť DSV Global Transport & Logistics,
ktorájezapísaná(kótovaná)nadánskejburzecennýchpapierovDSVRoadABfungujevoveľakrajinách
na svete v oblasti prepravy a logistiky. Spoločnosť nenakupuje ani nepredáva telefónne karty. Od
spoločnosti Ladex s.r.o. nikdy nič nenakúpila ani o tejto spoločnosti nikdy nepočula.

Po oboznámením sa s týmito skutočnosťami tak konateľ spoločnosti, ako jeho splnomocnený zástupca
na ústnom pojednávaní dňa 05. augusta 2010 uviedli, že spoločnosť daňového subjektu dodávala v
roku 2007 tovar do Švédska na základe ústnej dohody a v roku 2008 na základe písomnej dohody.
Pri uvedenom ústnom pojednávaní bolo dohodnuté, že konateľ spoločnosti predloží správcovi dane
predmetnú dohodu s odberateľom do 30. septembra 2010. Daňový subjekt preklad dohody predložil

4. októbra 2010. Zároveň predložil správcovi dane ku kontrole stanovisko MF SR zo dňa 15. októbra
2007 k jeho žiadosti o správne posúdenie obchodu s telefónnymi kartami, z ktorého vyplýva, že ide
o jednoúčelový kupón s nárokom na dodanie konkrétnej služby u konkrétneho dodávateľa služby,
pri predaji ktorého sa uplatňuje daň z pridanej hodnoty. Aj napriek tejto skutočnosti daňový subjekt
podľa správcu dane v účtovnej evidencii tieto dodávky deklaroval ako tovar, nie ako službu. Svedčí

o tom aj podanie súhrnného výkazu, v ktorom daňový subjekt deklaruje dodanie tovaru do Švédska
pre nadobúdateľa s IČ DPH SE55604566740.1 DSV Road AB, Malmeo za II. štvrťrok 2009 v celkovej
hodnote 1 649 464,00 Eur (z toho apríl 477 249,00 Eur, máj 514 270,00 Eur a jún 657 945,00 Eur). Na
základepredloženýchdokladovsprávcadaneposúdildodávkytelefónnychdobíjacíchkarietakododanie
služby.Podľanehozpreukázanýchkontrolnýchzisteníjezrejmé,žespoločnosťLADEXs.r.o,neposkytla

služby v rámci Európskeho spoločenstva aj napriek tomu, že odberateľské faktúry boli vyhotovené
na Švédsku spoločnosť DSV Road AB. Vyhotovené faktúry sa týkali fiktívnych dodávok služieb pre
švédsku spoločnosť DSV Road AB a mali za cieľ získanie daňovej výhody - neodvedenie dane z pridanej
hodnoty z poskytnutých služieb. Daňový subjekt podľa správcu dane z odberateľských faktúr dodaných
telefónnych kariet nepreukázal dodanie služby v rámci Európskeho spoločenstva, preto mal odviesť

daň do štátneho rozpočtu.

Žalovaný ďalej citoval ustanovenia § 2 ods. 1,2,3, § 29 ods. 2,4 zákona č. 511/1992 Zb. , ako aj
ustanovenie § 15 ods. 1,7,8 písm. g), § 19 ods. 2, § 69 ods. 1 a § 69 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z.
v znení platnom do 31. decembra 2009.

K námietkam v odvolaní uviedol, že pokiaľ daňový subjekt v odvolaní namietal, že správca dane v danom

prípade nepostupoval v zmysle § 2 ods. 1 až 3 a § 2 ods. 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov, pritom jednotlivé ustanovenia citoval bez toho, aby konkrétne uviedol, v ktorých súvislostiach
správca dane nepostupoval v súlade, resp. postupoval v rozpore s ich skutkovými podstatami. Ďalej
daňový subjekt v odvolaní namietal, že správca dane nepoužil všetky dôkazné prostriedky, ktorými
mohol zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Ani pri tejto námietke

neuviedol, aké dôkazné prostriedky správca dane pri výkone daňovej kontroly a následnom vyrúbení
rozdielu dane mal alebo mohol použiť. Podobne i v prípade prerokovania protokolu daňovej kontrole
odvolávajúci sa tvrdil, ale nekonkretizoval v čom bolo jednanie správcu dane tendenčné, zaujaté, a ktoré
úvahy, informácie a listiny, ku ktorým správca dane má alebo mal prístup, ktoré si mohol riadne obstarať,
ktoré by svedčili v jeho prospech, nezaobstaral.K celému priebehu daňovej kontroly a k výsledku daňovej kontroly pri prerokovaní protokolu mal daňový
subjekt možnosť sa písomne i ústne vyjadriť. Prerokovania protokolu sa však bez udania dôvodov
nezúčastnil, čím sa sám zbavil zákonnej možnosti konfrontovať výsledky kontroly so správcom dane,

preto odvolací orgán uvedené námietky nepovažuje za opodstatnené.

S poukazom na účel zamedzenia daňových únikov Európska únia pri uplatňovaní dane z pridanej
hodnoty pri intrakomunitánych dodávkach tovaru prijala príslušné právne normy. Smernica Rady 77/799/
EHS o vzájomnej spolupráci v oblasti priamych a nepriamych daní je všeobecným predpisom a
Nariadenie Rady 2003/1798/ES o administratívnej spolupráci v oblasti nepriamych daní je špecifickým

predpisom pre oblasť dane z pridanej hodnoty. Forma nariadenia zaisťuje priamu za viazanosť a
aplikovateľnosť tejto právnej normy vo všetkých členských štátoch. Dňom vstupu SR do Európskej
únie sa citované nariadenie stalo súčasťou právneho systému Slovenskej republiky. V zmysle článku
2 ods. 1 Nariadenia Rady 2003/1798/ES na účely tohto nariadenia príslušným orgánom členského
štátu je v Poľsku je Minister Finansów, vo Švédsku Chefen for Finansdepartementet a v Slovenskej
republike je to Ministerstvo financií, ako ústredné kontaktné úrady zodpovedné za kontakty s

ostatnými členskými štátmi v oblasti administratívnej spolupráce. Spochybnenie výsledkov dožiadaní
bez doloženia akýchkoľvek dôkazných prostriedkov zo strany odvolávajúceho sa daňového subjektu
je podľa žalovaného neopodstatnené. Správca dane v danom prípade pri preverovaní správneho
uplatnenia daňových predpisov postupoval v súlade s platnou právnou úpravou. Na základe týchto
medzinárodných dožiadaní dodanie daňovému subjektu do Švédska švédske orgány nepotvrdili, išlo

o oficiálne informácie poskytnuté štátnymi orgánmi príslušných členských štátov EÚ, preto správca
dane nemal žiaden dôvod ich spochybňovať. Námietku daňového subjektu, že správca dane mal toto
tvrdenie ešte preverovať, považuje odvolací orgán za právne irelevantnú. V zmysle citovaných právnych
predpisov Európskeho spoločenstva za dodaný tovar s nárokom na oslobodenie sa považuje len také
dodanie, pri ktorom je tovar skutočne odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a je

dodávaný osobe registrovanej k dani z pridanej hodnoty v príslušnom, členskom štáte. Platiteľ dane,
ktorý uplatní nárok na oslobodenie od dane z titulu intrakomunitárneho plnenia, nesie dôkazné bremeno
a musí preukázať splnenie podmienok na uplatnenie oslobodenia. Odberateľ tovaru je povinný túto
dodávku riadne priznať a zdaniť príslušnou sadzbou uplatňovanou podľa zákonov v krajine určenia v
rámci svojho daňového priznania.

V danom prípade daňový subjekt predložil doklady pre odberateľa pri intrakomunitárnom dodaní
tovaru znejúce na spoločnosť DSV Road AB s identifikačným číslom, pričom dodanie tejto spoločnosti
švédske orgány nepotvrdili. Pokiaľ konateľ spoločnosti LADEX, s.r.o. počas výkonu daňovej kontroly
navrhol správcovi dane, že zabezpečí k vypočutiu ohľadom dodania telefónnych kariet do Švédska
zástupcu spoločnosti DSV Road AB J. J., ku dňu ukončenia kontroly tak neučinil a túto možnosť

nevyužil, preto jeho námietku, že správca dane žiadnym iným spôsobom tvrdenie nepreveroval, odvolací
orgán považuje za neopodstatnenú. Dôkazy, ktoré zabezpečil správca dane, boli dostatočné pre prijatie
záveru v súvislosti s ukončením kontroly a následným vyrubením rozdielu dane. Odvolávajúci sa
daňový subjekt telefónne karty, ktoré nakúpil v Poľsku a ďalej podľa predložených dokladov dodával
švédskemu daňovému subjektu, toto dodanie považoval za intrakomunitáne dodanie tovaru do iného

členského štátu. Pri takto kvalifikovanom zdaniteľnom obchode však nesplnil podmienky pre uplatnenie
oslobodenia od dane.

Zároveň žalovaný poukázal aj na stanovisko MF SR č. MP/25471/2007-73 zo dňa 15.10.2007,
predložené daňovým subjektom, z ktorého vyplýva, že daňový subjekt nakupuje a predáva zahraničné
telefónne karty vydávané mobilnými operátormi v Poľsku, ktoré môže konečný spotrebiteľ využiť len na

telefonovanie, resp. dobitie si kreditu. V princípe sa takáto telefónna karta považuje za jednoúčelový
kupón s nárokom na dodanie konkrétnej služby u konkrétneho dodávateľa služby, pri predaji ktorého sa
uplatňuje daň z pridanej hodnoty. Teda nie intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členského štátu,
ako to kvalifikoval daňový subjekt.

Poukázal na ustanovenie § 15 ods. 7 a 8 zákona o DPH a v súlade s § 69 ods. 3 zákona o DPH je daňový

subjekt povinný zaplatiť daň, Ak daňový subjekt predá telefónne karty odberateľovi podnikajúcemu v
inom členskom štáte EU, v nadväznosti na ustanovenie § 15 ods. 8 písm. g) zákona o DPH sa miesto
dodania služby určí podľa § 15 ods. 7 zákona o DPH, t. j. miestom dodania služby nebude tuzemsko, a
preto dodanie služby nebude predmetom dane podľa zákona o DPH platného v SR. V prípade predaja
telefónnych kariet konečným spotrebiteľom na Slovensku sa miesto dodania služby určí podľa § (15

ods. 1 zákon o DPH. Pri obchodovaní s telefónnymi kartami, t. j. telekomunikačnými službami podľa§ 15 ods. 8 písm. g) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení platnom do 31.12.2009 je potrebné rozlišovať
v zmysle § 15 ods. 7 citovaného zákona. V danom prípade dodávateľom telefónnych kariet je poľská
spoločnosť MIX ELEKTRINOCS S.A. - OK, Skawina, U1. Krakowska 87 - OK a odberateľom slovenská

spoločnosť LADEX, s.r.o. Svit. Obchod bol uzavretý medzi daňovými subjektmi členských štátov, preto
podľa § 15 ods. 7 a 8 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení platnom do 31.12.2009) miesto dodania služieb
je podľa sídla odberateľa, t. j. Slovenská republika v súlade s § 69 ods. 3 citovaného zákona je táto
osoba povinná platiť daň.

Pri predaji týchto telefónnych kariet švédskemu daňovému subjektu DSV Road AB, Malmeo, ako

odberateľovi v inom členskom štáte, podľa § 15 ods. 7 a 8 zákona č. 222/2004 Z.z. miestom dodania
nie je Slovenská republika, preto dodanie tejto služby nie je ani predmetom dane podľa zákona o dani
z pridanej hodnoty platného na území Slovenskej republiky, miesto dodania sa určí podľa § 15 ods.
1 citovaného zákona, a tým je miesto, kde má dodávateľ tejto služby spoločnosť LADEX, s.r.o. svoje
sídlo. Aj napriek tomu, že spoločnosť LADEX, s.r.o. nákup telefónnych kariet od poľského dodávateľa
mylne kvalifikovala ako dodanie tovaru oslobodené od dane (túto skutočnosť potvrdila aj poľská daňová

správa v odpovedi na dožiadanie), daňová povinnosť z deklarovaného intrakomunitárneho dodania
tovaru jej vznikla tým, že nepreukázala jeho dodanie do Švédska. I napriek tomu, že daňový subjekt
predložil zmluvu o obchodnej spolupráci so švédskym odberateľom a jeho splnomocnený zástupca
predložilsvojdokladtotožnosti,zktoréhosisplnomocnenýzástupcavyhotovilfotokópiu,právnepredpisy
jednoznačne stanovujú, že intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členského štátu je považované

vtedy, ak odberateľ dodanie tovaru potvrdí podaním príslušného daňového priznania, v ktorom toto
dodanie zahrnie.

Ak by spoločnosť LADEX, s.r.o. nákup telefónnych kariet od poľského dodávateľa a ich následný predaj
Švédskemu odberateľovi posúdila v zmysle platnej právnej úpravy, aj v tom prípade by jej z týchto
obchodov vznikla podľa § 15 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení platnom do 31. 12.2009 daňová

povinnosť.

Na základe uvedených skutočností žalovaný ako odvolací orgán sa nemohol stotožniť s námietkou
daňového subjektu, že závery správcu dane sú postavené iba na dohadoch, domnienkach a mylných
úsudkoch. Správca dane na základe zhromaždených dôkazných prostriedkov dostatočne zistil skutkový
stav a v súlade s platnými právnymi predpismi rozhodol. Naopak daňový subjekt nesprávne aplikoval

predpisy upravujúce daň z pridanej hodnoty pri faktúrach č. 2009/113 až 2009/149 na 169 001 ks
dodaných telefónnych kariet od poľského dodávateľa MIX ELEKIRINOCS S.A. - OK, následkom čoho
mu na základe § 15 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2009 podľa
§19 ods. 2 citovaného zákona vznikla daňová povinnosť a následne podľa § 69 ods. 1 a 3 citovaného
zákona povinnosť platiť daň vo výške.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré ich
vydaniu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách, oboznámil sa s administratívnym
spisom žalovaného, ako aj obsahom spisov prvostupňového správneho orgánu a dospel k záveru, že
žaloby nie sú dôvodné, preto ich zamietol.

Vo veci vykonal pojednávanie bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí s poukazom na

vyjadrenie v písomnom podaní zo dňa 15. februára, ktoré bolo faxom doručené krajskému súdu dňa 15.
februára 2013 o 11:42 hod. súhlasili tak žalobca, ako aj jeho právny zástupca s tým, aby bolo vykonané
pojednávanie bez ich prítomnosti.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca sa žalobami domáha preskúmania právoplatných rozhodnutí
žalovaného podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako
aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických

osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť ( § 244 ods. 3 O.s.p. ).

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

V konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa súd riadi dispozičnou zásadou. Zo žalobných námietok
je nepochybné, že žalobca namieta aj procesné pochybenia správcu dane a následne aj žalovaného vo

vzťahu k ustanoveniam § 29 zákona č. 511/1992 Zb.

Jednou zo základných zásad daňového konania je podľa Zákona o správe daná a poplatkov zásada
zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosti pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Podľa zásady súčinnosti ( § 2 ods. 2 Zákona o správe daní
poplatkov ) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi.

Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného
hodnotenia dôkazov ( § 2 ods. 3 zákona ), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo
v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti ) § 2 ods. 7 zákona ), podľa ktorej všetky daňové
subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej

zásady rovnosti účastníkov konania ( článok 47 ods. 3 Ústavy SR ).

Priuplatňovanídaňovýchpredpisovvdaňovomkonanísaberiedoúvahyvždyskutočnýobsahprávneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane ( § 2 ods. 6 zákona ).

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty za apríl a máj 2009 podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom

do 31. decembra 2009 na základe intrakomunitárneho dodania tovaru švédskej spoločnosti DSV Road
AB, Malmeo.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení platnom do 31. decembra 2009, miestom
dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň,
z ktorej sa služba dodáva; ak dodávateľ nemá sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, je miestom

dodania služby miesto, kde má bydlisko alebo kde sa obvykle zdržiava, ak sa v odsekoch 2 až 10 a v
§ 16 neustanovuje inak.Z ustanovenia § 15 ods. 7 citovaného zákona vyplýva, miestom dodania služieb uvedených v odseku 8,
ak sú tieto služby dodané osobe, ktorá podniká v členskom štáte inom, ako je členský štát dodávateľa
služby, alebo zákazníkovi, ktorý má sídlo alebo bydlisko v treťom štáte, je miesto, kde má táto osoba

sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, na ktorej spotrebu a využitie sa služby dodávajú.

Podľa§15ods.8písm.g)citovanéhozákona, službami,priktorýchsaurčímiestododaniapodľaodseku
7 vrátane ich sprostredkovania v mene a na účet inej osoby a prijatia záväzku zdržať sa vykonávania
týchto služieb, sú telekomunikačné služby.

Podľa § 19 ods. 2 citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Ak je služba
dodanázahraničnouosobouzinéhočlenskéhoštátualeboztretiehoštátuaosoboupovinnouplatiťdaňv

tuzemsku je príjemca služby podľa § 69 ods. 2 až 4, daňová povinnosť vzniká dňom vyhotovenia faktúry;
ak faktúra nie je vyhotovená do konca tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom
mesiaci, v ktorom bola služba dodaná, daňová povinnosť vzniká posledným dňom tretieho kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola služba dodaná.

Podľa § 69 ods. 1 citovaného zákona, platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný

platiť daň.

V zmysle § 69 ods. 3 citovaného zákona, zdaniteľná osoba je povinná platiť daň pri službách podľa §
15 ods. 8, ktoré jej dodala zahraničná osoba z iného členského štátu alebo z tretieho štátu.

V predmetnom konaní základným východiskom je nepreukázanie dodania služieb žalobcom do
Švédska.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že v období apríl a máj 2009 skutočne
došlo žalobcom z Poľska k dodaniu dobíjacích telefónnych kariet v deklarovanom množstve. Táto
skutočnosť bola potvrdená na základe medzinárodnej informácie poľskou daňovou správou, ktorá
jednoznačne potvrdila, že spoločnosť MIX ELEKTRINOCS S.A. - OK skutočne dodala dobíjacie
telefónne karty spoločnosti LADEX, s.r.o., teda žalobcovi. V zmysle medzinárodných informácií, ktoré

boli doručené švédskou daňovou správou však nebol následne potvrdený nákup týchto telefónnych
kariet spoločnosťou DSV Road S.A. Malmeo vo Švédsku.

Pri svojom závere senát krajského súdu vychádzal v prvom rade z toho, či si daňový subjekt - žalobca
splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu s
poukazom na ustanovenia Zákon o dani z pridanej hodnoty a Zákon o správe daní a poplatkov. S

poukazom na znenie § 29 ods. 1,2,4 a 8 zákona č. 511/1992 Zb. súd konštatuje, že správca dane
v danom prípade postupoval v súlade so zákonom keď zistil skutkový stav veci dôsledne a vo veci
dospel k správnemu právnemu záveru. Podľa názoru súdu žalobca v tomto prípade jednoznačne
nepreukázal pravdivosť skutočností, o ktoré opieral svoje tvrdenia v daňovom konaní, resp. v odvolaní
voči rozhodnutiam správcu dane.

Ak žalobca deklaroval dodanie telefónnych kariet ako dodanie tovaru, toto nebolo preukázané, pretože
správne orgány správne vyhodnotili miesto dodania telekomunikačných služieb Slovenskú republiku,
keď vychádzali z preukázaných skutočností, že v danom prípade išlo o dodanie služieb medzi
dodávateľom telefónnych kariet z Poľska pre odberateľa, t.j. žalobcu spoločnosti LADEX, s.r.o. so sídlom
v Slovenskej republike. Nakoľko sa jedná o subjekty členských štátov, postupovali daňové orgány

správne podľa § 15 ods. 7 a 8 zákona č. 222/2004 Z.z. účinného do 31. decembra 2009 a miesto
dodania služieb správne určili ako sídlo odberateľa, t.j. sídlo spoločnosti LADEX, s.r.o.. V nadväznosti
na túto skutočnosť vyplýva žalobcovi v súlade s obsahom § 69 ods. 3 Zákona o DPH ako odberateľovi
povinnosť platiť daň. Pri tomto závere vychádzali správne aj podľa názoru súdu daňové orgány z
odborného stanoviska Ministerstva financií SR č. MF/25471/2007-73 zo dňa 15. októbra 2007, z ktoréhojednoznačne vyplýva, že v prípade uskutočnenia tohto druhu obchodu pre účely Zákona o dani z pridanej
hodnoty sa jedná o dodanie telekomunikačných služieb.

Súd zdôraznil, že v rámci výkonu daňovej kontroly správca dane požiadal príslušné daňové orgány

členských štátov o preverenie deklarovaných obchodov, z ktorých dožiadaní jednoznačne vyplýva
dodanie telefónnych kariet z Poľska žalobcovi, avšak jeho následné dodanie daňovému subjektu do
Malmeo vo Švédsku, švédske daňové orgány nepotvrdili. Pritom z odpovede zo dňa 15. júna 2010
daňovej švédskej správy bolo jednoznačne preukázané, že spoločnosť DSV Road, AB je súčasťou
spoločnosti DSV Global Transport & Logistics a je zapísaná na dánskej burze cenných papierov, pričom

funguje vo veľa krajinách a to v oblasti prepravy a logistiky. Dobíjacie telefónne karty nenakupuje ani
nepredáva, pričom o spoločnosti LADEX, s.r.o. nikdy nepočula. V tejto súvislosti aj podľa názoru súdu
žalobca neuniesol dôkazné bremeno podľa § 29 ods. 8 zákona, pretože okrem svojho tvrdenia,. že so
zástupcomfirmyDSVRoadABŠvédsko vroku2007nazákladeústnejdohodyanásledne maluzavretú
v roku 2008 písomnú dohodu, ktorú v písomnom preklade z anglického do slovenského jazyka predložil
aj správcovi dane, avšak touto nepreukázal a ani žiadnym relevantným spôsobom nepotvrdil dodanie

služby - telefónnych kariet do Švédska. Preto aj podľa názoru súdu žalobcovi vznikla povinnosť podľa
§ 15 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH účinného do 31. decembra 2009 odviesť daň do štátneho
rozpočtu, keďže miestom dodania služby je jednoznačne miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo,
miestopodnikaniaaleboprevádzkareň,zktorejsaslužbadodáva.Ajpodľanázorusúdužalobcadodanie
telefónnych kariet nepreukázal ako dodanie v rámci EÚ a preto mal povinnosť zaplatiť daň.

Ako vyplýva z uvedeného, hmotnoprávnym predpokladom oslobodenia od DPH, ktoré deklaruje v
majetkovom priznaní žalobca, je preukázanie dodania služieb. Žalobca však túto podmienku pre
oslobodenie služieb od DPH nesplnil. Preto aj súd je toho názoru, že k intrakomunitárnemu dodaniu
tovaru do iného členského štátu žalobcom nedošlo, pretože k tomuto dôjde iba vtedy, ak odberateľ
dodanie tovaru potvrdí podaním príslušného daňového priznania, v ktorom toto dodanie uvedie, k čomu

v danom prípade nedošlo. Žalobcovi teda v súlade s ustanovením § 19 ods. 2 o DPH vznikla daňová
povinnosť a následne z ustanovenia § 69 ods. 1 a 3 zákona mu vyplynula povinnosť platiť daň.

Pre uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru alebo služby do iného členského štátu je
daňový subjekt povinný preukázať, že k dodaniu skutočne došlo. Len formálne doloženie uskutočnenia
obchodného prípadu faktúrou - zmluvou o obchodnej spolupráci je bez preukázania skutočného dodania

služby pre daňové účely nepostačujúce.

Námietka žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci nie je ani podľa názoru súdu dôvodná,
pretože súd dospel k záveru, že správca dane vykonal dostatočné šetrenie prostredníctvom švédskej
daňovej správy, ako aj z informácii poľskej daňovej správy a z rozsiahleho dokazovania správcu
dane, ako aj z vyjadrení žalobcom deklarovaného odberateľa služieb vo Švédsku bolo jednoznačne

preukázané, že k dodaniu služieb žalobcom do Švédska nedošlo a ani nebolo preukázané. Žalobca
aj napriek svojmu tvrdeniu, že zabezpečí osobnú účasť zástupcu švédskej spoločnosti, tento dôkaz
nezabezpečil a nepredložil ani žiadny iný relevantný dôkaz, ktorým by závery správcu dane spochybnil.

Podľa názoru súdu daňové orgány preto v súlade s ustanovením § 29 ods. 2 Zákona o správe daní
a poplatkov postupovali správne, dostatočne zistili skutkový stav veci, na základe ktorého vyrúbili

za mesiac apríl a máj 2009 žalobcovi rozdiel z pridanej hodnoty. Pritom daňové orgány vyhodnotili
správne všetky dôkazy, ktoré získali v rámci výkonu daňovej kontroly jednotlivo, ako aj vo vzájomných
súvislostiach, pričom v plnom rozsahu aplikovali zásadu uvedenú v § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov.

Z týchto dôvodov súd žaloby ako nedôvodné v súlade s obsahom ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p.

zamietol.Krajský súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. nakoľko žalobca v konaní
nemal úspech a žalovaný aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania, preto
rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

Senát krajského súdu sa na rozhodnutí uzniesol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.